Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

+

20. 6. 2022

Trocha logiky by neuškodila

Populárny slovenský vyhľadávač Zoznam.sk , ktorého spravodajský webový portál topky.sk patrí k najčítanejším médiám na Slovensku nás ohúril šokujúcou zvesťou. Topky sa hrdia, že si do roku 2017 už šesťkrát pripísali prvenstvo v kategórii „Médiá“ v rebríčku „Najtrendovejších výrazov roka“ spoločnosti Google. Očividne si ju ho zaslúžili. Aká bola tá svetom otriasajúca šokujúca správa? Dcéra americkej herečky a speváčky Jennifer Lopez vraj nemá pohlavie. Tu


Odkaz na článok mi vyskočil v nejakom reklamnom banneri na inej stránke a hneď upútal kontradikciou už vo svojom názve. Vzbudil som v sebe potrebné nadšenie a záujem o sofistikovaný a morálku určujúci svet holywoodskych celebrít a ponoril sa do textu, ktorý je štylisticky hlboko pod úrovňou dokonca i Nového času. A priznajme, že tá nie je zrovna závratná. Na druhej strane, spotrebiteľ si žiada denný prísun dôležitých správ z pokrokového sveta a je ho treba pravidelne zásobovať.

Šokujúci rozmer tejto správy má viacero úrovní, ktorých sa tu chcem dotknúť.

Popová hviezda Jennifer Lopez vystúpila na charitatívnej akcii koncom minulého týždňa. Príjemným spestrením koncertu bola jej dcéra Emme, ktorú na pódiu privítala netradične.

O tej najskôr povedala, že je to jej najobľúbenejšia spevácka partnerka. Keď o nej začala hovorť, používala rodovo neutrálne zámená. „Naposledy sme spolu vystupovali na veľkom štadióne, ako je tento a spýtala som sa ich, či by sme spolu nevystupovali stále, ale odmietli. Takže toto je veľmi špeciálna udalosť," povedala umelkyňa, čím dala najavo, že jej dcéra Emme zjavne hľadá svoju identitu.

hrozne zaneprázdnené a drahé. Stálo ma dosť peňazí dostať ich sem. Ale stojí to za to, pretože ich mám veľmi rada," dodala s humorom speváčka...... 


Takže, čo nám tento text hovorí o starnúcej a do zabudnutia pomaly zapadajúcej popovej hviezde?

Ponajprv sa ukazuje, že mravne nízky promiskuitný život sa podpisuje nie len na duši, ktorú zaťažuje stále väčším množstvom hriechov, ale aj na rozume, ktorý počína strácať zmysel pre pravdu a realitu a ak raz začne, nedá sa to zastaviť. Tu pozorujeme, že J.LO o svojej dcére hovorí v tretej osobe množného čísla - oni/they. Žeby snáď z úcty a rešpektu pred svojou dcérou volila nemecké onikanie? Können Sie, wollen Sie, machen Sie.... ? Alebo hovorí o tej príslovečnej légií diablov z evanjelia? Nie, ale J.LO v snahe ísť s davom iných exponentov zábavného priemyslu, ktorí papagájujú na hlavu postavenú genderovú ideológiu pojala presvedčenie, že jej dieťa nemá pohlavie a preto ho oslovuje ONI. Ba sú i takí, ako Charlize Theron a Angelina Jolie, ktorí zámerne svoje deti v tejto veci mätú ba niektorí aplikujú na ne podivné hormonálno chirurgické zákroky, ktoré majú ich pohlavie zmeniť, či aspoň odložiť na neskoršie. Také veci neskúšal ani Mengele. Snáď to zvyšuje ich popularitu a obľúbenosť v tých správnych kruhoch a prináša viac priestoru na striebornom plátne, či spokojnosti so správne prejavenou ideologickou zanietenosťou. Tak, ako vykladajú ateisti a agnostici, že dieťa neslobodno učiť nejakému náboženstvu, kým nemá dosť rozumu, aby si samo vybralo, tak osvietení klauni z Hollywoodu učia svoje deti, že pohlavie je kabát, ktorý si dnes kúpim a zajtra vymením z iný. Alebo si ho kúpiť ani nemusím a môžem chodiť bez neho.

Tiež nám to hovorí veľa o kvalitách J.LO ako matky. Akú lásku k svojmu dieťaťu má žena, ktorá ho porodila a ktorá mu dovolí nehatene sa utápať v umelo vyvolanom zmätku ohľadom vlastného pohlavia? Je to naozaj tá láska, ktorú má mať dobrá matka k svojej dcére? Kde je tá veda, na ktorú sa odvolávajú progresívno liberálni aktivisti v snahe vysmiať sa z kresťanov? Vari sa dá zmeniť DNA zanovitou trucovitosťou rozmaznaného dieťaťa? Vari problémy, ktoré spôsobili psychike dieťaťa rozvod a rozchod rodičov, nedostatok osobnej starostlivosti a egoistická matka ženúca sa za popularitou, sa dajú vyriešiť tým, že dieťa nechá rútiť po špirále šialenstva, ba je ešte poháňané? Vari tým J.LO dokáže umlčať vlastné svedomie? 

A tiež si kladiem otázku, či J.LO svojej dcére niekedy menila plienky, prípadne ju ako batoľa kúpala a prezliekala? Chápem, že má vo svojej megamiliónovej vile početný personál, ktorý sa o všetko postará ale snáď ako matka aspoň raz za čas robila aj takéto veci. A ak to robila, ako je možné, že dnes nevie aké a či vôbec, má jej dcéra pohlavie? U nás na dedine takým veciam rozumejú už dvojročné deti. Možno i menšie. Okrem toho v texte stojí, že Emme má brata, dvojičku Maximiliána. Ak Maximilián netrpí neistotu ohľadom vlastného pohlavia, mohol by pre svoju slávnu mamu i sestru slúžiť ako referencia pre orientáciu v zložitom svete dvoch až pohlaví. 

Na tomto mieste sa hodí vtip šibeničný vtip z lekárskej ordinácie:

Lekár: Pane,...
Pacient: No dovoľte, ja som slečna!
Lekár: Prepáčte slečna, máte rakovinu semeníkov.

J.LO vztýčila svoju zástavu v tábore tých, ktorí najskôr bojovali proti pravde, potom proti morálnemu zákonu, potom proti Bohu, potom proti prírode a teraz dokonca bojujú proti základom reality. Dá sa proti realite zvíťaziť? Sotva.

A čo nám ten text hovorí o topkách?

V prvom rade odhaľuje istú neúprimnosť. Masírujú nás už roky tým, že rod, gender, pohlavie je sociálny konštrukt, že jeho zmena je normálna a že všetky tieto zvrátenosti sú úplne prirodzené a hlavne, že na osvietenom západe sa oproti nám, zaostalým a v stredoveku žijúcim primitívom tieto veci už neriešia a sú všetkými akceptované. Tak čo je na tom šokujúce? 

Túto falošnosť potvrdzujú tým, že zavádzajú kadejaké nové pojmy. Kým v minulosti sa pri určovaní biologických a psychologických skutočností používalo slovo pohlavie a slovo rod sa týkalo filozofie (rod a druh), taxonómie (rod, druh, trieda, čeľaď...), rodinných skutočností (rod Habsburgovcov, ľudský rod..) a gramatiky (mužský, ženský, stredný), dnes sa úskočne aplikuje aj na pohlavnú realitu, aby odviedol pozornosť od faktu, že je pohlavie geneticky/biologicky dané a nemožno s ním robiť žiadne psie kusy.

Po druhé, zdá sa,  že ani redaktori topiek nie sú v tom predvoji revolučného boja proti realite úplne zorientovaní. Ako môžu napísať, že dcéra americkej herečky nemá pohlavie? Nemali by radšej používať slovo "rod"? Dá sa s vysokou mierou istoty predpokladať, že to dievča má ženské genitálie. Ďalej, ak je dotyčná osoba dcérou, tak pohlavie má a to ženské. Lebo k identite dcéry náleží to, že je žena. A ak teda pohlavie nemá, potom nemôže byť dcéra. A ak nie je dcéra, je potom syn? Bez pohlavia? Alebo ak nie je ani dcéra ani syn, je niečím tretím? Je niečo tretie? Čo? Nedopúšťajú sa topky zločinu predpokladania pohlavia? Nepripisujú "im" to či "oni nie sú?" Nie je potom celé úsilie topiek a najmä ich moralistické pranierovanie stredovekých kresťanov, ktorí uznávajú iba dve pohlavia a rýchlo a ľahko vedia povedať kto je to, pokrytecké? Veď samotné topky robia to isté. Trocha logiky a dôslednosti by neuškodila, lebo inak sa topky javia ako jeden webshop, ktorý predáva tričkás  nápisom "Existujú viac ako dve pohlavia" len v mužskom a ženskom strihu. 






Celé toto genderové šialenstvo naberá rýchlosť a intenzitu, ktorá ľudí zhromaždených v tomto tábore vedie k smrti, smrti rozumu a smrti duše. 

Boh stvoril svet a dal mu racionálny poriadok. Rád - systém. Človeka stvoril ako muža a ženu. A to vtlačil do ich prirodzenosti, vtlačil to tak hlboko, že nemožno túto skutočnosť poprieť len tak. 
Aby bolo možné odmietnuť tak fundamentálny fakt, ktorý kričí z prírody samotnej, je potrebné vybojovať už spomínané bitky:
 
- Je treba odmietnuť možnosť poznania objektívnej pravdy a subjektivizovať ju - preniesť ju z reality do mysle subjektu. 
- Je treba odmietnuť obecniny a utopiť sa v nekonečných jednotlivostiach - niet muža ani ženy, je len čistá individualita, ktorá je natoľko jedinečná, že nemá nič spoločné s žiadnou inou individualitou.  
- Je potrebné odmietnuť akékoľvek neempirické poznanie a zraziť vedu do chlieva empírie - veda nevie povedať nič o pravde, dobre, prirodzenosti, pokiaľ sa to nedá odvážiť a odmerať. 
- Je treba odmietnuť istotu a neprestajne sa dovolávať večnej pochybnosti, každý záver a dôkaz je pochybný a nezdôvodnený.
- Je treba do pekla poslať aj identitu a nahradiť ju dialektikou rozporu. Realita je neprestajné vrenie tézy a antitézy, obrovský, vnútri rozporný chaos

Túto pôdu pripravili filozofovia 17 - 19. storočia a ich nástupcovia boli za hriechy otcov spravodlivo potrestaní - stratili všetku kredibilitu. Keďže však aj empirická veda sa vo svojom dôkladnejšom odôvodnení pokrytecky utieka k filozofii, sama stratila kredibilitu a poctivých empirikov nahradili dogmatickí korzári plní revolučného nadšenia. Za hriechy otcov budú trpieť sedem pokolení. Tí posledne menovaní dotiahli umenie popierania racionálneho poriadku prirodzenosti k teoretickej dokonalosti, ale praktická aplikácia stále naráža. 

Pokiaľ sa niekto, ako spomínaná J.LO a jej dcéra, rozhodne pustiť do boja s prirodzenosťou, realitou a pravdou, skončí to tak, ako vždy. Masívnou stratou zdravého rozumu, morálneho kompasu, u niektorých regulérnym šialenstvom či samovraždou (štatistiky ohľadom samovrážd transgenderov a homosexálov sú výrečné) a s veľkou pravedpodobnosťou večným zatratením. Spoločnosť ako taká sa zrúti, vyvrátia ju barbari, ktorí sa inštinktívne držia zdravého rozumu a ak Boh dovolí, bude ju treba namáhavo budovať opäť. 

Veci sa dejú, iba ak existuje dostatočná príčina. Čo je príčina tejto celoplanetárnej straty zdravého rozumu a kto z nej profituje?  












6. 6. 2022

Logos a univerzita
E.M. Jones

Toto je preklad príhovoru Dr. Jonesa pre univerzitu v Nairobi. Mierne skrátené.

Logos je grécky výraz pre slovo, reč, ale aj pre racionalitu, pre rád, usporiadanie a poriadok univerza. S počiatkom 8. storočia pred Kristom sa ľudia po celom svete začali odvracať od mytológie začali usilovať o rozumové pochopenie usporiadania vesmíru. V Číne prišiel Konfúcius s ideou Dao, v Indii védy hovoria o Urta a v Grécku skupina physiologoi, ktorú my voláme filozofovia, prišla s téoriou elementu, ktorý je posledným, základným prvkom reality. Tháles tvrdil, že je to voda, Anaxagoras hovoril, že je to vzduch a Herakleitos učil, že je to oheň. Čo tým mysleli? Čo Herakleitos myslel ohňom? Mienil tým energiu, ktorá je istou formou pohybu, ktorá sa stále mení, ale zostáva stále rovnaká. Zoberte si plameň sviečky, alebo jeho slávny výrok o rieke - že nemožno dvakrát vstúpiť do rovnakej rieky - stále sa mení, ale je stále tá istá. Meno, ktoré dali tomuto elementu je Logos. Ten pojem je veľmi dôležitý, lebo prvý krát v dejinách opisuje princíp univerza a jeho poslednú skutočnosť - nemateriálne. Gréci dosiahli stupeň abstrakcie, aký sa nikde na svete nevyskytol. Ale pretože nemali ani mikroskop ani ďalekohľad, ich pokus pochopiť poslednú skutočnosť zlyhal. Grécki učenci sa potom sústredili na bezprostrednejšie záležitosti, ako napríklad umenie vyhrať súdny spor a to viedlo k nástupu sofistov ktorí hovorili, že človek je mierou všetkých vecí. A tak Trasymachos povedal, že spravodlivosť je názor mocných, čo ho priviedlo do sporu so Sokratom, ktorý bol pevne presvedčený, že v Logu je aj ľudská dimenzia a pre tento názor bol ochotný zomrieť. Sokratov žiak Platón pokračoval v tejto tradícií a vrátil Logos do univerza. Poslednou skutočnosťou sa stala forma - eidos (idea), ako ju on nazval. Duša je forma. Platón si predstavoval dušu ako to, čo my si predstavujeme pojmom anjel. Duša prebývala v stroji, ktorý sa volá telo, preexistovala a bola vložená do hmoty, ktorú mala oživovať. Keď sa Platónov študent Aristoteles pýtal, kde sa tieto preexistujúce formy nachádzajú, nedostal odpoveď. Aristoteles však teóriu formy neopustil, ale zdokonalil a tvrdil, že forma prebýva priamo vo veci samotnej. Duša nie je preexistujúcim anjelom, ale formou tela oveľa vnútornejším spôsobom, ktorý nazval entelechia. Forma vzniká spolu s vecou samotnou, a formuje aj jej účel, grécky telos. Takže duša je telu to, čo je videnie oku. Je jeho prvým aktom. Je jeho esenciou. Forma je čisto intelektuálny koncept, nie je to voda, oheň ani nič materiálne. Je to manifestácia Loga, racionality a zmysluplnosti univerza. Je tiež manifestáciou Boha. A tu začínajú problémy.

