Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

29. 11. 2016

Prozelytizmus

Fr. Brian Harrison, O.S.


Z posledného rozhovoru na palube lietadla (November 2016) :

"Prozelytismus medzi kresťanmi je preto, sám o sebe, ťažký hriech,” povedal pápež František.
Novinár sa opýtal, “prečo?”
“Pretože to odporuje samotnej dynamike toho, ako sa stať a zostať kresťanom,” povedal. “Cirkev nie je futbalový tím, ktorý si zháňa fanúšikov.”

Je ťažké vymyslieť povrchnejšiu a detinskejšiu charakteristiku vzťahu k iným kresťanským skupinám. Ako hlboko dokáže pápežstvo ešte padnúť? Mám na mysli tento lacný výsmech a zneucťovanie najvyššieho úradu Kristovho námestníka na zemi a otvorenú heterodoxiu.

Americká ľavica momentálne nalieha na zbor voliteľov, aby odovzdali Biely dom do rúk Hillary, pretože Trump je "zjavne nevhodný byť prezidentom". Smieme sa snáď domnievať, že v šarláte odený kardinálsky zbor voliteľov deklaruje Františka za "zjavne nevhodného byť pápežom" ?

Pomáhanie nekatolíckym kresťanom, aby na základe rozumných argumentov a apologetiky uznali a prijali plnosť zjavenej pravdy - čo by pre Františka bolo určite chápané ako ako prozelytizmus - je teraz hriech? Ťažký hriech?

Napriek tomu, že II. vatikánsky koncil, ktorého horlivým stúpencom sa František hlási byť, jasne opakuje, že každý má morálnu povinnosť hľadať, prijať a pevne sa pridŕžať tejto pravdy Katolíckej cirkvi? (Dignitatis Humanae, #1) Napriek tomu, že koncil (Lumen Gentium, #14) a katechizmus (#846) potvrdzujú dogmu "Niet spásy mimo Katolícku cirkev", a vysvetľujú, že tí čo poznávajú Katolícku cirkev ako stelesnenie pravého náboženstva, ale odmietajú do nej vstúpiť či v nej zotrvať, nemôžu byť spasení?

Sám som konvertita z presbyteriánstva. Na popud spomenutého koncilného učenia som sa stal katolíkom, aby som spasil svoju dušu. Katolícka viera, ktorú vyznávam už 42 rokov, je ten najcennejší dar, aký som dostal. A dnes mi nikto menší, ako hlava Kristovej cirkvi na zemi, hovorí, že tí katolíci, ktorí mi pomocou osobných rozhovorov a písomnej argumentácie pomohli a presvedčili ma, aby som opustil protestantské bludy a prijal plnosť zjavenej pravdy, spáchali ťažký hriech?

A ospravedlňuje toto očierňovanie ich úsilia o obrátenie vágnym "vysvetlením", ktoré nič nevysvetľuje? (“Pretože to odporuje samotnej dynamike toho, ako sa stať a zostať kresťanom”)?

Koľko bývalých nástupcov sv.Petra sa musí obracať v hrobe pri takýchto poznámkach? Toto, ak to hovorí pápež, je ... poburujúce. Nepredstaviteľné. Nevysloviteľné. Neuveriteľné. Toto je nočná mora. Dobro nazýva zlom a naznačuje, že zlo je dobrom. Nedokážem nájsť náležité slová, preto to vzdávam, podpíšem sa a končím.


https://cruxnow.com/vatican/2016/11/18/pope-fires-back-critics-amoris-ecumenism/

5. 11. 2016

Negácia

Juan Donoso Cortés, markíz de Valdegamas (6.máj 1809 – 3.máj 1853), potomok conquistadora Hernanda Cortésa, autor, politický teoretik a diplomat. Pestoval kritiku liberalizmu ako Bonald a de Maistre. Vytvoril kontrarevolučné videnie sveta, v ktorom reflektoval nastupujúce socialistické hnutie ako prevrátené náboženstvo, ako satanskú teológiu. Ako prorok katastrofy (predpovedal ruskú revolúciu a následnú tyraniu) a obranca tradičnej náboženskej a politickej autority ovplyvnil napr. Carla Schmitta a Julia Evolu. Jeho najdôležitejšie dielo sú Esseje o katolicizme, liberalizme a socializme z ktorého je nasledujúci úryvok.

Tí istí revolucionári a socialisti úplne nevedomky skutkom dokazujú to, čo teoreticky popierajú. Keď Francúzska revolúcia vo svojej zúrivosti a krvilačnosti pošliapala všetku slávu národa, keď opojená svojimi triumfmi verila, že konečné víťazstvo je zaručené, zachvátila ju mysteriózna, aristokratická a nacionalistická pýcha, ktorá je v priamom rozpore so všetkými jej dogmami. Videli sme potom najslávnejších revolucionárov, pyšných rovnako ako ktorýkoľvek niekdajší feudálny barón, správať sa tak pohŕdavo, že privilégium vstúpiť do ich rodín bolo udeľované len s výhradami a veľmi neochotne. Moji čitatelia si spomenú na slávnu otázku, ktorú učitelia toho nového zákona kládli predstúpivším kandidátom: "Aký zločin si spáchal?" Kto by nesympatizoval s tým nešťastníkom, ktorý nespáchal žiaden zločin, a teda nemohol nikdy vystúpiť na  Kapitol, kde zasadali polobohovia Revolúcie, strašní vo svojom majestáte. Ľudstvo ustanovilo aristokraciu cnosti, revolúcia ustanovila aristokraciu zločinu


. . . Pozorujte všetky revolučné školy, jednu po druhej a zistíte že sa všetky zhodujú v snahe urobiť zo seba rodinu a nárokujú si aristokratický pôvod: šľachtic Saint-Simon je predkom jednej z nich. Slávny Fourier je predkom inej a Babeauf je otcom tretej. V každej z nich nájdete spoločného vodcu, spoločné dedičstvo, spoločnú slávu a spoločné poslanie. Každá skupina sa líši od inej, odtrhne sa od inej a vytvorí si odštiepeneckú skupinu, všetci členovia sú spojení úzkou solidaritou a hľadajú v hlbinách minulosti nejaké slávne meno, aby si z neho urobili bojový pokrik. Jedni si zvolili Platóna, personifikáciu múdrosti staroveku. Iní, a je ich mnoho,vyniesli svoje šialené ambície až do blasfemických výšin, a neostýchali sa znesvätiť presväté meno nášho Vykupiteľa! 

Chudobní a opustení na Neho možno zabudli. Ponížení Ním opovrhli. Ale vo svojej nadutej pýche nezabudli, že hoci bol chudobný, opustený a ponížený, predsa bol Kráľ a v jeho žilách prúdila kráľovská krv. Napríklad M. Proudhon, dokonalá ukážka socialistickej pýchy, ktorá je zasa prototypom  ľudskej pýchy - nechal sa vo svojej márnivosti uniesť ďaleko do najstarších čias a hľadá svojich prapredkov v časoch, ktoré neboli ďaleko od Stvorenia, v časoch keď medzi Židmi ešte platili Mojžišove ustanovenia.

V skutočnosti je jeho rodová línia a jeho meno oveľa starobylejšie a známejšie, ako si myslí. Aby sme odhalili jeho pôvod, musíme ísť ešte ďalej, za hranice dejín, k bytostiam, ktoré sú svojou dokonalosťou a dôstojnosťou neporovnateľne vyššie než ľudia.  Dnes stačí povedať, že socialistické myšlienkové školy nevyhnutne smerujú k rozpornosti a absurdite. Každý z ich princípov protirečí tomu, ktorý mu predchádza i tomu, ktorý ho nasleduje. Ich prax je úplným popretím ich teórií a ich teórie radikálne zavrhujú ich prax.

. . .Fundamentálne socialistické popieranie je popieranie hriechu, negácia toho veľkého uznania hriechu, ktoré je centrálnym katolíckym vyznaním. To logicky implikuje celú sériu ďalších negácií. Niektoré sa týkajú Božskej osoby, iné ľudskej osoby, iné človeka v spoločnosti. To najpodstatnejšie z nich je toto: Socialisti  odmietajú nie len skutočnosť hriechu, ale aj možnosť zhrešiť. Z tejto dvojitej negácie plynie negácia ľudskej slobody, ktorá nemá žiaden zmysel ak popierame ľudskému jedincovi danú moc voliť medzi dobrom a zlom a padnúť zo stavu nevinnosti do stavu hriechu.

Popieranie slobodnej vôle vedie k zrieknutiu sa všetkej ľudskej (mravnej) zodpovednosti. Mravná zodpovednosť človeka je popieraná, tresty za hriechy sú tiež popierané a z toho pramení odmietnutie akejkoľvek božskej vlády nad svetom, z čoho zasa pramení negácia každej ľudskej vlády. Preto ak skúmame otázku vlády, treba povedať že negácia hriechu končí nihilizmom. Popieranie zodpovednosti jednotlivca v domácej, politickej aj ľudskej sfére je popieraním solidarity jednotlivca v rodine a štáte.  Je to popieranie jednoty v druhu(ľudskom), v štáte, v rodine i v človeku samotnom, pretože medzi princípom solidarity a jednoty je úplná identita, a jedno nemožno myslieť izolovane bez ohľadu na princíp solidarity a naopak. Čo sa otázky jednoty týka, negáciou hriechu končí v nihilizme. Absolútne popieraná jednota implikuje negáciu ľudskosti, rodiny, spoločnosti a samotného človeka. 

Je faktom, že nič nejestvuje pokiaľ to nie je "jedno", teda existencia rodiny, spoločnosti, ľudskosti je postulovateľná len pod podmienkou, že je uznaná jednota rodiny, politická a ľudská jednota. Ak sú popierané tieto jednoty, negácia týchto troch vecí musí nasledovať. Tvrdiť že jestvujú a zároveň popierať ich jednotu je kontradiktórne. Každá z týchto vecí je nutne jedna, inak nemôže existovať. Teda ak tieto veci nie sú každá "jedno", nejestvujú a ich samotné pomenovanie je absurdné, lebo je to slovo, ktorým nemožno označiť ani opísať nič.

