+
30. 12. 2021
24. 12. 2021
Pokus o zrušenie tradície je odsúdený na neúspech
o.Richard Gennaro Cipolla
Vážený arcibiskup Roche:
Včera veľmi skoro ráno sa v istom farskom kostole v Novom Anglicku, tu v Spojených štátoch konala „rorátna“ omša s láskavým a veľkorysým dovolením miestneho biskupa. Nie je to „tradičná“ farnosť ako taká.
Ako je zvykom v advente pri rorátnych svätých omšiach, omša sa začínala skoro, ešte pred úsvitom, pričom kostol osvetľovali len sviece v kostole. Krátko po konsekrácii sa na oblohe objavili lúče svitajúceho slnka. Na tejto omši bolo asi 150 ľudí všetkých vekových kategórií, niektorí z nich sa nikdy nezúčastnili tradičnej rímskej omše. Komentáre všetkých zúčastnených však vyjadrovali uznanie a poklonu kráse tejto omše. Niektorí sa čudovali, prečo sa táto omša neslávi pravidelne. Niektorí sa čudovali, prečo je táto omša taká odlišná od toho, čo zažívajú na bežnej nedeľnej omši. Pri omši bolo desať miništrantov, všetci mladí muži vo veku od deväť do tridsať, niektorí seminaristi, z ktorých každý objavil tradičnú rímsku omšu svojou vlastnou cestou. Ich hlboká zbožnosť, ako ju prejavovali počas omše bola inšpirujúca.
Pokus pápeža Františka a Vami vedenej Kongregácie pre Boží kult potlačiť tradičnú rímsku omšu vydaním Traditionis Custodes (irónia toho mena je vskutku delikátna) a nedávna odpoveď na vznesené dubia je odsúdená na neúspech. Je to vaša generácia, ktorá je odhodlaná odstrániť z Cirkvi nielen prítomnosť ale dokonca aj každú spomienku na tradičnú rímsku omšu. Nerobíte tak v duchu Druhého vatikánskeho koncilu. Robíte tak v duchu Cancel Culture. Ba dá sa povedať, že katolícka cirkev vynašla Cancel Culture v roku 1970, keď bol v roku 1970 promulgovaný Rímsky misál. Tento misál nebol odpoveďou Božiemu ľudu, ktorý sa dožadoval liturgickej zmeny. Bol Cirkvi vnútený liturgickými byrokratmi, ktorých nenávisť k tradičnej rímskej omši je dobre známa a dobre zdokumentovaná. Pôvodným zámerom liturgického hnutia bolo prehĺbenie porozumenia a úctyk tradičnej rímskej omši. Zámerom nebolo vymyslieť úplne novú liturgiu. Na tomto mieste hovorím, že nepochybujem o platnosti novej omše. Duch Svätý neopúšťa Cirkev, pretože zodpovední konajú hlúpo. O platnosť teraz nejde. V stávke je vernosť Tradícii.
Tradičná rímska omša sa takmer dvetisíc rokov vyvíjala organickým spôsobom, teda bez zámerného plánovania. Nesie v sebe znaky dvoch tisícročí kresťanskej civilizácie, ktoré definovali západnú kultúru, kultúru, ktorej náboženským srdcom bola viera v Ježiša Krista - vtelené Slovo. Tradičná rímska omša vznik toho, čo nazývame západnou hudbou, od chorálu po Josquina, Palestrinu, Mozarta, Beethovena až do prvej polovice dvadsiateho storočia. Veľký luteránsky skladateľ Johann Sebastian Bach zložil, a mnohí to považujú za jeho najväčšie dielo, omšu h mol, na platforme ordinária tradičnej rímskej omše. Rímska omša sa stala sama o sebe umeleckou formou kvôli jej vlastnej kráse , kráse uloženej jej jadre. Tá krása má meno: Ježiš Kristus.
Tvrdíte, že misál Pavla VI. je v kontinuite s tradičnou rímskou omšou. To nie je pravda. Musíte prestať tvrdiť, že je to pravda. Možno nechápete, čo znamená „kontinuita“. Nie je to niečo, čo možno predpokladať, pretože to niekto tvrdí. Dôkladný výskum mnohých liturgických odborníkov ukázal, že Rímsky misál z roku 1970 je prakticky aj duchovne zásadne odlišný od tradičnej rímskej omše. Rímsky misál z roku 1970 je produktom 60. rokov 20. storočia, produktom, ktorý nie je výsledkom duchovne vedeného organického vývoja predchádzajúcich storočí, ale je to plánovite vytvorený produkt určitého obdobia v histórii. Je šťastím, že toľko mladých ľudí si nepamätá na tú dobu uvedomelej revolúcie proti kresťanskej kultúre. Aby, keď sa stretnú s nadčasovosťou Tradičnej rímskej omše, boli nezaťažení balastom 60. rokov, balastom, ktorý so sebou slepo nosia tí, ktorí sú dnes vládnu v Cirkvi.
Vy a ostatní zodpovední v Ríme vo svojom nemotornom pokuse zrušiť spomienku na tradičnú rímsku omšu neuspejete. Predovšetkým preto, že vaša generácia sa v blízkej budúcnosti pominie. Ja sa pominiem s ňou, pretože som tiež z tejto generácie. Po druhé, pretože tradičná rímska omša je stredobodom pamäti Cirkvi, a pamäť Cirkvi, to je tradícia. Nie je to produkt jedného konkrétneho času ani miesta. Je to výsledok väčšinou skrytého, ale nepretržitého rast a rozvoja, spojený s prehlbovaním a vyjasňovaním doktrinálneho korpusu a to všetko pod inšpiráciou Ducha Svätého. Jej špecificita, jej „Rímskosť“ ju chráni, aby sa nestala hračkou konkrétnej kultúry, doby alebo jazyka. Nepotrebuje žiadnu inkulturáciu, pretože jej univerzálnosť je založená na katolíckej tradícii.
Vy a vaši confratelli v Ríme ste úplne mimo súčasného sveta, najmä úplne mimo mladých ľudí. Keďže ste zamurovaní vo svojej vatikánskej pevnosti, ako by ste mohli poznať tých mladých mužov a ženy, ktorí objavujú hĺbku a krásu bohopocty v tradičnej rímskej omši a ktorí zároveň neprejavujú odpor voči Druhému vatikánskemu koncilu? Jediné, čo vedia, je, že našli perlu veľkej ceny, vďaka ktorej sú plní radosti. Medzi nimi je veľa mladých mužov z našich seminárov, ktorí si obľúbili tradičnú rímsku omšu a v budúcnosti budú hnacou silou uznania, že to, čo bolo posvätné včera, je posvätné aj dnes.
Obnovenie posvätného v bohoslužbe je nevyhnutné, aby sa obnovil misionársky duch, ktorý musí ležať na srdci kresťana žijúceho vo svete. Jednou z tragédií dnešnej Cirkvi je, že jej vysokí a mocní hodnostári popierajú jej poverenie ísť do sveta ohlasovať Evanjelium Ježiša Krista ako Cestu, Pravdu a Život. Nedávne divadielko s Pachamamou by sa nemohlo uskutočniť, ak by v dnešnej liturgii nezomrelo transcendento a ak by Kristov príkaz Cirkvi ísť ohlasovať evanjelium nebol odmietnutý.
To, čoho sa svätý John Henry Newman obával v súvislosti s chápaním dogmy o pápežskej neomylnosti, je bohužiaľ to, čo dnes v Katolíckej cirkvi zažívame : pápež a jeho vatikánsky dvor, ktorí si pomýlili pápežskú autoritu s „L'Eglise, c'est moi“, viac politický diktátor než svätý Peter, ktorého nástupcom je pápež. Svätý Peter nikdy nezabudol na tragické zapretie svojho Majstra. Bola to silná a realistická spätna kontrola nárokov, ktoré, ako skala, na ktorej je postavená Cirkev, mohol snáď mať. Celkom jasne chápal, že jeho, od Krista daným poslaním, je ohlasovať Krista a to ukrižovaného, neveriacemu svetu. A robil to s veľkou horlivosťou a silou, ako čítame v Skutkoch apoštolov. Za čo bol odmenený ukrižovaním hlavou dolu, aby sa tak pripodobnil svojmu Pánovi a tiež ukázal svoju hlbokú pokoru.
Váš pokus zrušiť tradičnú rímsku omšu je márny, pretože nemáte moc zrušiť spomienku, ktorá je jadrom tradície. Nemôžete zrušiť spomienku na Tú, ktorá premýšľala o všetkých týchto veciach vo svojom srdci a ktorej pamäť leží v samom srdci Tradície. Krásu nemôžete zrušiť, pretože Krása zachránila, zachraňuje a zachráni svet.
Dúfam, že niekedy v tomto vianočnom období budete mať možnosť pokľaknúť pri Presepe, relikvii jasličiek, v Santa Maria Maggiore a dovolíte si stratiť sa, stratiť sa v úžase, láske a chvále. Len tým, že stratíme samých seba, môžeme nájsť lásku, ktorá prišla na Vianoce.
S úctou v Kristovi,
Otec Richard Gennaro Cipolla
22. 12. 2021
Augustinus Aurelianus
Keď sa niekto obráti na nás s otázkou, čo na to všetko povie boží štát, aká je jeho mienka o cieľoch dobra a zla, odpoveď znie: Večný život je najvyšším dobrom a večná smrť najväčším zlom. Musíme správne žiť, aby sme jedno dosiahli, a druhému unikli. Preto sa hovorí: »Spravodlivý žije z viery« (Habakuk 2, 4; Gal. 3, 11). Vo viere musíme túžiť po svojom konečnom dobre, lebo tu ho ešte nevidíme. Sám čnostný život nie je dielom našich síl, ak nás, o to prosiacich a veriacich, neposilní ten, ktorý nám dal vieru, ktorou veríme, že dostaneme od neho pomoc.