Boh musí byť transcendentný, inak nie je Bohom. Aristotelov Boh - známy ako nezapríčinená príčina alebo nehybný hýbateľ, teda je bezpochyby transcendentný, ale nemá žiadne vzťah so svetom jestvujúcim v čase a v dôsledku toho nemá žiaden vzťah ani so svojimi stvoreniami, ktoré žijú v čase. Koho zaujíma taký Boh? Nikoho, pretože taký Boh sa nezaujíma o nás. Platón skúsil tento problém vyriešiť postulovaním Demiurga, stvoriteľa ľudí, ktorý pôsobí v čase a preto sa o ľudí zaujíma. Ale skutočnosť, že pôsobí v čase ho zbavuje transcendentnosti, takže to nie je Boh, hoci má srdce na správnom mieste.

Neschopní rozriešiť tento spor sa Gréci nakoniec vzdali filozofie a vrhli sa na mágiu, vtedy známu ako neoplatónizmus. Plotinus bol ešte filozof, ale Jamblichos už bol mág. Tento problém nemohol vyriešiť človek, len Boh a to sa aj stalo, keď na zem prišiel Ježiš Kristus, ako židovský mesiáš. Odpoveďou na gŕecku dilemu je Trojica. Katolíckej cirkvi trvalo tri storočia ťažkých sporov vyriešiť otázku Trojice a jediný spôsob akým to dokázala urobiť bol návrat k Logu a teda ku gréckej filozofii.

Prvotná cirkev bola prežívala krízu, keď sv. Pavla a ostatných kresťanov vyhnali zo synagógy. Pavol však hovoril grécky. Peter nie. Preto sa Pavol stal apoštolom pohanov, kým Peter zostal v Jeruzaleme. Keď Pavol prišiel do Atén, vystúpil na areopágu, kde sa zhromažďovali filozofovia. Ale nehovoril dobre. Pavol hovoril podobne ako v Efeze, proti modlám a proti ich uctievaniu pred zástupom, ktorý chápal pojem Logos a rozumel gréckej filozofii. Keď ale povedal, že Ježiš Kristus vstal z mŕtvych, filozofovia sa zdvihli a odišli a trvalo ešte 500 rokov, kým sa v Aténach udomácnila cirkev. Sv. Ján vedel, že Pavol neuspel. Sv. Ján tiež žil v Efeze s preblahoslavenou Pannou a Efez vtedy bol veľké centrum modloslužby, ktorého hospodárstvo stálo na výrobe malých strieborných sošiek efezskej Diany. Keď tam prišlo kresťanstvo, celá ekonomika mesta bola ohrozená a vznikol spor, do ktorého bol zapletený aj sv. Pavol. Sv. Ján vedel, že Pavol v Aténach zlyhal a pochopil, že nemá zmysel písať nové synoptické evanjelium, s hebrejskou genealógiou, plnou hebrejských mien o ktorých Gréci nikdy nepočuli a tak začal svoje evanjelium s krátkou metafyzickou pasážou. Vedel, že toto lepšie zarezonuje Grékom, ktorí sú oboznámení s gréckou filozofiou.

Sv. Ján začal svoje evanjelium so kľúčovým gréckym slovom, ktoré preniklo do jadra jeho čisto gréckeho projektu, keď napísal: "En arche en ho Logos". Zvyčajne prekladáme: "Na počiatku bolo Slovo" ale ja používam "Na počiatku bol Logos", pretože pojem "slovo" robí túto vetu úplne nepochopiteľnou. V preklade do európskych jazykov a dokonca i v latinčine je to rovnaké. In principio erat verbum, Im Anfang war das Wort, In the begining, there was a Word. Jediný jazyk, ktorý má dostatočnú filozofickú bohatosť a plnosť, aby vyjadril význam slova Logos, je gréčtina. Takže, na počiatku bol Logos, kai ho Logos en pros ton theon, kai theos en ho Logos, a Logos bol s Bohom a Logos bol Boh. Ako som povedal, treba tu použiť výraz Logos, lebo výraz Slovo skrátka nemá dostatočne bohatý význam a potom sa najdôležitejšia pasáž v dejinách kresťanskej literatúry stáva v podstate nezrozumiteľnou. Prológ Jánovho evanjelia znamená, že v istom zmysle sa všetci musíme stať Grékmi, aby sme plne pochopili, čo to znamená byť kresťanmi. To je implicitný odkaz evanjelia sv. Jána. Logos je Boh. Logos je Osoba. Činiteľ. A nie hocijaký činiteľ, je to všemohúci činiteľ, ktorého slovo sa stáva skutočnosťou hneď, ako je vyslovené. Ježiš Kristus je vtelený Logos. A to vyriešilo grécku dilemu imanencie/transcendencie. Boh Otec je Aristotelova nezapríčinená príčina a nehybný hýbateľ, Boh Syn je Platónov Demiurg. Svätá trojica je absolútne transcendentná skrze svoju nekonečnú moc a zároveň je vnútorne spojená s uskutočnením univerza, teda sekundárnou kauzalitou, ako to nazval Akvinský a so životom človeka. V tomto momente cirkev nahradila v Aténach platónsku Akadémiu a stala s nositeľom Loga v dejinách. Trvalo ešte tri storočia, kým sa doktrína o Trojici dostatočne precizovala a to vďaka krvilačnej vojne medzi dvoma gréckymi slovami, ktoré sa líšili jednou čiarkou: homoúsion, rovnakej podstaty s Bohom a homoiúsion, podobnej podstaty s Bohom, čo bola heretická ariánska formula.

V priebehu pol storočia od tohoto prelomového intelektuálneho objavu sa Rímska ríša zrútila a bola ovládnutá mojimi barbarskými nemeckými predkami. Ich obľúbeným zamestnaním nebolo diskutovanie o gréckych pojmoch, ale pasenie svíň v dubových hájoch. Cirkev v tomto okamihu nereagovala zakladaním univerzít, pretože Germáni vtedy neboli schopní abstraktného myslenia na úrovni, ktorú si štúdium na univerzite vyžaduje. Reakciou Cirkvi bol kláštor a regula sv. Benedikta. Benediktínsky systém stál na princípe ORA ET LABORA - modli sa a pracuj. Za prácu sa považovalo i kopírovanie starovekých manuscriptov, i manuálna námaha v poľnohospodárstve. Istý rímsky senátor, ktorý sa raz pohyboval popri rímskej hranici na Dunaji napísal, že Germáni sú najsmutnejší národ na svete, lebo nepoznajú ani olivu ani vinič. Olivy nemajú doposiaľ, ale vinič majú, oberajú hrozno a robia víno a víno potešuje srdce, takže dnes sú šťastní. Viem to, pretože som v roku 2001 cestoval so skupinou turistov po Dunaji a na tomto výlete sme prechádzali popri množstve kláštorov, obklopených ovocnými sadmi, alebo vinohradmi.

A to nás privádza k Afrike. Aký je rozdiel medzi Nemeckom a Tanzániou? Konkrétne, aký je rozdiel medzi diecézou Wurtzburg v Nemecku a diecézou Embinga v Tanzánii? Tento rozdiel náhodou poznám, pretože wurtzburgská diecéza spolupracuje s diecézou Embinga a ja som čítal brožúru, ktorú o tom vydali. Čítame tam, že diecéza Embinga bola založená v roku 1987 a diecéza Wurtzburg bola založená v roku 737 - viac než tisíc rokov skôr. Takže, aký je rozdiel medzi Nemeckom a Afrikou? Tisíc rokov kresťanstva. Počas toho milénia sa Nemci riadili princípom ORA ET LABORA a naučili sa modliť, ale čo je dôležitejšie pre tému dnešnej prednášky, naučili sa pracovať. Dnes má Nemecko tú najkvalifikovanejšiu a najlepšiu pracovnú silu na svete. Ak mi neveríte, kúpte si BMW. A toto je podstatné, pretože práca je zdrojom všetkej hodnoty. A pretože Nemci vedia, ako mobilizovať pracovnú silu, sú bohatí. Afričania to nevedia a preto sú chudobní.

Čo je najväčšou prekážkou v organizovaní pracovnej sily v Afrike? Polygamia. Prečo to hovorím? Pretože som napísal životopis Julia Nyererea, katolíka a prvého prezidenta Tanzánie. Julius Nyerere mal len jednu manželku, lebo bol katolík. Jeho otec mal sedemnásť žien, jeho bral len osem. Keď sa pýtal brata, načo má osem manželiek, ten povedal že ich potrebuje, aby robili na poli. "Kúp si traktor," odpovedal Julius.

V tejto anekdote sa odhaľuje tragédia ekonomického vývoja Afriky v 20. storočí. Čo je chýbajúci medzičlánok, medzi polygamiou a traktorom? Logos. Prečo to hovorím? Keď som bol na Nyerereovej farme neďaleko Mosomy, videl som Toyotu Landcruiser s tanzánskou vlajkou, ako parkuje pred Nyererovým domom. Muž ktorý z nej vystúpil, bol guvernér tamojšej provincie. Prekvapilo ho, keď tento muzungu, teda ja, pristúpil a povedal: "Vodná pumpa v Kamuge sa pokazila." Kamuga je vzorová dedina ujamaa socializmu. Avšak tú pumpu tam nepostavili ani afričania, ani socialisti, ale rehoľníci zo združenia Maryknoll z Ameriky, ktorí tam prišli v 50-tych rokoch a našli v sebe nadanie pre mechaniku a strojárstvo, o ktorom ani netušili. A súčasťou toho nadania bolo umenie postaviť pumpu, ťahajúcu vodu z veľkej hĺbky. Človeka, ktorý túto pumpu postavil som neskôr, keď som navštívil centrum Maryknollskej rehole v New Yorku, osobne stretol. Stalo sa to počas zbierania materiálu na knihu o Nyerereovi. Ukázalo sa, že muž, čo tú pumpu postavil, otec Willie, šte žije. Mal 94 rokov a žil v domove dôchodcov. Keď som ho navštívil, povedal som mu to, čo guvernérovi: "Pumpa v Kamuge je pokazená." On povedal: "Keby som tam bol, opravil by som ju." Ale nie je tam a tak je pumpa stále pokazená. Prečo je to tak?

Jedným z dôvodov je Julius Nyerere. Na konci 60 rokov Nyerere, ktorý bol vtedy pozvaný vystúpiť v OSN (ktoré je neďaleko centrály Maryknollu v NY), prišiel do Maryknollu a kňazom a rehoľníčkam, ktorí celú tú infraštruktúru v Tanzánii budovali povedal, že ich už nepotrebuje. A povedal im, že ak chcú žiť v Tanzánii, musia žiť podľa zásad ujamaa socializmu, čo v praxi znamená, pol dňa chodiť po savane a zbierať drevo na kúrenie a pol dňa pešo kráčať ku blatistej kaluži niekde v púšti a doniesť odtiaľ krčah smradľavej a špinavej vody. Poľský kňaz, ktorého som v Tanzánii stretol, mi povedal, že je len jedna vec horšia ako socializmus a to je africký socializmus. A že je len jedna vec horšia ako africký socializmus a to je ujamaa socializmus. Podrobnosti tohoto príbehu nájdete v mojej knihe Broken pump in Tanzania.

Skúste si predstaviť, ako by dnes vyzeralo Nemecko, ak by benediktíni v roku 787 odišli a máte odpoveď, prečo je Afrika chudobná. Je to preto, lebo sa nikdy nenaučila, ako správne mobilizovať pracovnú silu. A nenaučila sa to preto, lebo ženy a deti, plody polygamického života, urobia väčšinu práce. Od Nyerereových čias sa veci ešte zhoršili. Keď ste v 60. rokoch prišli do Tanzánie, museli ste si kúpiť na mieru šitý odev, lebo vtedy sa tam všetko vyrábalo lokálne a z lokálnych surovín, ako vlna a bavlna. Dnes je to úplne opačne. Dnes nie je v diecézne Bungoma jediné pole s bavlnou. Stretol som tajomníka diecézy Bungoma, ktorý povedal, že jeho otec si mohol dovoliť poslať ho na školu a potom do seminára, lebo pestoval bavlnu. Dôvod, prečo tam už dnes nie sú žiadne plantáže s bavlnou, je mitumba - použité oblečenie. Mitumba zničila domácu ekonomiku celej východnej Afriky. Keď si to miestni zákonodarcovia uvedomili, uvalili na dovoz použitého oblečenia clá, ale židovskí kšeftári so starými handrami z New Jersey ktorí ovládajú obchod s mitumbou s sťažovali u pána Mnuchina, žida, ktorý bol ministrom financí USA v tej dobe, on pohrozil sankciami a afričania ustúpili.

Dobre, ale čo to má s Logom a univerzitou?

V 13. storočí sa v Európe chápanie pojmu Logos rozvinulo natoľko, že Cirkev musela zasvätiť celú inštitúciu prehlbovaniu a šíreniu tohoto chápania. Tá inštitúcia sa volá univerzita. Najlepšia univerzita tej doby bola parížska a najlepší učiteľ na tej univerzite bol sv. Tomáš Akvinský. Ten zdokonalil Aristotelovu filozofiu , ktorú objavil v spisoch arabských filozofov - najmä Ibn Rushda - ktorého latinsky volali Averroes. Averroes uviazol v rozpore, ktorý nevedel vyriešiť. Aristoteles tvrdil, že svet je večný, ale v Koráne stojí, že bol stvorený v čase. Averroes to vyriešil záverom, že obe tvrdenia sú pravdivé, hoci si protirečia a týmto rozhodnutím sa vývoj v chápaní Loga v arabskej filozofii nadobro zastavil. Siger z Brabantu, ktorý vyučoval v Paríži, si averroistickú teóriu dvoch právd osvojil a vyvolal tak výbuch hnevu u zvyčajne anjelsky pokojného sv. Tomáša, ktorý nazval Sigera slovom stultus - my by sme povedali idiot.
Sigerove názory vyvrátil sv. Tomáš v spise De eternitate mudi contra murmurantes, kde ukázal, že i keby bol svet večný, ako tvrdil Aristoteles, musel nejako vzniknúť. Nemohol sám seba priviesť k existencii, lebo to by musel existovať skôr, ako by existoval, čo je nemožné. Stanley Jaki, maďarský kňaz, benediktín a historik vedy povedal, že moderná veda vznikla v roku 1277, v okamihu, keď parížsky biskup Étienne Tempier zakázal vyučovať averroizmus. Zakázal vyučovať aj Akvinského filozofický systém, ale tento zákaz bol vďaka Albertovi Veľkému zrušený o pár rokov neskôr. Empirická veda sa vynorila z filozofie, keď učenci ako Albert a Tomáš začali investovať čoraz viac úsilia do spoznávania toho, ako funguje materiálny svet.


