Dary liberálneho katolicizmu

alebo

Sodomizmus v Cirkvi

Pre Božie milosrdenstvo, prečo vy, prekliati sodomiti, prahnete po dôstojnosti  cirkevných úradov s tak spaľujúcou žiadostivosťou?  

Sv. Peter Damiani, 1049

Koľko ohavnosti je dnes v Cirkvi, dokonca aj medzi tými, ktorí mocou svojho kňazstva musia celí patriť výhradne Kristovi.   

Joseph Ratzinger, 2005

Pravidlo ofsajdu bývalo jednoduchým a jasným pre každého. Keď stál v okamihu prihrávky niektorý hráč útočiaceho mužstva za obrannou líniou, rozhodca pískal ofsajd. Nové pravidlo je oproti starému oveľa nejasnejšie, rozlišuje aktívne a pasívne postavenie mimo hru. "Som manažér prvoligového klubu a sám tomu nerozumiem" sťažoval sa manažér Manchester City po tom, čo ho chybný výklad ofsajdového pravidla stál dva perfektné góly. Pripomína vám to niečo?

Porovnajte si anjelskú jednoduchosť a jasnosť vatikánskeho zákazu ordinácie homosexuálov  z roku 1961 s otvorenou škatuľkou červov z novembra 2005. Dokument z roku 1961 Starostlivý výber a výchova kandidátov pre stav dokonalosti a posvätné kňazstvo hovorí:

"Prístup k zloženiu rehoľných sľubov a ordinácii musí byť odopretý každému s hriešnym sklonom k homosexualite či pederastii."

Podľa tradičného pohľadu, pri použití futbalovej analógie, je kandidát alebo v ofsajde, teda je poznačený hriešnym sklonom k homosexualite a pederastii v dôsledku čoho sa  zakazuje takému človeku udeliť svätenie, alebo v ofsajde nie je, teda nemá tieto sklony a teda môže k ordinácii pristúpiť. Oproti tomu, dokument so zlovestne rozvláčnym názvom Inštrukcia týkajúca sa kritérií pre rozlišovanie povolaní s ohľadom na osoby s homosexuálnymi sklonmi v perspektíve ich vstupu do seminára a udelenia svätenia je návodom na nekonečné švindľovanie. Mix ortodoxných a modernistických tvrdení a liberálnych kľučiek, ktorý dáva heterodoxným klerikom všetko čo potrebujú, aby mohli podozrivých kandidátov započítať medzi pasívnych a teda "v hre", zatiaľ čo podľa zákona z roku 1961 stoja neodškriepiteľne "mimo hru."

Nová inštrukcia samozrejme vylučuje zo seminárov a nepripúšťa k sväteniu tých, "ktorí otvorene praktikujú homosexualitu, javia hlboko zakorenené homosexuálne sklony, či podporujú takzvanú gay kultúru." Tiež opakuje tvrdenie, že "sklony k homosexualite sú objektívne nezriadené" a zdôrazňuje neschopnosť homosexuálov vypestovať si skutočný zmysel pre duchovné otcovstvo, nevyhnutné pre kňaza. Biskupi, biskupské konferencie a predstavení sú tiež vyzývaní, aby vykonávali "usilovné rozlišovanie" medzi kandidátmi v "zhode s učením Cirkvi o služobnom kňazstve."

Je to zbytočné, pretože celý dokument, tak ako je vyvesené už v samotnom názve, pripúšťa, že tí "s homosexuálnymi sklonmi" v skutočnosti môžu byť do seminára prijatí a teda pristúpiť k sväteniu. Logika argumentácie v dokumente je jasná. Ak sa ich sklony nebudú javiť ako "hlboko zakorenené" bude sa taký kandidát posudzovať podľa "in dubio pro reo".  Toto je veľký, fatálny kompromis a žiarivé víťazstvo sodomitov, ktorí napriek tomu neprestávajú úskočne bľakotať o nespravodlivosti tejto inštrukcie. "Toto vôbec nie je všeobecný zákaz vstupu homosexuálov do seminárov" povedal jeden klerik pre stále viac homo-friendly Catholic Herald, sumarizujúc tento podlý kompromis, ktorý postavil dve milénia katolíckej múdrosti a doktríny na hlavu.

Čo by si o tejto inštrukcii pomyslel sv. Peter Damiani? Odporúčal by Rímu, aby sa snažil vyhovieť kňazským ašpiráciám tých, ktorí majú "nejaké sklony" k tomu, čo sám volal "špinavým nádorom sodomie"? Zdalo by sa mu rozumné, že dokument tak často opakuje, že týmto ľuďom patrí rešpekt?  Podporoval by kuriálne úsilie upokojovať tieto duše v tak strašnom smrteľnom nebezpečenstve namiesto ich prísneho pokárania? Svätcova odpoveď na každú z týchto otázok zaznamenaná v jeho skvelej Liber Gomorrhianus adresovanej Sv. Levovi IX v roku 1049, znie NIE! Aj v tej dobe medzi rímskym klérom zúrila sodomská pliaga a proti ktorej Peter a Lev rázne zakročili. O sodomitoch účinkujúcich "pod pretvárkou náboženstva" povedal, že by im "bolo lepšie trpieť ako laikom namiesto toho, aby zmeniac svoj odev ale nie svoju dispozíciu viedli iných spolu so sebou do záhuby".  Jeho opis telesnej, duševnej aj intelektuálnej devastácia spôsobenej homosexuálnymi skutkami (ktoré sú samozrejme dôsledkom homosexuálnych sklonov a myšlienok) stavia najnovšiu fušerskú smernicu do veľmi zlej perspektívy:

 Bez pochyby, tento hriech prekračuje vo svojej nesmiernosti všetky ostatné a je nemožné prirovnať ho k akémukoľvek inému zločinu. Nepochybne prináša smrť telu a skazu duši. Znečisťuje telo a dusí svetlo rozumu, vyháňa Svätého Ducha z jeho chrámu v ľudskom srdci a otvára dvere diablovi, podnecovateľovi chtíča.... Táto pliaga rozbíja základy viery, odčerpáva život z nádeje, rozväzuje putá lásky. Odstraňuje spravodlivosť, ničí statočnosť, zabíja miernosť a otupuje ostrie rozvážnosti.

Prirodzene, Damiani, miernil svoju silnú a drsnú kritiku nádejou, že modlitba a pôsty sú istým spôsobom ako podrobiť telesnú žiadostivosť a upozorňuje, že Božia láska a milosrdenstvo sú prostriedkom, ktorý nám nedovoľuje upadnúť do zúfalstva:

            vystríhajte sa malomyseľnosti ..... Vaše srdce nech bije dôverou v Božiu lásku a nezatvrdzuje sa v nekajúcnosti kvôli vášmu veľkému zločinu. Nie hriešni, ale bezbožní by mali zúfať. Nie  veľkosť zločinu, ale pohŕdanie Bohom odháňa od človeka nádej.

Nie je tu žiadny nemiestny súcit a Petrovo nemilosrdné zatratenie hriechu a jeho habituálnych páchateľov a spolupáchateľov je v absolútnom súlade s výrokmi svätcov, pápežov a koncilov. Ján Chryzostom vysvetľuje že, "Vrah oddeľuje dušu od tela ale títo (sodomiti) zabíjajú dušu v tele."

Potomstvo posledného koncilu prirodzene uprednostňuje humanistické zhýralosti psychoterapeutických manuálov pred večnou, teocentrickou náukou Petra Damianiho, Jána Chryzostoma, Bonaventuru, Pia V, Alberta Veľkého, Kataríny Sienskej, Petra Canisia, Gregora Veľkého, koncilov z Ancyry, Toleda a Tretieho Lateránu. Nehovoriac o veľkom počte iných. A čo je rozhodujúce, v kúrii chýba silný a nezávislý pápež, ktorý presadí nulovú toleranciu voči všetkým, uchádzačom so sodomitskmi sklonmi akéhokoľvek typu, tak ako to urobil Lev IX v odpovedi na  Liber Gomorrhianus:

Aby sa zlovoľnosť tejto odpornej nečistoty nerozšírila nepotrestaná, musí byť odstránená vhodným represívnym zákrokom so všetkou Apoštolskou prísnosťou. A tak všetci, čo sa poškvrnili niektorým zo štyroch typov tejto ohavnosti sú s ohľadom na príslušnú cenzúru, zbavení naším rozhodnutím a posvätným zákonom všetkých hodností v Cirkvi, ktorá je Nepoškvrnená .....Ak by sa dakto odvážil kritizovať či útočiť na tento dekrét uvaľujúci vymenovaný Apoštolský trest, riskuje stratu svojej hodnosti.

Treba poznamenať, že Peter Damiani vymenoval "štyri druhy ohavnosti" rôzneho stupňa a závažnosti, pričom vypozoroval, že preláti mávajú sklon udeľovať za "nižšie stupne" len mierne tresty a preukazovať vinníkom "nemiestnu zhovievavosť" a tým podkopávajú hriešnikov strach z Božieho trestu a utvrdzujú ho v hriechu.

Vatikánska nechuť vydať jasný, plošný a nespochybniteľný zákaz príjmania homosexuálov "s nižšími stupňami náklonnosti" do seminárov je recept na katastrofu. Nie len, že podkopáva vlastné učenie o vnútornej zvrátenosti a nezriadenosti takýchto sklonov, ale otvára dvere seminárov rehabilitovaným sodomitom a tým, ktorí dokážu svoje sklony niekoľko rokov udržať v skrytosti. Tento totálny obrat v prastarom postoji absolútneho odmietania sodomie sa vynoril po poslednom koncile, pod  pláštikom falošnej lásky, falošného optimizmu, rozplizlej nejednoznačnosti. V tomto liberálnom prostredí nebolo ťažké vytvoriť zmenu paradigmy, v ktorej sa ontologická dôstojnosť každej duše, ktorá pramení z jej podobnosti na Boha, zamieňa s morálnou dôstojnosťou, ktorá je udržiavaná súcnom, ktoré vďaka rozumu a slobodnej vôli dokáže odmietať zlo a príjmať dobro. Ontologická dôstojnosť je vlastná každému, vrátane sodomitov, morálna nie. V snahe pripísať sodomitom morálnu dôstojnosť sa mylne vytvoril pojem "homosexuálnej osoby" čím sa postavila na hlavu celá katolícka antropológia. Z Boha sa tak robí klamár, ktorý stvoril ľudí so zabudovaným lístkom do pekla a celkovo sa ignoruje existencia žiadostivosti ako dôsledku dedičného hriechu. Je nepredstaviteľné aby Boh stvoril človeka a vybavil ho

homosexualitou, ktorú mu v zápätí zakázal uspokojovať. Všetko, čo Boh stvoril je dobré a orientované na život. Klasický modernistický úskok je rozostrenie rozdielov a zavedenie nových propagandistických pojmov ako homofóbia a sexuálna orientácia.  Kardinál Hume, v snahe podkopať už tak dosť nejednoznačné vatikánske stanovisko v ktoré sa nachádza liste všetkým americkým biskupom z roku 1992 napísal neslávny okružník známy ako "Poznámka k učeniu Cirkvi o homosexuálnych osobách (1995)" kde stojí :

"Konkrétna orientácia alebo sklon homosexuálnej osoby nie je morálnym zlyhaním ..... Byť homosexuálnou osobou potom nie je ani morálne dobré ani morálne zlé. Je to homosexuálny pohlavný akt, ktorý je morálne zlý "

Zredukovaním morálnej pripočítateľnosti len na skutky kardinál Hume a s ním väčšina pokoncilnej hierarchie legitimizuje hriešne myšlienky a reči. Ale Cirkev vždy učila opak. Snaha vyjsť homosexuálom v ústrety redukciou morálnej pripočítateľnosti len na skutky je založená na náhľade, že pokušenie, či myšlienkou či slovom, nie je hriech. Hoci to je pravda, treba si uvedomiť, že morálna teológia považuje aj myšlienky a slová za skutky a túžba spáchať hriech je rovnako zlá ako samotný hriech. A žiadostivosť je hriech. Náš Pán hovorí, že kto túži so ženou cudzoložiť, už s ňou v srdci scudzoložil. Morálna teológia Cirkvi rozoznáva fázu, ktorá sa volá pokušenie, kedy hriešnu myšlienku človek odmieta a vtedy sa nejedná o hriech. Keď však človek súhlasí, upadá do hriechu. Samozrejme nedá sa absolútne presne určiť, kedy pokušenie končí a nastáva súhlas, ale Cirkev vždy učila, že s pokušením treba usilovne zápasiť modlitbou a prostriedkami milosti. Ak aj predpokladáme že existuje cnostný homosexuál, ktorý bojuje s pokušením a teda  jeho myšlienky a sklony nie sú hriechmi, stále to nedáva argument pre legitimizáciu jeho sklonov, pretože tie sú nezriadené samé v sebe, na rozdiel od  túžby súložiť so ženou, ktorá je morálne prípustná v platnom manželstve. Ak sa na pokušenie pozerá ako na legitímny výstup homosexuálnej túžby, stavia sa tým homosexualita na úroveň normálnej sexuality medzi mužom a ženou.

