Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

3. 6. 2021

Odpor nie je nikdy márny: Rozhovor s Christianom Marquantom, zakladateľom Paix Liturgique

Katolícky blog Rorate Caeli priniesol rozhovor s Christianom Marquantom z Oremus - Paix Liturgique („Liturgický mier“). Ten patrí ku generácii mimoriadnych ľudí, ktorí už v mladosti konali rozhodne, a nehľadeli na to, že vtedy starí a zrelí rozhodnosť odmietli. Patrí k tým, čo sa postavili sa proti zavádzaniu devastujúcich liturgických inovácií. Väčšina našich čitateľov si nemôže pamätať liturgickú revolúciu, ktorá vypukla v polovici 60 rokov, lebo už je to 55 rokov, a vtedy ešte neboli na svete. Tí ktorí si to pamätajú, nezažili tú katastrofu v plnom rozsahu, lebo vďaka železnej opone sa liturgická revolúcia u nás uskutočnila pomalšie a nebola sprevádzaná takými excesmi. Keď sa hranice otvorili, tak na západe bola revolúcia dokonaná a jej plody (sekularizácia, vyprázdnenie kostolov, všeobecná apostáza kléru i laikov) zahnívalo všade naokolo. Zažili sme v 90tych rokoch náznak tejto revolúcie, ktorý poznačilo masívne stavanie stále viac ohavnejších kostolov, uvádzanie stále dekadentnejších prvkov do povedzme „konzervatívne pojatej“ novej omše a masívnu sekularizáciu kléru, ktorý tak nejako oneskorene nasával ideály revolúcie a našim slovenským spôsobom sa ich snažil aplikovať. A hoci sa nám revolučný ošiaľ, aký prebehol na západe v sedemdesiatych rokoch vyhol, svojím, slovenským spôsobom sme sa pomerne rýchlo dopracovali do takmer rovnakého marazmu, aký vládne tam. Chýba nám už len pár rokov, aby sme ten časový sklz dohnali. Keď šťastlivo poručí dušu Bohu generácia dnešných 60tnikov a starších, bude návštevnosť bohoslužieb a celkovo katolícky život, na rovnakej úrovni, ako je dnes vo Francúzsku, Begicku, či Nemecku. Christian v rozhovore opisuje dobrodružstvá a nešťastia, ktoré prežil od polovice 60. rokov do súčasnosti - predovšetkým založenie a činnosť Paix Liturgique, viacjazyčného inštitútu, zameraného na návrat starej liturgie do celého sveta.


Rorate Caeli: Christian, ste človek, ktorý založil a viedie Oremus - Paix Liturgique. Môžete nám povedať o tomto hnutí a jeho činnosti?

Christian Marquant: Je ťažké vysvetliť čo sme, bez toho, aby som spomenul aspoň niečo z dejín katolíckych aktivistov. Všetko sa začalo v polovici 60. rokov.


RC: Vráťte sa späť pred potopou!


CM: Nie pred, ale do času potopy! Katolícky svet sa v priebehu niekoľkých mesiacov, v rokoch 1964–1965, úplne zmenil a to niektorých z nás, francúzskych skautov, veľmi trápilo.

Zoberme si napríklad nášho kaplána. Boli by sme vtedy veľmi prekvapení, aj keď nie traumatizovaní, keď sme ho videli zameniť reverendu za civilné oblečenie. Čo nás však hlboko trápilo, keď začal rozprávať o kresťanskom živote a viere slovami, ktoré priamo odporovali tomu, čo nás dovtedy učil. Napríklad, pokiaľ ide o eucharistiu a skutočnú prítomnosť Ježiša v hostii, zrazu nám ju predstavoval viac ako symbol, než ako skutočnosť. Alebo tiež spochybňoval historickú realitu Vzkriesenia. A všade, kam sme sa pozreli, videli sme takéto zmeny, ktoré neboli len malým posunom: v našich farnostiach, v našich hnutiach, v našich školách.

RC: Odpustite mi, prosím, otázku, ako ste však vy mohli vynášať súd nad týmto vývojom?

CM: Toto je legitímna otázka, ktorá ide do jadra krízy, ktorú prežívame od tých čias: táto kríza pochádza od pastierov, z ktorých mnohí prestali vykonávať svoju učiteľskú povinnosť. Veriaci sa preto prostredníctvom toho, čo sa nazýva sensus fidei, nachádzajú v situácií, keď musia súdiť svojich pastierov. Nakoniec sme sa uchýlili pod ochranu obyčajného katolíckeho zdravého rozumu: Ako je možné, že všetko, čo nás po stáročia, ba ešte včera, učili, zrazu môže byť oficiálne spochybnené, a to najmä takými ľuďmi, ktorí boli až do včerajška považovaní za nespoľahlivých? Skrátka, patrili sme k tej generácii, ktorá v dospievaní stratila dôveru vo svojich „otcov“.

RC: Niektorí ľudia, ktorí sa vtedy tešili úctyhodnému veku, boli tiež jednoznačne proti tejto revolúcii.

CM: Iba niektorí, pretože drvivá väčšina katolíkov nevedela reagovať a jednoducho poslúchla. Tieto novinky boli prezentované ako pochádzajúce od pápeža, biskupov, kňazov a celého Božieho ľudu. . . .

Napriek tomu sme videli, že mnoho laikov táto zmena hlboko šokovala, nehovoriac o mnohých kňazoch, ktorí boli nútení podriadiť sa tomu, čo považovali za nové náboženstvo. Niektorí sa pokúsili „zmierniť“ revolúciu prijatím polovičných opatrení. Iní, ktorí neboli pripravení postaviť sa proti tomu, čo sa zdalo, že pochádza z Ríma, zostali ticho a nechali pole otvorené ničiteľom. Napriek tomu tu bolo niekoľko obdivuhodných kňazov (myslím na P. Coacheho alebo P. de Nantesa) a niektorí intelektuáli ako Jean Madiran.

Pokiaľ ide o nás, my sme boli mladí, nebáli sme sa „ísť na križiacku výpravu“ proti osobám a inštitúciám, ktoré nespravodlivo prenasledovali starých priateľov, kňazov i veriacich, ktorí sa nevedeli brániť.

RC: A predsa ... boli ste katolík?

CM: Samozrejme! Všetci sme pochádzali z katolíckych rodín, ako v tých časoch takmer všetci Francúzi, prijali sme prvé prijímanie, ale nemali sme – mali sme šestnásť rokov - nijakú zvláštnu formáciu. Tento odpor nebola ľahká úloha, ale okolnosti nás prinútili a tak sme postupne podnikali kroky k dosiahnutiu dobrej formácie, aby sme sa vedeli postaviť proti znepokojujúcim novinkám, ktoré k nám prichádzali zo všetkých strán. Najskôr sme sa študovali Katechizmus Tridentského koncilu (ktorý Jean Madiran opäť vydal), potom sme objavili učiteľov, ako Svätý Tomáš Akvinský, Svätý Ľudovít Mária z Montfortu a Svätý Alfonz Liguori, ktorí nám pomohli zistiť, čo je modlitba. Čelili sme ozajstnému šialenstvu, pretože všetky revolúcie sú formou šialenstva. Pochopili sme, že musíme študovať, študovať a študovať. Takto sme si utvorili svoje presvedčenie: najskôr ako akousi reflexiou viery; potom systematickou vernosťou, ktorú sme získali štúdiom.

RC: Bol to teda spontánny odpor.

CM: Áno, ale nebol dezorganizovaný. Táto neslýchaná situácia, ktorá nás nemohla premôcť, stimulovala nás mladých a viedla nás k tomu, aby sme sa svojím malým spôsobom stali obhajcami viery, cirkvi a tiež života, pretože prebiehala sociálna revolúcia, ako sa tomu dnes hovorí. Nakoniec sme založili skupinu mladých ľudí v širšej parížskej oblasti; nazvali sme to - nemali sme žiadne pochybnosti ani obavy - „Hnutie francúzskej katolíckej mládeže“ (Mouvement de la Jeunesse Catholique de France - MJCF), aj keď nás bolo sotva viac ako dvadsať.

RC: Ale mali ste moc splniť tento záväzok?

CM: Nie, samozrejme, že nie, ale vždy sme verili, že práve preto, že sme najmenší, najneznalejší a niekedy najmenej zbožní, nás Prozreteľnosť použije, ako sa to často stáva. Je to spôsob Prozreteľnosti, ktorý ukazuje, že nie ľudia sypú piesok do prevodovky pekelnej mašinérie - pretože všetka táto takzvaná obnova a apostáza, ku ktorej viedla, to bol stroj navrhnutý a vyrobený na zatratenie duší.


RC: A takto sa zrodil MJCF.

CM: V septembri 1967. Mal som 18 rokov a bol som absolútne presvedčený, že najdôležitejším bojom je boj za Cirkev. Hnutie sa veľmi rýchlo, ako požiar, rozšírilo do všetkých oblastí Francúzska a priťahovalo stovky mladých ľudí; čoskoro sme zistili, že sa k nám pridávajú aj mladí ľudia mimo Cirkvi. Takto sa ukázal náš misijný ideál, keď sme videli, že hlásanie pravdy viery je aj v poslednej tretine dvadsiateho storočia rovnako účinné, ako v minulosti a že prináša množstvo milostí obrátenia.

RC: Mládež nasledovala mládež?


CM: Tomu sa v posledných dňoch Katolíckej akcie hovorilo „vplyv podobného“. Mladí boli všade a bolo ich veľa, pretože - a to je potrebné zdôrazniť - nové náboženské predstavy, bez ohľadu na to, čo hovorili oficiálne médiá, neboli atraktívne ani pre mladých, ani pre starých. Dospelí ľudia, alebo aspoň časť, vyjadrili svoj nesúhlas tak, že hromadne opustili francúzske kostoly. Tieto sa pozoruhodne vyprázdnili za necelé tri roky a stále to pokračuje. Mladí ľudia, alebo ich časť, vyjadrili svoj nesúhlas tým, že sa riadili tými, ktorí bránili tradičné princípy viery a modlitby.

RC: Mali ste nejaké kontakty s biskupmi?


CM: Boli sme laickým hnutím, ktoré priamo odporovalo vtedajšiemu diskurzu v Cirkvi. Takpovediac sme boli s našimi otcami na kordy: boli sme „reakcia“ proti máju 1968. Áno, mali sme kontakty, najmä na najnižšej úrovni s farármi farností, ktoré sme navštevovali, pretože v tom čase nebolo kam ísť. Boli to príležitosti, povedzme, živých diskusií, ktoré nám v skutočnosti pomohli prehĺbiť naše presvedčenie. Pokiaľ ide o nich, nechápali. O niekoľko rokov neskôr, keď som sa stretol s parížskym arcibiskupom kardinálom Françoisom Martym, takmer spadol zo stoličky: nikdy si nedokázal predstaviť, že by bol svedkom toho, ako mladí katolíci povstávajú proti „novej jari Cirkvi“. . . .

RC: Čo však mohol urobiť?


CM: Nič a nič sme od neho nežiadali. Nemali sme žiadny mandát, ako bol napríklad slávny „mandát“ Katolíckej akcie, ani žiadneho kandidáta na vysvätenie, ani finančné prostriedky na vyjednávanie. A ani on, ani jeho rovesníci nemali žiadne prostriedky na to, aby nás prinútili „poslúchať“, zvlášť keď sme vedeli, že pastier nemá oprávnenie ničiť.

RC: Ale onedlho ste zistili, že v Cirkvi sú aj „mlčiaci“?

CM: Áno, tušili sme, že existujú. Zhromaždenie mlčiacich v Cirkvi pod predsedníctvom Pierra Debraya sa uskutočnilo 7. - 8. novembra 1970. Konferencia sa konala vo Versailles a zúčastnilo sa zhruba 10 000 ľudí, zo všetkých spoločenských vrstiev. Toto bol prvý príklad rozsiahleho a rôznorodého odporu proti ničeniu Cirkvi, ktoré vzišlo z koncilu, najmä v otázke katechizmu. Napriek úspechu tohto zhromaždenia, ktorého cieľom bolo navrhnúť „mier cirkvi“, sa biskupi nepohli ani o kúsok. Dokonca zdvojnásobili svoju vynaliezavosť, aby odstránili začínajúci odpor.

RC: Títo tichí boli proti novým katechizmom v duchu kacírskeho holandského katechizmu, ale aký bol ich postoj k omši, ktorá bola v roku 1969 zakázaná?

CM: Tí, ktorí si pamätajú túto éru, vedia, aké ťažkosti predstavuje otázka omše pre väčšinu veriacich, najmä pre tých starších: v súkromí sa k „novej omši“ mnohí správali odmietavo, ale prísnosť, s akou bola vnucovaná, explicitne a často sa opakujúce odvolávanie na autoritu pápeža spôsobili, že len málo ľudí sa v tom čase odvážilo odmietnuť ju slúžiť, alebo sa jej zúčastniť. Vo Francúzsku vyšla kniha Louisa Sallerona La Nouvelle Messe (1970) a vykonala veľa pre zachovanie tradičnej omše a zhromaždenie tých, ktorí boli z novôt nešťastní. Mám pocit, že v tomto ohľade urobila viac ako Krátky kritický rozbor kardinálov Ottavianiho a Bacciho („Ottavianiho intervencia“) z roku 1969; aj to je zásadný dokument, ale nehovoril k veriacimi tak explicitne.

RC: Medzi týmito nespokojnými veriacimi teda zvíťazilo hnutie pre tradičnú omšu

CM: No, pomaly, pretože väčšina konzervatívnych hnutí, ktoré najskôr pracovali pre rozšírenie vplyvu katolicizmu v politickej sfére a potom bojovali proti pokoncilnej deštrukcii a holandskému katechizmu, bola práve konzervatívna. Psychologicky mali obrovské problémy nazývať sa „katolíckejšími ako pápež. Až keď sa na scéne zjavil arcibiskup Marcel Lefebvre a ukázali sa stále väčšie prešľapy a deformácie novej liturgie, na tridentskú omšu prichádzalo čoraz viac týchto nespokojných laikov.

RC: Ako dlho MJCF fungovalo?

CM: Svoje poslanie plnilo asi desať rokov a stalo sa jedným z vodcov odporu reálnej apostáze, či už mäkkej alebo tvrdej. Zúčastňovalo sa na všetkých zápasoch, napríklad na boji proti modernistickej tlači a za obranu života. Hnutie bolo plodné aj v kňazských a rehoľných povolaniach, ktoré ho prepojili s takmer všetkými novo vzniknutými tradičnými komunitami, alebo dokonca aj so staršími komunitami, nehovoriac o diecézach, kde dokázalo prilákať mladých mužov pripútaných k viere a k Cirkvi.

RC: A po týchto „temných rokoch“, čo sa stalo s MJCF?

CM: Svojho času slúžilo ako prozreteľná pomocná sila, ako hrot oštepu, pretože situácia sa zmenila. Na konci 70. a začiatkom 80. rokov minulého storočia vzniklo po celom svete, vďaka arcibiskupovi Lefebvrovi a jeho priateľom, veľa omšových centier; tie sa stali núdzovými farnosťami. Vzniklo množstvo organizácií, škôl, skautských hnutí atď.; začala sa púť Tradície do Chartres. V tejto súvislosti sa MJCF zapojilo aj do tohto nového sveta a zohrávalo v ňom aktívnu úlohu.

RC: Napriek tomu ste pokračovali vo boji?


