Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

26. 2. 2013

Náboženství a poezie

Paul Claudel

Cítím se hluboce poctěn tím, že se mi dostalo pozvání, abych k vám dnes promluvil nedaleko hrobu Edgara Allana Poea v tomto krásném městě, které je metropolí víry a katolických tradic v Americe, v zemi posvěcené jménem naší Svaté Matky, kam dvě lodi lorda Baltimora, Ark (Archa) a Dove (Holubice), nepřivezly v roce 1634 semena svobody a pravdy zbytečně. Chci zde promluvit o francouzské poezii a o důvodech, proč by měla být spjata s náboženstvím vnitřněji, než tomu bylo v minulosti.

Katolický znamená obecný a už první článek Kréda nám říká, že svět se skládá ze dvou součástí, z věcí viditelných a z věcí neviditelných. Do světa neviditelných věcí nás přivádí světlo rozumu a víry. Svět viditelných věcí poznáváme pomocí rozumu, obraznosti a smyslů. Tyto věci jsou ve sféře své kompetence velmi dobré. Rozum je dobrý. Obraznost je dobrá. Smyslovost je dobrá. Pouze heretici a jansenisté jako Pascal mohou věřit, že některá z vloh Bohem stvořeného lidského ducha je zlá sama v sobě. Zlý je pouze nepořádek a zneužívání. Věci viditelné nelze oddělovat od věcí neviditelných. Spolu dohromady tvoří Boží vesmír a jejich vzájemné vztahy jsou zjevné nebo tajemné. Apoštol Pavel nám říká, že prostřednictvím jedněch věcí dospíváme k poznání těch druhých. Věda se zabývá pouze viditelnými věcmi. Její náplní je postupovat od účinku k příčině, od jedné materiální věci ke druhé, od faktu k pravidlu, obecné normě. Zabývá se tím, co věci jsou, nikoli tím, co věci označují. Z lidských mohutností používá pouze rozumu posilovaného pamětí a povzbuzovaného obrazností. Rozum je vybaven schopností zjišťovat a ověřovat, není však vybaven mocí vytvořit. Věda usiluje o klasifikaci, systematizaci a používání toho, co je kolem nás, a k tomuto cíli nepotřebuje nutně spouštět všechny nástroje lidské psychiky, duše a těla, rozumu a srdce. Něco jiného je nějakou věc vidět, a něco jiného je ji vytvářet. A oblastí vlastní umění a poezii – jak u druhého z obou slov napovídá už sám název – je vytváření. Člověk z něčeho, co vnímaly pouze jeho smysly, vytváří něco, čemu může porozumět rozumem a z čeho se může těšit jeho vnímavost, senzibilita – z materiální věci vytváří duchovní jsoucno. Poezie dává slovu plný význam pro náš rozum a pro naše smysly, a je tak silou, která, jak říkáte vy Angličané, realizuje jsoucna v jejich plnosti, činí z nich skutečnosti. K tomu, abychom věc poznali, stačí pochopit, co ta věc je, ale k tomu, abychom ji vytvořili, je nutné chápat, jak má být vytvořena. A k tomu, abychom to pochopili, je třeba znát, k jakému je určena cíli, jaké jsou její spoje s ostatními entitami, jaká myšlenka vedla toho, kdo na počátku všechno vytvořil. Žádnou z daných věcí nepochopíme a nebudeme mít ani žádný prostředek, jak ji odpovídajícím způsobem užívat, nechápeme-li, co měla znamenat ze svého určení a čemu měla sloužit, nechápeme-li, jaké postavení zaujímá v obecném společenství viditelných a neviditelných věcí; chybí-li nám její všeobecná idea, chybí-li nám její idea katolická.

I bez obecného ponětí o nebesích a zemi je samozřejmě možné psát velice hezké básně, dají se do nejmenších detailů propracovávat velice křehká umělecká díla a lze vytvářet velice zvláštní a zajímavé zdobnosti. Ale v takovéto pohanské poezii je po mém soudu vždy něco omezujícího, co vyvolává přinejmenším rozpaky. I k prostinkému letu motýla je zapotřebí celého nebe. Nedokážeme porozumět sedmikrásce v trávě, neporozumíte-li slunci mezi hvězdami.

Francouzská poezie se v sedmnáctém a osmnáctém století postupně stávala velice zhuštěným, duchovním a harmonickým nástrojem vyjadřování myšlenek. Šlo o jeden ze způsobů, jak se vyjadřovat v příslovích a v jadrných průpovědích, které připomínaly mluvu venkovanů. V devatenáctém století jsme už měli opravdovou poezii, ale byla to poezie bez Boha. Řada francouzských básníků v devatenáctém století měla talent, někteří byli dokonce geniální, ale žádný z nich neměl víru. A jestliže jejich dílo dnes u některých lidí vyvolává dojem hromady suti, chtěl bych vám ukázat, že příčinou tohoto rychlého úpadku nebyl nedostatek talentu, ale skutečnost, že postrádali náboženství, jinými slovy to, že jejich talent a jejich díla postrádaly jednu základní ingredienci.

Abych vám lépe přiblížil, co jsem právě nastínil, uvedu nyní několik témat, nebo, jak se obyčejně říká, „motivů“ francouzské poezie – a musím zároveň dodat i poezie anglické – v průběhu devatenáctého století.
Nejlepší z těchto témat či motivů je vzpoura, revolta, neboť vychází z celé pravdy o lidské přirozenosti. Dokud na tomto světě potrvá nespravedlnost, potud pocit revolty nalezne v lidských duších široký a hluboký ohlas. Jde o pocit naprosto přirozený, dokonce by se dalo říci, že jde o pocit zcela legitimní. Člověk má přese všechno vždy co říci na svou obranu. V podivuhodné Knize, z níž církev vybrala devatero čtení k obřadu za zemřelé, rozmlouvá Job se svým Stvořitelem zcela svobodně a beze strachu, a když ho chtějí jeho ustrašení přátelé zarazit, sám všemohoucí Bůh jim říká: Jak jste pošetilí, nechejte člověka vyložit věc, jak ji vidí on. Nejlepší poezií devatenáctého století je tak poezie revolty.
Revolta však má mnoho uměleckých nedostatků. Nikam nevede. Zanechává nás na stejném místě, na kterém nás zastihla. A protože je marná, je stejnou měrou i unavující a záhy nás začne nudit. Podněcuje nás naprázdno. V poezii jsou navíc nejlepší „komponující“ témata, tj. ta, která podobně jako příroda mají potřebu vyjadřovat se pomocí velké různorodosti jednotlivých složek. Avšak revolta nepatří mezi témata, která komponují. Nesměřuje ke smíření a souladu věcí, protože jejím cílem je nesmířenost, nesoulad. Pronikavý křik protestu může dojímat srdce, ale nikdy nevytvoří harmonii.
Motivy spřízněné s revoltou představují zoufalství a cynismus; poezie devatenáctého století jich bohatě využívala, a z této inspirace vzešlo množství dobrých nebo alespoň snesitelných básní. Ale i proti nim lze vznést stejnou námitku. Zoufalství je jen přechodná dispozice. Pro ně lidská duše stvořena nebyla. Cynismus může někdy být zábavný, ale jde o laciné zboží a brzy se nám přejí. Pomocí stavebních materiálů jako revolta, zoufalství, nihilismus, cynismus a vůbec všechny negativní ideje nelze něco vystavět, vytvořit.
Zde si dovolím malé odbočení. Když byla na počátku devatenáctého století vydobyta svoboda myšlení a byly zlomeny staré okovy dogmatu a pověr, bývalo by tehdy přirozené očekávat prudké výbuchy radosti. Člověk, který po dlouhých letech věznění získává svobodu, se obecně cítí zblázněný radostí. Není však zarážející zjištění, že ve veškeré poezii devatenáctého století přichází radost velice zkrátka? Setkáváme se často s obhroublou slastí z uspokojení nejnižších pudů, ale hledáme-li radost, nacházíme zoufalství, blasfémii, nostalgii po ztracené čistotě i po těch zlomených okovech. Největším francouzským básníkem devatenáctého století je podle mne Baudelaire, neboť byl velice inteligentní a velmi dobře rozuměl situaci, v níž se nacházel. Baudelaire je skutečně největším, protože je básníkem výčitek svědomí. Během jednoho století znovu prošla francouzská poezie všemi etapami, od pohanství přes divoké sny revoluce a romantismu k nihilismu, materialismu a úplnému zoufalství let nepříliš vzdálených dnešní době.

Někdo ovšem může namítnout, že konstruktivní témata přece existují i mimo náboženství. Uvedu jeden příklad za všechny: nesmrtelnost duše byla, jak známo, vyvrácena vědou. Po smrti prý duše zcela mizí jako dým v ovzduší; ale nelze se utěšovat myšlenkou, že naše milované tělo dále zůstává ve světě v závanech větru, na slunci, v květech, v ptáčatech? Všichni toto téma známe. Vznikl kolem něj celý veletok prachmizerných básní, neboť z hloupé myšlenky se dobrá poezii udělat nedá. Toto téma není dobré, a to ani částečně, je jen zoufale ploché. Stačí se jen na několik vteřin zamyslet, abychom si uvědomili, že přetrvávání hmoty neznamená naše přetrvávání a že pouze a jen toto je pro nás důležité. Nejde přece o stejnou věc, přetrvá-li miloská Venuše jako socha nebo jenom jako hromada kamení.

