Dogmy

Ernest Hello

Diabol, premožený svojim triumfom, zmenil taktiku. Už nevraví ľuďom, aby sa celkom zaobišli bez kresťanstva, ale ich vyzýva, aby zmenili kresťanstvo. Už im nepredstavuje kresťanstvo ako hanebnú absurdnosť, ale predstavuje im ho ako znamenitú ľudskú náuku: nič nemá proti tomu, keď ho vyhlásia za najlepšiu vec, len ak je to ľudská vec; hotový je predniesť o Ježišovi Kristovi najskvelejšiu chváloreč, pravda ak Ježiš Kristus nie je Boh. Zbavte ho božstva a diabol bude hotový blahoželať mu k najskvelejšiemu človečenstvu: vďačne urobí, čomu sa nemožno vyhnúť.

Nuž viete, čo je najlepší spôsob dosiahnuť tento výsledok, vytvoriť ľudské kresťanstvo? Oddeliť morálku od dogmy a povedať ľuďom: morálka evanjelia je vznešená. Áno, morálky sa pridržiavajte! Ostatne všetky národy majú v podstate tú istú morálku; líšia sa len svojskými dogmami. Morálka zbližuje ľudí; dogma ich rozdeľuje. Uznáme kresťanstvu celú jeho morálku; nechže nám aj ono urobí vo veci dogmy nejaké ústupky, a celkom sa dohodneme.

Keby diabol dosiahol to, všetko by dosiahol. Ale bolo povedané: Non praevalebunt (Nezvíťazia; viď Matúš 16, 18). Pretože pravda nie je naším vlastníctvom, nič z nej nemôžeme spustiť.

Všetko úsilie diabla sa teraz pokúša obsiahnuť tento nemožný ústupok. Vyzýva katolicizmus, aby obetoval to, čo on nazýva svojskými dogmami (bolo by vlastne treba povedať všeobecné dogmy, pretože sú katolícke), aby ich obetoval v záujme pokoja.

Diabol rád vravieva, že dogma je prekážkou pokoja a že pokoj by ihneď nastal, keby sme chceli urobiť z kresťanstva náukobeh všeobecnej morálky. Podivná vec! Dejiny aj tu hovoria. Satan sa chytá do vlastného osídlia. Protestantizmus už pred dvesto rokmi žiadal ústami jedného svojho kazateľa, ak sa nemýlim, bol to Pierre Jurieu (1637-1713), aby sa z lásky k pokoju obetovali určité dogmy. Dnes nemienim zdôrazňovať, aká je to základná absurdnosť obetovať dogmu, poprieť pravdu z vypočítavosti. Mohlo by sa povedať, že pravda je predsa naša vec a že máme právo darovať ju. Mohlo by sa povedať ... Čo ja viem čo všetko! Keby som chcel vyrátať všetky absurdnosti, ktoré taká úslužnosť predpokladá, nedopracoval by som sa konca kraja a odbočil by som od svojho predmetu, ktorý je historický. Pozerajme preto dnes len fakty. Videli sme, ako viedol Satan svojich ctiteľov v mene Rozumu pred oltár bohyne Rozumu. Viďme ho teraz, ako ich vedie v mene pokoja do vojny najzaťatejšej.

Katolicizmus a protestantizmus sa uberali dvoma protichodnými cestami. Katolicizmus ostal nezlomný v svojej nezmeniteľnej dogme. Protestantizmus si rozorval lono, rozorval sa: jednému dal tento dar, druhému tamten; z lásky k pokoju, ako vravel Jurieu, rozkúskoval náuku.

Toto sú teda dve skúsenosti. A teraz viďme výsledky. Katolicizmus, ktorý ostal – podobne ako Boh – nezmeniteľný aj vo svojej jednote, našiel pokoj, pretože ho nechcel mať iný, než Boh chce. Protestantizmus, pretože odpadol od pravdy, odpadol aj od jednoty; pretože chcel aj za cenu zrady na pravde, nechápajúc ani metafyzický ani morálny nezmysel takého postupu, našiel vojnu. Katolicizmus, pretože neobetoval ani jednu dogmu, zachránil, udržal, rozmnožil, rozšíril to vyvolené pokolenie, ktoré stupňuje mravnosť až na výšky svätosti a protestantizmus, ktorý toľko hovorí o morálke, prišiel o svätých, pretože sa spreneveril dogme. Vie to? Chápe to? Želie za tým, čo stratil? Nemyslím. Lebo stratil ešte aj zmysel svätosti, ešte i spomienku na ňu. ...

Boli ste možno v pokušení povedať: „Protestantizmus, snímajúc z človeka ťarchu niekoľkých dogiem, ktoré sú, ako sa vám zdá, pre morálku bezvýznamné , oslobodzujúc ho od určitých vonkajších pravidiel, umožňuje mu sústrediť sa všetky sily na životnú prax, na dobročinnosť, na pestovanie charity. Keď sa náboženstvo tak zjednoduší, človek sa celkom venuje morálke, lebo pochopí, že jedine ona je potrebná a nebude viac rozdelený medzi ňou a dogmou“.

Keď ste boli, ako toľkí iní v pokušení takto hovoriť, zavrite dejiny veku a otvorte dejiny vekov. Kde sú tí svätí? Kde rastie tá víťazná armáda, armáda Božia? Medzi zbehmi od dogmy, či medzi jej obrancami? Vy pokolenia, pochádzajúce od Slova, ktoré sa stalo telom, vy fakle sveta, ktoré skrývate v sebe Boha, o, vy nevysloviteľné kvety, kde je pôda, ktorá má tajomstvo vášho zrodenia? Aké rosy vás zvlažujú? Kde pučíte? Kde dužiete? Vy hviezdy noci, povedzte mi, v ktorom kraji vás pútnik nájde? Ktorá domovina je vašou vlasťou?