V prípade homosexuality sú VŠETKY myšlienky aj skutky hriešne. Nejestvuje legitímny výstup pre uspokojenie homosexuálnej žiadostivosti. Všetky homosexuálne skutky, túžby, žiadosti, myšlienky musia byť odmietnuté. V homosexualite sa, na rozdiel od heterosexuality, nenachádza žiaden morálne prípustný prvok. Prečo musia byť homosexuáli odmietnutí aj keď sa obmedzujú len na myšlienky a túžby? Homosexuál žijúci v celibáte (tak ako sa o ňom často hovorí v biskupských dokumentoch) už spáchal sodomiu vo svojom srdci.

Vyhlásenie Kongregácie pre náuku viery, že sklon sám musí byť považovaný za objektívne nezriadený je zámerne prehliadané. Táto posledná pokoncilná snaha o korozívne prerozprávanie tradičného katolíckeho postoja a učenia o homosexualite, teda inštrukcia z roku 2005, je dôkazom sodomitskej infiltrácie a neúnavnej propagandy nízko aj vysoko postavených disidentov.

Potom prichádza najvyššia mantra propagandistickej vojny: ad nauseam odvolávanie na celibát, ako rozhodujúci faktor pri určovaní vhodnosti pre ordináciu. Neustálym opakovaním toho, že homosexuál je schopný žiť v celibáte tak ako aj heterosexuál (čo je dokázateľná nepravda), sodomiti a ich liberálni ochrancovia úspešne vniesli do cirkevnej rozpravy hetero - homo sexuálnu ekvivalenciu.  Neriešia to, že boj o zachovanie čistoty v kňazstve u človeka poznačeného hlboko zakorenenou psychologickou nezriadenosťou náklonnosti k rovnakému pohlaviu je oveľa, oveľa ťažší ako u normálne nastaveného muža. Použijúc výrok Sestry Lucie, toto  dezorientácia diabolských rozmerov. Zatiaľ čo každý, kto má aspoň štipku intelektuálnej poctivosti to chápe, nikto nie je taký slepý a intelektuálne perfídny ako takzvaný liberálny katolík, ktorý popierajúc záväzný charakter Písma, Tradície a Magistéria usiluje o uspôsobenie Viery okolitej degenerovanej kultúre a vlastným hriešnym sklonom. A slepota spojená so sodomiou podľa Petra Damianiho "dusí svetlo rozumu a odstraňuje pravdu z ľudskej mysle."

Okrem toho, okamžite za pasážou, ktorá zakazuje aktívnym sodomitom vstup do seminára a svätenie, nasleduje modernistický dodatok, že "Cirkev si ich hlboko váži ako osoby"!  Toto uráža zbožný sluch katolíkov, ktorí sa, tak ako Vatikán za starých čias, stránia tohto opovrhnutia hodného falošného súcitu a  falošnej úcty k apostatom a verejným hriešnikom a na miesto toho usilujú modlitbou aj skutkom o ich obrátenie. Všetky tieto chyby v inštrukcii  nás vedú späť k homosexuálnej rozvratnej sieti , ale tiež svedčia o tom, že marš liberálnych doktrín skrze srdcia a mysle katolíkov stále pokračuje. To, že početní neokonzervatívni komentátori dokument vítali, osvojac si podivnú mantru "zdržanlivého homosexuála" len potvrdzuje prítomnosť plazivého a všetko prenikajúceho modernizmu na všetkých úrovniach Cirkvi.

Nástup "levanduľovej mafie", ako sa homo-lobby v Cirkvi nazýva, je dobre zdokumentovaný v mnohých knihách, prvú z nich The Homosexual Network  vydal už v roku 1982 otec Enrique Rueda. Najobšírnejšie a najlepšie publikácie z poslednej doby sú  Amchurch Comes Out (Paul Likoudis 2002) a Good Bye Good Men - How Liberals Brought Corruption into the Catholic Church - (Michael S.Rose 2002).

Otec Mankowski vysvetľuje, ako sa im to podarilo. Celkom jednoducho, biskupi, rehoľní predstavení a iní vplyvní muži, sú často krát totálne kompromitovaní utajenými súkromnými škandálmi, v ktorých figurovali buď ako páchatelia, alebo ako komplici. A obava z odhalenia je ako sud s pušným prachom na ktorom sedia, čo vysvetľuje obrovský nárast vplyvu levanduľovej mafie, enormný podiel ktorý majú biskupi na modernistickom dissente a nezáujem biskupov rázne riešiť škandály, svätokrádeže a zvrátenosti, ktoré denne pozorujeme:

Ak máme uviesť nejaký príklad, tak počas prezidentských volieb v USA, bol jeden "vplyvný biskup" spomínaný v súvislosti so svätokrádežným  udeľovaním sv. príjmania propotratovému demokratickému kandidátovi Johnovi Kerrymu. Novinár Rod Dreher situáciu komentoval takto: "Viem, že tento biskup je vo svojom osobnom živote ťažko kompromitovaný  a čo je dôležitejšie viem, že informácie o tom, napriek tomu že sú pred verejnosťou utajené, sú všeobecne známe vo vysokých mediálnych aj cirkevných kruhoch. To že sa  tieto informácie nedostali k špičkám Demokratickej strany je nepravdepodobné. Preto nečakám, že biskup, i keby ho o to žiadali, príde s akoukoľvek kritikou Johna Kerryho. V skutočnosti čakám, že príde s vrúcnou ponukou zmierenia a "uzdravenia". Možno to  bude myslieť úprimne, alebo sa bojí, čo by sa vynorilo ak by zaútočil na Kerryho propotratový postoj.

Čo mohlo motivovať edinburghského kardinála O’Briena aby kňaza, ktorý poslucháčom svojej rozhlasovej relácie odporúčal kontaktovať  "gay" poradne a potratové kliniky označil za "vykonávateľa Božieho a pápežovho diela" ? Alebo prečo cardiffský arcibiskup Smith neodpovedal na obvinenie zverejnené vo Wales on Sunday, že odmieta riešiť minimálne ôsmych kňazov vo svojej diecéze, ktorí sú otvorenými homosexuálmi? Ako vysvetliť neprestajnú a neospravdlniteľnú zhovievavosť kardinála Murphy O’Connora so svätokrádežami  páchanými sodomitskými pochodmi ako napr. Roman Catholic Gay and Lesbian Caucus. A prečo v roku 2000, po tom, ako prípady sexuálneho zneužívania potupili a zahanbili Cirkev v Škótsku biskup Joseph "nestarám-sa-o-sexuálnu-orientáciu-kňazov" Devin odmietol policajné vyšetrovanie perverzného kňaza Jima Nicola, ktorý zavesil na internet film, v ktorom sa sám oddával zvrátenému sexu s mužom.

Tvárou v tvár týmto nekonečným škandálom sa rozzúrení a znechutení veriaci pýtajú: Je odpornejší hriech nedbanlivosť a spoluvina alebo táto falošná láska, liberálna ideológia a hlúposť? Čo všetko sa ešte skrýva v pevne zamknutých diecéznych skriniach ?

Pretože diabolský duch Sodomy zničí všetko čoho sa dotkne, vzorec je rovnaký vždy a všade: akokoľvek zlé sa veci zdajú na povrchu, pravda skrytá vo vnútri je ešte horšia. A medzi tým môže americká hierarchia nonšalantne špičkou čižmy (ako vídame vo westernových filmoch) prevracať mŕtvoly desiatok homosexuálnych kňazov, ktorí zomreli na AIDS alebo spáchali  v obavách pred policajným vyšetrovaním samovraždu. Vitajte v mrzkom labyrinte levanduľového sveta pokoncilnej Cirkvi. Proti nemu sa morálka a mravy hoc aj renesančného Vatikánu zdajú .... no predkoncilné.

Protestovať v Ríme proti brutalite levanduľovej mafie je zbytočné, najmä po tom, čo Benedikt XVI povýšil do funkcie prefekta Kongregácie, ktorá dohliada nad vierou a mravmi otrasného Levadu. Funguje to bezchybne. Vatikánske ťažké kalibre ako Levada vydávajú elastické direktívy v štýle posledného koncilu, ktoré ich podobne zmýšľajúcim bratom v biskupskej službe dávajú dostatok priestoru na zachovanie pokoncilného status quo, čo v tomto prípade znamená presun dôrazu zo všeobecného zákazu na zákaz svätiť "verejných" homosexuálov.  2.marca 2006, počas uvádzacej ceremónie nového rektora Severoamerického pontifikálneho kolégia v Ríme, Levada zhromaždeným seminaristom povedal: " Uvedomuje si (kňaz, ktorý svoju homosexualitu neskrýva) akú prekážku týmto kladie svojej schopnosti predstavovať Krista, ženícha svojej nevesty, Božieho ľudu? Nevidí, že jeho deklarácia ho stavia do protikladu s manželským charakterom lásky, ako ju zjavil Boh a ako ju premietol do ľudstva? " Prečo kardinál stavia debatu o nespôsobilosti homosexuálov na kňazstvo výlučne na pojmoch "otvorenej, verejnej a deklarovanej homosexuality"? Máme si snáď myslieť, že skrytá, súkromná a nedeklarovaná homosexualita nie je prekážkou? Posolstvo Levadu seminaristom sa javí takto: "Ak vás vnímajú ako homosexuála, máte problém. Ale ak vás ako homosexuála nevnímajú, môžete bez obáv pokračovať a prijať kňazstvo." Týmto spôsobom sa vatikánska inštrukcia neustále prepisuje a prekladá do stále nejednoznačnejšej reči a jej zmysel sa tak zredukoval na tvrdenie, že homosexuál môže byť vysvätený, ak je ochotný to udržať v tajnosti. Takýmto spôsobom túto inštrukciu vykladá väčšina biskupov Západu.

Slávna veta Pavla VI o "Satanovom dyme" sa javí stále menej ako farbistá metafora a stále viac holá skutočnosť. Pavol VI hovoril o slobodomurároch a komunistoch, temných silách, ktoré sa infiltrovali do Svätej Matky Cirkvi. Bývalá komunistka Bella Dodd raz povedala, že keď bola aktívnou členkou strany tak jednala s nie menej ako štyrmi kardinálmi, ktori pre nich vo vnútri Vatikánu pracovali. Alica von Hildebrand hovorí:

 "Pavol VI požiadal arcibiskupa Gagnona, aby vykonal vyšetrovanie ohľadom infiltrácie Cirkvi týmito mocnými nepriateľmi. Gagnon úlohu prijal a spracoval výsledky v objemnom spise bohatom na hrôzostrašné skutočnosti. Keď bol hotový, žiadal pápeža o stretnutie aby mu odprezentoval zistenia, ale stretnutie bolo zamietnuté. Pápež nariadil uložiť dokument v špeciálnom trezore archívu Kongregácie pre klérus. Tak sa stalo a hneď nasledujúci deň niekto trezor vylúpil a dokument ukradol. Samozrejme, Vatikán o takýchto veciach obyčajne neinformuje média, ale táto správa sa nejakým spôsobom dostala do L’Osservatore Romano. Gagnon mal ešte jednu kópiu a opäť požiadal o súkromné stretnutie s pápežom.  Keď bolo opäť odmietnuté, zbalil sa a vrátil domov do Kanady."

