Výzva blahoslaveného Urbana II. na Krížovú výpravu  
prednesená na synode v Clermonte, roku Pána 1095

(podľa kroniky opáta Roberta Monacha zo St. Rémy)

Francúzi! Vy, ktorí ste prešli Alpy, ktorí ste boli vybraní Bohom a ktorí ste boli od neho tak milovaní. Vy, ktorí ste sa odlíšili od ostatných ľudí tým, že ste sa usadili v tejto zemi, že máte katolícku vieru a že ste cťou Svätej Cirkvi. K vám sa obraciam s touto rečou, k vám.

Chceme vám povedať správy, ktoré sa doniesli k nám, chceme vás upovedomiť o nebezpečenstve, ktoré ohrozuje vás a celý veškerý veriaci svet. Otrasné správy k nám prišli o udalostiach, ktoré sa stali v oblasti Jeruzaléma a v okolí mesta Konštantínopola; správy, že ľud z Perzského kráľovstva (Turci), rasa úplne cudzia Bohu, vtrhla na kresťanské územie ohňom a mečom. Peržania niekoľkých kresťanov zajali, odviedli ich do svojej krajiny, ostatných kruto mučili. Úplne zrovnali so zemou niekoľko Božích chrámov a obrátili iné kostoly na svoje zvyklosti a ku svojim kultom. Bez ostychu vyvrátili oltáre a znesvätili ich. Obrezávajú kresťanov a rozmazávajú krv z obriezky nad oltárom alebo ju vkladajú do krstiteľnice. Radujú sa z toho, keď druhých zabíjajú; rozrezávajú im bruchá, vyberajú im vnútornosti a priväzujú ich ku kolom. Potom za bičovania ženú svoje obete ku kolom; keď sú ich vnútornosti vyňaté, hádžu mŕtvoly na zem.  Iných potom priväzujú opäť ku kolom a strieľajú do nich šípy. Zmocňujú sa ďalších, naťahujú ich krky a snažia sa poznať, či môžu alebo nemôžu urezať ich hlavy jednou ranou obnaženého meča.  A čo by som mal povedať o znásilňovaní žien? O tejto záležitosti sa horšie hovorí než sa zachováva ticho. Títo Peržania si rozdelili kráľovstvo Grékov a odtrhli tak mnoho území od neho, takže je nemožné prejsť dobyté územie za dva mesiace.

Kto ich za toto pomstí, kto napraví škody, ak vy to neurobíte? Vy ste ľud, ktorému Boh prepožičal slávu v zbrani, veľkosť ducha, telesnú zdatnosť.

Vytiahnite a spomeňte si na veľké činy svojich predkov, na silu a veľkosť Karla Veľkého, jeho syna Ľudovíta a iných kráľov, ktorí vyvrátili pohanské kráľovstvá a zaviedli Svätú Cirkev na ich územiach. Vy by ste mali byť obzvlášť vyburcovaní skutočnosťou, že Svätý hrob Nášho Pána Spasiteľa je v rukách neveriacich, ktorí hanebne týrajú a svätokrádežne poškvrňujú miesta svojou necudnosťou. Potomkovia neporazených predkov! Spomeňte si na odvahu svojich predkov a nezneuctite ju!

Ale ak by vaša náklonnosť náležala viac deťom, ženám a rodičom, ktorí by chceli, aby ste sa držali bokom, spomeňte si čo povedal Pán: „Ten, ktorý miluje otca alebo matku viac než mňa, nie je ma hoden. Každý, kto opustí dom, matku alebo ženu či deti alebo pole kvôli môjmu menu, obdrží stonásobne viac a bude mať život večný“. Nech žiadne vlastníctvo a žiadny záujem o rodinné veci vás nezdržujú.

Táto krajina, v ktorej žijete, obklopená z jednej strany morom a z druhej strany horskými vrcholkami, môže ťažko uspokojiť mnohých z vás. Neoplýva bohatstvom, vskutku sťažka poskytuje dosť potravy pre tých, ktorí ju obrábajú. Preto sa zabíjate a pohlcujete jeden druhého. Zastavte túto večnú nenávisť, zanechajte spory, upustite od vojen, zastavte ich a utíšte všetky konflikty a spory. Začína sa cesta k Svätému hrobu. Zmocnite sa krajiny, ktorá je hanebne obsadená, ktorá však bola daná Bohom deťom Izraela a ktorá, ako hovorí Písmo, oplýva mliekom a medom.