Vašou vlasťou je Cirkev a pútnik vás nachádza v krajinách, kde má Panna Mária oltáre.

Preklad Valentín Kalinay, úryvok z knihy Ernesta Hella - Veda, vydalo Verbum, Košice 1946

Ernest Hello (1828-1885), francúzsky prozaik, kritik, filozof, apologéta katolicizmu. Priateľ a predchodca Leona Bloya.

Revoluční doktrína (4. část)

Pierre Gaxotte

Nepochopili bychom průběh vzniku a utváření revoluční mystiky, tím více její evoluci, poněkud mechanickou a v konečné fázi zhoubnou, kdybychom přehlíželi osobité rysy prostředí, které tuto mystiku přijalo, podněcovalo a šířilo. Bádání zmíněného prostředí neprobíhalo dle vědeckých metod a nebylo uzavřeno. Auguste Cochin, jenž se tohoto úkolu ujal, zemřel ještě před jeho dokončením. Avšak četné podklady, které po sobě zanechal, nám dovolují se po dané oblasti rozhlédnout, aniž by nám hrozilo, že sejdeme s cesty.

Stoupenci nových teorií 18. století nechodili sami, nýbrž vytvářeli sdružení, aby se podělili o své vědomosti a tříbili si názory. Organizace, jejíž stíny nacházíme již v roce 1720, vzniká náhle v roce 1750. Se smrtí Ludvíka XV. je již završena. Ve všech městech se rodí sdružení krasoduchů a volnomyšlenkářů, literární salóny, akademie, čítárny, vlastenecké a rolnické spolky, lycea, muzea, zednářské lóže. Konají se pravidelné schůze a jsou hojně navštěvovány. Přednášky, a po nich široká diskuse. Četní myslitelé se zde cvičí ve vedení sporů a debatují o problémech doby: o obchodu obilím, nových daních, o činnosti městských shromáždění, nebo se věnují vědeckým otázkám, např. úloze civilizace, přirozeným právům, základům společností.

Stačí připomenout, že Rousseau napsal svoji první rozpravu na soutěžní téma vyhlášené akademií v Dijonu, aby poznal úroveň, způsob a rozsah činnosti oné vědecké instituce, která se v tomto ohledu nelišila od ostatních. Všechna zmíněná sdružení spojuje buďto společný původ (jako zednářské lóže), nebo neustálá korespondence, jejímž prostřednictvím se vzdálenějším či méně činným organizacím dostává pokynů od zasvěcenějších a smělejších bratří. Mezi jedním koncem království a druhým probíhá čilá a neúnavná výměna blahopřání, peticí a návrhů, což stmeluje ideovou jednotu, tlumí poryvy samostatnosti a nutí všechny ku svornému pochodu vpřed.

Republika literátů, která v roce 1720 žila v představách jako alegorie, se v roce 1775 stala skutečností. Je to vlastně jediné státní zřízení, na něž lze vztáhnout doktríny „Společenské smlouvy“ (Contrat social), jediný stát, kde se občané těší rovným právům, kde se „vůle většiny“ může kdykoli vylíhnout v diskusi mezi „vyvolenými“. Tyto rozpravy a po nich následující hlasování svědčí o pokroku revoluční doktríny, kterou malý národek zasvěcených zanedlouho předá velkým zástupům neosvícených. A tam bude růst až do roku 1794. Republika zasvěcenců je rozhodná, pevná a kráčí kupředu navzdory skutečnosti. Čím více rozvijí svou ideologii, tím více se vzdaluje životu. Čím více touží vládnout, tím méně je toho schopna.

V každodenním životě se sdružují lidé podobného přesvědčení. V pojednávané republice lidi nespojují společné názory, ani zájmy, nýbrž touha objevit a jasně vymezit doktrínu, která by se později stala vlastnictvím skupiny. Společný postup je zde prostředkem, nikoli známkou nebo výsledkem shodných názorů. V životě mají hodnotu činy, zde - pouze slova. V životě člověk obvykle hledá hmatatelné, skutečné výsledky; zde vše závisí na hlasování. V životě „vládnout“ znamená bojovat s protivenstvími, předvídat, připravovat, organizovat, konat; zde vládne názor: podstatné je to, s čím posluchači projevili souhlas, pravdou - co je spojuje. V životě není člověk osamoceným jedincem; je součástí společnosti, členem rodiny, cechu; řídí se mnoha věcmi, které přesahují oblast verbální logiky, jako jsou: náboženství, víra, morálka, tradice, city, politická loajalita, povinnosti povolání. Oproti tomu ve sdružení holdujícím „myšlenkám“ se zasvěcený vzdává všeho, co není abstrakcí a rozumováním; odhazuje vlastní osobnost a svoje „já“ omezuje na pouhé umění dedukce, tedy na činnost, která je ve světě nejrozšířenější.

Pokud člen takového sdružení, jsa veden instinktem, tíhne k pravdě a dokonalosti, jestliže více dbá o podstatu věci než o názory, zavádí-li do diskuse jiné prvky namísto ironie a puntičkářství, pak si záhy uvědomí, že se nezavděčí posluchačům, kteří ho budou považovat za nudného, odporného a směšného. Najednou se mezi nimi pocítí cizí, a pokud neustoupí dobrovolně, bude při první příležitosti odstraněn. A poté co se kněží ideje zbaví kverulantů, pustí se v úzkém kruhu, daleko od neosvícenců, do dalšího bádání, a to tím zapáleněji, čím více se prostředí pročistilo.

