Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

23. 12. 2012

Rozjímanie o bolesti narodeného Ježiša Krista, Nášho Pána.

sv. Alfonz de Liguori

Ježiš Kristus zjavil ctih. Agáte z Kríža, že ho za jeho pobytu v živote Panny Márie zo všetkých múk najviac bolela ztvrdlivosť ľudských sŕdc, keď budú i po vykúpení pohŕdať milosťami, ktoré prišiel vyliať na zem. A tento svoj bôľ už prv vyjadril ústami Dávida uvedenými slovami, ktoré sv. Otcovia jednomyseľne vykladajú v tomto zmysle: "Aký bude úžitok z mojej krvi, keď i zostúpim v porušenie?" Keď totiž zostúpim - vysvetľuje sv. Izidor posledné slová - aby som prijal ľudskú prirodzenosť, porušenú neprávosťami a hriechmi. Otče môj, tak sa zdá Slovo Božie rozprávať, už sa idem priodieť ľudským telom a potom hodlám všetku svoju krv vycediť za ľudí. Lenže "aký bude úžitok z mojej krvi?" Ľudia väčšinou nebudú dbať o moju krv a budú ma i ďalej urážať, ako by som vôbec nič nebol urobil z lásky k nim. Tieto muky boli  ten trpký kalich, za ktorého odvrátenie prosil Pán Ježiš svojho Otca: "Otče môj ... nech ma minie tento kalich." (Mat. 26, 39.) Ktorý kalich? Toto zhrdnutie jeho láskou, ktoré predpovedal. Preto zaúpel na kríži: "Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil (Mat. 27, 46.) Svätej Kataríne Sienskej zjavil Pán, že to bola tá opustenosť, nad ktorou nariekal, keď musel vidieť, ako jeho Otec dopustil, aby jeho umučením a láskou pohrdlo toľko ľudí, za ktorých umieral.

A hľa, tie isté muky trápili Božské nemluvňa v živote Panny Márie, keďže už vtedy videl tak ohromné bolesti, potupy, krv a tak ukrutnú a nečestnú smrť, - a tak nepatrný úžitok. Sväté nemluvniatko už vtedy videlo vyplnenie apoštolových slov, že veľký, ba väčší diel ľudí bude šliapať po jeho krvi a pohŕdať jeho milosťou, ktorú im vydobyla táto krv: "O koľko horší trest zasluhuje ten, kto pošliapal Božieho Syna a za nečistú považoval krv zmluvy, ktorou bol posvätený a potupil ducha milosti?" (Žid. 10, 29.) Ak sme však i my patrili k týmto nevďačníkom, nezúfajme! Keď  sa Pán Ježiš narodil, priniesol pokoj ľuďom dobrej vôle, ako dal ohlásiť anjelmi prespevujúcimi: "A na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle." - Zmeňme teda svoju vôľu, ľutujme za svoje hriechy v pevnom úmysle, že budeme milovať toho dobrého Boha a tak nájdeme pokoj, totiž, Božie priateľstvo.

***

Uvažuj, že večné Slovo je ten nekonečne blažený Boh, ktorý je blažený sám sebou, tak, že jeho blaženosť nemôže byť ani väčšia; ani spasením všetkých ľudí mu jej nemôže pribudnúť, alebo ubudnúť. A predsa toľko urobil a toľko trpel, aby nás, biedne červy, spasil, že, keby jeho blaženosť - hovorí sv. Tomáš - bola závisela od spasenia človeka, nebol by mohol viacej urobiť, ani viacej trpieť. "Ako by bez neho nemohol byť blažený."

A naozaj, keby blaženosť Ježiša Krista bola bývala závislá od nášho vykúpenia, či by sa bol mohol viacej pokoriť, ako sa pokoril, keď sa znížil až k dieťaťu a naše krehkosti a biedy ľudského života a takú ukrutnú a potupnú smrť vzal na seba? Jedine Boh nás mohol tak preveľmi milovať, nás úbohých hriešnikov, ktorí sme boli nehodní jeho lásky.

