Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

30. 12. 2021

Svetlo na konci Covidu
Alex Berenson 

Tak či onak, pandémia v Spojených štátoch končí. V Európe to bude ešte chvíľu trvať. Nenechajte sa zmiasť nárastom počtu prípadov. Z kultúrneho a politického hľadiska sa zdá, že Spojené štáty nechávajú Covid za sebou a pozorujú ho v spätnom zrkadle. A keďže Covid bol vždy oveľa viac kultúrnym a politickým problémom než existenčnou či dokonca medicínskou hrozbou, pre takmer každého, kto má ako tak slušný zdravotný stav – prichádza jar. 

Omicron pravdepodobne urýchli tento trend, pokiaľ juhoafrické údaje nie sú úplne nesprávne. Je ľahko prehliadnuť, čo sa deje, pretože vrieskanie zo strany elitných médií a idiotské pokusy podporujúcich politikov, ako  napríklad snaha Billa de Blasio nanútiť očkovanie v New Yorku aj malým deťom, neprestávajú. Ale položte si týchto sedem otázok: 

1: Máte predstavu, koľko Američanov dnes každý deň umiera s/na/ Covid? Odpoveď je, že v priemere stále viac ako 1 000, no obsesia, s ktorou média každý deň sledovali a so skormútenými tvárami hlásili počet úmrtí po celý minulý rok je už preč. 

2: Koľko percent detí vo veku 5 – 11 rokov bolo zaočkovaných proti Covidu? Viac ako mesiac po schválení očkovania pre deti je to sotva 15 percent – ​​menej ako jedno dieťa zo šiestich – a to napriek masívnej reklamnej a mediálnej kampani. A môžem vám sľúbiť, že toto číslo sa v budúcnosti veľmi nezmení. Rodičia, ktorí boli dosť naivní na to, aby dali svojim deťom kvázi experimentálnu a krátko pôsobiacu „vakcínu“ proti chorobe, ktorá bola pre väčšinu detí už pred Omicronom len prechladnutím, už tak urobili. 

3: Kedy ste naposledy počuli niekoho navrhovať povinné očkovanie proti Covidu pre deti? Pozri otázku 2. Dokonca aj deep-state politici o tejto otázke mlčali (opäť okrem ťulpasovitého, čoskoro bývalého starostu New Yorku). A dokonca aj tí najšialenejší očkovací fanatici si väčšinou našli nejaké iné problémy, na ktorých sa mohli vybúriť. Voľby majú dôsledky a voľby vo Virgínii určite mali. 

4: Koľko rôznych federálnych okresných súdov doteraz rozhodlo, že povinná vakcinácia, ako navrhuje Biden je protiústavná? Myslím, že odpoveď je VŠETKY. Všetky súdy. 

5: Aké sú šance, že bude nasledovať žaloba na Najvyššom súde? Je to veľmi pravdeobné. 

6: Koľko firiem „pozastavilo“ alebo „prerušilo“ svoje očkovacie zámery, od chvíle, čo zasiahli súdy? V tomto prípade nie úplne všetky. Ale mnohí, vrátane veľkých hráčov ako Oracle (čo, ako mi pár čitateľov poznamenalo, je obzvlášť výrečné, pretože je známe, že zaobchádza so zamestnancami ako s robotmi) tak spravilo. Trh práce je napätý a firmy nechcú bojovať s 20 – 40 % svojich zamestnancov, najmä preto, že očkovací nadšenci teraz chcú urobiť z boosterov štandard alebo kvázi štandard, aby človeku ponechali status očkovaného. 

7: Keď už hovoríme o boosteroch, poznáte niekoho, kto naozaj verí pokusu úradu verejného zdravotníctva a médií, ktorí sa pokúšajú prepísať históriu a predstierať, že boostery každého pol roka boli plánované od začiatku? S tým bude problém. Booster pravdepodobne nebude fungovať.  Jeho účinnosť vyprchá pravdepodobne v rovnakom čase, ako účinnosť vakcíny. A čo potom? Izraelčania sú o štyri mesiace vpred a sú zjavne znepokojení, aj keď incidencia ešte nenarástla.

Ale v nepravdepodobnom prípade to bude fungovať, skvelé! Nikto nebude potrebovať štvrtú dávku. A v oveľa pravdepodobnejšom prípade, keď to fungovať nebude? Zaznamenali sme exponenciálny pokles ochoty pre tretiu dávku to bude klesať aj pri štvrtej, najmä keď sa vedľajšie účinky stále hromadia. 

Dokonca aj tí najednoduchší čitatelia mainstreamových denníkov nakoniec zistia, že bude lepšie to risknúť. Či tak alebo onak, tretia dávka je koniec. Teraz hovorím o USA. Európa je staršia, vystrašenejšia, nakláňa sa silnejšie doľava a má národnú a nadnárodnú byrokraciu s právomocami, ktoré spôsobujú, že americkí woke progresivci slintajú. Austrália a Nový Zéland sú v ešte horšom stave, pretože nikdy celkom neopustili sen o nulovom Covide. Ale som stále viac presvedčený, že budúci rok v tomto čase, ak nedôjde k nejakej novej medicínskej katastrofe, budeme hľadieť na všetky Covid mandáty - vrátane očkovania! - tak ako hľadíme na zatváranie škôl (a rušenie polície) - ako poľutovaniahodné a snáď sa už nikdy nezopakujúce epizódy spoločenského šialenstva. 

No dobre. Bola to zábava (pre očkovaných miliardárov), ale už stačilo.

24. 12. 2021

Pokus o zrušenie tradície je odsúdený na neúspech

o.Richard Gennaro Cipolla 

Vážený arcibiskup Roche:

Včera veľmi skoro ráno sa v istom farskom kostole v Novom Anglicku, tu v Spojených štátoch konala „rorátna“ omša s láskavým a veľkorysým dovolením miestneho biskupa. Nie je to „tradičná“ farnosť ako taká.

Ako je zvykom v advente pri rorátnych svätých omšiach, omša sa začínala skoro, ešte pred úsvitom, pričom kostol osvetľovali len sviece v kostole. Krátko po konsekrácii sa na oblohe objavili lúče svitajúceho slnka. Na tejto omši bolo asi 150 ľudí všetkých vekových kategórií, niektorí z nich sa nikdy nezúčastnili tradičnej rímskej omše. Komentáre všetkých zúčastnených však vyjadrovali uznanie a poklonu kráse tejto omše. Niektorí sa čudovali, prečo sa táto omša neslávi pravidelne. Niektorí sa čudovali, prečo je táto omša taká odlišná od toho, čo zažívajú na bežnej nedeľnej omši. Pri omši bolo desať miništrantov, všetci mladí muži vo veku od deväť do tridsať, niektorí seminaristi, z ktorých každý objavil tradičnú rímsku omšu svojou vlastnou cestou. Ich hlboká zbožnosť, ako ju prejavovali počas omše bola inšpirujúca.

Pokus pápeža Františka a Vami vedenej Kongregácie pre Boží kult  potlačiť tradičnú rímsku omšu vydaním Traditionis Custodes (irónia toho mena je vskutku delikátna) a nedávna odpoveď na vznesené dubia je odsúdená na neúspech. Je to vaša generácia, ktorá je odhodlaná odstrániť z Cirkvi nielen prítomnosť ale dokonca aj každú spomienku na tradičnú rímsku omšu. Nerobíte tak v duchu Druhého vatikánskeho koncilu. Robíte tak v duchu Cancel Culture. Ba dá sa povedať, že katolícka cirkev vynašla Cancel Culture v roku 1970, keď bol v roku 1970 promulgovaný Rímsky misál. Tento misál nebol odpoveďou Božiemu ľudu, ktorý sa dožadoval liturgickej zmeny. Bol Cirkvi vnútený liturgickými byrokratmi, ktorých nenávisť k tradičnej rímskej omši je dobre známa a dobre zdokumentovaná. Pôvodným zámerom liturgického hnutia bolo prehĺbenie porozumenia a úctyk tradičnej rímskej omši. Zámerom nebolo vymyslieť úplne novú liturgiu. Na tomto mieste hovorím, že nepochybujem o platnosti novej omše. Duch Svätý neopúšťa Cirkev, pretože zodpovední konajú hlúpo. O platnosť teraz nejde. V stávke je vernosť Tradícii.

Tradičná rímska omša sa takmer dvetisíc rokov vyvíjala organickým spôsobom, teda bez zámerného plánovania. Nesie v sebe znaky dvoch tisícročí kresťanskej civilizácie, ktoré definovali západnú kultúru, kultúru, ktorej náboženským srdcom bola viera v Ježiša Krista - vtelené Slovo. Tradičná rímska omša vznik toho, čo nazývame západnou hudbou, od chorálu po Josquina, Palestrinu, Mozarta, Beethovena až do prvej polovice dvadsiateho storočia. Veľký luteránsky skladateľ Johann Sebastian Bach zložil,  a mnohí to považujú za jeho najväčšie dielo,  omšu h mol, na platforme ordinária tradičnej rímskej omše. Rímska omša sa stala sama o sebe umeleckou formou kvôli jej vlastnej kráse , kráse uloženej jej jadre. Tá krása má meno: Ježiš Kristus.

Tvrdíte, že misál Pavla VI. je v kontinuite s tradičnou rímskou omšou. To nie je pravda. Musíte prestať tvrdiť, že je to pravda. Možno nechápete, čo znamená „kontinuita“. Nie je to niečo, čo možno predpokladať, pretože to niekto tvrdí. Dôkladný výskum mnohých liturgických odborníkov ukázal, že Rímsky misál z roku 1970 je prakticky aj duchovne zásadne odlišný od tradičnej rímskej omše. Rímsky misál z roku 1970 je produktom 60. rokov 20. storočia, produktom, ktorý nie je výsledkom duchovne vedeného organického vývoja predchádzajúcich storočí, ale je to plánovite vytvorený produkt určitého obdobia v histórii. Je šťastím, že toľko mladých ľudí si nepamätá na tú dobu uvedomelej revolúcie proti kresťanskej kultúre. Aby, keď sa stretnú s nadčasovosťou Tradičnej rímskej omše, boli nezaťažení balastom 60. rokov, balastom, ktorý so sebou slepo nosia tí, ktorí sú dnes vládnu v Cirkvi.

Vy a ostatní zodpovední v Ríme vo svojom nemotornom pokuse zrušiť spomienku na tradičnú rímsku omšu neuspejete. Predovšetkým preto, že vaša generácia sa v blízkej budúcnosti pominie. Ja sa pominiem s ňou, pretože som tiež z tejto generácie. Po druhé, pretože tradičná rímska omša je stredobodom pamäti Cirkvi, a pamäť Cirkvi, to je tradícia. Nie je to produkt jedného konkrétneho času ani miesta. Je to výsledok väčšinou skrytého, ale nepretržitého rast a rozvoja, spojený s prehlbovaním a vyjasňovaním doktrinálneho korpusu a to všetko pod inšpiráciou Ducha Svätého. Jej špecificita, jej „Rímskosť“ ju chráni, aby sa nestala hračkou konkrétnej kultúry, doby alebo jazyka. Nepotrebuje žiadnu inkulturáciu, pretože jej univerzálnosť je založená na katolíckej tradícii.

Vy a vaši confratelli v Ríme ste úplne mimo súčasného sveta, najmä úplne mimo mladých ľudí. Keďže ste zamurovaní vo svojej vatikánskej pevnosti, ako by ste mohli poznať tých mladých mužov a ženy, ktorí objavujú hĺbku a krásu bohopocty v tradičnej rímskej omši a ktorí zároveň neprejavujú odpor voči Druhému vatikánskemu koncilu? Jediné, čo vedia, je, že našli perlu veľkej ceny, vďaka ktorej sú plní radosti. Medzi nimi je veľa mladých mužov z našich seminárov, ktorí si obľúbili tradičnú rímsku omšu a v budúcnosti budú hnacou silou uznania, že to, čo bolo posvätné včera, je posvätné aj dnes.

Obnovenie posvätného v bohoslužbe je nevyhnutné, aby sa obnovil misionársky duch, ktorý musí ležať na srdci kresťana žijúceho vo svete. Jednou z tragédií dnešnej Cirkvi je, že jej vysokí a mocní hodnostári popierajú jej poverenie ísť do sveta ohlasovať Evanjelium Ježiša Krista ako Cestu, Pravdu a Život. Nedávne divadielko s Pachamamou by sa nemohlo uskutočniť, ak by v dnešnej liturgii nezomrelo transcendento a ak by Kristov príkaz Cirkvi ísť ohlasovať evanjelium nebol odmietnutý.

To, čoho sa svätý John Henry Newman obával v súvislosti s chápaním dogmy o pápežskej neomylnosti, je bohužiaľ to, čo dnes v Katolíckej cirkvi zažívame : pápež a jeho vatikánsky dvor, ktorí si pomýlili pápežskú autoritu s „L'Eglise, c'est moi“, viac politický diktátor než svätý Peter, ktorého nástupcom je pápež. Svätý Peter nikdy nezabudol na tragické zapretie svojho Majstra. Bola to silná a realistická spätna kontrola nárokov, ktoré, ako skala, na ktorej je postavená Cirkev, mohol snáď mať. Celkom jasne chápal, že jeho, od Krista daným poslaním,  je ohlasovať Krista a to ukrižovaného, neveriacemu svetu. A robil to s veľkou horlivosťou a silou, ako čítame v Skutkoch apoštolov. Za čo bol odmenený ukrižovaním hlavou dolu, aby sa tak pripodobnil svojmu Pánovi a tiež ukázal svoju hlbokú pokoru.

Váš pokus zrušiť tradičnú rímsku omšu je márny, pretože nemáte moc zrušiť spomienku, ktorá je jadrom tradície. Nemôžete zrušiť spomienku na Tú, ktorá premýšľala o všetkých týchto veciach vo svojom srdci a ktorej pamäť leží v samom srdci Tradície. Krásu nemôžete zrušiť, pretože Krása zachránila, zachraňuje a zachráni svet.

Dúfam, že niekedy v tomto vianočnom období budete mať možnosť pokľaknúť pri Presepe, relikvii jasličiek, v Santa Maria Maggiore a dovolíte si stratiť sa, stratiť sa v úžase, láske a chvále. Len tým, že stratíme samých seba, môžeme nájsť lásku, ktorá prišla na Vianoce.

S úctou v Kristovi,

Otec Richard Gennaro Cipolla

22. 12. 2021

Kresťanský náhľad o najvyššom dobre a zle.
Augustinus Aurelianus

Keď sa niekto obráti na nás s otázkou, čo na to všetko povie boží štát, aká je jeho mienka o cieľoch dobra a zla, odpoveď znie: Večný život je najvyšším dobrom a večná smrť najväčším zlom. Musíme správne žiť, aby sme jedno dosiahli, a druhému unikli. Preto sa hovorí: »Spravodlivý žije z viery« (Habakuk 2, 4; Gal. 3, 11). Vo viere musíme túžiť po svojom konečnom dobre, lebo tu ho ešte nevidíme. Sám čnostný život nie je dielom našich síl, ak nás, o to prosiacich a veriacich, neposilní ten, ktorý nám dal vieru, ktorou veríme, že dostaneme od neho pomoc. 

Tí zas, čo si mysleli, že cieľ dobra a zla je v tomto živote, a najvyššie dobro videli v tele alebo v duši alebo v oboch, aby som to jasnejšie povedal, buď v rozkoši, buď v čnosti, buď v oboch; alebo v pokoji, buď v čnosti alebo v oboch; alebo v rozkoši, spojenej s pokojom, buď v čnosti, buď v jednom i druhom; alebo v prvých daroch prírody, buď v čnosti, buď v jednom i druhom; — všetci tí sa chceli stať blaženými už tu a v čudnom nerozume chceli oblažiť seba samých. Pravda sa im vysmieva ústami proroka: »Pozná Pán myšlienky ľudské«, alebo ako Pavol uviedol to svedectvo: »Pán poznal myšlienky múdrych, že sú márne« (Žalm 93, 11; I. Kor. 3, 20).

