Úvahy o Francúzsku ( 1.)

Joseph de Maistre

1. O revolúciách

Všetci sme pripútaní k trónu Najvyššej Bytosti pružnou reťazou, ktorá nás zväzuje, ale nezotročuje. Vo všeobecnom usporiadaní vecí nie je nič obdivuhodnejšie, ako čin slobodnej bytosti, vykonaný pod Božím dohľadom. Slobodní otroci, konajúci dobrovoľne a z donútenia zároveň, robia to, čo sami chcú, ale bez toho, aby tým dokázali narušiť vyšší zámer. Každá z týchto bytostí okupuje stred vlastnej sféry aktivity, ktorej priemer sa mení podľa vôle Najvyššieho Geometra, ktorý vie rozšíriť, obmedziť, kontrolovať, alebo usmerňovať slobodnú vôľu bez toho, aby zmenil jej prirodzenosť. V skutkoch človeka je všetko také chatrné a biedne, ako ich autor. Vhľad je obmedzený, nástroje nevhodné, motívy rigidné, hnutia bolestné a výsledky jednotvárne. V božích skutkoch sa bohatstvá nekonečnosti prejavujú aj v tej najmenšej veci. Jej moc sa uskutočňuje bez námahy, všetko voľne spočíva v jej rukách, nič jej nevzdoruje a všetko, dokonca aj prekážky, je pre ňu prostriedkom k cieľu. Nezrovnalosti spôsobené účinkovaním slobodne pôsobiacich činiteľov zapadajú do univerzálneho poriadku. Ak si predstavíme hodinky, ktorých pružiny sa líšia silou, hmotnosťou, rozmerom, tvarom a umiestnením a napriek tomu neomylne ukazujú presný čas, získame hrubú predstavu o tom, v akom vzťahu je činnosť slobodných bytostí k zámerom Stvoriteľa.

V politickom a morálnom svete, tak ako aj vo svete fyzickom, je zavedený istý poriadok a jestvujú výnimky z tohto poriadku. Zvyčajne pozorujeme, že tie isté príčiny majú tie isté následky. V istých obdobiach dejín však vidíme, že príčiny sú ochromené, následky sú, alebo pozdržané, alebo úplne rozdielne.

Zázrak je výsledok pôsobenia božských, alebo nadľudských príčin, ktorý prekonáva, alebo protirečí pôsobeniu zvyčajných príčin. Ak uprostred zimy a tisícky svedkov niekto rozkáže stromu aby sa obsypal ovocím a strom poslúchne, každý by to označil za zázrak a klaňal sa divotvorcovi. Francúzska revolúcia a to, čo sa teraz deje v Európe, je svojím spôsobom rovnako zázračné, ako náhle zarodenie jablone v januári. Nie sme však ohromení, vyzeráme inak. Alebo mlčíme.

V takom svete, kde človek nehrá úlohu hlavnej príčiny, celkom ochotne obdivuje to, čomu nerozumie. Ale vo sfére jeho vlastnej aktivity, kde má človek pocit, že je slobodne konajúcim činiteľom, ho jeho vlastná pýcha vedie pocitu, že ak je účinok jeho pôsobenia narušený, či pozdržaný, tak je niečo v neporiadku. Pri zvyčajnom chode vecí, tie isté prostriedky, ktoré má človek vo svojej moci, opakovanie vyvolávajú rovnaké účinky. Ak človek nedosiahne svoj cieľ, tak alebo vie, prečo ho nedosiahol, alebo si myslí, že to vie. Pozná prekážky, vie ich odhadnúť a nič ho neprekvapí. Ale v čase revolúcie je reťaz, ktorá púta človeka, veľmi skrátená, jeho skutky stratili veľa zo svojej, účinok vyvolávajúcej moci a jeho prostriedky a nástroje ho klamú. Je unášaný neznámou silou a to ho rozčuľuje. Ale namiesto toho aby bozkával ruku, ktorá ho drží, ju alebo ignoruje, alebo ju uráža. „Vôbec tomu nerozumiem“ je obľúbená fráza. Bola by to zmysluplná reakcia, ak by viedla k Prvej príčine, ktorá práve predvádza ľuďom také ohromné divadlo, je to ale vyslovená hlúposť, ak vyjadruje hnev, alebo bezmocnú malomyseľnosť. „Ako je možné“, narieka sa na všetkých stranách, že „najväčší lotri celého vesmíru víťazia?“  Ohavná kráľovražda sa im podarila tak, ako dúfali. Po celej Európe je monarchia ohrozená. Jej nepriatelia dokonca sedia na trónoch. (1) Zlí žnú všade úspechy. (2) Najgigantickejšie projekty sa im darí bez ťažkostí uskutočniť, zatiaľ čo dobrým sa nedarí nič z toho, o čo sa pokúsia. (3) Vernosť je prenasledovaná po celej Európe. (4) Najdôležitejší štátnici sa neprestajne mýlia. (5) Najväčší generáli sú pokorení.

Najdôležitejším predpokladom pre ordinovanú Revolúciu bez pochybný je, aby to, čo jej môže zabrániť nejestvovalo a aby tí, ktorí ju chcú prekaziť v ničom neuspeli. Ale nikdy nie je božský poriadok viditeľnejší, nikdy nie je Prozreteľnosť hmatateľnejšia, ako keď pôsobenie vyššej Bytosti nahradí ľudské skutky a tá účinkuje len sama.

Najúžasnejšia vec na Francúzskej revolúcií je tá všetko prevyšujúca sila, ktorá odstraňuje každú prekážku. Podobná víchrici, ktorá strhne ako steblo trávy všetko, čo jej ľudská snaha postavila do cesty. Nikto ju bez trestu nezastaví v jej pochode. Čisté motívy môžu dať opozícii voči tejto sile cnostný charakter, ale nič viac a táto žiarlivá sila postupuje priamo k cieľu a zavrhuje rovnako Charetta, Dumourieza aj Droueta. (6) Veľmi správne niekto povedal, že Francúzska revolúcia vedie, ľudí a nie ľudia revolúciu. Tento postreh je absolútne správny a hoci to isté sa dá viac či menej povedať o každej veľkej revolúcii, nikdy to nebolo očividnejšie ako dnes. Samotní buriči, ktorí navonok pôsobia ako vodcovia Revolúcie, nie sú viac, ako obyčajné nástroje a hneď ako sa pokúsia Revolúciu ovládnuť, padnú.  Tí, čo založili Republiku, urobili to bez toho, aby to chceli, bez toho, aby vedeli čo robia. Viedli ich udalosti a ich predchádzajúce vlastné plány zlyhali. Robespierre, Collot či Barere nikdy neplánovali zavedenie revolučnej vlády, alebo Vlády teroru. (7) Bez toho, aby si to uvedomili, viedli ich okolnosti, aké viac neuvidíme. Títo mimoriadne podpriemerní muži vládli nad vinným národom tou najhroznejšou tyraniou v dejinách a som si istý, že sami boli svojou mocou prekvapení viac, ako ktokoľvek iný v tomto kráľovstve. (8)

Ale v tej istej chvíli, v ktorej títo opovrhnutia hodní tyrani naplnili mieru svojich zločinov nutnú pre danú fázu Revolúcie, boli zvrhnutí. (9)

Ich nesmierna moc, pred ktorou sa triaslo Francúzsko aj Európa, nevydržala prvý úder a pretože v tejto kompletne zločinnej revolúcii nebolo nič veľké, nič vznešené, Prozreteľnosť chcela, aby ten prvý úder zasadili Septembristi, (10) aby tak bola ponížená aj samotná spravodlivosť. (11) Často nás udivuje, že najpodpriemernejší muži bývajú lepšími sudcami Francúzskej revolúcie, ako prvotriedne talenty, pretože oni v Revolúciu bezvýhradne veria, zatiaľ čo skúsení politici jej neverili vôbec. Práve viera je charakteristická pre túto Revolúciu, pretože ona mohla uspieť len v rozsahu a moci revolučného ducha, alebo povedzme to inak, len vierou v Revolúciu. Takže ignoranti a muži bez akéhokoľvek nadania veľmi zručne riadili to, čomu sa hovorí revolučný záprah. Nemajúc obavy z kontrarevolúcie, odvážili sa urobiť čokoľvek, kráčali vždy vpred a neobzerali sa späť a všetko čo podnikli sa podarilo, pretože boli len obyčajnými nástrojmi moci, ktorá dokázala viac ako oni. Vo svojej revolučnej kariére nerobili chyby z toho istého dôvodu, pre ktorý Vaucansonov flautista nikdy nezahrá falošný tón. (12) Revolúcia sa postupne uberala odlišnými smermi, preberajúc smer, ktorý v tom či onom momente udávali najviditeľnejší muži Revolúcie, ktorí práve poživali nejaký druh moci a verejného vplyvu. Akonáhle sa pokúsili Revolúcii postaviť, či iba vystúpiť z rozbehnutého voza, alebo pracovali príliš sami pre seba, boli odstránení z javiska. Pozrite na Mirabeaua, ktorý bol veľkou postavou Revolúcie. Na počiatku bol kráľom trhoviska. Zločinmi, ktoré spáchal a knihami, ktoré napísal, podporoval verejné hnutie. Postavil sa za davy, ktoré už boli uvedené do pohybu a tlačil ich už vytýčeným smerom. Jeho moc nikdy nesiahala ďalej. S iným hrdinom Revolúcie (13) sa delil o schopnosť vyburcovať davy bez toho, aby ich ovládal, čo v období politických rozbrojov predstavuje neodškriepiteľnú známku pravej podpriemernosti. Buriči, menej nadaní, ale v skutočnosti oveľa schopnejší a mocnejší než on, využili jeho vplyv pre seba. Z tribún vrhal hromy, blesky a pritom bol len zneužitým hlupákom. (14) Na smrteľnej posteli povedal, že keby mohol, zozbieral a polepil by trosky monarchie a pritom vo chvíli, keď mal najväčší vplyv túžil po úrade, od ktorého ho jeho poskoci odohnali ako dieťa. (15)

Skrátka, čím viac analyzujeme najaktívnejšie osoby Revolúcie, tým viac v nich nachádzame niečo pasívne a mechanické. Nemôžeme dosť často opakovať, že nie ľudia vedú Revolúciu, ale že Revolúcia využíva ľudí. Majú pravdu, keď hovoria „ide to samé od seba.“  Božstvo sa nikdy v žiadnych ľudských záležitostiach zreteľnejšie neukázalo. Ak sú do veci zainteresované tie nstrašnejšie prostriedky, cieľom trestu je znovuzrodenie.

1. Pravdepodobne odkaz na pruských a španielskych panovníkov, ktorí uzavreli s Francúzskom v roku 1795 separátny mier.

2. Pravdepodobne odkaz na Bonaparteho taliansku kampaň v roku 1796

3. Pravdepodobne odkaz na fiaská rojalistov ako vylodenie v Quiberone v roku 1795

4. Ľudovít XVIII, brat zavraždeného kráľa a po smrti Ľudovíta XVII neuznaný pretendent trónu bol Benátčanmi v roku 1796 vyhostený z Verony, odmietnutý Rakúskom našiel útočisko Blankeburgu, v Brunšvickom vojvodstve. Direktórium tiež požiadalo Švajčiarsku konfederáciu o vyhostenie emigrantov a mnoho nemeckých miest vyhlásilo, že ich nechce prijať.

