Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

19. 7. 2021

ITE MISSA EST
Christopher A. Ferrara


Píšem tento text 24 hodín po atómovom výbuchu s úsmevným názvom „Traditionis Custodes“ (TC). Pripomína mi správu načmáranú na plechovom obale atómovej bomby Fat Man, ktorá padla na Nagasaki: „To je pre vás!“, ktorej autorom je istý Art Josephson z Chicaga „To je pre vás!“ napísal Bergoglio, keď zhodil bombu na rýchlo rastúce hnutie liturgickej obnovy, vedené mladými ľuďmi, ktoré čoraz zreteľnejšie odhaľuje terminálnu fázu všerozsiahlej cirkevnej dystopie, ktorej on predsedá.

Novus Ordo už pred tým vymieral približne rovnakým tempom, aké uvádzajú tabuľky ľudskej úmrtnosti. Ale proces jeho smrti sa urýchlil, keď Bergoglio, naviac ku všetkým ostatným urážkam Mystického Tela, uvalil na Cirkev kult Covidu. Bola to najväčšia rana od chvíle, čo Pavol VI. odštartoval proces cirkevnej auto-demolácie, nad ktorým neskôr vo vatikánskych sálach nariekal, ako nad „vpádom svetského myslenia do Cirkvi."

Bergoglio pred veriacimi zamkol baziliku Svätého Petra a vyžadoval od nich podrobenie sa šialeným príkazom civilných orgánov, ktoré v priebehu niekoľkých mesiacov roztrhali sociálnu štruktúru na kusy univerzálnou karanténou, ktorá sa v celej západnej Európe a vo väčšine zvyšku západného sveta realizovala formou stanného práva. Kostoly, ktoré už pred tým boli takmer prázdne, teraz zostali úplne bez veriacich; nedeľná povinnosť bola pozastavená na viac ako rok; milodary klesli; a mnohí z tých, ktorých ich vlastní farári vyhnali z Novus Ordo kostolov, sa už nikdy nevrátia. „Tichá apostáza“, ktorú oplakával Ján Pavol II. V Ecclesia in Europa, sa teraz inštitucionálne prejavuje v ešte opustenejších svätyniach „veľkej obnovy“ v post-COVIDovej fáze.

Medzitým, podľa akejsi cirkevnej antitézy Greshamovho zákona (zákon hovorí, že znehodnotené peniaze vytlačia z trhu dobré peniaze), tradičná liturgia naďalej nezadržateľne vytláča Bugniniho výtvor a mladí hľadači Tradície vytláčajú starých ideológov koncilovej revolúcie, vrátane prefíkaného a zlomyseľného klerikálneho politika z Argentíny, ktorý si myslí, že zasadnutím na Petrov stolec získal absolútnu moc nad Cirkvou a dokonca aj nad zjavenou pravdou (ako vidíme pri jeho rafinovanom odmietnutí Božieho zjavenia týkajúceho sa nerozlučiteľnosti manželstva a spravodlivosti trestu smrti).

Ako mons. Charles Pope včera v rozhovore pre EWTN pripustil, hnutie latinskej omše je rastúcou časťou Cirkvi. „Viete, vo väčšine oblastí Cirkvi náš počet všade klesá. Ale toto je druh mladej, živej a rastúcej časti Cirkvi.“ Pre pápeža, ktorý považuje Cirkev za La Cosa Mia, je táto situácia neznesiteľná. Títo „rigidní“ mladí ľudia, vrátane seminaristov a novo vysvätených kňazov, predstavujú riziko odhalenia skutočnosti, že „pokoncilová cirkev“ je ilúziou - veľkou fasádou pominuteľných noviniek, ktoré musia zaniknúť v prospech toho, čo vždy bolo a navždy ostane. Ako uviedol pápež Benedikt vo svojom sprievodnom liste k Summorum Pontificum: „To, čo predchádzajúce generácie považovali za posvätné, zostáva posvätné a veľké aj pre nás a nemôže to byť zrazu úplne zakázané alebo dokonca považované za škodlivé.“

Bergoglio takto neuvažuje. Cirkev je jeho a on s ňou môže nakladať, ako uzná za vhodné a nezastaví sa pred ničím, čo by zabránilo splneniu jeho príkazu. A to čo prikazuje, je koniec hnutia pre latinskú omšu. To si však vyžaduje nielen zrušenie Summorum Pontificum, ale aj predchádzajúceho indultného režimu v rámci Ecclesia Dei, ktorý dal hnutiu prvý impulz a tiež si to žiada nič menšie ako zrušenie samotnej tradičnej omše. Iba týmito opatreniami môže Bergoglio - alebo aspoň v to dúfa - radikálne zastaviť toto hnutie a spôsobiť jeho smrť. A práve tieto nepredstaviteľne brutálne opatrenia, Bergoglio včera ohlásil: Tak je napísané, tak nech sa to stane.

Článok 1 TC teda celkom komicky vyhlasuje, že prastará, uznaná a schválená omša  západnej cirkvi, omša svätých, liturgický základ kresťanstva, ktorého rímsky kánon má apoštolský pôvod, je vyňatá z rímskeho obradu, ktorý teraz pozostáva iba z Novej omše:

Čl. 1. Liturgické knihy vydané svätým Pavlom VI. a svätým Jánom Pavlom II. v súlade s dekrétmi Druhého vatikánskeho koncilu sú jediným vyjadrením lex orandi rímskeho obradu.

To je smiešne. Aký je teda podľa Bergoglia súčasný stav tradičnej latinskej omše, ktorú na večné časy kodifikoval pápež svätý Pius V.? Je, tak ako chce aby sme verili, jednoducho zrušená? Alebo je prostredníctvom článku 1. suspendovaná, či odvolaná? Ako vysvetľuje jeho sprievodný list:

V odpovedi na vaše žiadosti som sa pevne rozhodol zrušiť všetky normy, pokyny, povolenia a zvyky, ktoré predchádzajú tomuto Motu proprio, a vyhlasujem, že liturgické knihy, ktoré vyhlásili svätí pápeži Pavol VI. A Ján Pavol II., v súlade s dekrétmi II. vatikánskeho koncilu, predstavujú jediné vyjadrenie lex orandi rímskeho obradu. Toto rozhodnutie zakladám na skutočnosti, že po Tridentskom koncile svätý Pius V. tiež zrušil všetky obrady, ktoré sa nemohli dovolávať oprávnenej starobylosti a ustanovil pre celú latinskú cirkev jediný Missale Romanum.

Nehanebná úskočnosť tohto pápeža tu dosahuje nový vrchol v tvrdení, že zrušením odvekého obradu omše v prospech liturgickej novinky, ktorá bola na Cirkev uvalená iba pred päťdesiatimi rokmi, a ktorej jedna „eucharistická modlitba“ bola zložená na reštaurácií, nasleduje príklad svätého Pia V., ktorý zrušil liturgické novinky v prospech prastarej omše. Ak by Bergoglio skutočne napodobňoval svätého Pia V., zrušil by novú omšu a išiel by ešte o krok ďalej ako Benedikt obnovením jednoty Rímskeho obradu a odstránením nepresvedčivej a čisto verbálnej dištinkcie medzi „riadnou“ a „mimoriadnou“ formou jedného obradu.

Bergoglio vo svojej zvrchovanej arogancii publikuje tento doublespeak a očakáva, že bude braný vážne. Ten je samozrejme je absolútne neplatný. Pápež nemá právo zrušiť žiaden uznaný a schválený omšový obrad a práve preto sa Benedikt XVI. usiloval vysvetliť v Summorum Pontificum, že Pavol VI to nikdy neurobil. Budúci pápež Benedikt k 10. výročiu Ecclesia Dei napísal: „Cirkev počas svojich dejín nikdy nezrušila ani nezakázala ortodoxné liturgické formy, to by bolo Duchu Cirkvi úplne cudzie.“ Ale potom je Bergogliovi pontifikát Duchu Cirkvi úplne cudzí.

Absolútne nepochybujúc, že ​​tradičná latinská omša je mŕtva vec, ktorej pohreb je len otázkou času, Bergoglio v sprievodnom liste ďalej vyhlasuje, že celým účelom TC je „vrátiť sa k jednotnej forme slávenia “, čo znamená k Novus Ordo a že akékoľvek ďalšie používanie misálu z roku 1962 sa má riadiť„ potrebou včasného návratu k rímskemu obradu vyhlásenému svätými Pavlom VI. a Jánom Pavlom II. a na druhej strane ukončiť zriaďovanie nových osobných farností viazaných skôr na želania jednotlivých kňazov, ako na skutočnú potrebu svätého Božieho ľudu“.

Zvyšok TC predstavuje súbor predpisov, ktoré majú zabezpečiť, aby sa hnutie za latinskú omšu udusilo a nakoniec úplne zahubilo. Článok 2 hovorí, že biskupi zodpovedajú za liturgické slávenia vo svojich diecézach, vrátane slúženia podľa Rímskeho misála z roku 1962, kým článok 3 hovorí - s dnes už obvyklou lživosťou - že až tak úplne zodpovední nie sú, ale musia urobiť všetko, čo mottu proprio nariaďuje, aby čo najskôr vykorenili tradičnú omšu. Patria sem nasledujúce opatrenia, ktoré zvrátia nielen Summorum, hoci Benedikt je stále nažive, ale dokonca aj veľkú časť indultného systému Ecclesia Dei:

prísaha vernosti novej omši od všetkých skupín, ktoré sa zúčastňujú tradičnej omše (§ 1);

• vytesňovanie latinských omšových skupín na nové miesta, mimo farské kostoly, čím prestane všetko slúženie tradičných omší v bežných farnostiach, kam veriaci zvyčajne chodia (§ 2);

• žiadne nové personálne farnosti venované latinskej omši, čím sa definitívne ohraničí počet tých, ktorých priťahuje tradičná liturgia (§ 2);

• obmedziť slávenia tradičnej omše na konkrétne dni a vyžadovať nielen to, aby čítania boli v ľudovom jazyku, ale aby pužívali tragické „preklady Svätého písma, schválené na liturgické účely príslušnými biskupskými konferenciami“ (§ 3);

• ustanovenie kňaza „povereného“ všetkými sláveniami tradičných omší v diecéze a „pastoráciou“ tých, ktorí sa ich zúčastňujú - inými slovami dozorcu, ktorý zabezpečí poslušnosť Bergogliovi (§ 4);

• prehodnotiť, či sú špeciálne farnosti zriadené pre skupiny latinskej omše „účinné pre ich duchovný rast ... aby sa určilo, či si ich ponechajú alebo nie“ - inými slovami, treba ich začať rušiť (§ 5);

• zákaz ustanovenie „nových skupín“ - to znamená, že zakazuje akýkoľvek rast hnutí za latinskú omšu (§ 6).


Ďalej nasleduje článok 4, ktorý upevňuje Bergogliovo smrteľné zovretie hrdiel kňazov vysvätených po TC (16. júla 2021), ktorí by radi slúžili tradičnú svätú omšu. Novo vysvätení kňazi „musia podať formálnu žiadosť diecéznemu biskupovi, ktorý sa poradí s apoštolským stolcom skôr, ako udelí toto povolenie. “ Od každého mladého kňaza je teraz potrebné nielen biskupské, ale aj vatikánske povolenie, aby mohl slúžiť podľa misálu z roku 1962.

V článku 5 sa vyžaduje, aby aj kňazi, ktorí už slávia tradičnú svätú omšu, požiadali o „oprávnenie naďalej využívať túto výsadu“ – čo je jednoznačne stimul pre nepriateľských naladených biskupov, aby začali odvolávať tieto „výsady “, a zrušili tak inherentné právo každého kňaza slúžiť tradičnú svätá omša, ktoré udelilo Summorom pontifikum

Články 6 a 7, ktoré sa zameriavajú na bratstvo svätého Petra, Inštitút Krista Kráľa a ďalšie apoštoláty latinskej omše „zriadené Pápežskou komisiou Ecclesa Dei“, ich podriaďujú jurisdikcii Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločností apoštolského života súbežne s Kongregáciou pre bohoslužby, ktoré sú pod kontrolou Bergogliových komplicov, ktorí sa všetci stavajú k tradičnej omši nepriateľsky. Osud Františkánov Nepoškvrnenej je dnes potenciálne a možno aj bezprostredne, osudom bratstva sv. Petra a ostatných latinských omšových kňazských spoločenstiev vrátane ich seminárov.

Nakoniec článok 8 vyhlasuje, že „Zrušujú sa predchádzajúce normy, pokyny, povolenia a zvyky, ktoré nie sú v súlade s ustanoveniami tohto zákona.“ Pod „zvykom“ mieni Bergoglio zjavne prastarý zvyk tradičnej latinskej omše.

Aby poskytol pozlátko pastoračného zdôvodnenia zakrývajúceho nenávisť k veci, ktorú sa snaží zničiť, Bergoglio ďalej odhaľuje bezhraničnosť svojej arogancie. S hnusnou povýšenosťou voči svojim dvom bezprostredným predchodcom Bergoglio vyhlasuje, že jeho prieskum medzi biskupmi týkajúci sa latinských omšových spoločenstiev - manéver potvrdzujúci zaujatosť ktorá predchádza TC - vysvetľuje, že Ján Pavol II. a Benedikt XVI. sa vo svojej starostlivosti o všetkých tých zlých ľudí, ktorí používajú misál z roku 1962 pre svoje zločinné ciele, mýlili:

„Príležitosť, ktorú ponúkol svätý Ján Pavol II. a s ešte väčšou štedrosťou Benedikt XVI. a ktorej cieľom bolo znovu obnoviť jednotu cirkevného tela s rôznymi liturgickými preferenciami, bola využitá na zväčšenie roztržky, na posilnenie rozdielov a na podporu nejednoty ktoré zraňujú Cirkev, blokujú jej cestu a vystavujú ju nebezpečenstvu rozdelenia. “


Po krátkom odkaze na ohavný stav novej liturgie, proti ktorému nemieni vôbec nič podniknúť, uvádza Bergoglio neurčitú vinu rovnako neurčitej skupiny ľudí, ako jediný dôvod pre rozkaz, ktorým bude tradičná liturgia umiestnená do karantény, kde bude čakať pomalú smrť :

Som však napriek tomu smutný, že inštrumentálne použitie Missale Romanum z roku 1962 sa často vyznačuje odmietnutím nielen liturgickej reformy, ale aj samotného Druhého vatikánskeho koncilu, o ktorom sa neopodstatnenými a neudržateľnými tvrdeniami hovorí, že zradil Tradíciu a „Pravú cirkev“. Cestu Cirkvi treba vidieť v dynamike Tradície „ktorá pochádza od apoštolov a napreduje v Cirkvi za pomoci Ducha Svätého“ (DV 8). Poslednú etapu tejto dynamiky predstavuje II. Vatikánsky koncil, na ktorom sa katolícky episkopát stretol, aby načúval a ukázal cestu pre Cirkev, ktorú naznačil Duch Svätý. Pochybovať o koncile znamená pochybovať o úmysloch tých samých otcov, ktorí na ekumenickom koncile slávnostne vykonávali svoju kolegiálnu moc cum Petro et sub Petro a vo finále pochybovať o samotnom Duchu Svätom, ktorý vedie Cirkev.

