Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

17. 11. 2021

Prečo majú slobodomurári radi pápeža Františka?  1/3

Steve Skojec


„To, čo musíme žiadať a očakávať, tak ako Židia očakávali Mesiáša, je pápež podľa našich potrieb. Alexander VI. so všetkými svojimi osobnými zločinmi by nevyhovoval, pretože v náboženských záležitostiach sa nikdy nepomýlil. Klement XIV. by sa nám naopak úplne hodil."  (zo stálej inštrukcie Alta Vendita, článok XIX, 1. polovica 19. storočia)

Ako vysvetlil zosnulý John Vennari, niekdajší šéfredaktor Catholic family news: Alta Vendita bola najvyššou lóžou karbonárov, talianskej tajnej spoločnosti prepojenej so slobodomurárstvom, ktorú, rovnako ako slobodomurárov, katolícka cirkev zavrhla. “

Tento citát z inštrukcie Alta Vendita nám teda ukazuje, čo niektorí slobodomurári od pápeža katolíckej cirkvi očakávali. V roku 1861 vydal Jacques Joly Cretin knihu s názvom „Cirkev pred revolúciou“. Tento francúzsky autor prvýkrát publikoval ‘Alta Vendita des Carbonari’, ktorá bola podľa bádateľov špecializujúcich sa na slobodomurárstvo de facto ozbrojenou vetvou slobodomurárstva; Tí, ktorí dosiahli vedúce pozície v tejto tajnej spoločnosti, už boli slobodomurári, najmä slobodomurári vysokého stupňa. [1]   Podľa tohto i ďalších slobodomurárskych dokumentov, ktorých sa zmocnila pápežova polícia, slobodomurári dúfali, že raz dostanú pápeža podľa svojich vlastných potrieb, nie v pápeža, ktorý je súčasťou ich „bratstva“, ale v pápeža, ktorý je v zhode s ich mentalitou. Alta Vendita žiadala pápeža – podobného Klementovi XIV. [2] – ktorý by bol pripútaný k panujúcim mocnostiam (poháňaný strachom) a neveriacim (ktorí by velebili jeho toleranciu). „Alta Vendita“ vedela, že dostať cirkev do tohto stavu môže trvať dlho, kľudne i storočie. [3]  Tento dokument publikovali v roku 1861, dávno predtým, ako existovali tradicionalistickí katolíci. Bolo to v časoch Pia IX.

Teraz  späť do našich dní.

V rozhovore z roku 1999 a v ďalšom z roku 2009 právnik Gustavo Raffi, veľmajster Lóže Veľkého Orientu Talianska (1999-2014), povedal, že počas pontifikátu pápeža Pavla VI. „zažívalo slobodomurárstvo veľké obdobie dialógu s Cirkvou, viacerí z kléru potom hovorili o ukončení protislobodomurárskej cenzúry a prihovárali sa za zhodu medzi cirkvou a lóžou“. [4] Ale s pápežom Jánom Pavlom II. sa vrátil protislobodomurársky „mráz“: v roku 1983 Kongregácia pre náuku viery (CDF), ktorej predsedal kardinál Joseph Ratzinger, zopakovala, medzi cirkvou a slobodomurármi nie je možná zhoda. Pápež Wojtyla toto vyhlásenie potvrdil.

Od roku 1999 však je čestným členom Rotary klubu aj arcibiskup (neskôr kardinál) z Buenos Aires Jorge Mario Bergoglio. 

V zime 2004-2005 sa nemecký slobodomurár Axel Pohlmann, v britskom časopise „Freemasonry Today“, sťažoval na pápeža Wojtylu (v tom čase ešte žijúceho) a kardinála Ratzingera. Pohlmann navrhoval, aby sa po smrti poľského pontifika slobodomurári zo všetkých síl pokúsili presvedčiť cirkev, aby zrušila všetky odsúdenia slobodomurártva. [5] Vo svojom článku sa pýtal: „A čo chystá budúcnosť? Keď sa otca Sebott pýtali, či sa majú udržiavať kontakty, povedal: „Nie, pokiaľ budú pri moci muži [vrátane Ratzingera], ktorí rozhodovali v roku 1980, vrátane pápeža."

Toto vyhlásenie mohlo byť negatívne pre súčasnosť, ale nádejné pre budúcnosť. Zdalo sa, že sny slobodomurára Pohlmanna sa stali skutočnosťou: niekoľko mesiacov po uverejnení jeho článku zomrel Ján Pavol II. Nasledovalo konkláve v roku 2005. Medzi voliteľnými kandidátmi bol aj kardinál Carlo Maria Martini (jezuita), ktorý sa zaujímal o slobodomurárov. [6] Zdá sa však, že na tomto konkláve rozhodujúca voľba oscilovala medzi arcibiskupom z Buenos Aires Jorgem Bergogliom (tiež jezuita) a Josephom Ratzingerom. [7] Joseph Ratzinger zvíťazil (na zlosť slobodomurárov) a Benedikt XVI. sa stal pápežom dekrétu Summorum Pontificum, pápežom považovaným za zástancu jasnej a silnej ochrany hodnôt, o ktorých nemožno vyjednávať.

Za Ratzingerovho pontifikátu dochádzalo k častým mediálnym útokom na pápežovu osobu, v niektorých obdobiach na dennej báze, ku konšpiráciám „špiónov“, únikom dokumentov, rôznym kritikám teológov proti pápežovi a masívnemu bojkotu Motu Proprio Summorum Pontificum. Zdá sa, že Jorge Mario Bergoglio nebol zrovna najhlasnejší podporovateľ  Summorum Pontificum. [8] 

V roku 2010 bol argentínsky slobodomurársky časopis Hiram Abif , sklamaný z pápeža Benedikta XVI. špekuloval o jeho budúcom nástupcovi. Píše: ‚Prvé roky vlády Benedikta XVI. zanechávajú v katolíckej cirkvi pocit stupňujúcej sa krízy. Nikdy predtým neboli nezhody také silné vo Vatikáne, i  mimo neho. […] A čo po Benediktovi XVI.? Aké sú možnosti? Kto by mohol viesť k novej ére?‘  [9]
 
11. februára 2013 zverejnil Benedikt XVI. svoje obavy o schopnosť zastávať efektívne pontifikát a rezignoval. Uskutočnilo sa nové konkláve. Tentoraz sa na balkóne Baziliky sv. Petra, 13. marca 2013, objavil ako pápež ten istý Jorge Bergoglio, o ktorom sa hovorilo ako o preferovanej alternatíve k Ratzingerovi v konkláve v roku 2005. Bývalý kardinál arcibiskup z Buenos Aires prijal meno František, ako prvý pápež tohoto mena. Po jeho zvolení neúprosne útoky médií a kritické výhrady takmer okamžite skončili a  tí, ktorí sa stavali proti Summorum Pontificum, nabrali nové sily. Verejnosť zaplavili početné kázne o „milosrdenstve“ ako téme nového pontifikátu , ale zdá sa, že konzervatívnym častiam cirkvi nebolo toto milosrdenstvo dopriate.

Vieme však s istotou je, že počas rokov svojej vlády,  Bergoglio potešil rôzne slobodomurárske skupiny do tej miery, že sa potrebovali verejne pochváliť, ako sú s ním spokojní. Priblížme si teraz niekoľko slobodomurárskych vyhlásení v prospech pápeža Františka. Také množstvo verejnej pochvaly sa neušlo žiadnemu inému pápežovi. (v čase písania tohto článku sme zhromaždili viac ako 60 príkladov verejných vyhlásení slobodomurárov v prospech argentínskeho pápeža.)

Niektorí si zrejme povedia, že tento mediálny obraz pápeža Františka, ako slobodomurárskeho obľúbenca, je výsledkom slobodomurárskeho intrigovania a že samotný pápež s tým nemá nič spoločné. Kľudne to tak môže byť. Treba si však položiť otázku, prečo slobodomurári podobným spôsobom nezneužili a nechválili Pia IX., Pia X., Pia XI. a Pia XII.?  Ako rozumná odpoveď sa zdá  byť záver, že títo pápeži im nedali veľa príležitosti na chválu a ani na to, aby slobodomurári mohli i interpretovať ich skutky a reči priaznivo pre svoje ciele.

Pozrime sa na dôkazy ich podpory pápežovi Františkovi:

1) Pápež František po svojom zvolení prijal blahoželanie a chváluo d  B’nai B’rith [10], mocnej paražidovskej slobodomurárskej organizácie určenej len pre Židov. B'nai B'rith (BB) tvrdí, že nie sú slobodomurárskuou organizáciou, no jej zhromaždenia sa nazývajú „Lóže“ a „Veľké lóže“. B'nai B'rith bola založená v roku 1843 a čerpala rôzne svoje prvky zo slobodomurárstva. Zdá sa, že B'nai B'rith ako organizácia má s ezoterikou len málo spoločné. Byť pochválený B'nai B'rith neznamená veľa; B. B. bola spokojná aj s Pavlom VI. a Jánom Pavlom II. a je aj s Františkom. Ale je tu istý rozdiel. Ján Pavol II. otvorene odsúdil slobodomurárov a slobodomurári ho nechválili hneď, ako bol zvolený. Príležitostne ho chválili po ekumenickom zhromaždení v Assisi v roku 1986, čo vyvrcholilo cenou, ktorú mu v roku 1996 udelil Veľký orient talianskych slobodomurárov, ale nič viac. Predchádzajúce  odsúdenie z roku 1983 uhasilo väčšinu slobodomurárskeho nadšenia pre poľského pápeža.

2) V deň jeho zvolenia zverejnila informačná stránka Impulso Baires komuniké Gran Logia de la Argentina de Libres y Aceptados; Sám veľmajster, Angel Jorge Clavero, privítal nového pápeža Františka a bývalého kardinála arcibiskupa z Buenos Aires. [11] 

3) 15. 3. 2013 webová stránka Veľkej lóže Talianska, GLVDI, vydala vyhlásenie (hoci je datované 13. marca 2013) veľmajstra Luciana Nistri k voľbe nového pápeža:

„Jezuita Jorge Mario Bergoglio, ktorý prijal meno František. Rozhodná voľba, ďaleko od logiky Rímskej kúrie a časnej moci. Pápež František, muž, ktorý pochádza „takmer z konca sveta“, odmietol hermelínové rúcho a zlatý kríž a nahradil ho železným krížom a urobil tak svoj prvý hmatateľný čin. V prvých slovách svojho pozdravu ukázal ochotu k dialógu so svetom a s ľudstvom, podporil živú nádej pre laikov i neveriacich, že nastáva zmena. Možno je to naozaj to, na čo svet čaká a na čo čakal. Nová cirkev, ktorá vie spojiť lásku s pravdou v dialógu s inštitúciami brániacimi svoju vlastnú moc. Je to tá istá nádej, po ktorej svet – a najmä v Latinskej Amerike, kde medzi inými slobodomurári Simon Bolivar, Salvador Allende a dokonca Giuseppe Garibaldi [najmä v jeho dobe v Brazílii] dali slobodu  národom – vždy túžil. Posolstvo, ktoré slobodomurárstvo chápe ako jasný rozchod s minulosťou, posolstvo, že teraz sa bude načúvať chudobným, marginalizovaným a najslabším. Takže novému pápežovi posielame želanie len toho najlepšieho, a úspechov v nasledujúcich rokoch.“ Luciano Nistri, veľmajster GLVDI. [12]

Poznámka – V januári 2017 bol Luciano Nistri 33 stupeň, 58-ročný, pôvodom z Prata, opätovne vymenovaný za veľmajstra GLVDI na roky 2017-2019. [13]

4) Dňa 14. marca 2013 Gustavo Raffi, veľmajster lóže Grand Orient v Taliansku – jednej z najvýznamnejších lóží na svete – pozdravil nového pápeža. Raffi, možno prorocky, povedal: „Možno že už nič v cirkvi nebude ako predtým“ [14]

5-6-7) Slobodomurárske stránky ‚Fenix ​​News‘, ktoré vedie Peruánec Mario Rolleri, slobodomurár 33 stupňa z lóže Heysen Inchaustegui, Lima, Peru, zverejnili 15. marca 2013 komuniké veľkej zjednotenej lóže Libanonu. Veľmajster Haddad a Zvrchovaný veľký veliteľ Jamil Saade poslali do Argentíny svoje blahoželanie Veľkej argentínskej ženskej lóži (sic) pri príležitosti zvolenia pápeža Bergoglia. [15] V tomto jedinom vyhlásení vidíme podporu slobodomurárov z Peru (5), libanonských slobodomurárov (6) a argentínskych slobodomurárov (7), ktorí všetci boli spokojní s Bergogliovým zvolením.
Na druhej strane, pápež Pius IX., Pius X. alebo Pius XII., keď boli novozvolení, nedostali od slobodomurárov ani chvály ani pozdravy ani od talianskych, ani od medzinárodných. Pápeži s menom  „Pius“ sa so slobodomurarmi nikdy nepriatelili.

8) Niekoľko týždňov po zvolení pápeža Františka v marci 2013 kanadský slobodomurársky bulletin z apríla 2013 s názvom „Watermark“ uviedol, že nový pápež je a bol na internete považovaný za slobodomurára, ktorý používa slobodomurárske znamenia a gestá [16]. Autor je presvedčený, že nový pápež bude napriek svojmu „konzervativizmu“ pripravený vybudovať lepší vzťah medzi katolicizmom a lóžou. V tom istom článku sa zverejňuje celé posolstvo pozdravu veľmajstra Veľkej lóže Argentíny Jorgeho Clavera (pozri bod 2 vyššie) novému pápežovi. Na konci článku Kanadský slobodomurár dúfa v zastavenie nespravodlivého prenasledovania slobodomurárov rímskokatolíckou cirkvou [17].

9) V liste svojmu pokrokovému priateľovi Massimovi Teodorimu sa 20. júna 2013 veľmajster Raffi ukazuje ako plný elánu a nadšenia pre činy a slová pápeža Františka. Raffi žiada hlbokú „reformu“ cirkvi, samozrejme, v súlade s cieľmi slobodomurárskeho a sekulárneho myslenia. Raffi chválil „teológa s hlbokým poznaním“, Karla Rahnera (jezuitu) a jeho teóriu „anonymných kresťanov“. Raffi sa postavil proti „starodávnej liturgii výsad a privilégií“.[18]

10) V prospech pápeža Bergoglia sa vyjadril aj brazílsky slobodomurársky časopis O Malhete [Kladivo]. [19]  V článku („Uma Lição do Papa“) [“poučenie od pápeža”], s. 7 bol rímsky biskup. veľmi oslavovaný. Autor je Derildo Martins Da Costa, ctihodný majster lóže „Luz do Planalto“ [„Svetlo náhornej plošiny“] z brazílskeho Serra-Grande Oriente. Martins Da Costa píše: „Pápež František,  predtým, ako vyzval ostatných, aby tak urobili, robí najskôr sám. Tu je rozdiel medzi pápežom Františkom a jeho predchodcami. Okrem toho, Da Costa hovorí, „zdá sa, že pápež dáva príklady“ – príklady, o ktorých je rozumné usúdiť, že ich slobodomurári považujú za prijateľné. V Brazílii nám „pápež zanechal hlbokú lekciu občianstva“, pretože keď prechádzal okolo „evanjelikálneho kostola“, rozhodol sa pred ním, spolu s pastormi pomodliť „Otče náš“.

