Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

1. 8. 2022

Upozornenie - zmena platformy


Dielňa Svätého Jozefa končí na platforme blogspot.
Presúvame sa na portál abc.tradi.sk 
Staršie články z dielne budú tiež presunuté do archívu na novom webe.

Omnia ad Maiorem Dei Gloriam

15. 5. 2020

Kríza viery podľa Ziolkovského

15.5.2020 uverejnil internetový denník Postoj článok Antona Ziolkovského, v ktorom sa autor snaží v skratke pomenovať príčiny a prejavy krízy viery slovenského katolicizmu, ktoré odhalila vypätá situácia okolo epidémie čínskej chrípky. Článok bol, aspoň pokiaľ možno súdiť z diskusných príspevkov pozitívne recipovaný a prispievatelia Ziolkovskému uznanlivo prikyvovali na skvelú analýzu. A naozaj, článok mal všetko, čo správna analýza krízy viery, ktorú už nedokážu popierať ani tí najpevnejší vyznávači novej jari Cirkvi, musí mať. V úvode poukázal na rozdelenie, konflikty a nesvornosť, potom kritizoval nesprávne pojatie úlohy Cirkvi, ktoré dnes prevláda, následne odmietol riešenie a odpoveď, ktoré zaváňa tradicionalizmom, ktorý Ziolkovský nemá rád a uzavrel to všeobecnou a nič nehovoriacou výzvou, byť učeníkom Ježišovým. Toto učeníctvo je v poslednej dobe akosi v móde a má šancu nahradiť v slovníku moderných katolíckych intelektuálov rozlišovanie a pastoračnú citlivosť. Kvitujem Ziolkovského pokus o reflexiu situácie a oproti starším autorovým článkom vidieť aspoň veľmi neistý a tápavý kontakt s realitou, hoci bremeno naivnej percepcie cirkevného vývoja posledných 60 rokov nedokázal zhodiť. Pozrime sa na pár postrehov ktoré priniesol.

Dlhý čas som si myslel, že skúsenosti kresťanov s dvoma totalitami pomohli vytvoriť akúsi kolektívnu komunitnú imunitu, vďaka ktorej budeme v stave vyhnúť sa krajnostiam. Kultúrny a duchovný pohyb v Cirkvi i v spoločnosti v posledných rokoch však vyostril viaceré vnútorné konflikty, o ktorých sme sa dlho domnievali, že sú okrajovou záležitosťou. Nielen spoločnosť je polarizovaná, ale toto rozdelenie badať aj medzi kresťanmi. Koniec koncov, nie je dôvod sa domnievať, že by to medzi veriacimi malo byť iné, lebo sme občanmi tej istej spoločnosti. Dá sa povedať, že sa derú do popredia také tváre viery, o ktorých sme dúfali, že sú prekonané.


Hneď v úvode to na nás naplno vybalil. Vnútorný konflikt trhá Cirkev na kusy už dvesto rokov, ale v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia sa tento konflikt presunul z teoreticky akademickej roviny a stal sa kruto hmatateľný. Subtílne teologické dištinkcie, ktorým len málokto rozumel sa zmaterializovali v otvorenú apostázu. Tie prekonané tváre viery, ktoré sa tu spomínajú sú tváre, ktoré katolícka viera mala stáročia, až kým pár pokrokovo zmýšľajúcich novátorov neprišlo s novou, lepšou tvárou a nedostali licenciu nám túto grimasu vnútiť. Cirkev je rozorvaná na kusy a už sa to nikto ani nepokúša maskovať, prípadne pokladať za okrajové.

Religiozita naberá psychoterapeutický rozmer...... Mnohí ľudia, keď hovoria o význame cirkví, tak zdôrazňujú, že kresťanov treba oceniť, lebo spravujú kvalitné školy, sociálne ustanovizne či nemocnice.... Takéto vnímanie kresťanstva naberá na sile. Nielen zvonku. Osvojujú si ho, žiaľ, aj mnohí kresťania....Primárnou úlohou Cirkvi je viesť ľudí k Bohu a sprevádzať ich, aby získali večný život.

Kedy sa religiozita zmenila zo služby Bohu, Pánovi a Stvoriteľovi na službu človeku? Možno že vtedy, keď sa sacerdos, obetník, ktorý má slúžiť Bohu tak, že mu prináša Obetu, najvyššiu Obetu, otočil od Boha k človeku. Možno že vtedy, keď religiozita prestala byť subjektom kázania, hlásania a vyučovania a stala sa subjektom dialógu.

Áno, Cirkev má ľudí viesť k Bohu a tradičný katechizmus hovorí, že to robí vyučovaním pravej viery, vedením podľa mravného zákona a udeľovaním sviatostí. Vo všetkých troch oblastiach sa však Cirkev dobrovoľne stiahla. Pravú vieru vyučuje len ako nepovinnú (veď aj iné náboženstvá vedú k Bohu), rozhodná obrana mravného zákona sa rozdrobila „rozlišovaním“ na trápne kľučkovanie a výhovorky (porovnajte postoj k rozvodom, konkubinátu, homosexualite, úrokom, atď.) a udeľovanie sviatostí, prevzácnych to zdrojov Božej milosti sa stalo povestným hádzaním periel sviniam. (sobáše, krsty, birmovky).

rastie počet tých, ktorí zhrození úpadkom chápania nadprirodzenej viery sa domnievajú, že jej oživenie možno zabezpečiť návratom starých liturgických foriem a väčším formalizmom. V tomto bezradnom kŕči sa zmietajú aj niektorí kňazi a seminaristi.

A je to tu. Ziolkovský inštinktívne cíti, že nadprirodzená viera potrebuje primerané vyjadrenie, primeranú formu. Že ide o veľkú a dôležitú vec. A ako ukazuje i zdravá úvaha, i skúsenosť, ľudia a spoločenstvá, ktoré zachovávajú staré liturgické formy majú lepšie chápanie nadprirodzenej viery. Lebo staré formy, tak ako ich poznáme sú vhodnejšie a primeranejšie nadprirodzenej viere - Situácia v cirkvi v Nemecku, Francúzsku a všeobecne na Západe to bez pochybností dosvedčuje. Prežívajú a rozkvitajú len tradicionalistické združenia, majú povolania, majú budúcnosť. Ziolkovský to nemôže nevidieť, i na Postoji sa o tom veľa krát písalo. A táto situácia prišla aj na Slovensko. Seminaristov je každým rokom menej. Veľa z nich je, k úprimnej zlosti slovenských biskupov, ktorí robia všetko proti tomu, priaznivo naklonených tradičnej liturgii a tradičnej viere. Novoty netiahnu. Je toto bezradnosť? Bezradnosť je skôr na strane novátorov, pretože zúfalo hľadajú spôsob, ako zladiť nadprirodzenú vieru s mizernými formami jej prežívania, ktoré boli zavedené v posledných desaťročiach. A to sa dá len tak, že tieto mizerné formy nahradia formami tradičnými, čo nechcú, alebo nahradia nadprirodzenú vieru niečím, čo bude vyhovovať dekadentným formám, čo Ziolkovský tiež ešte nechce.


Túžba ukázať svetu Cirkev ako Ježišovo dielo, ktoré má jednotlivca priviesť k spáse, je určite správna a potrebná. Najmä ak na to aj niektorí kňazi zabúdajú. Je však omylom myslieť si, že návrat k viere zabezpečia staré formy, ktoré sú síce krásne, ale tak veľmi vzdialené súčasnému spôsobu života.

Určite sa nájdu jednotlivci, pre ktorých takáto forma môže byť príťažlivá a cestou k Bohu. Jej potenciál stať sa mainstreamom je však malý a v dnešnom zmätku navyše s veľkým rizikom upadnutia do fundamentalizmu.


