Dejiny súčasnej krízy v Cirkvi (10.)
Juraj Sirotný
Tradicionalistické hnutia v Cirkvi
Zmeny, ktoré sa
udiali na II. vatikánskom koncile nepriniesli len pozitívnu odozvu, ako to
zaznieva z oficiálnych cirkevných kruhov. Mnohí veriaci, ale najmä mnohí
kňazi ostali po koncile dezorientovaní. Cítili, že zmeny, ktoré nastali,
nekorešpondujú s vierou, ktorú dostali od svojich otcov, ktorú sa učili
v škole na hodinách náboženstva a tiež zistili, že nová omša a nová
forma sviatostí majú odlišnú povahu, akú mali do koncilu. Časť katolíkov
sa preto v západnej Európe a na americkom kontinente začala brániť.
Začali vznikať spoločnosti, ktoré sa snažili uchovať katolícke náboženstvo
v rýdzej, nezriedenej podobe. Preto uvádzam najpočetnejšie tradicionalistické
komunity, ktoré výrazne ovplyvňujú život Cirkvi.
8.1 Kňažské bratstvo svätého Pia X. - FSSPX
Nato aby sme
pochopili, prečo vznikla táto tradicionalistická komunita, ktorá má zo všetkých
tradičných katolíkov najviac stúpencov, musíme pochopiť celý život a dielo
jeho zakladateľa francúzskeho
arcibiskupa Marcela Lefebvra. On prvý
výraznejšie poukázal na novú situáciu v Cirkvi, ktorú legitimizovali závery II.
vatikánskeho koncilu a následný praktický život. Podľa môjho názoru to bol
človek, ktorý vytvoril pojem tradičný katolík a svojím pôsobením
odštartoval vznik aj iných tradičných komunít.
8.1.1 Lefebvrov život a dielo
.png)
Už v útlej
mladosti dostal veľmi silnú katolícku výchovu. Jeho matka
Gabrielle pochádzala z mnohodetnej rodiny a bola členkou
tretieho rádu svätého Františka z Assisi, v ktorom veľmi aktívne
pôsobila.
Jeho otec
René, viedol tiež príkladný kresťanský život. Pracoval ako agent vo
francúzskej tajnej službe. Skrz túto funkciu sa mu podarilo zachrániť veľké
množstvo zajatcov z nacistického Nemecka. V roku 1941 bol však
zatknutý a po trojročnom pobyte v koncentračnom tábore
v Sonnenbergu zahynul. Lefebvre sa narodil tretí v poradí z ôsmich
súrodencov, z ktorých päť vstúpilo do duchovného stavu. Po absolvovaní
základnej školy a gymnázia mal úmysel vstúpiť do reholy ku
kontemplatívnym
trapistom. Sám
o tom vypovedá:
„Títo bratia sa mi zdajú úžasní, majú tak blízko k
Bohu. Vo svojej jednoduchosti a čistote odrážali odlesk nebeskej blaženosti. Prozreteľnosť však
určila inak.“ Jeho prastrýko,
trapista,
ho podporil, aby sa stal
kňazom. A tak po benediktínskych duchovných cvičeniach vo
Wisques vstupuje mladý Marcel
v roku 1923 do francúzskeho seminára
svätej Kláry v Ríme. Po ukončení štúdia na
Gregoriánskej univerzite v Ríme, ako doktor teológie bol
v Lille kardinálom Liénartom vysvätený za kňaza. Najprv bol menovaný ako
vikár v
Marais de Lomme, ale pod
vplyvom svojho brata sa rozhodol vstúpiť do noviciátu kongregácie
Otcov Ducha svätého. Biskup
Tardy si ho vyžiadal k sebe do
Gabunu, kde odchádza ako misionár aj so svojím bratom Reném. Stáva sa
v seminári profesorom pre oblasť dogmatiky a exegézy. Sám spomína, že
nikdy nechcel byť profesorom, radšej sa chcel stať praktickým farským kňazom.
Od roku 1934 bol menovaný rektorom seminára a po dvoch rokoch odchádza na
misie k africkým stepným domorodcom. V Senegale, prevažne moslimskej
zemi, počas jeho pôsobenia sa mu podarilo povzniesť vieru; zdvojnásobil počet
katolíkov a v hlavnom meste Dakare nechal postaviť 10 nových
kostolov, založil mnoho škôl všetkých stupňov a snažil sa povzniesť celú
krajinu v duchu hesla svätého Pia X
.
„omnia instaurare in Christo – všetko obnoviť v Kristovi“.
Po krátkom pôsobení
v seminári vo Francúzsku na konci Druhej svetovej vojny, sa vracia späť do
Afriky, ale už ako biskup v Dakare.
Potom sa stáva apoštolským delegátom a v roku 1955 ho pápež Pius XII.
menuje arcibiskupom pre celú francúzsku západnú Afriku. Neskôr ho Ján XXIII. na
nátlak francúzskych biskupov odvolal do Ríma. V roku 1962 sa stáva
titulárnym arcibiskupom a biskupom v Tulle
. Tu ostal iba niečo cez pol roka, nakoľko bol zvolený generálnym
predstaviteľom reholy Otcov Ducha svätého.
