Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

+

20. 6. 2022

Trocha logiky by neuškodila

Populárny slovenský vyhľadávač Zoznam.sk , ktorého spravodajský webový portál topky.sk patrí k najčítanejším médiám na Slovensku nás ohúril šokujúcou zvesťou. Topky sa hrdia, že si do roku 2017 už šesťkrát pripísali prvenstvo v kategórii „Médiá“ v rebríčku „Najtrendovejších výrazov roka“ spoločnosti Google. Očividne si ju ho zaslúžili. Aká bola tá svetom otriasajúca šokujúca správa? Dcéra americkej herečky a speváčky Jennifer Lopez vraj nemá pohlavie. Tu


Odkaz na článok mi vyskočil v nejakom reklamnom banneri na inej stránke a hneď upútal kontradikciou už vo svojom názve. Vzbudil som v sebe potrebné nadšenie a záujem o sofistikovaný a morálku určujúci svet holywoodskych celebrít a ponoril sa do textu, ktorý je štylisticky hlboko pod úrovňou dokonca i Nového času. A priznajme, že tá nie je zrovna závratná. Na druhej strane, spotrebiteľ si žiada denný prísun dôležitých správ z pokrokového sveta a je ho treba pravidelne zásobovať.

Šokujúci rozmer tejto správy má viacero úrovní, ktorých sa tu chcem dotknúť.

Popová hviezda Jennifer Lopez vystúpila na charitatívnej akcii koncom minulého týždňa. Príjemným spestrením koncertu bola jej dcéra Emme, ktorú na pódiu privítala netradične.

O tej najskôr povedala, že je to jej najobľúbenejšia spevácka partnerka. Keď o nej začala hovorť, používala rodovo neutrálne zámená. „Naposledy sme spolu vystupovali na veľkom štadióne, ako je tento a spýtala som sa ich, či by sme spolu nevystupovali stále, ale odmietli. Takže toto je veľmi špeciálna udalosť," povedala umelkyňa, čím dala najavo, že jej dcéra Emme zjavne hľadá svoju identitu.

hrozne zaneprázdnené a drahé. Stálo ma dosť peňazí dostať ich sem. Ale stojí to za to, pretože ich mám veľmi rada," dodala s humorom speváčka...... 


Takže, čo nám tento text hovorí o starnúcej a do zabudnutia pomaly zapadajúcej popovej hviezde?

Ponajprv sa ukazuje, že mravne nízky promiskuitný život sa podpisuje nie len na duši, ktorú zaťažuje stále väčším množstvom hriechov, ale aj na rozume, ktorý počína strácať zmysel pre pravdu a realitu a ak raz začne, nedá sa to zastaviť. Tu pozorujeme, že J.LO o svojej dcére hovorí v tretej osobe množného čísla - oni/they. Žeby snáď z úcty a rešpektu pred svojou dcérou volila nemecké onikanie? Können Sie, wollen Sie, machen Sie.... ? Alebo hovorí o tej príslovečnej légií diablov z evanjelia? Nie, ale J.LO v snahe ísť s davom iných exponentov zábavného priemyslu, ktorí papagájujú na hlavu postavenú genderovú ideológiu pojala presvedčenie, že jej dieťa nemá pohlavie a preto ho oslovuje ONI. Ba sú i takí, ako Charlize Theron a Angelina Jolie, ktorí zámerne svoje deti v tejto veci mätú ba niektorí aplikujú na ne podivné hormonálno chirurgické zákroky, ktoré majú ich pohlavie zmeniť, či aspoň odložiť na neskoršie. Také veci neskúšal ani Mengele. Snáď to zvyšuje ich popularitu a obľúbenosť v tých správnych kruhoch a prináša viac priestoru na striebornom plátne, či spokojnosti so správne prejavenou ideologickou zanietenosťou. Tak, ako vykladajú ateisti a agnostici, že dieťa neslobodno učiť nejakému náboženstvu, kým nemá dosť rozumu, aby si samo vybralo, tak osvietení klauni z Hollywoodu učia svoje deti, že pohlavie je kabát, ktorý si dnes kúpim a zajtra vymením z iný. Alebo si ho kúpiť ani nemusím a môžem chodiť bez neho.

Tiež nám to hovorí veľa o kvalitách J.LO ako matky. Akú lásku k svojmu dieťaťu má žena, ktorá ho porodila a ktorá mu dovolí nehatene sa utápať v umelo vyvolanom zmätku ohľadom vlastného pohlavia? Je to naozaj tá láska, ktorú má mať dobrá matka k svojej dcére? Kde je tá veda, na ktorú sa odvolávajú progresívno liberálni aktivisti v snahe vysmiať sa z kresťanov? Vari sa dá zmeniť DNA zanovitou trucovitosťou rozmaznaného dieťaťa? Vari problémy, ktoré spôsobili psychike dieťaťa rozvod a rozchod rodičov, nedostatok osobnej starostlivosti a egoistická matka ženúca sa za popularitou, sa dajú vyriešiť tým, že dieťa nechá rútiť po špirále šialenstva, ba je ešte poháňané? Vari tým J.LO dokáže umlčať vlastné svedomie? 

A tiež si kladiem otázku, či J.LO svojej dcére niekedy menila plienky, prípadne ju ako batoľa kúpala a prezliekala? Chápem, že má vo svojej megamiliónovej vile početný personál, ktorý sa o všetko postará ale snáď ako matka aspoň raz za čas robila aj takéto veci. A ak to robila, ako je možné, že dnes nevie aké a či vôbec, má jej dcéra pohlavie? U nás na dedine takým veciam rozumejú už dvojročné deti. Možno i menšie. Okrem toho v texte stojí, že Emme má brata, dvojičku Maximiliána. Ak Maximilián netrpí neistotu ohľadom vlastného pohlavia, mohol by pre svoju slávnu mamu i sestru slúžiť ako referencia pre orientáciu v zložitom svete dvoch až pohlaví. 

Na tomto mieste sa hodí vtip šibeničný vtip z lekárskej ordinácie:

Lekár: Pane,...
Pacient: No dovoľte, ja som slečna!
Lekár: Prepáčte slečna, máte rakovinu semeníkov.

J.LO vztýčila svoju zástavu v tábore tých, ktorí najskôr bojovali proti pravde, potom proti morálnemu zákonu, potom proti Bohu, potom proti prírode a teraz dokonca bojujú proti základom reality. Dá sa proti realite zvíťaziť? Sotva.

A čo nám ten text hovorí o topkách?

V prvom rade odhaľuje istú neúprimnosť. Masírujú nás už roky tým, že rod, gender, pohlavie je sociálny konštrukt, že jeho zmena je normálna a že všetky tieto zvrátenosti sú úplne prirodzené a hlavne, že na osvietenom západe sa oproti nám, zaostalým a v stredoveku žijúcim primitívom tieto veci už neriešia a sú všetkými akceptované. Tak čo je na tom šokujúce? 

Túto falošnosť potvrdzujú tým, že zavádzajú kadejaké nové pojmy. Kým v minulosti sa pri určovaní biologických a psychologických skutočností používalo slovo pohlavie a slovo rod sa týkalo filozofie (rod a druh), taxonómie (rod, druh, trieda, čeľaď...), rodinných skutočností (rod Habsburgovcov, ľudský rod..) a gramatiky (mužský, ženský, stredný), dnes sa úskočne aplikuje aj na pohlavnú realitu, aby odviedol pozornosť od faktu, že je pohlavie geneticky/biologicky dané a nemožno s ním robiť žiadne psie kusy.

