Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

9. 8. 2017

Ďalšia fáza Bergogliovho debaklu:  Nástup teplej cirkvi.

Christopher A. Ferrara

Ako som už veľa krát poznamenal, podstatnou novinkou Bergogliovho pontifikátu, dokonca i uprostred búrlivého mora novôt pokoncilnej epochy, je jeho starostlivo plánovaný a neúnavne uskutočňovaný útok na šieste prikázanie, ukrytý pod pláštikom "sprevádzania" a "integrácie" verejných hriešnikov žijúcich v "druhých manželstvách" a iných "neregulérnych zväzkoch" skrze vágny proces "rozlišovania" ich "konkrétnej situácie." Inak povedané, ide o situačnú etiku v sexuálnych záležitostiach. Tento vývoj je jednoducho apokalyptický. Pre, to čo pozorujeme, niet iné vhodné pomenovanie.

Tento útok mal od svojho samotného počiatku aj druhý cieľ a to zmainstreamovanie, znormálnenie habituálnych páchateľov sodomie a ich "homosexuálných zväzkov." Nezabúdajme, že to bol Bergoglio, ktorý vhodil túto homoloptu do hry, keď schválil a nariadil zverejnenie dokumentu, falošne predstaveného svetu, ako predbežná správa zo Synody biskupov v 2014, hoci oni ju ani nevideli a neskôr rozhodne odmietli. V tej správe čítame:

Homosexuáli majú dary a kvality, ktoré môžu ponúknuť kresťanskej komunite: sme schopní prijať týchto ľudí a zaručiť im bratské miesto v našich spoločenstvách? Často si sami želajú stretnúť sa s Cirkvou, ktorá im ponúka vľúdny domov. Sú naše spoločenstvá schopné toto zabezpečiť, prijať a oceniť ich sexuálnu orientáciu bez toho, aby kompromitovali katolícku náuku o rodine a manželstve?

Vytvoriť "vľúdny domov" pre homosexuálov AKO homosexuálov si vyžiada akceptovať ich satanskú paródiu na manželstvo. Preto ten istý dokument hovorí, že kým "rovnako pohlavné zväzky nemožno považovať za rovnocenné s manželstvom medzi ženou a mužom ..... sú prípady, kedy vzájomná podpora až za cenu obete predstavuje vzácnu podporu pre život partnerov." 

Bol to Bergoglio, ktorý trval na tom, aby bol tento ohavný text vložený do aktov Synody v roku 2015, akoby ho boli biskupi odobrili, hoci v skutočnosti odmietli tento “najotrasnejší dokument v rímskych dejinách,” ktorého podvodná publikácia ako "ich" správy vyvolala otvorenú rebéliu proti Bergogliovej nešikovnej manipulácií so synodálnym procesom. (Poznámka: anglická, francúzska a španielska verzia dokumentu bola z vatikánskeho webu odstránená, zostala tam len talianska a portugalská.)

Pozrime sa na nasledujúce známky toho, kde Bergoglio stojí, vzhľadom na víťazný pochod militantného homosexualizmu skrze Cirkev a Štát:

Na samom začiatku svojho pontifikátu Bergoglio ustanovil verejne známeho homosexuála, msgr. Battista Ricca, za preláta svojej pápežskej domácnosti a takzvanej Vatikánskej banky.
Čeliac škandálu s týmto menovaním, počas tlačovej konferencie na palube lietadla, predniesol Bergoglio svoje neslávne "kto som, aby som súdil?", rešpektujúc "osobu, ktorá je homosexuál a hľadá Boha a má dobrú vôľu ..." - čo znamená aktívneho homosexuála, ktorý, ako je s istotou dokázané, bol zapletený do veľkého počtu sodomitských vzťahom, vrátane mladého muža, s ktorým bol prichytený vo výťahu.

Bergoglio udal tón celého projektu nástupu teplej cirkvi v škandálnom rozhovore pre magazín America v septembri 2013. Vysmial sa tam samotnej myšlienke neschvaľovania homosexuálneho správania: "Istá osoba sa ma raz, provokatívne, spýtala, či schvaľujem homosexualitu. Odpovedal som otázkou: "Povedz mi: keď sa Boh pozerá na osobu homosexuála, schvaľuje existenciu tejto osoby s láskou, alebo odmieta a zatracuje túto osobu? " Vždy musíme hľadieť na osobu. Tu vstupujeme do mystéria ľudskej bytosti. V živote Boh sprevádza osoby a aj my ich musíme sprevádzať, v ich situácii..."

Odvtedy nám Bergoglio predviedol veľké teátro s osobnými stretnutiami a fyzickým objímaním sa s pestrou škálou deviantov, dokonca prijal ako dané "manželstvo" ženy, ktorá predstiera že je muž a "vydala sa" za inú ženu. 
Bergoglio ostentatívne pobozkal ruku a koncelebroval omšu so známym prohomosexuálnym kňazom a aktivitstom a modlil sa na hrobe prokomunistického kňaza a rebela Lorenza Milaniho, ktorý bol, ako napísal Bergogliov obľúbený ľavičiarsky plátok La Repubblica -“bohémsky umelec neskrývanej homosexuality,” ktorého korešpondencia obsahuje obscénne, zvrhlé odkazy na jeho lásku k chlapcom, v ktorých pripúšťal pokušenie ich sexuálne zneužiť, ktorému bránil strach z Pekla.
Bergoglio odmietol hovoriť proti legalizácii "homosexuálnych zväzkov", "homosexuálneho manželstva" či dokonca "adopcie homosexuálmi" v Taliansku, Írsku, USA či Malte.
Z tohoto neplnenia si povinností pápeža sa vyhovoril vyhovoril tak, že "Pápež sa nemieša do konkrétnej politiky v nejakej krajine" - čo je ale presne to, čo sám robí, keď ide o politické témy mimo jeho kompetencie, ako "klimatické zmeny", či imigračná politika.  Jeden z mála otvorených oponentov "teplej cirkvi" medzi biskupmi je arcibiskup Charles Chaput, ktorého menoval Benedikt XVI. Chaput, ktorý bol americkým delegátom na zmanipulovanej synode, vydal  smernice, ktorými zakazuje udeľovať Sväté prijímanie sexuálne aktívnym "homosexuálnym párom", rozvedeným a "opäť sobášeným" párom, ktoré udržujú svoje cudzoložné sexuálne vzťahy. Bergoglio ho odmietol spraviť kardinálom a konzistórium za konzistóriom ho vynecháva, hoci Philadelphia je tradičným kardinálskym stolcom.

S Bergogliovou ťažkou rukou na kormidle Petrovej bárky, ktorá sa čoraz zúrivejšie nakláňa na ľavo, homosexuáli, ktorí uprostred tej najhoršej krízy, akú Cirkev za 2000 rokov zažíva, zamorili Cirkev na každej úrovni, všade vyliezajú, niekedy za priamej Bergogliovej asistencie.

Rastúci zástup hlásateľov a budovateľov “teplej cirkvi”

LGBT-mainstreamer  James Martin, SJ

Nechutne afektovaný fr. James Martin, ktorý rád a často hovorí “Do peklal!”, je neúnavný hlásateľ  “homosexuálneho” kňazstva a  “homosexuálneho” manželstva. Nielenže sa vyhol všetkým cirkevným trestom za podvracanie neomylnej cirkevnej morálnej náuky, ale Bergoglio z neho spravil konzultanta pre vatikánsky sekretariát pre sociálnu komunikáciu. Bergogliov Vatikán zjavne víta jeho prohomosexuálny aktivizmus, vrátane knihy o "budovaní mostov" medzi Cirkvou a imaginárnou "LGBT komunitou", v ktorej Martin odmieta učenie Cirkvi, ktoré potvrdil dokonca ešte aj "aktualizovaný" katechizmus Jána Pavla II, teda že homosexuálny stav je objektívne vnútorne nezriadený (Martin ho radšej volá "inak zameraný"), že homosexuálne akty sú ťažko zvrátené a že sodomia je hriech.

Martin vytrvalo šíri presvedčenie že Boh “stvoril” homosexuálov a “transgenderov” ako takých, čo zmôže znamenať len to, že ich zámerne obdaril s vnútornou nezriadenosťou a tak do nich vložil sklon k skutkom ťažko zvráteným.

Vo videoklipe, v ktorom bráni svoju knihu, Martin cituje cirkevné učenie o vnútornej nemorálnosti sodomie a rýchlo ho zavrhuje s tým, že "LGBT" komunita ho neprijíma. Zvyšok videa zobrazuje obrázky šťastných "gayov" v ich šťastných "gay" vzťahoch a argumentuje pre zrovnoprávnenie "LGBT" komunity v Cirkvi


Walter Kasper: od vyblednutého modernistu na hlavného teológa Bergogliovho veku milosrdenstva. Mier!

Kardinál Walter Kasper, Bergogliov obľúbený teológ, ktorého modernistické chápanie "milosrdenstva"  poháňa Bergogliov program morálnej rebélie, bránil írsku legalizáciu "homosexuálneho manželstva"  v roku 2015: “Demokratický štát má povinnosť rešpektovať vôľu ľudu. A zdá sa očividné, že ak väčšina ľudu chce homosexuálne zväzky, štát má povinnosť uznať také právo.”

Reinhard Marx: Pro “gay” ikona bohatej, nadutej a skorumpovanej nemeckej hierarchie
Kardinál Marx, ktorý informoval svetovú tlač, že Bergoglio vyjadril“radosť” nad tým, že nemeckí biskupi povolili udeľovanie Svätého prijímania cudzoložníkom, realizujúc tak Amoris Laetitia, nevidí problém v nedávnom legalizovaní "homosexuálneho manželstva" v Nemecku. Skutočným problémom je, hovorí, "že Cirkev nikdy nebola priekopníkom, pokiaľ ide o práva homosexuálov."
O "homosexuálnom manželstve" Marx povedal: "Kresťanský postoj je jedna vec. Iná vec je, či možno všetky kresťanské mravoučné koncepty uzákoniť. Kto si neuvedomuje, že jedno nevedie automaticky k druhému, nechápe podstatu modernej spoločnosti."

Christoph Schönborn: "oficálny" interpret  Amoris Laetitia a falošne konzervatívny priekopník normalizácie "homosexuálneho manželstva" a "adopcie pre homosexuálov"

Kardinál Schönborn, ktorého Bergoglio nazval “veľký teológ” pričom ho omylom považoval za sekretára kongregácie pre náuku viery, ukazuje cestu k tomu, aby Cirkev akceptovala "homosexuálne manželstvá", "adopciu pre homosexuálov" a  "LGBT rodiny".

Life Site News uviedli, že v roku 2015 v interview pre La Civiltà Cattolica, ktorej obsah schvaľuje Bergogliov štátny sekretár kardinál Parolin, Schönborn povedal: “Môžeme a musíme rešpektovať rozhodnutie utvoriť zväzok s osobou rovnakého pohlavia a hľadať prostriedky v rámci civilného zákona, ako ochrániť ich spoločný život zákonmi a trvalo im zabezpečiť túto ochranu.” Bergoglio označil Schönborna za svojho dôveryhodného “vykladača” AL.

Schönbornova vlastná katedrála vo Viedni vydala pamflet o AL, v ktorom zobrazuje žiariaci "homosexuálny pár" s adoptovaným dieťaťom, ktorému brutálne upreli právo na otca a matku. 
Sprievodný text napísal jeden s "otcov" toho dieťaťa a chvastal sa ich "dúhovou rodinou, modernou rodinou, nekonvenčnou rodinou...... je veľa mien pre našu svätyňu a hniezdočko. Ale my nie sme zvláštni, my, to znamená: ocko Bernd, tato Georg a syn Siya..... " Life Site News uvádza, “Ocko a tato” sa plánujú to zamerať na novú nevinnú obeť "adopcie pre homosexuálov", trojročné dievča z Johannesburgu v Južnej Afrike.

Arcibiskup Vincenzio Paglia: ktorý sa nechal namaľovať nahý na homoerotickej freske vo svojej katedrále

Bergoglio spravil tohoto verejne “pro-homosexuáneho” preláta šéfom Pontifikálnej akadémie pre život a Veľkým kancelárom Inštitútu pre štúdium manželstva a rodiny, založeného Jánom Pavlom II.
Obe tieto inštitúcie Bergoglio zneutralizoval, prepustil predchádzajúcich členov a vymenoval do nich, medzi inými aj členov propagujúcich potraty a eutanáziu, ktorých menovanie Paglia bráni, a zároveň zmenil stanovy a poslanie týchto inštitúcií. Life Site News uvádzajú, že Bergogliove dosadenie Pagliu za hlavu týchto ustanovizní je “očividne transformácia… ktorá má presadiť odchýlku od vernosti katolíckej náuke o živote.” 

Paglia “zaplatil homosexuálneho maliara aby namaľoval rúhavú fresku v katedrálnom chráme v roku 2007. Na freske je aj sám arcibiskup.”

Blase Cupich, úlisný promotér Svätého prijímania pre sodomitov

Kardinál Cupich, kľúčový Bergogliov LGBT-mainstreamer, po uvedení do úradu arcibiskupa Chicaga, urýchlene ohlásil cestu k príjmaniu Svätej Eucharistie “homosexuálnym párom”. Na základe ich “nenarušiteľného” svedomia, sa môžu postaviť do radu na Sväté príjmanie verejní cudzoložníci v “druhom manželstve”, ktorých Cupich víta, kým “nerozlíšia, čo je Božia vôľa.”
Cupich na konferencii vo Vatikánskom tlačovom úrade povedal: “Myslím, že homosexuáli sú tiež ľudské bytosti a majú svedomie." Nová Bergogliova gnóza "rozlišovania" povedal, je "pre každého." 
Myslím, že si musíme dať pozor, aby sme nezaškatuľkovali nejakú skupinu akoby nebola súčasťou ľudskej rodiny, akoby pre ňu platili iné pravidlá. To by bola veľká chyba." Inak povedané, "homosexuálne páry", ktoré habituálne páchajú sodomiu, sú rovnako, ako heterosexuálni cudzoložníci, oprávnení prijímať Sväté prijímanie, kým "rozlišujú" či skončiť s páchaním sodomie. To rozhodnutie je len na nich.

