Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

+

13. 5. 2022

Je možné kritizovať pápeža?
Edward Fesser

Otcovia majú právomoc učiť a vychovávať svoje deti, ale táto právomoc nie je absolútna. Nesmú učiť svoje deti páchať zlo, ani nie sú povinní vychovávať ich s neprimeranou prísnosťou. To je všeobecne známe, hoci je tiež známe, že existujú otcovia, ktorí v realite svoje deti zavádzajú, klamú, zneužívajú, alebo ich učia konať zlo. Každý tiež vie, že je správne, aby deti za týchto nešťastných okolností otcov neposlúchali a napomínali ich, za predpokladu, že stále uznávajú autoritu svojho otca a podriaďujú sa jeho zákonným pokynom.

Žiadny otec ale asi nikdy nepovedal svojim deťom: „Deti, ak vás niekedy začnem týrať alebo vás budem učiť robiť zlo, musíte urobiť to a to.“ Dôvodom je určite to, že východiskovým predpokladom je, že deti nikdy nebudú potrebovať vedieť, čo treba za takýchto okolností robiť a že explicitné pokyny týmto smerom by v nich vyvolali falošný a znepokojujúci pocit. Deti by mohli začať uvažovať, ako veľmi je  týranie a vedenie ku zlu pravdepodobné a preto začnú pochybovať o múdrosti a dobrej vôli svojho otca.

Preto je otázka čo robiť v takejto situácii, zodpovedaná len implicitne a vágne. Vyžaduje si to povaha otcovskej autority . Pretože predpoklad, že otcovia nezneužijú svoju autoritu, je veľmi silný a pretože deti musia vnútorne veriť, že toto zneužitie je veľmi nepravdepodobné, vo väčšine rodín sa táto záležitosť takmer nikdy nerieši. Má to, samozrejme, aj nevýhodu a to, že v tých zriedkavých prípadoch, keď otec skutočne zneužije svoju autoritu, deti nevedia, ako sa so situáciou vyrovnať. Čo urobíte, keď vás muž, ktorého prirodzenosť ustanovila za vášho hlavného učiteľa a opatrovníka, začne zvádzať na zlé alebo vám ubližovať?

Presne toto platí aj o pápežstve. Cirkev nemá žiadnu oficiálnu a explicitne stanovenú politiku, ako sa správať k pápežovi, ktorý učí bludy, alebo iným spôsobom zneužíva svoj úrad. Nie je to preto, že by takáto chyba a zneužitie nebolo možné. Naopak, nielenže Cirkev vždy pripúšťala možnosť, že pápež môže učiť omyl, keď nehovorí ex cathedra a že môže robiť politické a disciplinárne rozhodnutia, ktoré vážne poškodzujú veriacich, ale obe tieto veci sa v skutočnosti už viac krát stali – napríklad doktrinálne chyby pápeža Honoria I. a pápeža Jána XXII., nejednoznačná doktrinálna formulácia dočasne potvrdená pápežom Liberiom, synoda s exhumovanou mŕtvolou pápeža Formosa (za Štefana VI). a jej dôsledky a omyly pápeža Urbana VI. ktoré prispeli k Veľkej západnej schizme. (O týchto prípadoch som diskutoval tu, tu a tu.)

V katolíckej teológii existuje natoľko silný predpoklad, že pápež nerobí vážne doktrinálne a disciplinárne chyby, že podobne ako v prípade otca a detí, by bolo potenciálne chybné a destabilizujúce explicitne formulovať postup, čo robiť v takejto situácii. Preto v Katechizme nenájdete časť o tom, čo robiť so zlým pápežom. Samotná existencia a publikovanie takejto politiky by mohlo vyvolať falošný dojem, že zlí pápeži sa musia objavovať s určitou pravidelnosťou.

Nevýhodou je, že v tých zriedkavých prípadoch, keď príde zlý pápež, je Cirkev zmätená. Mnohí katolíci bez teologických znalostí budú mylne predpokladať, že katolík musí absolútne vždy podporovať akúkoľvek politiku, ktorú pápež robí a súhlasiť s akýmkoľvek doktrinálnym vyhlásením, ktoré pápež vydá – aj keď sa takéto vyhlásenie zdá byť zjavne v rozpore s tradičným učením (ako napr. Honorius I. a Ján XXII.). To  -  v závislosti od schopnosti takýchto zle informovaných katolíkov vysporiadať sa s kognitívnou disonanciou - vedie len k dvom riešeniam.

Tí, ktorí sú náchylnejší emocionálne reagovať a menej schopní jasného a logického uvažovania – a teda ktorým nevadí prijímanie protirečení – budú mať tendenciu súhlasiť s doktrinálnymi alebo politickými chybami takéhoto pápeža. Ich vlastné chápanie a praktizovanie viery sa v dôsledku toho zhorší. Nutne potom budú v Cirkvi  budovať nejednotu, pretože budú obviňovať tých katolíkov, ktorí tieto omyly neprijmajú z nelojálnosti a rozkolu. Naproti tomu u tých, ktorí neznesú takúto kognitívnu disonanciu, môže dôjsť k otraseniu viery. Nesprávne sa budú domnievať, že sú povinní súhlasiť s bludom, ale zistia, že vzhľadom na zjavný rozpor s tradičným učením tak nemôžu urobiť. Zbytočne sa budú obávať, že konflikt medzi súčasným a minulým učením diskvalifikuje nárok Cirkvi na neomylnosť.

Je teda dôležité, aby si katolíci uvedomili, že tradičné učenie Cirkvi vždy umožňovalo kritizovať pápeža, ktorý učí omyl. A to je potvrdené aj v Novom zákone, v slávnom verejnom pokarhaní ktorým svätý Pavol napomenul svätého Petra za správanie, ktorým „sa zdalo že núti pohanských konvertitov, aby sa stali Židmi a prijali obriezku a židovský zákon“ (tak napr. Katolícka encyklopédia charakterizuje Petrov škandalózny čin).

Potvrdilo to aj odsúdenie pápeža Honoria I. jeho nástupcami pápežom sv. Agathom a pápežom svätým Levom II. Je to zrejmé z výroku pápeža Inocenta III.: „Cirkev ma môže súdiť iba pre hriech spáchaný proti viere“ (citované v J. Michael Miller, The Shepherd and the Rock: Origins, Development, and Mission of the Papacy, str. 292). Potvrdil to aj prípad teológov zo 14. storočia, ktorí kritizovali doktrinálny omyl pápeža Jána XXII., a ktorých kritika prinútila pápeža blud odvolať. Je to zrejmé z mimoriadne negatívnych úsudkov, ktoré veriaci katolícki historici (ako mnohí autori Katolíckej encyklopédie) vyniesli o najhorších pápežoch. A hoci túto tému nenájdete v katechizme, Cirkev sa za  Jána Pavla II. reálne zaoberala možnosťou legitímneho a explicitného nesúhlasu s pápežom.

Donum Veritatis

Rozličné doktrinálne dokumenty vydané v priebehu posledných desaťročí objasňujú, že existuje päť kategórií výrokov magistéria. Prvé dve kategórie (ktoré sa týkajú božsky zjavených dogiem, resp. logických dôsledkov týchto dogiem) vyžadujú bezpodmienečný súhlas všetkých katolíkov; tretia kategória (ktorá sa týka reformovateľného, ​​ale stále záväzného teologického a morálneho učenia) formuluje veľmi silnú požiadavku súhlasu; štvrtá (ktorý sa týka prudenciálnych disciplinárnych nariadení) vyžaduje iba poslušnosť, ale nie súhlas; a piata (ktorý sa týka prudenciálneho uplatňovania teologického alebo morálneho princípu na dané okolnosti) nevyžaduje ani poslušnosť, ani súhlas, ale iba úctivé uváženie. Prudenciálnym sa myslí pastoračne prezieravým.