Naozaj, čí jazyk by mohol a mal taký prúd výrečnosti, aby mohol vypovedať biedu tohto života? Veľmi dojímavú žalobu podáva Cicero vo svojej »Úteche« nad smrťou dcéry, a predsa koľko je toho, čo povedal? Aj tie veci, ktoré menujeme prvými dobrami, kedy, kde a ako môžu byť v tomto živote tak trvalé, aby nimi neotriasol nejaký nečakaný prípad? Ktorá bolesť, opak rozkoše, ktorý nepokoj, opak pokoja, nemôže zasiahnuť telesný život múdreho? Určite každé poškodenie a ochromenie údov kazí celistvosť človeka, každé znetvorenie ničí krásu, každá nevoľnosť zdravie, každá únava silu, každý druh ohlušenia alebo meravosti pohyblivosť. A čo z toho všetkého nemôže postihnúť telesné jestvovanie múdreho? Aj držanie a pohyb tela, keď sú ladné a primerané, počítame ich k prvým darom prírody. Čo potom, keď sa od choroby začnú údy triasť? Keď sa skriví chrbtová kosť, že sa ruky dotýkajú zeme a človek sa stáva ako by štvornožcom? Nie je tu zničená všetka krása a všetok pôvab v držaní tela? Potom prvovrody ducha, ako ich voláme, medzi ktoré počítame predovšetkým päť smyslov a rozum, lebo pomáhajú pochopiť a poznať pravdu. Aké nepatrné a bezvýznamné je to, čo zostane zo smyslov, keď niekto ohluchne alebo oslepne, aby sme len toto spomenuli. Kam sa utiahne rozum a poznanie, kde spia, keď niekto v nemoci stratí rozum? Človek by plakal a slzy ronil, keď si pomyslí alebo aj vidí, ako blázni často tárajú nesmyselné reči alebo aj robia veci, ktoré nesúhlasia s tým, čo pokladali za dobro, a nesúhlasia s ich zvyčajným správaním sa a so všeobecnou mravnosťou. Čo mám povedať o tých, ktorí trpia záchvatmi zlého ducha? Nevedno, kde je schované a zahrabané ich poznanie, keď zlý duch používa ich telo a dušu podľa svojej vôle. Kto sa môže s určitosťou spoľahnúť, že také nešťastie sa nemôže prihodiť aj múdremu? Napokon aké a koľké je chápanie pravdy v tomto tele, kde, ako čítame v pravdivej knihe Múdrosti: »Porušiteľné telo obťažuje dušu a zemské prebývanie potláča smysel mnoho mysliaceho« (Múdr. 9, 15)? Nápor alebo snaha po činnosti, ak správne po latinsky označujeme to, čo Gréci označujú slovom ormé, patrí tiež k prvým darom prírody a či nie je to isté, čo riadi poľutovaniahodné pohyby bláznov a skutky, ktorých sa hrozíme, keď sa poruší činnosť smyslov a rozum zatemní?
A teraz čnosť, ktorá nepatrí medzi prvé dobrá prírody, lebo len po nich býva uvedená náukou, keď si nárokuje vrchol medzi ľudskými dobrami, čo iného robí, ak nie ustavičný boj s neresťami nie vonkajšími, ale vnútornými, a nie s cudzími, ale so svojimi vlastnými? Najmä tá čnosť, ktorá sa po grécky menuje sofrosiné, po latinsky temperantia, miernosť ktorá uzdí nízke žiadosti, aby nezviedly ducha na privolenie a nestrhly ho k nejakej hanebnosti. Je to skutočne neresť, keď, ako hovorí apoštol: »Telo žiada proti duchu«, a tej neresti opačná je čnosť, keď »Duch žiada, čo je proti telu. Navzájom si odporujú, takže nemôžete robiť, čo by ste chceli« (Gal. 5, 17). Čo chceme urobiť, keď chceme dosiahnuť cieľ najvyššieho dobra, ak len nie to, aby telo nežiadalo proti duchu, aby v nás nebolo vôbec tej neresti, proti ktorej duch požiada? Tu na zemi to pri najlepšej vôli nedosiahneme, preto sa uspokojíme s tým, aby sme s božou pomocou aspoň toľko dosiahli, aby sme nepovolili telu, túžiacemu proti duchu, poddaním sa ducha a dobrovoľným privolením sa nedali strhnúť na hriech. Božechráň, aby sme mali istotu o dosiahnutej blaženosti, kým sme v tomto vnútornom boji, o blaženosti, ktorú chceme dosiahnuť víťazstvom. Lenže kto je až natoľko pevný duchom, aby bol prostý akéhokoľvek boja proti telu?
Aká je to čnosť, ktorú menujú opatrnosťou? Či nerozlišuje svojou bdelosťou dobro od zla, aby do túžby po dobre a do úsilia vyhnúť sa zlu nevklzol nejaký omyl? Tým aj vydáva svedectvo, že sme uprostred zla, alebo že zlo je v nás. Učí nás, že zlom je súhlasiť s hriechom a dobrom je nesúhlasiť s hriechom žiadostivosti. Avšak to zlo, s ktorým nesúhlasiť nás učí opatrnosť, a miernosť zapríčiní, že nesúhlasíme, predsa ani opatrnosť, ani miernosť nevyničia zlo zo života. A či spravodlivosť,ktorej úlohou je dať každému, čo mu patrí, čím vzniká v človeku akýsi spravodlivý poriadok, že duša sa podrobí Bohu a telo duši, a teda Bohu telo aj duša, či tá čnosť nedokazuje, že ešte dosiaľ pracuje na diele, a nie, že odpočíva po vykonanom diele? O toľko menej sa duša podriaďuje Bohu, o čo menej vo svojej mysli chápe Boha. O toľko menej sa podrobuje telo duši, čím viac túži proti duchu. Kým je v nás táto choroba, tento mor, táto nemoc, ako môžeme byť zdraví? A ak sme nie zdraví, ako sa opovážime nazvať blaženými, a to konečnou blaženosťou? Tá čnosť, ktorá sa volá zmužilosť, je svedkom toho, že pri akejkoľvek veľkej múdrosti zlo prebýva medzi ľuďmi a povinnosťou zmužilosti je zlo trpezlivo znášať. Čudujem sa, s akou bezočivosťou môžu stoickí filozofi tvrdiť, že to zlo nie je zlom a keby vraj bolo toľké, aby ho múdry nemohol alebo nemal znášať, povinný je vziať si život a vysťahovať sa z tohto sveta. Taká hlúpa je pýcha týchto ľudí, ktorí si myslia, že tu je cieľ dobra a že sami od seba budú blažení, že ich mudrc, ako ho opisujú vo svojej podivnej namyslenosti, hoci bude oslepnutý, ohluchnutý, hoci onemie a ochromie na tele, hoci ho budú bolesti trápiť a postihne ho zlo, aké si len možno vymyslieť, takže je prinútený si až život vziať, tí stoici sa nehanbia ešte aj takýto život pomenovať blaženým. Pekný blažený život, ktorý musí hľadať pomoc smrti, aby sa mohol zakončiť! Ak je blažený, treba v ňom zostať! Lež ak sa pre zlo uteká zo života, ako ho možno nazvať blaženým? Alebo ako tie bolesti a nešťastia nie sú zlom, keď premáhajú zmužilosť, ktorá je dobrom? Okrem toho nútia zmužilosť, že nielen pred nimi ustupuje, ale aj šialene tvrdia, že život je blažený, ale treba sa mu vyhnúť. Kto je taký slepý, aby nevidel, že niet príčiny vyhýbať sa životu, keď je blažený? Ale ak priznávajú, že pre ťažké bremená, tlačiace život, treba sa mu vyhnúť, prečo neohnú tvrdý krk pýchy a nepriznajú sa, že život je nešťastný? Prosím, či sa Cato zabil z trpezlivosti alebo z netrpezlivosti? Nebol by to spravil, keby nebol netrpezlivosťou znášal Cézarovo víťazstvo. Kde je tu zmužilosť? Veru ustúpila, veru podľahla, veru bola tak premožená, že sa pozbavila blaženého života, opustila ho a hanebne utiekla od neho. Či už nebol vtedy život blažený? Bol nešťastný! Ako teda niet na svete zla, keď život urobilo nešťastným a hodným toho, aby bolo treba utekať od neho?
Tí zas, ktorí priznávajú, že zlo na svete jestvuje, peripatetici a staroakademici, ktorých náhľad bráni aj Varro, hoci hovoria o tých veciach prijateľnejšie, ale zastávajú ten blud, že aj pri zle, ktoré keby bolo aj toľké, že by sa ho ten, kto ho trpí, musel pozbaviť svojou dobrovoľnou smrťou, že predsa je len život blažený. Varro hovorí: »Zlé sú utrpenia a telesné muky a o toľko horšie, o koľko môžu byť väčšie; aby si sa ich pozbavil, treba sa pozbaviť života«. Akého to života, prosím? »Toho, ktorý zaťažujú toľké zlá«. Či naozaj je blažený život medzi toľkými zlami, pre ktoré treba ujsť zo života? Či preto je blažený, že ti je dovolené smrťou sa vyhnúť zlám? A čo ak z nejakého rozhodnutia božieho budeš v nich držaný a nebudeš môcť zomrieť, ale ani sa ich pozbaviť? Až potom by si povedal, že toto je nešťastný život. Nie preto nie je biedny, že sa ho môže človek rýchlo zbaviť, lebo ak je večný, aj ty sám ho pomenuješ biednym. Nie preto, že je krátky, nemá sa vidieť nijaká bieda. Alebo čo je ešte nezmyselnejšie, preto, že je to život krátky, pomenovať ho blaženosťou. Veľká je sila toho zla, ktoré zdolá človeka, podľa nich aj múdreho, aby sa pozbavil ľudského jestvovania; keď hovoria, a to pravdivo, že je to nejako hlas prírody, najprvší a najsilnejší, aby sa človek smieril so sebou, a preto prirodzene vyhýbal smrti, a tak si bol priateľom, aby chcel a úporne túžil byť živou bytosťou a chcel žiť v spojení tela a duše. Veľká je sila toho zla, ak ono prekonáva prirodzenú túžbu po živote, ktorá zapríčiňuje, že všetkými spôsobmi, všetkou silou a úsilím vyhýbame smrti. A to tak prekonáva, že sa žiada to, čomu sa predtým hľadelo uniknúť. A ak sa nemôže odinakiaľ získať, sám si ju spôsobí (smrť). Veľká sila je v zlách, ktoré robia zmužilosť vrahom, ak ju ešte možno zmužilosťou nazvať, keď je tak premožená zlom, že človeka, ktorého zmužilosť, ako čnosť, vzala pod ochranu, nielen že nevie zachovať trpezlivosťou, ale sama je prinútená zabíjať. Je pravda, múdry má trpezlivo znášať aj smrť, ale takú, ktorá príde odinakiaľ; podľa týchto filozofov, keď je niekto donútený sám seba usmrtiť, to musia aj oni sami priznať, že jestvujú nielen zlá, ale aj neznesiteľné zlá, ktoré človeka doženú do takého zločinu. Život, na ktorý dolieha ťarcha toľkých a takých nešťastí, lebo je vystavený náhodám, nebolo by možno nazvať blaženým, keby ľudia ktorí tak tvrdia, keď sú premožení valiacimi sa nešťastiami, ustupujú pred zlom tým, že si zapríčinia smrť, keby tí istí ľudia premožení istými dôvodmi v hľadaní blaženého života, ráčili ustúpiť pravde a nenazdávali sa, že v tejto smrteľnosti sa treba radovať z dosiahnutého cieľa najvyššieho dobra.