Negácia individualizmu tiež plynie z negácie tohto princípu jednoty, hoci inakšie. Len ľudský jedinec môže, do istej miery, existovať bez toho aby bol "jeden" a bez toho aby bol solidárny so svojimi druhmi. V tomto prípade, keď je popieraná jeho jednota a solidarita s ľudstvom, je popierané to, že v rozličných okamihoch jeho života to je stále tá istá osoba. Ak nejestvuje žiadne jednotiace puto medzi minulosťou, súčasnosťou a budúcnosťou, tak potom človek existuje len v tomto momente. Ale
táto hypotéza (že človek jestvuje len v prítomnom momente) chápe bytie človeka skôr ako fenomenálne než reálne. Ak nežijem v minulosti, pretože pominula a pretože niet žiadneho spojenia medzi minulosťou a prítomnosťou, ak nežijem v budúcnosti, lebo budúcnosť ešte nejestvuje a keď bude existovať nebude to budúcnosť, ak žijem len v prítomnosti, a prítomnosť nejestvuje, lebo v okamihu, keď sa chystám uznať jej existenciu tak už pominula, tak je moja existencia zjavne len teoretická a nie praktická. Lebo ak neexistujem vo všetkých časoch, neexistujem v žiadnom. Čas myslím len v jednote jeho troch foriem, nemôžem ho myslieť, ak minulosť, budúcnosť a prítomnosť separujem. Čo je minulosť ak nie niečo, čo už nejestvuje? A čo je budúcnosť ak nie niečo, čo ešte nejestvuje? A kto pozdrží prítomnosť dosť dlho, keď už vyskočila z budúcnosti, aby neutiekla do minulosti, aby som mohol prehlásiť, že je tu?

Postulovať existenciu človeka a zároveň popierať jednotu času robí z ľudskej existencie len špekulatívnu existenciu matematického bodu. Takto teda negácia hriechu končí nihilizmom, či sa jedná o existenciu indivídua, rodiny, politického útvaru, či ľudstva. Takto v každej oblasti, všetky socialistické náuky, presnejšie povedané všetky racionalistické doktríny musia nutne končiť v nihilizme.

20. 9. 2016

Toto a tamto a iné
Hilaire Belloc

Barbar dúfa - a to je jeho charakteristický znak, že môže svoj koláč zároveň zjesť aj mať. Barbar spotrebuje čo civilizácia pomaly vyprodukovala, po generáciach výberu a námahy, ale nerobí si ťažkú hlavu s náhradou týchto dobier, ani v skutočnosti nemá poňatia o cnosti, ktorá tieto dobrá priviedla k existencii. Disciplína sa mu zdá nerozumná a preto ho neprestajne udivuje, že by ho mala civilizácia urážať kňazmi a vojakmi. Barbar sa čuduje nad podivuhodným zmyslom, ktorý sa skrýva v prastarej a veľkolepej pravde:" Sine Auctoritate nulla vita."

Skrátka, barbara je možné odhaliť v tom, že nedokáže tvoriť. Dokáže zahmlievať a ničiť, ale nedokáže udržiavať. Presne toto platí o každom barbarovi pri úpadku a ohrození každej civilizácie. 
Sedíme a barbara pozorujeme. Tolerujeme ho, v kým trvá mier a nebojíme sa. Rozosmieva nás jeho nedostatok vážnosti. Jeho komické prevracanie našich starých istôt a zafixovaných kréd nás osviežuje. Smejeme sa. Ale kým sa smejeme, z pozadia sledujú nás veľké a strašné tváre a tie sa veru neusmievajú

Dovoľujeme našim otupeným intelektom aby sa zahrávali s drogami novôt, pretože tie vyvolávajú osviežujúce senzácie, napriek tomu že vieme, že v nich niet nič dobré, len mrhanie. Ale jestvuje jeden užitočný dôvod, prečo pozorovať barbara. 
Tento dôvod neleží v pobavení, ktoré poskytuje barbarove vyčíňanie, ale v zásadnej otázka, či barbar uspeje alebo nie,či sa mu bude dariť alebo nie. 

Opakujem, že barbar nie je činiteľ, on je len symptóm, a preto ho treba pozorovať ako symptóm. Nie je v jeho silách získať moc aby zničil veľké a prastaré teleso kresťanstva, ale ak ho uvidíme víťaziť, môžeme si byť istí, že toto teleso z dôvodov príliš veľkých na to, aby ich sám dokázal ovládať, mu poskytuje podporu a pripravuje mu pôdu. 

A to znamená len toľko, že zomierame.


Hilaire Belloc, This and That and the Other, Chp 32, p. 281-83, (1912).

17. 8. 2016

O povinnostiach a právach poddaných 

Tommaso Maria Cardinal Zigliara, OP

I. Povinnosti a práva všeobecne. Často sa hovorí, že spoločnosť treba usporiadať po spôsobe živého, organického tela, či lepšie povedané, po spôsobe ľudského jedinca. Preto tak, ako je nevyhnutné, aby sa v jedincovi údy navzájom podporovali a boli všetky podriadené duši, je nutné, aby občania, ktorí ako údy tvoria telo spoločnosti, sa navzájom milovali väčšou láskou, navzájom si pomáhali a podporovali sa a poslúchali autoritu - autoritu, ktorá je akoby dušou, ktorá oživuje telo spoločnosti a udržiava jednotu. Na druhej strane, autorita musí usilovne usilovať o jednotu a strážiť jednotu tela spoločnosti takým spôsobom, a takými prostriedkami, ktoré sme naznačili vyššie v pojednaní o autorite zákonodarcu.

II. Prvá otázka. Pri všeobecnom uvažovaní o týchto veciach vyvstáva prvá otázka: Aké sú povinnosti  poddaných k zákonodárnej moci? To znamená, či sú poddaní vo svedomí viazaní zachovávať zákony dané panovníkom, ktorý spravuje štát? Aby sa táto otázka správne pochopila, treba si uvedomiť, že zákony sa delia na morálne a penálne. Prvé sú tie, ktorých prestúpenie uvaľuje na človeka vinu (hriech). Druhé sú tie, ktorých prestúpenie neuvaľuje na človeka vinu, ale iba trest, ktorý treba vytrpieť. Ak  povinnosť, o ktorej teraz hovoríme, pochádza zo zákona čisto ľudského a ak je tento zákon výlučne penálny, je jasné, že ten čo ho prestupuje, naozaj si zasluhuje trest, ale nemá vinu. Hovorím,  ak je výlučne penálny, pretože vo všeobecnosti úmyslom ľudského zákonodarcu nie je len samotný trest, ale tiež má zvyčajne zámer zaviazať poddaných  k dodržiavaniu zákonov aj morálne. Preto ľudské zákony treba považovať vo všeobecnosti za morálno-penálne, ak z nejakého dôvodu nie je zrejmý opak.

Pri morálnych zákonoch preto otázka znie, čo viažu občana vo svedomí. Odpovedám:

III. Ľudské zákony
1 - ak sú spravodlivé, viažu vo svedomí
2 - ak nie sú spravodlivé, neviažu vo svedomí PER SE (ako také);
3 - stále ale môžu viazať PER ACCIDENS (skrze okolnosti), pokiaľ nie sú v rozpore s Božími zákonmi. Sv. Tomáš dokazuje túto tézu, vo všetkých jej častiach v  IIaIIae, q. 96, art. 4.

Prvá časť: Zákony sa nazývajú spravodlivé podľa svojho cieľa, keď sú usporiadané k dosiahnutiu spoločného dobra. A tiež podľa zákonodarcu, ktorý pri vydávaní zákona neprekračuje svoju zákonodarnú právomoc. A takisto podľa svojej formy, ak bremeno dosiahnutia spoločného dobra na občanov uvaľujú podľa rovnakých proporcií. Človek, ako občan, je členom spoločnosti. Ale časť, ak má byť uvažovaná ako časť, je zameraná na dobro celku. Preto samotná povaha časti predstavuje isté umenšenie, pokiaľ je to nevyhnutné k zachovaniu celku. Preto, ak sú ľudské zákony spravodlivé, viažu občanov vo svedomí na základe toho princípu, na základe ktorého sú viazaní k dobru spoločnosti.

Druhá časť: Zákony sú nespravodlivé doma spôsobmi. Prvý je, ak sa protivia ľudskému dobru. A to z cieľa, napríklad ak prezident vydá zákony, ktoré sú pre poddaných veľkým bremenom a neprispievajú ani tak ku spoločnému dobru, ako osožia jeho vlastnej žiadostivosti a sláve. Druhý je ak zákonodarca promulguje zákon, pričom prekračuje právomoc mu zverenú, alebo bremeno zákona neúmerne rozkladá na všetkých poddaných, i keby bol zákon zameraný k obecnému dobru. Vtedy sú takéto ľudské zákony skôr násilím ako zákonmi, a Augustín v prvej knihe De libero arbitrio, ch. 5, n. 11 hovorí, že sa mu zdá, že niet zákona, ktorý by bol nespravodlivý. (nespravodlivý zákon nie je zákonom. pozn. prekl.) Také zákony preto neviažu vo svedomí per se, pretože nikto nie je vo svedomí povinný podieľať sa na nespravodlivosti iného.

Tretia časť. Hoci nespravodlivé zákony per se vo svedomí nezaväzujú, ak by ich nerešpektovaním vzniklo pohoršenie či verejné nepokoje, občan je povinný nikoho nepohoršovať a nerušiť pokoj v spoločnosti. Z toho dôvodu je vo svojich verejných skutkoch povinný neodporovať týmto zákonom. V tomto prípade a z tohoto špeciálneho dôvodu  "človek musí ustúpiť i zo svojich vlastných práv, podľa Mat. 4:41: Tomu, kto sa chce s tebou súdiť a vziať ti šaty nechaj aj plášť. A keď ťa bude niekto nútiť, aby si s ním išiel jednu míľu, choď s ním dve."