Timothy Dolan: prerehotal si cestu počas nástupu "teplej cirkvi"
Keď profesionálny hráč futbalu Michael Sam urobil v roku 2014 svoj "comming out" ako homosexuál, kardinál Dolan, ktorého newyorkská arcidiecéza je skrz naskrz zamorená homosexuálnymi kňazmi, v národnej televízií povedal: “Dobre pre neho. Nijako by som ho nesúdil. Boh ťa žehnaj..... Tá istá biblia, ktorá nás učí o cnosti čistoty a vernosti a manželstve nás tiež učí nesúdiť ľudí. Tak ja hovorím, ‘Bravo.’” Dolan hanebne slúžil ako Grand Marshall pochodu na deň sv. Patrika v roku 2015 napriek tomu, že sa do sprievodu zaradil kontingent z “Gay Pride” pod dúhovou zástavou..

Joseph Tobin, priateľ “LGBT komunity”

Kardinálom Tobina spravil Bergoglio a ustanovil ho za hlavu arcidiecézy Newark. Minulý mesiac požehnal “púť homosexuálov” ktorá skončila svätokrádežnou omšou v katedrále v Newarku. Jeden z militantných homosexuálov, ktorý sa účastnil na tejto ohavnosti nazval kardinálovo požehnanie “zázrak.” The New York Times oslavovali udalosť takýmto titulkom: “Ako sa Cirkev mení, kardinál vítal gayov, oni prijali tento ‘zázrak’”.
Tobin podporuje Martinovu pro-LGBT propagandu a chváli jeho knihu: “V priveľa častiach našej Cirkvi sa LGBT cítia nevítaní, vylúčení a zahanbení. Martinova inšpiratívna nová kniha pozýva cirkevných predstaviteľov, aby slúžili s väčším súcitom a pripomína LGBT katolíkom, že sú rovnako súčasťou Cirkvi ako ktorýkoľvek iný katolík.”

Kevin Farrell: Ďalší usmievavý, srdečný, zmätený, teplých vítajúci "knieža cirkvi"

Kým iným, než Bergogliom povýšený na kardinála, pochoduje Farrell usilovne v Bergogliovej narastajúcej brigáde kardinálskych homofilov. Tiež chváli Martinovo volanie po zrovnoprávnení homosexuality a  "transgenderizmu" v Cirkvi. Martinova kniha, povedal, je “ vítaná a veľmi potrebná a pomôže LGBT katolíkom cítiť sa viac doma v tom, čo je nakoniec aj ich cirkev." Tento prelát je asi dostatočne "pro-gay", lebo bol povýšený na hlavu nového Bergogliovho "dikastéria pre laikov, rodinu a život", ktoré má pre rodinu urobiť toľko, čo urobila tá sfalšovaná synoda.
Life Site News sumarizuje rozhodujúcu úlohu Bergogliových kardinálov v Martinovej subverzii: “Františkom menovaní kardináli bránia jezuitovu pro LGBT knihu”

Pro “gay” biskup Robert McElroy,

Biskup Robert McElroy, hlava diecéze San Diego— ďalší regrút v množiacom sa mužstve pro-homosexuálnych Bergogliových nájazdníkov inštalovaných do kľúčových diecéz, chváli Martinovu knihu takto: "Evanjelium žiada, aby LGBT katolíci boli naozaj milovaní a cenení v živote Cirkvi. Nie sú. Martin nám dáva jazyk, perspektívu a zmysel pre nutnosť podujať sa na namáhavú, ale monumentálnu a Kristovi podobnú úlohu, nahradiť kultúru odcudzenia kultúrou milosrdnej inklúzie."
McElroy tiež požaduje, aby bola jeho diecéza "hlboko inkluzívna": aby prijímala matky a otcov, nádherne spojených manželskou láskou a láskou ich detí, rovnako ako .... LGBT rodiny.” Označil učenie katechizmu, že homosexualita je “vnútorne nezriadená” za “veľmi deštruktívny jazyk, ktorý myslím nemožno pastoračne použiť.” McElroy už explicitne povolil Sväté prijímanie rozvedeným a "znovu sobášeným",  ktorí "rozlíšili", že nepáchajú cudzoložstvo a na prijímanie pre sodomitov neuvalil žiadnu prekážku.

Fr. Thomas Rosica: Zúrivý “LGBT” pes

Neznesiteľne nadutý Fr. Thomas Rosica, attaché Vatikánskeho tlačového úradu na sfalšovanej synode, počas machinácie s prebiehajúcimi rokovaniami pobúrene vyhlásil: "Jubilejný rok milosrdenstva si žiada jazyk milosrdenstva, predovšetkým ak hovoríme o homosexuáloch alebo gayoch. Neľutujeme tieto osoby, ale uznávame ich za to, čím sú, sú to naši bratia a sestry, synovia a dcéry."

V úlohe zúrivého psa LGBT, Rosica zaútočil na Chaputa a iných biskupov (slovami  “niektorí biskupi”), ktorí kritizovali Martinovu knihu a jeho kampaň za normalizáciu LGBT  a obvinil ich, že "vztyčujú vysoké a nepreniknuteľné múry a stavajú hlučné komnaty kde sa ozýva ich monológ" a opozíciu voči Martinovej propagande pripísal "temnej a dysfunkčnej strane katolíckej blogosféry." 

Rosica sa vrátil späť k sfalšovanej synode, počas ktorej "odvážni biskupi a kardináli Cirkvi vyzvali svojich bratov biskupov a delegátov, aby boli pozorní k jazyku, ktorým hovoríme o homosexuálnych osobách." Pochválil predovšetkým novozélandského kardinála Johna Dewa, za jeho "horlivú žiadosť preskúmať náš cirkevný výraz "vnútorne nezriadené" na opísanie homosexuálnych osôb." Jazyk katechizmu je podľa Rosicu, len "scholastická teológia", ktorá "ide mimo a robí viac škody ako osohu."  Odvolávajúc sa na jeden z Bergogliových demagogických sloganov, Rosica vyhlásil: “Realita je dôležitejšia ako vznešené teologické a filozofické idey - čím myslel negatívne predpisy prirodzeného zákona, vrátane absolútnej neprípustnosti sodomie.

Robert Barron: Telegenický zmierňovač katolíckej náuky o hriešnosti sodomie a ohavnosti "homosexuálneho manželstva."

Popri očividných promotéroch "teplej cirkvi" tu sú ešte uhladení a súvisle hovoriaci "konzervatívni" komentátori ako biskup Robert Barron, samozrejme vybraný za biskupa Bergogliom, ktorí sa podieľajú na rovnakej misii tým, že vykladajú, že Cirkev nikdy nebola "proti homosexualite" a ospravedlňujú sa za údajnú necitlivosť k "homosexuálnym osobám", zatiaľ čo obrusujú hrany katolíckeho učenia a hovoria (ako Barron) o "neschopnosti dosiahnuť vysokú latku" cirkevného učenia o sexualite a tak vec redukujú na vysoký ideál a na "nekompletnú integráciu sexuálneho aktu" namiesto toho, aby hovorili o hriechu, ktorý volá do neba o Božiu pomstu.

Posledný, ale sotva najmenší Francesco Coccopalmerio:
Jeho osobný sekretár, ktorého doporučil na biskupa, má sklon k homosexuálnym orgiám.


Kardinál Francesco Coccopalmerio, predseda pontifikálnej komisie pre legislatívne texty, ktorý len na základe Amoris laetita vyhlásil, že verejní cudzoložníci, ktorí žijú v "druhom manželstve" majú byť pripustení ku Svätému prijímaniu, ak sa im zdá "nemožné" ukončiť cudzoložný sexuálny vzťah, tiež povedal, že toto sa nevzťahuje aj na "homosexuálne páry", pretože to "nie je prirodzený stav" narozdiel od "prirodzeného" heterosexuálneho cudzoložstva, avšak "môžeme ich akceptovať, privítať ich a prijať ich rozhodnutie....."
Je určite len špičkou veľkého ľadovca, že Coccopalmeriov osobný tajomník, Luigi Capozzi, bol zatknutý uprostred kokaínom hnaných homosexuálných orgií, ktoré sa diali v tej istej budove ako sídli vedenie kongregácie pre náuku viery. Podľa novinára, ktorý priniesol túto správu, Francesca Antonia Granu,  Coccopalmerio odporučil (neúspešne) Capozziho na biskupa.
Edward Pentin nedokázal získať oficiálne stanovisko Vatikánu k incidentu (pretože sa nedá poprieť) a hovorí, že zdroj zvnútra kúrie pripúšťa, že "príbeh je pravdivý" a že "rozsah homosexuálnych praktík vo Vatikáne nebol nikdy horší, napriek pokusu Benedikta XVI vykoreniť sexuálnu deviáciu z kúrie po škandále Vatileaks v roku 2012." Tento pokus sa zdá bol nielen zastavený, ale ide to celé opačným smerom.   

Záver

Kým Bergoglio obsadzuje kolégium kardinálov a episkopát pro-homosexuálnymi podvratníkmi alebo nekontrolovateľnými liberálnymi magormi, veriaci sa musí pripraviť na ďalšiu fázu Bergogliovho debaklu - nástup "teplej cirkvi" - a modliť sa za rýchle (a pravdepodobne aj zázračné) vyslobodenie zo zovretia diktátora milosrdenstva.

Vo svojom článku o Tobinovi, The New York Times poznamenáva, že potom, keď ho za neschopnosť urobiť čokoľvek s rebelujúcimi americkými rehoľníčkami - túto úlohu neznášal- odpratali z Vatikánu do Indiany, "každé ráno vo fitcentre dvíha činky a na hlave má šatku dekorovanú lebkami." Čo lepšie môže ilustrovať Bergogliov "gayfriendly" režim, ktorého je Tobin skvelým príkladom, ako univerzálny symbol smrti?

prevzaté z www.remnantnewspaper.com

7. 8. 2017

Bartolomejská noc

www.unamsanctamcatholicam.com

Po 440 rokov zostáva masaker spáchaný počas Bartolomejskej noci v roku 1572 veľmi kontroverznou a trpko deštruktívnou udalosťou. Masaker, v ktorom v Paríži i na vidieku katolícki partizáni kráľovnej Kataríny Medicejskej napadli a pobili svojich hugenotských oponentov spriaznených s admirálom de Coligny, považujú protestanti za ukážku toho, že keď sa katolíci dostanú k moci, majú sklon nastoliť represiu. Ateisti a liberáli to považujú za ukážku náboženskej netolerancie ako takej.

Existuje veľa aspektov tejto udalosti, ktoré zasluhujú diskusiu. Bolo to naplánované, alebo spontánne? Bol to defenzívny krok, alebo ohavný akt útlaku?  Schválil to pápež? Tieto otázky preberieme, ak nám Boh dožičí čas, neskôr. Dnes sa sústredíme na základnú nezhodu medzi opismi tejto udalosti: Koľko ľudí zahynulo počas Bartolomejskej noci?

Niektoré odhady počtu obetí sú vonkoncom absurdné. Kadejaké antikatolícke evanjelikálne weby uvádzajú, že v roku 1572 zahynuli 4 milióny hugenotov [1]. Toto číslo je smiešne, pretože väčšina dejepiscov odhaduje počet hugenotov vo Francúzsku v tej dobe na 1.5 až 2 milióny. I protestantské zdroje odhadujú celkový počet francúzskych protestantov, hugenotov i ostatných na  nie viac ako 2 milióny. [2] Iné protestantské zdroje, vedomé si neudržateľnosti tohoto tvrdenia odhadujú 1.1 milióna, čo by znamenalo, že viac než polovica hugenotov v kráľovstve bola vyhladená a to sa stále zdá byť nerozumne vysoký počet.

Na druhej strane, katolícki apologéti tých čias tvrdili, že počet obetí bol nízky, niečo okolo 2 tisíc, čo je tiež neudržateľné, lebo následné výskumy ukázali, že len v Paríži bolo zabitých najmenej 3 tisíc ľudí. Takže 2000 je trochu málo.

Takže sme uviazli v intervale medzi 2 tisíc a 1 milión, čo je celkom slušné rozpätie. Preto preskúmajme dôkazy a pokúsme sa ten interval trochu zúžiť. Čo hovoria súčasníci udalosti o počte obetí Bartolomejskej noci?

Vojvoda Sully, hugenotský vodca, ktorý sám len tesne unikol smrti odhaduje 70 tisíc mŕtvych. [3] Sami hugenoti mali polooficálny počet, ktorý zverejnili v  roku 1581 v "Martyrológii hugenotov", francúzskej obdobe Foxeovej Knihy mučeníkov. V tejto knihe, ktorá vyšla deväť rokov po masakre, sa uvádza 15 138 mŕtvych, hoci  menovite sa uvádza len 786. Francúzski hugenoti knihu prijali s nadšením a  nikto s vtedajších hugenotov dané čísla nespochybňoval. [4] 

Neskorší autori tieto čísla drasticky zrevidovali a masívne ich navýšili. Rev. Reuben Parsons, ktorý v roku 1893 napísal rozsiahle dejiny tejto udalosti v knihe Niektoré lži a omyly o dejinách, uvádza, že "Počet obetí tohoto vraždenia bol veľmi prehnaný. Je príznačné, že s časom, ktorý uplynul od udalosti, zvyšujú autori počet obetí. Masson hovorí o 10 tisícoch, kalvínska martyrológia okolo 15 tisíc,  kalvín La Popeliniére už viac než 20 tisíc, De Thou, hugenotský apologéta asi 30 tisíc, alebo "trochu menej." Hugenot Sully 70 tisíc, Péréfixe, katolícky biskup 100 tisíc."[5] Moderní hugenoti hovoria už o 300 000 zabitých. [6]

Svedectvá od tých, čo prežili a ich súčasníkov, majú len obmedzenú cenu. Vo všetkých obdobiach dejín mali svedectvá tých, čo prežili absolútnu prednosť a absolútnu autoritu. Na druhej strane, práve preto nie sú svedectvá tých čo prežili vždy tým najlepším meradlom pravdy o tom, čo sa stalo. Vedec sa musí dostatočne dištancovať od subjektu, aby vedel objektívne posúdiť fakty. Fakt, že sa niekto zúčastnil bitky pri Gettysburgu nezaručuje automaticky, že vie všetko, čo sa pri Gettysburgu stalo, a už vôbec nie, že pozná detaily bitky, ktoré ležali mimo jeho aktuálnu sféru skúsenosti.  Očité svedectvo je nápomocné pri zisťovaní, čo sa udialo na danom mieste a v danom čase, ale nepomáha pri tvorbe celkového obrazu o udalosti, najmä ak sa udiala v celej krajine, ako bol masaker v Barolomejskú noc..

