Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

25. 1. 2020

Transubstanciácia a hylemorfizmus
Ed Fesser

Kľúčovou témou revolúcie prvých moderných filozofov proti scholastike bol prechod od aristotelskej hylemorfickej koncepcie prirodzenosti hmotnej substancie k nejakej variante mechanistickej filozofie. Nedávno som dostal veľmi zaujímavú otázku: 

Nedá sa transsubstanciácia formulovať aj pojmami mechanistickej explikácie fyzikálnej substancie*, než len hylemorfizmom? 

Moja odpoveď bola, že i keď to bez poriadneho dokazovania nemôžem odmietnuť, tak tento prístup určite prináša vážne filozofické a teologické problémy.

Tu je dôvod. 

Hylemorfizmus vo svojej najjednoduchšej verzii sa zhruba zhoduje so zdravým rozumom v názore na to, ktoré z vecí každodennej skúsenosti sú odlišné substancie, ktoré sú rozdielnymi časťami tej istej substancie a ktoré sú skôr agregované súbory, než skutočné substancie. Napríklad sa zhodujú, že kameň, strom a pes sú všetko navzájom odlišné substancie; že nos konkrétneho psa a jeho pravá predná noha sú skôr rozličné časti tej istej substancie, než samostatné substancie; a že hromada kameňov je skôr agregátom, než samostatnou substanciou. Pojem „substancia“ v technickom a  aristotelskom zmysle samozrejme nie je súčasťou zdravého rozumu, ale aj nepoučený zdravý rozum by určite predpokladal, že kameň, strom a pes sú všetky odlišné veci alebo predmety, že nos a noha psa sú skôr časťou väčšej veci alebo predmetu, než separátnymi vecami či predmetmi a že hromada kameňov je skôr súborom vecí alebo predmetov, než jediným objektom. Prinajmenšom v tomto rozsahu sa zdravý rozum viac-menej zhoduje s tým, čo ja volám jednoduchá verzia hylemorfizmu. 

Mechanistický obraz sveta, ktorý nahradil hylemorfný model, má radikálny sklon revidovať chápanie fyzických objektov zdravým rozumom jedným z dvoch všeobecných spôsobov, podľa toho, ako bol mechanizmus načrtnutý. Alebo redukuje bežné fyzikálne objekty na súbory zložené z nespočetne veľa komponentov, alebo ich považuje za modifikácie, či módy väčšieho celku, ktorého sú časťami.

Descartes a Spinoza v zásade prijali  druhú možnosť. Aj keď o Descartesovi sa často tvrdí, že popri pluralite mysliacich substancií postuloval pluralitu hmotných substancií (res extensa), ak dôkladne preskúmame jeho pozíciu, tak sa zdá, že postuluje existenciu iba jedinej extenzívnej substancie a bežné objekty dostupné našej skúsenosti sú len jej modifikácie. Spinoza sa už takýmto názorom otvorene preslávil a tvrdil, že Deus sive Natura je jediná substancia, a bežné fyzikálne objekty dostupné našej skúsenosti sú všetko jej módy. Z tohto pohľadu kameň, strom a pes nie sú skutočne odlišné substancie, ale iba odlišné aspekty jednej a tej istej substancie - niečo ako spôsob, akým zdravý rozum vníma farbu, hmotnosť a tvar kameňa - teda prejavy, či parametre jedného a toho istého objektu, kameňa.

Atomistické a časticové verzie mechanistickej filozofie išli iným smerom. U nich sú substanciami atómy, častice či korpuskuly a bežné fyzikálne objekty sú agregátmi, súbormi týchto domnelých substancií. Tak ako hromada skál nie je skutočnou substanciou, ale iba súborom substancií  (alebo ako by povedal hylemorfista, že hromada skál je akcidentálnou a nie podstatnou formou), teda aj kameň, strom, alebo pes je z tohto pohľadu iba súborom častíc. V skutočnosti sú tieto častice skutočnými substanciami a kameň, strom alebo pes sú hromada, relatívne povrchne usporiadaných metafyzicky základnejších jednotiek.

Prejdime k transsubstanciácií. Idea je, že v Eucharistii akcidenty chleba a vína síce zostávajú, podstata chleba a vína sa ale zázračne mení na podstatu Kristovu. Predpokladajme teda, že by sme mali prijať Descartesovu verziu mechanistickej filozofie, v ktorej je len jedna veľká fyzická substancia, ktorá je základom všetkého, čo nám odhaľuje obyčajný zmyslový vnem. To by znamenalo, že substancia, ktorá je základom akcidentov chleba a vína, ktoré sa majú konsekrovať, je tá istá substancia, ktorá je základom kameňov, stromov, psov, mačiek, ľudských tiel, jabĺk, pomarančov, slnka, mesiaca, vody, olova, zlata a všetkých ostatných vecí, ktoré vidíme, počujeme, ochutnávame, dotýkame sa ich, alebo cítime čuchom..

Ale v takom prípade, keď dôjde k transubstanciácií, tak  potom sa nemení iba substancia, ktorá je základom akcidentov chleba a vína, ale zároveň aj substancia, ktorá je základom všetkých týchto ostatných vecí. Inými slovami, po transubstanciácií, sa skutočné Kristovo telo a krv, stanú základom toho, čo vnímame ako kamene, stromy, psy, mačky, ľudské telá, slnko, mesiac, vodu atď.! Všetko vo fyzickom svete by bolo transubstanciáciou zmenené. Zostane nám istý druh panteizmu. Absolútne každá hmotná vec na tomto svete potom vyžaduje zaobchádzanie s rovnako úctou ako Eucharistia, pretože každá fyzická vec by bola Eucharistia!

Ďalším bizarným dôsledkom je to, že k transsubstanciácií by mohlo dôjsť iba raz. Iba pri prvom raze by bola jediná existujúca fyzická substancia nahradená Kristovou substanciou. Keby sa kňaz niekedy pokúsil opäť konsekrovať chlieb a víno, neuspel by, pretože už nejestvuje žiadna fyzikálna substancia, ktorú treba premeniť. Všetko už je Kristovo telo a krv.

Predpokladajme, že sme išli cestou atomizmu, alebo korpuskularizmu. Potom, podobne ako kamene, stromy a psy, by chlieb a víno neboli skutočnými substanciami, ale iba náhodnými konglomerátmi nespočetného množstva skutočných substancií. Boli by ako hromada skál, ale namiesto nich by sa nahromadili základné častice (atómy alebo korpuskuly - telieska, podľa vami preferovanej verzie mechanistickej filozofie). Ale v takom prípade, čo presne je substancia, ktorá sa premieňa, keď dôjde k tansubstanciácií? Nemôže to byť substancia ani chleba, ani vína. Pretože z tohto pohľadu to nie sú skutočné substancie.

Mohli by sme povedať, že je to každá častica, ktorá tvorí premieňaný celok (veď katolícka teológia pripúšťa, aby sa pri omši premieňalo viac hostií naraz)? S týmto je však niekoľko problémov. Prvý je, že je ťažké dať zásadnú odpoveď na otázku, aké sú hranice medzi tými časťami, ktoré tvoria agregát, a tými, ktoré už nie sú jeho súčasťou - teda medzi tými časticami, ktoré sú transubstanciáciou zasiahnuté a tými ktoré nie sú. Dôvod je ten, že hranice agregátu sú ďaleko nepresnejšie definované, ako hranice substancie. Je kameň vzdialený dva milimetre od hromady kameňov jej časťou alebo nie? A je čiastočka, ktorá odpadla z hostie, ešte časťou tohto (údajného) agregátu, alebo nie?

Ak uvažujeme o hostii v rámci modelu aristotelskej substancie, potom môžeme povedať, že odpadnutá čiastka je súčasťou hostie, rovnako ako telesný orgán, ktorý bol nejako oddelený, je časťou tela. Ale opäť, ak namiesto toho premýšľame v rámci modelu hromady skál, alebo nejakého iného agregátu, odpoveď nie je tak jasná.

Druhý problém je, že v katolíckej teológii sa pri konsekrovaní Eucharistie nemôžu použiť žiadne iné veci. Musí to byť iba chlieb a víno. Pri uvažovanej interpretácii, podľa ktorej chlieb a víno nie sú skutočnými substanciami, sa konskerujú skutočné substancie - častice (buď atómy alebo telieska). A atómy alebo korpuskuly, ktoré tvoria chlieb a víno, sú podstatne rovnaké ako tie, ktoré tvoria všetko ostatné (rovnako ako kamene, ktoré tvoria hromadu, môžu byť podstatne rovnakého typu ako tie, ktoré sa používajú na stavbu múra). V takom prípade je však ťažké pochopiť, čo je také špeciálne na chlebe a víne. Prečo nemožno konsekrovať žiadnu inú fyzickú vec, ak je každá fyzická vec vo svojej podstate rovnaká a líši sa len usporiadaním?

Tretím problémom je kanonické právo, ktoré hovorí, že katolík by mal dostať prijímanie nanajvýš raz (alebo za určitých osobitných okolností, dvakrát) denne. Pri uvažovanej interpretácii by však človek vlastne jedol milióny konsekrovaných hostií, pretože každá z miliónov častí, ktoré vytvárajú to, čo zdravý rozum považuje za jedinú hostiu, by bola transubstanciáciou nezávisle premenená.

Možno by sa tieto problémy dali vyriešiť, aj keď pochybujem. Táto otázka napriek tomu ilustruje neočakávané dôsledky, ktoré môžu mať tieto filozofické predpoklady pre teológiu. A ilustruje potrebu opatrnosti, ktorú by mal každý katolík mať, pred prijatím takýchto filozofických novôt. Scholastici vedeli, čo robia.


* substancia / nezávisle (od ostatného) existujúce súcno, súcno osebe – pôvodne Aristotelov pojem prvého súcna

22. 1. 2020

Trójsky kôň populačnej kontroly vo Vatikáne 

Hilary White

Predvčerom sa v anglicky hovoriacej časti mediálnej sféry objavili správy, ktorých nosným posolstvom bola otázka: Prečo niekto niekto žiada, aby Emme Bonino nebolo dovolené verejne prehovoriť v talianskej Katolíckej cirkvi? Katolícki novinári zúrili, že Bonino bola 26. júla pozvaná predniesť reč v kostole San Defendente v Ronco di Cossato počas "Svetového dňa utečencov."
V porazeneckej rutine ich protestov bol aj spodný tón. Hoci protestovali skôr vedení tvrdošijným zmyslom pre povinnosť ako skutočným hnevom, v pozadí toho všetkého bol naozajstný šok.

Toto je žena, ktorá v sedemdesiatych rokoch vstúpila do parlamentu, aby sa vyhla stíhaniu za, podľa jej vlastných chvastúnskych rečí, viac ako 10 000 spáchaných ilegálnych potratov. Jej prezývka "Bicicletta" pochádza z nástroja, ktorý si pre tento účel vyrobila z pumpy na bicykel a pohára na zaváranie. Bonino založia Centrum pre informácie o sterilizácii a potraty CISA, ktoré dosiahlo legislatívne schválenie potratov v roku 1978. Po tomto úspechu nastúpila Bonino hviezdnu dráhu v parlamente, ako členka Radikálnej strany a neskôr ako chránenkyna George Sorosa ako Európska komisárka a talianska ministerka zahraničia, kde utrácala jednak Sorosove a jednak peniaze talianskych daňových poplatníkov propagovaním masovej migrácie, eurofederalizmu a zrušenia národných hraníc.

Pre vás je možno ťažko pochopiť situáciu v Cirkvi v Taliansku, ale stará matka potratárov z kruto antikatolíckej Radikálnej strany, Emma Bonino je stelesnením toho, čo talianska hierarchia, až na hŕstku výnimiek, považuje za ideálneho politika. Jej agresívny boj za potraty je vnímaný ako drobný prehrešok, (a už vlastne mŕtvu vec, keď teraz Taliansko "upravilo" potratové zákony), niečo čo možno zamiesť pod koberec a zdvorilo sa o tom nehovorí, ale je mocne oslavovaná za jej tlak na vládu, aby povolila tisíckam migrantov pristáť na talianskom pobreží.

Kým v USA je neobmedzená imigrácia tou najmódnejšou témou medzi cirkevnou ľavicou, tak v Taliansku, keďže tu niet žiadna cirkevná "pravica", je to najmódnejšia téma v celej Cirkvi. A Emma Bonino je v tejto krajine tvárou Sorosovho plánu "otvorených hraníc", plánu, ktorý má zaplaviť Európu a predovšetkým európsku kultúru s (hlavne moslimskými) migrantmi z Afriky a Blízkeho východu.

