Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

+

31. 3. 2022

Raz vidieť je lepšie ako 100 krát počuť
Fr. John Zuhlsldorf



Dňa 12. marca 2022, na 400. výročie kanonizácie sv. Terézie z Avily, Philipa Neri, Izidora, Františka Xaverského a Ignáca z Loyoly sa na oltári veľkého jezuitského kostola v Ríme, Gesù (kde je pochovaný  sv. Ignác a rameno Františka Xaverského) slúžila sv. omša. Rád by som poukázal na pár liturgických zaujímavostí. 

Hlavným celebrantom nebol najvyšší prítomný kňaz, ale generál jezuitov Arturo Sosa, ktorý sa v minulosti vyznamenal tvrdením, že neverí že diabol je osoba, padý anjel ale tvrdil, že to len symbol, personifikácia a existuje len ako symbolická realita. Tiež sa zapísal tvrdením, že v Ježišových časoch neboli magnetofóny a Kristove slová boli "kontextualizované", nech už to znamená čokoľvek a preto možno Kristovo učenie, vrátane toho o manželstve interpretovať, čo v preklade znamená relativizovať či vyslovene prekrútiť.  Tiež sa pochválil, že nemá rád doktrínu. Tento dynamický a bezpochyby pastoračne citlivý jezuita teda, ako sa dnes hovorí, predsedal liturgii. Spolu s ním koncelebrovalo viacero kňazov a medzi nim stál postarší jezuita oblečený v bielom. Nemal oblečenú ani albu, ani ornát ani štólu, nič z liturgického odevu, ktorý je kňaz slúžiaci sv. omšu povinný mať. Očividne však koncelebroval ako dokazuje fotografia. Tá ho zachytáva v okamihu konsekrácie - pozdvihovania, robiť rovnaké gesto, ako ostatní koncelebranti. Existuje staré rímske príslovie: Stratený ako jezuita vo Veľkom týždni. Jezuiti sú dnes preslávení laxnosťou v liturgii ba otvoreným nepriateľstvom k liturgickým predpisom a ich deštruktívne pôsobenie v tejto oblasti prináša svoje hnilé plody, ale toto je priveľa. To je skrátka strašné. Nerešpektovanie liturgickej slušnosti a citlivosti veriacich je tu globálne a  na najvyššej úrovni hierarchie.

Ale pamätajte, tradičnú latinskú omšu treba zakázať.

Môj priateľ o. Murray o tom napísal rozsiahly text v The Catholic Thing

Napísal so sebe charakteristickou jasnosťou:

[…]
Na tento problém upozornil (pápež) vo svojom liste biskupom sveta zo 16. júla 2021, ktorý sprevádzal Traditionis Custodes, jeho motu proprio obmedzujúce slávenie starej omše: „Som veľmi smutný z prešľapov pri slávení liturgie ktoré sa dejú na všetkých stranách. Spoločne s Benediktom XVI. ľutujem skutočnosť, že pri celebrovaní sa na mnohých miestach predpisy nového misála nedodržiavajú , ale v realite sa vykladajú ako povolenie alebo dokonca požiadavka liturgickej kreativity, čo vedie k takmer neznesiteľným deformáciám.“

Biskupom radil: „Žiadam vás, aby ste boli bdelí pri zabezpečovaní toho, aby sa každá liturgia slávila s slušnosťou a vernosťou liturgickým knihám promulgovaným po Druhom vatikánskom koncile, bez výstredností, ktoré sa môžu ľahko zvrhnúť v liturgické prešľapy.

Vlastné slová pápeža Františka sú najlepšou výčitkou jeho rozhodnutia koncelebrovať svätú omšu bez liturgického rúcha. Posvätný charakter našich bohoslužieb je uchovávaný a chránený, keď kňazi a biskupi ochotne a starostlivo dodržiavajú požiadavky liturgického zákona. Veriaci kresťania majú právo zúčastniť sa na liturgickej modlitbe bez toho, aby boli nútení zažívať „neznesiteľné deformácie“ dobrého liturgického poriadku. Toto právo závisí na ochote kňazov a biskupov dodržiavať to, čo je stanovené v liturgickom zákone.

Neexistuje žiadne klerikálne privilégium, ktoré by kňazom a biskupom umožňovalo prepisovať pravidlá podľa ich vlastného vkusu. Bohužiaľ  práve to si niektorí kňazi a biskupi odnesú z tohto  poľutovaniahodného prípadu pápežovho liturgického zločinu.

[…]


25. 3. 2022

Františkova reforma: evanjelizácia pred náukou

Stefano Fontana

S novou apoštolskou konštitúciou „Praedicate Evangelium“ má František v pláne zmeniť Rímsku kúriu , znížiť dôležitosť úlohy štátneho sekretára a význam Kongregácie pre náuku viery (ktorá bude premenovaná na Dikastérium) a sám seba poveriť riadením nového dikastéria pre evanjelizáciu, ktoré bude dôležitejšie ako všetky ostatné. Považovať však evanjelizáciu za dôležitejšiu a prednejšiu pred náukou, ktorá s ňou nemusí byť nejakým zásadným spôsobom nutne spojená, predstavuje vážny problém.

Minulú sobotu, 19. marca, na sviatok sv. Jozefa, bola vyhlásená apoštolská konštitúcia „Praedicate Evangelium“. Táto konštitúcia, ktorou chce František uskutočniť zmeny v organizácii Rímskej kúrie, nahradí súčasnú štruktúru ustanovenú v roku 1988 Jánom Pavlom II. Samotná reforma, ktorá vstupuje do platnosti od 5. júna, je dosť dôležitá na to, aby jej predchádzala seriózna analýza, a to tak z hľadiska metódy akou sa má realizovať, tak aj z hľadiska obsahu, prostredníctvom ktorého chce komunikovať vatikánsky koncept Cirkvi.

Rôzni komentátori hovorili o spoločnej a kolaboratívnej účasti na reforme. Andrea Tornielli, z Vatican News, napísal o „ovocí dlhej, kolegiálnej spolupráce“. Je však neľahké veriť, že veci sa vyvíjali tak, ako Tornielli píše. František nezvolal kolégium kardinálov, aby s nimi diskutoval o reforme, hoci kardinálov je treba považovať za hlavných spolupracovníkov pápeža pri riešení dôležitých otázok života Cirkvi. Reformu s nimi nediskutoval ani pri príležitosti rôznych konzistórií zvolaných pre kreovanie nových kardinálov. Reformu vypracoval v kruhu vybraných kardinálov, ktorých bolo najprv 9  a nakoniec len  7 (a jeden z nich musel byť nahradený, pretože sa stal predmetom kolujúcich klebiet). Títo kardináli zastávajú jednotnú teologickú a pastoračnú líniu myslenia. Dvaja z členov tejto rady – Maradiaga a Marx – vzbudzujú pochybnosti mnohých dôvodov. Aj keď sa na to pozrieme z iných hľadísk, je ťažké – ak nie nemožné – hovoriť o nejakej „kolegiálnej spolupráci“.

Počas svojho pontifikátu František niekoľko krát Rímskou kúriou poriadne zatriasol a v mnohých prípadoch úplne obišiel jej autoritu. Náhle prepustil alebo nechal náhle prepustiť jednotlivcov, protirečil kardinálom, ktorých jedinou chybou bolo, že opakovali to, čo im prikázal povedať, vymenil funkcionárov celých dikastérií bez toho, aby informoval zodpovedných prefektov. Pomerne často sa vyhýbal konzultácii s Dikastériom pre legislatívne texty a niektoré svoje dokumenty pred zverejnením  nepredložil na preštudovanie Kongregácií pre náuku viery, ako to bývalo zvykom. Nominoval mnohých biskupov bez toho, aby bral do úvahy informácie z kongregácie pre biskupov. Je všeobecne známe, že v posledných rokoch je atmosféra v Rímskej kúrii mimoriadne napätá, čo si vyžaduje veľkú osobnú opatrnosť a obozretnosť. Pri snahe pochopiť ducha tejto reformy je vhodné vziať tieto faktory do úvahy.

Je užitočné zvážiť niektoré konkrétne aspekty. Niektoré reformy zavedené v rámci „Praedicate Evangelium“ sa už zrealizovali v minulosti, ako ukazuje príklad zjednotenia rôznych pápežských rád. Takéto zmeny boli motivované túžbou po ekonomickej a profesionálnej efektívnosti, čo sú ciele, ktoré sa zdajú byť základom tejto novej ústavy. 

Je však pravda, že to prinesie nejaký prínos z hľadiska ekonomickej a byrokratickej efektívnosti? Nové dikastérium pre integrálny ľudský rozvoj má len jedného prefekta (kard. Turksona, ktorý z doposiaľ nejasných dôvodov odstúpil z funkcie) namiesto troch, ale všetci zamestnanci troch bývalých pápežských rád Justitia et Pax, rady pre Pastoračné a zdravotnícke služiby a rady pre migrantov zostali, ba čo viac, so všetkými rôznymi neefektívnosťami, ktorými je každé zjednotenie nevyhnutne zaťažené. Nová konštitúcia teraz nariadila ďalšie zjednotenie, tentoraz Pápežskej rady pre kultúru a rady pre laikov, ktoré môže odstrániť jedného predsedu, ale nič iné.

Reformou, ktorá je najprekvapujúcejšia a najodvážnejšia, je vytvorenie nového dikastéria pre evanjelizáciu, v ktorom budú zjednotené historická Kongregácia pre evanjelizáciu národov (Propaganda Fide), založená v roku 1622 Gregorom XV., a Pápežská rada na podporu novej evanjelizácie, vytvorená v roku 2010 Benediktom XVI. Prefektom tohto nového dikastéria (kongregácie sa budú odteraz volať dikastériami) bude sám František: „Dikastériu pre evanjelizáciu bude priamo predsedať Rímsky veľkňaz. Táto časť reformy je najvýznamnejšia inovácia, nad ktorou stojí za to sa zamyslieť.

Nové dikastérium pre evanjelizáciu má významné postavenie a v skutočnosti ho konštitúcia uvádza ako najdôležitejšie a prvé. Štátny sekretár – ktorého funkcia zostáva nedotknutá, pokiaľ ide o vnútornú organizáciu, je teraz volaný ako „pápežský sekretár“, a preto sa zdá, že jeho význam sa trochu zmenšil, ak vezmeme do úvahy, že na čele nového dikastéria je sám pápež. Vzhľadom na spôsob, akým František v priebehu posledných rokov jednal s Rímskou kúriou by to nemalo nikoho prekvapiť.

Toto však nie je ústredným bodom argumentu: Dikastérium pre evanjelizáciu je postavené  nad  Kongregáciu – teraz Dikastérium – pre náuku viery. To znamená, ako potvrdzuje Domenico Agasso vo Vatican Insider, že ohlasovanie evanjelia predchádza a je dôležitejšie ako doktrína. V minulosti František často kritizoval niečo, čo sám volá doktrinálnou rigiditou a odporúčal šíriť kresťanské posolstvo bez zvláštneho záujmu o cirkevnú doktrínu. Ale považovať evanjelizáciu za nadradenú náuke, za predchádzajúcu náuku a nie s ňou bytostne spätú zásadným spôsobom, predstavuje vážny problém.

Ohlasovanie evanjelia musí mať vždy plne doktrinálny charakter, pretože učenie Cirkvi je to, čo učil Kristus, Otcovo večné slovo - Logos. Aj keď je pravda, že Cirkev formálne definovala svoju náuku na svojich raných ekumenických konciloch, teda až po začatí ohlasovaní evanjelia, pôvodné apoštolské ohlasovanie viery už obsahovalo všetku náuku, ktorá bola formálne definovaná až neskôr v budúcnosti.

