Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

31. 5. 2014

Vkus

Jean Calvet

Butyrum et mel comedet, ut sciat reprobare malum et eligare bonum, t.j. bude sa živiť maslom a mliekom, aby mohol zamietnuť zlo a vybrať si dobro. Hľa, presná definícia vkusu a kultúry vkusu. Vkus, schopnosť spontánne rozoznávať dobré od zlého, sa vyvíja a zjemňuje vyberanou duchovnou potravou, vdychovaním atmosféry krásy. Stály kontakt s tým, čo je krásne, trvalo krásne, dáva schopnosť, podobne ako pravidelnosť určitých línií; dáva istý postoj, keď zrak tvorivo vyhodnotí to čo je fantastické a nepochopiteľné, ako niečo pochybné.

Antické krásy, najmä tie, čo sa objavili v staviteľstve a v literárnych dielach Ríma a Atén, hoci v časovej vzdialenosti vybledol niekdajší obdiv, ktorým boli zahŕňané a prestali pôsobiť dojmom vzruchu a vášne, hoci vznikli v ovzduší umeleckého purizmu, priťahujú estetický zmysel silnejšie ako moderná krása, zaujatá vášňou, pohybom, vírením, nepokojom a vzruchom.

Utváranie vkusu sa má začať poznaním antickej krásy, posvätnej a nehybnej, podobne ako štúdium jazykovedné má vychádzať zo štúdia základov starých jazykov. Sedemnáste storočie vo Francúzsku vychádza z antiky a je predchnuté veľkým počtom prvkov, nemeniteľných vo svojej trvanlivosti práve tak, ako aj jeho reč, výraznosťou dosahujúca dôstojnosť antických jazykov. Táto minulosť nie je určite mŕtva a zostáva nám ľutovať tých, čo necítia tep života vo veršoch Sofokla, Vergília, Racina. Títo básnici, dávno mŕtvi, avšak viac než skutoční, sa vedia povzniesť z náhodilosti do absolútna umenia, hoci tempom svojich veršov nezrýchľujú kolobeh našej krvi a nerozplameňujú naše srdce. Priťahujú estetické nadanie, ktoré zamestnávajú, absorbujú a napĺňajú ho citmi.

Študovali sme minulosť preto, aby sme lepšie pochopili prítomnosť. Ten, kto má v oku niektoré línie a farby, nepodlieha zvodom výstredných novátorov,  robiacich sa originálnymi pomocou paradoxov a lží, neschopných vyjadriť večnú pravdu.

Kto má naštrbený vkus, ten prijíma rovnakou mierou výstrednosti aj snahy svojrázne, uprednostňujúce doslovné krajnosti.

Z knihy Jeana Calveta: O katolíckej kritike, knihtlačiareň Andreja, 1943
Preložil Ján E. Bor
Upravil a vybral BM



25. 5. 2014

Inocent III. a židia

P. Alberti

Kde sú kresťania, tam sa dostanú aj židia. V dobe Inocentovej boli židia usadení skoro vo všetkých kresťanských štátoch. Súc vynikajúcimi obchodníkmi a peňažníkmi, bývali vyhľadávanými pomocníkmi mocných tohto sveta. Králi a kniežatá si od nich požičiavali peňažné prostriedky na svoje podniky, prenajímali im výber daní a ciel, brali ich do svojich úradov, chránili ich a priali im niekedy viac než kresťanským poddaným. Keď židovské bohatstvo príliš vzrástlo, a s bohatstvom vždy rastie aj nejaká moc, tak ich zase títo priaznivci o bohatstvo oberali, nekresťansky prenasledovali a vyháňali.

Ľud nepriľnie k niekomu, kto vyberá peňažné poplatky a teda nepriľnul nikdy ani k židom; nenávidel ich pre skutočné alebo domnelé vydieračstvo, nenávidel ich zo závisti a tiež z dôvodov náboženských, že sú nepriateľmi kríža Kristovho. Stačil niekedy len slabý pokyn, stačilo rozšíriť medzi davom nejakú  protižidovskú povesť a pohroma bola v plnom ohni.