Štvtá časť. “Zákony môžu byť nespravodlivé aj keď odporujú Božím zákonom, ako zákony tyranov vedúce k idolatrii, či akýkoľvek iný zákon protiviaci sa Božskému zákonu. Také zákony nielen že vo svedomí nezaväzujú, ale nie je absolútne dovolené ich dodržiavať: lebo ako stojí v Skutkoch V: Boha treba poslúchať viac ako ľudí,” ako bolo povedané vyššie.

IV. Druhá otázka. Predchádzajúca konklúzia vytvára novú a najzásadnejšiu otázku, otázku odporu proti nespravodlivým zákonom panovníkov a následne otázku odporu k panovníkovi, ktorý stojí v čele spoločnosti, aby vládol a spravoval ju. Majú poddaní vôbec právo odporovať nespravodlivým zákonom panovníkov a následne samotnému tyranovi, či majú dokonca právo ho vyhnať aby nevládol viac v spoločnosti, ktorú utláča? Toť otázka, ktorej riešenie si žiada postupovať opatrne, krok za krokom, pretože jej chybné riešenie alebo prizná priveľa panovníkovi, alebo prizná priveľa poddaným, alebo ospravedlní tyraniu vládcu, alebo zradu poddaných.

V. Prvá predbežná poznámka. Odpor, vo všeobecnosti, je opozícia voči aktivite iného subjektu. Morálne vzaté to predstavuje neposlušnosť, lebo morálne sa niekomu odporuje tak, že sa mu odmietne poslušnosť. Ale existuje aktívny a pasívny odpor. Pasívny je, ak subjekt znáša násilie, ale jeho vôľa tým nie je premožená, ako napríklad mučeníci. Aktívny je, ak odpovedá násilím na násilie.

VI. Druhá predbežná poznámka. Otázka sa netýka pasívneho odporu. Ak sú ľudské zákony spravodlivé, zaväzujú vo svedomí a občan, ktorý im odporuje i pasívne, hreší.  A oveľa viac hreší ak vzdoruje aktívne exekutívnej moci samotných zákonov.

To isté platí aj ak jestvuje pochybnosť, o spravodlivosti vydaného zákona. V tomto prípade občanovi nenáleží posudzovať spravodlivosť zákona, pretože občanovi nenáleží starať sa o obecné dobro, to prísluší vládcovi.

Ak ale je zákon zjavne nespravodlivý tým, že otvorene sa protiví Božskému nariadeniu, v tomto prípade je človek svedomím zaviazaný neposlúchať a pasívny odpor je nielen zákonný, ale je prikázaný, ako sme so sv. Tomášom povedali v závere našej tézy a ako nás učia príklady mučeníkov. Stručne povedané, pasívny odpor je nariadený z mravnosti zákona. Preto sa otázka koncentruje na aktívny odpor voči zjavne nespravodlivému zákonu, či už nespravodlivému voči dobru spoločnosti, alebo proti božiemu dobru a tento odpor kladú poddaní násilným spôsobom výkonnej a v dôsledku toho aj legislatívnej moci. Otázka znie, či taký odpor môže byť zákonný?

Ústa pochlebujúce zvrchovanosti ľudu a kladúce za nositeľa politickej autority demokraciu, alebo ako hovoria väčšinu, budú tvrdiť že áno. Zákony, ktoré sa im nepáčia vyhlásia za nespravodlivé, tak, že si privlastnia právo vyburcovať väčšinu a vzbúriť sa proti zákonným panovníkom. Postupne objasníme, čo si o tejto veci treba myslieť.

VII. O tyranovi. Tyran τύραννος označuje to isté ako kráľ či panovník, teda človeka ktorý má nad svojimi poddanými plnú moc. Spočiatku bolo toto slovo chápané v pozitívnom zmysle, čo dokazuje Aristotelova Politika, či Militiades od Cornelia Nepota. V tom zmysle Vergílius v Aneide VII, 265-6,
hovorí: Nech príde, nech sa jeho tvár pred priateľmi nechveje - Pretože k mieru patrí, aby podali pravú ruku tyranovi, ktorým je Aeneas - V priebehu dejín však slovo tyran získalo prevrátený význam a označuje panovníka, ktorý arogantne zneužíva svoju moc, nevládne spravodlivými zákonmi ale násilím a istou bezuzdnosťou duše. (Cf. Lexicon latinum,etc., in usum Seminarii Patavini, Tyrannus). V tomto zmysle opisuje povahu tyrana Tullius v De amicitia, cap. XV: «Taký je život tyranov, v ktorom bezpochyby niet viery, niet lásky, niet dôvery v trvácnosť dobrej vôle. Všetko je vždy v podozrení a nepokoji. Niet tam miesto pre priateľstvo.»

VIII. O tyranskej vláde a o uzurpácii. Tyrani v tejto negatívnej konotácií sa obyčajne rozdeľujú na tyranov vládnucich a tyranov uzurpujúcich. Vládnuci tyran je ten, ktorý sa k najvyššej moci v nejakom štáte dostal zákonnou cestou, ale spravuje ju skrze zákony zjavne nespravodlivé. Uzurpátor je tyran, ktorý sa k moci dostal skrze svoje ambície alebo iným nezákonným spôsobomm ako hovorí sv. Tomáš pri výklade 1 Rim. 13.

IX. O odpore voči urzurpátorovi. «Ten, ktorý vládu ukradol násilím, nie je skutočným prelátom ani vládcom. A ak jestvuje spôsob, možno takúto vládu odstrániť, pravda pokiaľ ho nemožno urobiť pravým panovníkom, či už konsenzom poddaných, či autoritou nadriadeného. » Tak uvádza sv. Tomáš v II Sent., dist. XLIV, q. 2, art. 2: z toho je jasné, že uzurpátor sa môže stať zákonným vládcom ak všetci súhlasia. Ale naša otázka sa tohoto netýka.

Opäť, tyrana uzurpátora možno uvažovať dvoma spôsobmi. V akte uzurpácie, teda v akte vojny nespravodlivo vedenej proti štátu. A po uzurpácii, keď sa pomery v štáte upokojili a tyran vládne a vydáva zákony nie preto že má na to právo ale napriek tomu, pretože nie je legitímnym vládcom. V akte uzurpácie je tyran nespravodlivý útočník. A tak ako sa jednotlivec má právo postaviť proti násiliu násilím, o to viac aj Respublica (používam klasický termín Respublica , ktorý má voči modernému pojmu republika trochu inú konotáciu. pozn. prekl.), voči ktorej je páchané násilie, má právo odraziť násilie násilím a zabiť tyrana. Hovorím Respublica, alebo občania, nie súkromná autorita, ale verejná autorita, s výslovným alebo tichým súhlasom zákonného vládcu, alebo jeho legitímneho nasledovníka. Pretože neprísluší súkromnému úsudku občanov ale verejnej autorite rozhodovať o dobre Respublicy.  - V tomto zmysle hovorí sv. Tomáš na mieste uvedenom vyššie v odpovedi na piatu námietku: «Ak niekto uchvátil vládu pre seba, poddaní nesúhlasia, či sú k súhlasu nútení, a ak nie je možnosť odvolať sa k vyššej moci, ktorá by mohla vec uchvatiteľa rozsúdiť, potom ten, ktorý zabije tyrana aby oslobodil vlasť si zasluhuje chválu a odmenu.»

Ak je už tyran pri moci, hoci nie ako zákonný vládca, tak v absolútnom zmysle má utláčaná Respublica, prípadne zákonný vládca, ak jestvuje, právo povstať proti tyranovi a vyhnať nespravodlivého uchvatiteľa z kráľovstva. Hovorím v absolútnom zmysle. Pretože ak by odstránenie tyrana nemohlo prebehnúť bez veľkých verejných škôd, bez krajného ohrozenia Respublicy, potom ani zákonný vládca nesmie proti tyranovi vystúpiť, ale musí ho trpezlivo znášať. Lebo vládca jestvuje len pre dobro Respublicy. Ak by zákonný vládca viedol voju s tyranom na veľkú újmu Respublicy, nekonal by pre jej dobro, ale pre dobro vlastné. A tak by v boji proti tyranii sám seba urobil tyranom. V tejto hypotéze si legitímny panovník naďalej podrží právo vládnuť, ale výkon tohoto práva je na čas suspendovaný.

Ohľadom tyranom vydaných zákonov, ktorými externe spravuje štát múdro poznamenáva  Francisco Vitoria, v Relection. theol., Relect. III De potestate civili, no. 23: «Pretože Respublica je tyranom utláčaná , nedokáže vydávať zákony ani vykonávať tie už vydané. Pokiaľ nebude tyrana poslúchať, potom utrpí veľké škody. Zdá sa, že zákony, ktoré by Respublica inak schválila zaväzujú, hoci ich vydal tyran. Nie preto, že ich vydal tyran, ale skrze súhlas Respublicy, pretože je zbožnejšie, ak sa tyranom vydané zákony poslúchajú, než aby sa nedodržiavali žiadne. A bolo by k nepochybnej skaze štátu, keby tyran okupoval kráľovstvo, v ktorom by nebolo súdov, v ktorom by sa netrestali zločinci a nenútili k poslušnosti (lebo tyran nie je zákonný sudca), ak by jeho zákony nezaväzovali.»

X. O odpore k vládnucemu tyranovi. Naša otázka je predovšetkým sústredená na vládnuceho tyrana. Je teda taký aktívny odpor poddaných k tyranovi, ktorý by ho obral o kráľovstvo, či potrestal smrťou, zákonný?
Majme na pamäti učenie Katolíckej cirkvi. V ôsmom zasadaní Kostnického koncilu a v konštitúcii Martina V.  Inter cunctas, je zavrhnutá táto propozícia (sedemnásty zo 45 Wyklefových článkov): «Ľud má právo, podľa svojej vlastnej vôle, zvrhnúť zákony porušujúcich vládcov.» —  V pätnástom zasadaní toho istého koncilu a v konštitúcií Pavla V.  Cura dominici gregis zo 14.1.1615, je odsúdené takéto učenie: «Tyrana môže a mal by zákonne a chvályhodne zabiť ktorýkoľvek jeho vazal alebo poddaný. I keby to bolo skrze tajné sprisahanie, zákerné lichotenie a pochlebovanie, bez ohľadu na akékoľvek sľuby a dohody s ním uzatvorené v minulosti, bez potreby rozsudku či poverenia od nejakého sudcu.» — Cf. Roselli, Ethica, ult. q., art. 5. Odkazuje sa tam aj na výroky Piateho Toledského koncilu - Tyranicída vykonaná zo súkromnej autority je nezákonná a odsúdeniahodná. Je teda vôbec nejaký aktívny odpor proti tyranovi zákonný?