21. 12. 2021
Hnilé ovocie dnešného ekumenizmu
Robert Morrison
Prieskum Pew Research Center medzi 6 485 dospelými v USA, vykonaný od 20. do 26. septembra 2021 (publikovaný pod menom Few Americans Blame God or Say Faith Has Been Shaken Amid Pandemic, Other Tragedies) priniesol ďalší dôkaz, že plody ekumenického experimentu Druhého vatikánskeho koncilu zaváňajú hnilobou. Medzi hlavné závery prieskumu patri:
• Katolíci dvakrát častejšie ako protestanti tvrdia, že ľudia, ktorí neveria v Boha, môžu prísť do neba
• Väčšina katolíkov, ale nie väčšina protestantov, tvrdí, že niektoré nekresťanské náboženstvá môžu viesť k večnému životu
Podrobnosti prieskumu naznačujú, že
- iba 16 % opýtaných katolíkov (v porovnaní s 31 % všetkých kresťanov) odpovedalo, že „moje náboženstvo je jediná pravá viera čo vedie k večnému životu v nebi“.
- 72 % katolíkov odpovedalo, že „viaceré náboženstvá môžu viesť k večnému životu“
- 61 % katolíkov odpovedalo, že „aj niektoré nekresťanské náboženstvá môžu viesť do neba“.
- keby nebolo toho, že 10 % takzvaných katolíkov odpovedalo, že neverí v nebo, pravdepodobne by ešte vyššie percento katolíkov odpovedalo, že nekatolícke náboženstvá môžu viesť do neba.
Či už nás tieto výsledky prekvapujú alebo nie, musíme si uvedomiť, že tento typ myslenia bol pre svätých pred Druhým vatikánskym koncilom absolútna anathema. Uvažujme napríklad o slovách svätého Edmunda Campiona v liste „Poverenej, ctihodnej, tajnej rade lordov Jej Veličenstva“:
„Nech je známe, že sme vytvorili ligu – všetci jezuiti na svete, ktorých postupnosť a množstvo presahuje anglické pomery – s radosťou niesť kríž, ktorý na nás položíte, a nikdy nezúfať nad vaším uzdravením, kým medzi nami zostane aspoň jeden , aby si užil váš Tyburn (popravu), alebo aby vytrpel muky, ktoré na neho uvalíte, alebo aby ho pohltili vaše väzenia. So stratami počítame, akcia sa začala; je to od Boha, nedá sa to zastaviť.“
On a mnohí jeho kolegovia - jezuitskí kňazi - strávili posledné roky svojho života snahou o záchranu duší v Anglicku, vediac, že antikatolícky režim kráľovnej Alžbety ich nakoniec pochytá a bude brutálne mučiť a zabíjať. Prečo by to robili, ak by bolo anglikánske náboženstvo v poriadku? Vskutku, ak je Františkova verzia katolicizmu správna, ako sa môžeme vyhnúť záveru, že úsilie sv. Edmunda Campiona bolo prinajlepšom pomýlené ale skôr bolo hriešne? Veď, ak všetky náboženstvá – kresťanské alebo iné – môžu viesť k večnému životu, svätec celkom zbytočne riskoval svoj život a životy iných a zvádzal svojich prípadných väzniteľov na hriech. Akokoľvek absurdne to znie, logicky to vyplýva z Františkovej ekumenickej vízie katolicizmu.
Samozrejme, svätý Edmund Campion nebol jediným svätcom, ktorý veril, že katolicizmus je jedinou cestou k spáse – všetci svätí pred Druhým vatikánskym koncilom vedeli, že každé iné náboženstvo sa Bohu nepáči. Cirkev to vždy učila a Syllabus omylov blahoslaveného pápeža Pia IX. výslovne odsúdil tézy, ktoré sa veľmi podobajú ekumenickým princípom presadzovaným Druhým vatikánskym koncilom a ktoré dnes prijal František. Medzi odsúdenými tézami sú aj tieto:
15. Každý môže slobodne prijať a vyznávať to náboženstvo, ktoré, vedený svetlom rozumu, bude považovať za pravdivé. — Príspevok „Maxima quidem“, 9. júna 1862; Damnatio „Multiplices inter“, 10. júna 1851.
16. Človek môže pri zachovávaní akéhokoľvek náboženstva nájsť cestu k večnej spáse a dospieť k večnej spáse. — Encyklika „Qui pluribus“, 9. novembra 1846.
17. Dobrou nádejou je aspoň to, že sa budeme tešiť z večnej spásy všetkých tých, ktorí vôbec nie sú v pravej Cirkvi Kristovej. — Encyklika „Quanto conficiamur“, 10. augusta 1863 atď.
18. Protestantizmus nie je nič iné len iná forma toho istého pravého kresťanského náboženstva, v ktorej je dané na to, aby sa páčilo Bohu rovnako ako v katolíckej cirkvi. — Encyklika „Noscitis“, 8. decembra 1849.
Pius IX. odsúdil tieto tézy, pretože zreteľne odporujú trvalému cirkevnému učeniu. Ale apologéti Ducha Druhého vatikánskeho koncilu nám tvrdia, že cirkevné učenie sa zmenilo. Vysvetlil nám niektorý z týchto progresívnych čarodejníkov kedy svätí s pred Druhého vatikánskeho koncilu dostali informáciu o zmene v tomto hlavnom prvku katolíckeho náboženstva? Bolo to hneď po ich vstupe do neba, alebo museli čakať, kým inovátori Druhého vatikánskeho koncilu začnú učiť svoje novoty? Raduje sa nebo, že privíta novú triedu svätých zakaždým, keď orákulá Druhého vatikánskeho koncilu zverejnia svoje nové prelomové objavy v ekumenickej vede?
Vo svojich Sto rokoch modernizmu o. Dominique Bourmaud opísal zločinný proces, ktorým pokrokoví architekti Druhého vatikánskeho koncilu priviedli toľko katolíkov do tragicky absurdného stavu, ktorý naznačil Pew research:
„Ekumenisti zodpovední za uskutočnenie Druhého vatikánskeho koncilu – a za jeho zmarenie – museli skresľovať slová a realitu aby mohla byť prijatá otvorená, pluralitná Cirkev. Len s množstvom nejasností a zákulisných manévrov sa im podarilo predložiť koncilovým otcom jednotu protikladov: Cirkev Ježiša Krista je iba Katolíckou cirkvou a nie je iba Katolíckou cirkvou; pravdu vo veciach náboženstva má len katolícka viera a nemá len katolícka viera; milosť Ježiša Krista sa prijíma výlučne prostredníctvom Katolíckej cirkvi a nie výlučne prostredníctvom nej. Alebo inak povedané, neidentifikovali protiklady, relativizovali ich a vykreslili jednu Cirkev rovnako dobrú ako druhú, jednu vieru rovnako pravdivú ako druhú. Tieto dva prostriedky, rozpor a relativizmus, vedú k absolútnej skepse: nič nie je pravda, pretože všetko i opak všetkého je pravda. Preto, aby koncil dokázal implementovať nesúvislú chartu ekumenizmu, musel obetovalť princípy rozumu a viery.
Hoci mnohí konciloví otcovia súhlasili so zmenami bez toho, aby plne pochopili ich antikatolícku povahu, tí, ktorí presadzovali agendu falošného ekumenizmu, vedeli, že útočia na nemenné katolícke učenie. Výsledkom bolo, že katolíci zostali pred nesplniteľnou úlohou veriť súčasne tomu, čo Cirkev vždy učila, aj tomu, čo vždy odmietala. V duchu náboženstva Druhého vatikánskeho koncilu teda „nič nie je pravda, pretože všetko a opak všetkého je pravda“. Vieru svätých spred Druhého vatikánskeho koncilu (t. j. katolicizmus) jednoducho nemožno zosúladiť s presvedčením dnešných pokoncilných katolíkov, vrátane Františka.
Keď čelíme rozporom Ducha Druhého vatikánskeho koncilu, skúsme sa obrátiť na arcibiskupa Marcela Lefebvra, aby nás priviedol späť do katolíckej reality. Arcibiskup Lefebvre vo svojom diele Zobrali mu korunu odpovedal na novoty koncilu ako muž, ktorý sa obetoval za pravú vieru:
„Koncil našiel potešenie vo vyzdvihovaní spásonosnej hodnoty alebo hodnoty iných náboženstiev. Keď už hovoríme o nekatolíckych kresťanských náboženstvách, Druhý vatikánsky koncil učí, že ‚hoci majú podľa nás nedostatky, predsa v tajomstve spásy majú zmysel i význam.‘ Toto je heréza! Jediným prostriedkom spásy je katolícka cirkev. . . . Človek môže byť spasený napriek tomu, že je protestant, ale nie vďaka protestantizmu! V nebi nie sú protestanti, sú tam len katolíci!“
František a jeho spolupracovníci by, samozrejme, povedali, že arcibiskup Lefebvre bol príliš rigidný a neláskavý, keď povedal, že v nebi sú len katolíci. Ale prečo by sa niekto obťažoval byť katolíkom, ak má František pravdu a arcibiskup Lefebvre sa mýli?
Ako vyvrátenie akéhokoľvek náznaku, že pravá katolícka perspektíva je neláskavá, môžeme ukázať príbeh z knihy arcibiskupa Lefebvra Proti herézam:
„Niektorí mladí protestanti ma jedného dňa pozvali na konferenciu do Lausanne; chceli ma počuť hovoriť o Econe. Povedal som im: ‚Hovorím k vám ako katolícky biskup a myslím si, že preto ste ma pozvali. Nečudujte sa potom, keď vám poviem presne, čo si myslím o protestantizme.‘ Jasne som povedal, že pre nás existuje len jedno pravé náboženstvo a Econe zastáva presvedčenie, že mimo Katolíckej cirkvi niet spásy. Preto sme tradicionalisti; to neznamená, že pohŕdame ostatnými, ale protestantské náboženstvo je pre nás omyl.“
Ako myslíte, že táto skupina protestantov zareagovala na jasnú obranu katolíckej viery zo arcibiskupa Lefebvra? Za predpokladu, že falošný ekumenizmus Druhého vatikánskeho koncilu a pápeža Františka je správny, tak by sme mohli čakať pokarhanie za jeho rigidnosť. Namiesto toho arcibiskupovi za to, že skutočne povedal pravdu o katolicizme, zablahoželali:
„V nasledujúcich dňoch mi títo mladí protestanti napísali, aby mi zablahoželali. Povedali mi, že to bolo to, čo chceli počuť; vedeli, že katolík je katolík a že nemôže priznať, že protestantizmus je pravé náboženstvo. Takže neboli prekvapení."
