Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

18. 1. 2020

Dialóg
Romano Amerio

Dialóg v pokoncilnej Cirkvi. Dialóg v Eccelsiam suam

Slovo dialóg predstavuje tú najväčšiu zmenu v mentalite Cirkvi po koncile. Dôležitosť tejto zmeny sa dá prirovnať k dôležitosti zmeny, ktorá sa udiala za posledné storočie v chápaní slova sloboda. Slovo dialóg v predkoncilnej Cirkvi prakticky nejestvovalo a nikdy nebolo použité v doktrinálnych dokumentoch. Ani raz sa nevyskytlo v encyklikách, v kázňach ani pastoračnej praxi. V dokumentoch II. vat. koncilu sa objavuje 28 krát, z toho 12 krát v dokumente o ekumenizme Unitatis redintegratio. Avšak vďaka jeho bleskovému rozšíreniu a enormnému nárastu jeho významu sa toto slovo, úplná novinka v Katolíckej cirkvi, stalo kľúčovým slovom určujúcim pokoncilné myslenie a zástavou novej mentality (1). Ľudia nehovoria len o ekumenickom dialógu, o dialógu medzi Cirkvou a svetom, vnútro cirkevnom dialógu, ale s neskutočnou nelogickosťou sa dialogická štruktúra vtláča do teológie, pedagogiky, katechézy, do Trojice, dejín spásy, do škôl, rodín, kňazstva, sviatostí, vykúpenia a všetkého, čo stáročia v Cirkvi existovalo bez najmenšieho náznaku dialógu v definícií, pojme, či jazykovom opise.

Prechod z tetického (určujúceho a deklaratívneho) spôsobu vyjadrovania, ktorý je pre náboženstvo vhodný, k hypotetickému  a problematickému štýlu je viditeľný dokonca i v názvoch kníh, ktoré kedysi vyučovali a dnes sa pýtajú. Knihy zvané "Základy" , "Manuály" alebo "Pojednania" o teológii, filozofii alebo inej vede, sa dnes volajú "Problémy vo filozofii", "Problémy v teológii" a manuálmi sa pohŕda a opovrhuje práve pre ich pozitívnu a apodiktickú povahu. To sa stalo vo všetkých oblastiach. Už nie sú príručky pre zdravotné sestry, ale Problematika starostlivosti o chorých. Všetko sa presunulo z istoty do neistoty, z pozitivity k problematike. Je to úpadok v intencionálnom uchopení  reálnych objektov poznávacími mohutnosťami (nosco - poznám). Objekt sa dnes pred intelekt len neštruktúrovane predhodí (grécky prohallo -  problém). V auguste 1964, venoval Pavol VI tretinu svojej prvej encykliky Ecclesiam Suam, dialógu. Povinnosť Cirkvi evanjelizovať svet prirovnal k povinnosti viesť so svetom dialóg. Ale človek sa neubráni postrehu, že toto prirovnanie nemá oporu ani v Písme a  ani v slovníku. Slovo dialóg sa v Písme nikde nevyskytuje a jeho latinský ekvivalent,  colloquium, sa objavuje iba v zmysle stretnutia dôležitých postáv a ich rozhovoru, ale nikdy nie v modernom zmysle stretnutia nejakých skupín. V troch prípadoch v Novom zákone znamená colloquium slovný spor, dišputu. Evanjelizácia je hlásanie, nie dišputa, ani rozhovor. Evanjelizácia, ktorú dostali apoštoli príkazom, je vyučovanie. Samotné slovo angelos, anjel, posol nesie ideu, že niečo bolo dané, aby bolo oznamované, nie aby bolo predmetom diskusie. Je pravda, že Peter a Pavol sa v synagógach hádali so židmi, ale to nebol dialóg v modernom zmysle, ako spoločné hľadanie niečoho, pričom sa vychádza z pozície zjavnej nevedomosti. Ich spory v synagógach boli pokusmi vyvrátiť omyl. Možnosť dialógu sa stráca, keď jeden z diskutujúcich nie je otvorený zmene presvedčenia, či už pre vlastnú tvrdošijnosť, alebo neschopnosť. A to možno vidieť v prípade sv. Pavla, ktorý v jednom prípade dialóg odmietol (2). Ako Kristus so svojou autoritou: Erat docens eos sicut potestatem habens (3), tak aj apoštoli kázali autoritatívne, nepokúšali sa validovať svoje tvrdenia v dialógu. Kristov pozitívny spôsob vyučovania kontrastuje s dialógom zákonníkov a farizejov. Je to preto, že Kristovo posolstvo nie je ľudský výmysel, otvorený námietkam, je to zjavená pravda, ktorú treba prijať. Prirovnaním evanjelizácie k dialógu Ecclesiam suam popiera, že samotná evanjelizácia, to jest kázanie pravdy, znamená odsúdenie bludu, pričom odsúdenie identifikuje s nátlakom. Tak sa vracia téma úvodnej reči, otvárajúcej koncil.(4)
"Naše poslanie," hovorí encyklika, "je oznamovať pravdy, ktoré sa nedajú poprieť a ktoré sú nutné ku spáse. To sa nestane vonkajším nátlakom, ale legitímnymi prostriedkami ľudského vzdelávania." To je legitímny, tradičný prístup, ktorý potvrdil aj fakt, že Wisser't Hooft, tajomník Svetovej rady cirkví sa hneď ponáhľal vyhlásiť, že pápežova predstava dialógu, ako komunikácie pravdy bez recipročnej odpovede, nie je v zhode s ideami ekumenizmu (5).
Filozofia dialógu

Tento novo ohlásený dialóg je založený na "nepretržitej problémovosti predmetu kresťanstva," ako uvádza Osservatore Romano (6), to znamená nemožnosti sa dopracovať k niečomu, čo už nie je sporné. Popiera tak starý princíp, ktorý uznáva logika, metafyzika i morálka, teda anagke stenai (7). Dialóg sa dostáva do problémov hneď, keď naráža na univerzálne poslanie Cirkvi evanjelizovať. Je nemožné, aby dialóg viedol každý. Možnosť viesť dialóg predpokladá poznanie predmetu a nezávisí, ako sa tvrdí, na slobode jednotlivca alebo dôstojnosti ľudskej duše. Právo argumentovať závisí na poznaní a nie na všeobecnom zameraní človeka k pravde. Sokrates povedal, že v otázkach gymnastiky sa treba pýtať odborníka na gymnastiku, v otázke chovania koní, odborníka na kone, pri liečení rán lekára a pri spravovaní štátu treba konzultovať politikov. Odbornosť je výsledkom úsilia a štúdia, metodickej a systematickej reflexie a nie náhodných okolností. Súčasný dialóg však predpokladá, že každý dokáže viesť dialóg s každým, na hocijakú tému, len preto, že sú to rozumné stvorenia. Preto je požadované, aby sa život dnešnej spoločnosti i Cirkvi upravil tak, aby sa na ňom mohol podieľať každý. Nie tak, ako to vidí katolícky systém, teda že každý podľa svojich schopností hrá príslušnú rolu- Dialóg žiada, aby každý mal právo vyjadrovať svoj názor a rozhodovať. Takže právo diskutovať je paradoxne udeľované každému, zatiaľ čo poznanie, ktoré je tým skutočným oprávnením viesť diskusiu, je čoraz slabšie a zriedkavejšie prítomné, dokonca i medzi cirkevnými predstavenými. Ďalší blud sa týka bremena dôkazu. Predpokladá sa, že dialóg dokáže zodpovedať všetky námietky oponenta. Domnienka, že by sa človek vedel obetovať pre druhého tak, aby komplete uspokojil jeho intelektuálne potreby v každom náboženskom ohľade, to je znak mravného zlyhania. Je neprimerané, aby sa niekto, kto tvrdí pravdu vystavoval nekonečnej a neobmedzenej diskusii. Každý predmet ma milión aspektov a človek pozná len niekoľko, prípadne len jeden. A tu sa predpokladá, že v dialógu dokáže reflektovať každú námietku a nebude zastihnutý nepripravený, ako by dokázal predvídať každú možnú myšlienku oponenta.

Dialóg sa stretáva aj s inou ťažkosťou na strane pýtajúceho sa, ktorá spočíva na paradoxe, ktorý zachytil už sv. Augustín. Intelekt konkrétneho človeka môže byť schopný sformulovať námietku, ale nemusí byť schopný pochopiť odpoveď na túto námietku. Skutočnosť, že individuálny intelekt môže byť oveľa schopnejší pri námietke, ako pri chápaní argumentu, je častý zdroj omylu. Ecce unde plerumque convalescit error, cum homines idonei sunt his rebus interrogandis quihus intelligendis non sunt idonei. (8)

Disproporcia medzi schopnosťou pýtať sa a chápať odpoveď je dôsledok všeobecnej disproporcie medzi možnosťou a uskutočnením. Neochota uznať túto disproporciu vedie k nelogickému záveru aj v politike. Podľa prirodzenosti má každý schopnosť vládnuť a preto každý môže vládnuť. A vedie aj k nelogickosti, ktorá je v dialógu implicitne prítomná: každý je skrze prirodzenosť schopnosť poznať pravdu a preto každý pravdu aj poznáva. Antonio Rosmini v prvej knihe svojej Theodicey nabáda, aby jedinec neveril svojim intelektuálnym schopnostiam riešiť otázky ohľadom pôsobenia božskej Prozreteľnosti. Nikto si nemôže byť istý, že jeho intelekt je na úrovni všetkých problémov, s ktorými sa môže stretnúť. Descartes neistotu ohľadom kapacity intelektu vo svojej metóde ignoroval a predstavoval si, že sila rozumu je u každého rovnako veľká a rovnako použiteľná.

Náležitosť dialógu
V Písme vychádza evanjelizácia z vyučovania a nie z dialógu. Posledný Kristov príkaz daný učeníkom bol matheteuein a didaskein, čo doslovne znamená urobte si žiakov zo všetkých ľudí, teda úloha apoštolov spočíva v uvedení národov do stavu poslucháčov a žiakov, s matheteuein ako predpokladom didaskein - vyučovania. (9)

Dialógu, okrem spomenutého biblického základu, chýba aj gnozeologický podklad, pretože povaha dialógu je nezlučiteľná s argumentom založeným na viere. Predpokladá sa tu, že kredibilita náboženstva záleží na predchádzajúcom vyriešení každej jednotlivej námietky proti nemu. To nikdy nebolo a ani nemôže byť podmienkou prijatia viery. Správne poradie je opačné. Ak sa raz nejaké náboženstvo príjme ako pravdivé, jeho kredibilita zostáva, i keď by nejaká námietka nebola zodpovedaná. Ako učí Rosmini (10), tvrdenie, že "Katolícke náboženstvo je pravdivé" znamená, že je možných veľmi veľa rôznych námietok proti nemu. Ale nie je treba najskôr zodpovedať 15 tisíc námietok v Teologickej sume, aby človek mohol rozumne súhlasiť s Katolíckou vierou. Jej pravda sa nebuduje synteticky, ako zmes čiastkových právd a prijatie tejto pravdy nevyžaduje intelektuálne uspokojenie. V skutočnosti až prijatie tejto celkovej pravdy vedie človeka k súhlasu s pravdami čiastkovými.

Nakoniec treba povedať, že dnešná idea dialógu zatemňuje metódu užitočnej nevedomosti, ktorá je vhodná pre intelektuálne slabšie mysle, ktoré nedokážu absorbovať procedúru dokazovania a vyvracania námietok a pevne sa držia svojho presvedčenia bez toho, aby venovali pozornosť opačným názorom a odhaľovaniu omylov v týchto názoroch. V obave pred ideami, o ktorých s istotou vedia, že nie sú pravdivé, udržiavajú sa úmyselne v nevedomosti (o týchto názoroch) a tak zachovávajú pravdy, ktoré už prijali a odmietajú falošné názory a pravdy zmiešané s nepravdami, bez toho aby sa ich pokúšali rozlíšiť. Táto metóda je v katolicizme legitímna a ja založená na princípe už vysvetlenom vyššie a v skutočnosti sa v tomto stave nachádza drvivá väčšina veriacich (11). Je preto nepravda to, čo hovorí Osservatore Romano, že "kto odmieta dialóg je fanatik, netolerantný človek, ktorý vždy skončí ako zradca seba a potom ako zradca spoločnosti, do ktorej patrí. Kto ale dialóg vedie, opúšťa izoláciu a odsúdenie. " (12) Naopak, viesť dialóg za každých okolností je znakom unáhlenosti a fanatizmu, ktorý nahrádza objektívnu silu pravdy subjektívnymi schopnosťami diskutujúcich strán.

Cieľ dialógu. Pavol VI. Sekretariát pre neveriacich.
Rozdiel medzi starým a novým druhom dialógu je jasne viditeľný na cieľoch, ktoré im boli pridelené. Nový druh, ako sa hovorí, nie je zameraný na to, aby vyvrátil omyl, alebo obrátil svojho partnera.(13) Nová módna mentalita odporuje čomukoľvek polemickému, považuje to za nezlučiteľné s láskou, aj keď v skutočnosti je to akt lásky. Idea polemiky je neoddeliteľná od opozície medzi pravdou a klamstvom. Polemika je zameraná práve na zvrhnutie akejkoľvek predstieranej rovnosti medzi nimi. Polemika je teda mysleniu prirodzená, pretože odstraňuje chyby vo vlastnom myslení, aj keď presvedčiť súpera nedokáže.

Z katolíckeho hľadiska nemôže byť cieľ dialógu heuristický, pretože katolicizimus už náboženskú pravdu má a nehľadá ju. Nemôže byť ani eristický, teda zameraný na získanie argumentu pre seba samého, pretože jeho motívom a cieľom je láska. Cieľom skutočného dialógu je demonštrovať pravdu, presvedčiť inú osobu a nakoniec ju obrátiť. Toto jasne učil Pavol VI. vo svojom prejave z 27. júna 1968: „Nestačí sa priblížiť k ostatným, hovoriť s nimi, ubezpečiť ich o našej dôvere a hľadať ich dobro. Je tiež potrebné podniknúť kroky k ich konverzii. Človek musí kázať, aby sa vrátili. Človek sa musí snažiť začleniť ich do Božieho plánu, ktorý je jeden a jedinečný. “Toto je veľmi dôležitá pápežská výpoveď, pretože tu pápež výslovne hovoril o ekumenickom dialógu; Význam tohoto prejavu bol potvrdený skutočnosťou, že ju Osservatore Romano dokonca vytlačil v iným písmom.