Okrem toho Inštrukcia Donum Veritatis, vydaná CDF pod vedením kardinála Ratzingera, objasňuje, že nie každý nesúhlas s Učiteľským úradom Cirkvi predstavuje nesúhlas takého nežiaduceho druhu, akým sú vinní Küng, Curran a iní:

Ochota lojálne sa podriadiť učeniu Magistéria v záležitostiach, ktoré per se nie sú nereformovateľné, musí byť pravidlom. Môže sa však stať, že teológ v nejakých prípadoch môže klásť otázky o aktuálnosti, forme, či dokonca obsahu magisteriálnych intervencií...

Pri otázke výrokov prudenciálneho charakteru sa mohlo stať, že niektoré dokumenty Magistéria, nie sú uchránené istých nedostatkov. Biskupi a ich poradcovia nie vždy brali do momentánej úvahy každý aspekt alebo celú zložitosť otázky...

Aj keď spolupráca prebieha za tých najlepších podmienok, nemožno vylúčiť, že medzi teológom a učiteľským úradom môže vzniknúť napätie... Ak napätie nepramení z nepriateľských a protichodných tendencií, môže sa stať dynamickým faktorom, stimulom pre učiteľský úrad. a teológov, aby plnili svoje príslušné úlohy pri praktizovaní dialógu...

Predchádzajúce úvahy sa osobitne vzťahujú na prípad teológa, ktorý by mohol mať vážne ťažkosti s prijatím reformovateľného magisteriálneho učenia z dôvodov, ktoré sa mu zdajú opodstatnené...

Ak napriek lojálnemu úsiliu teológa ťažkosti pretrvávajú, teológ má povinnosť oznámiť autoritám Magistéria problémy, ktoré vyvoláva konkrétna náuka, alebo argumenty, ktorými je odvôvodnená alebo aj spôsob ktorým sa prezentuje. Mal by to urobiť v duchu evanjelia a s hlbokou túžbou vyriešiť  tieto ťažkosti. Jeho námietky by potom mohli prispieť k skutočnému pokroku a dať podnet pre Učiteľský úrad, aby predložil učenie Cirkvi hlbšie a s jasnejšou prezentáciou argumentov...

Pre verného ducha, oživovaného láskou k Cirkvi, môže byť takáto situácia určite náročnou skúškou. Môže to byť výzva trpieť za pravdu v tichu a modlitbe, ale s istotou, že ak je pravda naozaj v stávke, nakoniec zvíťazí...

Verejnú opozíciu voči Učiteľskému úradu Cirkvi nazývanú aj „disent“... treba odlíšiť od situácie osobných ťažkostí, o ktorej sme hovorili vyššie.

Koniec citátu. V týchto pasážach je uvedených niekoľko dôležitých bodov. Po prvé, ide tu o možnosť legitímnej kritiky „učenia Magistéria o záležitostiach, ktoré per se nie sú nereformovateľné“ – čo by zahŕňalo výroky Magistéria v tretej kategórii uvedenej hore, ako aj štvrtej a piatej. Ako sa uvádza v pokynoch, súhlas s takýmito vyhláseniami „musí byť pravidlom“, ale tento silný predpoklad súhlasu môže byť prekonaný. Ako?

Ako som uviedolv nedávnom článku pre Catholic World Report, katolícke učenie týkajúce sa spoľahlivosti riadneho Magistéria Cirkvi hovorí, že ak Cirkev po stáročia sústavne vyučovala nejakú doktrínu, nemožno toto učenie považovať za reformovateľné. To je dôvod, prečo liberálni teológovia, ktorí spochybňujú tradičné učenie Cirkvi o veciach, ako je antikoncepcia alebo vysviacka žien, nemajú na čom stáť. Keď Magistérium jednoducho opakovane potvrdzuje takéto tradičné učenie, nesúhlas nemožno ospravedlniť odvolaním sa na pasáže z Donum Veritatis.

Ako poznamenáva teológ William May, legitímny nesúhlas toho druhu, aký má Inštrukcia na mysli, je najpravdepodobnejší, keď sa teológovia „môžu odvolávať na iné učenie Magistéria ktoré je formulované určitejšie a definitívnejšie, s ktorým je podľa ich názoru sporná náuka nezlučiteľna“ (Úvod do morálnej teológie, prepracované vydanie, s. 242). Inými slovami, možnosť legitímnej kritiky magisteriálneho vyhlásenia je najpravdepodobnejšia práve vtedy, keď sa zdá, že toto sporné vyhlásenie je v rozpore s už dlhý čas vyučovanou náukou a nie vtedy, keď toto vyhlásenie opakuje dávno jestvujúcu náuku.

Koniec koncov, existujú prísne hranice toho, čo môže Cirkev a pápeži učiť a Cirkev a pápeži to sami neustále potvrdzovali. Napríklad Prvý vatikánsky koncil učí:

Duch Svätý bol totiž prisľúbený Petrovým nástupcom nie preto, aby jeho zjavením dali na známosť nejakú novú náuku, ale aby s jeho pomocou nábožne strážili a verne vysvetľovali zjavenie alebo poklad viery odovzdaný apoštolov.

Podobne aj Druhý vatikánsky koncil učí:

Živý učiteľský úrad Cirkvi... nie je nad slovom Božím, ale slúži mu, učí len to, čo bolo odovzdané, zbožne to počúva, úzkostlivo ho stráži a verne vysvetľuje.

A pápež Benedikt XVI. učil:

Pápež nie je absolútny panovník, ktorého myšlienky a túžby sú zákonom. Práve naopak: Pápežova služba je zárukou poslušnosti Kristovi a jeho Slovu. Nesmie hlásať svoje vlastné myšlienky, ale musí neustále zaväzovať seba a Cirkev k poslušnosti Božiemu Slovu proti každému pokusu o jeho prispôsobenie alebo rozriedenie a proti každej forme oportunizmu.

Koniec citátu. Predpokladajme teda, že by sa zdalo, že nejaké pápežské vyhlásenie alebo iný magisteriálny dokument sa pokúša zaviesť „nejakú novú doktrínu“ alebo „rozrieďuje“ konzistentné minulé učenie Cirkvi, alebo že by toto učenie „úzkostlivo“ nestráži alebo „verne“ nevysvetľuje.“ Toto by bol najjasnejší možný prípad, v ktorom by teológ mohol vzniesť legitímnu kritiku toho  druhu, ktorý uznáva Donum Veritatis.

Druhým dôležitým bodom, ktorý si treba všimnúť z citovaných pasáží, je, že Donum Veritatis potvrdzuje, že teológ nielenže môže mať právo vzniesť námietky, ale v niektorých prípadoch má dokonca „povinnosť oznámiť autoritám Magistéria problémy, ktoré vyvoláva konkrétna náuka, alebo argumenty, ktorými je odvôvodnená alebo aj spôsob ktorým sa prezentuje.  Dokument reálne učí, že „námietky teológa by potom mohli prispieť ku skutočnému pokroku“ a byť „stimulom pre učiteľský úrad aj pre teológov, aby plnili svoje príslušné úlohy“. Inými slovami, Cirkev nielen toleruje kritiku za okolností, ako sú tie, o ktorých sa hovorí, ale uznáva, že takáto kritika môže byť dobrá vec a služba Magistériu.

Tretím a celkom pozoruhodným uznaním v týchto pasážach z Donum Veritatis je, že pre teológa, ktorý vznáša takúto legitímnu kritiku, „takáto situácia môže byť určite náročnou skúškou. Môže to byť výzva trpieť za pravdu.“ Inými slovami, Cirkev výslovne pripúšťa možnosť, že nie neomylný akt Magistéria môže byť natoľko chybný, že teológ, ktorý ho s úctou kritizuje a ktorý zastáva „pravdu“,  môže pre tento chybný akt magistéria nespravodlivo „trpieť“.