5. Pravdepodobne odkaz na Williama Pitta, vodcu protifrancúzskej koalície

6. Charette sa neúspešne pokúsil vyslobodiť Ľudovíta XVI z Tuileries, neskôr sa stal jedným z kapitánov vo Vendée. Dumouriez, minister zahraničia v roku 1792 urobil všetko preto, aby vyvolal vojnu s Rakúskom a tak donútil Francúzov postaviť sa za kráľa. Neskôr ako veliteľ severnej armády sa neúspešne pokúsil zvrhnúť Jakobínov. Drouet, poštár zo Saint-Menéhould spoznal v júni 1791 na úteku Ľudovíta XVI. a bol príčinou jeho uväznenia vo Varennes.

7. Všetci boli vo vedení komisie pre verejnú bezpečnosť

8. Pôvodný text pridával: “Táto tyrania bola spravodlivým trestom pre národ, ktorý zločinným spôsobom prahol po slobode a ktorého trestuhodné úsile viedlo k nahroznejšej kráľovražde.

9. Narážka na thermidorové udalosti a Robespierrov pád

10.Billaude-Varenne a Tallien, ktorí boli ministrami Parížskej komúny v období Septembrových masakier (1792) prispeli k pádu Robespierra 9. thermidora .

11. Z toho istého dôvodu bola zneuctená česť. Jeden novinár vtipne ale oprávnene poznamenal: „Veľmi dobre viem, ako depanthéonizujú Marata, ale neviem si predstaviť ako by mohli demaratizovať Panthéon.“ Panthéon bol pôvodne kostolom sv. Genoviévy, ale po Mirabeauovej smrti bol premenený na chrám slávy a zostáva hrobkou francúzskych národných hrdinov. Marat, zavraždený v júli 1793 bol o rok neskôr slávnostne vnesený do Panthéonu ako mučeník. O rok neskôr ho ako symbol revolučného zverstva vyniesli von a pochovali na neďalekom cintoríne.

12. Vynálezca Jacques de Vaucanson vyrobil v roku 1737 mechanického flautistu

13. Lafayette

14. Mirabeau, tak ako dnešní politici, využíval skupinku neznámych autorov aby mu písali reči, ktoré potom prednášal v Konštitučnom zhromaždení. Pretože niektorí z nich boli talentovaní, bohatí a ambiciózni, otázkou je, kto bol vlastne hlupákom.

15. Na prelome rokov 1790-91 sa Mirabeau pokúšal o zriadenie ministerstva, ktoré malo zadržať Revolúciu. Nedôverovali mu ani jeho najbližší, ani kráľ a jeho plán sa nepodaril.Zomrel prirodzenou smrťou krátko po tomto nezdare.

pokračovanie: 2. Pôsobenie Prozreteľnosti vo Francúzskej revolúcii

Preložil Jozef Duháček

Trpká skúška

Philip Blosser 

Väčšina čitateľov pozná anglického novelistu Evelyna Waugha skrze jeho Návrat na Brideshead (1945). Mnohí vedia, že sa stal katolíkom v roku 1930. Ale len málokto vie, že nesmierne miloval tradičnú latinskú omšu a liturgické zmeny, ktoré v poslednej dekáde svojho života pozoroval, ho bolestne zasiahli. Trpká skúška (A bitter trial) je zbierka osobnej korešpondencie medzi Waughom a westminsterským arcibiskupom Johnom Carmel Heenanom, ktorá prebiehala v búrlivých 60-tych rokoch. Hoci prispieva k pochopenia koncilu a jeho dohry, je významná najmä preto, že ukazuje surové a protichodné pocity, ktoré v tých rokoch zmietali mnohými katolíkmi a ich duchovnými pastiermi. Táto zbierka vyšla prvý krát roku 1996 a jej druhé, rozšírené vydanie s predslovom Josepha Pearcea ( J.Pearce je známy anglický spisovateľ, konvertita pozn. prekl.) pripravil v roku 2011 Dom Alcuin Reid. (A.Reid je benediktínsky rehoľník a má renomé vynikajúceho litrugického odborníka pozn. prekl.)

Pearce aj Reid prispeli k zbierke podstatnými komentármi, hoci tradicionalista by odmietol unáhlený Pearcov záver, že „voľbu JP II možno považovať za okamih, v ktorom dosahovala vláda modernistov nad Cirkvou vrchol a od tej chvíle sa počala umenšovať“. Je namieste pýtať sa, kde je to umenšenie. Iní možno vytknú Reidovi, že k Heenanovi pristupoval veľmi zhovievavo a poukážu na Heenanove ubezpečovanie, že liturgické zmeny budú nepatrné. Uistenie, ktoré Waugh neskôr označoval ako falošné. Reid tvrdí, že Heenan, tak ako mnoho kňazov jeho generácie, sa ocitol v „dovtedy nepredstaviteľnej  situácii“.

Waugh konvertoval, pred tridsiatym rokom svojho života. “Nepritiahli ma nádherné obrady, ale výjav kňaza – remeselníka”, napísal neskôr. “Má dôležitú prácu, na ktorú nie je nikto iný kvalifikovaný. On a jeho učeň stoja pri oltári so svojim náčiním a pracujú bez toho, aby pozorovali tých čo stoja za nimi, bez toho aby mali v úmysle na nich osobne zapôsobiť”

Ľahko sa zabúda, že predkoncilová Cirkev, nech už mala akékoľvek problémy, zažívala mohutnú katolícku obnovu a tešila sa takmer bezprecedentnému počtu konverzií. Možno spomenúť vtedy v literárnom svete veľmi známe mená, ako Sheila Kaye-Smith, Compton MacKenzie, Alfred Noyes, o.Ronald Knox,  G.K.Chesterton, J.R.R. Tolkien, Christopher Dawson, Hugh Ross Williamson, Sir Alec Guinness, John Henry Cardinal Newman, Fr. Frederick William Faber a Gerard Manley Hopkins.

Vlna konverzií, ktorá sa prevalila anglickým literárnym svetom sa preliala aj na kontinent a tu možno uviesť mená ako François Mauriac, Leon Bloy, Jacques Maritain, Charles Peguy, Henri Gheon, Giovanni Papini, Gertrud von le Fort a Sigrid Undset. Je pozoruhodné, že predkoncilová Cirkev bola v evanjelizácií modernej kultúry, napriek jej “strnulosti a zatuchnutosti”, úspešná, avšak s nástupom a realizáciou toľko oslavovaného a vychvaľovaného aggiornamenta , v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch, začal počet konverzií priamo úmerne klesať.

Waugh považoval omšu za “to, na čom v živote najviac záleží”, povedal pri jeho zádušnej omši vo Westminsteri o.Philip Caraman, S.J: “Väčšiu časť jeho života bola omša rovnaká, aká bola aj po stáročia pred ním. Všade sa slúžila stále tá istá známa omša, hoci všetko ostatné rýchlo podliehalo zmenám. Bol smutný, keď čítal o kostoloch, kde búrali hlavné oltáre, keď rušili bočné oltáre a súkromné omše označovali ako neliturgické a zbytočné.” 

 

Prvá zmena, ktorú Waugh pozoroval, bola revízia Veľkonočnej vigílie v roku 1955, so svojimi zmenami, vypusteniami a “nekonečnými prázdnymi miestami.” Rozčúlilo ho to. Iné zmeny, ako dialógová omša z roku 1950, neboli až do zavedenia ľudových jazykov záväzné a boli sprevádzané neutíchajúcim zmätkom spôsobeným protirečivými pokynmi z Ríma

“Opakované vstávanie a odpovedanie “i s duchom tvojím” človeka rozptyľuje a prekáža vnútornému sústredeniu a zjednoteniu sa s úkonom kňaza“ sťažoval sa Waugh v roku 1965. Žil počas koncilu a takmer ho to zabilo. Jeden vtipálek napísal, že Waugh zomrel na Novus Ordo. Hoci je to vtipné, nie je to presné. Nová omša bola promulgovaná v roku 1969 a Waugh zomrel o tri roky skôr, na Veľkonočnú nedeľu 1966.

Ak máme liturgiu chápať ako “permanentný inovačný proces” – tak ju chápal o. Joseph Gelineau, S.J., ktorého hlavný strojca novej omše A.Bugnini označil za veľkého liturgického majstra, tak potom treba povedať, že Waughova trpká skúška bola spôsobená unáhlenými a nikdy sa nekončiacimi liturgickými experimentmi, ktoré zažíval v poslednej dekáde pred svojou smrťou.

Waugh skutočne trpel. V roku 1965 napísal Heenanovi: “Modlite sa prosím za moju vytrvalosť.” Ďalej napísal: “účasť na omši ma necháva bez útechy, bez posily. Nikdy, daj Boh, od Cirkvi neodpadnem, ale chodenie do kostola je dnes trpká skúška.” Napriek tomu si udržal zmysel pre humor. Lady Diane Cooper do Ríma napísal: “Ak uvidíte kardinála Beu, pľuvnite mu do tváre.” Msgr. Lawrenceovi McRevymu napísal: “Čo je minimum, ktoré mám povinnosť robiť, aby som nespáchal ťažký hriech? Novú liturgiu považujem za skúšku viery, nádeje a lásky, ale s Božou pomocou od Cirkvi neodpadnem.” Lady Diane Mosley napísal krátko pred svojou smrťou: “Vatikánsky koncil mi vytrhol vnútornosti .... ale ešte som sa nepolial v petrolejom a nezapálil, lebo sa urputne držím viery, hoci bez akejkoľvek radosti. Chodenie do kostola je čisté plnenie povinnosti.” Prečo tým Waugh trpel? Aby sme pochopili jeho, ale nie len jeho, je treba uvážiť všetky faktory stránky veci.

-           samotný fakt zmeny liturgie

-           zmeny v disciplíne

-           doktrinálne zmätky

Najskôr sú tu praktické škody, spôsobené “príliš častými zmenami v omši”ako,  sa sťažoval Heenan na biskupskej synode v Ríme v roku 1967. Farníci netúžili po inom, ako po “pokoji, aby mohli oslavovať Boha spôsobom, aký poznali a milovali.”   Aj Benedikt XVI. sa často ponosoval, že nebola venovaná dostatočná pozornosť nivočiacim, dezorientujúcim a korene trhajúcim dopadom radikálnych  pokoncilných liturgických zmien.

Sv. Tomáš Akvinský prísne varoval pred zmenami v zákonoch a to akýchkoľvek zákonoch, i keby boli zmenami dosiahnuté nejaké zlepšenia. Pokiaľ nejestvuje naliehavá nevyhnutnosť, alebo veľké a evidentné dobro, zákon sa nesmie meniť, pretože samotná skutočnosť zmeny zákona ničí verejné blaho a podkopáva jeho obmedzujúcu moc. Netreba opakovať známe štatistiky o nízkej návštevnosti omší a dramatickom poklese počtu povolaní, ktoré prišli po koncile.Heenan raz povedal Waughovi: “Veľká väčšina, ako mi moji kňazi hovoria, má z angličtiny pri omši radosť.”  Nestávalo sa však často, ako sardonicky poznamenal Michael Davies, že by museli po nedeliach volať do katolíckych kostolov políciu, aby riadila tlačiace sa davy katolíkov, ktorých viera vstala z mŕtvych len preto, že môžu recitovať Confiteor po anglicky.