Napriek tomu v roku 1975 vedúci sekretariátu pre neveriacich zverejnil nasledovné, diametrálne protikladné tvrdenie: „Sekretariát určite nebol vytvorený s úmyslom prozelytizovať neveriacich, aj keď je toto slovo chápané v pozitívnom zmysle; ani s apologetickým zámerom, ale skôr s cieľom podporovať dialóg medzi veriacimi a neveriacimi. “(14) Keď som autorovi namietal, že jeho text je v rozpore s tvrdením pápeža Pavla, odpovedal (15), že sekretariát nerobí nič bez súhlasu vyššej moci a že konkrétny článok videl štátny sekretariát pred uverejnením. V liste je ešte zreteľnejší rozdiel medzi pápežom a sekretariátom pre neveriacich. Pokiaľ ide o moju konkrétnu námietku, list odpovedal, že hoci Cirkev mala za úlohu obrátiť svet „to neznamená, že každý krok a každá organizácia v Cirkvi je osobitne zameraná na obrátenie svojho diskusného partnera“.

Táto odpoveď nie je jasná. Cirkev má jediný všeobjímajúci cieľ, ktorým je ľudské spasenie a všetko, čo robí, je iba konkrétnym vyjadrením tohto cieľa: keď učí, nekrstí; keď krstí, neučí; keď konsekruje Eucharistiu neodpúšťa hriechy, keď odpúšťa hriechy, nekonsekruje a tak ďalej. Všetky tieto konkrétne úkony sú však konkrétnymi špecifikáciami a uspôsobením všeobecného cieľa a všetky sú zamerané na to, aby sa človek obrátil k Bohu, to znamená na konverziu. Je to najvyšší cieľ, ktorý riadi všetky podriadené ciele Cirkvi a bez tohto by sa nedosiahol žiadny z menších cieľov. (16) Vyhlásenie Pavla VI., ktoré sme citovali, jednoznačne potvrdzuje, že dialóg je zameraný na obrátenie.

Či je dialóg vždy obohatenie

Konverzia a apologetika boli z pokoncilného dialógu fakticky vylúčené. Napriek tomu sa dialóg považuje za „vždy pozitívnu výmenu“; ale toto tvrdenie je ťažké prijať. 

Po prvé, rovnako ako dialóg, ktorý konvertuje, existuje aj dialóg, ktorý pervertuje, čím sa jedna strana oddeľuje od pravdy a vedie k omylu. Alebo sa bude predstierať, že pravda je vždy účinná a že omyl neexistuje?
Po druhé, je tu situácia, v ktorej dialóg namiesto pomoci stavia pred účastníkov nesplniteľnú úlohu. Svätý Tomáš počíta s prípadom, v ktorom nie je možné dokázať pravdu osobe, s ktorou človek diskutuje, pretože neexistuje žiadna spoločne prijímaná zásada, na ktorej by sa argument zakladal. Potom je možné len dokázať, že argumenty súpera nie sú presvedčivé a že jeho námietky sa dajú uspokojiť. Za týchto okolností nie je pravda, že dialóg má pozitívny výsledok pre obe strany a predstavuje vzájomné obohatenie. Taký dialóg je neproduktívny. Ak sa potom tvrdí, že jeho užitočnosť spočíva v poznaní psychológie a ideológie partnera, odpoveďou je, že takéto veci sú doménou psychológie a nie sú cieľom náboženského dialógu; patria k histórii, biografii alebo sociológii. Takéto znalosti môžu byť skutočne užitočné pri úprave dialógu spôsobom, ktorý je pre účastníkov vhodnejší, ale to nie je to isté ako vzájomné obohacovanie.

Katolícky dialóg

Cieľom katolíckeho dialógu je presviedčanie a na vyššej úrovni, konverzia druhej strany.
Biskup Marafmi hovorí, že „metóda dialógu sa chápe ako hnutie smerujúce k plnosti pravdy a hľadanie hlbokej jednoty“, nie je však celkom jasné, čo tým mieni.(17) Existuje tendencia zamieňať dialóg o prirodzených záležitostiach s dialógom týkajúcim sa nadprirodzenej viery. Prvý z nich je vedený vo svetle rozumu, ktorý majú všetci ľudia spoločný. Ako sme povedali, všetci sú si v tomto svetle rovní a svojím dialógom (18) môžu vycítiť niečo dôležitejšie - Logos, ktorý ich naučí uvedomiť si, že sú bratmi, hlboko zjednotení spoločnou prirodzenosťou. Ale v dialógu o viere obe strany nemôžu naraz konvergovať k pravde, alebo sa postaviť na rovnakú úroveň. Neveriaci odmieta, alebo pochybuje spôsobom, ktorým veriaci nemôže.

Je možné namietať, že veriaci prijíma proces metodickej pochybnosti podobný Descartesovmu: veriaci zaujme pozíciu neveriaceho iba kvôli dialógu. Problém sa však vracia: ak je pochybnosť alebo odmietnutie viery skutočné, znamená to stratu viery a hriechu zo strany veriaceho. Ak je to hypotetický alebo predstieraný dialóg, tak je to len pretvárka a spočíva na nemorálnom základe. Je tu tiež otázka, či niekto, kto predstiera, že neverí tomu, čo v skutočnosti robí, nehreší proti viere a či dialóg založený na predstieraní nie je rovnako neproduktívny, ako je nesprávny. Tvrdí sa (19), že dialóg je plodný aj pre vieru veriacich, okrem toho, že je samozrejme skutkom lásky. Ide však o jasný rozpor. Tento článok prezentuje dilemu, že „ak pre človeka Pán Ježiš, nie je najvyššou a zovšeobecňujúcou pravdou ... človek si bude musieť osvojiť niečo iné a väčšie, ako to, čo dostal z milosti.“ A ak na druhej strane Kristus je tá najvyššia a totalizujúca pravda „nevedno, ako sa k nemu môže pridať ešte niečo viac.“ Potom však autor odloží svoju dilemu nabok a hovorí, že veriaci skutočne dialógom získa niečo, čo môže pridať k svojej viere „ pod podmienkou, že tieto nové veci nebudú vnímané, ako prídavky ku Kristovi. Sú to jednoducho nové rozmery, dimenzie, aspekty tajomstva Krista, ktoré veriaci už vlastní, ale objavuje vďaka podnetu tých, ktorí, hoci nie kresťania vedome, sú kresťanmi v skutočnosti. “To znamená, že doplnok k poznaniu nie je doplnok k poznaniu; že ateista je implicitný kresťan (20) a že ateista vlastní čriepky kresťanského tajomstva, ktoré explicitný kresťan nepozná a ateista mu ich predloží.

Na záver môžeme povedať, že tento nový druh dialógu nie je katolícky. Po prvé, pretože má čisto heuristickú funkciu, akoby Cirkev v dialógu ešte pravdu nemala a hľadala ju, alebo akoby mohla, po dobu trvania dialógu svoju pravdu stratiť. Po druhé, pretože neuznáva vyššiu autoritu zjavenej pravdy, akoby už neexistoval žiadny rozdiel medzi prirodzenosťou a Zjavením. Po tretie, pretože si predstavuje, že strany dialógu si stoja rovnako, aj keď iba v metodologickej rovine, ako keby nebolo hriechom proti viere vzdať sa výhody, ktorá pochádza z božskej pravdy, i keď len v rámci dialektického triku. Po štvrté, pretože predpokladá, že každé ľudské filozofické poznanie je otvorené nekonečnej diskusii, akoby neexistovali žiadne elementárne kontradiktórne pozície, ktoré postačujú na zastavenie dialógu a nechávajú priestor len na vzájomné vyvrátenie. Po piate, pretože sa predpokladá, že dialóg je vždy plodný a že „nikto nemusí nič obetovať“ (21), akoby dialóg nikdy nemohol uškodiť a viesť k vykoreneniu pravdy a k implantovaniu omylu, a akoby nikto nemal povinnosť odmietnuť omyly, ktoré predtým zastával.

Dialóg smerujúci k vyššej a univerzálnejšej pravde je pre Katolícku cirkev nenáležitý, pretože heuristický proces, ktorým sa Cirkev dostáva na cestu k pravde, sa jej netýka; pre Cirkev je náležitý skutok lásky, prostredníctvom ktorého sa ostatným odovzdáva pravda, ktorú z milosti Božej Cirkev vlastní a tým sa ostatní vedú k tejto pravde, ako poslednému cieľu. Tu nejde o nadradenosť veriaceho nad neveriacim, ale nadradenosť pravdy nad všetkými stranami dialógu. Skutok človeka, ktorý presvedčí iného o pravde, sa nesmie prirovnávať útlaku, alebo útoku na slobodu druhého. Logické rozpory „buď-alebo“ sú súčasťou štruktúry reality, nie druhom násilia.

Sociologický efekt pyrrhonizmu a z neho vyplývajúceho diskusionizmu sa dajú pozorovať v záplave konferencií, stretnutí, komisií a kongresov, ktoré sa začali s II. Vatikánom. Zapríčinilo to to tiež súčasnú tendenciu považovať všetko za problematické a prenášať všetky takéto problémy na komisie a výbory, takže zodpovednosť, ktorá bývala osobnou a individuálnou, sa rozptýlila v kolektívnych orgánoch. Diskusionizmus si vyvinul vlastnú technológiu; v Ríme v roku 1972 sa konala konferencia moderátorov dialógov, ktorá mala vyškoliť samotných moderátorov, ako keby bolo možné viesť dialóg všeobecne, a to bez akýchkoľvek konkrétnych vedomostí o tom, o čom sa diskutuje.





1. V Osservatore Romano z 15. marca 1971 kardinál Roy povedal, že dialóg je novou skúsenosťou pre Cirkev a pre svet. Na druhej strane 15. - 16. novembra 1966 Osservatore uviedol, že Cirkev vždy viedla dialóg (tu si ho pletie s kontroverziou a vyvracaním iných argumentov) a že ak boli časy, keď to nevykonávala, „ boli viac alebo menej úpadkové obdobia. “

2. Skutky, 19: 8-9.

3. Matúš 7:29. "Učil ako ten, kto má moc."

4. Pozri bod 38.

5. O.R., 13. septembra 1964.

6. O.K., 15. januára 1971.7. "Je potrebné niekde zastaviť."

8. De peccatorum mentis et remissione, lib. Ill, cap. 8. „Toto je vec, ktorá často vedie k omylu; keď sú ľudia schopní pýtať sa na veci, ale nie sú schopní porozumieť. “

9. Vo svojom komentári k Matúšov v Paríži 1927, s. 1444, Lagrange preložil prvé slovo enseigner a druhé apprendre.

10. Epistolario, zv. VIII, Casale 1891, s. 464, list z 8. júna 1843 grófke Theodore Bielinski.

11. Teóriu užitočnej nevedomosti rozvíja Manzoni v jeho Morale Cattolica, ed. cit., zv. II, str. 422-3 a zv. Ill, str. 131,12. O.R., 15. - 16. novembra 1965.

13. Pozri dialóg Istruzione per il, uverejnený 28. augusta 1968 Sekretariátom pre neveriacich.

14. O.R., 21. augusta 1975.

15. V úradnom liste z 9. septembra 1975.

16. Summa Theologica, I, II, q.l, a.4.

17. O.R., 18. decembra 1971. Kardinál Konig pri tlačovej prezentácii Inštrukcie k dialógu uviedol, že: „Dialóg stavia partnerov na rovnakú úroveň. Katolík sa nepovažuje za osobu, ktorá má všetku pravdu, ale za niekoho, kto má vieru a hľadá túto pravdu s ostatnými, či už veriacimi alebo neveriacimi. “I.C.I., č. 322, 15. októbra 1968, s. 20.

18. V bode 125.

19. V článku „Viera a dialóg“ v O.R., 26. - 27. decembra 1981.20. Pozri odsek 253.21. O.K., 19. novembra 1971.

14. 1. 2020

Nabuchodonozorov sen

James Larson

V príbehu vlastného obrátenia, ktorý som nazval Krása, som vynechal dôležitú udalosť, ktorá viedla k samotnej konverzii. Dnes sa mi zdá mimoriadne náležité, pripomenúť túto skúsenosť vo svetle Františkovho pontifikátu a krízy v Cirkvi, pre ktorú je tento pontifikát stále viditeľnejším a očividnejším trestom.

V čase, medzi tým, ako som sa začal modliť k Bohu, aby sa mi ukázal a udalosťami, ktoré nakoniec viedli k mojej konverzii, som aj s manželkou začal chodiť na stretnutia katolíckej charizmatickej skupiny. Nebudem na tomto mieste rozoberať, v akej miere je toto hnutie od Boha alebo diabla, ani do akej miery je to psychologický a emocionálny sebaklam. Nech stačí, že dnes som zásadne proti nemu, ale zároveň mi nie sú pohnútky a dobrý zámer jeho zakladateľov a vyznavačov úplne nesympatické. A musím dodať že viem, že Boh dokáže to dobré vypreparovať aj z poverčivosti, omylu, či dokonca zla.

Bolo a asi stále je, podstatným znakom charizmatického hnutia, konať semináre ""Života v Duchu," ktoré kulminovali vo vkladaní rúk a modlitbe za "Dar Ducha" pre jednotlivých uchádzačov. Tento obrad sa konal v oddelenej miestnosti s vybratými predstavenými a kandidátom. Pred vkladaním rúk sme dostali pokyn súkromne sa modliť za jeden z charizmatických "Darov Ducha," ako ich vymenoval Pavol v 1 Kor 12. Ja som sa vtedy za žiaden nemodlil. Modli som sa, aby som "sám sebe úplne zhorel." Nepochybujem, že táto modlitba bola nadprirodzeným spôsobom vyslyšaná. Keď som z tej miestnosti vyšiel, zažil som niečo, čo nebolo prirodzeným stave, čo sa mysle alebo pocitov týka. Viem, že to znie rozporne: bola to kombinácia akútneho sebauvedomenia si a totálneho pochopenia svojej ničotnosti - bolo to osobné zničenie, akému sa žiadne, z mnohých a hlbokých osobných spustošení, ktoré som zažil, nevyrovná. Preto hovorím, že to nebolo "prirodzené."

Keď som z tej miestnosti vyšiel, čakal som spolu s ostatnými kandidátmi na začiatok omše. Pamätám si, ako som tam sedel a uvažoval "Čo budem teraz robiť?" Odpoveď, ktorú som dostal, prišla v tom, čo považujem za nadprirodzenú milosť, ktorá pretiekla mojou mysľou: "Som nič a nemám kam ísť. Som preto Tvoj a budem konať čo Ty chceš." Dodávam, že táto myšlienka nebola sprevádzaná nijakým pocitom útechy, alebo pocitu prítomnosti Boha. Len sa objavila.