Básník chce pojednávat vážně všechny věci, které ho obklopují. Nepovažuje je za provizorní skici, jimž je souzeno co nejrychleji ustoupit z cesty novějším výtvorům. Chápe je jako výrazy věčnosti, výrazy vyzařující radost, jako nevyčerpatelné lekce nesmírného významu. Nevidí nic, co by se v nich mělo měnit, a myšlenka na změny v nich ho naplňuje odporem. K tomu, aby každé z nich porozuměl, by mu nestačila celá věčnost. Příroda je pro něj jako člověk, který říká a opakuje stále stejnou věc, jako kdyby ta věc měla zcela mimořádný význam. Fialka a růže stále jsou a vždy budou toutéž fialkou a toutéž růží, protože od počátku byly velmi dobré, valde bona, a lepšími se už stát nemohou. Fialka a růže pouze mohou, zůstávajíce sebou samými, stát se sebou samými ještě dokonaleji.

Mohl bych upozornit na řadu jiných básnických témat, která podobně zbankrotovala nebo vyšla z módy. Je velmi smutné vidět, jak málo času bylo třeba k tomu, aby nová móda povadla a stala se směšnou. Připomeňme si, jak dopadl Tolstoj, Nietzsche, Ibsen. A když například ve Wagnerově Prstenu Nibelungů začne Erda vypouštět z úst svá proroctví, dokážeme jen stěží potlačit úsměv a zívání. Wagnerova poezie je jako Rýn protékající mezi starými „hrady“ nebo rozpadlými zámky, nebo, a to je ještě horší, restaurovanými podle vkusu císaře Viléma. „Továrny“ nijak nelahodí oku, ale Rýn, který kolem nich protéká, je stále týž. Pro věci i pro básně je pouze jeden jediný způsob, jak být nový – být pravdivý. A jeden jediný způsob, jak být mladý – být věčný.
A to mne přivádí k závěru mé přednášky, v němž vám z celého nepřeberného množství výhod a dobrodiní uvedu alespoň některé, jež poezii přináší náboženství. Netvrdím, že každý dobrý katolík bude také dobrým básníkem, protože básnický talent, básnická inspirace je stejně jako proroctví milost, a to milost nezasloužená, to, co teologové nazývají gratia gratis data (doslova: milost udělená darem). Ale chci říci, že katolický básník má před svými básnickými bratry mimořádnou výhodu. Ze všech nápomocí a užitků, které náboženství přináší poezii, zde uvedu tři.

Tím prvním je, že víra umožňuje chvalozpěv. Chvála je patrně tou největší hnací silou poezie, neboť vyjadřuje nejhlubší potřebu duše, stává se hlasem radosti a života, posláním všeho stvoření, posláním, při němž každá z bytostí potřebuje ty druhé. Velká poezie od védských hymnů až po Píseň bratra Slunce svatého Františka je chvalozpěvem. Chvalozpěv je samou svou podstatou motivem, který komponuje, spojuje dohromady. Nikdo nezpívá sám. Dokonce i hvězdy na nebi, jak čteme ve Svatém Písmu, zpívají společně (viz Job 38,7).
Náboženství nám neposkytuje pouze zpěv, ale přináší nám také slovo. Náboženství – to znamená náboženství křesťanské, katolicismus, protože pro mne jde o totéž – přineslo do světa nejenom radost, ale také smysl. Neboť víme, že svět není dílem náhody nebo naslepo se shledávajících slepých přírodních sil. Hovoří nám o svém Stvořiteli, poskytuje nám prostředky k tomu, abychom pochopili Jeho dílo, nebo je v každém případě zkoumali, a platili Mu naše dluhy. Vede nás k Němu po mnoha skvělých stezkách. Poskytuje nám prostředky k tomu, abychom se tázali a odpovídali, učili se a vyučovali, činili dobré našim bratřím a sami přijímali dobré od nich. Všude se setkáváme se skeptiky nebo s agnostiky, kteří jako poloviční idioti nedokážou odpovědět na nejjednodušší etické nebo rozumové otázky. Katolík dokáže rozlišit bílé od černého, na každou otázku dokáže odpovědět ano nebo ne, ano velice jasně, ne zcela rozhodně. Jsou to pro básníka nedocenitelné věci, neboť skepticismus, pochybnost, váhání, to všechno jsou pro skutečné umění smrtelné jedy.
Třetí výhodou, již nám přináší náboženství, je drama. Ve světě, kde není nikde a v ničem známo jakékoliv ano nebo ne, ve světě, v němž neexistuje žádný mravní nebo rozumový zákon, v němž není v co doufat ani co ztratit, v němž zlo nestíhá trest a dobro nečeká odměna, v takovém světě neexistuje žádné drama, protože v něm není žádný boj, a není v něm žádný boj proto, že v něm není nic, co by stálo za námahu. Ale ve světle křesťanského zjevení a v perspektivě velkých myšlenek nebe a pekla, které přesahují naše chápání stejně, jako hvězdné nebe přesahuje naše hlavy, jsou lidské skutky a lidské osudy nadány úžasnou a jedinečnou hodnotou. Jsme schopni konat nekonečně velké dobro a páchat nekonečné velké zlo. Je na nás, abychom hledali svoji Cestu, podobně jako ji hledali Homérovi Héroové vedeni neviditelnými přáteli nebo sváděni neviditelnými nepřáteli uprostřed těch nejdobrodružnějších a nejnepředvídatelnějších protivenství, a můžeme pak směřovat ke světelným vrcholkům nebo k bědným propastem. Jsme jako herci mimořádně vzrušujícího dramatu, jehož autor je nekonečně moudrý a dobrý, dramatu, v němž hrajeme zásadně důležitou roli, ale v němž nemůžeme znát předem ani tu nejmenší z jeho peripetií. Život je pro nás vždy nový a vždy zajímavý, protože v každé vteřině se máme něčemu novému učit a něco nezbytného naplnit. Poslední dějství je, jak říká Pascal, vždy krvavé, ale zároveň je vždy velkolepé, neboť náboženství vložilo drama nejen do našeho života, ale nejvyšší formu dramatu vneslo také do jeho uzavření, do smrti, jež se pro každého věrného žáka našeho Božského učitele stává obětí.

Positions et propositions I., Paris, Gallimard, 1934. Z francouzštiny přeložil Josef Mlejnek.

Prevzaté z  www.divadelni-noviny.cz

24. 2. 2013

Zpěv tříkrálový (úryvok)

Paul Claudel

Buď zdráva, veliká Noci Víry, nevývratné Město hvězd!
Je to Noc, nikoli mlha, co pro katolíka vlastí jest,
Mlha, jež oslepuje a jež dusí a jež ústy a očima a všemi smysly
se dovnitř tlačí,
Mlha, kudy kráčejí, aniž vědí, kde jsou, nevěřící a pochybovači,
Slepí a lhostejní, aniž vědí, kdo jsou a kam mlha je zavane,
Jacísi tvorové pochybení a neschopní říkat Ano a Ne!
Hle noc, jež lépe než den po cestě nás poučuje a vede jistě
Všemi svými značkami výchozími a svými konstalacemi
jednou provždycky na svém místě,
Hle Rok zcela nový, jenž povstal a milióny svých očí kol dokola
k pólu zved,

K Tvému trůnu, ó Maria, Hvězdo mořská, na nebi uprostřed!



Preložil Jan Zahradníček
Z knihy: Paul Claudel - Magnificat, Vyšehrad, Praha 1970

23. 2. 2013

Obradoslovie - Život so Svätou Cirkvou II.

