Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

8. 3. 2020

Aforizmy

Nicolas Gomez Dávila

Ľudia menia svoje idey oveľa zriedkavejšie, ako idey menia svoje masky. V priebehu storočí sa ozývajú stále rovnaké nápady.

Je ľahké veriť, že sa podieľame na istých cnostiach, keď zdieľame neresti, ktoré sú k týmto cnostiam protikladné.

Duchovná dospelosť začína, keď prestaneme cítiť potrebu zachraňovať svet.

Sloboda je prostriedok, nie cieľ. Kto ju považuje za cieľ, nevie čo robiť, keď ju náhodou získa.

Naša posledná nádej je, že Boh k nám nebude spravodlivý.

Každý iný cieľ ako Boh nás zneucťuje.

Meštiaci (buržoázia) sú ľudia, ktorí sú nespokojní s tým čo majú, ale spokojní s tým, akí sú.

Marxisti definujú buržoáziu v ekonomických pojmoch, aby pred nami skryli skutočnosť, že k nej patria.

Milovať ľud, to je povolanie aristokrata. Demokrat ľud miluje len vo volebnom období.

Ľudia sa radšej ospravedlňujú chybami druhých, ako vlastnou nevinosťou.

Času sa treba obávať nie preto, že zabíja, ale preto, že strháva masky

Čím väčším problémom demokracia čelí, tým neschopnejších ľudí poveruje ich riešením.

Každá legislatíva, ktorá ochraňuje slobodu do poslednej maličkosti nakoniec slobodu zadusí.

Múdrosť spočíva v miernosti. Nie kvôli strachu z excesov, ale kvoli láske k obmedzeniam.

Pravda je šťastím rozumu.

My všetci sa snažíme podplatiť svoje svedomie, aby hriech nazývalo "chybou" alebo nešťastím.

Človek si nerobí bohov na svoj obraz a podobu, ale chápe seba ako obraz a podobu bohov, v ktorých verí.

Nič nie je nebezpečnejšie, ako riešiť chvíľkové problémy trvalými riešeniami.

Príčina hlúposti demokracie spočíva v dôvere v anonymného občana. Dôvod jej zločinnosti je dôvera anonymného občana v seba samého.

Kritika meštiactva si získava dvojakú chválu. Jednak od marxistu, ktorí ju považuje za inteligentnú, lebo potvrdila jeho domnienky. A tiež od meštiaka, ktorý ju považuje za múdru, lebo si myslí, že je adresovaná jeho susedovi.

Moderný človek si túži v obchode kúpiť to, čo generácie pred ním dúfali získať metodickou kultiváciou svojich citov.

Moderný človek už vie, že politické riešenia sú smiešne a tuší, že aj tie ekonomické sú také.

Predsudky chránia proti hlúpym nápadom

Sex nerieši dokonca ani sexuálne problémy.

Sloboda nie je cieľom dejín. Je to materiál, s ktorým dejiny pracujú

Marx možno vyhráva bitky, ale Malthus vyhrá vojnu

Skutočná sláva je, keď meno rezonuje v pamäti slaboduchých.

Priemyselná spoločnosč je odsúdená k násilnému a nekonečnému pokroku.

Sú dva typy ľudí. Tí čo veria v dedičný hriech a idioti.

Demagógia je pojem, ktorý používajú demokrati, keď ich demokracia desí.

Starnúť s dôstojnosťou, to je úloha pre každý okamih

Cena, ktorú si inteligencia pýta od svojich vyvolených je rezignácia na každodennú banálnosť

Blázna neznepokojuje, keď jeho nápady označia za mylné, ale keď mu tvrdia, že prestali byť v móde.

Okrem vlastného neporiadku nám všetko ostatné pripadá ako chaos.

Za politickým násilím je menej mŕtvol ako skazených duší.

Ateistu zaráža, že katolíka jeho argumenty neznepokojujú, zabúda však, že katolík je porazený ateista. Ateistove námietky sú v základy našej viery.

“Psychológia” je,  pravdu povediac, štúdium meštiackeho správania.

Fotografia zabila predstavivosť

Frustrácia je charakteristická psychologická črta demokratickej spoločnosti. Tam, kde každý môže legitímne ašpirovať na najvyššie miesto pyramídy, je celý zvyšok tejto pyramídy zásobárňou frustrovaných jednotlivcov.

