Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

18. 1. 2022

Úpadok katolicizmu v Latinskej Amerike

George Neuymar

V Latinskej Amerike katolicizmus rýchlo stráca pôdu pod nohami a zaberajú ju protestanti, uvádza Wall Street Journal. „Sedem krajín v regióne – Uruguaj, Dominikánska republika a päť iných v Strednej Amerike – podľa prieskumu čílskeho inštitútu Latinobarómetro, malo už v roku 2018 väčšinu nekatolíkov," píše Wall Street Journal „Ako symbolický míľnik sa očakáva, že v Brazílií, ktorá má najviac katolíkov zo všetkých krajín na svete, sa podľa odhadov odborníkov, ktorí sledujú náboženskú príslušnosť, už tento rok stanú katolíci menšínou.

Správa potvrdzuje to, čoho sa kritici teológie oslobodenia obávali: že jej spolitizovaná a duchovne nepodložená verzia viery nábožensky zmýšľajúcich Latinoameričanov odpudzuje, nie priťahuje.

Pápež Ján Pavol II. a pápež Benedikt XVI., ktorí predvídali zmätok a rozkol, ktorý by spôsobila Cirkvi v Latinskej Amerike, ju odsúdili ako prekrúcanie evanjelia. „Táto koncepcia Krista, ako politickej postavy, revolucionára, ako buriča z Nazaretu, sa nezhoduje s katechizmom Katolíckej cirkvi,“ povedal pápež Ján Pavol II. Pápež Benedikt XVI. označil teológiu oslobodenia za „unikátny blud“ – „spojenie biblického pohľadu na históriu s marxistickou dialektikou“.

Záleží vôbec hierarchii na tom, či sa Latinská Amerika stane nekatolíckou?

Zástancovia teológie oslobodenia tvrdili, že posilní vieru v Latinskej Amerike. Ale zjavne to tak nie je. Pokles počtu katolíkov na celom kontinente potvrdzuje obavy predchádzajúcich pápežov. Socialistická ideológia prezlečená za teológiu nakoniec priviedla katolíkov do náručia evanjelikálnych kazateľov. Rovnako ako mnohé iné „oslobodzovacie“ hnutia inšpirované marxizmom, aj teológia oslobodenia zlyhala.

„Vzostup teológie oslobodenia v 60. a 70. rokoch, v čase, keď Katolícka cirkev v Latinskej Amerike začala svoje poslanie haliť do termínov sociálnej spravodlivosti, v niektorých prípadoch čerpajúc z marxistických myšlienok, nedokázal potlačiť príťažlivosti protestantských náboženstiev,“ hovorí denník. „Alebo povedané slovami dnes už legendárneho vtipu, ktorý sa rôzne pripisuje katolíckym a protestantským zdrojom: ‚Katolícka cirkev si vybrala chudobných a chudobní si vybrali letničniarov‘.“

Pre letničných sa chudobní rozhodujú preto, lebo im je milšia hmatateľná, materiálna pomoc v ich biede, než počúvanie socialistických a ľavičiarskych kázaní. „Voľná ​​organizačná štruktúra pentekostalizmu mu pomohla preniknúť do najchudobnejších štvrtí Latinskej Ameriky, kde tieto cirkvi ponúkajú materiálnu i duchovnú pomoc,“ uvádza sa v správe. „ V Brazílii laické cirkvi s malými kongregáciami, v rozsahu len niekoľko desiatok rodín, organizujú prídely ryže a fazule pre hladujúce rodiny, financujú futbalové kluby pre mladých chlapcov, aby ich odlákali od drogových gangov a organizujú súkromnú zdravotnú starostlivosť, ako alternatívu k zlyhávajúcim verejným nemocniciam. “

Správa tiež poukazuje na nedostatok evanjeliovej horlivosti u modernej Katolíckej cirkvi, čo je v ostrom kontraste s horlivosťou letničiarov. Záleží vôbec hierarchii na tom, či sa Latinská Amerika stane nekatolíckou?

„Pod vedením pápeža Františka, ktorý sa stretával s letničnými a evanjelikálnymi vodcami, keď bol arcibiskupom v Buenos Aires, sa Vatikán nesnaží bojovať proti prívalu konkurenčných vierovyznaní, ale chce s nimi pokojne koexistovať,“ uvádza sa v správe. „Pápež František často brojil proti misijnému úsiliu zameranému na získavanie konvertitov. Na synode v roku 2019 o amazonskom regióne Latinskej Ameriky sa takmer vôbec nediskutovalo o strácajúcich sa počtoch veriacich, aj keď nedávna správa  ukázala, že 46% z 34 miliónov obyvateľov amazonského regiónu už nie su katolíci. Synoda venovala väčšiu pozornosť environmentálnym výzvam v regióne, čo je dominantná téma súčasného pontifikátu.

Odstránenie náboženstva z náboženstva, o ktoré liberálny katolicizmus usiluje, muselo oslabiť Cirkev v Latinskej Amerike. Čím je viac je temporálna, politická a vnímavá na dnešné módne výzvy, tým menej oslovuje tých, ktorí seriózne hľadajú Boha.

„Podľa prieskumu Pew research z roku 2014 bol najčastejší dôvod prijatia nejakej formy protestantizmu, ktorý bývalí katolíci v Latinskej Amerike uviedli, osobnejšie spojenie s Bohom. Tak sa vyjadrilo  81 % respondentov,“ uvádza sa v správe". Reverend Martín Lasarte, uruguajský kňaz vymenovaný pápežom Františkom pre amazonskú synodu v roku 2019, je presvedčený, že hnutie teológie oslobodenia často kladie politické a sociálne otázky nad náboženskú skúsenosť. V takýchto prípadoch „chýba existenciálny zmysel pre radosť zo života podľa evanjelia, osobného stretnutie, ktoré toľko letničných cirkví človeku poskytuje,“ povedal.

Politika Latinskej Ameriky, ale aj Severnej Ameriky (ako je vidieť v nedávnom prieskume o presune evanjelikálnych Hispáncov do Republikánskej strany) sa mení v dôsledku tohto náboženského posunu. V iných obdobiach katolícki Hispánci ťahali doprava, zatiaľ čo protestantskí Hispánci sa presúvali doľava. Teraz vidíme opak. V Spojených štátoch sa katolícki Hispánci podľa prieskumov držia demokratov, aj keď tí odmietajú katolícke učenie. Medzitým, evanjelickí Hispánci, unavení demokratickým wokizmom, čoraz častejšie volia republikánov.

Tie isté evanjelikálne sily, ktoré poháňajú brazílsku politiku doprava, sa objavujú aj v americkej politike. Natalie Jackson, riaditeľka výskumu vo Public Religion Research Institute, hovorí, že zisky republikánov u hispánskych voličov sú spôsobené najmä rýchlym rastom evanjelikálnych Hispáncov. „Hispánski protestanti sa dnes javia skôr ako bieli protestanti, než ako hispánski katolíci,“ povedala pre Los Angeles Times. "Je to najväčšia nezhoda, ktorú vidíme v našich údajoch medzi Hispáncami."

Strata dominancie Katolíckej Cirkvi v Latinskej Amerike presne kopíruje starobylú šablónu. Keď Cirkev opúšťa svoje transcendentné poslanie a nahrádza ho modnými témami, ked prechádza od zamerania sa na budúci život k rozprávaniu o tomto živote, jej vplyv na svet sa stráca.

15. 1. 2022

Traditionis Custodes
Seán Dartraighe

Dnes som vošiel do nášho farského kostola. Už som tam nejaký čas nebol; vlastne takmer desať rokov.

Ten kostol má pre mňa zvláštny význam; je tam pochovaná moja rodina, bol som tam pokrstený a prijal som tam sviatosti. Nad dverami je zamurovaný kameň na pamiatku môjho pra, pra, pradeda, ktorý v roku 1818 zaplatil stavbu tohoto kostola; bol to prvý kostol, kde sme mohli po dvoch storočiach protestanského útlaku sláviť sv. omšu.

Rodinná tradícia hovorí, že dostal poctu zazvoniť na Anjel Pána, po stáročiach prvýkrát, čo znel zvon Anjel Pána nad našimi roľami. Rád si ho predstavujem, ako tam stojí, zvoní, ako ho premáha láska a hrdosť na skromnú, no peknú malú kaplnku, ktorá konečne chránila našich ľudí pred dažďom a vetrom, keď sa zhromaždili na bohoslužbu. Stará skala, na ktorej sa slúžievala omša, bola privezená do kaplnky v sprievode, ktorého sa zúčastnil každý z farnosti. Po dve dlhé storočia to bol jediný oltár, ktorý ľudia poznali, strecha ho nechránila pred dažďom, nezdobil ho mramor a plachty ktoré ho pokrývali, boli za tie desaťročia značne opotrebované.

Farská kronika nám hovorí, že keď sprievod prechádzal okolo zničenej stredovekej kaplnky s výhľadom na dedinu, zastavil sa pri bráne a modlili sa ruženec. Pred štrnástimi storočiami ich otcovia na tomto mieste prijali vieru od svätého Patrika, prostého mnícha, kovotepca, ktorý vyrábal kalichy a patény pre prvé omše, ktoré sa začínali slúžiť v Írsku. Celé tisícročie mávali omšu v tomto malom kostole, až kým ho nevypálili a nezbúrali reformátori, ktorí im zakázali praktizovať vieru. Teraz niesli znak svojho prenasledovania k pamätníku svojej emancipácie, ale dali si záležať na tom, aby sa zastavili a uctili miesto, kde v ich malom kráľovstve, prvý krát zakorenila viera.

Keď veľká kamenná doska dorazila do chóru nového kostola, sám biskup, rodák z farnosti, primuroval na starú omšovú skalu mramorový obklad nového oltára. Kázeň, ktorú mal, sa nezachovala, ale rád si myslím, že vyzdvihol tento deň vzkriesenia viery. Opustená, vydrancovaná, ubitá po toľko rokov, viera zredukovaná na mrmlanie poverčivých sedliakov a prenasledovaných kňazov a rozbité ruiny kostola, ktorý stál po celé tie roky nad ich dedinou a takmer sa im vysmieval ako symbol ich zotročenia. To sa teraz skončilo a staré útrapy sa stali ich pýchou a radosťou, keď sa starý svet pominul, a nový Boží dom, ktorý postavili a ozdobili svojimi darmi, vyrástol hneď, ako mali možnosť ho postaviť.

Írsko, do ktorého som sa narodil, je iná krajina. Klišé o katolíckom Írsku je minulosť.  Ako dieťa deväťdesiatych rokov som zachytil posledný úder srdca „katolíckeho Írska“. Pamätám si svoju hrôzu a vzdor, keď ma každú nedeľu budili na svätú omšu. Museli sme prísť pol hodiny pred svätou omšou, ak sme chceli chytiť voľné miesto na sedenie a potom prežiť zúfalú nudu „Shine Jesus Shine“ a otrepané vtipy otca Trendyho,   prednášané z kazateľnice. Prvé sväté prijímanie som prijal len pre peniažný dar a so svojimi priateľmi a bratrancami sme si robili žarty, že v nič z toho aj tak neverím. A neveril som. Keď sa na to pozriem spätne, málokto z nás veril. Nasilu sme odpovedali na kňazove repliky a pri tom listovali vo farských oznamoch na zadnej strane brožúrky s modlitbami. Muži v zadnej časti kaplnky si rozprávali vtipy, ženy si navzájom posudzovali topánky a hodnotili deti sediace vpredu. Pamätám si, ako sa moja sesternica raz pýtala mojej tety, prečo musíme chodiť každý týždeň do kostola, aby sme sa rozprávali s kňazom. Povedala, že sa nerozprávame, ale modlíme sa, čo bolo pre mňa novinka, pretože som si myslel, že modlitba znamená rozprávať sa so sebou samým.

Keď som mal deväť rokov, stalo sa niečo zvláštne. Moja teta a jej rodina neboli na omši. Pamätám si, ako moja stará mama, keď sa na nich ľudia pýtali, s tvárou červenou od hanby klamala, že sú chorí, Pridali sa k ostatným, ktorí sa prestali unúvať chodením na omšu, bolo ich dosť, ale kostol zostal stále celkom plný. V tom istom roku som zažil obrovské potešenie, keď som sa v jednu nedeľu objavil v kuchyni oblečený na omšu, ale povedali mi, aby som sa prezliekol a išiel sa hrať von. Nemôžem ani opísať radosť, ktorú som mal v tej chvíli. Bolo to ako chrípkové prázdniny a ja som sa rýchlo pridal k polovici mojich priateľov, ktorých rodiny tiež prestali chodiť do kostola. Spieval by som Bohu aleluja, že ma ušetril toho opovrhovaného obradu, keby som bol býval v neho veril.

Pamätám si, ako môj otec navrhol kňazovi, aby v kostole umiestnil veľkoplošnú obrazovku a premietal obrázky a videá toho, čo sa stalo vo farnosti udialo za posledný týždeň. Mal to byť prostriedok na prilákanie stratených ovečiek. Tvrdenie, že duchovenstvo zapletené do masového zneužívania detí, spôsobilo veľké odpadnutie od viery nie je pravdivé. To bola len posledná rana, skutočný odpad spôsobila skôr nuda a pokrytectvo. Raz sa kňaz prišiel ospravedlniť mojej matke za Cirkev, že zlyhala, keď ju ako dieťa mala chrániť. Až teraz chápem, čo to vlastne znamená. Zdvorilo mu poďakovala, ale povedala mu, že si nie je istá, či jej dokáže povedať o Bohu niečo viac, ako ona sama. Zasmial sa a povedal jej, že samozrejme nedokáže! Ona len odpovedala: "Tak načo vlastne ste?"