Sviatostný život - teda katolícke náboženstvo - už zaujíma len málokoho a laici pomaly spirituálne zomierajú, živení len biednym duchovným proviantom. V mnohých dedinách sú počas leta omše kompletne zrušené (Novus ordo samozrejme s gitarkami. Tradičné omše tu nie sú.) Čo je horšie, nie sú žiadne pravidelné termíny na spovede a táto sviatosť na mnohých miestach už nadobro vyhynula. Taliansko už nie je bezpečná krajina, ako bolo pred piatimi rokmi. Ctené dedinské ženy sa boja ísť pešo päť minút z kostola domov, po skončení štvrtkovej nočnej ružencovej pobožnosti. Farskí kňazi im radšej dajú kázanie proti rasizmu, ale nezmenia čas pobožnosti aby im pomohli.

Toto ale biskupov očividne nezaujíma. V Perugii kardinál Gualtiero Bassetti, ktorého František nedávno vymenoval za hlavu talianskej biskupskej konferencie a spravil kardinálom (v 75), organizoval pred pár mesiacmi výstup na vrch, kde "oslavoval" enormný prílev afrických mohamedánov do nášho kraja. To sa stalo krátko po tom, ako v rozhovore naliehal na vládu, aby povolila zákonné zväzky párov rovnakého pohlavia a varoval katolíckych účastníkov Dňa rodiny aby neboli "proti" nikomu: "Príklad nám dáva pápež František. Jeho slová sú vždy absolútne jasné, Svätý otec nie je nikdy proti nikomu."

Rastúca vlna násilných zločinov - pred pár mesiacmi v susednom malom meste zavraždil gang afrických lotrov potulujúci sa vo dne v noci na železničnej stanici prednostu, ktorý sa snažil prekaziť obťažovanie pasažierov a dostal rozbitou fľašou do hrudníka - nie je pre biskupov a klérus dôležitá.

V januári tohoto roku prišiel do toho istého mesta pomocný biskup z Perugie slúžiť omšu na Svetový deň migrantov a povedal. že africkí migranti sú "iskerkou nádeje" pre tvárou "ničivej demografickej zimy."
Pravdou je, že z Františkovho pontifikátu nabrala marxisticka frakcia talianskeho episkopátu odvahu.

V marci 2017 arcibiskup Vincenzo Paglia – áno, ten čo objednal homoerotické fresky pre katedrálu v Terni, pričom jedným z vyobrazených naháčov je on sám – predniesol krátku eulógiu za zakladateľa Radikálnej strany Marca Pannellu. Františkov kandidát na šéfa Pontifikálnej akadémie pre život a Inštitútu JPII pre štúdium manželstva a rodiny sa zúčastnil zasadania tejto strany ako veľmi zvláštny hosť a označil Pannelu za "človeka veľkej spirituality", a jeho smrť za "veľkú stratu" nie len pre stranu, ale pre "našu krajinu" a "náš svet, ktorý viac než inokedy potrebuje ľudí, ktorí vedia hovoriť ako on. "

Pannella, povedal Paglia “obetoval svoj život za najmenších” za “obranu dôstojnosti všetkých, najmä naviac marginalizovaných.” Paglia hovoril o svojom vrelom a úzkom priateľstves Pannellom, a nazval jeho smrť "veľkou stratou" nie len pre stranu ale "pre našu krajinu".

Pannellov život, povedal, je “ inšpiráciou pre krajší život nie len pre Taliansko ale pre celý svet, ktorý potrebuje viac ako inokedy ľudí, čo vedia hovoriť ako on.... Dúfam, že Marcov duch nám pomôže žiť rovnakým spôsobom.

V októbri minulého roka katolícki spisovatelia v Taliansku vyjadrili zdesenie z biskupov, ktorí hrdo oznámili svoju podporu radikálom a ich „Pochodu za amnestiu, spravodlivosť, slobodu“, ktorý požaduje prepustenie zločincov z väzníc. Vzhľadom na odhodlanie strany vyhnať Cirkev z verejného života, spoluprácu talianskych biskupov s radikálmi možno oprávnene opísať spoluprácu kaprov s rybármi pri propagácii Vianoc. Externému pozorovateľovi sa to javí ako najpokročilejší prípad Štokholmského syndrómu: Cirkev, ktorá spáchaním rituálnej samovraždy demonštruje svoju dobrú vôľu extrémne protikatolíckej ľavici. Asi jediná rozumná otázka, ktorú nám zostáva, je, prečo Emma Bonino nerobí kazateľské turné po všetkých hlavných talianskych bazilikách a katedrálach.

Ale celé vec vyvoláva ďalšie otázky. Keď začneme chápať pokročilý stav morálneho úpadku, ktorý táto protikatolícka ideológia spôsobila medzi biskupmi a duchovnými, máme sklon zabúdať, že to tak nebolo vždy. Táto správa vyvolala v mojej mysli otázku, ako presne sa to stalo. Ako a prečo a kým bolo Taliansko a ostatné katolícke národy Európy tak dôkladne odkatolicizované? Prečo sú napríklad „najviac katolícke“ národy Európy tiež krajiny s najnižšou mierou plodnosti v západnom svete? Prečo Taliansko nemalo v posledných 30 rokoch mieru plodnosti nad 1,4 dieťaťa na ženu? Štatistická agentúra krajiny, Istat, tvrdí, že v roku 2015 bola celková plodnosť 1,35, čo je demografická špirála smrti. Talianski politici teraz otvorene hovoria o Taliansku ako o „umierajúcom národe“.

V súčasnosti je blížiaca sa „demografická zima“ západných a pozápadnených ázijských národov akceptovanou realitou, ale prečo je to obzvlášť akútne - a obzvlášť rozvinuté - v bývalých katolíckych krajinách? Ak dáme dokopy čo vieme s týmito otázkami, logika nás vedie k nutnej, hoci hlboko znepokojujúcej hypotéze: „Spolupracuje katolícka hierarchia s agendou globálnej kontroly populácie, aby vyvolala decimáciu, ba až vyhynutie katolíckeho obyvateľstva Európy? A ak áno, ako dlho? Kto to rozhodol, kedy a čo za to dostal? “

Kto chce, môže si urobiť prieskum; Nebudem tu všetko opakovať, ale všetko to bolo odtajnené a je k dispozícii online. Stačí spomenúť, že v roku 1974 bol v OSN predložený dokument, ktorý autorizoval vtedajší minister zahraničných vecí Henry Kissinger, ktorý požadoval aby sa zdroje OSN - najmä všetky jej organizácie poskytujúce pomoc ako UNICEF - zamerali na zníženie miery plodnosti v určitých „cieľových“ štátoch [1]. Pomoc ľuďom v týchto krajinách sa mala spájať s požiadavkou, aby akceptovali antikoncepciu a sterilizáciu - a neskôr potrat - alebo si pomohli sami.

Katolícka depopulácia však už úspešne prebiehala, keď Kissingerov výbor vypracoval Memorandum o národnej bezpečnosti 200. Súhlasila nejaká vplyvná frakcia katolíckej hierarchie v 60. rokoch s účasťou na podobnej tajnej európskej katolíckej genocíde? Existuje dohoda na medzinárodnej úrovni - ako údajná dohoda medzi torontským kardinálom Geraldom Emmettom Carterom [2] a Pierrom Trudeauom - s cieľom potlačiť učenie Cirkvi o manželstve a rodinnom živote, výmenou za ústupky nejakého druhu? V tom čase bola v Ríme ochota pre takéto dohody. A mohlo sa to zdať ako celkom dobré: progresívni - a dokonca aj bežní katolíci, ktorí milovali uznanie bezbožného sveta - boli nahnevaní a hlboko v rozpakoch Humanae Vitae; určite mali chuť sa encykliky zbaviť. A po debakle vo Washingtone bolo jasné, že pápež Pavol VI. nemal bezprostredný úmysel ju brániť. Rozhodne sme videli, že desaťročia prítomnosti Svätej stolice v OSN výrazne zvýšili prestíž a vplyv Vatikánu v medzinárodných diplomatických kruhoch, čo nám pripomenul zásah pápeža Františka na Kube.

Je možné, že nejaká figúra, ako napríklad Agostino Casaroli [3] - ktorého mnohí v tejto krajine považovali za slobodomurára - uzavrela dohodu s rodiacim sa hnutím na kontrolu populácie v OSN, aby účinne potlačila Humanae Vitae v katolíckych cirkvách Európy?

Svätá stolica založila svoju misiu v OSN - a získala štatút „stáleho pozorovateľa“ v roku 1964. O desať rokov neskôr sa OSN formálne zapojila do globálneho projektu kontroly populácie, ale v tej dobe už pokles populácie v Európe prebiehal.

Medzinárodní propagátori antikoncepcie v tom čase pôsobili v Taliansku už niekoľko rokov. Správa agentúry pre potraty/antikoncepciu Pathfinders International sa vychvaľuje, že ich agenti rozdávali hormonálnu antikoncepciu chudobným ženám v Ríme už v roku 1958. Materiál „ bezplatne poskytol výrobca vo Veľkej Británii“. Agentka pridruženej skupiny pre plánované pre rodičovstvo, Maria Luisa DeMarchi, „pokračovala v týchto návštevách počas nasledujúcich dvoch desaťročí a uskutočňovala týždenné návštevy viac ako 550 klientov ročne - celkovo viac ako 7 000 návštev.“ Propaganda bola účinná: priatelia mi hovoria, že ak máš jedno dieťa v kočíku budú sa babky usmievať; dve alebo viac detí a odpoveďou je prednáška o preľudnení.

Výsledky, štatistiky, sa dajú ľahko nájsť; nedávna správa uvádza, že Taliansko má teraz najnižšiu mieru plodnosti v Európe, ktorá sa od šesťdesiatych rokov minulého storočia znížila o polovicu. Počet pôrodov klesol na najnižšie číslo od založenia moderného štátu v roku 1861. Talianska ministerka zdravotníctva Beatrice Lorenzinová, ktorá si myslí, že problém možno vyriešiť mesačným bonusom na dieťa vo výške 160 EUR, varovala, že Taliansko ako národ čelí neistej budúcnosť bez detí. „Za päť rokov sme stratili viac ako 66 000 narodených (ročne) - to je ekvivalent mesta veľkosti Sieny. Ak to spojíme s rastúcim počtom starých a chronicky chorých ľudí, máme obraz umierajúcej krajiny. “

Tento pochmúrny obraz samozrejme dáva takým, ako Emma Bonino a jej priateľ u Svätej Marty zámienku, ktorú potrebujú, aby priviedli toľko afrických moslimských migrantov, koľko si mohol George Soros praje. Talianski poslanci vľavo otvorene tvrdia, že toto sú ľudia, ktorí musia „nahradiť“ pôvodnú taliansku populáciu, ktorá vymiera.

Miera pôrodnosti v Taliansku je výrazne pod európskym priemerom 1,58, ale aj tá výrazne zaostáva za úrovňou 2.1 potrebnou na udržanie stabilnej populácie. CIA World Factbook, projekt ministerstva zahraničných vecí USA, hovorí, že Španielsko (67,8%), Taliansko (80%), Poľsko (87,2%), Portugalsko (81%) a Írska republika (84,7%) sú medzi „najkatolíckejšími“ národmi Európy. Každý z nich má tiež to, čo demografi nazývajú „najnižšia-nízka“ miera plodnosti, teda pod úrovňou udržania záchrany. V posledných rokoch došlo k postupnému zvyšovaniu pôrodnosti, všeobecne sa to však chápe ako dôsledok prílevu plodných prisťahovalcov.

Keď sa bližšie pozrieme na jednu krajinu, maličkú Maltu, vidíme, že situácia sa zhoršovala desaťročia, až sa posledná ľavicová vláda rozhúpala a začala meniť legislatívnu scénu. Stredný vek (medián) maltskej populácie je 41,5 roka, muži: 40,4 roka; ženy: 42,7 rokov, ďaleko za vekom vhodným na rodenie detí. To sa neprihodilo v priebehu niekoľko rokov. Treba desaťročia nízkej pôrodnosti, aby sa posunul stredný vek tak vysoko, a to aj pre tak malú populáciu. Celková miera plodnosti Malty bola v roku 2016 1,55 detí narodených na ženu, čo by sa nebolo stalo, keby maltská hierarchia a klérus učili to, čo Cirkev učí o manželstve a rodine.

Dá sa povedať, že Malta je najviac katolícky národ na svete. Podľa rôznych odhadov je to okolo 90 - 98%. Zámerné opustenie učenia Cirkvi je jediným možným vysvetlením ich súčasnej demografickej situácie. Pred pätnástimi rokmi sa každý týždeň zúčastňovalo omše približne 80% obyvateľov Malty. Pred niekoľkými rokmi, keď som tam bola, to bolo už len 50%. Omše navštevujú iba starší ľudia a muži vo všeobecnosti menej. Zavedenie rozvodu, antikoncepcie a teraz „homosexuálneho manželstva“ v tomto katolíckom národe sa nemohlo uskutočniť bez aspoň tichej spolupráce Cirkvi. Bolo mi povedané, že keď vláda v roku 2011 legalizovala rozvod - prvý diel z legislatívneho domina, neozvali sa ani laici, ani duchovní; naopak, veľa z nich zmenu presadzovalo z kazateľníc. Nedávno sme videli, že sa maltskí biskupi stali tvárami reklamy pre bergogliansku revolúciu; nariaďujú svojim kňazom, aby dávalisväté prijímanie ľuďom, o ktorých vedia, že sú v nekajúcne žijú v cudzoložných zväzkoch.