Poznámka na okraj. Sv. Augustín v Božom štáte hovorí, že salamandra žije v ohni. Nežije, ale ľudia tisíc rokov toto tvrdenie prijímali, lebo Augustín bol veľká kresťanská autorita, kresťanstvo prevzalo vládu nad svetom a trvalo tisíc rokov, aby sa táto vec preskúmala a vysvetlila. Nikto sa neunúval položiť otázku: Naozaj žije salamandra v ohni? Prečo si to ľudia mysleli? Lebo salamandry žijú v dutých kmeňoch a polenách. A keď niekto také hodil na oheň, jašterice sa pokúsili z ohňa utiecť. Hovorím to preto, aby som ukázal ako sa rozvinula empirická veda vďaka ľuďom, ako Albert Veľký. Kostrou vedy bola cirkev a cirkevné inštitúcie, školy a univerzity. Veda sa v islamskom svete nerozvinula pre problém, ktorý som spomenul vyššie. V tej dobe, v 13. storočí, sa veda chápala ako podmonožina Loga, racionálneho poriadku a princípu sveta. V priebehu pár storočí, sa vďaka ľuďom ako Descartes, stala veda náhradou Loga a následne sa stala antitézou Loga, čo je situácia, v ktorej sa nachádzame dnes.


Ukážkovým príkladom su všetky tie iracionálne reštrikcie spojené s Covidom, ktoré sa teraz používajú ako nástroj totalitárnej sociálnej kontroly, nástroj na odstránenie zastupiteľskej vlády a pravdepodobne aj nástroj na zničenie Cirkvi. Covid opatrenia tiež slúžia ako zámienka na odstránenie nespolupracujúcich politikov, ako bol nedávno zosnulý prezident Tanzánie Magufuli, keď zastupujú vôľu ľudu a nie vôľu veľkých farmaceutických korporácií.


Rozhodujúce spojenie medzi vtedy a dnes, medzi 13. a 21. storočím je Viliam z Ockhamu. Anglický františkán a nominalista. Ockham tvrdil, že všetky kategórie (to čo o veciach vypovedáme) sú kategórie rozumu a nemajú s realitou nič spoločné a tak do európskej kultúry importoval islamského boha, ktorý je čistá vôľa. Ockhamov najslávnejší žiak je Martin Luther, ktorý povedal, že "rozum je diablova kurva". Náboženské vojny, ktoré priniesla reformácia splodili zmrzačený Logos osvietencov, ktorý viedol k francúzskej revolúcii, ktorá viedla k sérii revolúcií počas celého 19. storočia, čo kulminovalo v roku 1917 v ruskej revolúcii, ktorá dala svetu komunizmus. Po revolúcii v roku 1848 si Katolícka cirkev uvedomila, že stratila vládu nad univerzitou. Po sérii stratených bitiek o ovládnutie veľkých intelektuálnych tém vydal Pius IX. encykliku proti modernizmu a založil magazín Civilta Cattolica, ktorý mal reagovať na všetky revolučné intelektuálne prúdy a témy tej doby návratom k tomizmu, učeniu sv. Tomáša Akvinského, ako jediného udržateľného metafyzického podkladu katolíckeho myslenia. Jedným z redaktorov bol Vincenzo Gioacchino Raffaele Luigi Pecci, ktorý sa stal pápežom Levom XIII a v roku 1879 vydal encykliku Aeterni Patris, v ktorej vyhlásil tomizmus za oficiálnu filozofiu Katolíckej cirkvi. Tento nový výhonok tomizmu bol medzi prvými implementovaný vo Francúzsku a jeho najznámeší proponenti sú Etiene Gillson a Jacques Maritain. Obaja skončili v Amerike. A hoci tam nevyučovali, mali nesmierny vplyv na univerzitu Notre Dame, ktorá urobil tomizmus svojou oficiálnou filozofiou v roku 1953. Preto sa univerzita Notre Dame, s ľuďmi ako Ralph McInerny (vedúci Maritainovho inštitútu i oddelenia dejín stredoveku) stala špičkou v chápaní Loga v Novom svete.


Ak ste sa nádejali, že tento príbeh má šťastný koniec, tak má, pretože Boh je riadi koleso dejín a všetko čo sa deje sa deje preto, že to Boh chce alebo dovoľuje. Pre univerzitu Notre Dame to ale šťastný koniec nemalo. Ani pre žiadnu z iných amerických unverzít, ani z univerzít po celom svete. Na Notre Dame Logos zahrdúsili už v kolíske dvaja muži - Ernie McMillan a Theodor Hesburgh v priebehu dvoch desaťročí, po tom ako bol tomizmus prijatý ako oficiálna filozofia univerzity. Detaily sa dajú nájsť v mojej knihe Logos rising - history of ultimate reality. Keď som v roku 1979 prišiel ako učiteľ anglickej literatúry na St. Mary college, ktorá je oproti Notre Dame, Logos sa stal prekážkou v kariére. Zistil som to na vlastnej koži, keď ma o rok neskôr vyhodili z toho, čo sa označovalo za katolícku univerzitu, pretože som sa postavil proti potratom. Vtedy som to považoval za katastrofu, lebo sme sa s celou rodinou presťahovali z Philadelphie a zrazu som bol bez práce. Vtedy som sa modlil: "Pane, načo si nás vyviedol z Egypta, aby sme zhynuli na púšti?" Teraz vidím, že to bolo požehnanie zhora, lebo som sa so školstva dostal práve včas. Vďaka tomu som založil magazín a magazín mi umožnil písať knihy, ako Logos rising. Teraz môžem povedať to, čo povedal Jozef svojim bratom, keď prišli do Egypta pre obilie: "Zlo, ktoré ste mi chceli spraviť, Boh svojou mocou zmenil v dobro."


Kniha Logos rising je rozdelená na dve časti. Prvá sa volá Dejiny Loga, druhá Logos dejín.
Ak je nejaká veta, ktorá stelesňuje Logos dejín, teda pôsobenie Boha v ľudských dejinách, tak je to spomenutá Jozefova veta: Zlo, ktoré ste mi chceli spraviť, Boh svojou mocou zmenil v dobro."
Boh neprestajne mení zlo na dobro. To je účel zla. Jediný dôvod, pre ktorý Boh dopúšťa zlo je, aby z neho vyvodil nejaké dobro. Hegel, nemecký filozof, o ktorom v tej knihe tiež píšem, prišiel s pojmom Die List der Vernunft - prefíkanosť rozumu. To je jeho opis pôsobenia Loga v dejinách a to je kľúč k pochopeniu toho, čo sa dnes deje. Ak bolo diskutovať o Logu pred 40 rokmi na univerzite nebezpečné, dnes je to nemožné. Prinajmenšom na univerzitách na západe, kam odchádzajú mnohí afričania, aby získali tituly. Pred pár rokmi som jednú z nich stretol, bola to rehoľná sestra z Kene, ktorá prišla do Notre Dame, aby študovala teológiu a nechápala všetky tie dúhové zástavy po celom univerzitnom areáli. Bola otrasená, keď sa dozvedela, že všetky tie zástavy sú znakom prohomosexuálneho hnutia, ktoré ovládlo univerzitu a stalo sa jej operačným systémom. Naivná africká rehoľníčka tomu nechcela veriť, až kým nedostala za úlohy pripraviť esej o gendere a obrátila sa na mňa, aby som jej pomohol. Spýtal som sa jej, či považuje ľudskú sexualitu za spoločenský konštrukt, ktorý nemá základ v biológií a nemá morálny význam a ona povedala, že nie, že tomu everí. Na otázku čomu teda verí, citovala pasáž z Genezis : "ako muža a ženu ich stvoril." Takže pohlavie je kategória reality, nie kategória rozumu. Keď svoje názory dala na papier, profesor, ktorý bol kňazom kongregácie Sv. Kríža, bol tak rozčúlený flagrantným porušením kánonu genderovej ideológie, ktorá sa stala ústavou univerzity, že odmietol tú prácu oznámkovať a dodal, že tá sestra je príliš hlúpa aby dokázala sama niečo napísať.


Ak idete na tzv. "katolícku univerzitu" kdekoľvek na západe, presne toto môžete očakávať, pokiaľ bránite Logos, čo i na tak základnej úrovni, ako je ľudská sexualita. Univerzita Notre Dame spravila všetko čo mohla, aby zničila vieru tejto africkej rehoľníčky, aby ju obrátila apoštola feminizmu a genderovej ideológie, aby ju mohli poslať späť do Afriky, aby tam podkopávala vieru svojich žiakov. Podľa plánu pripraveného mocnými oligarchmi sa takto mladí afričania dostávajú na americké univerzity, aby sa učili žiť a myslieť ako homosexuáli, i keď homosexuálmi nie sú. A to znamená, že v dôsledky toho ani nebudú mať deti a tak nebudú predstavovať hrozbu pre americké impérium, ktoré túžia obrať Afriku o jej prírodné bohatstvo.


Aká je teda odpoveď? Je univerzitné vzdelanie, ktoré mrzačí Logos, hodné tých peňazí? Stojí za to zadĺžiť sa, aby človek dostal diplom? Nie, nie je a nestojí. Univerzita už nie je nástrojom Loga v dejinách. V skutočnosti je univerzita nástrojom AntiLoga a treba sa jej preto vyhnúť. Existuje množstvo dôkazov, ale celkom nedávno som robil recenziu na knihu istého profesora z arizonskej univerzity, ktorá sa volá Vláda AntiLoga. O čom hovorí? O univerzite, v Amerike, dnes. Znamená to, že Logos už v dejinách nepôsobí? Samozrejme že pôsobí. Logos je ako mesiac. Je tam, i keď ho niekedy nevidno. Na univerzite ho nevidno, naposledy tam pozorovali zhruba pred 40 rokmi. Dnes, keď pôjdete na univerzitu, budete študovať Fouccaulta, Gramsciho a Derridu a ich epigónov. Všetci sú apoštolmi Antiloga. To je tá zlá správa. Dobrá správa je, že Logos povstáva. Dobrá správa je, že sme prenasledovaní, ale nie opustení. To povedal sv. Pavol a keď som bol v Keni prvý krát, pred 30 rokmi, dala mi skupina študentov drevenú plaketu s týmto nápisom. Dobrý správa je, že keď som slabý, som silný - to tiež povedal sv. Pavol. Toto mal bývalý profesor z Notre Dame, Ralph McInerny na svojom monitore ako šetrič obrazovky. Pred 10 rokmi som bol na univerzite Notre Dame a dozvedel som sa, že Ralph je na tom zle. Zotavoval sa po operácií rakoviny v domove dôchodcov. Navštívil som ho a on vtedy spomínal na svoj život, nie len na univerzite, ale aj na svoje úspešné pôsobenie ako spisovateľ (bol autorom obľúbenej série príbehov o otcovi Dowlingovi). Potom sa spýtal, ako sa mám ja.


V tej dobe som vydal knihu Židovský revolučný duch a jeho dopad na svetové dejiny a to ma priviedlo do konfliktu so základným zákonom amerického kultúrneho života : židovským tabu. Moje vydavateľstvo sa potácalo na pokraji prežitia a ja som čelil krachu ako vydavateľ a aj ako autor, ktorý mal byť vyvrcholením môjho krachu ako pedagóga, ktorý som zažil pred 30 rokmi. Vtedy sa ma Ralph spýtal, koľko peňazí potrebujem, aby som prežil. Keď som mu povedal, vypísal šek, ktorý zachránil moje vydavateľstvo a tak mi umožnil napísať Logos rising a tak mi umožnil povedať, že v istom zmysle som v tomto okamihu dejín aj ja nástrojom Loga. A vy, pretože, dnes počúvate moju prednášku, tak aj vy ste na špičke v chápaní Loga v dnešnej dobe. Skeptikom, ktorí označia toto tvrdenie za absurdné odpovedám: Prečítajte si Logos rising. A potom mi ukážte jednu, jedinú univerzitu, kde sa naučíte niečo, čo i len vzdialene podobné tomu, čo som napísal v tej knihe, alebo čo som spomenul v tejto prednáške.


Logos je v Afrike na vzostupe. Skutočnosť, že túto prednášku môžem mať na vašej univerzite, ale nemôžem ju mať na žiadnej univerzite na západe znamená, že Afrika, v tej miere, v akej odporuje genderovej ideológii a zachováva katolícku vieru, je dnes špičkou v chápaní Loga v ľudských dejinách.


 




2. 6. 2022

Šarlátové písmeno pápeža Františka
Edward Fesser

Uvažujme o dvoch skupinách katolíkov:
A:  to nech sú rozvedení katolíci, ktorí neposlúchli učenie Cirkvi a utvorili „nový zväzok“, v ktorom sú sexuálne aktívni, čím sa dopúšťajú cudzoložstva.
B: to nech sú tradicionalistickí katolíci pripútaní k mimoriadnej forme omše (t. j. „tridentskej omši“), z ktorých niektorí (ale vonkoncom nie všetci) majú nesprávne teologické názory ohľadom Druhého vatikánskeho koncilu a v súvisiacich záležitostiach.

V Amoris Laetitia pápež František radikálne zmenil cirkevnú liturgickú prax, aby vyhovel prvej skupine. V Traditionis Custodes radikálne zmenil liturgickú prax Cirkvi, aby potrestal druhú skupinu.

Román Nathaniela Hawthorna Šarlátové písmeno skvele zobrazuje nemilosrdnú spoločnosť, v ktorej sú cudzoložníci nútení nosiť na oblečení šarlátové A - adulterer - cudzoložník. Pápež František by s takouto krutosťou určite nesúhlasil, a to oprávnene. Avšak kruté zaobchádzanie s komunitou tých, ktorí sú pripútaní k starej forme omše je presne to isté, ako keby prilepil na tú skupinu ľudí šarlátové písmeno T - „tradicionalisti“. Na túto skupinu sa pápežove často opakované výzvy k milosrdenstvu a sprevádzaniu zrejme nevzťahujú.