Duše sú hladné po pravde a vedia, že Františkov ekumenizmus je hlúpa a neuspokojivá lož. Nanešťastie je to lož, ktorú takzvaní katolíci hovoria už tak dlho, že rozumní ľudia sú často prekvapení, keď nájdu skutočných katolíkov, ktorí hovoria pravdu. Z tohto dôvodu majú tí z nás s pravou vierou ešte väčšiu povinnosť hovoriť jasne a úprimne o katolicizme. Ako napísal arcibiskup, musíme to urobiť, aby sme zachránili duše:
„Toto všetko je vážne a my katolíci musíme neustále čeliť takýmto situáciám. Buďme v službe týmto dušiam, myslime stále na ich spásu. Ak nehovorím správne, ak neodovzdávam pravdu, možno sa nájdu duše, ktoré nebudú spasené, hoci by mohli byť. Iste, dobrý Boh môže konať priamo, bez prostredníka, aby obrátil celý svet. Napriek tomu chcel použiť kňazov a misionárov. Počíta s nami; to my musíme byť príležitosťou na obrátenie týchto duší.“
V rokoch bezprostredne nasledujúcich po Druhom vatikánskom koncile by snáď bolo možné nájsť ospravedlnenie pre katolíkov, ktorí skryli svoju katolícku sviecu pod mericou nesprávneho zmyslu pre poslušnosť novému ekumenizmu; ale dnes s absolútnou istotou vieme, že tento nový ekumenizmus priviedol svet do stavu takmer úplnej duchovnej a intelektuálnej temnoty. Pre tých, ktorí majú oči aby videli, je zrejmé, že František aplikuje falošný ekumenizmus Druhého vatikánskeho koncilu tak, ako to bolo vždy zamýšľané: aby vzniklo jedno svetové náboženstvo, ktoré bude slúžiť Satanovi a jeho Novému svetovému poriadku. To znamená, že teraz, viac ako kedykoľvek predtým, musíme poslúchať pokyn Nášho Pána: „Nech teda svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Matúš 5:16) .
Hnilé plody reprezentované výsledkami Pew research majú korene v Druhom vatikánskom koncile, boli pestované na modlitebnom stretnutí pápeža Jána Pavla II. v Assisi a sú uložené v dome Abrahámovcov, kde môžu voľne hniť. To je dedičstvo architektov Druhého vatikánskeho koncilu.
Aké bude naše dedičstvo? Oslabil tento ekumenický duch aj našu vieru? Prijímame absurdné rozpory obsiahnuté v Duchu Druhého vatikánskeho koncilu? Ak áno, prečo sa obťažujemebyť katolíkmi?
Ak chceme byť skutočne katolíkmi, Boh nám dá milosť, aby sme urobili všetko, čo je v našich silách, aby sme bojovali za vieru. V tomto ohľade nás neobmedzujú povinnosti stavu – každý katolík má v tejto rozhodujúcej chvíli požehnanú príležitosť bojovať za vieru, aj keď je to len modlitbou, dobrými skutkami a pevným priľnutím ku katolíckej viere. Musíme jednoducho veriť a praktizovať skutočný katolicizmus, o ktorom napísal svätý Maximilián Kolbe, aby inšpiroval množstvo duší, ktoré by sa pridali k jeho rytierom Nepoškvrnenej:
„Katolicizmus dobýva duše. Vždy si podmaní duše, pretože len on má Pravdu. A Pravda vás oslobodí, hovorí Pán Ježiš. Dáva šťastie, nakoľko ho možno zažiť v tomto slzavom údolí; uspokojuje rozum, ktorý hľadá odpovede na rôzne otázky súčasnosti. Toto môže poskytnúť iba katolicizmus – a poskytuje to!
Svet je hladný po Pravde, a preto Satan a jeho úbohí poručíci a pešiaci robia všetko, čo môžu, aby zatemnili katolícku vieru. Stojíme v ceste ich snahám o vykorenenie Viery – nikdy nepoľavme. Ako povedal Sv. Edmund Campion: „So stratami počítame, akcia sa začala; je to od Boha, nedá sa to zastaviť.“
Nech nám blahoslavená Panna Mária, ktorá zvíťazila nad všetkými herézami na celom svete, pomáha byť hodnými prisľúbení Krista, Jej Syna. Nepoškvrnené Srdce Panny Márie, oroduj za nás!
20. 12. 2021
Je sv. prijímanie na ruku ťažký hriech?
Pápeži i teológovia prijímanie eucharistie na ruku niekoľko krát odsúdili a až do nedávna to bolo považované za nesprávny spôsob, ako prijímať Božie Telo. Stáročia sa za jediný správny spôsob považovalo prijímanie na kolenách a do úst. Za pontifikátu JPII však došlo k istým ústupkom a tento nesprávny zvyk sa stal na Západe dominantným. S Covidom sa začal praktizovať aj na miestach, kde bol dovtedy zakázaný, ako Slovensko a kde sa katolíci hrdili tým, že v ich cirkvi nich nie je úpadok, ako na Západe. Ako je možné, že ľudia vedia kľačať pred soškami Panny Márie a svätých (čo samozrejme nie je zlá vec), ale svojho Boha chcú prijímajú postojačky a do ruky?
Pozrime sa na vyhlásenia a postoje pápežov, svätých a cirkevných koncilov a tiež na história prijímania na ruku.
Sv. Sixtus I. (okolo roku 115): "S posvätnými nádobami nemajú manipulovať iní ako tí, ktorí sú zasvätení Pánovi."
Pápež sv. Eutychián (275-283) zakázal veriacim brať do rúk posvätnú hostiu.
Svätý Bazil Veľký, učiteľ cirkvi (330-379): "Právo prijímať sväté prijímanie na ruku je povolené len v čase prenasledovania."Svätý Bazil Veľký považoval prijímanie na ruku za také nezriadené, že ho neváhal považovať za vážny priestupok.
Zaragoský koncil (380) exkomunikovali každého, kto sa odvážil pokračovať v prijímaní svätého prijímania na ruku. Potvrdila to aj synoda v Tolede.
Pápež sv. Lev Veľký (440-461) energicky obhajoval a vyžadoval dôsledné zachovávavnie praxe podávania svätého prijímania na jazyk.
Synoda v Rouene (650) odsúdila prijímanie na ruku, aby zastavila rozšírené zneužívanie, ku ktorému došlo v dôsledku tejto praxe, a ako ochranu proti svätokrádeži.
Šiesty ekumenický koncil v Konštantínopole (680-681)
Zakázal veriacim brať do rúk svätú hostiu, pričom sa priestupníkom hrozil exkomunikáciou.
Svätý Tomáš Akvinský (1225-1274) :"Z úcty k tejto sviatosti [Svätej Eucharistii] sa jej nedotýka nič, iba to, čo je konsekrované; preto sa korporál a kalich posväcujú, a tak isto aj ruky kňaza, aby sa mohli dotknúť tejto sviatosti." (Summa Theologica, časť III, Q. 82, čl. 3, Rep. Obj. 8)
Tridentský koncil (1545-1565): "Skutočnosť, že iba kňaz podáva sväté prijímanie svojimi posvätenými rukami, je apoštolská tradícia."
Pápež Pavol VI. (1963-1978): "Tento spôsob [na jazyk] treba zachovať." (Memoriale Domini)
Pápež Ján Pavol II: Dotýkať sa svätných spôsobov a rozdávať ich vlastnými rukami je výsadou ordinovaných. (Dominicae Cenae, 11)
"Nie je dovolené, aby veriaci sami brali do rúk konsekrovaný chlieb a posvätný kalich, tým menej, aby ich podávali jedného druhému." (Inaestimabile Donum, 17. apríl 1980, sek. 9)
„História“ prijímania v ruke sa zvyčajne podáva takto:
"Od Poslednej večere a za čias apoštolov sa sväté prijímanie, samozrejme, podávalo na ruku. Tak to bolo aj za čias mučeníkov. A tak to bolo aj počas vrcholu patristického obdobia a v liturgii po Konštantínovom edikte. Prijímanie na ruku bolo veriacim podávané tak ako sa podáva dnes (v otvorenejších a pokrokovejších oblastiach Cirkvi). Teda po viac ako polovicu života Cirkvi bolo normou.
Nádherný dôkaz vyššie uvedeného možno nájsť v texte sv. Cyrila Jeruzalemského (313-386), v ktorom radí veriacim, aby si „zo svojich rúk urobili trón, na ktorom budú prijímať Kráľa [vo svätom prijímaní]." Tento cirkevný otec ďalej nabáda k veľkej starostlivosti o všetky odrobinky a úlomky, ktoré by mohli zostať na rukách, pretože tak ako nedopustíme, aby na zem padal zlatý prach, tak si treba dávať ešte väčší pozor, keď ide o Telo Pánovo.
K zmene v spôsobe prijímania konsekrovaného chleba došlo podľa dnes populárnej interpretácie takto: V stredoveku dochádzalo k určitým deformáciám vo viere, ktoré sa diali postupne a ktoré sa postupne rozvinuli. Patril medzi ne nadmerný strach z Boha a s tým súvisiaca posadnutosť hriechom, súdom a trestom; prílišný dôraz na Kristovo božstvo, čo viedlo v podstate k popretiu alebo prinajmenšom bagatelizovaniu Jeho svätého človečenstva; prílišné zdôrazňovanie úlohy kňaza v posvätnej liturgii a strata zmyslu pre spoločenstvo, ktorým Cirkev v skutočnosti je.
Najmä pre prílišný dôraz na uctievanie Krista v Najsvätejšej Eucharistii a príliš prísny prístup k morálnym otázkam bolo sväté prijímanie čoraz vzácnejšie. Považovalo sa za dostatočné pozerať sa na Svätú hostiu počas pozdvihovania. Táto dekadentná prax „pozdvihovania“ pokračuje a nezdravé vystavovanie a žehnanie Najsvätejšou sviatosťou majú svoj pôvod v tomto nešťastnom stredoveku, v období, ktorého liturgických praktík by bolo dobré sa zbaviť.
V tejto atmosfére a za týchto okolností začalo byť praktizovanie prijímania na ruku obmedzované. Rozvinula sa prax, keď kňaz vkladá konsekrovaný chlieb priamo do úst prijímajúceho a na poľutovanie bola všeobecne prikázaná.
Záver je pomerne jasný: treba sa zbaviť tohto obyčaju, ktorého korene ležia v temných dobách stredoveku. Mali by sme ho zakázať alebo aspoň od zvyku brániť veriacim aby "vzali a jedli" odrádzať a vrátiť sa k pôvodnému zvyku Otcov a apoštolov: prijímaniu na ruku.
Tento príbeh je pútavý a pekný, škoda však že TO NIE JE PRAVDA.
Posvätný Tridentský koncil vyhlásil, že zvyk, že iba kňaz, ktorý celebruje omšu, dáva prijímanie sám sebe (vlastnými rukami) a laici ho od neho dostávajú, je apoštolskou tradíciou.[1]
Dôkladnejšie štúdium dostupných dôkazov z cirkevných dejín a zo spisov otcov nepodporuje tvrdenie, že prijímanie na ruku bolo univerzálnym zvykom, ktorý bol postupne vytláčaný a nakoniec nahradený prijímaním na jazyk.