Tu je na mieste sa spýtať, či viera a život apoštolov tiež neboli síce krásne, ale tak veľmi vzdialené životu vtedajšieho sveta, že mali len veľmi malý potenciál stať sa mainstreamom. Nedriemal Ziolkovský na hodinách cirkevných dejín? Aký že bol potenciál kresťanov, keď nimi svet opovrhoval ako nepriateľmi ľudstva, hádzal ich levom a pribíjal na kríže? Nezabúda, že tu pôsobil, pôsobí a pôsobiť bude Niekto Väčší, kto sa nestará mainstreamový potenciál našej formy viery, ale o jej správnosť a čistotu. Vari sa ľudia nestávali kresťanmi práve preto, že nechceli byť mainstreamom? Nolite complari huic saeculo? A vari kresťanstvu neubližovalo najviac to, že bolo mainstreamom? Ziolkovský tu opakuje dnes veľmi rozšírený omyl, ktorý považuje sekundárne prejavy náboženstva (to ako je reflektované a aké má dopady na spoločnosť) za dôležitejšie, ako je jeho transcendentné pôsobenie. Strašenie fundamentalizmom je povinná jazda. Rovnako, ako kritika zanedbania robotníckej otázky, ktoré údajne nahnalo robotníkov do náručia komunistov. To je tiež v článku.


Pohľad na Cirkev, ktorá má utešovať a neráta sa s ňou ako ohlasovateľkou spásy, je desivý. Väčšine spoločnosti je to vlastne jedno, ale samotnú Cirkev takáto tvár viery deformuje. Odpoveďou na túto krízu nemôže byť návrat do minulosti, hľadanie nepriateľa vo vnútri i navonok a v niektorých prípadoch vnímanie Druhého vatikánskeho koncilu ako koreňa odpadu od viery. Na sekularizáciu a stratu viery; na stratu túžby po Bohu a riziko premeny Cirkvi na charitatívno vzdelávaciu organizáciu sa nedá odpovedať návratom starých foriem a uzavretosťou. Kto tomu uverí, ocitne sa v slepej uličke.

Karthago esse delendam. Povinná matra obrany koncilu musí byť. Ak ten koncil priniesol to oživenie, záchranu a obnovu, ako stále počúvame, tak kde sú? Ukážte ich a nebudete ho musieť stále brániť. To je stále dokola. Ziolkovský, Gazda, Lettrich a celá eskadra redaktorov Postoja, nás opakovane, s vytrvalosťou marxistických politrukov  uisťujú, že návrat späť je nemožný, že to nepomôže, že to nič nevyrieši. A čo pomôže, čo náš problém vyrieši?

Kristus pred nanebovstúpením kázal učeníkom ísť medzi národy, ohlasovať evanjelium a krstiť ich. Toto je naša úloha. Nesplníme ju, ak z nás budú psychoterapeuti, učitelia, opatrovatelia, ale nie Ježišovi učeníci.

Nesplníme ju, ak namiesto toho, aby sme vyšli do ulíc, snažili sa porozumieť dnešným ľuďom a ohlasovali evanjelium, sa uzavrieme do vlastného malého dokonalého sveta.


Toto je Ziolkovského riešenie. Vyjsť do ulíc a snažiť sa porozumieť dnešným ľuďom a neuzatvárať sa do dokonalého sveta. A čo potom? Pripusťme že im porozumieme. Čo potom? Nie sme tu na to, aby sme im ukázali dokonalý svet? Nehovoril Ziolkovský na začiatku, že Cirkev má viesť ľudí k Bohu, teda k dokonalosti? Nemala by Cirkev práve túto dokonalosť (buďte dokonalí) čo najviac vystavovať na obdiv, vo všetkých aspektoch svojho života? Vo viere, v liturgii, v mravouke. Ako povedie k Dokonalému, keď sama nebude dokonalým svetom? František kdesi hovoril o tom, že pastier ma smrdieť od oviec. Naopak, pastier ma voňať po nebeských pastvinách a len potom za ním ovce s radosťou pôjdu. Keď bude smrdieť ovčím hnojom, kde potom bude rozdiel medzi pastierom a ovcami? Ako spoznajú, že ich má viesť? Zato ale bude mať veľký mainstreamový potenciál.


Stále je to tá istá pesnička. Rozdelenie, konflikty, úpadok a skaza Cirkvi sú každým dňom väčšie a viditeľnejšie. Ale každé jedno riešenie, ktoré táto „inteligencia“ Katolíckej cirkvi navrhuje musí spĺňať dve podmienky.


1.Nesmie obsahovať návrat pred koncil a obnovu ničoho, čo by mohlo hoci len vzdialene pripomínať Tradíciu.

2. Nesmie dnešnú krízu nijakým spôsobom spájať s novotami, ktoré priniesol koncil a už vôbec nie považovať koncil za zdroj, alebo katalyzátor súčasných problémov.


A všetky tieto riešenia nefungujú.

8. 3. 2020

Aforizmy

Nicolas Gomez Dávila

Ľudia menia svoje idey oveľa zriedkavejšie, ako idey menia svoje masky. V priebehu storočí sa ozývajú stále rovnaké nápady.

Je ľahké veriť, že sa podieľame na istých cnostiach, keď zdieľame neresti, ktoré sú k týmto cnostiam protikladné.

Duchovná dospelosť začína, keď prestaneme cítiť potrebu zachraňovať svet.

Sloboda je prostriedok, nie cieľ. Kto ju považuje za cieľ, nevie čo robiť, keď ju náhodou získa.

Naša posledná nádej je, že Boh k nám nebude spravodlivý.

Každý iný cieľ ako Boh nás zneucťuje.

Meštiaci (buržoázia) sú ľudia, ktorí sú nespokojní s tým čo majú, ale spokojní s tým, akí sú.

Marxisti definujú buržoáziu v ekonomických pojmoch, aby pred nami skryli skutočnosť, že k nej patria.

Milovať ľud, to je povolanie aristokrata. Demokrat ľud miluje len vo volebnom období.

Ľudia sa radšej ospravedlňujú chybami druhých, ako vlastnou nevinosťou.

Času sa treba obávať nie preto, že zabíja, ale preto, že strháva masky

Čím väčším problémom demokracia čelí, tým neschopnejších ľudí poveruje ich riešením.

Každá legislatíva, ktorá ochraňuje slobodu do poslednej maličkosti nakoniec slobodu zadusí.

Múdrosť spočíva v miernosti. Nie kvôli strachu z excesov, ale kvoli láske k obmedzeniam.

Pravda je šťastím rozumu.

My všetci sa snažíme podplatiť svoje svedomie, aby hriech nazývalo "chybou" alebo nešťastím.

Človek si nerobí bohov na svoj obraz a podobu, ale chápe seba ako obraz a podobu bohov, v ktorých verí.

Nič nie je nebezpečnejšie, ako riešiť chvíľkové problémy trvalými riešeniami.

Príčina hlúposti demokracie spočíva v dôvere v anonymného občana. Dôvod jej zločinnosti je dôvera anonymného občana v seba samého.

Kritika meštiactva si získava dvojakú chválu. Jednak od marxistu, ktorí ju považuje za inteligentnú, lebo potvrdila jeho domnienky. A tiež od meštiaka, ktorý ju považuje za múdru, lebo si myslí, že je adresovaná jeho susedovi.

Moderný človek si túži v obchode kúpiť to, čo generácie pred ním dúfali získať metodickou kultiváciou svojich citov.

Moderný človek už vie, že politické riešenia sú smiešne a tuší, že aj tie ekonomické sú také.

Predsudky chránia proti hlúpym nápadom

Sex nerieši dokonca ani sexuálne problémy.

Sloboda nie je cieľom dejín. Je to materiál, s ktorým dejiny pracujú

Marx možno vyhráva bitky, ale Malthus vyhrá vojnu

Skutočná sláva je, keď meno rezonuje v pamäti slaboduchých.

Priemyselná spoločnosč je odsúdená k násilnému a nekonečnému pokroku.

Sú dva typy ľudí. Tí čo veria v dedičný hriech a idioti.

Demagógia je pojem, ktorý používajú demokrati, keď ich demokracia desí.

Starnúť s dôstojnosťou, to je úloha pre každý okamih

Cena, ktorú si inteligencia pýta od svojich vyvolených je rezignácia na každodennú banálnosť

Blázna neznepokojuje, keď jeho nápady označia za mylné, ale keď mu tvrdia, že prestali byť v móde.