8.1.2 II. vatikánsky koncil – Lefebvrovo prebudenie
Po koncile nabrali udalosti
rýchly spád. Konzervatívni kardináli boli postupne vytlačení z úradov
a z rímskej kúrie a právomoci jednotlivých biskupov začali
byť obmedzované biskupskými konferenciami. V reholách nastala anarchia.
Predstavených, ak boli konzervatívni, nikto nepočúval. Pod spádom týchto
udalostí sa arcibiskup Lefebvre
v roku 1968 vzdáva funkcie generálneho predstaveného. Prenajal si
byt v kláštore litovských sestier a ostal v Ríme, kde bol
konzultantom
Propaganda fidei a predsedom
komisie pre africké katechizmy.
8.1.3 Založenie Bratstva – stav núdze
Lefebvre bol ešte v tomto období
v kontakte s dvadsiatimi francúzskymi bohoslovcami. Tí ho žiadali,
aby pre nich niečo urobil, pretože sa báli, že im nebude umožnené doštudovať
v tradičnom duchu, pretože aj v ich seminári prišlo k radikálnemu
zavádzaniu novôt, ktoré vzišli z koncilu.
V tom čase mal Lefebvre už 65 rokov a nemal odvahu začínať nejaké
veľké dielo pre pokročilý penzijný vek. Preto poslal
časť týchto bohoslovcov na univerzitu do
švajčiarskeho Fribourgu, kde dominikáni prednášali ešte pomerne v tradičnom
duchu. Po čase aj táto univerzita podľahla modernistickému tlaku. Profesor
Charrier, jeho osobný priateľ, požiadal
Lefebvra, aby niečo urobil pre mladých klerikov, ktorí si žiadajú byť
pripravovaní na kňazstvo v tradičnom duchu. Ako Lefebvre sám spomína,
najmä tento jeho osobný priateľ, ktorý mal rozhodný podiel na odhodlaní založiť
autonómne bratstvo. Lefebvre sa pustil do práce, vypracoval stanovy
a charakter organizácie. Vzniklo
Kňazské
bratstvo svätého Pia X.
Prvé sídlo bratstva bol švajčiarsky
Fribourg a Lefebvre nepočítal, že by sa na tom malo niečo meniť. Avšak
v roku 1969 niekoľko švajčiarskych podnikateľov odkúpilo kláštor –
prepoštstvo svätého Bernarda v
Ecône,
tiež vo Švajčiarsku, aby ho zachránili pred profanáciou.
Tento dom potom ponúkli Lefebvrovi a ten
o rok nato zakladá seminár s povolením miestneho biskupa
Adama. Krátko nato prišli však tlaky
modernistického, najmä francúzskeho episkopátu, aby bolo bratstvo zrušené.
Podporoval ich aj vtedy v rímskej kúrii vysoko postavený kardinál
Villot. Biskupi sa báli toho, že noví
kňazi z bratstva by boli vypustení do diecéz, kde by navodili opozičnú
klímu.
Toto
však Lefebvre nikdy nemal v úmysle. Ak by sa to tak realizovalo, prácne
vychovaní kňazi by sa v sekulárnom
prostredí duchovne a morálne „rozpustili“. Kardinál Villot započal
u pápeža Pavla VI. ohováračskú kampaň, že bohoslovci v seminári
podpisujú rôzne prehlásenia a skladajú „akúsi prísahu“ proti pápežovi.
V seminári prebehli vizity, ale všetko bolo v poriadku
a protivníci seminára nemali nič na čom by mohli stavať. V roku 1974
bol Lefebvre na audiencii u pápeža, kde sa najväčšie nezhody urovnali.
Medzi Rímom a Ecônom však panovali chladné vzťahy, ale len ťažko mohlo
dôjsť k zrušeniu. Podľa platného kanonického práva nebol k tomu ani
najmenší dôvod. Od roku 1979 sa toto dielo rozširuje do krajín všetkých
svetadielov. Zakladajú sa semináre a kňazské domy. V roku 1983 pri
vysviacke Lefebvre odovzdáva funkciu generálneho predstaveného svojím
spolupracovníkom. Nešlo mu o funkciu, snažil sa pripraviť iba živnú pôdu,
aby toto dielo mohlo fungovať. Bratstvo okrem vlastného žitia začalo
spolupracovať aj z rôznymi spriatelenými rádmi a reholami. Jeho kňazi
netvoria paralelnú cirkev, preto nemôžu byť všade. Plnia iba funkciu
núdzového stavu, a preto
hojne spolupracujú s rehoľnými spoločenstvami, v ktorých ešte ostal
duch Tradície. Preto najmä v západnej Európe nájdeme niektoré kláštory,
kde je slúžená svätá omša podľa tradičného rítu. Pre kňazský život bola vždy
potrebná modlitba, ktorá bola realizovaná v kláštoroch. Na toto myslel aj
Lefebvre, keď oslovil
Mariu Christinu,
svoju sestru, ktorá bola karmelitánskou mníškou. Tá mu pomohla so založením
sestier Bratstva Pia X. Založila aj prvý
karmel na francúzsko-belgickej hranici v meste
Quiévrain.