Po druhé, zdá sa,  že ani redaktori topiek nie sú v tom predvoji revolučného boja proti realite úplne zorientovaní. Ako môžu napísať, že dcéra americkej herečky nemá pohlavie? Nemali by radšej používať slovo "rod"? Dá sa s vysokou mierou istoty predpokladať, že to dievča má ženské genitálie. Ďalej, ak je dotyčná osoba dcérou, tak pohlavie má a to ženské. Lebo k identite dcéry náleží to, že je žena. A ak teda pohlavie nemá, potom nemôže byť dcéra. A ak nie je dcéra, je potom syn? Bez pohlavia? Alebo ak nie je ani dcéra ani syn, je niečím tretím? Je niečo tretie? Čo? Nedopúšťajú sa topky zločinu predpokladania pohlavia? Nepripisujú "im" to či "oni nie sú?" Nie je potom celé úsilie topiek a najmä ich moralistické pranierovanie stredovekých kresťanov, ktorí uznávajú iba dve pohlavia a rýchlo a ľahko vedia povedať kto je to, pokrytecké? Veď samotné topky robia to isté. Trocha logiky a dôslednosti by neuškodila, lebo inak sa topky javia ako jeden webshop, ktorý predáva tričkás  nápisom "Existujú viac ako dve pohlavia" len v mužskom a ženskom strihu. 






Celé toto genderové šialenstvo naberá rýchlosť a intenzitu, ktorá ľudí zhromaždených v tomto tábore vedie k smrti, smrti rozumu a smrti duše. 

Boh stvoril svet a dal mu racionálny poriadok. Rád - systém. Človeka stvoril ako muža a ženu. A to vtlačil do ich prirodzenosti, vtlačil to tak hlboko, že nemožno túto skutočnosť poprieť len tak. 
Aby bolo možné odmietnuť tak fundamentálny fakt, ktorý kričí z prírody samotnej, je potrebné vybojovať už spomínané bitky:
 
- Je treba odmietnuť možnosť poznania objektívnej pravdy a subjektivizovať ju - preniesť ju z reality do mysle subjektu. 
- Je treba odmietnuť obecniny a utopiť sa v nekonečných jednotlivostiach - niet muža ani ženy, je len čistá individualita, ktorá je natoľko jedinečná, že nemá nič spoločné s žiadnou inou individualitou.  
- Je potrebné odmietnuť akékoľvek neempirické poznanie a zraziť vedu do chlieva empírie - veda nevie povedať nič o pravde, dobre, prirodzenosti, pokiaľ sa to nedá odvážiť a odmerať. 
- Je treba odmietnuť istotu a neprestajne sa dovolávať večnej pochybnosti, každý záver a dôkaz je pochybný a nezdôvodnený.
- Je treba do pekla poslať aj identitu a nahradiť ju dialektikou rozporu. Realita je neprestajné vrenie tézy a antitézy, obrovský, vnútri rozporný chaos

Túto pôdu pripravili filozofovia 17 - 19. storočia a ich nástupcovia boli za hriechy otcov spravodlivo potrestaní - stratili všetku kredibilitu. Keďže však aj empirická veda sa vo svojom dôkladnejšom odôvodnení pokrytecky utieka k filozofii, sama stratila kredibilitu a poctivých empirikov nahradili dogmatickí korzári plní revolučného nadšenia. Za hriechy otcov budú trpieť sedem pokolení. Tí posledne menovaní dotiahli umenie popierania racionálneho poriadku prirodzenosti k teoretickej dokonalosti, ale praktická aplikácia stále naráža. 

Pokiaľ sa niekto, ako spomínaná J.LO a jej dcéra, rozhodne pustiť do boja s prirodzenosťou, realitou a pravdou, skončí to tak, ako vždy. Masívnou stratou zdravého rozumu, morálneho kompasu, u niektorých regulérnym šialenstvom či samovraždou (štatistiky ohľadom samovrážd transgenderov a homosexálov sú výrečné) a s veľkou pravedpodobnosťou večným zatratením. Spoločnosť ako taká sa zrúti, vyvrátia ju barbari, ktorí sa inštinktívne držia zdravého rozumu a ak Boh dovolí, bude ju treba namáhavo budovať opäť. 

Veci sa dejú, iba ak existuje dostatočná príčina. Čo je príčina tejto celoplanetárnej straty zdravého rozumu a kto z nej profituje?  












6. 6. 2022

Logos a univerzita
E.M. Jones

Toto je preklad príhovoru Dr. Jonesa pre univerzitu v Nairobi. Mierne skrátené.

Logos je grécky výraz pre slovo, reč, ale aj pre racionalitu, pre rád, usporiadanie a poriadok univerza. S počiatkom 8. storočia pred Kristom sa ľudia po celom svete začali odvracať od mytológie začali usilovať o rozumové pochopenie usporiadania vesmíru. V Číne prišiel Konfúcius s ideou Dao, v Indii védy hovoria o Urta a v Grécku skupina physiologoi, ktorú my voláme filozofovia, prišla s téoriou elementu, ktorý je posledným, základným prvkom reality. Tháles tvrdil, že je to voda, Anaxagoras hovoril, že je to vzduch a Herakleitos učil, že je to oheň. Čo tým mysleli? Čo Herakleitos myslel ohňom? Mienil tým energiu, ktorá je istou formou pohybu, ktorá sa stále mení, ale zostáva stále rovnaká. Zoberte si plameň sviečky, alebo jeho slávny výrok o rieke - že nemožno dvakrát vstúpiť do rovnakej rieky - stále sa mení, ale je stále tá istá. Meno, ktoré dali tomuto elementu je Logos. Ten pojem je veľmi dôležitý, lebo prvý krát v dejinách opisuje princíp univerza a jeho poslednú skutočnosť - nemateriálne. Gréci dosiahli stupeň abstrakcie, aký sa nikde na svete nevyskytol. Ale pretože nemali ani mikroskop ani ďalekohľad, ich pokus pochopiť poslednú skutočnosť zlyhal. Grécki učenci sa potom sústredili na bezprostrednejšie záležitosti, ako napríklad umenie vyhrať súdny spor a to viedlo k nástupu sofistov ktorí hovorili, že človek je mierou všetkých vecí. A tak Trasymachos povedal, že spravodlivosť je názor mocných, čo ho priviedlo do sporu so Sokratom, ktorý bol pevne presvedčený, že v Logu je aj ľudská dimenzia a pre tento názor bol ochotný zomrieť. Sokratov žiak Platón pokračoval v tejto tradícií a vrátil Logos do univerza. Poslednou skutočnosťou sa stala forma - eidos (idea), ako ju on nazval. Duša je forma. Platón si predstavoval dušu ako to, čo my si predstavujeme pojmom anjel. Duša prebývala v stroji, ktorý sa volá telo, preexistovala a bola vložená do hmoty, ktorú mala oživovať. Keď sa Platónov študent Aristoteles pýtal, kde sa tieto preexistujúce formy nachádzajú, nedostal odpoveď. Aristoteles však teóriu formy neopustil, ale zdokonalil a tvrdil, že forma prebýva priamo vo veci samotnej. Duša nie je preexistujúcim anjelom, ale formou tela oveľa vnútornejším spôsobom, ktorý nazval entelechia. Forma vzniká spolu s vecou samotnou, a formuje aj jej účel, grécky telos. Takže duša je telu to, čo je videnie oku. Je jeho prvým aktom. Je jeho esenciou. Forma je čisto intelektuálny koncept, nie je to voda, oheň ani nič materiálne. Je to manifestácia Loga, racionality a zmysluplnosti univerza. Je tiež manifestáciou Boha. A tu začínajú problémy.