CM: Katolícky odpor nebol úplne zadusený - a nebol dôvod, aby jeho oponenti zastavili svoje prenasledovanie. Všade, osočovaním a dokonca násilím, robili všetko, čo bolo v ich silách, aby zabránili omšiam, katechizmom, školám. Paradoxne, v rozpore so všetkými princípmi propagácie laikov v Druhom vatikánskom koncile, táto vôľa ničiť prišla od duchovenstva a išla proti laikom. Historici a sociológovia skutočne zaznamenali, že odmietnutie koncilných inovácií bolo laickým a ľudovým fenoménom. Katolícky ľud to nebral na ľahkú váhu.

Počas tejto doby otriasli francúzskou cirkvou dve dôležité, z ľudu vzídené udalosti: po prvé, v roku 1977, parížski veriaci pod vedením mons. Ducaud-Bourgeta obsadili kostol St. Nicolas du Chardonnet; boli už chorí z chodenia tradičnú omšu do prenajatých sál a kultúrnych domov. Neskôr v roku 1987, v Saint Louis du Port Marly, blízko Versailles, došlo k reakcii farníkov, ktorí odmietli nechať zabiť svoju komunitu: vyhodili ich z kostola a jeho dvere dali zamurovať. . . a oni jednoducho vybúrali dvere, aby sa vrátili späť.

RC: Boli to okupácie kostolov!

CM: Spomeňte si na tých veriacich, ktorí boli počas francúzskej revolúcie zbavení bohoslužieb. V nedeľu obsadzovali svoje kostoly a spievali „suché“ omše bez kánonu a svätorečenia. Asi desať rokov po liturgickej reforme sa veriaci snažili odolávať nepriateľským útokom. Ale tieto dve udalosti, v Saint Nicolas du Chardonnet a v Port Marly, ukazujú, že tí istí veriaci teraz berú svoj osud do vlastných rúk, a to aj prostredníctvom legitímneho použitia sily (išlo o legitímnu obranu viery).

Vďaka tejto zmene paradigmy možno vysledovať začiatok malých zmien aj v Ríme: najskôr v roku 1984 prišlo uverejnenie listu Quattuor abhinc annos, potom v roku 1988 prišlo motu proprio Ecclesia Dei. Povedzme si to na rovinu: pod tlakom tradičných laikov úrady vyhoveli tomu, čo dovtedy odmietali. Zbožnosti a statočnosti sa nebráni.

RC: Ale neboli dôvodom motu proprio Ecclesia Dei biskupské svätenia, ktoré arcibiskup Marcel Lefebvre vykonal v Ecône?

CM: Nielen tie. Rímske úrady - najmä kardinál Ratzinger, zodpovedný za túto záležitosť od roku 1982 - delegovali kardinála Gagnona ako kontakt na SSPX a s ním spojený tradičný svet. Na úrady, na základe správy kanadského kardinála, hlboko zapôsobila vitalita a dynamika francúzskej tradicionalistickej siete. Takže uvoľnili tradičný obrad, aby zmiernili napätie.

RC: Ako reagovali francúzski biskupi?

CM: Veľmi negatívne, rozhorčení čoraz zložitejšou situáciou. Neboli to zrovna idylické časy: dekadencia, ktorá sa začala v roku 1965, sa zhoršovala - a deje sa to dodnes.

Krízu pocítili najskôr stratou veriacich (viac ako 90% tých, ktorí praktizovali to už nerobili - dnes chodí na omše menej ako 2% Francúzov), stratou tých, čo chodia na katechizmus (náboženstvo), a stratou povolaní. Táto kríza priniesla aj bolestivú stratu finančných prostriedkov. Aj keď sa ešte nedostali k bankrotu, v ktorom sa nachádzajú dnes, diecézy mali veľké ťažkosti, pretože dary a almužny vysychali. Na druhej strane veriaci odkláňali svoju štedrosť k vybraným skupinám, novým komunitám a tradičným skupinám. Povolania v tejto poslednej kategórii stále rástli. Tu je príklad: zatiaľ čo francúzske kláštory sa postupne zatvárali, jediný kláštor, ktorý zostal tradičný, benediktínske opátstvo Fontgombault, založilo od roku 1968 päť nových opátstiev. Také bolo paradoxne je ovocie koncilu!

Tí francúzski biskupi, ktorí ako prví iniciovali liturgické a teologické novoty, sa z väčšej časti pevne zakopali na svojich ideologických pozíciách a poľovali na všetko tradičné. Preto sa vo Francúzsku, okrem niekoľkých výnimočných prípadov, motu proprio Ecclesia Dei prakticky nerealizovalo.

RC: Chápali to ako „milosrdnú medzihru“.

CM: Áno. Mimoriadne sa snažili, aby motu proprio Ecclesia Dei neumožnilo znovuzrodenie tradičného prúdu v Cirkvi; chceli iba to, aby to bola malá výnimka, počas ktorej by tí tradiční katolíci, ktorí sa nestotožňovali s arcibiskupom Lefebvrom, mohli - na čas a iba trochu - naďalej praktizovať predkoncilnú liturgiu. Dostali čas na vývoj smerom k žiarivej liturgickej reforme. Biskupi tak miernosťou chceli dosiahnuť to, čo sa im nepodarilo dosiahnuť silou v rokoch 1964 - 1972. Ich cieľ bol však rovnaký: odstrániť zastaraný lex orandi, ktorý už neladil s transmutovaným lex credendi.

RC: Vy ste tak text motu proprio nechápali?

CM: Myslím si, že okrem niekoľkých naivných osôb nemal nikto z veriacich a samozrejme nikto z kňazov, ktorí mali úžitok z Ecclesia Dei, úmysel vzdať sa tradičnej liturgie alebo viery, ktorej táto zodpovedá. To, čo motu Ecclesia Dei povolilo nebolo niečo akcidentálne, ale bolo to skôr uznanie celého katolíckeho sveta spojeného s tradičnou vierou Cirkvi. Takto to však biskupi nevideli a devätnásť rokov robili všetko, čo bolo v ich silách, aby zubami-nechtami bojovali proti znovuzrodeniu všetkého, čo sa desaťročia snažili vykoreniť.

RC: V tejto súvislosti sa zrodil Oremus?

CM: Oremus sa narodil z konfliktu, ktorý som spomínal a ktorý postavil farníkov v Port Marly proti vtedajšiemu biskupovi vo Versailles v rokoch 1986 až 1990. Nešlo len o vybúranie dverí, ale museli sme tento odpor aj nejako organizovať, komunikovať a koordinovať a to nielen vo Versailleskej diecéze, ale v celom Francúzsku. V tomto kontexte vzniklo toto združenie, ktorého cieľom je pomôcť laikom a kňazom odolať tomu, čo sa v konečnom dôsledku musí nazývať rozvrat.

RC: Takže ste išli aj za hranice Port Marly?

CM: Na základe podmienok motu proprio Ecclesia Dei, ktoré vyšlo krátko po týchto udalostiach a zdalo sa, že predstavuje istú vyhliadku na mier v Cirkvi, sa veľa francúzskych laikov obrátilo na svojich pastierov, aby získali pár omrviniek. Vo väčšine prípadov ich vyhnali s prázdnymi rukami.

Preto vypracoval Oremus národnú stratégiu. Dal sa do služieb drobným ľuďom, izolovaným ľuďom, ktorým chýbali prostriedky na to, aby ich hlas bolo počuť. V spolupráci s Domom Gérardom Calvetom, zakladateľom toho, čo sa neskôr stalo opátstvom Le Barroux, sme poslali prosbu k Svätému otcovi; nazbierali sa desaťťisíce podpisov a to bol prvý dokument Oremus. Bolo to v čase, keď sme sa rozhodli začať vedeckú diskusiu o liturgických otázkach a vytvoriť CIEL (Centre International d’Études Liturgiques, „Medzinárodné centrum liturgických štúdií“), s cieľom reintegrácie tradičného myslenia v Cirkvi.

RC: Bol CIEL úspešný?

CM: Nie toľko, koľko sme chceli, ale aj tak to bol podnik, ktorý si našiel svoje miesto. Dôkazom je, že viacerí biskupi, dokonca aj kardináli, nás poctili svojou prítomnosťou a že jeden z najaktívnejších členov Konzília pre reformu liturgie o. Louis-Marie Gy, OP, sa unúval s účasťou na niekoľkých našich konferenciách.

RC: Je CIEL stále aktívny?


CM: Zorganizovali sme jedenásť konferencií vo Francúzsku, Ríme a Anglicku v rokoch 1995 až 2006. Potom po prestávke usporiadala CIEL v roku 2019 dvanástu konferenciu v Patristickom pápežskom inštitúte Augustinianum v Ríme na tému „Tradičná liturgia za rôznych podmienok . “ Trinásta konferencia, ktorá sa momentálne pripravuje, sa uskutoční vo februári 2021 v Institut Société Görres, opäť v Ríme.

RC: Takže ste nadviazali kontakty s cirkevnými autoritami?

CM: V Ríme sme vždy mali veľa kontaktov a priateľov. Na druhej strane boli naše vzťahy s francúzskymi biskupmi vo všeobecnosti veľmi napäté. Napriek tomu sme sa neustále usilovali nadviazať vzťahy na upokojenie situácií, ktoré boli očividne nespravodlivé. Napríklad spomeniem „historické“ stretnutie, ktoré sme mali v roku 1995 s biskupom Michelom Moutelom, v tom čase biskupom v Nevers, ktorý bol zodpovedný za liturgické otázky v rámci Francúzskej biskupskej konferencie. Išli sme ho navštíviť v tejto funkcii, aby sme sa ho pokúsili presvedčiť, že veriaci pripútaní k Tradícii si zaslúžia byť vypočutí. Prijal nás celkom prívetivo, ale nakoniec nám to povedal na rovinu: „V skutočnosti neexistujete! Ak spočítam veriacich vo vašich kaplnkách, dokonca aj s kostolmi SSPX, nenájdem ani 50 000 veriacich, a ak ich porovnám s miliónmi praktizujúcich katolíkov v našich farnostiach, vidím, že nepredstavujete ani 1% francúzskych katolíkov. Preto môžem konštatovať, že robíte veľa kriku, ale neexistujete! “

RC: Mal pravdu?


CM: Samozrejme, že nie! Musím však povedať, že toto stretnutie odhalilo stratégiu niečoho, čo by sa dalo nazvať „strana biskupov“, negativistickú stratégiu. Tvrdenie biskupa Moutela bolo nepravdivé z troch dôvodov:

Najskôr, za predpokladu, že na začiatku 90. rokov bolo v kostoloch francúzskych tradicionalistov iba 50 000 laikov, tak vo Francúzsku existovalo nejakých 200 tradičných kostolov a kaplniek (a niektoré z nich ani neponúkali nedeľné omše). Francúzsko vtedy malo 10 000 farností. . ..

Po druhé, nespočetné množstvo laikov, ktorí sa vo svojich srdciach pridŕžali tradičnej liturgie, pokračovalo z dôvodov, ktoré som už načrtol, vo svojich farnostiach rovnako, ako sme to robili roky aj my, pretože neexistovali žiadne alternatívy. Ale naši biskupi ich ignorovali.

Na záver nezabudnite, že v polovici 90. rokov nebol počet praktizujúcich katolíkov vo Francúzsku rádovo v desiatkach miliónov. Bolo ich sotva milión a pol, pravdepodobne menej, pretože metóda použitá pri ich počítaní bola pokrivená tak, že sa počítalo s tým, že katolík, ktorý sa zúčastňuje omše iba raz za mesiac, je pravidelne praktizujúcim katolíkom. Tých 50 000 predstavovalo oveľa viac ako „1% praktizujúcich katolíkov“, ktoré udelil biskup Moutel (pravdou je, že sa už museli priblížiť k 5%).

RC: A čo tí nespokojní katolíci, ktorí aj tak zostali vo svojich farnostiach - ako by sa dali spočítať?

CM: Presne tak, v lete 1976 sa strhla ozajstná víchrica. 12. júna 1976 zakázal Pavol VI. arcibiskupovi Lefebvrovi svätiť kňazov v jeho seminári v Ecône. On príkaz nerešpektoval a 22. júla bol suspendovaný a divinis (t. j. dostal zákaz slúžiť omše a udeľovať sviatosti). Lefebvre 29. augusta usporiadal omšu na výstavisku v Lille za účasti 6 000 veriacich.

V tejto atmosfére, krátko pred omšou v Lille, zverejnil lyonský denník Le Progrès, 13. augusta, prieskum, ktorý ukázal, čo sa odvtedy opakovane potvrdilo: hlboký rozkol medzi hierarchiou ovládnutou modernistami na jednej strane a katolíckym ľudom na druhej strane. Na otázky o prebiehajúcich zmenách v Cirkvi praktizujúci katolíci odpovedali:


* 48% si myslelo, že Cirkev zašla pri svojich reformách a zmenách príliš ďaleko;

* 28% schvaľovalo „nezákonné“ vysviacky, ktoré udeľoval arcibiskup Lefebvre;

* 35% stále favorizovalo „starú“ omšu. To bolo sedem rokov po násilnom zavedení novej omše!


Výsledky takéhoto prieskumu mali naštartovať diskusiu, alebo aspoň určitú reflexiu o tejto téme. Nič takého. Jediný výsledok bol, že Konferencia biskupov zakázala do budúcna tieto témy riešiť na verejnosti, akoby pravda, ktorú odhalil prieskum, neexistovala. A táto inštitucionálna „omerta“ je pravidlom aj o 45 rokov neskôr.

RC: Slepá ulička?

CM: Áno, a najmä preto, že cirkevné autority kontrolovali takmer všetky médiá (to bolo pred internetom) a preto mohli presadzovať svoje názory. Ani mnohí naši priatelia, obete akéhosi Štokholmského syndrómu, neverili, že množstvo Francúzov spätých s tradičnou liturgiou môže byť dôležité a hodné pozornosti. Viete, tí ktorí bojujú, sú celkom sami a nie vždy sú viditeľní. A sú v pokušení hrešiť proti Nádeji. Možno som tvrdý, ale v tomto postoji je určitá forma pesimistickej zbabelosti.

RC: A dali ste si urobiť prieskumy.

CM: Áno, mysleli sme si, že by sme si mohli objednať prieskum verejnej mienky od profesionálneho a nezávislého inštitútu. Bolo to dobrodružstvo, pretože sme tento svet a jeho techniky nepoznali a bolo to tiež drahé. Ale skočili sme do hlbokej vody, ako sa hovorí a v marci 2001 sme si nechali vypracovať prieskum od spoločnosti Ipsos, jednej z popredných francúzskych spoločností v odbore.

RC: A. . . aké boli výsledky?


CM: Boli neuveriteľné, dokonca aj pre nás! Zhrniem ich do dvoch čísel:


* 43% praktizujúcich katolíkov bolo naklonených tomu, čo by sme dnes nazvali biformizmus, teda aby vo farnostiach koexistovali tradičné formy liturgie spolu s novými.

* Viac ako 25% praktizujúcich katolíkov, štvrtina, vyhlásila, že sa túži zúčastniť sa tradičnej liturgie, ak by sa slávila v ich farnosti.


Ak by sa slávila v ich farnosti. . .. To predpokladá nástup liturgického mieru v diecézach. To bolo a stále je veľmi ďaleko. Ale tieto výsledky potvrdili naše najdivokejšie očakávania a protirečili negativistickým tvrdeniam našich neprajníkov.

RC: Boli tieto výsledky spochybňované, keď ste ich zverejnili?