Waugh napísal Heenanovi: “Každý deň dostávam listy od zarmútených laikov, ktorí čakajú, že budem hovoriť v ich mene ... Povedzte ostatným biskupom, koľko bolesti spôsobili ..... Modlite sa za mnohých anglických katolíkov, ktorí sú zmätení a smutní zo zmien, ktoré ste na nich uvrhli.” 

 

Sám Heenan, po tom ako videl ukážku Novus Ordo v Ríme, povedal kolegom biskupom: “Ak by sme mali (v Anglicku) slúžiť taký obrad, ako sme videli včera v Sixtínskej kaplnke, zostanú nám v kostoloch len ženy a deti.” V pastierskom liste v roku 1967 napísal: “Na synode sa biskup za biskupom sťažovali, že ich veriaci sú nesmierne unavení tými neprestajnými zmenami.” V tom istom liste, bolo to dva roky pred zavedením Novus Ordo, napísal: “Dúfam, že toto je posledná zmena na dlhý čas.” 

O dva roky neskôr, keď oznamoval svojim veriacim prichádzajúce Novus Ordo povedal: “Až do konca vášho života sa už nedeľná omša nezmení.” Ako mohol niekto predpokladať rúcanie svätostánkov a oltárnych zábradlí, odstránenie gregoriánskeho spevu, koniec slúženia ad orientem, miništrantky, laických rozdávačov a príjmanie do ruky?

Liturgické zmeny Waugh a mnoho iných ľudí chápalo, ako skutočné nebezpečenstvo pre vieru a mravy. Skrátenie eucharistického pôstu, zavedenie sobotných omší s nedeľnou platnosťou a “ľahkovážny prístup k svätému príjmaniu bez dôkladnej prípravy a vďakyvzdania”. Na vysvetlenie teológov ressourcementu, že ide o návrat k starobylej praxi odpovedal: “Ak si títo liturgisti, ako sami hovoria, želajú napodobniť zvyky starobylej cirkvi, prečo sa potom tak prísne nepostia?” Heenanovi napísal, že spozoroval nový druh “antiklerikalizmu, ktorý usiluje o zneváženie posvätného kňazstva a ktorý tvrdí že laici a kňazi sú si rovní.” Heenan odpovedal: “Máte samozrejme pravdu, to je dôvod, pre ktorý tak často rozprávajú o Božom ľude a všeobecnom kňazstve. Omša už nie je svätou obetou ale večerou a kňaz je čašník.”

Tretie nebezpečenstvo sa týka doktríny. Waugh napísal pre Tablet že,  “nebezpečenstvám, ktoré ohrozujú Cirkev treba vzdorovať na náukovom základe, a nie len z čisto sentimentálnych, estetických či tradicionalistických pozícií.” Pre The Catholic Herald  napísal, že pochybuje o tom, že “Ján XXIII mal vôbec potuchu o skutočnej povahe (liberálneho) protestantizmu”, a na dôkaz uvieol viaceré demytologizujúce sentencie protestantských teológov, ktorí sa usilovali odstrániť z kresťanstva všetko nadprirodzené. Pre Tablet napísal “nachádzam vážne nebezpečenstvá pre vieru, medzi ktorými kraľuje znižovanie úcty k jedinečnému kňazskému a biskupskému úradu a reči o Božom ľude ako sám konsekruje.” Heenanovi napísal, že zármutok katolíkov “prameniaci v zmätku a chaose” musí ustúpiť pred oveľa vážnejšími nebezpečenstvami pre vieru a mravy, ktoré boli na koncile otvorene hlásané.” 

Zaujímavý je aj posun Heenanovho stanoviska, ktorý sa v priebehu ich korešpondencie udial. Heenan najskôr napísal odpoveď na jeho článok  v Tablete, v roku 1962, kde Waugh nariekal nad liturgickými zmenami a “podivnou alianciou  medzi archeológmi, utápajúcimi sa v špekuláciach nad obradmi druhého storočia a modernistami, ktorí chcú dať Cirkvi charakter našej, opovrhnutia hodnej doby.”

Heenan, v tej dobe účastník koncilu odpovedal sympatickým listom, kde stojí “Skutočný problém je v tom, že kontinentálni robia všetko preto, aby sme vyzerali čo najviac ako protestanti.” V roku 1964 Heenan napísal: “Mali by sme skúsiť myslieť na potreby všetkých, moderných, tradičných, rockerov, tých aj oných.” A v roku 1965 Heenan opakuje víťazný progresivistický hymnus, vychvaľujúc prínosy všetkých zmien ako – “milióny tých, čo doteraz len postávali .. teraz budú mať aktívnu účasť na omši” a tých čo odporujú koncilným zmenám prirovnal k zostarnutým nešťastníkom, ktorí sa bránia búraniu svojich špinavých chudobných mestských štvrtí a nechcú “vymeniť starú známu biedu za novú slušnosť a čistotu.”

Ako niť sa celou zbierkou vinie Waughovo presvedčenie, že práve tichí a verní katolíci, “stredná trieda Cirkvi”, sú tými, o koho ani koncil ani Cirkev nedbá. Lady Clare Asquith poznamenala, že tradiční katolíci sú skupinou, ktorá je “novým hnutím príliš zastrašená na to, aby sa ozvala”, pretože “už pre svoju povahu sú to tí poslední, ktorí by zvýšili hlas proti pápežovi, alebo koncilu.” Aj Heenan aj Ratzinger neskôr ako jednu zo slabín koncilu označili nezáujem počúvať obyčajných farárov a laikov a uprednostňovanie odborníkov a expertov.

Dôležitým prínosom tejto zbierky je práve vykreslenie narastajúceho rozporu medzi dennou skúsenosťou obyčajných katolíkov a teóriami odborníkov a novátorov. “Keď rozprávajú mladí teológovia o svätom príjmaní ako spoločnom jedle, nenachádzajú veľa pochopenia v srdciach ich menej vzdelaných bratov”, napísal Waugh. Tento problém sa však netýkal len laikov. Po tom, čo Heenan prvý krát v roku 1967 videl takzvanú Normatívnu omšu, z ktorej sa v roku 1969 stalo Novus ordo missae, povedal, že nech už členovia Konzília, ktoré ju vytvorilo a jeho konzultanti boli ktokoľvek, len málo znich boli obyčajní kňazi z farností. Sťažoval sa tiež na inom mieste, že univerzitní experti považujú jeho a jemu podobných biskupov za “sedliakov s mitrami.”

Ralph Wiltgen v knihe Ryn a vlieva do Tiberu (1967) poukazuje na to, že rozhodujúce slovo na koncile mala koalícia progresívnych teológov a biskupov zo severnej Európy a aj Waugh kritizuje “inovátorov zo severu.” Natvrdšie výčitky adresuje Nemcom: “Myslím, že je to od Nemcov mimoriadna bezočivosť, keď sa pokúšajú učiť svet niečo o náboženstve. Za všetky tie zverstvá od Luthera po Hitlera by mali navždy nosiť vrecovinu a sypať si na hlavu popol.”

Waughova obratná kritika je zvyčajne vyvážená prenikavým vhľadom: ”Účastniť sa – to zradné slovo – neznamená postaviť sa do radu, ako tvrdia Nemci. Niekto sa účastní umeleckého diela, keď ho úctivo študuje a chápe. Účastniť sa na omši neznamená počúvať svoj hlas.“ V liste do Tabletu požiadal liturgických vedátorov, aby vysvetlili, ako zákaz kľačania počas “et incarnatus est” vo vyznaní viery napomáha aktívnej účasti. 

 

V šesťdesiatych rokoch sa Waugh stále viac obával o prežitie tradičného rímskeho rítu. Uvažoval o nejakom použiteľnom spôsobe existencie. “Ak bude mať každá farnosť hlučnú omšu, pre tých, ktorí budú po tom túžiť, by mala byť povolená aj tichá latinská omša”, navrhoval. S odkazom na Uniatské katolícke cirkvi s východným obradom sa pýtal: “Prečo by sme nemohli mať Uniatskú rímsku cirkev a nechať Nemcov, nech si robia svoje mrzké predstavenia?” Namieril proti inovátorom ich vlastný princíp. Pokrokári, ako jeden zo svojich cieľov, žiadali diverzitu, ako protiváhu dusivej a zväzujúcej rímskosti.”Nechceme vnucovať iným naše zvyky a predstavy. Chceme len, aby v každom kostole, kde to je možné, bola v dňoch, kedy nás viaže povinnosť, aspoň jedna omša slúžená tak, ako v časoch dobrého Pia XI.” 

 

Heenanove uistenia, akokoľvek úprimné, zneli Waughovi stále prázdnejšie: “Nezúfaj, zmeny nie sú také veľké ako sa zdajú.... bol by som prekvapený, keby všetci biskupi chceli, aby boli všetky omše každý deň v novom obrade ..... nič sa nezmení, ak to nie je pre dobro duší .... koncil všetkých v Cirkvi privedie bližšie ku Kristovi a svet bližšie ku Kristovej Cirkvi .... verím, že do dvoch rokov začneme zbierať prvé ovocie”, napísal v roku 1966.

Na posledných stránkach zbierky nájdeme Heenanov list Pavlovi VI., v ktorom v roku 1971 nesmelo žiada o povolenie pre príležitostné slúženie omše podľa starého obradu na území Veľkej Británie. V prílohe je petícia Pavlovi VI., ktorú podpísali významní učenci, spisovatelia, umelci a vedci žijúci v Anglicku, aby zachoval tradičnú latinskú omšu. Petícia žiada o záchranu starej omše pretože, “v jej nádherných latinských textoch je skrytá inšpirácia pre nedoceniteľné umelecké diela básnikov, filozofov, hudobníkov, architektov, maliarov a sochárov všetkých čias a všetkých krajín.” Podpísalo ju viac ako paťdesiat významných osobností vrátane Agathy Christie, ktorú si Pavol VI. vážil. Povolenie, ktoré potom udelil sa, preto menuje indult Agathy Christie. Pripravoval ho arcibiskup Bugnini a nesie dôrazné upozornenie, že sa má pri jeho aplikácii na konkrétne prípady postupovať veľmi rezervovane a opatrne a len za predpokladu, že nezíska priveľkú publicitu.

Reid poznamenáva, že prvá edícia Trpkej skúšky sa objavila za pontifikátu Jána Pavla II., v čase vzniku Oxfordskej deklarácie o liturgii, ktorá hovorí, že predkoncilné liturgické hnutie a takisto aj zjavné zámery dokumentu Sacrosanctum Concilium boli z väčšej časti zmarené mocnými opozičnými  silami, ktoré možno označiť ako byrokratické, obmedzené a sekularistické. V dôsledku toho boli katolícke národy zbavené väčšiny svojho liturgického dedičstva. Toto dedičstvo, stáročia uchovávané v Tradícii dnes zúfalo potrebujeme objaviť.