Tak se vzájemným působením literatury na spolky a spolků na literaturu cítí neuvědomělá hromada bratří stále více a dravěji unášena proudem zvěstujícím „příchod nového myšlenkového a morálního druhu, jehož by nikdo nebyl schopen předpovědět a každý by ho odsoudil, byť jej všichni připravovali“, jmenovitě jakobína-socialisty roku 1793.

Americké povstání běh událostí jen urychlilo.

Třináct kolonií odedávna přitahovalo pozornost sentimentální a humanistické literatury. Mnozí v nich spatřovali nový národ, blízký přírodě, tolerantní, zbožný, vedoucí patriarchální život, prostý všech náruživostí krom touhy po dobru a veškerého fanatismu krom fanatismu ctností. Kapitoly, které koloniím věnuje Raynal ve své knize „Dějiny dvou Indií“ [Histoire des deux Indes], jsou skvělé a patří k vrcholům tohoto jinak poměrně nudného, plytkého a pochybeného díla. Ruku v ruce s rozhodnutím kolonií odtrhnout se od Anglie rostlo zanícení pro myšlenku vytvořit konfederaci, které by náležela nejvyšší čest poučovat svět a ukázat mu cestu ke svobodě. Deklarace práv, kterou Jefferson složil na způsob morálního kodexu, krasoduchy omámila. Jedni se stali kvakery, další, ti nejušlechtilejší, vstoupili po La Fayettovu vzoru do řad republikánských armád. Nejméně odvážní pomáhali koloniím na poli propagandy, přičemž hlasitým křikem oznamovali, že začala éra obrození. Filozofické kruhy už půl století prahnuly po změnách, a nyní se jejich sny na jiném světadílu plnily. Jejich prázdné fráze a papírové myšlenky se tam stávaly tělem a krví; hle, za oceánem byla slova kována v činy a svítal nový zlatý věk! Při četbě o těchto zprávách se filozofové chvěli závistí. Všechny ony velké události povznášely a naplňovaly až po okraj. Obdiv, horečka činu, touhy, naděje rozpalovaly Francouze…

V té době přijel do Paříže v roli posla Benjamin Franklin. „Vše svědčilo“, píše jeden novinář, „ o jeho prostotě a dětinskosti starých obyčejů… Odložil vypůjčené ovlasení hlavy.“ Což znamenalo, že nenosil paruku. S o to větším obdivem byl přijímán. Ale nebyl tak naivní, jak by se mohlo dle zevnějšku zdát.

Onen prohnaný tlouštík byl jedním z hlavních představitelů amerického zednářstva. Ihned co se v Paříži ubytoval, navázal styk s francouzskými bratry a začal se činně podílet na díle očištění a sjednocení zednářstva, což po řadě potíží zajistilo pokrokovým silám vítězství v lóžích a vedlo k tomu, že Velký Východ, založený roku 1773, získal v roce 1780 převahu a právo dozoru. Franklinův dům v Passy se od první chvíle stal hlavním stanem agitátorů, a on sám arciknězem filozofů, mesiášem nespokojenců, patronem tvůrců ideologie. Franklin ve své náprsní tašce uchovával řadu dopisů, které svědčí o tom, jaké úctě se ve francouzské společnosti těšil, a o jeho vlivu na veřejné mínění. Odevšad mu chodily dopisy. Lidé ho prosili o radu. Jeden školní učitel mu poslal návrh federativního a zednářského paktu, jenž měl být vnucen všem evropským panovníkům. Kardinál-ateista Louis de Rohan, proslavený aférou kolem náhrdelníku královny, pořádá na Franklinovu počest oslavy. Jistý lékař, a byl ním Marat, se Franklinovi chlubí výsledky svých výzkumů na půdě fyziky. Jistý právník, byl ním Brissot, se ho vyptává na poměry v Novém světě, kam by rád odjel, aby se přiučil revoluci. Další mu zas věnuje svou obhajovací řeč, a je to Robespierre.

Když Franklin opouštěl Fancii, sláva Spojených států byla už neochvějná. Jeho nástupce Jefferson jí dodal nového lesku, přičemž na tomto pozadí vzniká celá romantická literatura, plná přepjatého obdivu, která až do omrzení opakuje chvalozpěvy na počest vyvoleného národa a vzorné republiky. Několik Američanů, kteří už byli těmito tlachy unavení, se snažilo protestovat, ale bezvýsledně; jejich dějiny se staly článkem víry.

Spojené státy daly revoluční doktríně to, co jí dosud chybělo - daly jí příklad.