Okrem vlastného neporiadku nám všetko ostatné pripadá ako chaos.

Za politickým násilím je menej mŕtvol ako skazených duší.

Ateistu zaráža, že katolíka jeho argumenty neznepokojujú, zabúda však, že katolík je porazený ateista. Ateistove námietky sú v základy našej viery.

“Psychológia” je,  pravdu povediac, štúdium meštiackeho správania.

Fotografia zabila predstavivosť

Frustrácia je charakteristická psychologická črta demokratickej spoločnosti. Tam, kde každý môže legitímne ašpirovať na najvyššie miesto pyramídy, je celý zvyšok tejto pyramídy zásobárňou frustrovaných jednotlivcov.

Kľúčová udalosť 20. storočia je demografická explózia idiotských nápadov.

Byť partizánom rovnosti a pritom nezávidieť iným, to dokážu len skutoční hlupáci.

Ozajstný reakcionár nesníva o zrušenej minulosti, ale loví tiene posvätna na večných vrchoch.


(na pokračovanie)

7. 3. 2020

Štát a Boh
Ed Feser

Hobbes charakterizoval svoj leviathanský štát ako smrteľného boha. Napadla ma teologická analógia, alebo súbor analógií, ktoré by mohli osvetliť všeobecné rozdiely medzi rôznymi druhmi politických a ekonomických systémov - a najmä rozdiely medzi socializmom, libertarianizmom a chápaním štátu podľa prirodzeného zákona, ktoré leží niekde medzi nimi.

Pripomeňme, že existujú tri teórie o Božom pôsobení v stvorenom svete: okasionalismus (z lat. occasio - príležitosť), konzervativizmus (nezamieňat s politickým, či teologickým konzervativizmom) a súbežnosť (z lat. concurro - spolu bežať) . Požičal som si klasifikáciu od Freda Freddosa.

Okasionalizmus tvrdí, že kauzálne účinkuje len Boh a viditeľná kauzálna moc stvorených vecí je iluzórna. Zdá sa, že slnko spôsobilo roztopenie ľadu vo vašej limonáde, ale v skutočnosti to je Boh, ktorý roztápa ľad a využíva príležitosť, že svieti slnko. Zdá sa, že je to guľa, ktorá zrazila všetky kolky, ale v skutočnosti to  je Boh, kto to ich zráža, pri príležitosti styku gule s kolkami. A tak ďalej. Stvorené veci nemajú žiadnu kauzálnu moc. Sú ako bábky. Je to bábkar, ktorý pomocou šnúr pohybuje bábkou a je to Boh, ktorý spôsobuje všetko dianie na svete. Stvorené veci sú viac než bábky na šnúrach sú to tieňové bábky. Tie na šnúrach majú aspoň nepriamu kauzálnu moc, môžu fyzicky naraziť do inej bábky, ale tieňová bábka nedokáže ani to. A podľa okasionalizmu, ani jedna stvorená vec nemá moc niečo sama od seba zapríčiniť.

Naopak, konzervativizmus tvrdí, že stvorené veci majú nielen kauzálnu moc, ale uplatňujú ju úplne nezávisle od Boha. Boh ich iba zachováva (konzervuje) v tom že jestvujú, ale nijako sa nepodieľa na ich kazuálnom účinkovaní. A hoci Boh udržuje slnko v existencii, je to slnko a jedine slnko, ktoré spôsobuje, že sa váš ľad topí. Aj keď Boh udržuje kolkovú guľu v existencii, je to ona, ktorá zráža kolky. A tak ďalej.

Súbežnosť (spoluúčinkovanie) je stredná pozícia. Oproti konzervativizmu tvrdí, že Boh nielenže uchováva veci v bytí, ale tiež musí s ich činnosťou súhlasiť a spolupracovať, aby mohli vôbec niečo spôsobiť. Ale tiež oproti okasionalizmu hovorí, že vytvorené veci majú skutočnú kauzálnu moc, aj keď nie samé zo seba. Napríklad podľa Freddosa, keď na písanie na tabuľu použijete kúsok modrej kriedy, krieda by nemohla mať účinkovať, ak by ste ňou nepísali. Ponechaná sama na seba by len ležala na mieste. Jej povaha však skutočne prispieva k účinku - písmená by neboli modré, ak by krieda nebola modrá. Alebo  autíčko na batériu. Motor skutočne pohybuje kolesami a tým aj samotným autom, ale nebol by schopný to urobiť, keby nebolo batérie, ktorá ho poháňa. Boh je ako vy, v príklade od Freddosa, alebo ako batéria, v tom mojom . Ak má mať príčina svoj účinok, musí s ňou spoluúčinkovať, alebo spolupracovať, táto príčina však napriek tomu skutočne pôsobí sama o sebe.

Jeden dôvod, prečo uprednostniť súbežnosť pred jej alternatívami, vyplýva zo scholastického princípu : agere sequitur esse - konanie nasleduje bytie. Tento princíp hovorí, že vec reflektuje to, čo je. Ak stvorené veci nerobia nič, ako to tvrdí okasionalizmus, tak sa zdá že nemajú žiadnu realitu. Len Boh je skutočný a keď pozorujeme to, čo považujeme za stvorené veci v akcii, pozorujeme Boha v akcii. Okasionalizmus sa tak redukuje v panteizmus. Preto, ak je panteizmus falošná explikácia reality, musí byť nepravdivý aj okasionalizmus.

Ak naopak stvorené veci môžu konať úplne nezávisle od Boha, potom sa zdá (vzhľadom na to, že konanie nasleduje bytie), že môžu existovať úplne nezávisle od Boha. Božské uchovávanie vecí v existencii by bolo zbytočné. Konzervativizmus sa tu redukuje  na ateizmus, takže ak je ateizmus falošná explickácia reality, musí byť aj konzervativizmus nepravdivý.

Súbežnosť teda zostala ako jediný spôsob, ako správne pochopiť vzťah medzi Bohom a svetom podľa princípu agere sequitur esse. Svet má svoju skutočnú kauzálnu moc sám osebe, pretože jeho existencia je reálne odlišná od Božej existencie, ale napriek tomu si vyžaduje, aby Boh vo svojej kauzálnej aktivitie spolupúčinkoval a aby ho Boh uchovával v existencii.


Čo to má spoločné s rôznymi politickými sústavami? Socializmus predpokladá centralizovanú vládu, ktorá vlastní  základné prostriedky výroby a distribúcie a toto vlastníctvo predpokladá, že vláda má nad všetkým úplnú právomoc. Čím viac práv si vláda uplatňuje na základné ekonomické prostriedky spoločnosti, tým viac vlastníctva si na ne de facto nárokuje a tým viac je socialistická. Socializmus môže prísť postupne.

Toto je ekonomický princíp socializmu, ale je s tým tiež spojená morálna vízia. Ide najmä o kolektivistický étos, podľa ktorého vláda vlastní základné ekonomické prostriedky a využíva ich v záujme spoločnosti ako celku, a nie v záujme jednotlivca, či skupiny. Tento étos sa dá ďalej rozvíjať najmenej dvoma spôsobmi. Je možné považovať spoločnosť za akýsi organizmus či telo, ktorého jednotliví občania sú ako obyčajné bunky, či orgány, ktoré je možné obetovať pre dobro celku, rovnako, ako je možné obetovať orgán alebo bunky pre záchranu tela. Totalitné formy socializmu si osvojili túto extrémnu formu kolektivizmu. Druhá možnosť je, že všetci jednotliví občania majú inherentnú a rovnakú hodnotu a preto ich nemožno obetovať pre dobro celku, aj keď sa očakáva, že budú pre dobro celku spolupracovať. Tejto menej extrémnej forme kolektivizmu vyhovujú egalitárske formy socializmu.

Ak použijete niečo, čo vlastním, a vy to používate iba spôsobom, ktorý vám nariadim, dá sa povedať, že konám skrze vás. Fungujete ako môj agent. Vaše činy sú vlastne moje činy a vy ste len určité rozšírenie mňa samého. Takto môže fungovať napríklad právnik, alebo zamestnanec. Čím viac práv bude socialistický štát nárokovať na zdroje, ktoré jeho občania využívajú a na rozhodnutia ako ich môžu využívať a čím viac bude tento štát bude považovať občanov za obyčajné bunky spoločenského organizmu, tým viac možno povedať, že s občanmi zaobchádza iba ako s rozšírením seba samého.