Podľa recenzie Philip Blossera publikovanej v New Oxford Review s názvom Undone by "Permanent Workshop", na knihu A Bitter Trial: Evelyn Waugh and John Carmel Cardinal Heenan on the Liturgical Changes, preložil a upravil Jozef Duháček

Dejiny súčasnej krízy v Cirkvi (10.)

Juraj Sirotný

Tradicionalistické hnutia v Cirkvi

Zmeny, ktoré sa udiali na II. vatikánskom koncile nepriniesli len pozitívnu odozvu, ako to zaznieva z oficiálnych cirkevných kruhov. Mnohí veriaci, ale najmä mnohí kňazi ostali po koncile dezorientovaní. Cítili, že zmeny, ktoré nastali, nekorešpondujú s vierou, ktorú dostali od svojich otcov, ktorú sa učili v škole na hodinách náboženstva a tiež zistili, že nová omša a nová forma sviatostí majú odlišnú povahu, akú mali do koncilu. Časť katolíkov sa preto v západnej Európe a na americkom kontinente začala brániť. Začali vznikať spoločnosti, ktoré sa snažili uchovať katolícke náboženstvo v rýdzej, nezriedenej podobe. Preto uvádzam najpočetnejšie tradicionalistické komunity, ktoré výrazne ovplyvňujú život Cirkvi.

8.1 Kňažské bratstvo svätého Pia X. - FSSPX

Nato aby sme pochopili, prečo vznikla táto tradicionalistická komunita, ktorá má zo všetkých tradičných katolíkov najviac stúpencov, musíme pochopiť celý život a dielo jeho zakladateľa  francúzskeho arcibiskupa Marcela Lefebvra. On prvý výraznejšie poukázal na novú situáciu v Cirkvi, ktorú legitimizovali závery II. vatikánskeho koncilu a následný praktický život. Podľa môjho názoru to bol človek, ktorý vytvoril pojem tradičný katolík a svojím pôsobením odštartoval vznik aj iných tradičných komunít.

8.1.1 Lefebvrov život a dielo

Už v útlej mladosti dostal veľmi silnú katolícku výchovu. Jeho matka Gabrielle pochádzala z mnohodetnej rodiny a bola členkou tretieho rádu svätého Františka z Assisi, v ktorom veľmi aktívne pôsobila.  Jeho otec René, viedol tiež príkladný kresťanský život. Pracoval ako agent vo francúzskej tajnej službe. Skrz túto funkciu sa mu podarilo zachrániť veľké množstvo zajatcov z nacistického Nemecka. V roku 1941 bol však zatknutý a po trojročnom pobyte v koncentračnom tábore v Sonnenbergu zahynul. Lefebvre sa narodil tretí v poradí z ôsmich súrodencov, z ktorých päť vstúpilo do duchovného stavu. Po absolvovaní základnej školy a gymnázia mal úmysel vstúpiť do reholy ku kontemplatívnym  trapistom. Sám o tom vypovedá: „Títo bratia sa mi zdajú úžasní, majú tak blízko k Bohu. Vo svojej jednoduchosti a čistote odrážali odlesk  nebeskej blaženosti. Prozreteľnosť však určila inak.“ Jeho prastrýko, trapista,  ho podporil, aby sa stal kňazom. A tak po benediktínskych duchovných cvičeniach vo Wisques vstupuje mladý Marcel  v roku 1923 do francúzskeho seminára svätej Kláry v Ríme. Po ukončení štúdia na Gregoriánskej univerzite v Ríme, ako doktor teológie bol v Lille kardinálom Liénartom vysvätený za kňaza. Najprv bol menovaný ako vikár v Marais de Lomme, ale pod vplyvom svojho brata sa rozhodol vstúpiť do noviciátu kongregácie Otcov Ducha svätého. Biskup Tardy si ho vyžiadal k sebe do Gabunu, kde odchádza ako misionár aj so svojím bratom Reném. Stáva sa v seminári profesorom pre oblasť dogmatiky a exegézy. Sám spomína, že nikdy nechcel byť profesorom, radšej sa chcel stať praktickým farským kňazom. Od roku 1934 bol menovaný rektorom seminára a po dvoch rokoch odchádza na misie k africkým stepným domorodcom. V Senegale, prevažne moslimskej zemi, počas jeho pôsobenia sa mu podarilo povzniesť vieru; zdvojnásobil počet katolíkov a v hlavnom meste Dakare nechal postaviť 10 nových kostolov, založil mnoho škôl všetkých stupňov a snažil sa povzniesť celú krajinu v duchu hesla svätého Pia X. „omnia instaurare in Christo – všetko obnoviť v Kristovi“.

Po krátkom pôsobení v seminári vo Francúzsku na konci Druhej svetovej vojny, sa vracia späť do Afriky, ale už ako biskup v Dakare. Potom sa stáva apoštolským delegátom a v roku 1955 ho pápež Pius XII. menuje arcibiskupom pre celú francúzsku západnú Afriku. Neskôr ho Ján XXIII. na nátlak francúzskych biskupov odvolal do Ríma. V roku 1962 sa stáva titulárnym arcibiskupom a biskupom v Tulle . Tu ostal iba niečo cez pol roka, nakoľko bol zvolený generálnym predstaviteľom reholy Otcov Ducha svätého.

8.1.2 II. vatikánsky koncil – Lefebvrovo prebudenie

Po koncile nabrali udalosti rýchly spád. Konzervatívni kardináli boli postupne vytlačení z úradov a z rímskej kúrie a právomoci jednotlivých biskupov začali byť obmedzované biskupskými konferenciami. V reholách nastala anarchia. Predstavených, ak boli konzervatívni, nikto nepočúval. Pod spádom týchto udalostí sa arcibiskup Lefebvre  v roku 1968 vzdáva funkcie generálneho predstaveného. Prenajal si byt v kláštore  litovských sestier a ostal v Ríme, kde bol konzultantom  Propaganda fidei a predsedom komisie pre africké katechizmy.

8.1.3 Založenie Bratstva – stav núdze

Lefebvre bol ešte v tomto období v kontakte s dvadsiatimi francúzskymi bohoslovcami. Tí ho žiadali, aby pre nich niečo urobil, pretože sa báli, že im nebude umožnené doštudovať v tradičnom duchu, pretože aj v ich seminári prišlo k radikálnemu zavádzaniu novôt, ktoré vzišli z koncilu. V tom čase mal Lefebvre už 65 rokov a nemal odvahu začínať nejaké veľké dielo pre pokročilý penzijný vek. Preto poslal  časť týchto bohoslovcov na univerzitu do švajčiarskeho Fribourgu, kde dominikáni prednášali ešte pomerne v tradičnom duchu. Po čase aj táto univerzita podľahla modernistickému tlaku. Profesor Charrier, jeho osobný priateľ, požiadal Lefebvra, aby niečo urobil pre mladých klerikov, ktorí si žiadajú byť pripravovaní na kňazstvo v tradičnom duchu. Ako Lefebvre sám spomína, najmä tento jeho osobný priateľ, ktorý mal rozhodný podiel na odhodlaní založiť autonómne bratstvo. Lefebvre sa pustil do práce, vypracoval stanovy a charakter organizácie. Vzniklo Kňazské bratstvo svätého Pia X.

Prvé sídlo bratstva bol švajčiarsky Fribourg a Lefebvre nepočítal, že by sa na tom malo niečo meniť. Avšak v roku 1969 niekoľko švajčiarskych podnikateľov odkúpilo kláštor – prepoštstvo svätého Bernarda v Ecône, tiež vo Švajčiarsku, aby ho zachránili pred profanáciou.  Tento dom potom ponúkli Lefebvrovi a ten o rok nato zakladá seminár s povolením miestneho biskupa Adama. Krátko nato prišli však tlaky modernistického, najmä francúzskeho episkopátu, aby bolo bratstvo zrušené. Podporoval ich aj vtedy v rímskej kúrii vysoko postavený kardinál Villot. Biskupi sa báli toho, že noví kňazi z bratstva by boli vypustení do diecéz, kde by navodili opozičnú klímu. Toto však Lefebvre nikdy nemal v úmysle. Ak by sa to tak realizovalo, prácne  vychovaní kňazi by sa v sekulárnom prostredí duchovne a morálne „rozpustili“. Kardinál Villot započal u pápeža Pavla VI. ohováračskú kampaň, že bohoslovci v seminári podpisujú rôzne prehlásenia a skladajú „akúsi prísahu“ proti pápežovi. V seminári prebehli vizity, ale všetko bolo v poriadku a protivníci seminára nemali nič na čom by mohli stavať. V roku 1974 bol Lefebvre na audiencii u pápeža, kde sa najväčšie nezhody urovnali. Medzi Rímom a Ecônom však panovali chladné vzťahy, ale len ťažko mohlo dôjsť k zrušeniu. Podľa platného kanonického práva nebol k tomu ani najmenší dôvod. Od roku 1979 sa toto dielo rozširuje do krajín všetkých svetadielov. Zakladajú sa semináre a kňazské domy. V roku 1983 pri vysviacke Lefebvre odovzdáva funkciu generálneho predstaveného svojím spolupracovníkom. Nešlo mu o funkciu, snažil sa pripraviť iba živnú pôdu, aby toto dielo mohlo fungovať. Bratstvo okrem vlastného žitia začalo spolupracovať aj z rôznymi spriatelenými rádmi a reholami. Jeho kňazi netvoria paralelnú cirkev, preto nemôžu byť všade. Plnia iba funkciu núdzového stavu, a preto hojne spolupracujú s rehoľnými spoločenstvami, v ktorých ešte ostal duch Tradície. Preto najmä v západnej Európe nájdeme niektoré kláštory, kde je slúžená svätá omša podľa tradičného rítu. Pre kňazský život bola vždy potrebná modlitba, ktorá bola realizovaná v kláštoroch. Na toto myslel aj Lefebvre, keď oslovil Mariu Christinu, svoju sestru, ktorá bola karmelitánskou mníškou. Tá mu pomohla so založením sestier Bratstva Pia X. Založila aj prvý karmel  na francúzsko-belgickej hranici v meste Quiévrain.

8.1.4 Konsekrácie štyroch biskupov bratstva – kameň úrazu

Lefebvrovi však robila starosť jeho budúcnosť. Bol už vo veľmi pokročilom veku a kládol si otázky ako: „Kto bude svätiť kňazov, birmovať, posviacať zvony a konsekrovať kostoly keď umriem?“ Preto sa obrátil na pápeža Jána Pavla II., aby mohol pre dielo katolíckej Tradície vysvätiť nasledovníkov. Jednaniami bol poverený kardinál Ratzinger a tieto sa nakoniec aj uskutočnili. V roku 1988 bola ustanovená cirkevná komisia Ecclesia Dei, ktorá mala mať na starosť tradičné komunity a viesť s nimi dialóg.  Mal sa vysvätiť jeden biskup, ale Lefebvre žiadal troch, nakoľko bratstvo vtedy pôsobilo už po všetkých kontinentoch sveta. Toto však neprešlo a komisia ponúkla kandidáta na svätenie, ktorý bol iný, ako navrhoval Lefebvre. Nakoniec sa Lefebvre podriadil aj tomu, ale keď sa pýtal na termín vysviacok, tak sa stále odkladal na neurčito. Všetko bolo jasné. Čakalo sa na Lefebvrovu smrť. Lefebvre si nemohol dovoliť čakať. Spolu s brazílskym biskupom de Castro-Mayerom vysvätil 30. júna v roku 1988 štyroch biskupov. Títo boli poverení iba udeľovaním sviatostí. Jurisdikciu im odovzdať nemohol, to môže jedine pápež. Z pohľadu kanonického práva je i táto vysviacka legálna, ak sa teda berie do úvahy stav núdze.