XI. Prvý názor. Autori v tejto ťažkej veci podávajú rozličné názory. Zločinní vládcovia sú bezpochyby Bohom ustanovení, aby vládli degenerovaným národom, ako stojí v Oziášovi XIII, 11: Vo svojom hneve ti dám kráľa.  A tiež v Jóbovi XXXIV, 30: Dal vládu pokrytcovi pre hriechy ľudu ( Vulgata:  Qui regnare facit hominem hypocritam propter peccata populi. Nova Vulgata má na tomto mieste úplne odlišnú vetu. pozn. prekl). Z toho sv. Tomáš z toho múdro uzatvára v De regimine principum I.6, že aby bol odstránený mor tyranie, treba najskôr odstrániť hriechy ľudu. — Toto všetko ale vôbec neospravedlňuje vládcu. Beda Asýrsku, je prútom môjho hnevu a palicou v ich rukách je moja prchkosť. K rúhavému národu ho posielam, proti ľudu môjho hnevu dávam rozkaz, aby koristil korisť a zbíjal zboj a aby ho rozšliapal ako blato ulíc. Iz 10:5
Ale  «Keď Pán doplní celé svoje dielo na vrchu Sion a v Jeruzaleme, navštívim pyšný výplod srdca asýrskeho kráľa a nadutú hrdosť jeho očí. Iz 10:12. Naša otázka tak zostáva nedotknutá.

XII. Druhý názor. Hovorí sa, že tyranský útlak je treba trpezlivo znášať, tak ako choroby a iné zlá, ktorými je život ľudí na tomto svete sužovaný. Ale táto odpoveď otázku nerieši, len mení. Lebo sa pýtame na spravodlivosť a odpoveďou je trpezlivosť. Okrem toho medzi tyraniou a inými zlami je rozdiel. Tie ostatné sú na nás Bohom dopustené a s Ním sa nemôžeme prieť. Pred ním nemáme žiadne práva. Ale poddaní majú zákonný a veľmi prísny nárok na to, aby im panovník vládol spravodlivo. A tak pod tyranom, ktorý je najzločinnejší, trpia nespravodlivosť hoci by aj Boh dopustil aby im vládol tyran, ako stojí vyššie. Nakoniec, ja ochotne uznávam, že nespravodlivosť je potrebné trpezlivo znášať, ale trpezlivosť neruší nárok trpiaceho na spravodlivosť. A ak toto platí medzi jednotlivcami, minimálne tak isto to platí aj vo vzťahu štátu a panovníka. Otázka preto stále stojí.

XIII. Tretí názor. Iní hovoria, že občania majú právo protestovať, odvolávať sa a používať podobné prostriedky. To je vskutku okúzľujúce, pretože
1. Tyran, ktorý skrze otvorene nespravodlivé zákony (v tejto hypotéze, ak si spomínate, hovoríme výlučne), ničí spoločné dobro a ruší práva občanov, s istotou zabráni občanom aby si zákonne nárokovali svoje práva. Teda problém sa nám vracia
2. Otáľanie môže byť nebezpečné. Uvažujme, že tyran by s istotou vydal štát do rúk cudzincom, alebo vydal zákony aby nimi zruinoval všetkých občanov, alebo niečo podobné. V takom prípade mu treba alebo odporovať, alebo sa mu podrobiť. Je odpor dovolený? Ak je nezákonný, tak potom právo občanov na spravodlivú vládu je hlúposť.  Ak je zákonný, potom majú občania garantované nejaké práva, ktoré nie sú len právami na protest či odvolávanie sa. Tvrdím preto, že existuje prísna povinnosť využiť všetky pokojné prostriedky aby tyran odvolal zákony otvorene zločinné a spoločnosť nivočiace. Ale v prípade, že tieto prostriedky sú neúčinné nevidím riešenie našej otázky.

 XIV. Štvrtý názor. Poukazuje sa na to, že odpor voči tyranovi ľahkomyselne uvaľuje na spoločnosť väčšie zlo. Ak ozbrojený odpor neuspeje, vyprovokuje tyrana k ešte väčšiemu besneniu ako hovorí sv. Tomáš v  De regimine principum I.6;  Ak uspeje, ako na tom istom mieste svätý učiteľ hovorí, «z toho často pochádzajú medzi ľudom tie najhoršie rozbroje, či už počas samotného boja proti tyranovi, či po jeho zvrhnutí, ľud sa rozdelí do viacerých skupín a sporí o usporiadaní vlády. Tiež sa stáva, že ľud sa zbaví tyrana s pomocou človeka, ktorý sa potom sám ustanoví tyranom a v strachu, že by sa mu stalo to, čo jeho predchodcovi, utláča poddaných ešte väčšmi.  — Tento dôvod skúsenosť potvrdzuje. Aby sa vyhlo menšiemu zlu rozum káže nevyvolávať väčšie zlo, najmä to, ktoré nivočí spoločnosť. A teda ak tyrania nie je prehnaná, treba ju tolerovať, lebo medzi dvoma nevyhnutnými zlami treba vybrať to menšie. Myslíme si však, že je treba pár vecí dodať.

XV. Ofenzívny a defenzívny odpor. Tento rozdiel je nutný, hoci sa zdá, že slovo odpor mierne znásilňuje, lebo odpor znamená obranu, nie útok. Ofenzívny odpor je ten, ktorý spôsobuje násilie. Defenzívny je ten, ktorý násilie odráža. Zobrazme to príkladom. Pri akte nespravodlivej agresie ten, ktorý je nespravodlivo napadnutý, odrazí silu silou. To je defenzívny odpor. Ale mimo akt nespravodlivej agresie, ten, kto v očakávaní agresie neodráža silu silou, ale sám zaútočí, hoci aj preto, aby zamedzil agresii, ten odporuje ofenzívne.

XVI. Ofenzívny odpor poddaných proti vládnucemu tyranovi je absolútne nezákonný. Dôvody uvedené v štvrtom názore to dokazujú. Naviac ak poddaní vystúpia ako poddaní proti tyranovi násilím, potom vykonávajú svoj súd nad ním a podrobujú ho svojmu privátnemu úsudku. Ale to je nezákonné, pretože hoci tyran nie z moci svojej autority (lebo tá je per se ustanovená k dobru), ale skrze svoju pokrivenú vôľu vykonáva tyraniu, ešte stále je zákonným vládcom a je jurisdikčne nad svojimi poddanými a nepodlieha im. Preto je ofenzívny odpor absolútne nezákonný. Vládnuci tyran zneužíva právo vládnuť, ale toto zneužitie neznamená, že to právo stratil. Vládnuci tyran, hoci právo vládnuť zneužíva, stále to právo má. A je nezákonné odobrať niekomu nejaké právo len na základe privátneho úsudku. Preto sú rebélie poddaných, ktorí sa pokúšajú zbaviť kráľa a potrestať ho smrťou, totálne nezákonné

Sv. Tomáš v De regimine principum I.6. navrhuje tri prostriedky proti excesívnej tyranii.

1. «Ak náleží medzi právomoci nejakej vyššej autority, aby ľudu ustanovila kráľa, tak liek proti tyranii treba žiadať od neho. » Právo brániť práva ľudu ale vo zvrchovanej miere prísluší Cirkvi, to znamená Kristovmu námestníkovi, Rímskemu biskupovi, nech už o tom svárlivci, ktorí ako poddaní hľadajú spôsob ako ospravedlniť rebéliu a ako vládcovia usilujú o tyraniu, ktorou by udržali v štáte svoju zvrchovanú moc, tárajú čokoľvek.

2. «Ak náleží medzi právomoci ľudu, aby si ustanovil kráľa, potom ustanovený kráľ môže byť týmto ľudom, nie nespravodlivo, zosadený, alebo jeho moc obmedzená, ak tyransky zneužíva kráľovskú právomoc. Ani nie je dôvod tvrdiť, že ľud pri zosadení tyrana koná zradne, i keby sa už bol predtým zaviazal tyranovi večnou poslušnosťou. Sám si to zaslúžil tým, že sa pri vláde nad ľudom sám správal zradne a nie tak, ako si žiada úrad kráľa, takže tento úrad, ktorý mu bol udelený poddanými mu viac nepatrí.» — Všimnite si slová sv. Tomáša : ak náleží medzi právomoci ľudu. Ako by chcel povedať: Ak právo súdiť a zosadiť kráľovskú osobu (teda ak je toto základným zákonom kráľovstva) prísluší ľudu. Je to len hypotéza, ktorú Anjelský učiteľ skúma. Netvrdí, že táto podmienka vždy platí. Naopak, z povahy hypotézy predpokladá, že aj opak môže platiť, ako sa všeobecne pripúšťa.

3. «Ale ak niet proti tyranovi možná žiadna ľudská pomoc (podľa predchádzajúcich hypotéz), potom zostáva len utiekať sa k Bohu, kráľovi všetkých vecí, ktorý pomáha v časoch súženia. V jeho moci je zmeniť kruté tyranovo srdce, podľa Šalamúnových slov, Prís XXI,1: Sťa vodná struha je srdce kráľa v ruke Pánovej, vedie ho, kamkoľvek chce.