Z pochopiteľných dôvodov sa tiež oplatí pozrieť na Argentínu, o ktorej sú poznámky CIA obzvlášť hrozivé: „Jedna tretina populácie žije v Buenos Aires,“ sú „nominálne rímskokatolíci, 92% (menej ako 20% praktizuje) "; Uvádza sa miera pôrodnosti „2,28 narodených detí / ženu (2016)“, Čo je len nepatrne nad úrovňou nahradenia populácie 2,1 detí na ženu. Správa OSN z roku 2014 o implementácií, ktorú vypracoval UNFPA, úrad Organizácie Spojených národov, ktorý dohliada nad hnutím na kontrolu celosvetovej populácie, poznamenáva, že v rokoch 1990 až 2001 sa používanie antikoncepcie zvýšilo z nuly na 65%. Správa tiež poznamenáva, že vláda má „veľké obavy“ v súvislosti s plodnosťou adolescentov, “a medzi mladými ľuďmi vykonáva„ priamu podporu plánovaného rodičovstva “.

Severoamerickí konzervatívni katolíci, ktorí pracujú so svojimi miestnymi vlastnými kategóriami, majú často problém situáciu pochopiť. Smejú sa divokým „konšpiračným teóriám“ tradicionalistov, keď hovoria infiltrácií slobodomurárov a komunistov ... Čo ešte? Únosy UFO? Ale na starom kontinente sa tieto skutočnosti považujú za súčasť politickej scenérie; Taliani vedia, že slobodomurári a komunisti nie sú rozprávky; kladivá a kosáky na sprievode „Gay Pride“ každý rok v Ríme sú neprehliadnuteľné. My, Anglos, netušíme, ako je tu bežné, že talianski kňazi a dokonca biskupi otvorene pracujú ako komunistickí agitátori alebo sympatizanti. Každá dedina, mesto v krajine má svoju „Via Gramsci“.

Pred mnohými rokmi, keď som sa o tieto otázky prvýkrát začala zaujímať, čítala som o hnutí bohatých západných krajín, ktoré chceli „obmedziť“ pôrodnosť chudobných „rozvojových krajín“. V tom čase som proti antikoncepcii ako takej nenamietala, ale okamžite ma napadlo, že od bohatých je mimoriadne nemorálne, že žiadajú, aby chudobní ľudia nemali deti, a tak si mohli boháči svoju extravagantnú spotrebu udržať donekonečna. Toto bol jednoznačne prípad genocídy v celosvetovom meradle. Faktom však je, že miera pôrodnosti v Európe sa začala značne znižovať predtým, ako asistenčné agentúry OSN začali pracovať na obmedzení pôrodov v rozvojovom svete.

Masové antikoncepčné a sterilizačné programy vrátane vládnej propagandy sú genocída. A to robí OSN v každom „rozvíjajúcom sa“ štáte na svete od začiatku 70. rokov 20. storočia. Vzhľadom na to, čo dnes vieme o tom, ako veci fungujú vo Vatikáne od 50. rokov 20. storočia, nevidím dôvod nemať podozrenie, že vyhladenie katolíckej Európy, ktoré je na sekularistickom, slobodomurárskom programe od začiatku 19. storočia, nebolo v Cirkvi vyvolané trójskymi koňmi v Ríme.


[1] Krajiny uvedené v memorande z roku 1974 na osobitné zaobchádzanie boli India, Bangladéš, Pakistan, Indonézia, Thajsko, Filipíny, Turecko, Nigéria, Egypt, Etiópia, Mexiko, Kolumbia a Brazília. Odvtedy sa ukázalo, že zdravotnícke organizácie financované OSN vstupujú do juhoamerických a afrických krajín a sterilizujú ženy bez ich vedomia alebo súhlasu, môžeme predpokladať, že mandát sa rozšíril.

[2] Carter bol jedným z najrozšírenejších odporcov Cirkvi Humanae Vitae a autorom kľúčových odsekov Winnipegského vyhlásenia, ktoré odmietlo toto morálne učenie. Verejne označil encykliku za „tragédiu“ a vydal disciplinárne pokyny pre všetkých kňazov, ale prikázal im, aby ju ignorovali: „Z dôvodu pochybností v praktickom poriadku nemôže žiadny kňaz odmietnuť rozhrešenie pre osoby, ktoré používajú pilulky, pokiaľ ich motív nie je jednoznačne hriešny. . "

[3] Štátny tajomník 1979 - 1990, Casaroli bol celoživotným vatikánskym diplomatom. Podľa Jána XXIII. Bol autorom vatikánskeho „ostpolitik“ prístupu zmiereniu s komunizmom. Bol zaradený do známeho „Pecorelliho zoznamu“ podozrivých vatikánskych slobodomurárov, rovnako, ako aj jeho bezprostredný predchodca v úrade Jean Villot.

18. 1. 2020

Dialóg
Romano Amerio

Dialóg v pokoncilnej Cirkvi. Dialóg v Eccelsiam suam

Slovo dialóg predstavuje tú najväčšiu zmenu v mentalite Cirkvi po koncile. Dôležitosť tejto zmeny sa dá prirovnať k dôležitosti zmeny, ktorá sa udiala za posledné storočie v chápaní slova sloboda. Slovo dialóg v predkoncilnej Cirkvi prakticky nejestvovalo a nikdy nebolo použité v doktrinálnych dokumentoch. Ani raz sa nevyskytlo v encyklikách, v kázňach ani pastoračnej praxi. V dokumentoch II. vat. koncilu sa objavuje 28 krát, z toho 12 krát v dokumente o ekumenizme Unitatis redintegratio. Avšak vďaka jeho bleskovému rozšíreniu a enormnému nárastu jeho významu sa toto slovo, úplná novinka v Katolíckej cirkvi, stalo kľúčovým slovom určujúcim pokoncilné myslenie a zástavou novej mentality (1). Ľudia nehovoria len o ekumenickom dialógu, o dialógu medzi Cirkvou a svetom, vnútro cirkevnom dialógu, ale s neskutočnou nelogickosťou sa dialogická štruktúra vtláča do teológie, pedagogiky, katechézy, do Trojice, dejín spásy, do škôl, rodín, kňazstva, sviatostí, vykúpenia a všetkého, čo stáročia v Cirkvi existovalo bez najmenšieho náznaku dialógu v definícií, pojme, či jazykovom opise.

Prechod z tetického (určujúceho a deklaratívneho) spôsobu vyjadrovania, ktorý je pre náboženstvo vhodný, k hypotetickému  a problematickému štýlu je viditeľný dokonca i v názvoch kníh, ktoré kedysi vyučovali a dnes sa pýtajú. Knihy zvané "Základy" , "Manuály" alebo "Pojednania" o teológii, filozofii alebo inej vede, sa dnes volajú "Problémy vo filozofii", "Problémy v teológii" a manuálmi sa pohŕda a opovrhuje práve pre ich pozitívnu a apodiktickú povahu. To sa stalo vo všetkých oblastiach. Už nie sú príručky pre zdravotné sestry, ale Problematika starostlivosti o chorých. Všetko sa presunulo z istoty do neistoty, z pozitivity k problematike. Je to úpadok v intencionálnom uchopení  reálnych objektov poznávacími mohutnosťami (nosco - poznám). Objekt sa dnes pred intelekt len neštruktúrovane predhodí (grécky prohallo -  problém). V auguste 1964, venoval Pavol VI tretinu svojej prvej encykliky Ecclesiam Suam, dialógu. Povinnosť Cirkvi evanjelizovať svet prirovnal k povinnosti viesť so svetom dialóg. Ale človek sa neubráni postrehu, že toto prirovnanie nemá oporu ani v Písme a  ani v slovníku. Slovo dialóg sa v Písme nikde nevyskytuje a jeho latinský ekvivalent,  colloquium, sa objavuje iba v zmysle stretnutia dôležitých postáv a ich rozhovoru, ale nikdy nie v modernom zmysle stretnutia nejakých skupín. V troch prípadoch v Novom zákone znamená colloquium slovný spor, dišputu. Evanjelizácia je hlásanie, nie dišputa, ani rozhovor. Evanjelizácia, ktorú dostali apoštoli príkazom, je vyučovanie. Samotné slovo angelos, anjel, posol nesie ideu, že niečo bolo dané, aby bolo oznamované, nie aby bolo predmetom diskusie. Je pravda, že Peter a Pavol sa v synagógach hádali so židmi, ale to nebol dialóg v modernom zmysle, ako spoločné hľadanie niečoho, pričom sa vychádza z pozície zjavnej nevedomosti. Ich spory v synagógach boli pokusmi vyvrátiť omyl. Možnosť dialógu sa stráca, keď jeden z diskutujúcich nie je otvorený zmene presvedčenia, či už pre vlastnú tvrdošijnosť, alebo neschopnosť. A to možno vidieť v prípade sv. Pavla, ktorý v jednom prípade dialóg odmietol (2). Ako Kristus so svojou autoritou: Erat docens eos sicut potestatem habens (3), tak aj apoštoli kázali autoritatívne, nepokúšali sa validovať svoje tvrdenia v dialógu. Kristov pozitívny spôsob vyučovania kontrastuje s dialógom zákonníkov a farizejov. Je to preto, že Kristovo posolstvo nie je ľudský výmysel, otvorený námietkam, je to zjavená pravda, ktorú treba prijať. Prirovnaním evanjelizácie k dialógu Ecclesiam suam popiera, že samotná evanjelizácia, to jest kázanie pravdy, znamená odsúdenie bludu, pričom odsúdenie identifikuje s nátlakom. Tak sa vracia téma úvodnej reči, otvárajúcej koncil.(4)
"Naše poslanie," hovorí encyklika, "je oznamovať pravdy, ktoré sa nedajú poprieť a ktoré sú nutné ku spáse. To sa nestane vonkajším nátlakom, ale legitímnymi prostriedkami ľudského vzdelávania." To je legitímny, tradičný prístup, ktorý potvrdil aj fakt, že Wisser't Hooft, tajomník Svetovej rady cirkví sa hneď ponáhľal vyhlásiť, že pápežova predstava dialógu, ako komunikácie pravdy bez recipročnej odpovede, nie je v zhode s ideami ekumenizmu (5).
Filozofia dialógu

Tento novo ohlásený dialóg je založený na "nepretržitej problémovosti predmetu kresťanstva," ako uvádza Osservatore Romano (6), to znamená nemožnosti sa dopracovať k niečomu, čo už nie je sporné. Popiera tak starý princíp, ktorý uznáva logika, metafyzika i morálka, teda anagke stenai (7). Dialóg sa dostáva do problémov hneď, keď naráža na univerzálne poslanie Cirkvi evanjelizovať. Je nemožné, aby dialóg viedol každý. Možnosť viesť dialóg predpokladá poznanie predmetu a nezávisí, ako sa tvrdí, na slobode jednotlivca alebo dôstojnosti ľudskej duše. Právo argumentovať závisí na poznaní a nie na všeobecnom zameraní človeka k pravde. Sokrates povedal, že v otázkach gymnastiky sa treba pýtať odborníka na gymnastiku, v otázke chovania koní, odborníka na kone, pri liečení rán lekára a pri spravovaní štátu treba konzultovať politikov. Odbornosť je výsledkom úsilia a štúdia, metodickej a systematickej reflexie a nie náhodných okolností. Súčasný dialóg však predpokladá, že každý dokáže viesť dialóg s každým, na hocijakú tému, len preto, že sú to rozumné stvorenia. Preto je požadované, aby sa život dnešnej spoločnosti i Cirkvi upravil tak, aby sa na ňom mohol podieľať každý. Nie tak, ako to vidí katolícky systém, teda že každý podľa svojich schopností hrá príslušnú rolu- Dialóg žiada, aby každý mal právo vyjadrovať svoj názor a rozhodovať. Takže právo diskutovať je paradoxne udeľované každému, zatiaľ čo poznanie, ktoré je tým skutočným oprávnením viesť diskusiu, je čoraz slabšie a zriedkavejšie prítomné, dokonca i medzi cirkevnými predstavenými. Ďalší blud sa týka bremena dôkazu. Predpokladá sa, že dialóg dokáže zodpovedať všetky námietky oponenta. Domnienka, že by sa človek vedel obetovať pre druhého tak, aby komplete uspokojil jeho intelektuálne potreby v každom náboženskom ohľade, to je znak mravného zlyhania. Je neprimerané, aby sa niekto, kto tvrdí pravdu vystavoval nekonečnej a neobmedzenej diskusii. Každý predmet ma milión aspektov a človek pozná len niekoľko, prípadne len jeden. A tu sa predpokladá, že v dialógu dokáže reflektovať každú námietku a nebude zastihnutý nepripravený, ako by dokázal predvídať každú možnú myšlienku oponenta.