To je analogické s okasionalizmom, pričom socialistický štát je hrubou analógiou Boha a jednotliví občania sú analógiou stvorených vecí. Čím viac sa občania musia riadiť pokynmi štátu, tým viac sa podobajú bezmocným stvoreným veciam okasionalizmu - obyčajným bábkam a štát je bábkar. Je viac Bohom, ako slnkom a on roztápa ľad vo vašom nápoji, obrazne povedané. A totalitný socialistický štát, ktorý zaobchádza so spoločnosťou ako celkom, akoby to bola jediná reálna substancia a jednotliví občania iba jej bunky, je podobný okasionalizmu, ktorý sa zrútil do panteizmu. Skutočne existuje iba spoločnosť, občania sú len jej súčiastkami, tak ako v prípade panteizmu skutočne existuje len Boh a empiricky dostupné veci a udalosti sú iba jeho prejavmi.

Teraz uvážte opačný extrém. Predpokladajme, že zastávate libertariánske stanovisko, že štát nemá absolútne žiadne práva na akékoľvek zdroje, ani nesmie určovať, ako sa majú použiť. Jeho práva sú zredukované na minimum potrebné  pre ochranu práv jednotlivca na život, slobodu a majetok. Sú to jednotliví občania, ktorí vlastnia všetky zdroje a majú právo rozhodnúť sa, ako sich použiť, predať, rozdať alebo vymeniť pri transakciách na voľnom trhu. Vláda slúži len na udržanie minimálneho systému vymáhaním plnenia zmlúv a trestaním porušovania práv.

Tu vidím analógiu s konzervatívnym modelom, v ktorom Boh iba konzervuje veci v bytí,  kým ony fungujú úplne nezávisle.  Extrémnejšia anarcho-kapitalistická verzia libertarianizmu, ktorá všetko privatizuje a úplne ruší štát, je v konečnom dôsledku analogická so situáciou, keď sa Bohu odoberie aj úloha existenčne zachovávať svet - čo viedie k ateizmu.

Vpredchádzajúcom príspevku som vysvetlil tradičnú koncepciu prírodzeného zákona, ktorú možno vnímať ako stred medzi socializmom a libertarianizmom, pokiaľ sa riadi zásadami subsidiarity a solidarity - zásadami, ktoré odrážajú našu prirodzenosť rozumných spoločenských živočíchov. Ako spoločenské živočíchy neprichádzame na svet ako indivíduá bez povinností k ostatným, ale skôr ako členovia skupín - najprv rodiny a potom miestneho spoločenstva, národa a nakoniec ľudskej rasy ako celku. Ako racionálne bytosti požadujeme značný rozsah slobody myslenia a konania, aby sme si uvedomili ciele, ku ktorým sme nasmerovaní svojou prirodzenosťou, vrátane spoločenských.

Tieto požiadavky sú vyvážené solidaritou a subsidiaritou. Ak sme organické časti väčších spoločenských celkov,  tak ide náš rozkvet, ako jednotlivcov, ruka v ruke s rozkvetom väčších celkov, rovnako ako rozkvet častí tela ide ruka v ruke s prosperovaním celého organizmu. Oko, alebo noha môžu prekvitať iba vtedy, ak sa dobre darí celému telu a celé telo môže prekvitať iba v rozsahu, v akom to sa darí častiam, ako je oko a chodidlo. Tak ako tieto časti musia plniť svoju úlohu vzhľadom na celé telo, tak aj jednotlivec musí plniť svoju časť vo vzťahu k rodine, národu atď. A rovnako ako celý organizmus musí zaručovať zdravie svojich častí, aj väčšie spoločenské systémy majú povinnosť voči každému jednotlivému členovi. Solidarita teda vylučuje libertariánsky, alebo individualistický model, v ktorom nemáme iné záväzky ako tie, s ktorými súhlasíme. Bolo by to ako oko alebo noha, ktoré nemajú dané prirodzené usporiadanie pre dobra tela ako celku, alebo telo ako celok, ktoré nemá dané prirodzené usporiadanie pre dobro svojich častí.

Vzhľadom na našu racionalitu, nie je telesná analógia dokonalá. Každý z nás má schopnosť samostatne myslieť a konať, ktorú doslovne chápané časti tela nemajú a to znamená, že sme viac než len bunky, alebo orgány väčšieho celku. Časti tela nedokážu pochopiť samé seba a svoj vzťah k celému telu, ani si vybrať, či a ako budú plnia svoje záväzky vo vzťahu k celku. Môžeme to urobiť ak chceme prosperovať iba ako rozumní činitelia, potrebujeme toľko slobody myslenia a konania, aké sú v súlade s našimi potrebami a povinnosťami k väčším spoločenským útvarom. Tiež treba uvážiť, že táto telesná analógia je silnejšia, čím bližšie je sociálny celok, ktorého je jedinec súčasťou. Naše potreby a povinnosti týkajúce sa rodiny sú silnejšie, ako naše potreby a povinnosti týkajúce sa národa a naše potreby a povinnosti súvisiace s národom sú silnejšie, ako naše potreby a povinnosti súvisiace s ľudstvom. Model prirodzeného zákona preto vyžaduje osobitnejší ohľad na rodinu a národ pred „globálnym spoločenstvom“, aj keď i tomu patrí náležitý zreteľ. Subsidiarita teda vylučuje akúkoľvek socialistickú absorpciu jednotlivca do spoločenského bloku. Vyžaduje tiež, aby sociálne celky na vyššej úrovni (ako sú vlády) zasahovali do činnosti útvarov na nižšej úrovni (ako sú rodiny a jednotlivci) iba, ak je to nevyhnutne potrebné. Tento predpoklad je v prospech slobody konania, hoci sú prípady, kedy možno slobodu konania obmedziť, alebo potlačiť.

Model spoločnosti založený na prirodzenom zákone je analogický so spoluúčinkujúcim modelom vzťahu Boha a sveta. Ako racionálne živočíchy konáme skutočne sami, nie len ako obyčajné fenomény spoločnosti, rovnako ako stvorené veci majú svoju vlastnú kauzálnu efektivitu a nie sú len obyčajnými prejavmi Božieho konania. Ako spoločenské živočíchy sme však skutočne závislí na vyšších spoločenských celkoch, pretože sme schopní konať ako racionálne bytosti. Tak ako stvorené veci závisia od Boha, nakoľko vôbec môžu konať. Model podľa prirodzeného zákona je strednou cestou pre chápanie vzťahu jednotlivca a spoločnosti, medzi socialistickým a libertariánskym extrémom, rovnako ako súbežný model je strednou cestou pre popis vzťahu stvorených vecí k Bohu, ktorá leží medzi okasionalizmom a konzervativizmom.

Analógiu možno vyložiť postupnosťou:
panteizmus, okasionalizmus, súbežnosť, konzervativizmus, ateizmus

a zodpovedá sledu:

totalitný socializmus, rovnostársky socializmus, prirodzený zákon, libertarianizmus, anarchokapitalizmus

Chcel som týmto poukázať na zaujímavé stránky tejto paralely, ktorá ma celkom prekvapila, ale nech nie je táto analógia nasilu posúvaná ďalej. Samozrejmé, že existuje celý rad prípadov, kde táto obdobnosť nefunguje. Netvrdím, že neexistujú zaujímavé dôsledky tejto analógie. Je ale dôležité pochopiť ju správne. Netvrdím, že štát je božský, alebo že nutne existuje nejaké osobitné spojenie medzi anarcho-kapitalizmom a ateizmom, alebo medzi socializmom a panteizmom.

