Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

28. 8. 2018

Antikoncepcia a Nový svetový poriadok.
E.M. Jones

Antikoncepcia sa stala všeliekom, ale je to tiež nástroj, ktorý umožnil zblíženie ľavice a majetných tried a to sa stalo základom Nového svetového poriadku, ktorý sa vynoril v deväťdesiatych
rokoch po páde komunizmu. Antikoncepcia umožnila ľavičiarom podržať si svoju túžbu po sexuálnom oslobodení a umožnila bohatým podržať si benefity, ktoré berú z nespravodlivého sociálneho poriadku a zmariť jeho ekonomickú reformu. Odkedy sa podarilo presadiť dovolenosť antikoncepcie, odvtedy je možné vinu za biedu zvaliť na samotných chudobných, a najmä ak nechcú akceptovať eugenickú politiku mocných. Najvyšším prejavom tejto viery je podmieňovanie pôžičiek Svetovej Banky prijatím "populačnej politiky" založenej na antikoncepcii, potratoch a sterilizácií. Antikoncepcia je prostriedok, ktorý nie len umožnil, ale priamo vytvoril alianciu bohatých a bohémskej komunity. Nový svetový poriadok, ktorý sa začal odhaľovať na stretnutiach, ako napríklad konferencia OSN o populačnej kontrole v Káhire v roku 1994, uvalil vládu neomaltuziánskej ideológie na celý svet. Americká vláda začala s propagáciou antikoncepcie v roku 1965 a táto udalosť znamenala neodvratnú redefiníciu úlohy vlády. Pokiaľ vo Washingtone pôsobil vplyv Msgr. Johna Ryana, úloha vlády bola podporovať rozvoj. Keď v šesťdesiatych rokoch tento vplyv zanikol a nahradil ho duch Margaret Sangerovej, hlavná úloha vlády sa zmenila na obmedzovanie  veľkosti populácie. I sympatizanti so sangerizmom, ako Ellen Cheslerová museli uznať, že nie je možné mať oboje:

"Margaret sa pokúšala zmieriť svoju víziu spoločnosti, očistenej úsilím žien, so sociálnymi ideálmi, ktoré poháňali jej vlastnú radikálnosť. Neplánovala kontrolou pôrodnosti nahradiť "idealistické hnutia a filozofie robotníckej triedy......Kontrola pôrodnosti nie je náhrada, je to predchodca.......Môže a musí byť základom, na ktorom bude postavený každý trvalý a úspešný rozvoj." Oboje sa však nedalo. Nastavením antikoncepcie ako všelieku podkopala ciele revolučného robotníckeho zápasu a inštalovaním vlastných abstraktných argumentov do praktického politického rámca zameraného iba na jeden problém, implicitne spochybnila hodnotu a plán každej inej progresívnej spoločenskej reformy.
Hospodársky rozvoj utrpel najväčšiu porážku práve od antikoncepcie, pretože pre antikoncepciu zdroj problému nie je v nespravodlivej distribúcií, ale v samotných ľuďoch. A tým sa stala antikoncepcia v Spojených štátoch príťažlivým riešením pre obe strany triedneho boja. Ľavica dostala svoje sexuálne oslobodenie a boháči si udržali ekonomické privilégiá a ľudia, ako Margaret Sangerová oboje prepojili tým, že ľavičiarsku túžbu po sociálnej spravodlivosti podriadili ľavičiarskej túžbe po sexuálnej slobode. Dopad na ľudí ako Sangerová a jej milenec H.G.Wells je zjavný dokonca aj fanúšikom antikoncepcie, ako bola Ellen Cheslerová, ktorá naznačila, že keď sa obaja preslávili propagáciou Nového svetového poriadku, ktorého podmienkou sine qua non je práve antikoncepcia, ba ktorá sama o sebe je progresom tohoto poriadku, potom "sa zdráhali odsúdiť nespravodlivú distribúciu bohatstva, tovaru a služieb, ktorá vyvolávala západnej spoločnosti širokú vlnu nespokojnosti."

Nie je preto prekvapením, že Rockefellerovci boli takí ochotní financovať aktivity ženy, ktorá kedysi nabádala k ich vražde (po Ludlowskom masakri). Kontrola pôrodnosti v 20-tych rokoch nakoniec vyvolala rasové pnutie, ktoré zachytáva Veľký Gatsby. Čím viac sú horné triedy uchvátené nereproduktívnym sexom, tým viac sa boja tých, ktorí nie sú. A odtiaľto pochádza strach z "rozličnej miery plodnosti". V najzákladnejšej rovine, tento strach je o tom, že niekde jestvuje niekto, kto má viac detí, ako vrchné triedy spoločnosti. A nakoniec, keďže všetci lepší ľudia obmedzujú veľkosť
svojich rodín, tí ktorí tak nerobia, nie sú dobrí ľudia. A tak sa eugenika stala liekom na utrápené Matluziánske svedomie bohatých tried, v prvej časti 20. storočia. Antikoncepcia sa stala amorálnym imperatívom pre celé ľudstvo, teda prinajmenšom podľa názoru tých, ktorí ju užívajú.

Hospodárska kríza a snaha ľudí ako Msgr. Ryan uštedrili Maltuziánom veľký úder, ktorý ešte zdupľoval všeobecný odpor k nacistickej ideológií, ktorá doviedla eugenické hnutie do logického dôsledku. Ale antikoncepcia prežila a postupne sa jej užívanie rozširovalo, ako aj tlak použiť ju ako všeliek na všetky sociálne problémy. Birth Control League sa premenovala na Planned Parenthood v roku 1942. Ľudia, ako Bernard Berelson, s peniazmi z Rockefellerovho Population council potom nasadili masívne rastúce komunikačné prostriedky, a presvedčili ľudí, aby sami sebe robili to, čo doposiaľ od nich pod nátlakom vyžadoval štát.

Objav hormonálnej a vnútromaternicovej antikoncepcie v 60-tych rokoch bol takmer okamžite sprevádzaný strachom z preľudnenia. A opäť tu bola antikoncepcia, ako univerzálne riešenie sociálnych problémov. V tom čase bola Katolícka cirkev rozvrátená zvnútra ľuďmi ako rev. Theodore Hesburgh C.S.C., ktorý s peniazmi od Rockefellera organizoval tajné konferencie o antikoncepcii na katolíckej univerzite Notre Dame v rokoch 1962 až 1965. Rozvrátená cirkev nedokázala čeliť prílivu, Maltuziáni boli opäť na koni a to s finančnou podporou od vlády. Ironické je, že to boli demokrati, strana Msgr. Johna Ryana a pracujúcich ľudí, ktorí to nastolili. Maltuziánska ideológia sa stala uhoľným kameňom domácej i zahraničnej politiky a tvorila esenciu kultúrnej revolúcie 60-tych rokov.

Demokrati, ktorí kedysi verili v podporu rozvoja spoločnosti skrze obranu záujmov pracujúceho človeka, sa zmenili a prijali názor svojich protivníkov, prijali názor Rockefellerovcov, že problém je populácia. S nástupom Maltuziánskej ideológie sa zmenila aj úloha vlády a jej poslaním už nie je zaisťovať blahobyt občanov, ale stále viac upevňovať svoju moc nad nimi a znižovať ich počet.

6. 8. 2018

Sorosove magistérium - zastavte synodu
Elizabeth Yore


Nikoho by nemalo prekvapovať, že František vyhlásil, že trest smrti je neprijateľný v každom prípade. New York Times zverejnili, že “zrušenie trestu smrti bolo už dlho jednou z jeho najvyšších priorít, popri záchrane životného prostredia a starostlivosti o utečencov a migrantov.” František vie, že zrušenie trestu smrti patrí medzi hýčkané témy jeho patróna Georga Sorosa. Čo George Soros chce, Jorge Bergoglio zariadi.

Päť neznesiteľne dlhých rokov Bergoglio reaguje na ideologické návrhy jeho mentora, Georga Sorosa. Tento pontifikát nehanebne presadzuje v exhortáciách, pápežských deklaráciách, diplomatických manévroch  a teraz aj v cirkevnej náuke, bod po bode všetko, čo je na globálnom zozname želaní Sorosovej Open Society Foundation. František z Petrovej katedry rozdáva Sorosove dogmy rovnako, ako za Luthera udeľoval odpustky.

Kocky boli hodené do Tibera, keď na balkón vystúpil Bergoglio, sprevádzaný modernistickou suitou St.Gallenskej mafie. František sa vrhol do práce — na globálnej agende George Sorosa.

Soros hneď na začiatku poslal štedré posily, aby sa všetko išlo podľa pripraveného bojového plánu. V prvých rokoch svojej vlády sa František obklopil lojálnou armádou Sorosových ideológov, ako Jeffrey Sachs (neomaltuzián, globálna redukcia populácie), Joe Stiglitz (socialistický ekonomický teoretik) a Emma Bonino (potratárka a feminitska), a mnohí iní. 

František nasadil rozsiahle vatikánske zdroje a globálnu pápežskú platformu, aby presadil enviromentálnu agendu OSN, Sorosa a NWO. Prečítajte si Laudato Si.  √ Úloha splnená

Potom prišlo pápežské schválenie Klimatickej dohody z Paríža.   √ Úloha splnená

Potom prišlo zmiernenie kubánskeho embarga pomocou vatikánskej diplomacie√ Úloha splnená

Potom prišla Sorosova deštrukcia Európy skrze pápežove presadzovanie masovej migrácie moslimov√ Úloha splnená

Lojálny a poslušný Sorosov pápežský sluha plní svoje globalistické úlohy s najvyšším milosrdenstvom a efektivitou. Teraz však musel rozlúsknuť tvrdý oriešok a vysporiadať sa s dogmatikou tak, aby umožnil realizáciu jediného svetového náboženstva, ktorá je veľmi vysoko na Sorosovom globálnom zozname. František sa podujal zrušiť a prepísať 2000 ročné cirkevné Magistérium a zmeniť katechizmus, aby tak potešil svojho pána George Sorosa.
Šikovný Bergoglio najskôr začal s ľahšími dogmami, s náukou o treste smrti. Lišiacky oznámil zmenu cirkevnej náuky vo chvíli, keď je katolícky svet ponorený do novej krízy vyvolanej škandálmi zo sexuálneho zneužívania, pričom dúfa, že len pár ľudí bude mať energiu a pozornosť, aby vzdorovali tomuto falšovaniu Magistéria.  √ Úloha splnená

Pre 81 ročného Bergoglia sa kráti čas. Sledujte, ako Sorosova reforma za vatikánskym múrom naberá tempo. Prichádza októbrová synoda mladých v Ríme, ktorá poslúži ako pápežská platforma pre ďalšie ospravedlňovanie a implementáciu požiadaviek George Sorosa a jeho globálnych elít.