Naozaj, čí jazyk by mohol a mal taký prúd výrečnosti, aby mohol vypovedať biedu tohto života? Veľmi dojímavú žalobu podáva Cicero vo svojej »Úteche« nad smrťou dcéry, a predsa koľko je toho, čo povedal? Aj tie veci, ktoré menujeme prvými dobrami, kedy, kde a ako môžu byť v tomto živote tak trvalé, aby nimi neotriasol nejaký nečakaný prípad? Ktorá bolesť, opak rozkoše, ktorý nepokoj, opak pokoja, nemôže zasiahnuť telesný život múdreho? Určite každé poškodenie a ochromenie údov kazí celistvosť človeka, každé znetvorenie ničí krásu, každá nevoľnosť zdravie, každá únava silu, každý druh ohlušenia alebo meravosti pohyblivosť. A čo z toho všetkého nemôže postihnúť telesné jestvovanie múdreho? Aj držanie a pohyb tela, keď sú ladné a primerané, počítame ich k prvým darom prírody. Čo potom, keď sa od choroby začnú údy triasť? Keď sa skriví chrbtová kosť, že sa ruky dotýkajú zeme a človek sa stáva ako by štvornožcom? Nie je tu zničená všetka krása a všetok pôvab v držaní tela? Potom prvovrody ducha, ako ich voláme, medzi ktoré počítame predovšetkým päť smyslov a rozum, lebo pomáhajú pochopiť a poznať pravdu. Aké nepatrné a bezvýznamné je to, čo zostane zo smyslov, keď niekto ohluchne alebo oslepne, aby sme len toto spomenuli. Kam sa utiahne rozum a poznanie, kde spia, keď niekto v nemoci stratí rozum? Človek by plakal a slzy ronil, keď si pomyslí alebo aj vidí, ako blázni často tárajú nesmyselné reči alebo aj robia veci, ktoré nesúhlasia s tým, čo pokladali za dobro, a nesúhlasia s ich zvyčajným správaním sa a so všeobecnou mravnosťou. Čo mám povedať o tých, ktorí trpia záchvatmi zlého ducha? Nevedno, kde je schované a zahrabané ich poznanie, keď zlý duch používa ich telo a dušu podľa svojej vôle. Kto sa môže s určitosťou spoľahnúť, že také nešťastie sa nemôže prihodiť aj múdremu? Napokon aké a koľké je chápanie pravdy v tomto tele, kde, ako čítame v pravdivej knihe Múdrosti: »Porušiteľné telo obťažuje dušu a zemské prebývanie potláča smysel mnoho mysliaceho« (Múdr. 9, 15)? Nápor alebo snaha po činnosti, ak správne po latinsky označujeme to, čo Gréci označujú slovom ormé, patrí tiež k prvým darom prírody a či nie je to isté, čo riadi poľutovaniahodné pohyby bláznov a skutky, ktorých sa hrozíme, keď sa poruší činnosť smyslov a rozum zatemní?

A teraz čnosť, ktorá nepatrí medzi prvé dobrá prírody, lebo len po nich býva uvedená náukou, keď si nárokuje vrchol medzi ľudskými dobrami, čo iného robí, ak nie ustavičný boj s neresťami nie vonkajšími, ale vnútornými, a nie s cudzími, ale so svojimi vlastnými? Najmä tá čnosť, ktorá sa po grécky menuje sofrosiné, po latinsky temperantia, miernosť ktorá uzdí nízke žiadosti, aby nezviedly ducha na privolenie a nestrhly ho k nejakej hanebnosti. Je to skutočne neresť, keď, ako hovorí apoštol: »Telo žiada proti duchu«, a tej neresti opačná je čnosť, keď »Duch žiada, čo je proti telu. Navzájom si odporujú, takže nemôžete robiť, čo by ste chceli« (Gal. 5, 17). Čo chceme urobiť, keď chceme dosiahnuť cieľ najvyššieho dobra, ak len nie to, aby telo nežiadalo proti duchu, aby v nás nebolo vôbec tej neresti, proti ktorej duch požiada? Tu na zemi to pri najlepšej vôli nedosiahneme, preto sa uspokojíme s tým, aby sme s božou pomocou aspoň toľko dosiahli, aby sme nepovolili telu, túžiacemu proti duchu, poddaním sa ducha a dobrovoľným privolením sa nedali strhnúť na hriech. Božechráň, aby sme mali istotu o dosiahnutej blaženosti, kým sme v tomto vnútornom boji, o blaženosti, ktorú chceme dosiahnuť víťazstvom. Lenže kto je až natoľko pevný duchom, aby bol prostý akéhokoľvek boja proti telu?

Aká je to čnosť, ktorú menujú opatrnosťou? Či nerozlišuje svojou bdelosťou dobro od zla, aby do túžby po dobre a do úsilia vyhnúť sa zlu nevklzol nejaký omyl? Tým aj vydáva svedectvo, že sme uprostred zla, alebo že zlo je v nás. Učí nás, že zlom je súhlasiť s hriechom a dobrom je nesúhlasiť s hriechom žiadostivosti. Avšak to zlo, s ktorým nesúhlasiť nás učí opatrnosť, a miernosť zapríčiní, že nesúhlasíme, predsa ani opatrnosť, ani miernosť nevyničia zlo zo života. A či spravodlivosť,ktorej úlohou je dať každému, čo mu patrí, čím vzniká v človeku akýsi spravodlivý poriadok, že duša sa podrobí Bohu a telo duši, a teda Bohu telo aj duša, či tá čnosť nedokazuje, že ešte dosiaľ pracuje na diele, a nie, že odpočíva po vykonanom diele? O toľko menej sa duša podriaďuje Bohu, o čo menej vo svojej mysli chápe Boha. O toľko menej sa podrobuje telo duši, čím viac túži proti duchu. Kým je v nás táto choroba, tento mor, táto nemoc, ako môžeme byť zdraví? A ak sme nie zdraví, ako sa opovážime nazvať blaženými, a to konečnou blaženosťou? Tá čnosť, ktorá sa volá zmužilosť, je svedkom toho, že pri akejkoľvek veľkej múdrosti zlo prebýva medzi ľuďmi a povinnosťou zmužilosti je zlo trpezlivo znášať. Čudujem sa, s akou bezočivosťou môžu stoickí filozofi tvrdiť, že to zlo nie je zlom a keby vraj bolo toľké, aby ho múdry nemohol alebo nemal znášať, povinný je vziať si život a vysťahovať sa z tohto sveta. Taká hlúpa je pýcha týchto ľudí, ktorí si myslia, že tu je cieľ dobra a že sami od seba budú blažení, že ich mudrc, ako ho opisujú vo svojej podivnej namyslenosti, hoci bude oslepnutý, ohluchnutý, hoci onemie a ochromie na tele, hoci ho budú bolesti trápiť a postihne ho zlo, aké si len možno vymyslieť, takže je prinútený si až život vziať, tí stoici sa nehanbia ešte aj takýto život pomenovať blaženým. Pekný blažený život, ktorý musí hľadať pomoc smrti, aby sa mohol zakončiť! Ak je blažený, treba v ňom zostať! Lež ak sa pre zlo uteká zo života, ako ho možno nazvať blaženým? Alebo ako tie bolesti a nešťastia nie sú zlom, keď premáhajú zmužilosť, ktorá je dobrom? Okrem toho nútia zmužilosť, že nielen pred nimi ustupuje, ale aj šialene tvrdia, že život je blažený, ale treba sa mu vyhnúť. Kto je taký slepý, aby nevidel, že niet príčiny vyhýbať sa životu, keď je blažený? Ale ak priznávajú, že pre ťažké bremená, tlačiace život, treba sa mu vyhnúť, prečo neohnú tvrdý krk pýchy a nepriznajú sa, že život je nešťastný? Prosím, či sa Cato zabil z trpezlivosti alebo z netrpezlivosti? Nebol by to spravil, keby nebol netrpezlivosťou znášal Cézarovo víťazstvo. Kde je tu zmužilosť? Veru ustúpila, veru podľahla, veru bola tak premožená, že sa pozbavila blaženého života, opustila ho a hanebne utiekla od neho. Či už nebol vtedy život blažený? Bol nešťastný! Ako teda niet na svete zla, keď život urobilo nešťastným a hodným toho, aby bolo treba utekať od neho?

Tí zas, ktorí priznávajú, že zlo na svete jestvuje, peripatetici a staroakademici, ktorých náhľad bráni aj Varro, hoci hovoria o tých veciach prijateľnejšie, ale zastávajú ten blud, že aj pri zle, ktoré keby bolo aj toľké, že by sa ho ten, kto ho trpí, musel pozbaviť svojou dobrovoľnou smrťou, že predsa je len život blažený. Varro hovorí: »Zlé sú utrpenia a telesné muky a o toľko horšie, o koľko môžu byť väčšie; aby si sa ich pozbavil, treba sa pozbaviť života«. Akého to života, prosím? »Toho, ktorý zaťažujú toľké zlá«. Či naozaj je blažený život medzi toľkými zlami, pre ktoré treba ujsť zo života? Či preto je blažený, že ti je dovolené smrťou sa vyhnúť zlám? A čo ak z nejakého rozhodnutia božieho budeš v nich držaný a nebudeš môcť zomrieť, ale ani sa ich pozbaviť? Až potom by si povedal, že toto je nešťastný život. Nie preto nie je biedny, že sa ho môže človek rýchlo zbaviť, lebo ak je večný, aj ty sám ho pomenuješ biednym. Nie preto, že je krátky, nemá sa vidieť nijaká bieda. Alebo čo je ešte nezmyselnejšie, preto, že je to život krátky, pomenovať ho blaženosťou. Veľká je sila toho zla, ktoré zdolá človeka, podľa nich aj múdreho, aby sa pozbavil ľudského jestvovania; keď hovoria, a to pravdivo, že je to nejako hlas prírody, najprvší a najsilnejší, aby sa človek smieril so sebou, a preto prirodzene vyhýbal smrti, a tak si bol priateľom, aby chcel a úporne túžil byť živou bytosťou a chcel žiť v spojení tela a duše. Veľká je sila toho zla, ak ono prekonáva prirodzenú túžbu po živote, ktorá zapríčiňuje, že všetkými spôsobmi, všetkou silou a úsilím vyhýbame smrti. A to tak prekonáva, že sa žiada to, čomu sa predtým hľadelo uniknúť. A ak sa nemôže odinakiaľ získať, sám si ju spôsobí (smrť). Veľká sila je v zlách, ktoré robia zmužilosť vrahom, ak ju ešte možno zmužilosťou nazvať, keď je tak premožená zlom, že človeka, ktorého zmužilosť, ako čnosť, vzala pod ochranu, nielen že nevie zachovať trpezlivosťou, ale sama je prinútená zabíjať. Je pravda, múdry má trpezlivo znášať aj smrť, ale takú, ktorá príde odinakiaľ; podľa týchto filozofov, keď je niekto donútený sám seba usmrtiť, to musia aj oni sami priznať, že jestvujú nielen zlá, ale aj neznesiteľné zlá, ktoré človeka doženú do takého zločinu. Život, na ktorý dolieha ťarcha toľkých a takých nešťastí, lebo je vystavený náhodám, nebolo by možno nazvať blaženým, keby ľudia ktorí tak tvrdia, keď sú premožení valiacimi sa nešťastiami, ustupujú pred zlom tým, že si zapríčinia smrť, keby tí istí ľudia premožení istými dôvodmi v hľadaní blaženého života, ráčili ustúpiť pravde a nenazdávali sa, že v tejto smrteľnosti sa treba radovať z dosiahnutého cieľa najvyššieho dobra. 

Tu aj samotné čnosti, nad ktoré v človekovi niet nič lepšieho a užitočnejšieho, čím väčšiu pomoc poskytujú proti sile nebezpečenstiev, námah a bolestí, tým určitejšie svedectvo vydávajú o existencii biedy. Ak sú to pravdivé čnosti, ktoré môžu byť len v ľuďoch opravdivej zbožnosti, nechvália sa tým, že majú v moci, aby ľudia, majúci tie čnosti, netrpeli nijakú biedu, lebo pravdivá čnosť neklame, aby mohla tak povedať. Miesto toho povedia, že môžu urobiť, aby sa ľudský život, ktorý pre množstvo dočasných ťažkých utrpení musí byť smutný, stal blaženým nádejou v budúci život, a aj ako by spaseným. Ako môže byť blažený život, ktorý ešte nie je spasený? Preto aj apoštol Pavol hovorí nie o nerozumných, netrpezlivých, nezdržanlivých a nespravodlivých, ale o tých, ktorí žijú podľa opravdivej zbožnosti, a preto aj čnosti, ktoré majú, majú ich opravdivé: »Lebo v nádeji sme boli spasení! A nádej, ktorú by sme videli (splnenú), nebola by nádejou. Veď čo niekto vidí, načo by sa tomu nádejal? Ale ak sa nádejíme tomu, čo nevidíme, to musíme trpezlivo očakávať.« (Rim. 8, 24—25.) Ako sme teda nádejou spasení, tak isto sme nádejou blažení. Spasenie a blaženosť tu ešte nemáme uskutočnené v rukách, ale len ich očakávame v budúcnosti. A to »trpezlivo«, lebo sme zahrnutí všelijakým zlom, ktoré musíme trpezlivo znášať, kým nedôjdeme do toho dobra, kde budeme mať všetko, čo nám bude poskytovať nevýslovnú radosť, a tam už nebude ničoho, čo by sme museli znášať. Táto spása, ktorá bude v budúcom veku, bude súčasne aj konečnou blaženosťou. Keďže filozofi, ktorí nevidia tú blaženosť, nechcú v ňu veriť, namáhajú sa čím pyšnejšou, tým klamlivejšou čnosťou zadovážiť si tu falošnú blaženosť.


Sv. Aurelius Augustín: Boží štát (Ad Marcellinum DE CIVITATE DEI contra paganos libri viginti duo), vychádza v preklade Dr. Mateja Pätoprstého, Štefana Diana a Jána Kováča ako 9. a 10. sväzok edície Svet, seria B, ktorú vydáva Spolok sv. Vojtecha v Trnave. Roku Pána 1948.

21. 12. 2021

Hnilé ovocie dnešného ekumenizmu

Robert Morrison

Prieskum Pew Research Center medzi 6 485 dospelými v USA, vykonaný od 20. do 26. septembra 2021 (publikovaný pod menom Few Americans Blame God or Say Faith Has Been Shaken Amid Pandemic, Other Tragedies) priniesol ďalší dôkaz, že plody ekumenického experimentu Druhého vatikánskeho koncilu zaváňajú hnilobou. Medzi hlavné závery prieskumu patri:

• Katolíci dvakrát častejšie ako protestanti tvrdia, že ľudia, ktorí neveria v Boha, môžu prísť do neba

• Väčšina katolíkov, ale nie väčšina protestantov, tvrdí, že niektoré nekresťanské náboženstvá môžu viesť k večnému životu 

Podrobnosti prieskumu naznačujú, že
- iba 16 % opýtaných katolíkov (v porovnaní s 31 % všetkých kresťanov) odpovedalo, že „moje náboženstvo je jediná pravá viera čo vedie k večnému životu v nebi“.
- 72 % katolíkov odpovedalo, že „viaceré náboženstvá môžu viesť k večnému životu“ 
- 61 % katolíkov odpovedalo, že „aj niektoré nekresťanské náboženstvá môžu viesť do neba“.
- keby nebolo toho, že 10 % takzvaných katolíkov odpovedalo, že neverí v nebo, pravdepodobne by ešte vyššie percento katolíkov odpovedalo, že nekatolícke náboženstvá môžu viesť do neba.

Či už nás tieto výsledky prekvapujú alebo nie, musíme si uvedomiť, že tento typ myslenia bol pre  svätých pred Druhým vatikánskym koncilom absolútna anathema. Uvažujme napríklad o slovách svätého Edmunda Campiona v liste „Poverenej, ctihodnej, tajnej rade lordov Jej Veličenstva“:

„Nech je známe, že sme vytvorili ligu – všetci jezuiti na svete, ktorých postupnosť a množstvo presahuje anglické pomery – s radosťou niesť kríž, ktorý na nás položíte, a nikdy nezúfať nad vaším uzdravením, kým medzi nami zostane aspoň jeden , aby si užil váš Tyburn (popravu), alebo aby vytrpel muky, ktoré na neho uvalíte, alebo aby ho pohltili vaše väzenia. So stratami počítame, akcia sa začala; je to od Boha, nedá sa to zastaviť.“

On a mnohí jeho kolegovia -  jezuitskí kňazi - strávili posledné roky svojho života snahou o záchranu duší v Anglicku, vediac, že ​​antikatolícky režim kráľovnej Alžbety ich nakoniec pochytá a bude brutálne mučiť a zabíjať. Prečo by to robili, ak by bolo anglikánske náboženstvo v poriadku? Vskutku, ak je Františkova verzia katolicizmu správna, ako sa môžeme vyhnúť záveru, že úsilie sv. Edmunda Campiona bolo prinajlepšom pomýlené ale skôr bolo hriešne? Veď, ak všetky náboženstvá – kresťanské alebo iné – môžu viesť k večnému životu, svätec celkom zbytočne riskoval svoj život a životy iných a zvádzal svojich prípadných väzniteľov na hriech. Akokoľvek absurdne to znie, logicky to vyplýva z Františkovej ekumenickej vízie katolicizmu. 