XVII. Proti excesívnej tyranii, môže byť DEFENZÍVNY odpor zákonný. Hovorím, proti excesívnej tyranii, lebo ako sv. Tomáš v  De regimine principum I.6, zdôrazňuje, ak je tyrania umiernená, je osožnejšie  po istý čas tolerovať mierneho tyrana, ako si povstaním proti tyranovi koledovať o mnohé nebezpečenstvá, horšie než samotná tyrania a tak uchrániť občanov pred týmito nebezpečenstvami, samozrejme pokiaľ by dobro Respublicy nebolo ohrozené. — Týmto dokazujeme našu úvodnú tézu. Všeobecne sa uznáva, že poddaní majú právo na pasívny odpor proti zjavne nespravodlivým zákonom. Preto sv. Tomáš v  IaIIae, q. 96, art. 4, ad 3, hovoriac o zákone, ktorý uvaľuje na poddaných nespravodlivé jarmo, na ktoré sa nevzťahuje poriadok božsky danej moci (obtiažne zákony ktoré neprispievajú spoločnému dobru ale žiadostivosti či sláve zákonodarcu, či zákony prekračujúce právomoc zverenú zákonodarcovi) tvrdí, že v takých prípadoch človek nie je povinný poslúchať zákon, ak tým nespôsobí pohoršenie, alebo väčšiu škodu. To všetko sme uviedli v III. Preto je isté, že poddaní majú právo pasívne odporovať, teda neposlúchať spomínané tyranské zákony. Tyran však často prekračuje nielen svoje legislatívne právomoci, ale aj svoje exekutívne právomoci a násilím núti poddaných podrobiť sa tyranským zákonom. V takom prípade právo na pasívny odpor dáva poddaným právo odporovať násilím exekutívnej moci tyrana a odraziť násilie násilím, čo sme vyššie pomenovali ako defenzívny odpor. Inak by právo na pasívny odpor bolo absurdné, veď by nebolo pred nespravodlivým útokom nijako bránené. V tomto prípade nejde o odpor proti autorite, ale proti násiliu. Nie odpor proti právu, ale proti zneužitiu práva. Nie odpor proti panovníkovi, ale proti nespravodlivému útočníkovi. Je to právo konať proti agresii.

Treba tu ale postupovať riadnym spôsobom. Pretože podľa toho, čo sme vyššie dokázali (49, V), bezprostrednými prvkami občianskej spoločnosti nie sú jednotlivci ani rodiny, ale mestá či provincie, ktoré sú dokonalými spoločnosťami  (ktorým - pokiaľ nejaké základné zákony nekážu inak - náleží právo voliť si nového panovníka, nie ľudu), a ktoré sú prostredníkmi medzi svetskou mocou a rodinami. Nie jednotlivcom ani rodinám, ale provinciám, či mestám, ktoré majú, čo sa rodín týka skutočnú autoritu, patrí právo uplatniť pasívny odpor a postaviť sa, so spojenými silami, násiliu tyrana. Ak by však provincie alebo mestá namiesto ochrany a obrany poddaných vstúpili do služieb tyranie, potom je treba tyranii vzdorovať len pasívnym odporom, a treba zanechať defenzívny odpor, nie pretože by to bolo nezákonné, ale pretože by to priviedlo spoločnosť do väčšieho zla. V takom prípade je treba utiekať sa k Bohu, kráľovi všetkých vecí, ktorý pomáha v časoch súženia, ako sme so sv. Tomášom uviedli vyššie.

18. 5. 2016

O štáte a Cirkvi
Jozef Duháček

Tak nás František Bergoglio zasa oblažil veľkým múdrom. Zdá sa, že niet kúta na tejto planéte, kde sa dá ukryť a žiť bez toho, aby sa tento - hmhm - "pápež" nepokúsil svojou veľkou erudíciou vyviesť pelagiánskeho, donatitistického, farizejského, zákonníckeho, nemilosrdného a neláskavého počítača ruženov z bludu a namontovať ho na správnu cestu tolerancie a humanizmu. Tentokrát nám Jorge vyložil novú, krásnu a odvážnu verziu katolíckeho učenia o vzťahu Cirkvi a štátu. “Konfesionálne štáty skončia zle … Verím, že sekularizmus sprevádzaný silným zákonom, ktorý zaručuje náboženskú slobodu, poskytuje rámec pre posun vpred,” vyhlásil pápež František v rozhovore s Guillaumeom Gouberteom, riaditeľom francúzskeho rímskokatolíckeho denníka La Croix. [1][2]
Nuž, veľká je to myšlienka, bratia z Veľkého Orientu ju už dlho hlásajú. Aby sme lepšie ocenili jej veľkosť, brilantnosť a prenikavosť, pripomeňme si, čo zatrpknutí podivíni 19. a 20. storočia, ktorí sa nejakým nedopatrením dostali na Petrov stolec, o tejto vskutku inšpiratívnej myšlienke súdili, a nebojme sa ich všetkých aspoň symbolicky priviazať na dlažbu pred Sv. Petrom a dvadsaťkrát po nich prejsť papamobilom. 



To, že štát musí byť odlúčený od Cirkvi, je téza absolútne falošná a blud maximálne škodlivý. Štát založený na princípe dištancovania sa od akéhokoľvek náboženského kultu je v prvom rade vinný obrovskou nespravodlivosťou voči Bohu. Veď Stvoriteľ človeka stvoril aj ľudské spoločnosti a zachováva ich pri živote, tak ako zachováva nás. Preto sme ho povinní uctievať nie len súkromnou, ale aj verejnou a štátnou bohopoctou. Pius X, Vehementer nos [3]

Cirkev musí byť odlúčená od štátu a štát musí byť odlúčený od Cirkvi. Pius IX, Syllabus omylov [4]

Keď pozorujeme zámery tých, ktorí vehementne túžia odlúčiť Cirkev od štátu a prerušiť tak vzájomnú zhodu medzi svetskou mocou a Cirkvou, tak nemôžeme povedať, že sa blížia dobré časy ani pre náboženstvo, ani pre štátnu moc. Je isté, že tohoto súladu, ktorý bol vždy prospešný aj pre Cirkev aj pre občiansky štát sa nehanební milovníci slobody obávajú. Gregor XIV, Mirari vos [5]

Veľmi dobre viete, ctihodní bratia, že dnes je nemálo tých, ktorí na občiansku spoločnosť aplikujú bezbožnú a absurdnú doktrínu "naturalizmu", ako ju volajú, a odvažujú sa učiť, že najlepšie usporiadanie spoločnosti a jej progres vyžadujú, aby bola ľudská spoločnosť spravovaná a vedená bez ohľadu na náboženstvo, tak ako by žiadne nejestvovalo, alebo aspoň bez rozlišovania medzi pravým a falošnými náboženstvami. Pius IX, Quanta cura [6]

Tu je vhodné pripomenúť vzájomný vzťah medzi duchovnou a svetskou mocou, pretože veľa duší dnes ohľadom tejto veci upadá do dvojakého bludu. Niektorým nestačí rozlišovanie medzi politikou a náboženstvom, ale úplne oddeľujú a izolujú jedno od druhého. Chcú aby nemali nič spoločné a aby vzájomne sa nijako neovplyvňovali. Títo sa len málo líšia od tých, ktorí chcú Boha, Stvoriteľa a Vládcu nad všetkým úplne vylúčiť z ústavy a riadenia štátu. Blud, ktorý šíria je o to škodlivejší, pretože oddeľujú štát od zdroja jeho najväčšieho prospechu. Vo chvíli, keď sa odstráni náboženstvo, oslabia sa tie nutné princípy, na ktorých spočíva verejné dobro a ktoré svoju silu berú predovšetkým z náboženstva. Medzi nimi je najdôležitejšia spravodlivá a zhovievavá vláda, poslušnosť založená na zmysle pre povinnosť, skrotenie vášni cnosťou, dávanie každému, čo mu patrí a uchovanie a ochrana toho, čo kto vlastní. Lev XIII, Cum multa [7]

Dlhotrvajúcim a rozvratným úsilím sa podujali (slobodomurári) dosiahnuť tento cieľ, menovite, aby magistérium a autorita Cirkvi nemali v občianskom štáte žiaden význam. A preto to hlásajú národom a tvrdia, že Cirkev a štát musia byť absolútne oddelené. Takým spôsobom odstraňujú zo zákonov a zo spoločnosti všetok vplyv katolíckeho náboženstva a následne si predstavujú, že štáty musia byť ustanovené bez akéhokoľvek prihliadnutia k zákonom a predpisom Cirkvi.Lev XIII, Humanum genus [8] 

Božia autorita sa mlčky opomína, akoby Boha nebolo, alebo akoby sa On o ľudskú spoločnosť vôbec nestaral. Alebo akoby ľudia, či ako jednotlivci, či v rámci sociálnych zväzkov, neboli Bohu ničím zaviazaní, či ako by jestvovala vláda, ktorej pôvod, autorita a moc nespočíva v Bohu samotnom. Tak sa štát nestáva ničím iným ako davom, ktorý si je pánom aj zákonodarcom. A pretože ľud sa deklaruje za držiteľa a pôvodcu všetkých práv a moci, tak potom štát sa necíti byť Bohu zaviazaný žiadnou povinnosťou. Verí sa, že štát nie je povinný verejne sa prihlásiť k akémukoľvek vierovyznaniu, ba ani skúmať, ktoré z mnohých vyznaní je pravé, ba ani preferovať niektoré z náboženstiev. Naopak, štát je povinný každému náboženstvu garantovať rovnaké práva, aby sa verejný poriadok nenarušoval nejakou konkrétnou formou náboženskej viery.  Lev XIII, Immortale Dei [9]

S veľkým smútkom sme sa dozvedeli, že tam bolo hneď na začiatku otvorene vyhlásené, že štát nemá žiadne oficiálne náboženstvo a tak bola opätovne potvrdená rozluka Cirkvi a štátu, ktorá, ach beda, bola zanesená do španielskej ústavy. Bez meškania tu opakujeme, že je vážnym bludom tvrdiť, že táto odluka je zákonná a dobrá sama o sebe, a už vôbec nie v takmer čisto katolíckom národe. Odluke, ak o tom dobre pouvažujeme, je len zavrhnutiahodný dôsledok - čo sme často opakovali a najmä v encyklike Quas primas - laicizmu, či lepšie povedané apostázy spoločnosti, ktorá sa vzdialila od Boha a tak aj od Cirkvi. Pius XI, Dilectissima nobis [10]

Prečoje tvrdenie, že Cirkev a štát sa musia nutne odlúčiť nebezpečnou a bludnou teóriou? V tvrdení, že Cirkev a štát musia nutne fungovať oddelene, je nebezpečný omyl:

Prvý dôvod:
To, že štát musí byť odlúčený od Cirkvi, je téza absolútne falošná a blud maximálne škodlivý. Štát založený na princípe dištancovania sa od akéhokoľvek náboženského kultu je v prvom rade vinný obrovskou nespravodlivosťou voči Bohu. Veď Stvoriteľ človeka stvoril aj ľudské spoločnosti a zachováva ich pri živote, tak ako zachováva nás. Preto sme ho povinní uctievať nie len súkromnou, ale aj verejnou a štátnou bohopoctou.