Jeruzalem je stredom sveta, krajiny, ktorá je úrodnejšia než ktorákoľvek iná, krajiny, ktorá je ako raj, rozkoš a potešenie. Je to krajina, ktorú Vykupiteľ ľudstva posvätil svojim príchodom, uctil svojim životom, zasvätil svojmu utrpeniu a spečatil svojou smrťou. Toto kráľovské mesto, položené do stredu sveta, je teraz držané v zajatí svojimi nepriateľmi a uvrhnuté do otroctva tými, ktorí nepoznajú Boha, pretože sú pohanmi. Mesto volá a túži po slobode, prosí neustále, aby ste prišli na pomoc. Volá k vám o pomoc, pretože, ako som povedal, Boh vás obdaril slávou v zbrani viac než iný národ. Podstúpte túto cestu, aby vám boli odpustené vaše hriechy a buďte si istí, že vaša sláva nezapadne v Božom kráľovstve.

(Všetci volajú: Boh to chce! Boh to chce!)

Draho milovaní bratia! Dnes sme počuli, čo hovorí Pán: „Kdekoľvek sa zídu dvaja alebo traja v mojom mene, tam som aj ja uprostred nich“. Keby Pán Boh nebol prítomný vo vašich mysliach, nemohli by ste vykríknuť všetci tú istú vetu ... Hovorím vám preto, že Boh vložil vaše výkriky do vašich pŕs a že Boh ich podnietil. Ak tento jasot prišiel od Boha, nech je naším bojovým pokrikom. Kedykoľvek zaútočíte ozbrojení na nepriateľov, nech zaznie svorne na božej strane: Boh to chce! Boh to chce!

Nepožadujeme a neradíme, aby túto cestu podstúpili osoby staršie a slabšie alebo tí, kto nevládnu zbraňou; žiadne ženy nech netiahnu, len pokiaľ by sprevádzali svojich mužov, bratov alebo legálnych sprievodcov. Takéto osoby sú totiž viac na obtiaž než k úžitku.

Bohatí, pomáhajte chudobným, dovoľte im podľa možností zúčastniť sa, priveďte skúsených vojakov a spolu s nimi choďte do boja. Kňazi a duchovenstvo  akéhokoľvek postavenia nemôžu odísť bez dovolenia svojich biskupov; cesta im nebude požehnaná, ak pôjdu bez biskupského splnomocnenia. Ani biskupi nemôžu zahájiť cestu bez ich kňazských požehnaní.

Ktokoľvek sa rozhodne vykonať túto svätú cestu a vezme na seba záväzok k Bohu, obetuje tým seba ako živú obeť zasvätenú Bohu, ponesie znamenie kríža Pánovho buď na čele, alebo na prsiach. Ak po splnení svojho záväzku si bude želať vrátiť sa domov, nech dá kríž na svoj chrbát, medzi ramená. Týmto dvojakým činom takýto muži naplnia príkaz Pána, ktorý povedal: „Ten, kto nevezme svoj vlastný kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden“. 

Zdroj: http://cmsold.flu.cas.cz/files/uploaded/UserFiles/File/UrbanII.pdf

Stavovská spoločnosť a korporácie I.

Dr. Michal Salatňay

Doba, ktorá nás predchádzala, sa nám javí vo dvoch extrémoch. Na jednej strane je to individualizmus, na druhej zase socializmus. Dva extrémy. Oba nás odstrašujú nielen svojou ideológiou, ale hlavne svojimi reálnymi, tak smutnými následkami pre život vôbec.

Keď aj pripustíme dobrú snahu na oboch stranách, nemožno si inak vysvetliť oba extrémy, len ako zlým ponímaním indivídua, spoločnosti a ich vzájomných vzťahov, ako aj poslania oboch. V takomto ponímaní indivídua a spoločnosti je zároveň aj ponímanie života hospodárskeho a politického; dobra partikulárneho a všeobecného.

Proti individualizmu aj proti socializmu staviame korporativizmus v štáte a potrebnú pozitívnu funkciu štátu v živote hospodárskom. Postavili sme za princíp hospodárskeho života sociálnu spravodlivosť a sociálnu lásku, lebo len realizovaním ich požiadaviek sa môže zachovať Bohom určený rád a v ňom skutočne dôstojný ľudský život. Hľadáme teraz prostriedok, ako uskutočniť spravodlivosť. K tomu volíme nielen proti socializmu, ale hlavne proti individualizmu korporatívnu organizáciu. To len preto, lebo ona je súca realizovať spravodlivosť.

Spravodlivosť má za úlohu upravovať vzťahy medzi ľuďmi. Ale tento problém sociálnych vzťahov neväzí len v pomere štátu k individuu. Sú tu ešte medzistavy, ako je stav organizovaný v korporáciu.