Boh musí byť transcendentný, inak nie je Bohom. Aristotelov Boh - známy ako nezapríčinená príčina alebo nehybný hýbateľ, teda je bezpochyby transcendentný, ale nemá žiadne vzťah so svetom jestvujúcim v čase a v dôsledku toho nemá žiaden vzťah ani so svojimi stvoreniami, ktoré žijú v čase. Koho zaujíma taký Boh? Nikoho, pretože taký Boh sa nezaujíma o nás. Platón skúsil tento problém vyriešiť postulovaním Demiurga, stvoriteľa ľudí, ktorý pôsobí v čase a preto sa o ľudí zaujíma. Ale skutočnosť, že pôsobí v čase ho zbavuje transcendentnosti, takže to nie je Boh, hoci má srdce na správnom mieste.

Neschopní rozriešiť tento spor sa Gréci nakoniec vzdali filozofie a vrhli sa na mágiu, vtedy známu ako neoplatónizmus. Plotinus bol ešte filozof, ale Jamblichos už bol mág. Tento problém nemohol vyriešiť človek, len Boh a to sa aj stalo, keď na zem prišiel Ježiš Kristus, ako židovský mesiáš. Odpoveďou na gŕecku dilemu je Trojica. Katolíckej cirkvi trvalo tri storočia ťažkých sporov vyriešiť otázku Trojice a jediný spôsob akým to dokázala urobiť bol návrat k Logu a teda ku gréckej filozofii.

Prvotná cirkev bola prežívala krízu, keď sv. Pavla a ostatných kresťanov vyhnali zo synagógy. Pavol však hovoril grécky. Peter nie. Preto sa Pavol stal apoštolom pohanov, kým Peter zostal v Jeruzaleme. Keď Pavol prišiel do Atén, vystúpil na areopágu, kde sa zhromažďovali filozofovia. Ale nehovoril dobre. Pavol hovoril podobne ako v Efeze, proti modlám a proti ich uctievaniu pred zástupom, ktorý chápal pojem Logos a rozumel gréckej filozofii. Keď ale povedal, že Ježiš Kristus vstal z mŕtvych, filozofovia sa zdvihli a odišli a trvalo ešte 500 rokov, kým sa v Aténach udomácnila cirkev. Sv. Ján vedel, že Pavol neuspel. Sv. Ján tiež žil v Efeze s preblahoslavenou Pannou a Efez vtedy bol veľké centrum modloslužby, ktorého hospodárstvo stálo na výrobe malých strieborných sošiek efezskej Diany. Keď tam prišlo kresťanstvo, celá ekonomika mesta bola ohrozená a vznikol spor, do ktorého bol zapletený aj sv. Pavol. Sv. Ján vedel, že Pavol v Aténach zlyhal a pochopil, že nemá zmysel písať nové synoptické evanjelium, s hebrejskou genealógiou, plnou hebrejských mien o ktorých Gréci nikdy nepočuli a tak začal svoje evanjelium s krátkou metafyzickou pasážou. Vedel, že toto lepšie zarezonuje Grékom, ktorí sú oboznámení s gréckou filozofiou.

Sv. Ján začal svoje evanjelium so kľúčovým gréckym slovom, ktoré preniklo do jadra jeho čisto gréckeho projektu, keď napísal: "En arche en ho Logos". Zvyčajne prekladáme: "Na počiatku bolo Slovo" ale ja používam "Na počiatku bol Logos", pretože pojem "slovo" robí túto vetu úplne nepochopiteľnou. V preklade do európskych jazykov a dokonca i v latinčine je to rovnaké. In principio erat verbum, Im Anfang war das Wort, In the begining, there was a Word. Jediný jazyk, ktorý má dostatočnú filozofickú bohatosť a plnosť, aby vyjadril význam slova Logos, je gréčtina. Takže, na počiatku bol Logos, kai ho Logos en pros ton theon, kai theos en ho Logos, a Logos bol s Bohom a Logos bol Boh. Ako som povedal, treba tu použiť výraz Logos, lebo výraz Slovo skrátka nemá dostatočne bohatý význam a potom sa najdôležitejšia pasáž v dejinách kresťanskej literatúry stáva v podstate nezrozumiteľnou. Prológ Jánovho evanjelia znamená, že v istom zmysle sa všetci musíme stať Grékmi, aby sme plne pochopili, čo to znamená byť kresťanmi. To je implicitný odkaz evanjelia sv. Jána. Logos je Boh. Logos je Osoba. Činiteľ. A nie hocijaký činiteľ, je to všemohúci činiteľ, ktorého slovo sa stáva skutočnosťou hneď, ako je vyslovené. Ježiš Kristus je vtelený Logos. A to vyriešilo grécku dilemu imanencie/transcendencie. Boh Otec je Aristotelova nezapríčinená príčina a nehybný hýbateľ, Boh Syn je Platónov Demiurg. Svätá trojica je absolútne transcendentná skrze svoju nekonečnú moc a zároveň je vnútorne spojená s uskutočnením univerza, teda sekundárnou kauzalitou, ako to nazval Akvinský a so životom človeka. V tomto momente cirkev nahradila v Aténach platónsku Akadémiu a stala s nositeľom Loga v dejinách. Trvalo ešte tri storočia, kým sa doktrína o Trojici dostatočne precizovala a to vďaka krvilačnej vojne medzi dvoma gréckymi slovami, ktoré sa líšili jednou čiarkou: homoúsion, rovnakej podstaty s Bohom a homoiúsion, podobnej podstaty s Bohom, čo bola heretická ariánska formula.

V priebehu pol storočia od tohoto prelomového intelektuálneho objavu sa Rímska ríša zrútila a bola ovládnutá mojimi barbarskými nemeckými predkami. Ich obľúbeným zamestnaním nebolo diskutovanie o gréckych pojmoch, ale pasenie svíň v dubových hájoch. Cirkev v tomto okamihu nereagovala zakladaním univerzít, pretože Germáni vtedy neboli schopní abstraktného myslenia na úrovni, ktorú si štúdium na univerzite vyžaduje. Reakciou Cirkvi bol kláštor a regula sv. Benedikta. Benediktínsky systém stál na princípe ORA ET LABORA - modli sa a pracuj. Za prácu sa považovalo i kopírovanie starovekých manuscriptov, i manuálna námaha v poľnohospodárstve. Istý rímsky senátor, ktorý sa raz pohyboval popri rímskej hranici na Dunaji napísal, že Germáni sú najsmutnejší národ na svete, lebo nepoznajú ani olivu ani vinič. Olivy nemajú doposiaľ, ale vinič majú, oberajú hrozno a robia víno a víno potešuje srdce, takže dnes sú šťastní. Viem to, pretože som v roku 2001 cestoval so skupinou turistov po Dunaji a na tomto výlete sme prechádzali popri množstve kláštorov, obklopených ovocnými sadmi, alebo vinohradmi.