Na sviatok Nepoškvrneného počatia 2002 sme sa ako vždy vybrali do Dublinu na vianočné nákupy. Veľa ľudí to tak robí, pretože vtedy deti majú v škole deň voľna. Nenávidel som a stále neznášam nakupovanie tak strašne, že moja matka mi vtedy dovolila túlať sa po mestských múzeách a kostoloch bez dozoru, vediac, že ​​som opatrný a rozumný, zatiaľ čo ona nakupovala v neďalekých obchodoch. Kým si prezerala výklady, vošiel som do starého, spustnutého kostola. Vždy som svojej babke zapálil sviečku na Nepoškvrnené počatie, mala v ten deň narodeniny a 11-ročnému chlapcovi dovolili hrať sa s ohňom naozaj len vtedy, ak svojej babke zapaľoval sviečku.

Vošiel som dnu a tam som videl svoju prvú tradičnú omšu.

Netušil som, čo sa deje, netušil som ani že je to omša, ale bol som úplne očarený. Nejako som uprostred prachu a vlhka, babiek ukrytých pod šatkami a čipkovanými závojmi a staršieho muža, ktorý sám na chóre spieval latinský chorál, spoznal, že Boh existuje a tam v tej nepoškvrnenej hostii, ktorej sa starý kňaz sa dotkýkal s takou bázňou, takou úctou a láskou, naozaj prebýva.

Tak sa začala prvá veľká láska v mojom živote. Moja rodina verila, že ma niekto zatiahol do nejakej sekty, ale prečo nie? V rokoch môjho dospievania to vyústilo do bizarnej situácie, že kým sa moji priatelia v sobotu večer vykradli z domu, aby šli piť, ja som sa v nedeľu ráno vykradol z domu, aby som cestoval 70 míľ s úplne „neznámymi“ cudzincami, aby som sa zúčastnil na omši niekde na parkovisku v priemyselnom parku. Kamaráti zháňali nové mobily, ja sochy svätých. Budem úprimný, keď som sa občas vyšmykol z domu a nelegálne pil s kamarátmi, mojej rodine sa uľavilo, keďže to bolo  normálne.

V ľuďoch, ktorí teraz tvorili moju kongregáciou, moju farnosť, som videl absolútnu lásku a zápal pre vieru, aký som mimo sveta Tradície nikdy nezažil. V ľuďoch, ktorí kľačali v daždi a fujavici na obitom parkovisku priemyselného parku, aby zbožne uctili konsekrované spôsoby. A čo bolo ešte divnejšie ľudia stále prichádzali, noví i vrátené duše.

Počas dvadsiatich rokov, čo som navštevoval tradičnú omšu, som sa prizeral začiatku malého vzkriesenia, nového ohňa, ktorý bol opäť zapálený. Horí pomaly, ale stále sa rozjasňuje. Spomínam si na radosť a hrdosť, akú som cítil, keď sme kúpili nepoužívaný protestantský kostol a priniesli doň sochu Panny Márie. Začali sme s ničím, len s niekoľkými izolovanými kaplnkami a oltármi, a teraz zažívame boom. Od niekoľkých rozptýlených spoločenstiev, z ktorých žiadne nepresiahlo niekoľko desiatok ľudí, až po kostoly so stovkami veriacich.

Dnes som vstúpil do farského kostola, ktorý postavili ruky môjho predka. Nevšimol som si to, keď som vchádzal, ale starý páter Trendy sa pripravoval na svätú omšu. V strede uličky stála kamera a on nastavoval plastovú zástenu odolnú voči COVIDu. Videl ma, ako som sa poklonil a okamžite zostúpil z presbytéria, prešiel okolo šiestich alebo siedmich zhromaždených:

"Nečakal som, že sem prídeš na omšu." povedal takmer s radosťou. Úctivo som pokrútil hlavou, lebo som bol som iba navštíviť hroby a zapáliť sviečku. Na omši som dnes už bol.

"Toto ste všetci, otče?" Opýtal som sa.
"Och, v priamom prenose sa bude pozerať niekoľko ďalších," odpovedal.

Pohliadol som na žalostné trosky viery, ktorú som kedysi poznal. Teraz sa scvrkla na starnúceho kňaza a hŕstku dôchodcov, plus kamera v uličke. Teraz tu nebol žiadny spevácky zbor, ten zanikol ešte pred COVIDom. Jeho miesto zastáva CD prehrávač. Dokonca aj socha Panny Márie je už preč, nahradila ju koláž brožúr o duševnom zdraví. Aký rozdiel oproti svätej omši, ktorú som navštívil dopoludnia, pri ktorej zneli spevy a hymny, pred spovedelnicou stál dlhý rad, prúd malých chlapcov v sutanách a rochetách pripravoval oltár, za rojenia sa mladých i starých ľudí zapaľujúcich sviečky a šepkajúcich modlitby, za zvonenia mincí padajúcich do pokladaničky s príspevkami na seminaristov, aby pomohli našim chlapcom pripraviť sa na kňazstvo. Dvaja moji spolužiaci sa teraz so mnou zúčastňujú na tejto svätej omši, pričom majú svoje vlastné rastúce rodiny, aby rozšírili zástup našich bábätiek a detí. Sledoval som ich a myslel som na druhú veľkú lásku svojho života a tešil som sa, že ak to bude Božia vôľa, budeme ďalej rozmnožovať ich rastúce počty.

Pri porovnaní týchto dvoch cirkví som si nemohol pomôcť, ale pomyslel som na úplnú zbytočnosť Traditiones Custodes. Má všetku silu a zúrivosť slávnej Chruščovovej hrozby „My vás pochováme!“. Dnes  máme na to jedinú odpoveď:  "No určite!" Nedokázali ste to ani keď ste mali všetko a my nič, tak teraz to už vôbec nedokážete. Džin je z fľaše vonku.

„Vieš, že sem vždy môžeš na omšu prísť,“ povedal otec Trendy, keď som otvoril dvere.
"Páter, som si istý, že jedného dňa prídem," odpovedal som.

Usmiali sme sa na seba a rozlúčili sa. Požiadal som ho, aby na mňa vo svojej omši pamätal a uistil som ho o svojich modlitbách. Vrátil sa do kostola a stlačil tlačidlo na diaľkovom ovládači CD prehrávača. Ihneď som ho zveril do opatery Panny Márie a zašepkal prosbu, aby sa raz moje želanie splnilo a na túto krízu Cirkvi sa zabudlo. V ten deň pobozkám prah môjho farského kostola, taká veľká bude moja radosť.

Maria, Mater Dei, Mater Ecclesia, Ora pro nobis.

13. 1. 2022

Pápež diktátor

Henry Sire, historik a bývalý člen Maltézskeho rádu (nezákonne vylúčený z rádu pre svoju výskumnú prácu o Františkovi) je ortodoxnými katolíkmi na celom svete pre svoju skvelú knihu o Jorge Mario Bergogliovi -„Pápež diktátor“ - dobre známy a uznávaný. Knihu možno kúpiť napríklad tu :  Papež diktátor (Marcantonio Colonna) | Martinus

Pre Gloria.tv poskytol dlhý rozhovor. Prvá dlhá časť je o Maltézskom ráde a je k dispozícii na ich stránke -- druhá časť sa zaoberá súčasným rímskym biskupom a budúcim konkláve a je veľmi zaujímavá pre všetkých ľudí, katolíkov aj nekatolíkov, zaujímajúcich sa o súčasnosť a budúcnosť Cirkvi. Túto časť uvádzame

Pápež diktátor vyšiel v roku 2017 a spôsobil značný rozruch. Aký je konkrétny prínos tejto knihy?
Pápež diktátor bol z väčšej časti len zhrnutím práce, ktorú už vykonalo mnoho novinárov pri analýze prešľapov, neporiadkov a omylov Františkovej vlády. Mojím hlavným príspevkom je, že som využil poznatky Argentínčanov, ktorí presne vedeli, aký Bergoglio je, postrehy, ktoré pre jazykovú bariéru neboli v anglicky hovoriacom svete známe.

Keď sa pozriete späť, čo by ste napísali inak?
V skutočnosti mi ďalší výskum ukázal, že som podcenil bahno korupcie, ku ktorej Bergoglio počas svojej argentínskej kariéry patril. Napríklad jeho úloha ochrancu klerikálnych sexuálnych predátorov. Veľmi ľutujem, že som nemal k dispozícii úplnejšie fakty, aby som mohol podať pravdivý obraz muža, ktorého kardináli v roku 2013 zvolili za pápeža.

Napríklad?
Keď som písal svoju knihu, nebol som si plne vedomý kultúry, morálnej a finančnej korupcie, do ktorej bola arcidiecéza Buenos Aires ponorená; Bergoglio nebol sám zodpovedný za túto kultúru, ale neurobil nič pre jej reformu a posilnil ju svojou politikou zakrývania. Existujú aj aspekty Bergogliovej ranej kariéry, ktoré mohol plne preskúmať iba argentínsky výskumník, najmä kontroverzná otázka jeho správania počas vojenskej diktatúry.

V knihe píšete, že Bergoglio vďačí za svoje zvolenie správe, ktorú prezentoval na biskupskej synode v roku 2001 a že tento prejav napísal monsignor kúrie Daniel Estivill. Bola to náhoda, že Estivill je tiež Argentínčan?
Pokiaľ viem, bola to náhoda a nie som si vedomý žiadneho spojenia medzi Bergogliom a Msgr. Estivillom. Ten bol požiadaný, aby napísal reč - ako tajomník biskupskej synody. Predpokladal, že Bergoglio to bude brať len ako usmernenie a bol prekvapený, keď neurobil žiadne zmeny a predniesol prejav presne tak, ako bol napísaný.

Vaša kniha obsahuje kapitolu o mafii zo St. Gallen. Avšak aj bez tejto skupiny: Nebolo to len otázkou času, kedy bude nejaký „František“ zvolený za pápeža, vzhľadom na skutočnosť, že v desaťročiach pred Františkom bola väčšina biskupov a kardinálov vyberaná z konformnej/liberálnej skupiny?
Je určite pravda, že ani Ján Pavol II., ani Benedikt neurobili veľa pre to, aby modernistov vytlačili z kolégia kardinálov. Vzhľadom na nízku úroveň modernej hierarchie bola šanca, že bude zvolený zlý pápež, reálna.

Takže?
Pamätajme však, že v roku 2013 sa zdalo, že Cirkev kráča smerom k obnove ortodoxie a tradície. Nie je pravda, že niekto ako Bergoglio by bol zvolený aj bez mafie zo St. Gallen. V skutočnosti, keď Benedikt abdikoval, očakával, že jeho štátny sekretár, kardinál Bertone, zariadi zvolenie kardinála Scolu ; ale Bertone mal osobný odpor proti Scolovi a Benedikta úplne sklamal. Konkláve sa tak dostalo do neporiadku a otvorili sa dvere pre intrigy zo St. Gallenu.

Scola stále obhajuje Františka a útočí na tých, ktorí kritizujú tento pontifikát. Benedikt vytvoril kardinálov ako O’Malley, Sandri, Scherer, Koch, Ravasi, Wuerl, Marx, Coccopalmerio, Bráz de Aviz, Versaldi – všetci vo vedúcich pozíciách. Ako sa mohla „benediktínska reforma“ stať realitou s takýmito ľuďmi?
Pápež Benedikt sa pri svojich menovaniach riadil, ako to sám nazval, politikou vyváženosti a výsledkom je, že mnohí z najhorších predstaviteľov modernej cirkvi sa dostali na jej vrchol. Ale najmä jeho výber kardinála Scolu za svojho nástupcu ukázal, že má zlý nos na ľudí. Scola sa zdal byť zdravým konzervatívcom, no v skutočnosti je len karieristom, ako ukázalo jeho následné správanie a práve z tohto dôvodu ho Bertone a talianski kardináli odmietli.

Existencia mafie zo Sankt Gallen nebola žiadnym tajomstvom. Benedikta XVI. evidentne táto skupina neznepokojovala a nepodnikol žiadne protiopatrenia.
Pamätajte, že skupina zo St. Gallen neuspela v konkláve v roku 2005, keď bol zvolený samotný Benedikt. Kto by predvídal, že v roku 2013 bude náhle vzkriesená?

Cirkevné kruhy nie sú známe tým, že by dokázali zachovať svoje tajomstvá. Naozaj veríte, že Benedikt, ktorého všetci považujú za veľmi inteligentného, ​​nevedel o týchto nebezpečenstvách?
Pápež Benedikt je určite veľmi inteligentný, ale je predovšetkým učenec a ukázal sa neschopný v politickom kalkule a v odhadovaní ľudského charakteru. Pointa však je, že Benedikt mal naozaj plán pre konkláve v roku 2013 - voľbu kardinála Scolu a očividne predpokladal, že sa to podarí. Skutočnosť, že sa to nepodarilo, rozvrátila všetky jeho kalkulácie; ale aj oveľa bystrejší pozorovateľ mohol len ťažko predpovedať, že mafia zo St. Gallen, ktorá sa prestala stretávať od roku 2005, náhle vstane z mŕtvych a bude mať rovnakého kandidáta.

A načasovanie Benediktovej abdikácie?
Benedikt úplne zlyhal v časovaní svojej abdikácie. Ak by to oddialil čo i len o šesť či dvanásť mesiacov, niekoľko kľúčových hráčov, vrátane samotného Bergoglia, by už bolo na dôchodku. Rovnako ako pri fiasku Bertone-Scola, Benedikt ukázal zlý politický kalkul a výsledkom bola grécka tragédia: zvolenie najhoršieho možného pápeža práve vo chvíli, keď sa zdalo, že Cirkev smeruje k obnove. Toto bolo najhoršie zo škôd, ktoré napáchal Druhý vatikánsky koncil.