Latinská omša musí byť teda obmedzená a nakoniec zadusená, pretože niektorí ľudia, ktorí sa jej zúčastňujú - nezáleží na tom, ktorí alebo koľko z nich - „spochybňujú koncil“. Nie nejaké konkrétne učenie koncilu, pretože také učenie nemožno presne špecifikovať, ale skôr „koncil“ ako epochálnu udalosť, ktorej podstata musí byť vnímaná gnostickým spôsobom, ako „cesta pre Cirkev naznačená Duchom Svätým“. Romano Amerio označuje túto mystifikáciu viery, ktorá prevyšuje každú doktrínu, dogmu a prax, ako „circiterizmus“ pokoncilového myslenia:

Circiterizmus“ je niečo, čo sa často vyskytuje v argumentoch progresívcov. Spočíva v odvolávaní sa na neurčitý a nejasný pojem, akoby to bolo niečo dobre zavedené a definované a následnej extrakcii alebo vylúčení prvku, ktorý je potrebné extrahovať alebo vylúčiť. Pojem duch koncilu, či koncil, je presne takým výrazom.

Preto nesmieme „spochybňovať koncil“. Pretože Bergoglio spája pochybnosti o „koncile“ s misálom z roku 1962, ktorým pohŕda, musí byť latinská omša z tohto dôvodu poslaná krátkou cestou na smetisko, aby Cirkev mohla pokračovať na dlhej ceste „koncilu“, ktorý nie je nič iné ako nepretržitý diktát Ducha Svätého. Heréza je tu teda predefinovaná ako tvrdohlavá, po krste jestvujúca pochybnosť o „koncile“. Už to nie je, ako sa chápala doposiaľ,  pochybnosť o niektorom článku božskej a katolíckej viery. A jednota Cirkvi je iba funkciou slepého pridržiavania sa „koncilu“.

Pokiaľ niet pochýb o „koncile“, existuje jednota a Cirkev je v dobrom poriadku. V súlade s tým je potrebné prísne zaobchádzať iba s rigidnými prívržencami latinskej liturgickej tradície a ich neprípustnou pochybnosťou o „koncile“: „Na obranu jednoty Kristovho tela som nútený odvolať povolenia, ktoré dali moji predchodcovia. “ Neexistuje však „obrana jednoty Kristovho tela“ proti tým, ktorí útočia na samotné základy viery, ktoré sa Bergoglia veľmi netýkajú, ako dokazuje v nekonečnom prúde invektív proti „rigidnosti“. Bergoglio v skutočnosti nevidí nijakú súvislosť medzi nejednotou v Cirkvi a novou omšou, v ktorej zmenšujúcom sa počte  ktorej prívržencov, vrátane Bidena a Pelosi, je široko rozšírený nesúhlas s mnohými základnými cirkevnými princípy viery a mravov vrátane tých základných predpisy prírodného zákona.

Prenasledovanie prívržencov latinskej omše, ktoré mal Bergoglio v úmysle začať, sa začalo v priebehu necelý deň a oveľa horšie určite bude prebiehať od nepriateľských biskupov a Bergogliových vybraných spolupracovníkov vo vatikánskom aparáte. Existuje však dobrý dôvod dúfať, že sa tento brutálny čin pomstychtivého despotu vypomstí, tak ako sa často stáva pri despotických excesoch.Už, existujú prvé náznaky, že sympatizijúci biskupi sa pasívne postavia proti tyranovi, ktorý posledných osem rokov zosmiešňoval Petrov úrad a ovládal svoju moc ako diktátor banánovej republiky. Rovnako ako veriaci ho majú už celkom dosť.

Bergoglio sa môže veľmi ľahko dožiť trpkej ľútosti, za to že vyhlásil „Traditionis Custodes“. Pretože pri vyhlásení vojny proti omši vekov, vojny, ktorú nemôže vyhrať, vyhlásil vojnu nielen veriacim na zemi, ale aj spoločenstvu svätých, ktorí boli povýšení na oltár, vrátane nikoho menšieho ako svätého pápeža ktorého sa Bergoglio odvážil porovnávať so sebou pri domáhaní sa zrušenia samotnej omše, ktorú tento veľký pápež opevnil proti útokom profánnych votrelcov:

Na základe našej apoštolskej autority na večné veky schvaľujeme a povoľujeme, pri spievaní alebo čítaní svätej omše v ktoromkoľvek kostole, aby sa tento misál bez akejkoľvek obavy vo svedomí a strachu z toho, že by došlo k trestu, odsúdeniu alebo cenzúre mohol slobodne a zákonne užívať .... Rovnako vyhlasujeme a ustanovujeme, že nikto, nie je ani oprávnený ani nesmie tento misál meniť a že tento dokument nie je možné ani odvolať ani pozmeniť, ale zostáva vždy platný a zachováva si svoju plnú platnosť bez ohľadu na predchádzajúce vyhlášky a dekréty Svätého stolca ...

Preto nikto nemá povolenie, meniť toto vyhlásenie o našom povolení, štatúte, vyhláške, príkaze, rozkaze, grante, indulte, deklarácii, vôli, dekréte a zákaze. Ak by sa niekto odvážil dopustiť takého činu, mal by vedieť, že ho postihne hnev Všemohúceho Boha a blahoslavených apoštolov Petra a Pavla.

Pápež svätý Pius V., oroduj za nás! Svätí Peter a Pavol, zvolajte nebeský trest!





[

Akvinský o zlých prelátoch
Edward Fesser

Aký postoj by mal zaujať katolík voči krutým a svojvoľným prelátom - napríklad tým, ktorí donekonečna vyvolávajú rozdelenie a potom nehanebne obviňujú z rozdelenia tých, ktorí si túto skutočnosť všimnú a kritizujú ju? V knihe Quodlibet VIII uvádza Akvinský niekoľko relevantných poznámok k otázke, či si treba ctiť „zlých prelátov“. :

U preláta môžeme rozlíšiť dve veci: samotnú osobu a jej úrad, ktorý z neho robí akúsi verejnú osobu. Ak je prelát zlý, tak by sa úcta človeku, akým je, preukazovať. Česť je úcta prejavovaná ľuďom ako osvedčenie ich cností. Ak by sme si teda ctili takého preláta pre osobu, ktorou je, vydali by sme o ňom krivé svedectvo, čo je zakázané v Exodus 20: Nebudete vydávať krivé svedectvo proti svojmu blížnemu. Ale ako verejná osoba prelát nesie obraz a zastáva pozíciu v Cirkvi ... ktorá nepatrí jemu, ale  niekomu inému - Kristovi. Jeho hodnota ako taká nie je určená osobou, ktorou je, ale pozíciou, ktorú zastáva. Je ako jedna z tých značiek, ktorá na pravítku, či mierke, čo označujú nejakú vyššiu mieru - sama o sebe je bezcenná. Ako hovorí kniha Prísloví 26:  (Človeku, ktorý by) priväzoval kameň do praku, (podobá sa ten), kto preukazuje česť bláznovi. ... Zlého preláta preto neslobodno ctiť kvôli tomu, kým je, ale kvôli tomu, aké postavenie zastáva. Prípad sa podobá úcte k posvätným obrazom, ktorá je určená veciam na nich zobrazených, ako hovorí Damascénsky. Preto Zachariáš prirovnáva zlého preláta k modle: Beda pastierovi a modle, ktorí opúšťajú stádo ...

Zlý prelát nie je hodný byť prelátom a pocty dostáva len preto, že je prelátom. Ale Ten, ktorého obraz zlý prelát predstavuje, je hodný toho, aby bol jeho zástupcovi vzdávali úctu, rovnako ako je svätá Panna hodná toho, aby bola úcta vzdávaná aj jej namaľovanému obrazu, hoci samotný obraz ako taký nie je tej úcty hodný. (s. 70 - 71)

To sú dva kľúčové body. Prvý je, že keď je človek zlým prelátom, nemali by sme predstierať opak iba kvôli jeho úradu. To by podľa Akvinského bolo porušením ôsmeho prikázania - klamstvom. Prirovnáva to aj k modlárstvu. Obraz Krista alebo svätca nemá sám o sebe žiadnu hodnotu, ale ukazuje na niečo, čo je mimo tento obraz. Keď sa zameriame len na samotný obraz, urobíme z neho modlu. Podobne si zlý prelát zaslúži česť iba kvôli funkcii, ktorú zastáva. Keď predstierame, že jeho osobné chyby nie sú skutočné, namáhame sa pripisovať dobré motívy zjavne nespravodlivým činom, alebo skrytú múdrosť zjavne hlúpym výrokom, sme ako niekto, kto sa sústreďuje na obraz a predstiera, že aj to množstvo nedostatkov a chýb, ktoré ako obyčajný kus hmoty obsahuje, musí byť nejako skutočne božské.

Druhý kľúčový bod je, že takémuto prelátovi musí byť napriek tomu vzdávaná úcta, ktorá náleží jeho úradu Kristovho vikára. Je urážka Krista, keď sa jeho zástupcovi táto pocta odmieta - akoby to nebol sám Kristus, ktorý dopustil, aby bol taký  zlý a nehodný človek jeho zástupcom, alebo akoby Kristus nevedel, čo robí, keď to dovolil.

Podľa Akvinského - a podľa katolíckeho učenia všeobecne - môžu a majú takí preláti byťverejne kritizovaní ich podriadenými, keď robia niečo, čo ohrozuje vieru. Ale vzhľadom na povahu ich úradu sa aj to musí diať „nie s drzosťou a tvrdosťou, ale s jemnosťou a úctou“. A ak je dotyčným prelátom pápež, potom jediné, čo človek môže urobiť je táto úctivá kritika, pretože pápež nemá nadriadeného na zemi, ktorý by ho mohol kárať alebo trestať. Samotný Kristus môže a vyrieši problém v čase a spôsobom, ktorý sám najlepšie posúdi.

To ale znamená trápenie. A trápenie, ako to dokazuje život svätých a ako nás Písmo učí od začiatku do konca, je údelom spravodlivého človeka - kajúcne trpiaceho, trpiaceho solidárne s ostatnými, trpiaceho v jednote s Kristom. Toto utrpenie môže plynúť z našich vlastných hriechov, z účinkov prvotného hriechu na svet okolo nás, alebo z prenasledovania. A niekedy to môže prísť aj zvnútra samotnej Cirkvi. Kristus sľubuje iba to, že nebude zničená a že nebude vo svojich rozhodujúcich a záväzných vieroučných a morálnych deklaráciách nútiť veriacich k omylu. Avšak, hocikedy môže byť a niekedy aj na samom svojom vrchole, postihnutá zlom každého druhu. Toto Kristus dopustil i preto, že to ilustruje pravdu jeho vlastného prisľúbenia. Ani zlí pápeži nemôžu zničiť Cirkev.

Ale cirkevná história nie je marvelovským filmom, kde sa všetko podarí do dvoch hodín, alebo aspoň do ďalšieho filmu v sérii. Ako ukazuje synoda s odsúdením mŕtvoly, veľká západná schizma a ďalšie udalosti z dejín, riešenie problémov spôsobených hlúposťou pápežov, korupciou a zlým spravovaním vecí môže niekedy trvať desaťročia. My, moderní katolíci, sme mäkkí a netrpezliví a mali by sme pohliadnuť na vytrvalosť našich predkov.

Dnešné udalosti dávajú príležitosť pripomenúť slová kardinála Ratzingera, ktoré vyriekol v súvislosti so smrťou Michaela Daviesa, známeho tradičného katolíckeho spisovateľa a oddaného obrancu tridentskej omše. Kardinál napísal:

Správa o smrti Michaela Daviesa sa ma hlboko dotkla. Mal som to šťastie, že som sa s ním niekoľkokrát stretol a našiel som muža s hlbokou vierou, pripraveného prijať utrpenie. Od skončenia koncilu venoval všetku svoju energiu do služby viery a zanechal nám dôležité publikácie, najmä o posvätnej liturgii. Napriek tomu, že si vo svojom čase od Cirkvi veľa a mnohými spôsobmi vytrpel, vždy zostal mužom Cirkvi. Vedel, že Pán založil svoju Cirkev na skale svätého Petra a že viera môže nájsť svoju plnosť a zrelosť iba v jednote s nástupcom svätého Petra. Môžeme si teda byť istí, že Pán mu otvoril nebeské brány dokorán. Odporúčame jeho dušu do Pánovho milosrdenstva.

Koniec citátu. 
Všimnite si, že kardinál Ratzinger uznal, že Davies od Cirkvi veľa trpel - a napriek tomu jej zostal verný a teda aj nástupcovi svätého Petra. Toto je príklad, ktorý by sme sa mali snažiť napodobniť. Musíme trpieť pre Cirkev, aj keď - vlastne, najmä keď - trpíme kvôli nej.



18. 7. 2021

Jasanie liberálov nad obmedzením tradičnej omše – šampanské, ktoré vystrelilo predčasne

Branislav Michalka


To, čo zasvätení znalci vatikánskeho zákulisia ohlasovali už dávnejšie, a čomu nadšení vyznávači „hermeneutiky kontinuity“ odmietali stále uveriť, sa stalo skutočnosťou. V piatok 16. júla ohlásil[1] Vatikán, že pápež František zrušil motu proprio Benedikta XVI. Summorum pontificum, ktoré uvoľňovalo podmienky pre slúženie tradičnej sv. omše podľa misála z roku 1962, ako aj všetky ďalšie dokumenty a nariadenia týkajúce sa slúženia predkoncilovej liturgie a nahradil ich novým motu proprio s názvom Traditionis custodes. Nové motu proprio, na rozdiel od dokumentu Benedikta XVI. slúženie tradičnej svätej omše zase výrazne obmedzuje, a to možno ešte striktnejšie než to stanovovali dokumenty regulujúce tieto podmienky pred vydaním Summorum pontificum.

Duše všetkých cirkevných liberálov na Slovensku zaplesali. Z tých zopár reakcii, ktoré sa doposiaľ vyskytli v slovenskom mediálnom priestore je zrejmé, ako sa im od radosti trasie chochol na hlave, ako sa tmolia v radostnom uspokojení a ako sa už tešia na sankcie voči svojim „čipkovaným“ oponentom v barokových ornátoch. Vycvičení v udávaní, donášaní a špehovaní počas covidovej hystérie, zúročia nepochybne svoje skúsenosti aj na tomto poli, doteraz podľa nich len slabo zoranom. Bude sa zrejme hlásiť, kde sa tajne slúžia tradičné sv. omše, budú sa prekladať problémoví kňazi z farnosti do farnosti, veriaci budú vodení za „hermeneuticko kontinuálny“ nos na špagátiku tolerancie a sľubov, až zamieria ako „ľahká kavaléria“ na Kryme do „údolia zabudnutia“.