Táto otázka je  veľnu chúlostivá a zaslúži si dôkladné zváženie. Je treba objasniť, či dnes prevládajúca teologická teória pastoračného primátu nad doktrínou, bude alebo nebude aplikovaná aj na štruktúru kúrie. Bola by to katastrofa.

23. 3. 2022

Pápež: ‚Neexistujú spravodlivé vojny: neexistujú!‘

Robert Spencer

Pápež František je známy zvykom strieľať od boku, čo je dosť nešťastné pre človeka, ktorého každé slovo sleduje celý svet ako dôležité a autoritatívne vyhlásenie. Vo Vatikáne koluje nepekný vtip, že švajčiarska garda fasuje najnovšie aj paralyzéry a rozkaz zneškodniť pápeža vždy, keď nastúpi do lietadla. Skôr ako stihne niečo povedať. Jeho zlozvyk sa opäť raz naplno prejavil v piatok. Pri vyjadrovaní súcitu k vojnou sužovaným Ukrajincom pápež vyhlásil: ‚Neexistujú spravodlivé vojny: neexistujú!‘ Touto jedinou vetou pápež zmietol stáročia platné katolíckeho učenie a dokonca podkopal pôdu pre spravodlivý ukrajinský odpor proti ruskej invázii. Hľa, čo všetko zvládne urobiť za jeden deň marxista, ktorý varuje pred marxizmom.

Pápež mal v piatok ráno audienciu  pre účastníkov medzinárodného kongresu „Výchova k demokracii v roztrieštenom svete“, ktorý podporila pápežská nadácia a konal sa na rímskej univerzite Libera Università Maria SS. Assunta. Svoj komentár začal údivom nad tým, o koľko nebezpečnejším sa svet zrazu stal: „Zvykli sme si počuť správy o vojnách, ale ďaleko. Sýria, Jemen... bežné. Teraz sa vojna priblížila, prakticky je pred našimi dverami."

Sýria, Jemen, bežné? To bolo dosť bezcitné od niekoho, kto by sa mal zaujímať o vojny v Sýrii a Jemene rovnako ako o vojnu na Ukrajine, ale tu sa pápež len rozcvičoval. „A toto,“ povedal, „nás núti zamyslieť sa nad ‚spustlosťou‘ ľudskej prirodzenosti, ako ďaleko sme schopní zájsť. Vrahovia našich bratov." Vojna na Ukrajine bola, samozrejme, na prvom mieste: „Myslíme na toľko vojakov, ktorí sú poslaní na front, veľmi mladých, ruských vojakov, chudákov. Spomeňte si na mnohých mladých ukrajinských vojakov; myslite na obyvateľov, mladých ľudí, mladé dievčatá, chlapcov, dievčatá... Toto sa deje blízko nás.“

Kresťania, pokračoval pápež, by nemali byť k tomu všetkému ľahostajní: „Evanjelium nás žiada, aby sme sa nepozerali na druhú stranu, čo je presne ten najpohanskejší postoj aký kresťan môže zaujať: kresťan, keď si zvykne pozerať na druhú stranu, pomaly sa stáva pohanom prezlečeným za kresťana. Preto som chcel začať týmto, touto úvahou. Vojna nie je ďaleko: je pred našimi dverami. Čo robím? Tu v Ríme, v nemocnici ‚Bambino Gesù‘, sú deti zranené bombovými útokmi. Doma si ich berú domov. Modlím sa? Postím sa? Činím pokánie? Alebo žijem bezstarostne, tak, ako zvyčajne prežívame vzdialené vojny? Vojna je vždy – vždy! – vždy porážka ľudstva. My, vzdelaní, ktorí pracujeme pri vzdelávaní, sme touto vojnou porazení, pretože na druhej strane sme zodpovední my. Nič také ako spravodlivá vojna neexistuje: neexistujú!“

Moment. Zdá sa, že pápež hovorí, že žiadna vojna nemôže byť legitímna: všetky vojny predstavujú porážku ľudstva a žiadne vojny nie sú spravodlivé. Katechizmus Katolíckej cirkvi však uvádza, že zatiaľ čo „všetci občania a všetky vlády sú povinní pracovať na tom, aby sa vyhli vojne“, je tu dôležité upozornenie: „pokiaľ nebezpečenstvo vojny pretrváva a neexistuje žiadna medzinárodná autorita s potrebnou kompetenciou a mocou, keď všetky mierové snahy zlyhajú, vládam nemožno odoprieť právo na zákonnú sebaobranu." Tomu sa teraz venujú Ukrajinci. Nie je vari ani ich vojna spravodlivá?

Katechizmus ďalej stanovuje „prísne podmienky legitímnej obrany vojenskou silou“. Patria sem ustanovenia, že „škoda spôsobená agresorom národu alebo spoločenstvu národov musí byť trvalá, vážna a istá“; „všetky ostatné prostriedky na jej ukončenie sa musia ukázať ako nepraktické alebo neúčinné“; „musia existovať vážne vyhliadky na úspech“; a „použitie zbraní nesmie spôsobiť zlá a neporiadky závažnejšie ako zlo, ktoré sa má odstrániť“.

Katechizmus dokonca uvádza, že „toto sú tradičné prvky doktríny ‚spravodlivej vojny‘. Ale teraz počujeme od pápeža Františka, že „nie je nič také ako spravodlivá vojna“. Pápež tiež povedal, že „v súvislosti s vojnou na Ukrajine“ bolo oveľa  dôležitejšie presadzovať myšlienku „na láske založeného univerzálneho bratstva v jednej ľudskej rodine“. To je síce skvelé, ale niekedy treba agresora odraziť, ako sa o to snažia Ukrajinci, a pápež im (minimálne ukrajinským katolíkom) práve znemožnil teologické odôvodnenie spravodlivosti ich odporu.

Je to rovnako nezodpovedné a deštruktívne ako pápežove pletky s marxizmom. Ak je vojnou na Ukrajine, naozaj nahnevaný, tak by radšej mal potvrdiť dôležitosť doktríny spravodlivej vojny, nie ju popierať. Správa sa ako ďaľší neseriózny populista, v dobe plnej ľahkomyseľných a krátkozrakých vodcov.

21. 3. 2022

Svätokrádežné prijímanie Eucharistie

Svätokrádežné prijímanie je prijímanie v stave smrteľného hriechu. Človek v takom prípade je vinný tým, že nerozpoznáva Telo a Krv Pána a je a pije sám sebe na odsúdenie. Aspoň tak hovorí svätý Pavol, ktorému chýba veľa z pastoračnej obozretnosti a schopnosti sprevádzať a rozlišovať, ktorou sa dnešný klérus vyznačuje. 

Jedným z účinkov prijímania Eucharistie, je získanie milosti posväcujúcej. Množstvo milosti, ktorú človek takto získava nie je vždy rovnaké a záleží na vnútornej i vonkajšej dispozícií prijímajúceho. Ak človek príjma ledabolo, bez náležitej prípravy, vnútornej i vonkajšej zbožnosti, nemá to vplyv na platnosť Eucharistie, ale má to vplyv na množstvo dobier, ktoré z nej poberá. Za starých, temných, „predkoncilových“ dní sa katolíci učili praktizovať cnosti a vyhýbať sa smrteľnému hriechu práve preto, že túžili prijímať Pána a stále dokonalejšie sa s Ním zjednocovať a nakoniec dosiahnuť slávu v nebi, kde Ho budú mať naveky. Učili sa, že ak človek prijal Pána Ježiša v stave smrteľného hriechu, dopustil sa ďalšieho, ešte horšieho hriechu - svätokrádeže. Učili sa prijímať s čo najväčšou úctou a zbožnosťou, zachovávali dlhší eucharistický pôst aby sa pripravili na prijatie Najsvätejšieho, učili sa, že je nutná dobrá svätá spoveď s ľútosťou nad hriechom a úmyslom v budúcnosti  sa mu vyhýbať, aby sa obnovilo priateľstvo s Bohom. Dá sa povedať, že väčšina dnešných katolíkov tomuto, verí, akceptuje to, či dokonca tomu rozumie? Nedá. 

Ak si niekto myslí, že stav, v ktorom najvyššie miesta hierarchie podporujú svätokrádežné prijímanie, sa prihodil zo dňa na deň, tak je v omyle. K tomu  viedol dlhý, pomalý proces, ktorý spočíval v postupnom rozrieďovaní posvätnosti Najsvätejšej obety sv. omše a úcty k Najsvätejšej sviatosti, ktorá je jej centrom, za súčasného inštitucionálneho tolerovania množiacich sa svätokrádeží. Trvalo to 50 rokov a skončilo to popretím a výsmechom celej katolíckej tradície, ktorá sa týkala najsvätejšieho zo všetkých tajomstiev Cirkvi.

Ako každá zmena docielená salámovou metódou aj toto prebehlo stupňovito. Začalo to zmenou vonkajšieho postoja pri sv. prijímaní na novej omši, kde sa úctivé kľačanie pri oltárnej mriežke zamenilo za státie. K tomu sa na Západe už v sedemdesiatych rokoch pripojilo prijímanie do ruky, čo je zásadný rozchod s viac ako 15 storočí trvajúcou tradíciou. Povolil to samozrejme Vatikán a samozrejme len dočasne a len obmedzene a len tam kde boli "dobré" dôvody. 

Zrejmým účinkom tejto zmeny bolo postupne rastúce presvedčenie, že Najsvätejšia sviatosť koniec koncov nie je ani taká tajomná a ani taká svätá, aby okolo nej bolo treba robiť taký cirkus. Keď ju môžete jednoducho vziať do ruky ako obyčajný chlieb, v čom sa líší od sušienok servírovaných niekde na večierku? Pod modernistickou zámienkou "obnovy starodávnej praxe," ktorú však Cirkev z rozumných dôvodov dávno, pradávno opustila, bol systematicky oslabovaný a podkopávaný cit pre posvätnú úctu a  velebnosť Najsvätejšej sviatosti. Je dobre zdokumentované, že sami veriaci zrušenie praxe prijímania na kolenách a do úst nevyžadovali; bolo im vnútené rádoby „expertmi“.

V krajinách, ako Slovensko, kde z nejakého dôvodu príjmanie na ruku povolené nebolo, bol toto podlo a úskočne zavedené vďaka Covidu. Na Slovensku obzvlášť sa nám dostalo zo strany KBS horlivého uisťovania, že situácia sa vráti do normálu hneď, ako pominie čínska chrípka. KBS však medzi tým pekne potichúčky požiadala o dovolenie príjmania na ruku na trvalo. 

Druhým významným krokom bolo povolenie laických rozdávateľov svätého prijímania. To posilnilo dojem, že podstatná odlišnosť kňaza a laikov už nehrá žiadnu úlohu a nariadenia, podľa ktorých anjelským chlebom môžu manipulovať len posvätené ruky, neplatia a nemajú zmysel. Iste, kňaz ešte stále musí vysloviť tie zázračné slová (kto vie do kedy to bude vyhradené len kňazovi), ale potom môže nastúpiť teda Hana, strýco Martin, minštrant Janko alebo hocikto iný, chopiť sa misiek a kalichov a rozdávať symboly členstva v klube. Ako keksy. Zábery z pápežskej omše na Filipínach, kde si ľudia podávalil Eucharistiu z ruky do ruky, až sa dostala na koniec radu, zábery z pápežskej omše na svetovom dni mládeže, kde rozdávali Eucharistiu z plastových pohárov nútia položiť otázku, či pri všetkých tých ohľadoch na biednych a marginalizovaných má najvyšší Kristov kňaz ohľady aj na Krista?