A to nás privádza k Afrike. Aký je rozdiel medzi Nemeckom a Tanzániou? Konkrétne, aký je rozdiel medzi diecézou Wurtzburg v Nemecku a diecézou Embinga v Tanzánii? Tento rozdiel náhodou poznám, pretože wurtzburgská diecéza spolupracuje s diecézou Embinga a ja som čítal brožúru, ktorú o tom vydali. Čítame tam, že diecéza Embinga bola založená v roku 1987 a diecéza Wurtzburg bola založená v roku 737 - viac než tisíc rokov skôr. Takže, aký je rozdiel medzi Nemeckom a Afrikou? Tisíc rokov kresťanstva. Počas toho milénia sa Nemci riadili princípom ORA ET LABORA a naučili sa modliť, ale čo je dôležitejšie pre tému dnešnej prednášky, naučili sa pracovať. Dnes má Nemecko tú najkvalifikovanejšiu a najlepšiu pracovnú silu na svete. Ak mi neveríte, kúpte si BMW. A toto je podstatné, pretože práca je zdrojom všetkej hodnoty. A pretože Nemci vedia, ako mobilizovať pracovnú silu, sú bohatí. Afričania to nevedia a preto sú chudobní.

Čo je najväčšou prekážkou v organizovaní pracovnej sily v Afrike? Polygamia. Prečo to hovorím? Pretože som napísal životopis Julia Nyererea, katolíka a prvého prezidenta Tanzánie. Julius Nyerere mal len jednu manželku, lebo bol katolík. Jeho otec mal sedemnásť žien, jeho bral len osem. Keď sa pýtal brata, načo má osem manželiek, ten povedal že ich potrebuje, aby robili na poli. "Kúp si traktor," odpovedal Julius.

V tejto anekdote sa odhaľuje tragédia ekonomického vývoja Afriky v 20. storočí. Čo je chýbajúci medzičlánok, medzi polygamiou a traktorom? Logos. Prečo to hovorím? Keď som bol na Nyerereovej farme neďaleko Mosomy, videl som Toyotu Landcruiser s tanzánskou vlajkou, ako parkuje pred Nyererovým domom. Muž ktorý z nej vystúpil, bol guvernér tamojšej provincie. Prekvapilo ho, keď tento muzungu, teda ja, pristúpil a povedal: "Vodná pumpa v Kamuge sa pokazila." Kamuga je vzorová dedina ujamaa socializmu. Avšak tú pumpu tam nepostavili ani afričania, ani socialisti, ale rehoľníci zo združenia Maryknoll z Ameriky, ktorí tam prišli v 50-tych rokoch a našli v sebe nadanie pre mechaniku a strojárstvo, o ktorom ani netušili. A súčasťou toho nadania bolo umenie postaviť pumpu, ťahajúcu vodu z veľkej hĺbky. Človeka, ktorý túto pumpu postavil som neskôr, keď som navštívil centrum Maryknollskej rehole v New Yorku, osobne stretol. Stalo sa to počas zbierania materiálu na knihu o Nyerereovi. Ukázalo sa, že muž, čo tú pumpu postavil, otec Willie, šte žije. Mal 94 rokov a žil v domove dôchodcov. Keď som ho navštívil, povedal som mu to, čo guvernérovi: "Pumpa v Kamuge je pokazená." On povedal: "Keby som tam bol, opravil by som ju." Ale nie je tam a tak je pumpa stále pokazená. Prečo je to tak?

Jedným z dôvodov je Julius Nyerere. Na konci 60 rokov Nyerere, ktorý bol vtedy pozvaný vystúpiť v OSN (ktoré je neďaleko centrály Maryknollu v NY), prišiel do Maryknollu a kňazom a rehoľníčkam, ktorí celú tú infraštruktúru v Tanzánii budovali povedal, že ich už nepotrebuje. A povedal im, že ak chcú žiť v Tanzánii, musia žiť podľa zásad ujamaa socializmu, čo v praxi znamená, pol dňa chodiť po savane a zbierať drevo na kúrenie a pol dňa pešo kráčať ku blatistej kaluži niekde v púšti a doniesť odtiaľ krčah smradľavej a špinavej vody. Poľský kňaz, ktorého som v Tanzánii stretol, mi povedal, že je len jedna vec horšia ako socializmus a to je africký socializmus. A že je len jedna vec horšia ako africký socializmus a to je ujamaa socializmus. Podrobnosti tohoto príbehu nájdete v mojej knihe Broken pump in Tanzania.

Skúste si predstaviť, ako by dnes vyzeralo Nemecko, ak by benediktíni v roku 787 odišli a máte odpoveď, prečo je Afrika chudobná. Je to preto, lebo sa nikdy nenaučila, ako správne mobilizovať pracovnú silu. A nenaučila sa to preto, lebo ženy a deti, plody polygamického života, urobia väčšinu práce. Od Nyerereových čias sa veci ešte zhoršili. Keď ste v 60. rokoch prišli do Tanzánie, museli ste si kúpiť na mieru šitý odev, lebo vtedy sa tam všetko vyrábalo lokálne a z lokálnych surovín, ako vlna a bavlna. Dnes je to úplne opačne. Dnes nie je v diecézne Bungoma jediné pole s bavlnou. Stretol som tajomníka diecézy Bungoma, ktorý povedal, že jeho otec si mohol dovoliť poslať ho na školu a potom do seminára, lebo pestoval bavlnu. Dôvod, prečo tam už dnes nie sú žiadne plantáže s bavlnou, je mitumba - použité oblečenie. Mitumba zničila domácu ekonomiku celej východnej Afriky. Keď si to miestni zákonodarcovia uvedomili, uvalili na dovoz použitého oblečenia clá, ale židovskí kšeftári so starými handrami z New Jersey ktorí ovládajú obchod s mitumbou s sťažovali u pána Mnuchina, žida, ktorý bol ministrom financí USA v tej dobe, on pohrozil sankciami a afričania ustúpili.

Dobre, ale čo to má s Logom a univerzitou?

V 13. storočí sa v Európe chápanie pojmu Logos rozvinulo natoľko, že Cirkev musela zasvätiť celú inštitúciu prehlbovaniu a šíreniu tohoto chápania. Tá inštitúcia sa volá univerzita. Najlepšia univerzita tej doby bola parížska a najlepší učiteľ na tej univerzite bol sv. Tomáš Akvinský. Ten zdokonalil Aristotelovu filozofiu , ktorú objavil v spisoch arabských filozofov - najmä Ibn Rushda - ktorého latinsky volali Averroes. Averroes uviazol v rozpore, ktorý nevedel vyriešiť. Aristoteles tvrdil, že svet je večný, ale v Koráne stojí, že bol stvorený v čase. Averroes to vyriešil záverom, že obe tvrdenia sú pravdivé, hoci si protirečia a týmto rozhodnutím sa vývoj v chápaní Loga v arabskej filozofii nadobro zastavil. Siger z Brabantu, ktorý vyučoval v Paríži, si averroistickú teóriu dvoch právd osvojil a vyvolal tak výbuch hnevu u zvyčajne anjelsky pokojného sv. Tomáša, ktorý nazval Sigera slovom stultus - my by sme povedali idiot.
Sigerove názory vyvrátil sv. Tomáš v spise De eternitate mudi contra murmurantes, kde ukázal, že i keby bol svet večný, ako tvrdil Aristoteles, musel nejako vzniknúť. Nemohol sám seba priviesť k existencii, lebo to by musel existovať skôr, ako by existoval, čo je nemožné. Stanley Jaki, maďarský kňaz, benediktín a historik vedy povedal, že moderná veda vznikla v roku 1277, v okamihu, keď parížsky biskup Étienne Tempier zakázal vyučovať averroizmus. Zakázal vyučovať aj Akvinského filozofický systém, ale tento zákaz bol vďaka Albertovi Veľkému zrušený o pár rokov neskôr. Empirická veda sa vynorila z filozofie, keď učenci ako Albert a Tomáš začali investovať čoraz viac úsilia do spoznávania toho, ako funguje materiálny svet.