Uľahčené povzdychy katolíckych slniečkárov, sužovaných nárastom slúženia tradičnej liturgie, a zrejme ešte aj únavou z nadšeného zápolenia na bojisku všeobecnej vakcinácie, si mohli záujemcovia prečítať na diskusiách pod správami o zrušení Summorum pontificum. „Konečne... najvyšší čas... to malo prísť už dávno... múdre rozhodnutie...“, to sú len paberky z tohoročnej letnej úrody čitateľských liberálnych múdrostí. Z ich radosti sa môžeme domýšľať, ako ich celé tie roky trápilo, že počet tradičných katolíkov na Slovensku narastá.

Netrápilo ich zrejme katastrofálne stúpanie počtu rozvodov, podozrivá masová epidémia nulít katolíckych sobášov na Slovensku, prepad počtu seminaristov, požehnávanie homo-párov v Nemecku a pápežove výroky na túto tému, ako aj jeho pozdravy P. Jamesovi Martinovi SJ, vyprázdňujúce sa kostoly ani desivé neznalosti základných právd viery medzi katolíkmi. To, čo ich trápilo bol návrat Tradície. Nielen liturgickej. Lebo oni vedia, že návrat tradície liturgickej, so sebou automaticky prináša aj návrat tradície vieroučnej. A práve o to tu ide.

Nejde len o to, že si niekto oblečie bohato zdobené ornáty, otočí sa chrbtom k pokrokovému ľudu a odrieka modlitby po latinsky. Ide o to, čo bude následne hovoriť o katolíckom manželstve, katolíckej politike, ekumenizme, sexuálnej morálke, odluke Cirkvi a štátu, o výchove detí atď. A toto všetko, tento logický vieroučný dôsledok príklonu k liturgickej tradícii, spojený s odmietaním všetkých modernistických výstrelkov a bludov, tvorí onú výbušnú cirkevnú zmes, ktorá nastoľuje nepríjemné otázky o legitímnosti modernistických inovácií, vnáša nepokoj do pokojných stojatých vôd cirkevného rybníka, vyrušuje pokojamilovných kaprov z ich zhovievavého krúženia po dne a predovšetkým – rozdeľuje.

Strašné to slovo, v ktorom je obsiahnutá celá panika z možného nájdenia logického rozporu medzi doktrínami minulosti a modernistickými inováciami, a panika z následnej nutnosti reagovať na tento rozpor zaujatím nejakého stanoviska, ktoré automaticky vytvorí dva názorové tábory. Voľba katolíckeho slniečkára znie jasne: radšej žiadne otázky a žiadne návraty do minulosti, ktoré otázky vyvolávajú, než stratu iluzórnej jednoty.

Teraz im pápež František na utíšenie ich pokojamilovných duší priniesol nové motu proprio. Jeho cieľom má byť, ako to uviedol samotný pápež vo svojom komentári[2] k novému motu proprio: „zaistiť dobro tých, ktorí sú zakorenení v predchádzajúcej forme slávenia a potrebujú čas na návrat k rímskemu rítu, ktorý vyhlásili svätí Pavol VI. a Ján Pavol II., a zároveň zastaviť zakladanie nových osobných farností, ktoré je spojené skôr s túžbou a vôľou jednotlivých kňazov, než so skutočnou potrebou svätého veriaceho Božieho ľudu.“ To dobro spočíva zrejme v obmedzení prístupu tradičných katolíkov k tradičnej omši, ale čo je dôležitejšie, pápež František v podstate citovaným výrokom načrtáva pre liberálov lákavú víziu budúcnosti, v ktorej už žiadni tradiční katolíci nebudú, pretože po určitom čase nakoniec všetci rozumne a tolerantne opustia staré formy a priklonia sa k novým. A to je skutočne dobrý dôvod na modernistické jasanie.

Ale práve tu však naráža modernistická kosa, na kameň reality. Tradiční katolíci totiž nie sú momentálne v pozícii, ktorá by ich nútila k ústupu. Počet tradičných katolíkov rástol vo svete už dávno pred vydaním Summorum pontificum Benediktom XVI., rástol by aj keby žiadne motu proprio nevyšlo. Ich semináre praskajú vo švíkoch, zatiaľ čo diecézne zívajú prázdnotou a musia sa rušiť. Rodiny tradičných katolíkov sú početné a rodiny liberálnych katolíkov nie. A predovšetkým, z psychologického hľadiska, kto si čo i len raz poriadne čuchol k tradičnej liturgii, tak ten sa nikdy nevráti k „rímskemu rítu, ktorý vyhlásili svätí Pavol VI. a Ján Pavol II.“ Tradičná liturgia je príliš silná a návyková spirituálna „droga“ a je to hábit, ktorý je katolíckej viere ušitý na mieru. Katolík, ktorý si ju raz vyskúša obliecť na svoju dušu zistí, že mu padne ako uliata a už ju odmieta vyzliecť.

Takže je úplne zbytočné poskytovať mu nejaký čas vo falošnej liberálnej nádeji, že sa vzdá tradície (nielen liturgickej, ale aj vieroučnej) v prospech formy, ktorá pripúšťa spoločné ekumenické modlitby, podávanie sv. prijímania na ruku či koncelebráciu. Tradiční katolíci budú napriek akýmkoľvek obmedzovaniam vyhľadávať alternatívne miesta sv. omší a alternatívnych vysluhovateľov, budú cestovať za omšou autami kilometre (áno, na rozdiel od liberálnych katolíkov, ktorým je zaťažko doplaziť sa aj do ich moderného betónového kostola, na betónovom sídlisku) ale predovšetkým sa utvrdia v tom, že modernistami infiltrovaná Cirkev ich chce zničiť.

Radosť liberálnych katolíkov z vydania nového motu proprio je teda detinská, zbytočná, nedomyslená a predčasná. Ich schopnosť generovať zo svojho stredu kňazov sa povážlivo blíži k nulovým hodnotám, ich viera je rozriedená nad pomyslenie bývalých vekov, ich duchovný potenciál je zmrštený na lacné poskakovanie s gitarami, lichotenie všetkým oponentom (okrem tradičných katolíkov, samozrejme), a udusený infantilizáciou a feminizáciou. Ich počty ubúdajú, pričom počet tradičných katolíkov rastie.

Tradiční katolíci nemajú dôvod vzdať sa tradičnej liturgie v prospech NOM a ani to nikdy neurobia. Práve skúsenosti Vatikánu s neúčinnosťou sankcií na tomto poli boli tým, čo viedlo Benedikta XVI. k vydaniu Summorum pontificum. Bola to nutnosť, potreba aspoň nejako ovplyvňovať proces návratu Tradície. Vydaním tohto nového motu proprio a zrušením starého, Vatikán dosiahne len jediné – stratí túto možnosť. Žiadnu jednotu nedosiahne, ale potvrdí to, čoho sa liberáli najviac báli – rozdelenie.

Jeho autorita, naštrbená u tradičných katolíkov benevolentným prehliadaním tých najohavnejších liturgických, pastoračných aj vieroučných excesov a podozrivo kolidujúca s neúmernou prísnosťou voči katolíkom oddaným tradícii, sa tým ešte viac naruší. Okatá disproporcia v „milosrdenstve“ bije do očí a presvedčí aj tých tradičných katolíkov, ktorí doteraz váhali. To je všetko, čo proti tradičným katolíkom Vatikán novým motu proprio dosiahne.

Pokiaľ to liberálnych katolíkov teší, kľudne im tento dnešný efemérny a detinský pocit víťazstva doprajme. Veď nakoniec, príliš mnoho radosti im budúcnosť asi neprinesie (v každom smere, nielen cirkevnom) a oni navyše na utrpenie príliš stavaní nie sú. Tak prečo by sme im nemohli dopriať aspoň dnes malý pocit šťastia? Pred krušnými časmi, plnými sklamania.



[1] https://www.vaticannews.va/cs/papez/news/2021-07/nove-motu-proprio-meni-pravidla-pro-predkoncilni-liturgii.html

[2] https://www.vaticannews.va/cs/papez/news/2021-07/papezuv-komentar-k-novemu-motu-proprio-o-predkoncilni-liturgii.html

3. 6. 2021

Odpor nie je nikdy márny: Rozhovor s Christianom Marquantom, zakladateľom Paix Liturgique

Katolícky blog Rorate Caeli priniesol rozhovor s Christianom Marquantom z Oremus - Paix Liturgique („Liturgický mier“). Ten patrí ku generácii mimoriadnych ľudí, ktorí už v mladosti konali rozhodne, a nehľadeli na to, že vtedy starí a zrelí rozhodnosť odmietli. Patrí k tým, čo sa postavili sa proti zavádzaniu devastujúcich liturgických inovácií. Väčšina našich čitateľov si nemôže pamätať liturgickú revolúciu, ktorá vypukla v polovici 60 rokov, lebo už je to 55 rokov, a vtedy ešte neboli na svete. Tí ktorí si to pamätajú, nezažili tú katastrofu v plnom rozsahu, lebo vďaka železnej opone sa liturgická revolúcia u nás uskutočnila pomalšie a nebola sprevádzaná takými excesmi. Keď sa hranice otvorili, tak na západe bola revolúcia dokonaná a jej plody (sekularizácia, vyprázdnenie kostolov, všeobecná apostáza kléru i laikov) zahnívalo všade naokolo. Zažili sme v 90tych rokoch náznak tejto revolúcie, ktorý poznačilo masívne stavanie stále viac ohavnejších kostolov, uvádzanie stále dekadentnejších prvkov do povedzme „konzervatívne pojatej“ novej omše a masívnu sekularizáciu kléru, ktorý tak nejako oneskorene nasával ideály revolúcie a našim slovenským spôsobom sa ich snažil aplikovať. A hoci sa nám revolučný ošiaľ, aký prebehol na západe v sedemdesiatych rokoch vyhol, svojím, slovenským spôsobom sme sa pomerne rýchlo dopracovali do takmer rovnakého marazmu, aký vládne tam. Chýba nám už len pár rokov, aby sme ten časový sklz dohnali. Keď šťastlivo poručí dušu Bohu generácia dnešných 60tnikov a starších, bude návštevnosť bohoslužieb a celkovo katolícky život, na rovnakej úrovni, ako je dnes vo Francúzsku, Begicku, či Nemecku. Christian v rozhovore opisuje dobrodružstvá a nešťastia, ktoré prežil od polovice 60. rokov do súčasnosti - predovšetkým založenie a činnosť Paix Liturgique, viacjazyčného inštitútu, zameraného na návrat starej liturgie do celého sveta.


Rorate Caeli: Christian, ste človek, ktorý založil a viedie Oremus - Paix Liturgique. Môžete nám povedať o tomto hnutí a jeho činnosti?

Christian Marquant: Je ťažké vysvetliť čo sme, bez toho, aby som spomenul aspoň niečo z dejín katolíckych aktivistov. Všetko sa začalo v polovici 60. rokov.


RC: Vráťte sa späť pred potopou!


CM: Nie pred, ale do času potopy! Katolícky svet sa v priebehu niekoľkých mesiacov, v rokoch 1964–1965, úplne zmenil a to niektorých z nás, francúzskych skautov, veľmi trápilo.

Zoberme si napríklad nášho kaplána. Boli by sme vtedy veľmi prekvapení, aj keď nie traumatizovaní, keď sme ho videli zameniť reverendu za civilné oblečenie. Čo nás však hlboko trápilo, keď začal rozprávať o kresťanskom živote a viere slovami, ktoré priamo odporovali tomu, čo nás dovtedy učil. Napríklad, pokiaľ ide o eucharistiu a skutočnú prítomnosť Ježiša v hostii, zrazu nám ju predstavoval viac ako symbol, než ako skutočnosť. Alebo tiež spochybňoval historickú realitu Vzkriesenia. A všade, kam sme sa pozreli, videli sme takéto zmeny, ktoré neboli len malým posunom: v našich farnostiach, v našich hnutiach, v našich školách.

RC: Odpustite mi, prosím, otázku, ako ste však vy mohli vynášať súd nad týmto vývojom?

CM: Toto je legitímna otázka, ktorá ide do jadra krízy, ktorú prežívame od tých čias: táto kríza pochádza od pastierov, z ktorých mnohí prestali vykonávať svoju učiteľskú povinnosť. Veriaci sa preto prostredníctvom toho, čo sa nazýva sensus fidei, nachádzajú v situácií, keď musia súdiť svojich pastierov. Nakoniec sme sa uchýlili pod ochranu obyčajného katolíckeho zdravého rozumu: Ako je možné, že všetko, čo nás po stáročia, ba ešte včera, učili, zrazu môže byť oficiálne spochybnené, a to najmä takými ľuďmi, ktorí boli až do včerajška považovaní za nespoľahlivých? Skrátka, patrili sme k tej generácii, ktorá v dospievaní stratila dôveru vo svojich „otcov“.

RC: Niektorí ľudia, ktorí sa vtedy tešili úctyhodnému veku, boli tiež jednoznačne proti tejto revolúcii.

CM: Iba niektorí, pretože drvivá väčšina katolíkov nevedela reagovať a jednoducho poslúchla. Tieto novinky boli prezentované ako pochádzajúce od pápeža, biskupov, kňazov a celého Božieho ľudu. . . .

Napriek tomu sme videli, že mnoho laikov táto zmena hlboko šokovala, nehovoriac o mnohých kňazoch, ktorí boli nútení podriadiť sa tomu, čo považovali za nové náboženstvo. Niektorí sa pokúsili „zmierniť“ revolúciu prijatím polovičných opatrení. Iní, ktorí neboli pripravení postaviť sa proti tomu, čo sa zdalo, že pochádza z Ríma, zostali ticho a nechali pole otvorené ničiteľom. Napriek tomu tu bolo niekoľko obdivuhodných kňazov (myslím na P. Coacheho alebo P. de Nantesa) a niektorí intelektuáli ako Jean Madiran.

Pokiaľ ide o nás, my sme boli mladí, nebáli sme sa „ísť na križiacku výpravu“ proti osobám a inštitúciám, ktoré nespravodlivo prenasledovali starých priateľov, kňazov i veriacich, ktorí sa nevedeli brániť.

RC: A predsa ... boli ste katolík?

CM: Samozrejme! Všetci sme pochádzali z katolíckych rodín, ako v tých časoch takmer všetci Francúzi, prijali sme prvé prijímanie, ale nemali sme – mali sme šestnásť rokov - nijakú zvláštnu formáciu. Tento odpor nebola ľahká úloha, ale okolnosti nás prinútili a tak sme postupne podnikali kroky k dosiahnutiu dobrej formácie, aby sme sa vedeli postaviť proti znepokojujúcim novinkám, ktoré k nám prichádzali zo všetkých strán. Najskôr sme sa študovali Katechizmus Tridentského koncilu (ktorý Jean Madiran opäť vydal), potom sme objavili učiteľov, ako Svätý Tomáš Akvinský, Svätý Ľudovít Mária z Montfortu a Svätý Alfonz Liguori, ktorí nám pomohli zistiť, čo je modlitba. Čelili sme ozajstnému šialenstvu, pretože všetky revolúcie sú formou šialenstva. Pochopili sme, že musíme študovať, študovať a študovať. Takto sme si utvorili svoje presvedčenie: najskôr ako akousi reflexiou viery; potom systematickou vernosťou, ktorú sme získali štúdiom.

RC: Bol to teda spontánny odpor.

