+
29. 4. 2012

25. 4. 2012

Dnešní preláti, ktorých Pell je typickým exemplárom, vo svojej bláznivej snahe dotiahnuť vzájomné zblíženie Cirkvi a sveta, ktorý jej vždy bol a vždy bude nepriateľom, neváhajú zahodiť úplne všetko, vrátane rozumu, logiky a aj samotnej katolíckej viery, len aby sa zapáčili tým, ktorí ich budú beztak nenávidieť, nech už ustúpia kamkoľvek. Vitajte v pestrofarebnej kráse pokoncilnej jari, otvárania okien a zdnešňovania. Dedičný hriech je jednou z fundamentálnych dogiem a jeho spochybnenie zrúti celú katolícku náuku o Kristovi ako Spasiteľovi a Vykupiteľovi do pelagiánskeho blábolu. Kardinálova mitra má vzadu dve stuhy, ktoré symbolizujú vynikajúcu znalosť Starého aj Nového zákona, ktorú biskup musí mať. Byť jeho miništrantom, tak mu tie stuhy, za to že rozpráva takéto kraviny a ešte v televízii, odstrihnem.
http://au.news.yahoo.com/nsw/
JD
Brazílsky karneval mimo sezóny

Takže úlohou katolíckeho biskupa už nie je šíriť evanjelium a bojovať za Vieru, ale ekumenovať s Veľkým Orientom a Škótskym rítom. Otec biskup si vzal pokoncilové nabádanie k prispôsobeniu sa modernej dobe tak k srdcu a je natoľko pokrokový, že jeden už nevie kto sa komu prispôsobuje, pretože evidentne nám tu dochádza k fenomenálnemu úkazu hegeliánsko-marxistickej jednoty protikladov.

http://rorate-caeli.blogspot.

23. 4. 2012
Dr. Jozef Klčo

Áno, kto chce prijať slovo Božie, prv sa musí rozlúčiť so slovom diabla, ktorý dnes viac píše ako hovorí. Keby sme všetky dnešné zlé knihy, teda písané z vnuknutia diabla, poznášali, boli by z nich nie hromádky ani nie hromady, lež iste obrovské vrchy. No bol by to triumfálny oheň, lebo v ňom by sa zničilo slovo diablovo.
Tieto knihy sú zlé preto, lebo píšu proti jestvovaniu Boha, proti božstvu Ježiša Krista a Jeho učeniu, proti Jeho Cirkvi a jej pastierom, proti mravnosti, slušnosti, ba i ľudskosti. Sú zlé, lebo pravda sa v nich zaklína a lož vyhlasuje za pravdu; lebo hriech sa v nich vychvaľuje a čnosť hanobí. Sú zlé, ba až veľmi zlé, lebo majú za cieľ postaviť človeka proti Bohu a vyhasiť z neho i poslednú iskierku dobra.
Zhubná tlač je potuteľným nepriateľom ľudskej duše, lebo sa oblieka do líškavých slov, lahodí zmyselnosti, podáva vábivé ilustrácie, lacno sa predáva a všade sa votrie.
Čo si zaslúži takáto tlač? Iba to, na čo ju odsúdil sv. Pavol. Nestačí ju odhodiť, lebo i odhodený granát môže mnohých usmrtiť, ani roztrhať, lebo slovíčka môžu po nej ešte zostať, ale treba ju spáliť, aby nezostal po nej iba dym a popol! Keď prídete dnes z chrámu domov a máte takú knihu, urobte s ňou podobný a zaslúžený koniec!
Z knihy Praedica verbum ..., SSV Trnava, 1948, (krátené)
15. 4. 2012
Dúhový kardinál

http://www.traditioninaction.org/RevolutionPhotos/A316rcSrRestituta.html
(kto chce vidieť ďalšie dielo tohto "umelca" má možnosť tu, ale pozor je to len pre otrlých)
http://www.artknowledgenews.com/2009-12-07-22-19-03-alfred-hrdlicka-dead-at-81a-controversial-austrian-artist-and-designer.html,
či umožnil odprezentovať v arcibiskupských priestoroch výstavu obrazov, ktorá prezentuje Poslednú večeru ako homosexuálnu hostinu, sa posunul zase o kúsok ďalej v snahe urobiť z "domu Otca" Nášho Pána Ježiša Krista "peleš lotrovskú". Výslovne totiž schválil, aby do viedenskej farskej rady bol zvolený mladý "katolík", ktorý žije v homosexuálnom registrovanom partnerstve. Trosky rakúskej cirkvi síce vyjadrili pohoršenie (otázne je čo si pod týmto pojmom rakúski veriaci predstavujú), ale to s Jeho eminenciou v žiadnom prípade nezamávalo. Trvá na svojom rozhodnutí, pretože ako sám povedal: "tento kresťan (???) na neho zapôsobil výborným dojmom." Pozval si ho totiž na malý dinner a tam sa mu mladý sodomita odprezentoval. Čo mu tam hovoril, prípadne predviedol, zo svojho hlbokého duchovného života o tom sa môžeme len dohadovať.