Účinok tohoto zážitku, ktorý ma zaplavil, pretrval istý čas, ale po pár dňoch, či možno týždňoch som bol v tom, čo by som pomenoval "normál," ak je život plný egoizmu, možno nazvať normálnym. Po rokoch som si ale uvedomil, aký mimoriadny základ vo mne tento zážitok zanechal pre moju osobnú vieru. Dnes, nech už prichádza akékoľvek pohoršenie, nech som pripravený o akúkoľvek útechu, nech na Cirkev a svet dopadá akýkoľvek trest, tak nezažívam pokušenie proti Viere ani zmätok v súvislosti so súčasnou cirkevnou krízou. Jediný zmätok, ktorý zažívam súvisí s mojimi vlastnými zlyhaniami pri snahe žiť to, čo poznám. Je to, ako by bola bezpečnostná páska natiahnutá okolo mojej mysle, a nie okolo môjho tela.

Kráľov sen

Tento zážitok mi v mysli i srdci hlboko rezonoval v súvislosti so snom babylonského kráľa Nabuchodonozora, jeho výklade a vyplnení, ako to podáva Dan 4. A po rokoch je táto správa o Nabuchodonozorovom páde a vzkriesení pre mňa stále viac obrazom zostupu Cirkvi do chaosu, jej veľkého trestu a následného znovuzrodenia a triumfu. Preto venujem trochu času tomuto snu.

Nabuchodonozor videl vo svojom sne veľký strom, ktorý siahal až do neba a vyzeral že prerástol celú zem: "

Jeho lístie bolo prekrásne a jeho ovocie hojné - bol na ňom pokrm pre všetkých -, pod ním hľadala chládok poľná zverina a na jeho vetvách bývali nebeské vtáky; z neho sa sýtilo každé telo."
Kým kráľ hľadel na ten výjav, videl aj ako "strážca a svätec zostúpil z neba" a volali

"Vytnite strom, okliesnite mu vetvy, straste mu lístie, rozhádžte mu ovocie! Nech beží spod neho zverina a vtáctvo z jeho konárov! Ale prút z jeho koreňov nechajte v zemi, v železných a kovových putách v zeleni poľa; nech ho kropí nebeská rosa a nech má so zvieratami čiastku na zelinách zeme. Jeho ľudské srdce nech mu premenia, nech mu dajú zvieracie srdce a nech nad ním prejde sedem časov!

Danielove varovanie

Tento sen nikto z kráľovských mudrcov nevedel vysvetliť. Nakoniec zavolali Daniela a ten po hodine rozmýšľania kráľa varoval, že jeho sen je " tým, čo ho nenávidia, a jeho výklad jeho nepriateľom!" a vysvetlil ho takto:

Strom, ktorý si videl, ten veľký a mocný, ktorého výška siahala do neba a bolo ho vidieť po celej zemi, ktorého lístie bolo prekrásne a ovocie hojné a na ktorom bol pokrm pre všetkých, pod ktorým sa zdržovala poľná zver a na konároch ktorého bývali nebeské vtáky,to si ty, kráľ, ktorý si sa stal veľkým a mocným; tvoja veľkosť narástla a dosiahla nebo a tvoja vláda končiny zeme.

A že kráľ videl zostúpiť z neba strážcu a svätca, ktorý hovoril: "Vytnite strom a zničte ho, ale kmeň z jeho koreňa nechajte v zemi v železných a kovových putách v poľnej zeleni, nech ho skrápa nebeská rosa a nech má podiel s poľnou zverinou, kým nad ním význam toho je, kráľu - a je to rozhodnutie Najvyššieho, ktoré vychádza proti môjmu kráľovskému pánovi:

Vyženú ťa spomedzi ľudí a s poľnou zverinou sa budeš zdržovať, trávu ti dajú jesť ako dobytku a nechajú ťa skrápať nebeskou rosou, sedem časov uplynie nad tebou, kým sa dozvieš, že Najvyšší je vládcom nad ľudským kráľovstvom a dá ho tomu, komu chce.

A že rozkázali ponechať kmeň z koreňov stromu, tvoje kráľovstvo ostane tebe, len čo sa dozvieš, že nebesá sú mocné.

Preto, kráľu, nech sa ti zapáči moja rada, odčiň svoje hriechy spravodlivosťou a svoje viny milosrdenstvom k bedárom; azda sa predĺži tvoja bezpečnosť.


Analogická línia: Ničomnosť bez Boha

Kráľ Danielove varovanie nevypočul. Po dvanástich mesiacoch kráčal palácom v Babylone a uvažoval o svojom kráľovstve, "vystavanom.... mocou svojho bohatstva a na ozdobu svojej slávy" a z neba prišiel Boží výrok "Kráľovstvo odíde od teba a vyženú ťa spomedzi ľudí, a poľnou zverinou sa budeš zdržovať, trávu ti dajú jesť ako dobytku a sedem časov uplynie nad tebou, kým uznáš, že Najvyšší je vládcom nad ľudským kráľovstvom a dá ho tomu, komu chce."

Krátko po zážitku, ktorý som opísal vyššie, som to spomenul známemu, ktorý mal bol príčinou toho, že som sa vôbec začal modliť a povedal som mu, že tá udalosť s Nabuchodonozorovým snom ma veľmi zaujala.

Nevedel som, že je umelec a on sa ku mne vrátil s kresbou Nabuchodonozora, ako nahý sedí v tráve, s vlasmi ako orlie perie, rosou na tele a nechtami dlhými, ako pazúry. Ale jeho oči boli úchvatné. Boli to oči človeka, ktorý stratil ľudské srdce a dostal srdce šelmy. Obrázok nezobrazoval zlé zviera, len človeka, ktorý sa stal zvieraťom, lebo stratil ľudské srdce a rozum. Bol to obraz duchovného šialenstva.

Analogickú podobnosť možno vidieť medzi mnohými dušami v dejinách a stavom Nabuchodonozorovho šialenstva. Samozrejme, len čiastočnú podobnosť. Napríklad ja, som osobne zakúsil nie stratu rozumu a moje osobné spustnutie sa nestalo proti mojej vôli, ale v súlade s mojimi túžbami. Napriek tomu, je to tento pocit "ničoty" človeka bez Boha, ktorý tvorí túto analógiu.

Kmeň milosti: Nezaslúženej a účinnej

Sv. Peter, ktorý chvastavo zvolal, že Krista nikdy neopustí, ho tri krát zaprel s vehementným "Nepoznám toho človeka!" Skaza a opovrhovanie sebou samým, ktoré musel cítiť po tom, ako zaprel Boha, ho mohli ľahko priviesť k totálnej skaze. Ako Judáša. Ale sv. Teophylus o Petrovom páde povedal: "A hoci si bol dočasne otrasený, stále si držal v úschove semeno viery. A hoci duch v pokušení stratil listy, koreň zostal pevný." Petrov strom stratil všetko, čo ho prirodzene udržiava nažive, ale peň zostal, v súlade s Božou prozreteľnosťou, uchránený pred skazou.

Na príbehu o Nabuchodonozorovom šialenstve je najtajomnejšia pasáž:"kmeň z jeho koreňa nechajte v zemi v železných a kovových putách "

Tieto "železné a kovové putá" predstavujú Božiu intervenciu, ktorú volajú bohoslovci "účinná milosť." Pomocou nej sa dosiahne zachovanie jadra duchovnej integrity, ktoré je mimo ľudských síl, pričom to ale nenarušuje slobodnú vôľu. Je to naozaj nezaslúžené a účinné. To čo z tohoto pňa potom vyrastie je slávne, premenené a výrazne presahuje to, čím to bolo pred tým.


Kmeň Izraela


Najdôležitejší medzi týmito kmeňmi (či koreňmi) v dejnách spásy je koreň Jesseho, otca kráľa Dávida. Pozemská línia júdskych kráľov (Jesseho rod) skončila so Sedekijášom v roku 587 B.C. keď Nabuchodonozor dobyl Jeruzalem a spálil chrám, archa zmluvy sa stratila a Júdsko sa stalo babylonskou provinciou. Ale kmeň Jesseho, Dávidova línia prežila a povstala v kraľovaní Ježiša Krista: Z pňa Jesseho vypučí ratolesť a z jeho koreňov výhonok vykvitne. [Iz. 11:1]





Je celkom užitočné skúmať rozsah, v ako sa viera židovského ľudu, v predvečer Vtelenia scvrkla na "kmeň". Všetko svedčilo o tom, že Boh nesplnil svoje sľuby dané Izraelu. Boh sľúbil večnou zmluvou, že Izrael porazí svojich nepriateľov a Dávidov trón vytrvá naveky. Nič z toho vtedy nebolo predstaviteľné. Boha nebolo nikde vidieť, Židia trpeli pod rímskym jarmom a Dávidov trón neexistoval. Samotné centrum Božej prítomnosti v jeho ľude, archa, zmizla. Podľa všetkých externých faktov sa viera židov scvrkla na blúznenie podobné Nabuchodonozorovmu snu, na absurditu, či dokonca bláznovstvo a presne takto Rimania hľadeli na tento národ. To treba pripomenúť zdanlivo zázračný "koreň", ktorý prežil nie len v Márii a Jozefovi, ale aj iných novozákonných veriacich, Nikodémovi, či Jozefovi z Arimathei. V svojej biede volali k Bohu, modlili sa a "zachovali svoje duše v trpezlivosti." Nemožno tu nevidieť ako účinná Božia milosť uchovala vieru aj v týchto mimoriadne temných časoch.

Kmeň Cirkvi

Existuje dych berúca podobnosť medzi úbohým stavom židovského národa vtedy a úbohým stavom Katolíckej cirkvi dnes, obzvlášť, hoci nie výlučne, za vlády pápeža Františka. Zdá sa, že takmer všetko katolícke ide byť postavené na hlavu. František neprestajne hanobí tradičný katolicizmus a katolíkov. Nehanebne pretláča falošný ekumenizmus. Popiera poslanie Katolíckej cirkvi konvertovať národy, iné náboženstvá a ateistov na katolícku vieru. Prezentuje falošné milosrdenstvo ku škode katolíckej pravdy a integrity sviatostí.  Šíri ekologický panteizmus (Laudato Si), napodobňuje Theilardovskú teológiu a všetkými spôsobmi strašne poškodzuje katolícku identitu. Pri povrchnom pohľade možno povedať, že Boh nesplnil svoje sľuby, ktoré dal svojej Cirkvi.

Satanský podvod -  od sporu k spoločenstvu

Všetky tieto prvky ničenia katolicizmu asi najlepšie zjednocuje Františkova návšteva švédskeho Lundu, 31.10.2016 pri slávnostnom otvorení osláv Luthera a 500 ročnice protestantskej revolúcie, ktoré kulminovali 31.10.2017 pri výročí  zverejnenia Lutherových téz na dverách Wittenbergského kostola.

Spolu s prezidentom Lutheran World Federation  biskupom Dr. Munib A. Younanom a generálnym tajomníkom Rev. Dr. Martin Jungeom, viedol pápež ekumenickú bohoslužbu v katedrále v Lunde -spoločná katolícko-luteránska modlitba bola zverejnená v januári 2016 Pontifikálnou radou pre kresťanskú jednotu (PCPCU) a  Lutheran World Federation (LWF). Táto modlitba pochádza priamo z dokumentu (2013) Od sporu k spoločenstvu (ovocie 50 ročného dialógu PCPCU a LWF) . Táto modlitba chváli Luthera a "veľa nápomocných teologických a duchovných podnetov, ktoré sme získali vďaka reformácií," a zaväzuje katolíkov a lutheránov najvyššiemu princípu, ktorým sa majú riadiť ich budúce vzťahy: "začať z výhľadom na jednotu a nie na rozdelenie."

Tento dokument je ten najdiabolskejší podvod, aký kedy vyšiel z vatikánskych úradov. Tento podvod sa rozprestiera na asi 50 stranách a potreboval by na dokonalé objasnenie celú knihu. Základ a principiálne prvky tohoto podvodu sa však dajú vyložiť na pár stranách, o čo sa teraz pokúsim.

Falošný prvý princíp

Najskôr sa musíme zbaviť falošnej zásady, opakovane zmieňovanej v tomto dokumente a označenej aj za prvý princíp spoločnej modlitby a to, že všetky budúce vzťahy medzi katolíkmi a luteránmi "musia vždy začať z perspektívy jednoty a nie perspektívy rozdelenia...". Toto je, aspoň tak to tvrdí tento dokument, hlavná zásada, že "to, čo nás spája je väčšie ako to, čo nás rozdeľuje". To je však lož. Uvažujme teraz o troch bodoch, o ktorých tento dokument, v snahe presadiť falošný pojem jednoty, hanebne mlčí.


1) Luteránska cirkev nie je apoštolská a teda nie je súčasťou Mystického Tela Kristovho.

2) Luteránska cirkev nemá platnú ordináciu a preto nevysluhuje platne Eucharistiu, ani spoveď, sviatosť kňazstva, posledného pomazania, či birmovania.

Už na základe týchto dvoch bodov sa dá ľahko ukázať nezmyselnosť princípu, že "musíme začať od toho, čo nás spája a nie od toho, čo nás rozdeľuje." Protestantská revolúcia takmer okamžite odtrhla polovicu Európy od plnosti Pravdy, ktorú garantuje Kristus v celosti Apoštolskej tradície a všetkých vzbúrencov zbavila sviatostného života v Kristovi. Tu hovoríme o miliónoch duší, ktoré stratili posväcujúcu milosť. A tento "rozdeľujúci" aspekt "reformácie" sa zmnohonásobil to nemerateľného stupňa. Privrieť nad tým oko a nahradiť to "tým čo nás spája," to si žiada nie len nesmierne hlbokú úskočnosť ale aj mimoriadne obrovský hriech proti základnému princípu lásky a milosrdenstva k dušiam, ktoré trpia týmto podvodom a depriváciou.