CM: Áno, ale nebol dezorganizovaný. Táto neslýchaná situácia, ktorá nás nemohla premôcť, stimulovala nás mladých a viedla nás k tomu, aby sme sa svojím malým spôsobom stali obhajcami viery, cirkvi a tiež života, pretože prebiehala sociálna revolúcia, ako sa tomu dnes hovorí. Nakoniec sme založili skupinu mladých ľudí v širšej parížskej oblasti; nazvali sme to - nemali sme žiadne pochybnosti ani obavy - „Hnutie francúzskej katolíckej mládeže“ (Mouvement de la Jeunesse Catholique de France - MJCF), aj keď nás bolo sotva viac ako dvadsať.

RC: Ale mali ste moc splniť tento záväzok?

CM: Nie, samozrejme, že nie, ale vždy sme verili, že práve preto, že sme najmenší, najneznalejší a niekedy najmenej zbožní, nás Prozreteľnosť použije, ako sa to často stáva. Je to spôsob Prozreteľnosti, ktorý ukazuje, že nie ľudia sypú piesok do prevodovky pekelnej mašinérie - pretože všetka táto takzvaná obnova a apostáza, ku ktorej viedla, to bol stroj navrhnutý a vyrobený na zatratenie duší.


RC: A takto sa zrodil MJCF.

CM: V septembri 1967. Mal som 18 rokov a bol som absolútne presvedčený, že najdôležitejším bojom je boj za Cirkev. Hnutie sa veľmi rýchlo, ako požiar, rozšírilo do všetkých oblastí Francúzska a priťahovalo stovky mladých ľudí; čoskoro sme zistili, že sa k nám pridávajú aj mladí ľudia mimo Cirkvi. Takto sa ukázal náš misijný ideál, keď sme videli, že hlásanie pravdy viery je aj v poslednej tretine dvadsiateho storočia rovnako účinné, ako v minulosti a že prináša množstvo milostí obrátenia.

RC: Mládež nasledovala mládež?


CM: Tomu sa v posledných dňoch Katolíckej akcie hovorilo „vplyv podobného“. Mladí boli všade a bolo ich veľa, pretože - a to je potrebné zdôrazniť - nové náboženské predstavy, bez ohľadu na to, čo hovorili oficiálne médiá, neboli atraktívne ani pre mladých, ani pre starých. Dospelí ľudia, alebo aspoň časť, vyjadrili svoj nesúhlas tak, že hromadne opustili francúzske kostoly. Tieto sa pozoruhodne vyprázdnili za necelé tri roky a stále to pokračuje. Mladí ľudia, alebo ich časť, vyjadrili svoj nesúhlas tým, že sa riadili tými, ktorí bránili tradičné princípy viery a modlitby.

RC: Mali ste nejaké kontakty s biskupmi?


CM: Boli sme laickým hnutím, ktoré priamo odporovalo vtedajšiemu diskurzu v Cirkvi. Takpovediac sme boli s našimi otcami na kordy: boli sme „reakcia“ proti máju 1968. Áno, mali sme kontakty, najmä na najnižšej úrovni s farármi farností, ktoré sme navštevovali, pretože v tom čase nebolo kam ísť. Boli to príležitosti, povedzme, živých diskusií, ktoré nám v skutočnosti pomohli prehĺbiť naše presvedčenie. Pokiaľ ide o nich, nechápali. O niekoľko rokov neskôr, keď som sa stretol s parížskym arcibiskupom kardinálom Françoisom Martym, takmer spadol zo stoličky: nikdy si nedokázal predstaviť, že by bol svedkom toho, ako mladí katolíci povstávajú proti „novej jari Cirkvi“. . . .

RC: Čo však mohol urobiť?


CM: Nič a nič sme od neho nežiadali. Nemali sme žiadny mandát, ako bol napríklad slávny „mandát“ Katolíckej akcie, ani žiadneho kandidáta na vysvätenie, ani finančné prostriedky na vyjednávanie. A ani on, ani jeho rovesníci nemali žiadne prostriedky na to, aby nás prinútili „poslúchať“, zvlášť keď sme vedeli, že pastier nemá oprávnenie ničiť.

RC: Ale onedlho ste zistili, že v Cirkvi sú aj „mlčiaci“?

CM: Áno, tušili sme, že existujú. Zhromaždenie mlčiacich v Cirkvi pod predsedníctvom Pierra Debraya sa uskutočnilo 7. - 8. novembra 1970. Konferencia sa konala vo Versailles a zúčastnilo sa zhruba 10 000 ľudí, zo všetkých spoločenských vrstiev. Toto bol prvý príklad rozsiahleho a rôznorodého odporu proti ničeniu Cirkvi, ktoré vzišlo z koncilu, najmä v otázke katechizmu. Napriek úspechu tohto zhromaždenia, ktorého cieľom bolo navrhnúť „mier cirkvi“, sa biskupi nepohli ani o kúsok. Dokonca zdvojnásobili svoju vynaliezavosť, aby odstránili začínajúci odpor.

RC: Títo tichí boli proti novým katechizmom v duchu kacírskeho holandského katechizmu, ale aký bol ich postoj k omši, ktorá bola v roku 1969 zakázaná?

CM: Tí, ktorí si pamätajú túto éru, vedia, aké ťažkosti predstavuje otázka omše pre väčšinu veriacich, najmä pre tých starších: v súkromí sa k „novej omši“ mnohí správali odmietavo, ale prísnosť, s akou bola vnucovaná, explicitne a často sa opakujúce odvolávanie na autoritu pápeža spôsobili, že len málo ľudí sa v tom čase odvážilo odmietnuť ju slúžiť, alebo sa jej zúčastniť. Vo Francúzsku vyšla kniha Louisa Sallerona La Nouvelle Messe (1970) a vykonala veľa pre zachovanie tradičnej omše a zhromaždenie tých, ktorí boli z novôt nešťastní. Mám pocit, že v tomto ohľade urobila viac ako Krátky kritický rozbor kardinálov Ottavianiho a Bacciho („Ottavianiho intervencia“) z roku 1969; aj to je zásadný dokument, ale nehovoril k veriacimi tak explicitne.

RC: Medzi týmito nespokojnými veriacimi teda zvíťazilo hnutie pre tradičnú omšu

CM: No, pomaly, pretože väčšina konzervatívnych hnutí, ktoré najskôr pracovali pre rozšírenie vplyvu katolicizmu v politickej sfére a potom bojovali proti pokoncilnej deštrukcii a holandskému katechizmu, bola práve konzervatívna. Psychologicky mali obrovské problémy nazývať sa „katolíckejšími ako pápež. Až keď sa na scéne zjavil arcibiskup Marcel Lefebvre a ukázali sa stále väčšie prešľapy a deformácie novej liturgie, na tridentskú omšu prichádzalo čoraz viac týchto nespokojných laikov.

RC: Ako dlho MJCF fungovalo?

CM: Svoje poslanie plnilo asi desať rokov a stalo sa jedným z vodcov odporu reálnej apostáze, či už mäkkej alebo tvrdej. Zúčastňovalo sa na všetkých zápasoch, napríklad na boji proti modernistickej tlači a za obranu života. Hnutie bolo plodné aj v kňazských a rehoľných povolaniach, ktoré ho prepojili s takmer všetkými novo vzniknutými tradičnými komunitami, alebo dokonca aj so staršími komunitami, nehovoriac o diecézach, kde dokázalo prilákať mladých mužov pripútaných k viere a k Cirkvi.

RC: A po týchto „temných rokoch“, čo sa stalo s MJCF?

CM: Svojho času slúžilo ako prozreteľná pomocná sila, ako hrot oštepu, pretože situácia sa zmenila. Na konci 70. a začiatkom 80. rokov minulého storočia vzniklo po celom svete, vďaka arcibiskupovi Lefebvrovi a jeho priateľom, veľa omšových centier; tie sa stali núdzovými farnosťami. Vzniklo množstvo organizácií, škôl, skautských hnutí atď.; začala sa púť Tradície do Chartres. V tejto súvislosti sa MJCF zapojilo aj do tohto nového sveta a zohrávalo v ňom aktívnu úlohu.

RC: Napriek tomu ste pokračovali vo boji?


CM: Katolícky odpor nebol úplne zadusený - a nebol dôvod, aby jeho oponenti zastavili svoje prenasledovanie. Všade, osočovaním a dokonca násilím, robili všetko, čo bolo v ich silách, aby zabránili omšiam, katechizmom, školám. Paradoxne, v rozpore so všetkými princípmi propagácie laikov v Druhom vatikánskom koncile, táto vôľa ničiť prišla od duchovenstva a išla proti laikom. Historici a sociológovia skutočne zaznamenali, že odmietnutie koncilných inovácií bolo laickým a ľudovým fenoménom. Katolícky ľud to nebral na ľahkú váhu.

Počas tejto doby otriasli francúzskou cirkvou dve dôležité, z ľudu vzídené udalosti: po prvé, v roku 1977, parížski veriaci pod vedením mons. Ducaud-Bourgeta obsadili kostol St. Nicolas du Chardonnet; boli už chorí z chodenia tradičnú omšu do prenajatých sál a kultúrnych domov. Neskôr v roku 1987, v Saint Louis du Port Marly, blízko Versailles, došlo k reakcii farníkov, ktorí odmietli nechať zabiť svoju komunitu: vyhodili ich z kostola a jeho dvere dali zamurovať. . . a oni jednoducho vybúrali dvere, aby sa vrátili späť.

RC: Boli to okupácie kostolov!

CM: Spomeňte si na tých veriacich, ktorí boli počas francúzskej revolúcie zbavení bohoslužieb. V nedeľu obsadzovali svoje kostoly a spievali „suché“ omše bez kánonu a svätorečenia. Asi desať rokov po liturgickej reforme sa veriaci snažili odolávať nepriateľským útokom. Ale tieto dve udalosti, v Saint Nicolas du Chardonnet a v Port Marly, ukazujú, že tí istí veriaci teraz berú svoj osud do vlastných rúk, a to aj prostredníctvom legitímneho použitia sily (išlo o legitímnu obranu viery).

Vďaka tejto zmene paradigmy možno vysledovať začiatok malých zmien aj v Ríme: najskôr v roku 1984 prišlo uverejnenie listu Quattuor abhinc annos, potom v roku 1988 prišlo motu proprio Ecclesia Dei. Povedzme si to na rovinu: pod tlakom tradičných laikov úrady vyhoveli tomu, čo dovtedy odmietali. Zbožnosti a statočnosti sa nebráni.

RC: Ale neboli dôvodom motu proprio Ecclesia Dei biskupské svätenia, ktoré arcibiskup Marcel Lefebvre vykonal v Ecône?

CM: Nielen tie. Rímske úrady - najmä kardinál Ratzinger, zodpovedný za túto záležitosť od roku 1982 - delegovali kardinála Gagnona ako kontakt na SSPX a s ním spojený tradičný svet. Na úrady, na základe správy kanadského kardinála, hlboko zapôsobila vitalita a dynamika francúzskej tradicionalistickej siete. Takže uvoľnili tradičný obrad, aby zmiernili napätie.

RC: Ako reagovali francúzski biskupi?

CM: Veľmi negatívne, rozhorčení čoraz zložitejšou situáciou. Neboli to zrovna idylické časy: dekadencia, ktorá sa začala v roku 1965, sa zhoršovala - a deje sa to dodnes.

Krízu pocítili najskôr stratou veriacich (viac ako 90% tých, ktorí praktizovali to už nerobili - dnes chodí na omše menej ako 2% Francúzov), stratou tých, čo chodia na katechizmus (náboženstvo), a stratou povolaní. Táto kríza priniesla aj bolestivú stratu finančných prostriedkov. Aj keď sa ešte nedostali k bankrotu, v ktorom sa nachádzajú dnes, diecézy mali veľké ťažkosti, pretože dary a almužny vysychali. Na druhej strane veriaci odkláňali svoju štedrosť k vybraným skupinám, novým komunitám a tradičným skupinám. Povolania v tejto poslednej kategórii stále rástli. Tu je príklad: zatiaľ čo francúzske kláštory sa postupne zatvárali, jediný kláštor, ktorý zostal tradičný, benediktínske opátstvo Fontgombault, založilo od roku 1968 päť nových opátstiev. Také bolo paradoxne je ovocie koncilu!

Tí francúzski biskupi, ktorí ako prví iniciovali liturgické a teologické novoty, sa z väčšej časti pevne zakopali na svojich ideologických pozíciách a poľovali na všetko tradičné. Preto sa vo Francúzsku, okrem niekoľkých výnimočných prípadov, motu proprio Ecclesia Dei prakticky nerealizovalo.

RC: Chápali to ako „milosrdnú medzihru“.

CM: Áno. Mimoriadne sa snažili, aby motu proprio Ecclesia Dei neumožnilo znovuzrodenie tradičného prúdu v Cirkvi; chceli iba to, aby to bola malá výnimka, počas ktorej by tí tradiční katolíci, ktorí sa nestotožňovali s arcibiskupom Lefebvrom, mohli - na čas a iba trochu - naďalej praktizovať predkoncilnú liturgiu. Dostali čas na vývoj smerom k žiarivej liturgickej reforme. Biskupi tak miernosťou chceli dosiahnuť to, čo sa im nepodarilo dosiahnuť silou v rokoch 1964 - 1972. Ich cieľ bol však rovnaký: odstrániť zastaraný lex orandi, ktorý už neladil s transmutovaným lex credendi.

RC: Vy ste tak text motu proprio nechápali?

CM: Myslím si, že okrem niekoľkých naivných osôb nemal nikto z veriacich a samozrejme nikto z kňazov, ktorí mali úžitok z Ecclesia Dei, úmysel vzdať sa tradičnej liturgie alebo viery, ktorej táto zodpovedá. To, čo motu Ecclesia Dei povolilo nebolo niečo akcidentálne, ale bolo to skôr uznanie celého katolíckeho sveta spojeného s tradičnou vierou Cirkvi. Takto to však biskupi nevideli a devätnásť rokov robili všetko, čo bolo v ich silách, aby zubami-nechtami bojovali proti znovuzrodeniu všetkého, čo sa desaťročia snažili vykoreniť.

RC: V tejto súvislosti sa zrodil Oremus?

CM: Oremus sa narodil z konfliktu, ktorý som spomínal a ktorý postavil farníkov v Port Marly proti vtedajšiemu biskupovi vo Versailles v rokoch 1986 až 1990. Nešlo len o vybúranie dverí, ale museli sme tento odpor aj nejako organizovať, komunikovať a koordinovať a to nielen vo Versailleskej diecéze, ale v celom Francúzsku. V tomto kontexte vzniklo toto združenie, ktorého cieľom je pomôcť laikom a kňazom odolať tomu, čo sa v konečnom dôsledku musí nazývať rozvrat.

RC: Takže ste išli aj za hranice Port Marly?

CM: Na základe podmienok motu proprio Ecclesia Dei, ktoré vyšlo krátko po týchto udalostiach a zdalo sa, že predstavuje istú vyhliadku na mier v Cirkvi, sa veľa francúzskych laikov obrátilo na svojich pastierov, aby získali pár omrviniek. Vo väčšine prípadov ich vyhnali s prázdnymi rukami.