CM: Katolícke úrady zašli tak ďaleko, že tvrdili, že náš prieskum bol sfalšovaný. To sme ľahko vyvrátili, keď sme zverejnili dokument v úplnom znení (naši oponenti zašli tak ďaleko, že sa obrátili na spoločnosť Ipsos a pokúsili sa zabrániť zverejneniu tohto prieskumu).

RC: Myslíte si, že tieto čísla vážne odhaľujú názor francúzskych katolíkov?

CM: Mohli sme o nich pochybovať a veriť, že sú náhoda. Preto sme ešte vo Francúzsku objednali ďalšie prieskumy: dva národné prieskumy v rokoch 2006 a 2008 a viac ako 30 diecéznych a farských prieskumov. Zvláštne je, že sa tieto prieskumy navzájom potvrdzujú. Viac ako päťdesiat rokov po vyhlásení novej omše existuje stále väčší dopyt po usus antiquior, aj keď ho respondenti čoraz menej poznajú (s výnimkou zriedkavých prípadov, ako sú svadby, pohreby alebo nedeľné vysielanie na internete). A pomaly, ale isto, sa počet tých, ktorí sú proti sláveniu dvoch foriem v ich farnosti, topí ako sneh na jar; tvoria iba malú skupinu menej ako 10% praktizujúcich katolíkov.

Čo sa týka tých, ktorí sa chcú zúčastniť na tradičnej svätej omši: konali by to pravidelne, keby sa slávila v ich vlastnej farnosti? To sa bude musieť skúsiť. V každom prípade v týchto prieskumoch existuje prvok „protestného hlasovania“ proti tej liturgii, ktorá sa v súčasnosti vo farnostiach slávi. To sa nedá dosť dobre zdôrazniť: liturgická reforma úplne zlyhala!

RC: Medzitým však pápež Benedikt XVI. Zverejnil moto Proprio Summorum Pontificum. . .

CM:. . . v ktorom mimochodom uviedol, že tradičná liturgia nikdy nebola zakázaná. Nejednému biskupovi to vyrazilo dych. Poviem vám anekdotu. My, vedenie Oremus-Paix Liturgique, sme nikdy nemali tú česť stretnúť sa s pápežom Benediktom XVI. Mali sme však tú česť niekoľko krát sa rozprávať s kardinálom Ratzingerom. Raz sme sa ho pýtali, aká legitímna, podľa neho, je naša obhajoba tradičnej omše. Pokojne odpovedal: „Ste tam, kde sú rodiny, mladí ľudia a povolania. Vydržte!" Motu proprio Summorum Pontificum nebolo iba právnym uznaním starého obradu, ktoré išlo ešte ďalej, ako motu proprio Ecclesia Dei, ktorého autorom bol ten istý kardinál Ratzinger. Išlo v skutočnosti o uznanie dôležitej skutočnosti v Cirkvi - živej, modliacej sa nadšenej reality. Nehovoriac o plodnosti povolaní.

RC: Ako vás napadlo preniesť svoje prieskumy na medzinárodnú úroveň?

CM: V istom zmysle je to mons. Camille Perl, v tom čase tajomník komisie Ecclesia Dei, ktorý nás motivoval k tomu kroku. Na stretnutí s ním v Ríme v roku 2008 nám povedal, že veľmi ľutuje, že Cirkev nemôže použiť moderné prostriedky prieskumov verejnej mienky, aby zistila, čo k tridentskej omši cítia talianski katolíci. Tak sme v roku 2009 objednali prieskum v Taliansku, ktorý bol totožný s prieskumom uskutočneným vo Francúzsku v rokoch 2001/2006 a 2008.

RC: Bol mons. Perl zvedavý na výsledky?


CM: Áno, veľmi zvedavý, pretože výsledky sa ukázali byť ešte lepšie v Taliansku ako vo Francúzsku. To ukázalo, že otázka omše nie je frankocentrickou záležitosťou, ako mnoho nepriateľov mieru rado opakovalo, ale univerzálnou otázkou, aj keď sa jej vyjadrenie mohlo v jednotlivých krajinách zdať odlišné.

RC: Takže potom ste pokračovali vo svojich prieskumoch?


CM: V rokoch 2009 až 2011 sme uskutočnili ďalších päť prieskumov v dôležitých krajinách Európy a to v Nemecku, Portugalsku a Veľkej Británii v roku 2010; vo Švajčiarsku a Španielsku v roku 2011. Čísla, ktoré sme získali, boli viac-menej totožné. V tomto bode tí, ktorých nazývam nepriateľmi mieru, tj. nepriateľmi dvoch foriem koexistujúcich v samotných farnostiach, argumentovali, že toto sa týka iba veriacich „starej západnej Európy“. Potom sme v roku 2017 objednali prieskum v Poľsku, ktorého výsledky boli rovnako významné, ba ešte priaznivejšie medzi mladšími veriacimi.

Potom nám povedali, že Poľsko, staromódna a populistická krajina, nie je relevantné. V roku 2017 sme si objednali prieskum v Brazílii a ďalší v Kórei v roku 2018; úplne posledný bol v Angole v roku 2020. Výsledky? To isté: tretina praktizujúcich katolíkov všetkých vekových skupín a krajín by sa rada zúčastnila tradičnej omše. . . keby sa to slávila v ich farnosti.

To nás priviedlo k konštatovaniu, že aj keby sme drasticky znížili výsledky z dôvodov, ktoré som už spomenul a ak pripustíme iba 10% praktizujúcich katolíkov, ktorí by sa skutočne zúčastnili tradičnej omše, ak by sa slávila v ich farnosti, faktom zostáva, že milióny veriacich na celom svete chcú žiť svoju katolícku vieru v rámci tradičnej liturgie.

RC: A napriek tomu sa dnes nájdu ľudia, ktorí sa obávajú, že platnosť motu proprio Summorum Pontificum bude pozastavená. . ..


CM: Až na to, že motu proprio pripomína, že tradičná liturgia NIKDY nebola zakázaná. V tomto princípe už jeho existencia nezávisí od autorít - ktoré sú samozrejme schopné urýchliť alebo spomaliť jeho pôsobenie. Ale toto uznanie prišlo len v dôsledku naliehania veriacich v mene sensus fidei a je na tých istých veriacich a na kňazoch, ktorí sú pripútaní k tejto plne katolíckej liturgii, aby ju udržali pri živote. V liste 111 Paix Liturgique (anglické vydanie) o obavách vyvolaných prieskumom Svätej stolice o implementácii motu proprio som uviedol, že pripútanie k tradičnej liturgii je v plnom súlade s katolíckou vierou, v takom rozsahu, v akom je to pripútanie k najčistejšiemu lex orandi rímskej cirkvi. Rímska cirkev - a teda jej liturgická viera – má slová večného života. Nepriatelia tridentskej liturgie nie.

RC: Čo je treba urobiť teraz?


CM: Neúnavne tlačiť. Budeme pokračovať v našich prieskumoch, ale za posledné tri roky sme začali s misijným výskumom po celom svete, v krajinách, kde sa zdá, že tradičná liturgia nie je známa.

RC: Hovoríte „zdá sa“ že nie je známa. . ..

CM: Zamyslite sa znova: svet sa stal dedinou. Inštitúcie podľa Ecclesia Dei prijímajú mladých ľudí z ďalekých miest, ktorí im klopú na dvere, pretože ich našli cez internet. Zistili sme, že vo všetkých regiónoch sveta, ktoré sme mali možnosť navštíviť, existovali prinajmenšom implicitné požiadavky na prežívanie viery tradičným spôsobom. Všetci veriaci, ktorí sú pripútaní k pravdám viery, chcú dať týmto pravdám čestné miesto. Hľadanie zbožnej a Boha dôstojne oslavujúcej liturgie ich prirodzene vedie k mimoriadnej forme, ktorú dnes ľahko nájdete na internete, či ste z hlbín Afriky alebo z Ázie. Spôsob, ako v niektorých krajinách žijú katolícku vieru, z nich robí vhodné misijné pole pre rozširovanie tradičnej omše.

RC: Nevyžaduje si to všetko značné prostriedky?

CM: Vyžaduje to vieru, misijnú horlivosť. Tiež určitú dávka nadšenia. A keďže sme katolíci, živíme tento plameň v samotnom Ríme.

RC: Spomínali ste púť Summorum Pontificum?

CM: Táto púť je veľmi dôležitá z duchovného aj psychologického hľadiska. Tiež každý rok, súčasne s púťou, organizujeme Stretnutia so Summorum Pontificum (neformálne podujatia, počas ktorých sa môžu všetci účastníci stretnúť a porozprávať). Tieto stretnutia okrem iného upevňujú nové priateľstvá a sú príležitosťou na plánovanie nových misijných aktivít.

RC: Aké poučenie z toho plynie?

CM: Po celom svete túžia davy a davy katolíkov, ktorí sú, alebo neinformovaní, alebo boli podvedení, žiť autentickú vieru so svätou liturgiou. Ak si to uvedomujú, ale nemajú k nej prístup, musíme im pomôcť dosiahnuť ho. A ak ju ešte nepoznajú, je opäť na nás, aby sme im ju ukázali.

RC: Nie je to to, čo robia tradičné bratstvá a inštitúty?

CM: Ďakujeme Bohu, že to robia a sme im za to vďační. Ale podliehajú všemožným obmedzeniam, ktorých sa my laici nedržíme. Každý z nás má svoju vlastnú sféru: vyčistíme pole a pripravíme ho pre nich, aby prinieslo ovocie v správnom čase.

RC: Takže to je teda váš cieľ?

CM: Áno, cieľ je rovnako jednoduchý ako ambiciózny. Na globálnej úrovni musíme pracovať na tom, aby tradičná liturgia bola čo najskôr prítomná v každej krajine. V krajinách, kde už je prítomná, teda v 88 krajinách, musíme pracovať na jej dostupnosti vo všetkých latinských diecézach. Napokon, v diecézach, kde už je, ako sú diecézy vo Francúzsku a USA, musíme pracovať na tom, aby bola táto liturgia prítomná vo všetkých farnostiach. To umožní využiť v celej šírke jeho bohatstvo a milosti. S Božou pomocou, s usilovnosťou a s veľkou vytrvalosťou to dosiahneme - nie sami, biedni aktivisti Oremus-Pax Liturgique, ale vďaka usilovnej práci všetkých kňazov a verných katolíkov a v budúcnosti aj katolíckych biskupov ktorí sa budú podieľať na obrodení Cirkvi. A pravdu povediac, nebude to ani prostredníctvom nich, ani biskupov, ale Ježiša Krista, nášho Pána, ktorého biskupi, nástupcovia apoštolov a kňazi, ktorí s nimi spolupracujú, sú iba nástrojmi.

Kto si pred päťdesiatimi rokmi, keď bola zakázaná tradičná liturgia, myslel, že v roku 2020 bude živá a aktívna? Nekľačím pred oltárom z čísel a dátumov a ani nemám nijaké súkromné zjavenie, o ktoré by som sa chcel podeliť, ale biblické zajatie trvalo päťdesiat rokov. . .

V každom prípade urobme svoju povinnosť, hic et nunc, bez toho, aby sme prepadali nádeji a zverme všetko do Božích rúk.

https://rorate-caeli.blogspot.com/2020/12/resistance-is-never-futile-interview.html#more

22. 4. 2021


Áno, ale vlastne nie


Slovo doublespeak získalo význam označujúci manipulatívny jazyk používaný na úmyselné zakrytie, maskovanie, skreslenie alebo zmenu významu slov. George Orwell vo svojom románe 1984 používal slová doublethink a newspeak, ako satirické označenie zámerného jazykového zmätku, ktorý páni sveta vyvolali a presadili prostredníctvom médií. Orwel asi netušil, že jeho románová fikcia nebude o pár desaťročí neskôr satirou, ale realitou.

Vatikánske vyhlásenie Kongregácie pre náuku viery o používaní vakcín proti Covid-19 je skvelým príkladom doublespeaku. Táto smernica sa volá „Nóta o morálnosti používania niektorých vakcín proti Covid 19“. (1)

Tu je niekoľko príkladov mätúcich výrokov v tomto doublespeaku:

1. Vo vyhlásení sa uvádza, že nie je známe, či sú očkovacie látky účinné, ale že to nie je na posúdení Vatikánu: „Nemáme v úmysle hodnotiť bezpečnosť a účinnosť týchto očkovacích látok.“ Potom by nemal hovoriť veriacim, aby si ich vzali. Tento dokument to však nehovorí. Chce povedať áno aj nie súčasne.

2. Ak človek žije v štáte, v ktorom sú dostupné iba vakcíny vyvinuté/vyrobené/testované z biologického materiálu z potratených detí tak, Vatikán hovorí, že „je morálne prijateľné prijať tie vakcíny Covid-19, ktoré vo svojom výskume a výrobnom procese používali bunkové línie z potratených plodov“. Nemalo by sa to však chápať tak, že Vatikán podporuje potraty. Ale ako inak to chápať. Kto je proti potratom, predsa z nich neprofituje.

3. „Zodpovednosť tých, ktorí sa rozhodnú ich použiť (pri vývoji vakcíny), nie je rovnaká ako zodpovednosť tých, ktorí sa k tomu rozhodnutiu nemohli vyjadriť.“ Ak ste nevyrábali a nevyvíjali vakcíny (to sme my všetci), je v poriadku ich použiť. Vyrábali ste niekedy heroín? Tiež nie.

4. „Je však potrebné zdôrazniť, že morálne dovolené použitie týchto typov vakcín, za konkrétnych podmienok, ktoré to umožňujú, samo osebe nepredstavuje legitimizáciu, dokonca ani nepriamu, umelého potratu a nevyhnutne predpokladá nesúhlas tých, ktorí používajú tieto vakcíny, s touto praxou.“ Táto logika nemá zmysel. Ak s niečím nesúhlasím a nie som násilím nútený sa na tom podieľať, tak sa na tom nepodieľam.

5. „Legálne použitie takýchto vakcín v skutočnosti neznamená a nemalo by nijako znamenať, že existuje morálna podpora používania bunkových línií pochádzajúcich z potratených plodov.“ Nemôžete mať oboje. Ak niekto vezme vakcínu, priamo alebo nepriamo akceptuje použitie potratených detí na jej výrobu. Kompromis so zlom je zlo.

6. „Morálna hodnota očkovania závisí nielen na povinnosti chrániť vlastné zdravie, ale aj na povinnosti usilovať sa o spoločné dobro.“ Ako vie Vatikán, že vakcíny sú jediným medicínskym riešením, keď akákoľvek iná liečba vírusu z Wuhanu sa praktizuje len marginálne a akékoľvek tvrdenia, o účinnosti niektorého z medikamentov sú automaticky odmietané? Toto vyhlásenie hneď na začiatku uvádza, že mu nenáleží skúmať účinnosť vakcín. Ale zároveň skryto postululuje, že očkovanie má morálnu hodnotu lebo chráni zdravie, teda je účinné. V najlepšom prípade je to mätúce.

7. „Pre farmaceutický priemysel, vlády a medzinárodné organizácie je tiež morálnou povinnosťou zabezpečiť, aby vakcíny, boli účinné a bezpečné z lekárskeho hľadiska, ako aj eticky prijateľné, a zároveň boli prístupné aj pre najchudobnejšie krajiny takým spôsobom, ktorý pre nich nebude drahý.“ Vatikán ani nevie, či vakcíny budú fungovať, ale už sa oháňa diskrimináciou, ak nebudú poskytnuté chudobnejším krajinám. Kde je tu morálna logika? Toto je len prázdne a falošné gesto.