Dialóg sa stretáva aj s inou ťažkosťou na strane pýtajúceho sa, ktorá spočíva na paradoxe, ktorý zachytil už sv. Augustín. Intelekt konkrétneho človeka môže byť schopný sformulovať námietku, ale nemusí byť schopný pochopiť odpoveď na túto námietku. Skutočnosť, že individuálny intelekt môže byť oveľa schopnejší pri námietke, ako pri chápaní argumentu, je častý zdroj omylu. Ecce unde plerumque convalescit error, cum homines idonei sunt his rebus interrogandis quihus intelligendis non sunt idonei. (8)

Disproporcia medzi schopnosťou pýtať sa a chápať odpoveď je dôsledok všeobecnej disproporcie medzi možnosťou a uskutočnením. Neochota uznať túto disproporciu vedie k nelogickému záveru aj v politike. Podľa prirodzenosti má každý schopnosť vládnuť a preto každý môže vládnuť. A vedie aj k nelogickosti, ktorá je v dialógu implicitne prítomná: každý je skrze prirodzenosť schopnosť poznať pravdu a preto každý pravdu aj poznáva. Antonio Rosmini v prvej knihe svojej Theodicey nabáda, aby jedinec neveril svojim intelektuálnym schopnostiam riešiť otázky ohľadom pôsobenia božskej Prozreteľnosti. Nikto si nemôže byť istý, že jeho intelekt je na úrovni všetkých problémov, s ktorými sa môže stretnúť. Descartes neistotu ohľadom kapacity intelektu vo svojej metóde ignoroval a predstavoval si, že sila rozumu je u každého rovnako veľká a rovnako použiteľná.

Náležitosť dialógu
V Písme vychádza evanjelizácia z vyučovania a nie z dialógu. Posledný Kristov príkaz daný učeníkom bol matheteuein a didaskein, čo doslovne znamená urobte si žiakov zo všetkých ľudí, teda úloha apoštolov spočíva v uvedení národov do stavu poslucháčov a žiakov, s matheteuein ako predpokladom didaskein - vyučovania. (9)

Dialógu, okrem spomenutého biblického základu, chýba aj gnozeologický podklad, pretože povaha dialógu je nezlučiteľná s argumentom založeným na viere. Predpokladá sa tu, že kredibilita náboženstva záleží na predchádzajúcom vyriešení každej jednotlivej námietky proti nemu. To nikdy nebolo a ani nemôže byť podmienkou prijatia viery. Správne poradie je opačné. Ak sa raz nejaké náboženstvo príjme ako pravdivé, jeho kredibilita zostáva, i keď by nejaká námietka nebola zodpovedaná. Ako učí Rosmini (10), tvrdenie, že "Katolícke náboženstvo je pravdivé" znamená, že je možných veľmi veľa rôznych námietok proti nemu. Ale nie je treba najskôr zodpovedať 15 tisíc námietok v Teologickej sume, aby človek mohol rozumne súhlasiť s Katolíckou vierou. Jej pravda sa nebuduje synteticky, ako zmes čiastkových právd a prijatie tejto pravdy nevyžaduje intelektuálne uspokojenie. V skutočnosti až prijatie tejto celkovej pravdy vedie človeka k súhlasu s pravdami čiastkovými.

Nakoniec treba povedať, že dnešná idea dialógu zatemňuje metódu užitočnej nevedomosti, ktorá je vhodná pre intelektuálne slabšie mysle, ktoré nedokážu absorbovať procedúru dokazovania a vyvracania námietok a pevne sa držia svojho presvedčenia bez toho, aby venovali pozornosť opačným názorom a odhaľovaniu omylov v týchto názoroch. V obave pred ideami, o ktorých s istotou vedia, že nie sú pravdivé, udržiavajú sa úmyselne v nevedomosti (o týchto názoroch) a tak zachovávajú pravdy, ktoré už prijali a odmietajú falošné názory a pravdy zmiešané s nepravdami, bez toho aby sa ich pokúšali rozlíšiť. Táto metóda je v katolicizme legitímna a ja založená na princípe už vysvetlenom vyššie a v skutočnosti sa v tomto stave nachádza drvivá väčšina veriacich (11). Je preto nepravda to, čo hovorí Osservatore Romano, že "kto odmieta dialóg je fanatik, netolerantný človek, ktorý vždy skončí ako zradca seba a potom ako zradca spoločnosti, do ktorej patrí. Kto ale dialóg vedie, opúšťa izoláciu a odsúdenie. " (12) Naopak, viesť dialóg za každých okolností je znakom unáhlenosti a fanatizmu, ktorý nahrádza objektívnu silu pravdy subjektívnymi schopnosťami diskutujúcich strán.

Cieľ dialógu. Pavol VI. Sekretariát pre neveriacich.
Rozdiel medzi starým a novým druhom dialógu je jasne viditeľný na cieľoch, ktoré im boli pridelené. Nový druh, ako sa hovorí, nie je zameraný na to, aby vyvrátil omyl, alebo obrátil svojho partnera.(13) Nová módna mentalita odporuje čomukoľvek polemickému, považuje to za nezlučiteľné s láskou, aj keď v skutočnosti je to akt lásky. Idea polemiky je neoddeliteľná od opozície medzi pravdou a klamstvom. Polemika je zameraná práve na zvrhnutie akejkoľvek predstieranej rovnosti medzi nimi. Polemika je teda mysleniu prirodzená, pretože odstraňuje chyby vo vlastnom myslení, aj keď presvedčiť súpera nedokáže.

Z katolíckeho hľadiska nemôže byť cieľ dialógu heuristický, pretože katolicizimus už náboženskú pravdu má a nehľadá ju. Nemôže byť ani eristický, teda zameraný na získanie argumentu pre seba samého, pretože jeho motívom a cieľom je láska. Cieľom skutočného dialógu je demonštrovať pravdu, presvedčiť inú osobu a nakoniec ju obrátiť. Toto jasne učil Pavol VI. vo svojom prejave z 27. júna 1968: „Nestačí sa priblížiť k ostatným, hovoriť s nimi, ubezpečiť ich o našej dôvere a hľadať ich dobro. Je tiež potrebné podniknúť kroky k ich konverzii. Človek musí kázať, aby sa vrátili. Človek sa musí snažiť začleniť ich do Božieho plánu, ktorý je jeden a jedinečný. “Toto je veľmi dôležitá pápežská výpoveď, pretože tu pápež výslovne hovoril o ekumenickom dialógu; Význam tohoto prejavu bol potvrdený skutočnosťou, že ju Osservatore Romano dokonca vytlačil v iným písmom.

Napriek tomu v roku 1975 vedúci sekretariátu pre neveriacich zverejnil nasledovné, diametrálne protikladné tvrdenie: „Sekretariát určite nebol vytvorený s úmyslom prozelytizovať neveriacich, aj keď je toto slovo chápané v pozitívnom zmysle; ani s apologetickým zámerom, ale skôr s cieľom podporovať dialóg medzi veriacimi a neveriacimi. “(14) Keď som autorovi namietal, že jeho text je v rozpore s tvrdením pápeža Pavla, odpovedal (15), že sekretariát nerobí nič bez súhlasu vyššej moci a že konkrétny článok videl štátny sekretariát pred uverejnením. V liste je ešte zreteľnejší rozdiel medzi pápežom a sekretariátom pre neveriacich. Pokiaľ ide o moju konkrétnu námietku, list odpovedal, že hoci Cirkev mala za úlohu obrátiť svet „to neznamená, že každý krok a každá organizácia v Cirkvi je osobitne zameraná na obrátenie svojho diskusného partnera“.

Táto odpoveď nie je jasná. Cirkev má jediný všeobjímajúci cieľ, ktorým je ľudské spasenie a všetko, čo robí, je iba konkrétnym vyjadrením tohto cieľa: keď učí, nekrstí; keď krstí, neučí; keď konsekruje Eucharistiu neodpúšťa hriechy, keď odpúšťa hriechy, nekonsekruje a tak ďalej. Všetky tieto konkrétne úkony sú však konkrétnymi špecifikáciami a uspôsobením všeobecného cieľa a všetky sú zamerané na to, aby sa človek obrátil k Bohu, to znamená na konverziu. Je to najvyšší cieľ, ktorý riadi všetky podriadené ciele Cirkvi a bez tohto by sa nedosiahol žiadny z menších cieľov. (16) Vyhlásenie Pavla VI., ktoré sme citovali, jednoznačne potvrdzuje, že dialóg je zameraný na obrátenie.

Či je dialóg vždy obohatenie

Konverzia a apologetika boli z pokoncilného dialógu fakticky vylúčené. Napriek tomu sa dialóg považuje za „vždy pozitívnu výmenu“; ale toto tvrdenie je ťažké prijať. 

Po prvé, rovnako ako dialóg, ktorý konvertuje, existuje aj dialóg, ktorý pervertuje, čím sa jedna strana oddeľuje od pravdy a vedie k omylu. Alebo sa bude predstierať, že pravda je vždy účinná a že omyl neexistuje?
Po druhé, je tu situácia, v ktorej dialóg namiesto pomoci stavia pred účastníkov nesplniteľnú úlohu. Svätý Tomáš počíta s prípadom, v ktorom nie je možné dokázať pravdu osobe, s ktorou človek diskutuje, pretože neexistuje žiadna spoločne prijímaná zásada, na ktorej by sa argument zakladal. Potom je možné len dokázať, že argumenty súpera nie sú presvedčivé a že jeho námietky sa dajú uspokojiť. Za týchto okolností nie je pravda, že dialóg má pozitívny výsledok pre obe strany a predstavuje vzájomné obohatenie. Taký dialóg je neproduktívny. Ak sa potom tvrdí, že jeho užitočnosť spočíva v poznaní psychológie a ideológie partnera, odpoveďou je, že takéto veci sú doménou psychológie a nie sú cieľom náboženského dialógu; patria k histórii, biografii alebo sociológii. Takéto znalosti môžu byť skutočne užitočné pri úprave dialógu spôsobom, ktorý je pre účastníkov vhodnejší, ale to nie je to isté ako vzájomné obohacovanie.

Katolícky dialóg

Cieľom katolíckeho dialógu je presviedčanie a na vyššej úrovni, konverzia druhej strany.
Biskup Marafmi hovorí, že „metóda dialógu sa chápe ako hnutie smerujúce k plnosti pravdy a hľadanie hlbokej jednoty“, nie je však celkom jasné, čo tým mieni.(17) Existuje tendencia zamieňať dialóg o prirodzených záležitostiach s dialógom týkajúcim sa nadprirodzenej viery. Prvý z nich je vedený vo svetle rozumu, ktorý majú všetci ľudia spoločný. Ako sme povedali, všetci sú si v tomto svetle rovní a svojím dialógom (18) môžu vycítiť niečo dôležitejšie - Logos, ktorý ich naučí uvedomiť si, že sú bratmi, hlboko zjednotení spoločnou prirodzenosťou. Ale v dialógu o viere obe strany nemôžu naraz konvergovať k pravde, alebo sa postaviť na rovnakú úroveň. Neveriaci odmieta, alebo pochybuje spôsobom, ktorým veriaci nemôže.

Je možné namietať, že veriaci prijíma proces metodickej pochybnosti podobný Descartesovmu: veriaci zaujme pozíciu neveriaceho iba kvôli dialógu. Problém sa však vracia: ak je pochybnosť alebo odmietnutie viery skutočné, znamená to stratu viery a hriechu zo strany veriaceho. Ak je to hypotetický alebo predstieraný dialóg, tak je to len pretvárka a spočíva na nemorálnom základe. Je tu tiež otázka, či niekto, kto predstiera, že neverí tomu, čo v skutočnosti robí, nehreší proti viere a či dialóg založený na predstieraní nie je rovnako neproduktívny, ako je nesprávny. Tvrdí sa (19), že dialóg je plodný aj pre vieru veriacich, okrem toho, že je samozrejme skutkom lásky. Ide však o jasný rozpor. Tento článok prezentuje dilemu, že „ak pre človeka Pán Ježiš, nie je najvyššou a zovšeobecňujúcou pravdou ... človek si bude musieť osvojiť niečo iné a väčšie, ako to, čo dostal z milosti.“ A ak na druhej strane Kristus je tá najvyššia a totalizujúca pravda „nevedno, ako sa k nemu môže pridať ešte niečo viac.“ Potom však autor odloží svoju dilemu nabok a hovorí, že veriaci skutočne dialógom získa niečo, čo môže pridať k svojej viere „ pod podmienkou, že tieto nové veci nebudú vnímané, ako prídavky ku Kristovi. Sú to jednoducho nové rozmery, dimenzie, aspekty tajomstva Krista, ktoré veriaci už vlastní, ale objavuje vďaka podnetu tých, ktorí, hoci nie kresťania vedome, sú kresťanmi v skutočnosti. “To znamená, že doplnok k poznaniu nie je doplnok k poznaniu; že ateista je implicitný kresťan (20) a že ateista vlastní čriepky kresťanského tajomstva, ktoré explicitný kresťan nepozná a ateista mu ich predloží.