11) V čísle 1-2/2013 (strany 65-66) časopisu Acacia talianskej Veľkej lóže symbolického obradu, šéfredaktor Moreno Neri dúfa, že pápež František, jezuita, skutočne dokáže zreformovať cirkev („nikto iný ako jezuita nie je vhodnejší, aby čelil otázke zmien, ktoré cirkev čakajú“), a blahoželá kardinálovi Martinimu. Mason Neri dúfa, že cirkev už nie je „uzavretým a zaprášeným systémom“.

12) V roku 2013 vydali talianski novinári Giacomo Galeazzi a Ferruccio Pinotti knihu „Slobodomurársky Vatikán“. Galeazzi je veľkým „fanúšikom“ pápeža Františka, ako  aj Andrea Tornielli, korešpondent Vatikánu a Galeazziho kolega v novinách La Stampa v Turíne. Galeazzi-Pinotti napísal:

Za posledných 30-35 rokov sa niekoľko jezuitov pozitívne zaujímalo o slobodomurárstvo; Zúčastňovali sa verejných diskusií, na konferenciách organizovaných Veľkým Orientom Talianska, písali články a knihy o filozofickom myslení o dejinách slobodomurárstva – inými slovami, boli to títo duchovní, ktorí napriek kliatbám a rôznym exkomunikáciám Rímskej Cirkvi publikovali o slobodomurárskej inštitúcii, snažili sa  ju pochopiť a potom veľmi často skončili tak, že prijali jej filozofický prístup.[22]

Galeazzi-Pinotti tiež informoval o vyhláseniach Nicoly Spinella: „Nicola Spinello, zástupca Vikára Veľmajstra komunity Piazza del Gesù, odpovedal na otázku, ktorú dostal v televíznej relácii Záhada [Mistero], ktorá sa vysielala v marci. 20, 2013:
Aký je vzťah medzi jezuitmi a slobodomurármi? Odpoveď: Jezuiti a slobodomurári mali vždy veľký spoločný špekulatívny záujem... »

Ďalšia otázka: Pápež pochádza z Argentíny a v Argentíne je veľká slobodomurárska tradícia; Bol arcibiskupom Buenos Aires, myslíte si, že mal vzťahy so slobodomurármi? »
On [Spinello] odpovedal: „Prekvapilo by ma, keby to bolo naopak, a síce, že by ich nemal [tieto vzťahy]. Slobodomurárske tradície v Argentíne sú veľmi silné.

„A na ďalšiu otázku od reportéra odpovedal:“ Domnievam sa, že tento pápež je uskutočnením plánu, ktorý mal byť prijatý už dávno. „[23]
Galeazzi-Pinotti pokračoval:

Na našu konkrétnu otázku odpovedal aj veľmajster Catania Vincenzo Di Benedetto, vedúci vznešenej Veľkej lóže na Piazza del Gesù: rôzne zdroje uviedli existenciu slobodomurárskych lóží aj vo Vatikáne; je to podľa vás možné? Bez váhania odpovedal: „Áno, celkom možne, či už použijete to meno (slobodomurárske) alebo nie
.
[24]

13) V júli 2013, na pamiatku svojho zosnulého priateľa, kardinála Ersilia Toniniho, veľmajster Gustavo Raffi (Veľký Orient Talianska) vzdal novú poctu pápežovi Františkovi, keď povedal:
Dnes je ľudstvo čoraz chudobnejšie, rovnako ako katolícka cirkev. Ale cirkev pápeža Františka je cirkvou, ktorá sľubuje, že bude rešpektovať inakosť a bude zdieľať myšlienku, ktorú sekulárny štát presadzuje k poznaniu mieru a spolužitia rôznych náboženstiev.“ [25]

14) V otvorenom dvojstranovom liste z 9. septembra 2013 Gian Franco Pilloni, veľmajster Veľkej lóže Talianska – U.M.S.O.I. (Unione Massonica Stretta Osservanza Iniziatica), adresovanom pápežovi Františkovi, ho vyzýva – aby pracoval „na ukončení rozporov existujúcich vo vzťahoch medzi katolíckou cirkvou a slobodomurármi“. Pilloni by chce, aby sme verili, že slobodomurárstvo nie je protivníkom katolíckej cirkvi, ale že kráča po „paralelnej ceste“. Pochválil pápeža Františka slovami: „Katolícku cirkev reprezentujete dôstojne“ a dodal: „Apelujem na Vašu Svätosť, muža mimoriadnych ľudských kvalít. [26] a dodal, že jeho Veľká lóža je „uznávaná veľkými americkými lóžami, ku ktorým patrím“ (t. j. Pilloni je tiež členom Amerického slobodomurárstva).[27]

15) Okrem toho 21. septembra 2013 počas osláv Veľkého Orientu Talianska pri príležitosti jesennej rovnodennosti veľmajster Gustavo Raffi okrem iného povedal: „Pápež František vysiela posolstvá ľudstvu, ktoré sú v súlade s tým, čo hovoríme už roky. Pozýva tiež ľudí, aby vyšli z katakomb a neustupovali, ale aby boli medzi rôznymi národmi svedkami svojich vlastných hodnôt tým, že budú hovoriť so spoločnosťou. Úvahy by sa nemali obmedzovať na dnešok, ale mali by stavať budúcnosť. Toto je živé slobodomurárstvo, dialóg s ľuďmi“ [28]

16) k bližšie nešpecifikovanému dátumu v roku 2013 — na webovej stránke Leyte Times Magazine of the Philippines — vydavateľ Antonio M. Reyes, slobodnýmurár, napísal, že veľkí filipínski národní hrdinovia boli slobodomurári a že hoci Cirkev odsúdila slobodomurárstvo, rovnako ako Kardinál Ratzinger v roku 1983 verí, že s pápežom Františkom sa veci teraz zmenia, pretože pre neho, ako aj pre slobodomurárov, všetky náboženstvá a skupiny, ktoré veria v Boha, by nemali byť odsúdené na večné zatratenie. ... našťastie katolíci majú teraz v pápežovi Františkovi vodcu, ktorý verí, že všetky náboženstvá a bratské združenia, ktoré veria v Boha, musia byť rešpektované a nie odsúdené na večné zatratenie. My ako kresťania musíme vziať do úvahy jeho výzvu k náboženskej tolerancii a skutočnému ekumenizmu. [29]

17) V rozhovore uverejnenom v decembri 2013, Vincenzo Romano, 33°, zástupca alebo vikár veľmajstra Veľkej lóže Talianska starovekých slobodných a prijatých slobodomurárov: Piazza del Gesù, Palazzo Vitelleschi, zdôraznil, že slobodomurárstvo nenasleduje ( katolícke) zásady a sťažoval sa, že cirkev neakceptuje spôsob myslenia slobodomurárov [31]. Spýtal sa: „Pápež Bergoglio už urobil veľa ustretových gest, ale dá sa z neho vidieť niečo pozitívne, pokiaľ ide o slobodomurárstvo? A potom povedal: „Pápež Bergoglio doteraz ukázal, že je veľkým pápežom, ale neviem, či má voči nám nejaké predsudky. Uvidíme, či budú nejaké reakcie. Vyhlasujeme, že sme pripravení prijať katolícky svet.[30] 



[1] L. de PONCINS, Slobodomurárstvo podľa svojich tajných dokumentov, Zmätenie francúzskeho myslenia, rent-en-Montreuil 19755, s. 159.

[2] Pápež Klement XIV. (1705 – 1774), pápež v rokoch 1769 až 1774, 21. júla 1773 zrušil jezuitský rád (pozri: Dominus ac Redemptor). Jezuitský rád bol obnovený pápežom Piom VII v roku 1814. 

[3]  Cretin v J. Joly, Rímska cirkev pred revolúciou, 2 Zv., Henri Plon, Paríž, 1861, str. 74-75.

[4] S. MASTER, „masson, no è comunione“, v Espresse, 19. august 1999, s. 69 (68-71). (Http://chiesa.espresso.repubblica.it/articolo/7167.html); Porov. Gustavo Raffi veľmajster Grande Oriente d’italia, v Erasmus Notizie, č. 8 6-7-31 marec-31. apríl 2009, Veľký orient Talianska, Rím, s. 32.

[5] A. Pohlmann, "nie zločin, ale hriech?" (Byť slobodomurárom), Freemasonry today, zima 2005, https://web.archive.org/web/20101215192220/http://freeMaçonrytoday.com/31/p10.php

[6] D. MINERVA, Dialogo sulla vita. Colloquio tra Carlo Maria Martini a Ignazio Marino (Espresso, 27 A2006), Notizie Erasmus, Bollettino Grande Oriente d’italia, N. 7-8/2006, s. 42-47.

[7] http://temi.repubblica.it/limes/cosi-eleggemmo–Pope Ratzinger/5959

[8] http://blog.messainlatino.it/2011/06/un-mesto-anniversario.html

[9] Pozri stranu 20 tohto vydania: http://Www.hiramabif.org/revista/abif_119.rar

[10] https://www.bnaibritheurope.org/bbeurope/what-we-do/public-policy/375-bnai-brith-welcomes-pope-François;

http://www.bnaibrith.org/press-releases/bnai-brith-international-welcomes-new-pope-François-i

[11] http://www.impulsobaires.com.ar/nota.php? id = 175015; http://www.actualMaçonica.com/2013/03/20/el-papa-Françoisco-los-Maçones/

[12] GLVDI Notiziario-Notiziario massonico virtual Gran Loggia d’italia, R.S.A.A. Talianske slobodomurárstvo, Comunicato

Správa č. 159 zverejnená 15. marca 2013 http://blog.libero.it/GLVDI/11982726.html

[13] http://blog.libero.it/GLVDI/13495401.html

[14] http://www.grandeoriente.it/il-gran-maestro-raffi-con-papa-Francesco-nulla-sara-piu-come-prima-chiara-la-scelta-di-fraternita-per-una -Chiesa-the-dialóg nie je kontaminovaný-logiche slab-and-go z front-of-Tentazioni Posses-temporal/

[15] „Veľká lóža Libanonu pozdravuje Veľkú lóžu Argentíny za zvolenie nového pápeža Františka, “ http://Www.fenixnews.com/2013/03/15/gran-logia-unida-del-libano say hello-great-to-women-of-Argentina by choice of New-Françoisco-Pape/

[16] Bývalý arcibiskup Buenos Aires kardinál Jorge Mario Bergoglio, teraz pápež František I., už prijal návštevu anti-slobodomurárskych uctievačov a antikatolíkov natoľko, že internet šumí (stačí si vyhľadať na Google „Pápež František - slobodomurárstvo") s divokými tvrdeniami, že je to „čierny pápež“, že je slobodomurár a používa slobodomurárske znaky, bla, bla „(“ Nový pápež! – nový vzťah Rímskokatolíckou cirkvou  „vo vodoznaku —. Slobodomurársky filatelistický online bulletin v Kanade, zväzok 3-vydanie 4-. apríl 2013, strana 3), http://bytown.ottawaMaçons.ca/Watermark%20April%202013.pdf

[17] "Dúfam, že tento nový pápež, ktorý je napriek svojmu konzervativizmu veľmi obdivovaný pre svoju osobnú pokoru a oddanosť sociálnej spravodlivosti, bude pripravený vybudovať lepší vzťah medzi katolicizmom a slobodomurárstvom." Opakujem komentáre veľmajstra Veľkej lóže Argentíny Angela Jorgeho Clavera […]. Ostáva nám len dúfať, že stovky rokov bezdôvodného prenasledovania slobodomurárov od Rímskokatolíckej cirkvi skončili. “ (Tamtiež, str. 3)

[18] Porov. Erasmo Notizie, Bollettino Informazione of the Great Orient of Italy, Anno XIV, N. 13-14 31 July 2013  Rím, s. 19.

[19] August 2013 z Veľkého orientu Brazílie dello Stato „Espirito Santo“ (GOB-ES).

[20] Porov. Corrispondenza Romania, N. 971/03, 6. decembra 2006; http://www.fattisentire.org/modules.php? meno = Správy & súbor = tlač & sid = 2294. Na tejto stránke o Braz Avizovi čítame, že „bol vymenovaný za pomocného biskupa vo Vitorii v roku 1994, v roku 1998 bol vymenovaný za biskupa diecézy Ponta Grossa; O štyri roky neskôr, v roku 2002, bol preložený do Maringy a v roku 2004 bol vymenovaný za metropolitu arcibiskupa Brazílie. Naozaj žiarivá kariéra. „V rokoch 2010-2011 bol vymenovaný za nového prefekta kongregácie pre rehoľný život a čoskoro kreovaný ako kardinál

[21] http://chiesa.espresso.repubblica.it/articolo/1350234bdc4.html? eng = y; http://magister.blogautore.espresso.repubblica.it/2013/04/15/sempre-in-castigo-le-suore-americane-liberal/

[22] Giacomo Galeazzi-Ferruccio Pinotti, Massone Vatikán. Logger, Denaro a Asterix Occulti: veľký Segreto della Chiesa di papa Francesco, Edizioni Piemme, Miláno, 2013, s. 56-57.

[23] Tamže, s. 83 – 

[24] Tamže.

[25] Notizie Erasmus, Bollettino Informazione Veľkého orientu Talianska, Anno XIV, číslo 15-16, 30. septembra 2013, s. 11.

[26] http://www.granloggiaditalia.com/sito/wp-content/uploads/2013/02/papa-Francesco-sito2.jpg-added accent.

[27] http://www.granloggiaditalia.com/sito/wp-content/uploads/2013/02/papa-Francesco-per-sito-1.jpg

[28] Notizie Erasmus, Bollettino Informazione of the Grand Orient of Italy, Anno XIV, number 17-18, 31 October 2013, s. 6.

[29] http://www.southernleytetimes.com/No_way_to_treat_our_heroes.html

[30] http://www.regionecalabriagldi.it/public_html/news-dalle-logge/54-intervista-a-vincenzo-romano-gran-maestro-aggiunto.html-underline.

[31] „[Otázka z rozhovoru:]“ Váš vzťah s cirkvou? “ [Odpoveď:] Platíme exkomunikáciou, ktorá je smiešna a teraz sa vracia o sto rokov späť. Vždy sme sa snažili budovať dobrý vzťah. Pre nás sme mali aj kňazov spriaznených so slobodomurárstvom. Pokúsili sme sa otvoriť dialóg s Vatikánom a pred niekoľkými rokmi sme si vymenili sériu listov s Vatikánskym štátnym sekretariátom. V dôsledku dogiem je však zo strany cirkvi určitá strnulosť. Prisaháme na svätú kniha Biblie, nemáme nič proti cirkvi. A cirkev neakceptuje spôsob, akým myslíme. Nežijeme s dogmami, namiesto toho máme radi svoj spôsob myslenia, porovnávania, myslenia. To je to, čo nás odlišuje. Cirkev má voči nám veľa predsudkov. Tamže.