„Nóta o morálnosti používania niektorých vakcín proti Covid 19“ je morálny doublespeak. Je neprehľadná a zámerne nejednoznačná. Orwella by to potešilo. Veriaci by ju mali ignorovať, pretože nemá žiadnu záväznosť.

Nie je zložité povedať: tie vakcíny, ktoré boli vyvinuté s použitím materiálu z potratených detí, veriaci katolíci nesmú brať.

K tomu je však potrebné, aby autori chceli komunikovať jasne a zrozumiteľne a aby chceli komunikovať pravdu.


https://www.vatican.va/roman_curia/congregations/cfaith/documents/rc_con_cfaith_doc_20201221_nota-vaccini-anticovid_en.html

20. 4. 2021

Debata o očkovaní proti COVID 19

Don Pietro Leone

Otázka očkovania proti Corona vírusu vakcínami, vyrobenými pomocou bunkových línií získaných z potratených plodov sa týka legitimity účasti na morálnom zle.



Chceme tu prezentovať:

I. tri relevantné mravné znaky tejto účasti;
II. úvahu o Magistériu
III. bližšiu analýzu predmetného zla.


I. Tri mravne dôležité aspekty participácie na morálnom zle sú:

a) povaha toho zla;
b) aká blízka je participácia na tom zle;
c) Možné ospravedlnenie tejto účasti.



a) Povaha zla
Zlo, o ktorom obvykle hovoria tí, ktorí by chceli legitimizovať očkovanie, je zlo potratu. Pri tom niekedy o tomto potrate uvažujú takto:


i) je výlučne spontánnej povahy (t.j. nevyvolaný umelo);
ii) bol vykonaný len vo veľmi obmedzenom počte (možno len raz),
iii) je to jediné zainteresované zlo.


Postupne sa pozrieme na každé tvrdenie.

i) Možnosť použitia spontánneho potratu pre výrobu/testovanie vakcíny
Takáto možnosť prakticky neexistuje, pretože, ako Dr. Gonzalo Herranz, profesor histológie a všeobecnej embryológie na univerzite v Navarre v Španielsku, vysvetľuje: na získanie embryonálnych buniek pre ďalšiu kultiváciu je potrebné použiť „disekciu, kým je embryo ešte nažive“ [1].


ii) Možnosť, že je počet potratov veľmi malý
Pokiaľ ide o počet pôvodných potratov, odpovedáme, že by sa mali skôr odhadovať na stovky alebo tisíce [2]. Máme na mysli najmä „líniu HEK 293“ [3]. Ukázalo sa tiež, že mnoho ďalších iných použitých bunkových línií pochádza z mnohych potratov [4].



iii) Že jediným zlom, ktoré očkovanie prináša je potrat.
Toto je nepravda. Celé predmetné zlo možno opísať nasledovne: dieťa je pred vraždou vyňaté z lona, ​​nie je pokrstené, je na ňom zaživa a bez anestetík vykonaný chirurgický zákrok, časti jeho tela sú ukradnuté, pracuje sa s nimi a obchoduje sa s nimi kvôli finančnému zisku a zvyšok jeho tela je zlikvidovaný, ako bežný odpad. Tu nie je iba jedno veľké zlo, ale desať:


1. extrakcia dieťaťa z maternice pred narodením;
2. odopretie krstu, takže aj vylúčenie z účasti na blaženej vízií - z neba
3. mučenie;
4. krádež častí tela;
5. vražda dieťaťa;
6. likvidácia zvyšku tela;
7. manipulácia s časťami tela;
8. obchod z časťami jeho tela;
9. zhanobenie tohoto dieťaťa v prípadoch (iv), (v), (vi), (vii) a (viii);
10. porušovanie práv dieťaťa vo všetkých prípadoch.


b) Blízkosť účasti na zle
Pretože sa tvrdí, že umelý potrat je jediným zlom, o ktorom hovoríme a že toto zlo sa už stalo niekedy v minulosti, pravdepodobne v dávnej minulosti, tvrdí sa, že účasť [5] je iba vzdialená a pasívna. Poznamenávame, že výraz „vzdialený“ v morálnej teológii má morálny zmysel, čo znamená nedostatok priameho morálneho zapojenia do príslušného zla.

Odpovedáme, že spolupráca nie je vzdialená a pasívna, ale je blízka a aktívna, pretože dané zlo v skutočnosti nespočíva v jedinej udalosti z minulosti, ale v bezprostrednej a aktívnej účasti na procese, ktorý siaha od pôvodného potratu po samotný akt vakcinácie. Tento proces nie je iba zreťazením jednotlivých izolovaných udalostí, ale aj nepretržitým neprerušeným reťazcom, ktorý sa tiahne od extrakcie dieťaťa z matkinho lona a vrcholí očkovaním – to je posledný článok tohoto reťazca. Tento reťazec nazývame na základe jeho morálnej hodnoty, ktorá je spojená s týmto fyzickým kontinuom „reťaz zla“.

Tento reťazec je reálna entita, ktorá sa, scholasticky povedané, skladá z materiálneho aj formálneho elementu: prvý súvisí s telom dieťaťa a druhý so zámerom potratára a / alebo vedca, ktorý ho získal pre lekárske a obchodné účely. Kontinuita reťaze a veľkosť zla, ktoré nesie, zaisťujú jeho schopnosť niesť a v priebehu času si udržať démonický náboj.

Aj keď vo finálnej vakcíne nie je prítomná žiadna časť tela zavraždeného dieťaťa, čo je v prípade niektorých typov vakcín naozaj fakt, intencia, zámer, ktorý sme už spomenuli vyššie, bude stále existovať a tým v priebehu času vytvorí kauzálnu reťaz, aj keď čisto spirituálnej povahy.

Pokiaľ ide o tvrdenie, že k predmetným potratom pravdepodobne došlo v dávnej minulosti a v takom prípade by bola spolupráca ešte vzdialenejšia (aspoň na časovej úrovni), poznamenávame, že potraty sprevádzané všetkým vyššie vymenovaným zlom sa uskutočňujú aj v súčasnosti, ako potvrdzuje dokument „Hlas žien ...“ [6]. Poukazuje na to, že bunkové línie majú „dátum spotreby“ a že „výrobcovia majú silnú motiváciu vytvárať nové“; zaznamenáva, že potratári „pripustili zmenu chirurgických postupov s cieľom zabezpečiť, aby niektoré časti tela zostali nedotknuté a aby ich vedci mohli neskôr použiť“.



c) Ospravedlnenie participácie na zle
Tí, ktorí sa zasadzujú za očkovanie a zároveň sa domnievajú, že v tom nie je nič zlé, netvrdia, že je potrebné nejaké morálne odôvodnenie, ale tvrdia, že jeho možné účinky a dopady na očkovanú osobu sú „predmetom vedeckého skúmania“. Ale ak, ako tvrdíme aj myu, je v tomto procese zahrnuté aj nejaké mravné zlo, potom si to vyžaduje morálne odôvodnenie alebo justa causa, a takéto odôvodnenie musí byť navyše primerané danému zlu.



Obvykle sa ako dôvod očkovania uvádza ochrana zdravia očkovanej osoby alebo osôb, s ktorými príde do styku. Toto odôvodnenie je však nepodložené.


Pokiaľ ide o argument týkajúci sa zdravia očkovanej osoby: Dr. Michael Yeadon, bývalý viceprezident a vedúci vedecký pracovník spoločnosti Pfizer, varuje v nedávnom príhovore pre „American Frontline Doctors“: „Varujte prosím každého, aby sa nenaháňal za vakcínami. Nie je absolútne potrebné ich používať ... Ak by niekto chcel v priebehu najbližších rokov ublížiť alebo zabiť významnú časť svetovej populácie, umožní mu to práve budovaný systém. Podľa môjho názoru je celkom možné, že sa to použije na rozsiahle vyľudňovanie “[7].

V skutočnosti už existuje veľa dôkazov o negatívnych účinkoch očkovania. V nedávnom liste, ktorý do British Medical Journal zaslala londýnska konzultantka, Dr. Polyakova, sa uvádza: „Miera reakcie po očkovaní je bezprecedentná a zamestnanci sú veľmi chorí a niektorí majú neurologické príznaky, čo má obrovský vplyv na fungovanie zdravotnej starostlivosti. Dokonca aj mladí a zdraví sú mimo niekoľko dní, niektorí týždne a niektorí vyžadujú lekárske ošetrenie. Celé tímy, ktoré šli na spoločné očkovanie, boli vyradené “[8].

Pokiaľ ide o tvrdenie týkajúce sa zdravia osôb, s ktorými očkovaná osoba príde do styku: nebolo vedecky dokázané, že vakcinácia bráni osobe prenášať vírus. Hlavný lekar WHO Dr. Soumya Swaminathan tvrdí: „V súčasnosti si nemyslím, že máme dôkazy o akejkoľvek vakcíne, aby sme si boli istí, že zabráni nakazeniu ľudí a teda zabráni ďalšiemu šíreniu„ [9].

Aj keď médiá veľa hovoria o pozitívnych účinkoch vakcíny, videli sme, že negatívne účinky sú nepopierateľné a môžeme prinajmenšom povedať, že ich pozitívne účinky zatiaľ neboli vedecky potvrdene s dostatočnou spoľahlivosťou. Dospeli sme k záveru, že očkovanie nemôže byť morálne ospravedlniteľné.


Zhrnutie

Naša kritika očkovania proti súčasnému globálnemu vírusu ukázala neplatnosť troch predpokladov, na ktorých spočíva:

- že jediným relevantným zlom v procese je potrat;
- že účasť na danom zle je vzdialená a pasívna;
- že že očkovanie môže byť odôvodnené zo zdravotných dôvodov.

Dospeli sme k záveru, že očkovanie nemožno morálne odôvodniť. Či sa to dá ospravedlniť, je iná vec. Cirkev chce aby sme sa správali ako hrdinovia viery , ale neodsúdi nás, ak to nedokážeme. Učí, že morálnu pripočítateľnosť hriechu zodpovednosť treba starostlivo posúdiť, že je niekedy znížená alebo dokonca úplne zaniká kvôli strachu, násiliu (vrátane psychického tlaku) alebo nevedomosti. Ako môžeme viniť starších ľudí, že pristúpili na očkovanie pod dojmom toho, čo vidia v médiách, pod tlakom členov rodiny a v obave zo smrti? Alebo zamestnancov, ktorým hrozí prepustenie z práce? Alebo katolíkom dobrej vôle, ktorí len poslušne prijali nedávne vyhlásenie Kongregácie pre náuku viery (CDF), rozhodnutia rehoľných rádov a kongregácií, ba dokonca aj pápeža?


II. Magistérium

Ak vyjadríme nesúhlas s takýmito vyhláseniami CDF, neznamená to, že odmietame Cirkevné magistérium v tejto oblasti. Pretože v posledných dvoch generáciách bolo možné v učení Magistéria nájsť isté nejasnosti v tom, čo verejne formulovalo a jeho vyhlásenia niekedy viac a inokedy menej presne zodpovedajú viere a realite, a je našou povinnosťou zaujať postoj, ktorý zodpovedá skutočnosti presnejšie, a to tak v tejto oblasti, ako aj všeobecne .

V tejto otázke je podľa nás, presnejšie učenie pápeža Jána Pavla II., predovšetkým v jeho encyklike Evangelium Vitae, v ktorej zaujal bezpodmienečné stanovisko k ľudskému životu a postavil sa tvárou v tvár tomu, čo nazval „kultúra smrti“. Hoci sa výslovne nezaoberá otázkou vakcín i tak nám poskytuje morálne zásady potrebné na vyriešenie tejto otázky. Princípy sú tieto:


a) Hriechy proti nenarodenému životu sú mimoriadne závažné;
b) Tvoria súčasť „štruktúr hriechu“, ktoré prerastajú dnešnú spoločnosť;
c) Katolíci sa musia postaviť na obranu ľudského života.



a) Hriechy proti nenarodenému životu sú mimoriadne závažné
Pápežovo slávnostné odsúdenie týchto ziel, ktoré sa podľa svojej formulácie zdá ako ako excathedrálny výrok, znie takto [10]:

… Autoritou, ktorú Kristus udelil Petrovi a jeho nástupcom, v spoločenstve s biskupmi ... vyhlasujem, že priamy potrat, to znamená potrat, ktorý je chcený či ako cieľ, alebo ako prostriedok, predstavuje vždy závažný morálny neporiadok, pretože je to úmyselné zabitie nevinnej ľudskej bytosti. Táto doktrína je založená na prirodzenom zákone a na napísanom Božom slove, je obsiahnutá v Tradícií Cirkvi a učí ju riadne a univerzálne Magistérium. Nijaká okolnosť, nijaký účel, nijaký zákon nikdy nemôžu urobiť legálnym skutok, ktorý je vo svojej podstate nezákonný, pretože je v rozpore s Božím zákonom, ktorý je napísaný v každom ľudskom srdci, ktorý je poznateľný samotným rozumom a ktorý hlása Cirkev.

„Toto mravné hodnotenie potratu platí aj pre novšie formy zásahov do ľudských embryí, ktoré ... nevyhnutne vedú k zabitiu týchto embryí. To je aj prípad experimentov na embryách ... Toto morálne odsúdenie sa týka aj postupov, pri ktorých sa využívajú živé ľudské embryá a plody ... buď ako „biologický materiál“, alebo ako poskytovateľ orgánov alebo tkanív na transplantáciu pri liečbe určitých chorôb. Zabíjanie nevinných ľudských tvorov, aj keď je vykonávané s cieľom pomôcť iným, predstavuje absolútne neprijateľný čin. “





b) Takéto hriechy sú súčasť „štruktúr hriechu“ v spoločnosti
Ján Pavol II hovorí [11] o ‚realite, ktorú možno opísať ako existujúcu štruktúru hriechu. Táto realita je charakterizovaná vznikom kultúry, ktorá popiera solidaritu, a má v mnohých prípadoch formu skutočnej kultúry smrti “, kultúry nadmerne sa zaoberajúcej efektivitou, ktorá predstavuje„ vojnu mocných proti slabým “. Takýmto spôsobom odhaľuje istý druh „sprisahania proti životu“, sprisahania, ktoré predstavuje vedecky a systematicky programované hrozby proti životu. Medzi zúčastnenými v tomto sprisahaní sú aj medzinárodné inštitúcie, ktoré propagujú antikoncepciu, sterilizáciu a potraty, a masmédiá, ktoré propagujú rovnaké zlá, ako aj eutanáziu, ako „známku pokroku a víťazstva slobody“. Do výskumu nových metód potratu sa investujú obrovské finančné prostriedky ....


c) Katolíci sa musia postaviť na obranu ľudského života

Pápež hovorí týmito slovami: [12] „... všeobecný nárek, ktorý sa oprávnene koná v mene ľudských práv - napríklad práva na zdravie, domov, prácu, rodinu, kultúru - je falošný a iluzórny ak nie je s maximálnym nasadením bránené právo na život, najzákladnejšie a najpodstatnejšie právo a podmienka všetkých ostatných osobných práv. “


Záver

Tieto tri princípy môžeme aplikovať na prípad očkovania tak, že povieme, že zaobchádzanie s nenarodenými deťmi desiatimi ohavnými spôsobmi, ktoré sme uviedli vyššie, je „absolútne neprijateľné“, že proces, pri ktorom k nemu dochádza, je súčasťou „skutočnej štruktúry hriechu“ v spoločnosti, ktorá zahŕňa: „medzinárodné inštitúcie, ktoré propagujú antikoncepciu, sterilizáciu a potraty, a masmédiá, ktoré propagujú rovnaké zlo“, do ktorého sa „investujú obrovské finančné prostriedky“. Zároveň hovoríme, že katolíci sa musia postaviť na obranu ľudského života v tejto najzraniteľnejšej fáze. Kedy a kde sa skutočne môžu katolíci postaviť na obranu ľudského života „s maximálnym odhodlaním“, ak nie tu a teraz?