3) Treba tiež podotknúť, že dokument Od sporu k spoločenstvu, sa veľmi konkrétne a pomerne rozsiahlo zaoberá doktrínami o Ospravedlnení, Eucharistii (vrátane skutočnej prítomnosti a obety), kňazstvom, Písmom a tradíciou (vždy s malým "t"). Pri maskovaní a falšovaní radikálneho rozdelenia medzi katolíckou a lutheránskou teológiou v každom z týchto bodov, musia autori čeliť tvrdým a konkrétnym definíciám a anathemám Tridentského koncilu. Najmä v prípade Eucharistie a náuky o ospravedlnení, kde Tridentský koncil otvorene a jasne zatracuje Lutherovo učenie. Preto tento dokument považuje za nutné, hneď na začiatku diskusie o hore vymenovaných doktrínach zaviesť nasledujúci princíp, ako základ svojich pokrivených záverov:

Dedičstvo Tridentského koncilu, ktorý zásadne definoval vzťahy katolíkov a lutheránov na niekoľko storočí, je treba dnes vidieť skrze optiku Druhého Vatikánskeho koncilu. Tento koncil umožnil Katolíckej cirkvi vstúpiť do ekumenického hnutia a opustiť vyhrotenú polemickú atmosféru poreformačnej doby. [paragraf 90]

Inak povedané, tento dokument redukuje doktrinálne definície a odsudky Tridentského koncilu na historicky podmienenú polemiku, ktorá nemá pre moderných katolíkov záväznú povahu. Máme tu empatické odmietnutie záväzných dogmatických vyhlásení Tridentského koncilu. A tým sa dokument Od sporu k spoločenstvu a jeho páchatelia stavajú do otvoreného sporu s  Prvým Vatikánskym koncilom:

Lebo náuka viery, ktorú Boh zjavil, nebola navrhnutá ako nejaký filozofický vynález predložený ľudskej vynaliezavosti k zdokonaleniu. Bola odovzdaná Kristovej neveste ako božský poklad, ktorý má byť verne opatrovaný a neomylne deklarovaný. Preto tiež musí byť význam posvätných dogiem, ktoré svätá Matka Cirkev raz deklarovala, neprestajne zachovávaný a nesmie sa od tohoto významu odchýliť, pod zámienkou či výhovorkou jeho hlbšieho pochopenia. (can. iii).

Lutheránska vzbura

Pôvod Lutherovej revolty treba hľadať v jeho osobnom zúfalstve nad vlastnou neschopnosťou spolupracovať s Božou milosťou, nie len pri zachovávaní mravného zákona, ale aj pravidiel a smerníc jeho augustiniánskej rehole. Jeho teologický systém je teda zakorenený v princípe ospravedlnenia, známom ako "Len samotnou vierou."

Do vlastného prekladu Biblie Luther vložil slovo "samotnou" do Rim 3:28, takže tam čítame:

So halten wir nun dafür, daß der Mensch gerecht werde ohne des Gesetzes Werke, allein durch den Glauben.

Také slovo tam ale nie je.  (slovenský lutheránsky preklad ho tiež neuvádza - pozn.prekl)
Ani slová "bez skutkov podľa zákona" nemožno interpretovať ako "samotnou vierou." V Novom zákone je naozaj človek oslobodený skrze vieru od vykonávania ritualistických predpisov, ako ich poznáme zo Starého zákona. Ale to neznamená, že je oslobodený od desiatich prikázaní, morálneho zákona, Novej zmluvy, alebo schopnosti a povinnosti používať slobodnú vôľu a spolupracovať s Božou milosťou pri žití podľa jeho zákonov a jeho pravdy. Luther toto všetko odmietol a list sv. Jakuba, v ktorom stojí, že "viera bez skutkov je mŕtva" Luther označil za slamenú epištolu. Luther vo svojich spisoch tvrdí:

"Je dôležitejšie chrániť sa pred dobrými skutkami, ako pred hriechom."

"Toto je kresťanská sloboda .... že nepotrebujeme žiadne dobré skutky aby sme dosiahli zbožnosť a spásu."

"Ten najlepší dobrý skutok je podľa milosrdného Božieho súdu ľahký a podľa prísneho Božieho ťažký hriech."

"Kto hovorí, že evanjelium žiada pre spásu dobré skutky je, a hovorím to otvorene a narovinu, klamár."

"Ak by sa vás Mojžiš pokúšal zastrašovať hlúpymi desiatimi prikázaniami, povedzte mu rovno - choď si naháňať židov."

“Prirodzenosť človeka je natoľko skazená, že sa nemôže znovuzrodiť a hriech zostáva aj v duši spravodlivého naveky. Božia všemohúca milosť človeka neočisťuje od hriechu. Všemohúci sa o hriechy ľudí nestará. Zakrýva ich Kristovými zásluhami a nepripočítava ich hriešnikovi, ktorá prejavil vieru v utrpenie Vykupiteľa.”

Toto všetko nutne vyústilo do popretia slobodnej vôle a jej schopnosti spolupracovať s Božou milosťou. Luther napísal knihu (proti Erazmovi) zvanú Otroctvo vôle, ktorá je celá o tejto téme. Jeho názor na slobodnú vôľu možno najpresnejšie vyjadruje táto stať:

Ľudská vôľa je ako zviera, medzi dvoma pohoničmi. Ak poháňa Boh, ide vôľa kam Boh chce: ako stojí v Žalme: Hlúpy som bol a nechápavý a pred tebou som bol ako dobytča. Ale ja som stále pri tebe.’ (Ž. 73: 22-3). Ak poháňa Satan, ide vôľa kam Satan chce. Nedokáže si vybrať, kto ju bude poháňať ani o čo usiluje. Ale pohoniči medzi sebou bojujú, kto bude viesť. (II, viii)

Luther veril, že Božia moc je nekonečná, takže boj medzi Bohom a Satanom je len metafora, ktorou Luther maskoval svoje presvedčenie, že Boh je zdrojom dobra i zla. Inak povedané, popretím slobodnej vôle, Luther logicky preniesol vinu za hriech na Boha. Judášov hriech teda spáchal samotný Boh.

Dodal by som ešte, že som podrobne študoval Lutherove dielo a hore uvedené výroky sú len malým zlomkom toho, čo by sa tu dalo uviesť. Každý, ktorý podstúpi čo i len trochu dôkladnejšie štúdium Luthera sa nutne stretne so záplavou podobných výrokov.

Korektívne kánony Tridentského koncilu

Vráťme sa k bodu, v ktorom som začal svoj rozbor: dokument Od sporu k spoločenstvu popiera kánony Tridentského koncilu. Dekrét o Ospravedlnení obsahuje nasledujúce kánony, ktoré sú všetky namierené proti Martinovi Lutherovi a lutheránstvu. Ocitujem to niekoľko, aby som zdôraznil absurdnosť predstavy, že medzi katolíkmi a lutheránmi je možná jednota v náuke o Ospravedlnení. Každý pokus označiť tieto kánony za historicky podmienenú polemiku je Satanovo dielo, ktoré má za cieľ zničiť všetku katolícku náuku:

Kánon 4: Keby niekto povedal, že Bohom pohnutá a vzbudená slobodná vôľa človeka nijako nespolupracuje tým, že súhlasí s Bohom, ktorý povzbudzuje a volá, takže sa ona ľudská slobodná vôľa nedisponuje a nepripravuje, ani že nemôže - aj keby chcela - odporovať, ale ako niečo neživého, nekoná vôbec nič a chová sa úplne pasívne, Anathema sit.

Kánon 5: Keby niekto povedal, že sa slobodná vôľa človeka po Adamovom hriechu stratila a vyhasla, alebo že je iba označením alebo priamo označením bezobsažným, alebo dokonca výplodom vneseným satanom do cirkvi, Anathema sit.

Kánon 6: Keby niekto povedal, že nie je v moci človeka, aby urobil svoje cesty zlými, ale že ako zlé, tak i dobré skutky spôsobuje Boh, a to tak, že ich nielen dopúšťa, ale aj v pravom zmysle a sám od seba pôsobí až do tej miery, že Judášova zrada nie je menej Božím dielom ako povolanie Pavla, Anathema sit.

Kánon 7: Keby niekto povedal, že všetky skutky urobené pred ospravedlnením, či už boli vykonané z akéhokoľvek dôvodu, sú v skutočnosti hriechy alebo že zasluhujú Božiu nenávisť, alebo že čím viac človek sa usiluje disponovať sa k milosti, tým viac hreší, Anathema sit.

Kánon 8: Keby niekto povedal, že strach pred peklom, pre ktorý sa v bolesti nad hriechmi utiekame k Božiemu milosrdenstvu, alebo pre ktorý sa hrešenia zdržiavame, je hriechom, alebo že robí hriešnikov ešte horšími, Anathema sit.

Kánon 9: Keby niekto povedal, že hriešnika ospravedlňuje samotná viera, a chápal to tak, že sa nevyžaduje nič iné, čím by spolupracoval na dosiahnutie milosti ospravedlnenia, a že nie je vôbec potrebné pripraviť sa a disponovať činnosťou vlastnej vôle, Anathema sit.

Kánon 10: Keby niekto povedal, že ľudia sú ospravedlnení bez Kristovej spravodlivosti, skrze ktorú nám zaslúžil ospravedlnenie, alebo že skrze samu túto spravodlivosť sú formálne spravodliví, Anathema sit.

Kánon 11: Keby niekto povedal, že ľudia sú ospravedlnení buď jednoduchým pripísaním Kristovej spravodlivosti, alebo jednoduchým odpustením hriechov, bez milosti a lásky, ktoré sa rozlievajú skrze Ducha Svätého v ich srdciach a prenikajú ich, alebo že tiež milosť, ktorou sme ospravedlnení, je iba priazňou Božou, Anathema sit.

Kánon 12: Keby niekto povedal, že ospravedlňujúca viera nie je nič iné ako dôvera v božské milosrdenstvo, ktoré kvôli Kristovi odpúšťa hriechy, alebo že ona samotná dôvera je to, čím sme ospravedlnení, Anathema sit.

Kánon 13: Keby niekto povedal, že na dosiahnutie odpustenia hriechov je pre každého človeka nevyhnutné, aby pevne a bez akéhokoľvek váhania spôsobeného vlastnou slabosťou a neschopnosťou veril, že sú mu odpustené hriechy, Anathema sit.

Kánon 14: Keby niekto povedal, že človek je od hriechov oslobodený a ospravedlnený tým, že s istotou verí vo svoje oslobodenia a ospravedlnenie, alebo že nikto nie je naozaj ospravedlnený, ak neverí, že je ospravedlnený, a že iba touto vierou dosahuje oslobodenie od hriechov a ospravedlnenie, Anathema sit.

Kánon 15: Keby niekto povedal, že znovuzrodený a ospravedlnený človek je z viery zaviazaný veriť, že je s istotou v počte predurčených, Anathema sit.

Kánon 16: Keby niekto s úplnou a neomylnou istotou povedal, že dosiahne onoho veľkého daru vytrvalosti až do konca, bez toho aby sa to dozvedel z osobitného zjavenia, Anathema sit.

Kánon 17: Keby niekto povedal, že milosť ospravedlnenia sa týka iba tých, ktorí sú predurčení k životu, a že všetci ostatní povolaní sú síce povolaní, ale milosť nedostávajú, pretože sú božskou mocou predurčení k zlému, Anathema sit.

Kánon 18: Keby niekto povedal, že zachovávať Božie prikázania je nemožné aj pre človeka ospravedlnený a stojaceho v milosti, Anathema sit.

Kánon 19: Keby niekto povedal, že v Evanjeliu nie je prikázané nič okrem viery, a na ostatných veciach že nezáleží, že nie sú ani prikázané, ani zakázané, ale slobodné, alebo že sa Desatoro nevzťahuje na kresťanov, Anathema sit.

Kánon 20: Keby niekto povedal, že ospravedlnený a akokoľvek dokonalý človek nie je viazaný zachovávať Božie a cirkevné prikázania, ale iba veriť, ako by Evanjelium nebolo ničím iným než absolútnym prísľubom večného života bez podmienky zachovania prikázaní, Anathema sit.

Kánon 21: Keby niekto povedal, že Kristus Ježiš bol od Boha daný ľuďom ako vykupiteľ, ktorému majú veriť, a nie aj ako zákonodarca, ktorého majú počúvať, Anathema sit.

Kánon 22: Keby niekto povedal, že ospravedlnený môže bez osobitnej pomoci Božej vytrvať v prijatej spravodlivosti, alebo že s touto pomocou vytrvať nemôže, Anathema sit.

Kánon 23: Keby niekto povedal, že raz ospravedlnený človek nemôže naďalej hrešiť ani stratiť milosť, a teda ten, ktorý upadá a hreší, nebol nikdy naozaj ospravedlnený, alebo naopak, že sa môže v priebehu celého života vyhnúť všetkým hriechom, aj ľahkým, a to bez zvláštneho Božieho privilégiá, ako to cirkev verí o blahoslavenej Panne, Anathema sit.

Kánon 24: Keby niekto povedal, že prijatá spravodlivosť sa pred Bohom nezachováva ani nerozhojňuje dobrými skutkami, ale že samotné skutky sú len plody a znamenia prijatého ospravedlnenia, nie však príčinou jeho hojnosti, Anathema sit.

Kánon 25: Keby niekto povedal, že spravodlivý prinajmenšom ľahko hreší v každom dobrom skutku, alebo - čo je ešte menej ospravedlniteľné - že tak hreší smrteľne, a preto si zasluhuje večný trest, a že nie je zavrhnutý len preto, že mu Boh ony skutky k zavrhnutiu nepripisuje, Anathema sit.

Kánon 26: Keby niekto povedal, že spravodliví nemajú pre svoje dobré skutky, ktoré boli urobené v Bohu, dúfať a očakávať od Boha večnú odmenu skrze jeho milosrdenstvo a zásluhu Ježiša Krista, keď v dobrom živote a zachovávaní božských prikázaní vytrvajú až do konca, Anathema sit.

Kánon 27: Keby niekto povedal, že okrem nevery nie je žiadneho smrteľného hriechu, alebo že sa žiadnym iným, akokoľvek ťažkým hriechom než neverou nestráca raz prijatá milosť, Anathema sit.

Kánon 28: Keby niekto povedal, že sa hriechom stráca milosť rovnako ako viera, alebo že viera, ktorá zostáva, hoci už nie je živá, nie je pravá viera, alebo že ten, ktorý má vieru bez lásky, nie je kresťan, Anathema sit.

Kánon 29: Keby niekto povedal, že ten, kto po krste upadol do hriechu, nemôže Božou milosťou opäť vstať, alebo že môže znovu získať stratenú spravodlivosť, ale len obyčajnou vierou bez sviatosti pokánia, ako to svätá rímska a všeobecná cirkev, poučená Kristom Pánom a jeho apoštolmi, až do súčasnosti vyznávala, zachovávala a učila, Anathema sit.

Kánon 30: Keby niekto povedal, že sa po prijatí ospravedlnenia každému kajúcemu hriešnikovi odpúšťa vina a odstraňuje sa postihnuteľnosť večným trestom takým spôsobom, že nezostáva nič, čo by bolo postihnuteľné časným trestom, ktorý je potrebné odpykať buď v prítomnom živote, alebo neskôr v očistci , predtým než sa bude môcť otvoriť vstup do kráľovstva nebeského, Anathema sit.