Poznámka na okraj. Sv. Augustín v Božom štáte hovorí, že salamandra žije v ohni. Nežije, ale ľudia tisíc rokov toto tvrdenie prijímali, lebo Augustín bol veľká kresťanská autorita, kresťanstvo prevzalo vládu nad svetom a trvalo tisíc rokov, aby sa táto vec preskúmala a vysvetlila. Nikto sa neunúval položiť otázku: Naozaj žije salamandra v ohni? Prečo si to ľudia mysleli? Lebo salamandry žijú v dutých kmeňoch a polenách. A keď niekto také hodil na oheň, jašterice sa pokúsili z ohňa utiecť. Hovorím to preto, aby som ukázal ako sa rozvinula empirická veda vďaka ľuďom, ako Albert Veľký. Kostrou vedy bola cirkev a cirkevné inštitúcie, školy a univerzity. Veda sa v islamskom svete nerozvinula pre problém, ktorý som spomenul vyššie. V tej dobe, v 13. storočí, sa veda chápala ako podmonožina Loga, racionálneho poriadku a princípu sveta. V priebehu pár storočí, sa vďaka ľuďom ako Descartes, stala veda náhradou Loga a následne sa stala antitézou Loga, čo je situácia, v ktorej sa nachádzame dnes.


Ukážkovým príkladom su všetky tie iracionálne reštrikcie spojené s Covidom, ktoré sa teraz používajú ako nástroj totalitárnej sociálnej kontroly, nástroj na odstránenie zastupiteľskej vlády a pravdepodobne aj nástroj na zničenie Cirkvi. Covid opatrenia tiež slúžia ako zámienka na odstránenie nespolupracujúcich politikov, ako bol nedávno zosnulý prezident Tanzánie Magufuli, keď zastupujú vôľu ľudu a nie vôľu veľkých farmaceutických korporácií.


Rozhodujúce spojenie medzi vtedy a dnes, medzi 13. a 21. storočím je Viliam z Ockhamu. Anglický františkán a nominalista. Ockham tvrdil, že všetky kategórie (to čo o veciach vypovedáme) sú kategórie rozumu a nemajú s realitou nič spoločné a tak do európskej kultúry importoval islamského boha, ktorý je čistá vôľa. Ockhamov najslávnejší žiak je Martin Luther, ktorý povedal, že "rozum je diablova kurva". Náboženské vojny, ktoré priniesla reformácia splodili zmrzačený Logos osvietencov, ktorý viedol k francúzskej revolúcii, ktorá viedla k sérii revolúcií počas celého 19. storočia, čo kulminovalo v roku 1917 v ruskej revolúcii, ktorá dala svetu komunizmus. Po revolúcii v roku 1848 si Katolícka cirkev uvedomila, že stratila vládu nad univerzitou. Po sérii stratených bitiek o ovládnutie veľkých intelektuálnych tém vydal Pius IX. encykliku proti modernizmu a založil magazín Civilta Cattolica, ktorý mal reagovať na všetky revolučné intelektuálne prúdy a témy tej doby návratom k tomizmu, učeniu sv. Tomáša Akvinského, ako jediného udržateľného metafyzického podkladu katolíckeho myslenia. Jedným z redaktorov bol Vincenzo Gioacchino Raffaele Luigi Pecci, ktorý sa stal pápežom Levom XIII a v roku 1879 vydal encykliku Aeterni Patris, v ktorej vyhlásil tomizmus za oficiálnu filozofiu Katolíckej cirkvi. Tento nový výhonok tomizmu bol medzi prvými implementovaný vo Francúzsku a jeho najznámeší proponenti sú Etiene Gillson a Jacques Maritain. Obaja skončili v Amerike. A hoci tam nevyučovali, mali nesmierny vplyv na univerzitu Notre Dame, ktorá urobil tomizmus svojou oficiálnou filozofiou v roku 1953. Preto sa univerzita Notre Dame, s ľuďmi ako Ralph McInerny (vedúci Maritainovho inštitútu i oddelenia dejín stredoveku) stala špičkou v chápaní Loga v Novom svete.


Ak ste sa nádejali, že tento príbeh má šťastný koniec, tak má, pretože Boh je riadi koleso dejín a všetko čo sa deje sa deje preto, že to Boh chce alebo dovoľuje. Pre univerzitu Notre Dame to ale šťastný koniec nemalo. Ani pre žiadnu z iných amerických unverzít, ani z univerzít po celom svete. Na Notre Dame Logos zahrdúsili už v kolíske dvaja muži - Ernie McMillan a Theodor Hesburgh v priebehu dvoch desaťročí, po tom ako bol tomizmus prijatý ako oficiálna filozofia univerzity. Detaily sa dajú nájsť v mojej knihe Logos rising - history of ultimate reality. Keď som v roku 1979 prišiel ako učiteľ anglickej literatúry na St. Mary college, ktorá je oproti Notre Dame, Logos sa stal prekážkou v kariére. Zistil som to na vlastnej koži, keď ma o rok neskôr vyhodili z toho, čo sa označovalo za katolícku univerzitu, pretože som sa postavil proti potratom. Vtedy som to považoval za katastrofu, lebo sme sa s celou rodinou presťahovali z Philadelphie a zrazu som bol bez práce. Vtedy som sa modlil: "Pane, načo si nás vyviedol z Egypta, aby sme zhynuli na púšti?" Teraz vidím, že to bolo požehnanie zhora, lebo som sa so školstva dostal práve včas. Vďaka tomu som založil magazín a magazín mi umožnil písať knihy, ako Logos rising. Teraz môžem povedať to, čo povedal Jozef svojim bratom, keď prišli do Egypta pre obilie: "Zlo, ktoré ste mi chceli spraviť, Boh svojou mocou zmenil v dobro."


Kniha Logos rising je rozdelená na dve časti. Prvá sa volá Dejiny Loga, druhá Logos dejín.
Ak je nejaká veta, ktorá stelesňuje Logos dejín, teda pôsobenie Boha v ľudských dejinách, tak je to spomenutá Jozefova veta: Zlo, ktoré ste mi chceli spraviť, Boh svojou mocou zmenil v dobro."
Boh neprestajne mení zlo na dobro. To je účel zla. Jediný dôvod, pre ktorý Boh dopúšťa zlo je, aby z neho vyvodil nejaké dobro. Hegel, nemecký filozof, o ktorom v tej knihe tiež píšem, prišiel s pojmom Die List der Vernunft - prefíkanosť rozumu. To je jeho opis pôsobenia Loga v dejinách a to je kľúč k pochopeniu toho, čo sa dnes deje. Ak bolo diskutovať o Logu pred 40 rokmi na univerzite nebezpečné, dnes je to nemožné. Prinajmenšom na univerzitách na západe, kam odchádzajú mnohí afričania, aby získali tituly. Pred pár rokmi som jednú z nich stretol, bola to rehoľná sestra z Kene, ktorá prišla do Notre Dame, aby študovala teológiu a nechápala všetky tie dúhové zástavy po celom univerzitnom areáli. Bola otrasená, keď sa dozvedela, že všetky tie zástavy sú znakom prohomosexuálneho hnutia, ktoré ovládlo univerzitu a stalo sa jej operačným systémom. Naivná africká rehoľníčka tomu nechcela veriť, až kým nedostala za úlohy pripraviť esej o gendere a obrátila sa na mňa, aby som jej pomohol. Spýtal som sa jej, či považuje ľudskú sexualitu za spoločenský konštrukt, ktorý nemá základ v biológií a nemá morálny význam a ona povedala, že nie, že tomu everí. Na otázku čomu teda verí, citovala pasáž z Genezis : "ako muža a ženu ich stvoril." Takže pohlavie je kategória reality, nie kategória rozumu. Keď svoje názory dala na papier, profesor, ktorý bol kňazom kongregácie Sv. Kríža, bol tak rozčúlený flagrantným porušením kánonu genderovej ideológie, ktorá sa stala ústavou univerzity, že odmietol tú prácu oznámkovať a dodal, že tá sestra je príliš hlúpa aby dokázala sama niečo napísať.