Druhý dôvod:
Táto téza je zjavnou negáciou nadprirodzeného rádu. Obmedzuje pôsobenie štátu na zabezpečovanie verejného blaha iba v tomto živote, čo je blízky cieľ politickej spoločnosti. Vonkoncom sa nezaoberá posledným cieľom, ktorým je večná blaženosť, ktorá má prísť, keď sa tento krátky život pominie. Ale pretože súčasné usporiadanie vecí je len dočasné a je podriadené najvyššiemu a absolútnemu dobru človeka, preto nielen že svetská moc nesmie klásť prekážky dosiahnutiu tohoto posledného cieľa, ale musí aktívne napomáhať jeho dosiahnutiu.

Tretí dôvod:
Táto téza prevracia Božou prozreteľnosťou ustanovený poriadok vo svete, ktorý žiada harmonickú zhodu medzi oboma spoločnosťami. Obe, svetská aj náboženská spoločnosť majú tie isté subjekty, hoci každá účinkuje v vlastnej sfére pôsobenia. Z toho nutne plynie, že jestvuje veľa vecí, v ktorých medzi nimi jestvuje vzťah. Ak sa zhoda medzi Cirkvou a štátom odstráni, tak vzájomný stret záujmov spôsobí počiatok svárov a konfliktnosť na oboch stranách vzrastie. Stane sa ťažšie určiť, kde je pravda a s istotou začne rásť zmätok.

Štrvtý dôvod:
Táto téza spôsobí samotnej spoločnosti obrovské škody, pretože tá nemôže prosperovať ani nepretrvá dlho, ak sa náboženstvu, ktoré je najvyšším pravidlom a zvrchovaným pánom v otázkach o právach a povinnostiach ľudí, neprizná jeho náležité miesto. Ako je možné tvrdiť, že odluka Cirkvi a štátu je absurdná? Pokiaľ štát odmieta dávať Bohu čo je Božie, nutne bude odmietať dávať občanovi, čo je podľa spravodlivosti občanovo, pretože či už to uzná alebo nie, nedá sa poprieť, že ľudské práva človeka pramenia v jeho povinnostiach voči Bohu. Odtiaľ plynie, že štát, ktorý nemá toto spojenie s hlavným zdrojom svojho ustanovenia nakoniec popiera sám seba a tým, popiera dôvod svojej existencie. Tieto zvrchované pravdy sú tak jasne hlásané dokonca i hlasom prirodzeného rozumu, že ich nutne uznáva každý, kto nie je zaslepený násilnou vášňou.
Pius XII: Alokúcia k talianskym katolíckym právnikom, Dec. 6, 1953


[1] http://www.hlavnespravy.sk/papez-frantisek-sekularizmus-je-lepsi-ako-stat-viazany-na-nabozenstvo/782260
[2] http://www.la-croix.com/Religion/Pape/Le-pape-Francois-a-La-Croix-Un-Etat-doit-etre-laique-2016-05-16-1200760526
[3] http://w2.vatican.va/content/pius-x/en/encyclicals/documents/hf_p-x_enc_11021906_vehementer-nos.html
[4] http://www.papalencyclicals.net/Pius09/p9syll.htm
[5] http://www.papalencyclicals.net/Greg16/g16mirar.htm#par20
[6] http://www.papalencyclicals.net/Pius09/p9quanta.htm
[7] http://w2.vatican.va/content/leo-xiii/en/encyclicals/documents/hf_l-xiii_enc_08121882_cum-multa.html
[8] http://w2.vatican.va/content/leo-xiii/en/encyclicals/documents/hf_l-xiii_enc_18840420_humanum-genus.html
[9] http://w2.vatican.va/content/leo-xiii/en/encyclicals/documents/hf_l-xiii_enc_01111885_immortale-dei.html
[10] http://w2.vatican.va/content/pius-xi/en/encyclicals/documents/hf_p-xi_enc_03061933_dilectissima-nobis.html

28. 3. 2016

Pápež, ktorý sa chce stať Bohom
Antonio Socci


Bude post synodálna exhortácia, ktorú pápež Bergoglio už podpísal, ale ktorá ešte nevyšla, znamenať pre Cirkev revolúciu? Bude, nie na dobrej novine Ježiša Krista, ale na slovách progresívnych katolíkov, ako pápež Bergoglio a Walter Kasper založená "nová cirkev" ?

Vskutku. Veľký protivník Josepha Ratzingera, kardinál Kasper ohlásil pravú "revolúciu". Bergoglio použil Kaspera vo februári 2014, aby v konzistóriu odpálil fantastickú novinu o  sv. prijímaní pre rozvedených a znova zosobášených. To neznamená, že by sa Bergoglio obzvlášť starostil o rozvedených, ktorí chcú prijímať Eucharistiu, ale malo to byť baranidlo, ktoré malo zatriasť katolíckou sakramentálnou teológiou. 

Minulý pondelok, na stretnutí v Lucce, v predvečer podpisu spomínanej exhortácie, sa Kasper neudržal. "Bude to prvý krok v reforme, ktorá po 1700 rokoch obráti stránku v dejinách Cirkvi."
Exhortácia bude zverejnená v polovici apríla, ale Kasper, ktorý obsah pozná, už ohlasuje víťazstvo. "Ten dokument sa bude spomínať, ako najväčšia revolúcia v Cirkvi za posledných 1500 rokov."
Stránky Vatican Insider tiež citovali Kasperov výrok: "Bude to revolúcia"
Vskutku, Bergoglio, ktorý miluje provokácie, povedal 24. decembra pre Scalfariho Repubblicu: "Som revolucionár." (Repubblica je taliansky ľavicový denník a Scalfari je jeho šéfredaktor.)

Varenie žaby


Ak je Bergogliov plán na prevrat v Cirkvi očividný, tak je tiež očividné, že si uvedomuje potrebu postupovať prefíkane, veci správne načasovať, aby v nejakej spornej otázke nevystupoval ako "heretický pápež". Kanonické právo ale presne toto prikazuje, so všetkým čo to prináša. V skutočnosti sa Bergoglio rád zobrazuje takto: "Môžem povedať, že som celkom prefíkaný. Viem, ako dosiahnuť to, čo chcem." A to by vysvetlilo zmysel včerajšieho článku Alberta Melloniho v Repubblice.

Dozvedeli sme sa tam, čo sa dalo aj čakať, že exhortácia neprináša žiadnu formálnu zmenu doktríny, pretože pápež nijako nemôže explicitne povedať, že Evanjelium a dvetisícročná náuka Magistéria o nerozlučiteľnosti manželstva a prístupu k Eucharistii je zrelá na smetisko. Takto by sám seba zbavil legitimity. Takže čo nám, podľa Melloniho, exhortácia povie? Všetko bude legitímne, pod pláštikom zdanlivo neškodnej, pastoračnej starostlivosti a povolaniu k "plnšej účasti" rozvedených a znova zosobášených na živote Cirkvi.  

Meloni začína s (fantastickým) predpokladom, že "takmer každý farár" už dáva prijímanie rozvedeným a znova sobášeným a tak to bude "iba" zlegitimizovanie praxe, ktorá tu už je, bez toho aby jej to dávalo teologické odôvodnenie. Ide o "milosrdenstvo", samozrejme. V skutočnosti sa tak legitimizuje nekatolícka teológia sviatosti Eucharistie, manželstva a pokánia, bez toho, aby sa otvorene priznala heretická povaha tejto teológie, bez toho, aby sa vyložili karty na stôl.  

Podľa Melloniho, Bergoglio "volá biskupov, aby prevzali zodpovednosť a odovzdáva im k tomu všetky právomoci." Urobil to v Motu proprio o "anulácii manželstva". Možno, že na biskupov prenesie právomoc povoliť prístup k Eucharistii aj rozvedeným a znova zosobášeným, bez potreby zaviazať sa k životu "ako brat a sestra", čo od nich doposiaľ Cirkev vyžadovala. Pápež Bergolio by takto delegoval na biskupov právo (hoci ani sám takú právomoc nemá) zaviesť novú sakramentálnu disciplínu. To by, potichu, legitimizovalo druhé (alebo tretie) manželstvo a zatriaslo samotnými základmi Eucharistie a sviatosti pokánia. A tiež by to prakticky oslobodilo od povinnosti dodržiavať Božie prikázania, a takú moc nemá nikto na zemi.