1. 11. 2021

St. Gallenská mafia a synodalita
Julia Meloni

Kardinál Martini žije ďalej. Pokúsim sa načrtnúť príbeh o pôvode „synody o synodalite“. Je to príbeh o sne a o déjà vu. Carlo Maria Martini bol celý svoj život rojko. V talianskom dokumente Vedete, Sono Uno di Voi, počujeme Martiniho presvedčenie, že iba sny dokážu urobiť skutočnosť znesiteľnou. Ako chlapec Martini sníval, že sa bude venovať štúdiu Svätej Biblie. A naozaj z neho vyrástol uznávaný biblický znalec a zostal ním – kým pápež Ján Pavol II. neodtrhol zakríknutého a plachého jezuitu od jeho kníh, aby z neho urobil nového milánskeho arcibiskupa. Vtedy v ňom vyklíčil druhý sen.

V roku 1981 – hovorí životopisec Marco Garzonio – „začal Martini hovoriť o ‚synodálnej cirkvi‘“, pričom tento cieľ označoval len ako „sen“. Podľa Garzonia to bol „sen“, pretože „Martini, ako realistický človek, aj ako obozretný jezuita, chápal, že jeho argumenty nie sú pre vtedajšie vedenie Cirkvi zrovna atraktívny materiál“.

„Svoju ideu prezentoval ako cieľ, ktorý je možno veľmi vzdialený, ale nemlčal o ňom,“ hovorí Garzonio.

Toto napätie medzi snom a skutočnosťou ho požieralo zvnútra – a v roku 1999 už nedokázal viac čakať.  Martini — biblický učenec — mal tajomstvo. Od polovice 90. rokov viedol mafiu zo St. Gallenu. Bola to tajná skupina vysokopostavených cirkevných hodnostárov, ktorí stáli v opozícií proti vtedajšiemu kardinálovi Josephovi Ratzingerovi. Títo muži túžili po decentralizácií a revolúcií v Cirkvi – a hovorí sa, že pôvodne chceli, aby sa Martini stal pápežom. Na stretnutí mafie v januári 1999 (podľa autorizovaného životopisu jej člena, kardinála Godfrieda Danneelsa) sa Martini podelil o najnovšiu verziu svojho sna. Povedal, že chce nový koncil.

Nový koncil. Toto bol najväčší sen muža, ktorý povedal Aldovi Mariovi Vallimu, že doba Druhého vatikánskeho koncilu bola najdôležitejším obdobím jeho života (Valli, Storia di un Uomo: Ritratto di Carlo Maria Martini).

Neskôr toho roku, na synode o Európe, Martini vystúpil a opäťsa podelil o verziu tohto „sna“. Odvolávajúc sa na pamiatku Druhého vatikánskeho koncilu hovoril o budúcej „kolegiálnej a autoritatívnej konzultácii medzi všetkými biskupmi“. Potom vymenoval mnohé „kľúčové problémy“, ktoré treba kolegiálne riešiť, od „sexuality“  až po „nedostatok vysvätených kňazov“. „Hoci Martini nikdy nepoužil slová ‚nový koncil‘, talianska tlač nestrácala čas a infromovala o jeho príhovoroch presne týmto spôsobom,“ hovorí vatikanista John Allen, „iní však tvrdia, že Martini hovoril o novom nástroji, o niečom medzi synodou a koncilom.”

Podľa Garzonia bolo z Martiniho hlasu cítiť „trpkosť a sklamanie“. Pretože nové tisícročie sa rýchlo približovalo a jeho sen zostal neuchopený, nesplnený.

Čas plynul. Martini prezradil, že trpí Parkinsonovu chorobu a v roku 2002 sa odsťahoval do Jeruzalema; V roku 2005 bol Ratzinger zvolený za pápeža a prijal meno Benedikt XVI; mafia St. Gallenu sa údajne rozpadla okolo roku 2006; Martini zomrel v roku 2012.

Vtedy začalo déjà vu.

Keď kardinál Martini hovoril o sústredení sa na koncily a synody, vedel, aké zdĺhavé a namáhavé bude kráčať touto cestou. Je treba postupovať jemne, ale pevne a vytrvalo."

Prišiel október 2013 a nový pápež František rozprával novinárovi Eugeniovi Scalfarimu o svojich plánoch uskutočniť Martiniho sústredenie sa na „koncily a synody“. Pápež František krátko na to oznámil zvolanie synody o rodine – a poveril veterána St. Gallenskej skupiny, kardinála Waltera Kaspera, aby na kľúčovom konzistóriu predniesol reč. Cieľom Kasperovej krížovej výpravy bolo sv. prijímanie pre rozvedených a civilne znovu zosobášených, čo Ratzinger formálne odsúdil prostredníctvom Kongregácie pre náuku viery už v roku 1994.

Desivé je, že Martini sám povedal Scalfarimu v roku 2009, že sníva v prvom rade o koncile o rozvedených (Scalfari, Il Dio Unico e la Società Moderna, s. 21). Úvodný synodálny manéver Františkovho pontifikátu bol už roky vopred predznamenaný v rozhovore so Scalfarim.

V roku 2015 začal vatikanista Sandro Magister postupne dekódovať Martiniho sen z roku 1999, a pochopil, že je to plán  Františkovho pontifikátu. Magister, ktorý si všimol neuveriteľnú paralelu medzi  starým zoznamom Martiniho želaní a Františkovými synodami, presne predpovedal, že po synodách o rodine sa ďalšia synoda bude zaoberať svätením ženatých mužov.

Medzitým v roku 2016 vatikanista Edward Pentin – autor kľúčovej knihy o zmanipulovaní prvej Františkovej synody – zverejnil správu, v ktorej zdôraznil obavy z podvratného potenciálu synodality. Pentin povedal:

Niektorí sa obávajú, že [synodalita] v podstate „sprotestantizuje“ Cirkev a zmení ju na kvázi demokratickú republiku, a nie na pápežskú monarchiu, ktorá má chrániť a brániť cirkevnú doktrínu.
Jeden cirkevný pozorovateľ, odborník na ekleziológiu, sa domnieva, že synodalita, o ktorej sa v súčasnosti diskutuje, má trockistické konotácie ("permanentná synodalita" je synonymom "permanentnej revolúcie").

Súčasný dôraz na synodalitu čiastočne vychádza z ašpirácií zosnulého jezuitu kardinála Carla Martiniho, ktorý dúfal v „akýsi druh stáleho koncilu správcov Cirkvi, ktorý bude existovať popri pápežovi.“ Ako jeden z prvých, navrhoval model ' synodálnej cirkvi, v ktorej pápež už nevládne ako absolútny monarcha.

To znamená, že nadchádzajúca „synoda o synodalite“ nie je len sebastredné byrokratické cvičenie.

„Vzhľadom na napätie a spory spojené s nedávnymi synodami a najmä ‚Synodálnou cestou‘ prebiehajúcou v Nemecku, o ktorej kritici tvrdia, že by mohla priviesť cirkev v krajine do schizmy, narastajú obavy z rozdeľujúcich účinkov tohto druhu vládnutia a tendencie využiť synodalitu na vybudovanie heterodoxie do Cirkvi,“ poznamenáva Pentin.

Oficiálny prípravný dokument synody o synodalite tieto obavy rozptyľuje len veľmi málo. Dokument, ktorý viac ako šesťdesiatpäťkrát spomína nejakú verziu výrazov „synoda“, „synodálny“ alebo „synodalita“, vyzerá byť jednoznačne fixovaný na rovnakú koncepciu, ktorú chcel Martini využiť ako zbraň. Sprievodný text - Vademecum - odkazuje na kontroverznú „synodálnu cestu“ v Nemecku. Ale túto potenciálne schizmatickú energiu neodsudzuje; namiesto toho vyzýva Nemecko, aby „tvorivo artikulovalo už prebiehajúce synodálne procesy“.

Keď prípravný dokument požaduje „zostať otvorený prekvapeniam, ktoré pre nás Duch určite pripraví“, déjà vu je nepopierateľné: vo svojich Nočných rozhovoroch Martini hovoril o „otvorenosti prekvapeniam Ducha svätého."

Martini, takmer desať rokov po svojej smrti, stále neodišiel. Synoda o synodalite bude ďalšou bitkou o únik z područia sna, ktorý odmieta zomrieť. So synodou o vytúženej zbrani St. Gallenskej mafie – synodou, ktorá zjavne schvaľuje nemeckú cestu k schizme – to môže byť koniec hry: Martiniho sen sa splní.

26. 10. 2021

Pokračovanie Pistoje

p. John Parsons


Ak objasnenie historických súvislostí môže prispieť k odhaleniu koreňov dnešnej krízy, potom ducha súčasnej liturgickej revolúcie možno pochopiť len ak nezačneme obrodným ultramontánnym tradicionalizmom Doma Guerangera, ale revolúciou, sčasti racionalistickou a sčasti historizujúcou o ktorú sa na úsvite dnešnej doby pokúsila jansenistická strana.

Najdôležitejší krok v tomto smere sa udial na diecéznej synode v Pistoji v Toskánsku, ktorú zvolal Scipio de Ricci, biskup z Pistoje a Prata v roku 1786 a ktorú Svätá stolica odsúdila prvýkrát v roku 1794 a naposledy v r. 1947.

Pri spätnom pohľade možno Pistoju vnímať ako začiatok dnešnej diskusie o kultúrnom prispôsobení  sa liturgického lex orandi a o jeho jemnom, ale veľmi hlbokom prepojení s lex credendi. Odmietavá reakcia Svätého stolca ku zmenám, ktoré navrhovala synoda v Pistoji, tiež demonštruje, do akej miery bolo niekdajšie pápežstvo pripravené zvrátiť svoje historicko-kultúrne úsudky o liturgických záležitostiach. To by mohlo poskytnúť podporovateľom tradičnej liturgie užitočný precedens, na ktorý sa môžu odvolať keď príde čas, aby Svätá stolica zreformovala svoju poslednú liturgickú reformu.

Sotva sa dá poprieť, že duch, ktorý sa po Druhom vatikánskom koncil vznášal nad komisiou pre liturgickú reformu sa viac podobal duchu Scipia de Ricciho a jeho synody, než duchu Prospera Guerangera a jeho opátstva. V bule Auctorem Fidei z roku 1794 Pius VI. odsúdil tvrdenie pistojskej synody, že „v posledných storočiach došlo k všeobecnému zatemneniu, pokiaľ ide o pravdy veľkého významu týkajúce sa náboženstva“  ako „kacírske“

Je pravda, že hlavným predmetom tohto odsúdenia sú explicitné doktrinálne tvrdenia synody, ktoré sú v rozpore s lex credendi Cirkvi; ale implicitné tvrdenie synody, že cirkevný lex orandi je tiež chybný a už po mnoho storočí v rozpore s Božou vôľou, by Pius VI. určite považoval za, ak nie heretické, tak aspoň za heréze blízke - haeresi proxima.


Návrat k Pistoji

Pripomeňme si v krátkosti zmiešaný racionalizmus a antikvarizmus pistojského projektu, všimnime si podobnosti medzi zmenami v teológii a praxi, ktoré si želala synoda uskutočniť, a tými, ktoré sa de facto udiali od Druhého vatikánskeho koncilu. Patria sem tieto tvrdenia:

- že Cirkev je úplne kňazská (laici su tiež kňazmi) a preto klérus vystupuje iba ako od laikmi delegovaný a od laikov odvodzuje svoju autoritu;
- že aj pápež je takisto predstaviteľom Cirkvi, ktorý má svoju autoritu od nej a nie cez Petra od Krista;
- že Cirkev by nemala byť spravovaná záväznými zákonmi, ale iba morálnym odporúčaniami;
- že biskupi nemusia poslúchať pápeža, ale môžu riadiť svoje partikulárne cirkvi a meniť tradičnú disciplínu, ako uznajú za dobré;
- že kňazi majú rovnakú doktrinálnu autoritu ako biskupi;
- že miestne synody môžu rozhodovať o rímskych dekrétoch;
- že doktrinálne rozhodnutia prijaté v minulosti Rímom nie sú záväzné pre miestne cirkvi;
- že omše, ktoré koná kňaz  len s miništrantom (bez ľudu), sú nejakým spôsobom chybné;
- že by sa nemalo nástojiť na doktríne transsubstanciácie;
- že omše nemožno slúžiť na konkrétne úmysly;
- že bočné oltáre by mali byť odstránené;
- že sa liturgia má sláviť nahlas a v ľudovom jazyku;
- že sa má upustiť od častého pritupovania k sviatosti pokánia a že sa nemajú vyznávať všedné hriechy;
- že odpustky nám pri príchode na onen svet neprinášajú žiaden úžitok a že ich navyše nemožno obetovať za zosnulých;
- že by mali byť zrušené menšie rády a že laici by sa mali zúčastňovať verejných bohoslužieb ako čitatelia, akolyti atď.;
- že cirkev by nemala upravovať manželské právo, ale mala by akceptovať čokoľvek, čo občianska spoločnosť o tejto záležitosti rozhodne;
- že treba odstrániť úctu k Najsvätejšiemu Srdcu;
- že by sa malo upustiť od konvenčných ľudových pobožností;
- že knihy odsúdené Svätým ofíciom by napriek tomu mali farári zverejňovať;
- že používanie svätých sôch a obrazov by sa malo vytesniť;
- že sviatočné dni by sa mali skrátiť alebo presunúť len na nedele;
- a napokon, že všetky tradičné formy rehoľného života by mali byť zrušené okrem niekoľkých málo kláštorov, kde budú rehoľníci z drvivej väčšiny laici, s výimkou pár kňazov, ktorí by koncelebrovali na jednej každodennej omši.


Sú to návrhy z roku 1780 alebo 1980? Sú z obidvoch.

Napriek tomu, že sú tieto paralely veľmi zarážajúce, je tu ešte dôležitejšia podobnosť. Synoda bola svojimi prívržencami chválená ako „ tá možno najdôležitejšia, aká sa konala za desať alebo dvanásť storočí“, teda od čias svätého Gregora Veľkého. Pistojskí zobrali ako normu patristickú cirkev a vedení duchom revolučného pedantizmu, načrtli nemožný plán na jej znovuvytvorenie. Všimnite si, že to bola tá istá túžba vytvoriť modernú verziu tejto patristickej cirkvi, ktorá žila vo fantastických predstavách mnohých katolíckych reformátorov v prvej polovici dvadsiateho storočia a ktorá bola inšpirovaná rovnakým revolučným zápalom.