26. 2. 2020

Pôst

Katolícka encyklopédia (1917)

Pôst (fast/fest) je všeobecne abstinencia od jedla alebo pitia a je to termín spoločný pre rôzne germánske jazyky. Niektorí odvodzujú slovo od koreňa, držať, zachovať, pozorovať alebo obmedzovať sa. Latinský výraz jejunium označuje zvieracie črevo, ktoré je vždy prázdne. Takáto abstinencia sa líši podľa obmedzenia, ktore predpisuje pre užívanie jedla a nápojov. Preto môže naznačovať abstinenciu od všetkých druhov potravín a nápojov za nejaké obdobie. Taká je povaha pôstu predpísaného Cirkvou pred svätým prijímaním (prirodzený pôst). Môže to tiež znamenať abstinenciu od jedla a nápojov, ktorú určujú telesné alebo duševné dispozície, ktoré sú pre každého jednotlivca typické, a potom sa označuje ako morálny alebo filozofický pôst. Podobne pojem zahŕňa aj kajúce praktiky, ktoré sú spoločné pre rôzne náboženské spoločenstvá v cirkvi. Napokon, v prísnom zmysle, pôst znamená abstinenciu od jedla a ako taký je aktom miernosti (temperantia), ktorý má svoj raison d'être v nárokoch prirodzeného zákona a svoju dokonalosť nachádza v požiadavkách pozitívnej cirkevnej legislatívy.

V kresťanskom staroveku Eustathiáni (Sozomen, Cirkevná história II.33) popierali povinnosť pôstu pre dokonalejších kresťanov; boli odsúdení (380) synodou v Gangre (kan. xiv), ktorá zároveň potvrdila starobylosť tradície cirkevných pôstov (Hefele-Leclercq, Hist. des Conciles., 1908, 1, s. 1041). , Na rozdiel od nepodložených tvrdení týchto sektárov moralisti jednomyseľne tvrdia, že prirodzený zákon zakladá nevyhnutnosť pôstu, pretože každé rozumné stvorenie je povinné rozumným spôsobom pracovať na podrobení vlastnej žiadostivosti. Preto majú rozumné bytosti logicky povinnosť prijať prostriedky primerané dosiahnutiu tohto cieľa (pozri MORTIFIKÁCIA). Spomedzi prostriedkov, ktoré tento účel prirodzene dosahuje, si pôst nárokuje prvé miesto. Úlohou pozitívneho zákona je určovať dní, v ktorých sa musí táto povinnosť zachovať, ako aj spôsobu, akým sa má táto povinnosť plniť v deň autoritou ustanovený.

O pôvode, ako aj historickom vývoji tejto povinnosti v Cirkvi, je možné sa poučiť z článkov o ABSTINENCII a ČIERNOM PôSTE. Zákon pôstu, tak, ako ho cirkev chápe, je z počiatku nepísaný, a preto sa musí chápať a uplatňovať s náležitým ohľadom na zvyky rôznych časov a miest. Pozrite si príslušné historicko-archeologické články v rôznych moderných slovníkoch a encyklopédiách kresťanskej archeológie, napr. Martigny, Kraus, Smith a Cheetham, Cabrol a Leclercq. Podrobnosti nájdete v časti ADVENT; VEĽKÝ PôST; VIGÍLIA; KÁNTROVÉ DNI.

V Spojených štátoch amerických všetky dni veľkého pôstu; adventné piatky (všeobecne); kántrové dni; vigílie Vianoc a Turíc, ako aj tie (14. augusta) Nanebovzatia Panny Márie; (31.10.) Všetkých svätých, sú teraz pôstné dni. Vo Veľkej Británii, Írsku, Austrálii a Kanade sú pôstne práve označené dni, spolu s adventnými stredami a (28. júna) vigíliou svätých Petra a Pavla. Pôst v podstate spočíva v prijatí len jedného plného jedla za dvadsaťštyri hodín a asi okolo poludnia. Znamená to tiež povinnosť zdržať sa mäsa, pokiaľ by legitímny orgán neudelil povolenie na konzumáciu mäsa. Množstvo jedla povolené v tomto jedinom jedle nebolo nikdy predmetom pozitívnych právnych predpisov. A tak aj ten, kto požije výdatné alebo bohaté jedlo, aby pôst vydržal, spĺňa povinnosť postenia. Akýkoľvek prebytok proti miernosti, počas tohoto jedla neohrozuje povinosť postenia.

Podľa všeobecného zvyku je vhodný čas na toto jedlo okolo poludnia. Z dobrých dôvodov je možné túto hodinu legitímne očakávať. Nespácha sa však vážny hriech, ak sa toto jedlo bez dostatočného dôvodu príjme pred poludním, pretože tým nie je porušená podstata pôstu, ktorá spočíva v jedení jedného jedla denne. Podobne môže byť hodina obedňajšieho jedla z dobrých dôvodov obozretne zmenená. V mnohých našich väčších mestách táto prax teraz prevláda. Podľa D'Annibale (Summa Theologiae Moralis, 4. vydanie, III, 134) a Noldina (Summa Theologiae Moralis, n. 674), dobré dôvody ospravedlňujú požiť obedné jedno ráno, ranajšie na večeru a večeru na obed, pretože pôst zostáva stále neporušený. Výraznejšie prerušenie toho hlavného jedla by sa ale nemalo dovoliť, lebo takáto prestávka v skutočnosti vytvára dve jedlá namiesto jedného. Zdravý rozum, berúc do úvahy individuálny úmysel a trvanie prerušenia, musí nakoniec určiť, či je dané prerušenie takéto, alebo nie. Spravidla sa prerušenie do pol hodiny nepovažuje za významené. Jednotlivec však po začatí obedňajšieho jedla a následnom dlhšom bona fide prerušení trvajúcom jednu alebo viac hodín je plne oprávnený pokračovať a dokončiť jedlo po skončení prerušenia. Nakoniec, pokiaľ osobitné dôvody nenaznačujú opak, nie je dovolené požívať toto jedlo neprimerane dlho. Spravidla sa v tejto veci považuje za neprimerané trvanie dlhšie ako dve hodiny.

Okrem spomínaného kompletného jedla Cirkev teraz povoľuje prijať trochu jedla, zvyčajne večer. Pri tomto bode sa musí brať náležitý ohľad na to, čo je zvykom, pokiaľ ide o množstvo a kvalitu jedla, pri tomto druhom chode. Po prvé, u nás je povolených približne osem uncí jedla, aj keď toto množstvo jedla by mohlo stačiť pre úplné nasýtenie niektorých osôb. Okrem toho sa musí venovať pozornosť temperamentu každého človeka, jeho povinnostiam, dĺžke pôstu atď. Preto je v chladných oblastiach povolené oveľa viac jedla ako v teplom podnebí, viac je povolené tým, ktorí fyzicky pracujú počas dňa, ako tým, ktorí sú v pokľude, viac slabým a hladujúcim, ako silným a dobre živeným. Vo všeobecnosti sa môže prijať všetko, čo sa považuje za potrebné na to, aby sa ľuďom umožnilo venovať náležitú pozornosť svojim povinnostiam. Okrem toho, pri tomto druhom jedle je potrebné zohľadniť zvyklosti danej krajiny, čo sa týka kvality povolených potravín. Na niektorých miestach sú zakázané vajcia, mlieko, maslo, syr a ryby, zatiaľ čo chlieb, koláč, ovocie, byliny a zelenina sú povolené. Na iných miestach je povolené mlieko, vajcia, syr, maslo a ryby, buď na základe zvyku, alebo na základe indultu. To je prípad Spojených štátov. Na to, aby sme v tomto bode mohli bezpečne usudzovať, musíme si dôkladne prečítať pôstne predpisy každej diecézy. Okrem toho je dnes ešte ráno povolené trocha čaju, kávy, čokolády alebo podobných nápojov spolu s kúskom chleba alebo sušienkou. Prísne vzaté, všetko, čo sa dá klasifikovať ako tekutina, sa môže ako nápoj alebo liek príjmať v pôste kedykoľvek, počas dňa či v noci. Preto sa voda, limonáda, sóda, voda, zázvorové pivo, víno, pivo a podobné nápoje môžu užívať v deň pôstu mimo jedla, hoci také nápoje sa môžu do istej miery ukázať ako výživné. Káva, čaj, zriedená čokoláda, výrobky z cukru, bobule borievky a citrón sa môžu užívať nalačno, mimo jedla, ako liek od tých, ktorí ich považujú za prospešné pre zdravie. Med, mlieko, polievka, vývar, olej alebo čokoľvek iné, čo majú povahu jedla, nie sú povolené v žiadnej z už uvedených dvoch kategórií. Nie je možné matematicky rozhodnúť, koľko jedla je potrebné na závažné porušenie tohto zákona. Moralisti aj kanonisti sa zhodujú v názore, že viac ako štyri unce by vážne odporovali povinnosti pôstu, či už sa toľko potravy spotrebovalo naraz alebo v rôznych intervaloch počas dňa, pretože Alexander VII (18. marca 1666) odsúdil tvrdenie tých, ktorí učili, že takto prijaté jedlo sa nemá považovať za rovnaké alebo prekračujúce povolené množstvo (Denzinger, Enchiridion Symbolorum et Definitionum, desiate vydanie, Freiburg im Br., 1908, č. 1129).