K tomu pristúpili ďalšie deformácie prastarých liturgických zvykov: 

- nahradenie stabilnej majestátnej a tajomnej latinčiny všedným, neprestajne sa meniacim ľudovým jazykom
- organ a gregorián nahradili poprockové odrhovačky natoľko infantilné a neznesiteľné, že už neoslovujú ani teenagerov
- otočenie kňaza o stoosemdesiat stupňov, odstránenie svätostánku z centra chrámu a jeho nahradenie kňazovou stoličkou  spravilo z liturgie obetného úkonu stranícku schôdzu, alebo nejakú talkshow.
- zohyzdenie kostolov, liturgických rúch a liturgických nádob kryté modernistickou lžou o návrate "dôstojnej jednoduchosti"
- odstránenie početných úklonov, pokľaknutí a iných vonkajších znakov adorácie 
- odstraňovanie hlavných oltárov, krížov a svätých obrazov
- opatrnosť v zaobchádzaní s premenenými hostiami prakticky zmizla. Prečo by vlastne kňazi mali dávať pozor na padajúce odrobinky, obmývať si po prijímaní prsty nad kalichom a vlastne vôbec na to dbať, keď premenené hostie môže rozdávať kdejaký laik na ruku? K čomu je potom ešte ablúcia?

Výsledkom bolo oslabenie a skazenie viery ľudu vo Svätú omšu ako skutočnú a pravú obeť a v Eucharistiu ako skutočné Telo a Krv Ježiša Krista. Žiaden div, že väčšina ľudí prestala zachovávať eucharistický pôst a opustila predstavu, že na sväté prijímanie sa treba pripraviť svätou spoveďou. Sami pastieri Cirkvi sa správajú, akoby týmto veciam neverili, tak prečo by to mali robiť ich ovečky?

Obdobie novej jari Cirkvi, nových letníc, obdobie pokoncilnej liturgickej reformy je polstoročím strašného liturgického úpadku a rozporov vo viere Cirkvi v najvznešenejšie tajomstvo Kristovho Tela a Krvi. Vedomie rozdielu medzi hodným a nehodným prijímaním vyletelo komínom. Nariekanie Jána Pavla II. a Benedikta XVI. nad touto tragédiou je nepresvedčivé, pretože sa to stalo za pontifikátu prvého a pod "expertným" dohľadom druhého a ani jeden z nich proti tomu nič zásadné neurobil. 

Netreba však zabúdať, že popri svätokrádežiach spôsobených vonkajšími obradmi prijímania sa pripravuje už dlhší čas záverečné dejstvo tohoto hriešneho spektáklu. 

Dnes vo väčšine západných krajín, keď príde okamih sv. prijímania, všetci vstanú a idú. Tak ako sa na začiatku všetci prežehnajú, tak idú všetci na sv. prijímanie. Je to súčasť omše, majú na to právo, nárok a preto to robia. Neskúmajú ani sami seba a ani nerozoznávajú Telo a Krv, ako nalieha sv. Pavol. Sotva kto pristupuje k spovedi, pretože si je vedomý hriechu a sotva kto nepristupuje k Eucharistii, pretože si je vedomý hriechu, a sotva kedy nejaký kňaz káže o správnej dispozícii ku svätému prijímaniu. Ján Vianney, patrón farárov o týchto veciach neúnavne kázal a veľmi vo svojej farnosti zintenzívnil zvyk častej svätej spovede a častého prijímania Eucharistie, ale ten je z dnešného pohľadu priveľmi klerikálny a rozhodne sa mu nedostával dostatok pastoračnej citlivosti, aby vedel správne rozlišovať. 

Dnes, za všeobecne panujúcej situácie, keď k svätému prijímaniu pristupujú všetci z tých nemnohých katolíkov, ktorí ešte chodia na omšu, by vylučovanie hŕstky takzvaných „znovuzosobášených rozvedených“ vyzeralo ako krutý, neobvyklý trest. Keďže na sv. prijímanie môžu chodiť notorickí masturbátori, antikoncepciu užívajúce "katolícke páry", smilníci, sodomiti, rodiny čo chodia na sv. omšu len pár krát do roka, potom je odmietanie rozvedených a v cudzoložstve žijúcich nespravodlivé.

Preto liberálne a progresívne krídlo Cirkvi, ktoré dnes predstavuje jej väčšinu, nerozumie, prečo niekto namieta proti ôsmej kapitole Amoris laetitia a jej zákernej poznámke pod čiarou. Liberáli a progresivisti vďaka hore spomenutým liturgickým deformáciam, ktoré priniesla nová omša a pokoncilná reforma neveria, že omša je skutočná a pravá obeť, ktorú Ježiš Kristus prináša Bohu Otcovi; neveria ani v transsubstanciáciu a reálnu prítomnosť; neveria, že jeme a pijeme Telo a Krv pravého Boha; neveria, že ten, kto je a pije nehodne, si je a pije odsúdenie, ani že tí, ktorí prijímajú hodne, pripravujú svoje duše i telá na slávne vzkriesenie.

Omšu chápu ako sprítomnenie poslednej večere a Eucharistiu chápu ako bratské zhromaždenie, prežívanie spoločenstva, potvrdenie hodnoty človeka a „oslavu nekonečnej Božej lásky“. V rámci tejto prízemnej a povrchnej teológie nie je priestor pre nároky či zákazy: každý je vítaný a všetko sa dá! Eucharistia je pokrm, ktorý vyjadruje aj to že Boh vychádza v ústrety hriešnikovi, potom nikoho nemožno z tej hostiny vylúčiť. Preto sa toľké roky nesprávne prekladali konsekračné slová nad kalichom: ".... sa obetuje za vás i za VŠETKÝCH..." 

Amoris laetitia je ďalší krok 50 ročného procesu, ktorý má  v chápaní ľudu, zbaviť omšu jej transcendentného, ​​tajomného, ​​hrozného a veľmi náročného sviatostného realizmu a prezentovať ju len ako obyčajnú večeru, s obyčajnými ľuďmi, konajúcimi obyčajné veci, len pre nejaký, s týmto svetom spojený cieľ. Ide pri takej omši aj o niečo iné ako o pristúpení k prijímaniu? Možno tam ísť len kvôli klaňaniu sa Bohu a rozjímaniu o Jeho kráse a dokonalosti? V novus ordo omši prakticky neexistujú príležitosti adoráciu a kráse boli v novus ordo tiež zatvorené dvere. Za takýchto okolností je nemožné odmietnuť jedlo zadarmo hosťovi, ktorý sa domnieva, že si ho plne zaslúži. 

Pri Covidovej blamáži, Cirkev nevystúpila na obranu práv a dôstojnosti svojho Boha, ale vzdala sa  pred štátom vnútenými opatreniami a v záujme "ochrany telesného zdravia" masívne prispela k ešte väčšiemu úpadku úcty ku Kristovmu Telu. V realite je omša nekrvavým sprítomnením obety kríža, ktorá sa deje nekrvavým spôsobom na našich oltároch. Je to súčasne nebeská svadobná hostina osláveného Krista. Eucharistia je sviatosť, ktorá spája v jedno telo nevestu ozdobenou milosťou a jej nebeského Ženícha. 

Pokiaľ teda slovenský episkopát chce na jednej strane robiť všetko, na väčšiu Božiu slávu a na druhej strane robiť všetko pre spásu duší, mal by sa zamyslieť nad tým, či tento, tradícii protirečiaci progresívny dar neobmedzeného prijímania Eucharistie na ruku naozaj povedie naplneniu týchto dvoch vznešených cieľov, alebo či naopak neprispeje k prehĺbeniu úpadku úcty k Eucharistickému Kristovi, ktorý priniesla pokoncilná reforma, ktorá sa zámerne a vedome rozišla s posvätnou tradíciou.

Tam, kde vládne tradícia, vládne zdravý rozum, múdrosť a rozvážnosť, ktoré dláždia cestu svätosti.





14. 3. 2022

Sv. prijímanie na kolenách a na jazyk 

KBS v snahe ospravedlniť novo nadobudnutú progresívnu vymoženosť prijímať do ruky aj mimo strašnú pandémiu argumentuje citátom  J. Ratzingera z roku 1978 - v ktorom vtedajší mníchovský arcibiskup odmieta spory o to, ktorá forma je lepšia a klasicky referuje na známu pasáž z Mystagogických katechéz Cyrila Jeruzalemského, ktorá opisuje tento spôsob, hoci autorstvo tohoto textu bolo rozporované a text samotný obsahuje i iné, podivné praktiky, ako posväcovanie si očí a iných zmyslov naslinenými prstami, na ktorých by mali byť ešte zvyšky Eucharistie. Ratzinger tiež tvrdí, že prax prijímania na ruku trvala do 9. storočia, čo však nemusí znamenať, že to bol žiadaný a všade vládnuci stav, ale to mohol byť stav endemický, nežiadúci, avšak tolerovaný, pre nemožnosť rázneho a rýchleho odstránenia. Je to jediný dokument, na ktorý sa odvolávajú obhajcovia "obnovenia" tohoto spôsobu. Čo však ani Ratzinger ani KBS nespomína sú výroky a zásahy autorít, pápežov i koncilov proti prijímaniu do ruky, ktoré sú z oveľa staršej doby ako je 9. storočie:

Pápež sv. Sixtus I. (okolo roku 115): "S posvätnými nádobami nemajú manipulovať iní ako tí, ktorí sú zasvätení Pánovi."

Pápež sv. Eutychián (275-283) zakázal veriacim brať do rúk posvätnú hostiu.

Svätý Bazil Veľký, učiteľ cirkvi (330-379): "Právo prijímať sväté prijímanie na ruku je povolené len v čase prenasledovania."Svätý Bazil Veľký považoval prijímanie na ruku za také nezriadené, že ho neváhal považovať za vážny priestupok.

Zaragoský koncil (380) exkomunikoval každého, kto sa odvážil pokračovať v prijímaní svätého prijímania na ruku. Potvrdila to aj synoda v Tolede.

Pápež sv. Lev Veľký (440-461) energicky obhajoval a vyžadoval dôsledné zachovávanie praxe podávania svätého prijímania na jazyk.

Synoda v Rouene (650) odsúdila prijímanie na ruku, aby zastavila rozšírené zneužívanie, ku ktorému došlo v dôsledku tejto praxe a ako ochranu proti svätokrádeži.

Šiesty ekumenický koncil v Konštantínopole (680-681)
Zakázal veriacim brať do rúk svätú hostiu, pričom sa priestupníkom hrozilo exkomunikáciou.

Rovnako je treba poukázať, že i samotný Jozef Ratzinger prešiel istým vývojom od roku 1978 do roku 2000, kedy vyšla jeho kniha Duch liturgie. Tento jeho vývoj potvrdzuje aj na vatikánskej webstránke zverejnený dokument, ktorý publikoval úrad pre liturgické slávenie najvyššieho pontifika - Officium de Liturgicis Celebrationibus Summi Pontificis, v roku 2009.
https://www.vatican.va/news_services/liturgy/details/ns_lit_doc_20091117_comunione_en.html

Tu je preklad tohoto dokumentu:


Najstaršou formou rozdávania svätého prijímania bolo pravdepodobne podávanie eucharistie veriacim  na ruku. Dejiny liturgie však jasne ukazujú, že proces, ktorý túto prax zmenil, začal veľmi skoro. V časoch cirkevných otcov (2-5 storočie pozn. prekl) sa zrodila a upevnila snaha o obmedzenie svätého prijímania na ruku v prospech podávania svätého prijímania na jazyk. Motivácia pre túto prax je dvojaká:

a) po prvé, vyhnúť sa, nakoľko je to možné, padaniu eucharistických častočiek;
b) po druhé, zvýšiť medzi veriacimi úctu ku skutočnej Kristovej prítomnosti vo sviatosti Eucharistie.