Avšak sv. Alfonz de Liguori, ktorý bol oficiálne Cirkvou menovaný za Učiteľa Cirkvi jasne hovorí, že dokonaný homosexuálny akt je neskonalou urážkou Boha a zasluhuje najprísnejší trest. Podľa kardinála Schönborna je zrejme najprísnejším trestom pre túto donebavolajúcu ohavnosť členstvo vo farskej rade najväčšieho mesta strednej Európy.
Nemusíme ani pripomínať, že kardinál Schönborn má množstvo dobrých kamarátov medzi vysokým klérom strednej Európy (Slovensko nevynímajúc) a je dobre zapísaný aj v Ríme, takže sa môžeme tešiť na to, ako budú postupne "súložníci mužov" (ako ich nazýva sv. Pavol) dosadzovaní do cirkevných štruktúr. O rockových omšiach je aj zbytočné hovoriť, z tých sa môžeme tešiť už dnes.
Toľko o "potešení" zúfalých katolíkov vidiacich "ohavnosť spustenia na mieste svätom." Aké "potešenia" zas čakajú prelátov a kňazov, ktorí zviedli im zverené ovce na cestu zatratenia sa píše v Dialógu sv. Kataríny Sienskej a v prvej časti Božskej komédie Dante Alighieriho. Prajeme našim pastierom ničím nerušené čítanie.
http://vaticaninsider.lastampa.it/en/homepage/world-news/detail/articolo/vienna-wien-austria-14073/
BM
Ako polovať na Sokola


To ale nezastrašilo neohrozenú samosudkyňu, ktorá nakoniec žalobu zamietla, napriek tomu, že sa jasne ukázala neadekvátnosť obvinení. Pravda nie je dôležitá, dôležitá je v krásnom novom svete politická korektnosť a tá je jednoznačne na strane liberálnej kamarily z .týždňa a okolia. Ergo, .týždeň nič platiť nebude. Zacitujme zo zdroja:
"Samosudkyňa sa v zdôvodnení rozsudku odvolala na slobodu prejavu, zakotvenú v Dohode o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Európsky súd pre ľudské práva priznáva slobode prejavu kľúčovú úlohu pre fungovanie demokratickej spoločnosti. "Médiá majú v spoločnosti kľúčovú úlohu, lebo sú tzv. strážnym psom spoločnosti," uviedla sudkyňa."
Plne veríme tvrdeniu pani samosudkyne, len s tým dodatkom, že zabudla definovať akú spoločnosť má na mysli. Jedná sa totiž o sekulárno-liberálnu spoločnosť protikresťanského typu, ako sa nám vyprofilovala za posledných cca 200 rokov. Že média typu časopisu .týždeň sú jej strážnymi psami, o tom snáď nikto nepochybuje. Tak ako nikto nepochybuje, že títo psi sa neomylne rozštekajú keď vidia čo len záchvev autentickej katolíckej kresťanskosti v modernom svete. Že to s tou slobodou prejavu, "zakotvenou" v ktovieakých vodách a trasoviskách, nebude také horúce, to sa môžeme presvedčiť hneď, akonáhle sa začnú ozývať hlasy kritizujúce ideály prezentované v časopise .týždeň. Vtedy sa odrazu táto "kotva" slobody prejavu stáva nápadne labilnou a plávajúcou po vodách. Hlavne ak je predmetom kritiky isté nedotknuteľné etnikum.
Záverečná hláška Jána Čarnogurského ml. má síce oprávnenosť aj krásu rétorickej otázky: "Taký absurdný rozsudok o ochrane osobnosti som ešte v živote nepočul. Ak zákon nemá v tomto prípade chrániť arcibiskupa, tak koho má chrániť?", ale mal by už vedieť, že zákony v tolerantnej spoločnosti nie sú na to, aby chránili arcibiskupov a už vôbec nie takých, akým bol Ján Sokol. Ako vedeli už klasici marxizmu: súdnictvo je päsť robotníckej triedy. A dnes, keď tu máme liberálny neomarxizmus platí, že súdnictvo je päsťou svetovej "élity", ktorej cieľom je celosvetová multikultúrna a unifikovaná republika tolerancie a ekumeny. Každý kto jej bude stáť v ceste, bude rozdrvený. Na to by nemal zabúdať nikto. Nech je tento proces poučením pre mnohých.