Nečudo, že nebohý otec John Hardon S.J. sa v Ríme nedostal nikam, keď prišiel so svojím spisom o zvrhlíkoch medzi americkým klérom. Homosexuáli sú treťou skupinou "mocných nepriateľov", ktorá prenikla do Cirkvi. Ich vplyv vo Vatikáne je badateľný v mnohých smeroch: prakticky žiadna reakcia na homosexuálne škandály, ochrana pederastov ako Marcial Maciel, hýčkanie komplicov, ako napríklad kardinál Law z Bostonu, ktorého spravili arcikňazom v Santa Maria Maggiore.

Levanduľová mafia strčila svoje paprče aj do prvej edície posledného katechizmu, keď do paragrafu 2358 prepašovala  propagandistickú a žiadnym dôkazom nepodloženú vetu, že homosexuáli "si svoj homosexuálny sklon nevybrali". V druhej edícií táto veta už nie a stojí tam "Tento sklon je objektívne nezriadený", ale klerikálni perverti a ich podporovatelia úmyselne citujú prvú edíciu tohto katechizmu čo svedčí o obrovskej moci, ku ktorej sa dopracovali. Homosexuálna klika je prirodzene uspôsobená pre tajnostkárstvo, zahmlievanie a rozvrat.  Michael Rose v Good Bye Good Men, píše, že len tí, ktorí prejavovali sympatie k sexuálnej revolúcii boli príjmaní do rehoľných domov a seminárov, kde vládla homosexuálna sieť. Uchádzači, ktorí zastávali tradičné katolícke učenie, že homosexuálne činy sú smrteľné hriechy a homosexuálna náklonnosť je podstatne nezriadená, boli systematicky odmietaní. Rozvratné homosexuálne hnutie neprestajne prekvitá.

Koreňom celého problému a nie len tohto je samozrejme liberalizmus. Homosexuálny a pedofilný klérus je jeho najodpornejší symptóm, alebo "dar" ak chcete, ktorý venovali Cirkvi horliví vyznávači laického aj klerikálneho liberalizmu - takzvaní liberálni katolíci - ako dôsledok ich liturgického, teologického a morálneho vzdoru. Lex orandi, lex credendi, lex agendi - to ako sa modlíš určuje to čomu veríš a to určuje to ako sa správaš. Hľadanie, vyšetrovanie a skúmanie kňazov, ktorí sú podozriví z homosexuality je životne dôležité. Títo muži, prebývajúci po farnostiach sú vážnym nebezpečenstvom hlavne pre deti a dospievajúcich, musia byť vyhnaní od oltárov a od našich rodín, pre dobro nás aj  ich samotných. To je však len náplasť, ktorá nerieši podstatu problému a nejde k jeho liberálnym koreňom.

Najväčšia kríza ktorej čelíme je trojhlavý drak: zlá teológia, zlá liturgia a zlá morálka. Rozvratnícki teológovia, ktorí vyučujú neverne a neposlušne Magistériu sú len podporovaní a utvrdzovaní vo svojej činnosti škandálnymi liturgickými excesmi, ktoré vedú k absolútnej neúcte k posvätnu, či ide o Skutočnú Prítomnosť alebo o Najsvätejšiu Obetu. Spolu nevyhnuteľne splodili a živia beštiu divokej amorálnosti.

Prečo? Pozrite na odpor k Humanae Vitae z roku 1968. Otvorený útok na Magistérium nevyhnutne vyvolá liturgické excesy. Prízemné celebrovanie omše, ktorému chýba akákoľvek dôstojnosť a úcta, akýkoľvek náznak posvätna a obety bolo rozšírené kádrami, ktoré si uzurpovali "ducha koncilu". Poskrývali tabernákuly, spravili z omše obyčajnú večeru, používajú neplatnú matériu a formu čím dokázali, že tak ako Humanae Vitae, tak aj Rímsky misál a liturgické predpisy netreba poslúchať. Tieto dve kreatúry vytvoril tretiu obludnosť, opovrhovanie ba celkové popieranie morálneho zákona. Ak sa teológovia a liturgici mohli odtrhnúť z reťaze, prečo by potom zosobášené páry nemohli brať antikoncepciu? A keď môžu laici, prečo nie kňazi? Sexuálne zvrhlosti v seminároch zvyčajne súvisia z heterodoxnými prednáškami z teológie a liturgickým neporiadkom v kostole. A čo sa naučia v seminároch prinášajú do farností. Lex orandi, lex credendi, lex agendi.

Nie všetky semináre sú také a v mnohých sa podarilo dosiahnuť významné zlepšenie ale stále zostáva veľa, ktoré sú stokami bludov, neúcty a sexuálnej amorality. Iróniou je, že práve tieto žumpy potom spúšťajú hony, nie na zvrhlíkov a kacírov, ale na zbožných a pravoverných mužov verných Rímu,  označiac ich za rigidných konzervatívcov a tradicionalistov. Z dobrého dôvodu Lev XIII napísal, že najhorší nepriatelia Cirkvi sú liberálni katolíci. Blahoslavený Pius IX v liste francúzskym biskupom  18.6 1871 hovorí:

"To čoho sa bojím nie je Parížska komúna. Nie, bojím sa liberálneho katolicizmu.... Ako som povedal už viac než štyridsať krát a teraz opakujem aj vám, pretože vás milujem, ozajstnou pliagou Francúzska je liberálny katolicizmus, ktorý sa snaží zjednotiť dva princípy tak opačné, ako je oheň a voda."

Dnes, naši politicky korektní preláti, až na zriedkavé výnimky stelesňujú deštruktívneho liberálneho ducha. "Kňazstvo sa dnes pokladá za homosexuálne zamestnanie" sťažoval sa nedávno jeden kňaz. Nemožno si nevšimnúť, že liberálny a ortodoxný katolicizmus vedú vyhladzovaciu vojnu. To však nemôže trvať naveky a monumentálne finále sa blíži. Mnohí poznáme posolstvo Panny Márie z La Salette z roku 1864 a Božom hneve, ktorý dopadne na Cirkev a Rím pre hriechy hedónistického kléru. Sv. Mikuláš z Flue (1417-87) predpovedal: "Cirkev bude potrestaná, lebo väčšina z jej členov, nízkych i vysoko postavených bude zvrátená. Cirkev bude padať hlbšie a hlbšie, až sa bude zdať že nadobro zanikla a Peter a Apoštoli už nemajú nástupcov. Potom ale bude opäť vyvýšená." Panna Mária v Quite začiatkom 17. storočia zjavila, že bude Cirkev v 20. storočí zasiahnutá ohromnou krízou vo forme množiacich sa bludov, ktoré takmer udusia svetlo Viery. Nečistota zaplaví svet a Cirkev ako "špinavé more" a  zvrátenosť mravov a zvykov bude takmer úplná.

Napriek všetkým svojim intelektuálnym darom, nie je dnešný pápež srdnatou konfrontačnou postavou, ktorú dnes v hodine dvanástej potrebujeme pre nastolenie tvrdej politiky proti levanduľovej mafii a liberálnym prelátom i laikom. Jeho obšírne a rozvláčne kázne a knihy nenahradia vehementný zákrok. Napriek tomu, že si stále zachováva správne chápanie pápežskej moci, moci prikázať či zakázať čokoľvek je potrebné pre dobro Cirkvi, odmieta ju použiť. A tak nám neostáva len sa modliť za rezolútneho krízového pápeža. Ak Boh nevypočuje naše prosby, tak záverečnú bitku, v ktorej katolíci zlikvidujú liberálnu špinu, bude pozorovať, ako Sv. Mikuláš z Flüe predpovedal, len veľmi malý zvyšok kedysi veľkolepej Cirkvi. Sv. Gregor VII, Sv Pius V, Gregor XVI, Sv. Pius X, Pius XI, –  krízoví pápeži, orodujte za nás!

prevzaté a upravené z www.christianorder.com (autor neuvedený)

Preklad, výber a kompilácia Jozef Duháček

Dejiny súčasnej krízy v Cirkvi (8.)

Juraj Sirotný 

6. Katechizmus katolíckej Cirkvi

Po koncile mnohí západoeurópsky teológovia vytvorili nový slovník pojmov, v ktorom len málo slov prežilo vo svojom pôvodnom význame. Napríklad slovo viera. Za posledných štyridsať rokov sa toto slovo používa v rôznych významoch, len nie v tradičnom, ktorý sa po stáročia vyučoval vo všetkých katolíckych školských zariadeniach, teda: „Viera je súhlas rozumu s pravdou, ktorá je zjavená Slovom Božím, Táto pravda ku nám prichádza z vonka a nevychádza nejakým spôsobom z vnútra. Túto pravdu veríme na základe Božej autority, ktorá nám ju zjavila.“ Na druhej strane sa  v jednom dokumente francúzskej katechetickej komisie môžeme dočítať: „Pravda nie je prijatie niečoho dokonalého a hotového, ale niečo, čo sa stále tvorí.“                                                                                                                                                     

Podľa tradicionalistov tieto a mnohé iné definície sú liberálnymi teológmi vysvetľované „novým“ spôsobom, ktorým podľa nich odporujú doktríne a dovtedajšiemu učeniu cirkvi. Toto učenie je systematizované v takzvanom Katechizme katolíckej cirkvi. V ňom je zapísané učenie, etika a prakticky aj organizácia celého cirkevného života. Je to systematizujúci a vysvetľujúci dôležitý dokument Katolíckej cirkvi. Je  základnou príručkou a  pevné vodítko pre katolíka tak laika, ako aj kňaza, alebo iného člena kléru. V tejto oblasti je prax v Katolíckej cirkvi taká, že pre celú Cirkev platí jeden oficiálny tzv. Rímsky katechizmus, ktorý je v latinskom jazyku. Z tohto katechizmu poverené katechetické komisie robia preklady do daných národných jazykov pre užívanie a potreby veriaceho spoločenstva. Aby bol katechizmus platný, musí mu byť udelení imprimatur, buď miestnym biskupom s príslušnou katechetickou komisiou, alebo čoraz častejšie aj biskupskou konferenciou danej krajiny.

6.1 Od holandského katechizmu až k „Pierres vivantes“

Tradicionalistická kritika po II. vatikánskom koncile sa vo veľkej miere upriamila na nové katechizmy, ktoré sa začali vydávať v druhej polovici 60. rokov minulého storočia. Všetky nové katechetizmy boli podľa Lefebvra inšpirované viac-menej Holandským katechetizmom, ktorý bol zverejnený v roku 1966 a dostal schválenie - imprimatur od holandského kardinála Alfinka. Vo svojej knihe Otvorený list bezradným katolíkom Lefebvre tento katechizmus podrobne rozoberá: „Holandský katechizmus nič nehovorí o anjeloch a neučí o nich, neučí o tom, že ľudská duša je bezprostredne stvorená Bohom. On dáva na vedomie, že dedičný hriech neprechádza dedične od našich prarodičov na všetkých ich potomkov, ale že ľudia ho na seba uvalili sami následkom svojho života uprostred  ľudskej spoločnosti, v ktorej vládne zlo. Teda dedičný hriech má epidemický charakter. Panenstvo Panny Márie nie je v tomto katechizme jednoznačne zmienené. Nehovorí sa tu o tom, že náš Pán zomrel pre naše hriechy, že bol Otcom týmto úmyslom  poslaný na zem a že nám touto cenou získal Božiu milosť. O svätej omši sa hovorí ako o hostine a nie ako o obeti. Jednoznačne sa nehovorí o reálnej prítomnosti Kristovej v eucharistii, ani o skutočnej transubstanciácii.“ 

Lefebvre si všíma aj nezrovnalosti medzi katechizmom a tradičným učením Cirkvi aj v oblasti sviatostí a cirkevno-správnej, kde celý výklad o zjavených tajomstvách končí podľa neho v agnosticizme a relativizme: „Úrad kňaza je zúžený a úrad biskupa je chápaný ako poverenie, ktoré mu bolo zverené „božím ľudom“ a ich učiteľský úrad je predkladaný ako záväzné realizovanie toho, čo verí spoločenstvo veriacich... Najsvätejšia Trojica, tajomstvo troch božských osôb nie je dostatočne vyložené.“

Tento katechizmus bol síce na podnet Pavla VI. preskúmaný a v roku 1967 kardinálska komisia odporučila Svätej stolici, aby  žiadal zmenu sporných desať bodov. Podľa Lefebvra sú však tieto body skutočným útokom na podstatné články viery a na svoju obhajobu si za svedka volá pápeža Pia X. a jeho encykliku Pascendi Dominici gregis, kde o modernistoch píše, že vždy sa snažili zmiešavať pravdu s omylmi. Ešte pred koncilom by celý výtlačok bol odsúdený , zakázaný a išiel by na index.