Sprevádzanie cudzoložníkov?

Zamyslime sa nad tým, aký radikálny je každý z týchto pápežských krokov. Cirkev dôsledne učí, že platné sviatostné manželstvo sa končí smrťou jedného z manželov, a odsúdila ako ťažko hriešny každý sexuálny vzťah s iným ako manželským partnerom. Preto tí,  ktorí žijú takomto platnom manželstve a neskôr sa rozvedú a potom si vytvoria sexuálny vzťah s niekým iným, sú vinní z ťažkého hriechu a nemôžu byť pri spovedi rozhrešení bez pevného predsavzatia nepokračovať v novom sexuálnom vzťahu. Toto je založené na Kristovom učení o manželstve a rozvode v pasážach  z Matúša 19:3-12 a Marka 10:2-12.

Závažnosť tohto učenia nemožno preceniť. Kristus uznáva, že „Mojžiš dovolil“ rozvod. Potom však vyhlási: „Ale ja vám hovorím“, že rozvod je zakázaný. No, Mojžišov zákon bol daný Mojžišovi samotným Bohom. Kto má teda právomoc to zrušiť? Kto by mal tú drzosť vyhlásiť: „Mojžiš dovolil“ to a to, ale „ja hovorím“ inak? Iba sám Boh. Kristovo učenie proti rozvodu preto nie je ničím menším ako znakom jeho samotnej božskosti. Stavať sa do opozície voči tomuto učeniu by teda implicitne znamenalo buď popierať Kristovo božstvo, alebo, rúhačsky, povyšovať svoju autoritu nad tú Kristovu. Znamenalo by to povedať: „Kristus povedal to a to, ale ja hovorím inak. Absolútne nikto iný ako samotný Boh, dokonca ani pápež (ktorého mandátom je vždy chrániť Kristovo učenie), na to nemá právo.

Ak znie predmetné učenie „tvrdo“, obviňujte Krista. Jeho vlastní učeníci si to mysleli a zašli až tak ďaleko, že sa domnievali, že ak sa veci majú takto, je lepšie sa neoženiť (Matúš 19:10).

Žiadnemu katolíkovi v stave smrteľného hriechu nie je dovolené pristupovať k svätému prijímaniu, kým nie je právoplatne rozhrešený pri spovedi. A žiadny katolík nemôže byť platne rozhrešený, keď pozná učenie Cirkvi o manželstve a rozvode, porušuje toto učenie tým, že má sexuálny vzťah s niekým iným ako so svojím manželským partnerom a odmieta tento sexuálny vzťah ukončiť. Preto žiadnemu katolíkovi, ktorý odmietne ukončiť takýto vzťah, nie je dovolené pristupovať k svätému prijímaniu.

Toto učenie je mimoriadne vážne, má svoj základ v Písme, konkrétne v slovách sv. Pavla v 1. Korinťanom 11:27-29. Podľa učenia svätého Pavla  pristúpiť k svätému prijímaniu a zároveň odmietať ukončiť takýto sexuálny vzťah nie nič iné, ako znesvätenie samotného Kristovo tela a krvi - je to odsúdenie seba samotného.

Tieto doktríny sú také jasné, konzistentné a autoritatívne, ako by moho byť akékoľvek katolícke učenie. Sú také staré ako samotná Cirkev, sú ňou prezentované ako neomylné a absolútne záväzné a boli jednoznačne znovu a znovu opakovane zdôrazňované. To je, samozrejme, dôvod, prečo je Amoris Laetitia taká kontroverzná. Zdá sa totiž, že pripúšťa, že aspoň za určitých okolností, tí, ktorí odmietajú prestať s cudzoložnými sexuálnymi aktivitami, môžu pristúpiť k svätému prijímaniu. Je isté, že pápež František výslovne neodmietol žiadne z vyššie zhrnutých učení. Ale tiež notoricky odmieta žiadosti niekoľkých svojich vlastných kardinálov (v slávných „dubiach“), aby výslovne potvrdil tradičné učenie a tým definitívne upokojil akékoľvek obavy o možný nesúlad Amoris laetitia s tradičnou katolíckou náukou.

To, že si sám Svätý Otec uvedomuje, aká vážna je táto otázka, a dokonca ho preto trápilo svedomie, je zrejmé z rozhovoru, ktorý opísal jeden z jeho obhajcov, kardinál Christoph Schönborn. Časopis Crux (nie práve tradicionalistický zdroj) informuje:

Schönborn prezradil, že keď sa krátko po prezentácii Amoris laetitia stretol s pápežom, František mu poďakoval a spýtal sa ho, či je ten dokument pravoverný.

„Povedal som: ‚Svätý Otče, je to úplne pravoverné‘,“ informoval Schönborn, ako  odpovedal pápežovi a dodal, že o niekoľko dní neskôr dostal od Františka malý odkaz, v ktorom bolo napísané: „Ďakujem za toto slovo. To mi dalo útechu."

Koniec citátu. Všimnite si, že samotný pápež mal prinajmenšom nejaké pochybnosti o pravovernosti dokumentu – dosť veľké na to, že ho „utešilo“, keď ho o tom ubezpečili – dokonca aj vtedy, keď už bol dokončený a zverejnený!

Nejde mi o to, aby som tu opakoval všetky detaily kontroverzie o Amoris laetita. Ide o to, aby sme si jednoducho všimli, do akej miery bol pápež ochotný zájsť, aby sa pokúsil vyhovieť slabosti tých, ktorí tvrdohlavo odmietajú poslúchať učenie Krista a sv. Pavla. Aj keď si myslíte, že samotná Amoris laetita neprekračuje hranice ortodoxie, pokiaľ ide o toto učenie, nemožno poprieť, že ten dokument je mimoriadne jemný a ústretový k tým, ktorí tie hranice prekračujú.


Hanobenie tradicionalistov

Kontrast, ktorý vidno ak to porovnáme s prístupom Taditionis Custodes k tradicionalistickými katolíkom, už nemôže byť väčší. Všimnite si najprv, že v sprievodnom liste, v ktorom vysvetľuje svoje rozhodnutie, pápež František tvrdí, že pripútanosť k starej forme omše „je často charakterizovaná odmietnutím... samotného II. vatikánskeho koncilu, pričom s nepodloženými a neudržateľnými tvrdeniami sa dokazujúe, že (koncil) zradil Tradíciu a „pravú Cirkev“.

Prvá vec, ktorú treba povedať, je, že aj keď je pravda, že niektorí ľudia pripútaní k starej forme majú tento postoj, v žiadnom prípade to neplatí o všetkých. Naopak, ako v tom istom dokumente poznamenáva sám pápež František, jeho predchodca Benedikt XVI. potvrdil, že mnohí, ktorí sú pripútaní k starej forme, „jasne akceptovali záväzný charakter II. vatikánskeho koncilu a sú verní pápežovi a biskupom. “ Prísne obmedzenie starej formy omše zo strany pápeža Františka trestá jedných spolu s druhými.

Po druhé, musíme zvážiť presnú povahu údajnej heterodoxie a/alebo schizmatických tendencií, z ktorých sú niektorí z týchto tradicionalistov obviňovaní. Sú, samozrejme, niektorí extrémni tradicionalisti, ktorí popierajú, že by sme mali desaťročia platného pápeža (sedevakantisti), a iní, ktorých spoločenstvo s pápežom je traumatizované nejakým problémom (FSSPX). Ale práve preto je pre nich Traditionis Custodes irelevantné.  Adresátmi Traditionis Custodes sú tradicionalistickí katolíci, ktorí sú v riadnom spoločenstve s pápežom (ako je FSSP a účastníci indultných omší ponúkaných v bežných diecéznych farnostiach).

Z definície vyplýva, že tieto posledné skupiny nie sú nijakým spôsobom v schizme, ba ani v podozrení zo schizmy. A aj keď niet pochýb že o niektorých z tejto malej skupiny v rámci Cirkvi, by sa v istom zmysle dalo povedať, že majú „schizmatickú mentalitu“, to isté predsa platí o nespočetných miliónoch liberálnych katolíkov, ktorí dôsledne odmietajú pápežovu autoritu  hovoriť im do toho čomu veria alebo ako konajú – vrátane cudzoložných katolíkov, o ktorých sa pápež tak usilovne stará v Amoris laetitia. Je zrejmé, že pápež nepociťuje žiadnu naliehavú potrebu zaoberať sa schizmatickou mentalitou medzi nespočetnými liberálmi. Prečo je teda naliehavé riešiť schizmatickú mentalitu malého počtu tradicionalistov?

A potom je tu otázka, čo presne znamená „odmietať“ Druhý vatikánsky koncil. Pre tých tradicionalistov, ktorí sú v plnom spoločenstve s pápežom, to zvyčajne znamená, že odmietajú niektoré konkrétne prvky náuky koncilu, ako napríklad jeho učenie o náboženskej slobode. Ja nesúhlasím s tými, ktorí odmietajú toto učenie a myslím si, že učenie Druhého vatikánskeho koncilu o náboženskej slobode sa dá zosúladiť s učením pápežov pred Druhým vatikánskym koncilom o tejto téme.  Ale po prvé, učenie Druhého vatikánskeho koncilu o tejto téme nie je deklarované ako neomylné; a po druhé, ako presne ho interpretovať vo svetle tradičného učenia je predmetom sporu aj medzi teológmi vernými magistériu. Ak teda je pápež mierny a ústretový k tým, ktorí tvrdošijne odporujú starodávnemu a neomylnému učeniu Krista a svätého Pavla o manželstve a svätom prijímaní, ako potom môže byť rozumne taký prísny a trestajúci na tých, ktorí majú problémy s prijatím nie-neomylne deklarovaného učenia starého len niečo vyše päťdesiat rokov?

Čiže priestupok, z ktorého sú obviňovaní tradicionalisti, ktorým je adresované Traditionis Custodes,
(a) nie je priestupkom, z ktorého sú vinní všetci 
(b) je očividne menej závažný ako zločin katolíkov, ktorí odmietajú učenie Cirkvi o manželstve, rozvode a svätom prijímaní.

No tým, ktorí toto učenie odmietajú, sa prejavuje milosrdenstvo, kým tradicionalistom, jedným i druhým, sa prejavuje prísnosť.

Ten trest je veľmi tvrdý. Cieľom pápeža je vylúčiť tradičnú formu omše z bežných farských spoločenstiev, obmedziť do budúcna vysviacky kňazov, ktorí majú záujem ju sláviť a poslať do karantény od zvyšku Cirkvi tie spoločenstvá, ktoré ešte majú dovolené používať starú formu omše dovtedy, kým nebudú pripravení prijať novú formu. Ako poznamenáva kardinál Gerhard Müller, „ jeho jasným zámerom je odsúdiť mimoriadnu formu na postupný zánik“. Pápež v podstate tradicionalistickým katolíkom pripútaným k starej forme omše odkazuje, že ako jednotlivci sú podozriví a ako skupina majú nakoniec zmiznúť. Ako píše kardinál Müller:

Bez najmenšej empatie ignoruje náboženské cítenie (často mladých) účastníkov omší podľa [starého] misála... Tu pastier namiesto toho, aby ocenil pach oviec, ich tvrdo mláti svojím korbáčom. Je očividne  jednoducho nespravodlivé zakázať slúženie podľa „starého“ obradu len preto, že priťahuje niektorých problematických ľudí: abusus non tollit usum.

To je dosť zlé, už keď sa vezme do úvahy škoda spôsobená samotným tradicionalistom. Ale týmto rozhodnutím trpí celá Cirkev, nielen tradicionalisti. Pápež Benedikt XVI. dal jasne najavo, že zachovanie mimoriadnej formy v žiadnom prípade nie je len záležitosťou uspokojovania potrieb určitej skupiny v rámci Cirkvi. Súviselo to skôr s obnovením spojenia Cirkvi ako celku s jej vlastnou minulosťou v liturgickom kontexte. Preto, hoci aj Benedikt dúfal, že v budúcnosti bude existovať iba jediná forma omše, chcel, aby stará forma neovplyvňovala novú o nič menej, ako nová mala vplyv na úpravu starej. Bolo to súčasťou Benediktovho všeobecného naliehania na „hermeneutiku kontinuity“. Traditionis Custodes nevykazuje žiadnu zmysel pre tento rozmer problému.

Na druhej strane, zatiaľ čo pápež hovorí, že toto rozhodnutie prijal, aby podporil väčšiu jednotu v Cirkvi, je oveľa pravdepodobnejšie, že namiesto toho podporil len väčšiu nejednotu. To je nevyhnutné v každej rodine, v ktorej má otec na svoje deti dvojaký meter. V skutočnosti je to práve tento dvojaký meter, a nie stará forma omše, čo spôsobuje nejednotnu v posledných rokoch. Čo viac prispelo k tomu, že ​​niektorí tradicionalisti spochybňujú ortodoxiu pápeža Františka? To, že každý týždeň počúvajú latinskú omšu? Alebo Amoris Laetitia a pápežovo odmietnutie odpovedať na dubia? Položiť otázku znamená čakať odpoveď. Traditionis Custodes neuhasí oheň, ktorý Amoris laetitia založila. Len do neho prileje benzín.


Stále je Svätým Otcom

Niektorí povedia, že pápež sa správa ako otec v podobenstve o márnotratnom synovi (Lukáš 15:11-32). Rozhorčený starší syn v tomto výklade podobenstva predstavuje tradicionalistov, zatiaľ čo márnotratný syn predstavuje katolíkov, ktorí neposlúchajú cirkevné učenie o manželstve a rozvode.

Ale to prirovnanie je smiešne. Po prvé, márnotratný syn v podobenstve robí pokánie a výslovne odmieta špeciálny prístup. Nehovorí: „Mám v úmysle pokračovať v nemorálnom živote, ale aj tak požadujem nejaké to vykŕmené teľa." Po druhé, otec sa k staršiemu synovi nespráva vôbec tvrdo, skôr ho jemne uisťuje, že ho nemiluje menej ako márnotratného syna.

Napriek tomu je pápež otcom – v skutočnosti je stále Svätým otcom všetkých katolíkov, tradicionalistov nevynímajúc. A aj keď Cirkev za určitých okolností pripúšťa kritiku pápežov, tú nemožno robiť inak , ako s pokorou, rešpektom a zdržanlivosťou. Pápež nie je nejaký politik alebo výkonný riaditeľ spoločnosti, ktorého je možné vysmiať, vyhodiť z funkcie alebo odvolať. Je Kristovým zástupcom a na zemi nemá nadriadeného. Môžeme ho s úctou nabádať, aby prehodnotil niektoré svoje kroky, ale ak odmietne, musíme nechať na Kristovi, aby problém vyriešil spôsobom a v čase, ktorý si sám zvolí.