Študovali ste u jezuitov. Pomáha to pochopiť Františka?
Iba v tom zmysle, že som bol svedkom kolapsu a skazenia Spoločnosti od Druhého vatikánskeho koncilu a Bergoglio ponúka klasickú ukážku tohoto pádu. Skôr mi pomohlo, že som polovičný Španiel, a preto rozumiem hispánskej kultúre, akou je aj tá Argentínska.

Hispánska kultúra?
Bergoglio je klasický produkt argentínskej spoločnosti, ktorá je karikatúrou španielskej spoločnosti, so špeciálnymi prvkami, ako je peronizmus. V podstate tí, ktorí sa snažia porozumieť Bergogliovi podľa štandardov anglosaskej alebo germánskej slušnosti a korektného správania, majú problém pochopiť kultúru bezzásadového sebectva, ktorá je pre Argentínčanov štandardnou súčasťou politickej atmosféry.

Medzi jezuitmi v Argentíne bol Bergoglio považovaný za „konzervatívca“. Za svoju kariéru vďačil „konzervatívcom“. Nemal oporu vo svojom ráde. Čo sa teda pokazilo?
Dotýkate sa veľkej záhady Bergogliovej kariéry, jeho premeny z pravej ruky „reakčného“ kardinála Quarracina v Buenos Aires na favorita St. Gallenskej skupiny. Jediné vysvetlenie, ktoré vidím, je to, že na sklonku vlády pápeža Jána Pavla II. sa očakávalo, že jeho nástupcom bude liberálnejší pápež a Bergoglio chcel byť na víťaznej strane. Nemyslím si, že pred rokom 2005vážne očakával, že bude sám pápežským kandidátom. Ale v podstate problém je v tom, že Bergoglio, ako typický perónista, ktorým je, nemá žiadne skutočné zásady.

Ako by ste opísali Františka z psychologického hľadiska? Bol na terapii u rakúsko-židovskej emigrantky Marie Langerovej, ktorá bola skôr marxistickým ideológom ako psychologičkou. Langerová bola približne vo veku Bergogliovej matky. František hovorí o svojej rodine, najmä o starej mame, ale nikdy nie o matke. Prečo?
Máte pravdu, že Bergoglio pochádza z ťažkého rodinného prostredia a vždy sa vyhýbal rozprávaniu o svojich rodičoch. Začínal ako vyhadzovač v nočnom klube (predtým, ako sa pridal k jezuitom) nie je presne taký, na akých sme boli zvyknutí u moderných Kristových námestníkov. Ale neviem dosť o jeho ranej histórii, aby som to mohol komentovať.

Nedávno ste na Twitteri vysvetlili, že porovnanie medzi Františkom a Stalinom by mohlo byť trefné. V akom zmysle?
Odpovedal som na komentár na Twitteri ale pointa mojej odpovede bola, že presnejšie je prirovnať Bergoglia k Perónovi.

Peronista, alebo len oportunista? Koľko kňazov bolo v nedávnej histórii menovaných za biskupov pre ich neochvejnú vernosť viere? Nie je oportunizmus prvou požiadavkou pre tých, ktorí chcú stúpať po kariérnom rebríčku v Cirkvi?
Existuje niekoľko výnimiek: napríklad kardináli Sarah a Burke. Bergoglia však odlišuje to, že oportunizmus je súčasťou prepracovanej politickej kultúry, v ktorej bol vychovaný a základom pre prefíkanú a manipulatívnu kariéru, v ktorej sa mu väčšina biskupov nevyrovná.

František je Italo-Argentínčan, ktorý riadi Vatikán taliansko-argentínskym spôsobom s množstvom prisluhovačov a pritakávačov okolo seba. Mala by sa cirkev stať viac anglosaskou?
Ja sám nie som veľmi anglosaský a nerád by som to redukoval na národné pomery. Pre Cirkev je určite katastrofa mať za pápeža predstaviteľa veľmi zlej politickej kultúry, akou je Argentína. Prvým krokom k reforme bude únik z tohto dedičstva.

Čo je toto za politickú kultúru?
Diktátorské metódy, samozrejme. Medzi ďalšie prvky tej kultúry patrí hlasitý populizmus, ktorý umožňuje politikovi tvrdiť, že podporuje ľudí, hoci v skutočnosti pre nich nič nerobí a dedičný antiyankeeizmus, ktorý bol motiváciou Františkovho katastrofálneho zapredania sa čínskej komunistickej vláde.

František sa rád skrýva za rozpory, napríklad tým, že nazýva interrupcie nájomnou vraždou a potratárku Emmu Boninovú nazýva jednou z „veľkých Talianok“. Aká "taktika" je za tým?
Toto je opäť typický peronizmus, ktorý vysiela protichodné signály protichodným stranám. Argentínčan by tomu rozumel úplne dobre, ale zvyšku sveta sa to javí ako nepochopiteľné.

Nepozná František okrem Peróna slová svätého Pavla „tvoja reč nech je áno, áno alebo nie, nie?
Počas celého jeho života bolo Bergogliovo áno nie a jeho nie áno.

7. novembra počas  modlitby Anjel Pána František nazval pokrytectvo "nebezpečnou chorobou duše“, hovoril proti „dvojtvárnosti, ktorá sa prejavuje jedným spôsobom, ale myslí inak a „využíva svoju pozíciu na rozdrvenie iných“. Zdá sa, že hovoril o sebe?
Ako mnohí ľudia, aj František má talent odsudzovať neresti, ktoré sú mu obzvlášť vlastné. Zdá sa, že ide o zvláštny druh sebapoznania, pri ktorom subjekt inštinktívne rozpoznáva neresť, ale nevidí toho, kto je za ňu vinný. Pomáha nám pochopiť, prečo ho páter Kolvenbach, generál jezuitov, na základe správ od Bergogliovych blízkych známych, v roku 1991 obvinil z dvojtvárnosti a nedostatku psychologickej rovnováhy.

Máte ako historik nejaké informácie o tom, čo sa stalo s listom, ktorý Kolvenbach napísal o Bergogliovi? Zmizol? Čo bolo jeho obsahom?
Správa otca Kolvenbacha bola v roku 1991 rozoslaná v mnohých kópiách členom Kongregácie pre biskupov. Väčšina kópií mala byť, ako sa obyčajne robí, zničená, keď sa Bergoglio stal biskupom. Jeden exemplár sa určite nachádzal v archíve Spoločnosti Ježišovej v Ríme a zmizol krátko po tom, ako sa Bergoglio stal pápežom. Očividne nechcel strácať čas. Minimálne jedna zo zostávajúcich kópií, viem to s istotou, je vo vlastníctve istej osoby, ktorá ju z obozretných pohnútok tají. Sám som list nevidel. O jeho obsahu mi povedal kňaz, ktorý ho čítal, a presne to, čo mi povedal, som uviedol v knihe Pápež diktátor. Viac neviem.

Kde robí František najväčšie škody?
Myslím si, že najväčšia škoda, ktorú pápež František robí, je neustávajúci prúd zlých biskupov a kardinálov, ktorých menuje. Pravdepodobne to povedie k ďalšiemu zlému pontifikátu ktorý bude nasledovať. Aj keby sme tomu zázrakom unikli, bude to otrasné dedičstvo, ktoré bude zaťažovať Cirkev roky.

Spomínate si na dobré rozhodnutie, ktoré urobil Francis?
Ale áno. Jeho vymenovanie kardinála Burka za patróna Maltézskeho rádu bolo dobré a spočiatku sa zdalo, že pomáha kardinálovi presadzovať tradičnú politiku v ráde; ale problém s takýmito gestami je v tom, že sa na ne nedá spoľahnúť a František ich dokáže v sekunde zmariť.

František je oportunista, ale len do určitého bodu. S Traditionis Custodes sa pustil do boja, ktorý nebude môcť vyhrať. Zdá sa, ako by nenávidel tých „dobrých“. Máte tušenie prečo?
Jednoducho plní program St. Gallenu - snaží sa vykoreniť tradíciu. A tiež je pravda, ako hovoríte, že je zaujatý proti dobrým ľuďom v Cirkvi. Počas svojej kariéry sa obklopoval kompromitovanými a morálne slabými práve preto, že mu to umožňuje ich ovládať.

Ako by ste odhadli dopad Traditionis Custodes?
„Traditiones Custodes“ sa vtipne prekladá ako „Žalárnici tradície“. Je to posledný pokus generácie Druhého vatikánskeho koncilu zastaviť obnovu tradície, ktorá je viditeľná medzi mladšími katolíkmi. Významnou vecou však je neochota väčšiny biskupov presadzovať jeho represívnu politiku. Faktom je, že pápež František už je taký nepopulárny, že mnohí biskupi radšej ignorujú jeho nariadenia, aj keď nemajú žiadne zvláštne sympatie k starej liturgii.

Zastaví Traditionis Custodes šírenie rímskej liturgie?
Jedna vec je istá: nastupujúca generácia katolíkov bude pokračovať v znovuobjavovaní duchovného bohatstva Cirkvi a bude pokračovať v spochybňovaní koncilových inovácií, ktoré sú len politickými a ideologickými rozhodnutiami, ktorých dôvody a logika pre mladú generáciu znamenajú len málo.

František sa štylizuje ako „pápež chudobných“, pričom je veľmi obľúbený medzi bohatými a ich novinármi. Hlása „milosrdenstvo“, ale tlieskajú mu tí, ktorí sa nestarajú o Božie milosrdenstvo, pretože si nemyslia, že sú hriešnici. Koho pápež teda František je?
Osem rokov jeho pontifikátu nám dáva jasnú odpoveď: František je pápežom St. Gallenskej mafie a svetových svetových médií, ktorých uznanie je jeho jediným cieľom.

Čo to znamená?
František nemá iný cieľ, len získať aplauz moderných elít tým, že podporuje ich excesy: klimatický alarmizmus, nekontrolovaná migrácia, nová verzia marxizmu, ktorý je v skutočnosti v službách moderného „woke“ kapitalizmu. Ak sa pozriete na Bergolia predtým, ako sa stal pápežom, prejavoval určité „ľudové“ sympatie v tom zmysle, že držal s odbormi atď., ale pre skutočne chudobných v Argentíne  neurobil nič a rovnaký je aj ako pápež. Jeho politikou je len udierať na citlivé struny a médiá otrocky reagujú a vykresľujú ho ako šampióna chudobných, pre ktorých v praxi nič nerobí.

Ako sa to všetko skončí?
Rôzni komentátori hovoria, že Rím je v stave typickom pre upadajúci, končiaci pontifikát a všetci  upierajú oči k ďalšiemu konkláve. Výsledok tohto konkláve je teraz obzvlášť nepredvídateľný, lebo Bergoglio vymenoval množstvo kardinálov z neznámych častí sveta a im úmyselne bránil stretnúť sa, aby sa navzájom spoznali.

Čo očakávate od ďalšieho konkláve?
Jedna vec, ktorú môžeme zaručiť, je, že ďalšie konkláve bude chaotické a môže vzniknúť rozkol aj v samotnom konkláve. Aj keby sa to nestalo, myslím si, že najpravdepodobnejšie je, že kardináli sa pokúsia zvoliť medzipápeža, aby upokojili katastrofálnu náladu, ku ktorej tento pontifikát tak hojne prispieva.

Medzipápeža?
Ďalší pápež nebude vedieť, čo robiť, nebude dávať jasný signál a zmätok, ktorý vytvorili Františkove nejasnosti, sa ešte viac prehĺbi. Budúcnosť však môže byť oveľa prekvapivejšia. Z Božej milosti si konkláve môže zvoliť aj dobrého pápeža.

Kto sú „dobrí kandidáti“ spomedzi súčasných kardinálov, ktorí by mohli mať šancu byť zvolení?
Sandro Magister v článku pred niekoľkými mesiacmi menoval kardinála Erdö, s ktorým som sa zoznámil, keď som bol v Ríme, ako jedného z popredných papabili – dosť prekvapivo vzhľadom na to, ako František sformoval Posvätné kolégium. Určite je úplne ortodoxný, ale úprimne povedané, nepoznám žiadneho kardinála, ktorý by mal schopnosť obnoviť Cirkev a viesť ju cestou skutočnej reformy, teda opaku imidžových gest, ktorými pápež František ohuruje sekulárne médiá. Pred piatimi rokmi by som povedal, že kardinál Sarah, ale teraz má 76 rokov a neviem, či má ešte toľko sily, aby urobil to, čo je potrebné, keby bol zvolený za pápeža.


[Zdroj Gloria.tv]

8. 1. 2022

Hilaire Belloc o vojne medzi svetom a Cirkvou
Carl Sundell

Blahoslavení, ktorí sú prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je kráľovstvo nebeské. Matúš 5:10

Oplatí sa pozrieť na trochu dlhé a vcelku zabudnuté Survivals and New Arrivals (1929) Hilaire Belloca znova a zo súčasnej perspektívy. Táto kniha, s podtitulom Starí a noví nepriatelia Katolíckej cirkvi, robí z Belloca jedného z najbrilantnejších obhajcov kresťanskej ortodoxie, viac než rovnocenného G.K. Chestertonovi a C.S. Lewisovi. Belloc v knihe tvrdí, že počas dvadsiatich storočí každé náboženstvo a každá filozofia, ktoré sa snažili poraziť katolicizmus zlyhali a pri tomto pokuse boli samotné viac-menej zničené. Ako stručne hovorí:

Aby sme pochopili situáciu dnešnej Katolíckej cirkvi, musíme rozoznať, ktoré z mocností, ktoré jej oponujú, dnes slabnú, ktoré sú v plnej sile [survivals], ktoré sa dnes javia ako noví, mocnejúci nepriatelia, hoci ešte nie pri plnej svojej sile [new arrivals].