Holandský katechizmus nastúpil ako prvý na túto cestu a v celej rade ďalších katechizmov môžeme nájsť podobné, z katolíckeho hľadiska problematické formulácie. V mojej práci sa okrajovo zmienim ešte o dvoch, ktoré sú hodné spomenutia, a to francúzsky a kanadský katechizmus.

6.2  Pierres Vivantes

V šesťdesiatych rokoch 20. storočia vydala francúzska biskupská konferencia zbierku najdôležitejších katolíckych vieroučných dokumentov s názvom Pierres Vivantes – Živé kamene. Tento katechizmus bol zostavený formou otázok a odpovedí a mal slúžiť ako príručka pre katechétov a kňazov pri vyučovaní náboženstva v školách. V mnohých prípadoch sú „animátori katechézy“  vyzývaní k tomu, aby postupovali tak, aby si dieťa jednoducho zvolilo nejaké ľubovoľné náboženstvo. V katechizme sa uvádza, že pre dieťa je prospešné vypočuť si neveriacich, ktorí ho môžu mnohému naučiť, čo je s pozície tradicionalistického vnímania takmer neprijateľné. Na inom mieste sa môžem dočítať, že je nutné vytvoriť skupiny, aby si deti navzájom pomáhali s vysvetlením, že takto sa najlepšie pripravia na „sociálne boje“. Cirkev je k tomuto proletárskemu boju odhodlaná pripojiť sa po boku Proudhona, Martina Luthera Kinga, no zatiaľ nevie, aké miesto má v ňom zaujať. Uspokojuje sa však s tým, že „pranieruje nespravodlivosť“. Tento viditeľný príklon katechizmu „naľavo“ korešponduje s celkovým dianím v Cirkvi po II. vatikánskom koncile.  Tížik hovorí, že na koncile sa zrodili nové pluralistické teológie, ako oslobodenia, feminizmu, nádeje, „smrti Boha“.  Lefebvre túto knihu recenzuje so slovami: „Pierres Vivantes sa chráni pred tým, aby jasne vyslovilo niečo istého, okrem nových, nezvyklých a  cudzorodých domnienok, ktoré sú Tradícii cudzie.“

Tradicionalisti, ktorí na sklonku šesťdesiatych rokov v Rímskej kúrii ešte ostali, menovite kardináli Ottaviani a Siri túto knihu napadli. V mnohých prípadoch tento katechizmus zastáva z katolíckeho pohľadu až trúfalé formulácie vieroučných výrokov. Napríklad o knihe Genezis jeden z autorov tvrdí, že Boh svet nestvoril, iba autor Genezis, tak ako všetci ľudia sa prirodzene pýtal na pôvod sveta a svoju víziu prebásnil. Nový zákon začína Turícami a zoslaním Ducha svätého. Dôraz je kladený na prvé spoločenstvo, v ktorom prepuká hlásanie viery. Odtiaľto sa prví kresťania „rozpomínajú“ na verejné účinkovanie Krista a dokonca jeden z učeníkov „rozpráva“ o detstve malého Ježiša. Aj človeku, ktorý nemá širšie teologické vzdelanie,  musí byť jasné, že pre kresťanov je takáto interpretácia Svätého písma prinajmenej problematická. V Pierres Vivantes sa čitateľ môže dočítať, že rozvod je možný, že duša nie je večná, je sporné či existuje peklo a za kňazom sa chodí preto, aby katolík sa pýtal, čomu má veriť a čo má robiť. Lefebvre výstižne celú koncepciu katechizmu vystihuje: „Lajtmotívom celej reformy katechizmov je hon na ´istoty´. Kritizujú sa kresťania, ktorí ich vlastnia a strážia si ich ako lakomci svoj poklad. Bývajú považovaní za egoistov, za nasýtených. Musia sa otvoriť opačným názorom a prijať rozdiely.“

Kanadský katechizmus pre školákov je kritizovaní tradicionalistami najmä preto, že otvorene podporuje vzburu detí proti rodičom. Jedna kapitola má názov Pretrhnutie. Deti bývajú vyzývané k tomu, aby sa rozišli so všetkým, čo ich zväzuje; s rodičmi, tradíciou, so spoločnosťou a aby si našli cestu k k svojej vlastnej osobnosti, ktorú všetky tieto putá dusia. V katechizme je uvedený príklad: „Je potrebné odtrhnúť sa od rodiska, tak ako malé kuriatko prebíja škrupinku vajíčka aby sa dostalo von. Dieťa je povinné dostať sa zo svojej škrupinky, to znamená rodiny, ktorá brzdí jeho rozvoj. Musia sa teda prerušiť vzťahy s rodinou, s rodičmi a potom aj so spoločnosťou, pretože i ona nás brzdí a je konvenčná.“  Sú v ňom  aj kapitoly venujúce sa sexu spolu s obrázkami, ktoré sú pre katolíka absolútne neprijateľné. Tento katechizmus schválil predseda biskupskej komisie Quebecu.

6.3 Nová teológia

Po II. vatikánskom koncile vznikol najmä vo vyšších teologických kruhoch v západnej Európe a severnej Amerike nový fenomén, ktorý tradicionalisti a aj niektorí modernisti prekvapivo zhodne nazývajú teologické bádanie. To v praxi znamená, že celá teológia sa musí prispôsobiť duchu doby a plynutiu času. Svet sa vyvíja tak rýchlo, že staré „nemoderné teórie“ sa musia nahradiť novými, ktoré vyhovujú „potrebám eucharistického spoločenstva“. Ako by to však malo vyzerať konkrétne, to nevedia ani samotní teológovia. Podľa tradicionalistov dvojznačnosť a odmietnutie učenia v jeho rýdzo katolíckej podobe, ktoré je reprezentované najmä tomizmom, toľko kritizovaným progresivistickým klérom, má za následok teologické práce ktoré tvrdia veci absolútne nezlučiteľné. Lefebvre vo svojich prednáškach v polovici 80. rokov poukazoval na niektorých teológov, ktorí sa pokúšajú o syntézu katolicizmu a nekatolíckych učení všetkého druhu. Tieto teologické prešľapy analyzuje: „Mladí študenti, ktorí navštevujú takéto prednášky sú kúsok po kúsku prenikaní omylmi; dostanú vzdelanie, ktoré nie je katolícke. Podobne je to aj s prípadom, kedy jeden dominikán na univerzite vo Fribourgu  rozprával, aký je predmanželský styk normálny a žiadúci... Dekan Smulders z teologickej fakulty v Amsterdame tvrdí, že svätí apoštolovia  Pavol  a Ján predstavili veriacim falošný obraz Ježiša Krista ako Božieho syna a odmieta dogmu o stvorení človeka. Schillebeeckx z univerzity Nimwegen hlása scestné myšlienky; vynašiel ´transsignifikáciu´, ktorá si podmaňuje dogmy, ktoré sa musia meniť podľa práve platných pomerov epochy a učeniu o spáse pripisuje iba pozemský sociálny cieľ. Küng v Tübingene spochybnil mystérium Najsvätejšej trojice a Ježiša označil za ´ ľudového rozprávkového rozprávača ´.“ Treba povedať, že títo ľudia bývajú Rímom káraní, ale nijako sa proti nim nezakročí a nebývajú potrestaní. Nekatolíckej verejnosti sú to známe teologické mená a vytvára sa zdanie, že tieto osoby  reprezentujú celú katolícku teológiu. To podporuje mylný názor, že sa mení celé učenie cirkvi. Konzervatívnejší biskupi a spolu s nimi aj nižší klérus, ktorí sa ešte snaží tieto odchýlky uvádzať na pravú mieru sú kritizovaní, že „majú povinnosť chrániť slobodu prejavu v Cirkvi“. Kanonickému právu Katolíckej cirkvi výraz „sloboda prejavu“ je úplne cudzí a neznámy.

6.4 Sväté Offícium

Tradicionalisti sa domnievajú, že príčinou, ktorá napomáha tomu, prečo sa množia uvedené prípady, bolo zrušenie Svätého Offícia, apoštolskou konštitúciou  Pavla VI. Regiminis Ecclesiae Universae, ktoré bolo nahradené Posvätnou kongregáciou pre náuku viery. V tom čase bol na jeho čele kardinál Alfredo Ottaviani, ktorý bol veľmi vplyvným členom kúrie a dôsledným tradicionalistom. O jeho teologické vzdelanie sa opierali pápeži počnúc Piom XI., končiac Jánom XXIII. Po premenovaní na Kongregáciu pre náuku viery stratil tento úrad veľmi veľa  významných právomocí. Dnes, ak by sa išlo o nejaký útok na vieru a učenie Cirkvi  nemôže dostatočnej miere zasiahnuť.

Tento úrad v Cirkvi bol vždy považovaný za súdny tribunál vo veciach viery. Lefebvre píše: „Každý veriaci, kňaz či biskup mohol predložiť spis, článok, časopis a spýtať sa čo o ňom súdi Cirkev, či je v zhode s katolíckou vierou. Mesiac, alebo šesť týždňov potom Sväté offícium odpovedalo: Je to v poriadku, alebo článok je mylný, pričom bolo ešte uvedené, ktorá časť je v poriadku a ktorá je mylná“ Pritom ktorýkoľvek teológ si mohol byť istý, že bude súdené jeho dielo, nie jeho osoba, Offícium súdilo výlučne iba dielo. Intencie, úmysly autora skúmal iný tribunál, tzv. Sacra Poenitentiaria, ale takisto neplatilo to, čo veľmi často píše necirkevná tlač, že v Cirkvi panovala vždy nesloboda a atmosféra strachu, čo sa týka oblasti vedy a  publikovania. Pri svojich apológiách proti liberálnemu kléru sa Lefebvre veľmi často obhajoval tým, že sa riadil postojom, ktorým sa riadilo Sväté offícium.

6.5 Sväté písmo – ekumenické biblia

Sväté písmo je pre katolíkov jedným z prvotných zdrojov, odkiaľ môžu čerpať základné poznatky o svojej viere. Veria, že jednotlivé knihy, ktoré sú súčasťou Svätého písma, sú posvätné a boli napísané pod priamym pôsobením Ducha svätého. Ako som spomínal spolu so živou Tradíciou je Sväté písmo pilierom katolíckej viery a podklad pre zostavovanie katechizmov, ktoré vždy boli v súlade s nimi.  Český publicista Michal Semín poukazuje aj na to, že obrovské zásahy sa udiali aj v oblasti Svätého písma. Hovorí o tom, že v kníhkupectvách môžeme vidieť publikácie s názvom Biblia, ale pýta sa, či sú to ony zjavené texty, neomylné Božie slovo, ktorému katolíci veria. Knihy Nového a Starého zákona sú dnes k dispozícii v dvoch základných podobách. Prvá je protestantský preklad, ktorý vydávajú rôzne kresťanské denominácie. Druhý je „ekumenický“ preklad, určený nielen pre katolíkov, ale je pre všetkých bez ohľadu cirkevného zaradenia. Táto koncepcia vychádza z pokoncilovej filozofie, že Sväté písmo je  tým, čo katolíkov a inovercov spája, a preto je považované za potrebné, aby súdobé vydania boli ekumenického založenia.

Semín si myslí, že tento predpoklad je chybný, nakoľko podľa neho katolíci a protestanti spoločné východisko v tejto oblasti nemajú. Protestanti sa vo vydávaní Biblie nezhodujú čo do rozsahu; neuznávajú inšpiráciu Duchom svätým pri tzv. deuterokanonických knihách – Tobiáš, Ester, Kniha múdrosti, Júdit, Kniha Sirachovho syna, proroka Barucha, časť Daniela, 1. a 2. kniha Makabejská. Tridentský koncil uznal ako jediný záväzný Duchom svätým inšpirovaný preklad dielo Vulghata. Ide o prekladateľské dielo svätého Hieronyma, ktorý sa stal normou a vzorom pre ostatné preklady.