ZMENA V KURIÁLNEJ POLITIKE

Pistojská argumentácia bola Svätou stolicou slávnostne odmietnutá. Od Pia VI. v bule Auctorem Fidei z roku 1794 až po Pia XII. v encyklike Mediator Dei z roku 1947 pápežstvo výslovne odsúdilo synodu podľa mena, ako aj jej súčasných napodobňovateľov, ako propagátorov falošného „liturgického antikvarizmu“. Synoda tvrdila, že je „proti apoštolskej praxi a Božím radám, pokiaľ sa ľuďom nedajú jednoduchšie spôsoby, ako spojiť svoj hlas s hlasom celej Cirkvi“. Článok 66 Auctorem Fidei odsudzuje toto tvrdenie, chápané ako návrh na zavedenia ľudového jazyka do liturgie, ako „nesprávny, desivý, narúšajúci poriadok stanovený na slávenie svätych tajomstiev a ľahko vyvolávajúci množstvo zla“. Je nešťastnou výsadou ľudí žijúcich na konci dvadsiateho storočia presvedčiť sa na vlastnej koži, aké prezieravé bolo toto odsúdenie!

V Mediátor Dei sa opakujú „vážne dôvody, ktoré má Cirkev na to, aby pevne zachovala bezpodmienečnú povinnosť celebranta používať latinský jazyk“. V roku 1956 na Medzinárodnej liturgickej konferencii v Assisi Svätá stolica trvala na svojich varovaniach pred ľudovou liturgiou, hoci obrady sviatostí v tom čase v krajinách, kde prevládalo vyspelejšie liturgické myslenie, už pod pláštikom rímskej autority zavádzali ľudovú reč. Ešte v roku 1962 v encyklike Veterum Sapientia Ján XXIII. povedal: „Nech sa žiaden inovátor neodváži písať proti používaniu latinčiny v posvätných obradoch... ani nech sa vo svojej hlúposti pokúša minimalizovať vôľu Apoštolskej stolice v tejto veci."

Annibale Bugnini: Neo-pistojský reformátor

Od roku 1948, rok po objavení sa Mediator Dei, sa však rímska línia začala meniť. V tom roku bola v Rímskej kúrii zriadená Komisia pre liturgickú reformu, ktorej najvplyvnejšími členmi boli podľa všetkého Augustin Bea SJ, spovedník Pia XII., a Annibale Bugnini, tajomník komisie, ktorý mal zostať ústredným byrokratickým predstaviteľom rímskej liturgickej reformy, až kým ho Pavlom VI. v roku 1975 za podivuhodných okolností neprepustil. Mienka Auctorem Fidei a názory tejto mimoriadne vplyvnej osobnosti nie sú identické, pretože Bugnini zdieľal presvedčenie Scipia de Ricciho, že katolícka bohoslužba už po mnoho storočí naliehavo volá po reforme a tiež bol samoľúbo presvedčený, že je to práve on, kto tú reformu má vykonať.

Keď v roku 1969 Hubert Jedin, významný historik Tridentského koncilu, kritizoval v článku v Osservatore Romano dopady pokoncilových liturgických zmien, a najmä zavedenie ľudového jazyka, ktorý zničil dôležitý zväzok jednoty v západnej cirkvi, arcibiskup Bugnini odpovedal slovami:

„Ako dobrý historik, ktorý vie spravodlivo zvážiť obe strany a dospieť k vyváženému úsudku, prečo ste nespomenuli milióny a stovky miliónov veriacich, ktorí konečne dospeli ku bohoslužbe v duchu a pravde? Môžu sa konečne modliť k Bohu vo svojich vlastných jazykoch a nie v nezmyselných zvukoch a sú šťastní, že odteraz vedia, čo hovoria? Nie sú  oni „Cirkev“?

"Pokiaľ ide o "zväzok jednoty": Veríte, že Cirkev nemá iné spôsoby, ako zabezpečiť jednotu? Veríte, že existuje hlboká a úprimná jednota uprostred nedostatku porozumenia, nevedomosti a "temnej noci" uctievania, ktorému chýba tvár a svetlo, aspoň pre tých, čo sú v chrámovej lodi? Nemyslíte si, že kňazský pastier musí hľadať a podporovať jednotu svojho stáda – a tým aj univerzálneho stáda – prostredníctvom živej viery, ktorá sa živí obradmi? A nachádza výraz v piesni, v spoločenstve myslí, v láske, ktorá oživuje Eucharistiu, vo vedomej účasti a vo vstupe do tajomstva? Jednota jazyka je povrchná a fiktívna, iný druh jednoty je životne dôležitý a hlboký... Tu v komisii nepracujeme pre múzeá a archívy, ale pre duchovný život Božieho ľudu... Súčasná obnova Cirkvi je vážna, pevná, dôkladná a istá, aj keď prináša utrpenie a odpor... Nemyslíte si, pán profesor, že aj historici by mali skúmať historické udalosti a objavovať v nich znaky Boha?"

„Nevedomosť a „temná noc“ uctievania, na ktoré sa arcibiskup odvoláva, pripomína vieru pistojskej synody v stáročia trvajúce „všeobecné zatemnenie právd o veľkých momentoch týkajúcich sa náboženstva“. Keďže argument arcibiskupa Bugniniho je založený na existencii liturgie v nie ľudovom jazyku, musíme predpokladať, že jeho temná noc vládne prinajmenšom od ôsmeho storočia, ak nie od šiesteho; toj je presne ten istý bod, ktorý prívrženci Pistojskej synody označili za začiatok úpadku Cirkvi.

Arcibiskup Bugnini vo svojom neoceniteľnom diele La Riforma Liturgica 1948-1975, vydanom v roku 1983 a v anglickom preklade v roku 1990, opakovane objasňuje, že jeho slová adresované profesorovi Jedinovi nie sú nesprávnou interpretáciou jeho presvedčenia. Veľmi negatívne a odmietavé hodnotenie liturgickej praxe katolíckej cirkvi, prinajmenšom v latinských obradoch a už od karolínskeho obdobia, je nápadnou súčasťou jeho myslenia. Východisko, ktoré je základom práce komisie, ktorej Bugnini predsedal, je viditeľne identické s východiskom pistojských reformátorov. Predpokladá, že Cirkev bola  stáročia, od konca patristického veku,  mimo kurzu a že teraz je úlohou komisie odstrániť z nánosov minulosti všetko, čo uzná za vhodné a zrealizovať svoje vlastné predstavy o tom, ako má vyzerať katolícka bohoslužba. Na starovek sa možno odvolávať, kde je to možné, ale vždy, keď starovek stojí v ceste, treba sa dovolávať racionalistickej jasnosti alebo „pastoračnej potreby“; tak na jednom alebo druhom základe musí vždy prevážiť vôľa komisie, pretože proti nej sa nemožno odvolávať na žiadne pevné a objektívne kritérium.

12. 10. 2021

Marxistický majsterštyk
Kennedy Hall

Na tému covidových lockdownov sa už premrhalo za posledných 19 mesiacov veľa atramentu. Tieto  mesiace patrili tým najčudesnejším v modernej histórii. Pre mnohých boli mimoriadne ťažké, najmä pre tých, ktorých vlastné podniky, prípadne prevádzky ich zamestnávateľov boli nespravodlivo zatvorené na vopred neurčený čas. Narastajúci rozpor medzi protikladnými tábormi v spoločnosti viedol k nepríjemným - a možno aj neodvolateľným - dôsledkom v živote rodín a komunít.

Domnievam sa, že najsmrteľnejší vírus, ktorý sa rozšíril od príchodu lockdownového šialenstva, je vírus marxizmu. Marxizmus sa neobmedzuje iba na to, čo si predstavujeme pojmom komunizmus. Komunizmus je logický dôsledok marxizmu, ale marxizmus sa môže šíriť spôsobmi, o ktorých by COVID mohol len snívať. Je možné žiť v spoločnosti, ktorá sa síce slovne neprezentuje ako komunistická, avšak ktorá sa vo svojom živote prejavuje mimoriadne marxisticky.

Podľa dnes už zosnulého sovietskeho utečenca Jurija Bezmenova jestvujú štyri fázy marxistickej infiltrácie spoločnosti

Demoralizácia
Destabilizácia
Kríza
Normalizácia

Demoralizácia je presne to, čo to slovo znamená; úmyselná degradácia morálneho rámca spoločnosti. To sa dá urobiť mnohými spôsobmi a takmer vždy to obsahuje počiatočný úder proti náboženskej viere obyvateľstva.  Destabilizácia je proces, v ktorom marxistické hnutie vyvedie demoralizovanú populáciu z rovnováhy, pretože je zraniteľná kvôli nedostatku morálnej súdržnosti. Kríza je fázou marxistického prevzatia moci, v ktorej sa dostatočne vykoľajená spoločnosť v dôsledku súčasnej slabosti dostáva do stavu paniky. Keď prebehnú prvé tri fázy, prichádza normalizácia a jej konečný cieľ. Ak marxisti uspeli, budú implementovať iný spôsob života ako „nový normál“.

Táto taktika nie je žiadnou novinkou a cyklicky sa v priebehu dejín objavuje, s väčším alebo menším stupňom úspechu - v závislosti od toho, ako daná spoločnosť reaguje na marxistický tlak. Cieľom tohto článku nie detailný popis štyroch fáz marxistického prevzatia moci, ale trochu sa zorientovať v pozadí pomôže porozumieť pointe, ktorú mám v úmysle odhaliť.

Konštantou každej fázy marxistickej infiltrácie je akt rozdeľovania a stavania ľudí proti sebe. Viem si dobre predstaviť únavu čitateľov z neprestajného nariekania liberálov nad „rozdelením“ v Cirkvi a spoločnosti, ku ktorému sa pridávam teraz aj ja. Existuje však istý druh skutočného rozdelenia, ktoré je mimoriadne zhubné pre občiansky život a vyskytuje sa vždy v tých najstrašnejších obdobiach histórie ľudstva. Akonáhle táto nebezpečná roztržka dosiahne svoj vrchol, spoločenský život klesá na úroveň „my proti nim“, kde sú tí druhí, z akéhokoľvek vhodného dôvodu, považovaní za smrteľných nepriateľov. V tých úplne najhorších časoch mal tento druh myslenia za následok masové vraždy a genocídy, ako to bolo v napríklad Rwande na začiatku 90. rokov.

Naša situácia ešte nie je taká zlá, ale treba pripomenúť, že všetky situácie, ktoré sa nakoniec stali veľmi zlými, neboli až také zlé, kým sa zlými nestali. Nerobím žiadne predpovede o tom, čo by mohlo prísť, ale viem, že rozdelenie v dôsledku marxistickej nákazy, ktorá bola vypustená z brehov komunistickej Číny, vytvorilo niečo, čo sa zdá byť nenapraviteľnou ruptúrou v sfére bežného života.

Tí, ktorí sa rozhodli, že budú žiť tak, ako ľudia vždy žili, sa stali smrteľnými nepriateľmi tých, ktorí prijali vírus celým svojím srdcom, celou svojou mysľou a celou svojou dušou. V dnešnej politickej a sociologickej atmosfére ste buď „s vírusom“ alebo „proti vírusu“. Ak vyznávate svoju lásku ku koronavírusu, ujme sa vás dystopický kult smrti, ktorý cíti snáď ešte väčší spravodlivý hnev k nárastu  počtu pozitívnych PCR testov, ako ku globálnemu otepľovaniu a stúpajúcej hladine mora. Ak ste Covid kacír, ocitnete sa vydaný na milosť ad-hoc tribunálu, vďaka ktoremú vyzerá idiotská paródia inkvizície,  ktorú šíria ľudia ako Monty Python, ako detská hra.

Bez ohľadu na to, čo si o víruse človek myslí, samotná vec je dnes takmer irelevantná. Môže stať, že niekto, kto to číta, zažil utrpenie alebo stratu milovaného človeka práve v dôsledku tejto konkrétnej choroby. Súcitim s ním, rovnako ako s súcitim s každým, kto smúti kvôli utrpeniu či strate blízkej osoby. Ale s rizikom, že to bude znieť trochu bezcitne, sa zdržím toho, aby som tomu vírusu dal viac, ako je potrebné. Nie je to preto, že by som odmietal utrpenie, ktoré niekto musel podstúpiť. Som však presvedčený, že prehnaná koncentrácia na jediný problém urobila z rozumných ľudí ľudí nerozumných.

Existuje milión a jeden dôvod, prečo ľudia od spáchania prvotného hriechu zomierali a tých príčin bude  rovnako, ba i viac, až do konca vekov. Ľudia zomierajú na rakovinu, respiračné choroby, autonehody, srdcové infarkty a všetko ostatné a koronavírus na tom nič nezmenil. Osobne, bez ohľadu na to, čo si kto môže myslieť o nebezpečnosti tohoto vírusu, čím viac uvažujeme o veľkosti tejto hrozby a čím viac sa pokúšame zistiť, odkiaľ pochádza - alebo odkiaľ nie -, tým väčšiu dôveryhodnosť dávame veci, ktoréá roztrhala aj to málo zo spoločenských štruktúr, ktoré ešte zostávali, než sa to všetko začalo.

Ďalšou konštantou marxistickej mánie, je potreba pôsobiť zmätok prostredníctvom dezinformácií a propagandy. Zamyslite sa nad rôznymi konkurenčnými príbehmi o COVID-e a nad tým, ako silno ich všetci veria. Nie je možné, že COVID je mor a nie mor; najnákazlivejší vírus vôbec a nie najnákazlivejší vírus vôbec; nebezpečný pre deti a nie nebezpečný pre deti; atď. Neistota šírená medzi masami je zaručený spôsob, ako vyvolávať a udržiavať nenávisť ku konkurenčným skupinám, ktoré už boli dostatočne porozdeľované. Toto je marxistický sen.

Aká je teda pravda o víruse?

Ešte stále tu je množstvo nezodpovedaných otázok o COVIDe a existujú dobré dôvody množstvu teórií o víruse aj veriť; a existujú dobré dôkazy, ktoré naznačujú, že to nie je také vážne, ako sa pôvodne predpokladalo. V skutočnosti by sa mohlo zdať, že počiatočná hrôza z miery úmrtnosti na koronavírus bola založená na niečom, čo vyzerá ako podvodné svedectvo. Zdá sa, že korona cár Fauci nepochopil dobre význam desatinnej čiarky v číslach z analýz úmrtnosti a pojmy „infekcia“ a „prípad" sa stali navzájom zameniteľnými; čo malo katastrofálne dôsledky pre lekárske správy. Historicky sa pojem „prípad“ používal na človeka, ktorý bol „infikovaný“ a dostatočne chorý na to (mal závažné symptómy), aby potreboval lekárske ošetrenie či starostlivosť. Teda každý „prípad“ je „infekcia“, ale nie každá „infekcia“ je „prípad“.