Ak idete na tzv. "katolícku univerzitu" kdekoľvek na západe, presne toto môžete očakávať, pokiaľ bránite Logos, čo i na tak základnej úrovni, ako je ľudská sexualita. Univerzita Notre Dame spravila všetko čo mohla, aby zničila vieru tejto africkej rehoľníčky, aby ju obrátila apoštola feminizmu a genderovej ideológie, aby ju mohli poslať späť do Afriky, aby tam podkopávala vieru svojich žiakov. Podľa plánu pripraveného mocnými oligarchmi sa takto mladí afričania dostávajú na americké univerzity, aby sa učili žiť a myslieť ako homosexuáli, i keď homosexuálmi nie sú. A to znamená, že v dôsledky toho ani nebudú mať deti a tak nebudú predstavovať hrozbu pre americké impérium, ktoré túžia obrať Afriku o jej prírodné bohatstvo.


Aká je teda odpoveď? Je univerzitné vzdelanie, ktoré mrzačí Logos, hodné tých peňazí? Stojí za to zadĺžiť sa, aby človek dostal diplom? Nie, nie je a nestojí. Univerzita už nie je nástrojom Loga v dejinách. V skutočnosti je univerzita nástrojom AntiLoga a treba sa jej preto vyhnúť. Existuje množstvo dôkazov, ale celkom nedávno som robil recenziu na knihu istého profesora z arizonskej univerzity, ktorá sa volá Vláda AntiLoga. O čom hovorí? O univerzite, v Amerike, dnes. Znamená to, že Logos už v dejinách nepôsobí? Samozrejme že pôsobí. Logos je ako mesiac. Je tam, i keď ho niekedy nevidno. Na univerzite ho nevidno, naposledy tam pozorovali zhruba pred 40 rokmi. Dnes, keď pôjdete na univerzitu, budete študovať Fouccaulta, Gramsciho a Derridu a ich epigónov. Všetci sú apoštolmi Antiloga. To je tá zlá správa. Dobrá správa je, že Logos povstáva. Dobrá správa je, že sme prenasledovaní, ale nie opustení. To povedal sv. Pavol a keď som bol v Keni prvý krát, pred 30 rokmi, dala mi skupina študentov drevenú plaketu s týmto nápisom. Dobrý správa je, že keď som slabý, som silný - to tiež povedal sv. Pavol. Toto mal bývalý profesor z Notre Dame, Ralph McInerny na svojom monitore ako šetrič obrazovky. Pred 10 rokmi som bol na univerzite Notre Dame a dozvedel som sa, že Ralph je na tom zle. Zotavoval sa po operácií rakoviny v domove dôchodcov. Navštívil som ho a on vtedy spomínal na svoj život, nie len na univerzite, ale aj na svoje úspešné pôsobenie ako spisovateľ (bol autorom obľúbenej série príbehov o otcovi Dowlingovi). Potom sa spýtal, ako sa mám ja.


V tej dobe som vydal knihu Židovský revolučný duch a jeho dopad na svetové dejiny a to ma priviedlo do konfliktu so základným zákonom amerického kultúrneho života : židovským tabu. Moje vydavateľstvo sa potácalo na pokraji prežitia a ja som čelil krachu ako vydavateľ a aj ako autor, ktorý mal byť vyvrcholením môjho krachu ako pedagóga, ktorý som zažil pred 30 rokmi. Vtedy sa ma Ralph spýtal, koľko peňazí potrebujem, aby som prežil. Keď som mu povedal, vypísal šek, ktorý zachránil moje vydavateľstvo a tak mi umožnil napísať Logos rising a tak mi umožnil povedať, že v istom zmysle som v tomto okamihu dejín aj ja nástrojom Loga. A vy, pretože, dnes počúvate moju prednášku, tak aj vy ste na špičke v chápaní Loga v dnešnej dobe. Skeptikom, ktorí označia toto tvrdenie za absurdné odpovedám: Prečítajte si Logos rising. A potom mi ukážte jednu, jedinú univerzitu, kde sa naučíte niečo, čo i len vzdialene podobné tomu, čo som napísal v tej knihe, alebo čo som spomenul v tejto prednáške.


Logos je v Afrike na vzostupe. Skutočnosť, že túto prednášku môžem mať na vašej univerzite, ale nemôžem ju mať na žiadnej univerzite na západe znamená, že Afrika, v tej miere, v akej odporuje genderovej ideológii a zachováva katolícku vieru, je dnes špičkou v chápaní Loga v ľudských dejinách.


 




2. 6. 2022

Šarlátové písmeno pápeža Františka
Edward Fesser

Uvažujme o dvoch skupinách katolíkov:
A:  to nech sú rozvedení katolíci, ktorí neposlúchli učenie Cirkvi a utvorili „nový zväzok“, v ktorom sú sexuálne aktívni, čím sa dopúšťajú cudzoložstva.
B: to nech sú tradicionalistickí katolíci pripútaní k mimoriadnej forme omše (t. j. „tridentskej omši“), z ktorých niektorí (ale vonkoncom nie všetci) majú nesprávne teologické názory ohľadom Druhého vatikánskeho koncilu a v súvisiacich záležitostiach.

V Amoris Laetitia pápež František radikálne zmenil cirkevnú liturgickú prax, aby vyhovel prvej skupine. V Traditionis Custodes radikálne zmenil liturgickú prax Cirkvi, aby potrestal druhú skupinu.

Román Nathaniela Hawthorna Šarlátové písmeno skvele zobrazuje nemilosrdnú spoločnosť, v ktorej sú cudzoložníci nútení nosiť na oblečení šarlátové A - adulterer - cudzoložník. Pápež František by s takouto krutosťou určite nesúhlasil, a to oprávnene. Avšak kruté zaobchádzanie s komunitou tých, ktorí sú pripútaní k starej forme omše je presne to isté, ako keby prilepil na tú skupinu ľudí šarlátové písmeno T - „tradicionalisti“. Na túto skupinu sa pápežove často opakované výzvy k milosrdenstvu a sprevádzaniu zrejme nevzťahujú.


Sprevádzanie cudzoložníkov?