Istý nábožný spisovateľ hovorí: " Keby nám Ježiš Kristus bol dovolil prosiť ho o najväčšie prejavy lásky, či by sa ho niekto osmelil žiadať, aby sa stal rovným dieťaťu, aby sa priodel všetkými našimi biedami; ba aby sa dokonca urobil zo všetkých najchudobnejším, najopovrženejším a najsužovanejším; aby konečne umrel pod rukami katov v hrozných mukách na potupnom dreve, prebodnutý a od všetkých opustený, aj od svojho samého Otca, ktorý opustil Syna, aby nás nemusel opustiť v našom nešťastí?

A hľa, to na čo by sme si neboli trúfli nikdy ani pomyslieť, tým sa Syn Boží zaoberal v myšlienkach a to urobil. Už od malička sa za nás podvolil mukám, opovrhnutiam a smrti. "Miloval nás a vydal seba samého za nás." Miloval nás a daroval sa nám z lásky k nám, aby sme ho na zadosťučinenie za svoje hriechy obetovali Otcovi a aby sme pre jeho zásluhy obdržali od Božej dobrotivosti všetky milosti, ktoré si žiadame. On je zaiste omnoho príjemnejšou obetou Bohu, ako keby všetci ľudia a anjeli, koľko ich len je, položili svoj život v obeť. Neprestávajme teda obetovať Bohu zásluhy Ježiša Krista, aby sme skrze neho žiadali a úfali všetko dobré.

Prevzaté z knihy: sv. Alfonz de Liguori - Vianočná novéna a rozjímania na každý deň v advente a cez dobu vianočnú ..., nakl. LEV, Ružomberok 1935

16. 12. 2012

Cirkev je pravda

Antoine Blanc de Saint-Bonnet

Cirkev je pravda. Čím je svet bez pravdy? Trvá už šesť tisíc rokov a stále hľadá pravdu: a tomu sa hovorí filozofia? Cirkev, hovorím, je pravda, a pravda je poznanie človeka, jeho postavenia v lone bytia, jeho pomeru k Tomu, ktorý tvorí bytie, poznanie Spoločnosti a jej účelu, ako aj najvyššie vysvetlenie života. Prečo je človek stvorený, aký má účel? Viera je osou veškerej sústavy. Ostatné otázky, ako myšlienka, mravnosť, právo a politika sa o ňu opierajú. Cirkev je pravda ...

Veľkí duchovia vidia jednotu. Stvorenie je jedno, je jednotou, ktorú treba obsiahnuť. A namiesto toho dobro, tento svet, Boh, spravodlivosť úplne miznú z myslí. Je možné podať dôkaz o živúcej inteligencii, o podivuhodnej obraznosti a nenapodobiteľnom talente. Ale napriek tomu je človek len "zuniacim zvoncom", ak nemá jednotu. Odkiaľ by pochádzala praktickosť ľudí? Je to celok, čo existuje a čo je potrebné obsiahnuť. Cirkev je pravda ...

A pretože ju stratili, ich duch, domnievajúci sa, že má svetlo, upadol do akejsi detinskosti. Zabúdajú na večné idei pre trochu sena alebo prachu, ktorý leží pri ich nohách. Veda zničila myšlienku. Duch človeka sa nebude môcť ubrániť analýze, ktorá ho rozkladá. A už aj mizne veda, tento prach myšlienky, v panteizme, v ktorom sa už stratili, aj veda, aj múdrosť Východu. Jedine katolicizmus zachránil rozum pred stroskotaním. Prehovára k ľuďom: kde by zostala pravda za šesťtisíc rokov, čo svet stojí? A nikto sa nezmôže na odpoveď. Cirkev je pravda ...

V konečnom dôsledku ľudstvo vo svojich najlepších mysliteľoch, vo svojich najstatočnejších srdciach a najvznešenejších národoch, nám ukázalo svojou vierou, že sa dá veriť a svojim napredovaním, že sa dá postupovať! V prítomnosti nebies, tejto prekvapujúcej harmónie, aký by mal zmysel tento svet, ktorý nás naplňuje obdivom, ak by bol cieľ vzdialený a tu na zemi neznámy? Byť katolíkom, na to sú potrebné dve veci: Cnosť a Poznanie. Poznanie mravné sa nedá oddeliť od akéhokoľvek poznania iného. Cirkev je pravda ...