FAKTY skôr poukazujú na INÝ záver:
Pápež sv. Lev Veľký (440-461), je prvým svedkom tradičnej praxe. Vo svojich komentároch k šiestej kapitole Evanjelia podľa Jána hovorí o prijímaní na jazyk ako o aktuálnom spôsobe: „Človek prijíma do úst to, čo prijal vierou“ [2]. Pápež nehovorí tak, ako keby zavádzal novinku, ale že to je ustálená skutočnosť.
O storočie a pol neskôr, ale stále TRI storočia PREDTÝM, ako bola táto prax (podľa vyššie uvedeného populárneho rozprávania) údajne zavedená, je pápež svätý Gregor Veľký (590-604) ďalším svedkom. Vo svojich dialógoch (Rim 3, c. 3) rozpráva o tom, ako sa pápežovi sv. Agapitovi (+536) počas omše stal zázrak, keď niekomu vložil Telo Pánovo do úst. Ján Diakon potvrdzuje, že tento pápež podával sväté prijímanie do úst.
Títo svedkovia pochádzajú z piateho a šiesteho storočia. Ako možno rozumne povedať, že prijímanie na ruku pokračovalo ako "...oficiálna prax až do desiateho storočia?" Ako možno tvrdiť, že podávanie prijímania na jazyk je stredoveký vynález?
Nemožno tvrdiť, že veriaci nikdy a za žiadnych okolností do rúk nepríjmali. Ale za akých podmienok sa to dialo? Zdá sa, že už od začiatku bolo celkom obvyklé, že kňaz vkladal premenený chlieb do úst prijímajúceho. Avšak v časoch prenasledovania, keď kňazi neboli ľahko dostupní a keď si veriaci nosievali z núdze sviatosť do svojich domovov, podávali si sväté prijímanie vlastnou rukou. Aby neboli zbavení Chleba života, mohli ho prijímať vlastnou rukou, keď to neurobiť by znamenalo byť zbavený potrebnej duchovnej výživy. To isté sa týkalo pustovníkov, ktorí odišli do púšte, kde nemali službu kňaza a nechceli sa vzdať praktizovania každodenného prijímania.
Prax bola teda taká, že sa človek mohol dotknúť hostie, keď neurobiť tak by znamenalo byť zbavený sviatosti. Ale keď bol k dispozícii kňaz, človek do ruky prijímať nemohol.
Svätý Bazil (330-379) jasne hovorí, že prijímať sväté prijímanie vlastnou rukou je POVOLENÉ LEN V ČASE PRENASLEDOVANIA, alebo, ako to bolo v prípade mníchov na púšti, keď nebol k dispozícii diakon alebo kňaz, ktorý by ho mohol podávať.
"Nie je potrebné dokazovať, že v čase prenasledovania, keď niet kňaza alebo diakona, nie je ťažký hriech, keď človek prijíma vlastnou rukou." (list 93)
Z textu vyplýva, že prijať do ruky za iných okolností, mimo prenasledovania, by bol ťažký hriech [3]. Svätý Bazil poznal zvyk osamelých pustovníkov, ktorí si uchovávali Najsvätejšiu sviatosť vo svojich príbytkoch a v neprítomnosti kňaza alebo diakona si podávali sväté prijímanie.
Vo svojom článku o Prijímaní v Dictionaire d'Archeologie Chretienne Leclerq vyhlasuje, že Konštantínov mier ukončil praktizovanie prijímania na ruku. To nám znovu potvrdzuje úvahy sv. Bazila, že práve prenasledovanie tvorilo alternatívu buď prijímať na ruku, alebo neprijímať vôbec. Keď prenasledovanie skončilo, prax prijímania do ruky očividne tu a tam pretrvávala. Cirkevná autorita to považovala za zlozvyk, ktorého sa treba zbaviť, pretože to bolo v rozpore so zvykom apoštolov.
Tak koncil v Rouene, ktorý sa zišiel v roku 650, hovorí: "Nevkladajte Eucharistiu do rúk žiadneho laika alebo laikovej ženy, ale LEN do ich úst."
Konštantínopolský koncil, ktorý bol známy ako „in trullo“ (nie je to žiaden z ekumenických koncilov, ktorý sa tam konal), zakázal veriacim dávať si sväté prijímanie (čo sa, samozrejme, deje, keď sa posvätná hostia vloží do ruky prijímajúceho). ). Nariadil exkomunikáciu v trvaní jedného týždňa pre tých, ktorí tak urobia v prítomnosti biskupa, kňaza alebo diakona.
A čo svätý Cyril? Samozrejme, propagátori „Prijímania na ruku“ sa vo všeobecnosti málo zmieňujú o dôkazoch, ktoré sme predložili. Neustále sa však odkazujú na text pripisovaný sv. Cyrilovi Jeruzalemskému, ktorý žil v štvrtom storočí v rovnakom čase ako sv. Bazil.
Dr. Henri LeClerq zhrnul veci takto:
„Svätý Cyril Jeruzalemský odporúčal veriacim, aby pri prijímaní mali pravú ruku natiahnutú, prsty pri sebe, podopreté ľavou rukou a s dlaňou trochu prehnutou; V okamihu, keď bolo Kristovo Telo vložené do ruky, komunikant mal povedať: Amen...“ V tomto texte je však VIAC než len vyššie uvedené. Ďalej tiež navrhuje nasledovné:
"....Posväť svoje oči kontaktom so Svätým telom. Keď sú tvoje pery ešte vlhké, dotkni sa svojich pier a potom si prejdi rukou cez oči, čelo a ostatné zmysly, aby si ich posvätil." Toto dosť zvláštne (možno poverčivé? Neúctivé?) odporúčanie spôsobilo, že vedci začali pochybovať o pravosti tohto textu. Niektorí si myslia, že možno došlo k interpolácii, alebo že to v skutočnosti napísal svätcov nástupca.
Nie je vylúčené, že text je v realite dielom patriarchu Jána, ktorý v Jeruzaleme nastúpil po Cyrilovi . Ortodoxia tohoto Jána však bola veľmi podozrivá. Vieme to z korešpondencie sv. Epifánia, svätého Hieronyma a tiež od svätého Augustína.
Takže v prospech prijímania na ruku tu máme text POCHYBNÉHO pôvodu a OTÁZNEHO obsahu. A na druhej strane máme spoľahlivých svedkov, medzi ktorými sú aj dvaja veľkí pápeži, že vkladanie posvätnej hostie do úst prijímajúceho bolo už minimálne v piatom storočí bežné, čo môžeme s istotou dokázať.
Klerikalizmus?
Nie je to ale forma klerikalizmu dovoliť kňazovi dotýkať sa svätej hostie a nedovoliť laikom urobiť to isté? Ale ani kňazi sa nesmú dotýkať Najsvätejšej sviatosti, iba ak to je nevyhnutné. V skutočnosti, okrem kňaza, ktorý celebruje samotnú omšu, nikto iný prijímajúci sväté prijímanie, dokonca ani kňaz, ak bol medzi príjmajúcimi, to nemohol urobiť na ruku. A tak v tradičnej liturgickej praxi rímskeho obradu, ak kňaz asistoval pri omši (a nie celebroval) a ak chcel prijať sväté prijímanie, neurobil tak vlastnou rukou: prijal na jazyk. To isté platilo o biskupovi. To isté platilo o samotnom pápežovi.
Keď bol napríklad pápež svätý Pius X. v auguste 1914 na smrteľnej posteli a sväté prijímanie mu priniesli ako viatikum, neprijímal a nesmel prijímať na ruku: prijímal na jazyk podľa zákona a praxi katolíckej cirkvi.
Toto potvrdzuje základný bod: Pre zachovanie úcty nesmie dochádzať k ŽIADNEMU zbytočnému dotýkaniu sa Svätej Hostie. Je zrejmé, že je niekto potrebný, kto bude rozdávať Chlieb života. Nie je však potrebné robiť z každého muža, ženy a dieťaťa vlastného eucharistického vysluhovateľa a znásobovať manipuláciu a tak zväčšovaťnebezpečenstvo spadnutia a straty odrobiniek. Ani tí, ktorých ruky boli špeciálne posvätené, aby sa mohli dotýkať Najsvätejšej Eucharistie, teda kňazi, to nesmeli robiť zbytočne.
Námiekty voči prijímaniu na ruku
I. Pôvod
Pôvod súčasnej praxe prijímania na ruku v západnom kresťanstve možno hľadať v protestantskej revolúcii alebo „reformácii“. Niektorí budú tvrdiť, že to bolo znovuzavedenie predtým univerzálnej a ctihodnej praxe. Touto myšlienkou sa budeme zaoberať nižšie. Ale aj keby to bolo tak, že to bola predtým prax v Katolíckej cirkvi, jej zavedenie v šestnástom storočí bolo sotva ortodoxné. Bolo to skôr stelesnenie popretia skutočnej prítomnosti, ako ju učil Kristus a Jeho Cirkev, a reality katolíckeho kňazstva. Bol to liturgický dôsledok pedchádzajúcej herézy
Je dobre známe, že prijímanie na ruku sa začalo šíriť začiatkom 60. rokov 20. storočia v katolíckych kruhoch v Holandsku. Začalo to teda ako napodobňovanie protestantských praktík, alebo prinajmenšom ako „falošný archeologizmus“, adorovanie (domnelých) praktík starovekej cirkvi. To zahŕňalo prehliadanie (alebo popretie) pravdy a rozvoja katolíckej eucharistickej náuky do stále jasnejšej a explicitnejšej podoby. Zahŕňalo to odmietnutie toho, čo nám bolo v skutočnosti odovzdané v organickom rozvoji liturgie. A bol to prípad nehorázneho vzdoru a neposlušnosti cirkevnému právu a cirkevnej vrchnosti.
Túžba po tejto praxi nevychádzala ani z najvyššej autority Cirkvi, ktorá bola proti nej, ani z radov Kristových veriacich (ktorí sa podľa definície pevne držia viery v transsubstanciáciu), ktorí o túto prax NIKDY nežiadali. Vychádzalo to skôr z nejakého stredného cirkevného manažmentu, a najmä liturgického establišmentu. A to typickým revolučným spôsobom.
Keď prišiel čas začať nátlak na prax v Severnej Amerike, použité prostriedky neboli vždy čestné. V skutočnosti išlo o podvod alebo prinajmenšom dezinformácie. Je lepšie neprať špinavé prádlo na verejnosti, ale ak by chcel niekto spochybniť, že veci boli takto, môže mať k dispozícii bohatú dokumentáciu. Dá sa to zhrnúť tak, že praktizovanie prijímania na ruku pochádza v modernej dobe z herézy a neposlušnosti. Nie je to to, čo by Duch Svätý prinášal ako nejakú vytúženej liturgickú „zmene“. Možno však, že tu pôsobil iný duch.