Pre sporadickú povahu masakrov, rozličnú spoľahlivosť záznamov uchovaných na rozličných miestach a nespoľahlivému šíreniu správ vo Francúzsku 16. storočia, nie je možné, aby jediný účastník udalosti mal dostatočne presný prehľad o celej udalosti. Vtedajšie záznamy sú užitočné, ale nie sú absolútne autoritatívne.

Na aké druhy objektívnych dôkazov sa môžeme pozrieť, aby sme dostali presnejší odhad počtu zabitých? Jestvujú len slabé dôkazy, ale snáď postačia na hrubý odhad. Vyhovujúce dôkazy máme len z Paríža. Jestvuje takmer univerzálna zhoda v tom, že v Paríži v prvých piatich dňoch po noci z 23 na 24 augusta, bolo zabitých takmer 3000 hugenotov. Odkiaľ pochádza toto číslo? Podľa kráľovských záznamov bolo hrobárom na cintoríne Neviniatok vyplatených 35 libier za pochovanie 1100 tiel [7], ale tiež sa uvádza, že veľa ich skončilo v rieke Seine. Ak aj pripustíme, že do Seiny hodili mierne väčší počet ako pochovali, povedzme 2000, tak máme v Paríži asi 3000 mŕtvych. Väčšina dejepiscov súhlasí s počtom 3000. Ak by bol pomer medzi počtom pochovaných a počtom tých, ktorí skončili v rieke oveľa väčší, povedzme 1100 ku 15000, tak by nedávalo zmysel, prečo by sa vláda vôbec unúvala s pochovávaním hocikoho. Sedliacky rozum naznačuje, že počet vrhnutých do Seiny je približne rovnaký, prípadne menší, ako počet pochovaných. Na tom sa zhoduje väčšina historikov, vrátane Davida El Kenza, najuznávanejšieho moderného historika francúzskych náboženských vojen a významného lektora dejín novoveku na Université de Bourgogne. Iní uvádzajú len zanedbateľný počet vrhnutých do rieky a číslo 1100 považujú za celkový počet zabitých v Paríži.[8]

Z provincií prakticky nie sú žiadne záznamy. Máme však niekoľko údajov, ktoré nám pomôžu odhadnúť počet pobitých po celom kráľovstve.  Najskôr, keďže hugenotskí vodcovia, ktorí boli terčom útoku, boli v Paríži, dá sa bezpečne predpokladať, že v Paríži bolo vraždenie najzúrivejšie.
To dokumentuje aj fakt, že kráľ Karol IX vydal dekrét, ktorým už v prvý deň masakru žiadal ukončenie násilia, aby sa to čo sa deje v Paríži nerozšírilo do provincií. [9] Samozrejme, že na jeho dekrét nikto nedbal, lebo vraždenie pokračovalo ešte pár dní, ale kráľovský dekrét ho určite aspoň čiastočne utlmil.

To by vysvetlilo aj dôvod, pre ktorí v mnohých prípadoch katolíci v provinciách bránili hugenotov pred hroziacim násilím. V Lyone, hovorí kalvínska Martyrológia, sa veľa hugenotov uchýlilo do bezpečia arcibiskupovho väzenia a do Celestínskeho a Františkánskeho kláštora. A na námietku, že niektorí z tých, čo sa ukryli v aricibiskupovom väzení, padli do rúk nepriateľom, odpovedáme spolu s autorom Martyrológie, že sa to stalo za neprítomnosti a bez vedomia guvernéra. Keď sa tento vrátil, násilie ukončil a vypísal odmenu sto scudov za udanie zločincov. Ten istý autor hovorí, že "kalvíni v Toulouse našli ochranu v kláštoroch." V Lisieux biskup, ako uznáva Martyrológia [10], zachránil mnohých a "mierumilovní katolíci zachránili štyridsať zo šesťdesiatich v meste Romans. Z tých dvadsiatich čo zostalo trinásť neskôr prepustili a zahubili len siedmich, ktorí mali mnoho nepriateľov a boli ozbrojení." Dokonca i v Nîmes, kde hugenoti už dva krát chladnokrvne masakrovali katolíkov (v 1567 a v 1569) sa katolíci zdržali odplaty[11].V Paríži tiež nachádzame mnoho príkladov súcitu. Kalvínsky historik La Popelinière, súčasník tejto udalosti zapísal, že “medzi francúzskou šľachtou, ktorá sa vyznamenala pri záchrane života mnohých konfederátov, najväčšie dobro vykonali vojovodovia z Guise, Aumale, Biron, Bellièvre. . . ." [12]

Preto sa zdá mimoriadne nepravdepodobné, že by vraždenie v Lyone, Toulouse a inde bolo horšie ako v Paríži, kde sme uznali dva až tri tisíce obetí. David El Kenz odhaduje celkový počet mŕtvych v provinciách na asi 7,000 [13]. To udáva aj historik z Cambridge Phillip Benedict, ktorý vo svojej podrobnej štúdií o priebehu masakru v Rouene extrapoluje 7000 mŕtvych vo všetkých provinciách. [14]

Ak je tento odhad pravdivý, potom rozumný odhad celkového počtu obetí bude niekde medzi 9000 - 10 000, z toho 2 - 3 tisíce v hlavnom meste. I pôvodný hugenotský odhad 15138 by nebol privysoký, ale čísla 100 až 300 tisíc sú veľmi, veľmi nepravdepodobné.

Pripusťme, že niekto trvá na počte obetí 300 000. Bez ohľadu na historické súvislosti, má toto číslo svoje vlastné ťažkosti. Predpokladajme teda, že tých 300 000 bolo zabitých za 6 dní:

50000 zabitých denne
2083 zabitých za hodinu
35 zabitých za minútu
1 osoba zabité každé dve sekundy

Môžeme naozaj povedať, že francúzski katolíci v roku 1572 zabili 50000 ľudí denne, rýchlosťou 2083 za hodinu v spontánnom a neplánovanom výbuchu násilia? Pre porovnanie, v Osvienčime, v čase najvyššej efektivity údajne zabili 19200 ľudí denne[15]. A to bol tábor navrhnutý a vybudovaný na plánované vraždenie ľudských bytostí so všetkými technickými vymoženosťami modernej doby. A v špičke dokázal len 38% toho, čo údajne dokázali Francúzi v roku 1572.

To je veľmi nepravdepodobné, najmä ak vieme, že ani v Paríži, centre násilia a jedinom meste, odkiaľ máme nejaké dôveryhodné údaje, nebolo v noci 23.augusta zabitých 50000 ľudí. Ak z 300000 zoberieme tie tri tisícky boli zabité v Paríži, dostaneme 297 tisíc, čo robí denný priemer v provinciách ešte vyšší - 59400.

Nezdá sa to nepravdepodobné? Uvažujme ďalej. Masakrovanie asi neprebiehalo 24 hodín denne, bez prestávky. Predpokladajme, že zločinní katolícki vrahovia aspoň päť hodín spali, čo zvyšuje hodinový výkon na 3126 - teda 52 zavraždených každú minútu či jeden a pol osoby každú sekundu.

Pretože je očividne absurdné tvrdiť, že by takéto vraždenie mohlo bežať bez prestávky, najmä ak vieme, že Karol IX v neskorších dňoch podnikol významné kroky, aby násilie zastavil, museli by sme ešte predpokladať, že väčšina z tých 300000 zomrela v prvé dva, či tri dni, čo by efektivitu vražednej mašinérie vyhnalo ešte viac do nereálnych výšok.

V našom príklade sme skúmali predpokladaný počet obetí 300000. Ak toto číslo neobstojí pred faktami a ani matematickým rozborom, potom vyššie počty, udávané niektorými antikatolíkmi (500 000, 1.1 milióna, či dokonca 4 milióny) sú rozhodne neudržateľné, nie je za nimi ani jednoduchá matematika, ani ich neakceptuje väčšina historikov.

Najpravdepodobnejší scenár hovorí o 3000 parížskych hugenotoch zabitých v počiatočnom násilnom ošiali v noci z 23 na 24 augusta 1572. Asi polovica z nich je pochovaná na cintoríne Neviniatok, ale keď sa miesta na cintoríne minuli, zvyšok mŕtvol nahádzali do Seiny. Ani vlastné hugentoské odhady v Martyrológiu hugenotov z roku 1581 proti týmto odhadom nenamietajú.

Násilie, ktoré vypuklo v iných mestách po krajine nebolo také intenzívne ako v Paríži. Od kráľa prichádzali protirečivé správy, niektoré nabádali v jeho mene zaútočiť na hugenotov, iné volali po ukončení násilia a preto následné zabíjanie v krajine bolo sporadické a menej prudké, ako v hlavnom meste. Počas nasledujúcich piatich dní bolo zabitých v kráľovstve asi 7000 ďalších hugenotov, čo dáva ku koncu udalosti, 29. augustu, cca 10 000 mŕtvych. Tento počet sa približuje k počtom, ktoré sami hugenoti uvádzajú a k výskumom uznávaných historikov. Taktiež nie je matematicky absurdný, ako vyššie odhady.

Masaker  vybuchol spontánne, ale čoskoro sa dostal mimo kontrolu. Správy sú len útržkovité a i tí, ktorí sa zúčastnili, nemali istotu čo a kde sa deje. Debaty o počte obetí noci sv. Bartolomeja budú zaiste pokračovať. Ale nám sa netreba báť protikatolíckych antagonistov, ktorí uvádzajú absurdné čísla, len aby vykreslili katolíkov ako krvilačných fanatikov. Masaker bol tragédia a nespravodlivé zabitie každého jedného človeka je strašný zločin, ale čísla majú svoj význam a je veľký rozdiel medzi 10 tisícmi a miliónom mŕtvych.


1. http://www.discoverrevelation.com/12.html
2. http://www.chinstitute.org/index.php/chm/sixteenth-century/huguenots/
3. Saint Bartholomew’s Day, Massacre of (2008) Encyclopaedia Britannia Deluxe Edition, Chicago
4. Monatgu, Robert. On Some Popular Errors Concerning Politics and Religion. London: Burns and Oates, 1874. p. 170
5. Parsons, Reuben. Some Lies and Errors of History. Notre Dame, Indiana: The Ave Maria; 7th edition; 1893, pg. 287
6. Crouzet, D. La Nuit de la Saint-Barthélemy. Un rêve perdu de la Renaissance, Paris: Fayard, 1994. pp.34-35
7. Parsons, 288
8. ibid.
9. Goyau, Georges. "Saint Bartholomew's Day." The Catholic Encyclopedia. Vol. 13. New York: Robert Appleton Company, 1912. 5 Dec. 2012 <http://www.newadvent.org/cathen/13333b.htm>.
10. M. de Falloux, in the Correspondent of 1843, pp. 166-168.
11. Menard: “Histoire Civile, Eccl., et Lit., de Nîmes;” vol. v, p. 9.
12. “Histoire de France de 1550 jusqu’à 1557” edit. 1581; b. xxix, p. 67.
13. David El Kenz, Massacres during the Wars of Religion, Online Encyclopedia of Mass Violence, [online], published on 3 November 2007, accessed 5 December 2012, URL : http://www.massviolence.org/Massacres-during-the-Wars-of-Religion, ISSN 1961-9898
14. Benedict, Phillip. Rouen during the Wars of Religion, Cambridge: Cambridge University Press, 1981
15. Hanson, Victor Davis. Carnage and Culture, New York: Doubleday, 2000, pp. 194-195

2. 8. 2017

Už niet oltára

Paul Claudel
Le Figaro 23.1. 1955


Už pätnásť rokov pred zavedením Novus Ordo boli v západnej Európe podnikané pokusy o implementáciu niektorých prvkov, ktoré sú pre zdegenerovanú formu katolíckej omše vlastné. Paul Claudel trefne vystihol o čo sa vlastne jedná a kam takéto snahy, ak zostanú nehatené, povedú. 

Chcem z celého srdca protestovať proti zvyku, ktorý sa vo Francúzsku rozmáha, slúžiť omšu smerom k ľudu. Najzákladnejší princíp náboženstva je, že Bohu patrí prvé miesto a dobro človeka je len dôsledkom uznania a praktickej aplikácie tohoto podstatného princípu.

Omša je pocta par excellence, ktorú vzdávame Bohu Obetou, ktorú v našom mene prináša Bohu kňaz, na oltári Jeho Syna. My, vedení kňazom a v jednote s ním, prichádzame k Bohu a ponúkame mu hostias et preces (obety a modlitby).  Nie je to Boh, ktorý sa pre naše pohodlie ukazuje nám, aby z nás urobil nezaujatých svedkov tajomstva, ktoré sa práve uskutočňuje.