Kánon 31: Keby niekto povedal, že ospravedlnený hreší, keď koná dobre s výhľadom na večnú odmenu, Anathema sit.

Kánon 32: keby niekto povedal, že dobré skutky ospravedlneného človeka sú Božími darmi v tom zmysle, že nie sú aj dobrými zásluhami samotného ospravedlneného, alebo že sám ospravedlnený dobrými skutkami, ktoré koná skrze Božiu milosť a zásluhu Ježiša Krista, ktorého je živým údom, vo skutočnosti nezasluhuje hojnosť milosti, život večný, a - ak zomrie v milosti - dosiahnutie večného života a hojnosť milosti, Anathema sit.

Kánon 33: Keby niekto povedal, že touto katolíckou náukou o ospravedlnení, vyloženou posvätným koncilom v tomto dekréte, sa nejakým spôsobom umenšuje Božia sláva alebo zásluhy Ježiša Krista, nášho Pána a nie že je tým skôr zjavená pravda našej viery a aj sláva Boha a Krista Ježiša, Anathema sit.


Inak povedané, konanie slobodnej vôle je nevyhnutné, aby spolupráci s milosťou viedlo k ospravedlneniu. Je nevyhnutné k spolupráci s ospravedlňujúcou milosťou. Je nutné k zachovaniu viery a dobrým skutkom. V oboch prípadoch je nutné pre spásu. Je nevyhnutné  pre konanie takých dobrých skutkov, ktoré zasluhujú vzrast slávy vo večnom živote.

Všetko toto Luther odmietol. Celá jeho teória o ospravedlnení robí človeka absolútne skazeným a tak sa rúha Bohu, ktorý človeka stvoril na svoj obraz. Treba povedať, že odchýlením sa od týchto dogmaticky záväzných tridentských dekrétov a vyhlasovaním jednoty tam, kde nie je sa autori dokumentu Od sporu k spoločenstvu stávajú predmetom anathemy vyhlásenej 33 kánonom.


Úskoční lutheráni

Je nadovšetko jasné, že podvod skrytý v  "jednote", ktorá údajne jestvuje medzi katolíkmi a lutheránmi v náuke o ospravedlnení je tiež prítomný aj na lutheránskej strane. Lutheránstvo všetkých druhov je "konfesionálna viera", ktorá má "konfesionálne dokumenty", ktoré treba prijať, aby bol človek považovaný za lutherána. Najdôležitejší je Formula svornosti, z roku 1580, podpísaný 8188 teológmi, kazateľmi a učiteľmi. Táto Formula bola vyhlásená, aby očistila a vyjasnila rôzne lutheránske dogmatické formulácie, ako napríklad augsburgské vyznanie Philipa Melanchtona, ktoré spôsobili veľa problémov a sporov. Druhý článok tejto Formuly sa venuje slobodnej vôli a obsahuje v paragrafe 6-7 toto:

Aby sa tento spor mohol podľa slova Božieho kresťansky vysvetliť a z Božej milosti odstrániť, naše učenie, viera a vyznanie je, ako nasleduje: Rozum, srdce a vôľa znovunezrodeného človeka vôbec nič nemôže rozumieť duchovným a Božím veciam zo svojich vlastných prirodzených síl. Nemôže im ani veriť, ani ich prijať, o nich myslieť, chcieť, započať, vykonávať, robiť, účinkovať alebo spoluúčinkovať, ale je úplne porušený a odumretý pre dobro. Takže po páde, pred znovuzrodením nezostalo a ani v ľudskej prirodzenosti ani iskričky duchovných síl, ktorými by sa človek sám od seba mohol pripraviť na Božiu milosť alebo ponúkanú milosť prijať, — ani nie je jej schopný sám o sebe a sám od seba, ani sa jej nemôže prispôsobiť a sa do nej vpraviť, alebo z vlastných síl nejako prispieť k svojmu obráteniu sa ani úplne, ani napolo, ani len z najmenšej a najnepatrnejšej čiastky, ani pri tom konať, účinkovať, spoluúčinkovať „sám od seba ako taký", ale je „otrokom hriechu" (Ján 8,34) a zajatec diabla, ktorý ho zotročuje (Efez. 2,2; 2. Tim. 2,26). Preto prirodzená slobodná vôľa jeho porušených vlastností a prirodzenosti je schopná a účinná iba v tom, čo sa Bohu neľúbi a čo je proti Nemu (https://www.ecavprievidza.sk/dokumenty/formula.pdf)

Ako som už povedal, o bludoch prítomných v dokumente "Od sporu k spoločenstvu" možno napísať celú knihu. Tu ale stačí povedať, že Luther, falšujúc tú najzákladnejšiu náuku o ospravedlnení, bol donútený sfalšovať aj všetko ostatné. Doktrína o ospravedlnení potrebuje správne chápanie toho, Kto je Boh, kto je človek a aký má byť ich vzťah. Keď sa tieto základné pojmy pokrivia, všetky pravdy našej Viery sa prevrátia a rozpadnú.

Dlhý pápežský rodokmeň

Treba pochopiť, že dokument "Od sporu k spoločenstvu" nie je v podstate produktom Františkovho pontifikátu. Je to ovocie 50 rokov trvajúcej ekumenickej prostitúcie a bol vydaný len 4 mesiace po Benediktovej rezignácií. Kardinál Koch, predseda pápežskej rady pre jednotu kresťanov a človek zodpovedný za promulgáciu tohoto dokumentu bol do úradu menovaný Benediktom XVI 1.6.2010. 
Doktrinálne je tento dokument takmer celý produktom Spoločného vyhlásenia o náuke o ospravedlnení z roku 1999, ktoré vydali za vlády Jána Pavla II. Tento projekt trval dlho a bol požehnávaný niekoľkými pápežmi.

Oprávnene nás veľmi znepokojili pastoračné zámery pápeža Františka, ktoré podkopávajú sviatosť manželstva a šíria eucharistickú svätokrádež. Ale to čo sa stalo v Lunde je oveľa hlbší útok proti katolíckej Viere. A hoci sa tým nepromulgovala žiadna nová náuka a neomylné magistérium zostalo neporušené, táto udalosť s požehnaním a za predsedníctva pápeža útočí na najhlbšie korene našej Viery. Škodlivé účinky na celú Cirkev sa nedajú preceniť.

"Spoločenstvo" s úpadkom a bludom?


Pátos nadchádzajúcej "spomienky" je umocnený miestom, kde sa bude konať. V lutheránskej katedrále v Lunde, ktorú v roku 1530 znesvätili a ukradli katolíkom. Švédsko je jedna z najbezbožnejších krajín na svete. Podľa Gallupovho prieskumu z roku 2009 len 17 percent Švédov považuje náboženstvo za dôležité v každodennom živote. Lutheránska cirkev je považovaná za národnú a do roku 2000 bola štátnou cirkvou. Počet registrovaných členov je vysoký, lebo až do roku 1996 bol každý novorodenec registrovaný ako lutherán, pokiaľ rodičia aktívne nezrušili svoje členstvo. Len 2 percentá registrovaných však chodia na nedeľné bohoslužby. Teologicky je švédska lutheránska cirkev extrémne liberálna. Od roku 1960 majú kňažky, primas je žena a v roku 2009 schválili sobáše párov rovnakého pohlavia. Druhá "biskupka" Eva Brunne (Štokholm) je vydatá za knažku a je to prvá otvorene lesbická "biskupka" vo veľkej kresťanskej denominácií. Má so svojou družkou syna, myslím 10 ročného. Jej biskupské motto je "Neukazuj protekcionárstvo". V roku 2015 si získala svetovú známosť tým, že navrhla, aby z Námorníckeho kostola v štokholmskom prístave odstránili všetky kresťanské symboly, vrátane kríža, lebo urážajú moslimov a nahradili ich ukazovateľmi smeru k Mekke.

Pápež, ktorý hľadá "spoločenstvo" s takouto úchylnosťou a bludom je duchovne šialený.


Nevera ako smilstvo a prostitúcia


Dá sa vidieť paralela, medzi súčasným stavom Katolíckej cirkvi a stavom židovského národa, tesne pred zničením a odvedením do babylonského zajatia. Židia dostávali od Boha mimoriadne dary, vrátane prísľubu víťazstva nad nepriateľmi. Tieto dary boli podmienené tým, že svoju vieru vložia len a výlučne do Neho. Odpoveď Izraela aj Júdu bola odmietavá a hľadali pomoc skrze diplomaciu a aliancie s pohanskými susedmi, Egyptom, Assýrskom a Chaldejskom. To viedlo k ohavnému hriechu: modloslužbe, obetovaniu detí modlám, smilstvu s pohankami  a tak ďalej. Všetka diplomacia a "dialóg" bola len nevera a prostitúcia pred Božou tvárou. Slová proroka sú strašné:

Veď dvoch ziel sa dopustil môj ľud: mňa opustili, prameň živých vôd, aby si vykopali popraskané cisterny, ktoré vodu udržať nemôžu. (Jer. 2:13)

Keď muž prepustí ženu a ona odíde od neho a oddá sa inému mužovi, či sa ešte vráti k nej? Či nie je takáto žena celkom sprznená? Nuž ty si smilnil s mnohými priateľmi a máš sa vrátiť ku mne? (Jer. 3:1).

Sústavným obrazom tejto nevery je vždy prostitúcia a smilstvo:

Veď od pradávna si zlámal svoje jarmo, roztrhal si svoje putá a povedal si: "Nebudem otročiť!" A na každom vyvýšenom kopci a pod každým zeleným stromom si sa rozvaľoval v smilstve. (Jer. 2:20)

Toto smilstvo vždy prináša stratu dobrých pastierov a rozohnanie stáda

Veď pastieri konali nerozumne a nehľadali Pána; preto neprospievali, ich stáda sú rozprášené všetky. (Jer. 10:21)

Odvrátenie od Boha smerom k svetu, najmä k národom, ktorých náboženstvo je tradične nepriateľské k Bohu a jeho ľudu, hľadanie mieru so svetom, milosrdenstva od sveta, vždy končí duchovnou nahotou Božieho ľudu a  prináša opačný výsledok: stratu Božieho mieru, milosrdenstva a uzdravenia:

"Nevkroč do domu hluku a nechoď nariekať, ani im nevyslov sústrasť, pretože som odňal od toho ľudu svoj pokoj, milosť a zľutovanie - hovorí Pán. (Jer. 16:5).


Preto, neviestka, čuj slovo Pánovo!
Toto hovorí Pán, Jahve: Pretože si rozsýpala svoj kov a vo svojej bujnosti si odhaľovala svoju hanbu svojim milencom a pre všetky tvoje ohavné modly a krv tvojich synov, ktorých si im dala,
preto určite zhromaždím všetkých tvojich milencov, s ktorými si sa zapodievala, a všetkých, ktorých si milovala, i so všetkými, čo si nenávidela; zhromaždím ich proti tebe dookola a odhalím im tvoju nahotu, takže uvidia všetku tvoju hanbu.
I budem ťa súdiť, ako sa súdia cudzoložnice a tie, čo prelievajú krv, a urobím z teba krv hnevu a žiarlivosti.
Vydám ťa do ich ruky, zrúcajú tvoj pahorok a zváľajú tvoje výšiny, zvlečú z teba šaty, zoberú ti ozdobné predmety a nechajú ťa holú a nahú.
Privedú proti tebe zástup, ukameňujú ťa a zotnú svojimi mečmi.
Domy ti vypália ohňom a zavedú proti tebe súd pred očami mnohých žien. Postarám sa, že nebudeš neviestkou, ani dary viac dávať nebudeš.
Tak utíšim na tebe svoj hnev; potom odstúpi od teba moja žiarlivosť, upokojím sa a nebudem sa viac hnevať
Preto, že si nepamätala na dni svojej mladosti a všetkým týmto si ma popudzovala, preto - uvidíš -, aj ja ti zvrátim na hlavu tvoje cestičky, hovorí Pán, Jahve. Či si nepáchala zločiny pri všetkých svojich ohavnostiach? (Ez 16:35-43).


Víťazný kvet nahého koreňa


Všade v Cirkvi to vidíme. Katolíci, ale najme ich "pastieri", smilnia s tými, ktorí ich nenávidia. S lutheránmi a iným protestantmi, židmi, moslimami, východnými pravoslávnymi, ateistami, Ruskom, Čínou, všetci združení ako milenci a spolupútnici do Theilardovského evolučného bodu Omega

Nahota Katolíckej cirkvi sa nedá poprieť - duchovná, morálna, i fyzická - teraz je otvorene vystavená tým, ktorí ju milovali aj tým, čo ju nenávideli.V tomto čase odhalenia, v Nabuchodonozorovom šialenstve, je koreň Cirkvi spútaný pásom z kovu a železa. Kvet, ktorý z tohoto koreňa vyrastie, je víťazstvo Nepoškvrneného srdca Panny Márie. Naša spása závisí na tom, či sa staneme duchovnými deťmi, ktoré nasledujú Ježiša a hľadajú útočisko u Márie.

23. 12. 2019


Zaobchádzanie s najsvätejšou Eucharistiou


Aký je najväčší problém Novej omše? Tento koncilný liturgický experiment, ktorého devastačné účinky na Cirkev, na katolícku zbožnosť a samozrejme aj na katolícku vieru miliónov duší môžeme bez ťažkostí pozorovať všade vôkol seba, bol, je a bude oprávnene kritizovaný z mnohých aspektov a nie je ľahké povedať, čo na je Novej omši najhoršie. Liturgia a jej zmena mala na veriacich oveľa širšie a oveľa zásadnejšie účinky, ako teologické dvojzmysly koncilných deklarácií, ktoré laici a ani väčšina kléru aj tak nečítali a nepoznajú. Jeden z najzásadnejších problémov takzvanej "riadnej formy", ktorý ale súvisí so všetkými ostatnými, je to, ako sa zaobchádza s Kristovým Telom.

Každý, kto kedy prišiel do kontaktu s potravinami vyrobenými z múky, vie, že drobenie je neoddeliteľnou súčasťou konzumácie týchto produktov a manipulácie s nimi, či je to chlieb, oplátky, sušienky, čipsy, koláče, alebo iné pečivo. Fragmentácii hotového produktu sa skrátka nedá vyhnúť.

Katolíci verili a veria (dnes sa zdá, že už iba niektorí), že celé Telo a Krv, Duša a Božstvo Nášho Pána Ježiša Krista sa po premenení nachádza v konsekrovaných hostiách, v každej, čo ako malej čiastočke, či odrobinke. 