Infekcie bez symptómov majú malý význam, pretože zvyčajne neprenášajú chorobu. A v tom spočíva tá katastrofa, keď sa počet prípadov (ktorý je však v skutočnosti len počtom nakazených), zoberie za barometer verejného zdravia.

Kto zabudol na prvé modely z Imperial College London? Modely, ktoré vypli svet, boli také nesprávne a nevedecké, že je mimoriadne trápne ako im mohli toľkí uveriť. Treba dodať, že počítačové modely nie sú zázračné, nevedia predpovedať budúcnosť. Vedia iba spočítať to, čo do nich niekto vložil a na čo ich programátor naprogramoval. Ak je základ modelovania úplne mimo, alebo je skreslený, predpovede budú rovnako presné - pravdepodobne ešte menej presné - ako povestná krištáľová guľa.

„Teória úniku z laboratória“ je každým dňom vierohodnejšia, dokonca už aj v mainstreame. Zdá sa, že pribúda dôkazov, že to, čo sa nazýva „nový koronavírus“, sa v Číne vyskytlo už v roku 2015. Okrem toho je stále vierohodnejšie aj tvrdenie, že hlavným „super-šíričom“ nákazy boli Svetové vojenské hry, ktoré sa konali v októbri 2019 v čínskom Wu-chane.

Nemusíte byť „odborníkom“ - ach, ako odporné sa to slovo stalo -, aby ste pochopili, ako rýchlo sa nákaza môže šíriť po celom svete. Keď na začiatku zimnej chrípkovej sezóny lietajú vojská z celej planéty všetkými smermi a prechádzajú mnohými letiskami, je rozumné predpokladať, že COVID -nech je to čokoľvek - bude v priebehu niekoľkých dní na každom mieste na svete. Svetové vojenské hry sa konali v októbri a prvé lockdowny sa začali až v marci nasledujúceho roku.

Máme teda veriť, že zatvorenie všetkého obyvateľstva doma po až šiestich mesiacoch malo pozitívny vplyv na šírenie vírusu, ktorý mal od októbra vo väčšine krajín dostatok času na to, aby sa rozšíril na  endemickú úroveň?

Keď vezmeme do úvahy všetky vyššie uvedené informácie - a to je sotva vrchol povestného ľadovca - musíme si pripomenúť jednu zásadnú skutočnosť; Čína je komunistický národ s vládou, ktorá v minulosti masakrovala vlastných občanov a bežne zatýka disidentských politických aktivistov za nesúhlas s režimom. Ak by čínska vláda bola osobou, nazvali by sme túto osobu psychopatom, sociopatom alebo mafiánom; máme veriť sociopatovi, keď nám niečo hovorí? Mali by sme dôverovať informáciám, ktoré dostaneme od psychopata? Mali by sme brať mafiánovo slovo vážne?

Vieme len minimum o tom, čo sa deje v Číne. Pamätáte si tie videá, ako čínski občania kolabujú v uliciach z nejakej zvláštnej choroby, len aby ich rýchlo ošetrili alebo odstránili agenti v oblekoch HAZMAT? Myslíte si, že boli skutočné? Myslíte si, že nám Čína hovorí pravdu?

Okrem toho stále čakáme na definitívny dôkaz, že Sars-CoV-2 bol správne izolovaný spôsobom, ktorý by sme očakávali od legitímneho lekárskeho výskumu. Tí, ktorí kričia „hoax“, nemusia byť takí blázniví, ako sa zdá. Aj arcibiskup Vigano spomenul zvláštnu neschopnosť izolovať biologický materiál potrebný na dôkladné preskúmanie toho, ako zakročiť proti tomuto vírusu.

Spochybnil výrobu samotných vakcín proti COVIDu, keď povedal: „A je potrebné vysvetliť, ako je možné vytvoriť očkovaciu látku, pretože - podľa vyhlásení amerického CDC (United States Centers for Disease Control and Prevention) - vírus ešte nebol izolovaný. “

Aký antigén možno použiť, ak vírus SARS-CoV-2 nemožno izolovať a replikovať?

A akú spoľahlivosť môžu mať testy na tento vírus, keď sú kalibrované tak, aby detegovali iba generický „koronavírus“?

Ak uvažujeme o význame slova „hoax“, čo nám napadne? Slová ako podvodné, falošné, nepravdivé, vymyslené a iné sa zdajú byť najvýstižnejšie. Je celkom dobre možné, že niečo existuje, pričom príbeh okolo tejto veci je práve hoax.

Je možné, že vírus nejakým spôsobom existuje a že bol použitý ako „hoax“ gigantických rozmerov; konkrétne, pozorujeme podvodné zneužitie nejakej choroby dýchacích ciest ako nástroj marxistov na vyvolanie zmätku vo svete, vytvorenie permanentnej paniky, ktorá spôsobuje v spoločnosti nenapraviteľné škody, čo núti masy stále viac sa spoliehať na vládu.

A to sa pohybujeme len po povrchu. Zatiaľ sme sa nijako nedotkli vakcín, mimoriadne pochybného PCR testu,  alebo skutočnosti, že orgány verejného zdravotníctva pripustili, že i ten, čo zomrie z iného dôvodu, vrátane ľudí, ktorí sú postrelení do hlavy, by sa mohol považovať za zomrelého na COVID,  pokiaľ má pozitívny výsledok z vyššie spomenutého nespoľahlivého testu.

Mimochodom, tradičné prechladnutie a chrípka môžu spôsobiť stratu chuti a čuchu. Je teda celkom možné, že ak ste stratili čuch -, čo sa považuje za istý znak COVID -, že ste mali nádchu alebo chrípku, akú mávali ľudia počas celej zaznamenanej histórie.

Ach, a chrípka si v minulom roku vzala toľko odkladanú dovolenku, ale dnes už je možné mať pozitívny test na chrípku aj na COVID súčasne. Teraz, samozrejme, „experti“ chcú, aby ste sa dvakrát báli, že máte aj chrípku aj koronavírus, a tiež chcú, aby ste verili, že vaše rúško ​​a dezinfekcia rúk zastavili chrípku, ale nezastavili obávaný koronavírus. Vidíte, častice chrípky sú veľmi uvážlivé a poslúchajú vlhkú bavlnenú handru, ktorú musíte nosiť cez ústa pri práci, ale častice COVIDu odmietajú aj takúto minimálnu slušnosť.

Pamätajte si, že všetko, čo vieme a nevieme o víruse, čo môže alebo nemusí byť, či je alebo nemusí byť vážnou hrozbou, či je nový alebo nie, či je z laboratória alebo z trhu s netopiermi ... všetko závisí od sveta, ktorý dôveruje útržkom informácií, ktoré pochádzajú od vlády, ktorá sa nestará o pravdu ani o cnosť a ktorá funguje na diabolských princípoch Karla Marxa.

Jediná vec, ktorá je na COVID istá, je, že ho - nech už je to čokoľvek - využila Čína a ďalšie vlády na šírenie najsmrteľnejšieho z vírusov - marxizmu.

https://onepeterfive.com/marxist-masterstroke/

4. 10. 2021

Rozchod Druhého vatikánskeho koncilu s Tradíciou Cirkvi
Paolo Pasqualucci

Ak chceme porozumieť súčasnej kríze v Cirkvi, musíme sa pozrieť späť na udalosti, ktoré ju vyvolali. V tomto ohľade snáď neexistuje diskutovanejšia téma ako otázka, či je Druhý vatikánsky koncil nespravodlivo poznačený zlou implementáciou a interpretáciou – teda bludným a bezohľadným „duchom II. Vatikánskeho koncilu“ – alebo či bol koncil sám o sebe problematický a sám je dôvodom dnešného cirkevného marazmu. Je však nepochybné, že to bol koncil, ktorý tak či onak zohral kľúčovú úlohu pri rozchode súčasného katolicizmu s prastarou tradíciou - liturgickou, sakramentálnou aj doktrinálnou - večnej Cirkvi.

V tomto texte prinášame krátky súhrn, lepšie povedané obsah, dôkladnej analýzy Paola Pasqualucciho, katolíckeho filozofa a emeritného profesora filozofie a práva z univerzity v Perugii v Taliansku. Pasqualucci v predhovore k tejto tejto edícií svojej knihy Unam Sanctam - štúdie o doktrinálnych odchýlkach v Katolíckej cirkvi v 21. storočií - identifikuje 26 bodov, v ktorých sa Tradícia Cirkvi a texty dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu rozchádzajú.

Predstavujeme ju našim čitateľom nie ako posledné slovo o Druhom vatikánskom koncile, ale ako úvod k toľko potrebnej diskusii, ktorá sa stala mimoriadne dôležitou pre mnohých katolíkov, ktorí sú teraz z viacerých dôvodov nútení pátrať po tom, ako a prečo sme dospeli do dnešného stavu - a čo musíme napraviť, aby sme našli cestu späť. Tento súhrn nemá ambíciu nahradiť rozsiahly a komplexne vyargumentovaný text Pasqualucciho knihy, preto nech ho zhovievaný čitateľ chápe len ako istú kostru, či osnovu, ktorá rekapituluje profesorove skúmanie a pre dôkladnejšie pochopenie jednotlivých námietok preskúma príslušné kapitoly spomenutého diela. Lepšiemu pochopeniu prospeje i bezkonkurenčná analýza rímskeho teológa Msgr. Brunera Gherardiniho: “Concilio Ecumenico Vaticano II. Un discorso da fare” (2009) a jeho “Quod et tradidi vobis – La tradizione vita e giovinezza della Chiesa”(2010). Väčšina z týchto 26 bodov už bola zachytená v skvelej práci profesora Romana Ameria “IOTA UNUM. Studio delle variazioni della Chiesa cattolica nel secolo XX”, 1985, a tiež v práci Msgr. Marcela Lefebvra, “J’accuse le Concile!”(1976).




1. Zdá sa, že skutočný význam prisúdený pastoračnej konštitúcii Gaudium et Spes o cirkvi v modernom svete (GS) nie je v súlade s Tradíciou Cirkvi; celkovo sa zdá, že je preniknutý duchom takzvaného „nového osvietenstva“.

2. GS 22.2 tvrdí, že Boží Syn sa svojim vtelením „nejakým spôsobom zjednotil s každým človekom“, čo je mimoriadne tvrdenie, ktoré, zdá sa, rozširuje vtelenie na každého z nás, čím zbožšťuje človeka.

3. Pripisovanie tej istej viery v Krista všetkým kresťanom, vrátane tých, ktorí sú „oddelení“ od Katolíckej cirkvi, nesprávne znižuje katolícku vieru na úroveň viery schizmatikov a kacírov. Treba zdôrazniť, že dekrét Unitatis Redintegratio o ekumenizme dokonca hovorí, že "tieto oddelené cirkvi a spoločenstvá, hoci majú podľa nás nedostatky, predsa v tajomstve spásy majú zmysel i význam, lebo Kristov Duch sa ich nezdráha používať ako nástroje spásy, ktorých účinnosť sa odvodzuje z plnosti milosti a pravdy zverenej Katolíckej cirkvi.“(UR 3.4).

4. GS 24.3 tvrdí, že  človek je „jediný tvor na zemi, ktorého Boh chcel pre neho samého“, ako keby účelom, ktorý viedol k stvoreniu človeka, mohlo byť niečo iné, než oslava Božej veleby a slávy a Boh sám, ako posledný cieľ všetkých vecí.

5. Pozoruhodný je pojem Cirkvi obsiahnutý v pokrivenom článku 1 dogmatickej konštitúcie o Cirkvi Lumen gentium [pozoruhodný svojím rozchodom s Tradíciou], kde je Cirkev prezentovaná „akoby sviatosť, čiže znak a nástroj dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudstva“, bez akejkoľvek zmienky o nadprirodzenom cieli Cirkvi, ktorým je spása duší, jediná vec, ktorá ospravedlňuje jej existenciu.

6. Definícia Cirkvi daná v  LG 8.2 a neskôr špecifikovaná v LG 15, UR 3 a UR 15.1, tvrdí, že Kristova Cirkev „subsistuje (nie existuje, či je - ale subsistuje - táto Cirkev ustanovená a usporiadaná na tomto svete ako spoločnosť jestvuje (subsistit in) ...)“ v Katolíckej cirkvi a tiež, že „ aj mimo jej organizmu jestvujú mnohé prvky posväcovania a pravdy, ktoré – ako dary vlastné Kristovej Cirkvi – pobádajú do katolíckej jednoty“. Toto je úplne nová definícia, ktorá zrejme rozširuje koncept Kristovej cirkvi tak, aby zahŕňal aj kacírov a schizmatikov. Tým sa tento koncept vystavuje obvineniu z herézy vo formálnom zmysle, pretože z neho vyplýva negácia dogmy o jedinečnosti a nevyhnutnosti Rímskej apoštolskej Katolíckej Cirkvi (jednej a jedinej pravej Kristovej Cirkvi) pre spásu duší.

7. Odsek 11.2 dogmatickej konštitúcie o božskom zjavení Dei Verbum možno interpretovať ako popretie dogmy o absolútnej neomylnosti Svätého Písma, pretože tvrdí, že „všetko, čo tvrdia inšpirovaní autori, čiže svätopisci, sa má pokladať za tvrdenie Ducha Svätého, treba vyhlásiť, že knihy Písma isto, verne a bez omylu učia pravdu, ktorú Boh chcel mať zaznačenú v posvätných knihách na našu spásu.“ Výraz „bez omylu“ možno v skutočnosti interpretovať tak, že sa vzťahuje iba na „pravdu“ zjavenú „pre našu spásu“ [nostrae salutis causa]; tj. iba pokiaľ ide o náboženské a morálne predpisy.

8. Zdá sa, že rovnaká konštitúcia Dei Verbum odstraňuje obvyklé rozlišovanie medzi Tradíciou a písmom (DV 9-10).

9. Pojem Tradície nie je nikde výslovne definovaný; nie je objasnený jej vzťah k Písmu (DV 9), ani vzťah k tradícii „východných cirkví“ (dekrét Orientalium Ecclesiarum 1). Okrem toho sa objavuje koncept „živej“ alebo „žijúcej Tradície“ (DV 8), ktorý je hmlistý a nejednoznačný, pretože ako mons. Gherardini zdôrazňuje,  „umožňuje zaviesť do Cirkvi všetky druhy noviniek, aj tie najrozporuplnejšie, ako prejavy jej života“.

10. Nová definícia biskupskej kolegiality v LG 22 sa nezdá byť zlučiteľná s tradíciou Cirkvi a podkopáva správne chápanie primátu rímskeho pontifika. V skutočnosti ustanovuje niečo neslýchané - dva subjekty, dvoch nositeľov najvyššej jurisdikcie nad celou Cirkvou (pápeža samotného a tiež biskupské kolégium spolu s pápežom) a dve odlišné vykonávania tej istej jurisdikcie (pápeža samotného a samotného kolégia s poverením pápeža): „No biskupský stav, ktorý je nástupcom apoštolského kolégia v učiteľskom úrade a duchovnej správe, ba ktorý je nepretržitým pokračovateľom apoštolského zboru, je spolu so svojou hlavou, rímskym veľkňazom – a nikdy nie bez neho – aj nositeľom najvyššej a plnej moci nad celou Cirkvou - túto moc však možno vykonávať iba so súhlasom rímskeho veľkňaza.