Preto vypracoval Oremus národnú stratégiu. Dal sa do služieb drobným ľuďom, izolovaným ľuďom, ktorým chýbali prostriedky na to, aby ich hlas bolo počuť. V spolupráci s Domom Gérardom Calvetom, zakladateľom toho, čo sa neskôr stalo opátstvom Le Barroux, sme poslali prosbu k Svätému otcovi; nazbierali sa desaťťisíce podpisov a to bol prvý dokument Oremus. Bolo to v čase, keď sme sa rozhodli začať vedeckú diskusiu o liturgických otázkach a vytvoriť CIEL (Centre International d’Études Liturgiques, „Medzinárodné centrum liturgických štúdií“), s cieľom reintegrácie tradičného myslenia v Cirkvi.

RC: Bol CIEL úspešný?

CM: Nie toľko, koľko sme chceli, ale aj tak to bol podnik, ktorý si našiel svoje miesto. Dôkazom je, že viacerí biskupi, dokonca aj kardináli, nás poctili svojou prítomnosťou a že jeden z najaktívnejších členov Konzília pre reformu liturgie o. Louis-Marie Gy, OP, sa unúval s účasťou na niekoľkých našich konferenciách.

RC: Je CIEL stále aktívny?


CM: Zorganizovali sme jedenásť konferencií vo Francúzsku, Ríme a Anglicku v rokoch 1995 až 2006. Potom po prestávke usporiadala CIEL v roku 2019 dvanástu konferenciu v Patristickom pápežskom inštitúte Augustinianum v Ríme na tému „Tradičná liturgia za rôznych podmienok . “ Trinásta konferencia, ktorá sa momentálne pripravuje, sa uskutoční vo februári 2021 v Institut Société Görres, opäť v Ríme.

RC: Takže ste nadviazali kontakty s cirkevnými autoritami?

CM: V Ríme sme vždy mali veľa kontaktov a priateľov. Na druhej strane boli naše vzťahy s francúzskymi biskupmi vo všeobecnosti veľmi napäté. Napriek tomu sme sa neustále usilovali nadviazať vzťahy na upokojenie situácií, ktoré boli očividne nespravodlivé. Napríklad spomeniem „historické“ stretnutie, ktoré sme mali v roku 1995 s biskupom Michelom Moutelom, v tom čase biskupom v Nevers, ktorý bol zodpovedný za liturgické otázky v rámci Francúzskej biskupskej konferencie. Išli sme ho navštíviť v tejto funkcii, aby sme sa ho pokúsili presvedčiť, že veriaci pripútaní k Tradícii si zaslúžia byť vypočutí. Prijal nás celkom prívetivo, ale nakoniec nám to povedal na rovinu: „V skutočnosti neexistujete! Ak spočítam veriacich vo vašich kaplnkách, dokonca aj s kostolmi SSPX, nenájdem ani 50 000 veriacich, a ak ich porovnám s miliónmi praktizujúcich katolíkov v našich farnostiach, vidím, že nepredstavujete ani 1% francúzskych katolíkov. Preto môžem konštatovať, že robíte veľa kriku, ale neexistujete! “

RC: Mal pravdu?


CM: Samozrejme, že nie! Musím však povedať, že toto stretnutie odhalilo stratégiu niečoho, čo by sa dalo nazvať „strana biskupov“, negativistickú stratégiu. Tvrdenie biskupa Moutela bolo nepravdivé z troch dôvodov:

Najskôr, za predpokladu, že na začiatku 90. rokov bolo v kostoloch francúzskych tradicionalistov iba 50 000 laikov, tak vo Francúzsku existovalo nejakých 200 tradičných kostolov a kaplniek (a niektoré z nich ani neponúkali nedeľné omše). Francúzsko vtedy malo 10 000 farností. . ..

Po druhé, nespočetné množstvo laikov, ktorí sa vo svojich srdciach pridŕžali tradičnej liturgie, pokračovalo z dôvodov, ktoré som už načrtol, vo svojich farnostiach rovnako, ako sme to robili roky aj my, pretože neexistovali žiadne alternatívy. Ale naši biskupi ich ignorovali.

Na záver nezabudnite, že v polovici 90. rokov nebol počet praktizujúcich katolíkov vo Francúzsku rádovo v desiatkach miliónov. Bolo ich sotva milión a pol, pravdepodobne menej, pretože metóda použitá pri ich počítaní bola pokrivená tak, že sa počítalo s tým, že katolík, ktorý sa zúčastňuje omše iba raz za mesiac, je pravidelne praktizujúcim katolíkom. Tých 50 000 predstavovalo oveľa viac ako „1% praktizujúcich katolíkov“, ktoré udelil biskup Moutel (pravdou je, že sa už museli priblížiť k 5%).

RC: A čo tí nespokojní katolíci, ktorí aj tak zostali vo svojich farnostiach - ako by sa dali spočítať?

CM: Presne tak, v lete 1976 sa strhla ozajstná víchrica. 12. júna 1976 zakázal Pavol VI. arcibiskupovi Lefebvrovi svätiť kňazov v jeho seminári v Ecône. On príkaz nerešpektoval a 22. júla bol suspendovaný a divinis (t. j. dostal zákaz slúžiť omše a udeľovať sviatosti). Lefebvre 29. augusta usporiadal omšu na výstavisku v Lille za účasti 6 000 veriacich.

V tejto atmosfére, krátko pred omšou v Lille, zverejnil lyonský denník Le Progrès, 13. augusta, prieskum, ktorý ukázal, čo sa odvtedy opakovane potvrdilo: hlboký rozkol medzi hierarchiou ovládnutou modernistami na jednej strane a katolíckym ľudom na druhej strane. Na otázky o prebiehajúcich zmenách v Cirkvi praktizujúci katolíci odpovedali:


* 48% si myslelo, že Cirkev zašla pri svojich reformách a zmenách príliš ďaleko;

* 28% schvaľovalo „nezákonné“ vysviacky, ktoré udeľoval arcibiskup Lefebvre;

* 35% stále favorizovalo „starú“ omšu. To bolo sedem rokov po násilnom zavedení novej omše!


Výsledky takéhoto prieskumu mali naštartovať diskusiu, alebo aspoň určitú reflexiu o tejto téme. Nič takého. Jediný výsledok bol, že Konferencia biskupov zakázala do budúcna tieto témy riešiť na verejnosti, akoby pravda, ktorú odhalil prieskum, neexistovala. A táto inštitucionálna „omerta“ je pravidlom aj o 45 rokov neskôr.

RC: Slepá ulička?

CM: Áno, a najmä preto, že cirkevné autority kontrolovali takmer všetky médiá (to bolo pred internetom) a preto mohli presadzovať svoje názory. Ani mnohí naši priatelia, obete akéhosi Štokholmského syndrómu, neverili, že množstvo Francúzov spätých s tradičnou liturgiou môže byť dôležité a hodné pozornosti. Viete, tí ktorí bojujú, sú celkom sami a nie vždy sú viditeľní. A sú v pokušení hrešiť proti Nádeji. Možno som tvrdý, ale v tomto postoji je určitá forma pesimistickej zbabelosti.

RC: A dali ste si urobiť prieskumy.

CM: Áno, mysleli sme si, že by sme si mohli objednať prieskum verejnej mienky od profesionálneho a nezávislého inštitútu. Bolo to dobrodružstvo, pretože sme tento svet a jeho techniky nepoznali a bolo to tiež drahé. Ale skočili sme do hlbokej vody, ako sa hovorí a v marci 2001 sme si nechali vypracovať prieskum od spoločnosti Ipsos, jednej z popredných francúzskych spoločností v odbore.

RC: A. . . aké boli výsledky?


CM: Boli neuveriteľné, dokonca aj pre nás! Zhrniem ich do dvoch čísel:


* 43% praktizujúcich katolíkov bolo naklonených tomu, čo by sme dnes nazvali biformizmus, teda aby vo farnostiach koexistovali tradičné formy liturgie spolu s novými.

* Viac ako 25% praktizujúcich katolíkov, štvrtina, vyhlásila, že sa túži zúčastniť sa tradičnej liturgie, ak by sa slávila v ich farnosti.


Ak by sa slávila v ich farnosti. . .. To predpokladá nástup liturgického mieru v diecézach. To bolo a stále je veľmi ďaleko. Ale tieto výsledky potvrdili naše najdivokejšie očakávania a protirečili negativistickým tvrdeniam našich neprajníkov.

RC: Boli tieto výsledky spochybňované, keď ste ich zverejnili?

CM: Katolícke úrady zašli tak ďaleko, že tvrdili, že náš prieskum bol sfalšovaný. To sme ľahko vyvrátili, keď sme zverejnili dokument v úplnom znení (naši oponenti zašli tak ďaleko, že sa obrátili na spoločnosť Ipsos a pokúsili sa zabrániť zverejneniu tohto prieskumu).

RC: Myslíte si, že tieto čísla vážne odhaľujú názor francúzskych katolíkov?

CM: Mohli sme o nich pochybovať a veriť, že sú náhoda. Preto sme ešte vo Francúzsku objednali ďalšie prieskumy: dva národné prieskumy v rokoch 2006 a 2008 a viac ako 30 diecéznych a farských prieskumov. Zvláštne je, že sa tieto prieskumy navzájom potvrdzujú. Viac ako päťdesiat rokov po vyhlásení novej omše existuje stále väčší dopyt po usus antiquior, aj keď ho respondenti čoraz menej poznajú (s výnimkou zriedkavých prípadov, ako sú svadby, pohreby alebo nedeľné vysielanie na internete). A pomaly, ale isto, sa počet tých, ktorí sú proti sláveniu dvoch foriem v ich farnosti, topí ako sneh na jar; tvoria iba malú skupinu menej ako 10% praktizujúcich katolíkov.

Čo sa týka tých, ktorí sa chcú zúčastniť na tradičnej svätej omši: konali by to pravidelne, keby sa slávila v ich vlastnej farnosti? To sa bude musieť skúsiť. V každom prípade v týchto prieskumoch existuje prvok „protestného hlasovania“ proti tej liturgii, ktorá sa v súčasnosti vo farnostiach slávi. To sa nedá dosť dobre zdôrazniť: liturgická reforma úplne zlyhala!

RC: Medzitým však pápež Benedikt XVI. Zverejnil moto Proprio Summorum Pontificum. . .

CM:. . . v ktorom mimochodom uviedol, že tradičná liturgia nikdy nebola zakázaná. Nejednému biskupovi to vyrazilo dych. Poviem vám anekdotu. My, vedenie Oremus-Paix Liturgique, sme nikdy nemali tú česť stretnúť sa s pápežom Benediktom XVI. Mali sme však tú česť niekoľko krát sa rozprávať s kardinálom Ratzingerom. Raz sme sa ho pýtali, aká legitímna, podľa neho, je naša obhajoba tradičnej omše. Pokojne odpovedal: „Ste tam, kde sú rodiny, mladí ľudia a povolania. Vydržte!" Motu proprio Summorum Pontificum nebolo iba právnym uznaním starého obradu, ktoré išlo ešte ďalej, ako motu proprio Ecclesia Dei, ktorého autorom bol ten istý kardinál Ratzinger. Išlo v skutočnosti o uznanie dôležitej skutočnosti v Cirkvi - živej, modliacej sa nadšenej reality. Nehovoriac o plodnosti povolaní.

RC: Ako vás napadlo preniesť svoje prieskumy na medzinárodnú úroveň?

CM: V istom zmysle je to mons. Camille Perl, v tom čase tajomník komisie Ecclesia Dei, ktorý nás motivoval k tomu kroku. Na stretnutí s ním v Ríme v roku 2008 nám povedal, že veľmi ľutuje, že Cirkev nemôže použiť moderné prostriedky prieskumov verejnej mienky, aby zistila, čo k tridentskej omši cítia talianski katolíci. Tak sme v roku 2009 objednali prieskum v Taliansku, ktorý bol totožný s prieskumom uskutočneným vo Francúzsku v rokoch 2001/2006 a 2008.

RC: Bol mons. Perl zvedavý na výsledky?


CM: Áno, veľmi zvedavý, pretože výsledky sa ukázali byť ešte lepšie v Taliansku ako vo Francúzsku. To ukázalo, že otázka omše nie je frankocentrickou záležitosťou, ako mnoho nepriateľov mieru rado opakovalo, ale univerzálnou otázkou, aj keď sa jej vyjadrenie mohlo v jednotlivých krajinách zdať odlišné.

RC: Takže potom ste pokračovali vo svojich prieskumoch?


CM: V rokoch 2009 až 2011 sme uskutočnili ďalších päť prieskumov v dôležitých krajinách Európy a to v Nemecku, Portugalsku a Veľkej Británii v roku 2010; vo Švajčiarsku a Španielsku v roku 2011. Čísla, ktoré sme získali, boli viac-menej totožné. V tomto bode tí, ktorých nazývam nepriateľmi mieru, tj. nepriateľmi dvoch foriem koexistujúcich v samotných farnostiach, argumentovali, že toto sa týka iba veriacich „starej západnej Európy“. Potom sme v roku 2017 objednali prieskum v Poľsku, ktorého výsledky boli rovnako významné, ba ešte priaznivejšie medzi mladšími veriacimi.

Potom nám povedali, že Poľsko, staromódna a populistická krajina, nie je relevantné. V roku 2017 sme si objednali prieskum v Brazílii a ďalší v Kórei v roku 2018; úplne posledný bol v Angole v roku 2020. Výsledky? To isté: tretina praktizujúcich katolíkov všetkých vekových skupín a krajín by sa rada zúčastnila tradičnej omše. . . keby sa to slávila v ich farnosti.

To nás priviedlo k konštatovaniu, že aj keby sme drasticky znížili výsledky z dôvodov, ktoré som už spomenul a ak pripustíme iba 10% praktizujúcich katolíkov, ktorí by sa skutočne zúčastnili tradičnej omše, ak by sa slávila v ich farnosti, faktom zostáva, že milióny veriacich na celom svete chcú žiť svoju katolícku vieru v rámci tradičnej liturgie.

RC: A napriek tomu sa dnes nájdu ľudia, ktorí sa obávajú, že platnosť motu proprio Summorum Pontificum bude pozastavená. . ..


CM: Až na to, že motu proprio pripomína, že tradičná liturgia NIKDY nebola zakázaná. V tomto princípe už jeho existencia nezávisí od autorít - ktoré sú samozrejme schopné urýchliť alebo spomaliť jeho pôsobenie. Ale toto uznanie prišlo len v dôsledku naliehania veriacich v mene sensus fidei a je na tých istých veriacich a na kňazoch, ktorí sú pripútaní k tejto plne katolíckej liturgii, aby ju udržali pri živote. V liste 111 Paix Liturgique (anglické vydanie) o obavách vyvolaných prieskumom Svätej stolice o implementácii motu proprio som uviedol, že pripútanie k tradičnej liturgii je v plnom súlade s katolíckou vierou, v takom rozsahu, v akom je to pripútanie k najčistejšiemu lex orandi rímskej cirkvi. Rímska cirkev - a teda jej liturgická viera – má slová večného života. Nepriatelia tridentskej liturgie nie.