8.1.4
Konsekrácie štyroch biskupov bratstva – kameň úrazu
Lefebvrovi však robila
starosť jeho budúcnosť. Bol už vo veľmi pokročilom veku a kládol si otázky
ako: „Kto bude svätiť kňazov, birmovať,
posviacať zvony a konsekrovať kostoly keď umriem?“ Preto sa obrátil na
pápeža Jána Pavla II., aby mohol pre dielo katolíckej Tradície vysvätiť
nasledovníkov. Jednaniami bol poverený kardinál Ratzinger a tieto sa
nakoniec aj uskutočnili. V roku 1988 bola ustanovená cirkevná komisia Ecclesia Dei, ktorá mala mať na starosť
tradičné komunity a viesť s nimi dialóg.
Mal sa vysvätiť jeden biskup, ale Lefebvre
žiadal troch, nakoľko bratstvo vtedy pôsobilo už po všetkých kontinentoch
sveta. Toto však neprešlo a komisia ponúkla kandidáta na
svätenie, ktorý bol iný, ako navrhoval Lefebvre. Nakoniec sa Lefebvre podriadil
aj tomu, ale keď sa pýtal na termín vysviacok, tak sa stále odkladal na
neurčito. Všetko bolo jasné. Čakalo sa na Lefebvrovu smrť. Lefebvre si nemohol
dovoliť čakať. Spolu s brazílskym biskupom de Castro-Mayerom vysvätil 30. júna v roku 1988 štyroch
biskupov. Títo boli poverení iba udeľovaním sviatostí. Jurisdikciu im odovzdať
nemohol, to môže jedine pápež. Z pohľadu kanonického práva je i táto
vysviacka legálna, ak sa teda berie do úvahy stav núdze.
8.1.5 Je v Cirkvi stav núdze?
Či v skutočnosti je
stav núdze je problematické. Domnievam sa, že áno a vo svojich vyhláseniach to
pripúšťa aj terajší pápež Benedikt XVI., ale drvivá väčšina katolíkov je
stále presvedčená o „sviežej jari“, ktorá prišla s II. vatikánskym
koncilom. Lefebvra niektorí predstavitelia kúrie, krátko po vysviacke obvinili
zo schizmy. Lefebvre však svojim skutkom síce bol voči Rímu neposlušný, ale žiadnu novú schizmu
nevytvoril, nakoľko nebola preukázaná intencia odtrhnúť sa od jednoty
s pápežom v dogmách a v celom morálnom učení Cirkvi, a ani
nevznikla paralelná cirkevná hierarchia. Napriek tomu prevažná väčšina kňazov,
ale aj laikov si myslí, že Bratstvo je v schizme a stojí mimo Cirkev.
Avšak kardinál
Castrilon Hoyos,
ktorý bol v rámci komisie
Ecclesia
Dei sprostredkovateľom medzi Svätým
stolcom a FSSPX sa 1. decembra 2003 novinárom agentúry APA vyjadril
na otázku, či je Lefebvrove bratstvo v schizme. Hoyos im odpovedal,
že nasledovníci Lefebvra nie sú sektári a schizmatici, ani heretici
a nestoja mimo Cirkev. Na margo liturgickej otázky takisto poznamenal, že
tradičný rítus má v cirkvi také isté postavenie ako Novus Ordo
a východná liturgia. Kardinál Edward Cassidy, predseda rady pre jednotu
kresťanov v máji 1994 tiež prehlásil:
„Bratstvo
nie je iná cirkev, alebo komunita, ktorá by spadala pod právomoc našej rady.“
Po týchto sväteniach sa Lefebvre odobral do ústrania.
Zaoberal sa spracovávaním teologických textov pre svojich bohoslovcov. Krátko
na to zomrel 25. marca 1991. Jeho život
a prácu výstižne charakterizuje epitaf na náhrobnom kameni. Je to citát
apoštola Pavla :„Tradidi quod et accepi“
– Odovzdal som, čo som prijal.
8.2.Bratstvo svätého Petra
Bratstvo svätého Petra je tradičnou
komunitou, ktorá má azda najbezproblematickejší vzťah s pokoncilovou
rímskou kúriou. Toto bratstvo vzniklo na popud vtedajšieho kardinála Ratzingera, ako „vzdor bratstvo“ voči
Bratstvu svätého Pia X. po sporných Lefebvrových vysviackach štyroch jeho
kňazov na biskupov. Sám Ratzinger a komisia Ecclesia Dei pre tradičné komunity vzala patronát nad týmto
bratstvom.
Bratstvo bolo
založené 18. augusta 1988 a jeho hlavné sídlo (priorát) sa nachádza v
bývalom cisterciánskom opátstve vo švajčiarskom
Hauterive. Ratzinger vymohol od nemeckého biskupa
Stimpfla aj prvý dom bratstva v
bavorskom
Witzbade. Bol tu zriadený
seminár, kde prišlo niekoľko desiatok kňazov a seminaristov
z Bratstva svätého Pia X., ktorí nesúhlasili s nepovolenými
vysviackami. Spolu s novými asi tridsiatimi klerikmi vznikol 2. augusta
1988 seminár na prípravu kňazov. Bratstvo svätého Petra, podobne ako všetky
tradičné komunity vysluhujú omšu a sviatosti v tradičných
nereformovaných rítoch a svojich seminaristov pripravujú v scholastickom
duchu. Dnes má bratstvo zhruba 130 kňazov a rovnaký počet seminaristov po
celom svete.