Matej Zaťko

B. Biskup, arcibiskup, kňazi a veriaci.

1. Biskup. Okrem pápeža a kardinálov na spravovaní Cirkvi veľkú účasť majú biskupi. (Biskup-episkopus-dozorca). Biskup spravuje istú čiastku územia, ktorú mu vyznačil pápež. Toto územie sa volá biskupstvo, alebo diecéza.
2. Arcibiskup – hlavný dozorca, je biskup, ktorému je podriadené niekoľko iných biskupstiev.
3. Svätiaci biskup. Vo väčších biskupstvách býva okrem biskupa a arcibiskupa ešte jeden, alebo niekoľko iných biskupov, ktorí pomáhajú riadnemu biskupovi v rozličných biskupských úkonoch. Taký biskup sa volá svätiacim biskupom, pretože vykonáva rozličné biskupské svätenia, ako napríklad birmovanie, svätenie kňazov, chrámov, predmetov(kalichy) ap. Svätiacemu biskupovi dáva sa ako titul meno niektorého z biskupstiev vo východných krajinách, ktoré zanikli, keďže tieto zeme opanovali neverci.
4. Pomocníci biskupov. Biskupom pomáhajú v úrade kňazi. Kňazi majú iba čiastku biskupskej moci a smú zastávať svoj úrad len natoľko, nakoľko sú splnomocnení od biskupa. Takéto plnomocenstvo sa volá cirkevné poslanie.
5. Kapitula. Niektorých kňazov povoláva biskup k sebe za svojich poradcov. Zbor týchto kňazov sa volá kapitula. Jednotliví členovia kapituly sa volajú kanonici. Na čele kapituly stojí veľprepošt. Bezprostredným biskupovým pomocníkom je generálny vikár.
6. Farári. Kňazi, ktorým biskup trvale odovzdal správu istého obvodu sa volajú farári. Určený obvod sa volá farnosť.
7. Dekani. Viac farností sa volá dekanát. Farári, ktorých biskup postavil do čela dekanátu sa volajú dekani. Títo v mene biskupa dozerajú na farárov a sú prostredníkmi medzi biskupom a duchovenstvom svojho dekanátu.
8. Pomocníci farárov. Kňazi, ktorí pomáhajú farárom sa volajú kapláni. Učiteľský úrad v školách a služby božie pre školskú mládež vykonávajú  farári, kapláni, alebo iní pridelení kňazi, ktorí sa volajú katechéti.
9. Stav duchovný a laici. Predstavení Cirkvi so svojimi pomocníkmi tvoria stav duchovný alebo klérus (z gréckeho slova kléros-podiel), t.j. tí, ktorým je Boh, čiže služba božia údelom. Ostatní veriaci sa volajú laici (z gréckeho slova láos-ľud).
10. Učiaca Cirkev. Pápež a s ním zjednotení biskupi tvoria učiacu Cirkev. Táto vykonáva trojaký úrad: učiteľský, pastierskykňazský. Veriacich učí, spravuje a posväcuje. Zhromaždenie biskupov celej Cirkvi pod predsedníctvom pápeža, alebo jeho vyslancov, na ktorom sa rozhoduje o otázkach viery a mravov, menujeme všeobecným cirkevným snemom. Uznesenia snemu sú len vtedy platné, keď ich potvrdí pápež. Učiaca Cirkev je neomylná v učení viery, poriadku a mravov. Táto neomylnosť vyplíva odtiaľ, že Kristus Pán a Duch Svätý je stále s Cirkvou.
11. Poslúchajúca Cirkev. Tvoria ju veriaci, ktorých v mene biskupov učia: dekani, farári, kapláni a katechéti.

C. Rehoľníctvo

1. Túžba po dokonalejšom živote. Mnohí kresťania túžili po tom, aby mohli celý svoj život zasvätiť Bohu. Lenže v pospolitom živote ťažko sa mohli venovať výlučne službe božej. Uťahovali sa teda do lesných samôt a na pustatiny. Tu, vzdialení od hluku sveta, trávievali svoj čas modlitbách, čítali sv. Písmo, rozjímali o pravdách božích, konali telesnú prácu a skutkami milosrdenstva pomáhali chudobným a trpiacim.
2. Prvý veľký pustovníci, ktorí viedli naozaj bohumilí život sú: sv. Pavol Tébsky, sv. Anton, sv. Pachomius a sv. Benedikt. Posledný menovaný napísal aj pre svojich nasledovníkov pravidlá spoločného života. Tieto pravidlá sa nazývajú regule. Od toho dostali aj svoje pomenovanie rehoľníci.
3. Evanjeliové rady. Rehoľníci sľubom sa zaväzujú, že okrem prikázaní budú zachovávať aj: dobrovoľnú chudobu, večitú čistotu, dokonalú poslušnosť. To sú tzv. tri evanjeliové rady.
4. Tretia rehoľa sv. Františka. Terciári. Zakladateľom rehole je sv. František z Asissi. Je to rehoľa pre ľudí vo svete žijúcich, ktorí sa chcú spravovať rehoľnými pravidlami. Mnohí sa ochotne podvoľujú  vedeniu františkánov, a tak sa venujú skutkom kajúcnosti a milosrdenstva. Do tejto rehole sa prihlásili nielen jednoduchí ľudia, ale aj pápeži a panovníci. Povinnosti terciárov sú: denne sa modlievať 12 Otčenášov, Zdravasov a Sláva, alebo malé hodinky ku cti Nepoškvrnenej Panny Márie. Každý mesiac pristupovať ku sv. sviatostiam a zúčastňovať sa na mesačných zhromaždeniach. Okrem vlastného posvätenia venujú sa terciári aj nábožensko-kultúrnej práci. Konajú skutky milosrdenstva a sú nápomocní miestnym duchovným v ozdobe chrámu božieho, v šírení katolíckej tlače a vôbec v katolíckom apoštoláte. Do tretej rehole môžu vstúpiť muži aj ženy, keď dovŕšili 14. Rok svojho veku.
5. Predstavení reholí. Každá rehoľa má svojho predstaveného, ktorý sa volá generál. On so svojim poradným zborom spravuje celú rehoľu. Rehole sa rozdeľujú na provincie. Hranice jednej provincie bývajú zvyčajne totožné s hranicami toho-ktorého štátu. Na čele provincie stojí predstavený, ktorý má pri rozličných reholiach aj rozličné mená. Predstavený provincie u františkánov sa volá provinciálny minister. U jezuitov, dominikánov, piaristov, redemptoristov, školských bratov je provinciál. U milosrdných bratov sa volá delegát. Spoločnosť Božieho slova má regionála, saleziáni inšpektora. Každá  ženská rehoľa má tiež predstavenú, ktorá sa volá generálna predstavená, ale len máloktorá má sídlo v Ríme. Na čele ženských rehoľných provincií stojí provincionálna predstavená.
6. Predstavení kláštorov. Vo františkánskych kláštoroch je predstavený quardián (strážca). U jezuitov, dominikánov, piaristov, redemptoristov je rektor(riaditeľ). V ženských kláštoroch je predstavená kláštora,
7. Kňazi a bratia-frátri. Každá mužská rehoľa má okrem kňazov aj laických bratov-frátrov, ktorí nosia rehoľné rúcho ako rehoľní kňazi. Úlohou frátrov je ručnou prácou a modlitbou, telesnými službami pomáhať apoštolským prácam kňazov.
8. Noviciát. Koho prijmú do kláštora, neskladá hneď sľuby, ale najprv sa podrobí prísnym skúškam rehoľného života. Skúšobný čas trvá rok, alebo dva roky a volá sa noviciát. Len po tomto čase môže zložiť sľub.
9. Sľuby sú alebo dočasné, alebo večné. Večné sú alebo jednoduché, alebo slávnostné. Len ten sľub je slávnostným, ktorý Cirkev za taký uznávam ináč je jednoduchý. V závažných prípadoch členovia môžu dostať oslobodenie od sľubov a vrátiť sa do civilného života. Od jednoduchých večných sľubov oslobodzuje predstavený, od slávnostných svätá Stolica.
10. Rehole a kongregácie. Rehole, v ktorých členovia skladajú slávnostné sľuby, sa volajú rehoľami. Také sú napr. františkáni, dominikáni jezuiti. Také sú napr. františkáni, dominikáni jezuiti. Rehole, v ktorých členovia skladajú len jednoduché, či dočasné , či večné sa volajú rehoľnými kongregáciami. Napr. saleziáni, školský bratia, redemptoristi ap.
11. Rehoľný stav. Kto žije v reholi, má oveľa väčšiu duševnú spokojnosť a šťastie než ten, čo žije vo svete.

1. Rehoľník žije čistejšie, lebo všetko robí z poslušnosti. Naše skutky kazí svojvoľnosť.
2. Rehoľník zriedkavejšie klesá. Nemá toľko príležitostí k hriechu.
3. Rehoľník rýchlejšie povstáva častou spoveďou a napomínaním predstavených a príkladom iných členov rehole.
4. Rehoľník opatrnejšie kráča, lebo mnohí nad ním bedlia a upozorňujú ho na chyby.
5. Rehoľník rýchlejšie povstáva častou sv. spoveďou.
6. Rehoľník sa častejšie posilňuje nebeskou rosou, ktorou je každodenné rozjímanie, modlitby a sv. prijímanie.
7. Rehoľník dôvernejšie umiera, on sa zriekol sveta pre Krista. Umieranie mu je sladkou nádejou.
8. Rehoľník sa rýchlejšie očisťuje. Chyby napráva zbožnými a kajúcimi skutkami, ktoré denne koná. Ani duša rehoľníkova nemusí dlho zostávať v očistci, lebo mnohé sv. omše, ktoré za neho po smrti slúžia, modlitby rehole a jednotlivých členov ju skoro odtiaľ vyslobodia. 
9. Rehoľník dostane hojnejšiu odplatu. Kto všetko opustí pre Ježiša, má prisľúbené, že už v tomto živote
dosiahne stonásobnú odmenu a na druhom svete večnú blaženosť.

12. Voľba povolania. Mnohí mladíci a dievčatá uvažujú a váhajú, či majú ostať vo svete a či ísť do rehole. Sú nespokojní a nevedia jasne rozoznať čo je vôľa božia. Ak chceme poznať, či nás Boh povoláva k dokonalejšiemu rehoľníckemu životu, alebo nie, iďme na uzavreté duchovné cvičenie. V tichu samoty duchovných cvičení poznalo už  mnoho tisíc mladých ľudí vôľu božiu. Dobre je, keď sa poradíme o našom úmysle s duchovným otcom, ktorí nám dá ďalšie pokyny pre voľbu nášho povolania.
Modlievajme sa často za kňazské a rehoľné povolania.