Kľúčová udalosť 20. storočia je demografická explózia idiotských nápadov.

Byť partizánom rovnosti a pritom nezávidieť iným, to dokážu len skutoční hlupáci.

Ozajstný reakcionár nesníva o zrušenej minulosti, ale loví tiene posvätna na večných vrchoch.


(na pokračovanie)

7. 3. 2020

Štát a Boh
Ed Feser

Hobbes charakterizoval svoj leviathanský štát ako smrteľného boha. Napadla ma teologická analógia, alebo súbor analógií, ktoré by mohli osvetliť všeobecné rozdiely medzi rôznymi druhmi politických a ekonomických systémov - a najmä rozdiely medzi socializmom, libertarianizmom a chápaním štátu podľa prirodzeného zákona, ktoré leží niekde medzi nimi.

Pripomeňme, že existujú tri teórie o Božom pôsobení v stvorenom svete: okasionalismus (z lat. occasio - príležitosť), konzervativizmus (nezamieňat s politickým, či teologickým konzervativizmom) a súbežnosť (z lat. concurro - spolu bežať) . Požičal som si klasifikáciu od Freda Freddosa.

Okasionalizmus tvrdí, že kauzálne účinkuje len Boh a viditeľná kauzálna moc stvorených vecí je iluzórna. Zdá sa, že slnko spôsobilo roztopenie ľadu vo vašej limonáde, ale v skutočnosti to je Boh, ktorý roztápa ľad a využíva príležitosť, že svieti slnko. Zdá sa, že je to guľa, ktorá zrazila všetky kolky, ale v skutočnosti to  je Boh, kto to ich zráža, pri príležitosti styku gule s kolkami. A tak ďalej. Stvorené veci nemajú žiadnu kauzálnu moc. Sú ako bábky. Je to bábkar, ktorý pomocou šnúr pohybuje bábkou a je to Boh, ktorý spôsobuje všetko dianie na svete. Stvorené veci sú viac než bábky na šnúrach sú to tieňové bábky. Tie na šnúrach majú aspoň nepriamu kauzálnu moc, môžu fyzicky naraziť do inej bábky, ale tieňová bábka nedokáže ani to. A podľa okasionalizmu, ani jedna stvorená vec nemá moc niečo sama od seba zapríčiniť.

Naopak, konzervativizmus tvrdí, že stvorené veci majú nielen kauzálnu moc, ale uplatňujú ju úplne nezávisle od Boha. Boh ich iba zachováva (konzervuje) v tom že jestvujú, ale nijako sa nepodieľa na ich kazuálnom účinkovaní. A hoci Boh udržuje slnko v existencii, je to slnko a jedine slnko, ktoré spôsobuje, že sa váš ľad topí. Aj keď Boh udržuje kolkovú guľu v existencii, je to ona, ktorá zráža kolky. A tak ďalej.

Súbežnosť (spoluúčinkovanie) je stredná pozícia. Oproti konzervativizmu tvrdí, že Boh nielenže uchováva veci v bytí, ale tiež musí s ich činnosťou súhlasiť a spolupracovať, aby mohli vôbec niečo spôsobiť. Ale tiež oproti okasionalizmu hovorí, že vytvorené veci majú skutočnú kauzálnu moc, aj keď nie samé zo seba. Napríklad podľa Freddosa, keď na písanie na tabuľu použijete kúsok modrej kriedy, krieda by nemohla mať účinkovať, ak by ste ňou nepísali. Ponechaná sama na seba by len ležala na mieste. Jej povaha však skutočne prispieva k účinku - písmená by neboli modré, ak by krieda nebola modrá. Alebo  autíčko na batériu. Motor skutočne pohybuje kolesami a tým aj samotným autom, ale nebol by schopný to urobiť, keby nebolo batérie, ktorá ho poháňa. Boh je ako vy, v príklade od Freddosa, alebo ako batéria, v tom mojom . Ak má mať príčina svoj účinok, musí s ňou spoluúčinkovať, alebo spolupracovať, táto príčina však napriek tomu skutočne pôsobí sama o sebe.