Navyše, keďže je pápežom, musíme v tomto prípade ešte viac ako v ktoromkoľvek inom nasledovať Kristov príkaz nastaviť druhé líce a modliť sa za tých, ktorí nám ubližujú. Musíme byť ochotní prijať utrpenie, ktoré to prináša, a obetovať ho za iných – vrátane samotného pápeža Františka.

31. 5. 2022

Nové kardinálske kolégium

Fr. John Zuhlsdorf



Dnes sa ma niekoľkokrát pýtali, čo si myslím o novom zozname kandidátov na „červený klobúk“, teda kandidátov pre kolégium kardinálov. Nemohol som sa nesmiať.

Je to tak smiešne, že to už ani netreba brať vážne.

Majme prosím všetci na pamäti, že generácie katolíkov počas mnohých storočí nemali ani poňatia o tom, kto je pápež, tým menej o tom, kto je kardinál niekde na konci sveta. A znášali to celkom dobre, prednášali Bohu svoje modlitby, žili svoj život v pokoji,  tam kde mohli si navzájom pomáhali a vyznávali svoje hriechy, keď museli.

Niektorí katolíci budú, žiaľ, tímito kardinálmi veľmi zarmútení a ja s nimi cítim. Ale musíme si uvedomiť, že zo všetkých možných vesmírov, ktoré Boh mohol stvoriť, stvoril tento a nie iný. Toto je čas, do ktorého nás povolal náš Stvoriteľ. Toto je náš čas a my sme jeho tím určený pre každú úlohu tu na zemi, ktorú treba vykonať. Niekedy to prináša utrpenie.

V nasledujúcich dňoch budeme sledovať prudký rast vôle k moci a modernistický valec  zaberie naplno,. Rozbehne sa ďalšie podkopávanie katolíckeho morálneho učenia, za sprievodu potlesku a zbožného vzdychania kadejakých pochlebovačov exploduje slovná hnačka  plná rečí o novej jari a nových Turícach a opäť sa pridá v nemiernom vyvyšovaní podpriemerných elementov dneška oproti spomienke na skutočne dokonalé prvky minulosti. 

Ako hovorieval môj starý farár, žijeme v dobe „piccolomini...malých mužov“ a tí, ktorí ich najviac chvália, sú ešte menší.

Takže, kolégium kardinálov. Je bolestné vidieť, ako sa táto inštitúcia prepadá do bažiny, ale vždy to tak bolo. História raz zaznamenala Kolégium ako záhradu prekvitajúcich svätých, ktorí si túto funkciu zaslúžili, ale inokedy zasa ako stoku skazených a skorumpovaných lotrov. 

Takže sa na tom zasmejte, dajte si drink, modlite sa, robte poriadne svoju prácu, choďte na spoveď a pomáhajte si navzájom. Ono to nakoniec bude to v poriadku.

Nepodceňujte včasné zásahy Všemohúceho. Pamätajte: v konečnom dôsledku je to Jeho Cirkev.

26. 5. 2022

Sväté prijímanie na ruku je svätokrádež

John Vennari

Základnou katolíckou pravdou, ktorú Cirkev učí od čias apoštolov, je že Náš Pán Ježiš Kristus je skutočne prítomný v Najsvätejšej sviatosti oltárnej: Telo, Krv, Duša a Božstvo.

Tridentský koncil dogmaticky definoval, že Náš Pán Ježiš Kristus je prítomný v každej čiastočke Sviatosti oltárnej. Koncil neomylne učil:

„Ak niekto odmieta, že vo Sviatosti oltárnej je obsiahnutý celý Kristus v každej časti a v každej oddelenej čiastočke, anathema sit.“

To znamená, že Náš Pán je prítomný aj v najmenšom kúsku Hostie, aj v najmenšom kúsočku, ktorý spadol nedopatrením na zem. Preto zbožná úcta, ktorú sme povinní Sviatosti oltárnej preukazovať, vyžaduje, aby sme urobili každé možné preventívne opatrenie, aby žiadna čiastočka Hostie – hoci aj tá najnepatrnejšia – nemohla byť žiadnym spôsobom znesvätená.

Všimnite si, že pri tradičnej sv. omši sú palce a ukazováky na oboch rukách  po premenení spojené a to dokonca aj pri pozdvihovaní kalicha. Je to preto, aby sa zabránilo znesväteniu aj najmenšej omrvinky Hostie, ktorá mohla po pozdvihovaní Hostie uľpieť na prstoch.

Sv. Tomáš Akvinský učil, že „z úcty k Sviatosti oltárnej, nesmie sa jej dotknúť nič, okrem toho, čo je posvätené.“ Preto, povedal, sú posvätené oltárne nádoby, ale aj posvätené sú aj kňazové ruky, aby sa mohli dotýkať Sviatosti oltárnej. Sv. Tomáš ďalej hovorí, že sa Hostie nikto iný nemôže dovolene dotýkať preto, aby sa zabránilo znesväteniu. (Summa, III, Q.82, čl. 3)

Táto úcta k Sviatosti oltárnej, a dokonca k jej najmenšej čiastočke, je vynikajúco vyjadrená v tradičnej omši – starej latinskej omši, kde sú o tejto veci prísne predpisy:

Od chvíle, keď kňaz vyriekne slová premenenia nad Svätou hostiou, drží ukazováky a palce spojené na oboch rukách. Či už pozdvihuje kalich alebo obracia listy misála alebo otvára svätostánok, jeho palec a ukazovák na oboch rukách sú spojené. Palec a ukazovák sa nedotýkajú ničoho okrem Svätej hostie;

Počas Svätého prijímania drží miništrant paténu pod bradou tých, ktorí prijímajú Sviatosť oltárnu tak, aby ani najmenšia čiastočka nespadla na zem. Potom je paténa očistená a vsetko je z nej zhrnuté do kalicha;

Po Svätom prijímaní kňaz očistí  kúskom ľanovej látkoy aj oltári paténu, ktorá zostala na oltári, tiež do kalicha, takže ak zostane aj tá najmenšia čiastočka, je zobraná a kňazom skonzumovaná;

Potom si kňaz umyje palec a ukazovák nad kalichom vodou a vínom, a táto voda a víno je potom zbožne skonzumované, aby bola istota, že ani najmenšia čiastočka Svätej hostie nebola vystavená znesväteniu.

Prijímanie na ruku a takzvaní mimoriadni rozdávači sú výsmechom Božej pravde, že Náš Pán je skutočne prítomný v každej čiastočke Eucharistie, sú výsmechom svätým predpisom používaným Cirkvou po stáročia ako ochrana proti znesväteniu.

Pretože čo sa stane s Hostiou v ruke?

Hostia je vložená na dlaň, ktorá nie je posvätená. Prijímajúci ju zdvihne svojimi vlastnými prstami, ktoré nie sú posvätené. Posvätné kúsky spadnú na zem, šliape sa po nich a sú znesvätené.

To isté s tzv. mimoriadnymi rozdávačmi – ich ruky nie sú posvätené; nemali by sa dotýkať Svätej hostie. Posvätné čiastočky Hostie padajú na zem, šliape sa po nich a sú znesvätené. Laickí pomocníci si prsty neočisťujú, takže každá čiastočka, ktorá sa na nich prichytí, je tiež znesvätená.

Žiadna autorita v Cirkvi, ani tá najvyššia, nemôže dať katolíkovi dišpenz od povinnosti zachovávať nevyhnutnú úctu k nášmu Pánovi vo Sviatosti oltárnej. Akýkoľvek cirkevný predstavený, ktorý to robí, tak robí kvôli „diabolskej dezorientácii vyššej hierarchie“, pred ktorou varovala sestra Lucia z Fatimy, a je nedbalý pri plnení svojej povinnosti.

Ešte pred 45 rokmi bolo v katolíckych kostoloch prijímanie na ruku nepredstaviteľné. Bolo považované za svätokrádež, ktorou naozaj je.

Ale teraz je povolené a propagované liberálnou hierarchiou, ktorá – v tejto ako i v mnohých iných oblastiach – zrazu schvaľuje to, čo Cirkev vždy správne zavrhovala. Toto „náhle požehnávanie praxe, ktorú Cirkev vždy zavrhovala“ je typické pre všetky reformy Druhého vatikánskeho koncilu.

Pravda však je, že Boh sa nemení, a ľudská povinnosť voči Sviatosti oltárnej sa nemení, aj keď máme mnoho cirkevných hierarchov, ktorí vo svojej deštruktívnej liberalizácii katolíckej Cirkvi, ako sa zdá, sa len pramálo alebo vôbec nestarajú o pravú úctu, ktorú sme povinní Nášmu Pánovi vo Sviatosti oltárnej prejavovať.

Preto sa každý, kto prijíma na ruku, alebo prijíma od laického rozdávateľa, alebo je sám laickým rozdávateľom – objektívne vzaté – dopúšťa svätokrádeže. Je to zneužitie posvätnej veci. Je to výsmech tomu, čo Cirkev učila a praktizovala. Je to znesvätenie najväčšieho daru, ktorým nám Boh dal: Skutočnej prítomnosti Nášho Pána Ježiša Krista v Najsvätejšej sviatosti oltárnej.

Deň, keď spadla Hostia

Predpisy z doby pred Druhým vatikánskym koncilom pre prípad, kedy spadne Hostia, rovnako ako predpisy latinskej liturgie, chránili úctu k Sviatosti oltárnej. Časopis American Ecclesiastical Review z mája 1949 vysvetľoval:


„Táto záležitosť vyžaduje, aby miesto na ktoré Svätá hostia spadla bolo očistené, obvykle navlhčeným obrúskom na utieranie kalicha a z neho potom boli odrobinky zoškrabané a vhodené do sacraria. Autori poväčšine, aby sa zabránilo zdržaniu pri rozdávaní Sviatosti oltárnej, vykladajú plnenie tohto predpisu tak, že sa má označiť miesto na ktoré Svätá hostia spadla buď ľanovým kusom látky, alebo tanierikom, na ktorý sa dáva karafa s vodou a kňaz sa potom po omši vráti a miesto očistí spôsobom predpísaným v De defectibus.“

Táto procedúra nielen preukazuje Bohu úctu, ktorú sme mu povinní vzdávať, ale zanecháva hlboký dojem na divákovi, rovnako ako to nechalo dojem na mne, keď som bol ešte mladý.

Bolo to okolo roku 1965, bol som asi sedemročný chlapec. Môj otec ma vzal na nedeľnú omšu do „talianskej farnosti“, do kostola Panny Márie Utešiteľky vo Filadelfii. Omša bola ešte v latinčine, posvätná atmosféra ešte prenikala kostolom a liturgiou, hoci prvý závan vetra zmeny už bol vo vzduchu.

Počas prijímania v túto nedeľu kňaz náhodou pustil posvätenú Hostiu. Sedeli sme vpredu a môj otec na to obrátil moju pozornosť.

Kňaz nakrátko prerušil rozdávanie Sviatosti oltárnej,  aby vzal biely kúsok látky, ktorý položil cez Hostiu na podlahe. Podávanie Sviatosti oltárnej pokračovalo a kňaz i miništrant opatrne našľapovali okolo prikrytej Hostie.

Môj otec ma zámerne zdržal po omši, aby som mohol vidieť očisťovaciu procedúru z prvej lavice.

Všetko bolo vykonané jednoducho, ticho, pretože vtedy nebolo zvykom rozprávať v kostole, z úcty k Sviatosti oltárnej.

Kňaz a miništrant pristúpili k miestu blízko oltárnej mriežky v sanktuáriu ktoré pokryli bielou látkou. Kňaz si potom kľakol, zdvihol pokrývku, vyhľadal sväté čiastočky a skonzumoval ich s dôstojnosťou a slušnosťou. Potom pomaly so zbožnou úctou, stále na kolenách, očistil miesto na podlahe kam spadla Hostia.

Trvalo mu to dlhý čas. Neponáhľal sa. Závan ceremoniálnosti, svätosti a zbožnosti prenikal každým jeho pohybom.

Bol som fascinovaný a uchvátený tým postupom. Pamätám si, že som si myslel, „skutočne, Svätá hostia je Telo nášho Pána Ježiša Krista,“ pretože kňaz k Nej pristupoval s úžasne podnetnou starostlivosťou a úctou.

To bola najlepšia lekcia katechizmu ohľadom reálnej Prítomnosti, ktorú som kedy mal.

Čo dnes vidí sedemročný človek? V moderných farnostiach podľa nedbalých predpisov novej omše kňaz jednoducho zoberie Hostiu, ktorá spadla, a pokračuje, ako keby mu spadlo pár prebytočných drobných. Po čiastočkách Hostie sa šliape a sú znesvätené. Pred a po omši ľudia tárajú, akoby sa spoločensky zabávali vo farskom vestibule. Mnoho moderných kňazov a laikov neberie ohľad na svoju povinnosť zachovať ticho pred Sviatosťou oltárnou. Zabúdajú na prísne varovanie malej Hyacinty z Fatimy, „Panna Mária nechce, aby ľudia v kostole rozprávali.“

Kde je táto úcta a starostlivosť k Sviatosti oltárnej v pokoncilovej Cirkvi s prijímaním na ruku a s presvedčením, že, s ňou každý môže slobodne manipulovať? Ako naši mladí získajú vedomie reálnej Prítomnosti nášho Pána vo Sviatosti oltárnej, keď sa k Nemu klérus správa takto lajdácky? Ako má byť úcta k Sviatosti oltárnej vštepená katolíckym veriacim, keď vidia, ako sa podáva na ruku akoby obyčajné jedlo a podávajú Ju zle vycvičení laici, ktorí by vôbec nemali so Svätou hostiou manipulovať?

Nie je žiadnym tajomstvom, prečo toľko katolíkov stratilo vieru v toto sväté Tajomstvo. Príliš veľa našich kňazov opustilo nutnú vonkajšiu zbožnosť: 1) vzdávať náležitú úctu Kristovi vo Sviatosti oltárnej; 2) učiť ľud príkladom, že sa musí vzdávať najvyššia úcta Nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi skutočne prítomnom vo Sviatosti oltárnej.

Napriek tomu pokoncilová katastrofa nebude pokračovať do nekonečna. Jedného dňa bude Cirkev opäť požehnaná hierarchiou, ktorá bude vzdávaťNášmu Pánovi vo Sviatosti oltárnej úctu, ktorá mu patrí ako Kráľovi kráľov.