RC: Čo je treba urobiť teraz?


CM: Neúnavne tlačiť. Budeme pokračovať v našich prieskumoch, ale za posledné tri roky sme začali s misijným výskumom po celom svete, v krajinách, kde sa zdá, že tradičná liturgia nie je známa.

RC: Hovoríte „zdá sa“ že nie je známa. . ..

CM: Zamyslite sa znova: svet sa stal dedinou. Inštitúcie podľa Ecclesia Dei prijímajú mladých ľudí z ďalekých miest, ktorí im klopú na dvere, pretože ich našli cez internet. Zistili sme, že vo všetkých regiónoch sveta, ktoré sme mali možnosť navštíviť, existovali prinajmenšom implicitné požiadavky na prežívanie viery tradičným spôsobom. Všetci veriaci, ktorí sú pripútaní k pravdám viery, chcú dať týmto pravdám čestné miesto. Hľadanie zbožnej a Boha dôstojne oslavujúcej liturgie ich prirodzene vedie k mimoriadnej forme, ktorú dnes ľahko nájdete na internete, či ste z hlbín Afriky alebo z Ázie. Spôsob, ako v niektorých krajinách žijú katolícku vieru, z nich robí vhodné misijné pole pre rozširovanie tradičnej omše.

RC: Nevyžaduje si to všetko značné prostriedky?

CM: Vyžaduje to vieru, misijnú horlivosť. Tiež určitú dávka nadšenia. A keďže sme katolíci, živíme tento plameň v samotnom Ríme.

RC: Spomínali ste púť Summorum Pontificum?

CM: Táto púť je veľmi dôležitá z duchovného aj psychologického hľadiska. Tiež každý rok, súčasne s púťou, organizujeme Stretnutia so Summorum Pontificum (neformálne podujatia, počas ktorých sa môžu všetci účastníci stretnúť a porozprávať). Tieto stretnutia okrem iného upevňujú nové priateľstvá a sú príležitosťou na plánovanie nových misijných aktivít.

RC: Aké poučenie z toho plynie?

CM: Po celom svete túžia davy a davy katolíkov, ktorí sú, alebo neinformovaní, alebo boli podvedení, žiť autentickú vieru so svätou liturgiou. Ak si to uvedomujú, ale nemajú k nej prístup, musíme im pomôcť dosiahnuť ho. A ak ju ešte nepoznajú, je opäť na nás, aby sme im ju ukázali.

RC: Nie je to to, čo robia tradičné bratstvá a inštitúty?

CM: Ďakujeme Bohu, že to robia a sme im za to vďační. Ale podliehajú všemožným obmedzeniam, ktorých sa my laici nedržíme. Každý z nás má svoju vlastnú sféru: vyčistíme pole a pripravíme ho pre nich, aby prinieslo ovocie v správnom čase.

RC: Takže to je teda váš cieľ?

CM: Áno, cieľ je rovnako jednoduchý ako ambiciózny. Na globálnej úrovni musíme pracovať na tom, aby tradičná liturgia bola čo najskôr prítomná v každej krajine. V krajinách, kde už je prítomná, teda v 88 krajinách, musíme pracovať na jej dostupnosti vo všetkých latinských diecézach. Napokon, v diecézach, kde už je, ako sú diecézy vo Francúzsku a USA, musíme pracovať na tom, aby bola táto liturgia prítomná vo všetkých farnostiach. To umožní využiť v celej šírke jeho bohatstvo a milosti. S Božou pomocou, s usilovnosťou a s veľkou vytrvalosťou to dosiahneme - nie sami, biedni aktivisti Oremus-Pax Liturgique, ale vďaka usilovnej práci všetkých kňazov a verných katolíkov a v budúcnosti aj katolíckych biskupov ktorí sa budú podieľať na obrodení Cirkvi. A pravdu povediac, nebude to ani prostredníctvom nich, ani biskupov, ale Ježiša Krista, nášho Pána, ktorého biskupi, nástupcovia apoštolov a kňazi, ktorí s nimi spolupracujú, sú iba nástrojmi.

Kto si pred päťdesiatimi rokmi, keď bola zakázaná tradičná liturgia, myslel, že v roku 2020 bude živá a aktívna? Nekľačím pred oltárom z čísel a dátumov a ani nemám nijaké súkromné zjavenie, o ktoré by som sa chcel podeliť, ale biblické zajatie trvalo päťdesiat rokov. . .

V každom prípade urobme svoju povinnosť, hic et nunc, bez toho, aby sme prepadali nádeji a zverme všetko do Božích rúk.

https://rorate-caeli.blogspot.com/2020/12/resistance-is-never-futile-interview.html#more

22. 4. 2021


Áno, ale vlastne nie


Slovo doublespeak získalo význam označujúci manipulatívny jazyk používaný na úmyselné zakrytie, maskovanie, skreslenie alebo zmenu významu slov. George Orwell vo svojom románe 1984 používal slová doublethink a newspeak, ako satirické označenie zámerného jazykového zmätku, ktorý páni sveta vyvolali a presadili prostredníctvom médií. Orwel asi netušil, že jeho románová fikcia nebude o pár desaťročí neskôr satirou, ale realitou.

Vatikánske vyhlásenie Kongregácie pre náuku viery o používaní vakcín proti Covid-19 je skvelým príkladom doublespeaku. Táto smernica sa volá „Nóta o morálnosti používania niektorých vakcín proti Covid 19“. (1)

Tu je niekoľko príkladov mätúcich výrokov v tomto doublespeaku:

1. Vo vyhlásení sa uvádza, že nie je známe, či sú očkovacie látky účinné, ale že to nie je na posúdení Vatikánu: „Nemáme v úmysle hodnotiť bezpečnosť a účinnosť týchto očkovacích látok.“ Potom by nemal hovoriť veriacim, aby si ich vzali. Tento dokument to však nehovorí. Chce povedať áno aj nie súčasne.

2. Ak človek žije v štáte, v ktorom sú dostupné iba vakcíny vyvinuté/vyrobené/testované z biologického materiálu z potratených detí tak, Vatikán hovorí, že „je morálne prijateľné prijať tie vakcíny Covid-19, ktoré vo svojom výskume a výrobnom procese používali bunkové línie z potratených plodov“. Nemalo by sa to však chápať tak, že Vatikán podporuje potraty. Ale ako inak to chápať. Kto je proti potratom, predsa z nich neprofituje.

3. „Zodpovednosť tých, ktorí sa rozhodnú ich použiť (pri vývoji vakcíny), nie je rovnaká ako zodpovednosť tých, ktorí sa k tomu rozhodnutiu nemohli vyjadriť.“ Ak ste nevyrábali a nevyvíjali vakcíny (to sme my všetci), je v poriadku ich použiť. Vyrábali ste niekedy heroín? Tiež nie.

4. „Je však potrebné zdôrazniť, že morálne dovolené použitie týchto typov vakcín, za konkrétnych podmienok, ktoré to umožňujú, samo osebe nepredstavuje legitimizáciu, dokonca ani nepriamu, umelého potratu a nevyhnutne predpokladá nesúhlas tých, ktorí používajú tieto vakcíny, s touto praxou.“ Táto logika nemá zmysel. Ak s niečím nesúhlasím a nie som násilím nútený sa na tom podieľať, tak sa na tom nepodieľam.

5. „Legálne použitie takýchto vakcín v skutočnosti neznamená a nemalo by nijako znamenať, že existuje morálna podpora používania bunkových línií pochádzajúcich z potratených plodov.“ Nemôžete mať oboje. Ak niekto vezme vakcínu, priamo alebo nepriamo akceptuje použitie potratených detí na jej výrobu. Kompromis so zlom je zlo.

6. „Morálna hodnota očkovania závisí nielen na povinnosti chrániť vlastné zdravie, ale aj na povinnosti usilovať sa o spoločné dobro.“ Ako vie Vatikán, že vakcíny sú jediným medicínskym riešením, keď akákoľvek iná liečba vírusu z Wuhanu sa praktizuje len marginálne a akékoľvek tvrdenia, o účinnosti niektorého z medikamentov sú automaticky odmietané? Toto vyhlásenie hneď na začiatku uvádza, že mu nenáleží skúmať účinnosť vakcín. Ale zároveň skryto postululuje, že očkovanie má morálnu hodnotu lebo chráni zdravie, teda je účinné. V najlepšom prípade je to mätúce.

7. „Pre farmaceutický priemysel, vlády a medzinárodné organizácie je tiež morálnou povinnosťou zabezpečiť, aby vakcíny, boli účinné a bezpečné z lekárskeho hľadiska, ako aj eticky prijateľné, a zároveň boli prístupné aj pre najchudobnejšie krajiny takým spôsobom, ktorý pre nich nebude drahý.“ Vatikán ani nevie, či vakcíny budú fungovať, ale už sa oháňa diskrimináciou, ak nebudú poskytnuté chudobnejším krajinám. Kde je tu morálna logika? Toto je len prázdne a falošné gesto.


„Nóta o morálnosti používania niektorých vakcín proti Covid 19“ je morálny doublespeak. Je neprehľadná a zámerne nejednoznačná. Orwella by to potešilo. Veriaci by ju mali ignorovať, pretože nemá žiadnu záväznosť.

Nie je zložité povedať: tie vakcíny, ktoré boli vyvinuté s použitím materiálu z potratených detí, veriaci katolíci nesmú brať.

K tomu je však potrebné, aby autori chceli komunikovať jasne a zrozumiteľne a aby chceli komunikovať pravdu.


https://www.vatican.va/roman_curia/congregations/cfaith/documents/rc_con_cfaith_doc_20201221_nota-vaccini-anticovid_en.html

20. 4. 2021

Debata o očkovaní proti COVID 19

Don Pietro Leone

Otázka očkovania proti Corona vírusu vakcínami, vyrobenými pomocou bunkových línií získaných z potratených plodov sa týka legitimity účasti na morálnom zle.



Chceme tu prezentovať:

I. tri relevantné mravné znaky tejto účasti;
II. úvahu o Magistériu
III. bližšiu analýzu predmetného zla.


I. Tri mravne dôležité aspekty participácie na morálnom zle sú:

a) povaha toho zla;
b) aká blízka je participácia na tom zle;
c) Možné ospravedlnenie tejto účasti.



a) Povaha zla
Zlo, o ktorom obvykle hovoria tí, ktorí by chceli legitimizovať očkovanie, je zlo potratu. Pri tom niekedy o tomto potrate uvažujú takto:


i) je výlučne spontánnej povahy (t.j. nevyvolaný umelo);
ii) bol vykonaný len vo veľmi obmedzenom počte (možno len raz),
iii) je to jediné zainteresované zlo.


Postupne sa pozrieme na každé tvrdenie.

i) Možnosť použitia spontánneho potratu pre výrobu/testovanie vakcíny
Takáto možnosť prakticky neexistuje, pretože, ako Dr. Gonzalo Herranz, profesor histológie a všeobecnej embryológie na univerzite v Navarre v Španielsku, vysvetľuje: na získanie embryonálnych buniek pre ďalšiu kultiváciu je potrebné použiť „disekciu, kým je embryo ešte nažive“ [1].


ii) Možnosť, že je počet potratov veľmi malý
Pokiaľ ide o počet pôvodných potratov, odpovedáme, že by sa mali skôr odhadovať na stovky alebo tisíce [2]. Máme na mysli najmä „líniu HEK 293“ [3]. Ukázalo sa tiež, že mnoho ďalších iných použitých bunkových línií pochádza z mnohych potratov [4].



iii) Že jediným zlom, ktoré očkovanie prináša je potrat.
Toto je nepravda. Celé predmetné zlo možno opísať nasledovne: dieťa je pred vraždou vyňaté z lona, ​​nie je pokrstené, je na ňom zaživa a bez anestetík vykonaný chirurgický zákrok, časti jeho tela sú ukradnuté, pracuje sa s nimi a obchoduje sa s nimi kvôli finančnému zisku a zvyšok jeho tela je zlikvidovaný, ako bežný odpad. Tu nie je iba jedno veľké zlo, ale desať:


1. extrakcia dieťaťa z maternice pred narodením;
2. odopretie krstu, takže aj vylúčenie z účasti na blaženej vízií - z neba
3. mučenie;
4. krádež častí tela;
5. vražda dieťaťa;
6. likvidácia zvyšku tela;
7. manipulácia s časťami tela;
8. obchod z časťami jeho tela;
9. zhanobenie tohoto dieťaťa v prípadoch (iv), (v), (vi), (vii) a (viii);
10. porušovanie práv dieťaťa vo všetkých prípadoch.


b) Blízkosť účasti na zle
Pretože sa tvrdí, že umelý potrat je jediným zlom, o ktorom hovoríme a že toto zlo sa už stalo niekedy v minulosti, pravdepodobne v dávnej minulosti, tvrdí sa, že účasť [5] je iba vzdialená a pasívna. Poznamenávame, že výraz „vzdialený“ v morálnej teológii má morálny zmysel, čo znamená nedostatok priameho morálneho zapojenia do príslušného zla.

Odpovedáme, že spolupráca nie je vzdialená a pasívna, ale je blízka a aktívna, pretože dané zlo v skutočnosti nespočíva v jedinej udalosti z minulosti, ale v bezprostrednej a aktívnej účasti na procese, ktorý siaha od pôvodného potratu po samotný akt vakcinácie. Tento proces nie je iba zreťazením jednotlivých izolovaných udalostí, ale aj nepretržitým neprerušeným reťazcom, ktorý sa tiahne od extrakcie dieťaťa z matkinho lona a vrcholí očkovaním – to je posledný článok tohoto reťazca. Tento reťazec nazývame na základe jeho morálnej hodnoty, ktorá je spojená s týmto fyzickým kontinuom „reťaz zla“.

Tento reťazec je reálna entita, ktorá sa, scholasticky povedané, skladá z materiálneho aj formálneho elementu: prvý súvisí s telom dieťaťa a druhý so zámerom potratára a / alebo vedca, ktorý ho získal pre lekárske a obchodné účely. Kontinuita reťaze a veľkosť zla, ktoré nesie, zaisťujú jeho schopnosť niesť a v priebehu času si udržať démonický náboj.

Aj keď vo finálnej vakcíne nie je prítomná žiadna časť tela zavraždeného dieťaťa, čo je v prípade niektorých typov vakcín naozaj fakt, intencia, zámer, ktorý sme už spomenuli vyššie, bude stále existovať a tým v priebehu času vytvorí kauzálnu reťaz, aj keď čisto spirituálnej povahy.