Samozrejme, svätý Edmund Campion nebol jediným svätcom, ktorý veril, že katolicizmus je jedinou cestou k spáse – všetci svätí pred Druhým vatikánskym koncilom vedeli, že každé iné náboženstvo sa Bohu nepáči. Cirkev to vždy učila a Syllabus omylov blahoslaveného pápeža Pia IX. výslovne odsúdil  tézy, ktoré sa veľmi podobajú ekumenickým princípom presadzovaným Druhým vatikánskym koncilom a ktoré dnes prijal František. Medzi odsúdenými tézami sú aj tieto:

15. Každý môže slobodne prijať a vyznávať to náboženstvo, ktoré, vedený svetlom rozumu, bude považovať za pravdivé. — Príspevok „Maxima quidem“, 9. júna 1862; Damnatio „Multiplices inter“, 10. júna 1851.

16. Človek môže pri zachovávaní akéhokoľvek náboženstva nájsť cestu k večnej spáse a dospieť k večnej spáse. — Encyklika „Qui pluribus“, 9. novembra 1846.

17. Dobrou nádejou je aspoň to, že sa budeme tešiť z večnej spásy všetkých tých, ktorí vôbec nie sú v pravej Cirkvi Kristovej. — Encyklika „Quanto conficiamur“, 10. augusta 1863 atď.

18. Protestantizmus nie je nič iné len iná forma toho istého pravého kresťanského náboženstva, v ktorej je dané na to, aby sa páčilo Bohu rovnako ako v katolíckej cirkvi. — Encyklika „Noscitis“, 8. decembra 1849.

Pius IX. odsúdil tieto tézy, pretože zreteľne odporujú trvalému cirkevnému učeniu. Ale apologéti Ducha Druhého vatikánskeho koncilu nám tvrdia, že cirkevné učenie sa zmenilo. Vysvetlil nám niektorý z týchto progresívnych čarodejníkov kedy svätí s pred Druhého vatikánskeho koncilu dostali informáciu o zmene v tomto hlavnom prvku katolíckeho náboženstva? Bolo to hneď po ich vstupe do neba, alebo museli čakať, kým inovátori Druhého vatikánskeho koncilu začnú učiť svoje novoty? Raduje sa nebo, že privíta novú triedu svätých zakaždým, keď orákulá Druhého vatikánskeho koncilu zverejnia svoje nové prelomové objavy v ekumenickej vede?

Vo svojich Sto rokoch modernizmu o. Dominique Bourmaud opísal zločinný proces, ktorým pokrokoví architekti Druhého vatikánskeho koncilu priviedli toľko katolíkov do tragicky absurdného stavu, ktorý naznačil Pew research:

„Ekumenisti zodpovední za uskutočnenie Druhého vatikánskeho koncilu – a za jeho zmarenie – museli skresľovať slová a realitu aby mohla  byť prijatá otvorená, pluralitná Cirkev. Len s množstvom nejasností a zákulisných manévrov sa im podarilo predložiť koncilovým otcom jednotu protikladov: Cirkev Ježiša Krista je iba Katolíckou cirkvou a nie je iba Katolíckou cirkvou; pravdu vo veciach náboženstva má len katolícka viera a nemá len katolícka viera; milosť Ježiša Krista sa prijíma výlučne prostredníctvom Katolíckej cirkvi a nie výlučne prostredníctvom nej. Alebo inak povedané, neidentifikovali protiklady, relativizovali ich a vykreslili jednu Cirkev rovnako dobrú ako druhú, jednu vieru rovnako pravdivú ako druhú. Tieto dva prostriedky, rozpor a relativizmus, vedú k absolútnej skepse: nič nie je pravda, pretože všetko i opak všetkého je pravda. Preto, aby koncil dokázal implementovať nesúvislú chartu ekumenizmu, musel obetovalť princípy rozumu a viery.

Hoci mnohí konciloví otcovia súhlasili so zmenami bez toho, aby plne pochopili ich antikatolícku povahu, tí, ktorí presadzovali agendu falošného ekumenizmu, vedeli, že útočia na nemenné katolícke učenie. Výsledkom bolo, že katolíci zostali pred nesplniteľnou úlohou veriť súčasne tomu, čo Cirkev vždy učila, aj tomu, čo vždy odmietala. V duchu náboženstva Druhého vatikánskeho koncilu teda „nič nie je pravda, pretože všetko a opak všetkého je pravda“. Vieru svätých spred Druhého vatikánskeho koncilu (t. j. katolicizmus) jednoducho nemožno zosúladiť s presvedčením dnešných pokoncilných katolíkov, vrátane Františka.

Keď čelíme rozporom Ducha Druhého vatikánskeho koncilu, skúsme sa obrátiť na arcibiskupa Marcela Lefebvra, aby nás priviedol späť do katolíckej reality. Arcibiskup Lefebvre vo svojom diele Zobrali mu korunu odpovedal na novoty koncilu ako muž, ktorý sa obetoval za pravú vieru:

„Koncil našiel potešenie vo vyzdvihovaní spásonosnej hodnoty alebo hodnoty  iných náboženstiev. Keď už hovoríme o nekatolíckych kresťanských náboženstvách, Druhý vatikánsky koncil učí, že ‚hoci majú podľa nás nedostatky, predsa v tajomstve spásy majú zmysel i význam.‘ Toto je heréza! Jediným prostriedkom spásy je katolícka cirkev. . . . Človek môže byť spasený napriek tomu, že je protestant, ale nie vďaka protestantizmu! V nebi nie sú protestanti, sú tam len katolíci!“

František a jeho spolupracovníci by, samozrejme, povedali, že arcibiskup Lefebvre bol príliš rigidný a neláskavý, keď povedal, že v nebi sú len katolíci. Ale prečo by sa niekto obťažoval byť katolíkom, ak má František pravdu a arcibiskup Lefebvre sa mýli?

Ako vyvrátenie akéhokoľvek náznaku, že pravá katolícka perspektíva je neláskavá, môžeme ukázať príbeh z knihy arcibiskupa Lefebvra Proti herézam:

„Niektorí mladí protestanti ma jedného dňa pozvali na konferenciu do Lausanne; chceli ma počuť hovoriť o Econe. Povedal som im: ‚Hovorím k vám ako katolícky biskup a myslím si, že preto ste ma pozvali. Nečudujte sa potom, keď vám poviem presne, čo si myslím o protestantizme.‘ Jasne som povedal, že pre nás existuje len jedno pravé náboženstvo a Econe zastáva presvedčenie, že mimo Katolíckej cirkvi niet spásy. Preto sme tradicionalisti; to neznamená, že pohŕdame ostatnými, ale protestantské náboženstvo je pre nás omyl.“

Ako myslíte, že táto skupina protestantov zareagovala na jasnú obranu katolíckej viery zo arcibiskupa Lefebvra? Za predpokladu, že falošný ekumenizmus Druhého vatikánskeho koncilu a pápeža Františka je správny, tak by sme mohli čakať pokarhanie za jeho rigidnosť. Namiesto toho arcibiskupovi za to, že skutočne povedal pravdu o katolicizme, zablahoželali:

„V nasledujúcich dňoch mi títo mladí protestanti napísali, aby mi zablahoželali. Povedali mi, že to bolo to, čo chceli počuť; vedeli, že katolík je katolík a že nemôže priznať, že protestantizmus je pravé náboženstvo. Takže neboli prekvapení."

Duše sú hladné po pravde a vedia, že Františkov ekumenizmus je hlúpa a neuspokojivá lož. Nanešťastie je to lož, ktorú takzvaní katolíci hovoria už tak dlho, že rozumní ľudia sú často prekvapení, keď nájdu skutočných katolíkov, ktorí hovoria pravdu. Z tohto dôvodu majú tí z nás s pravou vierou ešte väčšiu povinnosť hovoriť jasne a úprimne o katolicizme. Ako napísal arcibiskup, musíme to urobiť, aby sme zachránili duše:

„Toto všetko je vážne a my katolíci musíme neustále čeliť takýmto situáciám. Buďme v službe týmto dušiam, myslime stále na ich spásu. Ak nehovorím správne, ak neodovzdávam pravdu, možno sa nájdu duše, ktoré nebudú spasené, hoci by mohli byť. Iste, dobrý Boh môže konať priamo, bez prostredníka, aby obrátil celý svet. Napriek tomu chcel použiť kňazov a misionárov. Počíta s nami; to my musíme byť príležitosťou na obrátenie týchto duší.“

V rokoch bezprostredne nasledujúcich po Druhom vatikánskom koncile by snáď bolo možné nájsť ospravedlnenie pre katolíkov, ktorí skryli svoju katolícku sviecu pod mericou nesprávneho zmyslu pre poslušnosť novému ekumenizmu; ale dnes s absolútnou istotou vieme, že tento nový ekumenizmus priviedol svet do stavu takmer úplnej duchovnej a intelektuálnej temnoty. Pre tých, ktorí majú oči aby videli, je zrejmé, že František aplikuje falošný ekumenizmus Druhého vatikánskeho koncilu tak, ako to bolo vždy zamýšľané: aby vzniklo jedno svetové náboženstvo, ktoré bude slúžiť Satanovi a jeho Novému svetovému poriadku. To znamená, že teraz, viac ako kedykoľvek predtým, musíme poslúchať pokyn Nášho Pána: „Nech teda svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Matúš 5:16) .

Hnilé plody reprezentované výsledkami Pew research majú korene v Druhom vatikánskom koncile, boli pestované na modlitebnom stretnutí pápeža Jána Pavla II. v Assisi a sú uložené v dome Abrahámovcov, kde môžu voľne hniť. To je dedičstvo architektov Druhého vatikánskeho koncilu.

Aké bude naše dedičstvo? Oslabil tento ekumenický duch aj našu vieru? Prijímame absurdné rozpory obsiahnuté v Duchu Druhého vatikánskeho koncilu? Ak áno, prečo sa obťažujemebyť katolíkmi?

Ak chceme byť skutočne katolíkmi, Boh nám dá milosť, aby sme urobili všetko, čo je v našich silách, aby sme bojovali za vieru. V tomto ohľade nás neobmedzujú povinnosti stavu – každý katolík má v tejto rozhodujúcej chvíli požehnanú príležitosť bojovať za vieru, aj keď je to len modlitbou, dobrými skutkami a pevným priľnutím ku katolíckej viere. Musíme jednoducho veriť a praktizovať skutočný katolicizmus, o ktorom napísal svätý Maximilián Kolbe, aby inšpiroval množstvo duší, ktoré by sa pridali k jeho rytierom Nepoškvrnenej:

„Katolicizmus dobýva duše. Vždy si podmaní duše, pretože len on má Pravdu. A Pravda vás oslobodí, hovorí Pán Ježiš. Dáva šťastie, nakoľko ho možno zažiť v tomto slzavom údolí; uspokojuje rozum, ktorý hľadá odpovede na rôzne otázky súčasnosti. Toto môže poskytnúť iba katolicizmus – a poskytuje to!

Svet je hladný po Pravde, a preto Satan a jeho úbohí poručíci a pešiaci robia všetko, čo môžu, aby zatemnili katolícku vieru. Stojíme v ceste ich snahám o vykorenenie Viery – nikdy nepoľavme. Ako povedal Sv. Edmund Campion: „So stratami počítame, akcia sa začala; je to od Boha, nedá sa to zastaviť.“

Nech nám blahoslavená Panna Mária, ktorá zvíťazila nad všetkými herézami na celom svete, pomáha byť hodnými prisľúbení Krista, Jej Syna. Nepoškvrnené Srdce Panny Márie, oroduj za nás!




 

Zlý edikt od pápeža Františka
Rob Mutsaerts, pomocný biskup z ‘s-Hertogenbosch (Bois-le-Duc), Holandsko

Pápež František presadzuje synodalitu: každý by mal mať právo rozprávať, každý by mal byť vypočutý. To sa ale ťažko stalo v prípade jeho nedávno zverejneného motu proprio Traditionis Custodes,  cisárskeho ediktu, ktorým musí byť okamžite ukončená tradičná latinská omša. František tak preškrtol Summorum Pontificum, motu proprio pápeža Benedikta, ktoré dávalo široký priestor starej omši,
 hrubou červenou čiarou

Skutočnosť, že František tu používa "prísny rozkaz" a  nepripúšťa akékoľvek diskusie, naznačuje, že stráca autoritu. Bolo to zrejmé už skôr, keď Konferencia biskupov Nemecka nereagovala na pápežove rady týkajúce sa jej procesu synodality. To isté sa stalo v Spojených štátoch, keď pápež František vyzval Konferenciu biskupov, aby nepripravovala dokument o dôstojnom prijímaní. Pápež si musí myslieť, že teraz, keď hovoríme o tradičnej omši, bude lepšie [v tomto prípade] už nedávať rady, ale radšej vydať príkaz na popravu!

Použitý jazyk veľmi pripomína vyhlásenie vojny. Každý pápež od čias Pavla VI. vždy nechával priestor pre starú omšu. Ak boli urobené nejaké zmeny tohoto prístupu, išlo o menšie revízie – pozrite napríklad indulty z roku 1984 a 1989. Ján Pavol II. pevne veril, že biskupi by mali byť veľkorysí v povoľovaní tridentskej omše. Benedikt otvoril dvere dokorán so Summorum Pontificum: „Čo bolo sväté kedysi, je sväté aj teraz.“ František cez Traditionis Custodes prudko zabuchol dvere. Pripadá mi to ako zrada a je to facka do tváre jeho predchodcom.

Mimochodom, cirkev nikdy nezrušila žiadne liturgie. Dokonca ani Trident [tak neurobil]. František túto tradíciu úplne porušuje. Motu proprio obsahuje stručne a silne niektoré návrhy a príkazy. Veci sú podrobnejšie vysvetlené pomocou sprievodného listu. Toto vyhlásenie obsahuje niekoľko faktických chýb. Jednou z nich je tvrdenie, že to, čo urobil Pavol VI. po Druhom vatikánskom koncile, je to isté, čo urobil Pius V. po Tridente. To je veľmi ďaleko od pravdy. Pamätajte, že pred Tridentom boli v obehu rôzne prepísané rukopisy a na rôznych miestach sa objavovali lokálne liturgie. Situácia bola zmätená.

Tridentský koncil chcel obnovenie liturgie, odstránenie nepresnosti prepisov a preverenie ich pravovernosti . Tridentskému koncilu nešlo o prepisovanie liturgie, ani o nové prídavky, nové eucharistické modlitby, nový lekcionár či nový kalendár. Všetko bolo o zabezpečení neprerušenej organickej kontinuity. Misál z roku 1570 sa vracia k misálu z roku 1474 a tak ďalej až do štvrtého storočia. Od štvrtého storočia existovala kontinuita. Po pätnástom storočí existujú ďalšie štyri storočia kontinuity. Z času na čas došlo nanajvýš k niekoľkým menším zmenám – pridaný sviatok, spomienka alebo rubrika.

Druhý vatikánsky koncil v dokumente Sacrosanctum Concilium žiadal o liturgické reformy. Ak uvážime všetky okolnosti išlo o pomerne konzervatívny dokument. Latinčina sa mala zachovať, gregoriánsky chorál si mal ponechať svoje legitímne miesto v liturgii. Vývoj, ktorý nasledoval po Druhom vatikánskom koncile, je však veľmi vzdialený dokumentom koncilu. Neslávne známy „duch koncilu“ sa v samotných koncilových textoch nikde nenachádza. Len 17 % orácií starého Tridentského misála je v novom misáli Pavla VI. bezo zmeny. Sotva sa dá hovoriť o kontinuite, o organickom vývoji. Benedikt si to uvedomoval, a preto dal Starej omši dostatok priestoru. Dokonca povedal, že nikto nepotrebuje dovolenie aby ju slúžil („čo bolo sväté vtedy, je sväté aj teraz“).

Pápež František sa teraz tvári, že jeho motu proprio patrí k organickému rozvoju Cirkvi, čo úplne odporuje realite. Tým, že prakticky znemožnil latinskú omšu, sa napokon vymkol odvekej liturgickej tradícii rímskokatolíckej cirkvi. Liturgia nie je hračkou pápežov; je dedičstvom Cirkvi. Stará omša nie je o nostalgii či vkuse. Pápež by mal byť strážcom Tradície; pápež je záhradník, nie výrobca. Kánonické právo nie je len záležitosťou pozitívneho práva; existuje aj niečo ako prirodzený zákon a božský zákon, a navyše existuje niečo ako tradícia, ktorú nemožno len tak zahodiť.

To, čo tu robí pápež František, nemá nič spoločné s evanjelizáciou a ešte menej s milosrdenstvom. Je to skôr ideológia.