Slabnúci nepriatelia

Medzi tie útoky na Cirkev, ktoré sú čoraz slabšie, Belloc ráta aj útok pomocou Biblie; teda argumentáciu, že ak sa cirkevné doktríny v Biblii nenachádzajú, tak sú všetky vymyslené (v Severnej Amerike tento útok vedú „tzv. fundamentalisti“). Tento nepriateľ od reformácie pomaly stráca svoj význam vďaka postupnému uvedomovaniu si (aj medzi protestantmi), že Cirkev priniesla Bibliu, a nie Biblia Cirkev. Práve Katolícka cirkev bola tou, ktorá zhromaždila a kanonizovala knihy Nového zákona (na koncile v Hippe a Kartágu na konci 4. storočia), viac ako tisíc rokov predtým, ako Martin Luther vystúpil proti „vymysleným“ cirkevným náukám tvrdením, že on svoju náuku zakladá len na evanjeliách a apoštolských listoch. Belloc veril, že Bibliolatria umiera a čoskoro sa pominie. V dobe, keď John Henry Newman, zanietený študent ranokresťanskej histórie, opustil anglikánsku cirkev aby vstúpil do Cirkvi rímskej, bol tento oponent v Európe už na smrteľnej posteli.

Ďalší útok, ktorý Belloc videl slabnúť, bol útok materialistický. Od 18. do konca 19. storočia prevládal materializmus, predstava, že existuje iba hmota a energia. Pokušenie myslieť si to nepochybne podporil aj vedecký pokrok, ktorý sa spoliehal na meranie a testovanie a experimenty v rámci hmotného sveta a z toho odvodzoval jeho zákony. Úspech techniky a vedy viedol k presvedčeniu, že len na materiálnych príčinách a následkoch skutočne záleží. Čoskoro však materialista prišiel do rozpakoch kvôli otázkam, na ktoré nevedel odpovedať. Napríklad: "Aké je materiálne zloženie pravdy?" „Ak existuje v mysli a myseľ pri objavovaní pravdy závisí na mozgu, nemali by sme byť schopní nájsť v mozgu nejakú tú pravdu, izolovať ju, dotknúť sa jej nejakou sondou, vypreparovať ju a preskúmať ju pod mikroskopom? Takáto otázka sa zdá absurdná, ale aké ďalšie otázky si máme klásť o pravde, ak je pravda len časťou materiálneho sveta? Belloc dospel k záveru, že hoci rozkvet materializmu bol veľkolepý a plný absolútneho presvedčenia, aj materializmus je v dohľadnej budúcnosti odsúdený na zánik.

Ďalší medzi útokmi je argument z bohatstva a moci. Po stáročia sa seriózne tvrdilo, že vzostup protestantizmu priniesol vzostup prosperity na Západe a že národy, ktoré sú najmenej schopné dosiahnuť a udržať prosperitu, sú práve katolícke národy. Porovnávanie dejín Španielska a Anglicka od 16. storočia podnes je údajne len jeden z mnohých príkladov. Navyše bohatstvo a moc Katolíckej cirkvi, dokonca aj v prevažne katolíckych národoch, počas vzostupu kapitalizmu a demokracie, neustále upadalo; osud pápežských štátov v Taliansku v 19. storočí to zjavne dokazoval. Už dávno sa verilo, že rast protestantského industrializmu bude trvalý a bude dôkazom nadradenosti tohto náboženstva. Ale pravda je, že nič nie je večné. Ak to budeme posudzovať podľa ľudského šťastia, nie je dôvod domnievať sa, že medzi protestantskými industrializovanými národmi je viac ľudského šťastia ako medzi agrárno-katolíckymi. Ako sa dá posúdiť šťastie miliónov trpiaceho ľudstva, žien a detí, ktoré sa lopotili v špinavých a temných továrňach protestantského Anglicka a Severnej Ameriky? Bola to Katolícka cirkev, ktorá odsúdila túto neľudskosť bohatých voči chudobným. A keď medzinárodný komunizmus na čele s Moskvou sľuboval, že pošle kapitalizmus na smetisko dejín, boli to rímski pápeži a poľský ľud, ktorí sa postavili proti tomuto bezbožnému ekonomickému systému, ktorý sa usiloval pripraviť ľudí o ich vlastný majetok a slobodu.

Potom je tu „historický“ útok proti Cirkvi; tento názor, prítomný už od čias Martina Luthera, dokázal rozbiť kresťanstvo na stovky siekt a tento útok vedú ho mnohé protestantské „denominácie“, teda že hlavné doktríny Katolíckej cirkvi sa nikdy v ranej cirkvi nevyučovali, ale neskôr boli vymyslené v Ríme. Medzi tie náuky patrí Eucharistia, primát apoštola Petra a jeho nástupcov, Trojica a ďalšie. Vezmime si napríklad objav, že údajná Konštantínova donácia (dokument často označovaný ako dôkaz legitimity pápežstva) je plná faktických chýb. To používajú protikatolícki historici na diskreditáciu autority pápežstva, hoci táto autorita bola uznávaná už storočia pred Konštantínom. Čo sa týka Eucharistie a omše, Belloc hovorí výrečne:

Povedzte napríklad nejakému človeku, že Hostia nebola pozdvihovaná skôr ako v jedenástom storočí; že o celibáte kléru sa počas desiateho storočia viedli zúrivé spory a v praxi nebol univerzálny: Povedzte mu, že vymenovanie za biskupa a opáta bolo v laických rukách pradávno pred vypuknutím sporu o investitúru, že pokľaknutia a svetlá a zvony sa začali používať vtedy a vtedy – v každom prípade by bol obyčajný človek, ktorý je tak zvyknutý na pozdvihovanie, celibát, atď, atď., že si nevie predstaviť iné podmienky, v šoku. Povedal by si: „Toto, o čom som veril, že je skutočnou matériou môjho náboženstva, o tom som si tiež myslel, že je jeho pevnou súčasťou od najstarších čias. Teraz, keď sa ukázalo, že to tak nebolo, považujem celé moje náboženstvo za nedôveryhodné.

Tento typ útoku na Katolícku cirkev bol istý čas celkom účinný, hlavne u nevzdelaných katolíkov, ktorí neboli dosť sofistikovaní, aby pochopili, že učenie Cirkvi nebolo žiadnym spôsobom zmenené či porušené inými spôsobmi, akými sa tieto doktríny praktizovali alebo uplatňovali. Nepodstatné zmeny v slávení omše nezmenili vieru bežnú medzi ranými kresťanmi, že Eucharistiu treba skutočne uctievať ako Telo a Krv nášho Pána. Spôsob rozhodovania o tom, kto by mal byť biskupom, nezmenil ani nepoškodil presvedčenie, že niekto by mal byť biskupom. Tento druh ofenzívy, podobne ako fundamentalistický útok, bol odsúdený na zánik, čiastočne aj preto, že sa na obzore ukazoval nový, mocnejší nepriateľ.

Tento novší nepriateľ sa v Bellocovej knihe nazýva „vedecká negácia“ alebo filozofia, ktorú dnes poznáme ako scientizmus. Podstatou tohto útoku na katolicizmus je, že veda osvedčila svoju metódu získavania pravdivého poznania a akékoľvek domnelé poznatky o našej ľudskej prirodzenosti, ktoré nie je možné overiť touto vedeckou metódou, možno pokojne nazvať poéziou alebo fikciou. Tento spôsob myslenia prevládal dve storočia, počas ktorých naozaj vedci pomocou vedeckej metódy a skúmania nimi pozorovaných údajov objavili mnohé pravdy. Celý svet ospevoval tieto úspechy, tak niet divu, že vedci, naplnení neobyčajnou pýchou, si začali myslieť, že ich metóda je jedinou možnou metódou získavania pravdy. Je to len malý krok od predpokladu, že extravagantné náboženské postuláty, ako je napríklad viera v zázraky, treba jednoducho zavrhnúť ako nevedecké a teda nepravdivé. A keďže toľko náboženských výrokov sa, podobne ako zázraky, týka reality iného sveta, prečo by sa náboženstvo vo všeobecnosti nemalo odmietnuť ako poézia alebo fikcia? Touto metódou sú všetky náboženstvá a všetka metafyzika úspešne zredukované na intelektuálny prach, alebo ako Belloc hovorí, sú vedecky vyvrátené. Ale triumf vedeckej negácie bol klamný, ako aj mnohí z jej zástancov začali tušiť. Generácia vedcov, ktorá nasledovala Darwina, bola naplnená touto herézou, ktorá prežíva až dodnes; ale v tomto uvažovaní je do očí bijúca chyba, ktorá z neho na nás uprene hľadí. Veda nie je statická. Objavy v jednom veku vedy sú v rozpore s objavmi v ďalšom veku. Navyše, vďaka niektorým vedcom sa vynález jadrových bômb stal zárukou, ak nie existencie neba hore, tak existencie pekla tu dole. Pokračujúce vedecké objavy, od teórie veľkého tresku až po zdanlivo plánovaný pôvod života na Zemi, robia čoraz nepravdepodobnejšiu predstavu, že všetko možno vysvetliť vedeckými pozorovaniami a meraniami. Belloc sa toho už nedožil, ale hypotéza multivesmírov, ktorú predložili na vysvetlenie pôvodu vesmíru bez Boha stvoriteľa, je natoľko vzdialená vedeckým dôkazom, že záver, ktorý treba vyvodiť, sa zdá byť jasný každému mysliacemu človeku: niektorí vedci sú ochotní opustiť aj samotnú vedu a prijať bláznivé fantázie, len ak im to len pomôže zbaviť sa Boha a náboženstva.

Tieto útoky považuje Belloc za stále slabnúce, sotva živoriace a prechádza k hlavným silám súčasnej opozície voči Katolíckej cirkvi.

Hlavná opozícia

Dominantnou črtou hlavného odporu voči náboženstvu v jeho dobe, bola podľa Belloca, absolútna dôvera, že sa podarí úspešne zaútočiť na pravdu a krásu katolíckej viery. Tento útok prichádza v troch formách: nacionalizmus, antiklerikalizmus a moderné myslenie. Títo traja nepriatelia katolíckej viery sú očistení od doktrín, ktoré sú explicitne a v priamom rozpore s náukou Cirkvi. Namiesto toho, útočia priamo proti samotnej Cirkvi; sú to tri spôsoby hlbokej nenávisti postavené na pohyblivých pieskoch, ktoré pohlcujú akúkoľvek možnosť pravdy alebo krásy.

#1 Nacionalizmus

Podľa Belloca sa nacionalizmus na Západe veľmi podobá náboženstvu; dokonca natoľko, že intenzitou uctievania národa a ochote venovať všetko veci národa, bez ohľadu na ľudské náklady, konkuruje pravému náboženstvu. Nacionalizmus vidí svoju vec tak, ako kresťanskí mučeníci vnímali krásu a pravdu svojho náboženstva, ako niečo, za čo sa určite oplatí zomrieť. Belloc nespochybňuje potrebu vlastenectva; je to tmel, ktorý udržuje národ dobre organizovaný, šťastný a produktívny. Belloc spochybňuje tendenciu vnímať národ ako samoúčelný cieľ, ktorým ale nie je. Boh je cieľ, pretože všetci sme nasmerovaní k Bohu, či už si to uvedomujeme, alebo nie. Nie všetci sme však smerovaní k štátu, ako k cieľu. Ak má byť štát naším cieľom, tak sme v skutočnosti odsúdení na záhubu. Ľudské vlády prevezmú právomoci bohov, ktorí môžu odmeňovať a trestať, keď pôjdeme proti nim. Osvoja si právo ostrakizovať a trestať tých, ktorí uctievajú falošných bohov. Niektorí takíto uctievači falošných bohov budú katolíkci, ktorí (podľa názoru uctievačov národa) sú až príliš katolícki. Táto skutočnosť v Anglicku bola dobre ilustrovaná už dávno. Kráľ Henrich VIII. sa vzbúril proti Katolíckej cirkvi, vzdoroval pápežovi, ba postavil sa nad pápeža, čo znamenalo prenasledovanie tých katolíkov, ktorí sa odvážili postaviť sa proti jeho vôli. Alžbeta I. pokračovala v prenasledovaní a ešte viac oslabila Cirkev. Odvtedy je Katolícka cirkev na druhom mieste za národnou anglikánskou cirkvou podporovanou z daní. Ak by Belloc písal len o päť rokov neskôr, mohol by citovať Hitlera a Mussoliniho, aby dokázal svoj názor, že nacionalizmus vedie s Cirkvou smrteľný zápas a že bude požadovať uctievať bohov národa a nie Ježiša Krista.

#2 Antiklerikalizmus

Antiklerikalizmus je zjednodušene definovaný ako nenávisť alebo nedôvera voči všetkým katolíckym náukám a kléru. Prečo je v protestantských kultúrach toľko antiklerikalizmu? Musí to byť preto, lebo Katolícka cirkev je univerzálna a uznáva samú seba ako pravé a univerzálne Božie slovo. To ide proti zmyslu protestantizmu, pretože protestantizmus bol od svojho počiatku náboženstvom samostatných národov, ktoré presadzovali nároky svojich národných siekt proti nároku univerzálnej Cirkvi, ktorá by zjednotila všetky národy v jedinej univerzálnej Pravde, ktorú hlásal Ježiš. Vernosť ku Kristovej pravde musí byť v protestantskej mysli rozdelená, alebo deliteľná, a to vysvetľuje, prečo sú protestantské sekty, ktoré sa navzájom dosť líšia, zároveň úplne odlišné od Cirkvi, ktorú vnímajú ako spoločného nepriateľa. Keď hovoríme o Cirkvi, Belloc píše:

Chce zabrať v ľudskom myslení viac, než len miesto, ktoré zaujíma vlastenectvo; chce ovplyvňovať celú spoločnosť, nie len jej časť, a ovplyvňovať ju ešte dôkladnejšie ako spoločný jazyk... Nepripúšťa tézu, že zákonodarstvo a vládne opatrenia, ktoré sú v Jej očiach nemorálne, sa Jej netýkajú; že v kresťanstve, ktoré Ona vybudovala, musí mlčaním a súhlasom tolerovať to, čo je odsúdeniahodné.