Štvrtý bod, ktorý treba zdôrazniť, je, že Donum Veritatis výslovne hovorí, že legitímna kritika nedostatočných vyhlásení Magistéria nepredstavuje „nesúhlas (disent)“ s učením Cirkvi, ako sa tento výraz zvyčajne chápe. Ako dokument ďalej podrobne vysvetľuje, to, čo Cirkev odsudzuje ako „disent“, má čo do činenia s „postojmi všeobecnej opozície proti cirkevnému učeniu“, aké sa objavili po Druhom vatikánskom koncile. Tento duch nesúhlasu, hovorí Donum Veritatis, má tieto vlastnosti:

• Vychádza z „ideológie filozofického liberalizmu, ktorá preniká myslením našej doby“ a ktorá stavia „slobodu myslenia“ proti „autorite tradície“.

• Považuje „učenie odovzdávané a všeobecne prijímané za a priori podozrivé“ a tvrdí, že „doktríny predkladané bez uplatňovania charizmy neomylnosti... nemajú záväzný charakter, ponechávajúc jednotlivcovi úplnú voľnosť, či ich bude dodržiavať alebo nie. .“

• Často pripisuje „normatívnu hodnotu“ modelom spoločnosti ktoré podporujú masmédiá, je  ovplyvnený váhou verejnej mienky a snaží sa obmedziť magisteriálne výroky na témy, ktoré verejná mienka považuje za dôležité a nejaké pripustí, tak len súhlasné.

• „Vo svojej najradikálnejšej forme sa zameriava na zmenu Cirkvi formou protestu, ktorým sa inšpiruje v politickej sfére.“

Je teda zrejmé, že „nesúhlas“, ktorý Donum Veritatis kritizuje, je motivovaný teologickým liberalizmom Künga, Currana a kol., ktorý chcú, aby sa Cirkev vzdala tradičného učenia a prispôsobila sa hodnotám prevládajúcim v moderných sekulárnych liberálnych spoločnostiach. Teológ, ktorý by kritizoval pápeža za to, že neopakuje tradičné učenie (ako to urobili stredovekí teológovia, ktorí kritizovali pápeža Jána XXII.), by bol preto opakom „disidenta“.

Piatym bodom, ktorý treba zdôrazniť, je, že kritiku, ktorú povolilo Donum Veritatis, možno vyjadriť verejne. Na tlačovej konferencii o hypotetickom teológovi, ktorý vznáša legitímnu kritiku, ktorú umožňuje Donum Veritatis, kardinál Ratzinger povedal: „Nevylúčili sme všetky možnosti zverejnenia a ani sme ho neuzavreli v mukách“ (citované v Anthony J. Figueiredo, Vzťah magistéria a teológie, s. 370). Ako poznamenáva William May:

Inštrukcia zjavne považuje za správne, aby teológovia zverejňovali svoje „otázky“, pretože hovorí o povinnosti brať vážne námietky vznesené proti ich názorom inými teológmi a revidovať svoje stanoviská vo svetle takejto kritiky – a to je normálne až po tom, čo teológ zverejní svoje otázky uverejnením v odborných teologických časopisoch. (Úvod do morálnej teológie, s. 241-42)

Podobne aj kardinál Avery Dulles poznamenáva, že Donum Veritatis „neobmedzuje vyjadrovanie vlastných názorov vedeckým spôsobom, ktorý by mohol byť verejne publikovaný“ (The Craft of Theology, s. 115).

Toto je zásadný bod. Niektorí katolíci nepravdivo tvrdili, že Donum Veritatis povoľuje iba kritiku, ktorá je vyjadrená súkromne pred príslušnými cirkevnými autoritami. Základom ich názoru je poznámka v Inštrukcii v tom zmysle, že „teológ by sa mal vyhýbať obracaniu sa na ‚masmédiá‘, ale mal by sa obrátiť na zodpovednú autoritu“. Ako však jasne uvádza vyhlásenie kardinála Ratzingera, Donum Veritatis v skutočnosti nezakazuje všetku verejne vyjadrenú kritiku. Okrem toho poznámku o „masmédiách“ je potrebné čítať v kontexte, pretože inštrukcia sa téme masmédií venuje na viacerých miestach a zdá sa, že ide skôr o kritiku veľmi špecifického aspektu moderných masmédií, než o používanie masmédií ako takých. Dlhšia pasáž, z ktorej sú práve citované slová, znie takto:

Teológ by sa mal vyhýbať obracaniu sa na „masmédiá“, ale mal by sa obrátiť na zodpovednú autoritu, pretože nie snahou vyvolať tlak verejnej mienky prispieva k objasneniu doktrinálnych otázok a slúži pravde.

Koniec citátu. A v kontexte diskusie o zhubnom vplyve „ideológie filozofického liberalizmu“ a jej založenia na „slobode myslenia“ a „proteste“ proti „autorite tradície“, zazneli tieto poznámky:

Fenomén disentu môže mať rôzne podoby. Jeho vzdialené a blízke príčiny sú viaceré…

Svoj vplyv má aj váha manipulovanej verejnej mienky a jej tlak na prispôsobenie sa. Modely spoločnosti podporované „masmédiami“ často nadobúdajú normatívnu hodnotu...

Disent sa niekedy odvoláva aj na istý druh sociologickej argumentácie, ktorá tvrdí, že názor veľkého počtu kresťanov by bol priamym a adekvátnym vyjadrením „nadprirodzeného zmyslu pre vieru“...

[Ale] nie všetky myšlienky, ktoré kolujú medzi Božím ľudom, sú zlučiteľné s vierou. Platí to o to viac, že ​​ľudia môžu byť ovplyvnení verejnou mienkou ovplyvnenou modernými komunikačnými médiami.

Koniec citátu. Je teda zrejmé, že keď Donum Veritatis vyjadruje výhrady voči masmédiám, má na zreteli sekulárne liberálne hodnoty, ktoré dominujú moderným masmédiám a ktoré prostredníctvom nich pretvorili verejnú mienku, a spôsob, akým odbojní teológovia hľadali spojencov v masmédiách s cieľom pretvoriť cirkevné učenie podobným spôsobom. Používanie masmédií ako také nie je zlé. Zlé je tlačiť na Cirkev, aby sa prispôsobila hodnotám, ktoré dominujú moderným masmédiám a verejnej mienke.

Kánon 212 Kódexu kánonického práva ďalej podporuje legitimitu verejných prejavov kritiky. V ňom sa uvádza:

§ 2. Veriaci majú právo, aby sa so svojimi potrebami, najmä duchovnými, a so svojimi žiadosťami obracali na pastierov Cirkvi. 

§ 3. Podľa svojich vedomostí, odbornosti a vážnosti sami majú právo, ba niekedy aj povinnosť prejaviť posvätným pastierom svoju mienku o tom, čo sa vzťahuje na dobro Cirkvi, a oboznámiť s ňou aj ostatných veriacich, pričom majú zachovať neporušenosť viery a mravov i úctu voči pastierom a mať na zreteli spoločný osoh a dôstojnosť osôb. 

Koniec citátu. Táto pasáž objasňuje, že katolíci môžu svoju mienku prejaviť nielen „posvätným pastierom“, ale aj „ostatným veriacim“. Je tiež dôležité poznamenať, že pasáž pridáva niektoré dôležité kvalifikácie. Jednak nám hovorí, že vyjadrené názory by mali odrážať dostatočnú úroveň „vedomostí, kompetencií a vážnosti“. Ani Donum Veritatis, ani kánonické právo nedávajú bianko šek komukoľvek, kto má potrebu sa o niečom vyjadriť. Po druhé, katolíci musia vyjadrovať svoje názory s dostatočnou „úctou k svojim pastierom“. 