11. Vo dekréte o náboženskej slobode Dignitatis Humanae (DH) sa postuluje koncept „náboženskej slobody“, ktorý sa očividni nijako neodlišuje od sekulárneho chápania náboženskej slobody, ktoré je plodom idey tolerancie a má pôvod v deizme a osvietenstve. Takýto koncept nie je v súlade s doktrínou Cirkvi a je predzvesťou indiferentizmu a agnosticizmu.

12. V otázke nota theologica (teologickej kvalifikácie učenia) dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu, mons. Gherardini (a rozhodne nie je sám) nepovažuje koncil za dogmatický, pretože nedefinuje dogmy ani neodsudzuje chyby, dokonca ani v dvoch konštitúciach označovaných za „dogmatické“ a koncil sám explicitne vyhlásil, že nie je dogmatický, ale naopak, pastoračný (pozri oznam generálneho sekretára v dodatku k LG: „Berúc do úvahy úzus koncilov, ako aj pastoračné poslanie tohto koncilu, posvätný cirkevný snem definuje ako záväzné pre Cirkev iba tie veci týkajúce sa viery a mravov, ktoré za také sám snem výslovne vyhlasuje. “) Ale v skutočnosti v žiadnom koncilovom dokumente o „ záležitostiach viery a mravov“ neexistujú žiadne dogmatické definície. Obhajcovia koncilu však tvrdia, že z neho vyžaruje nový typ „neomylnosti“, ktorý je akosi implikovaný v pastoračnej povahe jeho dokumentov. To však nie je možné, pretože dogmatický charakter vyhlásenia mimoriadneho magistéria musí vyplývať z jasných, zrozumiteľných a tradičných znakov a nemôže byť „implicitný“.

13. Pokiaľ ide o liturgiu, pozoruhodnú nejasnosť predstavuje spôsob, akým je svätá omša definovaná v konštitúcii Sacrosanctum concilium - O posvätnej liturgii (SC 47, 48, 106), kde sa zdá, že pojem „veľkonočnej hostiny, pri ktorej prijímame Krista“ a „pamiatky“ nahradil koncept zmiernej obety (ktorá nám pred Bohom získava milosrdenstvo [propitiatio] za naše hriechy). Článok 106 opisuje „veľkonočné tajomstvo“ (nový, nejasný a neobvyklý názov pre svätú omšu) takýmto spôsobom: je to deň v týždni, v ktorom sa „sú kresťania povinní zhromaždiť sa, aby počúvali Božie slovo a zúčastnili sa na Eucharistii a tak slávili pamiatku umučenia, zmŕtvychvstania a slávy Pána Ježiša a vzdávali vďaky Bohu, ktorý ich „vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znovuzrodil pre živú nádej“ (1 Pet 1: 3) “  Zdá sa, že tento spôsob reči predstavuje svätú omšu v zásade ako spomienku a ako „obetu chvály“ za vzkriesenie, podobne ako ju chápu protestanti. Okrem toho definícia svätej omše v SC vôbec nespomína dogmu o transsubstanciácii ani povahu svätej omše ako zmiernej obety. Nespadá to do konkrétneho omylu, ktorý slávnostne odsúdil Pius VI. v roku 1794, keď odhalil bludy jansenistov a vyhlásil, že ich definícia svätej omše práve z dôvodu mlčania o transsubstanciácii je „škodlivá, neverná výkladu katolíckej pravdy dogmy o transsubstanciácií a naklonená heretikom“ (Denzinger 1529/2629)?

14. Neslýchaná novinka je aj zavedenie princípu tvorivosti do katolíckej liturgie, opäť v SC, body 37-40, teoreticky pod kontrolou Svätej stolice. Bohužial len čisto „teoreticky“. Celé Magistérium, bez výnimky, tejto zásade po celé stáročia rozhodne odporovalo ako katastrofe, ktorej sa treba vyhnúť za každú cenu a mnohí považujú túto zásadu za skutočnú príčinu súčasného liturgického chaosu.

15. Princíp tvorivosti je sprevádzaný rozsiahlymi a úplne novými kompetenciami biskupských konferencií v liturgických záležitostiach, vrátane fakulty experimentovania s novými formami bohopocty (SC 22 ods. 2, 39, 40); to je v rozpore s konzistentným učením Učiteľského úradu, ktorý vždy vyhradzoval všetky kompetencie v liturgických záležitostiach najvyššiemu veľkňazovi, ako najmocnejšiu poistku proti zavádzaniu liturgických inovácií.

16. V súlade s princípom tvorivosti Sacrosanctum Concilium zaviedlo princíp prispôsobenia obradov profánnej kultúre, to znamená charakteru a tradíciám rôznych národov, ich jazyku, hudbe, umeniu, práve prostredníctvom liturgickej tvorivosti a liturgického experimentovania (SC 37, 38, 39, 40, 90, 119), ako aj prostredníctvom zjednodušenia samotného obradu, ktorý má byť kratší a jasnejší (SC 21, 34, 65-70, 77, 79, 90). Aj tu tak činí v rozpore s trvalým postojom Magistéria, podľa ktorého sa naopak, kultúra rôznych národov má prispôsobiť požiadavkám katolíckeho obradu a to bez toho, aby sa pripustilo akékoľvek experimentovanie, či v každom prípade ješitný a povýšenecký spôsob myslenia moderného človeka. V skutočnosti je však dnes obrad svätej omše tvorený rôznymi obradmi podľa rôznych kontinentov, či dokonca každého národa, s nekonečným počtom miestnych variácií, podľa uváženia celebranta; variácie (a degenerácie), ktoré nevylučujú ani použitie pohanských elementov pričom sporadické korektúry vydané autoritami Svätej stolice spravidla nie sú vyslyšané.

17. Fragmentácia a barbarizácia katolíckych bohoslužieb je tiež dôsledkom opustenia latinčiny, starodávneho a univerzálneho jazyka, ktorý bol vždy zjednocujúcim nástrojom obradu. Túto epochálnu chybu schválil Pavol VI. Sacrosanctum Concilium deklaruje: „. Používanie latinského jazyka nech sa zachová v latinských obradoch, a to bez narušenia partikulárneho práva.“ (SC, 36 ods. 1). Súhlasí však aj s tým, že "kompetentná územná cirkevná autorita má právo rozhodnúť o tom, či a v akom rozsahu používať národný jazyk." (SC 36, odsek 3). Normy všeobecného charakteru ustanovené koncilom udeľujú biskupským konferenciám „plnú kompetenciu“, pokiaľ ide o zavedenie ľudového jazyka do bohoslužieb (SC 22 ods. 2, 40, 54). A existuje mnoho prípadov, keď koncil pripustil možnosť čiastočného alebo úplného používania materinského jazyka: SC 63 pri udeľovaní sviatostí, svätenín a partikulárnych rituálov; SC 65, pri krstných obradoch v misijných krajinách; SC 76, pri svätení kňazov; SC 77-78, v obrade manželstva; SC 101, v modlitbách svätého breviára; SC 113, v slávnostnej liturgii svätej omše. Používanie latinčiny síce bolo ponechané ako norma, ale otvorili sa nespočetné dvere ľudovým jazykom.

18. Znehodnotenie kňazstva, o ktorom Mons. Gherardini mnohokrát písal, sa udialo preto, že koncil chápe kňazstvo ako „funkciu Božieho ľudu“; uskutočnila sa degradácia kňaza z „Božieho kňaza“ na „kňaza Božieho ľudu“, ako keby legitímnosť kňazstva závisela od Božieho ľudu, tj. od veriacich. Takáto degradácia je istým spôsobom založená na nesprávnom výklade Písma; že náš Pán na začiatku „ustanovil niektorých služobníkov, ktorí by mali v spoločenstve veriacich moc posvätného stavu“. (Koncilové nariadenie o kňazstve a živote kňazov Presbyterorum Ordinis, PO 2.2).
Evanjeliá naopak svedčia o tom, že Náš Pán nezačal budovať svoju Cirkev tak, že by si vyberal za kňazov mužov spomedzi „svojich veriacich“. Naopak, budoval ju pomocou apoštolov, ktorých si vybral a až potom pripravil ako veriacich a kňazov.

19. Bezprecedentné zotretie rozdielu medzi služobným alebo hierarchickým kňazstvom a „všeobecným kňazstvom veriacich“ (LG 10.2), ktoré sú chápané ako „navzájom prepojené“ [ad invicem ordinantur], a sú tak umiestnené na rovnakú úroveň; neprijateľné znehodnotenie cirkevného celibátu, o ktorom sa tvrdí, že „si ho samotná povaha kňazstva nevyžaduje“, odôvodňujúc toto tvrdenie úplne novou interpretáciou myšlienky svätého Pavla (PO 16.1); nástup ideí odporujúcich tradícií Cirkvi, ako napríklad, že, "prvou povinnosťou kňazov ako biskupových spolupracovníkov je všetkým hlásať Božie evanjelium" (PO 4.1), aj keď Tridentský koncil vyhlásill, že kňazstvo charakterizuje v prvom rade „schopnosť konsekrovať, obetovať a rozdávať Kristovo Telo a Krv“ a za druhé „moc odpúšťať alebo zadržiavať hriechy“.

20. Znehodnotenie kňazskej funkcie sa udialo vo svetle nového pojmu Cirkvi ako „Božieho ľudu“, ktorý zase súvisí s novým rozšíreným (a falošným) pojmom Cirkvi (pozri bod 6). „Boží ľud“ namiesto „Mystické telo Kristovo“ (LG 8-13), definícia, ktorá zamieňa časť za celok; to znamená, že zamieňa „Boží ľud“ uvedený v 1. Petrovom 2:10 za celú Cirkev, zatiaľ čo tento verš - podľa tradičného a prijatého výkladu - sa týka chvály, ktorú adresuje svätý Peter veriacim, ktorí sa obrátili z pohanstva („Kedysi ste neboli národom a teraz ste Božím ľudom“). Ďalej to vedie k „demokratickej“ a „komunitnej“ vízii samotnej Cirkvi, ku konceptu, ktorý je úplne mimo katolíckej Tradície a ktorý sa približuje protestantskému zmýšľaniu. Tento koncept v skutočnosti zahŕňa do pojmu „ľudia“, a teda do neobvyklej „komunitárnej“ perspektívy, aj hierarchiu, ktorej členovia sú tiež považovaní za „členov“ „Božieho ľudu“ (LG 13) a iba skrze tento titul sa spolu s „ľuďmi“ podieľajú na Mystickom tele Kristovom. Tento nový a jedinečný pojem „Božieho ľudu“ prekryl ortodoxné chápanie „Mystického tela“, na ktorom sa teraz veriaci zúčastňujú prostredníctvom kolektívnej entity reprezentovanej „Božím ľudom“.

21. Tri „body rozchodu“, ktoré sú navzájom prepojené: otvorenie sa feminizmu (GS 29, 52, 60) a verejnej sexuálnej výchove (Deklarácia o kresťanskej výchove Gravissimum educationis, GE 1), ktorú spravodlivo odsúdili predchádzajúci pápeži (Pius) XI a Pius XII), pretože je nemorálne a škodlivé, aby bola ponechaná na uvážlivé a súkromné ​​hodnotenie rodičov a učiteľov; povýšenie „spoločenstva manželského života a lásky“ na primárny cieľ manželstva do tej miery, že cieľ plodenia a výchovy detí sa javí iba ako „koruna“ [fastigium] tohto „spoločenstva“, a nie výhradný cieľ , pre ktorý manželstvo vôbec existuje (GS 48).

22. Viacnásobné, nezvyčajné a zavádzajúce sú vyhlásenia adresované nekresťanským náboženstvám v dokumente Nostra Aetate. Ten dokonca vyhlasuje, že tieto „predsa nezriedka odzrkadľujú lúč Pravdy, ktorá osvecuje všetkých ľudí“ (NA 2.3.), A čo je neuveriteľné, nabáda katolíkov, aby „ s múdrosťou a láskou vydávali svedectvo o viere a kresťanskom živote, nadväzovali dialóg a spoluprácu s vyznávačmi iných náboženstiev a uznávali, chránili i zveľaďovali duchovné, mravné a kultúrno-spoločenské hodnoty, ktoré sa u nich nachádzajú. (NA 2,3)! Táto deklarácia (ale aj LG 16: „spolu s nami uctievajú jediného a milosrdného Boha [nobiscum Deum adorant unicum et misericordem]“) dokonca uznáva za autentické zjavenie hlásané Mohamedom a považuje za prijateľnú apokryfnú „kristológiu“ a „ mariológiu “Koránu (NA 3.1). O Židoch sa zdá, že verí, že Kristus už zmieril kresťanov a Židov a jednoducho sa ignoruje skutočnosť, že judaizmus sa neobrátil a zostáva voči Kristovi nepriateľský, pričom si zachoval svoju falošnú svetskú mesiášsku nádej. Toto údajné zmierenie odsúva do úzadia teológiu substitúcie, ktorá zahŕňa, ako vieme presvedčenie, že kresťanstvo zjavne a radikálne nahradilo judaizmus a je jediné, pravé a zjavené náboženstvo. (NA 4).

23. Deklarácia oceňuje hinduizmus a hovorí, že jeho stúpenci „ skúmajú Božie tajomstvo a vyjadrujú ho nevyčerpateľnou plodnosťou mýtov a prenikavým filozofickým hľadaním. Hľadajú oslobodenie od úzkosti našej existencie asketickým spôsobom života či hlbokým rozjímaním alebo sa s láskou a dôverou utiekajú k Bohu.“(NA 2.2). Toto zobrazenie je úplne zavádzajúce, pretože vedie katolíka k tomu, aby považoval mytológiu a filozofiu hinduizmu za platnú, ako keby skutočne „kontemplovala božské tajomstvo“ a akoby hinduistický asketizmus a mysticizmus mohol dosiahnuť niečo podobné ako kresťanský asketizmus. Vieme však, že zmes mytológie a špekulácií, ktorá charakterizuje spiritualitu Indie od čias Véd (16. až 10. storočie pred n. L.), je postavená v koncepcii božstva a sveta, ktorý je monistický a panteistický. V skutočnosti, keď Boha pojíma ako neosobnú a kozmickú silu, ignoruje koncept stvorenia ex nihilo a v dôsledku toho nerozlišuje medzi zmyslovou realitou a nadprirodzenou realitou, hmotnou realitou a duchovnou realitou, medzi vecou a konkrétnymi vecami. Výsledkom je, že každá individuálne existujúca vec sa rozpúšťa v beztvarej kozmickej jednote, z ktorej všetko vychádza a do ktorej sa všetko večne vracia, pričom všetko, čo existuje jednotlivo, je samo osebe len zdaním. Toto myslenie, ktoré je podľa koncilu „hlboké“, nevyhnutne postráda predstavu o individuálnej duši (ktorá bola naopak známa už starovekým Grékom) a o tom, čo nazývame slobodnou vôľou.