Od bratstva svätého Pia
X. sa líšia tým, že bez výhrad prijali celé učenie a závery II.
vatikánskeho koncilu a diplomaticky nenapádajú jednotlivé články jeho
dokumentov a pokoncilovú prax, ak je v rozpore s Tradíciou,
alebo s učením Katolíckej cirkvi. Rímska kúria im za túto lojalitu štedro
udeľuje indulty potrebné k slúženiu tradičnej svätej omše.
8.2.1 Ratzingerova politika
Vznik tohto
bratstva je výsledok veľmi úspešnej a efektívnej politiky
a diplomacie kardinála Ratzingera. Tento Rahnerov žiak a mladý
progresívny koncilový peritus
a
teológ po tom, ako videl dôsledky koncilového nasmerovania, ako jeden
z mála zabrzdil svoje progresivistické smerovanie a postupom času už
ako prefekt Kongregácie pre vieru začal priznávať, že Cirkev sa zmenami a
nesprávnym začali interpretovaním koncilu, nachádza
vo veľmi kritickej situácii. V jeho dielach najmä z osemdesiatych
rokov možno vytušiť obrat v jeho názoroch a spolu
s tradicionalistami má obavu o stav Cirkvi, nakoľko sme svedkami
všeobecného odpadu katolíkov od svojej viery.
Ako prefekt
uplatnil svoj vplyv a bola to jeho zásluha, že u pápeža Jána Pavla
II. vymohol v
motu proprio vznik
komisie
Ecclesia Dei adflicta a následne
vznik Bratstva svätého Petra. Tento jeho krok bol však asi najviac, čo mohol
dosiahnuť v rímskej kúrii, kde mala jasnú prevahu liberálna kardinálska
väčšina. Ratzinger však z môjho pohľadu realizoval iba kozmetické úpravy.
„Zabalzamoval“ tridentskú omšu, aby si budúce generácie katolíkov mohli pripomínať,
že aj toto kedysi v Katolíckej cirkvi existovalo. Nespravil však nič proti
nastúpenému pokoncilovému trendu, ktorý vo svojich posledných dielach hodnotí
ako nie príliš zdravý. Treba však dodať, že reálne zo svojho postu nič viac, až
na inicovanie deklarácie
Dominus Iesus, nemohol urobiť.
Otázniky však vyvoláva jeho doterajšie pôsobenie na Petrovom stolci, už ako
pápež Benedikt XVI., keď jeho pontifikát budí dojem, ako keby hral na dve strany. Tradicionalistom pripravuje všeobecný
indult na slúženie tridentskej omše a liberálnym katolíkom vysiela jasné
signály, že je nutné pokračovať v stanovenom ekumenickom dialógu. Činy
terajšieho pápeža mi však v tejto práci ďalej neprináleží analyzovať
a posudzovať.
8.3 Kňazské bratstvo svätého Jozafáta – Svätá únia
Katolíci veria že Cirkev bola
založená samým Kristom, keď tento úrad predal apoštolovi Petrovi so slovami: „Peter, Ty si skala a na tejto skale
postavím svoju Cirkev a brány pekelné ju nepremôžu.“ Keď Cirkev
získala všeobecnú slobodu Milánskym ediktom z roku 313, bola už rozšírená
zásluhou apoštola Pavla po celej vtedajšej „civilizovanej“ Európe a prednom Východe. Cirkev sa od počiatku prejavovala svojou
univerzálnosťou a jednotou, ale aj rôznorodosťou jednotlivých
spoločenstiev, ktoré ju tvorili. Jej viditeľnou hlavou bol pápež, ale mala
niekoľko významných stredísk, kde sídlili patriarchovia.
V prvotných dobách vzniklo niekoľko patriarchátov; carihradský, antiochijský, alexandrijský a jeruzalemský.
Vznikali na východe, pretože tam bolo centrum vtedajšieho cirkevného života,
koncily, mníšstvo, centrá vzdelanosti a teológie. Podstatné bolo, že
východ vždy korigoval celý cirkevný život s Rímom, ako so svojou hlavou
a centrom celej Cirkvi.
Podľa Jirkovského samozrejme pod
vplyvom nezdravých ambícii vzniklo na Východe niekoľko schiziem. Nestorova a Áriova skončila teologickým debaklom, no v deviatom storočí sa
presadila Fótiova schizma. Bola skôr
politickým a mocenským ťahom proti Rímu, než aby išlo o herézu zo
strany patriarchu Fótia. K Carihradu sa pripojila aj Alexandria
a Antiochia a v roku 1054 dochádza k známej Veľkej schizme,
kedy sa od Ríma odtrhli východné cirkvi. Táto udalosť mala už ale jasný
separatistický a doktrinálny podtext. Vznikom ortodoxných cirkví došlo k schizme a doktrinálnemu
chaosu. Najviac sa prejavil spore o Filioque,
to znamená, že ortodoxní neuznávajú pôvod Ducha svätého aj zo Syna.