8.1.5 Je v Cirkvi stav núdze?

Či v skutočnosti je stav núdze je problematické. Domnievam sa, že áno a vo svojich vyhláseniach to pripúšťa aj terajší pápež Benedikt XVI., ale drvivá väčšina katolíkov je stále presvedčená o „sviežej jari“, ktorá prišla s II. vatikánskym koncilom. Lefebvra niektorí predstavitelia kúrie, krátko po vysviacke obvinili zo schizmy. Lefebvre však svojim skutkom síce bol voči Rímu neposlušný, ale žiadnu novú schizmu nevytvoril, nakoľko nebola preukázaná intencia odtrhnúť sa od jednoty s pápežom v dogmách a v celom morálnom učení Cirkvi, a ani nevznikla paralelná cirkevná hierarchia. Napriek tomu prevažná väčšina kňazov, ale aj laikov si myslí, že Bratstvo je v schizme a stojí mimo Cirkev. Avšak kardinál Castrilon Hoyos, ktorý bol v rámci komisie Ecclesia Dei  sprostredkovateľom medzi Svätým stolcom a FSSPX sa 1. decembra 2003 novinárom agentúry APA vyjadril na otázku, či je Lefebvrove bratstvo v schizme. Hoyos im odpovedal, že nasledovníci Lefebvra nie sú sektári a schizmatici, ani heretici a nestoja mimo Cirkev. Na margo liturgickej otázky takisto poznamenal, že tradičný rítus má v cirkvi také isté postavenie ako Novus Ordo a východná liturgia. Kardinál Edward Cassidy, predseda rady pre jednotu kresťanov v máji 1994 tiež prehlásil: „Bratstvo nie je iná cirkev, alebo komunita, ktorá by spadala pod právomoc našej rady.“

Po týchto sväteniach sa Lefebvre odobral do ústrania. Zaoberal sa spracovávaním teologických textov pre svojich bohoslovcov. Krátko na to zomrel 25. marca  1991. Jeho život a prácu výstižne charakterizuje epitaf na náhrobnom kameni. Je to citát apoštola Pavla :„Tradidi quod et accepi“ – Odovzdal som, čo som prijal.

8.2.Bratstvo svätého Petra

Bratstvo svätého Petra je tradičnou komunitou, ktorá má azda najbezproblematickejší vzťah s pokoncilovou rímskou kúriou. Toto bratstvo vzniklo na popud vtedajšieho kardinála Ratzingera, ako „vzdor bratstvo“ voči Bratstvu svätého Pia X. po sporných Lefebvrových vysviackach štyroch jeho kňazov na biskupov. Sám Ratzinger a komisia Ecclesia Dei pre tradičné komunity vzala patronát nad týmto bratstvom.

Bratstvo bolo založené 18. augusta 1988 a jeho hlavné sídlo (priorát) sa nachádza v bývalom cisterciánskom opátstve vo švajčiarskom Hauterive. Ratzinger vymohol od nemeckého biskupa Stimpfla aj prvý dom bratstva v bavorskom Witzbade. Bol tu zriadený seminár, kde prišlo niekoľko desiatok kňazov a seminaristov z Bratstva svätého Pia X., ktorí nesúhlasili s nepovolenými vysviackami. Spolu s novými asi tridsiatimi klerikmi vznikol 2. augusta 1988 seminár na prípravu kňazov. Bratstvo svätého Petra, podobne ako všetky tradičné komunity vysluhujú omšu a sviatosti v tradičných nereformovaných rítoch a svojich seminaristov pripravujú v scholastickom duchu. Dnes má bratstvo zhruba 130 kňazov a rovnaký počet seminaristov po celom svete. Od bratstva svätého Pia X. sa líšia tým, že bez výhrad prijali celé učenie a závery II. vatikánskeho koncilu a diplomaticky nenapádajú jednotlivé články jeho dokumentov a pokoncilovú prax, ak je v rozpore s Tradíciou, alebo s učením Katolíckej cirkvi. Rímska kúria im za túto lojalitu štedro udeľuje indulty potrebné k slúženiu tradičnej svätej omše.

8.2.1 Ratzingerova politika

Vznik tohto bratstva je výsledok veľmi úspešnej a efektívnej politiky a diplomacie kardinála Ratzingera. Tento Rahnerov žiak a mladý progresívny koncilový peritus a teológ po tom, ako videl dôsledky koncilového nasmerovania, ako jeden z mála zabrzdil svoje progresivistické smerovanie a postupom času už ako prefekt Kongregácie pre vieru začal priznávať, že Cirkev sa zmenami a  nesprávnym začali interpretovaním koncilu, nachádza vo veľmi kritickej situácii. V jeho dielach najmä z osemdesiatych rokov možno vytušiť obrat v jeho názoroch a spolu s tradicionalistami má obavu o stav Cirkvi, nakoľko sme svedkami všeobecného odpadu katolíkov od svojej viery.

Ako prefekt uplatnil svoj vplyv a bola to jeho zásluha, že u pápeža Jána Pavla II. vymohol v motu proprio vznik komisie  Ecclesia Dei adflicta a následne vznik Bratstva svätého Petra. Tento jeho krok bol však asi najviac, čo mohol dosiahnuť v rímskej kúrii, kde mala jasnú prevahu liberálna kardinálska väčšina. Ratzinger však z môjho pohľadu realizoval iba kozmetické úpravy. „Zabalzamoval“ tridentskú omšu, aby si budúce generácie katolíkov mohli pripomínať, že aj toto kedysi v Katolíckej cirkvi existovalo. Nespravil však nič proti nastúpenému pokoncilovému trendu, ktorý vo svojich posledných dielach hodnotí ako nie príliš zdravý. Treba však dodať, že reálne zo svojho postu nič viac, až na inicovanie deklarácie Dominus Iesus, nemohol urobiť. Otázniky však vyvoláva jeho doterajšie pôsobenie na Petrovom stolci, už ako pápež Benedikt XVI., keď jeho pontifikát budí dojem, ako keby hral na dve strany. Tradicionalistom pripravuje všeobecný indult na slúženie tridentskej omše a liberálnym katolíkom vysiela jasné signály, že je nutné pokračovať v stanovenom ekumenickom dialógu. Činy terajšieho pápeža mi však v tejto práci ďalej neprináleží analyzovať a posudzovať.

8.3 Kňazské bratstvo svätého Jozafáta – Svätá únia

Katolíci veria že Cirkev bola založená samým Kristom, keď tento úrad predal apoštolovi Petrovi so slovami: „Peter, Ty si skala a na tejto skale postavím svoju Cirkev a brány pekelné ju nepremôžu.“ Keď Cirkev získala všeobecnú slobodu Milánskym ediktom z roku 313, bola už rozšírená zásluhou apoštola Pavla po celej vtedajšej „civilizovanej“  Európe a prednom Východe.  Cirkev sa od počiatku prejavovala svojou univerzálnosťou a jednotou, ale aj rôznorodosťou jednotlivých spoločenstiev, ktoré ju tvorili. Jej viditeľnou hlavou bol pápež, ale mala niekoľko významných stredísk, kde sídlili patriarchovia. V prvotných dobách vzniklo niekoľko patriarchátov; carihradský, antiochijský, alexandrijský a jeruzalemský. Vznikali na východe, pretože tam bolo centrum vtedajšieho cirkevného života, koncily, mníšstvo, centrá vzdelanosti a teológie. Podstatné bolo, že východ vždy korigoval celý cirkevný život s Rímom, ako so svojou hlavou a centrom celej Cirkvi.

Podľa Jirkovského samozrejme pod vplyvom nezdravých ambícii vzniklo na Východe niekoľko schiziem. Nestorova a Áriova skončila teologickým debaklom, no v deviatom storočí sa presadila Fótiova schizma. Bola skôr politickým a mocenským ťahom proti Rímu, než aby išlo o herézu zo strany patriarchu Fótia. K Carihradu sa pripojila aj Alexandria a Antiochia a v roku 1054 dochádza k známej Veľkej schizme, kedy sa od Ríma odtrhli východné cirkvi. Táto udalosť mala už ale jasný separatistický a doktrinálny podtext. Vznikom ortodoxných cirkví došlo k schizme a doktrinálnemu chaosu. Najviac sa prejavil spore o Filioque, to znamená, že ortodoxní neuznávajú pôvod Ducha svätého aj zo Syna.

8.3.1 Vznik Grécko-katolíckej cirkvi

Po neúspešných pokusoch spojiť východné cirkvi s Rímom po koncile v Lyone z 13. storočia a Florentskom koncile z 15. storočia. sa situácia zmenila až v roku 1596, kedy bola podpísaná Bresť-Litevská únia. Ortodoxné diecézy z oblasti dnešnej Ukrajiny, Bieloruska, Haliča, východného Slovenska a Podkarpatskej Rusi sa pripojili k Rímu. Po tomto akte Svätá stolica venoval veľkú starostlivosť, aby nedochádzalo k silnej latinizácii východného obradu a aby boli zachované všetky východné zvyklosti počínajúc cirkevným kalendárom so všetkými sviatkami východných svätcov, liturgie, až po disciplinárne tradície Východu. Toto zjednotenie však nebolo podopreté žiadnymi ekumenickými kompromismi a všetci „unionisti“ mali povinnosť doktrinálne sa zjednotiť s Rímom. Týmto aktom vznikla Grécko – katolícka cirkev.

8.3.2. Prienik modernizmu na východ

Táto cirkev je plne zjednotená s pápežom a chráni všetky posvätné tradície Cirkvi. Jej predstavení, exarchovia, sa zúčastňujú celého cirkevného života západnej Cirkvi. Svätá únia je vybudovaná tak, aby spĺňala základné požiadavky spojenia s Rímom. Jednota sa odohráva na troch úrovniach: jednota v správe, náuke a vo sviatostiach.