Prevzaté z knihy M. Zaťka: Obradoslovie, Spolok sv. Vojtecha, Trnava 1948
 

20. 2. 2013

Umenie je svätá a životodarná vec

Leon Bloy

Môj Bože! Napriek tomu je umenie svätá a životodarná vec. Čo by si nešťastný ľudský tvor na tej strašnej ceste od maternice k hrobu, plnej biedy, smútku, lží a sklamaní, zrád, nehanebností a katastrof, ktorú zvykneme nazývať každodenným životom, v tej vyprahnutej a pritom ľadovej púšti sveta, kde oko hladného otroka nenájde nič povzbudzujúcejšie ako množstvo krížov, na ktorých však už nevisia umierajúce kartáginské levy, ale ukrižovaní osly a smiešne prasce, v tom večnom odklade všetkej spravodlivosti akéhokoľvek naplnenia božských skutočností, v tej stoke prvotného humusu, z ktorého bol telesne umiesený a z ktorého po ňom lačnia, ako po vzácnej potrave, podzemné zárodky všetkého možného, pri tom krúžení supov, mrchožrútov a       pohrebných havranov poézie nad jeho hlavou, zatiaľ čo on sám s nesmiernou úzkosťou cíti, ako sa mu pri každej námahe podlamujú kolená, čo by si počal, nebyť tohoto svetla, tejto tušenej vône budúcich radostí ? Chýba nám všetko nevýslovne! Hynieme túžbou po bytí! Cirkev, ktorá by mala živiť našu predtuchu nekonečna, zbavená už tristo rokov svojich pŕs, živorí. Človeka vypudilo Zviera a siaha to až do nebies. Posilňovať by nás mohla už len Levica umenia, keby tí poslední odvážlivci, ktorí sa prichádzajú napiť z jej nezničiteľných strukov, neboli kameňovaní. Ale vyrabovanie duší, oklieštenie človeka, to všetko je márne. Aby zmizli všetky zárodky nepotlačiteľného ideálu, ktorý v sebe nosíme a ktorý nedokáže vyhubiť ani tá najbezbožnejšia výchova, musel by byť asi zrušený človek. Nikdy sa nedá vypočítať taký stupeň zneuctenia, ktorý by prevážil nad prírodou. Kým bude existovať bolestná rasa Adamových detí, ľudia budú hladovať po kráse a nekonečne tak, ako hladujú po chlebe. Že ich bude málo, je možné. Že budú prenasledovaní, je nesmierne pravdepodobné.

Strápení kočovníci veľkého sna budú blúdiť po tvári zeme ako Kainovia a pridávať sa k divej zveri, aby sa mali vôbec kam uchýliť. Prenasledovaní ako podpaľači, alebo traviči studní, odporní ženám so zmyselnými očami, pre ktoré budú len obyčajným smetím, prenasledovaní deťmi a psami, desivé trosky radosti šesťdesiatich storočí unášané veľtokom svinstiev nášho veku, budú nakoniec živoriť s mierou pohodlia, aká im bude daná, v dierach tak smradľavých, že si tam netrúfnu ich mŕtvoly navštíviť ani stonožky a červy. Napriek tomu a k zúfalstvu ich katov, budú stále prežívať. A pretože príroda je nezničiteľná a neporušiteľná, môže sa jedného dňa celkom ľahko stať, vďaka nejakému nečakanému slnečnému bozku, alebo klimatickému vplyvu nejakej neznámej hviezdy, že jedna výnimočná odnož týchto vandrákov zaplaví zem a pod vlnami extázy navždy pochová spôsobnú spoločnosť neduživých lotrov, ktorí si mysleli, že z ľudského rodu vypudili aristokraciu.

Táto nová kniha je predovšetkým, ako je až príliš zrejmé, akousi náplasťou na minulosť, ktorá ma mučí. A tiež len obyčajným pokusom obhájiť práva umenia s veľkým U. Hľadať v nej čisto len osobné útoky, ktoré mi boli onehdy tak trpko vyčítané, ale ktoré som ja, za daných okolností považoval za náležité, by bolo detinské. Nájde sa v nej nanajvýš tu a tam nejaká tá kliatba a pár zhnusených výrokov vyjadrených možno onou grobianskou rečou, ktorá tak odpudzuje uhladených ľudí, ale ktorej sa ja neubránim, keď sa vo mne vzpení starootcovská krv.

Existuje ale vôbec kritika, ozajstná kritika, ktorá by takpovediac mapovala umelecké diela podľa nejakého vierohodného meradla krásy? Silno o tom pochybujem. Fantázia, umelcova hlavná schopnosť, je prirodzene a vášnivo anarchická. Nepozná žiadne príkazy, neprichádza na požiadanie a horí sama od seba ako sopka. Tvorba je jej korisťou, anjeli jej felčiarmi a ako táborisko si volí celý vesmír. Okienkom nekonečného priestoru preskúmava celok stáročí, je matkou alfy a mladšou sestrou omegy a symbolický had jej slúži za opasok, keď sa slávnostne vystrojí, aby myslela len Boha, ktorého hlbokým zrkadlom je ona sama. Fantázia  zoskupuje oblaky lepšie než Jupiter, nakopí ich podľa svojej vôle vôkol seba a keď sa jej zachce hneď ich zasa rozoženie, alebo roztrhne prietržou. Stačí jediný pokyn tejto vládkyne sna a tie najnepohnuteľnejšie a najťažkopádnejšie masy dostanú krídla. Fantázia ochraňuje a maceruje ľudské vášne. Parfémuje svinstvo, dezinfikuje eleganciu, zláti zuby krokodílov, do tých najstarších sŕdc navracia opojenie dokonalej lásky, objavuje žily alabastru v telách prežratých syfilisom, z tých najodpornejších plešín robí vlasatice, zvratkom dodáva lahodnosť ambrózie. Fantázia je diabolská aj božská, pretože umenie, ktoré dostala do opatery, potrebuje všetko. A pretože svojim tápajúcim zverencom bude navždy strážnym anjelom, múzou a Madonou, pred ktorou, podľa jednej nádherne prorockej Baudleairovej básne, máme pokľaknúť.

Nie je snáď vedľa tejto nebeskej jazdkyne, tejto rozmarnej víly nekonečna, každé meradlo na smiech? A čím iným môžu byť takzvaní veľkí kritici, ak nie vždy sa mýliacimi poučovateľmi? Čím iným než ďalšími korheľmi fantázie hľadajúcimi pre seba posteľ v cudzích domovoch?

Existuje však jedna úloha transcendentného poriadku, ktorú som sa rozhodol plniť, samozrejme ak mi na to budú stačiť sily. A to je udávať literárnych nepoctivcov. Tých, čo kradnú a tých, čo sa plazia. Zlodeji sú jednoducho plagiátori a ich prečiny sa dajú ľahko poznať. Zmocňujú sa  cudzích detí a robia z nich eunuchov, aby ich so ziskom predali chovateľom kastrátov. Plazivci sa klaňajú úspechu u akéhokoľvek oltára. Sú to prostitúti a Judášovia. Umenie, ktoré myslí na potlesk, sa vzdáva svojej koruny a kladie ju na čelo davu. Autorom tejto skvelej myšlienky je Ernest Hello, jeden z dnešných najväčších spisovateľov, ktorého bohužiaľ tiež užierala túžba po poctách, ale nikdy ich nechcel za cenu tejto hanebnej abdikácie.

Vedomé zneuctenie slova je bez diskusie tým najchrapúnskejším atentátom, aký si možno predstaviť. Ak sa nejaký škrabák románov na pokračovanie vo svojom suteréne dennodenne pre radosť hnusného publika sám hanobí ako opica, je to jeho zamestnanie a pre pohŕdanie nemá ani dostatočný priestor.  Keď sa ale k takému svinstvu uchýli nadaný autor, keď len preto, aby si zdvihol náklad, aby ho čítali ženy a advokáti a aby si vydobyl postup na úrade slávy, keď donúti svoje pero slúžiť ako zubné špáradlo vykŕmeným hlupákom, po ktorých by rád vylizoval taniere, tak je to grobianstvo, ktoré sa má roztrubovať ako sa len dá, nezničiteľnými trúbami a poľnicami, pretože je tu bahnom vláčená večná krása.

Moja trúba je dvojitá a s dvoma nátrubkami. S jedným pre "Chyťte ho!" a druhým pre "Sláva mu!" Myslel som si že bude dobré skonfrontovať pravých umelcov s falošnými. Krotiteľov oných dravých duchov, ktorí poslúchnu len statných samcov a svojich vrahov, s pastiermi jatočného dobytka. Ako hovorí Evanjelium, pohltila nás noc, strašná noc, v ktorej sa už nič netvorí. Ale kto vie, či podobné knihy ako táto, nemôžu niekde zapáliť zorničku intelektuálnej hanby, ktorá potom začne ožarovať výšiny i priepasti ?
   
z knihy Krotitelia a pastieri

Preložil Jozef Duháček

17. 2. 2013

Úvahy o Francúzsku ( 2.)

Joseph de Maistre 

O cestách Prozreteľnosti vo Francúzskej revolúcii.