Apostáza
Je ťažké si predstaviť, že by toto Cirkev akceptovala. Nie je vôbec pravda, že rozvedení a znova sobášení bežne dostávajú prijímanie. Každý vie, že sv. Písmo (a teda aj Cirkev) to zakazuje, pokiaľ daná dvojica nežije v celibáte. Biskupi, ktorí postupovali proti tomuto zákazu, páchali ťažký priestupok (a vieme že kardinál Bergoglio z Buenos Aires bol jeden z nich). A tiež je nemožné oddeliť doktrínu od praxe, pretože ak je legitimizovaná nejaká prax v rozpore s katolíckym zmýšľaním, ako napríklad sviatostná disciplína, potom je automaticky predkladaná heterodoxná doktrína. Je pravda, že Bergoglio už explicitne vyslovil isté čudné teórie o sviatostiach, bez toho, aby ich formálne ustanovil skrze Magistérium. 
V novembri 2015, pri príhovore k rímskym luteránom, tvrdil, že protestantská a katolícka Eucharistia sa líšia len rozličnými "interpretáciami" a dodal, že "život je však viac, ako vysvetlenia a interpretácie." (tak znížil katolícku dogmu na úroveň obyčajného "názoru" a postavil na roveň názorom protestantov)  

11. februára, v príhovore k rímskemu kléru prišiel s  mimoriadne čudnou myšlienkou o sviatosti pokánia. Povedal, že aj keď niekto zamlčí isté hriechy, mal by dostať rozhrešenie, lebo "za neho hovorí čin, teda to, že prišiel na spoveď." Samozrejme, katolícka náuka hovorí presný opak.
Bergoglio ale zašiel ešte ďalej a povedal, že spovedník by nemal požadovať od kajúcnika predsavzatie už viac nehrešiť (čo Cirkev požaduje), pretože opäť, podľa Bergoglia, stačí fakt, že prišiel na spoveď.
Potom uviedol príklad, ktorý nás zasa vedie k rozvedeným a znova sobášeným. "A ak človek povie: "Ja to nemôžem sľúbiť", tak sa dostávame do neriešiteľnej situácie a vtedy platí princíp "ad impossibilia nemo tenetur" teda, "od nikoho nemožno žiadať nemožné.""

Možno, že toto je "nový" typ Bergogliovej spovede a rozhrešenia pre rozvedených a opäť sobášených, ale ako si môže niekto myslieť, že toto sú platné sviatosti?

Bergogliovo moralistická teória ‘ad impossibilia nemo tenetur’ nemá nič spoločné s katolíckou vierou a bola výslovne zavrhnutá Tridentským koncilom: “Ak niekto hovorí, že Božie prikázania je, dokonca aj pre toho, kto je ospravedlnený a obnovený milosťou, nemožné dodržať, nech je prekliaty.”

Kasperovo víťazstvo

Ak Bergoglio naozaj podpísal to, čo Melloni tvrdí, potom je to presne to, čo Kasper navrhoval v konzistóriu vo februári 2014. Vtedy v konzistóriu bol Kasperov návrh, napriek plnej a nadšenej Bergogliovej podpore, vetovaný 75 percentami kardinálov. Vetovali ho aj dve následné synody, v rokoch 2014 a 2015.

Pápež by tak napriek toľko oslavovanej synodalite podpísal Kasperov návrh, biskupmi a kardinálmi tri krát odmietnutý. (Odhliadnuc od toho, že tento návrh rozhodne odmieta celé Magistérium a Sväté Písmo). Ak by zverejnili takýto dokument, otvára to pre Cirkev dramatické scenáre možného vývoja.

V tom istom čase vyšiel v Španielsku knižne rozhovor s prefekt Kongregácie pre náuku viery, Gerhardom Muellerom, ktorý potvrdil, že prístup k prijímaniu nie je pre rozvedených a znovu sobášených možný, pretože "to nedovoľuje Boží zákon, ktorý ustanovil manželstvo ako nerozlučiteľné." Človek sa mýli, ak si myslí, že pápež môže zmeniť zjavenú pravdu Cirkvi. Také právo nemá. On je len sluhom tejto pravdy.

Ctihodný Pio Brunone Lanteri, veľký obranca pápežstva otvorene povedal: "Niekto povie, že Svätý Otec môže urobiť hocičo  ‘quodcumque solveris, quodcumque ligaveris etc (čokoľvek zviažeš, čokoľvek rozviažeš, atď.)’, a má pravdu, ale pápež nesmie urobiť nič proti božským zákonom Cirkvi. On je Kristov správca, ale nie je Boh, ani nesmie ničiť Božie dielo." 

Iný veľký muž Cirkvi, kardinál Journet o istej prastarej teologickej poučke povedal: "Čo sa axiómu "kde je Peter, tam je Cirkev" týka, tak tento platí len vtedy, keď sa pápež správa ako pápež a hlava Cirkvi. Ak koná inak, tak ani on nie je v Cirkvi ani Cirkev nie je v  ňom, "
Libero, 20.03.2016

8. 3. 2016


Zsolt Lipusz
MDŽ

           Pozdrav na deň Clary Zetkin alebo prečo by dnes nemal normálny katolík a pravičiar dávať ženám k „ich sviatku“ žiadne kvety.
             Každoročne sa v ôsmy deň prvého jarného mesiaca zaradia po celom svete milióny mužov na koniec radu pred kvetinárstvom, aby trpezlivo vystáli kľukatiaci sa rad a mohli tak svoju milú prekvapiť kytičkou kvetov k MDŽ. Bez akýchkoľvek pochybností ide samo o sebe o chvályhodné a nádherné gesto, plné nehy, na ktorom niet čo kritizovať. Vyjadrenie úcty k nežnejšiemu pohlaviu je už od čias staroveku, no ešte viac rytierskej epochy stredoveku súčasťou základov európskej kultúry. Problém je v načasovaní, v dátume. Patrí sa totiž pre nás, ktorí sa považujeme za katolíkov a pravičiarov, keď už sa každým krokom odvolávame na Tradíciu, kresťanské dedičstvo našej minulosti a iné Bohu milé hodnoty poznať a správne definovať ikony symbolickej sféry ako na našej strane, tak na strane bezbožnej dvojhlavej bolševicko-liberálnej hydry. Ide o vzory a dejinné udalosti, od ktorých sa odvíjajú súčasné postoje tej-ktorej strany večného konfliktu Dobra a Zla. O osobnosti - štátnikov, svätcov alebo len obyčajných ľudí, ktorí ovplyvnili dejiny na svojom malom poli pôsobenia, keď urobili správne rozhodnutia v správnom čase a na správnom mieste. Sú duchovnými majákmi, nasledovaniahodnými kompasmi, ukazujúcimi cestu dnešnému človeku, ktorý chce zostať normálnym v mori šialenstva, bláznivosti a deviácie.

            Pozrime sa teda, akými obskúrnymi figúrami a zákulisnými historickými udalosťami sa v skutočnosti spája onen ôsmy marec, deň, ktorému sa podarilo rozbehnúť celosvetovú kariéru, vedúcu k jeho masívnej popularite.

           Prvý medzinárodný deň žien sa oslavoval v roku 1911, keď istá sociálnodemokratičká politička v Nemecku stanovila jeho dátum na 8. marec. Meno tej ženy je Clara Zetkin. MDŽ sa oslavovalo najprv v Nemecku, Habsburskej monarchii, vo Švajčiarsku a v Dánsku. Spomínaná ľavicová politička uzrela svetlo sveta 5. júla 1857 v mestečku Wiederau (Saské kráľovstvo) ako Clara Josephine Eißner. Toto židovské dietko sa už vo svojej mladosti upínalo k čoraz väčšiu popularitu získavajúcim myšlienkam o sociálnej spravodlivosti. Po vzniku Nemeckej Ríše (1871) bola členkou viacerých drobných socialistických zoskupení. Po tom, ako železný kancelár Otto von Bismarck v roku 1878 zakázal činnosť všetkých socialistických združení, spolkov a hnutí (po dnes nasledovaniahodný to príklad !) na území Nemecka, utiahla sa Clara Eißner do emigrácie - najprv do Švajčiarska (Zürich), potom do Francúzska (Paríž). Po založení I. Internacionály v roku 1864 sa významne podieľala na rozširovaní deštruktívnych myšlienok a téz marxizmu. Stala sa životnou družkou ruského anarchistu a revolucionára, ako inak, židovského pôvodu Osipa Zetkina, ktorého priezvisko prijala za svoje a s ktorým mala dve deti - Maxima a Kosťu (Konstantina). Po návrate z Paríža, keď bola v roku 1890 znovu legalizovaná činnosť Socialistickej robotníckej strany Nemecka, teraz už premenovanej na Sociálnodemokratickú stranu Nemecka (SPD) pôsobila v jej ženskej organizácii, od roku 1907 stála na jej čele. V tom istom roku sa spoznala s Vladimírom Iljičom Uľjanovom, rečeným Lenin, s ktorým ju potom navždy spájalo tuhé súdružské priateľstvo.

            Vždy sa radila k radikálnemu, ľavicovému krídlu SPD. Spolu s Rosou Luxemburg (najznámejšou predstaviteľkou radikálneho nemeckého marxizmu a proletárskeho internacionalizmu, židovkou z vtedy ruského mesta Замосць, ležiacom dnes v Poľsku ako Zamość) a ďalšími súdruhmi založila v roku 1916 zoskupenie „Spartakovci“. To zase spojením s ďalšími ultramarxistickými a revolučnými zoskupeniami splynulo v novovytvorenú Komunistickú stranu Nemecka (KPD), ktorá vznikla v prvý deň roka 1919 a v ktorej Clara Zetkin nemohla chýbať. V časoch tzv. Weimarskej republiky bola jednou z komunistických poslankýň v Reichstagu (roky 1920 až 1933).               

            Na jeseň 1920 uverejnila svoj rozhovor s Leninom, v ktorom išlo najmä o politické a morálne otázky, dotýkajúce sa žien a ich spoločenského pôsobenia. V rozhovore sa preberala účasť a aktívna činnosť žien v robotníckom hnutí, neobišla sa ani téma sexuality, sexuálnej morálky, problematika manželstva a vzťahu žien k mužom vôbec a náčrt, ako by mal vyzerať nový spoločensko-politicko-ekonomický systém, ktorý sa boľševici jali nastoľovať v Sovietskom Rusku a ktorý slúžil za vzor ako predstava nadchádzajúceho „nového života“ spoločnosti aj komunistom v iných krajinách Európy. V rokoch 1921 až 1933 bola členkou výkonného výboru Kominterny (III. Internacionály), zoskupenia komunistických strán, ktorého cieľom bola propagácia myšlienok komunizmu so snahou exportovať boľševický hospodársko-politický systém, ako ho poznáme zo Sovietskeho Zväzu aj do ďalších štátov Európy a sveta. V roku 1933, za svetiel horiaceho Reichstagu pochopila, že v „Tretej Ríši“ jej vavrínové vence nik nepodaruje, ba práve naopak a preto sa rozhodla emigrovať do pozemského raja každého bolševika - krvavého impéria gulagov „červeného cára“ Stalina. Draho ctená a milovaná feministická hrdinka neskoršieho bábkového štátu Sovietov na nemeckej pôde - NDR - skonala ešte v to leto (20. júna 1933) a urna s jej popolom je umiestnená na vskutku symbolickom mieste, v nekropole na kremeľskom múre, v blízkosti dodnes stojaceho mauzólea súdruha Vladimíra Iľjiča Lenina, pod ochranou jeho nehynúcej posmrtnej aury.