Vatikánska homosexuálna agenda a verbálna prípravná taktika sú zreteľné v synodálnom prípravnom dokumente Instrumentum Laboris, ktorý je silno zahalený psycho kecami o sprevádzaní a dialógu. Nasledujúca veta zachytáva úskočnú manipuláciu, ktorú zosnoval František a synodálni kardináli Farrell a Baldisseri.

“Sociologické výskumy ukazujú, že veľa mladých katolíkov nerešpektuje učenie Cirkvi o sexuálnej morálke. Žiadna biskupská konferencia nedala riešenie alebo návod, ale mnohí veria, že otázky sexuality treba diskutovať otvorenejším a nepredpojatým spôsobom.” §53 IL
Vidíte tento nie veľmi subtílny ideologický posun pod týmto modernistickým manifestom? Deti chcú aby sme boli viac otvorení a nepredpojatí. Zdá sa, že Instrumentum podsúva, že Katolícka náuka z nás robí nenávistníkov.

František a jeho biskupi už spichli prieskum medzi mladými, ktorý má slúžiť ich ľavičiarskej agende. Nepočujete ako hlása z pápežského trónu, že mladí chcú, aby sme boli viac milosrdní, otvorení a viac ponorení v dialógu? Musíme sprevádzať mladých na ich ceste. 

Cirkev Tomáša Akvinského sa zvrhla v sebastredný a povrchný dialóg typu: Ja som v pohode, ty si v pohode.

Buďte si istí, František použije mladých ako hlavný argument pre zmenu cirkevnej náuky o homosexualite. Toto je neobratné teologické čachrovanie pod pláštikom podvrhnutého synodálneho prieskumu. František pôsobí v politickom a sekulárnom svete, používa cieľové skupiny, videá na youtube a prieskumy verejnej mienky, aby zmenil dogmy.

Je celkom ironické, že tento pontifikát, momentálne zaplavený škandálmi s homosexuálnym zneužívaním. je mimoriadne zručný v zneužívaní mladých a odvracaní pozornosti. Je celkom ironické, že uprostred homosexuálnych škandálov epických rozmerov ide synoda mladých propagovať homosexuálnu agendu.

Nemýľte sa. Tak ako hierarchovia využívali a zneužívali telá katolíckych mladých, tak teraz si mladých pripravujú, aby ich v prichádzajúcej synode zneužili na odôvodnenie a ospravedlnenie "modernizácie" a vtelenia radikálnej homosexuálnej ideológie do cirkevných dogiem. Synodálni biskupi argumentujú, že musíme mladých počúvať a sprevádzať ich objavovanie a viac sa otvoriť milosrdnej inklúzii homosexuality. Napokon, mladí sú otvorení, dospelí nie.

Synoda mladých odhalí mnohé. Videli sme, ako František manipuloval so synodou o rodine v rokoch 2014 a 2015 a videli sme jeho úskočné poznámky v Amoris letitia. Predsedovia synody, kardináli Farrel a Baldisseri majú za úlohu naplniť Sorosovu globalistické genderové a svetské ambície v záverečnom synodálnom dokumente.

Kardináli Farrel a Baldisseri broja za modernizáciu cirkevného učenia v nádeji, že homosexuálna mládež bude "bližšia" Cirkvi. V temných dňoch McCarrickovho škandálu to nie je veľmi upokojujúca vízia:

“Niektorí LGBT mladí, skrze rôzne príspevky, ktoré dostal Generálny sekretariát synody, si želajú prospievať z väčšej blízkosti a väčšej starostlivosti Cirkvi, kým niektoré biskupské konferencie sa pýtajú samé seba, čo ponúknuť mladým, ktorí sa rozhodli vytvoriť homosexuálne a nie heterosexuálne páry ale nadovšetko chcú byť blízko Cirkvi” §197 IL

Synoda zneužije neskúsenosť a nevinnosť mladých, aby presadila ďalšiu radikálnu Sorosovu tému - globálnu obhajobu homosexuality. Tak, ako nehanebne zneužívali mladých v sakristiách a seminároch, Vatikán cez mŕtvoly zneužije a pripraví si mladých na synodálnom javisku, pre Františkovo milosrdné prijatie homosexuálnej politickej agendy. Kto som aby som súdil sa stane dogmou.

Propagácia homosexuálnej agendy kypí z neoriginálnych a povrchných 34 tisíc slov Instrumentum Laboris, ktoré znejú ako rozvláčna kázeň Holywoodskej new age kňažky. Nenechajte sa tým oklamať, je to veľmi nebezpečné.

Ted McCarrick by sa potešil.

Zastavte synodu mladých, kým nebude neskoro.

__________________________
Elizabeth Yore je prokurátorka špecializovaná na medzinárodnú ochranu detí. Vyšetrovala mnoho prípadov kňazov zneužívajúcich deti.
Trest smrti: František versus Katolícka cirkev
Christopher Ferrara

Posledný výčin bergogliánskeho pseudomagistéria.

Posledných päť rokov trpí Cirkev pod pápežom, ktorý naozaj verí, že čokoľvek si myslí je výkon Magistéria. V jednom zo svojich neslávnych rozhovorov to sám pripustil:
 “Stále dávam stanoviská, prednášam homílie. To je magistérium. To čo si ja myslím, nie to, čo média hovoria, že si myslím. Skontrolujte si to, je to veľmi jasné.”

Zdá sa mi, že "magistérium", ktoré si musí človek "kontrolovať", ma pomerne efemérnu kvalitu, ktorá je nezlučiteľná so správne chápaným konceptom Magistéria. A teraz to efemérne, inak povedané falošné, magistérium Jorge Maria Bergoglia - sám naliehal aby na jeho pase stálo toto meno - zaúradovalo opäť. A Jorge si mysli, že trest smrti je per se nemorálny.

Noviny nadšene oznámili, že Bergoglio sa rozhodol zmeniť “náuku Cirkvi” aby vyhovovala jeho názoru - rovnako ako prehlásil za "autentické Magistérium" svoj názor, že niektorí verejní cudzoložníci by mali dostávať rozhrešenie a aj Sväté prijímanie, hoci stále žijú v sexuálnom zväzku mimo manželstva.

Vatkán zverejnil  správu, že František schválil “nové znenie” § 2267 katechizmu Jána Pavla II. Znenie je nasledovné:

Dlhý čas sa použitie trestu smrti zo strany zákonitej autority, po riadnom procese, pokladalo za primeranú odpoveď vzhľadom k závažnosti niektorých zločinov a za prijateľný prostriedok, aj keď extrémny, na ochranu spoločného dobra.

Dnes je stále viac živé povedomie, že dôstojnosť osoby sa nestráca ani po spáchaní ťažkých zločinov. Okrem toho sa tiež rozšírilo nové vnímanie zmyslu trestných sankcií zo strany štátu.
Napokon, zaviedli sa účinnejšie systémy väzby, ktoré garantujú náležitú ochranu občanov, ale zároveň neoberajú definitívnym spôsobom odsúdeného o možnosť vykúpiť sa.
Preto Cirkev vo svetle Evanjelia učí, že «trest smrti je neprípustný, keďže napáda nedotknuteľnosť a dôstojnosť človeka» a s rozhodnosťou sa angažuje za jeho zrušenie na celom svete.“


Všimnite si, ako je nemenné učenie Magistéria o morálnej oprávnenosti trestu smrti zámerne zakryté vágnou frázou "dlhý čas sa pokladalo za primeranú odpoveď vzhľadom k závažnosti niektorých zločinov", ako keby bola katolícka náuka zakorenená v Zjavení nejakým druhom premenlivej verejnej mienky.

Aby zamaskoval svoj osobný názor, ktorým chce deklarovať ako nemravné niečo, čo Cirkev vždy bránila ako mravne oprávnené, ponúka Bergogliovo znenie len to najbiednejšie zdôvodnenie a zmohol sa len na pár prázdnych fráz: "stále viac živé povedomie, že dôstojnosť osoby sa nestráca ani po spáchaní ťažkých zločinov ..... nové vnímanie zmyslu zmyslu trestných sankcií ......účinnejšie systémy väzby..... 

Tak predovšetkým, ani pred tým, ako Bergoglio odcestoval z Buenos Aires, Cirkvi nechýbalo poznanie vzťahu medzi ľudskou dôstojnosťou a zločinom. V skutočnosti sám Boh Všemohúci sa zdá byť toho názoru, že ľudská dôstojnosť si žiada trest smrti za zločin vraždy


" Kto preleje ľudskú krv, človek nech preleje jeho krv, lebo na Boží obraz som stvoril človeka. (Gen 9:6).”

A Boh zjavne myslel na ľudskú dôstojnosť, keď v knihe Levitikus prikázal Mojžišovi stanoviť trest smrti za ľudské obety a iné hrubé prestúpenia Božieho a prirodzeného zákona.

A tiež tu je Kristov vlastný výrok, že Pilát dostal zhora moc vydať ho na smrť a tiež  slová dobrého lotra, že ich trest je spravodlivý - a presne to bola známka pokory a kajúcnosti, ktorá spasila jeho dušu. Ale to, čo Boh zjavil, sa nezdá mať a myslenie Jorge Bergoglia veľký vplyv. Skontrolujte si to! 

Magistérium, na rozdiel od Bergoglia, prijíma Božiu vôľu a bráni trest smrti. Preto napríklad Tridentský katechizmus opakuje Genesis 9 a hovorí: "Použitie meča svetskej moci, keď ho drží rameno spravodlivosti, vôbec nie je vraždou, ale je to úkon najvyššej poslušnosti toho príkazu, ktorý vraždu zakazuje." O štyristo rokov neskôr Bl.Pius XII toto nemenné učenie potvrdil: "Dokonca aj ak ide o otázku trestu smrti, štát nijako nedisponuje individuálnym právom jedinca na život. Napriek tomu je úlohou verejnej autority, aby zbavila odsúdeného človeka dobra života, na odčinenie jeho zločinu, pretože spáchaním toho zločinu sa on sám zbavil práva na život." (AAS, 1952, pp. 779 et. seq).