Tento obraz je doplnený doktrínou reinkarnácie, čo je koncept úplne neprijateľný, ktorý bol výslovne odsúdený v schéme dogmatickej konštitúcie De Depositito fidei pure custodiendo, vypracovanej v prípravnej fáze koncilu a potopenej Novátormi - progresívnymi kardinálmi a biskupmi (so súhlasom pápeža Jána XXIII.) na začiatku koncilu spolu so zvyškom impozantnej a mimoriadne presnej prípravnej práce, ktorá trvala tri roky. Takzvaná hinduistická „askéza“ sa v skutočnosti javí ako forma epikureizmu, rafinovaného a egocentrického hľadania zvrchovanej duchovnej ľahostajnosti voči každej túžbe, dokonca aj dobrej, a voči všetkej zodpovednosti; ľahostajnosť, ktorá je odôvodnená tvrdením, že všetko utrpenie je trest za chyby predchádzajúceho života, ako to učí falošná viera v reinkarnáciu.

24. Pokiaľ ide o budhizmus, čiastočne očistený autonómny variant hinduizmu, deklarácia uvádza, že „Budhizmus vo svojich rozmanitých formách uznáva základnú nedostatočnosť tohto menlivého sveta a učí ceste, ktorou by ľudia mohli s nábožnou a dôvernou mysľou dosiahnuť stav dokonalého oslobodenia alebo dôjsť k vrcholnému osvieteniu či už vlastným úsilím, alebo vďaka pomoci zhora. “(NA 2.2). Toto je obraz budhizmu, ako ho falošne interpretuje slávne neortodoxný Henri De Lubac, S.J .; t. j. prehodnotený a ozdobený tak, aby mohol byť prezentovaný nič netušiacim katolíkom. Tým sa už nedostáva informácia, že ako protiklad „základnej nedostatočnosti tohto menlivého sveta“ budhisti kladú skutočne a pravdivo „metafyziku ničoty“, podľa ktorej svet a naše vlastné „ja“ sú len zdanlivé bytosti [...] Pre budhistu je všetko „stávaním sa a nezmiznutím“ súčasne, život je neustály tok prenikaný univerzálnym smútkom, ktorý je potrebné prekonať presvedčením samého seba, že všetko je márne, že všetko, čo musí človek urobiť je presvedčiť sa, aby sa zbavil každej túžby prostredníctvom intelektuálneho zasvätenia, gnózy. V tantrickom budhizme takáto gnóza presahovuje hranice etiky a slušnosti tým, že vyznáva údajne oslobodzujúce používanie takzvanej „sexuálnej mágie“. Cieľom budhistického zasvätenia je dosiahnuť úplnú ľahostajnosť voči všetkému, Nirvánu („zmiznutie“ alebo „vyhynutie“); konečný stav absolútneho odpútania sa, v ktorom je iba prázdnota, mier absolútnej ničoty, nebytie, v ktorom je naše „Ja“ úplne vyhasnuté, rozpustené v kozmickom Celku. Toto je „stav dokonalého oslobodenia“ alebo „najvyššie osvietenie“, na ktorý II. vatikánsky koncil upriamuje úctivú pozornosť katolíkov.

25. Vážny problém predstavuje pojem pravdy ovplyvnený subjektivizmom moderného myslenia, preto je nezlučiteľný so samotnou predstavou Zjavenej pravdy.

a. V Dei Verbum v závere diskusie o „chápaní“ právd viery ako „porozumenií, ktoré rastie“ sa uvádza: „Cirkev totiž v priebehu vekov neprestajne smeruje k plnosti Božej pravdy, kým sa na nej nesplnia Božie slová.“(DV 8.2). Tu sa naznačuje, že Cirkev ani po dvadsiatich storočiach nevlastní „plnosť Božej pravdy“, pretože k nej „neprestajne smeruje“! Myšlienka pravdy ako „zhody predmetu [nami skúmaného] s intelektom [skúmajúcim ho] (Aristoteles/Tomáš Akvinský) je nahradená typicky modernou predstavou pravdy, ako subjektívneho a nekonečného hľadania pravdy. Ale takúto myšlienku, bez ohľadu na všetky ostatné úvahy, nemožno použiť na predstavu o pravde zjavenej Bohom, ktorú náš intelekt rozpoznáva s nepostrádateľnou pomocou milosti a ktorá tvorí nemeniteľný poklad viery. Takáto myšlienka navyše nie je v súlade s pravdou viery, podľa ktorej bolo Zjavenie zavŕšené smrťou posledného apoštola.

b. Táto myšlienka „pravdy ako hľadania pravdy“, ktorá v skutočnosti nahrádza pravdu, ktorá hľadá, je základom princípu „dialógu“. Platí, že pravda „v náboženských záležitostiach“ by mala byť teraz výsledkom skúmania, ktoré „ zodpovedá dôstojnosti ľudskej osoby a jej spoločenskej povahe, t. j. slobodným výskumom, pomocou vyučovania a vzdelávania, komunikáciou a dialógom, pri ktorom jeden druhému predkladajú pravdu, ktorú našli – alebo o ktorej sa nazdávajú, že ju našli –, aby si tak navzájom pomáhali v hľadaní pravdy.“, ktorého predmetom „ je sám večný, objektívny a všeobecný Boží zákon, ktorým Boh vo svojej múdrosti a láske usporadúva, usmerňuje a spravuje celý svet a vývoj ľudskej spoločnosti.“ (DH 3.1-2).

Pravda „v náboženských záležitostiach“ teraz spočíva v tom, čo je „objavené“, nájdené svedomím jednotlivca pri hľadaní „s ostatnými“ vďaka neustálemu „dialógu“. Pod „inými [alii]“ sa nemyslia iba iní katolíci, ale iní vo všeobecnosti, všetci ostatní ľudia, bez ohľadu na vierovyznanie, ktoré môžu zastávať. Je príznačné, že toto hľadanie má za cieľ Boží a večný zákon, vložený Bohom do ľudských sŕdc, to znamená lex aeterna prirodzenej morálky, podľa spôsobu deistov (zapojenie všetkých v skutočnosti nemôže mať za svoj predmet Zjavenú pravdu, ktorú nekresťania úplne popierajú a heretici do značnej miery deformujú).

Táto nová doktrína otvorene protirečí stálemu učeniu Cirkvi, podľa ktorého je pre katolíka pravda „v náboženských záležitostiach“ a v morálke pravdou, ktorú Boh zjavil a ktorú Učiteľský úrad uchoval v Deposite Fidei – poklade viery. Preto táto pravda vyžaduje súhlas nášho intelektu a našej vôle, ktorý je možný len s rozhodujúcou pomocou Božej milosti. Táto pravda vyžaduje, aby ju veriaci poznal a osvojil si ju, ale nie aby bola „objavená“ jeho vlastným úsilím či dokonca hľadaním spolu s kacírmi, schizmatikmi, nekresťanmi, nespratníkmi; teda so všetkými, ktorí odmietajú naše náboženské pravdy a naše základné morálne zásady! Tu sa nachádzame za hranicami nielen viery, ale aj najzákladnejšej logiky!

c. Nekatolícka zásada, že pravda by mala byť výsledkom „hľadania“ uskutočňovaného spoločne s inými, vykonávaného „vo vernosti svedomiu“ každého zúčastneného jednotlivca, a to aj vtedy, ak ide o riešenie „morálnych zásad“ , je hlásaná v GS 16.2, v jednom z kľúčových článkov na potrebných pre pochopenie neomodernistických pánov koncilu.

26. Na záver tejto stručnej osnovy chcem pripomenúť tri body, ktoré nie sú v súlade s tradíciou Cirkvi, ktoré zazneli pri inauguračnej reči Jána XXIII. 11. októbra 1962 a ktoré určite prispeli k nasmerovaniu koncilu nesprávnym smerom, ktorý napokon prijal:

1) Zmrzačené a mylné poňatie Učiteľského úradu Cirkvi: „Teraz však Kristova nevesta radšej používa liek milosrdenstva ako prísnosť. To si vyžaduje, aby sa stretla s potrebami dnešnej doby, aby ukázala platnosť svojho učenia, a nie obnovovala odsúdenia. “ Zmrzačené je preto, pretože vedie k presvedčeniu, že Magistérium by nemalo odsudzovať bludy ani používať svoju autoritu, ktorú dostalo od Boha, aby ohlasovalo a ukazovalo neomylným spôsobom rozdiel medzi pravdou a omylom; mylné, pretože odsúdenie omylu, ako všetci vieme, je samo o sebe dielom milosrdenstva, či už v konfrontácii s mýliacim sa, aby mohol prijať zodpovednosť, prehodnotiť svoje cesty a zachrániť si dušu, alebo v obrane veriacich pred zákernými a úskočnými bludmi, keď ich odsúdi autorita, ktorá má iure divino právomoc ich odsúdiť.

2) Smrteľná zmes katolíckej náuky a moderného myslenia, tvrdí (v ľudovej verzii opovážlivejšie než v latinčine), že autentickú doktrínu je potrebné „študovať a osvojiť si“ skrze skúmanie a literárnu reformuláciu moderného myslenia, “pretože„ na jednej strane je podstata starodávnej doktríny Depositum fidei a na druhej strane je formulácia jej vonkajšej vrstvy [rivestimento alebo povlak]: a o túto vonkajšiu vrstvu je potrebne - s trpezlivosťou – sa starať a všetko rozvrhnúť vo formách a pomeroch Magistéria s prevládajúcim pastoračným charakterom“ - koncept opakovaný v GS 62 a v UR 6. Toto je pozícia, ktorú pápeži vždy odmietali kvôli zjavnému a neodvratnému rozporu, ktorý existuje medzi moderným myslením, hluchým k nadprirodzenému a intenzívne posadnutým zásadou imanencie, a „starodávnou doktrínou“, v ktorej nie je možné oddeliť „podstatu“ a „vonkajšiu vrstvu“.

3) Vyhlásenie jednoty ľudského pokolenia za skutočný cieľ Cirkvi, pričom taká jednota sa dokonca považuje za „potrebný základ“, aby sa „pozemské mesto“ mohlo stále viac podobať na „mesto Božie “: je milieniaristické blúznenie, cudzie učeniu Cirkvi. Atribúciu tohto nevhodného cieľa Cirkvi môžeme vidieť v LG 1 (pozri vyššie, č. 5).

26. 8. 2021

Ako chápať Františka, Ničiteľa
Robert Morrison


Bula  pápeža Bonifáca VIII. z roku 1302, Unam Sanctam, spôsobuje dnešným verným katolíkom množstvo ťažkých chvíľ:

„Ďalej vyhlasujeme, deklarujeme a definujeme, že  je nevyhnutné pre spásu duše, aby sa každé ľudské stvorenie podrobilo rímskemu veľkňazovi.“

V normálnych časoch - keď pápež hlása a bráni katolicizmus, alebo sa aspoň vyhýba útokom voči katolícizmu - nespôsobuje táto pravda katolíkom žiaden problém. No našťastie, či nanešťastie, dnes máme úplne inú situáciu. Arcibiskup Carlo Maria Viganò ju opísal takto:

„Dospeli sme do stavu, že aj jednoduchí ľudia s malou znalosťou doktrinálnych otázok dnes vidia, že máme nekatolíckeho pápeža, prinajmenšom v užšom zmysle slova.“

Jednoduchí ľudia chápu, že „máme nekatolíckeho pápeža“. A predsa „každé ľudské stvorenie, ak chce byť spasené, sa musí podriadiť rímskemu pontifikovi“. Ako môžeme zosúladiť tieto skutočnosti bez toho, aby sme Františka ako pápeža odmietli? Vieme, že Boh jeho pontifikát vo svojej láskyplnej Prozreteľnosti dopustil, ale čo to znamená? Je František iba zlým pápežom, alebo je protipápežom? A ako mu môžeme byť poslušní, keď odvádza Cirkev od katolicizmu?

Fr. Matthias Gaudron v Katechizme cirkevnej krízy vysvetľuje,  že podriadenie sa pápežovi „očividne neznamená neobmedzenú poslušnosť“. V tomto bode Fr. Gaudron cituje komentár kardinála Thomasa Cajetana k Summa Theologica:

Ak  má niekto z nejakého rozumného dôvodu osobu pápeža v podozrení (zo zločinu, heterodoxie, či neplatnosti - pozn. prekl.) a odmietne jeho prítomnosť, či dokonca jurisdikciu, nedopúšťa sa zločinu schizmy ani žiadneho iného za predpokladu, že je pripravený pápeža prijať, pokiaľ to podozrenie pominie. Každý vie, že má právo vyhýbať sa tomu, čo mu ubližuje a utekať pred nebezpečenstvom. V skutočnosti sa môže stať, že pápež  bude vládnuť ako tyran, ba môže sa to stať o to ľahšie, že je mocnejší a od nikoho na zemi mu nehrozí trest. “

Kľúčom k tejto analýze je „rozumný motív“ pre podozrenie voči pápežovi a pripravenosť „prijať pápeža, ak prestane byť podozrivý“. Nikto nemôže racionálne poprieť, že existujú rozumné pohnútky, prečo Františka podozrievať. A väčšina z katolíkov, ktorí  Františka odmietajú nasledovaťv jeho pokusoch zničiť Cirkev, by ho ochotne „prijala za pápeža“, keby sa stal katolíkom a konal by podľa toho.

Kým čakáme na jeho málo pravdepodobné obrátenie alebo na to, že ho Boh konečnr povolá a dá mu spravodlivú odmenu, musíme uvážiť niekoľko skutočností, ktoré môžu pomôcť obmedziť škody, ktoré František spôsobuje Cirkvi a svetu:

František je ničiteľ.
Pri každom jeho novom protikatolíckom vyhlásení alebo akcii sa niektorí katolíci v dobrej viere čudujú, či si pápež myslí, že to katolíkom pomáha. S Traditionis Custodes sa objavilo množstvo komentárov, ktoré naznačovali, že František si snáď neuvedomuje skutočnú hodnotu tridentskej omše; iní tvrdili, že si azda neuvedomil, koľkým verným katolíkom ublížil. Žiaľ, problém nie je v tom, že Bergoglio nevidí, aké veľké škody spôsobuje; problém je v tom, že túži zničiť Cirkev a veľmi jasne vidí tie najlepšie spôsoby, ako to urobiť. Ak pochopíme, že Bergoglio sa Cirkev pokúša zničiť, všetky jeho slová a skutky dostávajú oveľa väčší zmysel.