III. Predmetné zlo

Predmetné zlo, ako sme už povedali vyššie, je zlo obsiahnuté v procese: extrakcie z maternice, ​​vylúčenia z neba, mučenia, krádeže, vraždy, likvidácie tela, zneužitia, obchodovania s ľuďmi, porušovania práv a hanobenia nevinných a úplne bezbranných detí.

Kvôli nesmiernej závažnosti tohto zla sa účasť na ňom nedá nijako porovnať s použitím orgánov dobrovoľne poskytnutých darcami ani s kanibalizmom, do ktorého skĺzli tí, čo prežili pred časom haváriu lietadla v Andách; z dôvodu bezprostrednej a aktívnej povahy tejto účasti ju nemožno porovnávať s účasťou na zle komunistického režimu v Číne, ktorý podporujeme zakúpením respirátora tam vyrobeného, ako niektorí namietajú, ani s účasťou na zlách moderného štátu, ktorý podporujeme platením daní.

Na zlo by sa navyše nemalo pozerať iba v súvislosti danou jednotlivou udalosťou, izolovane od jeho kontextu, ale skôr z hľadiska načrtnutého v Evangelium Vitae, ako na neoddeliteľnú súčasť celej globálnej štruktúry hriechu podporovanej slobodomurárskymi organizáciami zaoberajúcimi sa bojom proti životu, ako napríklad „WHO“ [13] , ako aj celým priemyslom parazitujúcim na potrate: nielen tým, ktorý razí vakcináciu na liečbu choroby morbidne pomenovanej „Covid 19“, ale aj viac než 20 ďalších chorôb [14] ; a nielen vakcinačným priemyslom, ale aj priemyslom produkujúcim potraviny, ktorý používa bunky z potratených detí na vývoj ingrediencií napríklad na zvýraznenie chuti [15] alebo čokoľvek iné, čo, ako píšeme, môže byť skrsnúť v skazených hlbinách zvrátených a zatemnených sŕdc.

Jedným slovom, hovoríme o sociálnej a univerzálnej štruktúre hriechu: o zaobchádzaní s človekom ako s predmetom, ktorý sa môže ľubovoľne použiť, zneužiť a zlikvidovať. Táto štruktúra, ktorá je materialistickým, hedonistickým dedičstvom „sebazničujúceho ateizmu“ súčasnej doby, sa buduje, ako nejaké vzdorovité monštrum modernej architektúry, na troskách niekdajšieho nádherného sídla svätého manželstva, založeného samotným Kristom, aby v kresťanských pároch udržiaval svoju lásku k Cirkvi, k plodeniu a posväcovaniu detí.

Z tohto sídla v súčasnosti nezostalo oveľa viac než sexuálny pud spolu s jeho jemným, krehkým a čoraz zriedkavejšie kvitnúcim kvetom ľudského života: oba sú čoraz viac podrobované neľudskému a ohavnému zneužívaniu. Je potrebné chrániť tento ohrozený ľudský život a znovu vybudovať sväté manželstvo v jeho bývalej sláve, musíme sa postaviť, silní vo viere a v dôvere v božskú prozreteľnosť [16]: vymaniť svet z pazúrov „peňazomencov mŕtvych tiel“ „[17] a z ochromujúcich reťazí satana.



1 v knihe talianskeho vedca Pietra Croceho „Vivisection or Science?“, 1991
2 Life Site News, 1. februára 2021
3 '... a to neznamená, že išlo o 293 potratov, ale na 293 experimentov potrebujete oveľa viac ako jeden potrat. A hovoríme o asi 100 rokoch potratov. ““ Novinky na webe Life, 19. februára 2021
4 WI-38 pochádzal z 32. potratu; WI-26 z 20. potratu; Bunka WI-44 z 38. potratu; Linka MRC-5 vyžadovala 5 potratov; WALVAX2, najnovšia fetálna bunková línia, pochádza z 9.potratu ; RA273 z 27. potratu, ktorý viedol k 40 nasledujúcim potratom. Life Site News, tamže.
5 alebo „spolupráca“, čo je termín, ktorý sa zvyčajne používa v diskusii. Ale spolupráca v pôvodnom zle vykonaním neskoršieho činu je samozrejme logicky nemožná, pretože spolupráca vyžaduje simultánnosť.
6 „Hlas žien pri obrane nenarodených detí a proti očkovacím látkam poškvrneným potratom“ https://edwardpentin.co.uk/wp-content/uploads/2021/03/STATEMENT-The-Voice-of-Women-in-Defense-of-Unborn-Babies-and-in-Opposition-to-Abortion-tainted-Vaccines-WORD-DOC.pdf
7 https://www.lifesitenews.com/opinion/former-pfizer-vp-to-aflds-entirely-possible-this-will-be-used-for-massive-scale-depopulation. V tejto súvislosti spomenieme výrok oslavovaného mediálneho magnáta pána Billa Gatesa z roku 2010: „Ak skutočne začneme pracovať na nových vakcínach, zdravotnej starostlivosti a službách reprodukčného zdravia, mohli by sme túto [svetovú populáciu] znížiť možno o 10 alebo 15 %. '
8 https://www.bmj.com/content/372/bmj.n810/rr-14
9 https://www.businessinsider.com/who-says-no-evidence-coronavirus-vaccine-prevent-transmissions-2020-12?op=1
10 Evangelium Vitae, časť I
11 tamže.
12 vo veci Christifideles Laici 38, citoval kardinál Pujats z Rigy vo svojom „Vyhlásení o nemorálnosti očkovania“ z 12. decembra 2020, podpísanom štyrmi ďalšími významnými prelátmi
13 „WHO“ má za sebou plodnú históriu machinácií proti životu prostredníctvom očkovania: „v roku 2015 Vatikánsky rozhlas obvinil organizácie OSN„ WHO “a„ UNICEF “, že opäť uskutočňujú rozsiahle medzinárodné programy vyľudňovania Zeme pomocou vakcín na skrytú sterilizáciu ženy v krajinách tretieho sveta ... „WHO“ očkovalo touto vakcínou viac ako 130 miliónov žien v 52 krajinách a trvalo sterilizovalo veľmi veľké množstvo z nich bez ich vedomia alebo súhlasu. “ https://www.unz.com/lromanoff/a-cautionary-tale-about-the-who/
14 vrátane kiahní, problémov so srdcom, osýpok, príušníc, hepatitídy, rakoviny a brušného týfusu, porov. Božie deti pre život https://cogforlife.org/wp-content/uploads/vaccineListOrigFormat.pdf
15 „Senomyx“
16 Ako by sa Boh nemohol postarať svoje deti, ktoré odmietli spolupracovať na tomto zle? „Viera sa nebojí hladomoru“, hovorí Tertullianus o modloslužbe kap. 12). Alebo ako by ho naopak mohol katolík predstaviť ako liečebný prostriedok alebo záruku, inými slovami ako čin božskej prozreteľnosti?
17 Aischylos, Agamemnon 437

11. 4. 2021

Koncil a zatmenie Boha II.

Don Pietro Leone

II Skepticizmus

Pokiaľ ide o predmet skepsy, vieme identifikovať dve formy skepticizmu [16]: skepticizmus o Pravde ako takej a skepticizmus o Bohu. Ďalej zvažujeme:


a) skepsa voči Pravde ako takej;
b) skepsa voči Bohu;
c) Osobitný charakter koncilného skepticizmu.


II.a) Skepsa voči Pravde ako takej

Videli sme, že sa koncil postavil proti katolíckej náuke, že Cirkev vlastní Pravdu, a učil, že Cirkev že je v procese hľadania Pravdy, vyjadrovania Pravdy, a smeruje k plnosti Pravdy. Takýto postoj k Pravde, ako vysvetlíme ďalej, má za následok koniec evanjelizácie.

Ale ak je niekto v procese približovania sa k pravde a v procese jej formulovania, potom ju ešte nevlastní a ešte ju neformuloval; ale ak ju človek ešte nevlastní a ešte ju nemá sformulovanú, tak skrátka nemá. Ale keďže Pravda, o ktorej hovoríme, nie je nič iné ako Viera a jej formulácia nie je nič iné ako dogma, tieto koncilné texty znamenajú, že Cirkev nevlastní ani vieru, ani dogmy.



b) Skepsa voči Bohu

Ďalej, keďže Pravda je v konečnom dôsledku sám Boh, ako výslovne uvádza aj náš Najsvätejší Pán [17], preto texty tiež znamenajú, že Cirkev nevlastní, nepozná a nemôže ani pochopiť Boha, teda predmet svojej viery.

Ale toto je ateizmus. Existujú dve formy ateizmu, pozitívna a negatívna. Prvý popiera existenciu Boha; druhý (inak známy ako „agnosticizmus“) tvrdí, že Boha nemôžeme poznať ani dokázať jeho existenciu. Negatívny ateizmus alebo agnosticizmus, ktorý označila a odsúdila ako modernistickú doktrínu encyklika Pascendi [18], je potom obsiahnutý v textoch samotného koncilu, čo znamená, že nemôžeme poznať Boha, aspoň nie na tomto svete.


Navyše, predpokladať, že Cirkev a katolíci nevlastnia alebo nepoznajú Pravdu či Boha, znamená to, že nie sú schopní milovať Boha, pretože láska vyžaduje znalosť svojho predmetu. To ale je očividne nepravda, pretože Boha je možné milovať, skutočne aj s dokonalou láskou, pretože dokonalá láska je svätosť, ktorú mnohí ľudia skutočne dosiahli.


c) Osobitný charakter koncilného skepticizmu

Aký je typ pravdy, ku ktorému sa koncilný skepticizmus ? Nie nadprirodzená Pravda, ako sme už povedali, ale domnelý typ prirodzenej Pravdy, ktorú na tomto svete nemožno poznať ani ju vyjadriť. Takáto koncepcia je nepochybne zafarbená modernou filozofiou. Descartes, „otec modernej filozofie“, vychádzajúc z princípu „univerzálnej pochybnosti“, tvrdil, že človek si môže byť istý iba svojimi vlastnými myšlienkami a existenciou a že vonkajší svet skutočne nemusí vôbec existovať; Kant neskôr postuloval existenciu „veci o sebe“ do sveta mimo skúsenosť a tvrdil, že realita ako taká je nepoznateľná. Takéto teórie, ktoré agnosticizmus obsahujú [19], charakterizujú modernú filozofiu už viac než tri storočia, a prepožičali jej názov „imanentizmus“ a formovať svetonázor koncilných expertov.


Aby sme ukázali, ako radikálny je skepticizmus koncilu, môžeme ho zrhnúť takto:


1. Cirkev Pravdu nevlastní;
2. ak by ju aj vlastnila, nevedela by ju vyjadriť;
3. Ak by ju dokázala vyjadriť, nevedela by ju komunikovať [20].


Pripomíname učenie Gorgiasa z Leontín (487 - 375 pred Kr.):

1. nič neexistuje;
2. ak by niečo existovalo, nedalo by sa to poznať;
3. ak by sa to dalo poznať, nedalo by sa to komunikovať.


Ak takéto teórie zarážajú u aj sofistu a rétora, tak zarážajú ešte viac ak zaznievajú z úst biskupov celého sveta, ktorí majú v úmysle vykonávať svoju božsky ustanovenú službu, aby človeka učili zvrchovanú Pravdu o Bohu.



III Porovnanie katolíckej a koncilnej doktríny


Táto časť obsahuje:

1. Desať bodov, kde si katolícka a koncilná náuka odporujú;
2. Schematické predstavenie hlavných bodov rozporu;
3. Šesť falošných zásad koncilnej náuky.


III. 1. Desať bodov, kde si katolícka a koncilná náuka odporujú;

Koncil sa stavia proti týmto zásadám katolíckej náuky [21], ktoré sme prezentovali vyššie:


a) v tomto živote možno poznať pravdu / Boha;
b) Pravdu / Boha možno v tomto živote poznať pomocou Rozumu;
c) Pravdu / Boha možno v tomto živote spoznať pomocou viery;
d) Viera je nadprirodzená a jej predmetom je nadprirodzená pravda;
e) Pravda má logickú prioritu pred Dobrom;
f) Pravda / Boh môže byť v tomto živote vyjadrená v primeranom zmysle;
g) Pravda / Boh môže byť v tomto živote vyjadrená v primeranom zmysle pomocou dogmy;
h) Pravda je korešpondencia medzi objektívnou realitou a intelektom;
i) Viera je Pravda vo svojej plnosti;
j) Viera je nemenná.


Boli sme svedkami toho, že koncil poprel (a) [22], čo znamená odmietnutie bodov b) a c); videli sme, ako koncil obhajuje naturalizmus [23], ktorý predstavuje popretie bodu d); videli sme, že rovnako obhajuje subjektivizmus [24], ktorý znamená popretie bodu e). Popiera (f) [25], čo znamená popieranie (g), ako aj (h) [26]; rovnako popiera (i) [27] a (j) [28].



2. Schematické predstavenie hlavných bodov sporu


So zameraním na to, čo považujeme za šesť hlavných sporných vecí, pristúpime k porovnaniu katolíckeho učenia o pravde (i) s učením o pravde, ktoré predkladá koncil (ii):


a) Poznanie pravdy / Boha v tomto živote:
i) človek má také vedomosti;
ii) Človek hľadá tieto vedomosti.

b) Vyjadrenie pravdy / Boha v tomto živote:
i) človek je schopný takého vyjadrenia;
ii) Človek smeruje k takémuto vyjadreniu.


c) Usporiadanie reality [29]:
i) Pravda má logickú prioritu pred Dobrom;
ii) Dobro má prednosť pred Pravdou.


c) Ontologický poriadok viery:
i) Viera je nadprirodzená;
ii) Viera je prirodzená.


e) Predmet viery:

i) plnosť Pravdy;
ii) čiastočná pravda.

f) Stabilita pravdy:
i) Pravda je nemenná;
ii) Pravda je premenlivá.


3. Šesť falošných zásad koncilnej náuky

Tu vymenované náuky predstavujú šesť falošných zásad týkajúcich sa Pravdy, ktoré sú, ako uvidíme v priebehu tejto knihy, zdrojom najhlbších omylov koncilu. Princípy vyjadrené v písmenách a) a b), ktoré vyvolávajú pochybnosti o poznaní a vyjadrovaní pravdy, sme definovali ako „skepticizmus“: v prvom prípade o Pravde [30] a v druhom prípade o vyjadrení Pravda [31]; zásadu uvedenú v písmene c) sme definovali ako zásadu „subjektivizmu“ [32]; náuka vyjadrená v písmene d), ktorá sa týka ontologického poriadku viery ako „naturalizmu“ [33]; doktrína vyjadrená v písmene e) ako „princíp graduality“; a v písmene f) ako „princíp phybu (flux)“.

V závere tejto knihy v kapitole ponúkneme metafyzickú kritiku koncilnej doktríny. Už teraz však vieme priniesť niektoré základné prvky tejto kritiky. Skepsa koncilu o Pravde a o jej vyjadrení vrhá svetlo na jeho heterodoxiu. Tento skepticizmus je pochybnosť o samotnej katolíckej viere, o Poklade viery (zjavení) a o Dogme.