Aj keď, nerobme si ilúzie: Slovensko je plné "konzervatívcov", ktorých najlepšími kamarátmi sú organizátori všelijakých pofidérnych festivalov, agnostickí popularizátori "vedy", liberálny pisálkovia z novín, členovia mimovládnych organizácii a najväčšími nepriateľmi biskupi , čo sa opovážili povedať niečo iné ako káže oficiálny murársky kódex vyjadrovania. Títo "konzervatívci" majú v povahe jeden archetyp, ktorý by sa dal zhrnúť do skratky: najprv lezú do stanu na námestí a potom sa čudujú (odhliadnuc od toho, že v zahraničí sa prezentujú ako paleo-konzervatívci a doma ako milovníci demokracie a tolerancie). Takisto sa budú čudovať, keď ich liberálny kamaráti zorganizujú pre kresťanov podobné festivaly, aké sa už organizovali v Mexiku, Španielsku a v celej východnej Európe. Ako trest za nárok kresťanov na Pravdu. Potom sa devíza zo súdu s Jánom Sokolom pretransformujeme do devízy celoplanetárnej: tolerancia je dôležitejšia ako Pravda.
http://www.topky.sk/cl/1000076/1305089/50-000-eur-nebude--spor-s--tyzden--Sokol-prehral
BM
11. 4. 2012
P. Peter Lippert SJ
Táto monarchická hlava Cirkvi má však svoju plnosť moci nielen výlučne, ale i najsamprv pred všetkými údmi Cirkvi. Totižto jestvuje dvojaká možnosť, dvojaká cesta, ktorou sa v istej organizácii dostane vedúca moc k svojim nositeľom, cestou zdola nahor, alebo cestou zhora nadol. Dnešné demokratické myslenie rado dáva ísť autorite v našich svetských, občianskych spoločnostiach, predovšetkým v štáte, zdola nahor, z pospolitosti, v ktorej má pôvodne spočívať, na nositeľov, ktorých pospolitosť označí. Podľa toho chápania majú vladári svoju moc, ktorá, pravda, konečne je chcená samým Bohom a na základe božskej vôle je záväzná pre poddaných, bezprostredne od ľudu, ktorému sú predstavení dajakou právnou formou povolania. Preto sú ľudu, pospolitosti zodpovední za upotrebovanie svojej moci a pospolitosť im ju môže zase odňať, keď právne usporiadaným spôsobom označí iných za jej nositeľov.
Toto chápanie sa nijako nedá upotrebiť na katolícku Cirkev. Boli síce isté, hoci i len ojedinelé pokusy (tak najmä na sneme kostnicko-baselskom), ktoré pápežskú moc chceli predstaviť ako odvislú od biskupov, zhromaždených na koncile. Teda podľa toho úradné úkony pápežov by potrebovali k svojej platnosti výslovný alebo mlčky daný súhlas celého episkopátu. Podľa toho by bol pápež vo svojom úrade vôbec i v platnosti svojho postavenia odvislý od koncilu, ktorý by ho mohol zosadiť a musel by ho potvrdiť. Ale pápeži tieto uznesenia kostnicko-baselské nikdy neuznali, ba výslovne ich zamietli, a celá Cirkev i vtedy, ako vždy, nasledovala rozsudok Ríma a nevšimla si ich. Takto je teraz pre všetku budúcnosť celkom vylúčené, aby kto mohol zastávať v Cirkvi také chápanie. A toto chápanie sa skutočne i protiví najvnútornejšiemu štrukturálnemu zákonu cirkevnej ústavy, podľa ktorej všetka moc cirkevná ide zhora nadol, daná je od Boha bezprostredne rímskemu biskupovi a s rímskym biskupom spojenému všeobecnému episkopátu, a odtiaľ potom ďalej zostupuje do podriadených orgánov cirkevnej služby. Ba isté plné moci, totižto kňazské moci, dostávajú aj nižšie cirkevné hodnostné stupne, totižto kňazskí pomocníci biskupov, bezprostredne a priamo od Boha v sviatosti posvätenia kňazského. Kňazov svätiaci biskup je len vedúcim nástrojom tohto bezprostredne od Boha vychádzajúceho prúdu svätých právomocí. Ale ani v jedinom prípade nevystupuje cirkevná plná moc z nižšieho stupňa k stupňu vyššie postavenému, od pospolitosti veriacich ku kléru, od zhromaždenia kléru k biskupovi, od koncilu biskupov k pápežovi. Pravda, voľba vyšších nositeľov autority, označenie osôb, je v istých okolnostiach vecou podriadených miest alebo zborov. Predovšetkým označenie najvyššieho nositeľa úradu, pápeža, stávalo sa temer od samého začiatku (len Peter údajne sám označil svojho nástupcu) touto cestou, voľbou, ktorú vykonáva sbor biskupov a kňazov, ba i laikov. Ale označenie nositeľa úradu neznačí aj jeho obdarenie mocou jeho úradu: to robí bezprostredne sám Boh. Teda ústava Cirkvi je nielen monarchická, ale i "hierarchická", ako to vraví cirkevná reč. To značí, že všetky moci v Cirkvi idú zhora nadol, od Boha na jeho ľudských splnomocnencov a odtiaľ na podriadených nositeľov úradov, takže všetci nositelia úradov v Cirkvi majú svoju moc pôvodne, t.j. pred cirkevnou vospolnosťou.