Preto predpokladané " nové vnímanie zmyslu zmyslu trestných sankcií ", ktoré sa veľkodušne spomína bez akéhokoľvek vysvetlenia, možno rovnako veľkodušne odmietnuť. Nemáme potuchy čo to znamená a ani nás to nezaujíma.

Tvrdenie, že "účinnejšie systémy väzby" nejako robia trest smrti nemorálnym je rovnako pevné, ako základy tohto domnelo "nového" morálneho učenia, a rovnako ľahko ho možno vyvrátiť. Schopnosť štátu väzniť usvedčených vrahov sama o sebe neeliminuje spravodlivú odplatu a odčinenie zločinu, ako legitímne ciele trestného zákona, ako Pius XII hovorí v hore uvedenom citáte.

A okrem toho, je mnoho miest na svete, kde "systémy väzby" nepostačujú k zaisteniu verejnej bezpečnosti. Je teda trest smrti neprípustný na takých miestach, kde sa vrahovia, napríklad pomocou úplatkov, môžu dostať na slobodu a znova vraždiť? A čo by povedal Bergoglio o väzňoch, ktorí zabíjajú svojich spoluväzňov či dozorcov aj v tých najmodernejších "systémoch väzby" ? Ako štát "garantuje náležitú ochranu občanov", keď vrahovia môžu opäť vraždiť? Aká hlúposť.

Názor, že moderné  "systémy väzby" poskytujú možnosť "vykúpiť sa" ktorá je viac v zhode s ľudskou dôstojnosťou je smiešny. Väznice s maximálnou ostrahou, kde sú umiestnení vrahovia, vrátane sériových, sú vo všeobecnosti žumpami násilia a sexuálnej zvrhlosti, je to doslova peklo na zemi.

A nakoniec na základe jedného jediného príhovoru, ktorý Bergoglio predniesol na stretnutí Pontifikálnej akadémie pre novú evanjelizáciu, na základe jednej jedinej poznámky, nové znenie katechizmu končí slovami 

"Napokon, zaviedli sa účinnejšie systémy väzby, ktoré garantujú náležitú ochranu občanov, ale zároveň neoberajú definitívnym spôsobom odsúdeného o možnosť vykúpiť sa.
Preto Cirkev vo svetle Evanjelia učí, že «trest smrti je neprípustný, keďže napáda nedotknuteľnosť a dôstojnosť človeka» a s rozhodnosťou sa angažuje za jeho zrušenie na celom svete.“


“Cirkev” nič také neučí. Len Bergoglio. Podľa tohoto nového názoru, dvetisícročné Magistérium vo vernosti Božiemu Sovu bránilo ako mravne oprávnené to, čo sa dnes označuje za "útok na nedotknuteľnosť a dôstojnosť človeka"

Toto absurdné tvrdenie nemožno chápať ako by bolo náukou Cirkvi. Ak by bolo, potom by nejestvovalo žiadne Magistérium, jestvovala by len znôška názorov tých, čo zasadli na Petrov stolec v danom historicko okamihu. Ako Rorate Caeli poznamenáva: “Ak taká zrejmá cirkevná doktrína (o možnosti trestu smrti v niektorých situáciách), potvrdená samotným Kristom, môže byť zmenená, potom môže byť zmenené všetko.”

Zatiaľ však ten istý pápež, ktorý volá po celosvetovom zrušení trestu smrti pre vinných, ani raz nevolal po celosvetovom zrušení trestu smrti pre neviniatka v materniciach, ktoré nemajú nárok ani na minimálny spravodlivý proces, pred tým, ako sú ich životy márnené po miliónoch. Keď masové vraždenie nenarodených uzákoňovali v Írsku, nepovedal Bergoglio ani slovo. 


A to hovorí o  Bergogliovom falošnom magistériu všetko.

Kiež by Boh čoskoro vyslobodil Cirkev zo zovretia tohoto človeka a poslal by odvážneho a svätého pápeža, ktorý by zasvätil Rusko Nepoškvrnenému Srdcu a urobil koniec tomuto šialenstvu.

prevzaté z
https://remnantnewspaper.com/web/index.php/articles/item/4000-killing-capital-punishment-francis-vs-the-catholic-church

16. 7. 2018

Pozývame Vás na konferenciu
v Marianke (Pútnický dom) 27.-28. júla 2018

KATOLÍCKA CIRKEV VO FRANCÚZSKU A NA SLOVENSKU POD TLAKOM SEKULARIZMU 

Prednášať a diskutovať na tému historického vývoja a súčasného stavu katolíckej Cirkvi vo Francúzsku a SR budú:

Anne BRASSIÉ (FR)
Prof. literatúry, publicistka, katolícka novinárka v Radio Courtoisie a TV Libértés

Marion SIGAUT (FR)
historička, literátka a konferencierka

Stéphanie BIGNON (FR)
prezidentka združenia «Terre et Famille», kronikárka v TV Libertés

Slovenskí kňazi - ich skúsenosti s pastoráciou vo Francúzsku a na Slovensku

Program

27. júla
14.00 Sv. omša v mimoriadnej forme (tradičná v latinskom jazyku)
15.30 Otvorenie
16.00 Kultúra na pozdvihnutie ľudu… alebo na jeho úpadok. (A. Brassié, FR)
17.30 Večera a neformálne stretnutie s hosťami.

28. júla
09.00 Otvorenie
09.10 Francúzska revolúcia 1789. Cirkev a pospolitý ľud. Historický vývoj katolíckej Cirkvi vo Francúzsku. (M. Sigaut, FR)
11.00 Sv. omša v mimoriadnej forme (tradičná v latinskom jazyku)
12.30 Obed
14.00 Pastoračné skúsenosti slovenských kňazov vo Francúzsku a na Slovensku (panelová diskusia)
16.00 Politika a stav katolíckej Cirkvi vo Francúzsku. (S. Bignon, FR)
17.30 Záver konferencie.

Zmena programu vyhradená.

Vstupné je dobrovoľné. Tlmočenie bude zabezpečené.
Súčasťou programu bude malé občerstvenie.


8. 7. 2018

Cirkev temnoty

www.christianorder.com

Potom som uvidela Matku Božiu a ona mi povedala, že to súženie bude veľmi veľké.... Musia sa modliť predovšetkým za to, aby Cirkev temnoty opustila Rím.
- Bl. Anna Katarína Emmerichová, 25.august 1820

Skrze nejakú trhlinu vstúpil do Božieho chrámu satanov dym.
-Pavol VI., 29. jún 1972

Dnes svetu vládne Satan. Zástupy už neveria v Boha. A áno, Satan je vo Vatikáne.
- O. Gabriele Amorth, 5.apríl 2016



Otec Gabriele Amorth, známy exorcista rímskej diecézy zomrel 16.9. 2016 vo veku 91 rokov. Po mnohých rokoch osobných bojov s diablom a jeho poskokmi si mohol dovoliť priniesť dôveryhodné svedectvo o Satanovom obsadení Ríma. Prvý krát zdvihol hlas pred 16 rokmi, potom opäť v roku 2010 a opakoval to v poslednom mesiaci svojho života.

V júni 2001 v rozhovore so Stefanom Maria Pacim z talianskeho mesačníka menom "30 dní" otec Amorth prvý raz prehovoril o "légiách démonov, ktoré sa usídlili vo Vatikáne." Neveriaci Paci sa spýtal: "Žartujete, však?" Exorcista odpovedal: "Snáď to vyzerá ako vtip, ale ja viem že nie je. Nepochybujem o skutočnosti, že démon predovšetkým pokúša cirkevné autority, tak ako pokúša autority v politike a hospodárstve." 

Tým, ktorí tvrdili, že zašiel priďaleko a ktorí jeho obvinenie zamietli ako nepodložené, otec Amorth uznal, že je ťažké to dokázať. Napriek tomu, výsledky diabolského pôsobenia sú evidentné, povedal Amorth, a uviedol niekoľko rukolapných príkladov - kardináli, ktorí neveria v Ježiša a biskupi, ktorí sú spojení s diablom.

O deväť rokov sa Cirkev posunula zo zlého k horšiemu. Otec Amorth rozpracoval toto obvinenie vo svojich taliansky písaných pamätiach  — Memorie di un esorcista, Edizione Piemmi, 2010 — zbierke rozhovorov s Marcom Tossatim. Nerozpakoval sa povedať, že vo Vatikáne sa konajú čierne omše a sexuálne orgie, na ktorých sa zúčastňujú kardináli. Nasledujúce riadky sú môj preklad z francúzskej verzie jeho pamätí (Éditions, Michelle Lafon, 2010):

Hovoríte, že niektoré sekty sú nebezpečné, ale že iné sú oveľa strašnejšie
.

Naozaj, niektoré je treba brať veľmi vážne. A na nešťastie sú všade. Dokonca aj vo Vatikáne sa nachádzajú členovia satanistických siekt.

Kto sú to? Kňazi alebo len laici?

Sú to kňazi, biskupi ba i kardináli! Mám to od ľudí, ktorí to osobne pozorovali a z dobrého dôvodu mi to oznámili. A je to pravda, ktorú mi veľa krát "zveril"sám diabol, pretože som ho to v exorcizme donútil.

Pápež o tom vie?

To si píšte, že o tom vie! Ale robí len čo môže.... Je to strašná vec. A tiež nezabúdajte, že Benedikt je z Nemecka. Z krajiny, ktorá rozhodne odmieta takým veciam veriť.... V Nemecku, ako viete, je sotva nejaký exorcista..... Ale pápež sám tomu verí. Mal som tri príležitosti hovoriť s ním, keď bol prefektom Kongregácie pre náuku viery. Verí tomu! Verejne o tom hovoril veľa ráz, Prijal nás, združenie exorcistov [ v októbri 2005]. Mal k nám krásny prejav kde chválil a povzbudzoval naše kňazstvo. A nezabúdajte ani, že Ján Pavol II. veľa hovoril o diablovi a exorcizme...

Takže, to čo Pavol VI. povedal je pravda: Satanov dym naozaj a veľmi prenikol do Cirkvi.