Pokiaľ ide o tvrdenie, že k predmetným potratom pravdepodobne došlo v dávnej minulosti a v takom prípade by bola spolupráca ešte vzdialenejšia (aspoň na časovej úrovni), poznamenávame, že potraty sprevádzané všetkým vyššie vymenovaným zlom sa uskutočňujú aj v súčasnosti, ako potvrdzuje dokument „Hlas žien ...“ [6]. Poukazuje na to, že bunkové línie majú „dátum spotreby“ a že „výrobcovia majú silnú motiváciu vytvárať nové“; zaznamenáva, že potratári „pripustili zmenu chirurgických postupov s cieľom zabezpečiť, aby niektoré časti tela zostali nedotknuté a aby ich vedci mohli neskôr použiť“.



c) Ospravedlnenie participácie na zle
Tí, ktorí sa zasadzujú za očkovanie a zároveň sa domnievajú, že v tom nie je nič zlé, netvrdia, že je potrebné nejaké morálne odôvodnenie, ale tvrdia, že jeho možné účinky a dopady na očkovanú osobu sú „predmetom vedeckého skúmania“. Ale ak, ako tvrdíme aj myu, je v tomto procese zahrnuté aj nejaké mravné zlo, potom si to vyžaduje morálne odôvodnenie alebo justa causa, a takéto odôvodnenie musí byť navyše primerané danému zlu.



Obvykle sa ako dôvod očkovania uvádza ochrana zdravia očkovanej osoby alebo osôb, s ktorými príde do styku. Toto odôvodnenie je však nepodložené.


Pokiaľ ide o argument týkajúci sa zdravia očkovanej osoby: Dr. Michael Yeadon, bývalý viceprezident a vedúci vedecký pracovník spoločnosti Pfizer, varuje v nedávnom príhovore pre „American Frontline Doctors“: „Varujte prosím každého, aby sa nenaháňal za vakcínami. Nie je absolútne potrebné ich používať ... Ak by niekto chcel v priebehu najbližších rokov ublížiť alebo zabiť významnú časť svetovej populácie, umožní mu to práve budovaný systém. Podľa môjho názoru je celkom možné, že sa to použije na rozsiahle vyľudňovanie “[7].

V skutočnosti už existuje veľa dôkazov o negatívnych účinkoch očkovania. V nedávnom liste, ktorý do British Medical Journal zaslala londýnska konzultantka, Dr. Polyakova, sa uvádza: „Miera reakcie po očkovaní je bezprecedentná a zamestnanci sú veľmi chorí a niektorí majú neurologické príznaky, čo má obrovský vplyv na fungovanie zdravotnej starostlivosti. Dokonca aj mladí a zdraví sú mimo niekoľko dní, niektorí týždne a niektorí vyžadujú lekárske ošetrenie. Celé tímy, ktoré šli na spoločné očkovanie, boli vyradené “[8].

Pokiaľ ide o tvrdenie týkajúce sa zdravia osôb, s ktorými očkovaná osoba príde do styku: nebolo vedecky dokázané, že vakcinácia bráni osobe prenášať vírus. Hlavný lekar WHO Dr. Soumya Swaminathan tvrdí: „V súčasnosti si nemyslím, že máme dôkazy o akejkoľvek vakcíne, aby sme si boli istí, že zabráni nakazeniu ľudí a teda zabráni ďalšiemu šíreniu„ [9].

Aj keď médiá veľa hovoria o pozitívnych účinkoch vakcíny, videli sme, že negatívne účinky sú nepopierateľné a môžeme prinajmenšom povedať, že ich pozitívne účinky zatiaľ neboli vedecky potvrdene s dostatočnou spoľahlivosťou. Dospeli sme k záveru, že očkovanie nemôže byť morálne ospravedlniteľné.


Zhrnutie

Naša kritika očkovania proti súčasnému globálnemu vírusu ukázala neplatnosť troch predpokladov, na ktorých spočíva:

- že jediným relevantným zlom v procese je potrat;
- že účasť na danom zle je vzdialená a pasívna;
- že že očkovanie môže byť odôvodnené zo zdravotných dôvodov.

Dospeli sme k záveru, že očkovanie nemožno morálne odôvodniť. Či sa to dá ospravedlniť, je iná vec. Cirkev chce aby sme sa správali ako hrdinovia viery , ale neodsúdi nás, ak to nedokážeme. Učí, že morálnu pripočítateľnosť hriechu zodpovednosť treba starostlivo posúdiť, že je niekedy znížená alebo dokonca úplne zaniká kvôli strachu, násiliu (vrátane psychického tlaku) alebo nevedomosti. Ako môžeme viniť starších ľudí, že pristúpili na očkovanie pod dojmom toho, čo vidia v médiách, pod tlakom členov rodiny a v obave zo smrti? Alebo zamestnancov, ktorým hrozí prepustenie z práce? Alebo katolíkom dobrej vôle, ktorí len poslušne prijali nedávne vyhlásenie Kongregácie pre náuku viery (CDF), rozhodnutia rehoľných rádov a kongregácií, ba dokonca aj pápeža?


II. Magistérium

Ak vyjadríme nesúhlas s takýmito vyhláseniami CDF, neznamená to, že odmietame Cirkevné magistérium v tejto oblasti. Pretože v posledných dvoch generáciách bolo možné v učení Magistéria nájsť isté nejasnosti v tom, čo verejne formulovalo a jeho vyhlásenia niekedy viac a inokedy menej presne zodpovedajú viere a realite, a je našou povinnosťou zaujať postoj, ktorý zodpovedá skutočnosti presnejšie, a to tak v tejto oblasti, ako aj všeobecne .

V tejto otázke je podľa nás, presnejšie učenie pápeža Jána Pavla II., predovšetkým v jeho encyklike Evangelium Vitae, v ktorej zaujal bezpodmienečné stanovisko k ľudskému životu a postavil sa tvárou v tvár tomu, čo nazval „kultúra smrti“. Hoci sa výslovne nezaoberá otázkou vakcín i tak nám poskytuje morálne zásady potrebné na vyriešenie tejto otázky. Princípy sú tieto:


a) Hriechy proti nenarodenému životu sú mimoriadne závažné;
b) Tvoria súčasť „štruktúr hriechu“, ktoré prerastajú dnešnú spoločnosť;
c) Katolíci sa musia postaviť na obranu ľudského života.



a) Hriechy proti nenarodenému životu sú mimoriadne závažné
Pápežovo slávnostné odsúdenie týchto ziel, ktoré sa podľa svojej formulácie zdá ako ako excathedrálny výrok, znie takto [10]:

… Autoritou, ktorú Kristus udelil Petrovi a jeho nástupcom, v spoločenstve s biskupmi ... vyhlasujem, že priamy potrat, to znamená potrat, ktorý je chcený či ako cieľ, alebo ako prostriedok, predstavuje vždy závažný morálny neporiadok, pretože je to úmyselné zabitie nevinnej ľudskej bytosti. Táto doktrína je založená na prirodzenom zákone a na napísanom Božom slove, je obsiahnutá v Tradícií Cirkvi a učí ju riadne a univerzálne Magistérium. Nijaká okolnosť, nijaký účel, nijaký zákon nikdy nemôžu urobiť legálnym skutok, ktorý je vo svojej podstate nezákonný, pretože je v rozpore s Božím zákonom, ktorý je napísaný v každom ľudskom srdci, ktorý je poznateľný samotným rozumom a ktorý hlása Cirkev.

„Toto mravné hodnotenie potratu platí aj pre novšie formy zásahov do ľudských embryí, ktoré ... nevyhnutne vedú k zabitiu týchto embryí. To je aj prípad experimentov na embryách ... Toto morálne odsúdenie sa týka aj postupov, pri ktorých sa využívajú živé ľudské embryá a plody ... buď ako „biologický materiál“, alebo ako poskytovateľ orgánov alebo tkanív na transplantáciu pri liečbe určitých chorôb. Zabíjanie nevinných ľudských tvorov, aj keď je vykonávané s cieľom pomôcť iným, predstavuje absolútne neprijateľný čin. “





b) Takéto hriechy sú súčasť „štruktúr hriechu“ v spoločnosti
Ján Pavol II hovorí [11] o ‚realite, ktorú možno opísať ako existujúcu štruktúru hriechu. Táto realita je charakterizovaná vznikom kultúry, ktorá popiera solidaritu, a má v mnohých prípadoch formu skutočnej kultúry smrti “, kultúry nadmerne sa zaoberajúcej efektivitou, ktorá predstavuje„ vojnu mocných proti slabým “. Takýmto spôsobom odhaľuje istý druh „sprisahania proti životu“, sprisahania, ktoré predstavuje vedecky a systematicky programované hrozby proti životu. Medzi zúčastnenými v tomto sprisahaní sú aj medzinárodné inštitúcie, ktoré propagujú antikoncepciu, sterilizáciu a potraty, a masmédiá, ktoré propagujú rovnaké zlá, ako aj eutanáziu, ako „známku pokroku a víťazstva slobody“. Do výskumu nových metód potratu sa investujú obrovské finančné prostriedky ....


c) Katolíci sa musia postaviť na obranu ľudského života

Pápež hovorí týmito slovami: [12] „... všeobecný nárek, ktorý sa oprávnene koná v mene ľudských práv - napríklad práva na zdravie, domov, prácu, rodinu, kultúru - je falošný a iluzórny ak nie je s maximálnym nasadením bránené právo na život, najzákladnejšie a najpodstatnejšie právo a podmienka všetkých ostatných osobných práv. “


Záver

Tieto tri princípy môžeme aplikovať na prípad očkovania tak, že povieme, že zaobchádzanie s nenarodenými deťmi desiatimi ohavnými spôsobmi, ktoré sme uviedli vyššie, je „absolútne neprijateľné“, že proces, pri ktorom k nemu dochádza, je súčasťou „skutočnej štruktúry hriechu“ v spoločnosti, ktorá zahŕňa: „medzinárodné inštitúcie, ktoré propagujú antikoncepciu, sterilizáciu a potraty, a masmédiá, ktoré propagujú rovnaké zlo“, do ktorého sa „investujú obrovské finančné prostriedky“. Zároveň hovoríme, že katolíci sa musia postaviť na obranu ľudského života v tejto najzraniteľnejšej fáze. Kedy a kde sa skutočne môžu katolíci postaviť na obranu ľudského života „s maximálnym odhodlaním“, ak nie tu a teraz?


III. Predmetné zlo

Predmetné zlo, ako sme už povedali vyššie, je zlo obsiahnuté v procese: extrakcie z maternice, ​​vylúčenia z neba, mučenia, krádeže, vraždy, likvidácie tela, zneužitia, obchodovania s ľuďmi, porušovania práv a hanobenia nevinných a úplne bezbranných detí.

Kvôli nesmiernej závažnosti tohto zla sa účasť na ňom nedá nijako porovnať s použitím orgánov dobrovoľne poskytnutých darcami ani s kanibalizmom, do ktorého skĺzli tí, čo prežili pred časom haváriu lietadla v Andách; z dôvodu bezprostrednej a aktívnej povahy tejto účasti ju nemožno porovnávať s účasťou na zle komunistického režimu v Číne, ktorý podporujeme zakúpením respirátora tam vyrobeného, ako niektorí namietajú, ani s účasťou na zlách moderného štátu, ktorý podporujeme platením daní.

Na zlo by sa navyše nemalo pozerať iba v súvislosti danou jednotlivou udalosťou, izolovane od jeho kontextu, ale skôr z hľadiska načrtnutého v Evangelium Vitae, ako na neoddeliteľnú súčasť celej globálnej štruktúry hriechu podporovanej slobodomurárskymi organizáciami zaoberajúcimi sa bojom proti životu, ako napríklad „WHO“ [13] , ako aj celým priemyslom parazitujúcim na potrate: nielen tým, ktorý razí vakcináciu na liečbu choroby morbidne pomenovanej „Covid 19“, ale aj viac než 20 ďalších chorôb [14] ; a nielen vakcinačným priemyslom, ale aj priemyslom produkujúcim potraviny, ktorý používa bunky z potratených detí na vývoj ingrediencií napríklad na zvýraznenie chuti [15] alebo čokoľvek iné, čo, ako píšeme, môže byť skrsnúť v skazených hlbinách zvrátených a zatemnených sŕdc.

Jedným slovom, hovoríme o sociálnej a univerzálnej štruktúre hriechu: o zaobchádzaní s človekom ako s predmetom, ktorý sa môže ľubovoľne použiť, zneužiť a zlikvidovať. Táto štruktúra, ktorá je materialistickým, hedonistickým dedičstvom „sebazničujúceho ateizmu“ súčasnej doby, sa buduje, ako nejaké vzdorovité monštrum modernej architektúry, na troskách niekdajšieho nádherného sídla svätého manželstva, založeného samotným Kristom, aby v kresťanských pároch udržiaval svoju lásku k Cirkvi, k plodeniu a posväcovaniu detí.

Z tohto sídla v súčasnosti nezostalo oveľa viac než sexuálny pud spolu s jeho jemným, krehkým a čoraz zriedkavejšie kvitnúcim kvetom ľudského života: oba sú čoraz viac podrobované neľudskému a ohavnému zneužívaniu. Je potrebné chrániť tento ohrozený ľudský život a znovu vybudovať sväté manželstvo v jeho bývalej sláve, musíme sa postaviť, silní vo viere a v dôvere v božskú prozreteľnosť [16]: vymaniť svet z pazúrov „peňazomencov mŕtvych tiel“ „[17] a z ochromujúcich reťazí satana.



1 v knihe talianskeho vedca Pietra Croceho „Vivisection or Science?“, 1991
2 Life Site News, 1. februára 2021
3 '... a to neznamená, že išlo o 293 potratov, ale na 293 experimentov potrebujete oveľa viac ako jeden potrat. A hovoríme o asi 100 rokoch potratov. ““ Novinky na webe Life, 19. februára 2021
4 WI-38 pochádzal z 32. potratu; WI-26 z 20. potratu; Bunka WI-44 z 38. potratu; Linka MRC-5 vyžadovala 5 potratov; WALVAX2, najnovšia fetálna bunková línia, pochádza z 9.potratu ; RA273 z 27. potratu, ktorý viedol k 40 nasledujúcim potratom. Life Site News, tamže.
5 alebo „spolupráca“, čo je termín, ktorý sa zvyčajne používa v diskusii. Ale spolupráca v pôvodnom zle vykonaním neskoršieho činu je samozrejme logicky nemožná, pretože spolupráca vyžaduje simultánnosť.
6 „Hlas žien pri obrane nenarodených detí a proti očkovacím látkam poškvrneným potratom“ https://edwardpentin.co.uk/wp-content/uploads/2021/03/STATEMENT-The-Voice-of-Women-in-Defense-of-Unborn-Babies-and-in-Opposition-to-Abortion-tainted-Vaccines-WORD-DOC.pdf
7 https://www.lifesitenews.com/opinion/former-pfizer-vp-to-aflds-entirely-possible-this-will-be-used-for-massive-scale-depopulation. V tejto súvislosti spomenieme výrok oslavovaného mediálneho magnáta pána Billa Gatesa z roku 2010: „Ak skutočne začneme pracovať na nových vakcínach, zdravotnej starostlivosti a službách reprodukčného zdravia, mohli by sme túto [svetovú populáciu] znížiť možno o 10 alebo 15 %. '
8 https://www.bmj.com/content/372/bmj.n810/rr-14
9 https://www.businessinsider.com/who-says-no-evidence-coronavirus-vaccine-prevent-transmissions-2020-12?op=1
10 Evangelium Vitae, časť I
11 tamže.
12 vo veci Christifideles Laici 38, citoval kardinál Pujats z Rigy vo svojom „Vyhlásení o nemorálnosti očkovania“ z 12. decembra 2020, podpísanom štyrmi ďalšími významnými prelátmi
13 „WHO“ má za sebou plodnú históriu machinácií proti životu prostredníctvom očkovania: „v roku 2015 Vatikánsky rozhlas obvinil organizácie OSN„ WHO “a„ UNICEF “, že opäť uskutočňujú rozsiahle medzinárodné programy vyľudňovania Zeme pomocou vakcín na skrytú sterilizáciu ženy v krajinách tretieho sveta ... „WHO“ očkovalo touto vakcínou viac ako 130 miliónov žien v 52 krajinách a trvalo sterilizovalo veľmi veľké množstvo z nich bez ich vedomia alebo súhlasu. “ https://www.unz.com/lromanoff/a-cautionary-tale-about-the-who/
14 vrátane kiahní, problémov so srdcom, osýpok, príušníc, hepatitídy, rakoviny a brušného týfusu, porov. Božie deti pre život https://cogforlife.org/wp-content/uploads/vaccineListOrigFormat.pdf
15 „Senomyx“
16 Ako by sa Boh nemohol postarať svoje deti, ktoré odmietli spolupracovať na tomto zle? „Viera sa nebojí hladomoru“, hovorí Tertullianus o modloslužbe kap. 12). Alebo ako by ho naopak mohol katolík predstaviť ako liečebný prostriedok alebo záruku, inými slovami ako čin božskej prozreteľnosti?
17 Aischylos, Agamemnon 437

11. 4. 2021

Koncil a zatmenie Boha II.