Cirkev z vedomia tohto najvnútornejšieho formálneho zákona s nepoddajnou pevnosťou a takmer žiarlivou ostražitosťou potlačila každý pokus spodku, aby sa pokladal za sídlo a prameň cirkevnej moci. V tomto zmysle je pre seba a zo svojej podstaty celkom antidemokratická, nie však pre iné svetské spoločnosti, veď pripúšťa všetky ich ústavy, či sú demokratické alebo absolutistické. Pre seba však uznáva len platnosť hierarchickej a monarchickej ústavy. Preto je vždy pomýlené, keď s hlasnými požiadavkami smerom nahor vystupujú v Cirkvi dajaký podriadený zbor alebo osobnosť alebo veriaci daktorej celej krajiny alebo i celého sveta, ako by si chceli protestmi alebo proklamáciami alebo adresami nárokovať nejaké právo voči cirkevnému vedeniu. Výsledok bude vždy opačný, totižto úplné a bezpodmienečné odmietnutie ich požiadavky. Taký je totižto základný zákon cirkevnej ústavy, ktorý vypovedal už prvý Bonifác na pápežskom tróne r. 422.: "O čom sme raz rozhodli, o tom nemožno ešte raz rokovať. Lebo nikdy nebolo dovolené, aby sa znovu rokovalo o tom, čo apoštolská stolica už rozhodla." Tento základný zákon možno zmysluplne vypovedať i takto: O čom raz rozhodlo najvyššie miesto, to podriadené miesta nemôžu spraviť zas otáznym. Už štvrtý nástupca sv. Petra na biskupskom stolci rímskom, prvý Klement, pozná okolo r. 96 toto pravidlo všetkej cirkevnej správy, že nikto nemôže z vlastnej plnej moci prekročiť smerom nahor stupeň, na ktorom stojí v cirkevnom celku: "Najvyšší veľkňaz má určené svoje úradné oprávnenie, kňazi majú svoje určité miesta, leviti svoju vlastnú službu a laik je viazaný pravidlami, ktoré sú platné pre laikov. Preto nikomu z nás nedovoľuje svedomie, aby vykročil z okruhu, ktorý mu je určený jeho úradným miestom."
Z knihy P. Lipperta SJ : Kristova Cirkev, SSV, Trnava 1947
9. 4. 2012
Mária Pešeková
Blízkosť politickej teológie a politickej filosofie vyplýva z eschatologického učenia Cirkvi. Posolstvo o vykúpení a zmysle dejín je totiž vyjadrené pomocou pojmu spadajúceho do oblasti politického myslenia. Kristus hovorí o Božom kráľovstve. Dejiny začínajú stvoriteľským aktom sveta ex nihilo, pokračujú priamym zásahom Boha do ich chodu v osobe Ježiša Krista a konečným zavŕšením bude druhý Kristov príchod a definitívne víťazstvo Kráľa kráľov.
Toto je orientované do budúcna, keď dôjde k naplneniu času na konci vekov. Kristova „radostná zvesť“ spočíva v tom, že na konci človeka nečaká prázdnota, ale Hospodin. Ten, ktorý stál na počiatku, bude i na konci.
Ak platí, že odhaliť zmysel dejín a zmysel ľudského života znamená objaviť zákon behu dejín, v ktorého uznaní nájde človek svoju slobodu a zodpovednosť a tým naplnenie svojej existencie, potom pre kresťana platí, že jeho sloboda a záväzok zodpovednosti sa nachádzajú v kontexte eschatologickej náuky. Z pochopenia vlastnej situácie (tu a teraz) plynie zodpovednosť voči budúcnosti, celku a voči uskutočneniu Božieho kráľovstva, všetky ostatné starosti sú druhotné, podriaďujú sa hlavnému: „Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše.“ (Mt 6, 33)
Bude to kráľovstvo, ktoré je vyjadrením premoženia zla. On sám je Najvyšším vládcom, jemu sa všetci podriaďujú.
Z uvedeného teda plynie odlíšenie prítomnosti (stávajúci svet) a prisľúbenej budúcnosti (nový svet). Z príkazu hľadania Božieho kráľovstva plynie potreba usmerňovania individuálnych i spoločenských dejín. Tu sa otvára priestor pre politickú teológiu. Táto vízia zároveň umožňuje odvodzovanie hodnôt, pomeriavanie, rozlišovanie medzi dobrým a zlým pri plnom vedomí o nerealizovateľnosti budúceho v terajšom svete a v rámci dejín. Limity uskutočnenia vyplývajú z ľudskej hriešnosti, z toho, že človek neustále podlieha pokušeniam zla. Odmietanie prijatia tejto reality by bolo výrazom ľudskej pýchy a absencie pokory.