Učenie tradície

Učenie Donum Veritatis nie je žiadnou modernou novinkou. Má precedens v Pavlovom napomenutí svätého Petra, vo vyhlásení pápeža Inocenta III., že môže byť legitímne súdený „pre hriech spáchaný proti viere“ a v  korekcii pápeža Jána XXII. uskutočnenej teológmi tej doby. V priebehu storočí túto náuku zopakovali aj niekoľkí svätci a osvedčení teológovia.

Náuka svätého Tomáša Akvinského na túto tému v Summa Theologiae II-II.33.4 stojí za rozsiahlejšiu zmienku:

Bratské napomenutie je dielom milosrdenstva. Preto by aj preláti mali byť korigovaní...

Veriaci nie je kompetentný vykonať pokarhanie svojho preláta, ktoré by prostredníctvom donucovacej povahy trestu bolo úkonom spravodlivosti, ale bratské napomenutie, ktoré je aktom lásky, patrí do kompetencie každého vo vzťahu ku ktorejkoľvek osobe, voči ktorej je viazaný láskou, za predpokladu, že v tej osobe je niečo, čo si vyžaduje nápravu...

Keďže však cnostný čin musí byť usmerňovaný náležitými okolnosťami, z toho vyplýva, že keď podriadený opravuje svojho predstaveného, ​​mal by to robiť slušne, nie s drzosťou a tvrdosťou, ale s miernosťou a rešpektom...

Zdalo by sa, že poddaný voči svojmu predstavenému vystupuje nezriadene, ​​keď mu vyčíta drzosť, ako aj vtedy, keď o ňom zle hovorí...

Odporovať niekomu verejne presahuje medze bratského napomenutia, a Pavol nebol Petra napomínal, keby mu nebol nejakým spôsobom rovný v obrane viery. Ale aj ten, kto nie je rovný napomínanému, môže súkromne a s úctou napomínať...

Treba si však uvedomiť, že ak by bola ohrozená viera, podriadený by mal svojho predstaveného pokarhať aj verejne. Preto Pavol, ktorý bol Petrovým podriadeným, ho verejne pokarhal pre bezprostredné nebezpečenstvo pohoršenia ohľadom viery, a ako hovorí Augustínova glosa ku Gal 2:11: „Peter dal predstaveným príklad, že ak by náhodou zišli z priamej cesty, nemali by opovrhovať karhaním od svojich poddaných.“

Domnievať sa o sebe, že človek je lepší ako jeho predstavený, sa zdá byť znakom opovážlivej pýchy; ale táto opovážlivosť sa nevyskytuje, ak si človek len v istom ohľade myslí, že je lepší, pretože v tomto živote nie je žiadny človek bez chyby. Nesmieme zabúdať ani na to, že keď niekto z lásky pokarhá svojho predstaveného, ​​neznamená to nutne, že sa považuje za lepšieho, ale iba ponúka svoju pomoc tomu, kto „je medzi vami väčší a je teda vo väčšom nebezpečenstve, “ ako poznamenáva Augustín vo svojom rehoľnom pravidle.

Koniec citátu. Podobne, Akvinský o Pavlovom napomenutí Petra vo svojom Komentári ku Galaťanom hovorí, že toto pokarhanie bolo „spravodlivé a užitočné“ z dôvodu „nebezpečenstva pre učenie evanjelia“ a že „spôsob pokarhania bol vhodný, t. j. verejný a priamy... pretože [Petrova] pretvárka predstavovala nebezpečenstvo pre všetkých.“ Akvinský poznamenáva:

Preto z predchádzajúceho máme príklad: prelátom vskutku príklad pokory, aby nepohrdli napomínaním od tých, ktorí sú im nižší a podriadení; poddaným, príklad horlivosti a slobody, aby sa nebáli napomenúť svojich predstavených, najmä ak je ich zločin verejný a predstavuje nebezpečenstvom pre mnohých.

Koniec citátu. Niektoré aspekty Akvinského náuky si zaslúžia zdôrazniť, pretože opravujú množstvo nedorozumení, ktoré sú dnes bežné v katolíckych kruhoch.

Po prvé, katolík môže napomínať preláta (t. j. niekoho s cirkevnou autoritou, ako napr. biskup). Niektorí katolíci sa mylne domnievajú, že je to naopak, keďže podriadený nemá autoritu nad predstaveným. Ale ako zdôrazňuje Akvinský, subjektu síce chýba právomoc zjednať spravodlivosť potrestaním preláta za nesprávne konanie. To môže urobiť len nadriadený. To ale neznamená, že subjekt nemôže kritizovať preláta, pokiaľ je prelát skutočne vinný z nesprávneho konania, kritika je úctivá a subjekt koná skôr z lásky k blížnemu, než aby predstieral, že nad predstaveným vykonáva autoritu. Akvinský dokonca hovorí, že biblická správa o tom, ako Pavol karhal Petra, bola myslená ako „príklad horlivosti a slobody“ pre kresťanov, aby sa „báli napomínať svojich predstavených“.

Po druhé, aj pápež patrí medzi tých, ktorých možno takto napomenúť. Je to zrejmé z toho, že Akvinský hovorí o prelátoch vo všeobecnosti a pápež je prelát. Okrem toho, príklad, ktorý Akvinský uvádza, je Pavlovo napomenutie Petra a Peter bol pápežom. Skutočnosť, že pápež nemá na Zemi žiadneho nadriadeného, ​​je irelevantná, pretože tu opäť nejde o subjekt trestajúci pápeža, aby učinil zadosť spravodlivosti (čo nemôže žiaden z pápežových poddaných uropiť), ale o úctivé kritizovanie pápeža z lásky.

Po tretie, Akvinskému je jasné, že hoci by sa takáto korekcia preláta v bežnom prípade mala uskutočniť súkromne, existujú aj prípady, keď sa to môže a musí urobiť verejne. Akvinský konkrétne hovorí, že je potrebné verejné pokarhanie preláta, „ak by bola ohrozená viera“, alebo ak jeho „zločin je verejný a znamená nebezpečenstvo pre mnohých“.

Po štvrté, ďalší dôvod, prečo môže byť takáto náprava preláta potrebná, je kvôli samotnému prelátovi. Ak sa pápež previní závažným omylom a zavedie do omylu aj ostatných, neprejavuje sa mu väčšia úcta ani vernosť ak predstierame, že to tak nie. Naopak, človek prispieva k ohrozeniu pápežovej duše. Lebo práve pre svoju väčšiu zodpovednosť je duchovne vo „väčšom nebezpečenstve“, ako hovorí Akvinský (podľa Augustína). Jedna z vecí, v ktorej prelátovi hrozí väčšie nebezpečenstvo, je arogancia, takže, ako hovorí Akvinský, pokarhanie od podriadeného môže pomôcť prelátovi nadobudnúť pokoru.

Po piate, Akvinského poznámky ukazujú, že je hlúpe obviňovať tých, ktorí kritizujú pápeža, že sa nevyhnutne považujú za „katolíckejších ako pápež“. Jednak, ako hovorí Akvinský, keď katolík kritizuje preláta, „nevyplýva z toho hneď, že si myslí že je lepší, ale iba to, že ponúka svoju pomoc“. A pritom katolík, ktorý kritizuje pápeža alebo iného preláta, môže v skutočnosti v istom ohľade byť naozaj lepší. Ako píše Akvinský, „nie je žiadna opovážlivosť ak si človek mysli, že je v určitom ohľade lepší, pretože v tomto živote nie je žiadny človek bez chyby“. Teológovia, ktorí kritizovali pápeža Jána XXII. za jeho teologické omyly, boli v skutočnosti lepší ako on, teda pokiaľ šlo o chápanie predmentnej teologickej veci. Katolíci za pápeža Urbana VI., ktorí ho kritizovali za jeho aroganciu a hlúpu politiku, boli v skutočnosti lepší ako on, pokiaľ šlo politickú múdrosť a predvídavosť. Katolíci, ktorí odsudzovali nemorálny osobný život, ktorý viedli mnohí pápeži minulosti, boli (mnohí z nich) v skutočnosti lepší ako títo pápeži, pokiaľ šlo o ich osobnú morálnu integritu. A tak ďalej.