II. Úlomky
Ak sa pozrieme na prax vkladania svätej Hostie do ruky prijímajúceho, hneď nám napadne jedna dogma Cirkvi: Kristova eucharistická prítomnosť sa začína vo chvíli konsekrácie a trvá, kým existujú eucharistické spôsoby. Kristus je prítomný celý a celistvý v každom spôsobe a celý a celistvý v každej z ich častí tak, že lámanie chleba nerozdeľuje Krista.[Pozn. 205: Porov. Tridentský koncil: DS 1641.] (CCC, 1377)
Rímsky katechizmus to vyjadril takto: Kristus, celý a celistvý, je obsiahnutý nielen v oboch spôsoboch, ale aj v každej častici oboch sposobov. „Každý“, hovorí svätý Augustín, „prijíma Krista Pána a On je celý v každej časti. Nezmenšuje sa tým, že sa dáva mnohým, ale dáva seba samého celého a celistvého každému.... Telo nášho Pána je celé a úplné obsiahnuté aj pod najmenšou čiastočkou chleba."
Preto treba týmto fragmentom venovať veľkú úctu, rešpekt a starostlivosť. Prečo chceme tak nesmierne znásobiť počet osôb, ktoré manipulujú s posvätnou hostiou, z ktorých niektorí sú nemotorní, alebo nevidia dobre, alebo ich to nezaujíma, alebo nevedia atď. tak že čiastočky svätej hostie zostávajú na ich rukách, dopadajú na ich odev a na podlahu? Pre tých, ktorí veria so živou vierou, stačí na ukončenie prijímania do ruky už len táto otázka: „A čo tie odrobinky?“
III. Kto podporuje prijímanie na ruku?
Tí, z liturgického mainstreamu (a ich nasledovníci), ktorí podporujú prijímanie na ruku, sú tí istí ľudia, ktorí majú vo všeobecnosti vo majú odpor k uctievaniu Pána v Najsvätejšej Eucharistii, a najmä k ustavičnej adorácii. Silný dôraz na osobnú, telesnú skutočnú prítomnosť Krista, nášho Boha, pri svätom prijímaní nie je niečím, čím by sa moderní liturgisti vyznačovali. V skutočnosti od toho dokonca odrádzajú. "Naša pozornosť sa má venovať SPOLOČENSTVU...", hovoria.
Dalo by sa o týchto skresľovačoch (poznajúcich a nevedomých) Tradičnej doktríny a omšovej praxe povedať, že sú vinní, slovami GK Chestertona, „...modloslužobou prechodného zabudnutia toho ULTIMÁTNEHO". ..“ Zdá sa, že to sedí na propagátorov prijímania do ruky, ktorí nemajú radi a odrádzajú od tradičného spôsobu prijímania. Prečo?
IV. Prijímanie do ruky je nenáležité.
Vložiť svätú hostiu do ruky človeka neznamená dať mu sväté prijímanie. Sviatosť svätého prijímania spočíva v jedení chleba života. Skôr sa tu deje to, že každý, kto prijme Svätú hostiu do ruky, si potom sám sebe podáva sväté prijímanie. Každý človek sa stáva svojim vlastným vysluhovateľom prijímania. Tým sa služba kňazov (a diakonov) ako vysluhovateľov svätého prijímania zatemňuje alebo dokonca ruší. Ktosi navrhol, že túto prax treba premenovať na „spoločné ručné sebapríjmanie“.
Prijímanie do ruky je tiež priveľmi ležérne. Aké jedlá jeme rukami? V našej kultúre je to často rýchle občerstvenie, jedlo, ktorému človek nevenuje žiadnu pozornosť. Popcorn jeme rukami a nevenujeme mu pozornosť, zatiaľ čo naše oči sú upreté na filmové plátno. Na párty si doprajeme nejaké jednohubky a zároveň sa s niekým rozprávame. Zdá sa veľmi nerozumné spájať takýto spôsob prijímania s Najsvätejšou Eucharistiou.
V. Ovocie
Budme k sebe dôsledne úprimní. Naozaj táto prax POSILNILA a Objasnila našu vieru v skutočnú prítomnosť? Viedlo to k VÄČŠEJ modlitbe, láske a bratskej dobročinnosti? Sme ako ľudia stále viac ohromovaní a uchvacovaní k väčšej zbožnosti a úcte tým, že berieme Pánovo Telo do svojich rúk? Nezdá sa. Zdá sa skôr, že prijímanie na ruku musí mať svoj podiel viny na strate viery v skutočnú prítomnosť medzi katolíkmi. Väčšina z nás pozná Gallupov prieskum, ktorý zistil, že viac ako 72 % „katolíkov“ v USA už neverí v skutočnú prítomnosť. Nie sú dôvody predpokladať, že situácia v Európe je lepšia. A pri tom popieranie tejto základnej Cirkevnej dogmy vedie k automatickej exkomunikácii.
VI. Bolo to univerzálne?
Ako dôkaz, že prijímanie na ruku bolo kedysi „všeobecnou praxou“, zvykne sa citovať konkrétny text sv. Cyrila Alexandrijského o tom, ako by sme si mali postaviť trón z rúk, aby sme prijali Kráľa. Čo sa však zvyčajne nehovorí je to, čo by si mohol overiť každý spoľahlivý patrista: TENTO TEXT JE POCHYBNÉHO PÔVODU. V skutočnosti je pravdepodobnejšie, že pochádza od nestoriánskeho biskupa. Ďalej máme OVERENÉ texty Leva Veľkého, Gregora Veľkého, sv. Bazila a mnohých ďalších, ktoré dokazujú presný opak.
VII. Posledná večera
Ale určite prijímali apoštoli pri poslednej večeri prijímanie na ruku? Predpokladá, že to tak bolo. Netreba ale zabúdať na tradičnú praktiku blízkovýchodnej pohostinnosti, ktorá sa v Ježišových časoch uskutočňovala a ktorá tam STÁLE existuje: Hostiteľ kŕmi hosťa vlastnou rukou, pričom sa hosťovi vkladá symbolické sústo do úst. A máme o tom aj biblické dôkazy: Náš Pán namočil kúsok chleba do vína a dal ho Judášovi. Vložil toto mokré sústo do Judášovej ruky? To by bolo, dosť nepohodlné, a hlavne pre ľudí, ktorí toľko dbali na čistotu a obrady pri stolovaní, dosť nevhodné. Nebolo toto gesto pohostinnosti, o ktorom sa hovorilo vyššie?
Ľudia PREDPOKLADAJÚ, že apoštoli pri poslednej večeri prijímali tak, ako DNES jeme my. Dôkazy o kultúre v časoch apoštolov naznačujú presný opak. Prečo teda nepredpokladať, že Ježiš a apoštoli zachovávali zvyky svojej vlastnej kultúry a nie našej o tisíc rokov mladšej? Existujú teda dôkazy o tom, že podával apoštolom do rúk a oni prijímali sami? Neexistujú, je to len predpoklad.
VIII. Biblické ohľady
Vo svätom prijímaní prijímame Slovo, ktoré sa stalo Telom. Keď Ezechiel prijal Božie slovo úžasným, no menším spôsobom ako my, bolo to takto:
Ty teda počuvaj, čo ti hovorím: Nebuď odbojný ako ten odbojný dom, otvor si ústa a zjedz, čo ti ja dám." Díval som sa a hľa, oproti mne vystretá ruka a v nej zvitok knihy. I riekol mi: "Syn človeka, zjedz, čo máš poruke, zjedz tento zvitok, potom choď a hovor k domu Izraela! A keď som otvoril ústa, dal mi zjesť ten zvitok. I riekol mi: "Syn človeka, nakŕm si vnútro a naplň si útroby týmto zvitkom, ktorý ti ja dávam." Zjedol som ho teda a bol mi v ústach sladký ako med (Ez. 2:1,8,9; 3:13)
Nehovorí sa, že prorok natiahol ruku, ale že otvoril ústa. A nie je to veľmi náležité, keďže slovo máme dostávať ako malé deti, či už ide o chlieb učenia alebo o chlieb zostupujúci z neba?
Na inom mieste, v žalme s jasným, prorockým, eucharistickým podtextom, ktorý sa používa v Ofíciu Božieho tela, nám Pán hovorí: "Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý som ťa vyviedol z egyptskej krajiny. Otvor dokorán svoje ústa a ja ich naplním... Ale Izrael budem kŕmiť najlepšouu pšenicou a sýtiť medom zo skaly.“
"Naplním ich...," nie "naplníte si ich sami." Pravdaže, toto samo osebe nie je dôkazom. Ale ukazuje nám to určitým smerom.
IX. Matka Tereza z Kalkaty
Otec George William Rutler v homílii na Veľký piatok v roku 1989 povedal:
„Poviem vám tajomstvo, keďže máme spolu len tisíc blízkych priateľov, a tiež preto, že máme pri sebe Misionárky lásky, ktoré Duch Svätý poslal do sveta, aby boli odhalené tajomstvá mnohých sŕdc. Kedysi dávno som slúžil omšu a kázal pre ich Matku, Matku Terezu z Kalkaty, a po raňajkách sme sa dosť dlho rozprávali v malej miestnosti. Zrazu som sa pristihol, že sa jej pýtam (neviem prečo):
"Matka, čo je podľa teba najhorší problém na dnešnom svete?"
Viac ako ktokoľvek iný by dokázala vymenovať dostatok kandidátov: hlad, mor, choroby, rozpad rodiny, vzburu proti Bohu, korupciu médií, svetový dlh, jadrovú hrozbu atď. Okamžite odvetila:
"Kamkoľvek idem na celom svete, najsmutnejšie mi je sledovať, ako ľudia prijímajú sväté prijímanie na ruku."
ZÁVER
Svätý Tomáš Akvinský nám pripomína, že úcta vyžaduje, aby sa Najsvätejšej sviatosti dotýkalo len to, čo bolo posvätené. Krstom bol kresťan zasvätený prijať Pána vo svätom prijímaní, ale nie rozdávať posvätnú hostiu iným alebo sa jej zbytočne dotýkať.
„Dotýkať sa svätých spôsobov a rozdávať ich vlastnými rukami je výsadou ordinovaných, ktorá svedčí o aktívnej účasti na službe Eucharistie“ (Dominicae Cenae, 11).
Jediní, ktorí príjmali vždy postojačky a s natiahnutými rukami, boli od začiatku ariáni, ktorí tvrdohlavo popierali Kristovo Božstvo a ktorí v Eucharistii nevideli nič viac ako prostý symbol „zjednotenia“, s ktorý je možné zaobchádzať podľa ľubovôle. Milióny súčasných katolíkov vrátane mnohých prelátov a kňazov prakticky konvertovali na arianizmus, veľkú herézu trvajúcu od štvrtého do siedmeho storočia.
[1] ses. 13, c. 8: In sacramentale autem sumptione semper in Ecclesia Dei mos fuit, ut laici a Sacerdotibus Communionem acciperent; Sacerdotes autem celebrantes seipsos communicarent: qui mos, tamquam ex traditione Apostolica descendens, jure, ac merito retinere debet.
