Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

8. 3. 2020

Aforizmy

Nicolas Gomez Dávila

Ľudia menia svoje idey oveľa zriedkavejšie, ako idey menia svoje masky. V priebehu storočí sa ozývajú stále rovnaké nápady.

Je ľahké veriť, že sa podieľame na istých cnostiach, keď zdieľame neresti, ktoré sú k týmto cnostiam protikladné.

Duchovná dospelosť začína, keď prestaneme cítiť potrebu zachraňovať svet.

Sloboda je prostriedok, nie cieľ. Kto ju považuje za cieľ, nevie čo robiť, keď ju náhodou získa.

Naša posledná nádej je, že Boh k nám nebude spravodlivý.

Každý iný cieľ ako Boh nás zneucťuje.

Meštiaci (buržoázia) sú ľudia, ktorí sú nespokojní s tým čo majú, ale spokojní s tým, akí sú.

Marxisti definujú buržoáziu v ekonomických pojmoch, aby pred nami skryli skutočnosť, že k nej patria.

Milovať ľud, to je povolanie aristokrata. Demokrat ľud miluje len vo volebnom období.

Ľudia sa radšej ospravedlňujú chybami druhých, ako vlastnou nevinosťou.

Času sa treba obávať nie preto, že zabíja, ale preto, že strháva masky

Čím väčším problémom demokracia čelí, tým neschopnejších ľudí poveruje ich riešením.

Každá legislatíva, ktorá ochraňuje slobodu do poslednej maličkosti nakoniec slobodu zadusí.

Múdrosť spočíva v miernosti. Nie kvôli strachu z excesov, ale kvoli láske k obmedzeniam.

Pravda je šťastím rozumu.

My všetci sa snažíme podplatiť svoje svedomie, aby hriech nazývalo "chybou" alebo nešťastím.

Človek si nerobí bohov na svoj obraz a podobu, ale chápe seba ako obraz a podobu bohov, v ktorých verí.

Nič nie je nebezpečnejšie, ako riešiť chvíľkové problémy trvalými riešeniami.

Príčina hlúposti demokracie spočíva v dôvere v anonymného občana. Dôvod jej zločinnosti je dôvera anonymného občana v seba samého.

Kritika meštiactva si získava dvojakú chválu. Jednak od marxistu, ktorí ju považuje za inteligentnú, lebo potvrdila jeho domnienky. A tiež od meštiaka, ktorý ju považuje za múdru, lebo si myslí, že je adresovaná jeho susedovi.

Moderný človek si túži v obchode kúpiť to, čo generácie pred ním dúfali získať metodickou kultiváciou svojich citov.

Moderný človek už vie, že politické riešenia sú smiešne a tuší, že aj tie ekonomické sú také.

Predsudky chránia proti hlúpym nápadom

Sex nerieši dokonca ani sexuálne problémy.

Sloboda nie je cieľom dejín. Je to materiál, s ktorým dejiny pracujú

Marx možno vyhráva bitky, ale Malthus vyhrá vojnu

Skutočná sláva je, keď meno rezonuje v pamäti slaboduchých.

Priemyselná spoločnosč je odsúdená k násilnému a nekonečnému pokroku.

Sú dva typy ľudí. Tí čo veria v dedičný hriech a idioti.

Demagógia je pojem, ktorý používajú demokrati, keď ich demokracia desí.

Starnúť s dôstojnosťou, to je úloha pre každý okamih

Cena, ktorú si inteligencia pýta od svojich vyvolených je rezignácia na každodennú banálnosť

Blázna neznepokojuje, keď jeho nápady označia za mylné, ale keď mu tvrdia, že prestali byť v móde.

Okrem vlastného neporiadku nám všetko ostatné pripadá ako chaos.

Za politickým násilím je menej mŕtvol ako skazených duší.

Ateistu zaráža, že katolíka jeho argumenty neznepokojujú, zabúda však, že katolík je porazený ateista. Ateistove námietky sú v základy našej viery.