Po šieste, asi sa nedá dostatočne silno zdôrazniť, že Akvinský požaduje, aby kritika preláta bola vykonaná „s miernosťou a úctou“ a nie s „drzosťou“ alebo „urážlivo“. Stáva sa, že katolíci, ktorí prichádzajú s legitímnou kritikou pápeža, sa k nemu verejne správajú s takým pohŕdaním a dešpektom, s akým sa rozhlasoví moderátori a komici zvyčajne správajú k politikom a iným verejným činiteľom v moderných liberálnych demokraciách. Toto je hrubá chyba. Aj keď sa otec mýli a treba ho pokarhať, stále je otcom a štvrté prikázanie stále platí. Nesmiete ho ponižovať ani sa k nemu správať, ako keby to bol nejaký lotor. Pápež je duchovný otec a viac než to, je Kristov zástupca. Jeho poddaní musia vždy konať spôsobom, ktorý je v súlade s vysokou dôstojnosťou jeho úradu, aj keď nositeľ tohoto úradu nároky a požiadavky tohto úradu nenapĺňa.

To neznamená, že pri hodnotení problematických pápežových slov a činov musíme popierať nepríjemné pravdy. Napríklad nie je neúctivé alebo drzé súdiť, že pápež Honorius podporil herézu, alebo že Štefan VI. bol šialený, alebo že Urban VI. bol hlúpy, alebo že pápeži Ján XII. a Benedikt IX. žili zlé životy. Sú to jednoducho priame, vecné úsudky založené na dôkazoch. Ide o to, že legitímnosť kritiky pápeža nemá nič spoločné s modernou liberálnou individualistickou mentalitou, ktorá s autoritou zaobchádza pohŕdavo a oslavovuje rebelov, buričov a disidentov. Legitímna kritika pápeža je v zásade otázka presadzovania jeho autority, pretože mu pomáha lepšie plniť účel jeho úradu, tj. odovzdávať poklad viery a učiť svoje duchovné deti. Cieľom je primäť pápeža, aby bol viac pápežom a viac otcom, nič iné.

Kľúčom je mať na pamäti, že pápežstvo má teleologickú - teda finálnu príčinu. Pápež „nie je absolútnym panovníkom“ a „nesmie hlásať svoje vlastné myšlienky“ (aby som opäť citoval Benedikta XVI.), ale musí „nábožne strážiť a verne vysvetľovať... poklad viery“ (ako som to vyjadril vo Vatikáne), „ učiť len to, čo bolo odovzdané... starostlivo to strážiť a verne vysvetľovať“ (ako hovorí Druhý vatikánsky koncil). Do tej miery, do akej to pápež nedokáže, je ako otec, ktorý zavádza svoje deti. Tak ako by bolo zvrátené obhajovať činy tyranského otca v mene otcovstva, rovnako by bolo zvrátené obhajovať činy heretického pápeža v mene pápežskej autority. Ako povedal významný dominikánsky teológ Melchior Cano zo 16. storočia:

Peter nepotrebuje naše klamstvá ani lichôtky. Tí, ktorí slepo a bez rozdielu obhajujú každé rozhodnutie Najvyššieho veľkňaza, sú práve tí, ktorí najviac podkopávajú autoritu Svätej stolice – ničia jej základy namiesto toho, aby ich posilňovali. (Citované v George Weigel, Svedok nádeje, s. 15)

Tak ako by bolo zvrátené predstierať, že niekto podporuje otcovstvo zosmiešňovaním a nespravodlivosťou voči poblúdenému otcovi, rovnako je zvrátené predstierať, že podporujeme pápežskú autoritu tým, že neúctivo kritizujeme pápeža. Teleológia otcovstva ukazuje jednak to, že otca možno za určitých okolností kritizovať, ale aj to, ako sa takáto kritika musí robiť. A podobné platí aj o pápežstve. Jeho konečnou príčinou je fungovať ako doktrinálna autorita. Súhlasiť s pápežovžm omylom by podkopalo „doktrinálnu“ časť tejto funkcie, ale drzé karhanie omylu by podkopalo „autoritnú“ časť funkcie.

Ako naznačuje citát z Cana, Akvinský v žiadnom prípade nie je jediným mysliteľom katolíckej tradície, ktorý uznáva, že môžu nastať prípady, keď by sa pápež nemal poslúchať. Kardinál John Henry Newman špekuloval o možnosti „extrémnych prípadov, v ktorých sa svedomie môže dostať do kolízie so slovom pápeža a treba nasledovať svedomie a nie pápeža“, hoci takéto prípady považoval za „veľmi zriedkavé“ (Newman a Gladstone: Vatikánske dekréty, s. 127 a 136). Na podporu Newman cituje poznámky svätého Roberta Bellarmina a kardinála Torquemadu. Kardinál Torquemada napísal:

Aj keď z okolností jasne vyplýva, že pápež sa môže občas mýliť a kázať veci, ktoré sa robiť nesmú a že ho vtedy nemáme vo všetkom poslúchať, neznamená to, že ho nemajú všetci poslúchať, keď sú jeho príkazy dobré. Aby sme vedeli, v akých prípadoch ho treba poslúchať a v čom nie... v Skutkoch apoštolov sa hovorí: ‚Boha treba poslúchať viac ako človeka,‘ teda ak by pápež prikázal niečo proti Svätému písmu, či článkom viery, či pravdám o sviatostiach, či príkazom prirodzeného alebo Božieho zákona, nemá sa poslúchať, ale pri takých príkazoch sa má obchádzať. (Newman a Gladstone, s. 124)

A Bellarmin učil:

Ako je zákonné postaviť sa na odpor pápežovi, ak fyzicky napadol človeka, tak je zákonné postaviť sa proti nemu, ak napáda duše alebo ruší pokoj v štáte a ešte viac, ak sa snaží zničiť Cirkev. Je zákonné, hovorím, odporovať mu tým, že nerobíme, čo prikazuje a bránime vykonaniu jeho vôle. (Newman a Gladstone, s. 125)

Podobné poznámky nachádzame aj u iných významných teológov a klerikov minulosti. Napríklad kardinál Cajetan tvrdil, že pri jednaní s pápežom, ktorý zneužíva svoj úrad, katolíci môžu legitímne „oponovať zneužívaniu ničivej moci vhodnými prostriedkami, ako je neposlúchanie, nespolupráca na zlom čine, nemlčanie, [a] argumentovanie“ (citované v Miller, The Shepherd and the Rock, s. 295). Podobne aj kardinál Raphael Merry del Val napísal:

Akokoľvek veľká je naša synovská povinnosť úcty k čomukoľvek, čo môže [pápež] povedať, akokoľvek veľká je naša povinnosť poslušnosti vedeniu hlavného pastiera, nemyslíme si, že každé jeho slovo je neomylné, alebo že musí mať vždy pravdu...