Táto zmodernizovaná liturgia oberá kresťanský ľud o jeho dôstojnosť a jeho práva. Už to nie je sú oni, ktorí spolu s kňazom slúžia omšu, ktorí ho starostlivo pozorujú a ku ktorým sa kňaz podchvíľou obráti aby ich uistil o svojej prítomnosti, participácií a kooperácií na diele, ktoré započal v ich mene. Zostalo len zvedavé publikum, ktoré hľadí na to, ako si kňaz robí svoju prácu. Nečudo, že ho bezbožníci prirovnávajú ku kúzleníkovi, ktorý predvádza svoje triky pred úctivo obdivujúcim davom.

Je pravda, že v tradičnej liturgii je tá najdojímavejšia časť Svätej obety skrytá pred pohľadom veriacich. Nie je ale skrytá ich srdciam ani ich viere. Demonštruje to aj skutočnosť, že subdiakon počas slávnostnej omše, stojac pod stupňami oltára, si počas offertória ľavou rukou zakrýva tvár. A my sa tiež máme modliť ponorení do seba, nie so s duchom naplneným zvedavosťou, ale uzobraním.

Vo všetkých východných obradoch je zázrak transubstanciácie pred pohľadom veriaceho ľudu ukrytý za ikonostasom. Až po premenení sa celebrant objaví na prahu s Telom a Krvou Kristovou v rukách.

Stopy tohoto zvyku vo Francúzsku pretrvávali veľmi dlho, a staré misály neprekladali modlitby rímskeho kánonu. Dom Guéranger energicky protestoval proti tým, ktorí sa opovažovali odstrániť tento obyčaj.

Dnešný, opovrhnutiahodný zvyk obrátil prastarý obrad naruby a spôsobil medzi veriacimi veľký nepokoj. Oltára už niet. Kde je, ten posvätný kameň, ktorý Apokalypsa prirovnáva k Telu samotného Krista? Zostal len holý podstavec zakrytý obrusom, ktorý nám smutno pripomína kalvínsky ponk.

Samozrejme, keď sa pohodlie veriacich stalo rozhodujúcim princípom, tak sa ukázalo ako nutné odstrániť zo spomínaného stola všetko "príslušenstvo", ktoré ho zapĺňalo. Nie len sviece a vázy s kvetmi, ale aj svätostánok! I samotný kríž! Kňaz slúži omšu do vzduchu! Keď volá ľudí aby pozdvihli srdcia, tak k čomu? Nezostalo tam nič, čo by naše mysle zacieľovalo na Božstvo.

Ak by zostali sviece a krucifix, tak by bol ľud ešte viac "vylúčený" ako pri starej liturgii, pretože by nielen obrad, ale aj kňaz zostal pred ich pohľadom kompletne skrytý.

S touto situáciou sa možno zmieriť len s najväčším žiaľom a zdá sa, že od bežného ľudu sa už nebude žiadať ani to najmenšie duchovné úsilie. Zdá sa, že bude treba strčiť im tie najvznešenejšie mystéria rovno pod nos, zredukovať omšu na primitívnu formu poslednej večere a tak zmeniť celý obrad. Aký význam má Dominus vobiscum a Orate fratres keď kňaz je od ľudí oddelený stolom a nežiada od nich nič? Aký význam majú vzácne rúcha tých, z ktorých sme urobili len veľvyslancov Boha?

A čo kostoly, je ešte nejaký dôvod, aby sme ich zachovali tak ako sú?

23. 4. 2017

Gnostický Luther

prevzaté z http://www.unamsanctamcatholicam.com

Pre väčšinu poreformačnej historiografie je typické, že v opisoch teologickej kontroverzie, vyvolanej Martinom Lutherom, vystupuje tento ako oddaný nasledovník teológie sv. Augustína z Hippa, veľkého bojovníka proti manichejcom. To neprekvapuje, ak uvážime, že reformátori si brali Augustína za svedka proti katolíckej náuke, že heretici ako Kalvín a Cornelius Jansen postavili zdeformovaný augustinianizmus do centra svojich doktrinálnych systémov a že Augustínova odvážna obrana milosti proti pelagiánom, je pre reformátorov do istej mieru použiteľná pri obhajobe sola fide a dvojitej predestinácie a tiež, že Luther bol augustiniánsky mních. Súčasná veda však odkrýva celkom iný obraz Martina Luthera. Ukazuje ho, nie ako toho, čo si berie Augustína za zbraň proti Rímu, ale naopak ako toho, čo Augustínom pohŕda a v skutočnosti obhajuje dualistickú manichejskú teológiu.

Na Božie svetlo tieto skutočnosti začali vychádzať na začiatku 20.storočia, keď sa našli tisíce Lutherom vlastnoručne napísaných poznámok, na okrajoch stránok kníh sv.Augustína, Petra Lombardského a iných. Tieto glosy pochádzajú z dvoch období. 1506-1516, a 1535-1545, a tak predstavujú  formujúce sa i zrelé Lutherovo myslenie. Do polovice minulého storočia neboli tieto glosy systematicky preskúmané a skompilované, až kým sa sa pod vedením nemeckého kňaza Theobalda Beera, jedného z najlepších znalcov Martina Luthera, nezačal proces namáhavého systematizovania, ktorý vyvrcholil publikáciou Beerovej 584 stranovej knihy Der fröhliche Wechsel und Streit. Výsledok Beerovho skúmania ukazuje, že Luther nebol milovníkom sv. Augustína, ale že bol jeho mimoriadnym nepriateľom. V skutočnosti je toto nepriateľstvo nesené v gnostickom duchu a vrhá svetlo na veľa z Lutherovej následnej kritiky aristotelizmu a scholasticizmu. Ratzinger o Beerovej práci napísal: "Vplyv neoplatonizmu, pseudohermetickej literatúry a gnózy, ktorého pôsobenie ste u Luthera ukázali, vrhá úplne nové svetlo na jeho polemiku s gréckou filozofiou a scholasticizmom. Preskúmali ste novým a význačným spôsobom, až do hlbín ústrednej myšlienky, odlišnosti jeho kristológie a doktríny o Trojici." [1]

Ako sa mohli tieto dôležité elementy Lutherovho myslenia stratiť? Theobald Beer pripomína, že to, čo poznáme ako "luteránstvo" je v skutočnosti myslenie jeho nasledovníka, Philippa Melanchtona, ktorý bol Lutherovým vykladačom a advokátom, ale ktorý sa napriek tomu v niektorých dôležitých bodoch od Luthera odchýlil. Melnachton si napríklad Cirkevných otcov a najmä Augustína do istej miery ctil a uznával užitočnosť filozofie pri štúdiu teológie a klonil sa k istej zmierlivosti, ktorá Luthera rozčuľovala. Melanchton toto vniesol do luteránstva a použil to v umiernenom luteránstve neskoršieho 16.storočia, proti niektorým extrémnym Lutherovým názorom. 

Často sa hovorí, že žiadny moderný luterán by nedal ruku do ohňa za niektoré veci, ktoré Luther narozprával a Melanchton sám, po Lutherovej smrti povedal, že Luther bol paralyzovaný "manichejským delíriom" [2]. Preto Luther, ktorého dnes poznáme, je Luther, ktorého nám nakreslil a vymaľoval Melanchton.

Čo je to "manichejské delírium", ktoré Melanchthon Lutherovi prisudzuje? Príkladom je Lutherova teológia očistenia, kde vidí podstatné prevrátenie Božieho poriadku. Na kríži, "diablovi treba priznať hodinu božskosti a ja musím Bohu pripísať diabolskosť."[3] Samozrejme, Luther naozaj premieta svoj boj s Bohom na Krista a necháva Syna vo vskutku dualistickom vzťahu k Bohu Otcovi. Lutherova hlboko zakorenená nenávisť k Bohu je prenesená na Krista, ktorý nielen preberá trest za hriech (ako učí katolícka teológia), ale aj samotnú vinu za hriech.  Luther napísal, že Kristus neprijal všeobecný ľudský stav, ale podrobil sa diablovi takým spôsobom, že s diablom súhlasí, a tiež prijal aj dispozíciu k hriechu.

Luther vo svojich glosách neberie Krista ako osobu, ale ako kompozitum, zloženinu. To je dôležité, pretože tvrdí, že v Kristovi koexistuje božskosť a diabolskosť. Kristus je kompozitum božstva a človečenstva. Tu sa Luther vzpiera tradičnému konceptu jednej osobnej hypostázy, proti ktorej argumentoval po celý život.  Toto je významný rozdiel medzi Lutherom a Melanchtonom. Po jeho smrti Melanchton vyhlásil: "Tvrdenia, ktoré treba odmietnuť sú: Kristus je zložený z dvoch prirodzeností a Kristus je plodom stvorenia."  Tá prvá je zjavne pokusom odvrátiť luteránske hnutie od Lutherovho heretického kompozita a tak si luteránstvo podrží tradičnú formulu o hypostáze. Tu Luther Augustínovi obzvlášť protirečí, ako zakrátko ukážeme podrobnejšie.

Beer zdôrazňuje, že Luther s upína oveľa viac na to, aká je Kristova úloha, než na to, kto Kristus je. Čo Kristus robí je dôležitejšie než kým je. Pre Luthera má Kristus dve funkcie. "Prvá" hovorí Beer, "je úloha ochrániť nás pred Božím hnevom a druhá je dať nám príklad. To je dvojité ospravedlnenie" [4] 
Ľudská Kristova prirodzenosť, pretože prijal hriešnu dispozíciu padlého človeka, sa v skutočnosti stáva hriechom. Tu vstupuje do Lutherovho myslenia gnosticko manichejský dualizmus. Nie je možné zmierenie medzi hriešnym telom a božskou prirodzenosťou. Preto je Kristus kompozitom ale nie hypostázou.

To tiež ide na koreň vzťahu medzi vierou a skutkami. Skutky náležia vonkajšiemu človeku, k "telu" a nemajú žiaden dopad ani význam pre "vnútorného človeka", dušu oživenú vierou. Pamätajte, že dokonca i v stave milosti je telo stále hriešne. Kristus len hriešnika zakryje pred trestom. Preto jestvuje stála dichotómia medzi vierou a skutkami. Tomuto na sneme v Augsburgu katolícka strana oponovala slávnym výrokom sv. Pavla "viera činná skrze lásku"  (Gal. 5:6), ktorý zjavne učí o jednote viery a skutkov a záslužnosti skutkov vykonaných vo viere. Luther nikdy nepriniesol uspokojové vysvetlenie týchto argumentov a v skutočnosti sa uchýlil ku gnostickým spisom Herma Trismegista, aby ich vyvrátil. V Augsburgu na uvedený citát odpovedal: 

"Vzťah medzi Bohom a človekom je ako priamka, ktorá sa dotýka gule. Guľa sa jej dotýka len v jednom bode a to je presne bod v ktorom stojí Kristus. Sme stále na tej istej ceste ale guľa sa nás dotýka len v jednom bode." [5] 

Toto je z Herma Trismegista, ktorý píše, " Boh je nekonečná guľa, ktorej stred je všade..... Boh je guľa s toľkými obvodmi, koľko je bodov." [6] V jednej glose k evanjeliu sv.Jána, Luther komentuje Kristove: "Skôr ako bol Abrahám, Ja som" a hovorí, "Toto sa deje pre všetky pojmy akcidentálne, ale nie substanciálne. Kristus nehovorí "Skôr ako bol Abrahám, Ja som Kristus", hovorí jednoducho "Ja som". Inými slovami, uvádza rozdiel medzi substanciou a akcidentom osoby Kristovej, považujúc božstvo za podstatu kompozita a človečenstvo za akcident. Na inom mieste Luther hovorí: "To čo biela predstavuje vo vzťahu ku človeku, to je Kristus vo vzťahu k Božiemu Synovi." [7] Osobe Kristovej nie je Kristovo človečenstvo nutné, je len akcidentálne, a preto môže prijať fundamentálnu dispozíciu k hriechu bez toho, aby to zasiahlo jeho božstvo. To je celkom blízko ku gnostickému dualizmu.

To znamená, že v Lutherovom odmietnutí katolicizmu je niečo oveľa hlbšie, ako odpustky a iné drobné nezhody. Luther protirečí samotnému jadru tradičnej kristológie, ktorú dnes akceptuje väčšina protestantov i pravoslávnych. Môžeme si len predstavovať, ako by reagoval Tridentský koncil, keby mal k dispozícií tieto texty. Práve pre toto odpudivé "manichejské delírium" sa Melanchton s takou námahou usiloval prerobiť luteránstvo tak, aby trochu viac rezonovalo s tradičnou kristológiou. 

A tu nachádzame Lutherovo pohŕdanie sv. Augustínom, pretože práve Augustín, viac než ktorýkoľvek iný cirkevný otec, správne pochopil a sformuloval náuku o Kristovi v rámci Trojice. V De Trinitate Augustín píše: "...neviditeľný Otec, zjednotený spolu so svojím neviditeľným Synom, poslal toho istého Syna a urobil ho viditeľným "  [8]. V roku 1509, Luther sarkasticky na okraj stránky poznamenal: "Hľa, aký čudný záver!" Luther nemohol akceptovať inter-trinitárnu misiu, pretože Kristovou fundamentálnou úlohou bolo zaštítiť nás pred božím hnevom. Kristus má dve prirodzenosti, ale tie sú v nepretržitej opozícií.

Táto opozícia sa týka aj Cirkvi. Pretože ľudská prirodzenosť sa neúčastní na božskej prirodzenosti, tak ani Cirkev na nej nemá podiel. Luther hovorí, "Cirkev je externý útvar a neparticipuje na božskej prirodzenosti." Melanchthon protirečí, "Kristova osoba bola poslaná k Cirkvi, aby priniesol Evanjelium zo srdca Večného Otca." U Melanchtona nachádzame skutočný prienik božstva do človečenstva, ktorý Luther vo svojom manichejskom postoji nemohol prijať. [9] Luther zašiel tak ďaleko, že poprel že by Kristovs ľudská prirodzenosť mala podiel na vykúpení:"Kristus pracuje na našej spáse, ale bez spolupráce s ľudskou prirodzenosťou." [10] Ľudská prirodzenosť je tak nenapraviteľne poškodená, tak vzdialená od božstva, že ani v osobe Kristovej nenachádza žiadne dobré uplatnenie. Kristus svoje človečenstvo využíva len na to, aby sa "stal" naším vlastným hriechom.