Jeden dôvod, prečo uprednostniť súbežnosť pred jej alternatívami, vyplýva zo scholastického princípu : agere sequitur esse - konanie nasleduje bytie. Tento princíp hovorí, že vec reflektuje to, čo je. Ak stvorené veci nerobia nič, ako to tvrdí okasionalizmus, tak sa zdá že nemajú žiadnu realitu. Len Boh je skutočný a keď pozorujeme to, čo považujeme za stvorené veci v akcii, pozorujeme Boha v akcii. Okasionalizmus sa tak redukuje v panteizmus. Preto, ak je panteizmus falošná explikácia reality, musí byť nepravdivý aj okasionalizmus.

Ak naopak stvorené veci môžu konať úplne nezávisle od Boha, potom sa zdá (vzhľadom na to, že konanie nasleduje bytie), že môžu existovať úplne nezávisle od Boha. Božské uchovávanie vecí v existencii by bolo zbytočné. Konzervativizmus sa tu redukuje  na ateizmus, takže ak je ateizmus falošná explickácia reality, musí byť aj konzervativizmus nepravdivý.

Súbežnosť teda zostala ako jediný spôsob, ako správne pochopiť vzťah medzi Bohom a svetom podľa princípu agere sequitur esse. Svet má svoju skutočnú kauzálnu moc sám osebe, pretože jeho existencia je reálne odlišná od Božej existencie, ale napriek tomu si vyžaduje, aby Boh vo svojej kauzálnej aktivitie spolupúčinkoval a aby ho Boh uchovával v existencii.


Čo to má spoločné s rôznymi politickými sústavami? Socializmus predpokladá centralizovanú vládu, ktorá vlastní  základné prostriedky výroby a distribúcie a toto vlastníctvo predpokladá, že vláda má nad všetkým úplnú právomoc. Čím viac práv si vláda uplatňuje na základné ekonomické prostriedky spoločnosti, tým viac vlastníctva si na ne de facto nárokuje a tým viac je socialistická. Socializmus môže prísť postupne.

Toto je ekonomický princíp socializmu, ale je s tým tiež spojená morálna vízia. Ide najmä o kolektivistický étos, podľa ktorého vláda vlastní základné ekonomické prostriedky a využíva ich v záujme spoločnosti ako celku, a nie v záujme jednotlivca, či skupiny. Tento étos sa dá ďalej rozvíjať najmenej dvoma spôsobmi. Je možné považovať spoločnosť za akýsi organizmus či telo, ktorého jednotliví občania sú ako obyčajné bunky, či orgány, ktoré je možné obetovať pre dobro celku, rovnako, ako je možné obetovať orgán alebo bunky pre záchranu tela. Totalitné formy socializmu si osvojili túto extrémnu formu kolektivizmu. Druhá možnosť je, že všetci jednotliví občania majú inherentnú a rovnakú hodnotu a preto ich nemožno obetovať pre dobro celku, aj keď sa očakáva, že budú pre dobro celku spolupracovať. Tejto menej extrémnej forme kolektivizmu vyhovujú egalitárske formy socializmu.

Ak použijete niečo, čo vlastním, a vy to používate iba spôsobom, ktorý vám nariadim, dá sa povedať, že konám skrze vás. Fungujete ako môj agent. Vaše činy sú vlastne moje činy a vy ste len určité rozšírenie mňa samého. Takto môže fungovať napríklad právnik, alebo zamestnanec. Čím viac práv bude socialistický štát nárokovať na zdroje, ktoré jeho občania využívajú a na rozhodnutia ako ich môžu využívať a čím viac bude tento štát bude považovať občanov za obyčajné bunky spoločenského organizmu, tým viac možno povedať, že s občanmi zaobchádza iba ako s rozšírením seba samého.

To je analogické s okasionalizmom, pričom socialistický štát je hrubou analógiou Boha a jednotliví občania sú analógiou stvorených vecí. Čím viac sa občania musia riadiť pokynmi štátu, tým viac sa podobajú bezmocným stvoreným veciam okasionalizmu - obyčajným bábkam a štát je bábkar. Je viac Bohom, ako slnkom a on roztápa ľad vo vašom nápoji, obrazne povedané. A totalitný socialistický štát, ktorý zaobchádza so spoločnosťou ako celkom, akoby to bola jediná reálna substancia a jednotliví občania iba jej bunky, je podobný okasionalizmu, ktorý sa zrútil do panteizmu. Skutočne existuje iba spoločnosť, občania sú len jej súčiastkami, tak ako v prípade panteizmu skutočne existuje len Boh a empiricky dostupné veci a udalosti sú iba jeho prejavmi.