Takisto biblia katolíkov a protestantov nie je totožná ani čo sa týka obsahu. Protestanti totiž odmietajú učenie o sviatostiach, o Panne Márii, o primáte pápeža a mnoho ďalších článkov katolíckej viery, ktoré podľa Semína zo Svätého písma explicitne, či implicitne vyplývajú. Semín pokračuje vo vysvetľovaní, prečo Písmo katolíkov a protestantov rozdeľuje.  Predpokladá pochopenie vzťahu Písma a Tradície. Obidva faktory tvoria z katolíckeho pohľadu pramene zjavenia. Písmo je teda v katolicizme na Tradícii závislé, pretože vyžaduje záväznú interpretáciu cirkevnou autoritou. 

6.5.1 Odmietnutie Sola scriptura

Sama Cirkev už v 2. storočí okolo roku 150 počas pontifikátu Pia I. zostavila zoznam svätých kníh, ktoré boli predčítané pri bohoslužbe. V ňom sú všetky knihy Nového zákona. Toto potvrdzuje rímsky archivár Muratori v diele Fragmentum Muratorum z 18. storočia a cirkevní spisovatelia 2. storočia vo svojich apológiách, napríklad svätý Justín. Počas pontifikátu Pia I. Cirkev odlíšila  autentické biblické texty od apokryfov, ktoré sú dielom siekt z neskorších období. Spomínam to preto, lebo tradiční katolíci na týchto historických faktoch stavajú svoju apológiu pred Lutherovou tézou sola scriptura  a cirkevný historik Rudolf Col si myslí, že tým že v takejto rannej dobe boli texty kanonizované dokazuje to, že Písmo bolo podriadené Tradícii. Autorita Cirkvi od počiatku rozhodovala, ktoré spisy pochádzajú od Ducha svätého a ako ich treba čítať a vykladať. Tradícia teda stála nad Písmom aj u prvých kresťanov a podľa Malého nie je pravdou učenie reformátorov, že prvotná cirkev sa podriaďovala autorite Písma a až potom, keď sa Cirkev stala mocnou došlo k obratu. 

Preto je pre tradicionalistov dôležité, že pri prekladoch Svätého písma je nutné poznať jeho skutočný zmysel v celku, ale aj v jednotlivých výpovediach, ktoré dotvára ústna tradícia. Tento tradicionalistický postoj je však Achillovou pätou pre všetkých ekumenických prekladateľov, ktorí sa snažia preložiť Sväté písmo tak, aby z neho „nekričali“ pasáže, ktoré by mohli byť pre nekatolíkov sporné. Vo väčšine prekladov dochádza či už k priamemu, alebo nepriamemu popieraniu historicity príbehov. Napríklad v českom preklade sa o knihe Tobiáš hovorí ako o novele a kniha Izaiáš je „viac menej neznámeho pôvodu“. Na viacerých miestach sa vo vysvetlivkách uvádza, tá alebo oná časť Starého zákona, že je to iba „legendárne poetické rozprávanie“, „staré mytologické predstavy“ alebo tá a tá postava by  reálne len ťažko mohla povedať, čo bolo pisateľmi zachytené. a pod.

Michal Semín poukazuje na miesta vo Svätom písme, kde prišlo k „ekumenickým“ zásahom aj v autentickom texte. Tieto preklady samozrejme nadobudli antimariánsku povahu; v knihe Genezis 3,15 sa môžeme dočítať namiesto „Ona ti rozdrví hlavu“, „ono...“ a v knihe Izaiáš 7,14 namiesto „Hľa, Panna počne...“ autori preložili „Hľa, dievča počne...“. Semín z týchto symptómov stanovuje diagnózu; dnešná koncepcia a prax prekladov Svätého Písma, aj napriek jasným smerniciam, ktoré sú v Kódexe kanonického práva, rehabilituje protestantizmus, alebo stavia protestantských biblistov a ich východiská na roveň  s katolíckymi. Medzi tradicionalistami je z tohto dôvodu väčšinou zaužívaná prax, že obchádzajú antikvariáty a zháňajú si pre vlastnú potrebu preklady Svätého písma vydaného v prvej polovici minulého storočia.

Fragmenty z doby moru V./2012

Keby hlúposť nadnášala

Austrálsky kardinál George Pell sa vo vysielaní televízie ABC pochválil výrokom, že Adam a Eva, prarodičia ľudstva, nikdy nejestvovali. " Je to len sofistikovaná mytológia, ktorá sa pokúša  vysvetliť zlo a utrpenie na svete. Je to náboženská historka určená pre náboženské ciele" povedal nám tento, osvietený prelát, ktorý sa v zápätí prihlásil k názoru, ktorý "zdieľa široká vedecká komunita", teda že život sa na zemi vyvíjal milióny rokov trvajúcou evolúciou.  Ideový oponent tohoto "katolíckeho" hierarchu, biskupa a pastiera duší, známy militantný ateista Richard Dawkins adresoval Pellovi túto otázku: " No dobre, ak Adam a Eva nikdy nežili, tak som zvedavý odkiaľ sa vzal dedičný hriech?"

Dnešní preláti, ktorých Pell je typickým exemplárom, vo svojej bláznivej snahe dotiahnuť vzájomné zblíženie Cirkvi a sveta, ktorý jej vždy bol a vždy bude nepriateľom, neváhajú zahodiť úplne všetko, vrátane rozumu, logiky a aj samotnej katolíckej viery, len aby sa zapáčili tým, ktorí ich budú beztak nenávidieť, nech už ustúpia kamkoľvek. Vitajte v pestrofarebnej kráse pokoncilnej jari, otvárania okien a zdnešňovania. Dedičný hriech je jednou z fundamentálnych dogiem a jeho spochybnenie zrúti celú katolícku náuku o Kristovi ako Spasiteľovi a  Vykupiteľovi do pelagiánskeho blábolu.  Kardinálova mitra má vzadu dve stuhy, ktoré symbolizujú vynikajúcu znalosť Starého aj Nového zákona, ktorú biskup musí mať. Byť jeho miništrantom, tak mu tie stuhy, za to že rozpráva takéto kraviny a ešte v televízii, odstrihnem.

 http://au.news.yahoo.com/nsw/latest/a/-/newshome/13381016/pell-says-adam-and-eve-didnt-exist/

JD 


Brazílsky karneval mimo sezóny

V priam operetnej atmosfére, ako svedčia fotografie zo zdroja, sa odohralo stretnutie medzi brazílskym biskupom Luizom Demétriom Valentinim z diecézy Jales v Brazílii a slobodomurármi zo (zrejme diecéznej) lóže. Jeho exelencia, oblečená skôr ako Julio Iglésias na vystúpení pamätníkov než biskup katolíckej Cirkvi, sa radostne špacíruje popod rituálne mečíky miestnych abonentov lóže. Na radosť má oprávnené dôvody. Prehlásil totiž, že: "klíma je nastavená pre plodný dialóg a zblíženie medzi katolíckou Cirkvou a slobodomurárstvom." Podotkol, že: "v 71 rokoch má aspoň ďalšie 4 roky v pozícii diecézneho biskupa, ktoré môže použiť na zblíženie medzi týmito dvoma inštitúciami." 

Takže úlohou katolíckeho biskupa už nie je šíriť evanjelium a bojovať za Vieru, ale ekumenovať s Veľkým Orientom a Škótskym rítom. Otec biskup si vzal pokoncilové nabádanie k prispôsobeniu sa modernej dobe tak k srdcu a je natoľko pokrokový, že jeden už nevie kto sa komu prispôsobuje, pretože evidentne nám tu dochádza k fenomenálnemu úkazu  hegeliánsko-marxistickej jednoty protikladov.

Predpokladáme, že Jeho excelenciu sa nikto neodváži obťažovať nejakými disciplinárnymi lapáliami. Tie sú vyhradené pre zlých tradičných katolíkov, ktorí so zaostalou pedantériou trvajú na cirkevnom učení. O slobodomurároch hovorí jasne encyklika Leva XIII. Humanum genus (viď bočnú lištu na našej stránke). Jeho excelencia je však v "plnom spoločenstve" a zrejme by v ňom bola, aj keby sa sama opásala zásterou. Len je otázne s kým je v tom "plnom spoločenstve".

http://rorate-caeli.blogspot.com/2012/04/on-whose-side-are-you-on-bishop.html

 BM

Kliatba zlej tlače

Dr. Jozef Klčo

V Písme svätom čítame, ako apoštol Pavol prišiel raz do mesta Efezu hlásať evanjelium. Ľud zbožne počúval jeho kázne . "A zvelebené bolo meno Pána Ježiša." (Sk 19, 17.) Bolo tam i mnoho čarodejníkov, na ktorých slovo Božie  tiež veľmi zaúčinkovalo. Mnohí z nich sa obrátili a zrieknuc sa svojho nečestného remesla, poznášali svoje knihy, z ktorých učili svoje čary a na námestí "spálili ich pred všetkými. Keď ich spočítali, zistili, že mali hodnotu päťdesiattisíc strieborných drachiem." (Sk 19, 19.) Hoci vtedy knihy boli drahé, lebo sa ešte len rukou písali, predsa z ich ceny vidieť, že musela ich byť veľká hromada.

Áno, kto chce prijať slovo Božie, prv sa musí rozlúčiť so slovom diabla, ktorý dnes viac píše ako hovorí. Keby sme všetky dnešné zlé knihy, teda písané z vnuknutia diabla, poznášali, boli by z nich nie hromádky ani nie hromady, lež iste obrovské vrchy. No bol by to triumfálny oheň, lebo v ňom by sa zničilo slovo diablovo.

Tieto knihy sú zlé preto, lebo píšu proti jestvovaniu Boha, proti božstvu Ježiša Krista a Jeho učeniu, proti Jeho Cirkvi a jej pastierom, proti mravnosti, slušnosti, ba i ľudskosti. Sú zlé, lebo pravda sa v nich zaklína a lož vyhlasuje za pravdu; lebo hriech sa v nich vychvaľuje a čnosť hanobí. Sú zlé, ba až veľmi zlé, lebo majú za cieľ postaviť človeka proti Bohu a vyhasiť z neho i poslednú iskierku dobra.

Zhubná tlač je potuteľným nepriateľom ľudskej duše, lebo sa oblieka do líškavých slov, lahodí zmyselnosti, podáva vábivé ilustrácie, lacno sa predáva a všade sa votrie.

Čo si zaslúži takáto tlač? Iba to, na čo ju odsúdil sv. Pavol. Nestačí ju odhodiť, lebo i odhodený granát môže mnohých usmrtiť, ani roztrhať, lebo slovíčka môžu po nej ešte zostať, ale treba ju spáliť, aby nezostal po nej iba dym a popol! Keď prídete dnes z chrámu domov a máte takú knihu, urobte s ňou podobný a zaslúžený koniec!

Z knihy Praedica verbum ..., SSV Trnava, 1948, (krátené)

Fragmenty z doby moru IV./2012

Dúhový kardinál

Viedenský kardinál Christof Schönborn, ktorý obohatil diapazón slúženia sv. omše o také lahôdky ako sú: balóniková omša, disco omša, rocková omša s reflektormi a ohňostrojom, dovolil inštalovať v dóme sv. Štefana ohavné skulptúry ateisticko-bolševického sochára Alfreda Hrdlicku, viď:

http://www.traditioninaction.org/RevolutionPhotos/A316rcSrRestituta.html

(kto chce vidieť ďalšie dielo tohto "umelca" má možnosť tu, ale pozor je to len pre otrlých)

http://www.artknowledgenews.com/2009-12-07-22-19-03-alfred-hrdlicka-dead-at-81a-controversial-austrian-artist-and-designer.html,

či umožnil odprezentovať v arcibiskupských priestoroch výstavu obrazov, ktorá prezentuje Poslednú večeru ako homosexuálnu hostinu, sa posunul zase o kúsok ďalej v snahe urobiť z "domu Otca" Nášho Pána Ježiša Krista "peleš lotrovskú". Výslovne totiž schválil, aby do viedenskej farskej rady bol zvolený mladý "katolík", ktorý žije v homosexuálnom registrovanom partnerstve. Trosky rakúskej cirkvi síce vyjadrili pohoršenie (otázne je čo si pod týmto pojmom rakúski veriaci predstavujú), ale to s Jeho eminenciou v žiadnom prípade nezamávalo. Trvá na svojom rozhodnutí, pretože ako sám povedal: "tento kresťan (???) na neho zapôsobil výborným dojmom." Pozval si ho totiž na malý dinner a tam sa mu mladý sodomita odprezentoval. Čo mu tam hovoril, prípadne predviedol, zo svojho hlbokého duchovného života o tom sa môžeme len dohadovať.