Na záver môžeme povedať, že tento nový druh dialógu nie je katolícky. Po prvé, pretože má čisto heuristickú funkciu, akoby Cirkev v dialógu ešte pravdu nemala a hľadala ju, alebo akoby mohla, po dobu trvania dialógu svoju pravdu stratiť. Po druhé, pretože neuznáva vyššiu autoritu zjavenej pravdy, akoby už neexistoval žiadny rozdiel medzi prirodzenosťou a Zjavením. Po tretie, pretože si predstavuje, že strany dialógu si stoja rovnako, aj keď iba v metodologickej rovine, ako keby nebolo hriechom proti viere vzdať sa výhody, ktorá pochádza z božskej pravdy, i keď len v rámci dialektického triku. Po štvrté, pretože predpokladá, že každé ľudské filozofické poznanie je otvorené nekonečnej diskusii, akoby neexistovali žiadne elementárne kontradiktórne pozície, ktoré postačujú na zastavenie dialógu a nechávajú priestor len na vzájomné vyvrátenie. Po piate, pretože sa predpokladá, že dialóg je vždy plodný a že „nikto nemusí nič obetovať“ (21), akoby dialóg nikdy nemohol uškodiť a viesť k vykoreneniu pravdy a k implantovaniu omylu, a akoby nikto nemal povinnosť odmietnuť omyly, ktoré predtým zastával.

Dialóg smerujúci k vyššej a univerzálnejšej pravde je pre Katolícku cirkev nenáležitý, pretože heuristický proces, ktorým sa Cirkev dostáva na cestu k pravde, sa jej netýka; pre Cirkev je náležitý skutok lásky, prostredníctvom ktorého sa ostatným odovzdáva pravda, ktorú z milosti Božej Cirkev vlastní a tým sa ostatní vedú k tejto pravde, ako poslednému cieľu. Tu nejde o nadradenosť veriaceho nad neveriacim, ale nadradenosť pravdy nad všetkými stranami dialógu. Skutok človeka, ktorý presvedčí iného o pravde, sa nesmie prirovnávať útlaku, alebo útoku na slobodu druhého. Logické rozpory „buď-alebo“ sú súčasťou štruktúry reality, nie druhom násilia.

Sociologický efekt pyrrhonizmu a z neho vyplývajúceho diskusionizmu sa dajú pozorovať v záplave konferencií, stretnutí, komisií a kongresov, ktoré sa začali s II. Vatikánom. Zapríčinilo to to tiež súčasnú tendenciu považovať všetko za problematické a prenášať všetky takéto problémy na komisie a výbory, takže zodpovednosť, ktorá bývala osobnou a individuálnou, sa rozptýlila v kolektívnych orgánoch. Diskusionizmus si vyvinul vlastnú technológiu; v Ríme v roku 1972 sa konala konferencia moderátorov dialógov, ktorá mala vyškoliť samotných moderátorov, ako keby bolo možné viesť dialóg všeobecne, a to bez akýchkoľvek konkrétnych vedomostí o tom, o čom sa diskutuje.





1. V Osservatore Romano z 15. marca 1971 kardinál Roy povedal, že dialóg je novou skúsenosťou pre Cirkev a pre svet. Na druhej strane 15. - 16. novembra 1966 Osservatore uviedol, že Cirkev vždy viedla dialóg (tu si ho pletie s kontroverziou a vyvracaním iných argumentov) a že ak boli časy, keď to nevykonávala, „ boli viac alebo menej úpadkové obdobia. “

2. Skutky, 19: 8-9.

3. Matúš 7:29. "Učil ako ten, kto má moc."

4. Pozri bod 38.

5. O.R., 13. septembra 1964.

6. O.K., 15. januára 1971.7. "Je potrebné niekde zastaviť."

8. De peccatorum mentis et remissione, lib. Ill, cap. 8. „Toto je vec, ktorá často vedie k omylu; keď sú ľudia schopní pýtať sa na veci, ale nie sú schopní porozumieť. “

9. Vo svojom komentári k Matúšov v Paríži 1927, s. 1444, Lagrange preložil prvé slovo enseigner a druhé apprendre.

10. Epistolario, zv. VIII, Casale 1891, s. 464, list z 8. júna 1843 grófke Theodore Bielinski.

11. Teóriu užitočnej nevedomosti rozvíja Manzoni v jeho Morale Cattolica, ed. cit., zv. II, str. 422-3 a zv. Ill, str. 131,12. O.R., 15. - 16. novembra 1965.

13. Pozri dialóg Istruzione per il, uverejnený 28. augusta 1968 Sekretariátom pre neveriacich.

14. O.R., 21. augusta 1975.

15. V úradnom liste z 9. septembra 1975.

16. Summa Theologica, I, II, q.l, a.4.

17. O.R., 18. decembra 1971. Kardinál Konig pri tlačovej prezentácii Inštrukcie k dialógu uviedol, že: „Dialóg stavia partnerov na rovnakú úroveň. Katolík sa nepovažuje za osobu, ktorá má všetku pravdu, ale za niekoho, kto má vieru a hľadá túto pravdu s ostatnými, či už veriacimi alebo neveriacimi. “I.C.I., č. 322, 15. októbra 1968, s. 20.

18. V bode 125.

19. V článku „Viera a dialóg“ v O.R., 26. - 27. decembra 1981.20. Pozri odsek 253.21. O.K., 19. novembra 1971.

14. 1. 2020

Nabuchodonozorov sen

James Larson

V príbehu vlastného obrátenia, ktorý som nazval Krása, som vynechal dôležitú udalosť, ktorá viedla k samotnej konverzii. Dnes sa mi zdá mimoriadne náležité, pripomenúť túto skúsenosť vo svetle Františkovho pontifikátu a krízy v Cirkvi, pre ktorú je tento pontifikát stále viditeľnejším a očividnejším trestom.

V čase, medzi tým, ako som sa začal modliť k Bohu, aby sa mi ukázal a udalosťami, ktoré nakoniec viedli k mojej konverzii, som aj s manželkou začal chodiť na stretnutia katolíckej charizmatickej skupiny. Nebudem na tomto mieste rozoberať, v akej miere je toto hnutie od Boha alebo diabla, ani do akej miery je to psychologický a emocionálny sebaklam. Nech stačí, že dnes som zásadne proti nemu, ale zároveň mi nie sú pohnútky a dobrý zámer jeho zakladateľov a vyznavačov úplne nesympatické. A musím dodať že viem, že Boh dokáže to dobré vypreparovať aj z poverčivosti, omylu, či dokonca zla.

Bolo a asi stále je, podstatným znakom charizmatického hnutia, konať semináre ""Života v Duchu," ktoré kulminovali vo vkladaní rúk a modlitbe za "Dar Ducha" pre jednotlivých uchádzačov. Tento obrad sa konal v oddelenej miestnosti s vybratými predstavenými a kandidátom. Pred vkladaním rúk sme dostali pokyn súkromne sa modliť za jeden z charizmatických "Darov Ducha," ako ich vymenoval Pavol v 1 Kor 12. Ja som sa vtedy za žiaden nemodlil. Modli som sa, aby som "sám sebe úplne zhorel." Nepochybujem, že táto modlitba bola nadprirodzeným spôsobom vyslyšaná. Keď som z tej miestnosti vyšiel, zažil som niečo, čo nebolo prirodzeným stave, čo sa mysle alebo pocitov týka. Viem, že to znie rozporne: bola to kombinácia akútneho sebauvedomenia si a totálneho pochopenia svojej ničotnosti - bolo to osobné zničenie, akému sa žiadne, z mnohých a hlbokých osobných spustošení, ktoré som zažil, nevyrovná. Preto hovorím, že to nebolo "prirodzené."

Keď som z tej miestnosti vyšiel, čakal som spolu s ostatnými kandidátmi na začiatok omše. Pamätám si, ako som tam sedel a uvažoval "Čo budem teraz robiť?" Odpoveď, ktorú som dostal, prišla v tom, čo považujem za nadprirodzenú milosť, ktorá pretiekla mojou mysľou: "Som nič a nemám kam ísť. Som preto Tvoj a budem konať čo Ty chceš." Dodávam, že táto myšlienka nebola sprevádzaná nijakým pocitom útechy, alebo pocitu prítomnosti Boha. Len sa objavila.

Účinok tohoto zážitku, ktorý ma zaplavil, pretrval istý čas, ale po pár dňoch, či možno týždňoch som bol v tom, čo by som pomenoval "normál," ak je život plný egoizmu, možno nazvať normálnym. Po rokoch som si ale uvedomil, aký mimoriadny základ vo mne tento zážitok zanechal pre moju osobnú vieru. Dnes, nech už prichádza akékoľvek pohoršenie, nech som pripravený o akúkoľvek útechu, nech na Cirkev a svet dopadá akýkoľvek trest, tak nezažívam pokušenie proti Viere ani zmätok v súvislosti so súčasnou cirkevnou krízou. Jediný zmätok, ktorý zažívam súvisí s mojimi vlastnými zlyhaniami pri snahe žiť to, čo poznám. Je to, ako by bola bezpečnostná páska natiahnutá okolo mojej mysle, a nie okolo môjho tela.

Kráľov sen

Tento zážitok mi v mysli i srdci hlboko rezonoval v súvislosti so snom babylonského kráľa Nabuchodonozora, jeho výklade a vyplnení, ako to podáva Dan 4. A po rokoch je táto správa o Nabuchodonozorovom páde a vzkriesení pre mňa stále viac obrazom zostupu Cirkvi do chaosu, jej veľkého trestu a následného znovuzrodenia a triumfu. Preto venujem trochu času tomuto snu.

Nabuchodonozor videl vo svojom sne veľký strom, ktorý siahal až do neba a vyzeral že prerástol celú zem: "

Jeho lístie bolo prekrásne a jeho ovocie hojné - bol na ňom pokrm pre všetkých -, pod ním hľadala chládok poľná zverina a na jeho vetvách bývali nebeské vtáky; z neho sa sýtilo každé telo."
Kým kráľ hľadel na ten výjav, videl aj ako "strážca a svätec zostúpil z neba" a volali

"Vytnite strom, okliesnite mu vetvy, straste mu lístie, rozhádžte mu ovocie! Nech beží spod neho zverina a vtáctvo z jeho konárov! Ale prút z jeho koreňov nechajte v zemi, v železných a kovových putách v zeleni poľa; nech ho kropí nebeská rosa a nech má so zvieratami čiastku na zelinách zeme. Jeho ľudské srdce nech mu premenia, nech mu dajú zvieracie srdce a nech nad ním prejde sedem časov!

Danielove varovanie

Tento sen nikto z kráľovských mudrcov nevedel vysvetliť. Nakoniec zavolali Daniela a ten po hodine rozmýšľania kráľa varoval, že jeho sen je " tým, čo ho nenávidia, a jeho výklad jeho nepriateľom!" a vysvetlil ho takto:

Strom, ktorý si videl, ten veľký a mocný, ktorého výška siahala do neba a bolo ho vidieť po celej zemi, ktorého lístie bolo prekrásne a ovocie hojné a na ktorom bol pokrm pre všetkých, pod ktorým sa zdržovala poľná zver a na konároch ktorého bývali nebeské vtáky,to si ty, kráľ, ktorý si sa stal veľkým a mocným; tvoja veľkosť narástla a dosiahla nebo a tvoja vláda končiny zeme.

A že kráľ videl zostúpiť z neba strážcu a svätca, ktorý hovoril: "Vytnite strom a zničte ho, ale kmeň z jeho koreňa nechajte v zemi v železných a kovových putách v poľnej zeleni, nech ho skrápa nebeská rosa a nech má podiel s poľnou zverinou, kým nad ním význam toho je, kráľu - a je to rozhodnutie Najvyššieho, ktoré vychádza proti môjmu kráľovskému pánovi:

Vyženú ťa spomedzi ľudí a s poľnou zverinou sa budeš zdržovať, trávu ti dajú jesť ako dobytku a nechajú ťa skrápať nebeskou rosou, sedem časov uplynie nad tebou, kým sa dozvieš, že Najvyšší je vládcom nad ľudským kráľovstvom a dá ho tomu, komu chce.