Beda, je to pravda. Dokonca aj v Cirkvi sú vyznávači satanských siekt. Toto konkrétne vyjadrenie o "Satanovom dyme" urobil Pavol VI. 29. júna 1972. Vyvolalo to obrovský škandál. Toho istého roku, 15. novembra venoval celý stredajší príhovor diablovi a použil veľmi silné vety. Ale tento príhovor nemal žiaden praktický dôsledok. Ticho bolo síce prerušené a opona cenzúry zdvihnutá, ale trvalo to pridlho. Neboli žiadna praktické dôsledky. Ja osobne - ktorý nemám žiadny význam, som nič -  som robil poplach, že treba praktické kroky....

Otec Amorth tiež poukázal na iné diabolské náznaky, predovšetkým aféry so sexuálnym zneužívaním, ktoré o diablovi svedčia asi najviac zo všetkých. Pretože tieto pekelné zločiny sa ukázali byť v absolútnej väčšine sodomitské a išlo o homosexuálnych kňazov a rehoľníkov, ktorí sexuálne zneužívali mladých chlapcov, Satanov znak je na všetkých. Pripomínam Dialógy Nášho Pána so sv. Katarínou Sienskou, kde Pán hovorí, že puch sodomie je odporný aj Satanovi. A keď Satan dosiahne, aby sa sodomský hriech spáchal, znechutený opúšťa miesto činu. O čo viac dosiahne Satan, keď privedie Kristovho kňaza  k tomu, aby spáchal tak nevysloviteľný zločin na nevinnej duši?

Otec Amorth tiež spomenul známy prípad, keď homosexuálny člen švajčiarskej gardy zavraždil svojho veliteľa (milenca) a jeho manželku, ktorý sa vo Vatikáne stal 4. mája 1998. "Satanov dym" ale pôsobil už dlho pred tým a pripomenul prípad talianskej školáčky Emanuely Orlandi, ktorá sa stratila v roku 1983. Otec Amorth tvrdí, že bola unesená pre sexuálne orgie gangom, ktorý tvorila vatikánska polícia a zahraniční diplomati a že ju neskôr zavraždili a zbavili sa jej tela. Okrem toho tvrdí, že vo Vatikáne boli pre sexuálne seansy verbované dievčatá a že Orlandiovej smrť "bola sexuálne motivovaný zločin."[The Telegraph, 22/5/12].

"Pomyslite na všetkých tých kňazov, ktorí poškvrnili svoje rúcha sexuálnym zneužívaním mladistvých," povedal. "To sú diabolské skutky. Môže sa stratiť dievča z miesta tak blízkeho Vatikánu? Nanešťastie áno." Nebohý monsignor Simeone Duca, niekdajší šéf vatikánskeho archívu, je zajedno s tvrdením otca Amortha o Orlandiovej zmiznutí. [pozri www.christianorder.com  editoriál  aug/sept 2012]

Homosexuálna aktivita vo Vatikáne, ktorá sa za tohoto pontifikátu úplne vymkla spod kontroly ("nikdy to nebolo horšie", hovorí vatikánsky zdroj, zaznamenaný novinárom Edwardom Pentinom),  len dokazuje, že otec Amorth mal pravdu. Spomedzi orgiastických škandálov o ktorých vieme (ktoré Bergogliova kúria nedokázala ututlať), je neprekonateľná eskapáda z augusta 2017, ktorá sa udiala priamo pred pápežovými dverami. Počas augusta, čo by kameňom dohodil od Casa Santa Marta, v luxusnom apartmáne v časti paláca patriacej Kongregácií pre náuku viery, nikto menší, ako monsignor Luigi "Kokaín" Capozzi usporiadal búrlivé, drogami hnané homosexálne orgie. Vysoký predstaviteľ pontifikálnej komisie pre legislatívne texty a chránenec kardinála Coccopalmeria (predsedu tejto komisie a člena pápežovho úzkeho kruhu) Capozzi a iní účastníci, boli vatikánskymi žandármi prichytení inflagranti.

Nastúpilo zvyčajné zahmlievanie. Odmietnutie zverejniť detaily o zásahu a nálezy. Bergogliova posádka si zobrala niekoľko bezstarostných týždňov voľna, kým sa unúvala odstrániť Capozziho fotku z webstránky pontifikálnej komisie pre legislatívne texty. Ostal členom komisie, až kým bol nakoniec kradmo odstránený, čím boli správy o orgiách potvrdené.

Vatikán ale stále nespolupracuje. Neposkytol žiadnu informáciu o tom, čo sa v tú noc prevalilo (či na akcii mali podiel aj nejakí biskupi, kardináli alebo nedospelí mladíci). Katolícki veriaci dodnes nevedia, prečo Capozzi nebol vydaný talianskym úradom k trestnému stíhaniu, ani či ho Vatikán plánuje laicizovať za jeho zločiny a stíhať ho za distribúciu kokaínu, za ktorú má podľa trestného zákonníka hroziť trest odňatia slobody na nie menej ako šesť rokov.

Opäť raz táto mafii podobná omerta odhaľuje, že pápežove chvastanie sa "otvorenosťou a prístupnosťou" skrze "dialóg, dialóg, dialóg" je len cynický trik.

Odmietanie uznať čo bolo dokázané - že Capozzi je aktívny sodomita a narkoman a díler a že jeho orgie sa konali vo Vatikáne - je mimo akúkoľvek transparentnosť a len ukazuje, aká obrovská je moc a rozsah homosexuálnej siete, ktorú František otvorene chráni. To sa ukázalo už na začiatku je pontifikátu, keď osobne chránil a v kúrii povýšil  monsignora Riccu, známeho sodomitu, a to sa odvtedy opakovane ukazuje v jeho slovách i skutkoch.

V magazíne The Remnant z 30. septembra 2017, zverejnila Elizabeth Yore takmer tri tucty "vysoko relevantných a kritických otázok" o Capozziho škandále, ktoré poslala do Ríma a ktoré by položil "typický policajný vyšetrovateľ". Pracovala 30 rokov ako medzinárodný právny obhajca detí a teda vie, ako by tie otázky mohli znieť. "Odpovie niekto otázky o Capozziho škandále?" pýta sa. "Nájde sa vo Vatikáne odvážny a statočný Kristov vojak, ochotný prehovoriť a zdokumentovať narastajúce zamorenie korupciou a sexuálnou zvrátenosťou, ktoré zachvátilo Bergogliovu administratívu?" Oprávnene hovorí, že

Katolíci sú urazení a zradení mlčaním a kamuflážou Cappoziho orgií, ktorú Bergoglio predvádza. Tento škandál odhaľuje charakter Jorge Bergoglia....Nemalo by nás prekvapovať, že muž, ktorého za pápeža dosadila mafia zo St.Gallenu pracuje ako mafiánsky boss a nariadil omertu (mlčanie), keď  sú jeho mladí poskoci prichytení pri pohoršovaní Svätej Matky Cirkvi.

Následky sotva môžu byť horšie. "Ak v samotnom srdci Vatikánu medzi kľúčovými kňazmi jestvuje takáto úroveň amorálnosti a nezákonnosti," vysvetľuje Yore, na základe jej skúsenosti s vyšetrovaním sexuálnych zneužívaní spáchaných kňazmi, "ohrozuje to Svätý stolec, vystavuje ho vydieraniu, nátlaku, finančným podvodom a korupcii."

A František a jeho pomocníci nielen že tolerujú, ale aktívne napomáhajú týmto nebezpečenstvám. Ich sebadeštruktívne hriechy tolerancie a zanedbávania sotva môže niečo prekonať v podpore tvrdenia otca Amortha, že "vo Vatikáne sa usídlili légie démonov". Nečistí duchovia, ktorí nielenže povzbudzujú pederastov a pedofilov medzi klérom a prelátmi, ale v niektorých prípadoch sú nepochybne s takýmito mužmi spojené aj satanistické praktiky.

Áno, fotografické dôkazy zatiaľ nie sú - ale otec Amorth povedal talianskemu novinárovi Paolovi Rodarimu, že mnohí sa zúčastňujú čiernych omší pre sexuálne orgie, ktoré potom nasledujú a hovorí o "naozajstnom nevestinci." A kedže Capozziho prípad je len špička origiastického ľadovca  (bezpochyby dobre zdokumentovaného v rozsiahlej správe ktorú Benedikt odovzdal Františkovi), Amorthovo obvinenie sa tento rok stalo ešte znepokojujúcejšie.

Do roku 2018 sme v stúpili s nervóznymi obavami a strachom, že prídu ešte horšie Bergogliove "prekvapenia", ale ja chcem znovu sústrediť našu pozornosť a opakujem, že všetky doktrinálne, morálne a sociopolitické úchylky, ktoré po roku 2013 pozorujeme, sú len symptómy príčiny, ktorú slávne pomenoval Pavol VI. Jeho odkaz na "Satanov dym" nie je len poetická metafora, je to výraz strašnej skutočnosti. 

Inak povedané, čelíme brutálnemu útoku sekularizmu, ktorý je rozdúchavaný samotným Františkom a ktorý nás môže premôcť. Aby sme si uchovali dominantnú duchovnú perspektívu, potrebujeme si príležitostne pripomenúť, ktorá zlovestná mocnosť momentálne zviera životne dôležité orgány Kristovho tela. Vo faktoch, ktoré sme videli, sa nám zdá, že doba, na ktorú bola Kristova moc odovzdaná Satanovi, aby Cirkvi čo najviac uškodil, dosiahla svoj vrchol 

Lev XIII. mal v roku 1884 zjavenie, v ktorom Satan drzo žiadal "75 až 100 rokov a väčšiu moc nad tými, ktorí vstúpili do mojich služieb." Náš Pán povedal: "Dostaneš ten čas a dostaneš tú moc. Rob s nimi čo chceš."

Pápež, hlboko otrasený týmto rozhovorom okamžite zostavil modlitbu k sv. Michalovi archanjelovi a nariadil, aby sa modlila po každej tichej omši. Ak potlačenie tohoto zvyku Kongregáciou pre posvätné obrady pred 80 rokmi znamená signál, že Satan prebral moc, tento pontifikát s jeho machináciami, klikami a škandálmi potvrdzuje s absolútnou vierohodnosťou, že túto moc nad bezbožnými a zvrátenými a skazenými kňazmi naozaj má.