Choďte do ktorejkoľvek farnosti, kde sa slúži stará omša. čo tam nájdete? Ľudí, ktorí len chcú byť katolíkmi. Vo všeobecnosti to nie sú ľudia, ktorí sa zapájajú do teologických sporov, vačšina ani nie je proti Druhému vatikánskemu koncilu (hoci sú proti spôsobu, akým bol realizovaný). Milujú latinskú omšu pre jej posvätnosť, jej transcendenciu, spásu duší, ktorá je jej ústredným prvkom, pre dôstojnosť liturgie. Stretávate tam veľké rodiny; ľudia sa cítia vítaní. Slávi sa len na malom počte miest. Prečo to chce pápež ľuďom odoprieť? Vrátim sa k tomu, čo som už povedal: je to ideológia. Alebo Druhý vatikánsky koncil – vrátane jeho implementácie so všetkými jeho odchýlkami – alebo nič! Relatívne malý počet veriacich (mimochodom ich počet rastie, keďže Novus Ordo sa rúca), ktorí sa cítia ako doma v tradičnej omši, musí byť a bude vykorenený. To je ideológia a zlo.

Ak naozaj chcete evanjelizovať, byť skutočne milosrdní, podporovať katolícke rodiny, potom majte v úcte tridentskú omšu. Od vydania motu proprio sa stará omša nesmie slúžiť vo farských kostoloch (kde teda?); potrebujete výslovné povolenie od svojho biskupa, ktorý to môže povoliť len v určité dni; pre tých, ktorí budú v budúcnosti vysvätení a chcú sláviť starú omšu, musí biskup požiadať o povolenie z Ríma. Ako diktátorskí, nepastorační, aký nemilosrdní ešte chcete byť!

František v článku 1 svojho motu proprio nazýva Novus Ordo (súčasnú omšu) „jedinečným vyjadrením Lex Orandi rímskeho obradu“. Preto už nerozlišuje medzi riadnou formou (Pavol VI.) a mimoriadnou formou (tridentská omša). Vždy sa hovorilo, že oboje je vyjadrením Lex Orandi, nielen Novus Ordo. Zdôrazňujem, stará omša nebola nikdy zrušená! Od Bergoglia som nikdy nepočul o mnohých liturgických prešľapoch a priestupkoch, ktoré sa vyskytujú v nespočetných farnostiach. Vo farnostiach je možné všetko – okrem tridentskej omše. Nasadili sa všetky zbrane len, aby sa odstránila stará omša.

Prečo? Preboha, prečo? Čo je za Františkovou posadnutosťou vymazaním (1) tejto malej skupiny tradicionalistov? Pápež by mal byť strážcom tradície, nie žalárnikom tradície. Kým Amoris Laetitia vynikala nejasnosťou a vágnosťou, Traditionis Custodes je úplne jasným vyhlásením vojny.

Mám podozrenie, že František si týmto motu proprio strieľa do nohy. Pre Bratstvo sv. Pia X. to bude dobrá správa. Nikdy si nemysleli, ako veľmi raz budú  pápežovi Františkovi zaviazaní.



(1) Poznámka prekladateľa: Biskup tu používa mocnénemecké slovo ausradieren, ktoré použil Hitler, keď hovoril o vymazaní miest z mapy: „Wir werden ihre Städte ausradieren.


20. 12. 2021

Je sv. prijímanie na ruku ťažký hriech?

Pápeži i teológovia prijímanie eucharistie na ruku niekoľko krát odsúdili a až do nedávna to bolo považované za nesprávny spôsob, ako prijímať Božie Telo. Stáročia sa za jediný správny spôsob považovalo prijímanie na kolenách a do úst. Za pontifikátu JPII však došlo k istým ústupkom a tento nesprávny zvyk sa stal na Západe dominantným. S Covidom sa začal praktizovať aj na miestach, kde bol dovtedy zakázaný, ako Slovensko a kde sa katolíci hrdili tým, že v ich cirkvi nich nie je úpadok, ako na Západe. Ako je možné, že ľudia vedia kľačať pred soškami Panny Márie a svätých (čo samozrejme nie je zlá vec), ale svojho Boha chcú prijímajú postojačky a do ruky?

Pozrime sa na vyhlásenia a postoje  pápežov, svätých a cirkevných koncilov a tiež na história prijímania na ruku.


Sv. Sixtus I. (okolo roku 115): "S posvätnými nádobami nemajú manipulovať iní ako tí, ktorí sú zasvätení Pánovi."

Pápež sv. Eutychián (275-283) zakázal veriacim brať do rúk posvätnú hostiu.

Svätý Bazil Veľký, učiteľ cirkvi (330-379): "Právo prijímať sväté prijímanie na ruku je povolené len v čase prenasledovania."Svätý Bazil Veľký považoval prijímanie na ruku za také nezriadené, že ho neváhal považovať za vážny priestupok.

Zaragoský koncil (380) exkomunikovali každého, kto sa odvážil pokračovať v prijímaní svätého prijímania na ruku. Potvrdila to aj synoda v Tolede.

Pápež sv. Lev Veľký (440-461) energicky obhajoval a vyžadoval dôsledné zachovávavnie praxe podávania svätého prijímania na jazyk.

Synoda v Rouene (650) odsúdila prijímanie na ruku, aby zastavila rozšírené zneužívanie, ku ktorému došlo v dôsledku tejto praxe, a ako ochranu proti svätokrádeži.

Šiesty ekumenický koncil v Konštantínopole (680-681)
Zakázal veriacim brať do rúk svätú hostiu, pričom sa priestupníkom hrozil exkomunikáciou.

Svätý Tomáš Akvinský (1225-1274) :"Z úcty k tejto sviatosti [Svätej Eucharistii] sa jej nedotýka nič, iba to, čo je konsekrované; preto sa korporál a kalich posväcujú, a tak isto aj ruky kňaza, aby sa  mohli dotknúť tejto sviatosti." (Summa Theologica, časť III, Q. 82, čl. 3, Rep. Obj. 8)

Tridentský koncil (1545-1565): "Skutočnosť, že iba kňaz podáva sväté prijímanie svojimi posvätenými rukami, je apoštolská tradícia."

Pápež Pavol VI. (1963-1978): "Tento spôsob [na jazyk] treba zachovať." (Memoriale Domini)

Pápež Ján Pavol II: Dotýkať sa svätných spôsobov a rozdávať ich vlastnými rukami je výsadou ordinovaných. (Dominicae Cenae, 11)

"Nie je dovolené, aby veriaci sami brali do rúk konsekrovaný chlieb a posvätný kalich, tým menej, aby ich podávali jedného druhému." (Inaestimabile Donum, 17. apríl 1980, sek. 9)


„História“ prijímania v ruke sa zvyčajne podáva takto:

"Od Poslednej večere a za čias apoštolov sa sväté prijímanie, samozrejme, podávalo na ruku. Tak to bolo aj za čias mučeníkov. A tak to bolo aj počas vrcholu patristického obdobia a v liturgii po Konštantínovom edikte. Prijímanie na ruku bolo veriacim podávané tak ako sa podáva dnes (v otvorenejších a pokrokovejších oblastiach Cirkvi). Teda po viac ako polovicu života Cirkvi bolo normou.

Nádherný dôkaz vyššie uvedeného možno nájsť v texte sv. Cyrila Jeruzalemského (313-386), v ktorom radí veriacim, aby si „zo svojich rúk urobili trón, na ktorom budú prijímať Kráľa [vo svätom prijímaní]." Tento cirkevný otec ďalej nabáda k veľkej starostlivosti o všetky odrobinky a úlomky, ktoré by mohli zostať na rukách, pretože tak ako nedopustíme, aby na zem padal zlatý prach, tak si treba dávať ešte väčší pozor, keď ide o Telo Pánovo.

K zmene v spôsobe prijímania konsekrovaného chleba došlo podľa dnes populárnej interpretácie takto: V stredoveku dochádzalo k určitým deformáciám vo viere, ktoré sa diali postupne a ktoré sa postupne rozvinuli. Patril medzi ne nadmerný strach z Boha a s tým súvisiaca posadnutosť hriechom, súdom a trestom; prílišný dôraz na Kristovo božstvo, čo viedlo v podstate k popretiu alebo prinajmenšom bagatelizovaniu Jeho svätého človečenstva; prílišné zdôrazňovanie úlohy kňaza v posvätnej liturgii a strata zmyslu pre spoločenstvo, ktorým Cirkev v skutočnosti je.

Najmä pre prílišný dôraz na uctievanie Krista v Najsvätejšej Eucharistii a príliš prísny prístup k morálnym otázkam bolo sväté prijímanie čoraz vzácnejšie. Považovalo sa za dostatočné pozerať sa na Svätú hostiu počas pozdvihovania. Táto dekadentná prax „pozdvihovania“ pokračuje a nezdravé vystavovanie a žehnanie Najsvätejšou sviatosťou majú svoj pôvod v tomto nešťastnom stredoveku, v období, ktorého liturgických praktík by bolo dobré sa zbaviť.

V tejto atmosfére a za týchto okolností začalo byť praktizovanie prijímania na ruku obmedzované. Rozvinula sa prax, keď kňaz vkladá konsekrovaný chlieb priamo do úst prijímajúceho a na poľutovanie bola všeobecne prikázaná.

Záver je pomerne jasný: treba sa zbaviť tohto obyčaju, ktorého korene ležia v temných dobách stredoveku. Mali by sme ho zakázať alebo aspoň od zvyku brániť veriacim aby "vzali a jedli"  odrádzať a vrátiť sa k pôvodnému zvyku Otcov a apoštolov: prijímaniu na ruku.

Tento príbeh je pútavý a pekný, škoda však že TO NIE JE PRAVDA.

Posvätný Tridentský koncil vyhlásil, že zvyk, že iba kňaz, ktorý celebruje omšu, dáva prijímanie sám sebe (vlastnými rukami) a laici ho od neho dostávajú, je apoštolskou tradíciou.[1]

Dôkladnejšie štúdium dostupných dôkazov z cirkevných dejín a zo spisov otcov nepodporuje tvrdenie, že prijímanie na ruku bolo univerzálnym zvykom, ktorý bol postupne vytláčaný a nakoniec nahradený prijímaním na jazyk.

FAKTY skôr poukazujú na INÝ záver:

Pápež sv. Lev Veľký (440-461), je prvým svedkom tradičnej praxe. Vo svojich komentároch k šiestej kapitole Evanjelia podľa Jána hovorí o prijímaní na jazyk ako o aktuálnom spôsobe: „Človek prijíma  do úst to, čo prijal vierou“ [2]. Pápež nehovorí tak, ako keby zavádzal novinku, ale že to je ustálená skutočnosť.

O storočie a pol neskôr, ale stále TRI storočia PREDTÝM, ako bola táto prax (podľa vyššie uvedeného populárneho rozprávania) údajne zavedená, je pápež svätý Gregor Veľký (590-604) ďalším svedkom. Vo svojich dialógoch (Rim 3, c. 3) rozpráva o tom, ako sa pápežovi sv. Agapitovi (+536) počas omše stal zázrak, keď niekomu vložil Telo Pánovo do úst. Ján Diakon potvrdzuje, že tento pápež podával sväté prijímanie do úst.

Títo svedkovia pochádzajú z piateho a šiesteho storočia. Ako možno rozumne povedať, že prijímanie na ruku pokračovalo ako "...oficiálna prax až do desiateho storočia?" Ako možno tvrdiť, že podávanie prijímania na jazyk je stredoveký vynález?

Nemožno tvrdiť, že veriaci nikdy a za žiadnych okolností do rúk nepríjmali. Ale za akých podmienok sa to dialo? Zdá sa, že už od začiatku bolo celkom obvyklé, že kňaz vkladal premenený chlieb do úst prijímajúceho. Avšak v časoch prenasledovania, keď kňazi neboli ľahko dostupní a keď si veriaci nosievali z núdze sviatosť do svojich domovov, podávali si sväté prijímanie vlastnou rukou. Aby neboli zbavení  Chleba života, mohli ho prijímať vlastnou rukou, keď to neurobiť by znamenalo byť zbavený potrebnej duchovnej výživy. To isté sa týkalo pustovníkov, ktorí odišli do púšte, kde nemali službu kňaza a nechceli sa vzdať praktizovania každodenného prijímania.

Prax bola teda taká, že sa človek mohol dotknúť hostie, keď neurobiť tak by znamenalo byť zbavený sviatosti. Ale keď bol k dispozícii kňaz, človek do ruky prijímať nemohol.

Svätý Bazil (330-379)  jasne hovorí, že prijímať sväté prijímanie vlastnou rukou je POVOLENÉ LEN V ČASE PRENASLEDOVANIA, alebo, ako to bolo v prípade mníchov na púšti, keď nebol k dispozícii diakon alebo kňaz, ktorý by ho mohol podávať.

"Nie je potrebné dokazovať, že v čase prenasledovania, keď niet kňaza alebo diakona, nie je ťažký hriech, keď človek prijíma vlastnou rukou." (list 93)

Z textu vyplýva, že prijať do ruky za iných okolností, mimo prenasledovania, by bol ťažký hriech [3]. Svätý Bazil poznal zvyk osamelých pustovníkov, ktorí si uchovávali Najsvätejšiu sviatosť vo svojich príbytkoch a v neprítomnosti kňaza alebo diakona si podávali sväté prijímanie.

Vo svojom článku o Prijímaní v Dictionaire d'Archeologie Chretienne Leclerq vyhlasuje, že Konštantínov mier ukončil praktizovanie prijímania na ruku. To nám znovu potvrdzuje úvahy sv. Bazila, že práve prenasledovanie tvorilo alternatívu buď prijímať na ruku, alebo neprijímať vôbec. Keď prenasledovanie skončilo, prax prijímania do ruky očividne tu a tam pretrvávala. Cirkevná autorita to považovala za zlozvyk, ktorého sa treba zbaviť, pretože to bolo v rozpore so zvykom apoštolov.

Tak koncil v Rouene, ktorý sa zišiel v roku 650, hovorí: "Nevkladajte Eucharistiu do rúk žiadneho laika alebo laikovej ženy, ale LEN do ich úst."

Konštantínopolský koncil, ktorý bol známy ako „in trullo“ (nie je to žiaden z ekumenických koncilov, ktorý sa tam konal), zakázal veriacim dávať si sväté prijímanie  (čo sa, samozrejme, deje, keď sa posvätná hostia vloží do ruky prijímajúceho). ). Nariadil exkomunikáciu v trvaní jedného týždňa pre tých, ktorí tak urobia v prítomnosti biskupa, kňaza alebo diakona.

A čo svätý Cyril? Samozrejme, propagátori „Prijímania na ruku“ sa vo všeobecnosti málo zmieňujú o dôkazoch, ktoré sme predložili. Neustále sa však odkazujú na text pripisovaný sv. Cyrilovi Jeruzalemskému, ktorý žil v štvrtom storočí v rovnakom čase ako sv. Bazil.

Dr. Henri LeClerq zhrnul veci takto:

„Svätý Cyril Jeruzalemský odporúčal veriacim, aby pri prijímaní mali pravú ruku natiahnutú, prsty pri sebe, podopreté ľavou rukou a s dlaňou trochu prehnutou; V okamihu, keď bolo Kristovo Telo vložené do ruky, komunikant mal povedať: Amen...“ V tomto texte je však VIAC než len vyššie uvedené. Ďalej tiež navrhuje nasledovné:

"....Posväť svoje oči kontaktom so Svätým telom. Keď sú tvoje pery ešte vlhké, dotkni sa svojich pier a potom si prejdi rukou cez oči, čelo a ostatné zmysly, aby si ich posvätil." Toto dosť zvláštne (možno  poverčivé? Neúctivé?) odporúčanie spôsobilo, že vedci začali pochybovať o pravosti tohto textu. Niektorí si myslia, že možno došlo k interpolácii, alebo že to v skutočnosti napísal svätcov nástupca. 

Nie je vylúčené, že text je v realite dielom patriarchu Jána, ktorý v Jeruzaleme nastúpil po Cyrilovi . Ortodoxia tohoto Jána však bola veľmi podozrivá. Vieme to z korešpondencie sv. Epifánia, svätého Hieronyma a tiež od svätého Augustína.

Takže v prospech prijímania na ruku tu máme text POCHYBNÉHO pôvodu a OTÁZNEHO obsahu. A na druhej strane máme spoľahlivých svedkov, medzi ktorými sú aj dvaja veľkí pápeži, že vkladanie posvätnej hostie do úst prijímajúceho bolo už minimálne v piatom storočí bežné, čo môžeme s istotou dokázať.

Klerikalizmus?

Nie je to ale forma klerikalizmu dovoliť kňazovi dotýkať sa svätej hostie a nedovoliť laikom urobiť to isté? Ale ani kňazi sa nesmú dotýkať Najsvätejšej sviatosti, iba ak to je nevyhnutné. V skutočnosti, okrem kňaza, ktorý celebruje samotnú omšu,  nikto iný prijímajúci sväté prijímanie, dokonca ani kňaz, ak bol medzi príjmajúcimi, to nemohol urobiť na ruku. A tak v tradičnej liturgickej praxi rímskeho obradu, ak kňaz asistoval pri omši (a nie celebroval) a ak chcel prijať sväté prijímanie, neurobil tak vlastnou rukou: prijal na jazyk. To isté platilo o biskupovi. To isté platilo o samotnom pápežovi.