 Súčasná cirkevná kríza, ktorá rozdelila vo svojom vnútri západnú Cirkev na dva tábory, tradicionalistický a progresivistický sa práve v tomto desaťročí presúva aj do východných zjednotených cirkví. Na II. vatikánskom koncile zohral významnú úlohu zjednotená Melchitská cirkev, Táto cirkev je vlastne Antiochijský patriarchát, ktorý sa z Rímom zjednotil v roku 1864. Neskôr Lev XIII. encyklikou Orientalis dignitas potvrdil, že všetky východné obrady, očistené od pravoslávnych doplnkov sú úctyhodné a nariadil úctu k právam patriarchov a východnej  kanonickej disciplíne. Na koncile však iniciatívou melchitského patriarchu Maximosa IV., chcela táto východná cirkev naviazať na liturgické hnutie v západnej Cirkvi, ktoré si razilo svoju cestu. Zmeny sa mali týkať božského kultu, bol  propagátorom ľudového jazyka v liturgie a snažil sa odstrániť posvätný jazyk z liturgie. Bol horlivým zástancom medzináboženského dialógu medzi Katolíckou a  nezjednotenými východnými cirkvami. Dialóg sa mal však odohrávať známym spôsobom, doktrinálnymi ústupkami zo strany Cirkvi. Ozýval sa názor, rehabilitujúci pomery v prvotnej Cirkvi, ktoré podľa tradicionalistov smerovali k pravoslávnemu omylu ohľadne chápania pápežského primátu, ako akejsi čestnej funkcii v Cirkvi. Teológovia melchitskej cirkvi výrazne ovplyvnili dekréty o ekumenizme Unitatis redintegratio a o východných cirkvách Orientalum ecclesiarum.[18] Tradicionalisti varovali, že týmito  dokumentmi ožíva idea rovnosti medzi Rímom a východnými patriarchátmi. Paradoxné bolo aj, že na koncile teológovia východných cirkví presadzovali možnosť rozvodu manželstva. Pravdepodobne boli ovplyvnení pravoslávnym chápaním manželstva, ktoré pripúšťa rozvod za určitých podmienok.

8.3.3 Zmena kurzu: Od Únie k pravosláviu

Významným mužom, ktorý zveľaďoval východnú cirkev v ukrajinskej a bieloruskej oblasti v prvej polovici 20. storočia, bol kardinál Andrej Šeptyckyj. Podarilo sa mu očistiť východný kult od pravoslávnych prvkov a odstrániť mýtus, ktorému verili mnohí veriaci a dokonca aj kňazi východného obradu, že východný rítus na to aby sa stal katolícky, sa musel latinizovať. Grécko-katolícku cirkev sa podarilo konsolidovať a pribúdali noví veriaci z radov pravoslávnych.

Kurz sa zmenil v dobe, keď počas konania II. vatikánskeho koncilu na čele tejto cirkvi stál iný kardinál Josef Slipyj. Bol väznený v sovietskych pracovných táboroch a na intervenciu Jána XXIII. a prezidenta Kennedyho bol prepustený, aby sa mohol zúčastniť koncilu. Po koncile sa vracia späť do vlasti a začína rozbiehať čulé ekumenické aktivity najmä s pravoslávnou cirkvou, do ktorej sa komunistický režim snažil Grécko-katolícku cirkev včleniť a  zlúčiť. Vo svojich pastierskych listoch píše, že v dogmatickej oblasti nie je rozdiel medzi katolíkmi a pravoslávnymi. V duchu nového „dialógu“ sa stavia proti Rímu a tvrdí, že východný rítus sa latinizoval. Dôsledok bol taký, že v Grécko-katolíckej cirkvi sa vytvorilo nové progresivistické hnutie, ktoré odmieta byť iba jedným z obradov v rámci Katolíckej cirkvi, žiadajú väčšiu samostatnosť, rovnoprávnosť a samozrejme to najdôležitejšie: majú snahu oživiť pravoslávnu teológiu, ktorú sami stotožňujú s autentickou náukou východnej teológie.

Tento nový kurz vo východnej cirkvi podporuje nástupca kardinála Slipyja, kardinál Lubomir Husar, ktorý  bol Slipým vysvätený  bez súhlasu Ríma. Výsledkom tohto jednania je, že väčšia časť východného kléru s podporou kardinála Husara nekriticky prijíma „novoty“ zo západu, ktoré  plynú z moderného Ríma; liberálne tendencie a ekumenizmus s pravoslávnou cirkvou, to znamená prijímanie spochybňujúcich učení vzťahujúcich sa k otázke primátu a neomylnosti pápeža, v otázke Eucharistie a podstaty ďalších sviatostí. Pochybujú o vychádzaní Ducha svätého i zo Syna, vypúšťajú katolícke pobožnosti: adoráciu pred Najsvätejšou sviatosťou oltárnou a modlitbu ruženca. Kňazi východného obradu, ktorí sa snažia byť verní Katolíckej cirkvi a  Tradícii  sú Husarom a jeho administratívou perzekvovaní.

Grécko-katolícku cirkev na Ukrajine násilím zlikvidoval Soviesky zväz. Kňazi, ktorí nepodpísali prestup na pravoslávie, boli uväznení a poslaní na Sibír. Gréckokatolíkom nebol povolený ani kult. Mnoho ľudí je ovplyvnených názormi spisovateľov Kostylenka a Halana, ktorí tvrdili, že Únia je mŕtva. Druhým nebezpečenstvom podľa Kovpaka je katolický liberalizmus, ktorý prišiel spolu s kňazmi zo Západu. Kovpak si myslí, že oslabili vo veriacich ľuďoch silu k boju za plnú legalizáciu Grécko-katolíckej cirkvi, za navrátenie majetku a budov. Takisto podnecovali ľudí k tomu, aby žili v bratskej láske s inými konfesiami, že Boh je len jeden. To všetko oslabovalo rezistenciu. V mestách a na dedinách sa začali sláviť ekumenické bohoslužby s pravoslávnymi a protestantmi. V Gréckokatolíckej cirkvi teda pod vplyvom modernistického kléru vzniká taká istá polarizácia ako v západnej Cirkvi. I gréckokatolícky klérus sa dnes delí na modernistov a tradicionalistov. V mnohých katolíckych periodikách sú tradicionalisti vykresľovaní sektársky, ako starí a nevzdelaní ľudia.

Táto polarizácia sa preniesla aj do východnej liturgie. Modernistický smer; prejavuje sa napríklad skracovaním liturgie, alebo užívaním národného jazyka. Podľa Kovpaka mnohí kňazi zanedbávajú prípravu na liturgiu, slúžia ju bez Proskomidie, to znamená vo východnej liturgii jej vlastná predsunutá časť, kedy sú pripravované obetné dary (chlieb a víno) a v západnej liturgii odpovedá offetóriu – obetovaniu darov. Kovpak ďalej pokračuje, že s tým sa začínajú prejavovať známky desakralizácie. Miništranti sa dotýkajú kalicha a diskosu, zrušili sa niektoré pôsty a kňazi neslúžia každodenne svätú liturgiu.

Druhý smer je ritualistický, sú to tzv. Obrjadovci. Naväzujú na ritualistické hnutie v 19.storočí. V liturgii zachovávajú neskrátenú verzii, ale v tomto prípade ide príklon k pravosláviu, nakoľko rubriky liturgie sú čisto pravoslávne. Títo kňazi odmietajú katolícky kult eucharistie, Najsvätejšieho srdca Ježišovho, Krista kráľa, Nepoškvrnené počatie Panny Márie. Proti týmto prúdom vystupuje tradicionalistický prúd, vedení Vasilom Kovpakom, ktorí sa snaží zachovávať povahu Svätej únie v nezmenenej podobe.

8.3.4 Bratstvo svätého  Jozafáta

Niekoľko kňazov, ktorí odmietajú ekumenický kurz a orientácie na pravoslávie, ktoré sú nastavené kardinálom Husarom sa rozhodlo založiť bratstvo, ktoré formuje nových kandidátov na kňazstvo v tradičnom katolíckom duchu. Jeho iniciátorom bol kňaz Vasil Kovpak a nazval ho Bratstvo svätého Jozafáta Kunceviča. V dobe kedy sa čoraz hlasnejšie ozývajú hlasy snažiace sa o partikularizáciu východných cirkví, si Bratstvo vytýčilo základnú úlohu; pokračovať v svätej Únii tak, ako to požaduje Katolícka Cirkev. Kňazi bratstva uznávajú aj kardinála Husara, ktorý sa verejne snaží odtrhnúť od Ríma a vytvoriť si vlastný „Kyjevský patriarchát“

Bratstvo bolo založené v roku 2000, disponuje seminárom pre výchovu mladých kňazov východného obradu, ktorý sa nachádza vo Ľvove. S ním je spojená aj komunita rehoľných sestier svätého Bazila. Seminaristov je sedemnásť a na ich formácii sa z časti podieľajú aj kňazi Bratstva svätého Pia X.

8.4 Sedesvakantizmus

Sedeskvakantizmus je pojem vznikajúci spojením latinských slov sedes, čo v latinčine znamená stolec a vacante znamenajúci prázdny. Sedesvakantisti sú skupinou tradičných katolíkov, ktorá je zo všetkých tradičných komunít hádam najkontroverznejšia. Sedesvakantizmus sa drží známej hypotézy, že od roku 1958 v Katolíckej cirkvi nie je pápež a celá cirkevná hierarchia sa skladá z „heretických“ uzurpátorov, ktorí sa spreneverili svojím úradom a ich skutky a konanie nasvedčuje, že konajú v zmysle zjavnej herézy.

Svoju filozofiu stvrdzujú tým, že na otázku: Ako je možné, že pravá katolícka hierarchia sa mohla dostať do dnešnej krízy a katastrofy? Sedesvakantisti jasne odpovedajú: Mohla sa, pretože neboli pravými katolíkmi. Zapredali svoje úrady, teda nepatria do pravej Kristovej cirkvi a môžeme ich bez obáv ignorovať. To znamená, že sedesvakantisti hovoria o akejsi autoexkomunikácii pokoncilových prelátov a pápeži prestali byť pápeži, alebo nimi nikdy neboli. Formulácie tejto koncepcie sú však do značnej miery problematické, nakoľko je obtiažne takto posudzovať herézu. Podľa Ferraru faktom ostáva, že pápež, alebo hierarchovia vyššieho, a aj nižšieho stupňa ľahkovážne a  nekriticky prijímali novinky, ktoré boli zjavne nekatolícke. To však ale neznamená, žeby tieto osoby mali intenciu úmyselného negovania katolíckych dogiem. Bez tohto úmyslu teda formálne nie je možné stať sa heretikom. Základom herézy  nie je ani tak hlásanie teologických bludov, ale úmyselné negovanie základných článkov katolíckej viery.

Sedesvakantisti však hovoria, že medzi hlásaním heretických myšlienok a bytím heretikom vo vlastnom zmysle slova vedie len veľmi tenká hranica a tým pádom títo ľudia strácajú náležitosť nazývať sa katolíkmi a cítiť sa členmi Cirkvi. Tým, že pápež a preláti podľa teórie sedesvakantizmu sú „v zjavnej heréze“ a stráca zmysel ich poslúchať.

8.4.1 Kritika sedesvakantistickej teórie

Na tomto mieste však nastupuje kritika sedesvakantizmu inými tradicionalistickými komunitami, ktoré pokoncilových pápežov uznávajú, odvolávajúc sa na pápežskú bulu Cum ex apostolatus officio Pia IV., ktorý potvrdil: „Rímsky biskup, ktorý je na zemi viditeľný predstaviteľ nášho Boha a Pána Ježiša Krista, ktorý mocne kraľuje nad všetkými národmi a ktorý môže vládnuť všetkým a jemu nemôže vládnuť nik iný na tomto svete; tak isto aj pápež, ktorý zjavne zišiel z cesty viery ostáva vždy pápežom, aj keď privolá nepokoj medzi vernými.“ Sedesvakantisti podľa Mikolaja Grunera sa snažia vyriešiť krízu v Cirkvi cez „matematické výpočty, kde do vzorcov si zadali vlastné kritéria pravosti veriaceho katolíka a výlučne ich delia na tých falošných a pravých. Za pravých katolíkov považujú iba tých, ktorí sa zúčastňujú iba tridentskej omše. Neuznávajú ani tradičný misál Jána XXIII. z roku 1962 a prijímajú sviatosti iba v starej forme. Za katolíckych kňazov považujú iba tých, ktorí boli vysvätení v starom svätiacom ríte, ktorý platil do roku 1968. Niektoré radikálne sedesvakantistické spoločenstvá neuznávajú ani kňazov iných tradicionalistických komunít, ktorí uznávajú pápeža.