Prečo sa domáhame stavov, organizovaných v korporáciu?

Lebo sú prirodzene potrebné, vyplývajú z ľudskej prirodzenosti. Práca je prirodzenou potrebou človeka! Ale zadosťučiniť tejto prirodzenosti (jej potrebám) nemôžeme inak ako spoluprácou s inými. Keďže práca je potrebná a schopnosti ľudí nie sú rovnaké, tak v dôsledku nerovnakých schopností ľudských sú nevyhnutné rozličné povolania: roľník, remeselník, lekár, sudca, duchovný. Jednotlivé povolania v tom istom geografickom prostredí a v tých istých sociálnych podmienkach sú k sebe solidárne, v istých potrebných vzťahoch. A keďže dobro partikulárne možno dosiahnuť len v rámci dobra všeobecného, je potrebné, aby jednotlivé stavy (povolania) boli organizované vzhľadom na všeobecné dobro, ak sa má predísť anarchii.

Aktivity v ľudskom živote nie sú rovnaké. V dôsledku rozličných predmetov rozličných predmetov (činnosti, p.r.) musia byť koordinované podľa predmetov, a to v toľkých, koľko ich žiada život dôstojný človeka. Každá z hich má svoj vlastný cieľ, svoju prirodzenosť (povahu) a teda aj svoj vlastný zákon a svoju vlastnú štruktúru, úmernú jej predmetu, cieľu. Všetky tvoria celistvosť v jednej organickej spoločnosti, ktorá má zaistiť každému členovi dobro čo možno najkompletnejšie - štát.

Štát im však musí ponechať určitú vlastnú činnosť. Štát ju môže a musí obmedzovať len natoľko, nakoľko činnosť vybočuje z vlastného cieľa, daného predmetom. Inak do ich partikulárneho života zasahovať nesmie.

Takto sa javí sociálny rád, zhodný so zákonom prirodzeným, ako čosi celkom iného, ako ho chápal individualizmus: "všetko pomocou individua pre individuum" - aj ako ho ponímal socializmus: "všetko pomocou spoločnosti pre individuum" (R. Gonnard, Histoire des doctrines économiqués, III. Paris 1922, str. 23). Skutočný sociálny rád je určitou architektonickou stavbou, vybudovanou z rozličných súkromných inštitúcií, ktoré sú akoby zrastené v jednu suverénnu inštitúciu národnú, alebo štátnu.

Prečo korporácia? Prečo inštitúcia korporatívna? Ona je potrebným predpokladom usporiadaného hospodárskeho života. Azda nikto nebude pochybovať o tom, že hospodársky život musí mať svoj pevný rád, ak má dosiahnuť vlastný cieľ. Tento rád nie je nič iného, ako do života uvedené požiadavky všeobecného dobra. Treba teda vychádzať zo všeobecného dobra.
Je zrejmé, že najvyššou hodnotou tohto sveta (sveta stvorených vecí, p.r.) je osoba ľudská. Ide o ňu. Všetko ostatné je pre ňu. Ona má svoje vlastné osobné poslanie. Avšak aj ona je odkázaná, viazaná na podmienky všetkého druhu, ktoré život so sebou nevyhnutne nesie. Rodina sama nestačí dať osobe všetko. Je odkázaná podľa povolania pohybovať sa v spoločnosti ľudí, ktorých spoločný cieľ práce istého druhu zjednotil. urobil solidárnych.

Podnik je akýmsi zdrojom hmotných dobier pre človeka. Avšak, keďže podnik sám je tiež podmienený bezpočetnými faktormi, ktoré sú mimo jeho dosahu, treba počítať s oporou samotného štátu. Z toho je jasné, že dobro osobné je viazané na všeobecné dobro podniku, v ktorom určitá osoba zamieňa prácu za mzdu a na všeobecné dobro štátu samého, ktorého je členom a ktorého vlastným poslaním je bdieť nad dobrom celej spoločnosti. A tak z toho jasne plynie, že človek - vo svojej snahe zadosťučiniť svojim potrebám a splniť vlastné životné poslanie - musí naväzovať na celú hierarchiu predmetov, dobier a rešpektovať ich, ak chce dosiahnuť trvale osobného dobra. 

+ + +

Čo je to korporácia?