“Psychológia” je,  pravdu povediac, štúdium meštiackeho správania.

Fotografia zabila predstavivosť

Frustrácia je charakteristická psychologická črta demokratickej spoločnosti. Tam, kde každý môže legitímne ašpirovať na najvyššie miesto pyramídy, je celý zvyšok tejto pyramídy zásobárňou frustrovaných jednotlivcov.

Kľúčová udalosť 20. storočia je demografická explózia idiotských nápadov.

Byť partizánom rovnosti a pritom nezávidieť iným, to dokážu len skutoční hlupáci.

Ozajstný reakcionár nesníva o zrušenej minulosti, ale loví tiene posvätna na večných vrchoch.


(na pokračovanie)

7. 3. 2020

Štát a Boh
Ed Feser

Hobbes charakterizoval svoj leviathanský štát ako smrteľného boha. Napadla ma teologická analógia, alebo súbor analógií, ktoré by mohli osvetliť všeobecné rozdiely medzi rôznymi druhmi politických a ekonomických systémov - a najmä rozdiely medzi socializmom, libertarianizmom a chápaním štátu podľa prirodzeného zákona, ktoré leží niekde medzi nimi.

Pripomeňme, že existujú tri teórie o Božom pôsobení v stvorenom svete: okasionalismus (z lat. occasio - príležitosť), konzervativizmus (nezamieňat s politickým, či teologickým konzervativizmom) a súbežnosť (z lat. concurro - spolu bežať) . Požičal som si klasifikáciu od Freda Freddosa.

Okasionalizmus tvrdí, že kauzálne účinkuje len Boh a viditeľná kauzálna moc stvorených vecí je iluzórna. Zdá sa, že slnko spôsobilo roztopenie ľadu vo vašej limonáde, ale v skutočnosti to je Boh, ktorý roztápa ľad a využíva príležitosť, že svieti slnko. Zdá sa, že je to guľa, ktorá zrazila všetky kolky, ale v skutočnosti to  je Boh, kto to ich zráža, pri príležitosti styku gule s kolkami. A tak ďalej. Stvorené veci nemajú žiadnu kauzálnu moc. Sú ako bábky. Je to bábkar, ktorý pomocou šnúr pohybuje bábkou a je to Boh, ktorý spôsobuje všetko dianie na svete. Stvorené veci sú viac než bábky na šnúrach sú to tieňové bábky. Tie na šnúrach majú aspoň nepriamu kauzálnu moc, môžu fyzicky naraziť do inej bábky, ale tieňová bábka nedokáže ani to. A podľa okasionalizmu, ani jedna stvorená vec nemá moc niečo sama od seba zapríčiniť.

Naopak, konzervativizmus tvrdí, že stvorené veci majú nielen kauzálnu moc, ale uplatňujú ju úplne nezávisle od Boha. Boh ich iba zachováva (konzervuje) v tom že jestvujú, ale nijako sa nepodieľa na ich kazuálnom účinkovaní. A hoci Boh udržuje slnko v existencii, je to slnko a jedine slnko, ktoré spôsobuje, že sa váš ľad topí. Aj keď Boh udržuje kolkovú guľu v existencii, je to ona, ktorá zráža kolky. A tak ďalej.

Súbežnosť (spoluúčinkovanie) je stredná pozícia. Oproti konzervativizmu tvrdí, že Boh nielenže uchováva veci v bytí, ale tiež musí s ich činnosťou súhlasiť a spolupracovať, aby mohli vôbec niečo spôsobiť. Ale tiež oproti okasionalizmu hovorí, že vytvorené veci majú skutočnú kauzálnu moc, aj keď nie samé zo seba. Napríklad podľa Freddosa, keď na písanie na tabuľu použijete kúsok modrej kriedy, krieda by nemohla mať účinkovať, ak by ste ňou nepísali. Ponechaná sama na seba by len ležala na mieste. Jej povaha však skutočne prispieva k účinku - písmená by neboli modré, ak by krieda nebola modrá. Alebo  autíčko na batériu. Motor skutočne pohybuje kolesami a tým aj samotným autom, ale nebol by schopný to urobiť, keby nebolo batérie, ktorá ho poháňa. Boh je ako vy, v príklade od Freddosa, alebo ako batéria, v tom mojom . Ak má mať príčina svoj účinok, musí s ňou spoluúčinkovať, alebo spolupracovať, táto príčina však napriek tomu skutočne pôsobí sama o sebe.