[2] "Hoc enim ore sumiter quod fide creditur." Serm. 91,3
[3] Akoby som povedal: "Nie je ťažký hriech vynechať v nedeľu svätú omšu, ak sa človek musí starať o chorého." Z toho vyplýva (čo už vieme), že ak neexistuje taká ospravedlňujúca príčina, bol by to ťažký hriech.
17. 12. 2021
Robert Morrison
Verní katolíci z dobrého dôvodu odmietli Františkove motu proprio Traditionis Custodes ako nespravodlivý a podlý útok na tridentskú omšu a na katolíkov, ktorí ju milujú. Neexistuje žiadny legitímny spôsob, ako interpretovať motu proprio zo 16. júla 2021 v priaznivom svetle, a tí, ktorí sa o to pokúšajú, sa vo všeobecnosti správajú ako nepriatelia Katolíckej cirkvi. Napriek tomu vieme, že Boh môže i zo zla urobiť dobro a preto dopustil Tradtionis Custodes aby z neho vzišlo dobro tým, ktorí Ho milujú a snažia sa byť svätými (Rimanom 8:28).
Aby sme odhalili a docenili skryté požehnania Traditionis Custodes, musíme ho vidieť v kontexte celkového boja o omšu a vieru, ktorý zúri od Druhého vatikánskeho koncilu. National Catholic Register priniesol vyjadrenie arcibiskupa Arthura Roche zo 14. novembra 2021. Arcibiskup hovorí o motu proprio a odhaľuje niečo z motivácie, ktorá za ním stojí:
„Ecclesia Dei pápeža Jána Pavla II. a Summorum Pontificum Benedikta XVI. „boli vydané, aby povzbudili lefebvristov predovšetkým k návratu k jednote s Cirkvou,“ povedal arcibiskup Roche, a FSSPX označil menom jej zakladateľa, arcibiskupa Marcela Lefebvra. „Je zrejmé, že Traditionis custodes hovorí: Dobre, tento experiment nebol úplne úspešný. A tak sa vráťme k tomu, čo od Cirkvi požadoval [Druhý vatikánsky koncil]", povedal prefekt Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí.
Ak, ako hovorí Roche, Ecclesia Dei Afflicta a Summorum Pontificum mali za cieľ „povzbudiť lefebvristov . . . vrátiť sa k jednote s Cirkvou,“ tak mohli byť cukrom, kým Františkovo motu proprio je určite bičom. V každom prípade, vyhlásenie arcibiskupa Roche odhaľuje základný kontext Traditionis Custodes z rímskeho uhla pohľadu.
Perspektívu arcibiskupa Rochea môžeme doplniť stanoviskom bývalého generálneho predstaveného FSSPX biskupa Bernarda Fellaya z roku 2007 K Summorum Pontificum Benedikta XVI.
„V pápežovi Benediktovi XVI. je jasná túžba potvrdiť kontinuitu medzi Druhým vatikánskym koncilom a omšou, ktorá z neho vzišla a dvojtisícročnou tradíciou. Toto popretie zlomu, ktorý vyvolal posledný koncilo – ktoré prezentoval [Benedikt] už vo svojom prejave ku kúrii 22. decembra 2005 – ukazuje, že to, čo je v stávke v rozhovoroch medzi Rímom a Kňazským spoločenstvom sv. Pia X., je v podstate doktrinálne. Z tohto dôvodu nepopierateľný krok vpred, ktorý dosiahlo motu proprio v liturgickej oblasti, musia nasledovať – po stiahnutí dekrétu o exkomunikácii – teologické diskusie."
V diskusiách medzi FSSPX a Rímom o tridentskej omši boli vždy prítomné aj otázka liturgická, aj otázka doktrinálna. Jasne to môžeme vidieť na stretnutí arcibiskupa Lefebvra a novozvoleného pápeža Jána Pavla II. v roku 1978, ako ho opísal biskup Tissier de Mallerais:
„18. novembra z iniciatívy kardinála Siriho prijal nový pápež arcibiskupa, ktorý povedal, že je pripravený „prijať koncil vo svetle tradície“, výraz, ktorý použil sám pápež Ján Pavol 6. novembra: Koncil treba chápať vo svetle celej svätej Tradície a na základe stáleho učiteľského úradu svätej Cirkvi.“ Pápež povedal, že je šťastný a problém slávenia starej omše vidí len ako disciplinárnu otázku. Potom kardinál Franjo Šeper, ktorého si pápež zavolal, zvolal: ‚Pozor, Svätý Otče, z tejto omše urobia vlajku!‘“
A kým bol Ján Pavol II vtedy naklonený povoliť tridentskú omšu na základe toho, že to bola disciplinárna otázka, kardinál Šeper varoval, že zachovanie tridentskej omše u FSSPX bude zástavou, ktorá privedie ostatných, aby sa pripojili k hnutiu za zachovanie celej katolíckej tradície.
Ako sa teda vedie boj o Tradíciu?
Na druhej strane frontu Ján Pavol II. veril v „živý charakter tradície“, ktorý umožňoval dramatické úpravy viery. Okrem neustále sa zhoršujúcich sexuálnych škandálov bol takmer každý aspekt krízy, ktorú teraz v Cirkvi pozorujme, prítomný už v roku 1988 - teda v roku keď sa arcibiskup Lefebvre rozhodol vysvätiť štyroch biskupov. V článku z 21. marca 2011 k blahorečeniu pápeža Jána Pavla II. (https://www.remnantnewspaper.com/2011-0331-statement-of-reservations-beatification.htm) možno nájsť príklady niekoľkých problémov pontifikátu Jána Pavla II., ktoré už vtedy boli také zlé, ako sú teraz za Františka. Najzásadnejší rozdiel je ale v tom, že zatiaľ čo Ján Pavol II. prispieval k šíreniu falošného náboženstva rúškom údajnej zbožnosti – dokázal napríklad, že bozkávanie Koránu vyzeralo zbožne – František má teraz za úlohu prezentovať falošné náboženstvo svetu, ako groteskné majstrovské dielo Satana a jeho globalistických prisluhovačov.
Napriek tomu nám vo všeobecnosti záleží viac na prístupe k tridentskej omši ako na našej schopnosti slobodne bojovať proti bludom, ktoré arcibiskup Lefebvre tak dobre videl. Okrem Satana sa však nepriatelia Cirkvi zaujímajú o omšu pravdepodobne len do tej miery, do akej predstavuje vlajku pravého katolicizmu, ktorý je prekážkou ich protikatolíckym a globalistickým programom. Mnohí z týchto nepriateľov si na základe skúseností uvedomili, že tridentská omša nakoniec vedie duše k tomu, aby sa postavili proti Duchu Druhého vatikánskeho koncilu, ale už po niekoľko desaťročí sú ochotní vymeniť prístup k omši za ústupky alebo mlčanie. Pre nich je to jednoduchá súvaha nákladov a výnosov a až do Traditionis Custodes bolo pre nich povolenie tridentskej omše jasným benefitom.
A preto, keby nebolo zvrátenej túžby Ríma roztrhať zástavu tradičného katolicizmu, ktorú drží FSSPX, neexistovala by žiadna Ecclesia Dei Afflicta ani Summorum Pontificum, ktoré umožnili väčší prístup k tridentským omšiam mimo FSSPX. V tomto zmysle pociťujeme veľkú stratu, ktorú spôsobilo Tradionis Custodes len preto, že vytrvalosť FSSPX v nesení vlajky predkoncilnej doktríny podnietila Rím, aby udelil katolíkom mimo FSSPX väčší prístup k tridentskej omši. Ak by FSSPX z tejto bitky vycúvalo, rímski nepriatelia tradície by stratili motiváciu mávať návnadou tridentskej omše, ktorá má odlákať duše od FSSPX. Môžeme (a mali by sme) kričať zo striech, že tridentská omša nebola nikdy zrušená, ale realita je taká, že v Ríme si spočítali náklady a výnosy a František a jeho spolupracovníci už nevidia benefit v trpení tridentskej omše. Naša úloha a zodpovednosť je prijať Božiu milosť a vidieť to tak, ako to je, a reagovať so svätosťou a horlivosťou, ktorá rozbije ich diabolské kalkulácie.
To nás privádza ku skrytým požehnaniam Traditionis Custodes.
Toto požehnanie môžeme vidieť najmenej piatimi spôsobmi: väčšie docenenie tridentskej omše; príležitosť zvoliť si katolícku vieru s väčšou vernosťou; oveľa väčšia istota, ako mal arcibiskup Lefebvre v roku 1988, že robíme správne; zdôraznenie toho, čoho sa nepriatelia najviac obávajú; a spojenie so zjaveniami z Fatimy a Akity.
Väčšie docenenie tridentskej omše.
O. Pagliarani napísal o spôsobe, akým nám táto skúška umožňuje lepšie oceniť hodnotu omše:
„V prvom rade pre nás samých, ktorí máme to nezaslúžené šťastie poznať tridentskú omšu a ktorí z nej môžeme brať úžitok! Vlastníme poklad s hodnotou, ktorú si nie vždy dostatočne vážime, a ktorú možno uchovávame až príliš len z obyčajného zvyku. Keď je niečo vzácne ohrozené alebo sa tým opovrhuje, vždy začneme lepšie vnímať jeho skutočnú hodnotu. Nech tento ‚šok‘, vyvolaný tvrdosťou oficiálnych textov zo 16. júla, slúži na obnovenie, prehĺbenie a znovuobjavenie nášho puta k tridentskej omši! Táto omša – naša omša – musí byť pre nás skutočne ako drahocenná perla v evanjeliu, pre ktorú sme pripravení zriecť sa všetkého, pre ktorú sme pripravení všetko predať. Kto nie je pripravený preliať svoju krv za túto omšu, nie je hoden sláviť ju! Kto nie je pripravený vzdať sa všetkého, aby ju ochránil, nie je hoden zúčastniť sa na nej!
Týka sa to nielen tých, ktorým Traditionis Custodes (zatiaľ) neprerušilo radosť z tejto omše, ale aj tých, ktorí si teraz musia uvedomiť, že ju môžu kedykoľvek stratiť. Ak tridentskú omšu vnímame ako „perlu veľkej ceny“, vieme sa lepšie rozhodnúť, koľko sme ochotní obetovať, aby sme ju mohli navštevovať častejšie. „Kto nie je pripravený preliať svoju krv za túto omšu, nie je hoden sláviť ju! Kto nie je pripravený vzdať sa všetkého, aby ju ochránil, nie je hoden zúčastniť sa na nej!
Príležitosť zvoliť si katolícku vieru s väčšou vernosťou.