"Korporácia je dokonalejšia forma stavovskej orgnizácie, ktorá smeruje k svojmu dobudovaniu." Alebo inak: "Je to inštitúcia oficiálneho a verejného telesa, ktorá je prostredníkom medzi jednotlivými partikulárnymi podnikmi a štátom a ktorá má za úlohu udržať a zveladiť dobro určitého stavu" (Duthoit, cit. d. Sem. soc. dAngers, 1935, str. 44)
La Tour du Pin objasňuje korporáciu nasledovne: Súčet ľudí, ktorí nejakým spôsobom patria k tomu istému stavu, v tom istom mieste, tvoria "stavovské teleso". Dobrovoľné združenia viacerých členov toho istého stavovského telesa, tvorí stavovskú asociáciu. Ak táto stavovská asociácia je to, čo sa dnes volá zmiešaný syndikát, totiž, ak zahrnuje v sebe všetky prvky, ktoré tvoria stav, ako sú zamestnávatelia a robotníci vo veľkom priemysle, - majstri, tovaryši a učni v živnosti, - majitelia, farmári, kolonisti a robotníci v poľnohospodárstve, vtedy je to korporácia (La Tour du Pin, Vers un ordre sociale chrétien, Nouvelle Libraire Nationale 1. zv. Paris 1907, str. 122). "Korporácia nie je nič iného ako partikulárna a kompletnejšia forma stavovského združenia." Jej podstatným prvkom je sloboda (La Tour du Pin, tamtiež, str.142).

Podstatné znaky korporatívnej inštitúcie:

a) Je to inštitúcia autoritatívna, oficiálna, obligatórna, verejnoprávna; má svoju vlastnú autoritu. Nestotožňuje sa nijako ani so štátom ani s obcou, ale líši sa aj od asociácií súkromnoprávnych, dobrovoľných, privátnych, fundácií, ktoré vyšli zo súkromnej iniciatívy a ktoré síce budia zmysel pre spoločenskosť záujmov a vzájomnú pomoc; v tých však nikto nie je viazaný, aby tam vstúpil, ani aby tam ostal (na rozdiel od korporácií, p.r.). Je to dobrovolné.

b) Je to inštitúcia "intermediárna". Je akýmsi spojivom medzi štátom a jednotlivými podnikmi.

- Štát a jednotlivý podnik. Dva termíny. Každý z nich má svoj vlastný cieľ, daný jeho prirodzenosťou. Pri tom však si nie sú vzájomne cudzie. Naopak. Sú k sebe v pomere ako telo k údom.
- Je to organizmus. Ak sa má zaistiť riadny chod tohto organizmu spoločnosti civilnej pri hospodárskej a sociálnej aktivite, musí sa zachovať presný rád. Ten je v tom, že sa ponechá autonómna funkcia každej zložke - v našom prípade štátu a jednotlivým podnikom. - Iba tak sa môžu realizovať požiadavky sociálnej spravodlivosti.

Tak sa každému podniku musí ponechať jeho vlastná správa a aj zodpovednosť za jeho chod, disciplinovanosť a sociálnu funkciu. Pri tom zase štátu sa musí ponechať, ako strážcovi mravnosti, práva a spravodlivosti, najvyššia moc kontroly, rozhodovania a koordinácie. Ale ich vzájomná solidárnosť vyžaduje, aby boli spolu spojené tak, aby ani jedna z nich ničoho neutrpela.

Politická moc štátna a súkromný podnik sú si dosť vzdialené významom a povahou svojich funkcií. Bolo by teda trochu násilné, neprirodzené, pripojiť jednotlivé podniky priamo k centrálnej moci štátu. Bolo by to jednostranné preťaženie štátu a s dôsledkom určitej násilnosti podriadenia jednotlivých podnikov.
A ak uvážime, že zamestnanie a povolanie nie je len osobné, ale aj sociálne, že je spojené s určitou povinnosťou voči spoločnosti, je tu potrebná koordinácia všetkých síl určitého druhu zamestnania. Avšak táto úloha koordinácie medzi jednotlivými podnikmi, ktoré vzhľadom na ten istý druh práce sú vzájomne solidárne, by bola pre jednotlivý podnik príťažou a štát by ju vedel sám uskutočniť a udržať disciplínu v určitom povolaní len zásahom moci. Tým by sa zrejme obmedzila sloboda a udusilo vedomie zodpovednosti jednotlivých podnikov. Je tu teda žiaduca určitá sprostredkujúca autorita, ktorá by vedela zaručiť vlastnú a plnú funkciu ako jednotlivých podnikov, tak aj štátu, hlavne tým, že by ho vo funkciach odbremenila.

Pokračovanie

Z knihy Dr. Michala Salatňaya: Vedúca zásada hospodárskeho života, Spolok sv. Vojtecha, Trnava 1939

(Redakčne upravované)