Kvôli tomu bola latinská cirkev vždy mimoriadne opatrná pri rozdávaní sv. prijímania. To znamená, že sa usilovala na najmenšiu možnú mieru znížiť riziko, že by sa nejaký fragment Tela Kristovho, hoci i ten najmenší, stratil, alebo bol znesvätený. Tela Kristovho sa dotýkal iba vysvätený a náležite vyškolený celebrant a to spôsobom, že všetky potenciálne oddeliteľné čiastočky boli pod viacnásobnou kontrolou zachytené na oltári oltárne (tri oltárne plachty, korporál, paténa, spojené palce a ukazováky celebranta) a gestá a postoje počas udeľovania sv. prijímania veriacim boli takisto uspôsobené tak, aby ani jeden fragment nepozorovane neunikol (obrus na oltárnej mreži alebo kľakátku, paténa). Podobne aj východná cirkev, hoci mierne odlišným postupom, dospela k rovnakému výsledku. Konsekrovaná hostia sa udeľuje tak, že akákoľvek nekontrolovaná strata čiastočky, alebo vyliatie Najsvätejšej Krvi je prakticky nemožná.

Liturgické inovácie, ktoré po koncile prišli, však postupne vštepili do katolíkov názor, že na fragmentoch Tela Kristovho až tak nezáleží. Povolilo sa prijímanie na ruku, kde sa stratil dohľad nie len nad čiastočkami, ale nad celými premenenými hostiami. Ba sú prípady, keď si z patény položenej na oltári berú hostie ľudia sami. Povolilo sa rozdávanie sv. prijímania akolytmi a mimoriadnymi rozdávateľmi. Na základe falošnej zámienky, že k sv. prijímaniu chce pristúpiť viac ľudí je mimoriadne, keď mimoriadni rozdávatelia nerozdávajú. Kňazi ad hoc ustanovujú za rozdávateľa miništranta, či kohokoľvek z davu a neraz ani sami nerozdávajú.Vynecháva sa purifikácia a ablúcia u týchto rozdávateľov. Prijíma sa postojačky a prijímanie na kolenách sa niekde dokonca zakazuje (tu). S prstami, na ktorých spočívajú čiastočky najsvätejšieho Tela Kristovho, si kňazi veselo potriasajú rukami s asistenciou, pri dávaní znaku pokoja. Používajú sa nádoby z podivných materiálov a tvarov, sú zaznamenané prípady z pápežských omší, na ktorých sa diali takéto hrubé previnenia proti sv. Eucharistii (napr. Filipíny 2015, ľudia si podávajú hostiu z ruky do ruky (tu) . Rio 2013, Svetový deň mládeže(tu), kde mimoriadni rozdávatelia, ako inak, rozdávajú Telo Pánovo z jednorazových plastových pohárov). Pre tých, ktorí tvrdia, že sa to týka len Západu, pár postrehov z farnosti tohoto autora. Kňaz po premenení skladá ruky na prsiach tak, že palce a ukazováky sa otierajú o ornát. Sv. prijímanie rozdávajú nedospelí miništranti, podivný zvyk dávať malým deťom krížik miesto prijímania sa koná prstami, na ktorých môžu spočívať čiastočky Kristovho Tela. 

Tento problém je vnútorne spojený so všetkými ostatnými problémami Novus ordo a cez všetky prerastá. Ak je posvätná liturgia "vrchol, ku ktorému je zameraná celá aktivita Cirkvi (Sacrosanctum concilium, 10)", tak rozdávanie Tela Kristovho neposvätenými laikmi je stoka, z ktorej ontologicky plynie každý jeden liturgický zločin. Lebo ak sa s Bohom, prítomným Najsvätejšej sviatosti, zaobchádza ako s omrvinkou" a "prachom", tak realita sa stratí a zostáva len vonkajší prejav, prázdny a hlúpy symbolizmus. A z omrvinky sa tento postoj nebadane preniesol na celú hostiu. Niet preto divu, že na Západe už len tretina katolíkov verí, že v konsekrovanej hostii je naozaj Boh (tu). Súkromný prieskum tohoto autora medzi bežnými slovenskými katolíkmi v jeho okolí tiež nedáva dôvod na optimizmus. 

Teda k oprávnene kritizovanému nedostatku obetného charakteru tzv. "riadnej formy", ktorý zmazal v chápaní katolíckeho ľudu pojem omše ako obety, sa pripája pohŕdanie Božím Telom, ktoré zmazalo v chápaní katolíckeho ľudu pojem premenenia, ako zmeny podstaty chleba a vína na Telo a Krv Ježiša Krista.  Nová omša tak vymazala v chápaní väčšiny katolíckeho ľudu správne porozumenie sprítomnenej kalvárskej obety a úskočne podsunula predstavu, že ide o sprítomnenie poslednej večere, čo je externe podčiarknuté tým, že sa sedí okolo stola a nekľačí pred oltárom, že z obetníka je predseda a že z obety je slávnostná večera usporiadaná na pamiatku istej udalosti. Správnu katolícku vieru si dokázali udržať len tí, ktorí mali možnosť účastniť sa tradičnej latinskej omše, čo do roku 2007 nebolo možné nie len v každej diecéze, ale ani v každom štáte, alebo tí, ktorí navzdory formácii "riadnou formou" dostali od Boha milosť spoznať pravú katolícku omšu aspoň teoreticky, skrze staré knihy, katechizmy, alebo vďaka dobrodincovi, ktorý im otvoril oči. 

Je ťažké povedať, či reforma reformy, ktorú liturgickí girondisti za vlády Benedikta XVI navrhovali, sa proti vôli liturgických jakobínov, ktorí sú dnes opäť na koni, vôbec uskutoční. A je ešte ťažšie povedať, či reforma reformy dokáže prerobiť Novus ordo na poriadnu katolícku omšu. Tento autor tomu neverí. Čo ale tento autor vie s istotou je, že 50 rokov liturgickej reformy zahubilo pravú vieru a pravé poznanie obety sv. omše u miliónov veriacich a navŕšilo tak obrovskú horu svätokrádeží a rúhaní a pohŕdaní pravým Bohom, že rozsah, prísnosť a tvrdosť Božieho trestu, ktorý na naše hlavy za to dopadne, sú neopísateľné. 

22. 12. 2019

Františkova hermeneutika diskontinuity

Peter Kwasniewski


Vianočný príhovor pápeža Františka, z 21. decembra - v tradičnom kalendári to je sviatok neveriaceho Tomáša apoštola - je dokonalou antitézou slávneho kázania o "hermeneutike kontinuity", ktoré 22.decembra 2005 predniesol Benedikt XVI. V tejto reči sa Ratzinger (sami posúďte s akým úspechom), pokúsil prepojiť pokoncilný experiment s 3000 ročnými dejinami Cirkvi ako Božieho Izraela. František však hovorí, "Nie, nič také sa nestane. V skutočnosti potrebujeme znásobiť úsilie o modernizáciu a opustiť zatuchnutú, rigidnú, starú minulosť. Ak chceme zachovať kresťanstvo, musíme všetko zmeniť."

Po žalostnej citácií, jezuitmi s obľubou z kontextu vytrhávanej vety od kardinála Newmana - "žiť znamená meniť sa  a byť dokonalý znamená meniť sa často." - František pokračuje:

Dejiny Božieho ľudu – dejiny Cirkvi – boli vždy poznačené novými začiatkami, sťahovaním a zmenami. Toto putovanie, samozrejme, nebolo len geografické, ale predovšetkým symbolické. je to volanie k odhaleniu hnutia srdca, ktoré sa paradoxne musí vydať na cestu, aby mohlo zostať doma, ktoré sa musí zmeniť, aby zostalo verné...... Toto všetko má dnes mimoriadny význam, pretože teraz neprežívame epochu zmien, ale epochálnu zmenu. Žijeme v čase, kedy zmena nie je postupná, ale je celková. Nesie so sebou rozhodnutia, ktoré rapídne transformujú náš spôsob života, vzťahu k iným, komunikácie a myslenia, ako sa rozlične generácie navzájom stýkajú a ako chápeme a zažívame vieru a vedu. K zmene často pristupujeme, ako by to znamenalo len obliecť si nové šaty a zvyšok zostáva rovnaký. Myslím teraz na enigmatický výraz z jedného slávneho talianskeho románu: "A chceme aby všetko zostalo také, aké je, tak všetko musíme zmeniť." ( Leopard od Giuseppe Tomasi di Lampedusa).

Trvá na tom, že nehovorí o príležitostnej alebo nepodstatnej zmene:

Ak na to pozeráme v tomto svetle, tak zmena a musí udiať vo veľmi rozličných podobách: od niečoho okrajového, príležitostného, alebo čisto vonkajšieho, musí prejsť k niečomu viac ľudskému, viac kresťanskému. Zmena sa musí udiať, ale musí začať s človekom v jej centre: antropologickým obrátením.

Vo svetle všetkého toho transhumanizmu a LGBTQ okolo nás, je kázanie o "antropologickom obrátení" celkom strašidelné. Čo iné by to mohlo znamenať, ak nie zmenu toho, ako chápeme človeka ako takého a ako mu kážeme a slúžime? V týchto slovách vidíme, že František verne nasleduje agendu revolučnej frakcie II. vatikánskeho koncilu, ktorá považovala modernú dobu za jedinečné obdobie dejín, odrezané od minulosti, ktoré pre moderného človeka žiada novú liturgiu, novú katechézu a novú teológiu -  skrátka novú cirkev.

Pápež pokračuje:

Odvolávať sa na spomienky a pamäť neznamená zakotviť sa v uchovávaní niečoho, ale naopak, je to uchopenie života a vitality nepretržite prebiehajúceho procesu. Pamäť nie je statická, ale dynamická. Zo svojej podstaty pamäť predpokladá pohyb. Ani tradícia nie je statická. Je tiež dynamická a ako hovorieval istý veľký človek [Gustav Mahler]:  tradícia je zárukou budúcnosti a nie schránkou na popol.

Všimnite si, ako je Mahlerov výrok zmenený. V skutočnosti povedal niečo hlbšie a krajšie: "Tradícia nie je uctievanie popola, je to udržiavanie ohňa." To znamená, že Mahler videl tradíciu ako mocný oheň, ktorý treba udržiavať, kým František ju vidí a kulisu pre budúce novoty.

Keď skonštatoval, že moderní ľudia už nie sú kresťania, zvolal:

Pre veľké mestá potrebujeme nové "mapy", iné paradigmy, ktoré nám pomôžu pohnúť s našimi spôsobmi uvažovania a našimi postojmi. Bratia a sestry, kresťanstvo už nejestvuje.

Ano, Vaša Svätosť: veľa veriacich katolíkov súhlasí, že potrebujeme zmenu paradigmy, potrebujeme zanechať stratégiu, ktorá za päť dekád od koncilu strašne zlyhala a nedokázala udržať katolícky svet katolíckym. Možno by sme mali skúsiť - viem, že je to opovážlivý plán - obnoviť Tradíciu!  Experimenty dokázali, že mladých priťahuje. Tiež si uvedomujeme, že kresťanstvo padlo, ale tí čo zostali katolíkmi by mali pracovať na jeho obnove a nie nihilisticky súhlasiť s jeho kapituláciou, ako niečím, čo sa nedá zmeniť. Kresťanstvo predsa nie je nič iné, ako Viera žitá naplno, Viera naplno vtelená do kultúry.

Je to teda humanita, ktorá je kľúčom k interpretácií reformy. Humanita nás volá, a vyzýva. Skrátka, humanita nás povoláva ísť vpred a nebáť sa zmeny. Takto hovoril Montini medzi rokmi 1960 až 1970. Zobral humanitu všeobecne ako základný bod. Namiesto toho, aby za základný bod postavil Bohočloveka Ježiša Krista a Jeho zjavenie. 

V tomto neľahkom dejinnom procese vždy jestvuje pokušenie vrátiť sa do minulosti (hoci aj novými formuláciami), pretože to znamená viac istoty, je to známejšie a určite menej konfliktné. To pokušenie je súčasťou procesu a rizika spojeného s rozbiehaním významných zmien. A tu je treba byť opatrný, pred pokušením k rigidnosti. Rigidnosť sa rodí v strachu zo zmeny a končí stavaním plotov a prekážok na poli spoločného dobra, mení ho na mínové pole nepochopenia a nenávisti.
Pripomíname, že za každou formou rigidnosti je nejaká nerovnováha. Rigidnosť a nevyváženosť sa navzájom posilňujú v nekonečnom kruhu. A dnes sa pokušenie k rigidnosti stalo veľmi skutočným.

A tu máme starý dobrý Bergogliov text, na ktorom sú jeho otlačky mimoriadne viditeľné. Každý študent cirkevných dejín vie, že každé reformné hnutie v Cirkvi, sa vždy pozeralo do minulosti a z nej čerpalo inšpiráciu a vzor. Obnova a zmladenie pochádza z objavenia ukrytých pokladov. Ale nie pre tohoto pápeža. Pozerať na naše dedičstvo a našich svätých, to je pre neho znak strachu a nenávisti. Práve čítam zaujímavý rukopis od istého britského filozofa a tento odstavec v ňom ma zarazil:

Je dôležité, že vskutku rovnaká dišputa ohľadom pôvodu Slova sa vyskytuje aj v moslimskej aj v kresťanskej histórii.  Na jednej strane, či je Korán stvorený, alebo či existuje externe, ako nestvorený výraz toho, čo od nás Boh požaduje. Na druhej strane, či je Syn naozaj rovnakej podstaty s Bohom , alebo je len prvým (možno) so všetkých stvorení. V oboch sférach bolo tvrdenie, že Slovo je "stvorené" favorizované tými, čo vládli, pretože to v skrytosti pripúšťa, že Slovo, ktoré bolo kedysi dané, môže zastarať a, že ich vlastné svojvoľné rozkazy budú platiť.

Zamyslite sa nad tým na chvíľu. Aj kresťanskí aj moslimskí panovníci chceli, aby božie Slovo (nech už ho chápu akokoľvek) bolo niečo stvorené, aby ho mohli vylepšiť, obísť, prípadne zrušiť a nahradiť vlastnými rozkazmi.Veriaci však vyznávali božstvo Slova a jeho nemennosť a to, že platí aj pre každého panovníka.