Lutherov gnosticizmus je hlboký; Beer uvádza viacero iných pasáží, kde Luther pri komentári k Písmu cituje neopytagorejské doktríny Herma Trismegista a užíva gnostické metafory ako Leviathana či Titánov. Rozdiel medzi vierou a skutkami je pre neho tak obrovský, že v človeku sú v podstate dve osoby. V glose k listu Galaťanom v roku 1531 píše: "Jeden je Abrahám, ktorý verí, jeden je Abrahám, ktorý koná skutky, jeden je Kristus, ktorý vykupuje, jeden je Kristus, ktorý koná skutky.... rozdiel medzi tými dvoma je ako medzi nebom a zemou." [11] Tento dualizmus je totálny.

Z tohto dôvodu Luther Augustínom, ktorý výrečne bojoval so svojim manichejskými súčasníkmi, pohŕda. Napríklad vo Vyznaniach Augustín kritizuje koncept dvoch božstiev bojujúcich proti sebe. Luther si na okraj poznamenal: "Omyl. Toto je pôvod všetkých Agustínových bludov." Takže Luther útočí na Augustína, lebo Augustín útočil na manchejcov. Preto Melanchton na oplátku obvinil Luthera z manichejského delíria, pretože práve koncept dvoch bohov, dvoch Kristov, sa u Luthera objavuje.

Iný príklad: Augustín útočí na gnostika Porfýria v De Trinitate VII, 6, 11. Luther podrží Profýriov argument proti Augustínovi a na okraj si zapíše: "[Pojem] 'osoba' v Bohu je medzi mnohými rozšírený a označuje podstatu božstva." To ja absolútne proti Augustínovi, ktorý bráni pravoverný výklad, že osoba neoznačuje podstatu Boha, ale dištinkcie vnútri Boha. Ak by osoba označovala Božiu podstatu, nemohol by byť v Troch osobách, pretože Boh má len jednu podstatu. Je poburujúce, že Luthera niektorí považujú za druhého Augutína. On Augustínom opovrhuje a považuje jeho knihy za plné bludov. Luther straní manichejcom.

Treba uznať, že Luther nepostuluje autonómnu zlú podstatu (zlého boha), ako to robili manichejci, ale Boh je pre neho v základe zlý. Sv. Pavol hovorí, že v Kristovi telesne prebýva plnosť Božstva   (Kol. 2:9), na čo Luther reaguje, "Je dobré, že máme takého človeka, lebo Boh je v sebe krutý a zlý." [12] Toto je reflexia Lutherovej osobnej kúsenosti s Bohom, ktorá s potom vliala do jeho teológie.i
Kniha Theobalda Beera, ktorá kompiluje Lutherove glosy, odhaľuje Luthera, ktorý od roku 1509 do 1540 vyzrel do mimoriadne heterodoxnej kristologickej teórie, za ktorú sa jeho súčasníci hanbili a pokúšali sa ju bagatelizovať. Jeho vytesnenie Kristovho človečenstva na úplný okraj, jeho gnostický dualizmus, ktorý postuluje v rozdielnosti medzi materiálnou a nemateriálnou zložkou človeka, jeho spoliehanie sa na kacírske spisy Herma Trismegista a jeho vášnivý odpor k sv. Augustínovi ukazujú Luthera búrlivejšieho a zvrátenejšieho, ako sme si pred tým predstavovali. Vo svojom spochybňovaní samotných prirodzeností Ježiša Krista a štruktúru Svätej Trojice je Luther oveľa viac problematický, než sa pred tým zdalo, pretože jeho útok proti viere je vedený na ďaleko zásadnejšej úrovni, ako sú odpustky a očistec.

Ak je to teda tak, ako to ovplyvňuje luteránsko katolícke vzťahy? Sú Lutherove čudné nápady niečo, s čím by mali katolíci viesť dialóg? Samozrejme, Luther to nie je luteránstvo a väčšina dnešných luteránov sa rozpakuje vyznávať všetky Lutherove názory.  Ale aj ak sa moderné luteránstvo dištancuje od Lutherovho "manichejského delíria", stále platí, že spôsob akým sa ich hnutie začalo predurčil jeho smer. Katolícki učenci a všetci katolíci angažovaní v evanjelických podujatiach, alebo v "dialógu" s luteránmi by urobili dobre, keby si doplnili informácie o tejto, doposiaľ málo známej stránke Martina Luthera.


[1]30 Days, No. 2, 1992, "Luther: Manichaean Delierium"  Antonio Socci a Tommaso Ricci, str. 55
[2] ibid.
[3] ibid.
[4] ibid., 56
[5] ibid.
[6] Pojednania Herma Trismegista, II, XVIII
[7] Socci a Ricci, 56. "Sicut albus est respectu hominis, ita Christus respectu filii dei."
[8] Sv. Augustín, De Trinitate, II, 5, 9
[9] Socci a Beer, 57
[10] ibid.
[11] ibid.
[12] ibid., 59

15. 4. 2017

Ako má žiť katolík?  1 časť.
Karol Korper

Katolícka mravouka nás učí, ako máme žiť. Dáva nám smernice, zásady a predpisuje nám povinnosti. Kto koná, hovorí alebo čo aj myslí proti týmto zásadám, hreší. Hriech je škvrna na duši, preto sa má oľutovať a vo spovedi odstrániť. Katolík musí vždy ísť cestou Bohom a zdravou prirodzenosťou predpísanou. Pozná zásady katolícko-kresťanského života a z nich vyplývajúce povinnosti.

Zásady

1. Základom mravného poriadku je Boh

Nie sme na svete, aby sme život akosi prežili a smrťou sa navždy stratili. Máme na život vyšší názor. Máme Bohom stvorenú dušu, ktorá neumrie. Ona je tu spojená s telom a je na ceste k Bohu. Spôsob tejto cesty rozhoduje o tom, či k Bohu skutočne aj príde, alebo či bude z jeho blízkosti naveky vylúčená.
Náš cieľ je teda Boh, jeho sláva.
Chceme byť blažení a spokojní. Ale úplnej blaženosti a spokojnosti tu na zemi niet. Jediná úplná blaženosť je: mať Boha, byť u Boha, vidieť Boha. Teda aj cieľ našej túžby po blaženosti je Boh.
K nášmu cieľu dôjdeme, keď konáme podľa vôle Božej. Boh nám dal predovšetkým prirodzenosť a chce, aby sme konali v zmysle tejto prirodzenosti. A tak je naša ľudská prirodzenosť bezprostredným a najbližším základom našej ľudskej povinnosti. Podľa tohoto základu je dobré všetko, čo zodpovedá tejto prirodzenosti, a zlé je všetko, čo je proti tejto prirodzenosti. Ale posledný zmysel mravnosti je v Bohu. On chce, aby sme zachovali ním ustanovený mravný poriadok.

Mravný poriadok viaže každého človeka a preto má aj svoje sankcie.  Dáva do výhľadu odmenu, dobré svedomie a život večný - ale hrozí aj trestami: hryzením svedomia, očistcom a najmä peklom, večným zatratením. A to je zrejmé, veď Boh je spravodlivý, odmeňuje a tresce podľa zásluh.  Kto ho miluje, ten nemyslí predovšetkým na odmenu a trest, ale koná jeho vôľu z lásky a zo šľachetnosti ducha a už aj týmto nesebeckým zmýšľaním si zasluhuje odmenu.  Ale na druhej strane, musí sa splniť aj vôľa toho, kto celý život Boha odmieta a schválne koná proti jeho vôli v zákonoch a prirodzenosti prejavenej. Nechce Boha - a tak ho ani nebude mať, -  a to je večné zatratenie, to je peklo. Sme slobodní a preto nám Boh nevnucuje ani seba, ani svoju vôľu.

Tí, čo nemajú vieru, hľadajú pre seba tiež akúsi morálku, lebo veď bez mravných smerníc nemožno žiť. Len zviera nepotrebuje pravidlá, lebo má pud. Človek musí mať nejaké názory na svoje skutky. Morálka nevercov, takzvaná sekulárna morálka, neberie na náboženstvo žiaden ohľad.  V tých lepších prípadoch je to vlastne naša kresťanská morálka, lenže je z nej vynechaný posledný cieľ, Boh a nespomínajú sa sankcie. Sú to akési náhodne pozbierané predpisy zdvorilosti, ktoré si každý môže zostaviť podľa svojej chuti, každý deň ich meniť a pritom podľa nich konať, alebo aj nie, bez bázne a bez zodpovednosti. Je isté, že poriadok tohoto sveta nehodno založiť na takejto morálke. Trocha vedeckejšie znie, keď mnohí chcú nahradiť kresťanskú morálku a jej zásady povinnosťami k štátu, rase, spoločnosti, národu atď. Takéto veci iste dokážu oduševniť davy a môžu ich prinútiť aj na najväčšie obete -  ale vnútorne neuspokojujú ani jednotlivca, ani spoločnosť samú. Táto sociálna, rasová alebo štátna morálka neuspokojuje človeka, lebo každý vie, že tieto jednotky, už či celá spoločnosť, či rasa, či národ, majú tiež svoje poslanie Bohom ustanovené a preto slúžiť cieľom národným a spoločenským je v konečnom dôsledku tiež služba Bohu, ktorý stvoril spoločnosť ako takú a určil jej zákony a povinnosti. A tak nemožno zabrániť človeku, aby vedľa svojej povinnosti k štátu a národu nemyslel aj na najvyšší mravný cieľ, na Boha, ktorý s istotou určuje postoj človeka k spoločenským útvarom.

Ale neuspokojuje sociálna a rasová morálka ani spoločnosť samu, lebo ju rozdeľuje na vrstvy proti sebe stojace a sebecké, a stane sa žriedlom nespravodlivosti a vraždiacich vojen. Čo je dobré podľa zákonov Božích, podľa predpisov kresťanskej morálky, to osoží aj štátu, rase, národu a spoločnosti a čo je proti tejto morálke, to je úzkoprsé, jednostranné a neisté, i keď prináša dočasné hmotné alebo mocenské výhody tej-ktorej spoločnosti, alebo rase, a nakoniec sa predsa vypomstí a škodí celému ľudstvu.  A koniec koncov, každá takáto sociálna morálka je iba diktátom jednotlivcov a jej uplatnenie podlieha mocenskému teroru.

A potom, teória je len teória. Iná vec je veda a iná povinnosť. Ani najkrajšie vedomosti o národe a spoločnosti nám nepomôžu, ak nebudeme konať svoje povinnosti -  a ony sa najlepšie a najspoľahlivejšie konajú podľa mravného poriadku Bohom určeného a Cirkvou zachovávaného.

Preto sa katolík pevne pridržiava svojej katolíckej mravouky a jej zásad.

2. Zodpovední sme za svoje ľudské činy

Ľudský čin pochádza z nášho rozumu a z našej vôle, preto má vzťah k mravnému poriadku a je teda mravným činom, dobrým alebo zlým. Plnú zodpovednosť máme za svoje ľudské činy, pri ktorých sme nehatene použili svoj rozum a svoju vôľu, teda také činy, na ktoré sme mali obrátenú celú svoju pozornosť a plne sme s nimi súhlasili. Taká pozornosť a taký súhlas je potrebný pre smrteľný hriech. Ale nemusia byť bezprostredné, na plnú zodpovednosť stačí aj nepriama pozornosť a nepriamy súhlas. Nieť zodpovednosti, ak ide o neodstrániteľnú nevedomosť vo veciach mravných. Ale ak sa niekto schválne nechce dať poučiť, aby nemal zodpovednosť, má hriech. Niet zodpovednosti, alebo je aspoň zmenšená, ak ide o násilie, strach, vášeň, chorobu, neurastenické a hysterické záchvaty, dedičné zaťaženie atď., skrátka pri činoch, kde chýba užívanie zdravého rozumu alebo jasnej vôle.
Každý náš ľudský čin je alebo dobrý, alebo zlý, podľa toho, čo má za predmet, za cieľ, alebo za akých okolností sa koná. Predmet, cieľ a okolnosti sú prameňom mravnosti našich skutkov.
Podľa predmetu: modliť sa je čin dobrý, kradnúť je čin zlý.
Podľa cieľa: modliť sa za Božiu pomoc pri krádeži je čin zlý, kradnúť pre kostol je tiež zlý čin. Indiferentné veci s stávajú mravne dobrými, keď majú dobrý cieľ, ale na druhej strane, nijaký dobrý cieľ neurobí zlý čin dobrým, teda cieľ neposväcuje prostriedok.
Podľa okolností: robiť zle pred deťmi je väčší hriech, ako keby bol spáchaný v tajnosti, lebo kazí a pohoršuje iných.