Svätý Tomáš Akvinský spomína prax prijímania svätého prijímania iba na jazyk. Potvrdzuje, že dotýkať sa Pánovho Tela náleží len vysvätenému kňazovi.

Preto z rôznych dôvodov, medzi ktorými Anjelský doktor uvádza úctu k Sviatosti, píše: „. . . z úcty k tejto sviatosti sa jej nedotýka nič, iba to, čo je posvätené; preto sú korporál a kalich posvätené a rovnako aj ruky kňaza, aby sa mohli dotýkať tejto sviatosti. Nie je teda dovolené, aby sa jej dotkol niekto iný, iba ak by to bolo nevyhnutné, napríklad ak by spadla na zem, alebo v inom naliehavom prípade“ (Summa Theologiae, III, 82, 3).

Stáročia Cirkev zahaľovala moment svätého prijímania posvätnosťou a najväčšou možnou úctou a neustále sama seba nútila, nakoľko mohla, rozvíjať vonkajšie znaky, ktoré by podporovali chápanie tohto veľkého sviatostného tajomstva. Vo svojej láskyplnej a pastoračnej starostlivosti sa Cirkev starala o to, aby veriaci prijímali sväté prijímanie so správnymi vnútornými dispozíciami, medzi ktorými je na prvom mieste potreba, aby veriaci vnútorne chápali a brali ohľad na skutočnú prítomnosť Toho, ktorého majú prijímať. (Pozri Katechizmus pápeža Pia X., č. 628 a 636). Západná cirkev zaviedla kľačanie ako jeden zo znakov úcty, ktorý je vhodný pre prijímajúcich veriacich. Slávny výrok svätého Augustína, citovaný pápežom Benediktom XVI. v jeho encyklike Sacramentum Caritatis („Sviatosť lásky“) učí: „Nech nikto neje toto Telo bez toho, aby sa mu najprv nepoklonil; zhrešili by sme, keby sme sa mu neklaňali“ (Enarrationes in Ps 98, 9). Kľačanie naznačuje a napomáha adorácií potrebnej pred prijatím eucharistického Krista.

Z tejto perspektívy vtedajší kardinál Ratzinger ubezpečil, že: „Prijímanie dosiahne svoju skutočnú hĺbku len vtedy, keď je podporované a obklopené adoráciou“ [Duch liturgie (Ignatius Press, 2000), s. 90]. Z tohto dôvodu kardinál Ratzinger tvrdil, že „v prospech zvyku kľačať pri svätom prijímaní hovorí stáročná tradícia a je to obzvlášť expresívny znak poklony, ktorý je úplne primeraný vo svetle pravej, skutočnej a podstatnej prítomnosti nášho Pána Ježiša Krista v konsekrovaných spôsoboch“ [citované z listu Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí, 1. júla 2002].

Ján Pavol II. vo svojej poslednej encyklike Ecclesia de Eucharistia („Cirkev pochádza z Eucharistie“) napísal v č. 61: „Tým, že Eucharistii dávame zaslúženú dôležitosť a dávame pozor, aby sme nezmenšovali žiadny z jej aspektov alebo nárokov, dávame najavo, že sme si skutočne vedomí veľkosti tohto daru. Vyzýva nás k tomu neprerušená tradícia, ktorá už od prvých storočí zisťuje, že kresťanská komunita je stále bdelá pri strážení tohto „pokladu.“ Cirkev inšpirovaná láskou sa snaží bez straty odovzdať budúcim generáciám kresťanov, svoju vieru a učenie s ohľadom na tajomstvo Eucharistie. Naša starostlivosť o toto tajomstvo nemôže byť nikdy prehnaná, pretože v tejto sviatosti je zhrnuté celé tajomstvo našej spásy‘.

V nadväznosti na učenie svojho predchodcu, počnúc slávnosťou Božieho tela v roku 2008, Svätý Otec Benedikt XVI. začal rozdávať Telo Pánovo kľačiacim veriacim priamo na jazyk.


7. 3. 2022

Umŕtvovanie podľa poštola Pavla
Reginald Garrigou-Lagrange, O.P.

Svätý Pavol vo svojich listoch obšírne vysvetľuje náuku evanjelia o nevyhnutnosti umŕtvovania. Často sa citujú jeho slová: „Ale krotím svoje telo a podrobujem si ho, aby som azda, kým iným kážem, sám nebol zavrhnutý.“ (1Kor 9:27). Podobne hovorí Galaťanom: „Tí, čo patria Kristovi Ježišovi, ukrižovali telo s vášňami a žiadosťami. Ak žijeme v Duchu, podľa Ducha aj konajme.“ (Gal 5,24).

Svätý Pavol nielen potvrdzuje nevyhnutnosť umŕtvovania, ale uvádza aj dôvody, ktoré možno zredukovať na štyri; sú to práve tie, ktoré praktický naturalizmus ignoruje. Umŕtvovanie všetkého, čo je v nás neprimerané, je nevyhnutné:
(1) kvôli následkom dedičného hriechu;
(2) kvôli dôsledkom našich osobných hriechov;
(3) kvôli nekonečnému pozdvihnutiu nášho nadprirodzeného cieľa;
(4) pretože musíme napodobňovať nášho ukrižovaného Pána.

Keď vezmeme do úvahy tieto rôzne motívy, uvidíme, čo je pre svätého Pavla vnútorné a vonkajšie umŕtvovanie. Je spojené s mnohými cnosťami a každá cnosť vylučuje opačné neresti, najmä s cnosťou pokánia, ktorá by mala byť inšpirovaná láskou k Bohu a ktorá má za cieľ zničiť v nás následky hriechu. ako urážky Boha.[1]

Následky dedičného hriechu

Svätý Pavol v prvom rade uvádza paralelu medzi Kristom, Pôvodcom našej spásy a Adamom, pôvodcom našej skazy a poukazuje na následky dedičného hriechu. Rimanom hovorí: „Preto ako skrze jedného človeka vstúpil do tohto sveta hriech a skrze hriech smrť, tak aj smrť prešla na všetkých ľudí, lebo všetci zhrešili.“ (Rim 5:12). A opäť: „Neposlušnosťou jedného človeka sa mnohí stali hriešnikmi. . . . Kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte viac rozhojnila milosť. . . skrze Ježiša Krista, nášho Pána“ (Tamže 19-21). Pri slabostiach a chorobách je jedným z následkov dedičného hriechu smrť, ale je tu aj žiadostivosť, o ktorej hovorí svätý Pavol, keď hovorí: „Žite duchovne a nebudete spĺňať žiadosti tela. Lebo telo žiada proti duchu“ (Gal 5:16).

Podľa Apoštola je to stav „starého človeka“, teda človeka, aký sa narodil z Adama, s padlým a zraneným charakterom. V liste Efezanom čítame: „ak ste vôbec o ňom počuli a v ňom boli vyučení, ako je pravda v Ježišovi, že máte odložiť starého človeka s predošlým spôsobom života, ktorý sa ženie za klamnými žiadosťami do skazy, a obnovovať sa duchovne premenou zmýšľania, obliecť si nového človeka, ktorý je stvorený podľa Boha v spravodlivosti a pravej svätosti.“ (Ef 4,21-24). Svätý Pavol v tom istom duchu píše Kolosanom: „Neluhajte si navzájom vy, čo ste si vyzliekli starého človeka s jeho skutkami a obliekli ste si nového, toho, čo sa obnovuje, aby mal pravé poznanie podľa obrazu toho, ktorý ho stvoril. .“ (Kol 3:9).

Opäť píše Rimanom: Podľa vnútorného človeka s radosťou súhlasím s Božím zákonom; ale vo svojich údoch pozorujem iný zákon, ktorý odporuje zákonu mojej mysle a robí ma zajatcom zákona hriechu, ktorý je v mojich údoch. Ja nešťastný človek! Kto ma vyslobodí z tohto tela smrti? (Rim 7:22-24).[2]

Starý človek, tak ako sa narodil z Adama, má vo svojej zranenej prirodzenosti istý nedostatok rovnováhy. To sa ozrejmí, keď si pripomenieme povahu pôvodnej spravodlivosti. V nej bola dokonalá harmónia medzi Bohom a dušou, stvorenou aby Ho poznala, milovala a slúžila Mu; a tiež medzi dušou a telom. V skutočnosti, pokiaľ bola duša podriadená Bohu, vášne alebo zmyselné hnutia boli poslušné správnemu rozumu osvietenému vierou a vôli oživovanej láskou. Samotné telo sa naj tejto harmónií podieľalo privilégiom, teda tým že nepodliehalo chorobe ani smrti.


Prvotný hriech zničil túto harmóniu. Prvý človek svojím hriechom, ako hovorí Tridentský koncil, „stratil pre seba aj pre nás svätosť a pôvodnú spravodlivosť“ a odovzdal nám padlú prirodzenosť, zbavenú milosti a zranenú.[3] Bez toho, aby sme upadli do jansenitského preháňania, musíme so svätým Tomášom uznať, že sa rodíme so vôľou odvrátenou od Boha, naklonení k zlu, slabí v dobre,[4] s rozumom náchylným k omylu,[5] naše zmyslové žiadosti sú silno zamerané k nezriadeným rozkošiam a hnevu, zdroju každého druhu nespravodlivosti.[6] Odtiaľ pochádza pýcha, zabudnutie na Boha, egoizmus vo všetkých jeho podobách, často hrubý, takmer nevedomý egoizmus, ktorý chce za každú cenu nájsť šťastie na zemi bez toho, aby túžil po niečom vyššom. V tomto zmysle môžeme skutočne povedať: „Prirodzenosť za cieľ stavia sama seba, ale milosť robí všetko čisto iba lásky k Bohu.“[7] Svätý Tomáš hovorí rovnakým spôsobom: „Neprimeraná láska k sebe je príčinou každého hriechu.“[8]

Otcovia, najmä ctihodný Beda, vo svojom výklade podobenstva o milosrdnom Samaritánovi uvádzajú, že padlý človek je nielen zbavený milosti a výsad pôvodného stavu spravodlivosti, ale je dokonca zranený i vo svojej prirodzenosti. "Hriechom prvého rodiča bol človek zbavený milosti a zranený vo svojej prirodzenosti." Vysvetľuje sa to najmä tým, že sa rodíme s vôľou odvrátenou od Boha, teda odvrátení od nášho nadprirodzeného posledného cieľa a nepriamo od nášho prirodzeného posledného cieľa; lebo každý hriech proti nadprirodzenému zákonu je nepriamo v rozpore s prirodzeným zákonom, ktorý nás zaväzuje poslúchať všetko, čo nám Boh prikáže.[9]

Táto nezriadenosť a slabosť vôle u padlého človeka sa prejavuje tým, že bez uzdravujúcej milosti nemôže milovať Boha, Pôvodcu našej prirodzenosti, účinnejšie a viac ako seba samých.[10] Existuje aj neresť žiadostivosti, ktorá je dostatočne viditeľná na to, aby v nej svätý Tomáš videl „veľmi pravdepodobný znak dedičného hriechu“, znak, potvrdzuje to, čo zjavenie hovorí o hriechu prvého človeka.[11] ] Namiesto pôvodnej trojitej harmónie (medzi Bohom a dušou, medzi dušou a telom, medzi telom a vonkajšími vecami) sa objavuje trojitý neporiadok, o ktorom hovorí svätý Ján, keď píše: Veď nič z toho, čo je vo svete, ani žiadostivosť tela, ani žiadostivosť očí, ani honosenie sa bohatstvom nie je z Otca, ale zo sveta. (1 Jn. 2:16).