Keď bol napríklad pápež svätý Pius X. v auguste 1914 na smrteľnej posteli a sväté prijímanie mu priniesli ako viatikum, neprijímal a nesmel prijímať na ruku: prijímal na jazyk podľa zákona a praxi katolíckej cirkvi.

Toto potvrdzuje základný bod: Pre zachovanie úcty nesmie dochádzať k ŽIADNEMU zbytočnému dotýkaniu sa Svätej Hostie. Je zrejmé, že je niekto potrebný, kto bude rozdávať Chlieb života. Nie je však potrebné robiť z každého muža, ženy a dieťaťa vlastného eucharistického vysluhovateľa a znásobovať manipuláciu a tak zväčšovaťnebezpečenstvo spadnutia a straty odrobiniek. Ani tí, ktorých ruky boli špeciálne posvätené, aby sa mohli dotýkať Najsvätejšej Eucharistie, teda kňazi, to nesmeli robiť zbytočne.

Námiekty voči prijímaniu na ruku

I. Pôvod

Pôvod súčasnej praxe prijímania na ruku v západnom kresťanstve možno hľadať v protestantskej revolúcii alebo „reformácii“. Niektorí budú tvrdiť, že to bolo znovuzavedenie predtým univerzálnej a ctihodnej praxe. Touto myšlienkou sa budeme zaoberať nižšie. Ale aj keby to bolo tak, že to bola predtým prax v Katolíckej cirkvi, jej zavedenie v šestnástom storočí bolo sotva ortodoxné. Bolo to skôr stelesnenie popretia skutočnej prítomnosti, ako ju učil Kristus a Jeho Cirkev, a reality katolíckeho kňazstva. Bol to liturgický dôsledok pedchádzajúcej herézy

Je dobre známe, že prijímanie na ruku sa začalo šíriť začiatkom 60. rokov 20. storočia v katolíckych kruhoch v Holandsku. Začalo to teda ako napodobňovanie protestantských praktík, alebo prinajmenšom ako „falošný archeologizmus“, adorovanie (domnelých) praktík starovekej cirkvi. To zahŕňalo prehliadanie (alebo popretie) pravdy a rozvoja katolíckej eucharistickej náuky do stále jasnejšej a explicitnejšej podoby. Zahŕňalo to odmietnutie toho, čo nám bolo v skutočnosti odovzdané v organickom rozvoji liturgie. A bol to prípad nehorázneho vzdoru a neposlušnosti cirkevnému právu a cirkevnej vrchnosti.

Túžba po tejto praxi nevychádzala ani z najvyššej autority Cirkvi, ktorá bola proti nej, ani z radov Kristových veriacich (ktorí sa podľa definície pevne držia viery v transsubstanciáciu), ktorí o túto prax NIKDY nežiadali. Vychádzalo to skôr z nejakého stredného cirkevného manažmentu, a najmä liturgického establišmentu. A to typickým revolučným spôsobom.

Keď prišiel čas začať nátlak na prax v Severnej Amerike, použité prostriedky neboli vždy čestné. V skutočnosti išlo o podvod alebo prinajmenšom dezinformácie. Je lepšie neprať špinavé prádlo na verejnosti, ale ak by chcel niekto spochybniť, že veci boli takto, môže mať k dispozícii bohatú dokumentáciu. Dá sa to zhrnúť tak, že praktizovanie prijímania na ruku pochádza v modernej dobe z herézy a neposlušnosti. Nie je to to, čo by Duch Svätý prinášal ako nejakú vytúženej liturgickú „zmene“. Možno však, že tu pôsobil iný duch.

II. Úlomky

Ak sa pozrieme na prax vkladania svätej Hostie do ruky prijímajúceho, hneď nám napadne jedna dogma Cirkvi: Kristova eucharistická prítomnosť sa začína vo chvíli konsekrácie a trvá, kým existujú eucharistické spôsoby. Kristus je prítomný celý a celistvý v každom spôsobe a celý a celistvý v každej z ich častí tak, že lámanie chleba nerozdeľuje Krista.[Pozn. 205: Porov. Tridentský koncil: DS 1641.] (CCC, 1377)

Rímsky katechizmus to vyjadril takto: Kristus, celý a celistvý, je obsiahnutý nielen v oboch spôsoboch, ale aj v každej častici oboch sposobov. „Každý“, hovorí svätý Augustín, „prijíma Krista Pána a On je celý v každej časti. Nezmenšuje sa tým, že sa dáva mnohým, ale dáva seba samého celého a celistvého každému.... Telo nášho Pána je celé a úplné obsiahnuté aj pod najmenšou čiastočkou chleba."

Preto treba týmto fragmentom venovať veľkú úctu, rešpekt a starostlivosť. Prečo chceme tak nesmierne znásobiť počet osôb, ktoré manipulujú s posvätnou hostiou, z ktorých niektorí sú nemotorní, alebo nevidia dobre, alebo ich to nezaujíma, alebo nevedia atď. tak že čiastočky svätej hostie zostávajú na ich rukách, dopadajú na ich odev a na podlahu? Pre tých, ktorí veria so živou vierou,   stačí na ukončenie prijímania do ruky už len táto otázka: „A čo tie odrobinky?“

III. Kto podporuje prijímanie na ruku?

Tí, z liturgického mainstreamu (a ich nasledovníci), ktorí podporujú prijímanie na ruku, sú tí istí ľudia, ktorí majú vo všeobecnosti vo majú odpor k uctievaniu Pána v Najsvätejšej Eucharistii, a najmä k ustavičnej adorácii. Silný dôraz na osobnú, telesnú skutočnú prítomnosť Krista, nášho Boha, pri svätom prijímaní nie je niečím, čím by sa moderní liturgisti vyznačovali. V skutočnosti od toho dokonca odrádzajú. "Naša pozornosť sa má venovať SPOLOČENSTVU...", hovoria.

Dalo by sa o týchto skresľovačoch (poznajúcich a nevedomých) Tradičnej doktríny a omšovej praxe povedať, že sú vinní, slovami GK Chestertona, „...modloslužobou prechodného zabudnutia toho ULTIMÁTNEHO". ..“ Zdá sa, že to sedí na propagátorov prijímania do ruky, ktorí nemajú radi a odrádzajú od tradičného spôsobu prijímania. Prečo?

IV. Prijímanie do ruky je nenáležité.

Vložiť svätú hostiu do ruky človeka neznamená dať mu sväté prijímanie. Sviatosť svätého prijímania spočíva v jedení chleba života. Skôr sa tu deje to, že každý, kto prijme Svätú hostiu do ruky, si potom sám sebe podáva sväté prijímanie. Každý človek sa stáva svojim vlastným vysluhovateľom prijímania. Tým sa služba kňazov (a diakonov) ako vysluhovateľov svätého prijímania zatemňuje alebo dokonca ruší. Ktosi navrhol, že túto prax treba premenovať na „spoločné ručné sebapríjmanie“.

Prijímanie do ruky je tiež priveľmi ležérne. Aké jedlá jeme rukami? V našej kultúre je to často rýchle občerstvenie,  jedlo, ktorému človek nevenuje žiadnu pozornosť. Popcorn jeme rukami a nevenujeme mu pozornosť, zatiaľ čo naše oči sú upreté na filmové plátno. Na párty si doprajeme nejaké jednohubky a zároveň sa s niekým rozprávame. Zdá sa veľmi nerozumné spájať takýto spôsob prijímania s Najsvätejšou Eucharistiou.

V. Ovocie

Budme k sebe dôsledne úprimní. Naozaj táto prax POSILNILA a Objasnila našu vieru v skutočnú prítomnosť? Viedlo to k VÄČŠEJ modlitbe, láske a bratskej dobročinnosti? Sme ako ľudia stále viac ohromovaní a uchvacovaní k väčšej zbožnosti a úcte tým, že berieme Pánovo Telo do svojich rúk? Nezdá sa.  Zdá sa skôr, že prijímanie na ruku musí mať svoj podiel viny na strate viery v skutočnú prítomnosť medzi katolíkmi. Väčšina z nás pozná Gallupov prieskum, ktorý zistil, že viac ako 72 % „katolíkov“ v USA už neverí v skutočnú prítomnosť. Nie sú dôvody predpokladať, že situácia v Európe je lepšia. A pri tom popieranie tejto základnej Cirkevnej dogmy vedie k automatickej exkomunikácii.

VI. Bolo to univerzálne?

Ako dôkaz, že prijímanie na ruku bolo kedysi „všeobecnou praxou“, zvykne sa citovať konkrétny text sv. Cyrila Alexandrijského o tom, ako by sme si mali postaviť trón z rúk, aby sme prijali Kráľa. Čo sa však zvyčajne nehovorí je to, čo by si mohol overiť každý spoľahlivý patrista: TENTO TEXT JE POCHYBNÉHO PÔVODU. V skutočnosti je pravdepodobnejšie, že pochádza od nestoriánskeho biskupa. Ďalej máme OVERENÉ texty Leva Veľkého, Gregora Veľkého, sv. Bazila a mnohých ďalších, ktoré dokazujú presný opak.

VII. Posledná večera

Ale určite prijímali apoštoli pri poslednej večeri prijímanie na ruku? Predpokladá, že to tak bolo. Netreba ale zabúdať na tradičnú praktiku blízkovýchodnej pohostinnosti, ktorá sa v Ježišových časoch uskutočňovala a ktorá tam STÁLE existuje: Hostiteľ kŕmi hosťa vlastnou rukou, pričom sa hosťovi vkladá symbolické sústo do úst. A máme o tom aj biblické dôkazy: Náš Pán namočil kúsok chleba do vína a dal ho Judášovi. Vložil toto mokré sústo do Judášovej ruky? To by bolo, dosť nepohodlné, a hlavne pre ľudí, ktorí toľko dbali na čistotu a obrady pri stolovaní, dosť nevhodné. Nebolo toto gesto pohostinnosti, o ktorom sa hovorilo vyššie?

Ľudia PREDPOKLADAJÚ, že apoštoli pri poslednej večeri prijímali tak, ako DNES jeme my. Dôkazy o kultúre v časoch apoštolov naznačujú presný opak. Prečo teda nepredpokladať, že Ježiš a apoštoli zachovávali zvyky svojej vlastnej kultúry a nie našej o tisíc rokov mladšej? Existujú teda dôkazy o tom, že  podával apoštolom do rúk a oni prijímali sami? Neexistujú, je to len predpoklad.

VIII. Biblické ohľady

Vo svätom prijímaní prijímame Slovo, ktoré sa stalo Telom. Keď Ezechiel prijal Božie slovo úžasným, no menším spôsobom ako my, bolo to takto:


Ty teda počuvaj, čo ti hovorím: Nebuď odbojný ako ten odbojný dom, otvor si ústa a zjedz, čo ti ja dám." Díval som sa a hľa, oproti mne vystretá ruka a v nej zvitok knihy. I riekol mi: "Syn človeka, zjedz, čo máš poruke, zjedz tento zvitok, potom choď a hovor k domu Izraela!  A keď som otvoril ústa, dal mi zjesť ten zvitok.  I riekol mi: "Syn človeka, nakŕm si vnútro a naplň si útroby týmto zvitkom, ktorý ti ja dávam." Zjedol som ho teda a bol mi v ústach sladký ako med (Ez. 2:1,8,9; 3:13)

Nehovorí sa, že prorok natiahol ruku, ale že otvoril ústa. A nie je to veľmi náležité, keďže slovo máme dostávať ako malé deti, či už ide o chlieb učenia alebo o chlieb zostupujúci z neba?

Na inom mieste, v žalme s jasným, prorockým, eucharistickým podtextom, ktorý sa používa v Ofíciu Božieho tela, nám Pán hovorí: "Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý som ťa vyviedol z egyptskej krajiny. Otvor  dokorán svoje ústa a ja ich naplním... Ale Izrael budem kŕmiť najlepšouu pšenicou a sýtiť medom zo skaly.“

"Naplním ich...," nie "naplníte si ich sami." Pravdaže, toto samo osebe nie je dôkazom. Ale ukazuje nám to určitým smerom.

IX. Matka Tereza z Kalkaty

Otec George William Rutler v homílii na Veľký piatok v roku 1989 povedal:

„Poviem vám tajomstvo, keďže máme spolu len tisíc blízkych priateľov, a tiež preto, že máme pri sebe Misionárky lásky, ktoré Duch Svätý poslal do sveta, aby boli odhalené tajomstvá mnohých sŕdc. Kedysi dávno som slúžil omšu a kázal pre ich Matku, Matku Terezu z Kalkaty, a po raňajkách sme sa dosť dlho rozprávali v malej miestnosti. Zrazu som sa pristihol, že sa jej pýtam (neviem prečo):

"Matka, čo je podľa teba najhorší problém na dnešnom svete?"

Viac ako ktokoľvek iný by dokázala vymenovať dostatok kandidátov: hlad, mor, choroby, rozpad rodiny, vzburu proti Bohu, korupciu médií, svetový dlh, jadrovú hrozbu atď. Okamžite odvetila:

"Kamkoľvek idem na celom svete, najsmutnejšie mi je sledovať, ako ľudia prijímajú sväté prijímanie na ruku."


ZÁVER

Svätý Tomáš Akvinský nám pripomína, že úcta vyžaduje, aby sa Najsvätejšej sviatosti dotýkalo len to, čo bolo posvätené. Krstom bol kresťan zasvätený prijať Pána vo svätom prijímaní, ale nie rozdávať posvätnú hostiu iným alebo sa jej zbytočne dotýkať.

„Dotýkať sa svätých spôsobov a rozdávať ich vlastnými rukami je výsadou ordinovaných, ktorá svedčí o aktívnej účasti na službe Eucharistie“ (Dominicae Cenae, 11).

Jediní, ktorí príjmali vždy postojačky a s natiahnutými rukami, boli od začiatku ariáni, ktorí tvrdohlavo popierali Kristovo Božstvo a ktorí v Eucharistii nevideli nič viac ako prostý symbol „zjednotenia“, s ktorý je možné zaobchádzať podľa ľubovôle. Milióny súčasných katolíkov vrátane mnohých prelátov a kňazov prakticky konvertovali na arianizmus, veľkú herézu trvajúcu od štvrtého do siedmeho storočia.




[1] ses. 13, c. 8:  In sacramentale autem sumptione semper in Ecclesia Dei mos fuit, ut laici a Sacerdotibus Communionem acciperent; Sacerdotes autem celebrantes seipsos communicarent: qui mos, tamquam ex traditione Apostolica descendens, jure, ac merito retinere debet.

[2] "Hoc enim ore sumiter quod fide creditur." Serm. 91,3

[3] Akoby som povedal: "Nie je ťažký hriech vynechať v nedeľu svätú omšu, ak sa človek musí starať o chorého." Z toho vyplýva (čo už vieme), že ak neexistuje taká ospravedlňujúca príčina, bol by to ťažký hriech.


17. 12. 2021

Požehnanie Traditionis Custodes
Robert Morrison


Verní katolíci z dobrého dôvodu odmietli Františkove motu proprio Traditionis Custodes ako nespravodlivý a podlý útok na tridentskú omšu a na katolíkov, ktorí ju milujú. Neexistuje žiadny legitímny spôsob, ako interpretovať motu proprio zo 16. júla 2021 v priaznivom svetle, a tí, ktorí sa o to pokúšajú, sa vo všeobecnosti správajú ako nepriatelia Katolíckej cirkvi. Napriek tomu vieme, že Boh môže i zo zla urobiť dobro a preto dopustil Tradtionis Custodes aby z neho vzišlo dobro tým, ktorí Ho milujú a snažia sa byť svätými (Rimanom 8:28).

Aby sme odhalili a docenili skryté požehnania Traditionis Custodes, musíme ho vidieť v kontexte celkového boja o omšu a vieru, ktorý zúri od Druhého vatikánskeho koncilu. National Catholic Register priniesol vyjadrenie arcibiskupa Arthura Roche zo 14. novembra 2021. Arcibiskup hovorí o motu proprio a odhaľuje niečo z motivácie, ktorá za ním stojí:

Ecclesia Dei pápeža Jána Pavla II. a Summorum Pontificum Benedikta XVI. „boli vydané, aby povzbudili lefebvristov predovšetkým k návratu k jednote s Cirkvou,“ povedal arcibiskup Roche, a FSSPX označil menom jej zakladateľa, arcibiskupa Marcela Lefebvra. „Je zrejmé, že Traditionis custodes hovorí: Dobre, tento experiment nebol úplne úspešný. A tak sa vráťme k tomu, čo od Cirkvi požadoval [Druhý vatikánsky koncil]", povedal prefekt Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí.