3. Treba sa modliť za milosť Božiu

Bez pomoci Božej by sme neobstáli v mravnom ohľade, preto musíme sa stále modliť podľa príkladu a príkazu Spasiteľa, aby nám Boh vždy poskytoval svoju milosť. Modlitba je riadnym prostriedkom na dosiahnutie Božej pomoci, preto ju netreba zanedbávať

4. Musíme zachovávať zákony

Boh spravuje tento svet svojimi večnými zákonmi. Keď sa rozumný tvor, človek, riadi podľa týchto večných zákonov, zachováva prirodzený zákon. Prirodzený zákon je známy každému človeku, i nevercovi od chvíle, čo začne užívať rozum, preto tento zákon je povinný zachovávať každý človek. Okrem toho, Boh sám aj svojím  ZJAVENÍM kodifikoval prirodzený zákon vo svojom Desatore, veď napr. bohoslužba, úcta k rodičom, starostlivosť o život vlastný aj cudzí, to sú vlastne predpisy prirodzeného zákona. Prirodzený zákon sa nedá zmeniť, iba v jeho aplikácií môžu nastať zmeny, nakoľko vyššie záujmy, vyššie životné prirodzené zákony vždy požadujú prednosť. Napr. možno zabiť človeka, ktorý útočí na môj vlastný život, možno vziať cudzí majetok, ak je ohrozená aj minimálna existencia mnohých iných, možno, ba treba brániť vlasť proti nespravodlivému útočníkovi.
Okrem zákona prirodzeného nám Boh dal aj Božské zjavené zákony. Také sú zákony, ktoré hlása Spasiteľ v evanjeliu, užívanie sviatostí a členstvo v Cirkvi svätej.
Ľudské zákony viažu človeka, keď ich vyniesol legitímny zákonodarca, napr. pápež pre celú Cirkev, štátne zákonodarné snemy pre svoje územie, - keď slúžia všeobecnému dobru, keď sú z mravného hľadiska spravodlivé a bezchybné - a napokon, keď sú náležite promulgované, vyhlásené. Ak týmto požiadavkám vyhovujú, treba ich považovať za nepriamu Božiu vôľu.
Či jednotlivé zákony a predpisy viažu aj vo svedomí, to závisí od prirodzenosti zákona. Napr. sú zákony, ktoré sú čisto trestné, sem patria trestné poplatky za rôzne priestupky, potom sú zákony, ktoré určujú iba právoplatnosť v niektorých veciach, napr. predpísaná forma testamentu atď. Vo svedomí nikto nie je povinný zachovávať predpísanú formu, iba riskuje platnosť alebo neplatnosť. Vo všeobecnosti ale treba zachovávať všetky legitímne ľudské zákony, nakoľko sú vradené do svetového poriadku, Bohom stvoreného a chceného.  Dišpenzy, výsady, fyzická alebo morálna nemožnosť, alebo keby zachovaním zákona vznikli také škody, ktoré ani zákonodarca sám nemienil zaviniť, to všetko oslobodzuje človeka od zachovávania zákona.
Keď sa pominie cieľ zákona, zaniká aj zákon sám. Zákonodarca môže zákon odvolať alebo zrušiť, ba aj dlhotrvajúca tolerancia inej praxe môže abrogovať starý zákon a nahradiť ho novým.

5. Musíme konať podľa svojho správneho svedomia

Svedomie je praktický úsudok nášho rozumu, ktorý nám pred činom naznačuje, či máme voľačo vykonať, alebo nie. Svedomie musí byť správne, lebo len správne svedomie môže správne súdiť, či je niečo dobré alebo zlé. Nesprávne svedomie majú tí, ktorí mylne pokladajú dobré za zlé a naopak :
- Tí čo majú voľné, laxné svedomie pokladajú za dovolené aj to, čo je zakázané
- Tí čo majú prísne úzkostlivé svedomie, vidia aj vo všedných hriechoch hriechy smrteľné
- Škrupulanti, ktorí majú vo svedomí stále ťažkosti a nepokoje
- Tí ktorí medzi dvoma povinnosťami, ktoré sa navzájom vylučujú, si nevedia rady, sú zmätení a myslia si, že v každom prípade musia spáchať hriech (perplexné svedomie)
Zvláštna špecialita je farizejské svedomie, ktoré býva v maličkostiach úzkostlivé, ale nerobí si nič z ťažkého prestúpenia mravných zákonov.
V každom prípade, hlavnou regulou je, že treba konať podľa svojho svedomia a nikdy proti nemu. Ale keď zbadáme, že je mylné, treba ho napraviť a informovať, treba sa spravovať radami a predpismi skúsených ľudí, najmä dobrého spovedníka. Naše svedomie musí byť aj isté. Istotou nám musí naznačiť, čo máme robiť a čo nie. V prípade nejasnosti a pochybnosti treba robiť to, čo je pravdepodobnejšie. Inak pochybný zákon neviaže, ale naša statočnosť požaduje, aby vtedy, keď sa nepokladáme byť viazaní zákonom, bola pravdepodobnosť našej neviazanosti aspoň toľká, ako pravdepodobnosť, že nás zákon viaže.

6. Naše skutky musia byť záslužné

V stave milosti posväcujúcej, teda vtedy, keď sme sa ťažkým hriechom nevylúčili z Božieho spoločenstva, sú naše dobré skutky záslužné a vedú nás istotne bližšie k nášmu večnému cieľu.
Duševným životom nadobúdame cnosti. Cnosť je stála náklonnosť k dobrému. Prirodzené cnosti nadobúdame stálym opakovaním dobrých skutkov, nadprirodzené cnosti do nás vlieva Boh spolu s milosťou posväcujúcou, aby naše skutky boli záslužné pre večnosť. Božské cnosti sa vzťahujú na Boha a sú to viera, nádej a láska. Mravné cnosti sa vzťahujú na náš život. Hlavné sú štyri základné cnosti, múdrosť, spravodlivosť, miernosť a statočnosť(sila). K nim sa pridružujú ako nadprirodzené cnosti, dary Ducha svätého.

7. Nesmieme páchať hriechy

Hriech je ľudský čin protiviaci sa vôli Božej, ktorá sa navonok javí ako Božský alebo ľudský zákon, vnútri ako svedomie.
Hriech proti prikázaniu, ktoré nás prísne a vo vážnej veci zaväzuje, spáchaný s plným vedomím rozumu a plným súhlasom vôle, je hriech smrteľný. Volá sa tak, pretože ním duša stráca svoj nadprirodzený život milosti a je vydaná večnej smrti, peklu. Je to najväčšia trúfalosť človeka proti Bohu, hrubá neposlušnosť,  duševná samovražda, ba aj bohovražda, lebo veď smrteľný hriech je príčinou Spasiteľovej smrti.
Inak máme všedné hriechy, ktoré sú následkami našej nedbalosti, alebo ľudskej slabosti, robia nám ťažkosti v dosiahnutí večného cieľa, ale nás od neho neodvracajú. Nemáme smrteľný hriech, keď sa previníme vo veci menšieho významu, alebo keď sa vo vážnej veci previníme v malej miere, napr. krádež maličkosti. Krivá prísaha, heréza, bohorúhanie a smilstvo takú menšiu mieru nepripúšťajú. Tvoria vždy smrteľný hriech.
Nemáme smrteľný hriech, ak sa previníme vo vážnej veci a s úplným súhlasom rozumu, ale nie s úplným súhlasom vôle. V týchto prípadoch ide o všedné hriechy. Ale pozor: kto ľahko pácha hriechy bez toho aby sa ich stránil, bez bázne a hanby, ten s nimi iste súhlasí.
Sú rozličné druhy hriechov, podľa osôb a okolností. Je veľký rozdiel medzi jednoduchou lžou a takou lžou, ktorá spôsobuje nášmu blížnemu mravnú alebo materiálnu skazu. Počet hriechov závisí od toho, koľko ráz zasahuje naša vôľa a dáva súhlas na nový čin. Keď je medzi hriechmi časový odstup, vtedy je zrejmejší ich počet.
Páchame aj vnútorné hriechy, obrazotvornosťou, pamäťou a žiadosťami. Ale hlas pokušenia ešte nie je súhlas! Proti cnostiam sú postavené hriešne náklonnosti človeka, takých je sedem hlavných hriechov: pýcha, lakomstvo, smilstvo, závisť, obžerstvo, hnev a lenivosť.
Príležitosti k hriechu sa musíme vyhýbať práve tak, ako hriechu samotnému, lebo v mnohých prípadoch bez príležitosti niet hriechu, kto teda príležitosť vyhľadáva, alebo v nej zotrváva, s hriechom súhlasí.

Pokračovanie nabudúce

Z knihy Prameň z Boha, SSV 1947

14. 4. 2017

O užitočnosti a potrebe zákazu škodlivých kníh

Sv. Alfonz z Liguori

Pápež Pavol IV. zaviedol Index zakázaných kníh, aby ochránil veriacich pred zhubnými názormi, a ten zotrval ako ochrana verejných mravov od roku 1559 až po reorganizáciu Svätého ofícia, uskutočnenú Pavlom VI,  roku Pána 1966. Index sa dostal pod paľbu kritiky už v časoch sv. Alfonza a ten preto do prvej knihy svojej Morálnej teológie vložil pojednanie na jeho obranu. Sv. Alfonz bol menovaný Učiteľom Cirkvi v roku Pána 1871 blahoslaveným Piom IX. Alfonzova morálna príručka, ktorá je podľa Benedikta XIV "veľmi osožná pre spásu duší", nebola doposiaľ do slovenčiny preložená. My prinášame prvú časť spomínaného pojednania o zákaze škodlivých kníh. Originál možno nájsť tu


Dôvod tohoto pojednania

Nedávno sa ku mne dostali dva rukou písané listy, v ktorých bola užitočná a absolútne nenahraditeľná prax Cirkvi, zakazovať knihy, zločinne napádaná. Autori neuvážene tvrdili, že každý môže, bez ohľadu na cirkevný zákon, čítať čokoľvek, pokiaľ kniha zjavne neobsahuje nebezpečný, alebo podvratný materiál. Autori sa opierajú o dva falošné argumenty. Prvý je, že prax zakazovať knihy bola zavedená len nedávno, a nie je založená na prastarom zvyku. Druhý znie, že pri zavedení tejto praxe sa Cirkev nedržala kanonického práva, a preto tento zákon nie je nijako záväzný.

Priznávam, že ma veľmi udivilo, s akou drzosťou sú tieto novátorské názory šírené autormi týchto listov, pretože je dostatočne zdokladované, že zvyk zakazovať čítanie bludných kníh bol mocne presadzovaný v Cirkvi od prvých storočí a bez prestávky zachovávaný až podnes. A Katolícka cirkev pri tom vždy postupovala mimoriadne opatrne a podľa zákonnej procedúry.

Mám v úmysle túto otázku dôkladne preskúmať, pretože skúsenosť ukazuje, ako takéto názory podkopávajú autoritu Cirkvi a odvádzajú duše veriacich od rešpektu a úcty, ktoré náležia cirkevným rozhodnutiam. V dôsledku toho potom úbohý veriaci ľahko upadnú do iných bludov proti viere a mravom, ktoré vedú k nesmiernej strate duší.

Preto považujem za vhodné zverejniť toto pojednanie, v ktorom najskôr ukážem nutnosť zakazovania všetkých kníh, ktoré môžu viesť čitateľov do bludu. Potom dokážem, že cirkevný zákon zakazujúci knihy bol zavedený už v jej počiatkoch a je potvrdený dlhým a nepretržitým užívaním. Potom ukážem, ako rozvážne a zákonne Cirkev vždy postupovala a stále postupuje pri tomto zakazovaní. A nakoniec vyvrátim frivolné námietky kacírov, ktoré si katolíci od nich neopatrne požičali a nehanebne ich verejne rozširujú a tým pôsobia medzi veriacimi obrovské škody.

Časť I.
Užitočnosť a nutnosť zákazu škodlivých kníh je dokázaná


Musíme sa vyhýbať spoločnosti kacírov
1. Pán nám výslovne prikazuje usilovne a horlivo sa vyhýbať kacírom v Starom [1] aj v Novom Zákone.[2] Najmä u sv. Jána čítame (2 Jn. 10): “Ak niekto prichádza k vám a neprináša toto učenie, neprijímajte ho do domu, ani ho nepozdravujte.” A sv. Pavol múdro radí (2 Tim. 2:16-17),"Svetáckym prázdnym rečiam sa vyhýbaj; lebo ešte viac budú postupovať v bezbožnosti a ich reč sa bude šíriť ako rakovina.”

Preto spravil Ján všetko preto, aby sa vyhol Ebionovi. Preto odmietol vstúpiť do kúpeľov, keď zistil, že vo vnútri je Cerinthus.[3] Polykarp sa rovnako zachoval k Marcionovi. [4] Eusébius z Vercelli dal radšej prednosť smrti hladom, ako by prijal chlieb od ariánov.[5] Sv. Cyprián, hovoril o niektorých exkomunikovaných a takto varoval svojich veriacich : “Nepočúvajte tieto zavádzajúce reči, aby ste si nezamenili tiene za svetlo..... jed za liek a smrť za zdravie..... Držte sa ďaleko od nákazy týchto ľudí a vyhýbajte sa rozhovoru s nimi tak, ako sa vyhýbate rakovine, či moru.”[6]

Okrem toho Cirkev vždy usilovala aby sa veriaci vyhýbali akémukoľvek  stýkaniu ss heretikmi a vyobcovanými. To dosvedčujú sv. Efrém,[7]  Alexander Alexandrinus, [8] sv. Athanasius,[9] a sv. Lev [10]  spolu s  koncilmi, pápežmi a cirkevnými otcami.

Nebezpečným knihám sa treba vyhýbať
2. Ak Cirkev tak nástojčivo prikazuje, aby sa veriaci vyhýbali spoločnosti všetkých, ktorí hovoria bludy, o čo viac sa musia kresťania strániť škodlivých kníh, ktoré kazia čitateľov oveľa viac ako reči? Ak hovorené slovo, ktoré okamžite utícha sa dokáže ako rakovina dostať do človeka a spôsobiť mu smrteľnú ranu, o čo horšia je nebezpečná kniha, ktorá zostáva ako trvalý zdroj rozvratu? Bezbožná kniha si nájde cestu do každého domu i keby samotný autor vstúpiť nesmel.