Liberálne zmýšľanie však trvá na právach obidvoch strán a na tom, že Cirkev nesmie prerušiť jeho poslanie slúžiť svetu, telu a diablovi. Preto doktrína o odluke Cirkvi od štátu. Štát nechá Cirkev na pokoji, ale iba vtedy, ak Cirkev nechá na pokoji štát. Vernosť Kristovi musí ustúpiť Caesarovi. Slobodomurári, už od Thomasa Jeffersona, boli organizovaní ako armáda a organizovane sa postavili proti každému záujmu Katolíckej cirkvi. Nepriateľstvo slobodomurárov voči Cirkvi je celosvetové. Je slabšie v spoločnostiach, kde je Cirkev už slabá, ale nesmierne tam, kde je silná. Podľa Belloca antiklerikálne zmýšľanie vie, že v konečnom dôsledku s Katolíckou cirkvou vedie súboj na život a na smrť  a jeho nepriateľské útoky sa dovtedy neskončia. Belloc obšírne hovorí o úpadku antiklerikálneho hnutia vo svojej dobe (1929), ale vzostup Hitlera a pokrok medzinárodného ateistického komunizmu dodali novú energiu a nádej tým, ktorí by radi zničili Cirkev. Od Bellocovej smrti (1953) sa akýkoľvek optimizmus, ktorý Belloc mal, zdá byť rozptýlený udalosťami, ktoré znížili význam náboženstva v našej dobe a veľkou krízou dôvery v morálnu autoritu s mnohé tradičné doktríny Cirkvi, ktorú priniesla liberálna rakovina.

#3 Moderné myslenie

Belloc považuje uctievanie moderného myslenia za ten najničivejší útoku na Cirkev; to znamená uctievanie len toho najnovšieho tvrdenia o akejkoľvek téme, bez ohľadu na zdroj s pravdivosť. Uctievanie novšieho ako lepšieho. Najnovšie verdikty o náboženstve, samozrejme, vo všeobecnosti vyslovujú tí, ktorí žiadne náboženstvo nemajú a preto majú malé alebo žiadne právo hovoriť. Nepriznávajú nadprirodzenu žiadnu dôveryhodnosť a takmer každá náboženská tradícia je vystavená osočovaniu, pričom najbežnejšou nadávkou je „stredoveký“. Ako hovorí Belloc:

... (moderné myslenie) pozerá na tú najohavnejšiu z panorám dneška, na priemyselné mesto a porovnáva ho veľmi tendenčne so stredovekým mestom ... označuje spoločnosť za bohatú, aj keď veľká časť jej obyvateľov napoly hladuje; verí, že každá nová hypotéza v prírodnej vede je dokázaná skutočnosťou, hoci pomohla zničiť pol tucta ďalších takýchto hypotéz, vytvorených a zastávaných v posledných päťdesiatich rokoch.

Moderné myslenie na jednej strane pripúšťa, že môžu existovať absolútna, ale na druhej strane hovorí, že ich nemôžeme poznať. Žiada aby sme verili vede, a potom nám hovorí, že aj samotný rozum je podozrivý. Odkedy Einstein objavil relativitu, všetky veci sa začali považovať za relatívne. Medzi týmito relativitami kraľuje morálny relativizmus. Dobro sa teraz môže zdať zlom a zlo dobrom. Nie je prekvapujúce, že Einstein považoval morálne dogmy židovsko-kresťanského dedičstva za také odporné.

Potom máme povinné verejné vzdelávanie pre všetkých; ale pri všetkom tomto nátlaku v škole nie je absolútne dovolené ani len spomenúť jednu absolútnu vec, ktorú by katolíci radi videli učiť svoje deti, prirodzenú túžbu uctievať spravodlivého a milosrdného Boha. (V Spojených štátoch tento fenomén nadobudol účinnosť, keď Najvyšší súd v roku 1962 vyhlásil modlitbu na verejných školách za protiústavnú, čo je nepochybne úvodná salva ateistickej vojny proti náboženstvu, ktorá viedla k úpadku náboženstva v Amerike.) Navyše, Belloc tvrdí, že verejné vzdelávanie obsahuje určitú dogmu, implicitnú v povinnej školskej dochádzke: verejné vzdelávanie musí byťprogresívne. Pokrok zmetie mŕtve trosky minulosti. A tie trosky, ktoré treba v prvom rade odstrániť, je úloha Katolíckej cirkvi pri vytváraní a udržiavaní západnej civilizácie. Preto v literatúre a verejnom diskurze chýba akýkoľvek významnejší odkaz na príspevok katolíkov a Cirkvi k dobru spoločnosti za celé tie veky.

Dá sa spoľahnúť, že populárna tlač a médiá budú slúžiť nepriateľom Cirkvi. Vedia to urobiť niekoľkými spôsobmi: ignorovaním náboženských záležitostí, o ktorých je potrebné diskutovať; vysielaním škandálov náboženských osobností; neustálym hlásaním progresívnych hodnôt, ktoré majú tendenciu zakrývať alebo dokonca odporovať tradičným hodnotám; tlač vyzdvihuje imbecilitu moderného myslenia prostredníctvom prílišného zjednodušovania a senzáciechtivosti; demagógiou slúžia politickým stranám, najmä nacionalizmu, a tak neustále vedú vojnu s Cirkvou; tým, že poskytujú fórum, na ktorom môžu odvážne hovoriť trubadúri sekularizmu a progresivizmu a zároveň obmedzujú katolíkov, aby verejne hovorili iba na katolíckych fórach, kde sú ich šance na konfrontáciu so sekulárnym myslním za rovnakých podmienok výrazne obmedzené.

Noví nepriatelia


Belloc potom hovorí o nováčikoch, ktorí čakajú na krídlach na povel k útoku na Cirkev. Keďže sú za horizontom, je ťažšie ich identifikovať, pomenovať a opísať ich charakter. Belloc sa doteraz zaoberal útokmi proti katolíckej teológii a Cirkvi, ale v novej vlne predpokladá útok na katolícke morálne učenie, nové pohanstvo, ktoré bude určite súperiť s pohanstvom starovekého Ríma, alebo ho dokonca prevýši. Belloc definuje nové pohanstvo ako náboženstvo, ktoré sa vzpiera náboženstvu samotnému. Zdá sa, že nový pohan nemá dobre vyvinuté svedomie, nemá ho založené ani na prirodzenom zákone, ani na Písme. Belloc sa pýta, či si nový pohan o sebe myslí, že má jeho existencia nejaký iný účel, ako len starosť o jedlo, drogy a genitálie. Tento nový pohan nevidí vo svojom bytí žiadny metafyzický účel. Neuvažuje ani o tom, či prežije svoju fyzickú smrť v akejkoľvek podobe, ani sa netrápi súdom. Je skrátka protikladom katolíka. Je padlý, ako padol Adam, ale stále považuje svoj bezbožný svet za rajskú záhradu. Namiesto Boha si postavil obraz Satana, pretože sám je stvorený na podobu Satana, je to rebel až do krajnosti. Vzdoruje všetkým tradíciám a predstavuje si, že je slobodný, konečne slobodný, aby mohol vládnuť vo svojom, vlastnoručne vyrobenom pekle.

Ale v skutočnosti si tento slobodný pohan zúfa. Uctieva iracionálne a škaredé povyšuje nad krásne, o čom svedčí nová literatúra, architektúra, maľba a hudba. Najviac zo všetkého obhajuje rozpustenie morálky, čo je úplné etické zúfalstvo. Ak v nejakej inštitúcii možno vidieť, že nový pohan sa topí v zúfalstve, je to manželstvo. Belloc mal pravdu, keď si v roku 1929 všimol, čo odvtedy exponenciálne rastie. Ako hovorí: „...je zrejmé, že ľahkosť a frekvencia rozvodov sú mierkou toho, ako ďaleko tá ktorá kresťanská spoločnosť pokročila smerom k pohanstvu.“

Rýchly pokrok pohanstva možno badať najmä v spojení Európy s cudzími kultúrami, najmä z Afriky a Ázie, ale hlavne s vonkajšími vplyvmi, ktoré sú filozoficky ateistické. Belloc hovorí:

Nie je to dobrá vec; je to veľmi zlá vec, tento nový rešpekt voči nekresťanským a protikresťanským kultúram mimo Európy. Nakoľko to bude pokračovať, nevyhnutne to vyvolá, ako to už v mnohých prípadoch vyvolalo, pohŕdanie kresťanskou tradíciou a filozofiou, ako niečím, čo je zároveň staromódne i detinské. Nejeden prominentný európsky autor priznáva nie len dôvernú znalosť, ale aj úctu k budhistickej negácií Boha a osobnej nesmrteľnosti. Na opačnom konci zasa máte úctu k pohanskej bezohľadnosti a pohanskej doktríne práva dobyvateľa.

Ďalším veľkým nepriateľom katolicizmu je islam, ktorý Belloc považuje za starú hrozbu aj za nového nepriateľa. Prestal byť starou hrozbou, keď zaostal za rýchlym pokrokom Európy v priemyselnej výrobe a vývoji zbraní. Ale v poslednej dobe rýchla expanzia islamu do celého sveta vzkriesila jeho súperenie so Západom a islam stále berie katolicizmus ako svojho najväčšieho rivala. Nedávny rast islamu znamená, že by nám tu mali biť poplašné zvony, no Belloc nám pripomína, že samotný islam je výtvor proroka, ktorý čerpal inšpiráciu z Katolíckej cirkvi, a preto je islam v skutočnosti herézou, lebo do istej miery obdivuje Ježiša a Máriu. Či Cirkev a islam niekedy uzatvoria prímerie, zostáva otvorenou otázkou.

Nové sekty subjektívneho charakteru, založené nie na Tradícii alebo autorite, ale skôr na osobných duchovných skúsenostiach, sa pripojili k islamu v súťaži o dominantné svetové náboženstvo. Jednou takouto sektou, ktorá je v súčasnosti populárna, je hnutie Christian Science. Belloc nemyslí, že by tieto druhy siekt mohli mať v budúcnosti akúkoľvek nadvládu nad ľudskou rasou. Pre Belloca: „Vaše čisto subjektívne náboženstvo sa neodvoláva na dôkazy. Odvoláva sa len na intenzitu nadšenia a možno ešte na niečo viac. Chýbajúca podstata a pravdepodobný nedostatok vytrvalosti nám nedáva veľa dôvodov sa subjektivistov báť.“ (Avšak len o pár rokov prišlo Hitlerovo hnutie naplnené hrubo imaginárnym vzývaním temných okultných síl, založené na pohanskom černoknažníckom náboženstve, ktoré existovalo v Nemecku pred príchodom kresťanstva.)

Vyhliadky do budúcnosti

Belloc očakáva, že Kresťanstvo (v civilizačnom zmysle) bude pohanskými nájazdníkmi našej doby zredukované až na pokraj vyhynutia. Avšak rozličné motory odporu proti Cirkvi nemajú dobre zadefinovaný základ pre svoju existenciu. Nie je na nich nič pozitívne a všetko, čo je v nich negatívne, prináša príležitosť na nápravu. Katolícka cirkev si za dvetisíc rokov vybudovala ustálený a dobre definovaný filozofický a teologický základ svojej existencie a preto je v pozícii premeniť moderný svet z jeho sebeckého zúfalstva na niečo oveľa ušľachtilejšie a duchovnejšie. Nové pohanstvo sa rozhodlo vyhnúť sa veľkým otázkam existencie Boha, ľudskej duše, prečo sme boli stvorení, aký je náš osud atď. Je to, ako keby sa tieto záležitosti vyriešili bez toho, aby sa čo i len preskúmali. Ale Cirkev sa týmto záležitostiam nikdy nevyhýbala a ak by ju počúvali tí, ktorí na to nevidia dôvod, dokázala by zvíťaziť vo Veľkej diskusii.

Noví pohania napríklad odmietajú kresťanskú vieru vo vzkriesenie s odôvodnením, že je v rozpore so zákonmi chémie. Je zrejmé, že nemajú žiadnu skutočnú predstavu o kresťanskej náuke, ktorá neučí nič také, ako vzkriesenie, ktoré vedie k obnoveniu telesných rozkoší súčasného života. Novopohanské vyvracanie akejkoľvek katolíckej doktríny je vedené hlúpou predstavou, že záležitosť netreba skúmať hlbšie, ako je prvý povrchný dojem. Belloc teda uzatvára: „Úspech alebo neúspech nášho boja proti novému pohanstvu bude v budúcnosti oveľa viac závisieť na tom, aby ľudia vedeli, čo je Katolícka cirkev, než od čohokoľvek iného.

Post scriptum


Na konci svojich úvah sa Belloc pýta, či je na mieste nádej, že kresťanstvo bude obnovené. Myslí si, že bezprostredne tomu nič nenasvedčuje. Klesajúca trajektória viery a morálky všade navôkol nevzbudzuje optimizmus. Napriek tomu, Belloc naznačuje, že katolícky vzdor zosvetšteniu nie je beznádejný. Na inom mieste Belloc hovorí, že Cirkev je večne porazená, zároveň však vždy prežíva svojich dobyvateľov, a že neveriaci budú mať ťažkosti vysvetliť, ako mohla Cirkev, ktorá nie je nadprirodzená, spravovaná “s tak „bláznivou imbecilitou“ prežiť dvetisíc rokov.