Každý jednotlivec, ale aj každý národ dostal úlohu, ktorú musí splniť. Bolo by márne popierať, že Francúzsko svoje pravé poslanie, ktoré malo v Európe uskutočňovať, trestuhodne zneužilo. Francúzsko bolo v čele náboženského systému a nie bez príčiny mal jeho kráľ titul „najkresťanskejší“. Bousset, hoci sa pokúšal, nedokázal túto skutočnosť dostatočne zdôrazniť. Potom sa nesmieme čudovať, že Francúzsko, ktoré svoj vplyv využilo na to, aby poprelo svoje poslanie a rozvrátilo mravy celej Európy, bolo späť k svojej úlohe privedené tak strašným spôsobom. Je to už dávno, čo bol na taký veľký počet vinných ľudí uvalený taký hrozný trest. Niet pochýb, že medzi tými nešťastníkmi bolo aj nejakí nevinní, hoci ich počet je oveľa menší, ako sa zvyčajne predpokladá. Všetci tí, čo sa usilovali oslobodiť ľudí od ich náboženstva, tí čo odporovali zákonom svojimi metafyzickými sofistikami, tí čo kričali „Bite, kým nám niečo nedajú“, tí čo radili, schvaľovali, alebo dali prednosť nasilu na kráľovi, všetci tí Revolúciu chceli a každý, kto ju chcel, sa odôvodnene a to dokonca aj podľa nášho obmedzeného chápania, stal jej obeťou. Smútili sme, keď sme videli slávnych učencov padať pod Robespierrovou sekerou. Z ľudského hľadiska je nemožné takú vec dostatočne oplakať. Ale Božia spravodlivosť sa nebojí matematikov a fyzikov. (1) Priveľa francúzskych vzdelancov bolo medzi hlavnými tvorcami Revolúcie, priveľa z nich ju schvaľovalo a podporovalo, až kým Revolúcia, rovnako ako kedysi Tarquinius, nepostínala vyčnievajúce hlavy. (2) Koľko krát sme počuli, že je nemožné urobiť veľkú revolúciu bez toho, aby sa pri tom spáchalo aj nejaké to zlo. Keď filozof ospravedlňuje zlo, keď si v srdci povie: „Nech to stojí hoc aj stotisíc mŕtvych, len ak nám to zaručí slobodu“, Prozreteľnosť odpovedá: „Príjmam tvoju ponuku, ale ty budeš medzi tými mŕtvymi“. Je to nespravodlivé? Súdili by našich vlastné tribunály inak? Podrobnosti sú nechutné (3), ale medzi takzvanými „nevinnými obeťami Revolúcie“, je len pár Francúzov, ktorým svedomie nemôže povedať:
„Teraz vidíš smutné plody svojich omylov, teraz cítiš úder, ktorý si na seba privolal.“ (4)

Naše predstavy o dobre a zle, vine a nevine sú často znetvorené predsudkami. Ak sa dvaja muži bijú s dýkami dlhými tri palce, považujeme ich za vinných a hanebných. Ak však použijú tri stopy dlhé čepele, z bitky sa stáva čestný súboj. Ukazujeme na človeka, ktorý ukradne svojmu priateľovi jeden centim. Ak mu ale ukradne manželku, nie je to nič zlé. Skvelé zločiny, pri páchaní ktorých bolo treba výnimočné schopnosti  najmä ak sa podarili, sú ospravedlňované, ba i obdivované. Ale v očiach skutočnej spravodlivosti je zločinec usvedčený práve svojimi kvalitami, pretože čím veľkolepejší zločin spáchal, tým väčší talent zneužil. (5)  Každý človek má isté povinnosti, ktoré musí splniť a rozsah jeho povinností je úmerný jeho postaveniu v spoločnosti a škále prostriedkov, ktorými disponuje. Zločinnosť rovnakého skutku spáchaného dvoma rôznymi mužmi sa môže veľmi líšiť. Skutok, ktorý v prípade bezvýznamného muža, ktorý bol zrazu obdarovaný neobmedzenou mocou je len omylom, či bláznovstvom, nadobúda rozmery zločinu, ak ho spáchal biskup, vojvoda alebo šľachtic. (6)

A nakoniec sú tu skutky, ktoré sú z ľudského pohľadu ospravedlniteľné, či dokonca chvályhodné, ale vo svojej podstate sú nekonečne zločinné. Napríklad, ak niekto povie: „Pridal som sa k Revolúcii v dobrej viere, z čistej lásky k slobode a k vlasti. Veril som z celej duše že povedie k odstráneniu neprávostí a verejnému blahu“, nemáme na to odpoveď. Však Ten, ktorý pozná ľudské srdcia vidí hriešnu dispozíciu. On aj v bláznivom nedorozumení, v malom závane pýchy, v nízkych vášňach, odhalí prvotný dôvod rozhodnutí, ktoré by sme radi prezentovali ako ušľachtilé a pre neho je toto pokrytectvo naštepené v zradu len ďalším zločinom.

Hovorme teraz všeobecne o národe. Útok na jeho suverenitu je bez výhrad jedným z najväčších možných zločinov a žiadny nemá strašnejšie následky. Ak suverenita národa spočíva na jednej hlave a táto hlava sa stane obeťou tohto útoku, zločin je umocnený ešte ďalším zverstvom. Ak však panovník nespáchal zločin zasluhujúci takýto útok, ak vinníci dostali zbrane proti nemu len vďaka jeho vlastným cnostiam, zločin sa stáva nepredstaviteľným. Teraz hovoríme o smrti Ľudovíta XVI. Je dôležité si uvedomiť, že nikdy nemal veľký zločin taký obrovský počet komplicov. Oveľa menej ich stálo pri smrti Karola I. hoci ten, na rozdiel od Ľudovíta XVI., si zaslúžil aj hanu a aj výčitky. A napriek tomu nad jeho osudom prejavili veľké znepokojenie jeho najoddanejší a najodvážnejší poddaní. Ba ani kat, ktorý len plnil príkazy, sa neodvažoval odhaliť svoju tvár. Ľudovít XVI. kráčal na smrť uprostred 60 000 ozbrojených francúzskych občanov a neozval sa ani jeden hlas. (7) Provincie mlčali rovnako ako hlavné mesto. Francúzi! Toto je dobrý dôvod, aby ste už nikdy nehovorili o svojej odvahe, alebo aby uznali, že ste ju používali veľmi zle. Nezáujem armády je rovnako pozoruhodný. Zradila svojho panovníka a jeho popravcom slúžila lepšie, ako jemu. Nebol zaznamenaný ani ten najmenší prejav odporu. (8) Inak povedané, nikdy sa na žiadnom veľkom zločine nepodieľalo tak veľa zločincov. Je dôležité povedať, že každý útok na suverenitu v mene národa je vždy viac či menej národný zločin, pretože je vždy viac či menej chybou národa, ak dopustí aby buriči dosiahli takú moc, že v jeho mene môžu páchať také zločiny. Hoci nepochybujeme, že nie všetci Francúzi chceli smrť Ľudovíta XVI., väčšina národa, po viac ako dva roky, chcela všetky to šialenstvá, krivdy a škandály, ktoré viedli ku katastrofe 21. januára. (9)

Dnes sú všetky zločiny proti suverenite trestané okamžite a strašným spôsobom. To je zákon, ktorý nepripúšťa  výnimky. Niekoľko dní po smrti Ľudovíta XVI. napísal niekto v Mercure universel: „Možno nebolo treba ísť tak ďaleko, ale pretože sa naši zákonodarcovia chopili iniciatívy na vlastnú zodpovednosť, zhromaždime sa okolo nich, utíšme všetku nenávisť a zabudnime na celú vec.“ (10) Výborne, možno nebolo treba kráľa zabiť, ale keď už sa to stalo, nehovorme o tom a buďme zasa kamaráti. Šialenstvo. Shakespeare vedel čo hovorí :

Už jednotlivý život, samosvoj,
je zaviazaný s celým úsilím,
výzbrojom rozumu sa zavarovať
pred poškodením; oveľa viac však
duch onen, na jehožto dobrobyte
sú závislé a ktorým trvajú
životy mnohých. Veličenstva skon
sám neumiera len; lež krútňava
jak, čo je v blízku, stŕha so sebou. (11)