Medzitým vzdorujme svätokrádežným novotám ako sú prijímaní na ruku a laickí rozdávači, povzbudzujme ostatných, aby im vzdorovali a držme sa latinskej tridentskej omše, kde sú predpisy, ktoré chránia úctu k Sviatosti oltárnej, starostlivo zachovávané.

Potreba nápravy

V roku 1916, rok pred zjavením Panny Márie vo Fatime, sa „Anjel Eucharistie“ zjavil deťom s kalichom a Hostiou. Podal kúsky /Hostie/ trom deťom a povedal, „Jedzte a pite Telo a Krv nášho Pána, strašne rozhorčeného nevďačnými ľuďmi. Čiňte nápravu za ich zločiny a utešujte Boha.“ Anjel zanechal kalich a Hostiu visieť vo vzduchu a ľahol si tvárou na zem pred nimi. Deti ho napodobnili. Anjel sa potom opakovane modlil takto:

„Najsvätejšia Trojica, Otče, Synu a Duchu Svätý, ponúkam Ti Najdrahocennejšie Telo, Krv, Dušu a Božstvo Ježiša Krista, prítomné vo všetkých svätostánkoch sveta, ako vynáhradu za pobúrenie, svätokrádeže a ľahostajnosť, ktorými On sám je urážaný. A skrze nekonečné zásluhy Jeho Svätého srdca a Nepoškvrneného srdca Panny Márie Ťa prosím za obrátenie úbohých hriešnikov.“

Zapamätajme si túto modlitbu a opakujme ju denne tak často, ako je to možné. „Pobúrenie, svätokrádeže a ľahostajnosť“ voči Sviatosti oltárnej vyvolané revolúciou Druhého vatikánskeho koncilu nemajú obdoby, sú pravdepodobne najhoršie v histórii. Svätokrádež je tak bežná, že už sa ani nerozpoznáva ako svätokrádež. Potreba nápravy je obrovská.

Zdroj: Catholic Family News

13. 5. 2022

Je možné kritizovať pápeža?
Edward Fesser

Otcovia majú právomoc učiť a vychovávať svoje deti, ale táto právomoc nie je absolútna. Nesmú učiť svoje deti páchať zlo, ani nie sú povinní vychovávať ich s neprimeranou prísnosťou. To je všeobecne známe, hoci je tiež známe, že existujú otcovia, ktorí v realite svoje deti zavádzajú, klamú, zneužívajú, alebo ich učia konať zlo. Každý tiež vie, že je správne, aby deti za týchto nešťastných okolností otcov neposlúchali a napomínali ich, za predpokladu, že stále uznávajú autoritu svojho otca a podriaďujú sa jeho zákonným pokynom.

Žiadny otec ale asi nikdy nepovedal svojim deťom: „Deti, ak vás niekedy začnem týrať alebo vás budem učiť robiť zlo, musíte urobiť to a to.“ Dôvodom je určite to, že východiskovým predpokladom je, že deti nikdy nebudú potrebovať vedieť, čo treba za takýchto okolností robiť a že explicitné pokyny týmto smerom by v nich vyvolali falošný a znepokojujúci pocit. Deti by mohli začať uvažovať, ako veľmi je  týranie a vedenie ku zlu pravdepodobné a preto začnú pochybovať o múdrosti a dobrej vôli svojho otca.

Preto je otázka čo robiť v takejto situácii, zodpovedaná len implicitne a vágne. Vyžaduje si to povaha otcovskej autority . Pretože predpoklad, že otcovia nezneužijú svoju autoritu, je veľmi silný a pretože deti musia vnútorne veriť, že toto zneužitie je veľmi nepravdepodobné, vo väčšine rodín sa táto záležitosť takmer nikdy nerieši. Má to, samozrejme, aj nevýhodu a to, že v tých zriedkavých prípadoch, keď otec skutočne zneužije svoju autoritu, deti nevedia, ako sa so situáciou vyrovnať. Čo urobíte, keď vás muž, ktorého prirodzenosť ustanovila za vášho hlavného učiteľa a opatrovníka, začne zvádzať na zlé alebo vám ubližovať?

Presne toto platí aj o pápežstve. Cirkev nemá žiadnu oficiálnu a explicitne stanovenú politiku, ako sa správať k pápežovi, ktorý učí bludy, alebo iným spôsobom zneužíva svoj úrad. Nie je to preto, že by takáto chyba a zneužitie nebolo možné. Naopak, nielenže Cirkev vždy pripúšťala možnosť, že pápež môže učiť omyl, keď nehovorí ex cathedra a že môže robiť politické a disciplinárne rozhodnutia, ktoré vážne poškodzujú veriacich, ale obe tieto veci sa v skutočnosti už viac krát stali – napríklad doktrinálne chyby pápeža Honoria I. a pápeža Jána XXII., nejednoznačná doktrinálna formulácia dočasne potvrdená pápežom Liberiom, synoda s exhumovanou mŕtvolou pápeža Formosa (za Štefana VI). a jej dôsledky a omyly pápeža Urbana VI. ktoré prispeli k Veľkej západnej schizme. (O týchto prípadoch som diskutoval tu, tu a tu.)

V katolíckej teológii existuje natoľko silný predpoklad, že pápež nerobí vážne doktrinálne a disciplinárne chyby, že podobne ako v prípade otca a detí, by bolo potenciálne chybné a destabilizujúce explicitne formulovať postup, čo robiť v takejto situácii. Preto v Katechizme nenájdete časť o tom, čo robiť so zlým pápežom. Samotná existencia a publikovanie takejto politiky by mohlo vyvolať falošný dojem, že zlí pápeži sa musia objavovať s určitou pravidelnosťou.

Nevýhodou je, že v tých zriedkavých prípadoch, keď príde zlý pápež, je Cirkev zmätená. Mnohí katolíci bez teologických znalostí budú mylne predpokladať, že katolík musí absolútne vždy podporovať akúkoľvek politiku, ktorú pápež robí a súhlasiť s akýmkoľvek doktrinálnym vyhlásením, ktoré pápež vydá – aj keď sa takéto vyhlásenie zdá byť zjavne v rozpore s tradičným učením (ako napr. Honorius I. a Ján XXII.). To  -  v závislosti od schopnosti takýchto zle informovaných katolíkov vysporiadať sa s kognitívnou disonanciou - vedie len k dvom riešeniam.

Tí, ktorí sú náchylnejší emocionálne reagovať a menej schopní jasného a logického uvažovania – a teda ktorým nevadí prijímanie protirečení – budú mať tendenciu súhlasiť s doktrinálnymi alebo politickými chybami takéhoto pápeža. Ich vlastné chápanie a praktizovanie viery sa v dôsledku toho zhorší. Nutne potom budú v Cirkvi  budovať nejednotu, pretože budú obviňovať tých katolíkov, ktorí tieto omyly neprijmajú z nelojálnosti a rozkolu. Naproti tomu u tých, ktorí neznesú takúto kognitívnu disonanciu, môže dôjsť k otraseniu viery. Nesprávne sa budú domnievať, že sú povinní súhlasiť s bludom, ale zistia, že vzhľadom na zjavný rozpor s tradičným učením tak nemôžu urobiť. Zbytočne sa budú obávať, že konflikt medzi súčasným a minulým učením diskvalifikuje nárok Cirkvi na neomylnosť.

Je teda dôležité, aby si katolíci uvedomili, že tradičné učenie Cirkvi vždy umožňovalo kritizovať pápeža, ktorý učí omyl. A to je potvrdené aj v Novom zákone, v slávnom verejnom pokarhaní ktorým svätý Pavol napomenul svätého Petra za správanie, ktorým „sa zdalo že núti pohanských konvertitov, aby sa stali Židmi a prijali obriezku a židovský zákon“ (tak napr. Katolícka encyklopédia charakterizuje Petrov škandalózny čin).

Potvrdilo to aj odsúdenie pápeža Honoria I. jeho nástupcami pápežom sv. Agathom a pápežom svätým Levom II. Je to zrejmé z výroku pápeža Inocenta III.: „Cirkev ma môže súdiť iba pre hriech spáchaný proti viere“ (citované v J. Michael Miller, The Shepherd and the Rock: Origins, Development, and Mission of the Papacy, str. 292). Potvrdil to aj prípad teológov zo 14. storočia, ktorí kritizovali doktrinálny omyl pápeža Jána XXII., a ktorých kritika prinútila pápeža blud odvolať. Je to zrejmé z mimoriadne negatívnych úsudkov, ktoré veriaci katolícki historici (ako mnohí autori Katolíckej encyklopédie) vyniesli o najhorších pápežoch. A hoci túto tému nenájdete v katechizme, Cirkev sa za  Jána Pavla II. reálne zaoberala možnosťou legitímneho a explicitného nesúhlasu s pápežom.

Donum Veritatis

Rozličné doktrinálne dokumenty vydané v priebehu posledných desaťročí objasňujú, že existuje päť kategórií výrokov magistéria. Prvé dve kategórie (ktoré sa týkajú božsky zjavených dogiem, resp. logických dôsledkov týchto dogiem) vyžadujú bezpodmienečný súhlas všetkých katolíkov; tretia kategória (ktorá sa týka reformovateľného, ​​ale stále záväzného teologického a morálneho učenia) formuluje veľmi silnú požiadavku súhlasu; štvrtá (ktorý sa týka prudenciálnych disciplinárnych nariadení) vyžaduje iba poslušnosť, ale nie súhlas; a piata (ktorý sa týka prudenciálneho uplatňovania teologického alebo morálneho princípu na dané okolnosti) nevyžaduje ani poslušnosť, ani súhlas, ale iba úctivé uváženie. Prudenciálnym sa myslí pastoračne prezieravým.

Okrem toho Inštrukcia Donum Veritatis, vydaná CDF pod vedením kardinála Ratzingera, objasňuje, že nie každý nesúhlas s Učiteľským úradom Cirkvi predstavuje nesúhlas takého nežiaduceho druhu, akým sú vinní Küng, Curran a iní:

Ochota lojálne sa podriadiť učeniu Magistéria v záležitostiach, ktoré per se nie sú nereformovateľné, musí byť pravidlom. Môže sa však stať, že teológ v nejakých prípadoch môže klásť otázky o aktuálnosti, forme, či dokonca obsahu magisteriálnych intervencií...

Pri otázke výrokov prudenciálneho charakteru sa mohlo stať, že niektoré dokumenty Magistéria, nie sú uchránené istých nedostatkov. Biskupi a ich poradcovia nie vždy brali do momentánej úvahy každý aspekt alebo celú zložitosť otázky...

Aj keď spolupráca prebieha za tých najlepších podmienok, nemožno vylúčiť, že medzi teológom a učiteľským úradom môže vzniknúť napätie... Ak napätie nepramení z nepriateľských a protichodných tendencií, môže sa stať dynamickým faktorom, stimulom pre učiteľský úrad. a teológov, aby plnili svoje príslušné úlohy pri praktizovaní dialógu...

Predchádzajúce úvahy sa osobitne vzťahujú na prípad teológa, ktorý by mohol mať vážne ťažkosti s prijatím reformovateľného magisteriálneho učenia z dôvodov, ktoré sa mu zdajú opodstatnené...

Ak napriek lojálnemu úsiliu teológa ťažkosti pretrvávajú, teológ má povinnosť oznámiť autoritám Magistéria problémy, ktoré vyvoláva konkrétna náuka, alebo argumenty, ktorými je odvôvodnená alebo aj spôsob ktorým sa prezentuje. Mal by to urobiť v duchu evanjelia a s hlbokou túžbou vyriešiť  tieto ťažkosti. Jeho námietky by potom mohli prispieť k skutočnému pokroku a dať podnet pre Učiteľský úrad, aby predložil učenie Cirkvi hlbšie a s jasnejšou prezentáciou argumentov...

Pre verného ducha, oživovaného láskou k Cirkvi, môže byť takáto situácia určite náročnou skúškou. Môže to byť výzva trpieť za pravdu v tichu a modlitbe, ale s istotou, že ak je pravda naozaj v stávke, nakoniec zvíťazí...

Verejnú opozíciu voči Učiteľskému úradu Cirkvi nazývanú aj „disent“... treba odlíšiť od situácie osobných ťažkostí, o ktorej sme hovorili vyššie.

Koniec citátu. V týchto pasážach je uvedených niekoľko dôležitých bodov. Po prvé, ide tu o možnosť legitímnej kritiky „učenia Magistéria o záležitostiach, ktoré per se nie sú nereformovateľné“ – čo by zahŕňalo výroky Magistéria v tretej kategórii uvedenej hore, ako aj štvrtej a piatej. Ako sa uvádza v pokynoch, súhlas s takýmito vyhláseniami „musí byť pravidlom“, ale tento silný predpoklad súhlasu môže byť prekonaný. Ako?

Ako som uviedolv nedávnom článku pre Catholic World Report, katolícke učenie týkajúce sa spoľahlivosti riadneho Magistéria Cirkvi hovorí, že ak Cirkev po stáročia sústavne vyučovala nejakú doktrínu, nemožno toto učenie považovať za reformovateľné. To je dôvod, prečo liberálni teológovia, ktorí spochybňujú tradičné učenie Cirkvi o veciach, ako je antikoncepcia alebo vysviacka žien, nemajú na čom stáť. Keď Magistérium jednoducho opakovane potvrdzuje takéto tradičné učenie, nesúhlas nemožno ospravedlniť odvolaním sa na pasáže z Donum Veritatis.

Ako poznamenáva teológ William May, legitímny nesúhlas toho druhu, aký má Inštrukcia na mysli, je najpravdepodobnejší, keď sa teológovia „môžu odvolávať na iné učenie Magistéria ktoré je formulované určitejšie a definitívnejšie, s ktorým je podľa ich názoru sporná náuka nezlučiteľna“ (Úvod do morálnej teológie, prepracované vydanie, s. 242). Inými slovami, možnosť legitímnej kritiky magisteriálneho vyhlásenia je najpravdepodobnejšia práve vtedy, keď sa zdá, že toto sporné vyhlásenie je v rozpore s už dlhý čas vyučovanou náukou a nie vtedy, keď toto vyhlásenie opakuje dávno jestvujúcu náuku.

Koniec koncov, existujú prísne hranice toho, čo môže Cirkev a pápeži učiť a Cirkev a pápeži to sami neustále potvrdzovali. Napríklad Prvý vatikánsky koncil učí:

Duch Svätý bol totiž prisľúbený Petrovým nástupcom nie preto, aby jeho zjavením dali na známosť nejakú novú náuku, ale aby s jeho pomocou nábožne strážili a verne vysvetľovali zjavenie alebo poklad viery odovzdaný apoštolov.