Nie je možné poznať veci z pohľadu odporujúceho Bohu. Dobro nám vraví, v ktorom bode je svetlo. Ale, ako by človek, ktorý neuvažuje, že Nekonečno mu dáva v každom okamihu bytie, mohol pomyslieť, že od Nekonečna prijíma pravdu? Ľudstvo ako dieťa nevie kto ho drží. A pritom zo všetkých strán sa k nemu vzťahujú ruky: je tu rodina, výchova, príklady, láska; tam zase Autorita, ochrana, spravodlivosť, mier a nakoniec pravda. Cirkev je pravda ...

To znamená, že Cirkev rozširujúc pravdu medzi ľuďmi a nastoľujúc svedomie, slobodu a rozum, všetky tri prvotným pádom človeka kruto oslabené a znovu získavajúc ľuďom Milosť a Lásku, tieto nadprirodzené bohatstvá, ktoré prichádzajú prirodzenosť nie zničiť, ale doplniť, že Cirkev založila pravú Civilizáciu, založenú na skutočnom rozvoji ľudskej prirodzenosti. Cirkev je matafyzickou príčinou trvania a trvanlivosti Civilizácie medzi nami. A ako kresťanské národy postupne vzišli z Cirkvi, tak budú chátrať v tej miere, ako sa budú od nej vzďaľovať. Takto môže postupne zahynúť celé kresťanstvo. Cirkev bude žiť až do konca. V agónii naše údy ochromejú jeden po druhom, kým srdce ešte bije. Ale všetko by odumrelo, akonáhle by prestalo biť aj srdce. A človek by zmizol zo zeme zároveň s pravdou ...

A vy, či sa nebojíte Boha? Včera ste sa usilovali o to, aby zákony boli ateistické a dnes chcete aby Cirkev podľahla. Ak zraňujete Cirkev, Boh bude biť svet. Zahrnie ľudstvo do svojich trestov. Ak prenasledujete Cirkev, obávajte sa o svoju Civilizáciu! Strachujte sa sami o seba. o svoje vlastné pokolenie, ak vyháňame Tú, ktorá nás vychovala. Ak Európa chce vlastnými rukami zahrdúsiť Tú, ktorá ju zrodila, jej nehanebnosť prekoná nehanebnosť Židov a tento národ, nateraz vzbúrený, bude pozdvihnutý k Bohu. Bojme sa, aby sme za to nezaplatili svojou dušou, aby sme nerozpútali na seba hlas posledného súdu a neurýchlili hodinu sveta, ktorá trvá len pre svätcov!

Či ľudia necítia, že ak budú chcieť obetovať Cirkev, Boh ich už nebude počuť? Ľudia ukrižovali jeho Syna, napriek tomu, že svojou láskou k nim a svojim srdcom bez pýchy dokázal, že je Bohom. Avšak mohli povedať, že ho napriek výstrahám Prorokov nepoznali. Ale či budú môcť povedať o Cirkvi, ktorá ich zahrnula svojim dobrodením, že ju nepoznali? K čomu ju môžu prirovnať tu na zemi? Ukrižované Slovo odpúšťa ľuďom, "lebo nevedia čo činia", ale či nepočujete hlas volajúci za Cirkev, že im neodpustí, pretože vedeli čo činia?

Svet, "ktorý chce vládnuť a veseliť sa", má nenávisť pýchy k Tej, ktorá ho žiada, aby sa podrobil a trpel. Preto je Cirkev postrachom pre svet, ktorý triumfuje. Ale svet bude zničený, ak bude chcieť zasadiť poslednú ranu Cirkvi. Svet zahynie, keď jeho osudná nenávisť nebude už môcť zniesť Cirkev, pretože Cirkev nebude už môcť zachrániť svet. Deň, v ktorom vládcovia a národy, múdri aj nemúdri, v ktorom celý tento svet, ktorého útoky boli až doteraz čiastočné, sa pozdvihnú, aby dokonali vo svojej nenávisti smrť, tento deň bude posledným. Človek nemôže byť bez Cirkvi: Cirkev je pravda.

Preložil G.F.

Prevzaté zo zborníku Archy 3/1946