Ak, ako hovorí Roche, Ecclesia Dei Afflicta a Summorum Pontificum mali za cieľ „povzbudiť lefebvristov . . . vrátiť sa k jednote s Cirkvou,“ tak mohli byť cukrom, kým Františkovo motu proprio je určite bičom. V každom prípade, vyhlásenie arcibiskupa Roche odhaľuje základný kontext Traditionis Custodes z rímskeho uhla pohľadu.

Perspektívu arcibiskupa Rochea môžeme doplniť stanoviskom bývalého generálneho predstaveného FSSPX biskupa Bernarda Fellaya z roku 2007 K Summorum Pontificum Benedikta XVI.

„V pápežovi Benediktovi XVI. je jasná túžba potvrdiť kontinuitu medzi Druhým vatikánskym koncilom a omšou, ktorá z neho vzišla a dvojtisícročnou tradíciou. Toto popretie zlomu, ktorý vyvolal posledný koncilo – ktoré prezentoval [Benedikt] už vo svojom prejave ku kúrii 22. decembra 2005 – ukazuje, že to, čo je v stávke v rozhovoroch medzi Rímom a Kňazským spoločenstvom sv. Pia X., je v podstate doktrinálne. Z tohto dôvodu nepopierateľný krok vpred, ktorý dosiahlo motu proprio v liturgickej oblasti, musia nasledovať – po stiahnutí dekrétu o exkomunikácii – teologické diskusie."

V diskusiách medzi FSSPX a Rímom o tridentskej omši boli vždy prítomné aj otázka liturgická, aj otázka doktrinálna. Jasne to môžeme vidieť na stretnutí arcibiskupa Lefebvra a novozvoleného pápeža Jána Pavla II. v roku 1978, ako ho opísal biskup Tissier de Mallerais:

„18. novembra z iniciatívy kardinála Siriho prijal nový pápež arcibiskupa, ktorý povedal, že je pripravený „prijať koncil vo svetle tradície“, výraz, ktorý použil sám pápež Ján Pavol 6. novembra: Koncil treba chápať vo svetle celej svätej Tradície a na základe stáleho učiteľského úradu svätej Cirkvi.“ Pápež povedal, že je šťastný a problém slávenia starej omše vidí len ako disciplinárnu otázku. Potom kardinál Franjo Šeper, ktorého si pápež zavolal, zvolal: ‚Pozor, Svätý Otče, z tejto omše urobia vlajku!‘“

A kým bol Ján Pavol II vtedy naklonený povoliť tridentskú omšu na základe toho, že to bola disciplinárna otázka, kardinál Šeper varoval, že zachovanie tridentskej omše u FSSPX bude zástavou, ktorá privedie ostatných, aby sa pripojili k hnutiu za zachovanie celej katolíckej tradície.

Ako sa teda vedie boj o Tradíciu? 

Arcibiskup Lefebvre veril a učil to, čo Cirkev vždy verila a učila. Na jeho hrobe sú výstižné slová apoštola sv. Pavla: „Tradidi quod et accepi“ (Odovzdal som to, čo som prijal) (1. Korinťanom 15:3). Pápeži z obdobia pred II. vatikánskym koncilom varovali pred tými, ktorí sa pokúšali zaviesť liberálne a modernistické omyly do cirkevného učenia a arcibiskup tieto varovania poslúchol. Ako všetci seriózni katolíci, arcibiskup Lefebvre chápal absolútnu nevyhnutnosť varovania svätého Pavla Galaťanom: „Ale keby sme vám hlásali my alebo aj anjel z neba iné evanjelium, ako sme vám hlásali, nech je prekliaty! Ako sme už povedali, aj teraz znova hovorím: Ak by vám niekto hlásal iné evanjelium ako to, ktoré ste prijali, nech je prekliaty! (Galaťanom 1:8)

Na druhej strane frontu Ján Pavol II. veril v „živý charakter tradície“, ktorý umožňoval dramatické úpravy viery. Okrem neustále sa zhoršujúcich sexuálnych škandálov bol takmer každý aspekt krízy, ktorú teraz v Cirkvi pozorujme, prítomný už v roku 1988 - teda v roku keď sa arcibiskup Lefebvre rozhodol vysvätiť štyroch biskupov. V článku z 21. marca 2011 k blahorečeniu pápeža Jána Pavla II. (https://www.remnantnewspaper.com/2011-0331-statement-of-reservations-beatification.htm) možno nájsť príklady niekoľkých problémov pontifikátu Jána Pavla II., ktoré už vtedy boli také zlé, ako sú teraz za Františka. Najzásadnejší rozdiel je ale v tom, že zatiaľ čo Ján Pavol II. prispieval k šíreniu falošného náboženstva rúškom údajnej zbožnosti – dokázal napríklad, že bozkávanie Koránu vyzeralo zbožne – František má teraz za úlohu prezentovať falošné náboženstvo svetu, ako groteskné majstrovské dielo Satana a jeho globalistických prisluhovačov.

Ak by arcibiskup Lefebvre zomrel, alebo sa rozhodol vzdať sa boja ešte pred vysvätením biskupov, Rím by s radosťou skonfiškoval jeho „vlajku tradície“ a len málokto (alebo nikto) z nás by mal to veľké požehnanie zúčastniť sa tridentskej omše dňa pravidelne. Arcibiskup by sa vyhol exkomunikácii, ale prišli by sme o omšu, ktorú milujeme. Katolíci môžu mať pochybnosti o mnohých krokoch arcibiskupa i FSSPX, ale tradičnú omšu máme len preto, pretože on bol ochotný sa nesmierne obetovať - za omšu aj za integritu viery.

Napriek tomu nám vo všeobecnosti záleží viac na prístupe k tridentskej omši ako na našej schopnosti slobodne bojovať proti bludom, ktoré arcibiskup Lefebvre tak dobre videl. Okrem Satana sa však nepriatelia Cirkvi zaujímajú o omšu pravdepodobne len do tej miery, do akej predstavuje vlajku pravého katolicizmu, ktorý je prekážkou ich protikatolíckym a globalistickým programom. Mnohí z týchto nepriateľov si na základe skúseností uvedomili, že tridentská omša nakoniec vedie duše k tomu, aby sa postavili proti Duchu Druhého vatikánskeho koncilu, ale už po niekoľko desaťročí sú ochotní vymeniť prístup k omši za ústupky alebo mlčanie. Pre nich je to jednoduchá súvaha nákladov a výnosov a až do Traditionis Custodes bolo pre nich povolenie tridentskej omše jasným benefitom.

A preto, keby nebolo zvrátenej túžby Ríma roztrhať zástavu tradičného katolicizmu, ktorú drží FSSPX, neexistovala by žiadna Ecclesia Dei Afflicta ani Summorum Pontificum, ktoré umožnili väčší prístup k tridentským omšiam mimo FSSPX. V tomto zmysle pociťujeme veľkú stratu, ktorú spôsobilo Tradionis Custodes len preto, že vytrvalosť FSSPX v nesení vlajky predkoncilnej doktríny podnietila Rím, aby udelil katolíkom mimo FSSPX väčší prístup k tridentskej omši. Ak by FSSPX z tejto bitky vycúvalo, rímski nepriatelia tradície by stratili motiváciu mávať návnadou tridentskej omše, ktorá má odlákať duše od FSSPX. Môžeme (a mali by sme) kričať zo striech, že tridentská omša nebola nikdy zrušená, ale realita je taká, že v Ríme si spočítali náklady a výnosy a František a jeho spolupracovníci už nevidia benefit v trpení tridentskej omše. Naša úloha a zodpovednosť je prijať Božiu milosť a vidieť to tak, ako to je, a reagovať so svätosťou a horlivosťou, ktorá rozbije ich diabolské kalkulácie.

To nás privádza ku skrytým požehnaniam Traditionis Custodes. 
Mnohí komentátori si všimli, že Traditionis Custodes opúšťa predstavu, že medzi Druhým vatikánskym koncilom a tradičnou katolíckou vierou existovala niekedy kontinuita. Táto jasnosť je sama osebe veľkým požehnaním, no môžeme vidieť aj iné. Ako hovorí o. Davide Pagliarani, generálny predstavený SSPX, vo svojej reakcii z 23. júla 2021 na Traditionis Custodes (https://sspx.org/en/news-events/news/letter-father-pagliarani-about-motu-proprio-“traditionis -custodes”-67623), Boh to dovolil pre naše dobro: “Keďže to všetko dovolil Všemohúci Boh, je to určite pre väčšie dobro.”

Toto požehnanie môžeme vidieť najmenej piatimi spôsobmi: väčšie docenenie tridentskej omše; príležitosť zvoliť si katolícku vieru s väčšou vernosťou; oveľa väčšia istota, ako mal arcibiskup Lefebvre v roku 1988, že robíme správne; zdôraznenie toho, čoho sa nepriatelia najviac obávajú; a spojenie so zjaveniami z Fatimy a Akity.

Väčšie docenenie tridentskej omše.

O. Pagliarani napísal o spôsobe, akým nám táto skúška umožňuje lepšie oceniť hodnotu omše:

„V prvom rade pre nás samých, ktorí máme to nezaslúžené šťastie poznať tridentskú omšu a ktorí z nej môžeme brať úžitok! Vlastníme poklad s hodnotou, ktorú si nie vždy dostatočne vážime, a ktorú možno uchovávame až príliš len z obyčajného zvyku. Keď je niečo vzácne ohrozené alebo sa tým  opovrhuje, vždy začneme lepšie vnímať jeho skutočnú hodnotu. Nech tento ‚šok‘, vyvolaný tvrdosťou oficiálnych textov zo 16. júla, slúži na obnovenie, prehĺbenie a znovuobjavenie nášho puta k tridentskej omši! Táto omša – naša omša – musí byť pre nás skutočne ako drahocenná perla v evanjeliu, pre ktorú sme pripravení zriecť sa všetkého, pre ktorú sme pripravení všetko predať. Kto nie je pripravený preliať svoju krv za túto omšu, nie je hoden sláviť ju! Kto nie je pripravený vzdať sa všetkého, aby ju ochránil, nie je hoden zúčastniť sa na nej!

Týka sa to nielen tých, ktorým Traditionis Custodes (zatiaľ) neprerušilo radosť z tejto omše, ale aj tých, ktorí si teraz musia uvedomiť, že ju môžu kedykoľvek stratiť. Ak tridentskú omšu vnímame ako „perlu veľkej ceny“, vieme sa lepšie rozhodnúť, koľko sme ochotní obetovať, aby sme ju mohli navštevovať častejšie. „Kto nie je pripravený preliať svoju krv za túto omšu, nie je hoden sláviť ju! Kto nie je pripravený vzdať sa všetkého, aby ju ochránil, nie je hoden zúčastniť sa na nej!

Príležitosť zvoliť si katolícku vieru s väčšou vernosťou.

O. Pagliarani tiež opísal, ako nás Traditionis Custodes núti prijať katolícku vieru ešte úplnejšie:

„Náš požehnaný Pán má určite na mysli nejaký iný cieľ, keď dovolil tento nový útok na tridentskú omšu. Nikto nemôže pochybovať o tom, že v posledných rokoch mnohí kňazi a veriaci objavili túto omšu a že vďaka nej sa im odkryl nový duchovný a morálny horizont, otvorili sa dvere k posväteniu ich duší. Najnovšie opatrenia prijaté proti omši prinútia tieto duše vyvodiť všetky dôsledky z toho, čo spoznali: teraz si musia vybrať – so všetkými prvkami rozlišovania, ktoré majú k dispozícii – to, čo je potrebné pre každé dobre formované katolícke svedomie. Mnohé duše sa ocitnú pred dôležitou voľbou, ktorá ovplyvní ich vieru, pretože – a povedzme to ešte raz – svätá omša je najvyšším vyjadrením doktrinálneho a morálneho univerza. Ide teda o to zvoliť si katolícku vieru v jej celistvosti a prostredníctvom nej, zvoliť si nášho Pána Ježiša Krista s jeho krížom, jeho obetou a jeho univerzálnym kraľovaním. Ide o to, vybrať si Jeho drahocennú Krv, napodobniť Ukrižovaného a nasledovať Ho až do konca s úplnou, prísnou a koherentnou vernosťou.“

Veľa kritikov Traditionis Custodes sa sústredilo na myšlienku, že väčšina z „obetí“ tohoto motu propria nikdy nespochybňovala Druhý vatikánsky koncil. Stále viac sa však ukazuje, že za veľkú krízu v Cirkvi a vo svete môže samotný Druhý vatikánsky koncil. Františkovo motu proprio by malo podnietiť katolíkov, aby čelili skutočnosti, že to sú práve niektoré kľúčové dokumenty z Druhého vatikánskeho koncilu, ktoré sú bez ťažkostí používané na podporu protikatolíckych iniciatív, ktoré pustošia Cirkev už šesťdesiat rokov. Ján Pavol II. postavil svojou Ecclesia Dei Afflicta tradičných katolíkov proti sebe; využime príležitosť, ktorú nám ponúka Františkovo Traditionis Custodes, a spojme sa v rozhodnej obrane omše a nefalšovanej katolíckej viery proti skutočným nepriateľom Kristovho mystického tela.

Máme väčšiu istotu ako v roku 1988.

Keď arcibiskup Lefebvre v roku 1988 urobil svoje zásadné rozhodnutie, uvedomoval si obrovskú zodpovednosť, ktorú mal za svoju vlastnú spásu a za dobro Cirkvi. Hoci arcibiskup urobil svoje rozhodnutie s veľkým pokojom a kľudom, vediac, že ​​„plní Božiu vôľu“, ako to opísal biskup Tissier de Mallerais v Životopise Marcela Lefebvra, vieme, že tomu rozhodnutiu predchádzalo veľké súženie.

Z našej strany je rozhodnutie oveľa jednoduchšie – chceme urobiť všetko, čo je v našich silách, aby sme zostali úplne katolíkmi, alebo nie? Chceme robiť kompromisy, keď je tak jasné, že František a jeho protikatolícki spolupracovníci potrebujú, aby sme podporili Ducha Druhého vatikánskeho koncilu a mlčali o jeho omyloch? Skôr sa zdá, že nebudeme mať žiadne ospravedlnenie, ak sa nedokážeme držať pravdy a nezaútočíme na blud, nech to stojí čokoľvek. Ak v tejto chvíli urobíme všetko, čo je v našich silách, aby sme zostali katolíkmi – ak prijmeme tridentskú omšu a pravú katolícku vieru – môžeme sa nakoniec ocitnúť v „exkomunikácii“ od Františka a jeho spolupracovníkov. Ale oni už v mnohých ohľadoch exkomunikovali aj Nášho Pána a Jeho Pravdu, takže by sme nemali byť pohoršení, ak je toto aj našou odmenou za vernosť tajomnému Kristovmu telu.

Zdôrazňenie toho, čoho sa nepriateľ skutočne bojí.

Z tohto útoku na pravý katolicizmus sa môžeme tiež poučiť. Ak František a jeho spolupracovníci považujú za potrebné brániť Druhý vatikánsky koncil a odohnať tých, ktorí milujú tridentskú omšu, je to určite preto, že si uvedomujú, že ich úspech závisí od šírenia bludov, ktoré sú tak očividné v Duchu Druhého vatikánskeho koncilu. Tým, že Boh dovolil toto zlo, nám dovolil vidieť zbrane, ktoré musíme použiť, keď sa tento boj zostruje.

Spojenie s Fatimou a Akitou. 
V texte Christophera Ferraru  (https://www.remnantnewspaper.com/Archives/2009-0531-ferrara-fatima_and_akita.htm) nachádzame detail, ktorý nám poskytuje ešte pádnejší dôvod vnímať budíček Traditionis Custodes ako nevyčísliteľné požehnanie:

V [Tajomstvo stále skryté] dokazujem, že bývalý kardinál Ratzinger, ktorý sa o zjaveniach z Akity osobne v Ríme rozprával s biskupom Itom, povedal Howardovi Deeovi, bývalému filipínskemu veľvyslancovi vo Vatikáne, že Fatimské posolstvo a Posolstvo Akity je „v podstate to isté.“ V takom prípade by sa dalo očakávať, že vo fatimskom posolstve nájdeme niečo „v podstate rovnaké“ ako v posolstve z Akity z 13. októbra 1973. Stalo sa to na výročie fatimského slnečného zázraku."