Avšak sv. Alfonz de Liguori, ktorý bol oficiálne Cirkvou menovaný za Učiteľa Cirkvi jasne hovorí, že dokonaný homosexuálny akt je neskonalou urážkou Boha a zasluhuje najprísnejší trest. Podľa kardinála Schönborna je zrejme najprísnejším trestom pre túto donebavolajúcu ohavnosť členstvo vo farskej rade najväčšieho mesta strednej Európy.
Nemusíme ani pripomínať, že kardinál Schönborn má množstvo dobrých kamarátov medzi vysokým klérom strednej Európy (Slovensko nevynímajúc) a je dobre zapísaný aj v Ríme, takže sa môžeme tešiť na to, ako budú postupne "súložníci mužov" (ako ich nazýva sv. Pavol) dosadzovaní do cirkevných štruktúr. O rockových omšiach je aj zbytočné hovoriť, z tých sa môžeme tešiť už dnes.

Toľko o "potešení" zúfalých katolíkov vidiacich "ohavnosť spustenia na mieste svätom." Aké "potešenia" zas čakajú prelátov a kňazov, ktorí zviedli im zverené ovce na cestu zatratenia sa píše v Dialógu sv. Kataríny Sienskej a v prvej časti Božskej komédie Dante Alighieriho. Prajeme našim pastierom ničím nerušené čítanie.

http://vaticaninsider.lastampa.it/en/homepage/world-news/detail/articolo/vienna-wien-austria-14073/

BM

Ako polovať na Sokola

Slovenské súdnictvo sa úspešne integruje do neomarxistických európskych štruktúr. S pravou osvieteneckou bravúrou pochopilo, že v súdnom procese nie je dôležitá pravda a spravodlivosť, ale ideologický aspekt sporu. Naposledy to pocítil bývalý trnavský arcibiskup Sokol, ktorý bol taký neosvietený, a natoľko nepochopil volanie doby, že si dovolil žalovať časopis .týždeň a obviniť ho zo zavádzania a lži. Všetci osvietení však vedia, že časopis .týždeň je avantgardou liberalizmu, tolerancie, multikulturalizmu, ekumenizmu a trockistického neo-marx-konzervativizmu, ergo je neodsúditeľný, pretože jeho spoločenská funkcia rozleptávača kresťanských radov je z hľadiska cechu murárskeho a predplatiteľov lóží, neodoceniteľná. Kamarila ideového gulášu, držaného pohromade zásmažkou liberalizmu a sionizmu (s nepostrádateľnou sweet sweet music, utlmujúcou to pilulkou pre degenerované pop-generácie, samozrejme) nám vytiahla pred časom do boja proti zlému nacionalistovi Sokolovi, obhájcovi Tisa (nad slnko jasný to príznak zlosynstva). V domnení, že antické heslo: "papier znesie všetko" stále platí (a ono platí, ako dobre vieme a ako sme sa presvedčili na súde), rozhodli sa celo.týždňoví strážcovia demokracie na plný úväzok, zatočiť so Sokolom raz a navždy. Vyfabulovali príbeh o finančnej sprenevere a tureckom bašovaní arcibiskupa Sokola v jeho diecéze. Nehynúce tváre slovenskej tolerancie sa predbiehali v obviňovaní, nevynímajúc ani Františka Mikloška, neúnavného to šíriteľa infantilného humoru na pôde všetkých parlamentov, počnúc federálnym, cez slovenský až po maďarský a večného ospravedlňovača za hriechy slovenského národa i Cirkvi .

Po, dlho sa tiahnúcom, procese (aj keď na slovenské pomery možno expresnom), v rámci ktorého si nešťastný František Mikloško poplakal, že také škaredé vypočúvanie, aké s ním predviedol Ján Čarnogurský ml., Sokolov obhajca, mu pripomína časy výsluchov na ŠtB (čo v preklade z newspeaku znamená: nevedel som vydokladovať svoje tvrdenia), sa nakoniec ukázalo, že tvrdenia v časopise .týždeň nie sú založené na dôkazoch ale na želaniach a dojmoch "élity" slovenskej spoločnosti, rozumej: časopisu .týždeň, jeho kamarátov, mimovládnych organizácii a širšieho okolia. Skrátka, bol to blábol.

To ale nezastrašilo neohrozenú samosudkyňu, ktorá nakoniec žalobu zamietla, napriek tomu, že sa jasne ukázala neadekvátnosť obvinení. Pravda nie je dôležitá, dôležitá je v krásnom novom svete politická korektnosť a tá je jednoznačne na strane liberálnej kamarily z .týždňa a okolia. Ergo, .týždeň nič platiť nebude. Zacitujme zo zdroja:

"Samosudkyňa sa v zdôvodnení rozsudku odvolala na slobodu prejavu, zakotvenú v Dohode o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Európsky súd pre ľudské práva priznáva slobode prejavu kľúčovú úlohu pre fungovanie demokratickej spoločnosti. "Médiá majú v spoločnosti kľúčovú úlohu, lebo sú tzv. strážnym psom spoločnosti," uviedla sudkyňa."

Plne veríme tvrdeniu pani samosudkyne, len s tým dodatkom, že zabudla definovať akú spoločnosť má na mysli. Jedná sa totiž o sekulárno-liberálnu spoločnosť protikresťanského typu, ako sa nám vyprofilovala za posledných cca 200 rokov. Že média typu časopisu .týždeň sú jej strážnymi psami, o tom snáď nikto nepochybuje. Tak ako nikto nepochybuje, že títo psi sa neomylne rozštekajú keď vidia čo len záchvev autentickej katolíckej kresťanskosti v modernom svete. Že to s tou slobodou prejavu, "zakotvenou" v ktovieakých vodách a trasoviskách, nebude také horúce, to sa môžeme presvedčiť hneď, akonáhle sa začnú ozývať hlasy kritizujúce ideály prezentované v časopise .týždeň. Vtedy sa odrazu táto "kotva" slobody prejavu stáva nápadne labilnou a plávajúcou po vodách. Hlavne ak je predmetom kritiky isté nedotknuteľné etnikum.

Záverečná hláška Jána Čarnogurského ml. má síce oprávnenosť aj krásu rétorickej otázky: "Taký absurdný rozsudok o ochrane osobnosti som ešte v živote nepočul. Ak zákon nemá v tomto prípade chrániť arcibiskupa, tak koho má chrániť?", ale mal by už vedieť, že zákony v tolerantnej spoločnosti nie sú na to, aby chránili arcibiskupov a už vôbec nie takých, akým bol Ján Sokol. Ako vedeli už klasici marxizmu: súdnictvo je päsť robotníckej triedy. A dnes, keď tu máme liberálny neomarxizmus platí, že súdnictvo je päsťou svetovej "élity", ktorej cieľom je celosvetová multikultúrna a unifikovaná republika tolerancie a ekumeny. Každý kto jej bude stáť v ceste, bude rozdrvený. Na to by nemal zabúdať nikto. Nech je tento proces poučením pre mnohých.
Aj keď, nerobme si ilúzie: Slovensko je plné "konzervatívcov", ktorých najlepšími kamarátmi sú organizátori všelijakých pofidérnych festivalov, agnostickí popularizátori "vedy", liberálny pisálkovia z novín, členovia mimovládnych organizácii a najväčšími nepriateľmi biskupi , čo sa opovážili povedať niečo iné ako káže oficiálny murársky kódex vyjadrovania. Títo "konzervatívci" majú v povahe jeden archetyp, ktorý by sa dal zhrnúť do skratky: najprv lezú do stanu na námestí a potom sa čudujú (odhliadnuc od toho, že v zahraničí sa prezentujú ako paleo-konzervatívci a doma ako milovníci demokracie a tolerancie). Takisto sa budú čudovať, keď ich liberálny kamaráti zorganizujú pre kresťanov podobné festivaly, aké sa už organizovali v Mexiku, Španielsku a v celej východnej Európe. Ako trest za nárok kresťanov na Pravdu. Potom sa devíza zo súdu s Jánom Sokolom pretransformujeme do devízy celoplanetárnej: tolerancia je dôležitejšia ako Pravda.

http://www.topky.sk/cl/1000076/1305089/50-000-eur-nebude--spor-s--tyzden--Sokol-prehral

BM

Ústava Cirkvi

P. Peter Lippert SJ

Cirkevná ústava je teda aristokratická, nakoľko najvyššiu plnosť moci má viacčlenný zbor a súčasne je absolútne monarchická, nakoľko tento zbor má svoju plnosť moci len v spojení s jediným nositeľom moci, ktorý má v ňom vedúce miesto a ktorý sám v sebe, bez zboru biskupov, sústreďuje všetku plnosť celocirkevných plných mocí. Už jeden z pápežov starých čias, Kornélius, stavia okolo polovice 3. storočia túto monarchickú ústavu Cirkvi na jeden stupeň s monoteizmom kresťanského náboženstva. Ako píše r. 252 svätému Cypriánovi, biskupovi z Kartága, museli mu istí biskupi, vracajúci sa k cirkevnej jednote, vyhlásiť, že "jeden je Boh a jeden Pán, Kristus, v ktorého veríme a jeden Duch svätý a že biskupom nad celou katolíckou Cirkvou môže byť len jeden."

Táto monarchická hlava Cirkvi má však svoju plnosť moci nielen výlučne, ale i najsamprv pred všetkými údmi Cirkvi. Totižto jestvuje dvojaká možnosť, dvojaká cesta, ktorou sa v istej organizácii dostane vedúca moc k svojim nositeľom, cestou zdola nahor, alebo cestou zhora nadol. Dnešné demokratické myslenie rado dáva ísť autorite v našich svetských, občianskych spoločnostiach, predovšetkým v štáte, zdola nahor, z pospolitosti, v ktorej má pôvodne spočívať, na nositeľov, ktorých pospolitosť označí. Podľa toho chápania majú vladári svoju moc, ktorá, pravda, konečne je chcená samým Bohom a na základe božskej vôle je záväzná pre poddaných, bezprostredne od ľudu, ktorému sú predstavení dajakou právnou formou povolania. Preto sú ľudu, pospolitosti zodpovední za upotrebovanie svojej moci a pospolitosť im ju môže zase odňať, keď právne usporiadaným spôsobom označí iných za jej nositeľov.

Toto chápanie sa nijako nedá upotrebiť na katolícku Cirkev. Boli síce isté, hoci i len ojedinelé pokusy (tak najmä na sneme kostnicko-baselskom), ktoré pápežskú moc chceli predstaviť ako odvislú od biskupov, zhromaždených na koncile. Teda podľa toho úradné úkony pápežov by potrebovali k svojej platnosti výslovný alebo mlčky daný súhlas celého episkopátu. Podľa toho by bol pápež vo svojom úrade vôbec i v platnosti svojho postavenia odvislý od koncilu, ktorý by ho mohol zosadiť a musel by ho potvrdiť. Ale pápeži tieto uznesenia kostnicko-baselské nikdy neuznali, ba výslovne ich zamietli, a celá Cirkev i vtedy, ako vždy, nasledovala rozsudok Ríma a nevšimla si ich. Takto je teraz pre všetku budúcnosť celkom vylúčené, aby kto mohol zastávať v Cirkvi také chápanie. A toto chápanie sa skutočne i protiví najvnútornejšiemu štrukturálnemu zákonu cirkevnej ústavy, podľa ktorej všetka moc cirkevná ide zhora nadol, daná je od Boha bezprostredne rímskemu biskupovi a s rímskym biskupom spojenému všeobecnému episkopátu, a odtiaľ potom ďalej zostupuje do podriadených orgánov cirkevnej služby. Ba isté plné moci, totižto kňazské moci, dostávajú aj nižšie cirkevné hodnostné stupne, totižto kňazskí pomocníci biskupov, bezprostredne a priamo od Boha v sviatosti posvätenia kňazského. Kňazov svätiaci biskup je len vedúcim nástrojom tohto bezprostredne od Boha vychádzajúceho prúdu svätých právomocí. Ale ani v jedinom prípade nevystupuje cirkevná plná moc z nižšieho stupňa k stupňu vyššie postavenému, od pospolitosti veriacich ku kléru, od zhromaždenia kléru k biskupovi, od koncilu biskupov k pápežovi. Pravda, voľba vyšších nositeľov autority, označenie osôb, je v istých okolnostiach vecou podriadených miest alebo zborov. Predovšetkým označenie najvyššieho nositeľa úradu, pápeža, stávalo sa temer od samého začiatku (len Peter údajne sám označil svojho nástupcu) touto cestou, voľbou, ktorú vykonáva sbor biskupov a kňazov, ba i laikov. Ale označenie nositeľa úradu neznačí aj jeho obdarenie mocou jeho úradu: to robí bezprostredne sám Boh. Teda ústava Cirkvi je nielen monarchická, ale i "hierarchická", ako to vraví cirkevná reč. To značí, že všetky moci v Cirkvi idú zhora nadol, od Boha na jeho ľudských splnomocnencov a odtiaľ na podriadených nositeľov úradov, takže všetci nositelia úradov v Cirkvi majú svoju moc pôvodne, t.j. pred cirkevnou vospolnosťou.