Preklad Edmund Kříž

Koniec doktora Martina - ešte raz

Jozef Duháček

Bol som prednedávnom zatiahnutý do diskusie o konci doktora Martina, o ktorom som minulý rok písal v Dielni sv. Jozefa, avšak ťažisko diskusie, ktorá sa sprvu viedla o vierohodnosti argumentov položených v zmieňovanom článku sa presunulo k otázke, kde skončila nesmrteľná duša tohto nemeckého arcikacíra. Vedome riskujúc všemožné klišéovité obvinenia a výstrahy (od nesúď aby ťa neodsúdili až po typické - si pápežskejší ako pápež) som zastával názor, že Luther skončil v pekle. Ak chlap, ktorý milióny ľudí priviedol do bludu, z ktorého traktátov okrem očividných nezmyslov doslova kvapká jedovatá nenávisť a ktorý premnohým nadobro zobral, alebo aspoň nesmierne skomplikoval cestu ku spáse neskončil v pekle, tak potom kto? Aký iný hriech by ešte mohol vrhnúť človeka do pekla? Námietky proti môjmu tvrdeniu boli ľahko predvídateľné: nesmieme nikoho súdiť, nikdy nevieme či niekto skončil v pekle, Cirkev nikdy nevyhlásila, že Luther skončil v pekle. Tieto námietky sú zmesou ignorantstva, plytkého fideizmu, falošného alibizmu a najmä pochybného sentimentalizmu, ktoré sú typické pre dnešných katolíckych "intelektuálov". Zákaz kohokoľvek súdiť, je vytrhnutý z kontextu a kŕčovite napasovaný na každého, kto všetkému radostne neaplauduje ale má tú drzosť dopustiť sa kritickej myšlienky, tvrdenie, že nikdy nevieme či niekto skončil v pekle je obyčajným strkaním hlavy do piesku. Podľa neho sa aj svätý Augustín musel mýliť, keď Judáša strčil do pekla. A je naozaj pravda, že Cirkev nikdy nevyhlásila že Luther je v pekle? Pozrime sa na to čo, hovoria samotné pápežské buly týkajúce sa Martina Luthera. Bula Exsurge Domine Leva X. z 15 júna 1520 hovorí nad slnko jasnejšie:

Preto môžeme (my, rímsky pápež pozn.) bez akéhokoľvek ďalšieho predvolania či zdržiavania proti nemu ( Lutherovi pozn.) zakročiť a s najvyššou prísnosťou všetkých hore uvedených trestov a cenzúr (excomunicatio major) pristúpiť k jeho zavrhnutiu a zatrateniu ako toho, ktorého viera je všeobecne podozrivá a naskutku kacírska. Avšak na radu našich bratov, napodobňujúc milosrdenstvo všemohúceho Boha, ktorý si neželá smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil, odpúšťajúc mu všetky ujmy, ktoré spôsobil Apoštolskému stolcu sme sa rozhodli použiť všetok súcit akého sme len schopní. Nádejame sa, že sa zmení vo svojom srdci a vydá na cestu miernosti, ktorú sme mu ponúkli, vráti sa a odvráti od všetkých svojich bludov. Privítame ho láskavo ako márnotratného syna vracajúceho sa do náručia Cirkvi.

Preto teda, nech Martin sám a všetci čo ho nasledujú, tí čo mu poskytujú ochranu a podporu ....... vedia, že ich zo srdca vyzývame a nabádame aby prestali rušiť pokoj, jednotu a pravdu Cirkvi, za ktorú sa Spasiteľ modlil k Otcovi. Nech sa vzdá svojich zhubných bludov, aby sa k nám mohol vrátiť. Ak naozaj poslúchnu a dosvedčia nám úradnými dokumentmi že poslúchli, nájdu u nás city otcovskej lásky a prameň milosrdenstva a zhovievavosti.

Nástojčivo žiadame jeho a tých čo ho podporujú, nasledujú a sprevádzajú, aby do 60 dní upustili od kázania, vykladania svojich názorov a odsudzovania názorov ostatných, od vydávania kníh a pamfletov týkajúcich sa či niektorých, či všetkých ich bludov....... Ďalej, tento Martin sa musí navždy zrieknuť svojich bludov a domnienok. Musí nás o tomto zrieknutí informovať v otvorenom dokumente, spečatenom dvoma prelátmi, ktorý nám musí doručiť v ďalších 60 dňoch.

Ak však, Martin a tí čo ho podporujú, nasledujú a sprevádzajú, k našej veľkej ľútosti , tvrdošijne nevyhovejú stanoveným podmienkam v danom čase, tak nasledujúc sv. apoštola Pavla, ktorý nás učil vyhýbať sa kacírovi po prvom a druhom napomenutí, zavrhujeme tohto Martina a aj tých čo ho podporujú, nasledujú a sprevádzajú, ako neplodný vinič, ktorý nie je v Kristov, hlása náuky rozpore s kresťanskou vierou a uráža božský majestát na škodu a hanbu celej kresťanskej Cirkvi, ako tvrdošijného a verejného kacíra. (Hans J. Hillerbrand, ed. "The Reformation in its own Words" (London: SCM Press Ltd., 1964), pp80-84)

Bula Decet Romanum Pontificem z januára 1521, dávno po vypršaní 60 dňovej lehoty nenecháva priestor na pochybnosť, či trest podmienečne uvalený v Exsurge Domine nadobudol platnosť.

Avšak Martin sám - a hovoríme to s veľkou ľútosťou a rozpakmi - otrok zvrátenej mysle,
pohrdol možnosťou odvolať svoje bludy v predpísanom termíne a neposlal nám svoje odvolanie, ani sa nedostavil sám, ba dokonca sa nerozpakoval proti nám, proti Svätému stolcu a Katolíckej viere kázať a písať veci ešte horšie ako pred tým ani zvádzať iných aby robili to isté.

Týmto ho vyhlasujeme za kacíra, rovnako aj všetkých ostatných, nech je ich autorita alebo hodnosť akákoľvek , ktorí sa nič nestarali o svoju spásu ale verejne a pred zrakom všetkých sa stali nasledovníkmi Martinovej zhubnej a heretickej sekty, verejne a otvorene mu pomáhali, radili, preukazovali priazeň, povzbudzovali ho v jeho neposlušnosti a tvrdošijnosti, alebo hatili zverejnenie nášho hore spomenutého dekrétov (bula Exsurge Domine pozn. ): títo si vyslúžili trest vymenovaný v tomto dekréte a podľa práva je treba s nimi zaobchádzať ako s kacírmi a každý verný kresťan sa im podľa Apoštolovho príkazu musí vyhýbať (Tit 3:10-11).