To ale neznamená rezignáciu na usilovanie o dosiahnutie Božieho kráľovstva, naopak, vedomie ľudskej obmedzenosti je spojené s tým, že vedomie radostnej zvesti sa nemôže obmedziť na osobnú sféru a oblasť vnútra jednotlivca.
Z toho teda plynú ambície Cirkvi o politickú formu.
Cirkev predstavuje spojenie medzi svetom a Božím panstvom v časnom svete, v nej sa odohráva „boj“ Božej a pozemskej obce. „Cirkev si v konfrontácii so štátom kladie nárok na katolicitu [tzn. všeobecnosť, gr. katholikos = všeobecný].“
V kontraste mnohosti jednotlivých štátov a jedinečnosti Cirkvi vystupuje Cirkev ako reprezentant uskutočneného ideálu. Zároveň charakterizuje Schmitt Cirkev ako Complexio Oppositorum, všezahŕňajúcu jednotu protikladov: „Neexistuje protiklad, ktorý by Cirkev nezahŕňala.“
Čo sa však deje s predstavou štátu ako „najsilnejšej pozemskej moci, ktorej môže byť človek vystavený“ , ak sa vytráca priestor pre Boha, ktorý prestáva byť Najvyšším? S vytratením predstavy Boha ako Najvyššieho vládcu musí nutne dôjsť buď k deštrukcii pojmu štátu (ako odrazu vyššej moci) alebo naopak, k absolutizácii štátnej moci úplne oprostenej od spojenia s transcendentným, to však nadobúda obludné rozmery diktatúry.
Parlamentná demokracia, ale i moderná veda používajú s obľubou pojem neutrality, ako čohosi žiaduceho a prospešného. Zdanlivá nestrannosť či objektivita majú nahradiť tzv. dogmatizmus, zaslepenosť. K tomu je preto tiež nutná sekularizácia spoločnosti, „oslobodenie“ zo spárov katolicizmu sledujúceho „vlastnú mocenskú centralizáciu“. Moderný sekulárny štát je postavený na (náboženských) princípoch, ktoré ale sám nemôže garantovať.
V poslednej dobe je neutralizácia ilustrovaná javom „politickej korektnosti“ a ideou multikulturalizmu, keď v záujme nestrannosti a údajného hájenia práv a slobody jednotlivca sú eliminované hodnotové súdy a vykonávané zásahy do ľudského chovania. Výsledkom je deformácia slobody a relativizácia hodnôt, ktorá sa prejavuje v princípoch parlamentnej demokracie.
Demokracia hlasuje o pravde, spočíva v mechanickom rozhodovaní väčšiny. Jednotlivé hlasy sú si absolútne rovné. Demokracia znamená suverenitu ľudu.
Jedným z kritikov demokratického systému a autorom pojmov Neutralisierung a Entpolitisierung je nemecký právnik a politický mysliteľ, „reakcionár“, „nacista“ a „predstaviteľ konzervatívnej revolúcie“, Carl Schmitt.
Depolitizácia a neutralizácia
Pre zhodnotenie situácie dnešnej epochy hovorí Schmitt o depolitizácii a neutralizácii, ktoré považuje za výsledkom pôsobenia liberalizmu. Naivita liberalizmu spočíva v ignorovaní skutočnosti, že on sám „neunikol političnu o nič viac než akékoľvek iné významné ľudské hnutie a tiež jeho neutralizácie a depolitizácie (...) majú politický zmysel.“
Pritom sa sám snaží nahradiť politiku etikou (prejavujúcej sa v podobe „diskusie“ za každú cenu, ale bez dôjdenia k jasnému rozhodnutiu) a hospodárstvom (v podobe eliminácie politiky na trhovú konkurenciu). Týmito náhradami sa sanží o popretie polarity priateľ – nepriateľ, ktorá zakladá politično. „Zmyslom rozlíšenia priateľa a nepriateľa je označiť najkrajnejší stupeň intenzity spojenia alebo oddelenia, asociácie alebo disociácie.“
Extrémnym prípadom konfliktu je vojna, keď „Politická jednota musí v prípade potreby vyžadovať aj obetovanie života.“ Ak teda liberalizmus odmieta polaritu priateľ – nepriateľ, odmieta tiež požiadavku na obetovanie života a tým sa celá politická jednota rozpadá na tisíce drobných kúskov.
Hoci liberalizmus odmieta existenciu nepriateľa, sám svojim postupom mieri proti nepriateľovi (ktorý teda nutne musí existovať), sú nimi „zvyšky absolutistického štátu a feudálnej aristokracie“ .