Jeden dôvod, prečo uprednostniť súbežnosť pred jej alternatívami, vyplýva zo scholastického princípu : agere sequitur esse - konanie nasleduje bytie. Tento princíp hovorí, že vec reflektuje to, čo je. Ak stvorené veci nerobia nič, ako to tvrdí okasionalizmus, tak sa zdá že nemajú žiadnu realitu. Len Boh je skutočný a keď pozorujeme to, čo považujeme za stvorené veci v akcii, pozorujeme Boha v akcii. Okasionalizmus sa tak redukuje v panteizmus. Preto, ak je panteizmus falošná explikácia reality, musí byť nepravdivý aj okasionalizmus.

Ak naopak stvorené veci môžu konať úplne nezávisle od Boha, potom sa zdá (vzhľadom na to, že konanie nasleduje bytie), že môžu existovať úplne nezávisle od Boha. Božské uchovávanie vecí v existencii by bolo zbytočné. Konzervativizmus sa tu redukuje  na ateizmus, takže ak je ateizmus falošná explickácia reality, musí byť aj konzervativizmus nepravdivý.

Súbežnosť teda zostala ako jediný spôsob, ako správne pochopiť vzťah medzi Bohom a svetom podľa princípu agere sequitur esse. Svet má svoju skutočnú kauzálnu moc sám osebe, pretože jeho existencia je reálne odlišná od Božej existencie, ale napriek tomu si vyžaduje, aby Boh vo svojej kauzálnej aktivitie spolupúčinkoval a aby ho Boh uchovával v existencii.


Čo to má spoločné s rôznymi politickými sústavami? Socializmus predpokladá centralizovanú vládu, ktorá vlastní  základné prostriedky výroby a distribúcie a toto vlastníctvo predpokladá, že vláda má nad všetkým úplnú právomoc. Čím viac práv si vláda uplatňuje na základné ekonomické prostriedky spoločnosti, tým viac vlastníctva si na ne de facto nárokuje a tým viac je socialistická. Socializmus môže prísť postupne.

Toto je ekonomický princíp socializmu, ale je s tým tiež spojená morálna vízia. Ide najmä o kolektivistický étos, podľa ktorého vláda vlastní základné ekonomické prostriedky a využíva ich v záujme spoločnosti ako celku, a nie v záujme jednotlivca, či skupiny. Tento étos sa dá ďalej rozvíjať najmenej dvoma spôsobmi. Je možné považovať spoločnosť za akýsi organizmus či telo, ktorého jednotliví občania sú ako obyčajné bunky, či orgány, ktoré je možné obetovať pre dobro celku, rovnako, ako je možné obetovať orgán alebo bunky pre záchranu tela. Totalitné formy socializmu si osvojili túto extrémnu formu kolektivizmu. Druhá možnosť je, že všetci jednotliví občania majú inherentnú a rovnakú hodnotu a preto ich nemožno obetovať pre dobro celku, aj keď sa očakáva, že budú pre dobro celku spolupracovať. Tejto menej extrémnej forme kolektivizmu vyhovujú egalitárske formy socializmu.

Ak použijete niečo, čo vlastním, a vy to používate iba spôsobom, ktorý vám nariadim, dá sa povedať, že konám skrze vás. Fungujete ako môj agent. Vaše činy sú vlastne moje činy a vy ste len určité rozšírenie mňa samého. Takto môže fungovať napríklad právnik, alebo zamestnanec. Čím viac práv bude socialistický štát nárokovať na zdroje, ktoré jeho občania využívajú a na rozhodnutia ako ich môžu využívať a čím viac bude tento štát bude považovať občanov za obyčajné bunky spoločenského organizmu, tým viac možno povedať, že s občanmi zaobchádza iba ako s rozšírením seba samého.