Sedesvakantisti sa pozerajú na východisko z krízy Katolíckej cirkvi odlišne, ako ostatné tradicionalistické komunity. Hovoria o tom, že všetci možní legitímni volitelia nového potencionálneho „pravého“ pápeža vymreli, alebo v krátkej dobe zomrú, teda reálne sa nový „pravý“ pápež nedá zvoliť. Sedesvakantisti často publikujú, že noví pápeži môžu byť zvolení iba skrz zázrak; len zjavenie z neba môže raz vrátiť pravého nástupcu sv. Petra na trón.

Najväčší problém sedesvakantistov je teda vzťah k Svätej stolici. Grea tvrdí: „Úrad svätého Petra je taký, že len skrze neho Ježiš Kristus, pán Cirkvi je všeobecne viditeľný. Tento úrad teda musí trvať tak dlho, ako aj trvanie Cirkvi. Stav vacante v Cirkvi nastáva iba v interregne, teda od smrti jedného pápeža až po voľbu druhého.“

Niektorí sedesvakantisti tvrdia, že konkláve, ktoré zvolilo Jána XXIII. bolo zaťažené vážnymi nedostatkami. Po smrti Pia XII. bol v roku 1958 v konkláve zvolení janovský kardinál Giussepe Siri, ktorý ihneď po voľbe prial meno Gregor XVII.. Krátko pred ohlásením verejnosti sa údajne skupina kardinálov vzbúrila a prinútila Siriho rezignovať. Na to bol zvolený benátsky kardinál Angelo Roncalli ako  Ján XXIII. Tieto udalosti údajne obhajujú, na základe novoobjavených správ FBI. Boulet tento príbeh  však odmieta s odôvodnením, že Siri zložil Homagium (vernosť) Jánovi XXIII a aj Pavlovi VI., vrátil sa do svojej diecézy a s výhradami prijal a slúžieval Novus Ordo.

8.4.2 Línia arcibiskupa Thuca

Sedesvakantiskické hnutie sa rozšírilo vďaka nenápadnému arcibiskupovi Petrovi Martinovi Ngo-Denh-Thuc, ktorý utiekol v roku 1975 pred komunistickým režimom do Európy. Proti vôli Ríma začal svätiť biskupov vo svojom bydlisku vo francúzskom Toulone. Sám sa stal de facto sedesvakantistom, pretože vyhlasoval, že pápež Ján Pavol II. je falošný pápež. Založil aj sedesvakantistické inštitúcie: Latinská toulonská cirkev a Monachijská deklarácia.  Balansoval na hrane schizmy a poslušnosti. Bol niekoľkokrát exkomunikovaný a zmierený s Jánom Pavlom II. Noví, Thucom vysvätení biskupi, svätili ďalej kňazov v tradičnom ríte a prekvapujúco sa táto komunita rozšírila po celom svete. Všetci títo sedesvacantistický biskupi sú zo svätiacej línie arcibiskupa Thuca.

8.4.3 Sedesvakantistický svetonázor

Boulet vyslovil zaujímavú myšlienku, a to že sedesvakantista sa stal sám sebe pápežom. Pri svätej omši kňazi vynechávajú rubriku Te igitur, modlitbu za pápeža a nahradzujú ju slovami Una cum, to znamená, namiesto pápeža spomínajú samého seba (slúžiaceho kňaza). Legitimitu Novus Ordo neuznávajú vôbec a vyjadrujú sa o nej, že pre katolíka je to ťažký hriech, ak sa na nej zúčastní. Týmto radikálnym postojom k Novus Ordo sa tiež výrazne odlišujú od iných tradičných komunít.

Podľa Bouleta musia byť katolíci pripravení, že pápež môže zísť s pravej cesty, tak ako svätý Peter zradil svojho Majstra. Podľa neho sedesvakantisti oživujú staré bludy Jána Husa a Johna Wyclefa o tom, že hriešnici už nepatria do Cirkvi. Toto sedesvakantistické stanovisko je podľa Bouleta subjektivistické. V katolíckej teológii kritérium pravosti pápeža je stanovené cez konkláve a biskupov a v sedesvakantistickej intencii nie je toto kritérium pre hore uvedené zmeny už objektívne možné. Katolicizmus je však všeobecne objektivistický.

8.4.4 Konklavisti

Sedesvakantizmus ako taký môžeme teda právom označiť, že sa formálne nachádza v schizme. Boulet však upozorňuje, že je potrebné rozlišovať jednotlivé „stupne“ sedesvakantizmu. Radikálni sedesvakantisti, ktorí ostatných katolíkov nazývajú heretikmi, lebo sú spojení s „nepravým“ pápežom;  o týchto môžeme s určitosťou povedať, že sú v schizme, nakoľko si vytvorili vlastnú „sedesvakantistickú cirkev“. Táto najradikálnejšia skupina sedesvakantistov sa nazýva aj konklavisti, pretože tvrdia, že vzhľadom na úpadok pokoncilovej hierarchie si môžu vybrať vlastného pápeža. Výsledkom toho je, že na svete je viac ako dvesto pápežov: napríklad Gregor XVII. zo Španielska, iný Gregor XVI. z Kanady a Pius XIII. z USA.

Sedesvakantisti sú podľa môjho názoru veľmi problematická komunita. Napriek tomu, že sú to najradikálnejší tradicionalisti a zachovávajú celý život viery tak, ako to dvetisíc rokov Cirkev predpisovala, svojou  neposlušnosťou  voči rímskemu biskupovi sa radia k ľuďom, ktorí stoja na druhej strane barikády; k protestantom a liberálnym katolíkom. Čo sa týka organizácie ich života, táto komunita nemá nejakú pevnú štruktúru. Kňazi a biskupi majú väčšinou vlastné zamestnanie. Sviatosti a liturgiu vysluhujú privátne po domoch a prenajatých miestnostiach. Nemajú ani z pohľadu Katolíckej cirkvi legálne inštitúcie na prípravu nových kňazov. Väčšinou sa sedesvakantistickými klerikmi stávajú kňazi z farností oficiálnej Cirkvi, alebo prebehlíci z iných tradičných komunít.

Na Slovensku pôsobí tiež jeden sedesvakantistický biskup, Oliver Oravec. Býva v Poprade, kde vo svojom byte vysluhuje aj tradičnú omšu, sviatosti a okolo neho sa združujú aj sedesvakantistický katolíci, ktorých by sme na Slovensku počítať do niekoľko sto.

---

Feminizmus, autorita a moderná doba.

Jules Borély

Žena ujarmená a zotročená prežitkami ...

Je dnes veľmi rozšírenou chybou, keď sa verí, že sociálne konflikty sa rodia výlučne z navzájom si odporujúcich chúťok a potrieb. Takým spôsobom by konflikty boli trvalé a svet by bol nimi ustavične revolucionizovaný. Avšak vieme, v protiklade k tomu, že v zdrojoch všetkých sociálnych konfliktov sú príčiny morálne. Hospodársky feminizmus, ktorého sa dovolávajú tí, čo si tak radi pletú účinky s príčinami, nebol v skutočnosti ničím iným, než hmotným korunovaním podstatne morálneho faktu: znížením hodnoty žien v modernej spoločnosti. Taktiež  pôvodné príčiny socializmu neboli rýdzo hospodárske. Ak zostúpime k prameňom socializmu a feminizmu, uvidíme, že sa preplietajú a že spoločným pôvodom tejto súbežnej vzbury robotníkov a žien je ochabnutosť autority, ktorá je vždy zhubnou slabosťou.

Nič nie je dnes tak málo pôvodné, ako znovu hovoriť pravdu už starú, že totiž svet zakusuje úpadok autority. Skutočne, vo všetkých oblastiach sme videli, že sa pripravila o dôveru: tí čo ju držia sú buď malomyseľní alebo intrigáni a prospechári. Poklesla bezpochyby preto, že už nemala prirodzenú oporu priamo vo vôli toho, čo je jej podriadený, v tom tajomnom súlade tkvejúcom medzi vôľou veliteľa a vôľou poslúchajúceho. V tajomstve tohto súladu je kľúč k mnohým súčasným problémom.

Pretože človek miluje autoritu. Je mu uložená tak príjemnou mocou, keď je slobodne prijímaná, že by musel byť stvorením priam perverzným, kto by vzdoroval tomu čaru (pôvabu) skoro božskému, ktoré z nej vyžaruje. Ale v ten deň, keď ju vidí  zostupovať z piedestálu, na ktorom vždy musí stáť, vtedy keď sa spustí do krútňavy nízkych záujmov a keď sa človeku jasne ukáže, že nie je medzi ním a tými, čo sú držiteľmi autority, konkrétny rozdiel, ktorý by mohol odhadovať podľa toho, čo má "na konte", stráca nad ním svoju moc. Závislosť, ktorá nie je podmienkou nejakej ochrany a priazne, je jarmom pokorujúcim a bez úžitku.

... a žena oslobodená, moderná, bez predsudkov.

Ak teda stratila autorita dnes svoju silu a svoju prestíž, tak iste je to preto, že moc, ktorá ju v tejto hodine vlastní, nemá všetky potrebné cnosti, aby si úctu vydobyla. Ako by si aj panujúca buržoázia, ktorá v krvi zobrala žezlo a bič, mohla zaslúžiť úctu a uznanlivosť, na ktorých by mohla zaistiť trvalým spôsobom svoju moc? Veď už to, že vôbec existuje socializmus a feminizmus, by mohlo byť dostatočnou odpoveďou.

Zatiaľ však peniaze dobíjali krok za krokom novej aristokracii istú povýšenosť, ktorá, ako sa zdalo, mohla byť schopnou, aby do istej miery nahradila jej nedostatky. Podľa vzoru americkej buržoázie kupovala si svoju moc štedro ju platiac, mohla by teda zakladať školy, nemocnice, univerzity a s nespornými príznakmi svojej družnosti mohla si získavať svoje šľachtické tituly. Ale ani štát, o ktorého priazeň sa uchádzala, ani kolektivita sa netešili z jej štedrosti. Neschopná vymaniť sa z tohto hlboko zažraného individualizmu, ktorý by mal človek s vyšším vzdelaním prekonať, i keď nemá vrodenú veľkosť duše, osvojila si hlavné vady srdca, z nedostatku vyšších vlastností, ktoré ospravedlňujú dôstojnosť vládcov.