8.3.1
Vznik Grécko-katolíckej cirkvi
Po neúspešných pokusoch spojiť
východné cirkvi s Rímom po koncile v Lyone z 13. storočia
a Florentskom koncile z 15. storočia. sa situácia zmenila až v roku
1596, kedy bola podpísaná Bresť-Litevská únia. Ortodoxné diecézy z oblasti
dnešnej Ukrajiny, Bieloruska, Haliča, východného Slovenska a Podkarpatskej
Rusi sa pripojili k Rímu. Po tomto akte Svätá stolica venoval veľkú
starostlivosť, aby nedochádzalo k silnej latinizácii východného obradu
a aby boli zachované všetky východné zvyklosti počínajúc cirkevným
kalendárom so všetkými sviatkami východných svätcov, liturgie, až
po disciplinárne tradície Východu. Toto zjednotenie však nebolo podopreté
žiadnymi ekumenickými kompromismi a všetci „unionisti“ mali povinnosť
doktrinálne sa zjednotiť s Rímom.
Týmto aktom vznikla Grécko – katolícka cirkev.
8.3.2.
Prienik modernizmu na východ
Táto cirkev je plne zjednotená s pápežom
a chráni všetky posvätné tradície Cirkvi. Jej predstavení, exarchovia, sa zúčastňujú celého
cirkevného života západnej Cirkvi. Svätá únia je vybudovaná tak, aby spĺňala
základné požiadavky spojenia s Rímom. Jednota sa odohráva na troch
úrovniach: jednota v správe, náuke
a vo sviatostiach.
Súčasná cirkevná kríza, ktorá rozdelila vo
svojom vnútri západnú Cirkev na dva tábory, tradicionalistický
a progresivistický sa práve v tomto desaťročí presúva aj do
východných zjednotených cirkví. Na II. vatikánskom koncile zohral významnú
úlohu zjednotená Melchitská cirkev,
Táto cirkev je vlastne Antiochijský
patriarchát, ktorý sa z Rímom zjednotil v roku 1864. Neskôr Lev
XIII. encyklikou Orientalis dignitas
potvrdil, že všetky východné obrady, očistené od pravoslávnych doplnkov sú
úctyhodné a nariadil úctu k právam patriarchov a východnej kanonickej disciplíne. Na
koncile však iniciatívou melchitského patriarchu Maximosa IV., chcela táto
východná cirkev naviazať na liturgické hnutie v západnej Cirkvi, ktoré si
razilo svoju cestu. Zmeny sa mali týkať božského kultu, bol propagátorom ľudového jazyka v liturgie
a snažil sa odstrániť posvätný jazyk z liturgie. Bol horlivým
zástancom medzináboženského dialógu medzi Katolíckou a nezjednotenými
východnými cirkvami. Dialóg sa mal však odohrávať známym spôsobom,
doktrinálnymi ústupkami zo strany Cirkvi. Ozýval sa názor, rehabilitujúci
pomery v prvotnej Cirkvi, ktoré podľa tradicionalistov smerovali
k pravoslávnemu omylu ohľadne chápania pápežského primátu, ako akejsi čestnej
funkcii v Cirkvi. Teológovia melchitskej cirkvi výrazne ovplyvnili dekréty
o ekumenizme Unitatis redintegratio
a o východných cirkvách Orientalum
ecclesiarum. Tradicionalisti varovali,
že týmito dokumentmi ožíva idea rovnosti
medzi Rímom a východnými patriarchátmi. Paradoxné bolo aj, že na koncile
teológovia východných cirkví presadzovali možnosť rozvodu manželstva.
Pravdepodobne boli ovplyvnení pravoslávnym chápaním manželstva, ktoré pripúšťa
rozvod za určitých podmienok.
8.3.3
Zmena kurzu: Od Únie k pravosláviu
Významným mužom, ktorý zveľaďoval
východnú cirkev v ukrajinskej a bieloruskej oblasti v prvej
polovici 20. storočia, bol kardinál Andrej
Šeptyckyj. Podarilo sa mu očistiť východný kult od pravoslávnych prvkov
a odstrániť mýtus, ktorému verili mnohí veriaci a dokonca aj kňazi
východného obradu, že východný rítus na to aby sa stal katolícky, sa musel
latinizovať. Grécko-katolícku cirkev sa podarilo konsolidovať a pribúdali
noví veriaci z radov pravoslávnych.
Kurz sa zmenil v dobe, keď
počas konania II. vatikánskeho koncilu na čele tejto cirkvi stál iný kardinál Josef Slipyj. Bol väznený
v sovietskych pracovných táboroch a na intervenciu Jána XXIII.
a prezidenta Kennedyho bol prepustený, aby sa mohol zúčastniť koncilu. Po
koncile sa vracia späť do vlasti a začína rozbiehať čulé ekumenické
aktivity najmä s pravoslávnou cirkvou, do ktorej sa komunistický režim
snažil Grécko-katolícku cirkev včleniť a
zlúčiť. Vo svojich pastierskych listoch píše, že v dogmatickej
oblasti nie je rozdiel medzi katolíkmi a pravoslávnymi. V duchu nového
„dialógu“ sa stavia proti Rímu a tvrdí, že východný rítus sa latinizoval.
Dôsledok bol taký, že v Grécko-katolíckej cirkvi sa vytvorilo nové
progresivistické hnutie, ktoré odmieta byť iba jedným z obradov
v rámci Katolíckej cirkvi, žiadajú väčšiu samostatnosť, rovnoprávnosť
a samozrejme to najdôležitejšie: majú snahu oživiť pravoslávnu teológiu,
ktorú sami stotožňujú s autentickou náukou východnej teológie.