O. Pagliarani tiež opísal, ako nás Traditionis Custodes núti prijať katolícku vieru ešte úplnejšie:
„Náš požehnaný Pán má určite na mysli nejaký iný cieľ, keď dovolil tento nový útok na tridentskú omšu. Nikto nemôže pochybovať o tom, že v posledných rokoch mnohí kňazi a veriaci objavili túto omšu a že vďaka nej sa im odkryl nový duchovný a morálny horizont, otvorili sa dvere k posväteniu ich duší. Najnovšie opatrenia prijaté proti omši prinútia tieto duše vyvodiť všetky dôsledky z toho, čo spoznali: teraz si musia vybrať – so všetkými prvkami rozlišovania, ktoré majú k dispozícii – to, čo je potrebné pre každé dobre formované katolícke svedomie. Mnohé duše sa ocitnú pred dôležitou voľbou, ktorá ovplyvní ich vieru, pretože – a povedzme to ešte raz – svätá omša je najvyšším vyjadrením doktrinálneho a morálneho univerza. Ide teda o to zvoliť si katolícku vieru v jej celistvosti a prostredníctvom nej, zvoliť si nášho Pána Ježiša Krista s jeho krížom, jeho obetou a jeho univerzálnym kraľovaním. Ide o to, vybrať si Jeho drahocennú Krv, napodobniť Ukrižovaného a nasledovať Ho až do konca s úplnou, prísnou a koherentnou vernosťou.“
Veľa kritikov Traditionis Custodes sa sústredilo na myšlienku, že väčšina z „obetí“ tohoto motu propria nikdy nespochybňovala Druhý vatikánsky koncil. Stále viac sa však ukazuje, že za veľkú krízu v Cirkvi a vo svete môže samotný Druhý vatikánsky koncil. Františkovo motu proprio by malo podnietiť katolíkov, aby čelili skutočnosti, že to sú práve niektoré kľúčové dokumenty z Druhého vatikánskeho koncilu, ktoré sú bez ťažkostí používané na podporu protikatolíckych iniciatív, ktoré pustošia Cirkev už šesťdesiat rokov. Ján Pavol II. postavil svojou Ecclesia Dei Afflicta tradičných katolíkov proti sebe; využime príležitosť, ktorú nám ponúka Františkovo Traditionis Custodes, a spojme sa v rozhodnej obrane omše a nefalšovanej katolíckej viery proti skutočným nepriateľom Kristovho mystického tela.
Máme väčšiu istotu ako v roku 1988.
Keď arcibiskup Lefebvre v roku 1988 urobil svoje zásadné rozhodnutie, uvedomoval si obrovskú zodpovednosť, ktorú mal za svoju vlastnú spásu a za dobro Cirkvi. Hoci arcibiskup urobil svoje rozhodnutie s veľkým pokojom a kľudom, vediac, že „plní Božiu vôľu“, ako to opísal biskup Tissier de Mallerais v Životopise Marcela Lefebvra, vieme, že tomu rozhodnutiu predchádzalo veľké súženie.
Z našej strany je rozhodnutie oveľa jednoduchšie – chceme urobiť všetko, čo je v našich silách, aby sme zostali úplne katolíkmi, alebo nie? Chceme robiť kompromisy, keď je tak jasné, že František a jeho protikatolícki spolupracovníci potrebujú, aby sme podporili Ducha Druhého vatikánskeho koncilu a mlčali o jeho omyloch? Skôr sa zdá, že nebudeme mať žiadne ospravedlnenie, ak sa nedokážeme držať pravdy a nezaútočíme na blud, nech to stojí čokoľvek. Ak v tejto chvíli urobíme všetko, čo je v našich silách, aby sme zostali katolíkmi – ak prijmeme tridentskú omšu a pravú katolícku vieru – môžeme sa nakoniec ocitnúť v „exkomunikácii“ od Františka a jeho spolupracovníkov. Ale oni už v mnohých ohľadoch exkomunikovali aj Nášho Pána a Jeho Pravdu, takže by sme nemali byť pohoršení, ak je toto aj našou odmenou za vernosť tajomnému Kristovmu telu.
Zdôrazňenie toho, čoho sa nepriateľ skutočne bojí.
Z tohto útoku na pravý katolicizmus sa môžeme tiež poučiť. Ak František a jeho spolupracovníci považujú za potrebné brániť Druhý vatikánsky koncil a odohnať tých, ktorí milujú tridentskú omšu, je to určite preto, že si uvedomujú, že ich úspech závisí od šírenia bludov, ktoré sú tak očividné v Duchu Druhého vatikánskeho koncilu. Tým, že Boh dovolil toto zlo, nám dovolil vidieť zbrane, ktoré musíme použiť, keď sa tento boj zostruje.
Spojenie s Fatimou a Akitou.
„V [Tajomstvo stále skryté] dokazujem, že bývalý kardinál Ratzinger, ktorý sa o zjaveniach z Akity osobne v Ríme rozprával s biskupom Itom, povedal Howardovi Deeovi, bývalému filipínskemu veľvyslancovi vo Vatikáne, že Fatimské posolstvo a Posolstvo Akity je „v podstate to isté.“ V takom prípade by sa dalo očakávať, že vo fatimskom posolstve nájdeme niečo „v podstate rovnaké“ ako v posolstve z Akity z 13. októbra 1973. Stalo sa to na výročie fatimského slnečného zázraku."
Ak je to pravda, pozrime sa čo hovorí posolstvo z Akity, aby sme lepšie pochopili časť tretieho fatimského tajomstva, ktoré zostáva skryté. Tu je posolstvo Akity:
„Ako som vám povedala, ak ľudia nebudú činiť pokánie a nepolepšia sa, Otec uvalí na celé ľudstvo hrozný trest. Bude to trest väčší ako potopa, aký človek nikdy predtým nevidel. Oheň bude padať z neba a vyhladí veľkú časť ľudstva, dobrých aj zlých, pričom neušetrí ani kňazov, ani veriacich. Tí, čo prežili, sa ocitnú v tak bezútešnešnom stave, že budú závidieť mŕtvym. Jediná zbraň, ktorá vám zostane, bude ruženec a znamenie, ktoré zanechal môj Syn. Každý deň odriekajte modlitby ruženca. S ružencom sa modlite za pápeža, biskupov a kňazov. Dielo diabla prenikne aj do Cirkvi takým spôsobom, že uvidíte kardinálov proti kardinálom, biskupov proti iným biskupom. Kňazi, ktorí ma uctievajú, budú opovrhovaní a povstanú proti nim ich spolubratia... kostoly a oltáre budú vyplienené, Cirkev bude plná tých, ktorí prijímajú kompromisy a démon bude tlačiť na mnohých kňazov a zasvätené duše, aby opustili službu Pánovi. Démon bude obzvlášť nezmieriteľný voči dušiam zasväteným Bohu. Myšlienka na stratu toľkých duší je príčinou môjho smútku. Ak bude počet a závažnosť hriechov narastať, už nebudú viac odpustené.“
Aký kompromis by mohol byť jasnejší ako ten, ktorý nám František predkladá v Traditionis Custodes? Buď nasledujeme náboženstvo, ktoré verili a praktizovali svätí, alebo falošné náboženstvo, ktoré nám dalo Pachamamu a je definované predovšetkým svojou opozíciou voči skutočnému katolicizmu. A ak poslúchneme Františkove nespravodlivé požiadavky, opustíme tridentskú omšu a budeme mlčať o bludoch, ktoré sužujú mystické telo Kristovo, neopúšťame „ Pánovu službu?" Držme sa radšej tridentskej omše, postavme sa so zvýšenou silou proti Duchu Druhého vatikánskeho koncilu, modlime sa zbožne ruženec a modlime sa za obrátenie tých, ktorí nás prenasledujú.
My poznáme cestu, nech nám Panna Mária z Fatimy vyprosí milosť zostať v kurze. Panna Mária, Kráľovná neba, oroduj za nás!
16. 12. 2021
1. 12. 2021
Prečo majú slobodomurári radi pápeža Františka? 3/3
Steve Skojec[1] http://seattlemasons.com/2015/1510_trstbd.pdf ,
p. 4.
[2] http://lanuovaferrara.gelocal.it/ferrara/cronaca/2015/11/17/news/monsignor-negri-lei-vuole-farci-tornare-alle-crociate-1.12461283?refresh_ce
[3] Ibid.
[4]
(https://in-sightjournal.com/2015/11/15/an-interview-with-grand-secretary-jerry-w-kopp-part-three/ ).
[5]
https://blog.philosophicalsociety.org/2015/12/03/is-environmental-degradation-a-sin-pope-francis-revolutionary-manifesto-on-climate-change/ (boldening
added)
[6] http://longmontmasons.com/general/news/is-a-reconciliation-between-the-catholic-church-and-freemasonry-possible/ .
See also http://freemasoninformation.com/2016/04/is-a-reconciliation-between-the-catholic-church-and-freemasonry-possible/
[7] Ibid.
[8]
Barbosa Nunes, Porta da
saida para os corruptos, in https://www.gob.org.br/porta-de-saida-para-os-corruptos-artigo-n%C2%B0-273-barbosa-nunes/; ; http://essenciamaconica.blogspot.it/2016/05/porta-de-saida-para-os-corruptos-artigo.html
[9] http://www.grandeoriente.it/la-replica-del-gran-maestro-al-vescovo-ferrara-la-sua-personale-fobia-la-massoneria/
See also: Stefano Bisi, “Negri,
tesi preconcette e toni inquisitori. La Massoneria non è contro la Chiesa”. La
replica di Bisi (Grande Oriente d’Italia) all’arcivescovo, in Il Resto del Carlino, Monday, 30
May 2016, p. 2.
[10] https://www.msana.com/emmay16.asp
[11] https://www.mozart-loge.de/2016/05/14/%C3%B6ffentlicher-diskussionsabend-flu-chtlingskrise-humanistische-und-demokratische-herausforderung/
[12] https://blog.philosophicalsociety.org/2016/11/30/what-was-the-diet-of-worms-and-how-does-it-relate-to-freemasonry/
[13] http://www.repubblica.it/vaticano/2016/10/28/news/papa_francesco_viaggio_in_svezia-150792108/
[14] http://www.fenixnews.com/2017/03/26/discurso-del-santo-padre-francisco-por-la-celebracion-del-60-aniversario-del-tratado-de-roma/
[15] http://www.americaoggi.it/single-post/2017/03/28/Il-body-language-dei-leader
[16]
http://goeb.com.br/noticias/goeb/2046/artigo-sapientissimo-grao-mestre-adjunto-irmao-barbosa-nunes-o-mundo-
precisa-muito-deste-homem/
[17]
http://www.fenixnews.com/2015/09/14/el-gran-oriente-unido-de-la-republica-del-ecuador-goudre-envia-plancha-al-su-santidad-francisco/
[18]
http://www.fenixnews.com/2016/11/13/dialogos-conmigo-mismo-como-le-cuento-a-mi-hijo-sobre-la-masoneria/
[19]
http://www.fenixnews.com/2017/04/01/dialogos-conmigo- mismo-ser- feliz-2/
[20]
www.vaticaninsider.lastampa.it/nel-mondo/dettaglio…/bergoglio-tango-29284
; http://www.novusordowatch.org/wire/tango-mass-jorge-bergoglio.htm