Pápež mocou kľúčov, ktoré dostal od samotného Krista môže viazať na zemi i v nebi. Táto moc pochádza len a výhradne z milosti Božej, ktorý sa sám, slobodne ako Boh a Pán sveta viditeľného i neviditeľného, rozhodol, že Petrovmu nástupcovi dá podiel na svojej moci. Keďže Boh si nemôže protirečiť, inak by nebol Bohom, nie je možné, aby nerešpektoval to, čo Peter, či jeho nástupca zviaže alebo rozviaže. Pri odovzdávaní kľúčov sa k tomu Kristus osobne zaviazal. Čo nám teda hovoria hore citované výroky?
V prvom rade, pápež konštatuje, že dotyčný je vinný zločinom, ktorý s istotou vedie k zatrateniu, ak sa dotyčný nebude kajať. Slávnostný a vážny tón podčiarkuje fakt, že hrozby, ktoré sú Lutherovi adresované sa nezaoberajú len možnosťami, ale sú to explicitné požiadavky kajať sa, ktorých nesplnenie s istotou povedie do večnej záhuby. Pápež píše, že môže bez ďalšieho zdržiavania sa Luthera odsúdiť k zavrhnutiu a zatrateniu - pričom moc urobiť to naozaj má a práve tu tú moc používa - ale dáva mu istý čas na nápravu. Naviac, pápež žiadal verejné, úradne potvrdené zrieknutie sa bludov, pretože zločiny ktorými sa Luther previnil boli verejné a mali zhubný dopad na celú Cirkev a duše státisícov a miliónov ľudí. Ak buly čítame v tom zmysle, aký očividne majú, je nemožné nájsť v nich podporu tvrdenia, že o osude Luthera nemožno s istotou nič povedať. Štandardná moderná námietka , že Cirkev nikdy o Lutherovom osude nič nepovedala, ignoruje jednoduchý a očividný záver z nich plynúci. Ak niekto vyzbrojený najvyššou autoritou žiada od previnilca kajúcnosť, pretože je vinný z hriechu, ktorý so sebou automaticky nesie zatratenie, a previnilec do termínu mu stanoveného ba až do smrti kajúcnosť tvrdošijne odmieta, potom bez akejkoľvek ďalšej výslovnej deklarácie je možné urobiť o jeho osude len jediný možný záver

Dnes je badať výrazný posun v postoji k Lutherovi v katolíckych kruhoch. V minulosti sa katolícki autori nerozpakovali umiestniť ho do pekla. Napríklad Lutherov súčasník Cochlaeus tvrdí, že Luther je Satanovým dieťaťom a ten si ho po smrti zobral k sebe do pekla. Ak by ste v roku 1560 urobili anketu medzi katolíckymi vzdelancami, 100 zo 100 by povedalo, že Luther bol odsúdený ako kacír a dostal to čo si zaslúžil - peklo. Ak by ste túto otázku položili 100 katolíckym učencom v roku 2011 odpovede by sa značne rôznili. Prečo?

V roku 1940 vyšla kniha Josepha Lortza Die Reformation in Deutschland, z ktorej už veje svieži ekumenický vetrík a ktorá pozmenila názor katolíckych učencov. Dnes už medzi nimi len ťažko nájdeme čo i jedného, ktorý si je istý Martinovým osudom. Z Lutherovej osoby, sa ohnisko pozornosti prenieslo na Luthera "teológa". Luthera už neslobodno vykresľovať ako strašiaka či prízrak z minulosti, ale treba "objektívne a v súvislostiach" hodnotiť jeho teológiu. Pokiaľ sa kládol dôraz na jeho charakter, ktorý bol prvými katolíckymi rozpravami o ňom "hrubo skreslený", potom sa mohlo zdať, že to bol naozaj Satanov nástroj a so Satanom je aj zavrhnutý, ale ak budeme hľadieť len na jeho teológiu, potom môžeme tým získať a vzájomne sa obohatiť. A môžeme potom s lutheránmi radostne podpisovať spoločné deklarácie o ospravedlnení (JDDJ) alebo evanjelikálno katolícké vyhlásenia (ECT), uznanlivo sa potľapkávať po pleci a budovať jednotu hľadaním toho čo nás spája a ostentatívnym prehliadaním toho, čo nás absolútne rozdeľuje. Samozrejme, že v modernom katolíckom myslení protestanti prestávajú byť kacírmi, ale sú to len oddelení bratia. Minuli sa časy, keď sa Florentský koncil opovážil vyhlásiť: " (tento koncil) pevne verí, vyznáva a vyhlasuje, že tí čo nežijú v Katolíckej Cirkvi, nie len pohania, ale aj židia, kacíri a rozkolníci sa nemôžu stať účastnými večného života, ale budú poslaní do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom, pokiaľ pred koncom života nebudú znova pripočítaní ku Kristovmu stádu. Táto jednota cirkevného tela je taká silná, že len tí čo v ňom zotrvávajú sú sviatosťami Cirkvi zaopatrovaní ku svojej spáse, postia sa, dávajú almužny a konajú iné skutky zbožnosti a kresťanskej služby, a nikto, nech už dá akúkoľvek almužnu či vyleje krv pre Krista, pokiaľ nezotrváva v náručí a jednote s Katolíckou Cirkvou nemôže byť spasený."