Ak je to pravda, pozrime sa čo hovorí posolstvo z Akity, aby sme lepšie pochopili časť tretieho fatimského tajomstva, ktoré zostáva skryté. Tu je posolstvo Akity:


„Ako som vám povedala, ak ľudia nebudú činiť pokánie a nepolepšia sa, Otec uvalí na celé ľudstvo hrozný trest. Bude to trest väčší ako potopa, aký človek nikdy predtým nevidel. Oheň bude padať z neba a vyhladí veľkú časť ľudstva, dobrých aj zlých, pričom neušetrí ani kňazov, ani veriacich. Tí, čo prežili, sa ocitnú v tak bezútešnešnom stave, že budú závidieť mŕtvym. Jediná zbraň, ktorá vám zostane, bude ruženec a znamenie, ktoré zanechal môj Syn. Každý deň odriekajte modlitby ruženca. S ružencom sa modlite za pápeža, biskupov a kňazov. Dielo diabla prenikne aj do Cirkvi takým spôsobom, že uvidíte kardinálov proti kardinálom, biskupov proti iným biskupom. Kňazi, ktorí ma uctievajú, budú opovrhovaní a povstanú proti nim ich spolubratia... kostoly a oltáre budú vyplienené, Cirkev bude plná tých, ktorí prijímajú kompromisy a démon bude tlačiť na mnohých kňazov a zasvätené duše, aby opustili službu Pánovi. Démon bude obzvlášť nezmieriteľný voči dušiam zasväteným Bohu. Myšlienka na stratu toľkých duší je príčinou môjho smútku. Ak bude počet a závažnosť hriechov narastať, už nebudú viac odpustené.“

Aký kompromis by mohol byť jasnejší ako ten, ktorý nám František predkladá v Traditionis Custodes? Buď nasledujeme náboženstvo, ktoré verili a praktizovali svätí, alebo falošné náboženstvo, ktoré nám dalo Pachamamu a je definované predovšetkým svojou opozíciou voči skutočnému katolicizmu. A ak poslúchneme Františkove nespravodlivé požiadavky, opustíme tridentskú omšu a budeme mlčať o bludoch, ktoré sužujú mystické telo Kristovo, neopúšťame „ Pánovu službu?" Držme sa radšej tridentskej omše, postavme sa so zvýšenou silou proti Duchu Druhého vatikánskeho koncilu, modlime sa zbožne ruženec a modlime sa za obrátenie tých, ktorí nás prenasledujú.

My poznáme cestu, nech nám Panna Mária z Fatimy vyprosí milosť zostať v kurze. Panna Mária, Kráľovná neba, oroduj za nás!

16. 12. 2021

Môžu katolíci „rozlišovať a vzdorovať“?

Eric Sammons


"V duchu synovskej poslušnosti neposlúcham, odmietam a odporujem."

Hoci tieto odvážne, no paradoxné slová na adresu pápeža vyslovil anglický biskup z 13. storočia, dobre reprezentujú napätie, ktoré sa nachádza v dnešnom hnutí „Rozlišuj a  vzdoruj,“ ktoré mocnie v Katolíckej cirkvi. Uznávame, že František je legitímny pápež a že ako pápež je naším Svätým Otcom, ktorý si zaslúži našu poslušnosť. Zároveň však vzdorujeme tým aspektom jeho pontifikátu, ktoré sú v rozpore s apoštolskou tradíciou.

Je tento postoj „Rozlišovania a vzdoru“ (R&V) – postoj, ktorý je založený na paradoxe (niekto by povedal, že na protirečení) – skutočne katolícky?

Najprv si vyjasnime pojmy. R, „rozlišuj“, je jednoduché: znamená, že ľudia v tomto tábore uznávajú, že Jorge Bergoglio je súčasným a platným rímskym veľkňazom, ktorý vládne ako pápež František a ako taký má legitímnu autoritu nad Cirkvou, v zmysle ako to slávnostne formuloval  I.vatikánsky koncil. Toto odlišuje postoj R&V od troch ďalších skupín, ktoré sú tiež proti Františkovým aktivitám : tých, ktorí (1) veria, že v súčasnosti nemáme platného pápeža (sedevakantisti), (2)  tých, čo veria, že František materiálne, ale nie formálne zastáva úrad (sedeprivactionisti), a tých ( 3) čo veria, že Benedikt XVI. je stále platným pápežom (beneplenisti).

V, „vzdoruj“, je definované širšie. Mnohí konzervatívni katolíci navštevujúci Novus Ordo, ktorí niekedy kritizujú pápeža, by mohli spadať pod nálepku R&V. Táto nálepka je však zvyčajne nasmerovaná na tradicionalistov, ktorí voči nemu formulujú silnejšiu a konzistentnejšiu kritiku.

„Vzdorovať“ v podstate znamená postaviť sa proti celkovému programu pápeža Františka, ktorý obsahuje dnes dominujúce naratívy kultúrno-spoločensko-politických elít o otázkach, ako sú klimatické zmeny, COVID-19, migranti, islam, ekonomika, sexuálne menšiny atď a snaží sa marginalizovať tradičnú katolícku liturgiu a teológiu. Nie je to len vec príležitostnej kritiky nejakého Františkovho výroku, či akcie, ale odmietnutie Františkovej vízie Cirkvi.

Teraz, keď máme jasno v tom, čo znamená „rozlišovať a vzdorovať“, vyvstáva dôležitejšia otázka: Je toto legitímne stanovisko pre katolíka a najmä pre tradičného katolíka,? Koniec koncov, jedným zo základných kameňov katolicizmu je pápežstvo, tak ako môže byť tradičné „vzdorovať“ mužovi, o ktorom tvrdíme, že zastáva platne pápežský úrad?

Ako človek, ktorý spadá do tábora R&V, pripúšťam napätie premeniace z tohoto paradoxu. Keď som sa pred takmer 30 rokmi stal katolíkom, nikdy som si nepredstavoval, že budem tráviť toľko času nad diskutovaním o tom že sa pápež mýli v základných katolíckych otázkach, ako je účel a cieľ liturgie alebo morálna oprávnenosť trestu smrti. Hoci ma moji katolícki priatelia v tom čase ubezpečovali, že katolíci pápeža nezbožšťujú a on sa môže mýliť, nikdy som si nemyslel, že by sa naozaj mýlil.

Lenže katolík, ktorý má radosť alebo potešenie z toho, že pápež vedie ľudí na scestie, nie je veľmi dobrý katolík. „Rozlišovať a vzdorovačť“ znamená prežívať Veľký piatok, nie Veľkonočnú nedeľu.

Niektorí katolíci však namietajú, že R&V je vo svojej podstate anti-tradičné, pretože sa zdá, že odporuje spisom pápežov, najmä pápežov z konca 19. a začiatku 20. storočia, o úlohe pápeža v živote katolíka. Byť katolíkom podľa tohto názoru znamená oddane akceptovať všetky názory súčasného pápeža (a ak sú jeho názory v rozpore s predchádzajúcim katolíckym učením a praxou, potom buď  predchádzajúce učenie už neplatí, alebo  on nie je pápežom).

Tento pohľad však nezahŕňa celistvosť 2000-ročnej tradície. Predchádzajúce generácie katolíkov nepozerali na pápeža ako na katolícku verziu delfskéj veštkyne; videli ho ako nedokonalého človeka v dôležitej a nesmierne potrebnej funkcii. Nemali problém mu vzdorovať, ak konal v rozpore s prijatou tradíciou, pričom stále uznávali jeho vznešený úrad.

Samozrejme, základ pozície R&V pochádza zo Svätého písma. V  Liste galaťanom 2:11 nám svätý Pavol hovorí, že keď sa svätý Peter, náš prvý pápež, neprávom stránil spoločenstva s neobrezanými veriacimi, Pavol sa mu „postavil sa zoči-voči proti nemu, pretože si zaslúžil pokarhanie“. Apoštol pohanov neodmietol Petrovu autoritu, autoritu hlavy apoštolov, ale postavil sa proti nemu, keď Peter išiel proti evanjeliu.

Ďalší historický príklad R&V je zo života Roberta Grossetesteho, biskupa z Lincolnu (Anglicko) z 13. storočia. Grosseteste bol velikánom svojej doby, a hoci nebol nikdy kanonizovaný, po jeho smrti ho mnohí katolíci uctievali ako svätého a jeho príhovoru sa pripisovalo mnoho zázrakov. Nebol však len svätým mužom – bol popredným intelektom svojej doby a Roger Bacon bol jeho žiakom.

V roku 1253 nariadil pápež Inocent IV., aby uprázdnenú funkciu kanonika dostal jeho synovec. Biskup Grosseteste príkaz odmietol splniť. Napísal dlhý list pápežskému nunciovi, v ktorom vysvetlil svoje rozhodnutie, v ktorom uviedol:

Je dobre známe, že som ochotný poslúchať apoštolské príkazy so synovskou náklonnosťou, so všetkou oddanosťou a úctou, ale tým veciam, ktoré sú v protiklade s apoštolskými príkazmi, som so všetkou horlivosťou pre česť svojho otca odporujem ... v duchu synovskej poslušnosti neposlúcham, odmietam a odporujem (filialiter, et obedienter non obedio, contradico et rebello).[1]

Táto záverečná veta: „V duchu synovskej poslušnosti neposlúcham, odmietam a odporujem“ dobre vystihuje pozíciu R&V. Nasledovanie R&V je synovské a poslušné, pretože sa pridŕža doktrín a praktík viery, ktoré nám boli odovzdané od apoštolov. Uznáva pápeža ako legitímneho otca, ktorého treba za normálnych okolností poslúchať. Keď však pápež ide proti „apoštolským príkazom“, človek nemôže poslúchnuť a musí odmietnuť.

(V neskorších storočiach sa niektorí protestanti pokúšali tvrdiť, že Grosseteste bol jedným z nich, ale ako uvádza Katolícka encyklopédia z roku 1910: „To, že bol v maximálnej miere proti zneužívaniu pápežskej vlády, je isté, ale štúdium jeho listov a spisov už dávno vyvrátilo mýtus, že spochybňoval plena potestas pápežov.”)

Grosseteste však nie je jediným historickým príkladom takéhoto postoja k pápežstvu. Slávny arcibiskup z 10. storočia z Canterbury Sv. Dunstan raz exkomunikoval šľachtica, ktorý potom odišiel do Ríma, aby svoju exkomunikáciu zrušil. K zrušeniu došlo pravdepodobne prostredníctvom úplatku. Keď sa šľachtic vrátil do Anglicka, svätý Dunstan jednoducho ignoroval pápežovo zrušenie exkomunikácie a namiesto toho nariadil, aby bola ponechaná v platnosti. Svätý Dunstan uznával pápežovu celkovú autoritu, ale bránil sa tomuto jej nelegitímnemu uplatňovaniu.

Niektorí môžu namietať, že tieto historické príklady nie sú rovnaké ako dnešné pápežské omyly a nespravodlivé príkazy. Koniec koncov, žiadny stredoveký pápež, bez ohľadu na to, aký bol skorumpovaný, sa nikdy nepokúsil potlačiť tradičnú omšu alebo podkopať odvekú eucharistickú prax Cirkvi vo vzťahu k tým, ktorí sú v smrteľnom hriechu. Toto je pravda.

Napriek tomu si myslím, že ten princíp stále platí. V stredoveku neboli politika a náboženstvo oddelené entity – ak by ste sa postavili proti tomu, čo by sme nazvali „politickými“ príkazmi pápeža, mohli by ste byť veľmi dobre exkomunikovaní, čím by ste ohrozili svoju nesmrteľnú dušu. V stredovekom myslení existovalo tesné spojenie medzi politikou a náboženstvom, a tak odporovať pápežovi aj za niečo, čo dnes považujeme za politickú záležitosť, bolo teologickým postojom.

„Rozlišovať a vzdorovať“ je dnes opäť nevyhnutnou metódou, ktorá umožňuje katolíkovi žiť verne v Bohom ustanovenej Cirkvi, pričom nedovoľuje, aby ho jej ľudské aspekty zviedli na scestie. Nezachádza do duchovných slepých uličiek, ktoré spochybňujú legitimitu Cirkvi; ani nepodlieha antiintelektualizmu, ktorý chce vidieť čierne ako biele a hore ako dole.

Áno, v pozícii R&V existujú nebezpečenstvá. Odpor proti pápežovi sa môže ľahko stať odmietnutím pápeža, a teda praktickým protestantizmom. Nemôžeme zo seba urobiť pápežov, ktorí určujú, čo je a čo nie je legitímna katolícka doktrína a prax. Ale zároveň máme Tradíciu a máme ju z jediného dôvodu: aby sme vedeli, čo nám apoštoli odovzdali. Ak niektorý cirkevný vodca – vrátane pápeža – koná alebo učí spôsobom, ktorý je v rozpore s touto tradíciou, takémuto činu alebo učeniu možno a treba vzdorovať. Toto bolo vždy učením katolíckej cirkvi.

Preto verím, že „Rozlišovať a vzdorovať“ je jediným legitímnym postojom dnešného katolíka. Ale na praktickej úrovni by som povedal, že pre väčšinu laikov by bolo pohodlnejšie „Rozlišovať a väčšinou ignorovať“. Toto bol napokon názor katolíkov pred príchodom moderných masmédií. Stredoveký anglický roľník nevedel a bolo mu jedno, čo si pápež mysli o každej jednej veci – jednoducho žil svoj život prácou, rodinou, modlitbou a sviatosťami v kontexte svojho miestneho farského kostola. A hoci niektorí musia verejne vzdorovať veciam, ako sú pápežské príkazy odporujúce katolíckej tradícií, jednoducho žiť ako verný katolík bez neustáleho odkazovania na najnovšie pápežské rozhovory, prejavy a aktivity môže a malo by byť modusom operandi väčšiny dnešných katolíkov.



[1] Citované v „Anglická cirkev: Od dobytia Normanmi po nastúpenie Edwarda I.“ od W.R.W. Stephens (Macmillan and Co., Londýn, 1909), s. 242.


1. 12. 2021

 Prečo majú slobodomurári radi pápeža Františka?  3/3

Steve Skojec

47) Slobodomurárske nadšenie pre pápeža Bergoglia deklaruje aj časopis Lóža sv. Jána č. 9 F. & A.M. zo Seattlu (USA) vo vydaní z októbra 2015. Prvý starší dozorca tejto lóže, br. John Murray Louderback označil prejav pápeža Františka v Americkom kongrese za veľmi slobodomurársky:

Príhovor pápeža Františka na spoločnom zasadaní Kongresu mi pripadal veľmi slobodomurársky. Hovoril o univerzálnej pravde a chápaní Božej lásky k zemi a ľudstvu. Jeho posolstvo bolo nestranícke a nesektárske. Pápež František chápe, že ak zničíme matku zem, zničíme aj seba. Hovoril priamo s lídrami sveta o vzájomnom prepojení všetkého života. Prosil nás, aby sme podporovali a presadzovali spoločné dobro celého ľudstva. Pripomína mi to to slobodomurárske posolstvo. [1]

48) V novembri 2015 veľmajster Grande Oriente d’Italia Stefano Bisi adresoval otvorený a kontroverzný list arcibiskupovi z Ferrary-Comacchia, biskupovi Luigimu Negrimu, ktorý je známy svojím veľkým nepriateľstvom voči slobodomurárstvu. Zaujímavé je, že veľmajster hovoril o:

Veľkých a vážnych problémoch, ktoré v tejto dobe prenikajú a hýbu Svätou rímskou cirkvou, pričom tá by potrebovala sa na všetkých stranách viac koncentrovať na pastoračnú činnosť, aby pomohla ráznemu a reformačnému pôsobeniu samotného pápeža Františka. Nie je však moja úloha, nahrádzať v tomto biskupa alebo ukazovať Cirkvi cestu.[2]

Bisi však monsignorovi Negrimu „pastoračné“ lekcie predsa len dáva a využíva k tomu niektoré slávne slová pápeža Františka:

Jeho Svätosť pápež František pred časom so všetkou veľkou pokorou a veľkou pastoračnou silou svojho magistéria vyhlásil: „Kto som ja, aby som súdil? Ona [katolícka cirkev] však nemá najmenšie pochybnosti o súdení iných a o vynášaní súdov ex cathedra.[3]

49) V rozhovore zverejnenom online v  magazíne  In-Sight: Independent Interview-Based Journal v novembri 2015, kanadský  slobodomurár a bývalý policajt Jerry W. Kopp vyhlásili, že pápež Benedikt nenávidí slobodomurárov, zatiaľ čo pápež Bergoglio sa zdá byť iný. Povedal:

Povedal by som, že súčasný pápež – páči sa mi súčasný pápež František, jeho dispozícia a myslenie, ktoré má – a my, by sme sa s pravdepodobne zhodli. Je to preto, že je jezuita? Neviem. Chcel by som sa dozvedieť viac o pápežovi Františkovi. Nakoniec, možno, uvidíme, že niečo vyjde z jeho úradu, ťažko povedať, ale vedzte s istotou, že pápež Benedikt nás nemal rád.[4]

50) Dňa 3. decembra 2015 webová stránka „The Masonic Philosophical Society“ ocenila pápeža Františka za jeho ekologický záväzok voči životnému prostrediu. Zaujímavá je prvá veta článku, v ktorej je pápež František na samotnej slobodomurárskej stránke definovaný ako „radikálny agent zmeny“ 
:
Pápež František, svetový vodca viac ako jednej miliardy rímskych katolíkov, sa od svojho zvolenia v marci 2013 stal známym ako radikálny činiteľ zmien, najmä pokiaľ ide o environmentalizmus.[5]

51) V apríli 2016 webová stránka slobodomurárskej lóže Saint Vrain č. 23 v meste Longmont (Colorado) vyjadrila určitý optimizmus ohľadom možného zmierenia medzi Cirkvou a slobodomurármi, keďže pápež František v súvislosti so spolu žijúcimi pármi a rodinou trvá viac na aplikácií vlastného svedomia ako na vatikánskych normách či dogmách. Cirkev nesmie hádzať kameňom do svedomia.