A je to práve táto úroveň zvrátenosti jeho pastierov, ktorá potvrdzuje aj pravdu obvinení otca Amortha aj diabolskú podstatu temnej tváre Ríma. Menovite Františkova cirkev, opica Katolíckej cirkvi, je len o málo viac ako diabolská fasáda, ktorá svedčí o pravde Listu Efezanom 6:12: " Lebo nás nečaká zápas s krvou a telom, ale s kniežatstvami a mocnosťami, s vládcami tohto temného sveta, so zloduchmi v nebeských sférach."

Otec Amorth to vedel zo svojho denného boja s démonmi. Iným boli "duchovia neprávosti" skrytí za scénou nášho materiálneho zápasu odhalení v nebeských videniach. Blahoslavená Anna Katarína Emmerichová raz  predpovedala, že cirkevnú hierarchiu infiltrujú tí, ktorí sú pod satanským vplyvom a že je naliehavo nutné prosiť Boha "predovšetkým, aby cirkev Temnoty opustila Rím." Jej videnia (19. storočie) niekedy zobrazujú túto diabolskú "temnotu" viditeľným spôsobom a formou:

Medzi tým najčudnejším, čo som videla, bol dlhý sprievod biskupov. Ich myšlienky a reči mi bolo dané poznať skrze obrazy, ktoré vychádzali z ich úst.  Ich poklesky smerom k náboženstvu sa zobrazovali ako vonkajšie deformácie. Niekoľkí mali telo s temným mrakom miesto hlavy. Iní mali len hlavy, ale ich telá boli ako hustá hmla. Jedni boli zmrzačení. Iní paralyzovaní. Iní spali, alebo sa tackali.

Otec generál jezuitov v roku 1991 opísal Jorge Bergoglia ako prefíkaného a duševne nestabilného.  Dala by sa jeho esencia mysticky zobraziť ako líška vo zvieracej kazajke? Len sa pýtam. Ale trocha smiechu neuškodí, lebo čelíme ďalšiemu úmornému roku psychopápežstva, ktoré sa už dokonca zákerne pokúša prepísať modlitbu Otče náš!

Pretože tento rok nemôžeme čakať nič iné, tak aby sme prežili ďalšiu vlnu Bergogliovskej pohromy a biedy, musíme statočne čeliť spirituálnym skutočnostiam, konkrétne osobnej, hoci neviditeľnej, prítomnosti Zlého a Františkovej cirkvi, ktorú Zlý nasadil aby urýchlil splynutie katolíkov so Svetom, Telom a Ním samotným. Čím živšie bude naše porozumenie podstate tohoto nadprirodzeného boja, tým viac dokážeme oceniť najsilnejšie zbrane v tomto boji. Modlitbu a sviatosti: sine qua non podmienky  tvrdošijného odporu, ponúkajúce nádej a víťazstvo. V roku 2001 otec Amorth s dôverou odpovedal Stefanovi Maria Paci, keď prvý raz hovoril o vplyve Satana na Cirkev a Vatikán

Satanov dym prenikol všetko. Ale chvalabohu je tu Duch Svätý, ktorý vedie Cirkev: "Pekelné brány ju nepremôžu." Napriek odpadnutiam. Napriek zrade. Samozrejme, diabol dokáže vyhrať nejaké bitky. Aj tie najdôležitejšie. Vojnu ale vyhrať nemôže.

My to vieme! Preto sa rozhodnime vytrvať aj tento rok. V modlitbách, so sviatosťami prinášať denne prosby aby sa pápež kajal a obrátil. Alebo, ak nechce prijať milosť Božiu, nech je nahradený Svätým otcom, ktorý okamžite obnoví modlitbu k sv. Michalovi. Až potom budeme s istotou vedieť, že Satanova vláda, sto ročná vojna, ktorú mu Boh povolil viesť, je na ústupe a jeho dezorientujúci "dym" sa stráca. Že cirkev Temnoty konečne opúšťa Rím.

28. 6. 2018


Lutherov klam na tému "Ospravodlivenie"
Abbé Lorans

Otázka o ospravodlivení hriešnika znamenala pre Luthera jeden z najrozhodujúcejších bodov jeho učenia. Riešil si ňou svoj osobný problém, ktorý ho gniavil dlhé roky. Luther sa trápil vo svojej mladosti ako mních ťažkými pochybnosťami a škrupuľami. Napriek vnútornému zápasu so sebou, mnohému posteniu sa, askéze a iným úkonom sebaodriekania nedokázal v sebe umŕtviť telesnú žiadostivosť, t. zn. živelné pocity a impulzy zmyselnosti a pýchy. Katolícka hamatriológia (náuka o hriechu) učí, že takéto nedobrovoľné (ak ich človek vôľou odmieta) pokušenia a impulzy nie sú hriechom, ale iba pokušením k hriechu. Luther sa však cítil stále za tieto myšlienky a popudy na hriech pred Bohom vinný a napriek častému pristupovaniu k svätej spovedi sa nedokázal svojich škrupúľ a pochybností zbaviť.

Lutherov pohľad na človeka

Pre Luthera bola už nezriadená túžba po hriechu hriechom samým. Luther a celý starý protestantizmus (teda pôvodné hnutia z 15. a 16. storočia) vôbec mal veľmi temný pohľad na človeka a jeho schopnosť dôjsť k spáse: Prirodzenosť človeka je skrze dedičný hriech natoľko zmrzačená a „infikovaná“ diablom, že človek nie je schopný pre svoju spásu nič urobiť, aj po krste z neho vychádza len a len hriech. Ľudská vôľa je – aspoň ohľadom večného spasenia – neslobodná, riadi ju buď Boh alebo diabol. Luther píše: „Slobodná vôľa je ťažným zvieraťom, ktoré chytil Satan. Nemôže byť oslobodené dovtedy, dokiaľ Satana nevyženie prst Boží.“ Vôľa „stojí uprostred ako osol: keď si ju osedlá Boh, potom chce kráčať, kam chce Boh... Keď si ju osedlá satan, potom chce kráčať tam, kam satan. Nemôže sa sama rozhodnúť, ku ktorému z tých dvoch jazdcov pobeží alebo ktorého bude hľadať, ale, naopak, sami jazdci zápolia o to, kto ju bude vlastniť“. Tieto citáty pochádzajú z jedného z Lutherových najznámejších diel – O neslobodnej vôli [De servo arbitrio] (1525).

Luther svoj problém vyriešil tým, že povedal: „Hoci som hriešnikom a ním aj ostanem, predsa som pred Bohom ospravedlnený, lebo Boh mi viac hriech nezapočíta.“ Týmto je človek pre Luthera zároveň hriešnikom i spravodlivým [simul iustus et peccator]. Používal pri tom slovné obrazy „lúpežníka spútaného v okovách“ a „pokrytca hodného spásy“. U Luthera neexistuje pre človeka žiadne skutočné „nadobudnutie svätosti“, odpustenie hriechov pozostáva len z ich púheho „nezapočítania“ zo strany Boha. Hriech teda zostáva hriechom i po ospravodlivení jednotlivca, akurát už viac nie je dôvodom pre večné zatratenie hriešnika. Luther to dokonca vystupňoval do viet typu: „Ak hľadíš na naše vlastné skutky, sami osebe sú hriešnymi, ale dôveruj, že v Kristovi sa zapáčia Pánovi. Preto, či hrešíš alebo nie, opieraj sa vždy pevne o Krista.“

Luther odmietal aj náuku, podľa ktorej je nám Božia milosť darovaná ako akási „nová kvalita“, teda ako nová vlastnosť, ktorá posväcuje našu dušu a dáva jej možnosť a schopnosť konať nadprirodzene hodnotné činy a diela. Milosť, ktorá v konečnom dôsledku nie je ničím iným ako Kristom samotným, podľa Luthera nevyvyšuje a nezušľachťuje prirodzenosť človeka, ale zostáva preňho niečím vonkajším a cudzím. Rovnako niet „vzrastania v milosti“, lebo milosť je u všetkých ospravodlivených jednotlivcov rovnaká.
Ospravodlivenie sa podľa Lutherovej mienky deje bez akejkoľvek súčinnosti človeka [mere passive]. Človek len musí pevne veriť a  dôverovať, že Kristus jeho hriechy „prikryje“. Toto je tzv. fiduciálna viera, čiže viera, opierajúca sa o dôveru v niekoho, spoliehanie sa na niečo. Nie je však dielom človeka, ale, hoci je v nás, opiera sa o skutočnosti mimo nás a dáva nám milosť bez nášho pričinenia. Takto získanú milosť a ospravodlivenie z nej už potom nemožno stratiť.

Luther to pojal v liste, písanom Philippovi Melanchthonovi (1. augusta 1521) takto: „Buď hriešnik a smelo hreš, ale ešte silnejšie ver [pecca fortiter, sed fortius fide] a raduj sa v Kristovi…stačí, že sme spoznali Baránka .... žiaden hriech nás nemôže oddeliť od Baránka, ani keby sme smilnili a vraždili tisíckrát a tisíckrát za deň!“ Na iných miestach hovorí: „Či som zhrešil alebo konal dobro, je jedno a to isté.“ „Srdce znamenite posilní, keď si uvedomí, že Božia Prozreteľnosť, ktorá mu je daná, nemôže byť skrze žiaden hriech pozmenená.“

Ospravodlivenie Sola Fide - Princíp, nemajúci oporu v Biblii

Učenie o samoospravodlivujúcej viere Luther vyvodil z Listu sv. apoštola Pavla Rimanom. Verš 28 v tretej kapitole preložil nasledovne: „Tak teda tvrdíme, že je človek ospravodlivený bez skutkov podľa zákona, iba skrze vieru.“ To slovko „iba“ tu Luther pridal pre zvýraznenie myšlienky, v Pavlovom texte totiž toto slovko nenájdeme. V skutočnosti bojuje Sv. Pavol na každom mieste svojich listov proti téze o spravodlivosti skrze skutky zákona, čiže proti medzi Židmi rozšírenému názoru, že človek môže byť pred Bohom ospravodlivený dodržiavaním Mojžišovho zákona. Keďže k tomuto postoju inklinovali aj niektorí kresťania konvertujúci zo židovstva, potreboval Sv. Pavol zdôrazniť, že človek nie je ospravodlivený skrze (Mojžišov) zákon, ale skrze Krista.