Princíp skepsy k Pravde plodí ďalšie štyri falošné princípy, ktoré sme už spomenuli: naturalizmus, subjektivizmus, princíp graduality a princíp pohybu. Pochybovať o Pravde znamená pochybovať o vlastnostiach Pravdy: teda o jej nadprirodzenej podstate; jej objektívnosti; jeho jednote; jeho nemennosti.

Ďalej uvedieme niektoré z príkladov, ktoré sme už stretli alebo sa stretneme nižšie, z týchto šiestich nesprávnych zásad:



1. Skepsa k Pravde
Príklady tejto skepsy vidíme v obskurantizme a zahmlievaní koncilu a nedostatku odvahy pri hlásaní katolíckej náuky, najmä tam, kde táto nejasnosť napomáha heréze;

2. Skepsa k vyjadrovaniu pravdy
Príklad tejto skepsy je v tom, ako sa koncil vyhýba dogmatickým definíciam.

3. Naturalizmus
Naturalizmus (a racionalizmus, ktorý ho sprevádza) je vidieť takmer vo všetkých nových koncilných náukách, napríklad v erózii všetkých nadprirodzených vlastností Cirkvi vrátane Jej nadradenosti nad štátom; pri mlčaní o týchto vlastnostiach s úmyslom nastoliť spoločnú reč s inými náboženstvami, v náuke o kňazstve, zasvätenom živote, manželstve a o svätej omši;

4. Subjektivizmus
Subjektivizmus je viditeľný v pastoračnom prístupe koncilu, ktorý dáva do popredia prax pred Pravdou [34], v ekumenizme [35], kde nadradenosť Pravdy ustupuje pred prioritou akéhosi domnelého „dobra“, ktorý má byť získané spoluprácou s nekatolíckymi kresťanmi a s príslušníkmi iných náboženstiev; vidno to z učenia o reforme rehoľného života, kde sa zasvätenie Bohu, ktoré predstavuje objektívnu pravdu takého života, nepovažuje za riadiaci princíp, ale je týmto princípom je skôr domnelé svetské „dobro“. Rovnako to vidno aj v manželstve, kde má „láska“ prednosť pred objektívnou finalitou manželstva, ktorú sám Boh vpísal do prirodzeného zákona a do ľudskej prirodzenosti.

5. Princíp graduality
Je viditeľný v koncepte domnelých „prvkov pravdy a posvätenia“ zdieľaných s nekatolíckymi kresťanmi a príslušníkmi iných náboženstievm ktorý je predstavovaný ako základ pre čiastočné, graduálne spoločenstvo s Cirkvou;

6. Princíp pohybu
Princíp pohybu sa prejavuje v zmenách navrhovaných pre zasvätený život a liturgiu; v domnelej postupujúcej, vyvíjajúcej sa svätosti Cirkvi; a ako sme už ukázali, v samotnom poňatí Pravdy, ontologickej aj logickej. Týmto spôsobom sa princíp pohybu stane odôvodnením celého programu koncinlnej obnovy jej samotným raison d’être.



V tejto knihe (Pietro Leone - Koncil a zatmenie Boha) budeme upozorňovať na prípady týchto falošných princípov, hneď ako vyjdú na povrch. Pre túto chvíľu iba poznamenáme, že dom postavený na piesku a nie na pevnej skale Pravdy je naozaj vratký. Ako dlho môže vydržať? Na aký účel môže slúžiť? „Proti pravde nemôžeme nič urobiť: ale len pre pravdu“ [36]. Ak robíme veci proti Pravde, vyrážame na nesprávnu cestu, zotročujeme sa: iba Pravda je správna cesta, iba Pravda nás oslobodí [37].



[16] ratione objecti
[17] „Ja som Cesta, Pravda a Život“ (Jn. 14. 6)
[18] s. 5-6
[19] ako vysvetľuje sv. Pius X. v Pascendi, s. 5-6
[20] Prinajmenšom na praktickej úrovni, pokiaľ zostane v platnosti politika ekumenizmu.
[21] zo zoznamu zásad na stranách 10 - 11 tejto knihy
[22] s.12
[23] s. 12
[24] s. 13
[25] s. 14
[26] s.14
[27] s. 15
[28] s. 16
[29] pozri našu kritiku ekumenizmu nižšie (s. 50)
[30] ontologický skepticizmus
[31] logická skepsa
[32] vo vzťahu k predmetu ho označujeme ako „subjektivizmus“: podľa priority, ktorú mu dáva; môžeme ho nazvať „antirealizmus“ vo vzťahu k objektu: pre antagonizmus, ktorý sa voči nemu prejavuje
[33] naturalizmus je ontologická teória. Je to pôda pre racionalizmus, epistemologickú teóriu. Racionalizmus je teória, že iba rozum stačí na dosiahnutie celej pravdy. To znamená popretie nadprirodzeného poriadku, pretože rozum je iba prirodzenou schopnosťou mysle, takže pravda, ktorú dosiahne, môže byť podobne iba prirodzená. Racionalista potom nevyhnutne popiera, že existuje niečo ako nadprirodzená Pravda alebo jej nadprirodzené poznanie, čo je Viera. Naturalizmus a racionalizmus nie sú striktne povedané metafyzické koncepty, pretože patria k teológii, ale používame ich v našej metafyzickej analýze týkajúcej sa Bytia samého o sebe.
[34] porov. historická skica vyššie
[35] a indiferentizmus
[36] II Kor 13. 8.
[37] „Pravda vás oslobodí“ Jn 8.32

23. 3. 2021

Koncil a zatmenie Boha I.

Don Pietro Leone


Katolícke chápanie pravdy

Aby sme ukázali novoty ktoré priniesol Koncil najskôr musíme uviesť dvadsať princípov, ktoré tvoria katolícke chápanie pravdy, či už tieto princípy sú katolíckymi dogmami, alebo sú s týmito dogmami len úzko spojené. Je to potrebné preto, aby sa v ich kontexte ukázali princípy, proti ktorým sa Koncil vyhranil. Najprv uvádzame zásady týkajúce sa pravdy všeobecne, potom zásady týkajúce sa pravdy v ultimátnom zmysle slova: to znamená to, čo sa označuje ako „samotná Pravda“ alebo jednoducho „Pravda“.


Pravda a poznanie pravdy všeobecne

1. Existuje objektívna realita [1];
2. Táto realita je predmetom poznania (poznania rozumom, intelektom) [2];
3. Pravda je korešpondencia medzi objektívnou realitou a intelektom [3];
4. Pravda má logickú prioritu pred Dobrom [4];

Pravda a poznanie pravdy v najvyššom slova zmysle

5. Objektívna realita / ontologická pravda je v konečnom zmysle slova [5] Bytie;
6. Bytie je v konečnom zmysle slova sám Boh [6];
7. Pravdu / Boha (v tomto zmysle) možno poznať už aj v tomto živote;
8. Pravdu / Boha možno v tomto živote poznať pomocou rozumu [7];
9. Pravdu / Boha možno v tomto živote poznať pomocou viery [8];
10. Rozumom poznávame Boha, ako príčinu všetkého (v prirodzenom poriadku) [9];
11. Vierou poznávame Boha v jeho prirodzenosti ako Najsvätejšiu Trojicu [10];
12. Vieru vlastní Cirkev i jednotliví veriaci;
13. Rozum je prirodzený a jeho predmetom je prirodzená pravda;
14.Viera je nadprirodzená a jej predmetom je supernaturálna pravda;
15. Vierou poznávame Boha a spolu s ním všetky ostatné články viery;
16. Pravda / Boh môže byť v už tomto živote vyjadrená/ý v primeranom zmysle [11];
17. Pravdu / Boha možno v tomto živote vyjadriť v primeranom zmysle pomocou dogmy [12];
18. Viera predstavuje absolútnu jednotu [13]. Alebo niekto má vieru celú, alebo ju nemá vôbec;
19. Viera je Pravda vo svojej plnosti [14];
20 .Viera je nemenná [15].



Rozpor koncilného a katolíckeho chápania pravdy bude predostretý v troch kapitolách

I Analýza textov;
II Skepticizmus;
III Porovnanie katolíckej a koncilnej náuky


I Analýza textov



V tejto časti uvažujeme o náuke koncilu o:

I.a) Poznaní pravdy;
I.b) Vyjadrení pravdy;
I.c) Plnosti pravdy;
I.d) Premenlivosti pravdy.




I.a) Poznanie pravdy

i) „Pravdu však treba hľadať spôsobom, ktorý zodpovedá dôstojnosti ľudskej osoby a jej spoločenskej povahe, t. j. slobodným výskumom, pomocou vyučovania a vzdelávania, komunikáciou a dialógom, pri ktorom jeden druhému predkladajú pravdu, ktorú našli – alebo o ktorej sa nazdávajú, že ju našli –, aby si tak navzájom pomáhali v hľadaní pravdy. Poznanú pravdu treba potom rozhodne prijať osobným súhlasom. Príkazy Božieho zákona človek vníma a poznáva svojím svedomím, ktorého sa musí verne pridŕžať v každej činnosti, aby dosiahol svoj cieľ a tým je Boh “(Dignitatis Humanae 3) [16]

ii) „Najvyššou normou ľudského života je samotný božský zákon - večný, objektívny a univerzálny, ktorým Boh usporiadava, riadi a spravuje celý svet a cesty ľudského spoločenstva podľa plánu koncipovaného v Jeho múdrosti a láske. „(Unitatis Redintegratio 4)

iii) „Vernosť svedomiu spája kresťanov s ostatnými ľuďmi, aby hľadali pravdu a pravdivo riešili mnohé mravné problémy vznikajúce v živote jednotlivcov i v spoločenskom živote. Čím viac teda prevláda správne svedomie, tým viac sa jednotlivé osoby a spoločenstvá vzdávajú slepej svojvôle a usilujú sa riadiť objektívnymi normami mravnosti. “(Gaudium et Spes 16)

iv) „ Pravda sa presadzuje jedine svojou vlastnou silou, vniká do myslí lahodne, no zároveň dôrazne.“ (Dignitatis Humanae 1)



Tu je treba zopakovať, že Cirkev už vlastní Pravdu, ktorou je Božské zjavenie, takže ju už nemusí ďalej hľadať. Preto Cirkev a jej členovia nemôžu byť pri hľadaní náboženskej a morálnej pravdy postavení na rovnakú úroveň ako iné náboženstvá, spoločnosti alebo jednotlivci, pretože tí, ktorí sú mimo Cirkvi, podľa definície popierajú Zjavenie a nezriedka aj Boha a prirodzený zákon. V uvedených textoch je preto badateľný naturalizmus, subjektivizmus a zmätok ohľadom roly učiteľa a žiaka.



Naturalizmus
V týchto textoch je najpozoruhodnejšie to, že Pravda, ktorú katolíkom predstavujú, je Pravda čisto prirodzeného poriadku. Avšak Pravda, ktorá prináša spásu, Pravda, ktorú chce Cirkev odovzdať všetkým ľuďom, patrí zo svojej podstatu do nadprirodzeného poriadku. Túto naturalistickú tendenciu možno vidieť v troch ohľadoch:
a) keď Koncil uvádza, že členovia Cirkvi by mali hľadať náboženskú či morálnu pravdu v spolupráci s nekatolíkmi, tak tým fakticky všetkým ľuďom navrhuje hľadať iba prirodzenú pravdu. Veď skutočnosť, že nekatolíci popierajú Zjavenie (vieru), znamená, že každá pravda, ktorú katolíci spolu s nimi dokážu objaviť, bude nanajvýš v čisto prirodzenom ráde;
b) Koncil pri odvolávaní sa na danosti večného zákona a svedomia ( i, ii, iii) apeluje na pramene čisto prirodzenej pravdy;
c) pri opise tej formy pravdy, ktorá sa presadzuje vlastnou silou (iv), popisuje psychologickú charakteristiku samotnej prirodzenej, racionálnej pravdy. Naproti tomu nadprirodzená pravda sa subjektu nevnucuje, pretože transcenduje prirodzený rád a preto vyžaduje súhlas intelektu a vôle subjektu a pomoc nadprirodzenej milosti, bez ktorej ju rozum nedokáže prijať [17] .


Subjektivizmus
Okrem posunu od nadprirodzeného k prirodzenému poriadku vo všetkých štyroch citovaných textoch vidíme aj posun od objektívneho k subjektívnemu: od autority Cirkvi k spoločnej vízii; a od Pravdy k hľadaniu pravdy: alebo presnejšie od vlastnenia pravdy a súhlasu s Pravdou, k hľadaniu a objavovaniu Pravdy. Prostriedky, pomocou ktorých sa má predmetné hľadanie uskutočniť, sú subjektívne princípy slobodného bádania, komunikácie, dialógu a svedomia (predpokladané subjektivisticky).
Najmä pokiaľ ide o svedomie, treba povedať, že to nie je autonómna mentálna schopnosť, ktorá neomylne dospieva k Pravde. Koncil tiež nemôže legitímne apelovať na „správne svedomie“ pokiaľ neuvedie objektívne kritériá jeho správnosti. Svedomie je predsa omylné a musí byť formované objektívnou Pravdou Božieho zjavenia.
Vo všetkých týchto ohľadoch vidíme, že koncil dáva prednosť subjektívnemu pred objektívnym, alebo inými slovami dobru (t.j. tomu, čo sa človeku javí ako dobré), pred objektívnou pravdou.


Ecclesia Docens et Discens
Nakoniec v týchto textoch pozorujeme nerozlišovanie medzi Ecclesia docens (vyučujúca Cirkev) a Ecclesia discens (učiaca sa Cirkev). Sám náš najsvätejší Pán poveril Cirkev úlohou munus docendi – povinnosťou vyučovať. Urobil tak pre blaho jej vlastných členov, ako aj pre ľudí, ktorí sa nachádzajú mimo jej Cirkev. Voči svojim vlastným členom Cirkev vystupuje ako Ecclesia Docens - učiaca Cirkev a oni voči nej ako Ecclesia Discens – učiaca sa Cirkev. Členovia hierarchie vykonávajú túto službu vzdelávaním a formáciou duchovenstva a veriacich; duchovenstvo to vykonáva vyučovaním veriacich. Veriaci sú podľa prvého prikázania povinní poznať Vieru. Pre tých, ktorí sú mimo Cirkev, vykonáva túto službu Cirkev evanjelizáciou.

Ak sú duchovní a veriaci neznalí viery, pretože neboli posledné dve generácie adekvátne katechizovaní, potom ich povinnosťou nie je učiť sa Pravdu od nekatolíkov, naopak musia skúmať to, čo učila predtým, v časoch, keď títo ľudia brali povinnosť učiť vážnejšie [18].

Ak zamestnanec informačného centra železničnej stanice na otázku, či z tejto stanice ide nejaký vlak do Ríma, odpovie: „Neviem. Ty vieš? Poďme to zistiť spoločne“, tak sa dá povedať, že ani železničná spoločnosť a ani jej zamestnanci nerobia svoju prácu poriadne. Železničná spoločnosť predsa musí túto informáciu odovzdať svojim zamestnancom a zamestnanci ju musia sprostredkovať svojim zákazníkom; a ak im železničná spoločnosť neposkytla príslušné údaje, je povinnosťou zamestnancov, aby si ich zistili sami, ale nesmú ich pýtať od svojich klientov.