To je analogické s okasionalizmom, pričom socialistický štát je hrubou analógiou Boha a jednotliví občania sú analógiou stvorených vecí. Čím viac sa občania musia riadiť pokynmi štátu, tým viac sa podobajú bezmocným stvoreným veciam okasionalizmu - obyčajným bábkam a štát je bábkar. Je viac Bohom, ako slnkom a on roztápa ľad vo vašom nápoji, obrazne povedané. A totalitný socialistický štát, ktorý zaobchádza so spoločnosťou ako celkom, akoby to bola jediná reálna substancia a jednotliví občania iba jej bunky, je podobný okasionalizmu, ktorý sa zrútil do panteizmu. Skutočne existuje iba spoločnosť, občania sú len jej súčiastkami, tak ako v prípade panteizmu skutočne existuje len Boh a empiricky dostupné veci a udalosti sú iba jeho prejavmi.

Teraz uvážte opačný extrém. Predpokladajme, že zastávate libertariánske stanovisko, že štát nemá absolútne žiadne práva na akékoľvek zdroje, ani nesmie určovať, ako sa majú použiť. Jeho práva sú zredukované na minimum potrebné  pre ochranu práv jednotlivca na život, slobodu a majetok. Sú to jednotliví občania, ktorí vlastnia všetky zdroje a majú právo rozhodnúť sa, ako sich použiť, predať, rozdať alebo vymeniť pri transakciách na voľnom trhu. Vláda slúži len na udržanie minimálneho systému vymáhaním plnenia zmlúv a trestaním porušovania práv.

Tu vidím analógiu s konzervatívnym modelom, v ktorom Boh iba konzervuje veci v bytí,  kým ony fungujú úplne nezávisle.  Extrémnejšia anarcho-kapitalistická verzia libertarianizmu, ktorá všetko privatizuje a úplne ruší štát, je v konečnom dôsledku analogická so situáciou, keď sa Bohu odoberie aj úloha existenčne zachovávať svet - čo viedie k ateizmu.

Vpredchádzajúcom príspevku som vysvetlil tradičnú koncepciu prírodzeného zákona, ktorú možno vnímať ako stred medzi socializmom a libertarianizmom, pokiaľ sa riadi zásadami subsidiarity a solidarity - zásadami, ktoré odrážajú našu prirodzenosť rozumných spoločenských živočíchov. Ako spoločenské živočíchy neprichádzame na svet ako indivíduá bez povinností k ostatným, ale skôr ako členovia skupín - najprv rodiny a potom miestneho spoločenstva, národa a nakoniec ľudskej rasy ako celku. Ako racionálne bytosti požadujeme značný rozsah slobody myslenia a konania, aby sme si uvedomili ciele, ku ktorým sme nasmerovaní svojou prirodzenosťou, vrátane spoločenských.

Tieto požiadavky sú vyvážené solidaritou a subsidiaritou. Ak sme organické časti väčších spoločenských celkov,  tak ide náš rozkvet, ako jednotlivcov, ruka v ruke s rozkvetom väčších celkov, rovnako ako rozkvet častí tela ide ruka v ruke s prosperovaním celého organizmu. Oko, alebo noha môžu prekvitať iba vtedy, ak sa dobre darí celému telu a celé telo môže prekvitať iba v rozsahu, v akom to sa darí častiam, ako je oko a chodidlo. Tak ako tieto časti musia plniť svoju úlohu vzhľadom na celé telo, tak aj jednotlivec musí plniť svoju časť vo vzťahu k rodine, národu atď. A rovnako ako celý organizmus musí zaručovať zdravie svojich častí, aj väčšie spoločenské systémy majú povinnosť voči každému jednotlivému členovi. Solidarita teda vylučuje libertariánsky, alebo individualistický model, v ktorom nemáme iné záväzky ako tie, s ktorými súhlasíme. Bolo by to ako oko alebo noha, ktoré nemajú dané prirodzené usporiadanie pre dobra tela ako celku, alebo telo ako celok, ktoré nemá dané prirodzené usporiadanie pre dobro svojich častí.