Cirkev z vedomia tohto najvnútornejšieho formálneho zákona s nepoddajnou pevnosťou a takmer žiarlivou ostražitosťou potlačila každý pokus spodku, aby sa pokladal za sídlo a prameň cirkevnej moci. V tomto zmysle je pre seba a zo svojej podstaty celkom antidemokratická, nie však pre iné svetské spoločnosti, veď pripúšťa všetky ich ústavy, či sú demokratické alebo absolutistické. Pre seba však uznáva len platnosť hierarchickej a monarchickej ústavy. Preto je vždy pomýlené, keď s hlasnými požiadavkami smerom nahor vystupujú v Cirkvi dajaký podriadený zbor alebo osobnosť alebo veriaci daktorej celej krajiny alebo i celého sveta, ako by si chceli protestmi alebo proklamáciami alebo adresami nárokovať nejaké právo voči cirkevnému vedeniu. Výsledok bude vždy opačný, totižto úplné a bezpodmienečné odmietnutie ich požiadavky. Taký je totižto základný zákon cirkevnej ústavy, ktorý vypovedal už prvý Bonifác na pápežskom tróne r. 422.: "O čom sme raz rozhodli, o tom nemožno ešte raz rokovať. Lebo nikdy nebolo dovolené, aby sa znovu rokovalo o tom, čo apoštolská stolica už rozhodla." Tento základný zákon možno zmysluplne vypovedať i takto: O čom raz rozhodlo najvyššie miesto, to podriadené miesta nemôžu spraviť zas otáznym. Už štvrtý nástupca sv. Petra na biskupskom stolci rímskom, prvý Klement, pozná okolo r. 96 toto pravidlo všetkej cirkevnej správy, že nikto nemôže z vlastnej plnej moci prekročiť smerom nahor stupeň, na ktorom stojí v cirkevnom celku: "Najvyšší veľkňaz má určené svoje úradné oprávnenie, kňazi majú svoje určité miesta, leviti svoju vlastnú službu a laik je viazaný pravidlami, ktoré sú platné pre laikov. Preto nikomu z nás nedovoľuje svedomie, aby vykročil z okruhu, ktorý mu je určený jeho úradným miestom."

Z knihy P. Lipperta SJ : Kristova Cirkev, SSV, Trnava 1947

Politická teológia v diele Carla Schmitta

Mária Pešeková

Blízkosť politickej teológie a politickej filosofie vyplýva z eschatologického učenia Cirkvi. Posolstvo o vykúpení a zmysle dejín je totiž vyjadrené pomocou pojmu spadajúceho do oblasti politického myslenia. Kristus hovorí o Božom kráľovstve. Dejiny začínajú stvoriteľským aktom sveta ex nihilo, pokračujú priamym zásahom Boha do ich chodu v osobe Ježiša Krista a konečným zavŕšením bude druhý Kristov príchod a definitívne víťazstvo Kráľa kráľov.
Toto je orientované do budúcna, keď dôjde k naplneniu času na konci vekov. Kristova „radostná zvesť“ spočíva v tom, že na konci človeka nečaká prázdnota, ale Hospodin. Ten, ktorý stál na počiatku, bude i na konci.

Ak platí, že odhaliť zmysel dejín a zmysel ľudského života znamená objaviť zákon behu dejín, v ktorého uznaní nájde človek svoju slobodu a zodpovednosť a tým naplnenie svojej existencie, potom pre kresťana platí, že jeho sloboda a záväzok zodpovednosti sa nachádzajú v kontexte eschatologickej náuky. Z pochopenia vlastnej situácie (tu a teraz) plynie zodpovednosť voči budúcnosti, celku a voči uskutočneniu Božieho kráľovstva, všetky ostatné starosti sú druhotné, podriaďujú sa hlavnému: „Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše.“ (Mt 6, 33)
Bude to kráľovstvo, ktoré je vyjadrením premoženia zla. On sám je Najvyšším vládcom, jemu sa všetci podriaďujú.

Z uvedeného teda plynie odlíšenie prítomnosti (stávajúci svet) a prisľúbenej budúcnosti (nový svet). Z príkazu hľadania Božieho kráľovstva plynie potreba usmerňovania individuálnych i spoločenských dejín. Tu sa otvára priestor pre politickú teológiu. Táto vízia zároveň umožňuje odvodzovanie hodnôt, pomeriavanie, rozlišovanie medzi dobrým a zlým pri plnom vedomí o nerealizovateľnosti budúceho v terajšom svete a v rámci dejín. Limity uskutočnenia vyplývajú z ľudskej hriešnosti, z toho, že človek neustále podlieha pokušeniam zla. Odmietanie prijatia tejto reality by bolo výrazom ľudskej pýchy a absencie pokory.
To ale neznamená rezignáciu na usilovanie o dosiahnutie Božieho kráľovstva, naopak, vedomie ľudskej obmedzenosti je spojené s tým, že vedomie radostnej zvesti sa nemôže obmedziť na osobnú sféru a oblasť vnútra jednotlivca.
Z toho teda plynú ambície Cirkvi o politickú formu.

Cirkev predstavuje spojenie medzi svetom a Božím panstvom v časnom svete, v nej sa odohráva „boj“ Božej a pozemskej obce. „Cirkev si v konfrontácii so štátom kladie nárok na katolicitu [tzn. všeobecnosť, gr. katholikos = všeobecný].“
V kontraste mnohosti jednotlivých štátov a jedinečnosti Cirkvi vystupuje Cirkev ako reprezentant uskutočneného ideálu. Zároveň charakterizuje Schmitt Cirkev ako Complexio Oppositorum, všezahŕňajúcu jednotu protikladov: „Neexistuje protiklad, ktorý by Cirkev nezahŕňala.“
Čo sa však deje s predstavou štátu ako „najsilnejšej pozemskej moci, ktorej môže byť človek vystavený“ , ak sa vytráca priestor pre Boha, ktorý prestáva byť Najvyšším? S vytratením predstavy Boha ako Najvyššieho vládcu musí nutne dôjsť buď k deštrukcii pojmu štátu (ako odrazu vyššej moci) alebo naopak, k absolutizácii štátnej moci úplne oprostenej od spojenia s transcendentným, to však nadobúda obludné rozmery diktatúry.

Parlamentná demokracia, ale i moderná veda používajú s obľubou pojem neutrality, ako čohosi žiaduceho a prospešného. Zdanlivá nestrannosť či objektivita majú nahradiť tzv. dogmatizmus, zaslepenosť. K tomu je preto tiež nutná sekularizácia spoločnosti, „oslobodenie“ zo spárov katolicizmu sledujúceho „vlastnú mocenskú centralizáciu“. Moderný sekulárny štát je postavený na (náboženských) princípoch, ktoré ale sám nemôže garantovať.
V poslednej dobe je neutralizácia ilustrovaná javom „politickej korektnosti“ a ideou multikulturalizmu, keď v záujme nestrannosti a údajného hájenia práv a slobody jednotlivca sú eliminované hodnotové súdy a vykonávané zásahy do ľudského chovania. Výsledkom je deformácia slobody a relativizácia hodnôt, ktorá sa prejavuje v princípoch parlamentnej demokracie.
Demokracia hlasuje o pravde, spočíva v mechanickom rozhodovaní väčšiny. Jednotlivé hlasy sú si absolútne rovné. Demokracia znamená suverenitu ľudu.

Jedným z kritikov demokratického systému a autorom pojmov Neutralisierung a Entpolitisierung je nemecký právnik a politický mysliteľ, „reakcionár“, „nacista“ a „predstaviteľ konzervatívnej revolúcie“, Carl Schmitt.

Depolitizácia a neutralizácia

Pre zhodnotenie situácie dnešnej epochy hovorí Schmitt o depolitizácii a neutralizácii, ktoré považuje za výsledkom pôsobenia liberalizmu. Naivita liberalizmu spočíva v ignorovaní skutočnosti, že on sám „neunikol političnu o nič viac než akékoľvek iné významné ľudské hnutie a tiež jeho neutralizácie a depolitizácie (...) majú politický zmysel.“
Pritom sa sám snaží nahradiť politiku etikou (prejavujúcej sa v podobe „diskusie“ za každú cenu, ale bez dôjdenia k jasnému rozhodnutiu) a hospodárstvom (v podobe eliminácie politiky na trhovú konkurenciu). Týmito náhradami sa sanží o popretie polarity priateľ – nepriateľ, ktorá zakladá politično. „Zmyslom rozlíšenia priateľa a nepriateľa je označiť najkrajnejší stupeň intenzity spojenia alebo oddelenia, asociácie alebo disociácie.“

Extrémnym prípadom konfliktu je vojna, keď „Politická jednota musí v prípade potreby vyžadovať aj obetovanie života.“ Ak teda liberalizmus odmieta polaritu priateľ – nepriateľ, odmieta tiež požiadavku na obetovanie života a tým sa celá politická jednota rozpadá na tisíce drobných kúskov.
Hoci liberalizmus odmieta existenciu nepriateľa, sám svojim postupom mieri proti nepriateľovi (ktorý teda nutne musí existovať), sú nimi „zvyšky absolutistického štátu a feudálnej aristokracie“ .
Uskutočňovaním svojich ambícií, bojom proti uvedenému sa ale liberalizmus posúva do oblasti politična: „i tento údajne nepolitický, a zdanlivo dokonca antipolitický systém buď slúži existujúcim zoskupeniam priateľov a nepriateľov, alebo vedie k zoskupeniam novým, a nemôže uniknúť logike politična.“
Snahu o popretie politična vidí Schmitt ako výsledok sledu postupného procesu neutralizácie, ktorý sa prejavuje zmenou centrálnych oblastí od teologického stupňa cez metafyzický a morálny k ekonomickému stupňu. Zmena centrálnej oblasti sa doposiaľ diala vždy v snahe o nájdenie neutrálneho priestoru pre stávajúci konflikt.
Avšak ekonomický stupeň dosiahol svoje dovŕšenie v technike, ktorá však nemôže byť nikdy neutrálna, pretože nie je ničím iným než bezduchým nástrojom: „technikou dospela duchovná neutralita k duchovnej ničote.“
Ľudskej duši, jednému životu tak už nejde v ústrety druhý život, ale len smrť. „Ten, kto už nepozná iného nepriateľa než smrť a vo svojom nepriateľovi nevidí nič len prázdnu mechaniku, je bližšie smrti než životu.“

Uvedená neutralizácia spočíva v odstraňovaní Života a to Najvyššieho života, ktorý je zdrojom životov všetkých ostatných. Z toho je badať blízkosť politického a teologického. S vytratením Boha mizne súčasne aj polarizácia priateľ – nepriateľ, čo je vcelku logické, keďže Boh požaduje od človeka jednoznačnosť a jasné rozhodnutie: „Ale vaša reč nech je ‚áno – áno?, ‚nie – nie?.“ (Mt 5, 37)
Z toho plynie nutnosť jasného vymedzenia sa voči zlu. Keď sa ale odstráni ten, kto požaduje vymedzenie voči zlu, zároveň mizne vzťah a možnosť posudzovania a teda aj odlíšenia priateľa a nepriateľa v politickom zmysle. Politické a teologické sa líšia ale v tom, že kým priateľ a nepriateľ, akokoľvek je ich politické nepriateľstvo vystupňované, sú rovnakej, ľudskej (hriešnej) podstaty, v druhom prípade ide o vzťah rozdielnych podstát, dokonalej a nedokonalej, Božej a ľudskej.