Je možné, že existuje nejaké dno, pod ktoré bezbožná morálka už nemôže klesnúť a keď sa priblíži k tomuto bodu, dozrie čas na skutočnú nádej a obnovu viery? Belloc naznačuje, že pád dno je nevyhnutný a keď sa to stane, zostane už len jeden smer ktorým ísť a to návrat k Cirkvi. Keby sa dožil našej doby, videl by, že novopohania, usilujúci o dosiahnutie tohoto morálneho dna, poslední z nových nepriateľov, teraz vo väčšine ohľadov tvoria hlavný zbor nepriateľského vojska. 

„Ďalej sa ukazuje,“ trvá na alternatívnych riešeniach Belloc, „že v tomto smere zatiaľ nemá Katolícka cirkev konkurenta... Naša civilizácia je produktom Katolíckej cirkvi, tak ako je vinič produktom konkrétneho podnebia. Vezmite vinič do inej klímy a zomrie... Ale ak by sa ma opýtali, aké znamenie treba hľadať, aby sme ukázali, že pokrok viery je na dosah, odpovedal by som slovom, na ktoré moderný svet zabudol. Prenasledovanie. Keď sa vráti prenasledovanie, nastane ráno."

Keby žil v našej dobe, Belloc, by si všimol rôzne spôsoby prenasledovania Katolíckej cirkvi a to nielen zo strany tých, ktorí sú mimo, ale najmä aj zo strany tých, ktorí sa nachádzajú na najvyšších miestach cirkevnej hierarchie, čo je fenomén, ktorý bol v Bellocových dňoch sotva postrehnuteľný. To, že niektorí budú znášať prenasledovanie a dokonca zomrú pre Krista, musí živiť našu vieru, že Kristus stále žije a že to, čo sľúbil, je čistá pravda.... „Budem s vami po všetky dni, až do skončenia sveta.“

7. 1. 2022

Sloboda k záhube


II. Vatikánsky koncil, Dignitatis humanae:

Tento Vatikánsky cirkevný snem vyhlasuje, že ľudská osoba má právo na náboženskú slobodu. Táto sloboda pozostáva v tom, že všetci ľudia musia byť chránení pred donucovaním zo strany jednotlivcov alebo spoločných skupín a vôbec akejkoľvek ľudskej moci tak, aby v náboženskej oblasti nik nebol nútený konať proti svojmu svedomiu a nikomu sa nebránilo konať podľa vlastného svedomia súkromne i verejne, tak jednotlivo, ako aj v spoločenstve s inými, v patričných medziach. Okrem toho vyhlasuje, že právo na náboženskú slobodu má svoj skutočný základ priam v dôstojnosti ľudskej osobnosti, ako to vysvitá zo zjaveného slova Božieho a zo samého rozumu. Toto právo ľudskej osoby na náboženskú slobodu sa má zákonite uznávať ako občianske právo v právnom poriadku spoločnosti.



Bl. Pius IX., Quanta cura:

Proti náuke Písma a Cirkvi a sv. Otcov tvrdia bez ostychu, že najlepší stav spoločnosti je taký, ak sa verejnej moci neprisudzuje povinnosť trestať zákonnými trestami tam, kde sa ubližuje katolíckemu náboženstvu, ibaže by to bolo v záujme verejného poriadku. Vychádzajúc z tejto celkom falošnej a bludnej idey o vládnutí a spoločnosti, nehanbia sa zastávať ďalšiu bludnú domnienku, nanajvýš zhubnú katolíckej Cirkvi a spáse duší, ktorú náš predchodca bl. pamäti Gregor XVI. nazval pominutím zmyslov (Mirari vos, 1832), totiž, že vraj sloboda svedomia a vyznania je prirodzeným právom každého človeka, v dobrej spoločnosti by to malo byť uzákonené a zákonom zaručené a občania majú právo verejne vyjadrovať svoje všelijaké názory slovom, tlačou či inak. Keď toto drzo zastávajú, zaiste rozumom neuvažujú, že hlásajú slobodu k záhube.




5. 1. 2022

Mění nám naše náboženství 
Marcel Lefebvre


Zcela na počátku chci vyjasnit jedno nedorozumění a to tak důrazně, abych se k němu již nemusel víckrát vracet: Nejsem žádným vůdcem nějakého hnutí a už vůbec ne hlava nějaké vlastní církve. Nejsem, jak se nepřetržitě píše „vůdce tradicionalistů“. Došlo to tak daleko, že se jistí lidé začali označovat jako „lefébvristé“, jako by šlo o nějakou politickou stranu nebo teologické učení, či systém. To je nepřípustný způsob řeči.

V náboženské oblasti nezastupuji žádné osobní učení. Po celý svůj život jsem se držel toho, čemu jsem se naučil ve školních lavicích francouzského semináře v Římě, totiž katolického učení, tak, jak jej učitelský úřad vyučuje a nepřetržitě po celá staletí předává dál od doby smrti posledního apoštola, která znamená konec Božího zjevení.

V tom nemůže být obsaženo nic takového, co by mohlo ukojit hlad žurnalistů toužících po senzacích a čím by potom chtěli krmit dnešní veřejné mínění. Přesto se ocitla celá Francie ve stavu vzrušení, když bylo oznámeno, že budu 29. srpna 1976 v Lille sloužit Mši svatou. Co na tom bylo tak mimořádného, že biskup celebruje svatou mešní oběť? Musel jsem kázat před celým lesem mikrofonů a každá z mých vět, byla chápána jako nějaké senzační prohlášení. Co jiného jsem řekl, než to, co by mohl říci kterýkoliv jiný biskup?

A to je právě rozřešení této hádanky: Jiní biskupové již řadu let totéž neřekli. Slyšeli jste například často o vládě našeho Pána Ježíše Krista nad lidskou společností?

Nemohu se dosti vynadivit nad tím, co jsem sám musel prožít. Vždyť tito biskupové byli z větší části mými kolegy na studiích v Římě a mají totéž vzdělání jako já. A najednou jsem zůstal zcela sám. Neboť oni jsou to, kdo se změnili, oni se odchýlili od toho, co se kdysi naučili. Já sám jsem nic nového nevymyslel, já zůstávám při starém. Kardinál Garrone (1) mi totiž jednou řekl: „Ve francouzském semináři nás zavedli do omylů.“ V čem nás zavedli do omylů? Cožpak nedal před koncilem své děti, které navštěvovali jeho vyučování katechismu, tisíckrát opakovat vyznání jejich víry: „Můj Bože, věřím pevně všechny pravdy, které jsi nám zjevil a které nás skrze Církev svatou učíš, protože ty jsi neomylný a ty nás klamat ani vést do omylů nemůžeš?“

Čím to, že všichni tito biskupové prodělali takovou změnu? Mám nato toto vysvětlení: Oni zůstali ve Francii a nechali se pomalu infikovat. Já v Africe jsem toho byl uchráněn. Přišel jsem zpět právě v roce zahájení koncilu. To už spadla na Církev pohroma. Druhý vatikánský koncil pouze otevřel stavidla, která dosud zadržovala příval.

A velice brzy, dokonce ještě před koncem čtvrtého sezení bylo zhroucení zde. Téměř všechno mělo být odplaveno, především ale modlitba.

Křesťan je pobouřen modlitbami, které se po něm požadují. Modlitby, které se kdysi učily nazpaměť byly odstraněny a zesměšněny jako nesmyslné drmolení a již se neučí, nedostanou se už ani do katechismů s vyjímkou Otčenáše v jeho protestantské verzi.......

Testovaly se na katolických školách dvanácti a třináctileté děti: Jen několik znalo zpaměti Otčenáš, francouzsky samozřejmě, několik Ave Maria. S jednou nebo dvěma vyjímkami neznaly tyto děti ani apoštolské vyznání víry, ani Confiteor, vzbuzení víry, naděje a lásky, lítosti, ani Anděl Páně, Memorare atd. ... Jak to mají také všechno znát, když většina z nich o tom nikdy neslyšela? Modlitba musí být „spontánní“, musí být odříkávána Bohu z celého srdce, říká se dnes a pohrdá se tak podivuhodnou pedagogikou Církve, která všechny tyto modlitby, v nichž hledali své útočiště ti největší svatí, tak skvěle vypracovala.

Kdo ještě dnes povzbuzuje křesťany modlit se ranní a večerní modlitbu s celou rodinou před jídlem a po jídle. Slyšel jsem, že v početných katolických školách se nechtějí před začátkem vyučování modlit z důvodů, že se nesmí zraňovat svědomí nevěřících školáků nebo jiných konfesí a také se nesmí projevovat navenek triumfalistické pocity. V těchto školách se připouští, aby byla přijímána velká většina nekatolíků a dokonce nekřesťanů a nedělá se nic proto, aby byli vedeni k Bohu. Malí katolíci musí pod těmito záminkami respektovat názory svých kamarádů a svou víru skrývat.

Poklekání je již praktikováno jen malým počtem věřících. Bylo nahrazeno úklonou hlavy nebo mnohem častěji, naprosto ničím. Přijde se do kostela a sedí se. Mobiliář kostelů byl vyměněn, lavice s klekátky hozeny do ohně, na mnoha místech byla zavedena pohodlná sedadla, podobná těm ve veřejných budovách, což ostatně umožňuje nabídnout publiku pohodlné sezení, neboť kostely se často využívají ke koncertům. Byla mi přinesena zpráva z jedné adorační kaple velké pařížské farnosti, kterou navštěvovali četní pracovníci ve chvílích své polední přestávky, aby se poklonily Nejsvětější Svátosti. Jednoho dne byla kaple kvůli adaptaci zavřena. Když byla znovu otevřena, kostelní lavice s klekátky zmizely. Na silném nataženém koberci byly postaveny hluboké čalouněné lavice, jistě velice drahé, podobné těm, jež bývají v budovách velkých firem a leteckých společností. Postoj věřících se ihned změnil. Někteří si klekli na koberec, ale většina se usadila pohodlně s nohou přes nohu před tabernákl. Klérus této farnosti měl zcela zřejmý úmysl, neboť nepořídil tak drahé zařízení bez toho, aby neuvážil, co dělá. Ukazuje se zde, že existuje snaha změnit vztah člověka k Bohu ve smyslu důvěrnosti a nenucenosti jako by se stýkali dva sobě rovní. Jak máme být přesvědčeni o tom, že se nalézáme v přítomnosti Stvořitele a Pána, který je Vládcem všech věcí, když byla odstraněna gesta a postoje, které byly ztělesněním „ctnosti bázně Boží“? Není zde také nebezpečí, že bude umenšen cit pro Jeho skutečnou přítomnost v tabernáklu?

Katolíci bývají také mateni úmyslnou banalitou a dokonce vulgaritou kultovních míst, která jsou jim vnucována. Všechno, co přispívalo ke kráse budov a k lesku bohoslužebných ceremonií bylo podezíráno z triumfalismu. Vybavení chrámů se muselo přizpůsobit všednímu zařízení, aby bylo „blíže našemu životu“. Ve staletích silné víry se přinášelo Bohu to nejdrahocennější, co tehdy bylo. Právě ve venkovských chrámech můžeme vidět to, co nepatřilo k běžnému lidskému životu: Pozlacené umělecké práce, umělecká díla, jemná plátna, krajky, vyšívání, sochy Matky Boží korunované drahokamy. Křesťané přinášeli peněžní dary, aby Nejvyššího ze všech sil co nejvíce uctili. Všechno to podněcovalo modlitbu a pomáhalo duším pozvednout se. To jsou přirozené lidské postoje. Tři svatí králové předložili zlato, kadidlo a myrhu, aby se mohli přiblížit k chudičkým jesličkám v Betlémě. Na katolících se páchá násilí, pokud jsou nuceni se modlit v jednoduchém prostředí, ve „víceúčelových prostorách“, které se neliší od jiných veřejně přístupných prostor, dokonce se jim někdy ani nevyrovnají. Tu a tam se vzdáváme krásného gotického nebo románského kostela, aby se místo toho stavěly kůlny jistého druhu prázdné a fádní. Nebo se pořádají „domácí mše“ v bytech, v jídelnách a dokonce v kuchyni. Byl jsem zpraven o jedné takové mši, která se konala v bytě zemřelého za přítomnosti jeho rodiny a jeho přátel. Po slavnostní ceremonii se odnesl kalich pryč a servírovaly se zákusky na stejném stole a se stejným ubrusem. A zatím asi sto metrů odtud kolem krásného kostela ze 13. století poletovali a zpívali Pánu pouze ptáci.......

Čtenáři, kteří ještě zažili předválečnou dobu, si jistě vzpomínají na vroucí slavnosti procesí Božího Těla s nejrůznějšími oltáři, písněmi, okuřováním, zářící monstrancí, která byla knězem nesena na slunci mezi zlatem vyšívanými baldachýny, na chrámové korouhve, květy, zvony. To vše vštěpovalo do duší dětí cit pro modlitbu a zůstávalo v nich hluboce vtištěno po celý život.

Tento prvotní aspekt modlitby se dnes zdá velice zanedbávaným. Bude se i zde znovu mluvit o nezbytném vývoji a novém životním stylu? Nikdo se nenechá odradit od příprav pouliční demonstrace jen proto, že se tím ohrozí pouliční doprava. Ti, kdož se jich účastní nepociťují ani nejmenší strach, že by mohlo být zneužito jejich politických názorů nebo jejich oprávněných či neoprávněných požadavků. Proč má být pouze Bůh stále odsouván stranou a proč se mají jen křesťané zříkat vyznání veřejné úcty, která Mu přísluší?

Důvod téměř úplného zmizení procesí ve Francii nespočívá ve vychladnutí citů věřících, je způsobeno spíše novými předpisy duchovních pastýřů, kteří ale na druhé straně neustálé zdůrazňují potřebu „aktivního zapojení Božího lidu“.