I.b) Vyjadrenie Pravdy

Zatiaľ čo sa prvá forma odporu proti katolíckej náuke zo strany koncilu týka ontologickej pravdy, táto druhá forma sa týka logickej pravdy.

i) Kristus nabáda putujúcu Cirkev na túto ustavičnú reformu (ad hanc perennem reformationem), ktorú ako ľudská a pozemská ustanovizeň neprestajne potrebuje, aby sa vo vhodnom čase dalo do správneho a potrebného poriadku to, čo sa azda vzhľadom na podmienky a okolnosti nie dosť verne zachovávalo, pokiaľ ide o mravy, cirkevnú disciplínu, alebo aj spôsob výkladu učenia, čo však treba starostlivo odlišovať od samého pokladu viery. (Unitatis Redintegratio 6);

ii) Teológovia okrem toho musia pri rešpektovaní vlastných metód a požiadaviek teologických vied hľadať čoraz vhodnejšie spôsoby, ako podávať kresťanské učenie svojim súčasníkom. Lebo jedna vec je samotný poklad viery, čiže vieroučné pravdy, a iná spôsob, akým sa podávajú, prirodzene, bez zmeny zmyslu a obsahu.“(Gaudium et Spes 62) [19].


Podstatu citovaného textu možno zhrnúť takto:


1. je potrebné radikálne rozlišovať medzi pokladom viery a jeho vyjadrením, pretože to je „ iná vec“ a treba tieto dve veci „starostlivo odlíšiť“
2. existujú pochybnosti správnosti vyjadrenia Pravdy;
3. vyjadrenie Pravdy by preto malo podliehať zmene.



1. Medzi pokladom viery a jeho vyjadrením je potrebné urobiť radikálne rozlíšenie
Neexistuje žiaden radikálny rozdiel a rozlíšenie medzi pokladom viery a jeho formulovaním, vyjadrením alebo poznaním. Pretože depositum fidei, poklad viery je Pravda [20] a viera je poznanie tejto Pravdy [21]; a medzi Pravdou a poznaním Pravdy je vzťah korešpondencie: Pravda je ‚korešpondencia (adekvácia) veci a rozumu‘: adaequatio res et intellectus.


2. Existujú pochybnosti o správnosti vyjadrenia Pravdy
Vyjadrenie depozitu fidei nemožno spochybniť, pretože vyjadrenie pokladu viery nie je nič iné ako samotná dogma a dogma je nadprirodzená pravda. Táto nadprirodzená pravda je neomylne definovaná a „Cirkvou predkladaná, aby sme jej verili, buď slávnostnou deklaráciou, alebo v rámci riadneho a univerzálneho učiteľského úradu.“ [22].

Takéto radikálne rozlišovanie medzi depozitom fidei a jeho verbálnou formuláciou, ako aj jeho spochybnenie, je modernistický manéver odsúdený tak svätým Piom X. [23], i pápežom Piom XII. [24]. Prvý z nich popisuje modernistickú predstavu viery ako entity odlišnej od meniacich sa verbálnych foriem používaných k jej vyjadreniu; druhý popisuje modernistickú predstavu viery zbavenej „vonkajších prvkov“, ktorú je možné vyjadriť v súlade s „modernou filozofiou“, „modernými potrebami“ alebo postojmi nekatolíkov.


3. Vyjadrenie Pravdy by preto malo podliehať zmene.
Vyjadrenie pokladu viery je dogma, ale dogma sa nemôže „reformovať, meniť“, ani zmeniť k lepšiemu. Dôvod je dvojaký: po prvé, dogma je z definície bezchybná; po druhé, je nemenná, a preto sa nedá vôbec zmeniť. Doktrína, že dogmu možno zmeniť (to znamená v podstatnom zmysle), je heréza, a ako herézu ju označil Prvý vatikánsky koncil [25] a encyklika Lamentabili sane [26]. Názor, že treba zmeniť dogmu, aby bola prístupnejšia „dnešným ľuďom“, nazýva pápež Pius XII. „dogmatický relativizmus“ - „niečo, čo by zo samotnej dogmy spravilo trstinu vo vetre sa klátiaciu. “[27].

Dogma, nadprirodzená pravda, podlieha vývoju iba v materiálnom zmysle, to znamená v jasnosti a v hĺbke jej komunikácie. Cirkev vyhlasuje konkrétne: „… nech je vzrast a hojný pokrok v chápaní, poznaní a múdrosti ... ale iba v rámci tej istej dogmy, rovnakého významu, rovnakého úsudku.“ [28]. Podľa prirovnania svätého Vincenta Lerinského, Pravda je ako slnko v priebehu dňa: sama o sebe je nemenná, ale vnímame ho slabšie za úsvitu a jasnejšie na poludnie. Fakt, že sa vyjadrenie dogiem môže rozvíjať v jasnosti a hĺbke, neznamená, že predchádzajúce vyjadrenie je „nedostatočné“ alebo menej „vhodné“ (text ii).





I.c Plnosť pravdy

Koncil tvrdí, že Cirkev je v procese dosahovania plnosti Pravdy.


„ Cirkev totiž v priebehu vekov neprestajne smeruje k plnosti Božej pravdy, kým sa na nej nesplnia Božie slová. “ (Dei Verbum 8).

Text naznačuje, že Cirkev na svojej pozemskej ceste napreduje k plnosti pravdy a dosiahne ju iba vtedy, keď dosiahne svoj nebeský cieľ (keď „ sa na nej splnia Božie slová “). Na to odpovedám:


1. Cirkev už na tomto svete vlastní plnosť Pravdy; preto
2. nie je v procese smerovania k tejto plnosti na tomto svete;
3. Cirkev v takom procese bola dávno v minulosti.


1. Cirkev už na tomto svete vlastní plnosť Pravdy
Cirkev už v tomto svete vlastní Božskú [29], teda nadprirodzenú Pravdu, ktorá nie je nič iné ako Viera, Depositum Fidei, Božské zjavenie. Cirkev učí, že táto Pravda, ktorá je Vierou, je Pravda vo svojej plnosti [30]. Je to tak preto, lebo Viera konštituuje jednotu: to znamená, že nie je možné vlastniť túto Pravdu v čiastočnom zmysle; mať Vieru znamená mať ju v celom rozsahu, v jej plnosti; niekto buď má vieru celú, v jej plnosti, alebo ju nemá vôbec.

Konečný základ pre skutočnosť, že Viera konštituuje Pravdu vo jej úplnosti, je v tom, že táto Pravda nie je ničím iným ako samotným Bohom v jeho prirodzenosti: je to Najsvätejšia Trojica spolu so všetkými doktrínami, ktoré sú k nej zamerané [31]. To, že Pravda, ktorá je-viera, je Pravdou vo svojej plnosti, je, vyjadrené samotnou známkou alebo charakteristikou Cirkvi - jej katolicitou.

Ale nielen Cirkev ako celok vlastní celú Pravdu, ale aj každý z jej členov jednotlivo, pretože každý z jej členov vlastniaci Vieru má aj samotnú božskú, nadprirodzenú Pravdu v celej jej plnosti, konkrétne Boha. Či Cirkev neučí, že predmetom troch teologických cností je sám Boh: že vierou katolík poznáva Boha, že nádejou v neho dúfa a s láskou ho miluje?


2. Cirkev nie je v procese putovania k plnosti pravdy na tomto svete
Pretože je táto Pravda úplná, nemôže byť doplnená ani zavŕšená; keďže už teraz má svoju plnosť, nemožno povedať, že sa posúva k svojej plnosti; keďže je to Pravda, nemôže sa meniť - s výnimkou väčšej jasnosti a väčšej dôkladnosti jej vyjadrenia. V Nebi bude Cirkev vlastniť tú istú Pravdu a v tej istej plnosti avšak spôsobom, ktorý bude prenikavo jasný [32].

3. Cirkev bola v takomto procese iba v minulosti
O progrese k plnosti viery v tomto svete môžeme hovoriť iba v minulosti, v období, keď ešte stále nebolo zavŕšené Božské zjavenie, to znamená v období ranej Cirkvi, pred smrťou posledného apoštola, svätého Ján Evanjelistu. Po jeho smrti bolo Zjavenie uzavreté a bol zavŕšený poklad viery.


I.d Premenlivosť pravdy

Proti katolíckemu učeniu, že viera je nemenná, koncil deklaruje princíp „pohybu“ a tvrdí, že Cirkev „neustále napreduje k plnosti božskej pravdy“ [33]; že potrebuje „neustálu reformáciu“ [34], aby ju mohla vyjadrovať; že „kresťania sú spojení s ostatnými pri hľadaní pravdy“ [35]; že k tomu dochádza okrem iného „dialógom“ [36], ktorý sa považuje za nikdy nekončiaci proces.

Koncilovým textom dodáva presvedčivosť myšlienka, že objektívna Pravda vo svojej plnosti a sám Boh vo svojej plnosti (ktoré sú v konečnom dôsledku jednou a tou istou vecou) sú pre človeka reálne neprístupné a nevyjadriteľné, pretože človek nikdy nebude schopný úplne dosiahnuť, poznať alebo vyjadriť Objektívnu Pravdu alebo Boha samého. Inými slovami, myšlienka spočíva v tom, že na to, aby človek poznal Pravdu, aby ju vlastnil alebo aby ju vyjadril v plnosti, ju musí úplne poznať [37]. To je však nepravda. Aby ste niečo vedeli a adekvátne to vyjadrili, nie je potrebné to vedieť v plnosti. Aristoteles je presvedčený, že dokonalo a úplne nemožno poznať ani komára.

Cirkev naopak učí, že my Božskú pravdu a Boha možeme reálne spoznať, aj keď nie úplne: to je koniec koncov predmet Božieho zjavenia; Cirkev navyše vyjadruje túto Pravdu neomylne vo svojich dogmách. Cirkvi rovnako učí, že viera je poznanie Boha, ako sme už uviedli vyššie, a aj blažená vízia je poznanie Boha. Prvé je tuto na zemi, druhé je v Nebi; prvé je zastreté istou hmlou, druhé je jasné a číre, ale obe sú formami poznania: Teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle; no potom z tváre do tváre. Teraz poznávam iba čiastočne, ale potom budem poznať tak, ako som aj ja poznaný. ‘(1 Kor 13.12). V noci môžeme vidieť strom; môžeme vidieť ten istý strom cez deň: obé sú to formy videnia.

Avšak nikdy nebude možné, aby stvorený intelekt spoznal Boha úplne: iba Boh môže úplne spoznať seba samého, pretože iba nekonečný môže pochopiť nekonečného. Ani v nebi nikdy nedosiahneme nekonečnú plnosť poznania Boha: tam budeme skutočne inklinovať k plnosti, tohoto poznania, ale bez toho, aby sme ho niekedy naozaj dosiahli.

Princíp zmeny pochádza Herakleitovej filozofie (6. storočie pred n. L.) A približne v rovnakom období sa zjavil na východe v predfilozofickom myslení „Budhu“. V modernistickom myslení je proces zmeny chápaný ako pozitívny a pokrokový, pretože vedie k vedie k lepšiemu a väčšiemu: je známy ako „evolúcia“ [38]. Pascendi za hlavnú charakteristiku modernizmu považuje práve tento princíp evolúcie [39]. Príklady zmeny, ktoré sme uviedli vyššie, majú pozitívny, evolučný charakter a v koncilových textoch je dostatok ďalších príkladov, ako napríklad teória o predpokladanom postupe Cirkvi k svätosti. Cirkev odsúdila učenie o vývoji k dokonalému poznaniu a dokonalej svätosti nasledujúcimi slovami: „Ak niekto tvrdí, že človeka nemožno božskou mocou priviesť k poznaniu a dokonalosti, ktoré prevyšujú prirodzenosť, ale že on sám môže a mal by dosiahnuť plnosť pravdy a dobra neustálym pokrokom, Anathema sit “[40].

Konkrétne v oblasti viery sa pojem phybu alebo zmeny rovná modernistickej doktríne „vitálnej imanencie“, podľa ktorej náboženský cit (ktorý má predstavovať vieru aj zjavenie) je v permanentnom pohybe, takže jeho vyjadrenie vo formulách (ktoré majú predstavovať dogmu) „sa musí tiež… zmeniť“ [41]. Pojem zmeny v oblasti viery, i pojem vitálna imanencia sú samozrejme bludné, pretože viera, je poznaním (nadprirodzenej) Pravdy a Pravda je nemenná: „Pravda Božia zostáva navždy „[42]; „Nebo a Zem pominú, ale moje slová nepominú“ [43]. Konečný základ pre nemennosť viery spočíva v skutočnosti, že v podstate je to sám Boh. Iba stvorené, konečné veci sa neustále menia, v neposlednom rade z dôvodu ich dočasnosti. Boh je naopak nemenný, a tak isto aj viera, pretože viera má Boha za svoj predmet.


Metafyzickou chybou tejto teórie, a najmä vitálnej imanencie je zámena Bytia, stávaním sa, aktu potenciou; jeho teologickou chybou je popierať Bytie, lebo v konečnom dôsledku to znamená popieranie samotného Boha.



pokračovanie - II. skepticizmus




[1] e.g. strom, ktorý vidím, objektívne jestvuje. Objektívna realita sa nazýva aj ontologická pravda
[2] e.g. Poznávam strom predo mnou
[3] e.g. moje poznanie, že strom je predo mnou je pravda, práve a len vtedy, keď je predomnou. adaequatio rei et intellectus
[4] Čo tým myslíme, najjednoduchším možným spôsobom, je zásada, že to, o čo človek usiluje ako o dobré, sa musí zhodovať s tým, čo je objektívne pravdivé, s objektívnou realitou; inými slovami, človek musí usilovať o to, čo je objektívne dobré. Prepožičať prioritu Dobru pred Pravdou naopak znamená usilovať sa o to, čo je v súlade s vôľou alebo vášňami človeka, nezávisle od objektívnej reality. Tento názor možno nazvať „antirealistickým“ v jeho averzii k objektívnej realite alebo „subjektivistický“ vo svojom obrátení do seba.
[5] označovaná ako Pravda s „P“
[6] Boh je absolútne Bytie, nedostal svoje bytie od iného, ale sám je svjím Bytím
[7] ‘Ak niekto tvrdí, že Jediný Pravý Boh, náš Stvoriteľ a Pán, nemôže byť s istotou poznaný svetlom prirodzeného rozumu, Anathema sit.’ Vatican I, de Rev. can. 1
[8] Credo in unum Deum, Apoštolské vyznanie viery
[9] ako eficientá príčina (Stvoriteľ), a aj ako finálna príčina (cieľ človeka)
[10] teologické cnosti, viera, nádej a láska majú ako svoj objekt Boha.
[11] ‘Ak niekto tvrdí, že Božské ziavenie nemožno urobiť uveriteľným pomocou vonkajších znamení... Anathema sit.’ Vatican I, de Fide can.3
[12] dogma je božsky zjavená Pravda, predkladaná Magistériom aby bola ako taká verená
[13] jej predmet, Boh, je jednota
[14] jej predmet Boh, je plnosť pravdy
[15] jej predmet Boh, je nemenný
[16] cf. UR 4
[17] Podobnú konfúziu nachádzame v otvárajúcej reči Jána XXIII 20.10. 1962 a v otvárajúcej reči Pavla VI 29.9.1963: Cirkev uprednostňuje reagovať na potreby dneška radšej poukazovaním na platnosť vlastného učenia, ako obnovovaním anathem.
[18] Sv. Pius X v Lamentabili: ‘Učiaca sa a vyučujúca Cirkev spolupracujú takým spôsobom, že len vyučujúca Cirkev má právo schvaľovať názor učiacej sa cirkvi.
[19] Text sa odvoláva na príhovor Jána XXIII: ‘Podstata starobylej náuky Depositum Fidei je jedna vec, ale formulácia, do ktorej sa halí je iná a človek musí, s trpezlivosťou, ak treba, to zobrať do úvahy.’ Altra è la sostanza dell’antica dottrina del depositum fidei, ed altra è la formulazione del suo rivestimento: ed è questo che si deve - con pazienza se occorre – tener gran conto.’
[20] ontologická
[21] logické
[22] Vat.koncil I, sess.3 ch. 3 de Fide
[23] Pascendi 12
[24] Humani Generis s.14-17
[25] Si quis dixerit, fieri posse, ut dogmatibus ab Ecclesia propositis aliquando secundum progressum scientiae sensus tribuendus sit alius ab eo, quem intellexit et intelligit Ecclesia, Anathema Sit de Fide sess 3, ch. 4, can. 3
[26] ‘Pravda nie je o nič nemennejšia ako človek, pretože sa vyvíja s nám, v ňom a skrzen neho – odsúdený výrok 58
[27] Humani Generis 17
[28] Vatican I, Dei Filius, c.4
[29] ‘Poznáte pravdu...’ (Jn. 8.32) ‘… náuka o pravde, ktorú Boh zjavil bola zverná Kristovej neveste ako božia pravda, ktorú má verne zachovávať. … (Vatican I, Dei Filius, c.4)
[30] Jn 14.26
[31] Dá sa povedať, že Cirkev má Pravdu v jej pnosti v tom zmysle, že vlastnením pravdy má aj Boha, ktorý je Pravda
[32] bude vysvetlené neskôr
[33] s.3 supra
[34] s.2 supra
[35] s.1 supra
[36] s.1 supra where, kde, ako Romano Amerio poznamenáva, úplne chýba princíp jam satis est
[37] to je myšlienka, že ontologická plnosť musí korešpondovať s epistemologickou plnosťou
[38] Teilhard de Chardin reagoval na dopyt po dogmatickej aj antropologickej evolúcii. Tá antropologická dnes ovládla všetky učebnice. Človek si kladie otázku, čím sa podľa dnešných akademických autorít vlastne stáva? Bohom. Je viac dôkazov, že s stáva opicou.
[39] ‘Modernisti predovšetkým kladú zásadu, že v živom náboženstve je všetko predmetom zmeny a musí sa meniť a tak sa dostávajú ku svojej ústrednej a najhlavnejšiej doktríne, k evolúcii. Zákonom evolúcie podlieha všetko, dogma, Cirkev, bohopocra, knihy, ktoré ctíme ako sväte i viera sama.....’ Pascendi 26. Porov. Lamentabili 58, 59, 62, 64 [40] Vatican I , sess. 3 ch. 2 can. 3’
[41] Pascendi 12
[42] Veritas Domini manet in aeternum, Ps. 116
[43] Mk. 13, 31