Uskutočňovaním svojich ambícií, bojom proti uvedenému sa ale liberalizmus posúva do oblasti politična: „i tento údajne nepolitický, a zdanlivo dokonca antipolitický systém buď slúži existujúcim zoskupeniam priateľov a nepriateľov, alebo vedie k zoskupeniam novým, a nemôže uniknúť logike politična.“
Snahu o popretie politična vidí Schmitt ako výsledok sledu postupného procesu neutralizácie, ktorý sa prejavuje zmenou centrálnych oblastí od teologického stupňa cez metafyzický a morálny k ekonomickému stupňu. Zmena centrálnej oblasti sa doposiaľ diala vždy v snahe o nájdenie neutrálneho priestoru pre stávajúci konflikt.
Avšak ekonomický stupeň dosiahol svoje dovŕšenie v technike, ktorá však nemôže byť nikdy neutrálna, pretože nie je ničím iným než bezduchým nástrojom: „technikou dospela duchovná neutralita k duchovnej ničote.“
Ľudskej duši, jednému životu tak už nejde v ústrety druhý život, ale len smrť. „Ten, kto už nepozná iného nepriateľa než smrť a vo svojom nepriateľovi nevidí nič len prázdnu mechaniku, je bližšie smrti než životu.“
Uvedená neutralizácia spočíva v odstraňovaní Života a to Najvyššieho života, ktorý je zdrojom životov všetkých ostatných. Z toho je badať blízkosť politického a teologického. S vytratením Boha mizne súčasne aj polarizácia priateľ – nepriateľ, čo je vcelku logické, keďže Boh požaduje od človeka jednoznačnosť a jasné rozhodnutie: „Ale vaša reč nech je ‚áno – áno?, ‚nie – nie?.“ (Mt 5, 37)
Z toho plynie nutnosť jasného vymedzenia sa voči zlu. Keď sa ale odstráni ten, kto požaduje vymedzenie voči zlu, zároveň mizne vzťah a možnosť posudzovania a teda aj odlíšenia priateľa a nepriateľa v politickom zmysle. Politické a teologické sa líšia ale v tom, že kým priateľ a nepriateľ, akokoľvek je ich politické nepriateľstvo vystupňované, sú rovnakej, ľudskej (hriešnej) podstaty, v druhom prípade ide o vzťah rozdielnych podstát, dokonalej a nedokonalej, Božej a ľudskej.
Suverenita
Relativizovanie moci Kráľa kráľov je nasledované spochybnením moci absolútneho monarchu, suveréna. „Suverén je ten, kto rozhoduje o výnimočnom stave.“
Moc suveréna sa prejavuje v medznom prípade, v stave výnimky z normality (rozhoduje o tom, že táto situácia nastala a zároveň by mal urobiť rozhodnutie o jej riešení). Avšak situácia deľby moci neumožňuje jasné rozhodnutie, pretože jednotlivé zložky moci sa vzájomne vyvažujú a chýba nesenie jasnej zodpovednosti (moderná demokracia). Vyššie uvedená požiadavka Boha na jasné rozhodnutie človeka má svoj odraz v političnu, keď je Entscheidung esenciou politična.
Výnimočný prípad (v najkrajnejšej podobe ako ohrozenie existencie samotného štátu), ktorého riešenie nie je obsiahnuté v ústave, pretože v tejto situácii neplatia normy, napr. vojna, je pre Schmitta zdrojom poznania priateľa a nepriateľa, ako aj moci suveréna. Výnimka stojí nad normou zákona. „Väčšina prípadov sa nachádza v strede, naproti tomu poznanie pramení z krajnosti.“
Snahy o neutralizáciu sa prejavujú v snahe odstrániť krajnosti: „Všetky tendencie moderného štátoprávneho vývoja sa uberajú smerom k obmedzeniu suveréna.“
Štát
Schmitt sa svojím myslením snaží napriek stavu, ktorý popisuje, zachrániť politično a pojem štátu. „Štát (...) sa stáva časťou sveta, ktorý nespočíva na ňom samom, ale v ktorom sa mu dostáva ním samotným neovplyvneného významu, naopak samotný štát je určený týmto významom. Štát ďakuje za svoju dôstojnosť zákonitosti, ktorá sa neodvodzuje z neho a oproti ktorej zostáva autorita štátu odvodená.“
Z toho teda vyplýva to, že zákon predchádza štátu, štát je v rámci zákona, nie zákon v štáte. Štátu nezávislému na jednotlivostiach a pominuteľnosti prisudzuje Schmitt zmysel v úlohe uskutočňovať zákon vo svete a skrze zákon naňho pôsobiť. Úloha štátu je príčinou toho, prečo je štát najvyššou mocou, jeho sein sa prekrýva vo sollen, resp. od sollen je odvodené sein. Avšak medzi normou a jej uskutočnením existuje neprekonateľná priepasť, keďže samotný zákon nemôže uskutočniť sám seba, to spočíva na ľuďoch, „strážcoch zákona“.