S Kristom však vstupuje človek do kontaktu najprv skrze vieru, to znamená cez prijatie Ježiša Krista ako spasiteľa a vykupiteľa a tiež prijatie jeho učenia. Toto všetko sa deje vierou, vierou „v Neho“. Nikde sa však v Biblii nespomína, že je človek touto púhou vierou a z nej vyplývajúcim prijatím Krista za svojho spasiteľa zachránený bez toho, aby musel konať tomu zodpovedajúce skutky. Len viera, umocnená láskou, z ktorej pramenia naše dobré skutky je práve tým, čo človeka skutočne robí spravodlivým. Viera bez lásky a bez láske zodpovedajúcich skutkov je mŕtvou vierou, ako píše aj svätý Jakub.

„Bratia moji, čo osoží, keď niekto hovorí, že má vieru, ale nemá skutky? Môže ho taká viera spasiť? Ak je brat alebo sestra bez šiat a chýba im každodenná obživa a niekto z vás by im povedal: "Choďte v pokoji! Zohrejte sa a najedzte sa!", ale nedali by ste im, čo potrebujú pre telo, čo to osoží?! Tak aj viera: ak nemá skutky, je sama v sebe mŕtva.“ (Jak 2; 14-17) Zlodej, vrah a cudzoložník môžu mať vieru, ale ak svoje hriešne skutky neoľutujú a nebudú sa z nich kajať, bez pochyby budú zatratení. Píše tak aj sv. Pavol: „Neviete, že nespravodliví nebudú dedičmi Božieho kráľovstva? Nemýľte sa: ani smilníci, ani modloslužobníci, ani cudzoložníci, ani chlipníci, ani súložníci mužov, ani zlodeji, ani chamtivci, ani opilci, ani bohorúhači, ani lupiči nebudú dedičmi Božieho kráľovstva.“ (1 Kor 6; 9-10) V tom istom liste sv. Pavol dodáva: „A keby som mal dar proroctva a poznal všetky tajomstvá a všetku vedu a keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal, ale lásky by som nemal, ničím by som nebol.“ (1 Kor 13; 2) Rovnako hovorí Ježiš v slávnej kázni na Hore: „Nie každý, kto mi hovorí: "Pane, Pane," {ktorý teda v Krista verí!} vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto koná vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 7; 21)

U malého dieťaťa, ktoré prijíma krst, nastáva ospravodlivenie iba čisto pasívne. Naproti tomu dospelý katechumén, pripravujúci sa na udelenie krstu, musí s Milosťou spolupracovať. Božia Milosť človeka povzbudzuje, nabáda ho  k tomu, aby myslel na svoju spásu, vedel ľutovať svoje poklesky a previnenia, aby sa vedel lepšie a sústredenejšie modliť, konať dobré skutky atď., ale človek sám ešte musí na túto Milosť vnútorne „prikývnuť“ a riadiť sa ňou, nasledovať ju. Aj v systéme katolíckej náuky je teda Milosť to prvé a rozhodujúce. Žiaden katolík nesmie očakávať, že sa k svojej spáse dopracuje len skutkami, vykonanými vlastnou silou, ako to učili Pelagiáni, ktorých bludy boli Cirkvou odsúdené už v dobách antiky. Katolícka náuka ale zdôrazňuje dôležitosť spolupôsobenia človeka s Milosťou, čo Luther vzhľadom na svoje učenie o úplnej skazenosti človeka a jeho vôle nemohol priznať.

Dôsledky

Mnohí Lutherovi stúpenci si pre seba z učenia, podľa ktorého iba sama viera zabezpečí človeku spásu, vyvodili vlastné konklúzie. Luther sám si viac ráz sťažoval na to, ako sa medzi protestantmi rozmáha „skazenosť mravov“. Vo svojom výklade piatej knihy Mojžišovej hovorí, že „jeho Evanjelici sú teraz sedemkrát horší“ ako boli predtým, „za čias pápežstva“. Vytýkal Nemcom nevďak voči nemu ako ich „najväčšiemu dobrodincovi“ a voči Evanjeliu. Sasko, hlavné dejisko reformácie, nazval najskazenejšou (nemeckou) krajinou. V roku 1538 poznamenal, že by svoje dielo ani nebol býval započal, keby vedel predvídať následky. Vo Wittenbergu panujúca morálna bezuzdnosť ho poburovala tak veľmi, že v lete 1545 píše svojej žene Katharine (už to, že ako bývalý mních žil so ženou, nie je nič iné ako znak imorality; porušil svoj kňazský a rehoľný sľub a neskôr, keď zrušil kláštory a povydával mníšky, ktoré nemali príbuzných, čo by sa o ne mohli starať, vzal si jednu za ženu) slová, v ktorých si zúfa nad tým, čo okolo seba vidí a ako navnivoč vyšli výsledky jeho snaživého pôsobenia: „Len preč z tejto Sodomy! Chcem sa radšej potulovať a jesť žobrácky chlieb, než sa v moje úbohé, posledné dni staroby trýzniť s neporiadkom vo Wittenbergu a znepokojovať sa stratou mojej drahej práce.“


24. 6. 2018

Židovský pôvod islamu

Anne Barbeau Gardiner

Edouard-Marie Gallez vo svojej prelomovej knihe Le messie et son prophete: Aux origines de l’Islam odkrýva oponu a necháva nás nahliadnuť na historické korene islamu.Ukazuje, že islam vychádza z mohutného hnutia mesiánskych židov zvaných "ebioniti" alebo "nazaréni" (niekde aj nazarejci, nazarénci, nazirejci). Títo nerabínski židia prijímajú Ježiša za spasiteľa, ale nie za vtelené Božie Slovo, Logos. Gallez ukazuje, ako zvitky a fragmenty z Kumránskych jaskýň pre Mŕtvom mori a z okolia Masady objasňujú ideológiu tohoto židovského hnutia, ktoré bolo ochotné a pripravené nasledovať mesiáša do svätej vojny a verilo, že práve tak spasí svet. Na rozdiel od rabínskych židov, ktorí hľadia predovšetkým do minulosti, títo sa tešia na pozemský raj, ktorý príde len a iba po masovom vyvražďovaní nepriateľov. Tak ako neskôr moslimovia, aj títo verili, že Ježiš na kríži nezomrel, ale že bol živý vzatý do neba a je pripravený, keď nastanú správne okolnosti (Palestína nebude v rukách neveriacich a chrám bude obnovený), vrátiť sa na Horu olivovú a viesť ich k dobytiu celého sveta. Nazaréni, rovnako ako moslimovia, zakazovali víno a bravčové mäso.

Prvý zväzok tohoto autoritatívneho diela na zhruba tisíc stranách pojednáva o essénoch, kumránskych textoch a židovskom mesiánskom hnutí, od jeho nástupu v druhom storočí pred Kristom po vyvrcholenie v islame siedmeho storočia. Druhý zväzok sa venuje najmä zrodeniu islamu, snahe vymazať nazarénske dedičstvo a stopám, ktoré po ňom zostali v Koráne, ktorý sa začal formovať ako kompilácia nazarénskych lekcionárov (nazarénskemu “qery’n,” zodpovedá arabské qur’an  - Korán). Tieto spisy  boli najskôr exportované najskôr k arabským Kurajšovcom, aby ich nakazili mesiánskou ideológiou a využili ich pre dobytie Palestíny.

Historický Mohamed


Posledná kapitola druhého zväzku sa volá Portrét historického Mohameda a je založená na prameňoch zo siedmeho storočia. Začnem touto mimoriadnou kapitolou a potom sa vrátim k výskumu, ktorý viedol k tomuto portrétu. Gallez tvrdí, že Mohamedova prvá žena Chadžídža (Hadija), bohatá vdova staršia než on, bola sesternicou nazarénskeho kňaza menom Waraqa ibn Nawfal a je pravdepodobné, že aj sama bola nazrénka. Waraqa bol Mohamedovým vzdialeným bratancom a hral dôležitú úlohy v ich manželstve. (To ma vedie k otázke, či Mohamed tiež nebol čiastočný žid, ale Gallez takú otázku nekladie). Waraqa indoktrinoval arabský kmeň Kurajšovcov, ktorí boli pred tým kresťania, aby sa pripojili k nazarénskemu hnutiu, ktoré usilovalo o získanie Jeruzalema vojenskou mocou, čím by sa otvorila cesta k rýchlemu návratu mesiáša. Keď perzský Chosroes viedol v roku 614 výpravu do Palestíny, pripojili sa k nemu tisíce rabínskych židov (jedna židovská encyklopédia, ktorú Gallez cituje udáva počet 24000) a tak im perzský generál, po ľahkom víťazstve, zveril vládu nad Jeruzalemom. Mohamed, ktorého meno v nazarénskom jazyku znamená "ten čo chce potešiť Boha", pravdepodobne práve v tejto expedícií viedol oddiel Kurajšovcov do Jeruzalema, ale rabínski židia, ktorí boli ustanovení za pánov mesta, aj Mohameda s Kurajšovskými bojovníkmi aj nazaréncov vyhnali. Napriek tomu, Mohamed videl, že Jeruzalem sa dá dobyť.

Byzantský cisár začal okolo roku 620 s rekonkvistou a tak peržania v roku 622 z Jeruzalema odišli. Gallez si myslí, že Mohamedovo vyhnanstvo - hidžru do oázy Jathrib (Medina), má na svedomí práve kresťanská rekonkvista Palestíny. V Sebeovej kronike (660) stojí, že v Jathribe Mohamed, ako nazarénsky vyznavač tóry, zakázal víno a nechal židovskú ženu a jej milenca ukameňovať na smrť za cudzoložstvo. V Jathribe si získal okolité arabské kmene kázaním, že Boh sľúbil Palestínu Abrahámovmu potomstvu a pretože oni sú potomkovia Abraháma, zdedia toto prisľúbenie, ak sľúbia, že obnovia úctu k Bohu Abraháma a len k nemu.Týmto kázaním ich chcel prinútiť, aby opustili kresťanské náboženstvo. Oproti tomu, čo dnes hovoria mohamedáni, konverzia arabov začala o tri storočia skôr a Maxim Vyznavač napísal okolo roku 632, že medzi arabmi "sa blud polyteizmu už vytratil." 