Vzhľadom na našu racionalitu, nie je telesná analógia dokonalá. Každý z nás má schopnosť samostatne myslieť a konať, ktorú doslovne chápané časti tela nemajú a to znamená, že sme viac než len bunky, alebo orgány väčšieho celku. Časti tela nedokážu pochopiť samé seba a svoj vzťah k celému telu, ani si vybrať, či a ako budú plnia svoje záväzky vo vzťahu k celku. Môžeme to urobiť ak chceme prosperovať iba ako rozumní činitelia, potrebujeme toľko slobody myslenia a konania, aké sú v súlade s našimi potrebami a povinnosťami k väčším spoločenským útvarom. Tiež treba uvážiť, že táto telesná analógia je silnejšia, čím bližšie je sociálny celok, ktorého je jedinec súčasťou. Naše potreby a povinnosti týkajúce sa rodiny sú silnejšie, ako naše potreby a povinnosti týkajúce sa národa a naše potreby a povinnosti súvisiace s národom sú silnejšie, ako naše potreby a povinnosti súvisiace s ľudstvom. Model prirodzeného zákona preto vyžaduje osobitnejší ohľad na rodinu a národ pred „globálnym spoločenstvom“, aj keď i tomu patrí náležitý zreteľ. Subsidiarita teda vylučuje akúkoľvek socialistickú absorpciu jednotlivca do spoločenského bloku. Vyžaduje tiež, aby sociálne celky na vyššej úrovni (ako sú vlády) zasahovali do činnosti útvarov na nižšej úrovni (ako sú rodiny a jednotlivci) iba, ak je to nevyhnutne potrebné. Tento predpoklad je v prospech slobody konania, hoci sú prípady, kedy možno slobodu konania obmedziť, alebo potlačiť.

Model spoločnosti založený na prirodzenom zákone je analogický so spoluúčinkujúcim modelom vzťahu Boha a sveta. Ako racionálne živočíchy konáme skutočne sami, nie len ako obyčajné fenomény spoločnosti, rovnako ako stvorené veci majú svoju vlastnú kauzálnu efektivitu a nie sú len obyčajnými prejavmi Božieho konania. Ako spoločenské živočíchy sme však skutočne závislí na vyšších spoločenských celkoch, pretože sme schopní konať ako racionálne bytosti. Tak ako stvorené veci závisia od Boha, nakoľko vôbec môžu konať. Model podľa prirodzeného zákona je strednou cestou pre chápanie vzťahu jednotlivca a spoločnosti, medzi socialistickým a libertariánskym extrémom, rovnako ako súbežný model je strednou cestou pre popis vzťahu stvorených vecí k Bohu, ktorá leží medzi okasionalizmom a konzervativizmom.

Analógiu možno vyložiť postupnosťou:
panteizmus, okasionalizmus, súbežnosť, konzervativizmus, ateizmus

a zodpovedá sledu:

totalitný socializmus, rovnostársky socializmus, prirodzený zákon, libertarianizmus, anarchokapitalizmus

Chcel som týmto poukázať na zaujímavé stránky tejto paralely, ktorá ma celkom prekvapila, ale nech nie je táto analógia nasilu posúvaná ďalej. Samozrejmé, že existuje celý rad prípadov, kde táto obdobnosť nefunguje. Netvrdím, že neexistujú zaujímavé dôsledky tejto analógie. Je ale dôležité pochopiť ju správne. Netvrdím, že štát je božský, alebo že nutne existuje nejaké osobitné spojenie medzi anarcho-kapitalizmom a ateizmom, alebo medzi socializmom a panteizmom.