Schmitt mieri svojím prístupom jasne proti princípom parlamentnej demokracie, proti Weimarskej republike, keď odmieta odvodzovať dôstojnosť štátu (Würde) od odobrenia zo strany jednotlivcov, keďže štát je viac než len súhrn jednotlivcov, stojí nad nimi ako nadindividuálna inštancia, ktorá pôsobí proti nim s vlastnou pôvodnou autoritou až do tej miery, že konkrétne indivíduum mizne. To však platí aj pre jednotlivého konkrétneho nositeľa politickej funkcie. Dôležitejší než on je totiž jeho úrad a vykonávaná úloha. Preto neprekvapí tvrdenie, o „bezvýznamnosti jednotlivca“ a o „popretí jeho vlastnej subjektívnej empirickej skutočnosti“.
To sa vzťahuje na oblasť filosofie práva, neznamená to vytratenie individuálnej zodpovednosti a etiky. Práve naopak, ide o to, že jednotlivý človek sa musí stať niečím a realizovať čosi v inej sfére, v oblasti právnej filosofie má celok štátu (nestotožnený s vládou) prednosť. Ide o podobné tvrdenie ako Aristotelovo „obec je pôvodnejšia než jednotlivec, (...) celok je nutne skôr než jeho časť“.
Ak budeme spolu s Aristotelom predpokladať život v spoločenstve za cnosť človeka, ktorú má uskutočniť a spojíme to s tvrdením, že: „Preto bez cnosti je [človek] bytosťou najbezbožnejšou a najdivokejšou,“ potom v kontexte so Schmittom možno povedať, že depolitizácia súvisí s vypudením Boha a vedie k chaosu, anarchii.
Aplikovaním na jednotlivca ako vládcu (v prípade monarchie) je dôležité, aby aj uňho došlo k potlačeniu osobnosti. „Veľkosť štátnikov spočíva vo veľkosti ich poslania a jeho naplnení.“
Myšlienku absolútneho vládcu (der absolute Herrscher) pokladá Schmitt za najlepšie rozpracovanú v učení katolíckej Cirkvi, kde vďaka tomu došlo aj k najsilnejšiemu historickému prevedeniu v podobe pápežstva, keď je osoba pápeža púhym nástrojom, sluhom sluhov Božích, ktorému je jeho úrad len prepožičaný (Schmitt sa pritom nezaoberá konkrétnymi osobami, ktoré zastávali najvyšší kňazský úrad na Zemi).
Náležitú úctu si preto viac než konkrétna osoba zaslúži samotný úrad.
Svojvôli štátu sa Schmitt vyhýba skrze analógiu Božej a pozemskej moci. Panovník má svoj úrad prepožičaný od Boha, hierarchia pozemskej moci kopíruje hierarchiu Božieho kráľovstva, ktorá však je zrejmá už od stvoriteľského aktu, keď si človek podriaďuje stvorenstvo. Medzi Bohom a absolútnym monarchom existuje podobnosť, že sú obaja „viazaní“ zákonmi, resp. z ich samotnej podstaty plynie, že ani nemôžu chcieť, čo by sa im protivilo: „absolútny monarcha je podriadený zákonu, tak ako Boh teológii, ktorého všemohúca vôľa nemôže chcieť niečo zlé a nerozumné.“
Ak má byť absolútny monarcha skutočne absolútnym (nie však v zmysle totálneho štátu), vyžaduje úplné podriadenie (v oblasti práva a politiky), suverén rozhoduje o tom, kto je priateľ – nepriateľ, ten kto sa odmieta podriadiť a požaduje slobodu a autonómiu jednotlivca v štáte, stáva sa nepriateľom. Hodnota jednotlivca (tzn. konkrétneho vládcu) je odvodená od jeho úlohy a napĺňania poslania.
Vďaka tomu vzniká možnosť pre hodnotenie a rozlišovanie lepšieho od horšieho. „... jedine istota moci, ktorá radikálne prekračuje ľudskú moc, ktorá je k dispozícii, môže zaistiť morálne hodnotenie, ktoré skoncuje so svojvôľou: istota poslušnosť vyžadujúceho, neobmedzene vládnuceho a podľa vlastného zákona súdiaceho Boha.“
Politická teológia alebo analógie medzi političnom a teológiou
Podstatou politickej teológie Carla Schmitta je nachádzanie analógií medzi političom a teológiou. „Všetky podstatné pojmy moderného myslenia o štáte sú sekularizovanými teologickými pojmami. Nielen na základe historického vývoja, pretože boli prenesené z teológie do moderného myslenia o štáte, (...) ale aj podľa ich systematickej štruktúry.“
Následne uvádza Schmitt ako príklad výnimočného stavu, ktorý má v právnej vede význam analogický k pojmu zázraku v teológii. V oboch prípadoch sa prejavuje moc Najvyššieho, resp. suveréna absolútnym spôsobom, v danej chvíli je ten, kto koná, výhradným pánom situácie. Situácia nesamozrejmosti vytrháva z monotónnosti, dáva priestor, aby sa odhalilo poznanie o všemohúcnosti, toho, ktorý je pôvodcom konania.