Až štyri milióny Francúzov zaplatili svojimi životmi za tento veľký národný zločin, za to protináboženské a protispoločenské povstanie, korunované kráľovraždou. Kde sú poprední strážcovia národa, poprední vojaci, poprední generáli, ktorí skladali národu prísahu? Kde sú vodcovia, idoly toho prvého zločinného zhromaždenia, pre ktoré je epitet „ústavodarné“ večným epigramom ? Kde je Mirabeau? Kde je Bailly a jeho „úžasný deň“ ? (12) Kde je Thouret, ktorý vymyslel slovo „vyvlastniť“ ? Kde je Osselin, ktorý zaviedol prvý zákon proskribujúci emigrantov? (13) Možno menovať tisíc aktívnych nástrojov Revolúcie, ktoré pomreli násilnou smrťou. Tu môžeme opäť obdivovať poriadok v neporiadku, pretože je jasné, ak chvíľu uvažujeme, že najväčší zločinci revolúcie mohli byť porazení len svojimi komplicmi. Ak by bolo možné uskutočniť to, čo nazývajú kontrarevolúcia len silou a znova posadiť kráľa na trón, nezostal by priestor pre spravodlivosť, pretože pre rozumného muža je povinnosť súdiť vrahov vlastného otca, príbuzných a priateľov, či len uchvatiteľa jeho majetku, tým najväčším nešťastím, aké sa mu môže prihodiť. A to by sa stalo, keby sa bola podarila kontrarevolúcia. Najvyšší sudcovia by už z povahy veci, takmer výhradne patrili do poškodenej triedy a spravodlivosť, dokonca aj keby iba trestala, by mala pachuť pomsty. Navyše, legitímna autorita je pri udeľovaní trestu vždy umiernená, ak ide o zločin s veľkým počtom komplicov. Ak je pre ten istý zločin popravených, päť či šesť mužov, je to masaker. Ak by počet potrestaných prekročil istú hranicu, stalo by sa to ohavnosťou. Skrátka, veľké zločiny žiadajú veľké tresty, hranice sa ľahko prekročia v prípade, že ide o zločiny týkajúce sa zrady a slovo sa stáva katom. Ľudstvo ešte stále nevzalo na milosť bývalú francúzsku legislatívu, kvôli hroznému Damiensovmu trestu.(14)  Čo by teda francúzski magistráti mali urobiť s troma či štyrmi stovkami Damiensov a všetkých tých oblúd, ktoré riadia Francúzsko? Vari by svätý meč spravodlivosti mal neúnavne kmitať ako Robespierrova gilotína? Alebo by sa museli všetci kati a všetky delostrelecké kone zhromaždiť v Paríži a trhať chlapov na kusy? Bolo by treba roztopiť vo veľkých kotloch olovo a smolu z celého kráľovstva a liať ich na údy trhaných zločincov? Ako by sa vôbec dali tieto zločiny charakterizovať? Ako by sa dali vymerať tresty? A predovšetkým, aké by to boli tresty bez zákonov?  Poviete, že niektorí z tých najhorších by boli popravení, iní by dostali milosť. Ale práve toto Prozreteľnosť nechcela. Všemohúca Prozreteľnosť opovrhuje týmito pardonmi vyvolanými neschopnosťou trestať. Veľká očista sa musí dokončiť, oči sa musia otvoriť,  železo Francúzska, očistené od prísad a smetia sa musí do rúk budúceho kráľa čistejšie a kujnejšie. Samozrejme, Prozreteľnosť nepotrebuje trestať zločincov už v tomto živote, aby sa ukázala ako spravodlivá, ale v našej dobe zostúpila na našu úroveň a trestá rovnako, ako trestajú naše súdy. Boli národy, ktoré boli doslova odsúdené na smrť, rovnako ako ľudskí zločinci a my vieme prečo (15). Ak by bolo v Božom pláne odhaliť svoje zámery s Francúzskou revolúciou, čítali by sme o potrestaní Francúzska tak jasne a zrozumiteľne, ako keď čítame parlamentný dekrét. Čo ešte potrebujeme vedieť? Nie je tento trest dostatočne zjavný? Nevideli sme Francúzsko zneuctené stovkami tisíc vrážd? Takmer celé územie tohto krásneho kráľovstva pokryté popraviskami? A túto nešťastnú krajinu umytú v justičných masakroch preliatou krvou jej detí, zatiaľ čo neľudskí tyrani stále viac a viac rozhadzovali v zahraničí, podporujúc krutú vojnu vedenú v ich vlastnom záujme? Nikdy nebolo krvavejšieho despotu, čo by sa hral s ľudskými životmi s takou nehanebnosťou a nikdy sa národ neukázal tak úslužným svojmu mäsiarovi. Ani meč, ani oheň, zima či hlad, ani krádeže, utrpenie každého druhu, nič neuhasilo ich smäd po treste. Všetci musia hra svoje party a nikto neprestane, kým sa súd neskončí. (16) 

A aké zaujímavé veci nachádzame v tejto krutej a nešťastnej vojne? Od smútku prejdeme rovno k obdivu. Predstavme si sami seba v tom najstrašnejšom okamihu Revolúcie. Predstavme si, že pod vládou nejakej pekelnej komisie sa armáda stane v náhlom obrate zmýšľania zrazu rojalistickou. Predpokladajme, velenie armády vyberie slobodne tých najosvietenejších a najdôstojnejších mužov, aby vytýčili cestu v tejto zložitej situácii. Jeden z týchto mužov sa postaví pred armádu a povie: „Statoční a verní vojaci! Sú situácie, keď sa všetka ľudská múdrosť scvrkne na rozhodovanie medzi dvom zlami. Určite by bolo ťažké bojovať za Komisiu pre verejnú bezpečnosť. Ale obrátiť zbrane proti nej by bolo ešte smrtonosnejšie. Vo chvíli, keď sa armáda začne pliesť do politiky, štát sa rozpadne a nepriatelia Francúzska profitujúc z tohoto rozpadu vtrhnú do krajiny a rozdelia si ju. Musíme konať pre budúcnosť a nie pre dnešok. To čo môžeme urobiť je bojovať za vládu, nech je akákoľvek a tak si Francúzsko, napriek vnútornému rozkolu, zachová vojenskú silu a zahraničný vplyv. Nebojujeme za vládu, ale za Francúzsko a budúceho kráľa a odovzdáme mu väčšiu ríšu, hoc aj založenú Revolúciou. Našou povinnosťou je prekonať váhanie a hnus. Naši súčasníci nás možno odsúdia, ale potomstvo nás spravodlivo ocení. “

Tento muž by rozprával ako filozof. A naozaj, armáda uskutočnila túto podivuhodnú vývrtku bez toho, aby vedela čo robí. Strach na jednej strane, nesmrteľnosť a výstrednosť na druhej dokonali presne to, čo takmer prorocká vízia armáde prikázala urobiť. Keď o tom chvíľu premýšľame, uvedomíme si, že ako náhle sa Revolúcia upevnila, zachrániť Francúzsko a monarchiu mohol len jakobinizmus.

Kráľ nemal nikdy spojenca a hoci nebol tak neopatrný aby to priznal, koalícia jeho nepriateľov závidela Francúzsku jeho celistvosť. Ako teda koalícii odolať? Aké nadprirodzené prostriedky mohli poraziť konšpirujúcu Európu? Iba Robespierrov pekelný génius mohol vykonať tento zázrak. Revolučná vláda zatvrdila francúzsku dušu kúpeľom vo vlastnej krvi. Vojensky duch bol vybičovaný a ich vojenská výkonnosť znásobená krutým zúfalstvom a zúrivosťou vyvolaným pohŕdaním životom. Strach z popravísk vyhnal občanov ku hraniciam a bol živený vonkajšou silou, ktorej sa žiadny vnútorný vzdor nedokázal ubrániť. Všetok život, bohatstvo i moc boli v rukách revolučnej autority a táto monštruózna moc, opojená krvou a úspechom, najstrašnejší fenomén aký bol kedy videný a aký už asi nebude, bol pre Francúzsko aj trestom aj jediným prostriedkom záchrany. Čo teda rojalisti žiadajú, keď volajú po vysnívanej kontrarevolúcii uskutočnenej silou?  Žiadajú v skutočnosti o dobytie Francúzska, jeho rozdelenie a zničenie jeho vplyvu a poníženie jeho kráľa, teda zhruba tri storočia masakrov, nevyhnuteľný dôsledok takejto iritujúcej odplaty.

Naši potomkovia, ktorí sa nebudú veľmi starať o naše trápenie a budú tancovať na našich hroboch sa vysmejú našej nevedomosti. Ľahko sa zmieria s excesmi, ktoré zažívame a ktoré zabezpečili integritu „toho najkrajšieho kráľovstva, hneď po tom nebeskom“ (17)

Všetky príšery zrodené Revolúciou pracovali len pre monarchiu. Vďaka nim získali slávne víťazstvá obdiv celého sveta a ovenčili meno Francúzska slávou, ktorú nedokážu zatieniť ani všetky zločiny Revolúcie. Vďaka nim kráľ opäť zasadne na svoj trón so všetkou pompou a mocou a možno že dokonca s ešte väčšou ako pred tým. Stali sa aj menej pravdepodobné veci. (18)