Čo je však na celom tom ekucirkuse nanajvýš iritujúce je skutočnosť, že všetko čo bolo o protestantoch povedané a v súvislosti s nimi vykonané v 16-tom storočí musí byť dnes reinterpretované a rozriedené, aby to slúžilo pochybným cieľom moderného ekumenického hnutia. Mnohí dnes horlivo presadzujú mienku, že o Lutherovom osude sa nikdy nič nepredpokladalo ani predpokladať nemôže. Ak však je solídny dôvod domnievať sa, že Luther unikol dôsledkom svojich skutkov, tak ako ich opísali pápežské buly, sem s ním, ak však nie neostáva len držať sa faktov. Luther zomrel bez najmenšej známky ľútosti a zmierenia s Cirkvou, za čo nesie spravodlivý trest.

Dies irae

Redakcia Dielne praje všetkým čitateľom zmysluplné a rozjímavé prežitie pôstu. Pre prípad, že by si nevedeli spomenúť o čom by mali rozjímať, prikladáme stredoveký hymnus Dies irae, pravdepodobne od Tomáša z Celana (okolo 1190-1260).














V ten deň hnevu, v deň bezprávia
V prach sa zvráti sveta sláva,
Sibyla i Dávid vravia.

Aký strach nás schváti dravý,
Keď sa pred očami zjaví
Všetkých skutkov Sudca pravý!

Hlasy trúby plné čudu,
Nad hrobami krajín budú
Znieť a volať všetkých k súdu.

Príroda smrť v žase stíchne,
Keď sa každý mŕtvy zdvihne
K súdu príde, jak len stihne.

Napísaná kniha tu je,
Všetky deje obsahuje,
Z nej svet ortieľ vypočuje.

Keď si sudca teda sadne,
Vyjaví sa všetko riadne,
Nenechá tak viny žiadne.

Čo len poviem na obranu,
Koho vzývať o ochranu,

Keď aj svätí bázňou vzplanú?

Kráľu hroznej velebnosti,
Spásu dávaš cez milosti,
Spas ma studňa láskavosti.

Ježiš dobrý, nezabudni,
Pre mňa si šiel kríž niesť trudný,
Nezatrať ma v ten deň súdny.

Hľadal si ma, ustal v sparne,
Vykúpil na kríži zdarne,
Nech to všetko nie je márne.

Spravodlivý Sudca zlostí,
Odpusť moje neprávosti,
Prv než v hrob dáš moje kosti.

Vzlykám ako vinník čierny,
Červeň vín sa tvári perlí.
Bože, prosím, súd svoj zmierni.

Máriu si zbavil zlostí,
Lotra vzal si do milosti,
Aj mne dal si nádejnosti.

Prosím to, čo nezaslúžim,
No daj, Dobrý, po čom túžim,
Nech sa v oheň nepohrúžim.

Medzi ovce daj ma, Pane,
Od baranov odhodlane
Oddeliac ma k pravej strane.

Keď už pôjdu zlorečení,
Do plameňov odsúdení,
Zavolaj ma k vyvoleným.

Prosím vrúcne, úpenlive,
Jak prach srdce ľútostivé.
Riaď môj koniec milostive.

Slzavý deň, v ktorý v strachu
Zasa vinný človek z prachu
Vstane, dostaví sa k súdu.

Preto, Bože, šetri ľudu!
Dobrý Ježiš, Pán náš daj,
Všetkým večný pokoj, raj.

Amen.

Preklad Janko Silan

Vládcovia nad vašou identitou

Branislav Michalka

Boli ste už niekedy označený za fašistu? Urazili ste sa? Dušovali ste sa, že to nie je pravda? Ťahali ste z rukáva aj z brucha tisíc objektívnych dôvodov, s ktorými ste žonglovali ako s mydlovými bublinami, čo z vás majú zmyť tú strašnú pečať, len aby ste žalobcov presvedčili o ich omyle? A všetko márne? Nič si z toho nerobte. Vaša myseľ je len ovládaná bludnou predstavou, že viete kto ste. Namiesto toho, by ste si už mali osvojiť správnu predstavu, podľa ktorej to čím ste a kto ste, vám odhalia až ONI. Kým to neurobia, tak dovtedy budete tápať v tmách sebapoznania.

Alebo neveríte, že ste katolícky antisemita? Šmátrate po náprsnom puzdre, kde máte obrázok Panny Márie, židovského pôvodu, chcete ukazovať, dokazovať, vysvetľovať do vypotenia všetkých pórov, ťaháte z Neba za nohy sv. Jozefa, Petra, Pavla, i zvyšných apoštolov, ešte aj tú obligátnu sv. Editu Steinovú ste ochotný obťažovať, by svedčila vo váš prospech a výsledok? Ste antisemita! Najvyšší čas začať s ospravedlňovaním, inak skončíte v odpadovej jame dejín spolu so Streicherom, Droumontom a Célinom. No a samozrejme ste rasista, potom ešte križiak nenávidiaci mierumilovné svetlo islamu, mučiteľ zvieratiek a detí, kynožiteľ prírody a matky Zeme, skrátka vred na tele vesmíru. Už vám nepomôže nič, ani keby ste navštívili všetky synagógy, vybozkávali všetky korány, vyleštili všetky sochy Budhu a mávali freneticky dúhovou zástavou, ako súdružka Bohdalová 1.mája mávatkom na krátkozrakého Husáka; nič vám nepomôže. Vy to neviete? ONI to už vedecky vyskúmali. To zlo je imanentné, je vo vás zasuté, skryté, čakajúce na prebudenie, alebo na odhalenie osvietenými analytikmi. Stačí chvíľka nepozornosti strážcov tolerancie a premeníte sa na krvilačnú pogromistickú beštiu. ONI vedia, že toto nebezpečenstvo drieme v každom kresťanovi, vidia ho všade a podozrievajú každého. Najzvláštnejšie na nich je, že ako jedno z obľúbených obvinení proti svojim protivníkom používajú diagnózu paranoie.