Tento nový kurz vo východnej
cirkvi podporuje nástupca kardinála Slipyja, kardinál Lubomir Husar, ktorý bol
Slipým vysvätený bez súhlasu Ríma.
Výsledkom tohto jednania je, že väčšia časť východného kléru s podporou
kardinála Husara nekriticky prijíma „novoty“ zo západu, ktoré plynú z moderného Ríma; liberálne tendencie
a ekumenizmus s pravoslávnou cirkvou, to znamená prijímanie
spochybňujúcich učení vzťahujúcich sa k otázke primátu a neomylnosti
pápeža, v otázke Eucharistie a podstaty ďalších sviatostí. Pochybujú
o vychádzaní Ducha svätého i zo Syna, vypúšťajú katolícke pobožnosti:
adoráciu pred Najsvätejšou sviatosťou oltárnou a modlitbu ruženca. Kňazi
východného obradu, ktorí sa snažia byť verní Katolíckej cirkvi a Tradícii
sú Husarom a jeho administratívou perzekvovaní.
Grécko-katolícku
cirkev na Ukrajine násilím zlikvidoval Soviesky zväz. Kňazi, ktorí nepodpísali
prestup na pravoslávie, boli uväznení a poslaní na Sibír. Gréckokatolíkom
nebol povolený ani kult. Mnoho ľudí je ovplyvnených názormi spisovateľov
Kostylenka a
Halana, ktorí tvrdili, že Únia je mŕtva.
Druhým nebezpečenstvom podľa Kovpaka je
katolický
liberalizmus, ktorý prišiel spolu s kňazmi zo Západu.
Kovpak si myslí, že oslabili vo
veriacich ľuďoch silu k boju za plnú legalizáciu Grécko-katolíckej cirkvi,
za navrátenie majetku a budov. Takisto podnecovali ľudí k tomu, aby žili
v bratskej láske s inými konfesiami, že Boh je len jeden. To všetko
oslabovalo rezistenciu. V mestách a na dedinách sa začali sláviť
ekumenické bohoslužby s pravoslávnymi a protestantmi. V Gréckokatolíckej
cirkvi teda pod vplyvom modernistického kléru vzniká taká istá polarizácia ako
v západnej Cirkvi. I gréckokatolícky klérus sa dnes delí na
modernistov a tradicionalistov. V mnohých katolíckych periodikách sú
tradicionalisti vykresľovaní sektársky, ako starí a nevzdelaní ľudia.
Táto polarizácia
sa preniesla aj do východnej liturgie. Modernistický smer; prejavuje sa
napríklad skracovaním liturgie, alebo užívaním národného jazyka. Podľa Kovpaka
mnohí kňazi zanedbávajú prípravu na liturgiu, slúžia ju bez
Proskomidie,
to znamená vo východnej liturgii jej vlastná predsunutá časť, kedy sú
pripravované obetné dary (chlieb a víno) a v západnej liturgii
odpovedá offetóriu – obetovaniu darov. Kovpak ďalej pokračuje, že s tým sa
začínajú prejavovať známky desakralizácie. Miništranti sa dotýkajú kalicha
a diskosu
, zrušili sa niektoré
pôsty a kňazi neslúžia každodenne svätú liturgiu
.
Druhý smer je ritualistický, sú
to tzv. Obrjadovci. Naväzujú na ritualistické hnutie v 19.storočí. V
liturgii zachovávajú neskrátenú verzii, ale v tomto prípade ide príklon
k pravosláviu, nakoľko rubriky liturgie sú čisto pravoslávne. Títo kňazi
odmietajú katolícky kult eucharistie, Najsvätejšieho srdca Ježišovho, Krista
kráľa, Nepoškvrnené počatie Panny Márie. Proti týmto prúdom vystupuje tradicionalistický
prúd, vedení Vasilom Kovpakom, ktorí sa snaží zachovávať povahu Svätej únie
v nezmenenej podobe.
8.3.4
Bratstvo svätého Jozafáta
Niekoľko kňazov,
ktorí odmietajú ekumenický kurz a orientácie na pravoslávie, ktoré sú
nastavené kardinálom Husarom sa rozhodlo založiť bratstvo, ktoré formuje nových
kandidátov na kňazstvo v tradičnom katolíckom duchu. Jeho iniciátorom bol
kňaz
Vasil Kovpak a nazval ho
Bratstvo svätého Jozafáta Kunceviča.
V dobe kedy sa čoraz hlasnejšie ozývajú hlasy snažiace sa o partikularizáciu
východných cirkví, si Bratstvo vytýčilo základnú úlohu;
pokračovať v svätej Únii tak, ako to požaduje Katolícka Cirkev.
Kňazi bratstva uznávajú aj kardinála Husara, ktorý sa verejne snaží odtrhnúť od
Ríma a vytvoriť si vlastný
„Kyjevský
patriarchát“
Bratstvo bolo
založené v roku 2000, disponuje seminárom pre výchovu mladých kňazov
východného obradu, ktorý sa nachádza vo Ľvove.
S ním je spojená aj komunita rehoľných sestier svätého Bazila. Seminaristov je
sedemnásť a na ich formácii sa z časti podieľajú aj kňazi Bratstva
svätého Pia X.