Krst nás nepochybne očisťuje od prvotného hriechu tým, že na nás aplikuje Kristove zásluhy, dáva nám posväcujúcu milosť a vliate cnosti. Takže mocou viery je náš rozum nadprirodzene osvietený a vďaka cnostiam nádeje a lásky je naša vôľa obrátená k Bohu. Dostávame tiež vliate cnosti, ktoré napravujú zmyslovú žiadostivosť. V pokrstených, ktorí pokračujú v stave milosti, však zostáva pôvodná slabosť, rany v procese uzdravovania, ktoré nám niekedy spôsobujú utrpenie sú nám ponechané, hovorí svätý Tomáš, ako príležitosť na boj a zásluhy.[12]

Toto hovorí svätý Pavol Rimanom: „Veď vieme, že náš starý človek bol s ním ukrižovaný, aby bolo hriešne telo zničené, aby sme už neotročili hriechu. . . . Nech teda nevládne hriech vo vašom smrteľnom tele, žeby ste sa poddávali jeho žiadostiam“ (Rim 6:6). Tento „starý človek“ musí byť nielen umiernený, regulovaný; musí byť umŕtvený alebo prinútený umrieť. Inak sa nám nikdy nepodarí ovládnuť naše vášne a zostaneme viac-menej ich otrokmi. To znamená protiklad, neustály boj medzi prirodzenosťou a milosťou. Ak neumŕtvené duše nevnímajú tento boj, je to preto, že milosť v nich sotva žije; egoistická prirodzenosť ich zavádza až do tej miery, že niektoré prirodzené cnosti ľudskej povahy, temperamentu, prirodzené dobré náklonnosti, začnú považovať za skutočné cnosti.

Umŕtvovanie je na nás teda uvalené pre následky prvotného hriechu, ktoré aj u pokrstených pretrvávajú ako príležitosť k boju a ten boj je nevyhnutný na to, aby neupadli do skutočného a osobného hriechu. Nečiníme pokánie z prvotného hriechu, ktorý je „hriechom prirodzenosti“, ktorý bol dobrovoľný iba u prvého človeka; ale musíme sa snažiť zbaviť sa ničivých účinkov dedičného hriechu, najmä žiadostivosti, ktorá nás pokúša k osobnému hriechu. Tým sa rany, o ktorých sme hovorili vyššie, hoja stále viac s pribúdajúcou milosťou, ktorá lieči a ktorá nás zároveň pozdvihuje k novému životu (gratia sanans et elevans). Milosť teda praxou umŕtvovania prirodzenosť vonkoncom neničí, ale obnovuje ju, uzdravuje a robí ju čoraz poddajnejšou a poslušnejšou v rukách Božích.





[1] Svätý Tomáš, v IlIa, q. 85, a. 2 f. hovorí, že pokánie je zvláštna čnosť, ktorá sa snaží zmazať hriech a jeho následky, keďže hriech je urážkou Boha. Preto je pokánie súčasťou spravodlivosti a, inšpirované láskou, riadi ďalšie podriadené cnosti, najmä zdržanlivosť, ktorej príkladom je pôst, abstinencia a bdenie. Možno rozlišovať medzi umŕtvovaním, správne tak nazývaným, ktoré závisí od cnosti pokánia, a umŕtvovaním v širšom zmysle, ktoré závisí od každej cnosti, keďže každá z nich odmieta neresti, ktoré sú s ňou v rozpore. Správne povedané, nemôžeme činiť pokánie z prvotného hriechu, ale mali by sme pracovať na zmiernení tých jeho následkov, ktoré nás nakláňajú k osobnému hriechu.

[2] Význam je: kto ma vyslobodí zo zákona hriechu, ktorý je v mojich údoch, a následne aj z duchovnej alebo večnej smrti. Ako sa často zdôrazňovalo, myšlienka vyslobodenia fyzickou smrťou je kontextu cudzia.

[3] Tridentský koncil (Denzinger, č. 789): „Adam acceptam a Deo sanctatem et jusam non sibi soli sed eam nobis perdidit.“

[4] Svätý Tomáš, Ia IIae, q.83, a.3: „Pri nákaze dedičným hriechom treba brať do úvahy dve veci. Po prvé, jeho inherencia k predmetu; a v tomto ohľade ide v prvom rade o podstatu duše. . . . V druhom rade musíme zvážiť jeho sklon k činu; a týmto spôsobom ide o sily duše. Musí teda brať ohľad predovšetkým na tú moc, v ktorej je založený prvý sklon páchať hriech, a to je vôľa.“ Ia IIae, q.85, a.3: „Pokiaľ je vôľa zbavená svojho usporiadania k dobru, je tu rana zlovoľnosti.“ Ibid, ad 2um: „Zlovoľnosť sa tu nemá brať ako hriech, ale ako určitá náchylnosť vôle k zlu, podľa 1M 8:21: ‚ Zmysly človeka sú náchylné na zlo už od mladosti.‘“ (Vulg.: Predstavy a myšlienky ľudského srdca sú od mladosti náchylné na zlo.)

[5] Tamže: „Pokiaľ je teda rozum zbavený svojho usporiadania k pravde, je tu rana nevedomosti.“

[6] Tamže: „Pokiaľ sú vznetlivý (appetitívne zložky vôle) zbavené svojho usporiadania k námahe, je tu rana slabosti; a pokiaľ je žiadostivosť zbavená svojho usporiadania k lahodnému, a miernenia rozumom, je tu rana žiadostivosti. Teda v dôsledku hriechu nášho prarodiča.“ sú tu štyri rany, ktoré zasiahli celú ľudskú prirodzenosti.“

[7] The Imitation, Bk. III, kap. 54.

[8] Pozri Ia IIae, q.77, a.4: „Nezriadená láska k sebe je príčinou každého hriechu.“

[9] Ak by bol človek stvorený v čisto prirodzenom stave (alebo čistej prirodzenosti), narodil by sa s vôľou, ktorá by sa neodvrátila od Boha, ale bola by schopná slobodne sa k Nemu obrátiť (Autorovi našej prirodzenosti a prirodzeného mravného zákona) alebo odvrátenia sa od Neho. Medzi týmto stavom a stavom, v ktorom sa človek skutočne rodí, je teda výrazný rozdiel. V dôsledku dedičného hriechu sú naše schopnosti dodržiavať prirodzený morálny zákon menšie, ako by boli v stave čistej prirodzenosti. To je dôvod, prečo bez pomoci uzdravujúcej milosti nemôžeme úspešne milovať Boha, Pôvodcu našej prirodzenosti, viac ako seba samých.

[10] Svätý Tomáš, Ia IIae, q.109, a. 3: „V stave skazenej prirodzenosti sa toho človeku nedostáva (účinnej lásky k Bohu, Pôvodcovi prirodzenosti) v apetitívnej zložke jeho rozumnej vôle, ktorá, pokiaľ nie je vyliečená Božou milosťou, sleduje svoje súkromné ​​dobro, kvôli skazenosti vlastnej prirodzenosti“. Pozri tiež De malo, q.4, a.2; q.5, a.2; De veritate, q.24, a.I2 ad 2um.

[11] Svätý Tomáš, Contra Gentes, Bk. IV, kap. 42, č. 3: „Vzhľadom na Božiu prozreteľnosť a dôstojnosť vyššej časti ľudskej prirodzenosti možno s dostatočnou pravdepodobnosťou dokázať, že chyby tohto druhu sú tresty; a tak možno usúdiť, že ľudská rasa je nejako infikovaná dedičným hriechom.“

[12] Porov. IIIa, q.69, a.3 ad 3um: „Prvotný hriech sa šíril tak, že najprv osoba skazila prirodzenosť a potom prirodzenosť skazila osobu. Zatiaľ čo Kristus v opačnom poradí najprv opraví to, čo sa týka osoby, a potom opraví to, čo patrí k prirodzenosti vo všetkých ľuďoch. Krstom teda z človeka okamžite sníma vinu za prvotný hriech a trestu zbavenia blaženej vízie. Ale tresty súčasného života, ako je smrť, hlad, smäd a podobne, patria k prirodzenosti, z ktorej princípov vyplývajú, nakoľko je zbavená pôvodnej spravodlivosti. Preto tieto defekty nebudú odstránené, kým nebude prirodzenosť obnovená prostredníctvom slávneho vzkriesenia.

4. 3. 2022

Znepokojujúci pohľad cirkvi na laikov

Pápež František počas svojho pontifikátu často  a zanietene vystupuje proti „klerikalizmu“, ktorý považuje za jeden z najvýznamnejších problémov dnešnej Cirkvi. Iróniou je, že Františkov pontifikát sám vykazuje hlboko klerikalistické zmýšľanie, krásne viditeľné najmä v tom, ako sa pápež vysporiadal s tradičným katolíckym hnutím.

Napríklad v liste, ktorý sprevádzal Traditiones Custodes, pápež František nariadil biskupom, „aby prestali zriaďovať nové osobné farnosti, ktoré sú  viac výsledkom túžob a prianí jednotlivých kňazov než skutočnej potreby ‚svätého Božieho ľudu‘.“ Pamätám si, že som bol veľmi prekvapený týmto vyhlásením, keď bolo motu proprio prvýkrát publikované, a ani časom nestratilo svoju silu. Tu vidno, že pápež František si myslí, že iniciatíva zakladania personálnych farností oddaných tradičnej latinskej omši pochádza výlučne od kňazov. Nedokáže si predstaviť, že by samotní veriaci po niečom takom túžili. Veriaci sú pasívna, netečná masa, ktorá jednoducho nasleduje, čokoľvek sa kňazovi zachce.

To by bol dôkaz klerikalizmu, ak by to bola pravda, no práve opak je pravdou. Spôsob, akým Summorum pontifikum zdôraznilo a vyzdvihlo schopnosť laikov naozaj prevziať iniciatívu za svoje duchovné blaho patrí k pastoračnej múdrosti toho dekrétu. Pripomeňme si článok 7:

Vo farnostiach, kde stabilne existuje skupina veriacich viazaných na predchádzajúcu liturgickú tradíciu, by mal farár ochotne vyhovieť ich žiadosti o slávenie svätej omše podľa obradu Rímskeho misála z roku 1962.

U laikov sa tu predpokladá, že majú svoje vlastné liturgické túžby, ktoré sú legitímne a ktoré sú povinní zabezpečiť kňazi – alebo dokonca biskupi, v prípade, že kňaz odoprie laikom ich želanie. Ale keď sa dostaneme k Františkovi, vidíme, že súčasný pápež neverí, že laici majú nejaké „legitímne ašpirácie“ na tradičnú liturgiu. Ani si to nevie predstaviť; predpokladá, že iniciatíva tradičného hnutia pochádza výlučne od kňazov.