Práve myšlienka, že všetko sa deje v prospech francúzskej monarchie ma vedie k názoru, že rojalistická kontrarevolúcia je nemožná, kým nezavládne mier, pretože obnova trónu by znamenala náhle odstránenie všetko riadiacej štátnej moci. Čierna mágia, ktorá teraz účinkuje, by sa v momente vyparila ako hmla na slnku. Láskavosť, miernosť, spravodlivosť a všetky ušľachtilé a pokoj prinášajúce cnosti by sa znova objavili a priniesli by všeobecný kľud a radosť, ktoré sú také cudzie tvrdej prísnosti revolučného režimu. Už žiadne znárodňovanie, legalizované lúpenie ani násilie. Vari by generáli mávajúci bielou vlajkou súdili ako povstalcov brániace sa obyvateľstvo tých krajín, ktoré sami napadli? Tieto hrôzy, budúcemu kráľovi prospešné avšak nie sú ním samotným použiteľné. Budúci kráľ bude mať k dispozícii len humánne prostriedky. Čo sa stane v okamihu zmeny režimu? Neviem. Ale uvedomujem si, že veľké francúzske víťazstvá uviedli celistvosť kráľovstva mimo nebezpečenstvo. Dokonca verím, že práve toto bol ich dôvod. Okrem toho, zdá sa byť pre Francúzsko a kráľovstvo výhodnejšie, ak je  mier, slávny mier zjednaný Republikou a tento hlboký mier ochráni kráľa vrátivšieho sa na trón pred každým nebezpečenstvom. Na druhej strane je jasné, že násilnícka revolúcia utvrdí ľudí v ich omyloch tak, že už nikdy nezabudnú na moc, ktorá rozbila ich mýty. Pretože rebeli na zvrhnutie Francúzska potrebovali celý národ, respektíve, veľké množstvo ľudí, museli byť ušetrení a najväčšie bremeno muselo padnúť najskôr na bohatú triedu. Takže váha uzurpujúcej moci musí drviť národ tak dlho, kým nebude dočista zdeptaný.  Revolúciu zatiaľ len videli, musia ju cítiť. Musia si do dna vychutnať jej trpké dôsledky. Možno, že v čase, keď píšem tieto riadky, jej ešte nemajú dosť. Reakcia musí byť úmerná akcii. Nebuďte teda netrpezliví a nepredstavujte si, že samotné trvanie vášho nešťastia je prísľubom kontrarevolúcie, o ktorej nemáte potuchy. Stíšte svoje rozhorčenie a predovšetkým sa nesťažujte na kráľov a nežiadajte iné zázraky ako tie, ktoré práve pozorujete. Myslíte si snáď, že cudzie sily bojujú nezištne za obnovu francúzskej monarchie a nedúfajú v odškodnenie? Poviete, že súhlasíte s rozdelením Francúzska, len ak sa obnoví poriadok. Ale viete aký poriadok? Toto uvidíme do desiatich rokov, možno skôr, možno neskôr. Kto vám dal právo vyjednávať namiesto kráľa, namiesto kráľovstva, namiesto vášho potomstva? Ak slepí vzbúrenci vyhlásili nerozdeliteľnosť Republiky, hľaďte, Prozreteľnosť tak vyhlásila nerozdeliteľnosť kráľovstva.

Pozrime sa teraz na mimoriadne prenasledovanie namierené proti národnému náboženstvu a jeho kňazom. Toto je jedna z najzaujímavejších tvárí Revolúcie.

Nikto nepochybuje, že klérus vo Francúzsku potrebuje obnovu a hoci vôbec nezdieľam dnes populárny postoj voči kňazom, myslím si, že bohatstvo, prepych a všeobecný sklon k laxnosti spôsobili úpadok tejto významnej triedy a ornát často odieval rytiera namiesto kňaza. Tesne pred vypuknutím Revolúcie bola reputácia kléru podobná reputácii armády v meste, ktoré práve okupuje. Prvá rana Cirkvi bolo odobratie jej majetku (20), druhá konštitučná prísaha (21) a tieto dve despotické opatrenia spustili obrodu. Prísaha, ak to tak smiem povedať, klérus preosiala. Až na pár zanedbateľných prípadov, tí, čo ju zložili, videli, ako ich postupne vedie do priepasti zločinu a opovrhnutia. Všetci týmito apostatami rovnako jednomyseľne pohŕdajú. Verní kňazi získali verejné uznanie už odmietnutím - prvým dôkazom svojej pevnosti a oveľa viac všetkým tým utrpením a smrťou, ktoré statočne niesli pri obrane viery. Masaker karmelitánov nemá, čo do vznešenosti páru s ničím, čo máme zaznamenané v cirkevnom dejepise. (22) Tyrania, ktorá proti všetkej slušnosti a spravodlivosti vyhnala tisíce kňazov z ich vlasti bola nepochybne tým najrevolučnejším, čo si možno predstaviť. Ale aj tu sa zločiny francúzskych despotov stali nástrojmi Prozreteľnosti. Bolo asi nutné, aby boli iným národom ukázaní francúzski kňazi, aby žili medzi protestantskými národmi a to významne zmenšilo vzájomnú nenávisť a predsudky. Významná emigrácia kléru, najmä episkopátu do Anglicka sa mi javí ako mimoriadne dôležitá udalosť. Práve počas tohoto mimoriadneho stretnutia padli prvé slová o mieri a sformovali sa prvé plány na zmierenie. Ak sa majú niekedy kresťania opäť zjednotiť a všetko naznačuje že áno, musí iniciatíva vyjsť od anglikánskej cirkvi.(23) Presbyteriánstvo bol francúzsky a z toho dôvodu príliš excentrický vynález. Od vyznávačov tohoto nepodstatného náboženstva sme veľmi ďaleko a niet spôsobu, ako sa navzájom spoznať. Ale anglikánska cirkev sa nás jednou rukou dotýka a druhou sa dotýka tých, ku ktorým sa nemôžeme dostať. A hoci je táto cirkev vystavená útoku z oboch strán a dnes predvádza trochu prihlúple divadlo rebela, ktorý káže poslušnosť, z iného pohľadu je veľmi dôležitá a je to možno to chemické spojivo, ktorým sa dajú spojiť dva navzájom nezlučiteľné prvky. Majetok kléru sa vyparil a preto v obnove kňazského stavu, o ktorej sa už tak dlho a tak veľa hovorí, nebudú hmotné statky primárnou motiváciou nových členov. Je tu tiež dôvod veriť, že poznanie toho všetkého čo treba urobiť je práve tým, čo vyburcuje mužov za ich bežné schopnosti a urobí ich schopnými konať mimoriadne veci. K tomu musíme pripočítať myšlienky, ktoré kvasia v istých európskych krajinách, vyzdvihované idey významných mužov a istý druh nepokoja, ktorý ovplyvňuje náboženské dispozície najmä v protestantských krajinách a ženie ich nezvyčajnými cestami (24) V tom istom čase pozorujeme víchricu, spôsobenú silami odmietajúcimi každé náboženstvo ako zúri nad Rímom aj Ženevou (25)  a zároveň štátom nariadené zrušenie národného náboženstva v Holandsku (26) Ak Prozreteľnosti niečo zotrie, je to preto aby mohla iné napísať. Všimol som si tiež, že keď sa vo svete uchytili veľké vierovyznania, boli zvyčajne podporené obrovskými víťazstvami a vznikom veľkých impérií. Dôvod je zrejmý. Čo sa teda nakoniec, ako výsledok kombinácie týchto nezvyčajných okolností, ktoré klamú ľudský úsudok, prihodí? Človek je veru v pokušení veriť, že táto politická revolúcia je len druhotný prvok v nejakom obrovskom pláne, ktoré sa pred nami s hrozným majestátom pomaly odkrýva.

Na začiatku som hovoril o poslaní, ktoré malo Francúzsko v Európe. Prozreteľnosť, ktorá vždy vyberá prostriedky úmerné cieľu a ktorá aj národom aj jedincom dáva všetko nevyhnutné pre splnenie ich poslania, dala Francúzskemu národu dva nástroje, takpovediac dve ruky, ktorými menil svet. Francúzsky jazyk a duch prozelytizmu, ktorý utvára podstatu národnej povahy. V dôsledku toho má Francúzsko oboje, aj potrebu aj moc pôsobiť na ľudí. Moc, povedal by som až kráľovstvo, francúzskej reči je zjavné a nedá sa poprieť. A duch prozelytizmu je jasnejší ako slnko, je tou typickou črtou národnej povahy, ktorá je viditeľná od módnych návrhárov až po filozofov. Tomuto prozelytizmu sa zvyčajne smejú a vo forme, ktorú často má si výsmech zasluhuje. V podstate je to ale úrad a jestvuje večný morálny zákon, podľa ktorého každý úrad nesie povinnosť. Galikánska cirkev bola uhoľným kameňom katolíckeho, lepšie povedané kresťanského systému. Aj tie cirkvi, ktoré sa stavajú do opozície voči Katolíckej cirkvi jestvujú len vďaka nej, podobné parazitickým rastlinám ktoré žijú len vďaka stromu, ktorý im poskytuje výživu a ktorý oni oslabujú.
Keďže akcia aj reakcia bývajú vždy rovnaké, najväčší výpad bohyne Rozumu proti kresťanstvu sa musel stať vo Francúzsku. Nepriateľ zaútočil na citadelu. Francúzsky klérus musí zostať v pohotovosti. Je tisíc dôvodov si myslieť, že je povolaný k veľkému poslaniu. A tie isté argumenty, ktoré nám ukázali prečo musel trpieť nám ukazujú aj to, že je určený na veľkú vec.