Mohamedov úspech dokladá kronika Jakuba z Edessy (pred rokom 692) a aj Doctrina Jacobi (pred rokom 640). V tej druhej čítame, že do Jathribu prišli v roku 625 alebo 627 nejakí rabínski žida a našli arabov posadnutých nazarénskou náukou a ich náčelníka Mohameda, ako "hlása príchod mesiáša" s takou charizmou, že sa pod jeho velením všetci zjednotili. Theofanova chronografia (zomrel 817) uvádza, že v roku 622 sa nejakí rabínski židia, ktorí boli byzantíncom známi, pripojili k Mohamedovi. Videli v ňom jedného zo "svojich prorokov", ktorý ako Malachiáš (3:23) prorokoval, bude predchádzať mesiáša. Židovský apokalyptický spis z 8.storočia Tajomstvá rabína ben Jochaja má kapitolu, ktorá ide až do roku 650 a kde rabínski židia stále veria, že mesiáš príde, keď kalif Omar opäť postaví chrám. (Pridali by sa rabínski židia k "prorokovi", ktorý by nebol aspoň čiastočne žid? Gallez ani túto otázku nekladie)

Mohamed a jeho arabskí vojaci čoskoro začali podnikať nájazdy do Palestíny, aby ju "oslobodili" a obnovili "Boží dom". On a jeho nasledovníci si dali meno "muhadžírovia" alebo "emigranti", a verili, že žijú v novom Exode. Iní ich volali "hagarovci" alebo "saracéni", ale oni sami si meno muhadžír podržali najmenej tri generácie. Toto meno je použité i v oficiálnych dokumentoch z toho obdobia, aj v takzvanej Medinskej ústave, zmluve ktorá zahrnula židov (nazarénskych) do "ummy", teda  jedného vojenského bratstva zloženého z rôznych národov. Gallez vysvetľuje, že slovo muhadžír (sg. muhajir, pl. muhajirun) znamená "ten, ktorý opustil domov, aby bojoval za Boha".  Až v roku 775 sa začal používať namiesto neho termín moslim (muslim sg., muslimun pl.) a pojem hidžra bol nahradený slovom islam. V roku 629 Mohamed podnikol útok na Jeruzalem, ale byzantínci ho pri Mute, juhovýchodne od Jordánu porazili. O pár rokov, pravdepodobne v roku 634 zomrel. V tom istom roku, keď jeruzalemský patriarcha Sofroniáš zaznamenal, že arabi sa chvastajú, že "dobyjú celý svet."

Jeruzalem nakoniec v roku 637 dobyl jeho nástupca Omar. Gallez poznamenáva, že nikto nevie, ako by Mohamed reagoval, keby sa toho dožil a videl by, že mesiáš neprichádza. To že spasiteľ neprišiel všetko zmenilo. Najskôr arabi dovolili nazarénom, aby si na mieste, kde stála veľsvätyňa chrámu, vybudovali modlitebňu, ale potom ich odtiaľ vyhnali a vybudovali si tam svju vlastnú svätyňu. Je zaujímavé, že Skalný dóm, ktorý začal kalif Al-Malik stavať v roku 691, sa pôvodne volal Abrahámov dóm, lebo sa verilo, že stojí na vrchu Moria, na ktorom Abrahám takmer obetoval Izáka. Meno budovy potom zmenili, lebo sa hovorí, že je v ňom skrytá skala, z ktorej Mohamed vystúpil na svoju nočnú cestu do neba.

Nejestvujúci esséni

V prvej časti svojej knihy Gallez podrezal  "strom" essénov, aby sme konečne mohli pozrieť na "les" rozsiahleho mesiánskeho hnutia. Pokúsim sa zjednodušiť jeho fundovanú argumentáciu. O essénoch sa tvrdí, že žili v Kumráne do roku 68 a potom sa vytratili, ale skôr je pravda, že napriek tisícom kníh a článkov, čo o nich doposiaľ napísali, esséni nikdy nejestvovali.  Na prvých sto stranách Gallez dokladá, že v žiadnom s kumránskych textov a ani v talmudskej tradícií o nich nie je ani slovo. Keď v 50tych rokoch začali lúštiť kumránske zvitky, stalo sa "dogmou", že patria essénom, ktorí mali žiť v kláštore neďaleko od Mŕtveho mora a venovali sa usilovnému kopírovaniu dokumentov. O essénoch v prvom storočí hovorí Plínius Starší, Filón Alexandijský a Jozef Flávius. Nikto ich ale nestretol. Plínius vo svojej Historii naturalis, ktorá je plná fantastických vecí, o nich hovorí ako o zvláštnej skupine židov, ktorá žije tisíce rokov bez žien a peňazí. A ak nejaký essén zomrie, nahradí ho iný žid, unavený svetom. Gallez si myslí, že tu sa Plínius pletie, pretože v Artemidinom chráme v Efeze boli kňazi, ktorí žili podobne a tiež sa volali esséni. Filón používa trochu iné slovo - esseéni a hovorí o nich, ako o cnostných, ale nie nutne v celibáte žiujúcich a udáva že sú ich štyri tisíce. Na inom mieste hovorí, že ich je štyridsať tisíc. Potom je tu dlhá pasáž o essénoch z Jozefa Flávia, ale Gallez vierohodne ukazuje, že je to neskoršia vsuvka a je to interpolácia textu rímskeho pohanského autora z 3.storočia, ktorý uvádza aj hlúposti, ako že títo židia uctievali slnko a verili v preexistenciu duší. Všetky neskoršie zmienky o essénoch stoja na týchto troch prameňoch. Vrchol to dosiahlo v 19. storočí, keď Renan tvrdil, že kresťanstvo je len pokračovaním essénskej sekty.

Hoci archeologický prieskum kumránskych ruín nie je hotový, ukazuje sa, že tam mohlo žiť len málo ľudí. Jeden autor hovorí že najviac pätnásť, iný, že najviac päťdesiat. Budovy nejavia žiadne monastické črty. Zdá sa skôr, že sa tam vyrábali vonné masti a balzam, možno na pochovávanie. Zbožný židia tiež nikdy nežili blízko cintorínov a tu je jeden len 50 metrov od komplexu. Napriek tomu hypotéza o essénoch stále žije.

Vzostup nazarénov. 
Korupcia a úpadok, ktorým trpelo židovské kňazstvo v 2. storočí pred Kristom dali vzniknúť protichrámovému hnutiu, ktoré viedlo k farizejom a nakoniec k nazarénom. Gallez oceňuje Jacqueline Genotovú za interpretáciu veľkého počtu kumránskych zvitkov, ktoré sa vzťahovali na učeníkov "majstra spravodlivosti" Joše ben Joezera, kňaza zo Zerady, ktorého nechal veľkňaz Alkimos, na sviatok Yom Kippur v roku 159 pred Kristom, zavraždiť. 

Po brutálnej vražde boli jeho žiaci naplnení eschatologickým nadšením a čakali, ako Boh skrze svojho mesiáša postaví nový chrám a ustanoví nové kňazstvo.V skutočnosti čakali dvoch mesiášov.  Prvý mal byť kňaz z kmeňa Lévi, druhý bojovný kráľ z kmeňa Júdovho, ktorý celú zem očistí krvou bezbožníkov a dobyje svet. V prvom storočí sa do tejto apokalyptickej siete židovského mesianizmu začalo vplietať iné dôležité vlákno. Nasledovníci Jakuba spravodlivého - ktorý nebol apoštol, ale bol prvým jeruzalemským biskupom a Kristovým bratancom - ho začali uctievať a dokonca tvrdili, že zničenie chrámu je trestom za to, že zelóti Jakuba v roku 62 ukameňovali. Po Jakubovej smrti časť jeho žiakov reinterpretovala kresťanstvo radikálne židovským spôsobom, ktorý viedol k nazarénskej ideológií.

Gallez ukazuje, že pre pochopenie vývoja mesiánskeho hnutia medzi prvým a siedmym storočím je kľúčový dokument Testamenty dvanástich patriarchov. Testamenty boli dobre známe už pred objavom kumránskych jaskýň, a bol to obľúbený zdrojom eschatologických inšpirácií, v dejinách opakovane upravovaný a  využívaný. Odborníci našli údajne kresťanský výklad týchto textov, ale Gallez pozorne analyzuje jednotlivé pasáže a ukazuje že nie sú kresťanské, ale nazarénske. Napríklad tam stojí, že Všemohúci vstúpil do dospelého muža, a nie že sa Slovo stalo telom. A presne toto verili nazaréni, teda že pri krste v Jordáne do Ježiša vstúpil Boží duch a použil ho ako nástroj pre spasenie sveta.

Okrem toho, meno Ježiš v nazarénskej interpolácií úplne chýba, pričom kresťania učia, že práve toto meno nám odhaľuje Ježišovo Božstvo. Podobne ako v Koráne, Ježiš je deväťkrát vzývaný ako spasiteľ, ale jeho skutočné meno tam nestojí. Používajú slovo Isa, čo je forma mena Ezau. Gallez poukazuje, že Talmud tiež volá kresťanov "synovia Ezaua." Je zaujímavé aj to, že nazaréni boli anti-trinitári: "Nie je iný boh okrem Boha; nemá žiadnych spoločníkov." Aj pôvodná moslimská šahahada (krédo) znela  "Nie je iný boh okrem Boh. Nemá žiadneho spoločníka." Až o 50 rokov neskôr doplnili "Mohamed je jeho prorok (rasul Allah)." Prvá zmienka o Mohamedovi ako prorokovi pochádza z perzskej mince vyrazenej v roku 685.

A hoci kresťanské interpolácie nazarénskych textov hovoria o ukrižovanom mesiášovi, nikde sa nehovorí, že na kríži zomrel. To sa zhoduje s nazarénskou vierou (a neskôr aj moslimskou vierou), že mesiáš svoju krv na Kalvárií nevylial. A preto slávili eucharistiu s vodou a nie vínom. V ich doktríne sa človek nespasí tým, že koná pokánie za svoje hriechy, ale veľkým vyhladením nepriateľov. Rovnako, ako neskôr moslimovia, neverili v dedičný hriech, ani v osobný hriech. Pre nich človek hrešil len ak sa protivil Božím plánom (ktoré údajne vedeli rozpoznať). A takisto neverili, že človeka posväcuje Boh, ale že ak človek verí, zahaľuje sa plášťom spravodlivosti. Nazaréni uznávali iba evanjelium židov, čo bola radikálne prepracovaná verzia evanjelia podľa sv. Matúša. Toto židovské evanjelium už nejestvuje, ale mnohé citáty z neho nachádzame v traktátoch cirkevných otcov proti heretikom. Nazaréni tiež zachovávali všetky židovské obrady, preto ich Hieronym volá "položidia".