Nie som práve milovník medzi náboženského dialógu, ale tento historický postreh mocne ukazuje na pápeža Františka. Nijako nedementované poznámky Scalfarimu, semi-ariánske kľučkovanie v homíliach, odhodlanie spochybňovať náuku Nového zákona o cudzoložstve, treste smrti (a iných), to všetko naznačuje, že chápe Slovo ako stvorené, nad ktorým má, teoreticky, pápež autoritu. Dnešný vianočný príhovor to pozdvihuje na novú úroveň: Zmena je prakticky neobmedzená, pretože v kresťanstve nie je nič nemenné (rigidné), aby to nešlo zmeniť.

Treba ešte viac dôkazov, že Cirkvi vládne niekto, kto je katolíkom len veľmi okrajovo?  Ak vôbec?

29. 11. 2019

Antikrist a vláda pápeža Františka
James Larson

“Keď sa toto začne diať, vzpriamte sa, zodvihnite hlavy, lebo sa blíži vaše vykúpenie.” Lk 21:28

Tieto slová nášho Pána zazneli, keď vypočítal mnohé zlá, ktoré v budúcnosti, môžu dopadnúť na jeho verných nasledovníkov - na konci čias a aj v tých situáciach, ktoré predznamenávajú a predobrazujú konečné zúčtovanie, medzi Kristom a Antikristom, medzi Božím štátom a štátom tohoto sveta. Ježiš vhodne začína varovaním pred mnohými falošnými spasiteľmi, ktorí sa objavia pred jeho druhým príchodom:"Dajte si pozor, aby vás nezviedli. Prídu totiž mnohí a budú v mojom mene hovoriť: Ja som to! a: Ten čas je už blízko! , no nechoďte za nimi!" Potom vymenuje mnoho iných ziel, ktoré nás, prirodzene môžu uviesť do beznádeje a k strate viery: vojny medzi národmi, mor a hlad, hrôzy z neba a iné veľké znamenia. Prenasledovanie, súdy a väzenie, predvedenie pred vladárov, zrada rodičov, súrodencov, príbuzných a priateľov, trest smrti a najmä nenávisť celého sveta kvôli Ježišovmu menu. Matúš podáva podobný zoznam v 24. kapitole.

Nezáleží, či tieto Pánove slová vztiahneme na samotných apoštolov, na obdobie zničenia Jeruzalema v roku 70, alebo na čas tesne pred Posledným súdom. Každá aplikácia je legitímna, lebo podstatné pravdy v nich obsiahnuté, platia pre každú generáciu kresťanov. Svet Krista a jeho učeníkov nevyhnutne nenávidí a vedie proti nim neustálu a stále intenzívnejšiu vojnu, až kým posledný boj medzi Kristom a Antikristom všetko neukončí.

Ale nie je ťažké prijať tento zoznam nevyhnutných ziel, ktoré ohrozujú kresťanský život. Ak poznáme Evanjelium, vieme, že toto všetko je nevyhnutné. Oveľa ťažšie je nezúfať, zdvihnúť hlavu vo chvíľach, keď prechádzame týmito skúškami a utrpením. Každá manifestácia Antikristovho ducha v dejinách prináša unikátne pokušenie, typické pre danú historickú epochu. My si ľahko postavíme veci do správnej perspektívy a pýtame sa: "Ako to, že Judáš bol slepý a nevidel o čo ide?" Ale môže byť takmer nemožné správnu perspektívu nájsť v momente, keď stojíme pred novou a nepoznanou formou zla. Môže nás to zaplaviť pocitom, že vidíme niečo nové, neriešiteľnú dilemu, že naša viera je len prelud, že Cirkev zlyhala a Kristove prísľuby sa nesplnili. A práve toto je to skutočné dielo Antikrista v dejinách a preto sú Pánove slová a varovanie tak nesmierne dôležité.

Zvody tohoto ducha Antikrista, ktoré nás teraz lákajú, sú v kresťanských dejinách tie najjedovatejšie a najzákernejšie a preto nás nekonečne pokúšajú prepadnúť zúfalstvu, ale aj nekonečnej trpkosti, strate kresťanskej lásky, schizme a sedevakantizmu. Tento text má cieľ prispieť k posilneniu našej viery, k tomu, aby sme pozdvihli s nádejou hlavy i uprostred dnešnej krízy a tešili sa s prísľubov, ktoré nám dal Kristus a Panna Mária.

Vypitvané pápežstvo

Vo svojom článku Vojna proti duši, ktorý som písal pred koncom Benediktovho pontifikátu som uviedol (s maličkými úpravami):

Pravdepodobne najzáhadnejší úryvok Novej zmluvy je v druhom liste sv. Pavla Solúnčanom, kde sa spomína príchod Antikrista. Stojí tam:

“A teraz viete, čo ho zadŕža, aby sa zjavil až v pravom čase. Lebo tajomstvo neprávosti už pôsobí; ale len dotiaľ, kým nebude odstránený ten, čo ho teraz zadŕža. ” (2 Sol 2:6-7).

Ireneus z Lyonu, Tertullián, Hippolytus, Sv. Cyril Jeruzalemský, Sv. Ján Chryzostom, Sv. Hieroným, Sv. Augustín z Hippa sa zhodujú na tom, že “ten, čo ho teraz zadŕža” je Rímska ríša a cisári, ktorí jej vládnu. Rímska ríša predstavovala moc zákona (napriek tyraniám, nespravodlivosti a mravnej zvrhlosti, ktorá bránila "synovi zatratenia" aby vystúpil k moci.

Pohanská Rímska ríša sa v roku 476 zrútila. Ale moc, ktorá bránila "synovi zatratenia" nezanikla. Princíp kontinuity Rímskej ríše v dejinách, bol s mimoriadnou jasnosťou vyložený Piom IX v encyklike Cum Catholica Ecclesia:

A preto zo zvláštneho nariadenia Božskej Prozreteľnosti, sa po rozpade ríše na separátne kráľovstvá, dostal rímsky biskup, ktorého Kristus urobil hlavou a centrom Cirkvi, k politickej a svetskej moci. Určite sa to stalo podľa plánu najmúdrejšieho Boha, že uprostred toľkých a tak rôznych svetských kniežat sa Najvyšší veľkňaz tešil politickej slobode, ktorú tak nutne potreboval, aby mohol vykonávať svoju duchovnú moc, jurisdikciu a autoritu nad celým svetom.”  

Inými slovami, vláda zákona a spoločenského poriadku prešla z fyzického sveta do sveta duchovného - vláda kresťanskej lásky a pravdy. Toto vybudovalo kresťanskú civilizáciu. A pretože toto bol dar Boha, ktorý prišiel skrze Cirkev, ktorá stojí na skale pápežstva, teda na Rímskom veľkňazovi, on je ten, ktorý "zadŕža" nástup Antikrista. Možno nás teraz zvádza vysvetliť "kým nebude odstránený" fyzicky. Ale ja si myslím, že je to nesprávna interpretácia. Celkom veľký počet pápežov bol z Ríma fyzicky odstránený (väznený) rôznym predchodcami Antikrista a napriek tomu zostali mravnými mocnosťami, ktoré bránili Antikristovi v nástupe. Ani to "odstránenie" neznamená, že Petrov stolec nikdy nebude neobsadený. Svet zažil niekoľko dlhých období interregna a tie nezastavili pôsobenie pápežstva, ako účinnej prekážky Antikristovho postupu.

Toto nám skrátka hovorí, že tu sa jedná o možnosť, že interná intelektuálna a mravná sila pápežstva bude natoľko potlačená, či dokonca zničená, že vytvorí dostatočne veľké duchovné vákuum, ktoré využije Antikrist, ako bránu k nástupu k moci. A práve toto vákuum som detailne odhaľoval vo všetkých článkoch o filozofii a teológii Jozefa Ratzingera. Nechcem ich tu všetky pripomínať (www.christianorder.com) Ale je jeden výrok z ranného diela Jozefa Ratzingera, ktorý je dokonalým dôkazom rozsahu, v akom sa kedysi absolútne istá, intelektuálna a mravná sila pápežstva a Cirkvi, scvrkla na malý, bojazlivý a nejasný hlások:

Toto znamená, že viera sa jednoducho musí prispôsobiť intelektuálnemu pluralizmu, ktorý nemožno zvrátiť a v rámci tejto intelektuálnej klímy, sa musí prezentovať ako zrozumiteľná ponuka zmyslu, i keby nebolo možné, v prevládajúcom filozofickom systéme, nájsť nijaký základ tejto viery. To v dôsledku znamená, že zmysel, ktorý človek potrebuje, sa stáva prístupný len rozhodnutím samotného človeka osvojiť si nejakú zmysluplnú štruktúru. Nemusí byť dokázaná, stačí, ak sa javí zmysluplná." (Viera a budúcnosť, pp. 74-75)”

Dokážete si predstaviť pápeža, medzi Petrom a II.vatikánskym koncilom, ktorý by vedome povedal niečo, čo takto nechutne zapácha totálnou duchovnou kastráciou? Ak si toto myslel aj Benedikt XVI, tak tento výrok je otvoreným svedectvom, že pápežstvo je na pokraji filozofického, teologického a mravného krachu a teda bolo "odstránené."


Benedikt & František: Pápežská kontinuita a akcelerácia

Tento krach sa dramaticky zdôraznil za vlády Františka. Nie preto, že jeho filozofická a teologická orientácia a jeho nápady sú o toľko radikálnejšie ako Benediktove, ale preto, že na rozdiel od Benedikta, je František bezohľadná hlásna trúba, predvádzajúca herézy a diabolské omyly na javisku sveta. A, v rozpore s fantazírovaním niektorých tradicionalistov, Benedikt toto schvaľuje. Na slávnosti 28.6.2016, kde František vzdával pocty Benediktovi pri 65 výročí jeho kňazskej vysviacky, Benedikt povedal: "Vďaka, svätý Otče, za vašu dobrotu, ktorá na mňa pôsobí každý deň, od chvíle vášho zvolenia. Dúfame, že vytrváte na tejto ceste božského milosrdenstva, ukážete nám Ježišovu cestu, cestu k Ježišovi, k Bohu."

Ako som už podčiarkol v iných článkoch, Františkova "cesta milosrdenstva" pozostáva hlavne z mlčania o Kristovej Pravde, čo znamená akceptovanie zla. Benediktove úprimné prijatie tejto agendy je pozitívny dôkaz, že "hermeneutika kontinuity" sa nakoniec zmenila v smilnenie so zlami tohoto sveta.

Pán povedal o "kvase" farizejov: "Lebo čo ste povedali v tme, budú počuť na svetle. Čo ste v komôrkach pošepli do ucha, budú rozhlasovať zo striech." Dôsledky toho, čo bolo povedané v tme Ratzingerovej filozofie a teológie sa dnes rozhlasuje zo striech, skrze slová a skutky pápeža Františka, z titulkov a správ, podávaných všetkými médiami. Je to duchovný zápach, ktorý preniká všetko a od oslavujúceho sveta získava pochvalu :"On je jeden z nás" - "On bol odstránený z cesty."


Bezprecedentné odkrývanie apokalyptického posolstva.

Je dôležité pripustiť si, že dnešná situácia je v dejinách pápežstva bezprecedentná. Cirkev zaiste už zažila hlboko nemravných pápežov. Mala aj pápežov, ktorí sa osobne mýlili v niektorých doktrinálnych bodoch, alebo pápežov, ktorí urobili strašné legislatívne a súdne rozhodnutia. Ale nikdy nemala pápeža, ktorý by si myslel, že Božské zjavenie je evolučný fenomén (čo si myslel Benedikt a zjavne si myslí aj František), ktorý by veril, že falošné milosrdenstvo porazí katolícku doktrínu (ako František explicitne povedal) a ktorý by hlasito a víťazoslávne vyhlasoval, že to tak je. Čelíme situácií, ktorú, ako sa zdá, nepredvídal vo svojich knihách o Antikristovi nikto z Cirkevných otcov -  teda, že sám pápež bude natoľko vnútorne, filozoficky a teologicky skazený, že sa stane sám sebe príčinou vlastného "odstránenia" ako intelektuálnej a duchovnej mocnosti, ktorá bráni nástupu Antikrista.

Rád by som tu vyjasnil, že nič z tohoto textu nepredpovedá bezprostredný nástup Antikrista. V kresťanskej tradícií sa Kristov príchod vždy považoval za veľmi blízky, ale vždy sa považovalo za bláznovstvo tvrdiť, že už nastáva. Panna z Fatimy prorokovala, že najskôr zvíťazí jej Nepoškvrnené srdce. Ale pravda je aj to, čo sv. Ján povedal o  "mnohých antikristoch," ktorí budú predchádzať poslednému "synovi zatratenia", že duch Antikrista bude stále viac otravovať a znečisťovať to, čo sa dá voľne nazvať kolektívnym a historickým vedomím ľudstva, ktoré prežívalo v dejinách a že dnešná nákaza napomohla obrovskému kroku smerom k finálnemu uskutočneniu apokalyptického posolstva.

Kardinál Manning

Nedávno som čítal sériu prednášok kardinála Henry Edwarda Manninga s názvom Dnešná kríza svätého stolca: Varovanie pred Antikristom. Hoci sa nezdá, že by kardinál Manning čo len náznakom predvídal dnešnú krízu pápežstva (ani si nemyslel, že by taká kríza bola možná), dobre chápal to, že ten kto "zadŕža" je pápež:

Teraz sme sa dostali takmer až k odpovedi na to, čo som povedal na začiatku, teda že moc, ktorá odďaľuje naplnenie zjavenia syna zatratenia nie je len človek, je to systém a nie je to len systém, je to aj človek. Skrátka, je to kresťanstvo a jeho hlava. A preto sa v osobe Kristovho námestníka a v dvojakej autorite, ktorou je z Božej prozreteľnosti obdarený, vidíme priameho oponenta pôvodcovi neporiadku. Syn zatratenia, ktorý nepozná zákon, ani ľudský ani Božský a nasleduje len svoju vôľu, nemá na zemi úhlavnejšieho nepriateľa, ako je Námestník Ježiša Krista......”

Kardinál Manning ponúka pozoruhodnú analýzu a metaforu procesu odhaľovania sa ducha Antikrista v dejinách:

Chcel by som tu ukázať, že antagonizmus medzi dvoma osobami (Antikristom a Kristom, s ktorým je pápež ako jeho námestník), je antagonizmus medzi dvoma spoločnosťami a že ako je Náš Božský Pán hlava a zástupca každej pravdy a spravodlivosti sveta od jeho počiatku, tak je Antikrist, nech už je ktokoľvek a čokoľvek, hlava a zástupca každého klamstva a zla, ktoré sa nazbieralo za 1800 rokov v bludoch, schizmách, intelektuálnej nevere spoločenských neporiadkoch a politických revolúciách antikatolíckeho hnutia na zemi."