To odhaľuje väčší problém: tendenciu modernej Cirkvi pozerať sa na laikov úplne pasívnym spôsobom. Napriek všetkým rečiam o „univerzálnom povolaní k svätosti“ to Druhý vatikánsky koncil ani zďaleka nenapravil, ale naopak, výrazne to zhoršil. Posilnil trend (rozvíjajúci sa od roku 1789), podľa ktorého  by sa laici mali sústrediť výlučne na praktizovanie kresťanských cností vo svete a aktívne odovzdávanie viery prenechať malej kaste klerikov. Namiesto toho, aby sa na laikov pozeralo ako na jeden z hlavných pilierov uchovávania a odovzdávania ortodoxie, majú byť pred svetom len obrazmi Krista, ktoré vyformovali klerici, pričom hlavným klerikom a duchovným majstrom vašej duše je pápež (toto je novinka, ktorú vymyslel Ján Pavol II., pretože všetky ostatné cirkevné inštitúcie na Západe sa po koncile zrútili). Laici sú poňatí v čisto pasívnom zmysle, ich úlohou je len „svedčiť“ o niektorom aspekte viery, o ktorom sa Vatikán zrovna rozhodne, že treba svedčiť. Ale nie sú požiadaní ani zapojení do ničoho viac. Ba nie je im ani dovolené, kriticky zhodnotiť úspechy a zlyhania tej, toľko oslavovanej, pokoncilnej reformy, o ktorú laici pred 60 rokmi neprosili a bola im vnútená agresívnou skupinou progresívnych klerikou. Hoci sa na jednej strane naliehavo volá po aktívnom zapojení katolíkov do života Cirkvi a aktívnom pretváraní spoločnosti, podľa katolíckych morálnych zásad, na druhej strane sú všetky tieto iniciatívy škrtené a podväzované, pokiaľ náhodou prekročia medze, ktoré im vytýčila spomínaná skupina progresívnych duchovných. Ani František, ani kavaléria jeho episkopálnych stúpencov si nevie predstaviť, že by laici prahli po tom, aby Cirkev obnovila väčšiu prísnosť v zachovávaní morálneho zákona, vnútrocirkevnej disciplíny, že by laici vedome a úprimne túžili po dôstojnejšiom a zbožnejšom slúžení liturgie, po jasnom a jednoznačnom hlásaní právd viery. Podľa Františka sú toto požiadavky klerikov, ktorí trpia svojho druhu poruchou či chorobou, ktorá sa prejavuje v nostalgii a ktorým je toto treba vytĺcť z hlavy, lebo toto je zlý klerikalizmus. 

To, čo František hovorí o tradičnom hnutí, sa paradoxne najviac vzťahuje na jeho vlastné iniciatívy.  Neboli to laici, ktorí prišli s Pachamamou. Neboli to laici, ktorí žiadali zákaz tradičnej omše. Neboli to laici, ktorí podrezali krk misionárskej aktivite Cirkvi skrze vyhlásenia o nezmyselnosti prozelytizmu. Neboli to laici. Tieto veci sú zvrátenými predstavami malého kádru duchovných, ktorí upísali dušu umierajúcej ideológii, ktorú násilím vnucujú zvyšku Cirkvi v arogantnej domnienke, že je to pre naše vlastné dobro. Podobne je to so synodalitou, ktorá má predstavovať akúsi demokratizáciu Cirkvi, ak to tak možno povedať. Pozrite, ako najväčší bojovník proti klerikalizmu riadi Cirkev? Pomocou Mottu proprio dekrétov. Obchádza vatikánske kongregácie, v ktorých sa ešte ako tak zachováva istá hierarchicko administratívna systematickosť a organizovanosť a vydáva edikty, ktorými, sťa prokurátor nad nejakou provinciou vykonáva svoju moc. Samozrejme, pápežovi náleží najvyššia moc a nič nebráni tomu, aby ju vykonával takto, nie je to však veľmi v súlade s jeho toľko opakovaným odmietaním klerikalizmu. 

Pravdaže, Cirkev je sužovaná klerikalizmom a ten najväčší klerikalista zo všetkých je na tróne sv. Petra. 


3. 3. 2022

Vzťah nemeckej katolíckej demografie a synodálnej agendy

Brendan Hodge

Nemecká „synodálna cesta“ sa v posledných rokoch často dostáva na titulky, pretože sa dostáva do otvoreného sporu s učením Cirkvi, s pápežom Františkom a vatikánskou Kongregáciou pre náuku viery.

No hoci bývajú titulky neraz bombastické a šokujúce, pochopenie kontextu – a pochopenie demografie Cirkvi v Nemecku je dôležité a pomôže dospieť k pochopeniu niektorých prvkov týchto doktrinálnych sporov.

Ako zapadá nemecká cirkev do kontextu globálneho katolicizmu? Prečo sa zdá, že kladie takú vysokú prioritu na zrušenie celibátu pre kňazov, svätenie ženy a zmierňovanie nepopulárnych katolíckych doktrín? Je tu dôležitým faktorom demografia?

Pár čísel:

- Nemecko má piatu najväčšiu katolícku populáciu v Európe a je domovom ôsmich percent európskych katolíkov.

- Z piatich európskych krajín s najväčšou katolíckou populáciou je Nemecko jedinou krajinou, v ktorej katolicizmus nie je väčšinovým vierovyznaním.

- V hrubých číslach v diecézach, ktoré dnes tvoria moderné zjednotené Nemecko, dosiahla katolícka populácia vrchol v roku 1980. V roku 1980 to bolo 29,9 milióna duší a odvtedy klesla o 22 % na 23,3 milióna.

- Podiel katolíckeho obyvateľstva však dosiahol vrchol o desaťročie skôr v roku 1970. Z vtedajších 37 %  odvtedy klesol na dnešných (v 2019) 28 %.

- Podiel katolíckych obyvateľov sa v jednotlivých regiónoch Nemecka výrazne líši. Južné Nemecko bolo tradične viac katolíckou oblasťou. Ale aj niektoré historicky katolícke diecézy, ako napríklad Mníchov-Freising a Augsburg, zaznamenali za posledných 70 rokov výrazný pokles.


"Cirkevná daň"

Pre veľa ľudí je jedným z najprekvapujúcejších aspektov katolíckej cirkvi v Nemecku to, že väčšinu svojej finančnej podpory dostáva prostredníctvom Kirchensteuer, čiže „cirkevnej dane“.

Kirchensteuer je vládou vyberaná daň z príjmu, ktorá je následne vládou pridelená náboženskej inštitúcii, ku ktorej sa dotyčný daňovník prihlásil. Cirkevná daň je súčasťou nemeckej ústavy a je založená na podobných daňových ustanoveniach Weimarskej ústavy z roku 1919 a v nemeckom základnom zákone z roku 1949.

Aj ďalšie európske krajiny (Rakúsko, Taliansko, Švajčiarsko a Dánsko) majú štátom spravované cirkevné dane, no zatiaľ čo u nich sa sadzba pohybuje okolo  1 % z príjmu, nemecká cirkevná daň je stanovená na 8 % z príjmu v Bavorsku a Bádensku-Württembersku a 9 % v ostatných spolkových štátoch – suma, týchto daní niekedy dosahuje až 2 % celkových príjmov krajiny.

Nemecko má tiež jednu z najvyšších priemerných miezd v Európe a pomerne veľkú populáciu. Takže zatiaľ čo švajčiarski katolíci séce majú o niečo vyššie priemerné platy ako ich nemeckí susedia, populácia Nemecka je oveľa väčšia a tieto dva faktory zaisťujú cirkvi v Nemecku značné príjmy. Podľa správ z nemeckej biskupskej konferencie dosiahli príjmy z cirkevnej dane v roku 2019  6,8 miliardy eur.

Aj keď sa financie jednotlivých diecéz líšia, typická je arcidiecéza Mníchov-Freising, sídlo kardinála Reinharda Marxa – 75 % jej príjmov pochádza z cirkevnej dane a ďalších 15 % pochádza z darov - aspoň tak hovorí finančná správa za rok 2021. Vďaka neustálemu zvyšovaniu mediánu príjmu pracujúcich Nemcov sa príjmy z cirkevných daní, ktoré dostáva katolícka cirkev v Nemecku, v posledných rokoch výrazne zvýšili, aj keď počet katolíkov v Nemecku klesol.

V krajinách ako Spojené štáty, je katolícka cirkev podporovaná decentralizovanými zbierkami na farskej a diecéznej úrovni a ak uvážime mnohé katolícke neziskové organizácie, ktoré si robia vlastné zbierky, je ťažké porovnať financovanie, nemeckej cirkvi a povedzme Cirkvi v Amerike.

Priemerná mzda v USA je blízka tej v Nemecku. Výsledky prieskumu však hovoria, že iba niektorí  praktizujúci americkí katolíci prispievajú cirkvi 1 % alebo 2 % svojho príjmu, zatiaľ čo v Nemecku vo všeobecnosti platia cirkevnú daň rovnako praktizujúci, ako aj nepraktizujúci katolíci. To znamená, že nemecká katolícka cirkev môže mať až štvornásobok finančného príjmu Cirkvi v USA.

Ale opakujem, kvôli decentralizovanému modelu amerického katolíckeho fundraisingu je priame porovnanie veľmi ťažké.

Nemeckí občania môžu prestať platiť cirkevnú daň, ak zaplatia malý poplatok a podajú žiadosť, ktorou sa oficiálne zruší ich náboženská príslušnosť. Nemecká katolícka cirkev ale varovala, že ľudia, ktorí nie sú oficiálne registrovaní v Cirkvi (a teda neplatia cirkevné dane), od Cirkvi nedostanú krst, sobáš ani pohreb.

Katolícka cirkev v Nemecku považuje cirkevnú daň za dôležitú súčasť svojej identity a funkcie. Často kladené otázky na webovej stránke nemeckých biskupovspomínajú aj iné metódy, akými je katolícka cirkev financovaná v iných častiach sveta, ale záverom je tvrdenie: „Žiadny z iných systémov financovania Cirkvi zavedený v Európe nie je schopný zaručiť služby Cirkvi na úrovni na ktoré je Nemecko zvyknuté a po ktorých je stále dopyt. Cirkev v Nemecku sa zaviazala slúžiť spoločnosti ako máloktorá iná v Európe.“

Kríza povolaní

Väčšina krajín Európy a Severnej Ameriky zaznamenala od 60. rokov minulého storočia výrazný pokles kňazských povolaní. Nemecko v súčasnosti zažíva mimoriadne akútne obdobie zmien. Počet nemeckých kňazov dosiahol maximum - 26 000 - v roku 1970 a od vtedy klesol o 47 %. Je to podobné ako v USA, kde počet kňazov od roku 1970 klesol o 40 %.

V USA sa však tento pokles v posledných desaťročiach stabilizoval. Začiatkom 90. rokov 20. storočia bolo v USA v priemere 458 vysviacok ročne. Od roku 2015 do roku 2019 ich malo ročne v priemere 435.

V Nemecku došlo k nepretržitému a dramatickému poklesu. Medzi rokmi 1990 a 1995 bolo v Nemecku priemerne 243 vysviacok  ročne. Medzi rokmi 2014 a 2019 bol priemer len 68, čo je pokles o 70 %.

V roku 2019 zomrelo 321 nemeckých kňazov a ďalších 14 bolo laicizovaných, pričom bolo vysvätených len 55. To znamená, že na každého nového kňaza bolo šesť stratených. Na porovnanie, v USA sa na každého nového kňaza, v dôsledku smrti alebo laicizácie, stratilo 1,4 .

Počet nemeckých seminaristov za posledných 30 rokov zaznamenal  dramatický pokles o 70 %. V posledných piatich rokoch bol pokles 39 %.  Keďže formácia kňaza trvá približne sedem rokov, znamená to, že v nasledujúcich rokoch bude pokračovať pokles počtu vysviacok.

 Tieto čísla sú hrozivé. V súčasnosti je v Nemecku 10 122 farností, v ktorých pracuje 11 246 kňazov. Ale vzhľadom na súčasné počty vysviacok bude mať nemecká cirkev  o 40  rokov len niečo viac ako 2 000 kňazov.