Svätý Robert Bellarmine hovorí, čo musia katolíci robiť, keď sa stretnú s pápežom, ktorý sa snaží zničiť Cirkev:
"Tak, ako je zákonom dovolené vzdorovať pápežovi, ktorý útočí na telo, je rovnako zákonom dovolené odporovať mu, ak útočí na duše alebo narúša občiansky poriadok, a predovšetkým, ak sa pokúša zničiť Cirkev." Hovorím, že je dovolené mu odporovať tak, že nebudete robiť to, čo prikáže, a budete brániť uskutočneniu jeho vôle. “

Arcibiskup Marcel Lefebvre to rozšíril vo vyhlásení z roku 1988:
"Naša neposlušnosť je motivovaná potrebou zachrániť katolícku vieru. Príkazy, ktoré nám boli dané, zreteľne ukazujú, že chcú aby sme sa zaviazali bez výhrad sa podrobiť Druhému vatikánskemu koncilu, pokoncilným reformám a predpisom Svätého stolca, tj. smerovaniu a skutkom, ktoré podkopávajú našu vieru a ničia Cirkev. To nemôžeme urobiť. Spolupracovať na zničení Cirkvi znamená zradiť Cirkev a zradiť nášho Pána Ježiša Krista. Všetci teológovia hodní svojho mena učia, že ak pápež svojimi činmi ničí Cirkev, nemôžeme ho poslúchať. . . a musí byť s úctou, ale verejne napomenutý. “

Ak budeme spolupracovať na zničení Cirkvi, zradíme Ježiša Krista. Je nevyhnutné, aby sme teda prijali Božiu milosť, aby sme sa mohli postaviť proti Františkovi.

Nepovšimnutý trest pre Cirkev a svet.
Kým nevypukol globálny chaos, ktorý sa dal do pohybu krátko potom, čo František v októbri 2019 predstavil svoju Pachamamu svetu, mnohí z nás nevedeli doceniť v akom rozsahu je jeho vláda bičom pre Cirkev a svet. Takmer všetko, čo robil od svojho zvolenia až do tej chvíle, bolo protikatolícke, ale dalo sa to ľahko vytesniť a len zriedka to spôsobilo narušenie v praktizovaní našej viery. Teraz však s každým ďalším týždňom vidíme čoraz jasnejšie, že Františkova úloha je byť bičom Božím, ktorý Boh dopustil na Cirkev. To nás vedie k otázke: "Čím sme si to zaslúžili?

Na jednej strane si treba priznať, že v Cirkvi máme ohromné problémy už desaťročia. Napokon kardinálov, ktorí zvolili Františka, vymenovali pápeži, ktorých si vážilo mnoho konzervatívnych katolíkov. Milovaný svätý Ján Pavol II. nám dal modlitebné stretnutie v Assisi a množstvo kardinálov, vrátane: Josepha Bernadina, Godfrieda Danneelsa, Henriho de Lubaca, Carla Maria Martiniho, Bernarda Francisa, Hansa Ursa von Balthasar, Yvesa Congara, Waltera Kaspera, Theodora McCarricka, Cormaca Murphy-O'Connora, Karla Lehmanna a Jorge Maria Bergoglia.

K tomu treba pridať bezpočet dôkazov, že predstavení Cirkvi blahosklonne prihliadajú jej demolácií už od Druhého vatikánskeho koncilu. Napríklad, hoci chválime mnohé iniciatívy pápeža Benedikta XVI., zostáva skutočnosťou, že nedokázal alebo nechcel zbaviť Cirkev vlkov nivočiacich jej stádo. Je lákavé pristúpiť na tvrdenie, že pápež je v dnešnej dobe bezmocný - ale ak František môže spôspobiť nivočením Cirkvi cez Traditionis Custodes toľko škody, prečo si myslíme, že Duch Svätý by pápežovi nepomohol pri obnove Cirkvi?

Mnohí konzervatívni katolíci sa navyše sťažujú na „zneužívanie“ Ducha druhého vatikánskeho koncilu, ale odmietajú najlepší dostupný protijed: učenie pápežov pred druhým vatikánskym koncilom, najmä svätého Pia X. Na základe čoho čakáme, že nám Boh pošle skutočne katolíckeho pápeža, ak sa nedokážeme uchýliť k učeniu dobrých pápežov, ktorých nám už dal, aby nás varoval pred dnešným zlom?

Ak sa naše myšlienky obracajú k tým, ktorí boli Tradícií najvernejší, je ťažké pripísať im skutočnú vinu za súčasný stav Cirkvi. Koniec koncov, mnoho tradičných katolíkov prináša naozaj veľmi cenné ovocie. A predsa „komukoľvek je veľa dané, od toho sa bude veľa požadovať“ (Lukáš 12:48). V každom prípade, ak sú životy svätých sprievodcom, najviac robia tí, ktorí čo najhorlivejšie veria, že by mali robiť ešte viac. Táto pohroma bude pravdepodobne pokračovať, až kým sa nenájde dostatok katolíkov, ktorí vynaložia všetko úsilie na obnovu Cirkvi.

Dve ostria meča neomylnosti.
Niektorí katolíci tvrdia, že vyhlásenie I. vatikánskeho koncilu o pápežskej neomylnosti viedlo, aspoň nepriamo, k situácii, v ktorej sa nominálni katolíci riadia Bergogliovým učením, hoci to je otvorene proti tomu, čo Cirkev vždy učila. Aj keď je na tejto úvahe pravdepodobne niečo pravdy, môžeme sa domnievať, že mnoho (možno všetci) z tých, ktorí prijímajú Bergogliove protikatolícke novinky, sa nezaujíma ani tak o jeho zjavnú autoritu či neomlynosť, ale sú uchvátení čarom jeho posolstva. Tí, ktorí nasledujú Františka, tak robia, pretože ich sluchu lahodí to, čo počúvajú. Ak by sa zajtra prebudili, a na Svätom stolci by sedel svätý Pius X., spochybňovali a vzpierali by sa všetkému, čo by pápež povedal, aj keby hovoril trikrát neomylne.

Významnejší dopad vyhlásenia I. vatikánskeho koncilu o pápežskej neomylnosti  je v tom, že František dobre vie, že môže povedať prakticky čokoľvek, pokiaľ sa nebude dovolávať pápežskej neomylnosti. V očiach sveta jeho slová predstavujú úradné učenie Katolíckej cirkvi, či už hovorí ex cathedra alebo dáva interview na palube lietadla. Vyhýbanie sa štyrom podmienkam pápežskej neomylnosti mu tak poskytuje spôsob, ako podporovať heterodoxiu a zároveň neprekročiť pomyselný dogmatický Rubicon, kde by sa už ozvala teologická kritika, ktorá by potenciálne mohla viesť k jeho odstráneniu.
Preto, keďže mnohí z nás trvajú na tom, že by mohol byť skutočne pápežom, lebo sa nepokúša odvolávať na neomylnosť, si môže blahoželať k tomu, ako dokáže ničiť Cirkev, pretože je dosť prefíkaný na to, aby sa dovolával pápežskej neomylnosti.

Skutočná škoda 
Vzhľadom na to, že žiadny racionálny katolík nebude nasledovať žiadnu z Františkových noviniek, môže sa zdať, že Františkovo ničenie je v skutočnosti obmedzené iba na nátlak na biskupov aby zakázali slúženie tridentskej omše. Takýto obmedzený pohľad ale ignoruje obrovské pohoršenie pre Cirkev a svet ktoré spôsobuje účinkovanie zjavne nekatolíckeho pápeža. U mnohých ľudí takáto situácia vyvoláva pochybnosť o neporušiteľnosti Cirkvi. A to je  hlavný dôvod, prečo sa sedevacantisti domnievajú, že Bergoglio (a niektorí z jeho predchodcov) nemôže byť skutočným pápežom.

Pohoršenie v očiach katolíkv a potenciálnych konvertitov je naozaj obrovské, ale v posledných rokoch sme svedkami úplne inej katastrofy: František uniesol Cirkev podobne ako teroristi, ktorí uniesli lietadlá z 11. septembra. Teraz ho vidíme, ako riadi morálnu autoritu Cirkvi tak, aby podporovala rôzne ciele Veľkého resetu, ktoré ohrozujú celý svet: pretvorenie našich životov na „záchranu životného prostredia“, kolaps kapitalizmu, prijatie hodnôt LGBTQ, degradáciu náboženstiev na ich najnižších spoločných menovateľov a zaočkovanie sveta.  Obrazne, možno že sme pripravili na divokú  jazdu, lebo sa nám zdalo, že on je len mizerný vodič; teraz, keď vieme, že vedie procese odzbrojovania Cirkvi proti svetu, sme oveľa menej pokojní.

Kto dokáže najlepšie rozoznať nebezpečenstvá, ktoré Bergoglio prináša? Iste sú to verní katolíci, rovnako ako by to boli cestujúci v unesenom vozidle. Chápeme význam jeho sekulárne orientovaných akcií, ale máme tiež najpresnejší pohľad na jeho konkrétne protikatolícke akcie. My sme tí, ktorí by mali ostatných varovať pred jeho skutočnými zámermi. Zdá sa, že práve preto on a jeho globalistickí partneri potrebujú nominálnych katolíkov, aby zostali na svojich pozíciách a nedovolili aby sa ozval poplašný tón. Toto mlčanie o Františkovej protikatolíckej agende tiež jemu a jeho spolupracovníkom umožňuje ďalej marginalizovať a démonizovať tých, ktorí sa verejne postavili na obhajobu ozajstného katolicizmu.

Ako v tomto svetle chápať Traditionis Custodes? V mnohých farnostiach už vidíme, že biskup je ochotný dovoliť ďalšie používanie „mimoriadnej formy“ - ale v týchto prípadoch to často bude znamenať, že veriaci musia mlčať a vyhnúť sa akejkoľvek kritike Františka alebo Ducha Druhého vatikánskeho koncilu. " Ako by to mohlo byť inak? František si takto kúpi mlčanie mnohých katolíkov, ktorí už začínali príliš hlasne protestovať. Okrem toho vie, že to, čo dnes vymení za mlčanie - prístup k tridentskej omši - môže zajtra znova zobrať, najmä ak už nezostane nikto, kto by počúval plač tých, ktorí dnes tak krátkozrako vyjednávali.

Čo naši nepriatelia chcú. 
Vo všeobecnosti môžeme rozdeliť naších nepriateľov do dvoch kategórií: Satan a jeho skutoční nasledovníci na jednej strane a globalisti na strane druhej. Aj keď sú ich záujmy z praktíckých dôvodov v mnohom zosúladené, každý z nich má svoje vlastné odlišné ciele.
Satan sa usiluje stiahnuť duše do pekla a urážať Boha a jeho Cirkev - to sú jeho hlavné ciele. Snaží sa tiež vytvoriť na zemi zvrátené peklo, ktoré by skazilo celé Božie stvorenie. Satan nechce katolíckych mučeníkov - pretože tí vzdávajú Bohu veľkú slávu a zaslúžia si blažené videnie -, ale považuje ich za nevyhnutné straty spojené s jeho podnikaním.

Globalistom veľmi nezáleží na satanových cieľoch, pretože spravidla neveria v peklo ani v koncept urážania Boha. Napriek tomu vedia, že zdravá Katolícka cirkev je prekážkou pre splnenie ich zámerov, zatiaľ čo unesená Katolícka cirkev je obrovským prínosom. Chcú tiež na zemi vytvoriť zvrátené peklo, aj keď nie z rovnakého dôvodu, aký má Satan.

Čo chce Bergoglio? Zdá sa, že globalisti ho zbožňujú a považujú ho za kľúčového spojenca. Bol tiež miláčikom mafie zo St. Gallenu, ktorá sa sprisahala, že ho zvolí do pápežského úradu, pretože v ňom videli niečo, čo vyhovovalo ich zámerom. Henry Sire v Pápež Diktátor opísal, ako sa na Bergoglia pozeral jeden zo spojencov st. gallenskej mafie, kardinál Murphy-O’Connor:

"Hneď po konkláve, v rozhovore pre denník The Independent Murphy-O'Connor naznačil, že pred sedemdesiatšesťročným Argentíncom leží konkrétny program, ktorý by mal naplniť asi za štyri roky." Anglický kardinál povedal novinárovi a autorovi Paulovi Vallelymu: „Na zmenu vecí stačia štyri roky Bergogliovej vlády.“

Tak ako Satan a globalisti, aj František sa snaží transformovať Cirkev na niečo iné, čím vždy bola. Ak by štyri roky stačili na „zmenu vecí“, osem rokov od jeho zvolenia stačilo na to, aby sa zmenilo takmer všetko. Zdá sa, že ani Satan, ani globalisti nemohli dúfať vo viac, ale František nejaví žiadne známky spomalenia, kým nespôsobí Cirkvi tie škody, ktoré Boh vo svojej múdrosti dopustil. P. Alvaro Calderon identifikuje konečné dôsledky tejto škody vo svojom filme Prometheus: Náboženstvo človeka:

„Ak srdcia ľudí nie sú pozdvihované k Bohu pravdou, podporovanou Učiteľským úradom a milosťou, vlievanou skrze sviatosti Cirkvi, nevyhnutne upadajú do sebectva a vládne im Satan. A to, čo platí pre jednotlivca, platí aj pre spoločnosť. “

Dnes nemôže žiadny katolík oprávnene nasledovať Františka v jeho pokusoch zmeniť Cirkev, pretože vieme, že tá zmena je vlastne deštrukciou, ktorá vedie duše skôr k Satanovi ako k Bohu. Navyše, pri súčasnom zložení kardinálskeho kolégia (väčšinu z nich vybral František) sa zdá, že bez Božieho zásahu je obnova nemožná. Nemôžeme preto len tak čakať na iného pápeža. Pomoc nie je na ceste, pokiaľ do toho zasiahne Boh.

Možno že sa raz dozvieme, že Jorge Bergoglio nikdy nebol pápežom, ale aj keby sme vedeli už dnes, nemení to nič na tom, čo máme robiť. Kým Boh nezasiahne, musíme urobiť všetko, čo je v našich silách, aby sme si zaslúžili Jeho pomoc a minimalizovali Františkovo ničivé úsilie. Preto sa zdá, že by sme mali vynaložiť maximálne úsilie, aby sme:

• Uznali, že Boh pripúšťa túto veľkú skúšku preto, aby sme sa mohli k Nemu utiekať o pomoc
• Pokorne sa obracali k Bohu s modlitbou a pokáním
• Bránili a šírili nefalšovanú katolícku vieru
• Prijímali Božiu milosť, žili skutočne kresťansky a pritiahli ostatných k jedinej pravej viere
• Pomáhali druhým pochopiť, že napriek zdaniu, tí, ktorí šíria bludy, nehovoria v mene Katolíckej cirkvi

K tomu všetkému nech nás Nepoškvrnené Srdce Panny Márie vedie k plneniu Božej vôle. Nepoškvrnené Srdce Panny Márie, oroduj za nás!

www.remnantnewspaper.com