8.4 Sedesvakantizmus
Sedeskvakantizmus
je pojem vznikajúci spojením latinských slov sedes, čo v latinčine znamená stolec a vacante znamenajúci prázdny. Sedesvakantisti sú skupinou tradičných
katolíkov, ktorá je zo všetkých tradičných komunít hádam najkontroverznejšia.
Sedesvakantizmus sa drží známej hypotézy, že od roku 1958 v Katolíckej
cirkvi nie je pápež a celá cirkevná hierarchia sa skladá z „heretických“
uzurpátorov, ktorí sa spreneverili svojím úradom a ich skutky
a konanie nasvedčuje, že konajú v zmysle zjavnej herézy.
Svoju filozofiu
stvrdzujú tým, že na otázku: Ako je možné, že pravá katolícka hierarchia sa
mohla dostať do dnešnej krízy a katastrofy? Sedesvakantisti jasne
odpovedajú: Mohla sa, pretože neboli pravými katolíkmi. Zapredali svoje úrady,
teda nepatria do pravej Kristovej cirkvi a môžeme ich bez obáv ignorovať.
To znamená, že sedesvakantisti hovoria o akejsi
autoexkomunikácii pokoncilových prelátov a pápeži prestali byť
pápeži, alebo nimi nikdy neboli.
Formulácie tejto koncepcie sú však do značnej miery problematické, nakoľko je
obtiažne takto posudzovať herézu. Podľa Ferraru faktom ostáva, že pápež, alebo
hierarchovia vyššieho, a aj nižšieho stupňa ľahkovážne a
nekriticky prijímali novinky, ktoré boli
zjavne nekatolícke. To však ale neznamená, žeby tieto osoby mali intenciu
úmyselného negovania katolíckych dogiem. Bez tohto úmyslu teda formálne nie je
možné stať sa heretikom. Základom herézy
nie je ani tak hlásanie teologických bludov, ale úmyselné negovanie
základných článkov katolíckej viery.
Sedesvakantisti
však hovoria, že medzi hlásaním heretických myšlienok a bytím heretikom vo
vlastnom zmysle slova vedie len veľmi tenká hranica a tým pádom títo ľudia
strácajú náležitosť nazývať sa katolíkmi a cítiť sa členmi Cirkvi. Tým, že
pápež a preláti podľa teórie sedesvakantizmu sú „v zjavnej heréze“ a
stráca zmysel ich poslúchať.
8.4.1 Kritika sedesvakantistickej teórie
Na tomto mieste
však nastupuje kritika sedesvakantizmu inými tradicionalistickými komunitami,
ktoré pokoncilových pápežov uznávajú, odvolávajúc sa na pápežskú bulu
Cum ex apostolatus officio Pia IV.,
ktorý potvrdil:
„Rímsky biskup, ktorý je
na zemi viditeľný predstaviteľ nášho Boha a Pána Ježiša Krista, ktorý
mocne kraľuje nad všetkými národmi a ktorý môže vládnuť všetkým
a jemu nemôže vládnuť nik iný na tomto svete; tak isto aj pápež, ktorý
zjavne zišiel z cesty viery ostáva vždy pápežom, aj keď privolá nepokoj
medzi vernými.“ Sedesvakantisti podľa
Mikolaja Grunera sa snažia vyriešiť krízu v Cirkvi cez „matematické
výpočty, kde do vzorcov si zadali vlastné kritéria pravosti veriaceho katolíka
a výlučne ich delia na tých falošných a pravých. Za pravých katolíkov
považujú iba tých, ktorí sa zúčastňujú iba tridentskej omše. Neuznávajú ani
tradičný misál Jána XXIII. z roku 1962 a prijímajú sviatosti iba
v starej forme. Za katolíckych kňazov považujú iba tých, ktorí boli
vysvätení v starom svätiacom ríte, ktorý platil do roku 1968. Niektoré
radikálne sedesvakantistické spoločenstvá neuznávajú ani kňazov iných
tradicionalistických komunít, ktorí uznávajú pápeža.
Sedesvakantisti
sa pozerajú na východisko z krízy Katolíckej cirkvi odlišne, ako ostatné
tradicionalistické komunity. Hovoria o tom, že všetci možní legitímni
volitelia nového potencionálneho „pravého“ pápeža vymreli, alebo v krátkej
dobe zomrú, teda reálne sa nový „pravý“ pápež nedá zvoliť. Sedesvakantisti
často publikujú, že noví pápeži môžu byť zvolení iba skrz zázrak; len zjavenie
z neba môže raz vrátiť pravého nástupcu sv. Petra na trón.
Najväčší problém
sedesvakantistov je teda vzťah k Svätej stolici. Grea tvrdí:
„Úrad svätého Petra je taký, že len skrze
neho Ježiš Kristus, pán Cirkvi je všeobecne viditeľný. Tento úrad teda musí
trvať tak dlho, ako aj trvanie Cirkvi. Stav vacante v Cirkvi nastáva iba
v interregne, teda od smrti jedného pápeža až po voľbu druhého.“
Niektorí
sedesvakantisti tvrdia, že konkláve, ktoré zvolilo Jána XXIII. bolo zaťažené
vážnymi nedostatkami. Po smrti Pia XII. bol v roku 1958 v konkláve
zvolení janovský kardinál
Giussepe Siri,
ktorý ihneď po voľbe prial meno
Gregor
XVII.. Krátko pred ohlásením verejnosti sa údajne skupina kardinálov
vzbúrila a prinútila Siriho rezignovať. Na to bol zvolený benátsky
kardinál
Angelo Roncalli ako
Ján XXIII. Tieto udalosti údajne obhajujú, na
základe novoobjavených správ FBI. Boulet tento príbeh
však odmieta s odôvodnením, že Siri
zložil
Homagium (vernosť) Jánovi
XXIII a aj Pavlovi VI., vrátil sa do svojej diecézy
a s výhradami prijal a slúžieval Novus Ordo.