Ak židia sú niekomu dlžní vďačnosť za spravodlivosť a za ochranu, potom určite pápežom. Ani jeden pápež, aj keď rôznymi predpismi židov trochu zväzoval, nechoval sa k nim nespravodlivo a nedovolil im ublížiť. Ako zmýšľal o židovskej otázke Inocent III., to sa dá poznať z jeho listov a nariadení: "Židia sú", podľa jeho listu, "živými svedkami pravej kresťanskej viery. Kresťan ich nesmie vyhubiť, aby nestratil znalosti svojho zákona. Židia smú vo svojich synagógach konať, čo im zákon dovoľuje a nikto ich nesmie pre to sužovať. Aj keď sú zatvrdení v srdciach a nechcú porozumieť predpovediam prorokov, tajomstvu zákona a naučiť sa poznať Krista Pána, majú predsa nárok na našu ochranu, ktorú im z kresťanskej vľúdnosti, podľa príkladu svojich predchodcov chceme poskytovať. Nikto nesmie žida donútiť ku krstu, pretože človek donútený nemá vieru; ak však sa židia chcú dať pokrstiť dobrovoľne a úprimne, nikto ich preto nesmie sužovať. Žiadny kresťan nesmie bez súdneho výnosu ubližovať ich osobe, brať im majetok, alebo chcieť meniť ich dávne náboženské zvyky na miestach kde sú usadení. Cez ich sviatky nesmie ich nikto bitím a hádzaním kamenia rušiť, alebo donucovať k služobným prácam, ktoré môžu byť vykonané v iných dňoch. Nikto nesmie násilím vnikať na ich cintoríny, alebo za finančnú odmenu vyhrabávať ich pochované mŕtvoly. Všetko to nariaďujeme pod trestom kliatby. ... Ak sa niektorý žid dá pokrstiť, nech sa kresťania k nemu chovajú blahovoľne; a ak je chudobný, nech ho biskupi podporujú, aby ho hanba a chudoba neprinútili zase k odpadnutiu."

Ak však Inocent chránil židov pred kresťanmi, tak vedel chrániť aj kresťanov pred židmi. Smrťou Pána sa stali kresťania, vravel Inocent, slobodnými dietkami Božími a židia služobníkmi; nemajú sa teda židia proti kresťanom vyzdvihovať. A pápež odôvodňuje svoje slová listom sv Pavla ku Galaťanom 4, 22 - 31. Vyčíta vážne pánom, že si vydržujú židov na utláčanie poddaných a k nekalým úžerníckym obchodom; zakazuje židom mať kresťanské slúžky a dojky, brať si kresťanov za svedkov, dovoliť si pri kresťanských sviatkoch niečo, čo by kresťanov pohoršovalo. Zakazuje kresťanom u židov nádenníčiť a posluhovať im. Počas Svätého týždňa, keď sa v kostoloch spievajú pašie, nesmeli sa rímski židia ukázať vonku; mali nariadené zatvoriť dvere a okná svojich domov. Toto nariadenie bolo na ochranu židov, pretože vtedajší ľudia, spomienkou na utrpenie Pána v hĺbke duše rozpálení, obzvlášť horkokrvní Rímania, mohli byť pohľadom na nejakého vyzývavého žida ľahko strhnutí k nejakej nerozvážnosti. Nové synagógy si židia za Inocenta stavať nesmeli, ale staré synagógy im dovolil udržovať.

+ + +

Prísnejšie ako k židom sa choval Inocent ku kacírom. Židia nenáležali k Cirkvi, boli pápežovi poddaní len ako zemepánovi, avšak kacíri, pokiaľ boli pokrstení, boli dietkami Cirkvi, márnotratnými synmi, ktorí odišli z otcovského domu a boli Cirkvi a štátu nebezpečnejší než židia. Pôdou obzvlášť úrodnou pre bludárstvo bolo južné Francúzsko, takzvané Provensálsko. Jeho obyvateľstvo líši sa povahou aj rečou od ostatných Francúzov, dediac dobré aj zlé vlastnosti bohvieakých národov a kultúr, ktoré tou krajinou prechádzali. ... Kastou veľmi privilegovanou boli tam obzvlášť židia. Juh Languedocu bol kráľovstvom synagóg a rabínov. Židovské školy a akadémie len kvitli. Židia mali otvorenú cestu do úradov; v ich rukách bolo obchodovanie; boli vyhľadávanými lekármi a bankármi. Kto by sa čudoval, že tamojší ľud, žijúci ako vo víre rôznych kultúr a rôznych náboženských vyznaní, neodolal zvodom niekedy tak vábivým?

+ + +

Korunou neúnavného života Inocenta III. bol IV. lateránsky koncil. ... Na koncile bol uzákonených 70 kánonov, ktoré neskôr skoro všetky prešli do cirkevného zákonníka Corpus juris can. a stali sa základom modernej cirkevnej disciplíny. ... Štyri kánony (67 - 70) sa týkajú židov a saracénov:

67. Keby žid obťažoval kresťana, žiadajúc od neho premrštené úroky, nech všetci ostatní kresťania prerušia so židom všetky obchody.
68. Aby sa zamedzilo sobášom a iným stykom kresťanov so židmi a saracénmi, musia títo mať na šatách zvláštne odznaky.
69. Židia nesmú vykonávať žiaden verejný úrad.
70. Pokrstení židia sa musia zriecť všetkých svojich bývalých náboženských rituálov.


Prevzaté z knihy P. Albertiho: Dějiny papežů, vydavateľstvo Nový národ,  Přerov 1938