V r.1969 byl v departmentu Oise sesazen biskupem jeden farář, protože, ačkoliv to bylo zakázáno, uspořádal tradiční slavnost Božího Těla. Přitáhl na ní desetkrát více lidí, než měla celá jeho vesnice. Můžeme říci, že se nová duchovní správa, která v tomto ohledu protiřečí i koncilnímu dokumentu o svaté liturgii, řídí hlubokou touhou křesťanů, kteří zůstávají s takovou formou zbožnosti spojeni?

Co se jim nabízí jako náhrada? Málo, neboť péče o bohoslužby rapidně upadla. Protože kněží už denně neslouží mši svatou a většinou koncelebrují, počet mší se značně snížil. Na venkově je prakticky nemožné během týdne navštívit mši svatou. V neděli se musí zajet autem na místo, které je na řadě, aby ho kněz ve svém sektoru navštívil. Početné chrámy ve Francii jsou trvale uzavřeny, jiné se otevírají jen někdy v roce. K tomu se ještě připojuje krize povolání, či spíše malé chápání toho, k čemu se tím člověk připravuje. Plnění náboženských povinností bude rok od roku těžší. Větší města jsou všeobecně lépe zaopatřena, ale většinou je nemožné přijímat, například v první pátky nebo neděle v měsíci. Na denní mši není přirozeně ani pomyšlení. Ve většině městských farností je mše jen na objednávku, pro určité skupiny, v jistou, s nimi dohodnutou hodinu a ve formě, která je zkrášlena poznámkami týkající se aktivity a života skupiny, takže náhodný příchozí se na takové mši cítí cize. Dosavadní tzv. soukromé mše se kladou do protikladu k těmto společným mším a ztrácejí svůj kredit. Těmito bohoslužbami se však ve skutečnosti společenství věřících štěpí do malých skupin. Nezřídka celebruje kněz v bytě za účasti křesťanů, kteří jsou zapojeni v katolické akci nebo v nějakém jiném spolku. Nebo najdete rozpis bohoslužeb na nedělní ráno podle různých jazykových společenství: portugalská mše, francouzská mše, španělská mše... V době, kdy se cestuje stále více do zahraničí, budou katolíci nuceni se zúčastňovat mší, při nichž nebudou rozumět ani jediné slovo, ačkoliv musí poslouchat, že je nemožné se modlit bez „spoluúčasti“. Jak to mají udělat?

Žádné mše nebo jen málo, žádná procesí, žádné modlitební pobožnosti, žádné nešpory.

Společná modlitba je zredukována do nejjednodušších formulí. Když ale věřící překoná těžkosti hodinových rozvrhů a místních změn, co nalezne aby utišil svou duchovní žízeň? O liturgii a o závažných znetvořeních která utrpěla budu hovořit ještě později. Zůstaňme prozatím více při vnějším jevu věci, při formě těchto společných modliteb. 

Velice často zraňuje náboženské cítění katolíků atmosféra „slavení“, především zaváděním profánních hudebních rytmů se všemi možnými druhy bicích nástrojů, kytar a saxofonů. Hudební pracovník, který je zodpovědný za sakrální hudbu v jedné diecézi severní Francie napsal, opírajíce se o četné známé osobnosti hudebního světa: „Bez ohledu na to, že je tak běžně označována, není hudba těchto písní moderní. Tento hudební styl není nový, nýbrž byl již běžně používán na velice profánních místech a ve stejných společnostech (kabarety, varieté, často jako doprovod pro více nebo méně lascivní tance okrášlené cizokrajnými názvy).......... Pokud vás svádí k pohybu swing, všichni se cítí být vedeni k tomu, aby se pohupovali v kyčlích. To je ale ´řeč těla´, která je naší západní civilizaci jistě cizí, soustředění prospívá málo a její původ je spíše podezřelý.

Většinu času nedodržují naše ansámbly přesně rytmus a bicí selhávají, neboť je to stojí již tak mnoho námahy při 6/8 taktu osázeném ne čtvrtkovými, nýbrž osminkovými notami... Není to už potom tak veselé a nemáte sice chuť se pohupovat v bocích, ale beztvarý rytmus vám umožní lépe poznávat ubohost melodie.“

Co zbude při tom všem z modlitby? Naštěstí, jak se zdá na mnoho míst se nevrací podobné barbarské zvyky. Když chce někdo zpívat, je podroben produktům oficiálních institutů na církevní hudbu, neboť nepřichází v úvahu aby se využívalo podivuhodného dědictví minulých staletí. Ty obvykle používané melodie – to jsou vždy ty stejné - jsou produktem nadmíru průměrné inspirace. U těch lépe vypracovaných kusů provozovaných chórem je pozorován profánní vliv, vyvolávají spíše smyslovost, než povznášejícího vlivu na duši jako je tomu například u gregoriánského chorálu. Tyto nové texty jsou složeny v novém slovníku, jako by před dvaceti lety nějaká potopa odnesla všechny ty antifonáře z nichž by se noví skladatelé mohli inspirovat; vyšel ale rychle z módy a za krátkou dobu byl nesrozumitelný. Nesčetné gramofonové desky k animaci, které připravily faráři s parafrázemi žalmů, které byly vydávány za žalmy a které vytlačily posvátné texty inspirované Bohem. Proč nebyly zpívány samotné žalmy?

Nedávno vznikla následující novota: Na kostelních dveřích byla přibita následující výzva: „Chvalme Boha tleskáním!“ Během mše pozvednou všichni přítomní na pokyn „animátora“ ruce nad hlavu a tleskají nadšeně do taktu a činí tak na svatém místě nezvyklý pohanský hluk. Takový druh novinek, který na nic nenavazuje a který se zkouší transplantovat do liturgie umělecká gesta nemá jistě žádnou budoucnost. Přispívá však k zastrašování katolíků a činí je ještě bezradnějšími. Nemusíme jít nezbytně na „Gospel nights“(2), ale co máme dělat, když tak zřídka najdeme nedělní mši bez těchto neutěšených praktik?

Skupinová duchovní správa, jak zní nyní odborný název, nutí věřící k novým druhům gest, jejichž užitečnost oni nevidí a která jsou jim odporná. Především se musí vše dělat kolektivním způsobem s diskusí a výměnou názorů na evangelium a potřásáním rukou.........
Lid při tom rozmrzele sleduje kolik ukazují ručičky na hodinkách. Poslední statistiky ukazují v době mezi lety 1977 a 1983 obnovený zřetelný úbytek návštěvy mší, zatímco lehce přibylo osobních modliteb. Podle zveřejněných dotazů v Sofres (3) v Madame Figaro ze září 1983 zněla první otázka: „Chodíte k přijímání jedenkrát v týdnu nebo častěji - nebo sotva jednou za měsíc?“ To v něčem odpovídá také návštěvě mše, neboť dnes téměř všichni přijímají. Kladné odpovědi klesly o 16 až 9 %. Skupinová duchovní správa tedy věřící nezískala.  Jak je to jen těžké být dnes katolíkem! I beze mší s „výměnou názorů“ ohlušuje francouzská liturgie přítomné proudy slov. Mnozí si stěžují, že se během mše již nemohou modlit. Kdy se potom mají modlit?

Zmatení křesťané tu stojí tváří tvář náboženským receptům, které jsou samozřejmě vždy schváleny hierarchií, za předpokladu, že se vzdalují od katolické spirituality. 

Ty nejcizejší a nejvzdálenější recepty jsou Jóga a Zen. Neblahý orientalismus, který vede zbožnost pod záminkou „duševní hygieny“ na falešnou cestu. A jak strašnou škodu způsobuje „řeč těla“, která je ponížením důstojnosti člověka a s tímto velebením těla je současně v rozporu povznesením duše k Bohu! Tyto nové módní trendy, které společně s mnoha jinými zavádějí dokonce v klášterech kontemplativní řády jsou mimořádně nebezpečné a dávají za pravdu těm, kteří říkají: „Mění se nám naše náboženství!“





Z Listu zmäteným katolíkom, mierne skrátené 



1 Kardinál Gabriel-Marie Garrone † byl prefektem Posvátné kongregace pro katolickou výchovu a předsedou kardinálské komise jmenované Pavlem VI., která měla zrušit Kněžské bratrstvo sv. Pia X. 


2 organizovány oratoriánem P.Guy de Fatto večery modliteb, přímluv, moderních náboženských modliteb a písňových doprovodů podle způsobu amerických Gospel - Songs.

3 „Madame Figaro“: Týdenní příloha „Le Figaro“; „Sofres“: soukromý statistický institut pro dotazování ve Francii, většinou o politických nebo vědeckých názorech.

3. 1. 2022

Vzdorujte propagande vyvolávajúcej strach

Brat André Marie, M.I.C.M

Epištola z tejto nedele sa končila nasledujúcim veršom: „Neľakajte sa ich hrozieb a neplašte sa, ale uctievajte sväto Krista, Pána, vo svojich srdciach,“ (1Pt 3:14-15a). Slová prvého z Kristových námestníkov, ktoré ma povzbudili, sú slová, ktoré by sme mali dobre premeditovať, aby sme uzreli našu cestu cez ťažkosti týchto dní. Veď žijeme pod vládou strachu a strach môže byť rukách našich nepriateľov mocným nástrojom manipulácie. Výsledkom je, že mnohí ľudia sú strašne „vyľakaní“.

Slová svätého Petra ma včera zasiahli tak, ako nikdy predtým. Na počudovanie ma na to pripravila návšteva chiropraktika. Keď som odchádzal z jeho ordinácie (v o niečo lepšom stave, ako keď som vošiel!), mal som zvláštny pocit z toho, že som mu potriasol rukou a potom na mňa doľahla úľava, že on nie je „sociálne dištancovaný“. To roztopilo ľady a on v krátkom rozhovore spomenul poučnú anekdotu: Istý reprezentant mesta oslovil jeho a ďalších majiteľov firiem so žiadosťou, aby sa „zaviazali“ dodržiavať kvôli Covid-19 určité bezpečnostné odporúčania navrhované CDC a štátom New Hampshire. Tento chiropraktik sa ohradil a povedal predstaviteľovi mesta: „Radšej nebudem prispievať k šíreniu strachu.“

Od tej návštevy, od štvrtku až do nedele, som veľa premýšľal o tom, ako celá táto psychologická operácia okolo Covid-19 – najväčší experiment sociálneho inžinierstva v dejinách sveta – ako veľmi závisí od strachu, strachu obklopujúceho „neviditeľného nepriateľa“, ktorý, ako nás nútia veriť, číha všade, no najmä v iných ľuďoch. Pričom zdanlivo zázračnou výnimkou sú rozsiahle a masové nepokoje, ktoré nám priniesli profesionálni marxistickí agitátori ako Antifa a Black Lives Matter.

Strach je jedna z jedenástich vášní. Tie sa podľa filozofie delia na šesť žiadostivých (epithymétikon, concupiscibile, dychtivých) vášní: láska, nenávisť, túžba, odpor, radosť, smútok; a päť vznetlivých (thymoeides, irascibile, hnevlivých, agresívnych) vášní: nádej, zúfalstvo, odvaha, strach a hnev. Tieto vášne sú dobrými služobníkmi, ale zlými pánmi. Preto by mali byť vždy pod kontrolou rozumu, rovnako ako samotný rozum sa musí podrobiť prirodzenému a nadprirodzenému Božiemu zákonu. Ako dar Ducha Svätého má strach (volaný bázeň) veľmi cenné a potrebné miesto v našom duchovnom živote; a dokonca aj ako vášeň, alebo emócia, sa dá využiť v náš prospech. Ale ako všetky naše emócie, aj vášeň strachu môže byť na našu škodu manipulovaná našimi viditeľnými a neviditeľnými nepriateľmi.

Neresť: nástroj kontroly

Ako podrobne ukázal Dr. E. Michael Jones vo svojej knihe Libido Dominandi: Sexual Liberation and Political Control, nezriadená túžba po pohlavnej rozkoši je tiež mocným nástrojom kontroly. Možno vášeň strachu nie je až taká účinná, ale trúfam si povedať, že je prinajmenšom na druhom mieste. Existuje tiež podobnosť v spôsobe, akým sa tieto dve vášne dajú ovládať; Takže ak pozrieme ako ovládanie a manipulácia fungujú u jednej, uvidíme, ako by sa dala použiť u druhej. Strach a žiadostivosť, ak sa používajú v tandeme, sú zničujúcou kombináciou.

Existujú ľudia, ktorých manipulačné techniky pripomínajú metódy démonov. Príkladom je zosnulý Jeffrey Epstein, ktorý sa opäť dostal na titulky vďaka zatknutiu jeho spolupáchateľky Ghislaine Maxwellovej. Minulý týždeň ju zatkla FBI tu v New Hampshire, ani nie hodinu a pol od miesta, kde teraz píšem. Podľa Epsteinových obetí bola Maxwellová tou, ktorá verbovala a pripravovala neplnoleté ženy na zneužívanie týmto slizkým predátorom.

Epstein, ktorý na týchto úbohých dievčatách najskôr ukájal svoje nezriadené žiadostivosti, ich však používal aj ako návnadu na chytenie mocných ľudí, ktorí navštevovali jeho ostrov v Karibiku a jeho súkromné ​​lietadlo (prezývané „Lolita Express“). Tým sa podobal na démona: tým, že získal dôkazy o nerestiach a hriechoch mocných ľudí, ktorí navštevovali jeho bordello, mohol si od nich vynútiť láskavosť. Inými slovami, ovládal ich vďaka manipulácií s ich neresťami – v tomto prípade pomerne hrubým spôsobom, lebo materiál na vydieranie získaval kamerami skrytými v „súkromných“ izbách jeho paláca potešenia. Démoni, samozrejme, nemajú záujem o vydieranie ako také, ale ovládajú nás tým, že manipulujú s našimi neresťami. Čím menej sme pod vplyvom nerestí a hriechov, tým menšiu kontrolu nad nami majú.