Aj keď Benedikt XIV (Konštitúcie, Non Ambiginius, 31. mája 1741; v superna, 22. augusta 1741) udelil povolenie jesť mäso v dňoch pôstu, výslovne zakázal používanie rýb a mäsa v rovnakom jedle počas všetkých pôstnych dní v rok, ako aj v nedele počas pôstu. (List arcibiskupovi z Compostely z 10. júna 1745 v Bucceroni Enchiridion Morale č. 147). Tentonariadenie zaväzuje všetkých, ktorí sú oslobodení od pôstu, buď preto, že sú nútení pracovať, alebo preto, že nemajú ešte dvadsaťjeden rokov. Tento zákaz sa okrem toho vzťahuje na osoby, ktoré majú povolené mäso v dňoch pôstu, buď dišpenzom alebo Indultom. Hriech sa spácha ak sa zakázaná vec uskutoční.

Cirkevný zákon pôstu predstavuje vážnu povinnosť pre všetkých pokrstených jednotlivcov, ktorí sú schopní splniť túto povinnosť za predpokladu, že ukončili dvadsiaty prvý rok a nie sú inak ospravedlnení. Táto doktrína je iba praktickým uplatnením všeobecne akceptovaného princípu moralistov a kanonistov, podľa ktorého sa charakter záväzku v ľudskej legislatíve považuje za ťažký alebo ľahký podľa toho, či matéria, ktorá je súčasťou zákona, má alebo nemá blízky a vnútorný vzťah k dosiahnutiu stanoveného cieľa. Keďže pôst, ktorý sa považuje za úkon cnosti striedmosti (temperantia), má taký vzťah k podpore duchovného prospechu človeka (pozri Pôstnu prefáciu v Rímskom misáli), predstavuje určite všeobecne záväznú povinnosť. K tomuto apriornémo dôvodu možno pridať to, čo sa hovoria dejiny Cirkvi, pokiaľ ide o závažné tresty spojené s porušením tohto zákona. Šesťdesiatydeviaty z apoštolských ustanovení nariaďuje degradáciu biskupov, kňazov, diakonov, lektorov alebo spevákov, ktorí sa počas Pôstu nedokážu postiť, a exkomunikáciu laikov, ktorí v tomto zlyhávajú. Päťdesiatyšiesty kánon Trullskej synody (692) uvádza podobné nariadenia. Nakoniec Alexander VII (24. september 1665) odsúdil tézu formulovanú takto: Ktokoľvek porušuje cirkevný zákon pôstu, ktorým je viazaný, nehreší smrteľne, pokiaľ tak nebude konať z pohŕdania alebo neposlušnosti (Denzinger, op. Cit., č. 1123). Aj keď je táto povinnosť všeobecne závažná, nie každé porušenie zákona je smrteľne hriešne. Keď prestúpenie zákona nespôsobuje ťažkú nespravodlivosť, sú spáchané hriechy všedné. Neschopnosť dodržať zákon pôstu a nezlučiteľnosť pôstu s povinnosťami svojho vlastného života postačuje už zo svojej podstaty, aby zanikla povinnosť, pretože, ak sa bremeno pozitívnych zákonov ukáže ako mimoriadne zaťažujúce alebo nezrozumiteľné, je povinnosť okamžite zrušená. Z tohto dôvodu sú choré, chorí, zotavujúcí sa, chúlostivé ženy, osoby staršie ako šesťdesiat rokov, rodiny, ktorých členovia nemôžu mať spomínané hlavné jedlo súčasne, alebo ktorí nemajú nič iné ako chlieb, zeleninu alebo podobné výrobky, ktorým pôst spôsobuje stratu spánku alebo silné bolesti hlavy, manželky, ktorých pôst spôsobuje zanedbávanie manžela, deti, ktorých pôstenie spôsobuje hnev rodičov; jedným slovom, všetci tí, ktorí nedokážu splniť povinnosť pôstu bez toho, aby podstúpili viac ako obyčajné ťažkosti, sa ospravedlňujú kvôli svojej neschopnosti splniť túto povinnosť. Podobne nezvyčajná únava alebo telesná slabosť, ktorá sa vyskytla pri plnení najakej povinnosti a ktorá bola spôsobená pôstom, ruší povinnosť postenia. Nie však každý druh práce, ale iba taký, aký je veľmi namáhavý a zdĺhavý ospravedlňuje od povinnosti postiť sa. Tieto dve podmienky sa neobmedzujú iba na manuálnu prácu, ale môžu sa rovnako splniť aj pokiaľ ide o intelektuálnu prácu. Z tohto môžu aj účtovníci, stenografi, prevádzkovatelia telegrafov, právnici a mnohí ďalší, ktorých povolanie je prevažne duševné, nárok na oslobodenie od tejto povinnosti, rovnako ako nádenní robotníci alebo živnostníci. Ak takéto dôvody, ktoré ustanovujú výnimku zo svojej podstaty, neexistujú, zákonne ustanovení predstavení môžu dišpenzovať od povinnosti postenia sa. Podľa toho môže zvrchovaný pontifik vždy a všade udeliť platné výnimky z tejto povinnosti. Jeho dišpenz bude platný, ak je dostatošný dôvod pre jeho udelenie. Vo výnimočných prípadoch a z dobrých dôvodov môžu biskupi udeliť výnimky vo svojích diecézach. Pokiaľ nie sú splnomocnení indultom, nemôžu oslobodiť od povinnosti všetky svoje subjekty súčasne. Je potrebné poznamenať, že biskupi zvyčajne vydávajú tesne pred Pôstom obežníky alebo pastierske listy, ktorí sú veriacim čítané alebo inak zverejňované a v ktorých na základe poverenia Apoštolskej stolice zverejňujú aktuálny stav pôstnej povinnosti, oslobodenia, výnimky atď. Kňazi poverení starostlivosťou o duše môžu jednotlivca z dobrého dôvodu tiež dišpenzovať. Predstavitelia náboženských spoločenstiev môžu dišpenzovať jednotlivých členov svojich príslušných spoločenstiev za predpokladu, že existujú dostatočné dôvody. Spovedníci nie sú kvalifikovaní na udelenie týchto výnimiek, pokiaľ na to neboli výslovne delegovaní. Môžu sa však rozhodnúť, či existuje dostatočný dôvod na zrušenie povinnosti.

Tí, ktorí majú povolenie od Svätej stolice jesť mäso v zakázané dni, môžu využiť túto výniomku pri svojom hlavnom jedle, a to nielen v dňoch abstinencie od mäsa, ale aj v dňoch pôstu. Keď vek, slabosť alebo práca oslobodila kresťanov z pôstu, môžu jesť mäso tak často, ako je to opodstatnené pri konzumácii jedla, za predpokladu, že použitie mäsa povoľuje všeobecný indult ich biskupa (Sacred Penitentiaria, 16. januára). , 1834). Nakoniec Svätá Stolica opakovane vyhlásila, že použitie sadla, ktoré povolil Indult, zahŕňa maslo alebo tuk akéhokoľvek zvieraťa.