8.4.2 Línia arcibiskupa Thuca
Sedesvakantiskické
hnutie sa rozšírilo vďaka nenápadnému arcibiskupovi
Petrovi Martinovi Ngo-Denh-Thuc, ktorý utiekol v roku 1975
pred komunistickým režimom do Európy. Proti vôli Ríma začal svätiť biskupov vo
svojom bydlisku vo francúzskom
Toulone.
Sám sa stal de facto sedesvakantistom, pretože vyhlasoval, že pápež Ján Pavol
II. je falošný pápež. Založil aj sedesvakantistické inštitúcie:
Latinská toulonská cirkev a
Monachijská deklarácia.
Balansoval na hrane schizmy
a poslušnosti. Bol niekoľkokrát exkomunikovaný a zmierený
s Jánom Pavlom II. Noví, Thucom vysvätení biskupi, svätili ďalej kňazov
v tradičnom ríte a prekvapujúco sa táto komunita rozšírila po celom
svete. Všetci títo sedesvacantistický biskupi sú zo svätiacej línie arcibiskupa
Thuca.
8.4.3 Sedesvakantistický svetonázor
Boulet vyslovil
zaujímavú myšlienku, a to že sedesvakantista sa stal sám sebe pápežom. Pri
svätej omši kňazi vynechávajú rubriku
Te
igitur, modlitbu za pápeža a nahradzujú ju slovami
Una cum, to znamená, namiesto pápeža
spomínajú samého seba (slúžiaceho kňaza). Legitimitu Novus Ordo neuznávajú
vôbec a vyjadrujú sa o nej, že pre katolíka je to ťažký hriech, ak sa
na nej zúčastní.
Týmto radikálnym postojom
k Novus Ordo sa tiež výrazne odlišujú od iných tradičných komunít.
Podľa Bouleta
musia byť katolíci pripravení, že pápež môže zísť s pravej cesty, tak ako
svätý Peter zradil svojho Majstra. Podľa neho sedesvakantisti oživujú staré
bludy Jána Husa a Johna Wyclefa o tom, že hriešnici už nepatria do
Cirkvi. Toto sedesvakantistické stanovisko je podľa Bouleta subjektivistické.
V katolíckej teológii kritérium pravosti pápeža je stanovené cez konkláve
a biskupov a v sedesvakantistickej intencii nie je toto
kritérium pre hore uvedené zmeny už objektívne možné. Katolicizmus je však
všeobecne objektivistický.
8.4.4 Konklavisti
Sedesvakantizmus
ako taký môžeme teda právom označiť, že sa formálne nachádza v schizme.
Boulet však upozorňuje, že je potrebné rozlišovať jednotlivé „stupne“
sedesvakantizmu. Radikálni sedesvakantisti, ktorí ostatných katolíkov nazývajú
heretikmi, lebo sú spojení s „nepravým“ pápežom;
o týchto môžeme s určitosťou
povedať, že sú v schizme, nakoľko si vytvorili vlastnú „sedesvakantistickú
cirkev“. Táto najradikálnejšia skupina sedesvakantistov sa nazýva aj
konklavisti, pretože tvrdia, že vzhľadom
na úpadok pokoncilovej hierarchie si môžu vybrať vlastného pápeža.
Výsledkom toho je, že na svete je viac ako dvesto pápežov: napríklad Gregor
XVII. zo Španielska, iný Gregor XVI. z Kanady a Pius XIII.
z USA.
Sedesvakantisti
sú podľa môjho názoru veľmi problematická komunita. Napriek tomu, že sú to
najradikálnejší tradicionalisti a zachovávajú celý život viery tak, ako to
dvetisíc rokov Cirkev predpisovala, svojou
neposlušnosťou voči rímskemu
biskupovi sa radia k ľuďom, ktorí stoja na druhej strane barikády;
k protestantom a liberálnym katolíkom. Čo sa týka organizácie ich
života, táto komunita nemá nejakú pevnú štruktúru. Kňazi a biskupi majú
väčšinou vlastné zamestnanie. Sviatosti a liturgiu vysluhujú privátne po
domoch a prenajatých miestnostiach. Nemajú ani z pohľadu Katolíckej
cirkvi legálne inštitúcie na prípravu nových kňazov. Väčšinou sa
sedesvakantistickými klerikmi stávajú kňazi z farností oficiálnej Cirkvi,
alebo prebehlíci z iných tradičných komunít.
Na Slovensku
pôsobí tiež jeden sedesvakantistický biskup, Oliver Oravec. Býva v Poprade, kde vo svojom byte vysluhuje aj
tradičnú omšu, sviatosti a okolo neho sa združujú aj sedesvakantistický
katolíci, ktorých by sme na Slovensku počítať do niekoľko sto.