Taká je hlbina, na ktorej spočíva kresťanská spoločnosť vo svete. Z času na čas sa nadprirodzenou silou povzniesla a urobila kresťanský systém v Európe plný energie a života. A potom sa ten systém opäť ponoril do nečinnosti. A každý, kto má aspoň trochu rozlišovania, si nemôže nevšimnúť, že je dnes hlbší, mocnejší a oveľa viac rozšírený, ako kedykoľvek predtým (bol rok 1861. Že sa raz objaví vodca protikresťanských mocností a na čas ovládne tento svet, to je z proroctva isté. Ale to sa nestane, kým "ten čo zadŕža" (pápež), nebude odstránený...."

"Tak sa to má so svetom a k tomuto koncu rýchlo postupujeme. Hovorí sa, že Etna má mimo dvoch veľkých výduchov, stošesťdesiat malých kráterov, spojených jedného obrovského, ktoré sú skrz naskrz, ako plást, poprepájané kanálmi a výduchmi, ktorými v minulosti často tryskala láva. Nenachádzam lepšiu ilustráciu stavu, v akom sa dnes nachádza kresťanstvo. Božia Cirkev spočíva na prirodzenej spoločnosti, na základoch starej Rímskej ríše, na civilizáciách pohanských národov, ktoré boli načas posvätené, skonsolidované, uchránené a požehnané. Ale v pozadí Cirkvi postupne pôsobí tajomstvo neprávosti, ktoré pôsobilo už za čias apoštolov a momentálne nadobúda sílu získava nasledovníkov. Veď čo bola Francúzska revolúcia, ktorá zničila kresťanského ducha, než láva pod horou? A čo boli povstania v 1830 a 1848, než presne ten istý princíp - Antikrist pracujúci v pozadí kresťanskej spoločnosti, raziaci si cestu hore? V roku 1848 otvorila revolúcia svoju tlamu naraz v Berlíne, Viedni, Turíne, Florencii, Neapole i samotnom Ríme. V Londýne sa pokúšala uspieť a presadiť, ale ešte nebol jej čas. Čo to všetko je, ak nie duch zatratenia, týčiaci sa proti Bohu a človeku? Princíp schizmy, herézy, ateizmu, ktorý sa vlieva do más a rozlieva z nich všade, kde si môže urobiť cestu, raziac si krátery pre svoj tok všade, kde sa kresťanská spoločnosť stala nevládnou? A toto sa dial stáročia a bude sa diať až kým "ten, ktorý zadŕža" nebude odstránený."

Kardinál Manning bol v roku 1861 presvedčený, že kresťanská spoločnosť, Cirkev a pápežstvo zažívajú útok Antikrista väčší, ako ktokoľvek pred nimi. Veľkosť a silu pripisuje slabosti Cirkvi, slabosti, ktorej dôvod on vidí najmä v tom, že pápež prišiel o svetskú vládu, čo korelovalo s vtedajším útokom zvonka. Kardinál Manning podľa všetkého nepredpokladal, v akej obrovskej miere bude Cirkev v budúcnosti spirituálne cudzoložiť so svojimi nepriateľmi a tak sa stane zdrojom vlastnej slabosti. Stačí len porovnať pontifikát Pia IX a Františka a hneď uvidíme rozdiely. Ale myslím si, že ak by žil dnes, veľmi pravdepodobne by chápal prozreteľnostný význam toho, čo sa s Františkovým pontifikátom deje.

Antikristova láva sa rozmnožila geometrickým radom, pretože duch Antikrista prenikol myslením a konaním samotného pápeža. To sa dá samozrejme povedať o väčšine kléru, rehoľníkov a laikov v Cirkvi. Ale niet väčšieho trestu, ktorý môže na Cirkev dopadnúť, ako keď Boh dopustí aby sa pápežom stal muž, ktorý síce nekompromituje nezmazateľné známky Cirkvi, ale je to človek hlboko nasiaknutý teologickými a filozofickými bludmi, napáchnutý aroganciou svojej vlastnej agendy, radujúci sa "neporiadku", pohŕdajúci tými, ktorí pevne zachovávajú absolútne pravdy a vyhlásené dogmy, zamilovaný do falošného milosrdenstva, zanedbávajúci primát konceptu Božej vlády, predstierajúci falošnú pokoru a tešiaci sa s úlohy novátora.


“Pravda bude zvrhnutá”

Sväté Písmo jasne učí a jednomyseľná náuka Cirkvi a ranných Otcov Cirkvi potvrdzuje, že Antikrist na vrchole moci ovládne a zničí Cirkev (Daniel 7:25) natoľko, že sa prestane slúžiť obeta sv. omše. Daniel 8: 12, hovorí:

“Hriešnym spôsobom postavil vojsko proti ustavičnej obete a zvrhol pravdu na zem; urobil to a darilo sa mu.”

Kardinál Manning k tomu hovorí:

“Svatí otcovia, ktorí písali o Antikristovi a o Danielových proroctvách, sa, nakoľko mi je známe, bez jedinej výnimky, východní i západní, grécki i latinskí, všetci jednomyseľne zhodujú, že pred koncom sveta, za vlády Antikrista, sa prestane obetovať Najsvätejšia obeta.”

Určite to môžeme uzavrieť tak, že vtedy bude pápež "odstránený" aj vo fyzickom zmysle. Ale zo slov sv. Pavla je rovnako jasné, že tu je aj úplne iný druh "odstránenia" pápeža, ktoré nastane pred víťazstvom Antikrista nad Cirkvou a ktoré mu umožní získať moc (2 Sol 2:1-11):

Čo sa týka príchodu nášho Pána Ježiša Krista a nášho zhromaždenia okolo neho, prosíme vás, bratia, nedajte sa hneď vyviesť z rovnováhy a naplašiť ani duchom ani slovom ani listom, údajne naším, akoby už Pánov deň nastával. Nech vás nezvedie nik nijakým spôsobom. Lebo nenastane, kým nepríde najprv odpad a nezjaví sa človek neprávosti, syn zatratenia, ktorý sa protiví a povyšuje nad všetko, čo sa nazýva Bohom alebo čo sa uctieva, takže sa posadí v Božom chráme a bude sa vydávať za Boha. Nepamätáte sa, že som vám to hovoril, ešte keď som bol u vás?
A teraz viete, čo ho zadŕža, aby sa zjavil až v pravom čase. Lebo tajomstvo neprávosti už pôsobí; ale len dotiaľ, kým nebude odstránený ten, čo ho teraz zadŕža. POTOM sa zjaví ten zločinec, ktorého Pán Ježiš zabije dychom svojich úst a zničí jasom svojho príchodu; toho, ktorý príde pôsobením satana so všetkou mocou, znameniami a klamnými zázrakmi, a s každým zvodom do neprávosti pre tých, čo idú do záhuby, lebo neprijali lásku k pravde, aby mohli byť spasení.A preto Boh na nich posiela silu bludu, aby verili lži, a boli odsúdení všetci, čo neuverili pravde, ale obľúbili si neprávosť."

Zámerne som zdôraznil slovo "POTOM". Opisuje sa tu postupnosť udalostí, v ktorých musím jasne vidieť, že najskôr musí prísť odstránenie, toho "čo teraz zadŕža" a potom Antikrist vystúpi k vláde nad svetom. Pre našu tému je mimoriadne dôležité, že  je tu konkrétne vymedzenie toho, čo znamená účinkovanie "tajomstva neprávosti." Že povedie k oslabeniu a zrade moci pápežstva, ktorá nástupu Antikrista bráni:

“POTOM sa zjaví ten zločinec, ktorého Pán Ježiš zabije dychom svojich úst a zničí jasom svojho príchodu; toho, ktorý príde pôsobením satana so všetkou mocou, znameniami a klamnými zázrakmi, a s každým zvodom do neprávosti pre tých, čo idú do záhuby, lebo neprijali lásku k pravde, aby mohli byť spasení. A preto Boh na nich posiela silu bludu, aby verili lži, a boli odsúdení všetci, čo neuverili pravde, ale obľúbili si neprávosť."

"Láska k pravde" je ten fundamentálny postoj ľudskej duše, ktorý bráni nástupu Antikrista. Ježiš Kristus je Slovo, Pravda, zrodená z Otca pred všetkými vekmi a preto je absolútne zmysluplné, že cesta Antikrista je vydláždená zradou, alebo mlčaním, ohľadne Pravdy. A práve mlčanie pápeža Františka, to je to vnútorné "zvrhnutie pravdy na zem" v mene falošného milosrdenstva a inklúzie - ktoré napomáha nástupu "synovi zatratenia."

Trest za našu neveru a smilstvo

To neznamená, že Františkov pontifikát priamo vedie k vláde Antikrista. Panna Mária sľúbila, že pred tým ako príde finálny trest, na istý čas jej Nepoškvrnené srdce zvíťazí. Ale pravda je aj to, že jestvuje v ľudských dejinách kolektívne vedomie, uložené v pamäti a akumulovanom poznaní ľudstva, ktoré je už stáročia intoxikované odporným smradom reduktívneho vedeckého myslenia, chamtivosťou a technickým pokrokom a v ľudskom srdci vďaka nemu vyrástol obrovský nádor, ktorý dusí akúkoľvek možnosť vrátiť sa k plnej Kristovej Pravde a celostnom žití Blahoslavenstiev. Táto "láva" neprávosti opäť vytryskne na povrch, krátko po víťazstve Panny Márie a nastolí poslednú a najväčšiu blasfémiu a zradí ten najväčší Boží dar od Kristovho vtelenia, víťazstvo jej Nepoškvrneného srdca.

A potom už nebude inej záchrany, len priamy a osobný zásah Ježiša Krista a Jeho víťazstvo. O súčasnom útlaku a slabosti Cirkvi kardinál Manning napísal:

“Ako náhrada za všetko čo musí pretrpieť, je pre Cirkev Božiu určené vzkriesenie, nanebovstúpenie, vláda a kraľovanie a sláva. Tak, ako Ježiš, aj ona musí trpieť, aby bola korunovaná. A bude s ním korunovaná na veky. Nech sa nikto nepohoršuje, že proroctvo hovorí o utrpení. Radi hľadíme na budúce víťazstvá a slávu Cirkvi na zemi - že evanjelium bude hlásané všetkým národom, že svet sa obráti, že nepriatelia budú podrobení a ešte všeličo iné - ale ťažko znášame, keď sa dozvieme, že Cirkev ešte čaká obdobie strašnej skúšky. Sme ako starí židia, ktorí čakali dobyvateľa a kráľa a raj na zemi. Keď ich Vykupiteľ prišiel v pokore a trpiaci, nespoznali Ho."

Musíme pochopiť, že židovská zrada - ktorú máme teraz to nešťastie napodobňovať - bola viac, ako len očakávanie víťazného a svetského Boha a jeho kráľovstva. Bolo to viac, vyrastalo to z pokrytectva a zrady, vďaka ktorým bol Boh a jeho dary (vrátane viery), chápaný ako "poklad" ktorý treba vlastniť a nie vášnivo a bojovne milovať a žiť. Veľa z moderného "triumfalizmu" a farizejstva, predovšetkým v storočiach pred II.Vatikánom, sa živilo na neviere v Kristovo učenie (predovšetkým Blahoslavenstvá), vrátane náuky veľkých pápežov, nad ktorých neprítomnosťou teraz nariekame. Boh nám dal týchto ľudí (dary) a "naša žiadostivosť skonzumovala ich a ich učenie" a potom smilnila so svetom. A Boh teraz odstránil morálnu silu pápežstva, aby potrestal našu neveru a smilstvo. Toto sa postupne pretaví do situácie, v ktorej bude Cirkev zjavne úplne zničená a porazená a práve vtedy nastane Kristovo víťazstvo. Opäť kardinál Manning:

“Odkiaľ teda príde záchrana? Je na zemi moc, ktorá by zasiahla? Je tu kráľ, knieža či mocnár, ktorý má moc nasadiť svoju vôľu a svoj meč na ochranu Cirkvi? Ani jeden. A to je predpovedané a tak to bude. Ani po tom nesmieme túžiť, lebo Boh chce inak. Ale je tu jedna mocnosť, ktorá zničí všetkých nepriateľov. Je tu jedna Osoba, ktorá rozbije a rozdrví na prach všetkých nepriateľov Cirkvi, lebo on zabije všetkých svojich nepriateľov "dychom svojich úst" a zničí ich "jasom svojho príchodu". Zdá sa, ako by Syn Boží žiarlil na každého, kto siaha na jeho autoritu. Sám si vyhradil konečnú bitku pre seba. Sám zdvihne rukavicu, ktorá mu bola hodená do tváre. A proroctvo, jasne a otvorene hovorí, že posledná porážka zla patrí Jemu. Nepatrí žiadnemu z ľudí, len Božiemu Synovi, aby všetky národy sveta poznali, že On a len On je Kráľ, že On a len On, je Boh.”

Je nutné povedať, že táto "žiarlivosť" nie je rovnaká, ako naša žiarlivosť. Ak by jeho Nevesta bola verná, nebola by taká žiarlivosť ani trest nutné, namiesto nich by bolo požehnanie a triumf. Je tiež treba povedať (hoci sa to môže zdať na prvý pohľad teologicky nesprávne), že Božia vôľa nemala na výber. V súdny deň, svet, ktorý vo svojej žiadostivosti a falošnosti premrhá aj víťazstvo Panny Márie, uvidí víťazstvo Ježia Krista samotného, a tí, ktorí prišli pre Krista o všetko, budú vlastniť samotného Krista.

Nezúfajte

Skláňajme hlavy v zúfalstve a strachu len natoľko, aby sme všetku svoju nádej, vkladanú do Kristových darov, vložili radšej priamo do Krista. Jeho víťazstvo je isté a to čo teraz zažívame svedčí o jeho blízkosti. Len málo záleží, či sa tá blízkosť naplní za nášho života, veď to nemalo žiaden dopad ani na život sv. Petra, či Pavla. Vo všetkom musím pozdvihnúť srdcia a mysle v radosti, že Boh je Všetko vo Všetkom a dosiahne svoje konečné víťazstvo.
Radujme sa z nastávajúceho víťazstva Nášho Pána a táto radosť je najvyšším svedectvom našej viery a život v kresťanskej láske je jej nadprirodzeným výrazom. To je posledná skúška toho, či nám patrí Ježišovo srdce - či mužne vztýčime hlavy, alebo si ich zakryjeme a hľadáme útočisko v jaskyniach zúfalstva a straty viery. To je skúška, v ktorej Judáš zlyhal a v ktorej my, ako dúfame, uspejeme.