Skrátka, ak sa práve v Európe neuskutočňuje morálna revolúcia, ak v tomto kúte sveta nie je zbožný duch upevňovaný, spoločenské putá sa rozpadnú. Nič sa nedá predpovedať a stať sa môže všetko. Lebo ak sa má v tejto veci niečo vykonať je k tomu povolané Francúzsko, alebo už neplatia žiadne analógie, žiadne závery, žiadna predikcia. Táto úvaha ma vedie k záveru, že Francúzska revolúcia je mimoriadna epocha, ktorej dôsledky vo všetkých smeroch prekročia dobu jej výbuchu a hranice jej rodného štátu. Úvahy o politických dôsledkoch Revolúcie tento záver potvrdzujú. Ako sa len európske veľmoci klamali ohľadom Francúzska! Ako naprázdno plánovali! Ach, vy čo si myslíte, že ste nezávislí, lebo niet sudcov na zemi ktorí by vás súdili, DISCITE JUSTITIAM MONITI (27). Čia to bola ruka, rovnako otcovská aj prísna, ktorá zahrnula Francúzsko každou možnou pohromou a udržala pritom ríšu nadprirodzeným spôsobom, keď obrátila všetko úsilie svojich nepriateľov proti nim? Nerozprávajte nám o asignátoch, o vláde väčšiny a podobných veciach pretože práve pravdepodobnosť asignátov a vlády väčšiny je mimo prirodzenosť. Ani papierové peniaze ani početná prevaha nespôsobila, že Francúzskym lodiam veje priaznivý vietor a môžu poraziť svojich nepriateľov, (28) ani nevytvorili mosty z ľadu, keď boli potrebné, (29) ani nepovolali v príhodnom čase na druhý svet nepriateľských panovníkov, (30) ani neumožnili Francúzom obsadiť Itáliu bez kanónov, (31) ani neprinútili najslávnejšie armády na svete zložiť zbrane a v ohromných počtoch sa nechať zajať.(32)

Ak čítam skvelé pojednanie  M. Dumasa (33) o terajšej vojne, nachádzam v ňom odpoveď prečo sa, vojna vyvíja tak ako sa vyvíja, ale nenachádzam odpoveď ako, je to možné. Musíme sa stále vracať ku Komisii pre verejnú bezpečnosť, ktorá spôsobila ohromný zázrak, ktorého duch stále vyhráva bitky.

Trest ktorý na Francúzsko dopadol, spolu so zázračnou ochranou, ktorou je teraz zaštítené sa vymyká všetkým normálnym zákonom. Ale tieto dva zázraky sa vzájomne znásobujú, čo predstavuje jedno z najudivujúcejších divadiel, aké ľudstvo kedy mohlo sledovať. Udalosti postupne odhaľujú stále viac odpovedí a stále viac podivných vzťahov. Ja vidím len čiastku z vecí, ktoré by prenikavejší pohľad vedel odkryť.  Ukrutné prelievanie ľudskej krvi spôsobené obrovským nasadením strašných síl je hrozným trestom, ale zároveň predmetom zaujímavých úvah.

1. Maistre v pôvodnom rukopise menoval Bailyho, matematika, ktorý sa v prvej fáze Revolúcie stal parížskym starostom a Lavoisiera, slávneho fyzika, ktorý už pred revolúciou upadol v podozrenie, že je členom syndikátu vyberajúceho dane. Obaja skončili na gilotíne počas vlády Teroru. Sudca v Lavoisierovom prípade poznamenal, že „Republika nepotrebuje géniov.“
2. Tarquinius Spupný, rímsky kráľ, ktorý aby ukázal ako naložiť dobytým mestom.
postínal na poli vyčnievajúce klasy.
3. Maistreho rukopis obsahoval dlhú rozpravu o Melesherbesovi, ktorý najskôr povolil vydanie Encyklopédie a potom obhajoval Ľudovíta XVI pred Národným zhromaždením v roku 1792, za čo skončil pod gilotínou. Maistre ho viní z toho, že tak umožnil vznik opovrhnutia hodnej „filozofickej sekty“, ale uznáva, že obajobou kráľa si opäť získal česť.
4. Racine, Ifigénia
5. Pôvodný text pokračuje „Voltaire, ktorého slepí fanúšikovia umiestnili do Panthéonu je možno viac vinný ako Marat, pretože on stvoril Marata a určite spáchal viac zla ako Marat.“
6. Asi odkaz na Talleyranda, ktorý bol biskupom v Autune a vojvodu orleánskeho, kráľovho bratanca, ktorý sa stal známy pre svoj zástoj v Revolúcií ako Philippe Egalité.
7. Santerre  bol veliteľ parížskej národnej gardy od 10. Augusta 1792. 18. januára 1794, pred kráľovou popravou povedal v Národnom zhromaždení: „Všade je kľud. Rozsudok nad bývalým kráľom bude vykonaný s najvačším sprievodom. Mám v zálohe päť tisíc pešiakov a všade mám delá, ale nie je ich treba. Pokoj nebude narušený.“
8. Toto nie je presné. Po úteku Ľudovíta XVI. do Varennes, Ústavné zhromaždenie predpísalo armáde prísahu vernosti. Asi 2000 dôstojníkov a 9500 mužov odmietlo prisahať.
9. 29. január 1793 je dátum kráľovej popravy.
10. Maistre cituje titulok nesprávne. Magazín končil správu o kráľovej poprave takto: „Ponechajme Ľudovíta pod rubášom, odteraz patrí dejinám. Pre morálneho a citlivého človeka je na obeti zákonu niečo posvätné. Teraz musia všetci dobrí občania obrátiť svoje túžby, svoje vlohy, svoje sily do budúcnosti. Rozdeľovanie už narobilo vo Francúzsku dosť problémov. Všetci čestní ľudia musia vnímať potrebu jednoty a aj tí, čo ju necítia majú dosť dôvodov aby po nej túžili. Zopár princípov, trocha úsilia a koalícia smrtonsoná k zločincom bude vytvorená. “
11. Hamlet
12. Keď bol kráľ donútený 5. októbra 1789 prísť do Paríža, starosta Baily ho privítal (bez irónie): „Aký nádherný deň, keď Parížania majú v meste Vás a Vašu rodinu. “
13. Okrem Mirabeaua, ktorý umrel prirodzenou smrťou boli títo revoluční vodcovia popravení počas vlády teroru.
14. „A všetci sa odvrátili od toho ohavného výjavu. To u Rimanov bol prvý a posledný trest, ktorý pohŕdal láskou k ľudskosti.“  Livius, de suppl Mettii. – Damiens, ktorý sa neúspešne pokúsil o atentát na Ľudovíta XV bol podľa zákona o kráľovražde odsúdený na smrť rozštvrtením. Jeho poprava trvala štyri hodiny.
15. Lev 18:21-30, Dt 18:9-14, I Kr 15:24, IV Kr 17:7-18, 21:2,  Herodotos, Bk II, cap. 46
16. Rukopis pokračoval: Ak táto strašná deštrukcia ľudstva a najmä pomiešanie nevinných s vinnými stále desí isté mysle a žiada vysvetlenie, človek by sa mal pokúsiť niečo povedať. Ale treba si dať pozor, že pre človeka, ktorý sa vydal na skryté chodníky skutočnej metafyziky nie je garantovaná istá cesta.
17. Grotius, De Jure belli et pacis, Epist. ad Ludovicium XIII
18. V dobe vzniku tohoto spisu – prelom 1796 a 1797, Francúzsko uzavrelo mier s Pruskom a Španielskom, ale stále bojovalo s Anglickom a Rakúskom.
19. 25.9.1792 Konvent vyhlásil republiku za „jednu a nerozdeliteľnú“
20. Znárodnenie cirkevných majetkov schválilo Konštitučné zhromaždenie 16.4.1790
21. Dekrét z 27.11.1790 požadoval, aby každý klerik zložil sľub, že bude podporovať ústavu. Väčšina biskupov a farných kňazov odmietla a tak sa začala schizma vo francúzskej cirkvi.
22. 116 zavraždených kňazov v karmelitánskom kláštore v Paríži, v septembri 1792
23. Maistre sa vždy zaujímal o túto možnosť. V neupravených poznámkach o Slobodomurárstve v roku 1782 navrhoval dosiahnuť tento cieľ tichým pôsobením skrze lóže. V roku 1819 dúfal, že Cár Alexander sa podujme na túto úlohu.
24. Maistre sa celý život zaujímal o Slobodomurárstvo, illuminizmus a rôzne prúdy mysticizmu. Tu sa zdá odkazuje na toto hnutie. Sám bol istý čas členom lóže, v ktorých sa v tej dobe zhromažďovali takmer všetci významnejší muži z každého mesta, vrátane kňazov a biskupov. Sám  spočiatku považoval lóže za spôsob akým uskutočniť zjednotenie protestantských odpadlíkov s Katolíckou Cirkvou. Neskôr, keď sa ukázalo viac zo skutočného charakteru slobodomurárstva lóžu opustil.
25. Začiatkom roku 1797 ohrozovali francúzske armády Rím aj Ženevu
26.  Národné zhromaždenie Batávskej republiky zrušilo Reformovanú cirkev v roku 1796
27. Všímaj si, keď ťa Pán tresce. Prís 3:11
28. V júní 1794 nedokázalo tridsať osem anglických lodí zastaviť francúzsky konvoj s obilím eskortovaný len troma francúzskymi fregatami.
29. V roku 1795 zajala francúzska kavaléria anglickú flotilu uväznenú v ľade
30. Švédsky kráľ Gustáv III. bol zavraždený v marci 1792, tesne pred plánovanou výpravou do Francúzska. Ruská Katarína Veľká, rozhodná protivníčka revolúcie zomrela v roku 1796.
31. Napoleon nemal v prvej talianskej kampani pre nedostatok ťažných koní takmer žiadnu artilériu.
32. Asi odkaz na bleskové víťazstvo Napoleona nad Piedmonťanmi, ktoré bolo z Maistreho piedmontského pohľadu nevysvetliteľné.
33. M. Dumas, francúzsky dôstojník v emigrácii vydal knihu Des Resultats de la derniere campagne

Preložil Jozef Duháček


Pokračovanie   O násilnom hubení ľudských bytostí