Žiadny študent cirkevnej disciplíny si nemôže nevšimnúť, že povinnosť pôstu sa dnes v jej celistvosti len zriedka dodržiava. Cirkev, uvedomujúc si podmienky dnešného veku, upravuje požiadavky tejto povinnosti aby slúžila najlepším záujmom svojich detí. Súčasne však, žiadna zhovievavosť v tejto veci nemôže poprieť prirodzený a božský pozitívny zákon ukladajúci mŕtvovanie a pokánie človeku ako trest za hriech a jeho následky. (Rada Trenta, Sess. VI. Kán. Xx)


Odkazy na príslušné články v Katolíckej encyklopédií
mortifikácia abstinencia čierny pôst advent pôst vigília kántry

21. 2. 2020

Dvaja pápeži a idolatria
Edward Feser

Ako zlý môže byť zlý pápež? Dosť zlý. Tu sú dva príklady z histórie. Marcellinus bol pápež c. 296 - 304. Keď cisár Dioklecián počas svojej vlády rozpútal prenasledovanie kresťanov, vyžadoval odovzdať posvätné texty a obetovať kadidlo rímskym bohom. Marcellinus a niektorí z jeho duchovných zrejme vyhoveli, hoci o Marcellinovi sa hovorí, že po niekoľkých dňoch ľutoval a v dôsledku toho podstúpil umučenie. Niektorí tvrdia, že keď vyhovel prenasledovateľom, dopustil sa formálnej apostázy, ktorá vyústila do straty pápežského úradu, hoci jeho údajné pokánie a mučeníctvo nakoniec viedli k jeho uctievaniu a uznaniu za svätého.

Historici sa sporia o tom, čo presne sa stalo. Svätý Augustín poprel, že Marcellinus bol skutočne vinný uvedeným hriechom. Na druhej strane iné starodávne pramene tvrdia, že bol, a neskôr pápež Damasus som vynechal Marcellina, keď vzdávall hold svojim predchodcom. Nie je tiež jasné, či Marcellinus skutočne vytrpel mučeníctvo, alebo stratil úrad.

To, že Marcellinus mohol byť vinný týmito hriechmi, však ortodoxní katolícki teológovia nikdy nepopierali, pretože sa to nevylučujú s podmienkami, za ktorých pápež učí neomylne. V  štvrtej knihe, kapitole VIII,  O Rímskom pápežovi, sv. Robert Bellarmine skutočne usudzuje, že je „isté“, že Marcellinus „obetoval modlám“. Tiež si myslí, že Marcellinus ipso facto nestratil pápežský úrad, pretože konal zo strachu.

Ján XII, ktorý bol pápežom v rokoch 955 - 964, bol jedným z najhorších mužov, ktorý kedy sedel na Petrovom tróne. Hovorí sa, že bral obety prinesené na oltár pre svoju osobnú potrebu, že znásilňoval pútničky putujúce do Ríma, že premenil Lateránsky palác na bordel a zomrel v posteli s manželkou iného muža - podľa jednej správy v dôsledku mŕtvice, podľa inej rukami paroháča, ktorý ho chytil pri čine. O Jánovi sa tiež hovorilo, že sa pri hazardných hrách dovolával pohanských bohov.

Ján priviedol pápežský úrad do všeobecného opovrhnutia a jeho doba poznačené trpkým straníckym konfliktom. Bol zosadený synodou v Ríme, čiastočne z dôvodu „svätokrádeže“, a bol nahradený pápežom Levom VIII. - hoci legitimita tejto série udalostí bola vzhľadom na pápežskú zvrchovanosť široko spochybňovaná, ale v každom prípade dokázal Ján silou čeliť tejto hrozbe a zvráti stav vecí, znovu sa uviesť na trón a exkomunikovať pápeža Leva. Tí, ktorí Jána obvinili boli potrestaní bičovaním alebo mrzačením tela. Po Jánovej smrti bol Lev znova uvedený ako pápež - ale až potom, čo bol po zvolený a vzápätí zosadený Benedikt V. (pri Benediktovom odvolaní - s ktorým zjavne súhlasil - bol tento zbavený pápežského rúcha a jeho palicu mu Lev zlomil na hlave, zatiaľ čo Benedikt ležal pred ním na zemi.)


Tieto príklady ilustrujú niekoľko dôležitých bodov.
Po prvé, pápeži môžu byť, v súlade s doktrínou  o pápežskej neomylnosti, vinní z aj hriechov, ako je modlárstvo.
Po druhé, keď sa ich hriechy dotýkajú teologických záležitostí, ako to bolo v týchto príkladoch (a ako to bolo veľmi odlišným spôsobom v prípade pápeža Vigilia), katolíci sa niekedy pochopiteľne opovážia spochybniť ich legitimitu. Je to teologicky problematické a podľa môjho názoru nie je možné tvrdiť, že Marcellinus, Vigilius, alebo Ján XII stratili pápežský úrad. Avšak kanonický chaos, ktorý dočasne postihoval Cirkev v dobe týchto pápežov, bol ich vinou a oni nesú plnú zodpovednosť. Určite je možné obviňovať klérus, ktorý sa pokúsil zosadiť Jána XII., aj cisára Otta I., ktorý zohral významnú úlohu pri daných udalostiach. Faktom však zostáva, že práve Jánovo mimoriadne škandálne správanie viedlo k tejto prehnanej reakcii. Darebákom tohoto príbehu je očividne sám pápež.

Ďalšou lekciou je, že tieto incidenty sú pozoruhodné práve pre ich vzácny a prchavý charakter. Teologické a / alebo kanonické zmätky, ktoré zlí pápeži ako Vigilius, Honorius, Štefan VI, Ján XII ai. spôsobili v Cirkvi mohli byť intenzívne, ale vždy boli dočasné a Cirkev sa nakoniec aj tak vráti do normálu, aby na chaos rýchlo zabudli všetci, okrem historikov a protikatolíckych propagandistov, ktorí sa snažia nájsť dôkazy o tom, že Cirkev podľahla bludu. Cirkev môže byť na veľmi krátke obdobie skutočne veľmi chorá, ale vždy sa zlepší. Naivní a servilní pápežskí apologéti odmietajú vidieť prvý fakt a protikatolícki propagandisti odmietajú vidieť ten druhý.


10. 2. 2020

Šialení vedci
Edward Feser
Anglický filozof C.D. Broad raz poznamenal, že „nezmysly napísané filozofmi o vedeckých otázkach, prekonali len nezmysly napísaným vedcami o filozofii.“ Možno si myslíte, že lepšia ilustrácia Broadovho výroku, ako nie zrovna šťastné výpravy Richarda Dawkinsa do kráľovstva filozofie náboženstva, nejestvuje. Ak áno, tak by ste si mali pozrieť poslednú knihu od Stephena Hawkinga a Leonarda Mlodinowa.

Samozrejme, podstatná časť knihy Veľký plán sa venuje pomerne prehľadnej expozícii ústredných teórií modernej fyziky. Keby Hawking a Mlodinow ostali pri fyzike, dalo by sa proti tomu povedať len málo. (Aj keď: naozaj potrebujeme ďalší populárnovedecký popis relativity, kvantovej mechaniky a teórie strún?)  Oni však majú väčšie ambície: novú filozofiu vedy, slúžiacu novej teórii vzniku vesmíru, takú, ktorá nadobro ukončí ambície prirodzenej teológie. "Filozofia je mŕtva," ubezpečujú nás Hawking a Mlodinow, pretože veda teraz dokáže to, o čo sa pokúšali filozofovia a robí to lepšie. Nanešťastie, ich pokus prechytračiť filozofiu dokazuje iba to, že Cicerov slávny vtip o filozofoch, bol možno adresovaný nesprávnym smerom; Veľký plán presvedčivo dokazuje, že na svete nie je nič absurdné na toľko, aby to niektorí vedci neobhajovali.