A že rozkázali ponechať kmeň z koreňov stromu, tvoje kráľovstvo ostane tebe, len čo sa dozvieš, že nebesá sú mocné.

Preto, kráľu, nech sa ti zapáči moja rada, odčiň svoje hriechy spravodlivosťou a svoje viny milosrdenstvom k bedárom; azda sa predĺži tvoja bezpečnosť.


Analogická línia: Ničomnosť bez Boha

Kráľ Danielove varovanie nevypočul. Po dvanástich mesiacoch kráčal palácom v Babylone a uvažoval o svojom kráľovstve, "vystavanom.... mocou svojho bohatstva a na ozdobu svojej slávy" a z neba prišiel Boží výrok "Kráľovstvo odíde od teba a vyženú ťa spomedzi ľudí, a poľnou zverinou sa budeš zdržovať, trávu ti dajú jesť ako dobytku a sedem časov uplynie nad tebou, kým uznáš, že Najvyšší je vládcom nad ľudským kráľovstvom a dá ho tomu, komu chce."

Krátko po zážitku, ktorý som opísal vyššie, som to spomenul známemu, ktorý mal bol príčinou toho, že som sa vôbec začal modliť a povedal som mu, že tá udalosť s Nabuchodonozorovým snom ma veľmi zaujala.

Nevedel som, že je umelec a on sa ku mne vrátil s kresbou Nabuchodonozora, ako nahý sedí v tráve, s vlasmi ako orlie perie, rosou na tele a nechtami dlhými, ako pazúry. Ale jeho oči boli úchvatné. Boli to oči človeka, ktorý stratil ľudské srdce a dostal srdce šelmy. Obrázok nezobrazoval zlé zviera, len človeka, ktorý sa stal zvieraťom, lebo stratil ľudské srdce a rozum. Bol to obraz duchovného šialenstva.

Analogickú podobnosť možno vidieť medzi mnohými dušami v dejinách a stavom Nabuchodonozorovho šialenstva. Samozrejme, len čiastočnú podobnosť. Napríklad ja, som osobne zakúsil nie stratu rozumu a moje osobné spustnutie sa nestalo proti mojej vôli, ale v súlade s mojimi túžbami. Napriek tomu, je to tento pocit "ničoty" človeka bez Boha, ktorý tvorí túto analógiu.

Kmeň milosti: Nezaslúženej a účinnej

Sv. Peter, ktorý chvastavo zvolal, že Krista nikdy neopustí, ho tri krát zaprel s vehementným "Nepoznám toho človeka!" Skaza a opovrhovanie sebou samým, ktoré musel cítiť po tom, ako zaprel Boha, ho mohli ľahko priviesť k totálnej skaze. Ako Judáša. Ale sv. Teophylus o Petrovom páde povedal: "A hoci si bol dočasne otrasený, stále si držal v úschove semeno viery. A hoci duch v pokušení stratil listy, koreň zostal pevný." Petrov strom stratil všetko, čo ho prirodzene udržiava nažive, ale peň zostal, v súlade s Božou prozreteľnosťou, uchránený pred skazou.

Na príbehu o Nabuchodonozorovom šialenstve je najtajomnejšia pasáž:"kmeň z jeho koreňa nechajte v zemi v železných a kovových putách "

Tieto "železné a kovové putá" predstavujú Božiu intervenciu, ktorú volajú bohoslovci "účinná milosť." Pomocou nej sa dosiahne zachovanie jadra duchovnej integrity, ktoré je mimo ľudských síl, pričom to ale nenarušuje slobodnú vôľu. Je to naozaj nezaslúžené a účinné. To čo z tohoto pňa potom vyrastie je slávne, premenené a výrazne presahuje to, čím to bolo pred tým.


Kmeň Izraela


Najdôležitejší medzi týmito kmeňmi (či koreňmi) v dejnách spásy je koreň Jesseho, otca kráľa Dávida. Pozemská línia júdskych kráľov (Jesseho rod) skončila so Sedekijášom v roku 587 B.C. keď Nabuchodonozor dobyl Jeruzalem a spálil chrám, archa zmluvy sa stratila a Júdsko sa stalo babylonskou provinciou. Ale kmeň Jesseho, Dávidova línia prežila a povstala v kraľovaní Ježiša Krista: Z pňa Jesseho vypučí ratolesť a z jeho koreňov výhonok vykvitne. [Iz. 11:1]





Je celkom užitočné skúmať rozsah, v ako sa viera židovského ľudu, v predvečer Vtelenia scvrkla na "kmeň". Všetko svedčilo o tom, že Boh nesplnil svoje sľuby dané Izraelu. Boh sľúbil večnou zmluvou, že Izrael porazí svojich nepriateľov a Dávidov trón vytrvá naveky. Nič z toho vtedy nebolo predstaviteľné. Boha nebolo nikde vidieť, Židia trpeli pod rímskym jarmom a Dávidov trón neexistoval. Samotné centrum Božej prítomnosti v jeho ľude, archa, zmizla. Podľa všetkých externých faktov sa viera židov scvrkla na blúznenie podobné Nabuchodonozorovmu snu, na absurditu, či dokonca bláznovstvo a presne takto Rimania hľadeli na tento národ. To treba pripomenúť zdanlivo zázračný "koreň", ktorý prežil nie len v Márii a Jozefovi, ale aj iných novozákonných veriacich, Nikodémovi, či Jozefovi z Arimathei. V svojej biede volali k Bohu, modlili sa a "zachovali svoje duše v trpezlivosti." Nemožno tu nevidieť ako účinná Božia milosť uchovala vieru aj v týchto mimoriadne temných časoch.

Kmeň Cirkvi

Existuje dych berúca podobnosť medzi úbohým stavom židovského národa vtedy a úbohým stavom Katolíckej cirkvi dnes, obzvlášť, hoci nie výlučne, za vlády pápeža Františka. Zdá sa, že takmer všetko katolícke ide byť postavené na hlavu. František neprestajne hanobí tradičný katolicizmus a katolíkov. Nehanebne pretláča falošný ekumenizmus. Popiera poslanie Katolíckej cirkvi konvertovať národy, iné náboženstvá a ateistov na katolícku vieru. Prezentuje falošné milosrdenstvo ku škode katolíckej pravdy a integrity sviatostí.  Šíri ekologický panteizmus (Laudato Si), napodobňuje Theilardovskú teológiu a všetkými spôsobmi strašne poškodzuje katolícku identitu. Pri povrchnom pohľade možno povedať, že Boh nesplnil svoje sľuby, ktoré dal svojej Cirkvi.

Satanský podvod -  od sporu k spoločenstvu

Všetky tieto prvky ničenia katolicizmu asi najlepšie zjednocuje Františkova návšteva švédskeho Lundu, 31.10.2016 pri slávnostnom otvorení osláv Luthera a 500 ročnice protestantskej revolúcie, ktoré kulminovali 31.10.2017 pri výročí  zverejnenia Lutherových téz na dverách Wittenbergského kostola.

Spolu s prezidentom Lutheran World Federation  biskupom Dr. Munib A. Younanom a generálnym tajomníkom Rev. Dr. Martin Jungeom, viedol pápež ekumenickú bohoslužbu v katedrále v Lunde -spoločná katolícko-luteránska modlitba bola zverejnená v januári 2016 Pontifikálnou radou pre kresťanskú jednotu (PCPCU) a  Lutheran World Federation (LWF). Táto modlitba pochádza priamo z dokumentu (2013) Od sporu k spoločenstvu (ovocie 50 ročného dialógu PCPCU a LWF) . Táto modlitba chváli Luthera a "veľa nápomocných teologických a duchovných podnetov, ktoré sme získali vďaka reformácií," a zaväzuje katolíkov a lutheránov najvyššiemu princípu, ktorým sa majú riadiť ich budúce vzťahy: "začať z výhľadom na jednotu a nie na rozdelenie."

Tento dokument je ten najdiabolskejší podvod, aký kedy vyšiel z vatikánskych úradov. Tento podvod sa rozprestiera na asi 50 stranách a potreboval by na dokonalé objasnenie celú knihu. Základ a principiálne prvky tohoto podvodu sa však dajú vyložiť na pár stranách, o čo sa teraz pokúsim.

Falošný prvý princíp

Najskôr sa musíme zbaviť falošnej zásady, opakovane zmieňovanej v tomto dokumente a označenej aj za prvý princíp spoločnej modlitby a to, že všetky budúce vzťahy medzi katolíkmi a luteránmi "musia vždy začať z perspektívy jednoty a nie perspektívy rozdelenia...". Toto je, aspoň tak to tvrdí tento dokument, hlavná zásada, že "to, čo nás spája je väčšie ako to, čo nás rozdeľuje". To je však lož. Uvažujme teraz o troch bodoch, o ktorých tento dokument, v snahe presadiť falošný pojem jednoty, hanebne mlčí.


1) Luteránska cirkev nie je apoštolská a teda nie je súčasťou Mystického Tela Kristovho.

2) Luteránska cirkev nemá platnú ordináciu a preto nevysluhuje platne Eucharistiu, ani spoveď, sviatosť kňazstva, posledného pomazania, či birmovania.

Už na základe týchto dvoch bodov sa dá ľahko ukázať nezmyselnosť princípu, že "musíme začať od toho, čo nás spája a nie od toho, čo nás rozdeľuje." Protestantská revolúcia takmer okamžite odtrhla polovicu Európy od plnosti Pravdy, ktorú garantuje Kristus v celosti Apoštolskej tradície a všetkých vzbúrencov zbavila sviatostného života v Kristovi. Tu hovoríme o miliónoch duší, ktoré stratili posväcujúcu milosť. A tento "rozdeľujúci" aspekt "reformácie" sa zmnohonásobil to nemerateľného stupňa. Privrieť nad tým oko a nahradiť to "tým čo nás spája," to si žiada nie len nesmierne hlbokú úskočnosť ale aj mimoriadne obrovský hriech proti základnému princípu lásky a milosrdenstva k dušiam, ktoré trpia týmto podvodom a depriváciou.

3) Treba tiež podotknúť, že dokument Od sporu k spoločenstvu, sa veľmi konkrétne a pomerne rozsiahlo zaoberá doktrínami o Ospravedlnení, Eucharistii (vrátane skutočnej prítomnosti a obety), kňazstvom, Písmom a tradíciou (vždy s malým "t"). Pri maskovaní a falšovaní radikálneho rozdelenia medzi katolíckou a lutheránskou teológiou v každom z týchto bodov, musia autori čeliť tvrdým a konkrétnym definíciám a anathemám Tridentského koncilu. Najmä v prípade Eucharistie a náuky o ospravedlnení, kde Tridentský koncil otvorene a jasne zatracuje Lutherovo učenie. Preto tento dokument považuje za nutné, hneď na začiatku diskusie o hore vymenovaných doktrínach zaviesť nasledujúci princíp, ako základ svojich pokrivených záverov:

Dedičstvo Tridentského koncilu, ktorý zásadne definoval vzťahy katolíkov a lutheránov na niekoľko storočí, je treba dnes vidieť skrze optiku Druhého Vatikánskeho koncilu. Tento koncil umožnil Katolíckej cirkvi vstúpiť do ekumenického hnutia a opustiť vyhrotenú polemickú atmosféru poreformačnej doby. [paragraf 90]

Inak povedané, tento dokument redukuje doktrinálne definície a odsudky Tridentského koncilu na historicky podmienenú polemiku, ktorá nemá pre moderných katolíkov záväznú povahu. Máme tu empatické odmietnutie záväzných dogmatických vyhlásení Tridentského koncilu. A tým sa dokument Od sporu k spoločenstvu a jeho páchatelia stavajú do otvoreného sporu s  Prvým Vatikánskym koncilom:

Lebo náuka viery, ktorú Boh zjavil, nebola navrhnutá ako nejaký filozofický vynález predložený ľudskej vynaliezavosti k zdokonaleniu. Bola odovzdaná Kristovej neveste ako božský poklad, ktorý má byť verne opatrovaný a neomylne deklarovaný. Preto tiež musí byť význam posvätných dogiem, ktoré svätá Matka Cirkev raz deklarovala, neprestajne zachovávaný a nesmie sa od tohoto významu odchýliť, pod zámienkou či výhovorkou jeho hlbšieho pochopenia. (can. iii).

Lutheránska vzbura

Pôvod Lutherovej revolty treba hľadať v jeho osobnom zúfalstve nad vlastnou neschopnosťou spolupracovať s Božou milosťou, nie len pri zachovávaní mravného zákona, ale aj pravidiel a smerníc jeho augustiniánskej rehole. Jeho teologický systém je teda zakorenený v princípe ospravedlnenia, známom ako "Len samotnou vierou."

Do vlastného prekladu Biblie Luther vložil slovo "samotnou" do Rim 3:28, takže tam čítame:

So halten wir nun dafür, daß der Mensch gerecht werde ohne des Gesetzes Werke, allein durch den Glauben.