Teraz uvážte opačný extrém. Predpokladajme, že zastávate libertariánske stanovisko, že štát nemá absolútne žiadne práva na akékoľvek zdroje, ani nesmie určovať, ako sa majú použiť. Jeho práva sú zredukované na minimum potrebné  pre ochranu práv jednotlivca na život, slobodu a majetok. Sú to jednotliví občania, ktorí vlastnia všetky zdroje a majú právo rozhodnúť sa, ako sich použiť, predať, rozdať alebo vymeniť pri transakciách na voľnom trhu. Vláda slúži len na udržanie minimálneho systému vymáhaním plnenia zmlúv a trestaním porušovania práv.

Tu vidím analógiu s konzervatívnym modelom, v ktorom Boh iba konzervuje veci v bytí,  kým ony fungujú úplne nezávisle.  Extrémnejšia anarcho-kapitalistická verzia libertarianizmu, ktorá všetko privatizuje a úplne ruší štát, je v konečnom dôsledku analogická so situáciou, keď sa Bohu odoberie aj úloha existenčne zachovávať svet - čo viedie k ateizmu.

Vpredchádzajúcom príspevku som vysvetlil tradičnú koncepciu prírodzeného zákona, ktorú možno vnímať ako stred medzi socializmom a libertarianizmom, pokiaľ sa riadi zásadami subsidiarity a solidarity - zásadami, ktoré odrážajú našu prirodzenosť rozumných spoločenských živočíchov. Ako spoločenské živočíchy neprichádzame na svet ako indivíduá bez povinností k ostatným, ale skôr ako členovia skupín - najprv rodiny a potom miestneho spoločenstva, národa a nakoniec ľudskej rasy ako celku. Ako racionálne bytosti požadujeme značný rozsah slobody myslenia a konania, aby sme si uvedomili ciele, ku ktorým sme nasmerovaní svojou prirodzenosťou, vrátane spoločenských.

Tieto požiadavky sú vyvážené solidaritou a subsidiaritou. Ak sme organické časti väčších spoločenských celkov,  tak ide náš rozkvet, ako jednotlivcov, ruka v ruke s rozkvetom väčších celkov, rovnako ako rozkvet častí tela ide ruka v ruke s prosperovaním celého organizmu. Oko, alebo noha môžu prekvitať iba vtedy, ak sa dobre darí celému telu a celé telo môže prekvitať iba v rozsahu, v akom to sa darí častiam, ako je oko a chodidlo. Tak ako tieto časti musia plniť svoju úlohu vzhľadom na celé telo, tak aj jednotlivec musí plniť svoju časť vo vzťahu k rodine, národu atď. A rovnako ako celý organizmus musí zaručovať zdravie svojich častí, aj väčšie spoločenské systémy majú povinnosť voči každému jednotlivému členovi. Solidarita teda vylučuje libertariánsky, alebo individualistický model, v ktorom nemáme iné záväzky ako tie, s ktorými súhlasíme. Bolo by to ako oko alebo noha, ktoré nemajú dané prirodzené usporiadanie pre dobra tela ako celku, alebo telo ako celok, ktoré nemá dané prirodzené usporiadanie pre dobro svojich častí.