Don Pietro Leone

II Skepticizmus

Pokiaľ ide o predmet skepsy, vieme identifikovať dve formy skepticizmu [16]: skepticizmus o Pravde ako takej a skepticizmus o Bohu. Ďalej zvažujeme:


a) skepsa voči Pravde ako takej;
b) skepsa voči Bohu;
c) Osobitný charakter koncilného skepticizmu.


II.a) Skepsa voči Pravde ako takej

Videli sme, že sa koncil postavil proti katolíckej náuke, že Cirkev vlastní Pravdu, a učil, že Cirkev že je v procese hľadania Pravdy, vyjadrovania Pravdy, a smeruje k plnosti Pravdy. Takýto postoj k Pravde, ako vysvetlíme ďalej, má za následok koniec evanjelizácie.

Ale ak je niekto v procese približovania sa k pravde a v procese jej formulovania, potom ju ešte nevlastní a ešte ju neformuloval; ale ak ju človek ešte nevlastní a ešte ju nemá sformulovanú, tak skrátka nemá. Ale keďže Pravda, o ktorej hovoríme, nie je nič iné ako Viera a jej formulácia nie je nič iné ako dogma, tieto koncilné texty znamenajú, že Cirkev nevlastní ani vieru, ani dogmy.



b) Skepsa voči Bohu

Ďalej, keďže Pravda je v konečnom dôsledku sám Boh, ako výslovne uvádza aj náš Najsvätejší Pán [17], preto texty tiež znamenajú, že Cirkev nevlastní, nepozná a nemôže ani pochopiť Boha, teda predmet svojej viery.

Ale toto je ateizmus. Existujú dve formy ateizmu, pozitívna a negatívna. Prvý popiera existenciu Boha; druhý (inak známy ako „agnosticizmus“) tvrdí, že Boha nemôžeme poznať ani dokázať jeho existenciu. Negatívny ateizmus alebo agnosticizmus, ktorý označila a odsúdila ako modernistickú doktrínu encyklika Pascendi [18], je potom obsiahnutý v textoch samotného koncilu, čo znamená, že nemôžeme poznať Boha, aspoň nie na tomto svete.


Navyše, predpokladať, že Cirkev a katolíci nevlastnia alebo nepoznajú Pravdu či Boha, znamená to, že nie sú schopní milovať Boha, pretože láska vyžaduje znalosť svojho predmetu. To ale je očividne nepravda, pretože Boha je možné milovať, skutočne aj s dokonalou láskou, pretože dokonalá láska je svätosť, ktorú mnohí ľudia skutočne dosiahli.


c) Osobitný charakter koncilného skepticizmu

Aký je typ pravdy, ku ktorému sa koncilný skepticizmus ? Nie nadprirodzená Pravda, ako sme už povedali, ale domnelý typ prirodzenej Pravdy, ktorú na tomto svete nemožno poznať ani ju vyjadriť. Takáto koncepcia je nepochybne zafarbená modernou filozofiou. Descartes, „otec modernej filozofie“, vychádzajúc z princípu „univerzálnej pochybnosti“, tvrdil, že človek si môže byť istý iba svojimi vlastnými myšlienkami a existenciou a že vonkajší svet skutočne nemusí vôbec existovať; Kant neskôr postuloval existenciu „veci o sebe“ do sveta mimo skúsenosť a tvrdil, že realita ako taká je nepoznateľná. Takéto teórie, ktoré agnosticizmus obsahujú [19], charakterizujú modernú filozofiu už viac než tri storočia, a prepožičali jej názov „imanentizmus“ a formovať svetonázor koncilných expertov.


Aby sme ukázali, ako radikálny je skepticizmus koncilu, môžeme ho zrhnúť takto:


1. Cirkev Pravdu nevlastní;
2. ak by ju aj vlastnila, nevedela by ju vyjadriť;
3. Ak by ju dokázala vyjadriť, nevedela by ju komunikovať [20].


Pripomíname učenie Gorgiasa z Leontín (487 - 375 pred Kr.):

1. nič neexistuje;
2. ak by niečo existovalo, nedalo by sa to poznať;
3. ak by sa to dalo poznať, nedalo by sa to komunikovať.


Ak takéto teórie zarážajú u aj sofistu a rétora, tak zarážajú ešte viac ak zaznievajú z úst biskupov celého sveta, ktorí majú v úmysle vykonávať svoju božsky ustanovenú službu, aby človeka učili zvrchovanú Pravdu o Bohu.



III Porovnanie katolíckej a koncilnej doktríny


Táto časť obsahuje:

1. Desať bodov, kde si katolícka a koncilná náuka odporujú;
2. Schematické predstavenie hlavných bodov rozporu;
3. Šesť falošných zásad koncilnej náuky.


III. 1. Desať bodov, kde si katolícka a koncilná náuka odporujú;

Koncil sa stavia proti týmto zásadám katolíckej náuky [21], ktoré sme prezentovali vyššie:


a) v tomto živote možno poznať pravdu / Boha;
b) Pravdu / Boha možno v tomto živote poznať pomocou Rozumu;
c) Pravdu / Boha možno v tomto živote spoznať pomocou viery;
d) Viera je nadprirodzená a jej predmetom je nadprirodzená pravda;
e) Pravda má logickú prioritu pred Dobrom;
f) Pravda / Boh môže byť v tomto živote vyjadrená v primeranom zmysle;
g) Pravda / Boh môže byť v tomto živote vyjadrená v primeranom zmysle pomocou dogmy;
h) Pravda je korešpondencia medzi objektívnou realitou a intelektom;
i) Viera je Pravda vo svojej plnosti;
j) Viera je nemenná.


Boli sme svedkami toho, že koncil poprel (a) [22], čo znamená odmietnutie bodov b) a c); videli sme, ako koncil obhajuje naturalizmus [23], ktorý predstavuje popretie bodu d); videli sme, že rovnako obhajuje subjektivizmus [24], ktorý znamená popretie bodu e). Popiera (f) [25], čo znamená popieranie (g), ako aj (h) [26]; rovnako popiera (i) [27] a (j) [28].



2. Schematické predstavenie hlavných bodov sporu


So zameraním na to, čo považujeme za šesť hlavných sporných vecí, pristúpime k porovnaniu katolíckeho učenia o pravde (i) s učením o pravde, ktoré predkladá koncil (ii):


a) Poznanie pravdy / Boha v tomto živote:
i) človek má také vedomosti;
ii) Človek hľadá tieto vedomosti.

b) Vyjadrenie pravdy / Boha v tomto živote:
i) človek je schopný takého vyjadrenia;
ii) Človek smeruje k takémuto vyjadreniu.


c) Usporiadanie reality [29]:
i) Pravda má logickú prioritu pred Dobrom;
ii) Dobro má prednosť pred Pravdou.


c) Ontologický poriadok viery:
i) Viera je nadprirodzená;
ii) Viera je prirodzená.


e) Predmet viery:

i) plnosť Pravdy;
ii) čiastočná pravda.

f) Stabilita pravdy:
i) Pravda je nemenná;
ii) Pravda je premenlivá.


3. Šesť falošných zásad koncilnej náuky

Tu vymenované náuky predstavujú šesť falošných zásad týkajúcich sa Pravdy, ktoré sú, ako uvidíme v priebehu tejto knihy, zdrojom najhlbších omylov koncilu. Princípy vyjadrené v písmenách a) a b), ktoré vyvolávajú pochybnosti o poznaní a vyjadrovaní pravdy, sme definovali ako „skepticizmus“: v prvom prípade o Pravde [30] a v druhom prípade o vyjadrení Pravda [31]; zásadu uvedenú v písmene c) sme definovali ako zásadu „subjektivizmu“ [32]; náuka vyjadrená v písmene d), ktorá sa týka ontologického poriadku viery ako „naturalizmu“ [33]; doktrína vyjadrená v písmene e) ako „princíp graduality“; a v písmene f) ako „princíp phybu (flux)“.

V závere tejto knihy v kapitole ponúkneme metafyzickú kritiku koncilnej doktríny. Už teraz však vieme priniesť niektoré základné prvky tejto kritiky. Skepsa koncilu o Pravde a o jej vyjadrení vrhá svetlo na jeho heterodoxiu. Tento skepticizmus je pochybnosť o samotnej katolíckej viere, o Poklade viery (zjavení) a o Dogme.

Princíp skepsy k Pravde plodí ďalšie štyri falošné princípy, ktoré sme už spomenuli: naturalizmus, subjektivizmus, princíp graduality a princíp pohybu. Pochybovať o Pravde znamená pochybovať o vlastnostiach Pravdy: teda o jej nadprirodzenej podstate; jej objektívnosti; jeho jednote; jeho nemennosti.

Ďalej uvedieme niektoré z príkladov, ktoré sme už stretli alebo sa stretneme nižšie, z týchto šiestich nesprávnych zásad:



1. Skepsa k Pravde
Príklady tejto skepsy vidíme v obskurantizme a zahmlievaní koncilu a nedostatku odvahy pri hlásaní katolíckej náuky, najmä tam, kde táto nejasnosť napomáha heréze;

2. Skepsa k vyjadrovaniu pravdy
Príklad tejto skepsy je v tom, ako sa koncil vyhýba dogmatickým definíciam.

3. Naturalizmus
Naturalizmus (a racionalizmus, ktorý ho sprevádza) je vidieť takmer vo všetkých nových koncilných náukách, napríklad v erózii všetkých nadprirodzených vlastností Cirkvi vrátane Jej nadradenosti nad štátom; pri mlčaní o týchto vlastnostiach s úmyslom nastoliť spoločnú reč s inými náboženstvami, v náuke o kňazstve, zasvätenom živote, manželstve a o svätej omši;

4. Subjektivizmus
Subjektivizmus je viditeľný v pastoračnom prístupe koncilu, ktorý dáva do popredia prax pred Pravdou [34], v ekumenizme [35], kde nadradenosť Pravdy ustupuje pred prioritou akéhosi domnelého „dobra“, ktorý má byť získané spoluprácou s nekatolíckymi kresťanmi a s príslušníkmi iných náboženstiev; vidno to z učenia o reforme rehoľného života, kde sa zasvätenie Bohu, ktoré predstavuje objektívnu pravdu takého života, nepovažuje za riadiaci princíp, ale je týmto princípom je skôr domnelé svetské „dobro“. Rovnako to vidno aj v manželstve, kde má „láska“ prednosť pred objektívnou finalitou manželstva, ktorú sám Boh vpísal do prirodzeného zákona a do ľudskej prirodzenosti.

5. Princíp graduality
Je viditeľný v koncepte domnelých „prvkov pravdy a posvätenia“ zdieľaných s nekatolíckymi kresťanmi a príslušníkmi iných náboženstievm ktorý je predstavovaný ako základ pre čiastočné, graduálne spoločenstvo s Cirkvou;

6. Princíp pohybu
Princíp pohybu sa prejavuje v zmenách navrhovaných pre zasvätený život a liturgiu; v domnelej postupujúcej, vyvíjajúcej sa svätosti Cirkvi; a ako sme už ukázali, v samotnom poňatí Pravdy, ontologickej aj logickej. Týmto spôsobom sa princíp pohybu stane odôvodnením celého programu koncinlnej obnovy jej samotným raison d’être.



V tejto knihe (Pietro Leone - Koncil a zatmenie Boha) budeme upozorňovať na prípady týchto falošných princípov, hneď ako vyjdú na povrch. Pre túto chvíľu iba poznamenáme, že dom postavený na piesku a nie na pevnej skale Pravdy je naozaj vratký. Ako dlho môže vydržať? Na aký účel môže slúžiť? „Proti pravde nemôžeme nič urobiť: ale len pre pravdu“ [36]. Ak robíme veci proti Pravde, vyrážame na nesprávnu cestu, zotročujeme sa: iba Pravda je správna cesta, iba Pravda nás oslobodí [37].



[16] ratione objecti
[17] „Ja som Cesta, Pravda a Život“ (Jn. 14. 6)
[18] s. 5-6
[19] ako vysvetľuje sv. Pius X. v Pascendi, s. 5-6
[20] Prinajmenšom na praktickej úrovni, pokiaľ zostane v platnosti politika ekumenizmu.
[21] zo zoznamu zásad na stranách 10 - 11 tejto knihy
[22] s.12
[23] s. 12
[24] s. 13
[25] s. 14
[26] s.14
[27] s. 15
[28] s. 16
[29] pozri našu kritiku ekumenizmu nižšie (s. 50)
[30] ontologický skepticizmus
[31] logická skepsa
[32] vo vzťahu k predmetu ho označujeme ako „subjektivizmus“: podľa priority, ktorú mu dáva; môžeme ho nazvať „antirealizmus“ vo vzťahu k objektu: pre antagonizmus, ktorý sa voči nemu prejavuje
[33] naturalizmus je ontologická teória. Je to pôda pre racionalizmus, epistemologickú teóriu. Racionalizmus je teória, že iba rozum stačí na dosiahnutie celej pravdy. To znamená popretie nadprirodzeného poriadku, pretože rozum je iba prirodzenou schopnosťou mysle, takže pravda, ktorú dosiahne, môže byť podobne iba prirodzená. Racionalista potom nevyhnutne popiera, že existuje niečo ako nadprirodzená Pravda alebo jej nadprirodzené poznanie, čo je Viera. Naturalizmus a racionalizmus nie sú striktne povedané metafyzické koncepty, pretože patria k teológii, ale používame ich v našej metafyzickej analýze týkajúcej sa Bytia samého o sebe.
[34] porov. historická skica vyššie
[35] a indiferentizmus
[36] II Kor 13. 8.
[37] „Pravda vás oslobodí“ Jn 8.32