Zamyslime sa nad tým, aký radikálny je každý z týchto pápežských krokov. Cirkev dôsledne učí, že platné sviatostné manželstvo sa končí smrťou jedného z manželov, a odsúdila ako ťažko hriešny každý sexuálny vzťah s iným ako manželským partnerom. Preto tí,  ktorí žijú takomto platnom manželstve a neskôr sa rozvedú a potom si vytvoria sexuálny vzťah s niekým iným, sú vinní z ťažkého hriechu a nemôžu byť pri spovedi rozhrešení bez pevného predsavzatia nepokračovať v novom sexuálnom vzťahu. Toto je založené na Kristovom učení o manželstve a rozvode v pasážach  z Matúša 19:3-12 a Marka 10:2-12.

Závažnosť tohto učenia nemožno preceniť. Kristus uznáva, že „Mojžiš dovolil“ rozvod. Potom však vyhlási: „Ale ja vám hovorím“, že rozvod je zakázaný. No, Mojžišov zákon bol daný Mojžišovi samotným Bohom. Kto má teda právomoc to zrušiť? Kto by mal tú drzosť vyhlásiť: „Mojžiš dovolil“ to a to, ale „ja hovorím“ inak? Iba sám Boh. Kristovo učenie proti rozvodu preto nie je ničím menším ako znakom jeho samotnej božskosti. Stavať sa do opozície voči tomuto učeniu by teda implicitne znamenalo buď popierať Kristovo božstvo, alebo, rúhačsky, povyšovať svoju autoritu nad tú Kristovu. Znamenalo by to povedať: „Kristus povedal to a to, ale ja hovorím inak. Absolútne nikto iný ako samotný Boh, dokonca ani pápež (ktorého mandátom je vždy chrániť Kristovo učenie), na to nemá právo.

Ak znie predmetné učenie „tvrdo“, obviňujte Krista. Jeho vlastní učeníci si to mysleli a zašli až tak ďaleko, že sa domnievali, že ak sa veci majú takto, je lepšie sa neoženiť (Matúš 19:10).

Žiadnemu katolíkovi v stave smrteľného hriechu nie je dovolené pristupovať k svätému prijímaniu, kým nie je právoplatne rozhrešený pri spovedi. A žiadny katolík nemôže byť platne rozhrešený, keď pozná učenie Cirkvi o manželstve a rozvode, porušuje toto učenie tým, že má sexuálny vzťah s niekým iným ako so svojím manželským partnerom a odmieta tento sexuálny vzťah ukončiť. Preto žiadnemu katolíkovi, ktorý odmietne ukončiť takýto vzťah, nie je dovolené pristupovať k svätému prijímaniu.

Toto učenie je mimoriadne vážne, má svoj základ v Písme, konkrétne v slovách sv. Pavla v 1. Korinťanom 11:27-29. Podľa učenia svätého Pavla  pristúpiť k svätému prijímaniu a zároveň odmietať ukončiť takýto sexuálny vzťah nie nič iné, ako znesvätenie samotného Kristovo tela a krvi - je to odsúdenie seba samotného.

Tieto doktríny sú také jasné, konzistentné a autoritatívne, ako by moho byť akékoľvek katolícke učenie. Sú také staré ako samotná Cirkev, sú ňou prezentované ako neomylné a absolútne záväzné a boli jednoznačne znovu a znovu opakovane zdôrazňované. To je, samozrejme, dôvod, prečo je Amoris Laetitia taká kontroverzná. Zdá sa totiž, že pripúšťa, že aspoň za určitých okolností, tí, ktorí odmietajú prestať s cudzoložnými sexuálnymi aktivitami, môžu pristúpiť k svätému prijímaniu. Je isté, že pápež František výslovne neodmietol žiadne z vyššie zhrnutých učení. Ale tiež notoricky odmieta žiadosti niekoľkých svojich vlastných kardinálov (v slávných „dubiach“), aby výslovne potvrdil tradičné učenie a tým definitívne upokojil akékoľvek obavy o možný nesúlad Amoris laetitia s tradičnou katolíckou náukou.

To, že si sám Svätý Otec uvedomuje, aká vážna je táto otázka, a dokonca ho preto trápilo svedomie, je zrejmé z rozhovoru, ktorý opísal jeden z jeho obhajcov, kardinál Christoph Schönborn. Časopis Crux (nie práve tradicionalistický zdroj) informuje:

Schönborn prezradil, že keď sa krátko po prezentácii Amoris laetitia stretol s pápežom, František mu poďakoval a spýtal sa ho, či je ten dokument pravoverný.

„Povedal som: ‚Svätý Otče, je to úplne pravoverné‘,“ informoval Schönborn, ako  odpovedal pápežovi a dodal, že o niekoľko dní neskôr dostal od Františka malý odkaz, v ktorom bolo napísané: „Ďakujem za toto slovo. To mi dalo útechu."

Koniec citátu. Všimnite si, že samotný pápež mal prinajmenšom nejaké pochybnosti o pravovernosti dokumentu – dosť veľké na to, že ho „utešilo“, keď ho o tom ubezpečili – dokonca aj vtedy, keď už bol dokončený a zverejnený!

Nejde mi o to, aby som tu opakoval všetky detaily kontroverzie o Amoris laetita. Ide o to, aby sme si jednoducho všimli, do akej miery bol pápež ochotný zájsť, aby sa pokúsil vyhovieť slabosti tých, ktorí tvrdohlavo odmietajú poslúchať učenie Krista a sv. Pavla. Aj keď si myslíte, že samotná Amoris laetita neprekračuje hranice ortodoxie, pokiaľ ide o toto učenie, nemožno poprieť, že ten dokument je mimoriadne jemný a ústretový k tým, ktorí tie hranice prekračujú.


Hanobenie tradicionalistov

Kontrast, ktorý vidno ak to porovnáme s prístupom Taditionis Custodes k tradicionalistickými katolíkom, už nemôže byť väčší. Všimnite si najprv, že v sprievodnom liste, v ktorom vysvetľuje svoje rozhodnutie, pápež František tvrdí, že pripútanosť k starej forme omše „je často charakterizovaná odmietnutím... samotného II. vatikánskeho koncilu, pričom s nepodloženými a neudržateľnými tvrdeniami sa dokazujúe, že (koncil) zradil Tradíciu a „pravú Cirkev“.

Prvá vec, ktorú treba povedať, je, že aj keď je pravda, že niektorí ľudia pripútaní k starej forme majú tento postoj, v žiadnom prípade to neplatí o všetkých. Naopak, ako v tom istom dokumente poznamenáva sám pápež František, jeho predchodca Benedikt XVI. potvrdil, že mnohí, ktorí sú pripútaní k starej forme, „jasne akceptovali záväzný charakter II. vatikánskeho koncilu a sú verní pápežovi a biskupom. “ Prísne obmedzenie starej formy omše zo strany pápeža Františka trestá jedných spolu s druhými.

Po druhé, musíme zvážiť presnú povahu údajnej heterodoxie a/alebo schizmatických tendencií, z ktorých sú niektorí z týchto tradicionalistov obviňovaní. Sú, samozrejme, niektorí extrémni tradicionalisti, ktorí popierajú, že by sme mali desaťročia platného pápeža (sedevakantisti), a iní, ktorých spoločenstvo s pápežom je traumatizované nejakým problémom (FSSPX). Ale práve preto je pre nich Traditionis Custodes irelevantné.  Adresátmi Traditionis Custodes sú tradicionalistickí katolíci, ktorí sú v riadnom spoločenstve s pápežom (ako je FSSP a účastníci indultných omší ponúkaných v bežných diecéznych farnostiach).