Suverenita

Relativizovanie moci Kráľa kráľov je nasledované spochybnením moci absolútneho monarchu, suveréna. „Suverén je ten, kto rozhoduje o výnimočnom stave.“

Moc suveréna sa prejavuje v medznom prípade, v stave výnimky z normality (rozhoduje o tom, že táto situácia nastala a zároveň by mal urobiť rozhodnutie o jej riešení). Avšak situácia deľby moci neumožňuje jasné rozhodnutie, pretože jednotlivé zložky moci sa vzájomne vyvažujú a chýba nesenie jasnej zodpovednosti (moderná demokracia). Vyššie uvedená požiadavka Boha na jasné rozhodnutie človeka má svoj odraz v političnu, keď je Entscheidung esenciou politična.

Výnimočný prípad (v najkrajnejšej podobe ako ohrozenie existencie samotného štátu), ktorého riešenie nie je obsiahnuté v ústave, pretože v tejto situácii neplatia normy, napr. vojna, je pre Schmitta zdrojom poznania priateľa a nepriateľa, ako aj moci suveréna. Výnimka stojí nad normou zákona. „Väčšina prípadov sa nachádza v strede, naproti tomu poznanie pramení z krajnosti.“

Snahy o neutralizáciu sa prejavujú v snahe odstrániť krajnosti: „Všetky tendencie moderného štátoprávneho vývoja sa uberajú smerom k obmedzeniu suveréna.“

Štát

Schmitt sa svojím myslením snaží napriek stavu, ktorý popisuje, zachrániť politično a pojem štátu. „Štát (...) sa stáva časťou sveta, ktorý nespočíva na ňom samom, ale v ktorom sa mu dostáva ním samotným neovplyvneného významu, naopak samotný štát je určený týmto významom. Štát ďakuje za svoju dôstojnosť zákonitosti, ktorá sa neodvodzuje z neho a oproti ktorej zostáva autorita štátu odvodená.“

Z toho teda vyplýva to, že zákon predchádza štátu, štát je v rámci zákona, nie zákon v štáte. Štátu nezávislému na jednotlivostiach a pominuteľnosti prisudzuje Schmitt zmysel v úlohe uskutočňovať zákon vo svete a skrze zákon naňho pôsobiť. Úloha štátu je príčinou toho, prečo je štát najvyššou mocou, jeho sein sa prekrýva vo sollen, resp. od sollen je odvodené sein. Avšak medzi normou a jej uskutočnením existuje neprekonateľná priepasť, keďže samotný zákon nemôže uskutočniť sám seba, to spočíva na ľuďoch, „strážcoch zákona“.

Schmitt mieri svojím prístupom jasne proti princípom parlamentnej demokracie, proti Weimarskej republike, keď odmieta odvodzovať dôstojnosť štátu (Würde) od odobrenia zo strany jednotlivcov, keďže štát je viac než len súhrn jednotlivcov, stojí nad nimi ako nadindividuálna inštancia, ktorá pôsobí proti nim s vlastnou pôvodnou autoritou až do tej miery, že konkrétne indivíduum mizne. To však platí aj pre jednotlivého konkrétneho nositeľa politickej funkcie. Dôležitejší než on je totiž jeho úrad a vykonávaná úloha. Preto neprekvapí tvrdenie, o „bezvýznamnosti jednotlivca“ a o „popretí jeho vlastnej subjektívnej empirickej skutočnosti“.

To sa vzťahuje na oblasť filosofie práva, neznamená to vytratenie individuálnej zodpovednosti a etiky. Práve naopak, ide o to, že jednotlivý človek sa musí stať niečím a realizovať čosi v inej sfére, v oblasti právnej filosofie má celok štátu (nestotožnený s vládou) prednosť. Ide o podobné tvrdenie ako Aristotelovo „obec je pôvodnejšia než jednotlivec, (...) celok je nutne skôr než jeho časť“.
Ak budeme spolu s Aristotelom predpokladať život v spoločenstve za cnosť človeka, ktorú má uskutočniť a spojíme to s tvrdením, že: „Preto bez cnosti je [človek] bytosťou najbezbožnejšou a najdivokejšou,“ potom v kontexte so Schmittom možno povedať, že depolitizácia súvisí s vypudením Boha a vedie k chaosu, anarchii.
Aplikovaním na jednotlivca ako vládcu (v prípade monarchie) je dôležité, aby aj uňho došlo k potlačeniu osobnosti. „Veľkosť štátnikov spočíva vo veľkosti ich poslania a jeho naplnení.“
Myšlienku absolútneho vládcu (der absolute Herrscher) pokladá Schmitt za najlepšie rozpracovanú v učení katolíckej Cirkvi, kde vďaka tomu došlo aj k najsilnejšiemu historickému prevedeniu v podobe pápežstva, keď je osoba pápeža púhym nástrojom, sluhom sluhov Božích, ktorému je jeho úrad len prepožičaný (Schmitt sa pritom nezaoberá konkrétnymi osobami, ktoré zastávali najvyšší kňazský úrad na Zemi).
Náležitú úctu si preto viac než konkrétna osoba zaslúži samotný úrad.

Svojvôli štátu sa Schmitt vyhýba skrze analógiu Božej a pozemskej moci. Panovník má svoj úrad prepožičaný od Boha, hierarchia pozemskej moci kopíruje hierarchiu Božieho kráľovstva, ktorá však je zrejmá už od stvoriteľského aktu, keď si človek podriaďuje stvorenstvo. Medzi Bohom a absolútnym monarchom existuje podobnosť, že sú obaja „viazaní“ zákonmi, resp. z ich samotnej podstaty plynie, že ani nemôžu chcieť, čo by sa im protivilo: „absolútny monarcha je podriadený zákonu, tak ako Boh teológii, ktorého všemohúca vôľa nemôže chcieť niečo zlé a nerozumné.“

Ak má byť absolútny monarcha skutočne absolútnym (nie však v zmysle totálneho štátu), vyžaduje úplné podriadenie (v oblasti práva a politiky), suverén rozhoduje o tom, kto je priateľ – nepriateľ, ten kto sa odmieta podriadiť a požaduje slobodu a autonómiu jednotlivca v štáte, stáva sa nepriateľom. Hodnota jednotlivca (tzn. konkrétneho vládcu) je odvodená od jeho úlohy a napĺňania poslania.

Vďaka tomu vzniká možnosť pre hodnotenie a rozlišovanie lepšieho od horšieho. „... jedine istota moci, ktorá radikálne prekračuje ľudskú moc, ktorá je k dispozícii, môže zaistiť morálne hodnotenie, ktoré skoncuje so svojvôľou: istota poslušnosť vyžadujúceho, neobmedzene vládnuceho a podľa vlastného zákona súdiaceho Boha.“

Politická teológia alebo analógie medzi političnom a teológiou

Podstatou politickej teológie Carla Schmitta je nachádzanie analógií medzi političom a teológiou. „Všetky podstatné pojmy moderného myslenia o štáte sú sekularizovanými teologickými pojmami. Nielen na základe historického vývoja, pretože boli prenesené z teológie do moderného myslenia o štáte, (...) ale aj podľa ich systematickej štruktúry.“

Následne uvádza Schmitt ako príklad výnimočného stavu, ktorý má v právnej vede význam analogický k pojmu zázraku v teológii. V oboch prípadoch sa prejavuje moc Najvyššieho, resp. suveréna absolútnym spôsobom, v danej chvíli je ten, kto koná, výhradným pánom situácie. Situácia nesamozrejmosti vytrháva z monotónnosti, dáva priestor, aby sa odhalilo poznanie o všemohúcnosti, toho, ktorý je pôvodcom konania.
Teológia i právna veda vyžadujú jasné rozhodnutie, podriadenie najvyššej autorite, poslušnosť jednotlivca voči celku. Obe pritom hovoria o jednote celku, kedy dochádza k jej narušeniu, to je definované Suverénom (hriech a zločin).

V situácii, keď je Boh i politično ohrozované liberalizmom, sa krvavá bitka odohráva medzi katolicizmom a ateistickým socializmom. Schmitt nestojí nestranne a pasívne mimo tohto boja, naopak, rozhoduje sa pre účasť na ňom. Tento boj sa našťastie nevedie pomocou modernej vojnovej techniky, ktorá „zbavila zmyslu všetkého, čo bolo na vojne heroického a slávneho, osobnú odvahu a radosť z boja.“
Práve preto ostáva možnosť pre hrdinskosť Schmittovho boja. V ňom sa stretáva s Bakuninom, ktorý „bojuje proti tomu, čo je Schmittovi drahé, spochybňuje to, o čom je Schmitt z hĺbky presvedčený. Útočí na pravdu Zjavenia a odmieta Božiu existenciu, chce poraziť štát a popiera univerzálny nárok rímskeho katolicizmu.“

Snahou ruského anarchistu je absolutizácia moci Satana. Podstatnou je však jeho predstava o ušľachtilosti človeka, ktorý je výlučne sám zo seba strojcom správnych foriem. Tento prístup je v príkrom rozpore s náukou o dedičnom hriechu, ktorá je zásadným styčným bodom teológie a politického myslenia. Vedomie neustáleho podliehania pokušeniam zlu vedie k oddeleniu dvoch ríš, k nemožnosti stotožňovania jedného s druhým. Bakuninovým paradoxom je však to, že sám sa stáva teológom antiteológie, diktátorom antidiktatúry.

Záver

Prienik medzi politickým myslením a teológiou sa dá vyjadriť pomocou kardinálnych cností politickej teológie Carla Schmitta, ktoré sú spojené s eschatonom: poslušnosť (autorite vládcu), odvaha (boj s nepriateľom), nádej (na vykúpenie) a pokora (ľudská nedokonalosť, hriešnosť) .

Moderná epocha smeruje k depolitizácii a neutralizácii, čo má za následok osamotenia človeka. Lenže takto „oslobodený“ človek si sám nedostačuje, potrebuje k životu druhého v rámci spoločenstva, ale zároveň sa potrebuje vzťahovať aj k Bohu. V tomto zmysle sa politično a Boh stávajú obeťami liberalizmu. Nenahraditeľnosťou Boha sa stráca garant, zdroj prepožičania politickej legitimity.
V tomto zmysle považuje Meier za jediné adekvátne označenie Schmittovho učenie práve pojmom politickej teológie.

Záverom možno položiť otázku, či Cirkev vydaním sa na novú „ekumenickú“ cestu po II. Vatikánskom koncile sama neuviazla v zajatí depolitizácie a neutralizácie.


Zoznam použitej literatúry

Aristotelés: Politika, Praha: 1998.
Bultmann, R.: Dějiny a eschatologie, Praha: 1994.
Meier, H.: Die Lehre Carl Schmitts. Vier Kapietl zur Unterscheidung Politischer Theologie und Politischer Philosophie. Stuttgart - Weimar: 2004.
Meier, H.: Was ist Politische Theologie? München: 2006.
Münkler, H.: Erkenntnis wächst an den Rändern, Die Welt 7. 4. 2005 In: http://www.welt.de/print-welt/article583822/Erkenntnis_waechst_an_den_Raendern.html
Schmitt, C.: Der Wert des Staates und die Bedeutung des Einzelnen. Berlin: 2004.
Schmitt, C.: Pojem politična. Praha: 2007.
Schmitt, C.: Politsche Theologie. Vier Kapitel zur Lehre von der Souveränität. Berlin: 1990.
Spann, O.: Der wahre Staat. Vorlesungen über Abbruch und Neubau der Gesellschaft. Leipzig: 1921.
http://de.wikipedia.org/wiki/Carl_Schmitt

Prevzaté z http://euportal.parlamentnilisty.cz