14. 3. 2021

Zločin z nenávisti

Robert Morrison
Čo by si dnes spoločnosť myslela o antisemitovi, ktorý by sa podvodne dostal do vedenia Ligy proti hanobeniu (Antidefamation league /ADL  je vplyvná americká organizácia, ktorá bojuje proti antisemitizmu - pozn. prekl. ) a potom začal presadzovať antisemitskú agendu? Povedzme, že by tajne presmeroval peniaze ADL na podporu antisemtiských skupín, sponzoroval hanobenie židovských hrdinov, postupne by menil manažérov ADL za antisemitov a hodnoty a étos ADL by pokútne menil na nacistické. Povedzme, že by sa časom celkom zreteľne ukázalo, že antisemitská agenda spôsobila veľké škody židovskému národu a židovským záujmom.  Dajme tomu, že v reakcii na obvinenie, že poškodzuje židovské záujmy, by nové vedenie ADL zintenzívnilo svoje antisemitské akcie. Mali by židovskí občania právo považovať to za monumentálny zločin z nenávisti? Mali, ale tá hypotéza je absurdná, pretože rozumne uvažujúci Židia by rýchlo odhalili podvod a páchateľov okamžite odstránili.

Ako sa potom mohla takáto absurdita prihodiť v katolíckej cirkvi, ktorá takmer dvetisíc rokov prekonávala všetky pokusy o rozvrátenie svojho poslania? Úplne jednoducho. Katolícka cirkev bola takmer úplne rozvrátená úmyselným zneužívaním jediného slova, ktoré má u katolíkov väčšiu moc než u akejkoľvek inej skupiny: poslušnosť. Pomocou tohoto slova sa liberálnym katolíkom podarilo transformovať vieru a prax väčšiny katolíckej cirkvi, školstva a i rodín do podoby, ktorú by žiadna predchádzajúca generácia nepovažovala za katolícku. Skutočnosť, že páchatelia tohto zločinu museli trvať na poslušnosti, aby prekonali skepsu a hnev bežných katolíkov, potvrdzuje ich ohromnú zlobu. Určite nie každý farár a nie každý biskup katolicizmom pohŕdal, ale bolo a je ich dosť.

Niekto môže namietať, že v Cirkvi žiaden vplyv „liberálnych katolíkov“ nie je. Pius IX. v roku 1873 však povedal, že Cirkev bojuje už dlho s tými istými nepriateľmi:
Aj keď sú deti tohto sveta šikovnejšie ako deti svetla, ich pasce (nepriateľov Cirkvi) by mali oveľa menší úspech, keby nebolo toľkých, ktorí im podávajú pomocnú ruku a stále si hovoria katolíci. Áno, bohužiaľ, sú takí, ktorí si zjavne želajú pochodovať s našimi nepriateľmi a ísť ich cestou, aby vytvorili spojenectvo medzi svetlom a tmou, medzi spravodlivosťou a neprávosťou. Robia tak prostredníctvom tých doktrín, ktoré nazývame „katolícky liberalizmus.“ Využívajú tieto najzhubnejšie bludy, lichotia svetskej moci, keď napadne duchovnú sféru a núti duše rešpektovať alebo prinajmenšom tolerovať aj tie najhoršie zákony, akoby nikdy nebolo napísané, že človek nemôže slúžiť dvom pánom. Sú nebezpečnejší a smrteľnejší, než naši otvorení nepriatelia, pretože potajmky podporujú ich úsilie, hoci si to možno sami neuvedomujú. “

Pápežom sa podarilo obmedziť vplyv liberálneho katolicizmu až do Druhého vatikánskeho koncilu. Ako však vyhlásil jeden z kľúčových objhacov liberálnych myšlienok na tomto sneme, kardinál Leo Jozef Suenens, „Druhý vatikánsky koncil je francúzska revolúcia v cirkvi“.

Niekto môže namietať, že nikdy nemôže dôjsť k naozajstnému rozvratu katolíckej cirkvi, pretože „kde je Peter, tam je aj Cirkev“ (ubi Petrus ibi Ecclesia) a pápeži podporovali tieto liberálne zmeny. Áno, ale Roberto de Mattei vo svojej Apológii tradície dáva dobrý protiargument:
Dogmatický princíp Ubi Petrus ibi Ecclesia nevylučuje možnosť kritiky pápežov, vykonanej na základe lásky ku Kristovej cirkvi, ktorej neboli vždy dôstojnými vikármi. „Axióm, kde je pápež, tam je Cirkev, píše kardinál Journet, platí, keď sa pápež správa ako pápež a hlava Cirkvi; inak Cirkev nie je pri ňom a on nie je v Cirkvi. ‘“
Na rozdiel od iných organizácií nemôže katolícka cirkev nikdy zmeniť svoje doktríny, aby boli v rozpore s tým, čo učila predtým. Keby to urobila, úplne by to vyvrátilo celé jej tvrdenie, že je vernou ochrankyňou náboženstva, ktoré dostala od Boha. Urobila by z Boha podvodníka.

V novembri 2018 Christopher Ferrara vo svojom článku Pápež, ktorý by  zničil Cirkev (bohužiaľ dnes ešte aktuálnejšom) uvádza text svätého Roberta Bellarmína, ktorý sa osobitne zaoberal otázkou pápeža, ktorý by sa pokúsil zničiť Cirkev :
„Tak, ako je zákonné brániť sa pápežovi, ktorý napadol telo,  je zákonné brániť sa mu ak napáda dušu alebo ničí štát, a ešte viac, ak by sa pokúšal zničiť Cirkev. Hovorím, že je zákonné vzdorovať mu tým, že človek nerobí to, čo prikazuje, a tým, že mu bráni mu, aby uskutočnil svoju vôľu; napriek tomu nie je zákonné ho súdiť, trestať alebo dokonca odvolávať, pretože nad pápež má navyššiu autoritu . V tejto veci odporúčam študovať Cajetana a Jána de Turrecremata. “

Musíme predpokladať, že by takýto pápež poznal pasáž od svätého Roberta Bellarmina, ktorá poskytuje primárne teologické odôvodnenie jeho odstránenia:
„Pápež, ktorý je zjavným kacírom, automaticky (per se) prestáva byť pápežom a hlavou, rovnako ako automaticky prestáva byť kresťanom a členom Cirkvi. Preto ho môže Cirkev súdiť a potrestať. “

Tu môžeme špekulovať kedy a či teologická hranica „zjavného kacírstva“ bola prekročená, ale je hlúpe veriť, že pápež, ktorý by sa pokúšal zničiť Cirkev, by vedome a dobrovoľne prekročil prakticky definovanú hranicu,  čo by viedlo k tomu, že bude za zjavné kacírstvo potrestaný. Skutočne zanietený ničiteľ Cirkvi by určite privítal a vysmieval sa hnevu a slzám tradičných katolíkov, nad jeho „zjavnou herézou“. Pápežský tyran by vedel, že síce prekročil teologickú hranicu, ale zároveň by vedel, že neprekročil žiadnu praktickú hranicu, čo by podnietilo jeho legálne odstránenie. Preto by sa nám smial do očú a pýtal sa, čo s tým chceme robiť. Len samotný Boh môže takúto katastrofu ukončiť.

Možno si však položiť otázku, či zo strany liberálnych katolíkov skutočne došlo k nejakej zlej akcii, ktorá by podkopala cirkevné učenie? Okrem iného môžeme ľahko vysledovať tieto zlá, ktoré vedú priamo k úmyselnému podkopávaniu katolíckej viery a praxe. Od Druhého vatikánskeho koncilu pozorujeme zníženú účasť na omši; nárast počtu rozvodov medzi katolíkmi; pokles počtu katolíckych manželstiev; pokles počtu kňazských a rehoľných povolaní; nárast počtu katolíkov, vrátane kňazov a rehoľníkov, opúšťajúcich Vieru; pokles počtu katolíckych škôl; prenasledovanie tých, ktorí sa pridŕžajú tradičnej doktríny; nesprávne smerovanie katolíckych zdrojov na protikatolícke aktivity a projekty; a rozsiahle odmietanie katolíckej viery a praxe tými, ktorí sa hlásia ku katolíckej viere. Každá z týchto zmien je z hľadiska svojho rozsahu dramatická. Katolíci však prichádzajúce problémy videli už dávno a už od koncilu na ne upozorňovali, ale boli bičovaní zneužívaním jedného slova: poslušnosť!

Máme však aj nejaké násilné trestné činy, ktoré s tým súvisia? Áno, rozšírené škandály so sexuálnym zneužívaním možno priamo spojiť so zmenami v procese prijímania a formovania adeptov v seminároch, ktoré priamo vyplývajú z ovládnutia seminárov liberálmi. Ľudská prirodzenosť je nepochybne taká, že na týchto škandáloch bude mať časom podiel takmer každá  ľudská organizácia. V cirkvi je však tento problém o to závažnejší, že  vyplýva priamo zo zámerného podkopávania tradičnej katolíckej praxe a viery.

A hoci sa nedá čakať, že liberálni katolíci toto uznajú ako škodu, musíme spomenúť to najhoršie zo všetkého: skutočnosť, že v dôsledku liberálnych katolíckych útokov na cirkev toľko duší pôjde do pekla. Náš Pán hovorí, že je to horšie ako akýkoľvek čisto temporálny zločin: „Nebojte sa tých, ktorí zabíjajú telo a nie sú schopní zabiť dušu; ale radšej sa bojte toho, kto môže zahubiť dušu aj telo v pekle “(Matúš 10:28). Iba Boh vie, aký závažný je tento dôsledok liberálneho katolicizmu.
K týmto priamym škodám by sme mohli pridať nespočetné nepriame škody, počnúc depresiami a samovraždami, až po nárast počtu potratov a iných násilných trestných činov.

Možno si však položiť otázku, či je možné, aby títo liberálni katolíci skutočne verili, že sú vernými katolíkmi? Iste, každá skupina zločincov môže obsahovať aj obyčajných hlupákov, ale na liberálnej katolíckej ceste je príliš až veľa zámerného zla, aby sa jej organizátori a vodcovia mohli zbaviť zodpovednosti. Katolícky kňaz, ktorý strávil mnoho rokov v katolíckom seminári - bez ohľadu na to, aká biedna bola formácia - nemá žiadne ospravedlnenie pre presvedčenie, že súčasná liberálna katolícka viera je v súlade s tým, čo Cirkev vždy učila. Samotné zlé plody stačia na to, aby človeka varovali pred údajnou „dobrou vôľou“ liberálnej junty, stačia na to, aby ukázali, že vplyv liberálnych katolíckov je čistý jed.

Úmyselné zločiny proti viere páchané liberálnymu katolíkmi teda existujú, ale dá sa skutočne povedať, že ide o nenávisť? Áno, cieľom liberálnych katolíkov je zmeniť doktríny, ktoré katolíci vyznávali pred Druhým vatikánskym koncilom preto, že nenávidia tradičnú vieru. V priebehu dejín Cirkvi sa často našli ľudia, ktorí sa nazývali kresťanmi, ale nenávideli určité aspekty učenia Cirkvi. Tí najnepriateľskejší z nich mali slušnosť rozísť sa s Cirkvou a vyrobiť si iné náboženstvo. Tým, že súčasná skupina nepriateľov Cirkvi zostáva v Cirkvi, prejavuje pohŕdanie nielen katolíckym učením, ale aj tými, ktorí sa nímriadia. Milučký kňaz, ktorý ochotne rozdáva objatia a rovnako ochotne prijíma a toleruje blud, je pre katolícku cirkev oveľa väčším nepriateľom, ako ktorýkoľvek protestant.
Samozrejme, žiadny súd tu na svete za zločin z nenávisti liberálnych katolíkov neodsúdi, ale nedokážem si predstaviť, že Boh to bude ignorovať. Netreba však zúfať, Ježiš nám povedal, že toto všetko máme očakávať a tešiť sa:
" Ak vás svet nenávidí, vedzte, že mňa nenávidel prv ako vás. Keby ste boli zo sveta, svet by miloval, čo je jeho, ale preto, že nie ste zo sveta, že som si vás ja vyvolil zo sveta, svet vás nenávidí.“ (Ján 15: 18–19).
Keď sme prenasledovaní nenávistnými liberálnymi katolíkmi, ktorí nemajú tú slušnosť alebo sa obrátiť, alebo sa prestať nazývať katolíkmi, máme dobrý dôvod myslieť si, že patríme k tým, ktorých si Ježiš vyvolil zo sveta. S touto útechou by sme mali poslúchnuť jeden z najťažších príkazov, ktoré nám Ježiš dal:
„Ale hovorím vám, milujte svojich nepriateľov: robte dobre tým, ktorí vás nenávidia, a modlite sa za tých, ktorí vás prenasledujú .“ (Matúš 5:44).
Modlite sa za týchto nepriateľov, ale nenasledujte ich! Nepoškvrnené Srdce Panny Márie, oroduj za nás!