Podobne aj Druhý vatikánsky koncil učí:

Živý učiteľský úrad Cirkvi... nie je nad slovom Božím, ale slúži mu, učí len to, čo bolo odovzdané, zbožne to počúva, úzkostlivo ho stráži a verne vysvetľuje.

A pápež Benedikt XVI. učil:

Pápež nie je absolútny panovník, ktorého myšlienky a túžby sú zákonom. Práve naopak: Pápežova služba je zárukou poslušnosti Kristovi a jeho Slovu. Nesmie hlásať svoje vlastné myšlienky, ale musí neustále zaväzovať seba a Cirkev k poslušnosti Božiemu Slovu proti každému pokusu o jeho prispôsobenie alebo rozriedenie a proti každej forme oportunizmu.

Koniec citátu. Predpokladajme teda, že by sa zdalo, že nejaké pápežské vyhlásenie alebo iný magisteriálny dokument sa pokúša zaviesť „nejakú novú doktrínu“ alebo „rozrieďuje“ konzistentné minulé učenie Cirkvi, alebo že by toto učenie „úzkostlivo“ nestráži alebo „verne“ nevysvetľuje.“ Toto by bol najjasnejší možný prípad, v ktorom by teológ mohol vzniesť legitímnu kritiku toho  druhu, ktorý uznáva Donum Veritatis.

Druhým dôležitým bodom, ktorý si treba všimnúť z citovaných pasáží, je, že Donum Veritatis potvrdzuje, že teológ nielenže môže mať právo vzniesť námietky, ale v niektorých prípadoch má dokonca „povinnosť oznámiť autoritám Magistéria problémy, ktoré vyvoláva konkrétna náuka, alebo argumenty, ktorými je odvôvodnená alebo aj spôsob ktorým sa prezentuje.  Dokument reálne učí, že „námietky teológa by potom mohli prispieť ku skutočnému pokroku“ a byť „stimulom pre učiteľský úrad aj pre teológov, aby plnili svoje príslušné úlohy“. Inými slovami, Cirkev nielen toleruje kritiku za okolností, ako sú tie, o ktorých sa hovorí, ale uznáva, že takáto kritika môže byť dobrá vec a služba Magistériu.

Tretím a celkom pozoruhodným uznaním v týchto pasážach z Donum Veritatis je, že pre teológa, ktorý vznáša takúto legitímnu kritiku, „takáto situácia môže byť určite náročnou skúškou. Môže to byť výzva trpieť za pravdu.“ Inými slovami, Cirkev výslovne pripúšťa možnosť, že nie neomylný akt Magistéria môže byť natoľko chybný, že teológ, ktorý ho s úctou kritizuje a ktorý zastáva „pravdu“,  môže pre tento chybný akt magistéria nespravodlivo „trpieť“.

Štvrtý bod, ktorý treba zdôrazniť, je, že Donum Veritatis výslovne hovorí, že legitímna kritika nedostatočných vyhlásení Magistéria nepredstavuje „nesúhlas (disent)“ s učením Cirkvi, ako sa tento výraz zvyčajne chápe. Ako dokument ďalej podrobne vysvetľuje, to, čo Cirkev odsudzuje ako „disent“, má čo do činenia s „postojmi všeobecnej opozície proti cirkevnému učeniu“, aké sa objavili po Druhom vatikánskom koncile. Tento duch nesúhlasu, hovorí Donum Veritatis, má tieto vlastnosti:

• Vychádza z „ideológie filozofického liberalizmu, ktorá preniká myslením našej doby“ a ktorá stavia „slobodu myslenia“ proti „autorite tradície“.

• Považuje „učenie odovzdávané a všeobecne prijímané za a priori podozrivé“ a tvrdí, že „doktríny predkladané bez uplatňovania charizmy neomylnosti... nemajú záväzný charakter, ponechávajúc jednotlivcovi úplnú voľnosť, či ich bude dodržiavať alebo nie. .“

• Často pripisuje „normatívnu hodnotu“ modelom spoločnosti ktoré podporujú masmédiá, je  ovplyvnený váhou verejnej mienky a snaží sa obmedziť magisteriálne výroky na témy, ktoré verejná mienka považuje za dôležité a nejaké pripustí, tak len súhlasné.

• „Vo svojej najradikálnejšej forme sa zameriava na zmenu Cirkvi formou protestu, ktorým sa inšpiruje v politickej sfére.“

Je teda zrejmé, že „nesúhlas“, ktorý Donum Veritatis kritizuje, je motivovaný teologickým liberalizmom Künga, Currana a kol., ktorý chcú, aby sa Cirkev vzdala tradičného učenia a prispôsobila sa hodnotám prevládajúcim v moderných sekulárnych liberálnych spoločnostiach. Teológ, ktorý by kritizoval pápeža za to, že neopakuje tradičné učenie (ako to urobili stredovekí teológovia, ktorí kritizovali pápeža Jána XXII.), by bol preto opakom „disidenta“.

Piatym bodom, ktorý treba zdôrazniť, je, že kritiku, ktorú povolilo Donum Veritatis, možno vyjadriť verejne. Na tlačovej konferencii o hypotetickom teológovi, ktorý vznáša legitímnu kritiku, ktorú umožňuje Donum Veritatis, kardinál Ratzinger povedal: „Nevylúčili sme všetky možnosti zverejnenia a ani sme ho neuzavreli v mukách“ (citované v Anthony J. Figueiredo, Vzťah magistéria a teológie, s. 370). Ako poznamenáva William May:

Inštrukcia zjavne považuje za správne, aby teológovia zverejňovali svoje „otázky“, pretože hovorí o povinnosti brať vážne námietky vznesené proti ich názorom inými teológmi a revidovať svoje stanoviská vo svetle takejto kritiky – a to je normálne až po tom, čo teológ zverejní svoje otázky uverejnením v odborných teologických časopisoch. (Úvod do morálnej teológie, s. 241-42)

Podobne aj kardinál Avery Dulles poznamenáva, že Donum Veritatis „neobmedzuje vyjadrovanie vlastných názorov vedeckým spôsobom, ktorý by mohol byť verejne publikovaný“ (The Craft of Theology, s. 115).

Toto je zásadný bod. Niektorí katolíci nepravdivo tvrdili, že Donum Veritatis povoľuje iba kritiku, ktorá je vyjadrená súkromne pred príslušnými cirkevnými autoritami. Základom ich názoru je poznámka v Inštrukcii v tom zmysle, že „teológ by sa mal vyhýbať obracaniu sa na ‚masmédiá‘, ale mal by sa obrátiť na zodpovednú autoritu“. Ako však jasne uvádza vyhlásenie kardinála Ratzingera, Donum Veritatis v skutočnosti nezakazuje všetku verejne vyjadrenú kritiku. Okrem toho poznámku o „masmédiách“ je potrebné čítať v kontexte, pretože inštrukcia sa téme masmédií venuje na viacerých miestach a zdá sa, že ide skôr o kritiku veľmi špecifického aspektu moderných masmédií, než o používanie masmédií ako takých. Dlhšia pasáž, z ktorej sú práve citované slová, znie takto:

Teológ by sa mal vyhýbať obracaniu sa na „masmédiá“, ale mal by sa obrátiť na zodpovednú autoritu, pretože nie snahou vyvolať tlak verejnej mienky prispieva k objasneniu doktrinálnych otázok a slúži pravde.

Koniec citátu. A v kontexte diskusie o zhubnom vplyve „ideológie filozofického liberalizmu“ a jej založenia na „slobode myslenia“ a „proteste“ proti „autorite tradície“, zazneli tieto poznámky:

Fenomén disentu môže mať rôzne podoby. Jeho vzdialené a blízke príčiny sú viaceré…

Svoj vplyv má aj váha manipulovanej verejnej mienky a jej tlak na prispôsobenie sa. Modely spoločnosti podporované „masmédiami“ často nadobúdajú normatívnu hodnotu...

Disent sa niekedy odvoláva aj na istý druh sociologickej argumentácie, ktorá tvrdí, že názor veľkého počtu kresťanov by bol priamym a adekvátnym vyjadrením „nadprirodzeného zmyslu pre vieru“...

[Ale] nie všetky myšlienky, ktoré kolujú medzi Božím ľudom, sú zlučiteľné s vierou. Platí to o to viac, že ​​ľudia môžu byť ovplyvnení verejnou mienkou ovplyvnenou modernými komunikačnými médiami.

Koniec citátu. Je teda zrejmé, že keď Donum Veritatis vyjadruje výhrady voči masmédiám, má na zreteli sekulárne liberálne hodnoty, ktoré dominujú moderným masmédiám a ktoré prostredníctvom nich pretvorili verejnú mienku, a spôsob, akým odbojní teológovia hľadali spojencov v masmédiách s cieľom pretvoriť cirkevné učenie podobným spôsobom. Používanie masmédií ako také nie je zlé. Zlé je tlačiť na Cirkev, aby sa prispôsobila hodnotám, ktoré dominujú moderným masmédiám a verejnej mienke.

Kánon 212 Kódexu kánonického práva ďalej podporuje legitimitu verejných prejavov kritiky. V ňom sa uvádza:

§ 2. Veriaci majú právo, aby sa so svojimi potrebami, najmä duchovnými, a so svojimi žiadosťami obracali na pastierov Cirkvi. 

§ 3. Podľa svojich vedomostí, odbornosti a vážnosti sami majú právo, ba niekedy aj povinnosť prejaviť posvätným pastierom svoju mienku o tom, čo sa vzťahuje na dobro Cirkvi, a oboznámiť s ňou aj ostatných veriacich, pričom majú zachovať neporušenosť viery a mravov i úctu voči pastierom a mať na zreteli spoločný osoh a dôstojnosť osôb. 

Koniec citátu. Táto pasáž objasňuje, že katolíci môžu svoju mienku prejaviť nielen „posvätným pastierom“, ale aj „ostatným veriacim“. Je tiež dôležité poznamenať, že pasáž pridáva niektoré dôležité kvalifikácie. Jednak nám hovorí, že vyjadrené názory by mali odrážať dostatočnú úroveň „vedomostí, kompetencií a vážnosti“. Ani Donum Veritatis, ani kánonické právo nedávajú bianko šek komukoľvek, kto má potrebu sa o niečom vyjadriť. Po druhé, katolíci musia vyjadrovať svoje názory s dostatočnou „úctou k svojim pastierom“. 

Učenie tradície

Učenie Donum Veritatis nie je žiadnou modernou novinkou. Má precedens v Pavlovom napomenutí svätého Petra, vo vyhlásení pápeža Inocenta III., že môže byť legitímne súdený „pre hriech spáchaný proti viere“ a v  korekcii pápeža Jána XXII. uskutočnenej teológmi tej doby. V priebehu storočí túto náuku zopakovali aj niekoľkí svätci a osvedčení teológovia.

Náuka svätého Tomáša Akvinského na túto tému v Summa Theologiae II-II.33.4 stojí za rozsiahlejšiu zmienku:

Bratské napomenutie je dielom milosrdenstva. Preto by aj preláti mali byť korigovaní...

Veriaci nie je kompetentný vykonať pokarhanie svojho preláta, ktoré by prostredníctvom donucovacej povahy trestu bolo úkonom spravodlivosti, ale bratské napomenutie, ktoré je aktom lásky, patrí do kompetencie každého vo vzťahu ku ktorejkoľvek osobe, voči ktorej je viazaný láskou, za predpokladu, že v tej osobe je niečo, čo si vyžaduje nápravu...

Keďže však cnostný čin musí byť usmerňovaný náležitými okolnosťami, z toho vyplýva, že keď podriadený opravuje svojho predstaveného, ​​mal by to robiť slušne, nie s drzosťou a tvrdosťou, ale s miernosťou a rešpektom...

Zdalo by sa, že poddaný voči svojmu predstavenému vystupuje nezriadene, ​​keď mu vyčíta drzosť, ako aj vtedy, keď o ňom zle hovorí...

Odporovať niekomu verejne presahuje medze bratského napomenutia, a Pavol nebol Petra napomínal, keby mu nebol nejakým spôsobom rovný v obrane viery. Ale aj ten, kto nie je rovný napomínanému, môže súkromne a s úctou napomínať...

Treba si však uvedomiť, že ak by bola ohrozená viera, podriadený by mal svojho predstaveného pokarhať aj verejne. Preto Pavol, ktorý bol Petrovým podriadeným, ho verejne pokarhal pre bezprostredné nebezpečenstvo pohoršenia ohľadom viery, a ako hovorí Augustínova glosa ku Gal 2:11: „Peter dal predstaveným príklad, že ak by náhodou zišli z priamej cesty, nemali by opovrhovať karhaním od svojich poddaných.“

Domnievať sa o sebe, že človek je lepší ako jeho predstavený, sa zdá byť znakom opovážlivej pýchy; ale táto opovážlivosť sa nevyskytuje, ak si človek len v istom ohľade myslí, že je lepší, pretože v tomto živote nie je žiadny človek bez chyby. Nesmieme zabúdať ani na to, že keď niekto z lásky pokarhá svojho predstaveného, ​​neznamená to nutne, že sa považuje za lepšieho, ale iba ponúka svoju pomoc tomu, kto „je medzi vami väčší a je teda vo väčšom nebezpečenstve, “ ako poznamenáva Augustín vo svojom rehoľnom pravidle.

Koniec citátu. Podobne, Akvinský o Pavlovom napomenutí Petra vo svojom Komentári ku Galaťanom hovorí, že toto pokarhanie bolo „spravodlivé a užitočné“ z dôvodu „nebezpečenstva pre učenie evanjelia“ a že „spôsob pokarhania bol vhodný, t. j. verejný a priamy... pretože [Petrova] pretvárka predstavovala nebezpečenstvo pre všetkých.“ Akvinský poznamenáva:

Preto z predchádzajúceho máme príklad: prelátom vskutku príklad pokory, aby nepohrdli napomínaním od tých, ktorí sú im nižší a podriadení; poddaným, príklad horlivosti a slobody, aby sa nebáli napomenúť svojich predstavených, najmä ak je ich zločin verejný a predstavuje nebezpečenstvom pre mnohých.

Koniec citátu. Niektoré aspekty Akvinského náuky si zaslúžia zdôrazniť, pretože opravujú množstvo nedorozumení, ktoré sú dnes bežné v katolíckych kruhoch.