Také slovo tam ale nie je.  (slovenský lutheránsky preklad ho tiež neuvádza - pozn.prekl)
Ani slová "bez skutkov podľa zákona" nemožno interpretovať ako "samotnou vierou." V Novom zákone je naozaj človek oslobodený skrze vieru od vykonávania ritualistických predpisov, ako ich poznáme zo Starého zákona. Ale to neznamená, že je oslobodený od desiatich prikázaní, morálneho zákona, Novej zmluvy, alebo schopnosti a povinnosti používať slobodnú vôľu a spolupracovať s Božou milosťou pri žití podľa jeho zákonov a jeho pravdy. Luther toto všetko odmietol a list sv. Jakuba, v ktorom stojí, že "viera bez skutkov je mŕtva" Luther označil za slamenú epištolu. Luther vo svojich spisoch tvrdí:

"Je dôležitejšie chrániť sa pred dobrými skutkami, ako pred hriechom."

"Toto je kresťanská sloboda .... že nepotrebujeme žiadne dobré skutky aby sme dosiahli zbožnosť a spásu."

"Ten najlepší dobrý skutok je podľa milosrdného Božieho súdu ľahký a podľa prísneho Božieho ťažký hriech."

"Kto hovorí, že evanjelium žiada pre spásu dobré skutky je, a hovorím to otvorene a narovinu, klamár."

"Ak by sa vás Mojžiš pokúšal zastrašovať hlúpymi desiatimi prikázaniami, povedzte mu rovno - choď si naháňať židov."

“Prirodzenosť človeka je natoľko skazená, že sa nemôže znovuzrodiť a hriech zostáva aj v duši spravodlivého naveky. Božia všemohúca milosť človeka neočisťuje od hriechu. Všemohúci sa o hriechy ľudí nestará. Zakrýva ich Kristovými zásluhami a nepripočítava ich hriešnikovi, ktorá prejavil vieru v utrpenie Vykupiteľa.”

Toto všetko nutne vyústilo do popretia slobodnej vôle a jej schopnosti spolupracovať s Božou milosťou. Luther napísal knihu (proti Erazmovi) zvanú Otroctvo vôle, ktorá je celá o tejto téme. Jeho názor na slobodnú vôľu možno najpresnejšie vyjadruje táto stať:

Ľudská vôľa je ako zviera, medzi dvoma pohoničmi. Ak poháňa Boh, ide vôľa kam Boh chce: ako stojí v Žalme: Hlúpy som bol a nechápavý a pred tebou som bol ako dobytča. Ale ja som stále pri tebe.’ (Ž. 73: 22-3). Ak poháňa Satan, ide vôľa kam Satan chce. Nedokáže si vybrať, kto ju bude poháňať ani o čo usiluje. Ale pohoniči medzi sebou bojujú, kto bude viesť. (II, viii)

Luther veril, že Božia moc je nekonečná, takže boj medzi Bohom a Satanom je len metafora, ktorou Luther maskoval svoje presvedčenie, že Boh je zdrojom dobra i zla. Inak povedané, popretím slobodnej vôle, Luther logicky preniesol vinu za hriech na Boha. Judášov hriech teda spáchal samotný Boh.

Dodal by som ešte, že som podrobne študoval Lutherove dielo a hore uvedené výroky sú len malým zlomkom toho, čo by sa tu dalo uviesť. Každý, ktorý podstúpi čo i len trochu dôkladnejšie štúdium Luthera sa nutne stretne so záplavou podobných výrokov.

Korektívne kánony Tridentského koncilu

Vráťme sa k bodu, v ktorom som začal svoj rozbor: dokument Od sporu k spoločenstvu popiera kánony Tridentského koncilu. Dekrét o Ospravedlnení obsahuje nasledujúce kánony, ktoré sú všetky namierené proti Martinovi Lutherovi a lutheránstvu. Ocitujem to niekoľko, aby som zdôraznil absurdnosť predstavy, že medzi katolíkmi a lutheránmi je možná jednota v náuke o Ospravedlnení. Každý pokus označiť tieto kánony za historicky podmienenú polemiku je Satanovo dielo, ktoré má za cieľ zničiť všetku katolícku náuku:

Kánon 4: Keby niekto povedal, že Bohom pohnutá a vzbudená slobodná vôľa človeka nijako nespolupracuje tým, že súhlasí s Bohom, ktorý povzbudzuje a volá, takže sa ona ľudská slobodná vôľa nedisponuje a nepripravuje, ani že nemôže - aj keby chcela - odporovať, ale ako niečo neživého, nekoná vôbec nič a chová sa úplne pasívne, Anathema sit.

Kánon 5: Keby niekto povedal, že sa slobodná vôľa človeka po Adamovom hriechu stratila a vyhasla, alebo že je iba označením alebo priamo označením bezobsažným, alebo dokonca výplodom vneseným satanom do cirkvi, Anathema sit.

Kánon 6: Keby niekto povedal, že nie je v moci človeka, aby urobil svoje cesty zlými, ale že ako zlé, tak i dobré skutky spôsobuje Boh, a to tak, že ich nielen dopúšťa, ale aj v pravom zmysle a sám od seba pôsobí až do tej miery, že Judášova zrada nie je menej Božím dielom ako povolanie Pavla, Anathema sit.

Kánon 7: Keby niekto povedal, že všetky skutky urobené pred ospravedlnením, či už boli vykonané z akéhokoľvek dôvodu, sú v skutočnosti hriechy alebo že zasluhujú Božiu nenávisť, alebo že čím viac človek sa usiluje disponovať sa k milosti, tým viac hreší, Anathema sit.

Kánon 8: Keby niekto povedal, že strach pred peklom, pre ktorý sa v bolesti nad hriechmi utiekame k Božiemu milosrdenstvu, alebo pre ktorý sa hrešenia zdržiavame, je hriechom, alebo že robí hriešnikov ešte horšími, Anathema sit.

Kánon 9: Keby niekto povedal, že hriešnika ospravedlňuje samotná viera, a chápal to tak, že sa nevyžaduje nič iné, čím by spolupracoval na dosiahnutie milosti ospravedlnenia, a že nie je vôbec potrebné pripraviť sa a disponovať činnosťou vlastnej vôle, Anathema sit.

Kánon 10: Keby niekto povedal, že ľudia sú ospravedlnení bez Kristovej spravodlivosti, skrze ktorú nám zaslúžil ospravedlnenie, alebo že skrze samu túto spravodlivosť sú formálne spravodliví, Anathema sit.

Kánon 11: Keby niekto povedal, že ľudia sú ospravedlnení buď jednoduchým pripísaním Kristovej spravodlivosti, alebo jednoduchým odpustením hriechov, bez milosti a lásky, ktoré sa rozlievajú skrze Ducha Svätého v ich srdciach a prenikajú ich, alebo že tiež milosť, ktorou sme ospravedlnení, je iba priazňou Božou, Anathema sit.

Kánon 12: Keby niekto povedal, že ospravedlňujúca viera nie je nič iné ako dôvera v božské milosrdenstvo, ktoré kvôli Kristovi odpúšťa hriechy, alebo že ona samotná dôvera je to, čím sme ospravedlnení, Anathema sit.

Kánon 13: Keby niekto povedal, že na dosiahnutie odpustenia hriechov je pre každého človeka nevyhnutné, aby pevne a bez akéhokoľvek váhania spôsobeného vlastnou slabosťou a neschopnosťou veril, že sú mu odpustené hriechy, Anathema sit.

Kánon 14: Keby niekto povedal, že človek je od hriechov oslobodený a ospravedlnený tým, že s istotou verí vo svoje oslobodenia a ospravedlnenie, alebo že nikto nie je naozaj ospravedlnený, ak neverí, že je ospravedlnený, a že iba touto vierou dosahuje oslobodenie od hriechov a ospravedlnenie, Anathema sit.

Kánon 15: Keby niekto povedal, že znovuzrodený a ospravedlnený človek je z viery zaviazaný veriť, že je s istotou v počte predurčených, Anathema sit.

Kánon 16: Keby niekto s úplnou a neomylnou istotou povedal, že dosiahne onoho veľkého daru vytrvalosti až do konca, bez toho aby sa to dozvedel z osobitného zjavenia, Anathema sit.

Kánon 17: Keby niekto povedal, že milosť ospravedlnenia sa týka iba tých, ktorí sú predurčení k životu, a že všetci ostatní povolaní sú síce povolaní, ale milosť nedostávajú, pretože sú božskou mocou predurčení k zlému, Anathema sit.

Kánon 18: Keby niekto povedal, že zachovávať Božie prikázania je nemožné aj pre človeka ospravedlnený a stojaceho v milosti, Anathema sit.

Kánon 19: Keby niekto povedal, že v Evanjeliu nie je prikázané nič okrem viery, a na ostatných veciach že nezáleží, že nie sú ani prikázané, ani zakázané, ale slobodné, alebo že sa Desatoro nevzťahuje na kresťanov, Anathema sit.

Kánon 20: Keby niekto povedal, že ospravedlnený a akokoľvek dokonalý človek nie je viazaný zachovávať Božie a cirkevné prikázania, ale iba veriť, ako by Evanjelium nebolo ničím iným než absolútnym prísľubom večného života bez podmienky zachovania prikázaní, Anathema sit.

Kánon 21: Keby niekto povedal, že Kristus Ježiš bol od Boha daný ľuďom ako vykupiteľ, ktorému majú veriť, a nie aj ako zákonodarca, ktorého majú počúvať, Anathema sit.

Kánon 22: Keby niekto povedal, že ospravedlnený môže bez osobitnej pomoci Božej vytrvať v prijatej spravodlivosti, alebo že s touto pomocou vytrvať nemôže, Anathema sit.

Kánon 23: Keby niekto povedal, že raz ospravedlnený človek nemôže naďalej hrešiť ani stratiť milosť, a teda ten, ktorý upadá a hreší, nebol nikdy naozaj ospravedlnený, alebo naopak, že sa môže v priebehu celého života vyhnúť všetkým hriechom, aj ľahkým, a to bez zvláštneho Božieho privilégiá, ako to cirkev verí o blahoslavenej Panne, Anathema sit.

Kánon 24: Keby niekto povedal, že prijatá spravodlivosť sa pred Bohom nezachováva ani nerozhojňuje dobrými skutkami, ale že samotné skutky sú len plody a znamenia prijatého ospravedlnenia, nie však príčinou jeho hojnosti, Anathema sit.

Kánon 25: Keby niekto povedal, že spravodlivý prinajmenšom ľahko hreší v každom dobrom skutku, alebo - čo je ešte menej ospravedlniteľné - že tak hreší smrteľne, a preto si zasluhuje večný trest, a že nie je zavrhnutý len preto, že mu Boh ony skutky k zavrhnutiu nepripisuje, Anathema sit.

Kánon 26: Keby niekto povedal, že spravodliví nemajú pre svoje dobré skutky, ktoré boli urobené v Bohu, dúfať a očakávať od Boha večnú odmenu skrze jeho milosrdenstvo a zásluhu Ježiša Krista, keď v dobrom živote a zachovávaní božských prikázaní vytrvajú až do konca, Anathema sit.

Kánon 27: Keby niekto povedal, že okrem nevery nie je žiadneho smrteľného hriechu, alebo že sa žiadnym iným, akokoľvek ťažkým hriechom než neverou nestráca raz prijatá milosť, Anathema sit.

Kánon 28: Keby niekto povedal, že sa hriechom stráca milosť rovnako ako viera, alebo že viera, ktorá zostáva, hoci už nie je živá, nie je pravá viera, alebo že ten, ktorý má vieru bez lásky, nie je kresťan, Anathema sit.

Kánon 29: Keby niekto povedal, že ten, kto po krste upadol do hriechu, nemôže Božou milosťou opäť vstať, alebo že môže znovu získať stratenú spravodlivosť, ale len obyčajnou vierou bez sviatosti pokánia, ako to svätá rímska a všeobecná cirkev, poučená Kristom Pánom a jeho apoštolmi, až do súčasnosti vyznávala, zachovávala a učila, Anathema sit.

Kánon 30: Keby niekto povedal, že sa po prijatí ospravedlnenia každému kajúcemu hriešnikovi odpúšťa vina a odstraňuje sa postihnuteľnosť večným trestom takým spôsobom, že nezostáva nič, čo by bolo postihnuteľné časným trestom, ktorý je potrebné odpykať buď v prítomnom živote, alebo neskôr v očistci , predtým než sa bude môcť otvoriť vstup do kráľovstva nebeského, Anathema sit.

Kánon 31: Keby niekto povedal, že ospravedlnený hreší, keď koná dobre s výhľadom na večnú odmenu, Anathema sit.