Len máločo sa bratom slobodomurárom a k nim pridruženým gastarbeitrom, tak vydarilo, ako práve táto metóda na nivočenie odporcov. A pritom je založená na tak jednoduchom psychologickom efekte. Budete označený za niečo čím nechcete byť. Odhalovač správne predpokladá, že sa budete obhajovať, čo znamená toľko ako zapierať. Moc je na jeho strane a on nemusí dokazovať nič. On musí len ukazovať prstom, kto je odhalený. O ostatné sa už postarajú média a ďalšie pomocné nástroje.
Ak by vás označili za to čím chcete byť, tak by riskovali, že sa priznáte a ešte budete na svoju opovážlivosť hrdý. To oni ale nepotrebujú. Aj tá najblúznivejšia myšlienka spojená s odhodlaným idealizmom pôsobí romantickým dojmom a odhodlanie, by mohlo vzbudiť nenáležité sympatie. Nie, protivníka je treba predviesť koktajúceho, žmurkajúceho očami, obhajujúceho sa, skrátka ako potkana, na ktorého dopadol lúč baterky. A ak vám odrazu za vaše postoje hrozia paragrafy, lebo svojimi rečami potláčate rasy, menšiny a náboženské hnutia, tak to začnete žmurkať a koktať jedna dve.

Druhá a rozvinutá fáza tejto metódy spočíva v tom, že nepriateľ pokroku a tolerancie je obvinený z toho proti čomu bojuje, ak samozrejme to proti čomu bojuje je dobrá, liberálna a tolerantná vec. Najelementárnejší je príklad so sodomitmi, či inými úchylnými jedincami. Ten kto bojuje proti homosexualite, je sám nakoniec obvinený z utajovanej homosexuality. Tým sa dosiahne úžasný efekt, pretože je evidentné, že homofób si hnusí čo i len predstavu niečoho tak odporného ako je homosexualita. A tu sa zrazu ocitá sám v podozrení na verejnosti, že by mal byť niečím, čo je v jeho očiach tak zvrhlé. Tá hrôza!
Túto fintu použil už Marcel Proust v Hľadaní strateného času. Ako aktívny sodomita, portrétujúc figurky z mondénnej spoločnosti, nezabudol vykresliť ani strojeného odporcu sodomie, šíriaceho katolícko-royalistickú prudériu v salónoch, ktorého v zápätí demaskuje slovami: väčšina týchto odporcov sodomie je sama homosexuálna. Ba čo viac: ich morálne rozhorčenie nie je nič iné len mimikry, ktoré má ukryť ich pravú tvár, totiž tvár úchyla. Geniálne! Logický záver je jednoznačný: každý kto bojuje proti sodomitom je sám sodomita! Nuž chcelo by sa vám po tomto zistení niečo proti nim povedať? V médiach sú touto metódou vykresľovaní a dehonestovaní odporcovia homosexuality, s dovetkom, že predsa obyčajným heterosexuálom sodomiti nevadia, nemajú prečo; redaktor potom zvykne dodať: moja „priateľka“ (rozumej konkubína) má brata homosexuála a perfektne spolu vychádzame, alebo podobnú imbecíliu.

Aké krásne možnosti sa relativizátorom a zahmlievačom otváraju s takouto metódou, o tom aj škoda sa dohadovať, je to evidentné. Akékoľvek morálne rozhorčenie môže byť dešifrované ako utajovaná úchylnosť. Vidíte ho jezuitu, ako sa maskuje, to sú oni, pedofili a druhých budú poučovať atď, atď. A na druhej strane sú tu krásni heroickí čistí ľudia, ktorí nič neskrývajú. Naši štvorpercentní. Aký to protiklad.
Ale beda vám, ak by ste chceli použiť túto metódu na nich a ukázať jej nezmyselnosť. Bojuješ proti rasizmu? To preto, lebo sám si utajený rasista. Naháňaš antisemitov po novinách, mestách i dedinách? Lebo ty sám si utajený antisemita! Obviňuješ druhých z fašizmu? To len maskuješ svoju dobre utajenú nacistickú podstatu! Ojojoj, hrôza pomyslieť!

A v takej chvíli odrazu vylieza spoza oponky moc vo svojej nahote. Vaše nehorázne obvinenia budú zmetené z povrchu zemského ako hmyz. Čo je dovolené Jupiterovi, nie je dovolené volovi. Keď dvaja činia to isté, nemusí to byť to isté. Odrazu všetci vidia nezmyselnosť tejto metódy, ak bola použitá proti tomu „dobrému“, proti nehynúcemu pokroku, tolerancii, liberalizmu a globálnej emancipácii všetkého so všetkým. Nie, demokracia sa musí brániť proti svojim nepriateľom, tu končí tolerancia! Nejaký provokatéri tu budú obviňovať súdruha zaslúžilého bojovníka proti fašizmu z fašizmu???!!! Ale zaslúžilý bojovník proti perverzite môže byť obvinený z perverzity.