V prípade Hawkinga a Mlodinowa ide o fundamentálnu neschopnosť pochopiť tie filozofické idey, ktoré tak rozšafne odmietajú. Tak ako vidiecky ateista, ktorého teologické znalosti pochádzajú z nedeľnej rozhlasovej relácie nejakého protestanského kazateľa, naši autori predpokladajú, že keď filozof tvrdí, že Boh je príčinou sveta, tak má na mysli to, že vesmír mal začiatok, že Boh spôsobil tento začiatok a na vyvrátenie tejto tézy stačí položiť otázku „Čo spôsobilo Boha?“ Ale od Aristotela cez Akvinského, Leibniza až dodnes väčšina verzií argumentu Prvej príčiny nepredpokladala, že vesmír mal začiatok v čase a žiadna z nich nie je tak triviálne vyvrátiteľná. Tieto argumenty naopak tvrdia, že aj keby bol vesmír nekonečne starý, stále je to vec, ktorá v princípe nemusela vôbec existovať. To, že existuje, si preto vyžaduje vysvetlenie a toto vysvetlenie nemôže spočívať v inej veci, ktorá by tiež principiálne nemusela existovať, pretože to by len znovu nastolilo ten istý problém. Preto sa vysvetlenie dá nájsť iba v niečom, čo existovať skrátka musí, čo nielen nemá príčinu, ale ani ju nemôže mať, práve preto, že (na rozdiel od vesmíru) nemôže byť ani teoretická možnosť, že by to neexistovalo. Stručne povedané, akákoľvek kontingentná (nenutná) realita, ako napríklad vesmír, musí závisieť na nutnom bytí a toto nutné bytie je to, čo zástancovia argumentácie Prvou príčinou označujú slovom "Boh."

Samozrejme, je to oveľa zložitejšie - tak ako vedecká teória, tak sa ani zložitý filozofický argument nedá primerane obhájiť v rámci recenzuie knihy určenej pre laické publikum - ale Hawking a Mlodinow sa ani nedostanú na takúto zjednodušenú úroveň. A zatiaľ čo ateista môže namietať proti argumentu Prvej príčiny rôznymi spôsobmi, otázka „Čo je príčinou Boha?“ ide skrátka mimo. Je to ako sa pýtať: „Prečo pravouhlý trojuholník musí mať pravý uhol?“ Trojuholník bez pravého uhla by  jednoducho nebol pravouhlým trojuholníkom a „Boh“, ktorý by mohol mať príčinu, by jednoducho nebol takým Bohom, o ktorom hovorí argument Prvej príčiny.

Ešte horšie ako ich sofomorické zaobchádzanie s prirodzenou teológiou je to, čo Hawking a Mlodinow miesto nej navrhujú. V rámci prehľadu kvantovej mechaniky intenzívne aplikujú Feynmanovu „sumáciu cez všetky dráhy“, podľa ktorej je možné interpretovať časticu v slávnom experimente s dvojitou štrbinou, tak, že zo svojho zdroja k cieľu na tienidle postupuje všetkými možnými cestami. To nie je nijako pozoruhodné, hoci Feynmanov prístup, rovnako ako kvantová mechanika všeobecne, vyvoláva isté filozofické otázky a odpovede na ne (na rozdiel od dojmu, ktorý vyvoláva Hawking a Mlodinow) zostávajú sporné. Ešte pochybnejší je prechod k záveru, že náš vesmír je súčasťou „multiverza“, teda sústavy paralelných vesmírov. Ale ani táto metafyzická extravagancia nie je nič porovnaní s vyvrcholením, ktoré vybudovali po objasnení účinkov, aké má pozorovanie na kvantový systém: tvrdenie, že „históriu [vesmíru] vytvárame naším pozorovaním, a nie história vytvára nás“ a že keďže sme súčasťou vesmíru, vyplýva z toho, že  „vesmír ...  sám seba stvoril z ničoho. “

Ich argument pre toto pozoruhodné tvrdenie je, povedzme, pomerne nejasný. Hlavným problémom je však to, že je to jednoducho nekoherentné, je to metafyzická nemožnosť. Filozofi a vedci už po tisícročia považujú za nevyhnutnú pravdu zásadu, že nič nemôže byť príčinou samého seba. Dôvod je v tom, že samotná myšlienka niečoho, čo samo seba spôsobuje, je rozporuplná: Keby nejaká vec mala spôsobiť sama seba, musela by existovať skôr, ako vznikla, v takom prípade by ale už existovala a nebolo by treba ju spôsobovať. („skôr“ nemusí znamenať „skôr v čase“; rovnaká nesúdržnosť nastane, aj keď považujeme príčinu a jej účinok za simultánne a interpretujeme pojem „skôr“ v zmysle  „fundamentálnejší“.) Hawking a Mlodinow dokonca neuznávajú a ani sa nesnažia vyvrátiť, túto tradičnú námietku, ktorá poukazuje na konktradikcu v myšlienke autokauzality - napriek tomu, že trvajú na tom „konzistencia“ je nutné kritérium akejkoľvek zmysluplnej teórie. Toto je triezve vedecké riešenie prirodzenej teológie?

A ešte sa to zhorší. Naši autori navrhujú za novú filozofiu vedy niečo, čo nazývajú „ modelovo závislý realizmus“. Podľa názvu by ste možno čakali, že ich pozícia je nejakou verziou realizmu - názoru, že entity opísané vedeckými teóriami skutočne a objektívne existujú - a niekedy Hawking a Mlodinow znejú, ako by si to skutočne mysleli. Žiaľ, hovoria aj veci, ktoré tomu odporujú. Napríklad v niektorých kontextoch hovoria, že „kde„ fyzikálne teórie alebo modely presne predpovedajú rovnaké udalosti, nemožno tvrdiť, že jeden je reálnejší ako ten druhý; ale môžeme slobodne použiť ktorýkoľvek model, ktorý je pre nás najvhodnejší “- čo znie ako to, čo filozofia vedy nazýva inštrumentalizmus a nie realizmus. V iných súvislostiach zas hovoria, že „mentálne koncepty sú jediná skutočnosť, ktorú poznáme. .....dobre skonštruovaný model vytvára vlastnú realitu, “zdá sa, že to implikuje idealizmus, názor, že všetka realita je závislá od mysle. A v iných súvislostiach vyvolávajú dojem, že to, o čom je realizmus závislý od modelu, je myšlienka, že „musíme využívať rôzne teórie v rôznych situáciách“, a nemalo by sa očakávať, že všetky správne vedecké modely sa dajú redukovať na fyziku. Tento názor možno skutočne interpretovať realistickým spôsobom, ale v takom prípade je taký starý ako Aristoteles a vôbec to nie je novinka. Problém je v tom, že Hawking a Mlodinow nám jednoducho neposkytujú jasný alebo konzistentný popis toho, aký by mal byť ma modeli závislý realizmus. A ich celkové argumenty sú poznačené  touto nejednoznačnosťou: Niektoré z ich tvrdení si vyžadujú interpretáciu relevantnej fyziky realisticky, iné si ju vyžadujú interpretáciu inštrumentálnu a niektoré dokonca môžu požadovať aj idealistickú. Toto je učebnicový príklad toho, čo logici nazývajú chybou ekvivokácie.

Keby sa obťažovali zoznámiť s filozofii vedy, vedeli by, že ich názory nie sú vôbec novinkou tam, kde sú obhájiteľné, a že sú úplne zmätené tam, kde sú originálne. Ale zatiaľ čo filozofovia vedy zvyčajne považujú za predpoklad serióznej práce zvládnutie tej vedy, ktorú komentujú, Hawking a Mlodinow sa opakovane a sebavedome vyjadrujú o filozofii bez toho, aby si robili domáce úlohy. (V ich chápaní popri histórii filozofie, sú problém slobodnej vôle a problém mysle a tela rovnako trápne a amatérske ako to, čo hovoria o filozofii náboženstva a filozofie vedy.) Ignorujú tiež svojich kritikov - niektoré  problémy, ktoré som tu zmienil, sa dajú nájsť aj v slávnej Hawkingovej knihe „Stručná história času“, a poukázal na ne pred 20 rokmi filozof William Lane Craig.

Zamotané v pavučine omylov sú dokonca aj inak užitočné výklady relativity, kvantovej mechaniky a teórie strún a pre neodborníka sú veľmi zavádzajúce. To, čo sa javí ako šialená veda, je v skutočnosti len zlá filozofia. Nabudúce, chlapi, držte sa fyziky a nechajte metafyziku na odborníkov