Tí, čo vykonávajú moc, pre ktorú neboli zrodení, prinášajú obyčajne do nej prílišnú hrubosť a krutosť. Noví páni sú vždy neústupní. Dôkaz toho podali všetci revolucionárski vodcovia. Nemajúc takú autoritu, ktorá by vládla svojou dobrotou, nemohli vládnuť inak ako tyraniou. Naopak, v starom Francúzsku, kde hierarchia bola v takej úcte, donucovanie bolo veľmi ľahké. Neodvážili by sme sa tvrdiť, že privilegované vrstvy mali skromnosť, ale mali istú rozšafnosť, prezieravosť, takt, istú miernosť vo vykonávaní autority, ktorá bola vlastná len im. Nakoniec, k hrdosti rodovej a stavovskej pristupovalo v najväčšej miere vedomie morálnych hodnôt, ktoré sú ich najistejším údelom. ... Noblesse oblige! Krásna a silná tradícia cti miernila výstrelky pudov. Výborná prostota mravov nechávala citom ich roztomilú detinskosť. Naprieč celou spoločnosťou vládlo ovzdušie ľudskej úctivosti tisíckrát rytierskejšej než dnešné toporné kamarátstvo našej buržoáznej spoločnosti, také plodné na konflikty všetkých druhov.

Avšak musíme sa vystríhať, aby sme si neplietli buržoáziu a buržoázneho ducha. Buržoázia je zaiste nevyhnutným stavom moderného národa. Ale nebezpečenstvom demokracie je to, že v nej nie je buržoázia už len jedným stavom, ale všetkými stavmi a samotnou demokraciou vôbec. Takže nemajúc prirodzenú protiváhu v aristokracii, ani v národe (totiž v skutočnom ľude), ktorý je dnes len akýmsi postulátom buržoázie, totiž akousi buržoáziou in potentia (v možnosti), buržoázny duch sa rozvaľuje urážlivo od hora nadol, panuje nad mravmi, politikou, udáva tón krajine a utláča tak prirodzeného ducha (génia) národa.

Slovo "buržoázny", v zlom zmysle, sa nedatuje odo dneška. V dobách, keď ešte nepoznali zápas tried, ale len hádky tried, toto slovo slúžilo k označeniu nízkeho a sprostého stavu ducha. La Fontaine a Madame de Sévigné hovorili "buržoázny" podobne ako hovorili "nemecký" a ako Gréci hovorili "beotský". Je známe ako sa romantici snažili prekonať tento výraz, vychádzajúc z pozorovania dnes tak častého typu. Šplhavec, povýšenec, parvenue, to sú mená, označujúce ľudí so zvyčajnými intelektuálnymi vadami  a s ich materializmom, ktorým sa vo všetkých dobách poctiví ľudia vysmievali. Karikovali ich črtami človeka sebeckého, prozaického, bez dôvernosti, od prírody málo otvoreného umeniu a poézii, nepriateľského k ušľachtilému dychteniu a vyšším hľadiskám ducha. Buržoa je človek, ktorý si nepripúšťa na myseľ zložitosť ženského srdca; je v láske realistom, skrátka je rád mizogýnom.  Nemajúc žiaden idealizmus, čím sa podstatne líši od človeka skorších čias, nie je schopný pristúpiť k filozofickému a estetickému ponímaniu ženskosti - ktoré sa predsa aj tomu najnevzdelanejšiemu zjavuje aspoň raz za život - a tak vidí skutočne len nízkosť ženského pohlavia, vidí len možnosť vykoristiť túto slabosť, ale nikdy sa nedostane k ušľachtilým výšinám krásy a poézie. Je zároveň autokratom a stúpencom rovnosti, utláča ženu a zároveň s ňou nakladá ako so seberovnou, aby sa vymanil z úctivosti, ktorou je voči nej povinný.

Už v stredoveku sa práve opovrhovaním ženy vyznačuje príchod literatúry, nazývanej "buržoázna". Tá, z ktorej dvorskí básnici učinili božstvo a ktorá nepoznala iné než prejavy holdu, oddanosti a vďaky, stáva sa odrazu predmetom zlých a oplzlých satír, v ktorých buržoázny duch popúšťa uzdu a nadobúda bujný vzlet posmievačného rázu. A predsa, vďaka tradícii aristokratického cítenia, tento stredoveký mizogynizmus nenašiel odozvu, až v našej dobe, keď záhrada Francúzska stala sa záhradou pánov Jourdaina a Prudhomma. Stačí zrovnať súhrn literárnej produkcie dnešnej doby s produkciou renesančnou alebo XVII. storočia, aby ste sa o tom presvedčili. Ešte uprostred minulého storočia žena si zachovávala niečo z tohto privilegovaného postavenia, za ktoré mala čo ďakovať najvyšším hľadiskám ducha. Bolo treba, aby buržoa udal tón za tretej republiky, aby krásne pohlavie, kedysi toľko uctievané, bolo znížené na úroveň vládnuceho ducha. V deň, keď muž odvážil sa k žene hovoriť panovačne, znížil jej morálne postavenie a vyvolal naraz feminizmus a to práve vo chvíli keď zároveň vzbúril všetky možne socializmy.

Zvrhnuté z trónu občanom, novým kráľom, odo dneška bez úveru, bez divadla, ženy odrazu sa videli ako otrokyne, ujarmené strohosťou materializmu, ktorý je nevyhnutne utláčateľom slabých. Práve preto sa spojila ich vec s vecou proletariátu, aby sa presadili požiadavky toho, čo by bolo možné nazvať "ženským socializmom." V dobe, keď peniaze vykonávajú absolútnu moc, len syndikalizmus mohol dať robotníckej triede ochranu, ktorú jej kedysi zaisťovali cechy a uchrániť ich od nového otroctva. Spojenie žien proti plutokracii, ktorá nebola ani k nim milostivejšia, je vysvetliteľná slabosťou ich pohlavia a spoločenskou závislosťou, do ktorej ich táto slabosť stavia. Sama prirodzenosť ich nabáda k poslušnosti, sú hneď slúžkami, hneď autokratickými panovníčkami, prechádzajú na otočku od vlády k služobnosti, bez toho aby ich vôľa mohla veliť ich osudu. Podivuhodná nemohúcnosť, s ktorou sa inde nestretnete, bezmocnosť vyhľadávaná v normálnej spoločnosti, kde muž na seba berie povinnosti v plnej miere a vidí v žene, u ktorej telo a duch sú tesnejšie zjednotené ako u muža, predovšetkým predmet svojej žiadosti, svojej nehy, svojho majetníctva, pretože cit majetníctva, ktorý pochádza z pudu, je napriek tomu zdrojom najčistejšej šľachetnosti k nej.

Ale táto bezmocnosť sa naopak stáva nebezpečnou v spoločnosti, v ktorej potlačením patriarchálneho práva a práva mužskej vlády, pomocou rovnosti v dedičstve - neblahej to vymoženosti, ktorou sa chvastá feminizmus - žena vydobyla si onú kupeckú hodnotu, kvôli ktorej stráca deväťdesiat deväť percent dobrodenia svojej pohlavnej hodnoty. Od tej chvíle, keď manželstvo poskytuje sebectvu a žiadostivosti mužovej len materiálne výhody, nie je možné ponúknuť väčšine žien dostatočnú ochranu. Prísne, ale múdre zákonodarstvo - mienim totiž naše staré zákony o dedičstve - neboli tak strohé ako sa zdá našej rozmaznanosti, pretože jeho výsledkom bolo posilnenie prirodzeného ženského živlu tým, že ho činilo nezávislým od náhodného rozmaru šťasteny. Fyzické pôvaby a mravná hodnota ženy takto v manželstve dosadli na váhu a našli svoju rovnocennosť v pozitívnych výhodách mužskej ochrany. Feministky počas Francúzskej revolúcie neukázali sa byť až také smiešne, keď vyzývali Ústavodarný zbor, aby zaviazal mužov k braniu si žien bez vena. Neboli príliš vzdialené od myšlienky Augusta Comta, ktorý chcel ušetriť ich pohlavie, vzdaním sa vien a dedičstva, ponižujúcich starostí o peniaze, zdôrazňujúc tak túto čistú myšlienku mužského majetníctva, ktorú imbecilný puritanizmus nedokázal potupiť inak, len znížením ženy.

Dedičstvom bola zvýhodňovaná menšina žien, pre väčšinu to bola krivda.Veno prekážalo slobodnej voľbe, pri ktorej pud sa ukazuje tak rozumným; pretože finančný záujem býva osudný ako rodu tak i jednotlivcovi. Ničil manželstvo, pôsobil roztržky, jalovosť, celibát bez zásluhy, takže ženy, aby sa vyhli prílišnému ponižovaniu, ktoré nasledovalo v zápätí po roztržke, utiekali sa k zárobkovej činnosti, k ekonomickej nezávislosti. Aby unikli tak vysušujúcemu osamoteniu, aby poznali mužov, zároveň aby si zaistili živobytie, vyšli zo svojich útulkov, vstupujúc do zápasu s bohatými ženami, v ktorom však nemohli dobyť výhody, iba ak ústupkami čo najviac ponižujúcimi.

V spoločnosti pošpinenej takou ideológiou, oslabenej takým materializmom, nevyhnutne musel vymiznúť všetok altruizmus. A tu slabosť uvedomuje si sama seba a žiada odvetu. Odvetu zaiste správnu, ale akú žalostnú, akú biednu, pretože tyrania slabosti nie je menej utláčajúca. Ale ženy, nepoznajúc pravú príčinu svojich trampôt, zvaľujúc ju jedine na sebeckosť mužov, uverili, že keď sa mu urobia rovným, budú sa môcť ľahšie brániť. Spájajúc sa, ako to robia slabí, aby unikli tyranii, ktorej pôvod samé nepoznali, odhodlávajú sa k boju, v ktorom slabosť býva dopredu porazená, pretože hmotné zbrane v rukách žien nie sú zbraňami, ktoré bohovia ukuli pre ich slabé ruky.

Taká bola moc peňazí v našej dobe, v spoločnosti, ktorú sme sa pokúsili charakterizovať. Ale monarchia zlata, ako býva nazývaná táto anonymná vláda - ktorá narobila žien-robotníčok, ktoré sa dosť podobajú otrokyniam, nedala im pocítiť svoju päsť len na poli ekonomickom. Opanovala i mravy, bola naklonená tej zvláštnej forme sociálneho egoizmu, ktorý, podobne ako feminizmus, sme povinní nazvať hedonizmom. Odo dňa, keď muž prestal byť prirodzeným ochrancom ženy, stal sa jej škodlivým, pretože ich záujmy neboli odo dneška jednomyseľné. Veď láska, ktorá mu neprinášala so sebou zodpovednosť, neviazal ho už v jeho citoch a jeho slobode. Nezaväzovala ho už ani k úcte, ani k vďačnosti. A tak ženy, ó beda, dobyli si skutočne bolestnú slávu, že s nimi muž nakladá ako so sebe rovnými.

Predsa však tento ideologický triumf, ktorý posväcuje tak bolestne úspech feministických náuk, nezdá sa, že by ich nadobro oslepil. Toľko aspoň vidia, že ich nijako neodškodnil za vec najdrahšiu a najpotrebnejšiu pre ich srdcia: vidia jasne, že stratili prirodzeného priateľa, ktorý jedine môže im učiniť život na tejto zemi príjemnejším a ľahším, pokiaľ nemajú vyšší zmysel, aby hľadali tohto priateľa v živote nadprirodzenom.

Prevzaté zo zborníku Archy 4/1946.
Preklad do češtiny - J.F.