Ak je nemožné zachovať náboženstvo a verejný poriadok, pokiaľ je dovolené skazeným ľuďom šíriť bludné doktríny a rozširovať nebezpečné názory protirečiace morálke -  ako hovorí zákon kongruity [11]— o koľko horšie je nebezpečenstvo, ak je neužitočným lotrom dovolené písmom rozširovať tieto isté názory v oveľa väčšom rozsahu, pomocou falošných argumentov ich robiť presvedčivejšími a nebezpečnejšími ako keby boli len vyslovené? Čokoľvek čítame na náš rozum pôsobí mocnejšie a ľahšie vkĺzne do nášho srdca. Čítanie posvätných textov v nás vie vzbudiť cnosť, zvrátené knihy nás ženú k neresti a to oveľa silnejšie, pretože ľudia prirodzene inklinujú viac k neresti ako k cnosti. Sv. Bazil mal pravdu, keď nazval knihy pokrmom duše. Jedlo je príjemné kým ho jeme a prechádza do ľudskej krvi, rovnako aj kniha teší, keď ju čítame - veď kto číta proti svojej vôli ?  a tak je oveľa rýchlejšie strávená.

Okrem toho, čitateľ je ako žiak autora, ktorého číta, a ponúka mu poddajné a benevolentné srdce a tak sa vystavuje nebezpečenstvu podvodu. Lebo je veľmi nemať k autorovi nejakú náklonnosť, a potom sa ľahko stane, že bezbožnosť a blud skrytý v texte je intenzívne absorbovaný a potom tvrdošijne uchovávaný.

Ako bezbožní autori maskujú svoje názory
3. Pomysli na to, s ako starostlivosťou bezbožní autori okrášľujú svoje bludy, aby zviedli i prostého muža i vzdelanca. Nikdy nehovoria otvorene, určite nie na začiatku. Namiesto toho halia svoje názory do prijateľných argumentov, pôsobivej erudície a príťažlivého štýlu a tak poza naše stráže pašujú smrteľný jed.

Na jednej strane čestne deklarujú svoju svätosť a horlivosť, osvedčujú svoju starostlivosť o verejné dobro a ponúkajú rozumné pravidlá pre dosiahnutie dokonalosti, na druhej strane sa zakrádajú ako had v tráve. Robia nesčíselné odkazy na Písmo a Otcov, ale všetky alebo deformujú, alebo falošne vykladajú. Tak sa bludári naučili podvádzať zástupy, vediac, že ich zapáchajúce výmysly by len tak ľahko neprijali samotné. A tak ich s nebeskou výrečnosťou riedia príjemnými vôňami, takže niektorí, ktorým je inak bezbožnosť odporná, sú zvedení k tomu, aby pohŕdali Božím zjavením.  O nich Spasiteľ povedal: “Chráňte sa falošných prorokov: prichádzajú k vám v ovčom rúchu, ale vnútri sú draví vlci.”(Mt. 7:15). Čo značí “ovčie rúcho” ak nie predstieranú nábožnosť, do ktorej sa šikovne halia títo podvodní autori? Čo znamenajú "draví vlci" ak nie kacírov, ktorí trhajú na kusy Kristove stádo? “Daj pozor,” hovorí Origenés, “aby ťa lesk diela nezviedol, aby ťa neoklamala nádhera štýlu.”[12] Sv. Gregor hovorí rovnako: “Heretik vo svojich slovách mieša pravdu so zvrátenosťou, aby predkladaním dobrého získal dobrú vôľu poslucháčov a predkladaním zlého ich skazil skrytými bludmi.”[13]

4. Na tomto mieste je mimoriadne vhodné spomenúť slová učeného kacíra, Abraháma Le Moine, ktorý, keď hovoril o množstve ateizmom nakazených kníh, ktoré vychádzajú v angličtine povedal:

Takéto knihy, keď sa dostanú do rúk ľudu, spôsobia nekonečnú škodu a o to viac, že pôsobia na prvý pohľad ako skvele zostavené, s chvályhodným cieľom a presvedčivými argumentami. Každá víťazí nad nedôverčivosťou. Ale títo anglickí autori, pod zámienkou hlásania pravdy Evanjelia, zamieňajú jej samotné základy so ľstivými "rozlíšeniami" a podvracajú jej princípy a nevynechávajú nič, čo by ich náuku neurobilo hlboko podozrivou. Šíria chorobu, ktorá je o to smrteľnejšia, o čo je rafinovanejšia a bezstarostnejšie akceptovaná. Miešajú ironické posmešky a s erudovanými výrokmi, aby svojou špinou lepšie zatemnili pravdu. A pretože novinky spôsobujú potešenie, a pretože nábožnými radami sa v tejto krajine opovrhuje, zatiaľ čo sklon k skazenosti je obrovský, nečudo, že tieto knihy pervertujú ducha a srdce tých, čo bezstarostne ich čítajú. Úsilie agnostikov prináša rýchle výsledky. Čitatelia sú lapení do pasce, nastupujú u nich zábrany proti viere a nakoniec sa stávajú ateistami, ani o tom nevedia. Tak sa neobmedzená sloboda myslenia nutne a nevyhnutne stáva pre ľudské srdce povolením pre čokoľvek. To podporuje žiadostivosť a upevňuje vládu nerestí. Preto je naozaj pravda, ako sa hovorí, že táto slávna obec (Londýn), nebola nikdy skazenejšia, ako dnes. A takmer každá európska krajina a kráľovstvo je takto biedne zamorené. A bezpochyby by na tom boli horšie, ak by u nich bola povolená sloboda názoru, slova a kníhtlače, ktorá existuje tu.

Toľko Le Moine. Sťažnosti tohoto bludára stačia na to, aby ukázali že pre zachovanie náboženstva a pokoj v štáte je nevyhnutné zakázať zhubné knihy.

A čo má autor tejto knihy povedať teraz, keď pliaga ateizmu nakazila toľko katolíkov? Čomu to treba pripísať, ak nie čítaniu kníh, ktoré šíria tieto bludné názory? Aj iní Angličania s k tomuto bludárovi pripájajú v náreku nad morom, ktorý sa šíri ich národom. Ale nerobia nič, aby potlačili rozbujnenú slobodu tlače a prístupu ku knihám. V časoch, keď Anglicko nasledovalo Katolícku cirkev takýto nárek nad agnostikmi, ateistami, deistami a voľnomyšlienkármi nebolo počuť, pretože nebolo dovolené  ich knihy vydávať a ani čítať,

Bezbožné knihy ľudí kazia.
5. Teraz to musíme dokázať príkladmi. Blahoslavený  Dionýsius Alexandrinus, v Baroniovi,[14] svedčí, že škodlivé knihy chiliastického biskupa Nepota ovládli polovicu Východu. V Mezopotámií sa obrátil na vieru Bardesanes Syrus a dlhé roky bol známy svojou zbožnosťou a usilovným bojom proti kacírom, slovom i písmom a všetci katolíci ho obdivovali. Ale čítal nejaké valentiniánske knihy a nie len, že prijal ich bludy, ale rozvinul ich do oveľa podivnejších a ohavnejších a tak zviedol nesmierny počet duší.[15] — Sv.  Hieroným hovorí, že Španielsko ani Portugalsko by neboli nakazené, ak by tam nebolo dovolené vydávať knihy prisciliánov.[16] — Sv. Turibius, v listoch Idaciovi, Ceponiovi a blahoslavenému Levovi  odsudzuje skazu Španielska a Narbonskej Galie a ako jediný zdroj tejto katastrofy uvádza zlé knihy. [17] — Eutychés, pred tým nepremožiteľný obranca viery, sa po prečítaní knihy istého manichejca stal nepopierateľným otcom nespočetných heretikov.[18] Neskôr bol zatvorený do kláštora a donútený mlčať, ale bez ohľadu na mlčanie svojho pôvodcu, jeho spisy kolovali po Východe ďalej a nivočili ho. . — Julián z Halikarnassu, v Kárií, sa tiež odvrátil od viery, keď čítal Valentinove knihy.[19] Avitus, španielsky kňaz, sa čítaním Origenových kníh, hoci čítal aj ich vyvrátenie, a bol Hieronýmom dôrazne varovaný, aby sa stránil bludu, utopil v tejto smrteľnej nákaze.[20]

Žalostný je prípad Heinricha Bullingera, katolíckeho učenca, kedysi nie len veľmi zbožného, ale aj horlivého za dokonalosťou. Krátko pred tým, ako mal vstúpiť do kartuziánskeho kláštora prečítal knihu od Melanchtona, a hoci ho vnútorný hlas varoval, nejaký démon ho nabádal si to prečítať a on podľahol. A tak sa zo svätej služby Bohu prešiel tento biedny kňaz do služieb Satana. [21]

John Wycliffe si v Anglicku nezískal veľa prívržencov, kým len kázal, hoci z úst nevypustil prakticky nič, len falošné obvinenia. Ale keď sa jeho zákerné knihy dostali na verejnosť, spôsobili spustošenie a stratu celých Čiech, ktoré v živote nenavštívil a  tento otrávený pohár podal ešte ďalej. Keď sa od študenta z Oxfordu dostali tieto knihy k Husovi, rozšíril ich bludné náuky všade.[22]

Kvôli stručnosti neuvádzame ďalšie podobné príbehy, hoci ich možno nájsť v dejinách úplne všade.
Pre vzdelaných ľudí je dostatočne zrejmé a jasné, že prakticky každá nová heréza je len skopírovaná z  knihy nejakého staršieho kacíra.

Že Otcovia Cirkvi chránil veriacich pred bludnými knihami
6. Preto koncily, pápeži, sväté kniežatá perom i slovom, zákazom i trestom vždy usilovali odstrániť knihy, ktoré nejakým spôsobom poškvrňovali vieru a mravy. — Preto Otcovia vo svojich spisoch usilovne odvracali veriacich od čítania takýchto kníh. Origenés tvrdil, že tí, ktorí bez príčiny čítajú neslušné a bezbožné knihy, sú vinní tým istým hriechom, ako tí, ktorí jedia mäso obetované falošným bohom.[23] Sv. Izidor píše, že čítať bezbožné diela je to isté, ako páliť kadidlo diablovi. Dodáva, že kresťanovi nie je dovolené čítať lži básnikov, pretože môžu vydráždiť myseľ ku chlípnosti a žiadostivosti. Sv. Hieroným hovorí: “ Nikto nenastúpi do deravej lode, aby sa naučil vyhýbať stroskotaniu. Vydal by si svoju nevinnú dušu knihe plnej bludov, aby si sa naučil katolícku pravdu?” Tertuliánus ešte tvrdšie hovorí: “Nič nie je vybudované tým, čo ho ničí. Nikoho nemôže osvietiť to, čo ho vrhá do tmy.”[24]

I heretici konajú rovnako
Dokonca aj ten rúhač Luther napísal knihu, v ktorej žiada zničenie kníh s falošnými náukami.[25] I Kalvín brojil proti zlým knihám.[26] Je známe, že sám v Ženeve dal bludné knihy Michaela Serveta spáliť aj s ich bezbožným autorom.

I pohania
Dokonca i pohania, hnaní rozumom a skúsenosťou, prišli k rovnakému záveru, ohľadom ničenia zlých kníh. Platón, napríklad, si myslel, že je nutné každú knihu preskúmať múdrymi ľuďmi a až potom ju nechať čítať ostatným. [27]

Pohania zvykli páliť zlé knihy
7. Je fakt, že zvyk odstraňovať zlé knihy vládol v každom civilizovanom národe na svete. Medzi Židmi: Keď Joachim dostal skrze Barucha knihu ktorú poslal Jeremiáš, vrhol ju do ohňa, lebo sa bál že vyvolá medzi Židmi pohoršenie.[28] Kráľ Herodes chcel tiež spáliť všetky knihy hebrejského pôvodu, lebo ich považoval za nebezpečné pre mier v kráľovstve.[29] — Medzi Sýrčanmi: Antiochus Epifanés verejnou vyhláškou rozkázal spáliť židovské knihy.[30] — Medzi Aténčanmi: Protágorás bol vládnou vyhláškou zakázaný a jeho knihy verejne spálené, pretože v nich spochybňoval existenciu bohov. Aj Cicero[31] a Lactantius. — [32] Medzi Grékmi: Epikurove knihy boli tiež pálené.[33] Medzi Rimanmi: Istý roľník, pri orbe objavil na svojom poli starý hrob s niektorými spismi Numu Pompília, v ktorých hovorí nepekne (ale pravdivo) o rímskom náboženstve. Senát rozkázal tieto spisy spáliť.[34] Marcus Aemilius, zachytil dodávku kníh namierenú do Ríma a nariadil ich spáliť, lebo obsahovali novátorské obrady a modlitby. V Baroniovi stojí[35] Arnobiovo tvrdenie, že Rimania sa pokúšali zakázať Ciceronovu knihu De Natura Deorum, kde Cicero hovorí proti ich náboženstvu.[36] Mnohé zo zachovaných rímskych zákonov nariaďujú spáliť knihy so zlou povesťou.[37] Lívius svedčí, že jednou z povinnosťí Pontifika Maxima bolo cenzurovať, zakazovať a páliť knihy.[38] Cisár Augustus spálil viac ako dve tisíc kníh, ktorých autori boli alebo neznámi, alebo mali zlú povesť.[39] Augustus zabránil šíreniu Ovídiovho De Arte Amandi  a autora poslal do vyhnanstva.

Že treba odstrániť obscénne knihy a traktáty o láske
8. Tu musíme nástojčivo žiadať, aby biskupi a kňazi vynaložili všetko úsilie, aby spomedzi svojich ovečiek odstránili všetky knihy, ktoré sú obscénne a pojednávajú o nezákonnej láske. Knihy ktoré Origenés múdro nazýva babylonskými čašami, plnými jedu a sv. Augustín "žabami, ktoré vyliezajú z papúľ šeliem" — Dokonca i pohania odsudzovali tento druh nemravnej literatúry. Platón žiadal, aby sa nemravné knihy držali mimo obec. Medzi Lakedaimoncami a v celom spartskom kráľovstve bolo zakázané čítať i vlastniť Archilochove knihy, lebo ich považovali za obscénne.[40] Beyerlinck uvádza chýr, že Vergílius, pre nemorálnu milostnú aféru kráľovnej Dido, mal nariadené svoju Aneidu spáliť.