Aj dnes by sa biskup mohol... vzoprieť pápežovi, ktorý by podľa jeho úsudku konal spôsobom, ktorý by mohol zavádzať tých, ktorí sú pod jeho vedením a vo svojej kritike uviesť, že neváha uvaliť obmedzenia na konanie nástupcu sv. Petra... Tá hypotéza je celkom predstaviteľná a nijako neničí ani neznižuje nadradenosť pápeža. Napriek tomu, že konkrétny biskup nezastáva výnimočné postavenie sv. Pavla, spoluapoštola Kniežaťa apoštolov. Dokonca aj skromná rehoľná sestra, sv. Katarína Sienská, verejne karhala aktuálne vládnuceho pontifika, pričom plne uznávala všetky jeho veľké výsady. (The Truth of Papal Claims, s. 19 a 74)

Prípad pápeža Františka

Nemusím zdôrazňovať, že tieto úvahy sú aktuálne. Pápež František urobil vyhlásenia, ktoré sa prinajmenšom zdajú byť v rozpore s tradičným katolíckym učením o svätom prijímaní pre
rozvedených a znova sobášených , pre nekatolíkovantikoncepciitreste smrtipodmienkach platnosti manželstva, a iných témach. Usilovne tiež odmieta reagovať aj na zdvorilé žiadosti o objasnenie a opätovné potvrdenie tradičnej náuky týchto témach.


Ten zoznam by sa dal ľahko rozšíriť. Objavili sa aj petície vyhlásenie 45 teológovsynovské napomenutie , ktoré podpísalo 62 teológov a kňazovpastoračný apel od kňazov na biskupov, aby riešili aktuálnu krízu a samozrejme dubia vydané štyrmi z vyššie uvedených kardinálov. Pápežov bývalý šéf CDF, kardinál Gerhard Müller, tiež kritizoval absenciu teologickej striktnosti za Františkovho pontifikátu, pápežov spôsob jednania s podriadenými a všeobecnú atmosféru „strachu“, ako hovorí, v Kúrii.

Zdá sa, že vidieť toľkých prominentných verných katolíkov verejne kritizovať pápeža nemá obdobu, hoci kritika, ktorej čelil pápež Ján XXII. od teológov svojej doby, bola možno trochu podobná. Avšak, aby pápež urobil toľko problematických vyhlásení a zároveň vytrvalo ignoroval opakované úctivé žiadosti o objasnenie, to je určite bezprecedentné. Kritika preto neprekvapuje. Z Donum Veritatis, kánonického práva a učenia sv. Tomáša Akvinského a iných dôveryhodných teológov je zrejmé, že tá kritika je jasne v medziach toho, čo Cirkev povoľuje. Tí, ktorí obviňujú týchto kritikov z toho, že sú „disentéri“ a sú nelojálni voči Svätému Otcovi, sú buď intelektuálne nečestní, alebo jednoducho nevedia, o čom hovoria.

Navyše, oprávnenosť tejto kritiky je zrejmá aj z učenia samotného pápeža Františka. Po prvé, pápež výslovne povedal, že niektoré z jeho verejných poznámok sú prístupné legitímnej kritike. Po druhé, pápež František vo svojej nedávnej exhortácii Gaudete et Exsultate tvrdí, že „náuka, alebo lepšie povedané, jej chápanie a vyjadrenie, nie je uzavretým systémom, ktorý nemá dynamickú schopnosť klásť otázky a pochybnosti“. Myslím, že toto vyhlásenie potrebuje serióznu kvalifikáciu. Ale ak pápež František verí, že katolík môže legitímne „klásť otázky a pochybnosti“ o doktrínach, ktoré boli po tisícročia konzistentne vyučované Písmom, Otcami a učiteľmi Cirkvi a všetkými predchádzajúcimi pápežmi, potom nemôže dôsledne popierať, že je legitímne „klásť otázky a pochybnosti“ jeho vlastných vyhláseniach, ktoré sa zdajú byť v rozpore s týmito doktrínami.






8. 5. 2022

Benevakantizmus je škandalózny a nezmyselný
Edward Fesser

David Stove vo svojej knihe Platónov kult a iné filozofické hlúposti poznamenáva, že istý argument, ktorý kedysi uviedol filozof vedy Imré Lakatos, „je škandalózny a nezmyselný zároveň“ (s. 8). Myslel tým to, že Lakatos predkladal isté historické príklady, pričom niektoré detaily, ako sám zároveň priznal, si sám vymyslel. Pointou je, že akokoľvek zlé je takéto falošné argumentovanie, ešte horšie je, že celý zmysel svojej argumentácie zničíte, ak priznáte že práve toto robíte. Nebudem teraz riešiť, či je Stoveova charakteristika Lakatosa spravodlivá. To, čo ma teraz zaujíma, je všeobecne idea postoja, ktorý je zároveň škandalózny a nezmyselný.

Nemôžem si pomôcť, ale keď vidím, že  niektorých konzervatívnych katolíckych kruhoch je stále populárnejší „benevakantizmus“ – teória, že Benedikt XVI. je stále pápež, a teda František je protipápež, spomeniem si na Stoveovu poznámku. (To slovo som odvodil od „Benedikt“ a „sedevakantizmus.“ Ten pojem sám v sebe nedáva veľký zmysel, keďže tento postoj netvrdí, že dnes pápeža nemáme (ako sedevakantizmus) a preto niekto uprednostňuje označenia, ako napr. „rezignacionizmus“ alebo „beneplenizmus“ z dôvodov, ktoré si môžete vygoogliť, ak chcete. Mne sa však ten výraz páči.)

Možno si myslíte, že to nestojí za komentár. Mám pre to dva dôvody a síce, že je to škandalózne a že je to nezmyslené. 

Je to škandalózne, pretože tí, ktorí to hlásajú, vedú katolíkov do ťažkého hriechu schizmy, t. j. odmietajú patričnú podriadenosť Rímskemu veľkňazovi, ktorým je (či sa nám to páči alebo nie) František. A hoci je to názor len malej menšiny, niektorí z nich sú veľmi vplyvní. Nerobím tu záver o vine tých, ktorí tento názor prijali. Mnohí sú to dobrí ľudia,  z pochopiteľných dôvodov sú hlboko znepokojení stavom Cirkvi a sveta. Ale o tom, že ide o omyl, nemožno dôvodne pochybovať.

Druhý dôvod, pre ktorý to treba komentovať je, že je to nezmysel. Táto teória je vnútorne nekoherentná a sebazničujúca, ale spôsobom, ktorý sa mi zdá filozoficky zaujímavý. Aby sme si to lepšie ukázali, začnime s predstavením motivácie ľudí, ktorí túžia, aby bol benevakantizmus pravdivý (na rozdiel od argumentov, ktoré preň uvádzajú – k tým sa dostanem o chvíľu).

Nie je ničím novým, že pápež František v priebehu rokov predniesol množstvo teologicky veľmi problematických vyhlásení (o svätom prijímaní pre tých, ktorí žijú v cudzoložnom vzťahu, treste smrti a iných veciach) a urobil množstvo veľmi problematických skutkov (napríklad zrušenie Benediktovho motu proprio o latinskej omši, Pachamama a pod.). Tieto kontroverzie som už mnohokrát rozoberal na svojom blogu a nebudem to tu celé opakovať. Pre potreby tohoto textu zdôraňujem, že benevakantisti predpokladajú, že problém, ktorý predstavujú Františkove sporné vyhlásenia a činy, by sa vyriešil, ak by sa ukázalo, že Benedikt je stále pápežom. V tom prípade totiž problematické výroky nevyslovil skutočný pápež, takže netreba vysvetľovať, ako sa pápež mohol dopustiť takýchto chýb.

Problém je, že toto „riešenie“ je jednoducho zbytočné. Cirkev vždy uznávala, že pápeži sa môžu mýliť, keď nehovoria ex cathedra, a nech si už niekto o Františkových kontroverzných výrokoch a činoch myslí čo chce, ak sú bludné, spadajú do kategórie možných pápežských omylov. František možno povedal a urobil teologicky pochybnejšie veci, než najznámejší blúdiaci pápeži minulosti (napr. Honorius a Ján XXII.), ale sú to pochybné vyhlásenia a činy rovnakého druhu. Problém je mimoriadne vážny, ale opäť je v medziach toho, čo Cirkev a jej verní teológovia vždy pripúšťali, že sa môže stať, v súlade s jasne definovanými podmienkami pre neomylnosť pápežského učenia. (Tento problém som podrobne riešil inde, napríklad tu a tu.)