Zhrnutie

Aj keď by bolo chybou pripisovať všetky zmeny ktoré prináša „synodálna cesta" len svetským ohľadom, tieto čísla naznačujú určité perspektívy, ktoré v prioritizácií cieľov synody hrajú úlohu.

Nemecká katolícka cirkev je na tom finančne výborne a s rastom nemeckej priemernej mzdy rastie aj jej príjem. Je tiež, ako uvádza biskupská konferencia, „oddaná službe spoločnosti ako málokto v Európe“.

Ale Cirkev v Nemecku tiež čelí dvom výzvam, ktoré ju odlišujú od inštitucionálnej cirkvi v mnohých iných častiach sveta.

- Po prvé, pretože nemecká cirkev je financovaná z cirkevnej dane, najväčším rizikom a nebezpečenstvom pre jej príjmy je to, že ľudia budú úradne žiadať o vystúpenie z cirkvi.

Rodiny, ktoré chodia na svätú omšu každý týždeň a dôsledne veria všetkému, čo učí Cirkev, neznamenajú pre Cirkev v Nemecku väčšiu finančnú podporu ako rodiny, ktoré chodia do kostola len na sobáše a pohreby. Tu je výrazný rozdiel s regiónmi, kde je Cirkev podporovaná predovšetkým dobrovoľnými darmi, ktoré však pochádzajú predovšetkým od najzainteresovanejších členov farnosti. 

Zatiaľ čo niektorí komentátori vyjadrujú obavy, že konzervatívne elementy amerického katolicizmu majú na biskupov príliš veľký vplyv, pretože finančne podporujú Cirkev, pre nemeckých biskupov je finančné riziko iné: že niekto, kto sa už teraz v Cirkvi málo angažuje, sa s katolicizmom rozíde do tej miery, že vypíše papiere, priloží 30 Eurový poplatok a je oficiálne mimo.

- Po druhé, hoci nemecká cirkev v súčasnosti zaznamenáva trend zvyšovania príjmov, nachádza sa uprostred krízy povolaní, ktorá by mohla spôsobiť, že počas nasledujúcich 40 rokov zatvorí 80 % svojich farností. Pre inštitucionálnu cirkev, ktorá je dobre vybavená finančnými prostriedkami a je zvyknutá poskytovať spoločnosti dobre platené služby, sa to ukazuje  ako neprijateľná prekážka.

Pri povrchnejšom pohľade vidieť, že kontroverzné iniciatívy „synodálnej cesty“ spadajú do troch kategórií.

V prvom rade ide o akceptovanie vzťahov a životného štýlu, ktoré sú v rozpore s tradičným katolíckym učením, vrátane rozvodu a opätovného sobáša, zväzkov osôb rovnakého pohlavia a intercomúnia s inými vierovyznaniami.  Ciele, ktoré spadajú do tejto kategórie sa zdajú byť zamerané na zníženie počtu žiadostí o vystúpenie z Cirkvi.

Druhou kategóriou je zmena potrebnej kvalifikácie a požadovanej spôsobilosti pre kňazskú/diakonskú vysviacku. Teda aby sa ženatí muži a ženy mohli stať kňazmi. To by priamo riešilo krízu povolaní, ktorá ohrozuje počty duchovných v Cirkvi.

Tretia skupina návrhov tlačí smerom k väčšej laickej kontrole farností a katolíckych inštitúcií všeobecne. To je ďalší spôsob, ako riešiť krízu povolaní, poskytnúť nemeckej cirkvi ľudí, ktorí budú slúžiť v inštitúciách, ktoré by síce v budúcnosti vedela financovať, ale nie personálne obsadiť.

Tvrdiť s istotou, že naliehavé demografické skutočnosti cirkvi v Nemecku predurčujú jej teologickú a cirkevno administratívnu agendu, je nad rámec tejto analýzy. Ale vzhľadom na okolnosti nie je úplne nemožné si predstaviť, že prinajmenšom tí „najpredvídavejší“ cirkevní predstavitelia Nemecka, majú, pri formulovaní synodálnych cieľov tieto demografické trendy na mysli.

1. 3. 2022

Dočasne či navždy?


Biskupi zdôrazňujú, že Slovensko v súčasnosti čelí mimoriadnym okolnostiam, ktoré ohrozujú ľudské zdravie a životy. Tieto okolnosti považujú za dočasné, no rozhodovať musia bezodkladne. „Netreba sa hádať o tom, že nik nemá právo ľuďom prikazovať, aby prijímali len do rúk. Za bežných okolností. To je isté. Rovnako ako to, že už vôbec nik nemá právo im neumožniť, aby spoločne slávili bohoslužby. A predsa. Vieme, že k tomu v čase koronavírusu došlo,“ objasnil Kramara.
Toto rozhodnutie však nepovažuje za stále a keď koronavírus pominie, skončia sa podľa neho aj núdzové opatrenia. „Obnoví sa tak povinnosť účasti na nedeľných bohoslužbách, ako aj pravidlo prijímania do úst alebo do rúk, tam, kde je to schválené, prípadne len do úst, tam, kde iný spôsob pred ochorením Covid-19 schválený nebol,“ ozrejmil hovorca KBS.... tu


Aby sme to zhrnuli: KBS dovolením podávať prijímanie do rúk nemienila a zatiaľ ani nemieni meniť zaužívanú pastoračnú prax. Biskupi ním, po porade s lekármi a epidemiológmi, urgentne odpovedali na nebezpečenstvo šírenia covid-19 - v snahe o to, aby sme mohli aspoň núdzovo sláviť.
Martin Kramara tu

"Keď nový koronavírus pominie, skončia sa aj núdzové opatrenia. A obnoví sa tak povinnosť účasti na nedeľných bohoslužbách, ako aj pravidlo prijímania do úst alebo do rúk tam, kde je to schválené, prípadne len do úst tam, kde iný spôsob pred ochorením COVID-19 schválený nebol," podotkol Kramara. Ako doplnil, KBS dovolením podávať prijímanie do rúk nemienila a zatiaľ ani nemieni meniť zaužívanú pastoračnú prax....



Odpovedá hovorca KBS Martin Kramara
Rozhodnutie dočasne umožniť rozdávanie svätého prijímania do rúk urobili biskupi na plenárnom zasadaní KBS 10. marca tohto roku. Dôvodom bolo riziko ohrozenia života a zdravia veriacich pre koronavírus.....

Pastoračná múdrosť

Bolo dočasne nevyhnutné, aby sme všetci v záujme ochrany zdravia prijímali do rúk. Väčšina kňazov a veriacich túto skutočnosť prijala s porozumením. Žiaľ, vyskytli sa aj ťažkosti.....

Čo sa týka otázky, či alternatíva podávania svätého prijímania do rúk zostane aj po skončení koronakrízy: táto vec je na rozhodnutí slovenských biskupov, ktorí zvážia pastoračné okolnosti a môžu o tom hlasovať. Samozrejme, ich rozhodovanie potom ešte podlieha odobreniu Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí. Táto otázka môže byť vecou najbližších mesiacov.

Zatiaľ však platí, že sväté prijímanie sa dočasne podáva do rúk. .....  
tu




Bratislava 28. februára (TK KBS) Slovenskí biskupi rozhodli, že možnosť pristupovať k rozdávaniu svätého prijímania do rúk zostane zachovaná aj po skončení pandemickej situácie....

V situácii pandémie sa kvôli ochrane zdravia veriacich dočasne pristúpilo k rozdávaniu svätého prijímania do rúk. Po dôkladnom zvážení okolností a súčasnej cirkevnej praxe sa slovenskí biskupi rozhodli, že táto možnosť zostane zachovaná aj do budúcna.

Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí potvrdila toto rozhodnutie Konferencie biskupov Slovenska. Prijímať Eucharistiu do rúk bude preto možné aj po skončení pandemickej situácie. Veriaci sa môžu slobodne rozhodnúť, ako prijmú Telo Kristovo: prijatie do úst ako aj prijímanie do rúk sú rovnako legitímne. ..... 
tu



Po dôkladnom a opakovanom uisťovaní o dočasnosti prijímania Eucharistie na ruku, biskupi veriacim vypálili rybník a vybavili prijímanie na ruku natrvalo. Nuž pastoračná múdrosť, ako vraví Kramara. Rovnako pastoračne múdri boli aj americkí biskupi, ktorí takúto vymoženosť vybavili svojim veriacim už v roku 1977. Každá vec má svoju príčinu, učil kedysi Aristoteles a to sa dá obrátiť, že každá príčina má svoj následok. Aký bol následok prijímania na ruku v USA (spolu s mizernou katechézou, úbohou liturgiou a inými prejavmi neúcty k Eucharistii) ?



Podľa Pew Research Center 69 percent ľudí, ktorí sa označujú za katolíkov, uviedlo, že chlieb a víno prijímané počas svätej omše sú „symbolmi tela a krvi Ježiša Krista“.
Zatiaľ čo 31 percent uviedlo, že verí v to, že „počas katolíckej svätej omše sa chlieb a víno stávajú skutočným Ježišovým telom a krvou“.
V skupine 69 percent neveriacich v reálnu prítomnosť Krista v Eucharistii sú tieto podskupiny: 22 percent pozná učenie Cirkvi o transsubstanciácii (ale ho odmieta); 43 percent je presvedčených, že Cirkev učí, že chlieb a víno sú iba symbolmi Kristovho tela a krvi; 4 percentá nepoznajú učenie Cirkvi, zatiaľ čo 1 percento neodpovedalo.
Viera v skutočnú prítomnosť Ježiša v Eucharistii je medzi praktizujúcimi katolíkmi (navštevujú omšu najmenej raz týždenne) viac ako dvakrát väčšia ako medzi ostatnými katolíkmi.
Avšak aj v tejto skupine vyše tretina praktizujúcich veriacich považuje chlieb a víno iba za symboly Kristovho tela a krvi.
Najhorší stav je medzi katolíkmi mladšími ako 40 rokov, z ktorých iba 26 percent verí v transsubstanciáciu, a medzi španielskymi hovoriacimi katolíkmi, kde je to iba 24 percent, hoci veľká väčšina z nich vie o cirkevnom učení v otázke Eucharistie. 


Nuž, mizernú katechézu, úboho slúženú liturgiu a všetky prejavy eucharistickej neúcty, najnovšie vrátane prijímania na ruku máme aj u nás. Ako dlho bude trvať, kým viera v skutočnú prítomnosť klesne na amerických 31 percent? Je v dobe všeobecného úpadku znakom pastoračnej múdrosti, o ktorej píše Kramara, ísť s davom a rúcať všetko, čo otcovia stáročia budovali? Na koho zvalíte vinu, páni biskupi, keď sa na Slovensku stratí aj ten zvyšok katolíkov? Na rigidných tradicionalistov? Na dezinformačné weby? Na kritikov II. vatikánskeho koncilu? Kľudne, Pán však pri poslednom súde bude od vás, pastieri a učitelia, bude od vás žiadať účty za každú dušu, ktorú vám zveril. A čo mu odpoviete?