Kánon 32: keby niekto povedal, že dobré skutky ospravedlneného človeka sú Božími darmi v tom zmysle, že nie sú aj dobrými zásluhami samotného ospravedlneného, alebo že sám ospravedlnený dobrými skutkami, ktoré koná skrze Božiu milosť a zásluhu Ježiša Krista, ktorého je živým údom, vo skutočnosti nezasluhuje hojnosť milosti, život večný, a - ak zomrie v milosti - dosiahnutie večného života a hojnosť milosti, Anathema sit.

Kánon 33: Keby niekto povedal, že touto katolíckou náukou o ospravedlnení, vyloženou posvätným koncilom v tomto dekréte, sa nejakým spôsobom umenšuje Božia sláva alebo zásluhy Ježiša Krista, nášho Pána a nie že je tým skôr zjavená pravda našej viery a aj sláva Boha a Krista Ježiša, Anathema sit.


Inak povedané, konanie slobodnej vôle je nevyhnutné, aby spolupráci s milosťou viedlo k ospravedlneniu. Je nevyhnutné k spolupráci s ospravedlňujúcou milosťou. Je nutné k zachovaniu viery a dobrým skutkom. V oboch prípadoch je nutné pre spásu. Je nevyhnutné  pre konanie takých dobrých skutkov, ktoré zasluhujú vzrast slávy vo večnom živote.

Všetko toto Luther odmietol. Celá jeho teória o ospravedlnení robí človeka absolútne skazeným a tak sa rúha Bohu, ktorý človeka stvoril na svoj obraz. Treba povedať, že odchýlením sa od týchto dogmaticky záväzných tridentských dekrétov a vyhlasovaním jednoty tam, kde nie je sa autori dokumentu Od sporu k spoločenstvu stávajú predmetom anathemy vyhlásenej 33 kánonom.


Úskoční lutheráni

Je nadovšetko jasné, že podvod skrytý v  "jednote", ktorá údajne jestvuje medzi katolíkmi a lutheránmi v náuke o ospravedlnení je tiež prítomný aj na lutheránskej strane. Lutheránstvo všetkých druhov je "konfesionálna viera", ktorá má "konfesionálne dokumenty", ktoré treba prijať, aby bol človek považovaný za lutherána. Najdôležitejší je Formula svornosti, z roku 1580, podpísaný 8188 teológmi, kazateľmi a učiteľmi. Táto Formula bola vyhlásená, aby očistila a vyjasnila rôzne lutheránske dogmatické formulácie, ako napríklad augsburgské vyznanie Philipa Melanchtona, ktoré spôsobili veľa problémov a sporov. Druhý článok tejto Formuly sa venuje slobodnej vôli a obsahuje v paragrafe 6-7 toto:

Aby sa tento spor mohol podľa slova Božieho kresťansky vysvetliť a z Božej milosti odstrániť, naše učenie, viera a vyznanie je, ako nasleduje: Rozum, srdce a vôľa znovunezrodeného človeka vôbec nič nemôže rozumieť duchovným a Božím veciam zo svojich vlastných prirodzených síl. Nemôže im ani veriť, ani ich prijať, o nich myslieť, chcieť, započať, vykonávať, robiť, účinkovať alebo spoluúčinkovať, ale je úplne porušený a odumretý pre dobro. Takže po páde, pred znovuzrodením nezostalo a ani v ľudskej prirodzenosti ani iskričky duchovných síl, ktorými by sa človek sám od seba mohol pripraviť na Božiu milosť alebo ponúkanú milosť prijať, — ani nie je jej schopný sám o sebe a sám od seba, ani sa jej nemôže prispôsobiť a sa do nej vpraviť, alebo z vlastných síl nejako prispieť k svojmu obráteniu sa ani úplne, ani napolo, ani len z najmenšej a najnepatrnejšej čiastky, ani pri tom konať, účinkovať, spoluúčinkovať „sám od seba ako taký", ale je „otrokom hriechu" (Ján 8,34) a zajatec diabla, ktorý ho zotročuje (Efez. 2,2; 2. Tim. 2,26). Preto prirodzená slobodná vôľa jeho porušených vlastností a prirodzenosti je schopná a účinná iba v tom, čo sa Bohu neľúbi a čo je proti Nemu (https://www.ecavprievidza.sk/dokumenty/formula.pdf)

Ako som už povedal, o bludoch prítomných v dokumente "Od sporu k spoločenstvu" možno napísať celú knihu. Tu ale stačí povedať, že Luther, falšujúc tú najzákladnejšiu náuku o ospravedlnení, bol donútený sfalšovať aj všetko ostatné. Doktrína o ospravedlnení potrebuje správne chápanie toho, Kto je Boh, kto je človek a aký má byť ich vzťah. Keď sa tieto základné pojmy pokrivia, všetky pravdy našej Viery sa prevrátia a rozpadnú.

Dlhý pápežský rodokmeň

Treba pochopiť, že dokument "Od sporu k spoločenstvu" nie je v podstate produktom Františkovho pontifikátu. Je to ovocie 50 rokov trvajúcej ekumenickej prostitúcie a bol vydaný len 4 mesiace po Benediktovej rezignácií. Kardinál Koch, predseda pápežskej rady pre jednotu kresťanov a človek zodpovedný za promulgáciu tohoto dokumentu bol do úradu menovaný Benediktom XVI 1.6.2010. 
Doktrinálne je tento dokument takmer celý produktom Spoločného vyhlásenia o náuke o ospravedlnení z roku 1999, ktoré vydali za vlády Jána Pavla II. Tento projekt trval dlho a bol požehnávaný niekoľkými pápežmi.

Oprávnene nás veľmi znepokojili pastoračné zámery pápeža Františka, ktoré podkopávajú sviatosť manželstva a šíria eucharistickú svätokrádež. Ale to čo sa stalo v Lunde je oveľa hlbší útok proti katolíckej Viere. A hoci sa tým nepromulgovala žiadna nová náuka a neomylné magistérium zostalo neporušené, táto udalosť s požehnaním a za predsedníctva pápeža útočí na najhlbšie korene našej Viery. Škodlivé účinky na celú Cirkev sa nedajú preceniť.

"Spoločenstvo" s úpadkom a bludom?


Pátos nadchádzajúcej "spomienky" je umocnený miestom, kde sa bude konať. V lutheránskej katedrále v Lunde, ktorú v roku 1530 znesvätili a ukradli katolíkom. Švédsko je jedna z najbezbožnejších krajín na svete. Podľa Gallupovho prieskumu z roku 2009 len 17 percent Švédov považuje náboženstvo za dôležité v každodennom živote. Lutheránska cirkev je považovaná za národnú a do roku 2000 bola štátnou cirkvou. Počet registrovaných členov je vysoký, lebo až do roku 1996 bol každý novorodenec registrovaný ako lutherán, pokiaľ rodičia aktívne nezrušili svoje členstvo. Len 2 percentá registrovaných však chodia na nedeľné bohoslužby. Teologicky je švédska lutheránska cirkev extrémne liberálna. Od roku 1960 majú kňažky, primas je žena a v roku 2009 schválili sobáše párov rovnakého pohlavia. Druhá "biskupka" Eva Brunne (Štokholm) je vydatá za knažku a je to prvá otvorene lesbická "biskupka" vo veľkej kresťanskej denominácií. Má so svojou družkou syna, myslím 10 ročného. Jej biskupské motto je "Neukazuj protekcionárstvo". V roku 2015 si získala svetovú známosť tým, že navrhla, aby z Námorníckeho kostola v štokholmskom prístave odstránili všetky kresťanské symboly, vrátane kríža, lebo urážajú moslimov a nahradili ich ukazovateľmi smeru k Mekke.

Pápež, ktorý hľadá "spoločenstvo" s takouto úchylnosťou a bludom je duchovne šialený.


Nevera ako smilstvo a prostitúcia


Dá sa vidieť paralela, medzi súčasným stavom Katolíckej cirkvi a stavom židovského národa, tesne pred zničením a odvedením do babylonského zajatia. Židia dostávali od Boha mimoriadne dary, vrátane prísľubu víťazstva nad nepriateľmi. Tieto dary boli podmienené tým, že svoju vieru vložia len a výlučne do Neho. Odpoveď Izraela aj Júdu bola odmietavá a hľadali pomoc skrze diplomaciu a aliancie s pohanskými susedmi, Egyptom, Assýrskom a Chaldejskom. To viedlo k ohavnému hriechu: modloslužbe, obetovaniu detí modlám, smilstvu s pohankami  a tak ďalej. Všetka diplomacia a "dialóg" bola len nevera a prostitúcia pred Božou tvárou. Slová proroka sú strašné:

Veď dvoch ziel sa dopustil môj ľud: mňa opustili, prameň živých vôd, aby si vykopali popraskané cisterny, ktoré vodu udržať nemôžu. (Jer. 2:13)

Keď muž prepustí ženu a ona odíde od neho a oddá sa inému mužovi, či sa ešte vráti k nej? Či nie je takáto žena celkom sprznená? Nuž ty si smilnil s mnohými priateľmi a máš sa vrátiť ku mne? (Jer. 3:1).

Sústavným obrazom tejto nevery je vždy prostitúcia a smilstvo:

Veď od pradávna si zlámal svoje jarmo, roztrhal si svoje putá a povedal si: "Nebudem otročiť!" A na každom vyvýšenom kopci a pod každým zeleným stromom si sa rozvaľoval v smilstve. (Jer. 2:20)

Toto smilstvo vždy prináša stratu dobrých pastierov a rozohnanie stáda

Veď pastieri konali nerozumne a nehľadali Pána; preto neprospievali, ich stáda sú rozprášené všetky. (Jer. 10:21)

Odvrátenie od Boha smerom k svetu, najmä k národom, ktorých náboženstvo je tradične nepriateľské k Bohu a jeho ľudu, hľadanie mieru so svetom, milosrdenstva od sveta, vždy končí duchovnou nahotou Božieho ľudu a  prináša opačný výsledok: stratu Božieho mieru, milosrdenstva a uzdravenia:

"Nevkroč do domu hluku a nechoď nariekať, ani im nevyslov sústrasť, pretože som odňal od toho ľudu svoj pokoj, milosť a zľutovanie - hovorí Pán. (Jer. 16:5).


Preto, neviestka, čuj slovo Pánovo!
Toto hovorí Pán, Jahve: Pretože si rozsýpala svoj kov a vo svojej bujnosti si odhaľovala svoju hanbu svojim milencom a pre všetky tvoje ohavné modly a krv tvojich synov, ktorých si im dala,
preto určite zhromaždím všetkých tvojich milencov, s ktorými si sa zapodievala, a všetkých, ktorých si milovala, i so všetkými, čo si nenávidela; zhromaždím ich proti tebe dookola a odhalím im tvoju nahotu, takže uvidia všetku tvoju hanbu.
I budem ťa súdiť, ako sa súdia cudzoložnice a tie, čo prelievajú krv, a urobím z teba krv hnevu a žiarlivosti.
Vydám ťa do ich ruky, zrúcajú tvoj pahorok a zváľajú tvoje výšiny, zvlečú z teba šaty, zoberú ti ozdobné predmety a nechajú ťa holú a nahú.
Privedú proti tebe zástup, ukameňujú ťa a zotnú svojimi mečmi.
Domy ti vypália ohňom a zavedú proti tebe súd pred očami mnohých žien. Postarám sa, že nebudeš neviestkou, ani dary viac dávať nebudeš.
Tak utíšim na tebe svoj hnev; potom odstúpi od teba moja žiarlivosť, upokojím sa a nebudem sa viac hnevať
Preto, že si nepamätala na dni svojej mladosti a všetkým týmto si ma popudzovala, preto - uvidíš -, aj ja ti zvrátim na hlavu tvoje cestičky, hovorí Pán, Jahve. Či si nepáchala zločiny pri všetkých svojich ohavnostiach? (Ez 16:35-43).


Víťazný kvet nahého koreňa


Všade v Cirkvi to vidíme. Katolíci, ale najme ich "pastieri", smilnia s tými, ktorí ich nenávidia. S lutheránmi a iným protestantmi, židmi, moslimami, východnými pravoslávnymi, ateistami, Ruskom, Čínou, všetci združení ako milenci a spolupútnici do Theilardovského evolučného bodu Omega

Nahota Katolíckej cirkvi sa nedá poprieť - duchovná, morálna, i fyzická - teraz je otvorene vystavená tým, ktorí ju milovali aj tým, čo ju nenávideli.V tomto čase odhalenia, v Nabuchodonozorovom šialenstve, je koreň Cirkvi spútaný pásom z kovu a železa. Kvet, ktorý z tohoto koreňa vyrastie, je víťazstvo Nepoškvrneného srdca Panny Márie. Naša spása závisí na tom, či sa staneme duchovnými deťmi, ktoré nasledujú Ježiša a hľadajú útočisko u Márie.