Teológia i právna veda vyžadujú jasné rozhodnutie, podriadenie najvyššej autorite, poslušnosť jednotlivca voči celku. Obe pritom hovoria o jednote celku, kedy dochádza k jej narušeniu, to je definované Suverénom (hriech a zločin).
V situácii, keď je Boh i politično ohrozované liberalizmom, sa krvavá bitka odohráva medzi katolicizmom a ateistickým socializmom. Schmitt nestojí nestranne a pasívne mimo tohto boja, naopak, rozhoduje sa pre účasť na ňom. Tento boj sa našťastie nevedie pomocou modernej vojnovej techniky, ktorá „zbavila zmyslu všetkého, čo bolo na vojne heroického a slávneho, osobnú odvahu a radosť z boja.“
Práve preto ostáva možnosť pre hrdinskosť Schmittovho boja. V ňom sa stretáva s Bakuninom, ktorý „bojuje proti tomu, čo je Schmittovi drahé, spochybňuje to, o čom je Schmitt z hĺbky presvedčený. Útočí na pravdu Zjavenia a odmieta Božiu existenciu, chce poraziť štát a popiera univerzálny nárok rímskeho katolicizmu.“
Snahou ruského anarchistu je absolutizácia moci Satana. Podstatnou je však jeho predstava o ušľachtilosti človeka, ktorý je výlučne sám zo seba strojcom správnych foriem. Tento prístup je v príkrom rozpore s náukou o dedičnom hriechu, ktorá je zásadným styčným bodom teológie a politického myslenia. Vedomie neustáleho podliehania pokušeniam zlu vedie k oddeleniu dvoch ríš, k nemožnosti stotožňovania jedného s druhým. Bakuninovým paradoxom je však to, že sám sa stáva teológom antiteológie, diktátorom antidiktatúry.
Záver
Prienik medzi politickým myslením a teológiou sa dá vyjadriť pomocou kardinálnych cností politickej teológie Carla Schmitta, ktoré sú spojené s eschatonom: poslušnosť (autorite vládcu), odvaha (boj s nepriateľom), nádej (na vykúpenie) a pokora (ľudská nedokonalosť, hriešnosť) .
Moderná epocha smeruje k depolitizácii a neutralizácii, čo má za následok osamotenia človeka. Lenže takto „oslobodený“ človek si sám nedostačuje, potrebuje k životu druhého v rámci spoločenstva, ale zároveň sa potrebuje vzťahovať aj k Bohu. V tomto zmysle sa politično a Boh stávajú obeťami liberalizmu. Nenahraditeľnosťou Boha sa stráca garant, zdroj prepožičania politickej legitimity.
V tomto zmysle považuje Meier za jediné adekvátne označenie Schmittovho učenie práve pojmom politickej teológie.
Záverom možno položiť otázku, či Cirkev vydaním sa na novú „ekumenickú“ cestu po II. Vatikánskom koncile sama neuviazla v zajatí depolitizácie a neutralizácie.
Zoznam použitej literatúry
Aristotelés: Politika, Praha: 1998.
Bultmann, R.: Dějiny a eschatologie, Praha: 1994.
Meier, H.: Die Lehre Carl Schmitts. Vier Kapietl zur Unterscheidung Politischer Theologie und Politischer Philosophie. Stuttgart - Weimar: 2004.
Meier, H.: Was ist Politische Theologie? München: 2006.
Münkler, H.: Erkenntnis wächst an den Rändern, Die Welt 7. 4. 2005 In: http://www.welt.de/print-welt/article583822/Erkenntnis_waechst_an_den_Raendern.html
Schmitt, C.: Der Wert des Staates und die Bedeutung des Einzelnen. Berlin: 2004.
Schmitt, C.: Pojem politična. Praha: 2007.
Schmitt, C.: Politsche Theologie. Vier Kapitel zur Lehre von der Souveränität. Berlin: 1990.
Spann, O.: Der wahre Staat. Vorlesungen über Abbruch und Neubau der Gesellschaft. Leipzig: 1921.
http://de.wikipedia.org/wiki/Carl_Schmitt
Prevzaté z http://euportal.parlamentnilisty.cz