Ale to nie je to hlavné, na čo myslím, keď hovorím, že benevakantizmus je zbytočný. Aby sme to pochopili, musíme pochopiť celú argumentačnú líniu. V roku 2016 arcibiskup Georg Gänswein, osobný sekretár Benedikta XVI., predniesol dnes už známy prejav, v ktorom povedal, že pápežovou rezignáciou bol vytvorený „rozšírený“ Petrov úrad s dvoma členmi, „aktívnym“ a „kontemplatívnym“. Petrov „munus“ – čo môže znamenať „službu, povinnosť, vedenie, úrad alebo dar“ – je podľa arcibiskupa niečo, na čom sa Benedikt aj po odstúpení stále zúčastňuje. Jeho prijatie úradu pápeža v roku 2005 bolo „neodvolateľné“. Preto je podľa Gänsweina vhodné, aby si ponechal svoje pápežské meno, stále nosil pápežský biely odev a zostal vo Vatikáne.

Vzhľadom na to, ako blízko má Gänswein k Benediktovi, sú tieto poznámky všeobecne chápané ako vlastné názory emeritného pápeža. Vôbec neprekvapuje, že vyvolali údiv všetkých – a ako sa stáva, aj nádeje niektorých. Zdá sa totiž, že z nich vyplýva, že napriek svojej rezignácii si Benedikt o sebe v istom zmysle myslí, že ešte stále zastáva pápežský úrad, prinajmenšom čiastočne. A to viedlo k vzniku najmenej dvoch rôznych verzií benevakantizmu, ktoré sa opierajú o dve rôzne teórie, ako Gänsweinove názory  spochybňujú platnosť Benediktovej rezignácie. Znejú takto:

Teória 1: Benedikt v skutočnosti nemal v úmysle rezignovať.
Podľa tejto teórie Benedikt rozlišuje pápežský úrad (v zmysle samotného úradu a jeho povinností) od služby, teda skutočného výkonu právomocí tohoto úradu. Benedikt sa zriekol podľa tejto teórie len toho druhého, ale nie toho prvého. To znamená, že si necháva pápežské meno, ale rozhodol sa odovzdať výkon služby inému, ktorým sa stal František. Z tohto dôvodu Gänswein hovorí, že František je „aktívnym“ členom tohto rozšíreného pápežského úradu. Benedikt, ktorý si teraz zachováva len „kontemplatívnu“ úlohu, je však stále tým, kto v užšom zmysle slova zastáva munus a tým aj pápežský úrad.

Teória 2: Benedikt mal v úmysle odstúpiť, ale nepodarilo sa mu to. Podľa tejto alternatívnej teórie mal Benedikt skutočne v úmysle rezignovať na pápežský úrad. Ale keďže zastáva názory uvádzané Gänsweinom, nepodarilo sa mu to platne urobiť. Dôvodom je, že funkcie pápežského úradu sa jednoducho nedajú rozdeliť tak, ako to Benedikt podľa teórie predpokladá. Preto bola jeho rezignácia založená na nesprávnom chápaní toho, čo robil a to ju ruší. Je teda stále pápežom.

Ani sekundu som si nemyslel, že by ktorákoľvek z týchto teórií bola hodnoverná. Ale predstierajme, že sú. Vyriešili by problém, ktorý majú vyriešiť – teda problém, že pápež hovorí a robí teologicky veľmi problematické veci? Ani v najmenšom, a preto hovorím, že benevakantizmus je nezmyselný.

Predpokladajme, že teória 1 je pravdivá.
Potom by bol František niečo ako Benediktov miestodržiteľ, konajúci v jeho mene a s jeho autoritou. Jeho slová a činy by mali autoritu, práve preto, že koná v mene Benedikta a v teda skutočnosti by to boli teda Benediktove slová a činy, najmä ak by Benedikt neurobil nič, aby ich napravil. (Tu si spomeňte na Akvinského učenie v Summa Theologiae II-II.182, že aktívny život „skôr slúži ako rozkazuje“ kontemplatívnemu, ktorý je mu nadradený. ​​Ak by sa teda pápežstvo skutočne rozdelilo na „kontemplatívneho“ a „aktívneho“ člena, druhý bude nástrojom prvého.)

Ťažkosti sú očividné. Vyplývalo by z toho, že Františkove problematické slová a činy by boli v skutočnosti Benediktovými problematickými slovami a činmi. Preto by táto prvá verzia benevakantizmu nijako neprispela k vyriešeniu problému, ako pápež mohol povedať a urobiť také problematické veci, ako František. Len by to prenieslo zodpovednosť za tieto problematické slová a činy z Františka na Benedikta. Situáciu by to vlastne ešte zhoršilo, pretože by sme mali nielen pápeža, ktorý je v konečnom dôsledku zodpovedný za tieto problematické výroky a skutky, ale ktorý navyše necháva veriacich v neistote, kto je vlastne skutočný pápež. Benevakantisti si myslia, že Benedikt je lepší pápež ako František, ale v skutočnosti by táto prvá verzia ich teórie znamenala, že je ešte horší.

Predpokladajme, že platí teória 2. 
Nie je to oveľa lepšie; ba v skutočnosti to môže byť ešte horšie. Po prvé, ani v tomto scenári sa Benedikt nejaví byť lepším obhajcom pravej viery ako František. Tá teória z neho skôr urobí pápeža neschopného a nespoľahlivého natoľko, že nerozumie ani podstate samotného pápežstva, ktoré má byť najmocnejšou baštou ortodoxie. Robí to z neho hlupáka, ktorý nevie, čím pápež v skutočnosti je, ani to, že pápežom je stále on sám. V skutočnosti by bol v schizme sám so sebou a vinný tým, že podrobil seba a ostatných veriacich protipápežovi!

To by bol lepší strážca ortodoxie ako František? Vážne?

Ale je to ešte horšie. Predpokladajme, že jedna z týchto dvoch verzií benevakantizmu je pravdivá. Čo má Cirkev robiť? V najlepšom prípade by sám Benedikt verejne podporil nejakú verziu tejto teórie. Ale to by bola katastrofa. Ak by podporil teóriu 1, v skutočnosti by povedal, že v tichosti dovolil, aby bola Cirkev ťažko klamaná a zle spravovaná takmer desať rokov – že bol celý čas pápežom, ale neplnil si svoje povinnosti ako pápež a to na základe novej teologickej teórie, ktorá nemá oporu ani precedens v historickom učení Cirkvi. Prečo by v takom prípade mal nejaký katolík dôverovať jemu alebo jeho magistériu? A samozrejme, milióny katolíkov by mu neverili, ani by neprijali toto šokujúce tvrdenie a naďalej by uznávali Františka ako pápeža. Znamenalo by to rozkol absolútne bezprecedentný v cirkevných dejinách a bez jasných prostriedkov riešenia.

Predpokladajme namiesto toho, že Benedikt by podporil teóriu 2 a oznámil niečo v tomto zmysle: „Hej, počúvajte všetci, ukázalo sa, že som predsa len pápež! Nikoho to neprekvapuje viac ako mňa, ale je to tak. Týmto okamžite pokračujem vo svojich povinnostiach a prikazujem Františkovi, aby odstúpil." Prečo by mal niekto považovať tento jeho výrok za rozumnejší než predchádzajúci, v ktorom oznámil svetu, že už nie je pápežom? V takom prípade, opäť, prečo by mal nejaký katolík ešte niekedy dôverovať jemu alebo jeho magistériu? A aj tu by milióny katolíkov neprijali toto vyhlásenie, ale usúdili by, že sa zbláznil, a naďalej by nasledovali Františka. Opäť by sme uviazli v bezprecedentnej a neriešiteľnej schizme.