Tikkun Olam

Tikkun Olam je judaistický koncept, ktorý reprezentuje názor, že židia nesú zodpovednosť nie len za seba samých, za ich vlastný morálny a materiálny rozvoj, ale nesú zodpovednosť za dobro a blaho celého sveta. V Mišne je tento koncept predkladaný v nerozvinutom a legalistickom zmysle. Tikkun znamená nápravu, opravu, zlepšenie či prípravu sveta prostredníctvom praktických zákonných noriem a predpisov, ktoré majú zlepšiť spoločenské pomery vo svete.  V priebehu času však tento koncept nadobudol širší, viac eschatologický význam. Orol synagógy a pomerne preceňovaný talmudský znalec Maimonides chápe tikkun všezahrnujúco, od znalosti Tóry, cez osobné mravné zrenie, až po plnenie príkazov Talmudu a vykonávanie jurisdikčnej spravodlivosti. Iný rozmer získal Tikkun v učení významného kabalistu, Izáka Luriu. Tikkun je rituálny úkon. Boh uzatvoril svetlo svojej múdrosti, dobroty a bytia do obrovských nádob. Tieto boli rozbité a iskričky božieho svetla boli uzväznené vo svete. Pomocou modlitby, kontemplácie rozličných aspektov božstva a rôznych mystických úkonov, ktoré sa tieto iskry vyslobodia a spoja s božou esenciou. Toto oslobodenie môžu vykonať iba ľudské bytosti tým, že seaparujú zo stvoreného sveta to, čo je božské a sväté. Tým hmotný svet príde o svoju vlastnú existenciu a tým sa všetko vráti k jednote s Bohom, ktorá bola pred tým, ako boli rozbité nádoby so svetlom. 

A túto nápravu, podľa kabaly dokážu uskutočniť práve židia. Niektorí tvrdili, že bude stačiť, aby všetci ľudia uznali Tóru židovskú jedinečnosť vo vzťahu k Bohu, iní tvrdili, že k tomu bude treba nie len Tóra, ale aj prijatie celého kabalistického etického systému. V oboch prípadoch však oprava sveta prichádza iba a len skrze činnosť človeka. 

Koncept tikkun olam ma ďalekosiahle dôsledky. Podiel židov v avantgarde kultúrnej vojny, vo všetkých progresívnych vymoženostiach moderného sveta (pornografia, potraty, sexuálna revolúcia, LGBTI, marxizmus, atď), ktorý mnohonásobne prekračuje ich podiel v populácii je dôsledkom toho, že pre veľa z nich tikkun znamená, povinnosť nie len napraviť svoju vlastnú židovskú spoločnosť, ale že musia napraviť, svojimi ideami celý svet. A táto povinnosť sa týka nie len sociálnej, ale aj kultúrnej, hospodárskej, etickej, politickej a náboženskej oblasti. Jestvuje interný spor, či táto náprava má byť hnaná liberálnymi, alebo konzervatívnymi ideami, eschatologické nadšenie, ktoré židom nikdy nechýbalo však presadilo liberálny prúd. 

Tieto myšlienky sú chytľavé a nie len židovské spirituálne celebrity z nich čerpajú. Dosiahnuť svätosť, teda nápravu poškodeného seba a tak i sveta je treba, podľa ústrednej idey Opus Dei, na platforme plenia si povinností a obyčajnej každodennej práce všedného dňa. 

Buďte napodobňovateľmi Boha, pokorne, ale horlivo spolupracujte na Božom zámere napraviť, čo je zlomené, zachrániť, čo sa stratilo, priviesť späť do poriadku to, čo hriešny človek uviedol do neporiadku, viesť k svojmu cieľu to, čo zablúdilo, znovu nastoliť božskú rovnováhu celého stvorenia. (Josemaria Escriva,  Ísť s Kristom, 65)

http://www.opusdei.org/art.php?w=32&p=7403

Pripomeňme čitateľom, že podľa rabínskej tradície sú ľuďmi len „Židia“  a že zvláštna doktrína Escrivu o účasti na stvorení a oprave polámaného sveta má svoju zvláštnu paralelu v kabale:

... zatiaľ čo Boh obsahuje všetko tým, že je Stvoriteľom a Pôvodcom, v ktorom je všetko zakorenené a všetka sila je skrytá, úlohou človeka je dokončiť tento proces tým, že je činiteľom, prostredníctvom ktorého sa všetky sily stvorenia plne aktivujú a prejavia . To, čo v Bohu existuje, sa rozvíja a odkrýva v človeku. Kľúčové formulácie tohto pohľadu  možno nájsť už v kabale z Gerony a v knihe Zohar. Človek je zdokonaľujúcim činiteľom v štruktúre kozmu; ako všetky ostatné stvorené bytosti, len viac... Hoci [Adamova] pôvodná harmónia bola narušená jeho hriechom, jeho hlavným poslaním zostalo priniesť tikkun alebo obnovu tohto sveta... 

Gnostický charakter tejto kozmogónie nemožno poprieť, hoci podrobný spôsob, akým je vypracovaná, čerpá výlučne z interných židovských zdrojov... 

Zároveň, popri tomto gnostickom pohľade, nachádzame najúžasnejšiu tendenciu spôsob kontemplatívneho myslenia, ktorý možno nazvať „dialektický“ v tom najužšom zmysle slova, ako ho použil Hegel.

(Encyclopaedia Judaica, "Kabbalah")

Rabín Angel Kreiman, medzinárodný viceprezident Svetovej rady synagóg, nedávno vystúpil na kongrese v Ríme s príhovorom na tému : Josemaria Escriva.

„Mnohé z konceptov Josemaria Escrivu pripomínajú talmudskú tradíciu a odhaľujú jeho hlboké znalosti  židovského sveta, ako aj jeho vášnivú lásku, ako často opakoval, k dvom Židom, Ježišovi a Márii,“ povedal rabín Kreiman. „Navyše to, čo najviac pripodobňuje (Escrivovo) učenie k judaizmu, je povolanie človeka slúžiť Bohu prostredníctvom tvorivej práce, zdokonaľovania stvorenia [kabalistická doktrína, Tikkun Olam – „oprava sveta“] každý deň prostredníctvom zdokonaľovania práce. "...

Rabín, ktorý je spolupracovníkom Opus Dei, povedal, že chce prejaviť svoju osobitnú náklonnosť k organizácii založenej Josemaria Escrivom. „Členovia Opus Dei mi pomáhali hneď od začiatku môjho [rabínskeho] seminárneho štúdia vytrvať v mojom [rabínskom] povolaní,“ povedal, „a tiež som ich videl robiť to s inými rabínmi, za čo som hlboko vďačný."

http://web.archive.org/web/20020213091115/www.opusdei.org/art.php?p=3007

Ten istý, Angel Kreiman, v októbri 2005 oznámil, že „Štyridsať rokov po „Nostra Aetate“ vstupujeme do zasľúbenej zeme, v ktorej bude teologickým základom pre kázanie katolíckych biskupov a kňazov bude  učenie Ježišovho judaizmu, judaizmus Petra a Pavla, apoštolov, a židovský život prvých kresťanov.“

Odhliadnuc od faktu, že judaizmus, ktorý spomína rabín Kreiman, nie je náuka Ježiša Krista, ani Petra a Pavla, lebo títo traja učili, že Ježiš je Boh a Mesiáš a položili za to život. Judaizmus je doktrína, ktorá explicitne odmieta Ježiša Krista a jeho mesiášsky nárok a preto sa  musíme spýtať, čo je to za „zasľúbenú zem“, o ktorej rabín Kreiman verí, že do nej vstupujeme a kto ju komu prisľúbil?

Rabín ďalej hovorí:

"Podpora, ktorú judaizmu dáva Katolícka cirkev, nie je rovnaká ako podpora jednej krajiny druhou, založená na materiálnej moci. Kresťanská podpora judaizmu je náboženskou duchovnou silou" ...

"Vzťahy medzi Židmi a katolíkmi, ako aj vzťahy medzi Svätou stolicou a Izraelom sa tak výrazne zlepšili. Na kresťanskej strane si myslím, že jediným obmedzením bolo, že sa dialóg so Židmi označoval za dôležitý, ale nie naliehavý. Dnes je jasné, že dialóg so Židmi nie je len možnosť, ale je to povinnosť. Katolíci musia prijať židovský národ ako svojho niekdajšieho spojenca...."

"Pre úzkostlivých rabínov je zas čas prijať myšlienku, že Cirkev nie je nepriateľom Izraela, ale jeho najlepším spojencom" ...

"... nejde len o tvrdenie, že kresťania a židia sú priatelia, že židia nie sú vinní z bohovraždy; treba povedať, že judaizmus a kresťanstvo sú základom boja proti pohanstvu."

http://www.zenit.org/english/visualizza.phtml?sid=79209

Rabín Marvin Heir prednášal kabalistickú doktrínu Tikkun Olam v roku 2005 v prítomnosti Benedikta XVI. vo Vatikáne:

"Musíme urobiť všetko, čo je v našich silách, aby sme zjednotili tie stany spravodlivých a spravodlivých, aby sme splnili svoj diel na 'Tikun Olam', aby sme mohli obnoviť rovnováhu a vrátiť sa k nášmu Stvoriteľovi a veľkolepému svetu, ktorý zamýšľal." 

http://www.zenit.org/article-14540?l=english

Je bezpochyby pekné, ak vyznavači kontradiktórnych náboženstiev, ako je katolícke kresťanstvo a judaizmus, dokážu koexistovať bez toho, aby si navzájom nerozbíjali hlavy a ani nespôsobovali inakšiu nespravodlivosť, ale je otázne aké dobro vôbec môže povstať z jednostranného ustupovania a akceptovania protivníka, ktoré v doktrinálnej oblasti Katolícka cirkev už niekoľko desaťročí horlivo praktikuje.

Ako ilustráciu možno uviesť aféru, ktorú rozvíril v roku 2018 článok teológa Michaela Böhnkeho z Wuppertalu. V septembrovom čísle nemeckého mesačníka Herder Korrespondenz Böhnke nesúhlasne komentoval výroky Benedikta XVI týkajúce sa vzťahu medzi Židmi a kresťanmi. Böhnke tvrdil, že Benedikt XVI. v článku pre teologický časopis Communio preukázal "problematické chápanie judaizmu". 

Joseph Ratzinger reagoval veľkou apológiou seba samého, v ktorej tvrdí, že judaizmus a kresťanstvo, sú „dva spôsoby výkladu Písma“. Pre kresťanov sú sľuby dané Izraelu nádejou Cirkvi a „tí, ktorí ich dodržiavajú, v žiadnom prípade nespochybňujú základy židovsko-kresťanského dialógu“. Benedikt sa vo svojej reakcii zaoberal aj chúlostivou otázkou „misie“ k Židom; teda otázkou, či má Cirkev ohlasovať Židom radostnú zvesť o Kristovi. Benedikt napísal: „Misia k Židom sa nepredpokladá a nie je potrebná. Zároveň je pravdou, že Kristus dal svojim učeníkom poslanie pre všetky národy a všetky kultúry. Z tohto dôvodu Benedikt tvrdí, že „misionársky mandát je univerzálny – s jednou výnimkou: misia k Židom nebola predvídaná a nebola potrebná, pretože oni jediní spomedzi všetkých národov poznali ‚neznámeho Boha‘.

Nie je zrejmé, na základe čoho bývalý pápež uzatvára, že nie je potrebná misia k židom. Snáď na rovnako otáznom tvrdení Jána Pavla II, že Stará zmluva nebola nikdy odvolaná? Žiaden z pápežov minulosti, svätým Petrom počínajúc nenahliadal obrátenie Židov takýmto spôsobom. Obrátenie ich vlastného národa na katolícku vieru im ležalo na srdci, pretože chápali to, čo ich Kristus naučil - kto sa nenarodí z vody a z Ducha, nebude mať život večný. Spása židovského národa - a to to je naozajstný Tikkun Olam, skutočná oprava sveta - vedie cez prijatie Krista. Preto je misia k Židom nie len potrebná, je nutná a kým sa Cirkev nepreberie a nezačne opäť pracovať na obrátení Židov, tak celý ten dialóg  a podpora, o ktorej hovorí rabín Kreiman, bude na škodu i Židom i Cirkvi.