Z definície vyplýva, že tieto posledné skupiny nie sú nijakým spôsobom v schizme, ba ani v podozrení zo schizmy. A aj keď niet pochýb že o niektorých z tejto malej skupiny v rámci Cirkvi, by sa v istom zmysle dalo povedať, že majú „schizmatickú mentalitu“, to isté predsa platí o nespočetných miliónoch liberálnych katolíkov, ktorí dôsledne odmietajú pápežovu autoritu  hovoriť im do toho čomu veria alebo ako konajú – vrátane cudzoložných katolíkov, o ktorých sa pápež tak usilovne stará v Amoris laetitia. Je zrejmé, že pápež nepociťuje žiadnu naliehavú potrebu zaoberať sa schizmatickou mentalitou medzi nespočetnými liberálmi. Prečo je teda naliehavé riešiť schizmatickú mentalitu malého počtu tradicionalistov?

A potom je tu otázka, čo presne znamená „odmietať“ Druhý vatikánsky koncil. Pre tých tradicionalistov, ktorí sú v plnom spoločenstve s pápežom, to zvyčajne znamená, že odmietajú niektoré konkrétne prvky náuky koncilu, ako napríklad jeho učenie o náboženskej slobode. Ja nesúhlasím s tými, ktorí odmietajú toto učenie a myslím si, že učenie Druhého vatikánskeho koncilu o náboženskej slobode sa dá zosúladiť s učením pápežov pred Druhým vatikánskym koncilom o tejto téme.  Ale po prvé, učenie Druhého vatikánskeho koncilu o tejto téme nie je deklarované ako neomylné; a po druhé, ako presne ho interpretovať vo svetle tradičného učenia je predmetom sporu aj medzi teológmi vernými magistériu. Ak teda je pápež mierny a ústretový k tým, ktorí tvrdošijne odporujú starodávnemu a neomylnému učeniu Krista a svätého Pavla o manželstve a svätom prijímaní, ako potom môže byť rozumne taký prísny a trestajúci na tých, ktorí majú problémy s prijatím nie-neomylne deklarovaného učenia starého len niečo vyše päťdesiat rokov?

Čiže priestupok, z ktorého sú obviňovaní tradicionalisti, ktorým je adresované Traditionis Custodes,
(a) nie je priestupkom, z ktorého sú vinní všetci 
(b) je očividne menej závažný ako zločin katolíkov, ktorí odmietajú učenie Cirkvi o manželstve, rozvode a svätom prijímaní.

No tým, ktorí toto učenie odmietajú, sa prejavuje milosrdenstvo, kým tradicionalistom, jedným i druhým, sa prejavuje prísnosť.

Ten trest je veľmi tvrdý. Cieľom pápeža je vylúčiť tradičnú formu omše z bežných farských spoločenstiev, obmedziť do budúcna vysviacky kňazov, ktorí majú záujem ju sláviť a poslať do karantény od zvyšku Cirkvi tie spoločenstvá, ktoré ešte majú dovolené používať starú formu omše dovtedy, kým nebudú pripravení prijať novú formu. Ako poznamenáva kardinál Gerhard Müller, „ jeho jasným zámerom je odsúdiť mimoriadnu formu na postupný zánik“. Pápež v podstate tradicionalistickým katolíkom pripútaným k starej forme omše odkazuje, že ako jednotlivci sú podozriví a ako skupina majú nakoniec zmiznúť. Ako píše kardinál Müller:

Bez najmenšej empatie ignoruje náboženské cítenie (často mladých) účastníkov omší podľa [starého] misála... Tu pastier namiesto toho, aby ocenil pach oviec, ich tvrdo mláti svojím korbáčom. Je očividne  jednoducho nespravodlivé zakázať slúženie podľa „starého“ obradu len preto, že priťahuje niektorých problematických ľudí: abusus non tollit usum.

To je dosť zlé, už keď sa vezme do úvahy škoda spôsobená samotným tradicionalistom. Ale týmto rozhodnutím trpí celá Cirkev, nielen tradicionalisti. Pápež Benedikt XVI. dal jasne najavo, že zachovanie mimoriadnej formy v žiadnom prípade nie je len záležitosťou uspokojovania potrieb určitej skupiny v rámci Cirkvi. Súviselo to skôr s obnovením spojenia Cirkvi ako celku s jej vlastnou minulosťou v liturgickom kontexte. Preto, hoci aj Benedikt dúfal, že v budúcnosti bude existovať iba jediná forma omše, chcel, aby stará forma neovplyvňovala novú o nič menej, ako nová mala vplyv na úpravu starej. Bolo to súčasťou Benediktovho všeobecného naliehania na „hermeneutiku kontinuity“. Traditionis Custodes nevykazuje žiadnu zmysel pre tento rozmer problému.

Na druhej strane, zatiaľ čo pápež hovorí, že toto rozhodnutie prijal, aby podporil väčšiu jednotu v Cirkvi, je oveľa pravdepodobnejšie, že namiesto toho podporil len väčšiu nejednotu. To je nevyhnutné v každej rodine, v ktorej má otec na svoje deti dvojaký meter. V skutočnosti je to práve tento dvojaký meter, a nie stará forma omše, čo spôsobuje nejednotnu v posledných rokoch. Čo viac prispelo k tomu, že ​​niektorí tradicionalisti spochybňujú ortodoxiu pápeža Františka? To, že každý týždeň počúvajú latinskú omšu? Alebo Amoris Laetitia a pápežovo odmietnutie odpovedať na dubia? Položiť otázku znamená čakať odpoveď. Traditionis Custodes neuhasí oheň, ktorý Amoris laetitia založila. Len do neho prileje benzín.


Stále je Svätým Otcom

Niektorí povedia, že pápež sa správa ako otec v podobenstve o márnotratnom synovi (Lukáš 15:11-32). Rozhorčený starší syn v tomto výklade podobenstva predstavuje tradicionalistov, zatiaľ čo márnotratný syn predstavuje katolíkov, ktorí neposlúchajú cirkevné učenie o manželstve a rozvode.

Ale to prirovnanie je smiešne. Po prvé, márnotratný syn v podobenstve robí pokánie a výslovne odmieta špeciálny prístup. Nehovorí: „Mám v úmysle pokračovať v nemorálnom živote, ale aj tak požadujem nejaké to vykŕmené teľa." Po druhé, otec sa k staršiemu synovi nespráva vôbec tvrdo, skôr ho jemne uisťuje, že ho nemiluje menej ako márnotratného syna.

Napriek tomu je pápež otcom – v skutočnosti je stále Svätým otcom všetkých katolíkov, tradicionalistov nevynímajúc. A aj keď Cirkev za určitých okolností pripúšťa kritiku pápežov, tú nemožno robiť inak , ako s pokorou, rešpektom a zdržanlivosťou. Pápež nie je nejaký politik alebo výkonný riaditeľ spoločnosti, ktorého je možné vysmiať, vyhodiť z funkcie alebo odvolať. Je Kristovým zástupcom a na zemi nemá nadriadeného. Môžeme ho s úctou nabádať, aby prehodnotil niektoré svoje kroky, ale ak odmietne, musíme nechať na Kristovi, aby problém vyriešil spôsobom a v čase, ktorý si sám zvolí.

Navyše, keďže je pápežom, musíme v tomto prípade ešte viac ako v ktoromkoľvek inom nasledovať Kristov príkaz nastaviť druhé líce a modliť sa za tých, ktorí nám ubližujú. Musíme byť ochotní prijať utrpenie, ktoré to prináša, a obetovať ho za iných – vrátane samotného pápeža Františka.