Čo sa týka strachu, ešte jedna vec je u Epsteina zaujímavá. Je zrejmé, že nemanipuloval len žiadostivosťou, ale aj strachom. „Operácia návnada“ nie témou iba špionážnych filmov; veľmi dlho boli používané spravodajskými agentúrami: americkými, ruskými, izraelskými atď. (jedna správa hovorí, že Epstein a Maxwellová obaja spolupracovali s Mossadom, čo by nebolo až tak ťažké uveriť). Niekedy je to nástroj na regrutovanie špiónov, niekedy len staré dobré vydieranie. Ale zvážte to z Epsteinovho hľadiska. Potrebuje láskavosť od mocného človeka, ktorého máte v moci, kvôli kompromitujúcim materiálom. Nasleduje rozhovor: „Bola by škoda, keby sa vaša žena dozvedela, pán senátor... o tých fotkách, myslím. Urobte mi prosím túto láskavosť a vaše tajomstvo je u mňa v bezpečí!" To nie je len manipulácia žiadostivosti, ale aj strachu. Aj keď senátorova manželka pravdepodobne už vie, že sa vydala za gaunera, jeho politickí oponenti by nepochybne odhalenia použili, ak by to presiaklo do správ. A „informovaných zdrojov“ je množstvo.

Len na okraj, vzhľadom na morálny profil väčšiny obyvateľov bažiny v okrese Columbia (Washington), prečo sa čudujeme, že z toho miesta pochádza toľko zla a tak málo dobra? Takéto vydieranie a manipulácia je tam bežná. Ak sa zdá, že zatiaľ dávam len málo odkazov na zdroje, ktoré by podporili tieto moje riadky. Nie je to kvôli nedostatku materiálu; Jednoducho nechcem upriamovať pozornosť na chúlostivé detaily.

Bernaysova príručka propagandy

Späť k strachu. Článok Richarda Gundermana „Manipulácia amerického myslenia: Edward Bernays a zrodenie vzťahov s verejnosťou“ nám má veľa čo povedať. Pretože skvelo odhaľuje spôsob, akým sme manipulovaní propagandou, budem citovať niečo z Gundermanovho článku. (O jej téme sa oveľa podrobnejšie hovorí vo vyššie spomínanej knihe Dr. E. Michaela Jonesa.)

Na začiatku článku Gunderman cituje úprimné a takmer neuveriteľné slová z Bernaysovho „hlavného diela“, knihy z roku 1928, Propaganda:

Vedomá a inteligentná manipulácia s organizovanými zvykmi a názormi más je dôležitým prvkom demokratickej spoločnosti. Tí, ktorí manipulujú s týmto neviditeľným mechanizmom spoločnosti, tvoria neviditeľnú vládu, ktorá je skutočnou vládnucou silou našej krajiny. Sme riadení, naše mysle sú formované, naše chute formované a naše idey inšpirované prevažne ľuďmi, o ktorých sme nikdy nepočuli... Sú to oni, kto ťahá za nitky, ktoré ovládajú verejnú mienku.

Gunderman pokračuje:

Bernays čestne vykladá svoje presvedčenie a zámer. Bernays, ktorý sa narodil v Rakúsku v roku 1891, v roku, Sigmund Freud keď publikoval jednu zo svojich prvých prác, bol dvojnásobným Freudovým synovcom. Jeho matka bola Freudova sestra Anna a jeho otec Ely Bernays bol bratom Freudovej manželky Marthy.

Rok po jeho narodení sa rodina presťahovala do New Yorku a Bernays neskôr vyštudoval na Cornell poľnohospodárstvo. Ale namiesto farmárčenia si vybral kariéru v žurnalistike a nakoniec pomohol administratíve Woodrowa Wilsona presadzovať myšlienku, že cieľom USA v prvej svetovej vojne je priniesť demokraciu do Európy. …

Keď Bernays videl, aká účinná dokáže byť propaganda za vojny, rozmýšľal, či by sa mohla ukázať rovnako užitočná aj v čase mieru.

Slovo propaganda však nadobudlo trochu pejoratívny význam (ktorý sa ešte zhoršil počas druhej svetovej vojny), takže Bernays presadzoval výraz „public relations - vzťahy s verejnosťou“.

Na základe poznatkov svojho strýka Sigmunda – na ich vzťah Bernays rád a často spomínal – vyvinul prístup, ktorý nazval „engineering of consent - inžinierstvo súhlasu“. Poskytol vodcom prostriedky na „ovládanie preskupovanie más podľa našej vôle bez toho, aby o tom vedeli“. Na to bolo potrebné apelovať nie na racionálnu časť mysle, ale na nevedomie.

Majte na pamäti, že „nevedomie“ je „id“ strýka Sigmunda, o ktorom Dr. Jones hovorí, že je synonymom vášní. Bernays teda „inžinieruje súhlas“ manipuláciou s vášňami ľudí. Majte na pamäti, že toto sa stalo osvedčenou metódou už v 20. rokoch! Ak niečo, odvtedy sa to zdokonalilo.

Gunderman píše:

Bernays získal pôsobivý zoznam klientov, od výrobcov ako General Electric, Procter & Gamble a American Tobacco Company až po médiá ako CBS a dokonca aj politikov ako Calvin Coolidge. Aby vylepšil nelichotivý imidž prezidenta Coolidgea, zorganizoval Bernays „palacinkové raňajky“ a koncerty v Bielom dome s Al Jolsonom a ďalšími účinkujúcimi z Broadway. S Bernaysovou pomocou Coolidge vyhral voľby v roku 1924.

Bernaysove propagačné kampane sa stali legendami. Aby prekonal medzi ženami „odpor“ voči fajčeniu cigariet, Bernays počas veľkonočného sprievodu v roku 1929 usporiadal demonštráciu, na ktorej sa moderné mladé ženy pýšili svojimi „fakľami slobody“. Cigarety Lucky Strikes propagoval tým, že presviedčal ženy, že zelená farba škatuľky cigariet patrí medzi najmódnejšie farby. Úspech sa prejavil v nespočetných výkladoch a módnych prehliadkach. V tridsiatych rokoch 20. storočia propagoval cigarety ako prostriedok na ukľudnenie hrdla a chudnutie v páse. Ale doma sa Bernays pokúšal presvedčiť manželku, aby sa toho zlozvyku zbavila. Keď našiel u nich doma balíček jej Parlamentiek, každú z nich roztrhol a hodil do záchoda. Hoci Bernays propagoval cigarety ako upokojujúce a zoštíhľujúce, zdá sa, že vedel o niektorých skorých štúdiách spájajúcich fajčenie s rakovinou.

A potom prichádza špeciálna zmienka o vášni, ktorá je našou témou, o strachu:

Bernays na predaj produktov využíval aj strach. Pre poháre Dixie Bernays spustil kampaň, v ktorej strašil ľudí, aby si mysleli, že iba jednorazové poháre sú hygienické. V rámci tejto kampane založil Výbor pre štúdium a podporu hygienického výdaja potravín a nápojov.

Znie to povedome? Iné nádoby na pitie neboli hygienické – nepochybne sa hemžili s mikrobiálnymi „neviditeľnými nepriateľmi“, ktorí vás a vašu rodinu zabijú po niekoľkých nič netušiacich dúškoch vašej obľúbenej tekutiny. Dixie poháre sú spása! To bolo vtedy. Teraz nás zachraňujú masky, sociálne dištancovanie, zbytočnými lockdownami zničené rodinné podniky a iné nezmysly – ale najmä spásna vakcína, o ktorú by sme mali všetci prosiť. Všimnite si tiež, že Bernays objavil význam falošnej byrokracie pre podporu predaja - orgán s pompéznym názvom „Výbor pre štúdium a podporu hygienického výdaja potravín a nápojov“. My Američania sme pre byrokratov často hlupáci, najmä pre takých, ako sú tí nadutí a všemocní promotéri dnešnej koronamánie.

Covidová hystéria: nonstop psychologická operácia


Strach predáva. Niektorí z mojich čitateľov sú dosť starí na to, aby si spomenuli na slávnu reklamnú ofenzívu roku 1964, ktorá pomohla k zvoleniu Lyndona Johnsona. Porazil Barryho Goldwatera, ktorého označoval za vojnového jastraba. Na vrchole studenej vojny, keď sa ľudia báli „bomby“, to bol veľmi účinný politický marketing. Nemusíte byť až taký starí, aby ste si spomenuli na reklamy Karla Maldena na cestovné šeky American Express, ktoré boli na strachu založené a ktorých bolo veľmi veľa. Politici, poisťovne, domáce spotrebiče, dokonca aj kozmetické výrobky sa predávajú pomocou strachu. Nikdy nezabudnem na pravdivé priznanie, ktoré som počul od predajcu Rainbow [vzduchový filter] o tom, že strach je hlavnou súčasťou jeho propagácie tohoto produktu. Počas studenej vojny CIA a ďalšie súčasti amerického hlbokého štátu so svojimi priateľmi v mediálnom impériu Henryho Lucea využili strach z „červenej hrozby“ na vybudovanie veľmi nezdravého amerického impéria, čiastočne aj odstránením katolíckeho sociálneho učenia, doma aj v zahraničí, ako to dostatočne zdokumentoval David Wemhoff vo svojej knihe John Courtney Murray, Time/Life a American Proposition.

Podobne aj „Vojna proti teroru“ prinútila Američanov, aby pripustili všetky možné druhy porušovania našich slobôd, od zákona Patriot Act až po násilné prehliadky telesných dutín na letiskách a podobne. Tieto a podobné manévre Veľkého štátu sú orwellovskou manipuláciou, ktorá z Veľkého brata urobí dobromyseľného ochrancu, ktorý chráni úbohých obyvateľov Oceánie pred takými ľuďmi, ako je Emmanuel Goldstein, ktorého sa v denných dvoch minútach nenávisti učia báť a nenávidieť. (Prosím, ospravedlňte môj skok do sveta 1984, ale je príliš aktuálne.)

Čo sa týka COVID-19, každý deň zažijeme viac ako dve minúty nenávisti, strachu a hystérie. Je to non-stop psychologická operácia. Avšak proti oficiálnej straníckej línií sa stavajú stále ďalší virológovia, imunológovia, lekári i iní profesionáli, ktorí sa nestotožňujú s politikou, ktorú razí CDC, WHO, Malthuziáni, Big Tech, Big Pharma, mainstreamové média a iní korzári profitujúci z paniky. Treba sa otriasť a zbaviť reťazí strachu.

Ako poraziť strach a manipuláciu

Chcel by som uzavrieť tieto úvahy pohľadom na poznatky obsiahnuté v záverečných troch odsekoch článku Sofo Archona „Manipulácia založená na strachu: Ako politici, marketéri a médiá vytvárajú strach na kontrolu más“:

Prvou a najdôležitejšou vecou je identifikovať strach, keď sa v nás objaví, a pokúsiť sa ho vidieť taký, aký je, bez toho, aby sme sa mu vyhýbali alebo predstierali, že tam nie je. Tým, že strach vynesieme z podvedomia do svojho vedomia, budeme môcť preskúmať, odkiaľ pochádza a aké posolstvo sa nám snaží odovzdať, čo nám pomôže lepšie mu porozumieť, a teda sa s ním vysporiadať. V skutočnosti výskum naznačil, že práve priznanie emócie strachu a explicitná identifikácia strachu môže pomôcť zvládnuť jej následné účinky na naše správanie.

Technika, ktorú výskumníci odporúčajú, sa nazýva „označovanie afektov“, čo v podstate znamená pomenovanie emócií, ktoré človek prežíva – „uchopenie“ pocitu intelektom, ak chcete: „Teraz prežívam strach“. Toto jediné nám pomáha upokojiť sa. Ako pri exorcizme, kde je démon nútený odhaliť sa menom, akonáhle sa zistí identita emócie, teraz máme „rúčku“, pomocou ktorej ju môžeme uchopiť a podmaniť si. Tá istá technika sa dá použiť vo všetkých našich pokušeniach. Jeden dobrý spovedník mi raz poradil, že keď som v pokušení, mal by som „pomenovať démona“, ktorý ma pokúša. Keď pokušenie nazývame jeho menom – vo všeobecnosti jedným zo siedmich smrteľných hriechov – ovládame ho a nie ono nás. Táto prax je užitočným začiatkom pri získavaní kontroly nad strachom. Archonove následné rady – „nezabudnite spojiť pocit strachu s potrebou spomaliť a znovu nadobudnúť duševnú a emocionálnu jasnosť“ a neverte údajným „autoritám“ a odborníkom manipulujúcim s vašimi obavami, ale skúmajte ich tvrdenia - majú rovnakú logiku.

Som si vedomý toho, že Archon je „voľnomyšlienkár. Škoda pre neho. Ale jeho názory v tejto oblasti sú dobré a sú v súlade s filozofiou perennis a katolíckou morálkou. Všetky jeho podnety sa týkajú aplikácie jedného všeobecného princípu: vôle presadzujúcej autoritu rozumu nad emóciami a intelektu, ktorý posudzuje, či sú naše emocionálne reakcie rozumné alebo nie. Toto je dobré. Je to metodológia, ktorá presadzuje správnu hierarchiu existujúcu v každom z nás a berie naše emócie na zodpovednosť. Potom môžeme brať na zodpovednosť tých, ktorí manipulujú našimi emóciami.

Akonáhle si uvedomíme, ako je náš strach manipulovaný, nebudeme sa už viac „báť ich strachu“. Potom sa z vládnucou emóciou môže stať hnev, ale aj ten môže a musí podliehať rozumu, aby sa stal disciplinovaným a nasmerovaným do skutočne spravodlivého rozhorčenia a racionálneho, spásonosného konania.