Cirkevní otcovia, od Ireneja po Hieronyma, hovoria o ebionitoch alebo nazarénoch ako o kacíroch a vždy na nich ukazujú, keď chcú varovať pred židovčením. Vedeli, že nazaréni popierajú Kristovo Božstvo, ale prijímajú zrodenie z Panny, že vykonávajú obriezku a že menia texty z biblie podľa výkladov rabínskych židov, aby zamaskovali fakt, že Ježiš bol spasiteľ sveta a že sa modlia tvárou k Jeruzalemu.Toto všetko po nich budú robiť moslimovia, hoci nakoniec zmenia quiblu (smer modlitby) a budú sa modliť tvárou k Mekke.
Origenés uvádza, že nazaréni odmietajú víno nie z asketických dôvodov, ale preto, že si to šetria na deň, keď príde spasiteľ a nastolí ich pozemské kráľovstvo. Tiež je pozoruhodné, že telesné rozkoše, ktoré nazaréni očakávali od príchodu ich pozemského kráľovstva, ako ich opisuje Hieronym, sú takmer rovnaké, ako tie ktoré čakajú moslimov v ich raji.

V poslednej časti prvého zväzku Gallez skúma všetky židovské povstania v Rímskej ríši od prvého po siedme storočie a nachádza eschatologický zápal v počiatku každého jedného z nich. Tí, ktorí odmietli Ježiša ako mesiáša, hovorí, sa ho pokúšali nahradiť niekým iným. To je očividné v povstaní v roku 135, keď si rabín Akiba zahral proroka, ktorý prehlásil Šimona Bar Kochbu za mesiáša. Podľa Galleza nie je prekvapivé, že dejiny týchto židonazarénov (sám ich tak obvykle volá) unikli pozornosti Západu, pretože kým na blízkom východe vládli byzantínci, ich prítomnosť bola nepodstatná. Ich prítomnosť zmenila dejiny a svet až neskôr, keď sa objavili v podobe islamu.

Vymazanie nazarénskeho dedičstva

V súre 5:82 stojí, že najbližšie pravým veriacim nie sú ani židia, ani kresťania ale tí, čo hovoria "my sme nazaréni (naşārá)." V iných súrach sa ale slovo naşārá zmenilo, aby znamenalo kresťania, ktorí sú ale nepriateľmi pravých veriacich. Gallez si všíma tento sklz a takisto sklz u iných pojmov, ktorých význam sa medzi prvou a neskoršími verziami Koránu zmenil. Omar začal zhromažďovať a ničiť všetky zbierky arabských lekcionárov (qur’ans), ktoré nazaréni v minulosti rozšírili medzi Kurajšovcami, aby ich indoktrinovali. Po Omarovi pokračoval v tejto politike systematickej deštrukcie Uthman . Gallez si myslí, že je nepravdepodobné, že by sa nejaký ešte našiel. Tvorili však prvú vrstvu Koránu a Gallez ukazuje, že v jednotlivých súrach (hebrejské slovo pre zvitok) ešte stále možno zazrieť ich stopy.

Jediný istý fakt známy o Mohamedovi je, že skúsil v roku 629 dobyť Jeruzalem, a že neuspel. A presne tento fakt bol z jeho príbehu vymazaný. Tvrdí sa, že mladosť strávil v Mekke, ale ako švédska historička Patricia Crone zistila, pred arabským záborom o Meke nie je nikde, v žiadnom starovekom zdroji, žiadna zmienka. To ticho sa jej zdá byť dôležité. Meka bola priveľmi chudobná a bez prostriedkov, aby tam bola stanica karaván a pred nástupom islamu to nebolo žiadne náboženské centrum. Toto mesto od základu vybudovali kalifovia. Mohamed vyrástol viac ako tisíc kilometrov od Mekky a nie je žiadny dôkaz, že by tam niekedy bol. Mekka sa nespomína ani v Medinskej ústave. V skutočnosti bola oblasť, kde Kurjašovci obchodovali blízko Gazy a Bosry. Kalifovia ale potrebovali zmazať židovsko nazarénsku minulosť a vytvoriť minulosť arabskú, tak vymysleli mesto s údajne pradávnym abrahámovským pôvodom.

Mekka nie je jediný vynález prvých kalifov. Odborníci hovoria, že islam sa formoval zhruba dvesto rokov. Dejepisci majú dostupné zdroje z obdobia 150 až 300 rokov po tejto fáze.Existuje však dokument, ktorý Gallez považuje za "spoľahlivý", z roku 644. Ide o diskusiu medzi jakobitským patriarchom Jánom I. a Said ibn ‘Amirom, arabským emírom z Homsu. Túto debatu zaznamenal patriarcha v liste, hneď po jej skončení. Emír spochybňoval Kristovo Božstvo odkazovaním na Tóru a volal si na pomoc "židovského" učenca (pravdepodobne nazaréna, hovorí Gallez). Potom nabádal kresťanov, aby prijali zákon muhadžírov (emigrantov). Je málo pravdepodobné, že ak by emír mohol, nebol by sa odvolával na Korán a na Mohameda, ktorého bol naviac sám spoločníkom.

Až do začiatku 9. storočia nejestvuje žiaden kompletný Korán. Najstaršie zlomky, ktoré sa našli v San’a, pochádzajú z prvej polovice 8. storočia. Jemenské úrady ich držia pod zámkom, ale dostupné fotografie ukazujú, že pod viditeľným textom je zle vymazaná vrstva staršieho textu. Okrem samotnej neexistencie záznamov tu je ešte moslimská tradícia, ktorá hovorí o systematickom ničení rukopisov, ktoré kalifovia nariadili. Gallez spomína list cisára Leva III. kalifovi Omarovi II., z roku 719, kde sa hovorí ako Al-Hajjaj ničil v Mezopotámii staré spisy a nechal vyrobiť nové.

Základom pre zbožštenie Koránu je Mohamedov nočný výlet do neba. Hovorí sa, že Mohamed cestoval na lietajúcom koni 1200 km z Mekky do Jeruzalema. Tam vystúpil na plošinu chrámovej hory a odtiaľ až do neba. Boh mu zjavil Korán, ale keď sa vrátil na zem, nič si nepamätal. Preto prišiel anjel Gabriel, obnovil mu pamäť a v jaskyni mu diktoval verš za veršom. V tú istú noc letel Mohamed 1200 kilometrov naspäť do Mekky. Z lietajúceho koňa videl ako sa k mestu blíži karavána. V meste oznámil jej príchod, čím potvrdil pravosť svojej cesty a svojho "proroctva."

Gallez  upozorňuje na "železnú logiku" tejto historky, ktorej bludný kruh nemá východ. Takto Korán potvrdzuje sám seba. Všetky detaily nočnej cesty sú nastavené tak, aby urobili knihu doslovne božskou. Na základe tejto cesty sa stal oficiálne "nestvoreným Božím slovom." Mutaziliti (islamská sekta) spočiatku učili, že Korán je stvorený, ale rýchlo ich umlčali.

Nie je isté, kedy kalifovia rozkázali veriť, že Mohamed vystúpil do neba, ale muselo to byť až po dokončení Skalného dómu (690), pretože ani jeden z nápisov na budove o tom nehovorí. A to je prinajmenšom zvláštne, lebo práve z toho miesta sa Mohamed vzniesol k nebu. V polovici 8.storočia zaznamenal sv. Ján Damascénsky, ktorý pred svojím obrátením často pobýval na kalifovom dvore a bol o islame dobre informovaný, že Mohamed dostal Korán zjavený vo sne. No na konci toho istého storočia už Mohamed pre Korán išiel priamo k Bohu, do neba. Tak sa stal Korán, "nestvoreným Božím slovom." Je zaujímavé, že židia (aj nazaréni) hovoria niečo podobné o Tóre, teda že jednu jej kópiu drží v rukách samotný Boh, takže je aj pozemská aj nebeská. Na sviatok Šavu'ot, niektorí židia čítajú text, ako Mojžiš vystúpil do neba a prijal Tóru z Božích rúk.

K titulu "Allahovho posla" dostal Mohamed titul "Pečať prorokov". Niektorí moslimskí komentátori uvádzajú, že manichejci dali rovnaký titul Mánimu (216-274). Tiež spomínajú, že aj Mániho aj Mohameda volali Parakletus, ktorý je predpovedaný v evanjeliu sv. Jána a že aj on dostal zjavenie od anjela v jaskyni. Moslimský ramadán sa podobá na 30 dňový manichejský pôst, ktorý sa tiež držal od úsvitu do súmraku.

Hoci väčšinu nazarénskeho dedičstva kalifovia zničili, zachovali v Koráne nazarénsky odpor k trinitárnemu kresťanstvu. V piatej súre Boh volá Isu (Ježiša) za svedka proti kresťanskej viere vo sv. Trojicu. V tej istej súre Ježiš a jeho matka Mária pokladaní za dve "božstvá", ktoré kresťania uctievajú s Bohom v Trojici. Kresťania sú preto "spolčovači", ktorí spolčujú s Bohom viacero iných bohov. A to si zasluhuje trest, a podľa súry 72 majú praví veriaci skonfiškovať kostoly tých prekliatych "spolčovačov."

Pre kresťana nie je ľahké brániť sa proti tomuto hrubému nepochopeniu Trojice, keď Korán je "nestvorené Božie slovo." Gallez podotýka, že možný zdroj tohto omylu bolo nazarénske evanjelium, kde sa Duch Svätý volal "naša matka." Origenés a Hieronym zaznamenali, že v heretických evanjeliách nazýva Ježiš Ducha Svätého svojou matkou a že pri krste v Jordáne hovoril Svätý Duch "toto je môj prvorodený syn, ktorý vládne naveky."

Gallezova kniha je pokladnica vedomostí o skrytých židovských koreňoch islamu. Dúfajme, že bude čoskoro dostupná aj v iných jazykových verziách.

Edouard-Marie Gallez, Le Messie et son prophete: aux origins de l’Islam. Paris: Studia Arabica, dirigee par Marie-Therese Urvoy. Tome I: De Qumran a Muhammad. 4th edition, 2012. Tome II: Du Muhammad des Califes au Muhammad de l’histoire. 2010. 

z www.culturewars.com