Hľadiac spätne, dá sa povedať, že v podstate celá psychoanalýza bola krvopotne vyžmýkaná a vypotená z univerzitných zadníc len za jediným účelom, za účelom vytvoriť kopernikovský obrat v nazeraní európskeho kresťana a tým ho zničiť, ponížiť a odkresťančiť. Kým dovtedy bola daná identita človeka skrze „confessio“ t.j. vyznanie, resp. vyznanie viery, čo v podstate môžeme vykladať ako primát vonkajšej prezentácie a objektívnej formácie človeka nad jeho „spodnými duševnými prúdmi“, tak v novej dobe sa vonkajšia prezentácia, vyznanie, vykladá ako forma pokrytectva, ktorá je len zásterkou na ukrytie duševnej reality. Aké katastrofálne dôsledky takýto obrat obnáša je zjavné. Kým dovtedy človek podroboval a prispôsoboval svoj vnútorný svet svojmu vyznaniu, tak odteraz mal odhodiť vyznanie ako trápný podvod a zamerať sa na svoju pravú vnútornú tvár. Ale ktorá je tá pravá vnútorná tvár? Koľko ich má každý človek a kto ich rozlíši a vyselektuje? No predsa odborníci! ONI vedia aká je vaša pravá tvár. Už sa netreba znásilňovať a obmedzovať, prispôsobovať svoje ego nejakým Božím prikázaniam, treba sa odovzdať svojim pudom, obsesiam, úchylkám, mániam a zistiť kto vlastne ste. Alebo by ste chceli žiť celý život v lži? Alebo nebodaj potláčať svoje pudy? Aká strašná predstava. To by ste sa nakoniec mohli stať fanatikom, t.j. človekom žijúcim podľa „confessio“ a to ONI nechcú. To by ste sa im potom mohli postaviť na odpor. V tom prípade vás treba samozrejme odhaliť. Ste fanatik a fašista.

Otázkou zostáva ako sa brániť. Najzbytočnejšou formou je snaha diskutovať a dokazovať. ONI poznajú vaše názory, vaše kresťanstvo, veď práve preto vás nenávidia, tak načo im to dupľovať? Nech poviete čokoľvek aj tak budete fašista. Náš Pán Ježiš Kristus neuznal Piláta takmer za hodného odpovede. Mlčal. Sú chvíle keď už bolo povedané všetko.

Nie každý má však s určitým typom ľudského dobytka toľko trpezlivosti ako Boží Syn. Sme predsa len krehké nádoby. Pohľad na zanieteného ľavicovo-liberálneho osvietenca je zaiste často tak tristný, že v človeku pracuje žlčovod na plné obrátky. Ako teda reagovať na jeho gebuziny? Apológiu a diskusiu sme už vylúčili ako neúčinnú, zostáva paródia. Treba sa ku všetkému priznať a ešte si pridať. Nesmiete to ale robiť s rozhorčením a so strojenou iróniou, pretože vtedy by vás rýchlo prekukol a pochopil by, že sa jedná o len ďalšiu formou obhajoby. Nie vy ho musíte vytočiť a šokovať. Musíte pôsobiť chladne a blazeovane, akoby ste sa až teraz, zoči voči jeho odhaleniu rozhodli definitívne odhodiť masku a ukázať sa v celej svojej hovädnosti, ktorá je väčšia než on mohol čo i len tušiť!

Uveďme príklad: Ste obvinený z fašizmu. Odpovedáte: Mno, aby som pravdu povedal tak voči fašizmu mám veľké výhrady, ako ku každej polovičatosti. Pohŕdam polovičatosťou, nenávidím polovičatosť, tramtaratááá ... Fašizmus zabredol niekde uprostred liberalizmu a totality a nepochopil skutočné mystérium totality, jej krásu atď. atď. môžete sa začať rozplývať nad estetikou miest zrovnaných so zemou, adorovať kult násilia a bláboliť tak, že oproti vám budú Evola s Jungerom skauti s betlehemským svetielkom. Ale samozrejme nesmiete zabudnúť dodať, že inak máte fašizmus vo veľkej úcte, aby ste nevzbudili podozrenie, že sa chcete dištancovať.

Ste obvinený z náboženského fanatizmu? Že ste katolícky inkvizičný maniak a sadista? Všetko priznať a pritvrdiť. Ó, krása Bartolomejskej noci, ó prešovské jatky, krížové výpravy, masakre, pogromy, plamene, ruiny, niagary krvi, aká to slasť pre oči fanatika vášho formátu.

Ste rasista? Kdeže rasista, ultra mega total rasista ste, aby vedeli. Poukážte na chyby v Gobineauovi, vysmejte sa z Chamberlainovho liberalizmu, poukážte na smiešnu anglosaskú demokratičnosť Ku-Klux-Klanu, s pohŕdaním samozrejme, predveďte veletoče všetkých brachiocefálii a dolichocefálii atď. atď,

Odmenou vám bude liberálny kapor, ktorý sediac oproti vám, nemo otvára a zatvára ústa. Obzvlášť odporúčam praktikovať s mladými krehkými ľavicovými vílami, bojovníčkami za práva východoslovenských indiánov a záchranu dažďových pralesov. Ich roztomilé tváričky, tak nebesky vzdialené akejkoľvek realite, živené z ocinkovej apanáže a mazané všetkými mastičkami, pôvabne sčervenajú a ich soprány na vás vychŕlia spŕšku zúrivého zúfalstva, na ktorú budete ešte po rokoch slastne spomínať a odnesiete si ju, ako sladký talizman, až do hrobu s pocitom: nežil som nadarmo.