Slobodomurársky autor sa pýta, či mnohé zmeny, ktoré urobil pápež František, nepripravujú cestu k prehodnoteniu postoja Cirkvi k slobodomurárstvu:

Je možné, že mnohé zmeny, ktoré pápež František urobil v Katolíckej cirkvi, vydláždili cestu k prehodnoteniu jej vlastnej opozície voči slobodomurárstvu? […] Pri pohľade na pápeža, ktorý ešte nie je v úrade dlho, môžete vidieť niekoľko ďalekosiahlych reforiem a úprav, ktoré už boli vykonané. Bolo by snáď až príliš predpokladať, že niekde v neskôr by tento pápež mohol uvoľniť zákaz slobodomurárstva?[6]

Pokiaľ ide o otázku sv. prijímania pre znovu zosobášených rozvedených, slobodomurár Fred Milliken (2016) dáva opatrne pozitívnu odpoveď:

Mohlo by to znamenať, že katolíckym slobodomurárom môže byť udelené právo prijímať sväté prijímanie a zastávať vedúce pozície laikov v Cirkvi? Zdá sa, že slobodomurárstvo teraz určite nie je na zozname desiatich zmien pápeža Františka, ktoré ešte len prídu. Ale ak nálada, dôraz na odklon od dktrinálnej čistoty pretrvá, potom možno môže dôjsť k nejakému zmiereniu medzi Cirkvou a slobodomurárstvom. A ak sa tak stane, budeme žiť v novej dobe pokoja a harmónie.[7]

52) 11. mája 2016 slobodomurár Barbosa Nunes (Grande Oriente do Brasil) priniesol nové slová chvály na múdrosť pápeža Františka.[8]

53) Po rozhovore pre noviny Il Resto del Carlino, v ktorom Monsignor Negri zopakoval kritické postoje voči slobodomurárstvu, bola 29. mája 2016 zverejnená odpoveď veľmajstra Stefana Bisiho (Grande Oriente d'Italia), v ktorej uviedol , okrem iného:

Biskup Svätej rímskej cirkvi, ktorý neúprosne zatvára dvere tomu, čo považuje len a výlučne za nepriateľa, ktorého treba zabiť, alebo za absolútne zlo, a tak dokonca útočí na evanjelium a jubilejný rok milosrdenstva, ktoré chce pápež František. Jeho Excelencia tak vyzerá ako tí muži, ktorí sa cítia stále niečím alebo niekým obklúčení a obliehaní a ktorí si za každú cenu musia nájsť dôvod, zámienku, aby podporovali takýto stav šedej a nevábnej neústupčivosti.[9]

Veľmajster Bisi postavil mons. Negriho do kontrastu voči pápežovi Františkovi. Bisi postavil do kontrastu opodstatnený protislobodomurársky postoj Monsignora Negriho s „evanjeliom“ a „Jubileom milosrdenstva, ktoré chcel pápež František“. Stručne povedané, veľmajster Grande Oriente d’Italia vzniesol, aspoň implicitne, novú formu chvály na vládnuceho veľkňaza. Toto je naozaj zvláštne a kuriózne.

54) V máji 2016 zverejnila Masonic Service Association of North America  krátku správu o nadšení z predchádzajúcej návštevy pápeža Františka v USA (v roku 2015), v ktorej slobodomurár Christopher L. Murphy poznamenal, že pápež František používa rovnaké slová slobodomurári: bratstvo, láska, sloboda, viera, nádej, dobročinnosť. Murphy verí, že to je dôvod, prečo bola návšteva pápeža Františka v Spojených štátoch dôležitá: znovu potvrdiť tieto hodnoty voči dnešnému svetu a preň.[10]

Pápež František skrátka všetkých severoamerických slobodomurárov veľmi potešil.

55) Dňa 15. mája 2016 na záver článku o utečencoch a migrantoch – prezentovanom na stránke slobodomurárskej lóže „Mozart“ – autor cituje (a ako dobre to robí!) niekoľko fráz samotného pápeža Františka :

Minulý týždeň si pápež František prevzal v Ríme Cenu Karola Veľkého. Na záver môjho vystúpenia si dovolím citovať z jeho vlastného prejavu, ktorý priviedol k triezvosti nielen európskych hostí tohoto podujatia. „Čo sa ti stalo, Európa humanizmu, bojovníčka za ľudské práva, demokraciu a slobodu? […] Snívam o Európe, o ktorej sa nebude hovoriť, že jej oddanosť ľudským právam bola jej poslednou utópiou. […] Snívam o Európe rodín so skutočne účinnými politickými nástrojmi sústredenými skôr na tváre ako na čísla, na pôrodnosť viac ako na mieru spotreby. […] Snívam o Európe, kde byť migrantom nie je zločin.“[11]

56) Dňa 30. novembra 2016 sme na webovej stránke The Masonic Philosophical Society čítali článok, v ktorom sa uvádza, že pápež František potvrdil učenie Martina Luthera o poslušnosti voči vlastnému svedomiu:

V 21. storočí pápež František potvrdil Lutherovu úvahu o spoliehaní sa na svoje svedomie ako na prostriedok na dosiahnutie spásy. Na otázku, či je Božie milosrdenstvo otvorené pre ateistov, pápež František napísal: „Božie milosrdenstvo nemá hraníc, ak ten, kto o milosť prosí, robí tak skrúšene a s úprimným srdcom. Problém pre tých, ktorí neveria v Boha, je v poslúchaní vlastného svedomia. V skutočnosti počúvať a poslúchať to znamená rozhodovať sa o tom, čo je vnímané ako dobré alebo zlé. Dobro alebo zlo nášho správania závisí od tohto rozhodnutia.“ Podľa tejto logiky bolo Lutherovo rozhodnutie stáť pevne za svojím presvedčením, presvedčený vlastným svedomím, nakoniec ospravedlnené hlavou katolíckej cirkvi.[12]

Niektoré jemné duše povedia, že pápež František nemal v úmysle chváliť Luthera „luteránskym“ spôsobom. To, čo nás tu zaujíma, je však ďalšia chvála, ktorú slobodomurári vzdávajú pápežovi, a čo je dôležitejšie, samotnému Martinovi Lutherovi. Je však isté, že pápež pozitívne definoval Luthera ako „reformátora“.[13] (Nie deformátora!)

57) Dňa 26. marca 2017 zverejnil ultrabergogliansky slobodomurár Mario Rolleri 33. stupňa na španielskom slobodomurárskom webe Fenixnews prejav pápeža Františka k 60. výročiu Rímskej zmluvy pri príležitosti zrodu Európskeho hospodárskeho spoločenstva.[ 14]

58) Dňa 28. marca 2017 taliansko-americký novinár a slobodomurár Oscar Bartoli postavil pápeža Františka do opozície voči Donaldovi Trumpovi, ako na príklade "chémie", teda príťažlivosti“, a postavil pápež do kontrastu s prezidentom USA. Bartoli okrem iného hovorí: "Donald Trump je prezidentom Spojených štátov, ale nie je mojím prezidentom." Bartoli chváli Františka, ale pohŕda a nenávidí Trumpa. Bartoli zakončil svoj článok nasledujúcimi slovami:

Magnát Donald Trump dobre hrá rolu superboháča, ktorý sa nestará o obyčajných ľudí a jeho cieľom je zabezpečiť si len svoje záujmy a ochrániť záujmy sebe rovných. Porovnávať pápeža Františka s Donaldom Trumpom je nelegitímne. Ale keďže sú to jediní dvaja lídri, ktorí sú spomínaní v médiách po celom svete, spontánne hovoríme, že sme s plným presvedčením na strane Františkovej chémie.[15]

59) Dňa 17. januára 2015 webová stránka „Grande Oriente Estadual da Bahia“ obsahovala článok od Barbosa Nunesa, veľmajstra „Grande Oriente do Brasil“, ktorý chválil pápeža Františka:

Bez ohľadu na vaše náboženské presvedčenie, vaše vyznanie viery alebo to, čomu sa hlásite, čomu neveríte alebo proti čomu bojujete, pápež František svojím tichým hlasom, úprimným a podmanivým úsmevom, pohľadom vzdávajúcim dôveru, vytvára okolo seba vysoko pozitívne vyžarovanie nových hodnôt, vytvára duchovnú krásu, s istým a pevným vnímaním svojho poslania pred svetom a Katolíckou cirkvou. Inovuje zvyky a reči. Má pastoračný štýl, ktorý ho robí jedinečným. Láskyplný pestovateľ svojej osobnosti  zarezonoval po celom svete, najmä v Katolíckej cirkvi, ktorá má viac ako miliardu dvesto miliónov veriacich ale aj u mnohých držiteľov materiálnej moci v desiatkach krajín, pričom s pokorou hovorí o láske, odpustení a láske, ako bez strachu, kráčať, ale s pevnými krokmi. […] Neviem, prečo keď hovorím a premýšľam o pápežovi Františkovi, vždy mi napadne „usmievajúci sa pápež“, Ján Pavol I. Svet tohto muža veľmi potrebuje. Nech žije pápež František.[16]

60) Medzi juhoamerickými slobodomurármi je také nadšenie pre nového pápeža, že Gran Oriente Unido de la Republica del Ecuador (GOUDRE) 14. septembra 2015 zaslalo pápežovi Františkovi list, v ktorom žiada o kategorické vyhlásenie o sekulárneho spolužitia vo svete. GOUDRE apeluje na juhoamerickú prirodzenosť pápeža. GOUDRE verí, že v súlade so svojou vlastnou líniou konania sa pápež bude správať inak ako predchádzajúca Cirkev voči štátom sveta, a teda bude brániť sekularizmus („sekulárne spolužitie“). GOUDRE verí a dúfa v konsenzus medzi novou humanistickou cirkvou a liberálnymi štátmi („Veríme v konsenzus medzi novou humanistickou cirkvou a sociálnymi štátmi.“)[17].

61) Dňa 13. novembra 2016  uzž spomínaný Mario Rolleri viedol so svojím vlastným synom rozhovor o tom, čo znamená byť slobodomurárom, a potom dal vzdal novú pochvalu pápežovi Františkovi:

Samozrejme, keď som bol v tvojom veku, kedysi dávno, mojim vzorom boli Pelé a Maradona. Dnes som vyrástol v slobodného človeka, ktorý je schopný voliť a rešpektovať názory svoje i iných, človeka so zmyslom pre hodnoty, človeka schopného odovzdávať svoje hodnoty svojim príkladom, človeka duchovnejšieho. Pápež František? Mohlo by to byť teraz? Ak, je niekde niekto, koho činy súhlasia s jeho slovami. Ak som ti teraz dobre rozumel, preto chceš byť slobodomurárom...! Samozrejme syn, takí sú slobodomurári, hoci pápež František nie je slobodomurár. Ale je to dobrý muž viery. Muž, ktorý káže príkladom.[18]


62) A opäť, madšený slobodomurár Mario Rolleri  1. apríla 2017 opäť vyjadril ako je šťastný z pápeža Františka. Rolleri nás tiež pozval čítať pápeža Františka, aby sme boli šťastní. Aké krásne!
Tento pápež je niekto neobyčajný! Tu je nové posolstvo plné múdrosti a pokory. BUĎ ŠŤASTNÝ... venuj si minútku a prečítaj si ho, pápeža Františeka. […] Pápež František dnes pozýva celý svet – bez ohľadu na to, kde sa človek nachádza, bez ohľadu na vierovyznanie alebo náboženstvo – na chvíľu rozjímania, meditácie alebo modlitby za pokoj. Celá planéta sa zjednotila v modlitbe za POKOJ.[19]

Záver: Modlitby katolíkov a želanie pre pápeža a pre Cirkev

Kto vie, možno, že tento zoznam slobodomurárskych chvály je oveľa dlhší a stále sa rozrastá. Možno nie. My sa však medzitým usilovne modlíme za pápeža Františka, želáme mu stále viac a viac doktrinálnej jasnosti a duchovnej sily, aby mohol médiám a svetu vydávať jasnejšie a silnejšie svedectvo o katolíckej viere, aké vydal napríklad apoštol svätý Peter (pred Sanhedrinom), aké vydal napríklad blahoslavený Pius IX. (pred slobodomurárskym svetom); aké vydal svätý Pius X. (pred modernistickým svetom); ako Ján Pavol II. (pred dnešným sekulárnym svetom). Tak ako v prvých storočiach kresťanstva, aj dnes Cirkev potrebuje pápeža „mučeníka“ alebo „vyznávača“ viery. Tanec a tancovanie tanga[20] s médiami a so svetom neprinesie nikomu nič dobré!

Dovoľte nám však uzavrieť článok menšou odbočkou: Odpovie pápež František na „dubia“ štyroch kardinálov o Amoris Laetitia? A slobodomurári, kde stoja oni – „s Amoris Laetitia“ alebo „s dubiami“?


[1]              http://seattlemasons.com/2015/1510_trstbd.pdf , p. 4.

[2]              http://lanuovaferrara.gelocal.it/ferrara/cronaca/2015/11/17/news/monsignor-negri-lei-vuole-farci-tornare-alle-crociate-1.12461283?refresh_ce

[3]              Ibid.

[4]               (https://in-sightjournal.com/2015/11/15/an-interview-with-grand-secretary-jerry-w-kopp-part-three/ ).

[5]           https://blog.philosophicalsociety.org/2015/12/03/is-environmental-degradation-a-sin-pope-francis-revolutionary-manifesto-on-climate-change/ (boldening added)

[6]              http://longmontmasons.com/general/news/is-a-reconciliation-between-the-catholic-church-and-freemasonry-possible/ . See also http://freemasoninformation.com/2016/04/is-a-reconciliation-between-the-catholic-church-and-freemasonry-possible/

[7]              Ibid.

[8]              Barbosa Nunes, Porta da saida para os corruptos, in https://www.gob.org.br/porta-de-saida-para-os-corruptos-artigo-n%C2%B0-273-barbosa-nunes/; ; http://essenciamaconica.blogspot.it/2016/05/porta-de-saida-para-os-corruptos-artigo.html

[9]              http://www.grandeoriente.it/la-replica-del-gran-maestro-al-vescovo-ferrara-la-sua-personale-fobia-la-massoneria/   See also: Stefano Bisi,  “Negri, tesi preconcette e toni inquisitori. La Massoneria non è contro la Chiesa”. La replica di Bisi (Grande Oriente d’Italia) all’arcivescovo, in Il Resto del Carlino, Monday, 30 May 2016, p. 2.

[10]            https://www.msana.com/emmay16.asp

[11]            https://www.mozart-loge.de/2016/05/14/%C3%B6ffentlicher-diskussionsabend-flu-chtlingskrise-humanistische-und-demokratische-herausforderung/

[12]            https://blog.philosophicalsociety.org/2016/11/30/what-was-the-diet-of-worms-and-how-does-it-relate-to-freemasonry/

[13]            http://www.repubblica.it/vaticano/2016/10/28/news/papa_francesco_viaggio_in_svezia-150792108/

[14]            http://www.fenixnews.com/2017/03/26/discurso-del-santo-padre-francisco-por-la-celebracion-del-60-aniversario-del-tratado-de-roma/

[15]            http://www.americaoggi.it/single-post/2017/03/28/Il-body-language-dei-leader

[16]            http://goeb.com.br/noticias/goeb/2046/artigo-sapientissimo-grao-mestre-adjunto-irmao-barbosa-nunes-o-mundo- precisa-muito-deste-homem/

[17]            http://www.fenixnews.com/2015/09/14/el-gran-oriente-unido-de-la-republica-del-ecuador-goudre-envia-plancha-al-su-santidad-francisco/

[18]            http://www.fenixnews.com/2016/11/13/dialogos-conmigo-mismo-como-le-cuento-a-mi-hijo-sobre-la-masoneria/

[19]            http://www.fenixnews.com/2017/04/01/dialogos-conmigo- mismo-ser- feliz-2/

[20]         www.vaticaninsider.lastampa.it/nel-mondo/dettaglio…/bergoglio-tango-29284  ; http://www.novusordowatch.org/wire/tango-mass-jorge-bergoglio.htm