Alebo predpokladajme – a to je zrejme oveľa pravdepodobnejší scenár – že Benedikt pôjde do hrobu bez toho, aby podporil akúkoľvek verziu benevakantizmu. Čo potom? Ak zomrie skôr ako František, ako by sme ešte niekedy mali mať platne zvoleného pápeža, ak vezmeme do úvahy, že toľko súčasných kardinálov vymenoval František, o ktorom benevakantisti tvrdia, že je antipápežom? Uviazli by vo všetkých problémoch, ktorým čelí sedesvakantizmus. A sotva by bolo lepšie, keby František zomrel skôr ako Benedikt, ktorý bude naďalej tvrdiť, že už nie je pápežom.

Označiť benevakantizmus za polovičaté riešenie by bolo príliš veľkorysé. Je to úplný teologický chaos. Neponúka riešenie problémov, ktoré vyvolávajú kontroverzné slová a činy pápeža Františka a v skutočnosti veci ešte zhoršuje. A navyše vedie katolíkov do ťažkého hriechu schizmy. Preto, ako hovorím, je to škandalózne a nezmyselné zároveň.

Okrem toho je to zarúbaná cesta, pretože o tom, že Benedikt právoplatne odstúpil, nemožno pochybovať. Kánon 332 § 2 Kódexu kánonického práva nám hovorí:

V prípade, že sa Rímsky veľkňaz zriekne svojho úradu, k platnosti zrieknutia sa vyžaduje, aby bolo slobodne vykonané a riadne oznámené, nie však aby ho niekto prijal. 

Benedikt sa verejne a slobodne vzdal svojho úradu a ako odpoveď tým, ktorí špekulovali inak, verejne potvrdil, že jeho rozhodnutie bolo urobené slobodne. Výslovne tiež uznal, že pápež je len jeden a je ním František. Jeho rezignácia tak jednoznačne spĺňa kritériá platnosti stanovené kánonickým právom. Koniec príbehu.

Niektorí tvrdili, že rezignácia nemohla byť urobená slobodne, pretože, ako hovoria, bola vykonaná pod vplyvom mylnej teórie o pápežstve, konkrétne tej, ktorú opísal Gänswein. Ale toto je non sequitur, ako by mal vedieť každý katolík, ktorý pozná podmienky smrteľného hriechu – vážna vec, plné poznanie a slobodný súhlas. Nejde mi o to, že Benediktova rezignácia bola hriešna, ale skôr o to, že Cirkev rozlišuje konanie s plným vedomím a konanie so slobodným súhlasom. A kánonické právo podmieňuje platnosť pápežskej rezignácie len tým druhým a nie tým prvým. Aj keby teda Benediktova rezignácia bola urobená pod vplyvom mylnej teologickej teórie o pápežstve, bolo by to irelevantné, pretože bola urobená slobodne, a teda platne.

Niektorí budú napriek tomu trvať na tom, že Benedikt nekonal slobodne, pretože špekulujú, že bol vydieraný alebo z iného dôvodu konal zo strachu. Verejne to však poprel a po deviatich rokoch nikto neponúkol žiadny dôkaz, že je to pravda. Všimnite si tiež, že kánonické právo hovorí, že na to, aby bola rezignácia platná, nie je potrebné, aby ju „ktokoľvek prijal“. Preto ani Benedikt, ani nikto iný nie je povinný dokazovať k spokojnosti benevakantistov, že jeho rezignácia bola platná, aby bola skutočne platná.

Ale čo názory uvádzané Gänsweinom? Ak sú to naozaj aj Benediktove názory, nespochybňujú aspoň trochu jeho rezignáciu? Nie, vôbec nie. Sú to len osobné názory muža, ktorý je teraz len súkromným teológom, ktorý sa zjavne domnieva, že jeho nový úrad „emeritného pápeža“ je v niektorých ohľadoch analogický, ba dokonca preberá niečo z dôstojnosti a funkcií pápežského úradu – úradu, ktorý už nezastáva a o ktorom sám vyhlásil, že ho už nezastáva. Niekto môže jeho teóriu o povahe úradu „emeritného pápeža“ prijať alebo ju odmietnuť, ale to nie je podstatné pre to, či Benedikt platne odstúpil. A zostáva irelevantné, aj keby Benedikt tejto teórii veril pred rezignáciou, pretože aj vtedy by to nebolo nič iné ako Benediktov súkromný teologický názor a nie oficiálne učenie Cirkvi.

František a iba František je pápež. Môžeme nad tým trpko nariekať, ale taká je realita. A prvý krok pri vysporiadaní sa s realitou, ktorá sa nám nepáči, je postaviť sa jej tvárou v tvár. Nie utiahnuť sa do fantázie.


2. 5. 2022

Čo nás naučili posledné roky



1. Ľudia sú radšej súčasťou väčšiny, ako by mali pravdu s menšinou

2. Pätina ľudí má silné diktátorské sklony, ktoré sa za vhodných podmienok naplno prejavia.

3. Strachu zo smrti sa vyrovná len strach so spoločenského odmietnutia. Ten býva často ešte väčší.

4. Propaganda je dnes rovnako účinná ako pred 100 rokmi. Prístup k neobmedzenému zdroju informácií nespravil priemerného človeka o nič múdrejším.

5. Všetko sa nakoniec spolitizuje a robia to médiá, vláda a tí, čo im veria.

6. Veľa politikov a veľkých korporácií dokáže ochotne obetovať ľudské životy, ak im to priniesie politický a finančný profit.

7. Väčšina ľudí verí, že vláda koná v najlepšom záujme ľudu. Dokonca tomu veria i mnohí hlasní kritici vlády.

8. Keď sa ľudia už raz pre niečo rozhodnú, tak sú ochotní radšej za každú cenu zostať v omyle, než by priznali, že sa mýlili.

9. Vycvičiť ľudí k podstatnej zmene ich správania je pomerne jednoduché a rýchle. Nech už je to zmena k lepšiemu alebo k horšiemu

10. S dostatočnou dávkou strachu väčšina ľudí nie len že diktatúru príjme, ale bude si ju dokonca sama žiadať.

11. Tí, čo sú označovaní za konšpiračných teoretikov majú často lepšie informácie a preto predbiehajú oficiálny naratív.

12. Väčšina ľudí si cení bezpečnosť viac ako slobodu, hoci by aj tá bezpečnosť bola len fiktívna

13. Hedonické prispôsobenie prebieha v oboch smeroch (v dobre i zle) a akonáhle naberie zotrvačnosť, je veľmi ťažké vrátiť ľudí k normálu.

14. Významná časť spoločnosti sa teší, keď si ju niekto zotročí.

15. "Veda" sa zmenila na sekulárne pseudonáboženstvo Západu. So skutočnou vedou má len málo spoločného.

16. Väčšine ľudí záleží viac na tom, aby vyzerali, že robia správnu vec, než aby tú správnu vec naozaj robili

17. Politici, média, vedecké a medicínske inštitúcie sú skorumpované (v rozličnej miere). Kúpiť si vedca či doktora je možno rovnako ľahko, ako kúpiť si politika.

18. Ak dáte ľuďom dostatok pohodlia, nebudú rebelovať. Môžete obrať o občianske, ľudské i prirodzené práva milióny ľudí a nebudú sa búriť, ak im dáte dosť peňazí, jedla a zábavy.

19. Moderní ľudia sú úplne ľahkovážni a chýba im ochota a ostražitosť pri obrane vlastných slobôd pred ich vlastnými vládami.

20. Je oveľa jednoduchšie ľudí oklamať, ako dokázať im, že boli oklamaní.