            Medzinárodný deň žien teda založila osobne Clara Zetkin onoho ôsmeho marca 1911. Ale v tom, prečo sa po počiatočných „prevádzkových problémoch“ napokon presadil až podnes práve tento dátum ako sviatok všetkých žien so svojím oficiálnym kánonom a všetkým, čo k nemu patrí, zohrávala úlohu ešte jedna udalosť, ktorou sa história určite nepýši. V tento deň roku 1917 vypukla v Petrohrade tzv. „prvá revolúcia“, počas ktorej demonštrovali za chlieb a za mier, okrem iných, aj ženy. Ako vieme, tieto udalosti boli predvojom iných, novembrových, ktoré v tom istom roku viedli k vzniku najohavnejšieho režimu dejín, ktorý si vyžiadal okolo sto miliónov obetí. Neľudský komunizmus je v metafyzickej rovine len dovedenie bezbožného materialistického liberalizmu do stavu ad absurdum. Otázka „súkromné vlastníctvo versus centrálne plánovaná ekonomika“ je v tejto rovine iba podružným, vyslovene technickým problémom. Dôkazom toho sú aj rádoví komunisti, resp. aj deti a vnuci komunistov, ktorí patria (nielen) v stredoeurópskom priestore k najexponovanejším zástancom ideí ľavicového, marxistického liberalizmu so všetkými tézami, nápadmi, koninami a perverzitami, ktoré človek vidí, počuje a vníma okolo seba. Multikulturalizmom počnúc, feminizmom, sekularizmom pokračujúc, ekoterorizmom a sociálnou deštrukciou klasickej spoločnosti končiac. „Ochrana“ kadejakých menšín (okrem samozrejme etnických autochtónnych), mentorovanie rodičov za spôsob výchovy ich detí, sodomizácia a pornografizácia spoločnosti sú plody marxistickej revolúcie, ktorá nikdy nekončí, vždy sa vyvíja, pokračuje, dospieva do stále nového a nového štádia. Kto by chcel zostať stáť, kto chce byť zajtra považovaný za včerajšieho?

             Niežeby nám šlo o deheroizáciu, ale pri dátume 8. marca nemožno nespomenúť ani vplyv počasia, pri vedení revolúcie a stanovení jej dátumu totiž hrali svoju rolu aj zdanlivo podružné faktory. Stalo sa totiž, že priemerná teplota, ktorá dosahovala v tých časoch začiatkom marca bežne okolo tých mínus štrnásť stupňov Celsia vyskočila v onen rok 1917 na nevídaných plus osem stupňov. Ľudia, ktorých dovtedy mrazivé počasie týždne a mesiace držalo v ich zle vykúrených obydliach vyšli do ulíc, aby si konečne vychutnali teplo a slnko. Už z dobových prameňov vieme, že onen víchor, vyvolaný hnutím más čoskoro šikovne do svojich plachiet zachytili boľševici. Cárovná Alexandra Fjodorovna oboznamuje cára Mikuláša II. o udalostiach v Petrohrade takto: „To, čo sa tu deje, je obyčajné vandalstvo. Malí chlapci a dievčatá pobehujú a vykrikujú, že nemajú chlieb - to všetko iba preto, aby tým ešte viac vystupňovali napätie - a robotníci bránia ostatným v práci. Ak by bolo vonku chladné počasie, všetci títo by sedeli doma.“ Celé pokračovanie tohto všetkého, majúce tragickým spôsobom vplyv na budúcnosť Ruska a celého ľudstva je nám už známe. 8. marec oslavovali niektoré kruhy už na sklonku Habsburskej monarchie, v období tesne pred vojnou.

            U nás sa stal Medzinárodný deň žien (ôsmy marec) všeobecne oslavovaným sviatkom až v období socializmu, hoci určité postavenie a imidž mal už aj za prvej československej republiky. Tento komunistický „sviatok“ zažíval svoju najväčšiu slávu v ére socializmu, prežil ale aj takzvanú nežnú revolúciu a stále sa teší veľkej úcte a obľube. Podnes je oslavovaný, podobne ako 8. máj, či 29. august - teda sviatky, pri ktorých sa definitívne ujalo boľševické myšlienkové pozadie, výklad a ideologická paradigma. Nečudo, že aj OSN má MDŽ na čestnom mieste vo svojom zozname „svetových dní“.

             Z tohto krátkeho zhrnutia by malo byť jasné, že katolík a pravičiar s tradicionalistickou identitou by nemal mať s týmto „medzinárodným dňom“, založenom komunistickou Clarou Eißner Zetkin a jej anarchistickými a boľševickými kumpánmi, vrátane s ním spojeného celého jeho ideového podhubia zhola nič spoločného. Ponechajme tento internacionalisticko-kozmopolitný evergreen skorej jari pokrokárom: súdruhom socialistom a ich ideovým starším bratom, pánom liberálom, ako ich ružovo-karafiátový dníček, „slávnu“ to pamiatku prvej ruskej revolúcie (8. marec 1917 ako deň zvrhnutia cárskeho režimu a nastolenie provizórnej vlády; podľa juliánskeho kalendára pripadol tento deň na 23. február).

            Samozrejme, že reč tu nie je o tom, žeby sme ženu považovali za niečo menejcenné, ako je raz na plné ústa, inokedy medzi riadkami konzervatívcom ľavičiarmi neustále podsúvané, lebo nastolenie takejto otázky je už samo osebe úplná somarina. To je, akoby sme sa pýtali, či je voda nadradená ohňu. Muž, ktorý sa považuje za „pravičiarsky zmýšľajúceho“ nahliada na ženu tak, ako to zodpovedá rytierskej etike vrcholného stredoveku. Rytierska etika gotickej éry vytvorila nový ideál človeka, priniesla vlastný kódex správania, nové normy upravujúce medziľudské vzťahy. Ich základom bolo povýšenie takých vlastností ľudskej povahy, akými sú vernosť, hrdinstvo, zbožnosť, odvaha, hrdosť, česť, obetavosť na etalón mravnosti. Rytierstvo je ideál i inštitúcia v jednom, odvážny kresťanský bojovník so srdcom láskyplného romantika. Ideál rytierstva sa dostáva i do literárnych diel a svojou príťažlivosťou pretvára celý vtedajší život. Po niekoľko stáročí bola stredoveká kultúra, vychádzajúca z rytierskych príbehov a eposov, povýšená na kultúru kráľovského dvora. Celospoločenský poriadok tejto epochy stál na myšlienkovom systéme, hlásajúcom vieru v Boha, lásku a úctu voči Nemu. Táto láska k Bohu sa prejavuje cnostným životom a praktickými prejavmi lásky k človeku ako k Božiemu tvorstvu. Láska je prameňom všetkého Dobra, ktoré zušľachťuje dušu. V systéme, stavanom na rytierskych cnostiach má láska kľúčovú rolu - v kráse milovanej ženy sa zračí krása Božieho stvorenstva. Celý svet ožaruje Láska. U francúzskych trubadúrov, nemeckých minnesängerov, či u talianskych básnikov „Dolce stil novo“ („Nového sladkého štýlu“) je láska nielen všemocná, nielen prameňom všetkého Dobra, ale má i akúsi principiálnu moc zušľachťovať srdcia. Nie nadarmo sa vraví, že je vlastná len ušľachtilým srdciam. „V srdci cnostnom a šľachetnom vždy prebýva láska.“, spieva Guido Guinizelli, taliansky básnik a trubadúr z 13. storočia.

            Na láske a z nej vyvierajúcich ďalších cností je založený systém medziľudských vzťahov s presne stanovenými formami správania, ktorý súhrnne nazývame cortesiou - zdvorilosťou. Nie nadarmo sa slovo „zdvorilosť“ spája so slovom „dvor“, teda s kráľovským dvorom, elitou, úzkou skupinou ľudí pohybujúcich sa na najvplyvnejšom mieste štátu, na ktorú boli kladené vysoké nároky aj po morálnej stránke. Ťažké je toto všetko pochopiť súčasnému človeku, masírovanému bežne rozšíreným mýtom, podľa ktorého je stredovek stelesnením všetkého zaostalého, zadubeného, barbarského, násilného a tmárskeho. A že po objavení Ameriky a Lutherovej deformácii stúpa ľudstvo už len „vejš a vejš“ na pomyselných schodíkoch progresu smerom do v nekonečných výšinách tróniaceho blaha. Cortesia je nositeľkou étu, kódexu cností, na ktorých stavia aristokratická spoločnosť, založená na úcte k svojim koreňom, identite a tradíciám. Je ideálnym obrazom kultúry správania, z ktorej vzišli stále platné normy, upravujúce vzájomné vzťahy medzi ženou a mužom, rodičmi a deťmi, starými a mladými generáciami. Práve tieto normy sú dnes vystavené obrovskej erózii zo strany neomarxistických síl, operujúcich úplne inými predstavami o fungovaní spoločnosti a snahou nastoliť úplne iné, asociálne formy spoločenských vzťahov. Ovocím týchto snáh rozhodne nebude šťastná spoločnosť a človek, tešiaci sa rešpektu a dôstojnosti. V duchu povedaného, venujme ženám kvetinu na znak vyjadrenia našej lásky, obdivu, oddanosti a ušľachtilých citov, ktoré voči nim prechovávame. Urobme symbolicky ich dňom ktorýkoľvek z 364 (raz za štyri roky 365) dátumov v roku. Samozrejme, okrem onoho Zetkinovského „medzinárodného“.
Preklad a doplnenie textu: Ladislav Hajdu