Po prvé, katolík môže napomínať preláta (t. j. niekoho s cirkevnou autoritou, ako napr. biskup). Niektorí katolíci sa mylne domnievajú, že je to naopak, keďže podriadený nemá autoritu nad predstaveným. Ale ako zdôrazňuje Akvinský, subjektu síce chýba právomoc zjednať spravodlivosť potrestaním preláta za nesprávne konanie. To môže urobiť len nadriadený. To ale neznamená, že subjekt nemôže kritizovať preláta, pokiaľ je prelát skutočne vinný z nesprávneho konania, kritika je úctivá a subjekt koná skôr z lásky k blížnemu, než aby predstieral, že nad predstaveným vykonáva autoritu. Akvinský dokonca hovorí, že biblická správa o tom, ako Pavol karhal Petra, bola myslená ako „príklad horlivosti a slobody“ pre kresťanov, aby sa „báli napomínať svojich predstavených“.

Po druhé, aj pápež patrí medzi tých, ktorých možno takto napomenúť. Je to zrejmé z toho, že Akvinský hovorí o prelátoch vo všeobecnosti a pápež je prelát. Okrem toho, príklad, ktorý Akvinský uvádza, je Pavlovo napomenutie Petra a Peter bol pápežom. Skutočnosť, že pápež nemá na Zemi žiadneho nadriadeného, ​​je irelevantná, pretože tu opäť nejde o subjekt trestajúci pápeža, aby učinil zadosť spravodlivosti (čo nemôže žiaden z pápežových poddaných uropiť), ale o úctivé kritizovanie pápeža z lásky.

Po tretie, Akvinskému je jasné, že hoci by sa takáto korekcia preláta v bežnom prípade mala uskutočniť súkromne, existujú aj prípady, keď sa to môže a musí urobiť verejne. Akvinský konkrétne hovorí, že je potrebné verejné pokarhanie preláta, „ak by bola ohrozená viera“, alebo ak jeho „zločin je verejný a znamená nebezpečenstvo pre mnohých“.

Po štvrté, ďalší dôvod, prečo môže byť takáto náprava preláta potrebná, je kvôli samotnému prelátovi. Ak sa pápež previní závažným omylom a zavedie do omylu aj ostatných, neprejavuje sa mu väčšia úcta ani vernosť ak predstierame, že to tak nie. Naopak, človek prispieva k ohrozeniu pápežovej duše. Lebo práve pre svoju väčšiu zodpovednosť je duchovne vo „väčšom nebezpečenstve“, ako hovorí Akvinský (podľa Augustína). Jedna z vecí, v ktorej prelátovi hrozí väčšie nebezpečenstvo, je arogancia, takže, ako hovorí Akvinský, pokarhanie od podriadeného môže pomôcť prelátovi nadobudnúť pokoru.

Po piate, Akvinského poznámky ukazujú, že je hlúpe obviňovať tých, ktorí kritizujú pápeža, že sa nevyhnutne považujú za „katolíckejších ako pápež“. Jednak, ako hovorí Akvinský, keď katolík kritizuje preláta, „nevyplýva z toho hneď, že si myslí že je lepší, ale iba to, že ponúka svoju pomoc“. A pritom katolík, ktorý kritizuje pápeža alebo iného preláta, môže v skutočnosti v istom ohľade byť naozaj lepší. Ako píše Akvinský, „nie je žiadna opovážlivosť ak si človek mysli, že je v určitom ohľade lepší, pretože v tomto živote nie je žiadny človek bez chyby“. Teológovia, ktorí kritizovali pápeža Jána XXII. za jeho teologické omyly, boli v skutočnosti lepší ako on, teda pokiaľ šlo o chápanie predmentnej teologickej veci. Katolíci za pápeža Urbana VI., ktorí ho kritizovali za jeho aroganciu a hlúpu politiku, boli v skutočnosti lepší ako on, pokiaľ šlo politickú múdrosť a predvídavosť. Katolíci, ktorí odsudzovali nemorálny osobný život, ktorý viedli mnohí pápeži minulosti, boli (mnohí z nich) v skutočnosti lepší ako títo pápeži, pokiaľ šlo o ich osobnú morálnu integritu. A tak ďalej.

Po šieste, asi sa nedá dostatočne silno zdôrazniť, že Akvinský požaduje, aby kritika preláta bola vykonaná „s miernosťou a úctou“ a nie s „drzosťou“ alebo „urážlivo“. Stáva sa, že katolíci, ktorí prichádzajú s legitímnou kritikou pápeža, sa k nemu verejne správajú s takým pohŕdaním a dešpektom, s akým sa rozhlasoví moderátori a komici zvyčajne správajú k politikom a iným verejným činiteľom v moderných liberálnych demokraciách. Toto je hrubá chyba. Aj keď sa otec mýli a treba ho pokarhať, stále je otcom a štvrté prikázanie stále platí. Nesmiete ho ponižovať ani sa k nemu správať, ako keby to bol nejaký lotor. Pápež je duchovný otec a viac než to, je Kristov zástupca. Jeho poddaní musia vždy konať spôsobom, ktorý je v súlade s vysokou dôstojnosťou jeho úradu, aj keď nositeľ tohoto úradu nároky a požiadavky tohto úradu nenapĺňa.

To neznamená, že pri hodnotení problematických pápežových slov a činov musíme popierať nepríjemné pravdy. Napríklad nie je neúctivé alebo drzé súdiť, že pápež Honorius podporil herézu, alebo že Štefan VI. bol šialený, alebo že Urban VI. bol hlúpy, alebo že pápeži Ján XII. a Benedikt IX. žili zlé životy. Sú to jednoducho priame, vecné úsudky založené na dôkazoch. Ide o to, že legitímnosť kritiky pápeža nemá nič spoločné s modernou liberálnou individualistickou mentalitou, ktorá s autoritou zaobchádza pohŕdavo a oslavovuje rebelov, buričov a disidentov. Legitímna kritika pápeža je v zásade otázka presadzovania jeho autority, pretože mu pomáha lepšie plniť účel jeho úradu, tj. odovzdávať poklad viery a učiť svoje duchovné deti. Cieľom je primäť pápeža, aby bol viac pápežom a viac otcom, nič iné.

Kľúčom je mať na pamäti, že pápežstvo má teleologickú - teda finálnu príčinu. Pápež „nie je absolútnym panovníkom“ a „nesmie hlásať svoje vlastné myšlienky“ (aby som opäť citoval Benedikta XVI.), ale musí „nábožne strážiť a verne vysvetľovať... poklad viery“ (ako som to vyjadril vo Vatikáne), „ učiť len to, čo bolo odovzdané... starostlivo to strážiť a verne vysvetľovať“ (ako hovorí Druhý vatikánsky koncil). Do tej miery, do akej to pápež nedokáže, je ako otec, ktorý zavádza svoje deti. Tak ako by bolo zvrátené obhajovať činy tyranského otca v mene otcovstva, rovnako by bolo zvrátené obhajovať činy heretického pápeža v mene pápežskej autority. Ako povedal významný dominikánsky teológ Melchior Cano zo 16. storočia:

Peter nepotrebuje naše klamstvá ani lichôtky. Tí, ktorí slepo a bez rozdielu obhajujú každé rozhodnutie Najvyššieho veľkňaza, sú práve tí, ktorí najviac podkopávajú autoritu Svätej stolice – ničia jej základy namiesto toho, aby ich posilňovali. (Citované v George Weigel, Svedok nádeje, s. 15)

Tak ako by bolo zvrátené predstierať, že niekto podporuje otcovstvo zosmiešňovaním a nespravodlivosťou voči poblúdenému otcovi, rovnako je zvrátené predstierať, že podporujeme pápežskú autoritu tým, že neúctivo kritizujeme pápeža. Teleológia otcovstva ukazuje jednak to, že otca možno za určitých okolností kritizovať, ale aj to, ako sa takáto kritika musí robiť. A podobné platí aj o pápežstve. Jeho konečnou príčinou je fungovať ako doktrinálna autorita. Súhlasiť s pápežovžm omylom by podkopalo „doktrinálnu“ časť tejto funkcie, ale drzé karhanie omylu by podkopalo „autoritnú“ časť funkcie.

Ako naznačuje citát z Cana, Akvinský v žiadnom prípade nie je jediným mysliteľom katolíckej tradície, ktorý uznáva, že môžu nastať prípady, keď by sa pápež nemal poslúchať. Kardinál John Henry Newman špekuloval o možnosti „extrémnych prípadov, v ktorých sa svedomie môže dostať do kolízie so slovom pápeža a treba nasledovať svedomie a nie pápeža“, hoci takéto prípady považoval za „veľmi zriedkavé“ (Newman a Gladstone: Vatikánske dekréty, s. 127 a 136). Na podporu Newman cituje poznámky svätého Roberta Bellarmina a kardinála Torquemadu. Kardinál Torquemada napísal:

Aj keď z okolností jasne vyplýva, že pápež sa môže občas mýliť a kázať veci, ktoré sa robiť nesmú a že ho vtedy nemáme vo všetkom poslúchať, neznamená to, že ho nemajú všetci poslúchať, keď sú jeho príkazy dobré. Aby sme vedeli, v akých prípadoch ho treba poslúchať a v čom nie... v Skutkoch apoštolov sa hovorí: ‚Boha treba poslúchať viac ako človeka,‘ teda ak by pápež prikázal niečo proti Svätému písmu, či článkom viery, či pravdám o sviatostiach, či príkazom prirodzeného alebo Božieho zákona, nemá sa poslúchať, ale pri takých príkazoch sa má obchádzať. (Newman a Gladstone, s. 124)

A Bellarmin učil:

Ako je zákonné postaviť sa na odpor pápežovi, ak fyzicky napadol človeka, tak je zákonné postaviť sa proti nemu, ak napáda duše alebo ruší pokoj v štáte a ešte viac, ak sa snaží zničiť Cirkev. Je zákonné, hovorím, odporovať mu tým, že nerobíme, čo prikazuje a bránime vykonaniu jeho vôle. (Newman a Gladstone, s. 125)

Podobné poznámky nachádzame aj u iných významných teológov a klerikov minulosti. Napríklad kardinál Cajetan tvrdil, že pri jednaní s pápežom, ktorý zneužíva svoj úrad, katolíci môžu legitímne „oponovať zneužívaniu ničivej moci vhodnými prostriedkami, ako je neposlúchanie, nespolupráca na zlom čine, nemlčanie, [a] argumentovanie“ (citované v Miller, The Shepherd and the Rock, s. 295). Podobne aj kardinál Raphael Merry del Val napísal:

Akokoľvek veľká je naša synovská povinnosť úcty k čomukoľvek, čo môže [pápež] povedať, akokoľvek veľká je naša povinnosť poslušnosti vedeniu hlavného pastiera, nemyslíme si, že každé jeho slovo je neomylné, alebo že musí mať vždy pravdu...

Aj dnes by sa biskup mohol... vzoprieť pápežovi, ktorý by podľa jeho úsudku konal spôsobom, ktorý by mohol zavádzať tých, ktorí sú pod jeho vedením a vo svojej kritike uviesť, že neváha uvaliť obmedzenia na konanie nástupcu sv. Petra... Tá hypotéza je celkom predstaviteľná a nijako neničí ani neznižuje nadradenosť pápeža. Napriek tomu, že konkrétny biskup nezastáva výnimočné postavenie sv. Pavla, spoluapoštola Kniežaťa apoštolov. Dokonca aj skromná rehoľná sestra, sv. Katarína Sienská, verejne karhala aktuálne vládnuceho pontifika, pričom plne uznávala všetky jeho veľké výsady. (The Truth of Papal Claims, s. 19 a 74)

Prípad pápeža Františka

Nemusím zdôrazňovať, že tieto úvahy sú aktuálne. Pápež František urobil vyhlásenia, ktoré sa prinajmenšom zdajú byť v rozpore s tradičným katolíckym učením o svätom prijímaní pre
rozvedených a znova sobášených , pre nekatolíkovantikoncepciitreste smrtipodmienkach platnosti manželstva, a iných témach. Usilovne tiež odmieta reagovať aj na zdvorilé žiadosti o objasnenie a opätovné potvrdenie tradičnej náuky týchto témach.


Ten zoznam by sa dal ľahko rozšíriť. Objavili sa aj petície vyhlásenie 45 teológovsynovské napomenutie , ktoré podpísalo 62 teológov a kňazovpastoračný apel od kňazov na biskupov, aby riešili aktuálnu krízu a samozrejme dubia vydané štyrmi z vyššie uvedených kardinálov. Pápežov bývalý šéf CDF, kardinál Gerhard Müller, tiež kritizoval absenciu teologickej striktnosti za Františkovho pontifikátu, pápežov spôsob jednania s podriadenými a všeobecnú atmosféru „strachu“, ako hovorí, v Kúrii.

Zdá sa, že vidieť toľkých prominentných verných katolíkov verejne kritizovať pápeža nemá obdobu, hoci kritika, ktorej čelil pápež Ján XXII. od teológov svojej doby, bola možno trochu podobná. Avšak, aby pápež urobil toľko problematických vyhlásení a zároveň vytrvalo ignoroval opakované úctivé žiadosti o objasnenie, to je určite bezprecedentné. Kritika preto neprekvapuje. Z Donum Veritatis, kánonického práva a učenia sv. Tomáša Akvinského a iných dôveryhodných teológov je zrejmé, že tá kritika je jasne v medziach toho, čo Cirkev povoľuje. Tí, ktorí obviňujú týchto kritikov z toho, že sú „disentéri“ a sú nelojálni voči Svätému Otcovi, sú buď intelektuálne nečestní, alebo jednoducho nevedia, o čom hovoria.

Navyše, oprávnenosť tejto kritiky je zrejmá aj z učenia samotného pápeža Františka. Po prvé, pápež výslovne povedal, že niektoré z jeho verejných poznámok sú prístupné legitímnej kritike. Po druhé, pápež František vo svojej nedávnej exhortácii Gaudete et Exsultate tvrdí, že „náuka, alebo lepšie povedané, jej chápanie a vyjadrenie, nie je uzavretým systémom, ktorý nemá dynamickú schopnosť klásť otázky a pochybnosti“. Myslím, že toto vyhlásenie potrebuje serióznu kvalifikáciu. Ale ak pápež František verí, že katolík môže legitímne „klásť otázky a pochybnosti“ o doktrínach, ktoré boli po tisícročia konzistentne vyučované Písmom, Otcami a učiteľmi Cirkvi a všetkými predchádzajúcimi pápežmi, potom nemôže dôsledne popierať, že je legitímne „klásť otázky a pochybnosti“ jeho vlastných vyhláseniach, ktoré sa zdajú byť v rozpore s týmito doktrínami.