O vzniku "románovej" literatúry.
Veľa kníh druhu zvaný “romány” (romanzi -  v dobe sv. Alfonza sa tak nazývalo to, čo dnes voláme "romantická literatúra", teda love story a i pornografia.  Nejedná sa o romány v dnešnom slova zmysle. pozn.prekl.) dnes bežne koluje verejnosťou a dostávajú sa do rúk jednoduchým adolescentom. Vynálezcom tohoto "románového" žánru je  podľa Nicephora Heliodorus, Phoenix, biskup z Trikaly v Thessálii.[41] Tento biskup vraj písal vo svojej mladosti knihy, ktoré ľahko viedli dospievajúcich k nemravnosti. Provinčná synoda odhalila toto nebezpečenstvo a prikázala Heliodorovi tieto knihy spáliť, alebo sa vzdať episkopátu. Dal prednosť svojim knihám a opustil úrad.

Romány sú nebezpečné a treba ich zakázať.
9. Románová literatúra nie je všeobecne zakázaná cirkevným zákonom. Index zakazuje len "knihy, ktoré pojednávajú, rozprávajú, alebo učia lascívne a obscénne veci, ako svoj hlavný predmet".[42] Ale ako učený autor Continuator Tournely poznamenáva, takým knihám sa treba vyhýbať per se, pretože spôsobujú čitateľom veľkú škodu a sú nebezpečnejšie, keď je ich zámer skrytý.[43] — Alexander Tassoni o takejto literatúre hovorí:

Čítaním o milostných príhodách a plánoch, čítaním obscénnych kníh, najmä v samote a voľnom čase, ktorý táto literatúra žiada, vznikajú pod zámienkou potešenia a radosti obscénne fantázie a predstavy a túžby po nezákonných veciach a opúšťa sa obozretnosť.[44]

Tieto nečistoty sa nevalia na človeka priamo a otvorene, ale zatienia tajomne jeho srdce rozpálením profánnych žiadostí, odcudzia ho od Boha a ženú ho naliehavo smerom k zlému. Tak ako príležitosť ľahko naženie muža do hriešnej žiadostivosti a nástojčivo ho v nej udržiava.

Tiež treba poznamenať, že niekedy sú vinní otcovia rodín, ktorých povinnosťou je tieto neslušné knihy udržať mimo dosah ich detí. Ak tak nerobia, musia si uvedomiť, že hrešia. A nech sa potom nesťažujú, že ich deti zanedbávajú štúdium, pretože sú posadnuté čítaním románov a odmietajú čítať knihy, ktoré by ich vzdelávali.Tak zostanú nevzdelaní a prepadnú nerestiam. — Ján Gerson, písal proti istému románu zvanému Na ružu, a spomínal na Augustov zákaz Ovídiovej knihy s výkrikom: “Ó Bože!…Ó mravy našich čias! Pohanský sudca odsúdil iného pohana, ktorého náuka zvádzala ľudí k nemravnosti. A medzi kresťanmi a ich pričinením sa takáto kniha, a iné oveľa horšie, nie len že predávajú, ale aj chvália a obhajujú!”

10. Rovnakého druhu je kniha zvaná Verný pastier (dnes, z dobrého dôvodu explicitne zakázaná); Peter Bayle hovorí, že sa našiel jeden hlupák, ktorý sa podujal brániť túto malú, ale škodlivú knihu pomäteným argumentom, že nespôsobí škodu, pokiaľ dievčatá budú odmietať milencov, ktorí za nimi prídu. Bayle— hoci inak bezbožný a bez náboženstva — oprávnene karhá tohoto idiotského apologéta:

"Táto odpoveď je úskočná, pretože si žiada splniť podmienku, ktorú kniha sama robí veľmi ťažkou. Žiadaš dve veci: čítať knihu a odmietať milencov. Ak žiadaš oboje, si nespravodlivý, pretože samotný príbeh oslabuje našu silu odolať. Napĺňa nás sexuálnou vášňou, roznecuje žiadostivosť, zatemňuje rozum a násilne nás ženie vyhľadávať prítomnosť milencov.... Ale ak aj pripustím, že im dokážeme odolať: nebudeme kvôli týmto príbehom, my nešťastníci, predhodení napospas nečistým vášňam?"

Bayle ďalej trvá na kompletnom zákaze takýchto kníh.

Že sa treba vyhýbať pohanským básnikom.
11. Cicero napísal: “Vidíš, koľko zla spôsobili básnici? …zmäkčili naše srdcia…, zničili každé vlákienko cnosti.”[45] Preto Quintilianus zakázal aby jeho chlapcom čítali Horácia a básnikov podobného razenia.[46] Sv. Hieroným povedal: “Piesne básnikov sú pokrmom démonov.”[47] I Luther, sám človek najbiednejších mravov napísal: “Knihy Juvenala, Martiala, Catulla, a Vergíliovu Priapeiu treba odstrániť z každého mesta a školy, pretože v nich stoja tak chlípne a obscénne veci, že je nemožné, aby ich bez veľkej škody čítali mladí ľudia.[48] — Ešte nebezpečnejšia je hriešna Boccacciova kniha (ktorá je napriek zákazu stále v obehu). Podľa mňa uškodí mladým viac, než Luther a Kalvín.

Ospravedlňovať to výukou jazyka je len výhovorka.
Niektorí namietajú, že z týchto kníh sa študenti môžu naučiť nie len literárny štýl, ale veľa vecí, ktoré prospievajú mravnosti. Gerson na to dobre odpovedá: "Pýtam sa teda, sú tie pasáže, proti ktorým možno namietať odstránené? Oheň je nebezpečnejší. Prehltnutý háčik rybu stále zraňuje a nôž potretý medom nereže horšie."  Gretserus rozvážne dodáva: "Pre tento účel (štúdium) nájdeš všetko, čo treba ale čistejšie a lepšie a úprimnejšie v dielach katolíckych spisovateľov. Načo je teda potrebné obracať sa k týmto špinavým stokám? Kto by sa radšej nenapil priezračnej vody namiesto vody znečistenej jedom, i keby vedel ako ten jed odfiltrovať? Veď ten čo pije čistú vodu nie je vystavený ani riziku smrti, ani sa nemusí namáhať s jej čistením" [49] — Augustin písal proti tým, ktorí chceli čítať Terentia, aby sa naučili slovník: “Nenaučíte sa tieto slová ľahšie skrze ich nečistotu. Naopak, nečistotu, ktorú sa skrze ne naučíte, ľahšie spáchate. Nehaním tie slová ......, ale blud, ktorý sa v nich skrýva. ”[50]

Hriešne knihy treba odstrániť a úplne zničiť.
12. Vráťme sa k téme a urobme z uvedených argumentov záver: Prirodzenosť sama žiada, aby knihy urážajúce náboženstvo, alebo dobré mravy, boli všetkými možnými spôsobmi zničené. To učia všetci teológovia a dodávajú, že ani pápež sám nemôže povoliť niekomu čítať knihu, ktorá škodí jeho viere. Juenin,[51]Continuator Tournely,[52] Graveson,[53] Busenbaum (see Lib. II, n. 19, ad 6), Habert.[54] Najučenejší Silvius podľa Continuator Tournely dodáva, že nikto nemôže čítať knihy bludárov aby sa nevystavil nebezpečenstvu smrteľného hriechu, ak neštudoval minimálne tri, alebo štyri roky teológiu.

Ak teda i pohania, ako sme videli vyššie, považovali za nutné pre ochranu ich falošného náboženstva zničiť podvratné knihy, o čo viac musí Cirkev usilovať uchrániť pravé náboženstvo pred poškodením? "Je životne dôležité" hovorí Theodosius, "aby o knihách, ktoré privolávajú Boží hnev, alebo zvádzajú duše ľudí k neresti a klamu, nikto ani nepočul." Marcianus povedal: "Príležitosť k bludu sa odstráni, keď niet ani učiteľa, ani poslucháča." A "kiež každá stopa bezbožnosti skončí v plameňoch. "[55] Karol V. múdro povedal: “Keď dokážeme vyhodiť aj ten najdrahší pokrm, ak máme podozrenie, že je v ňom primiešaný jed, ktorý škodí ľudskému telu, o čo viac by sme sa mali vyhýbať takým spisovateľom, ktorí sú nakazení odporným jedom pre duše a aby sa skrze nich nestala nikomu inému škoda, nemali by sme ich spomienku vyhladiť z pamäte ľudstva?”[56]



[1] Deuter. XIII, 6 et seqq.
[2] Rom. XVI, 17; Tit. III, 10.
[3] Baronius, Annal., ad ann. 74, n. 8 et 9.
[4] Euseb., Histor. Eccles., lib. 4, cap. 14.
[5] Baronius, Annal., ad ann. 365, n. 96.
[6] Epist. 40, ad plebem, etc., n. 4 et 5.
[7] De Virtute, cap. 8.
[8] Epist. Ad Alexand. Constantinop., 13.
[9] Vita S. Anton., n. 68
[10] Serm. 16, de Ieiun., cap. 5.
[11] Edit.–zákon kongruity: “Dobrý a zodpovedný vladár musí zaistiť, aby kraj v ktorom vládne zostal v pokoji a mieri. To nie je ťažké, ak dokáže nájsť a odstrániť z krajiny zločincov, konkrétne svätokrádežníkov, lupičov, únoscov a zlodejov.”
[12] Origen., in libr. Iesu Nave, homil. 7, n. 7.
[13] Moral., lib. 5, cap. 11, n. 28
[14] Sv. Dionysius Alexandrinus, v Baroniovývh Annales Ecclesiastici, 264 A.D., n. 5, hovorí, že falošná náuka (Nepotova kniha) bola zverejnená: “nie len aby vznika schizma, ale aby celé cirkvi odpadali od viery.”
[15] Ephraim Chambers, Dizionar. Univers., v. Bardesanisti.
[16] Sv. Jerome, in Isaiam, lib. 17, cap. 64, v. 4 et 5, hovorí, že veľa mladých dievčat v Španielsku a Portugalsku bolo podvedených čítaním apokryfov
[17] Zaccaria to spomína v Storia polemica delle proibizioni de’ libri, lib. 2, diss. 1, cap. 4, n. 5;  ale list Sv. Turibia z Asturie je určený len Idaciovi a Ceponiovi, a nachádza sa medzi listami sv. Leva. A nespomína Narbonskú Galiu ale Galíciu, ako sa zdá podľa 14. Levovho listu
[18] Pozri Anastasius Sinaita
[19] Viae dux advers. Acephalos, cap. 14.
[20] Baronius, ad ann. 414, n. 10 et 11.
[21] Ladvocat, Dizionar. Portat, v. Bullinger.
[22] Cochleus, Historia Hussitarum, lib. 1, pag. 7 et seqq.;  tiež Bon. Blanciotti, Nota c ad doctrinam 6 Wicleffitarum, apud Thomam Waldensem, tom. 1, fol. 19.
[23] In Numer., homil. 20, num. 3.
[24] De Praescript., capit. 12.
[25] See Sleidanus.
[26] Braschius, De Libert. Eccl., tom. 3, capit. 26, num. 5.
[27] Plato, de Republ., dialog. 2, v. f.
[28] See Bodinus.
[29] Eusebius
[30] Joseph Hebraeus
[31] De Natur. Deor., lib. 1, cap. 23.
[32] Lib. De Ira Dei, cap. 9.
[33] Erasmus
[34] Valerius Maximus and Pliny
[35] Annal, ad ann. 302, n. 19.
[36] Advers. Gent., lib. 3, cap. 7; cfr. Migne, Patrol. Lat., tom. 5.
[37] L. Caeterae 4, ff. Familiae erciscundae, § Tantumdem; Paul. Jul. Sententiar. Receptar., lib. 5, tit. 23, § 12; L. Damnato 6 et 1. Quicumque 8, § ult., C. De haeret. et Manich.
[38] Lib. 6, cap. 1; cfr. IX, 46, et lib. 39, 16 (edit. Taurin.).
[39] Suetonius, In Octav. August., cap. 31. Origen, in Jerem., homil. 21, n. 7 et seq. Plato, de Repub., dialog. 2 et 10.; a Nicephorus
[40] Valerius Maximus
[41] Eccles. Hist., lib. 12, cap. 34.
[42] Reg. VII; cfr. et Constit. Officiorum, cap. 14, n. 9.
[43] De Decal., cap. 1, art. 1, punct. 3, § 2, concl. 2.
[44] Pensieri diversi, lib. 7, cap. 11, v. Che similmente.
[45] Tuscul. Disputat., lib. 2, cap. 11.
[46] De Institut. Orator., lib. 1, cap. 8, n. 6.
[47] Epist. 21, ad Damas., n. 13.
[48] Serm. Convivial., tit. de Authoribus; Gersonius, tract. Contra Romanti. De Rosa, v. Si dicatis.
[49] De Iure et more prohib. etc. libros haeret. etc., lib. 1, cap. 29.
[50] Confess., lib. 1, cap. 16, n. 26
[51] Instit. Theol., part. 7, diss. 4, qu. 1, cap. 6, art. 3, § 2, qu. 2.
[52] Decal., cap. 1, art. 1, punct. 3, § 2, concl. 2.
[53] Histor. eccl., saec. XVI, colloq. 6, i. f.
[54] Tr. De Fide, etc., cap. 4, qu. 9.
[55] Act. Concil. Halcedon., part. 3, cap. 12 et cap. 19. Cfr. 1. Quicumque 8, C. de Haeret. et Manich.
[56] Edict. Wormat. 1521, apud Petram, inconstit. Gelasii Valde, sect. un., n.