Vzhľadom na našu racionalitu, nie je telesná analógia dokonalá. Každý z nás má schopnosť samostatne myslieť a konať, ktorú doslovne chápané časti tela nemajú a to znamená, že sme viac než len bunky, alebo orgány väčšieho celku. Časti tela nedokážu pochopiť samé seba a svoj vzťah k celému telu, ani si vybrať, či a ako budú plnia svoje záväzky vo vzťahu k celku. Môžeme to urobiť ak chceme prosperovať iba ako rozumní činitelia, potrebujeme toľko slobody myslenia a konania, aké sú v súlade s našimi potrebami a povinnosťami k väčším spoločenským útvarom. Tiež treba uvážiť, že táto telesná analógia je silnejšia, čím bližšie je sociálny celok, ktorého je jedinec súčasťou. Naše potreby a povinnosti týkajúce sa rodiny sú silnejšie, ako naše potreby a povinnosti týkajúce sa národa a naše potreby a povinnosti súvisiace s národom sú silnejšie, ako naše potreby a povinnosti súvisiace s ľudstvom. Model prirodzeného zákona preto vyžaduje osobitnejší ohľad na rodinu a národ pred „globálnym spoločenstvom“, aj keď i tomu patrí náležitý zreteľ. Subsidiarita teda vylučuje akúkoľvek socialistickú absorpciu jednotlivca do spoločenského bloku. Vyžaduje tiež, aby sociálne celky na vyššej úrovni (ako sú vlády) zasahovali do činnosti útvarov na nižšej úrovni (ako sú rodiny a jednotlivci) iba, ak je to nevyhnutne potrebné. Tento predpoklad je v prospech slobody konania, hoci sú prípady, kedy možno slobodu konania obmedziť, alebo potlačiť.

Model spoločnosti založený na prirodzenom zákone je analogický so spoluúčinkujúcim modelom vzťahu Boha a sveta. Ako racionálne živočíchy konáme skutočne sami, nie len ako obyčajné fenomény spoločnosti, rovnako ako stvorené veci majú svoju vlastnú kauzálnu efektivitu a nie sú len obyčajnými prejavmi Božieho konania. Ako spoločenské živočíchy sme však skutočne závislí na vyšších spoločenských celkoch, pretože sme schopní konať ako racionálne bytosti. Tak ako stvorené veci závisia od Boha, nakoľko vôbec môžu konať. Model podľa prirodzeného zákona je strednou cestou pre chápanie vzťahu jednotlivca a spoločnosti, medzi socialistickým a libertariánskym extrémom, rovnako ako súbežný model je strednou cestou pre popis vzťahu stvorených vecí k Bohu, ktorá leží medzi okasionalizmom a konzervativizmom.

Analógiu možno vyložiť postupnosťou:
panteizmus, okasionalizmus, súbežnosť, konzervativizmus, ateizmus

a zodpovedá sledu:

totalitný socializmus, rovnostársky socializmus, prirodzený zákon, libertarianizmus, anarchokapitalizmus

Chcel som týmto poukázať na zaujímavé stránky tejto paralely, ktorá ma celkom prekvapila, ale nech nie je táto analógia nasilu posúvaná ďalej. Samozrejmé, že existuje celý rad prípadov, kde táto obdobnosť nefunguje. Netvrdím, že neexistujú zaujímavé dôsledky tejto analógie. Je ale dôležité pochopiť ju správne. Netvrdím, že štát je božský, alebo že nutne existuje nejaké osobitné spojenie medzi anarcho-kapitalizmom a ateizmom, alebo medzi socializmom a panteizmom.

26. 2. 2020

Pôst

Katolícka encyklopédia (1917)

Pôst (fast/fest) je všeobecne abstinencia od jedla alebo pitia a je to termín spoločný pre rôzne germánske jazyky. Niektorí odvodzujú slovo od koreňa, držať, zachovať, pozorovať alebo obmedzovať sa. Latinský výraz jejunium označuje zvieracie črevo, ktoré je vždy prázdne. Takáto abstinencia sa líši podľa obmedzenia, ktore predpisuje pre užívanie jedla a nápojov. Preto môže naznačovať abstinenciu od všetkých druhov potravín a nápojov za nejaké obdobie. Taká je povaha pôstu predpísaného Cirkvou pred svätým prijímaním (prirodzený pôst). Môže to tiež znamenať abstinenciu od jedla a nápojov, ktorú určujú telesné alebo duševné dispozície, ktoré sú pre každého jednotlivca typické, a potom sa označuje ako morálny alebo filozofický pôst. Podobne pojem zahŕňa aj kajúce praktiky, ktoré sú spoločné pre rôzne náboženské spoločenstvá v cirkvi. Napokon, v prísnom zmysle, pôst znamená abstinenciu od jedla a ako taký je aktom miernosti (temperantia), ktorý má svoj raison d'être v nárokoch prirodzeného zákona a svoju dokonalosť nachádza v požiadavkách pozitívnej cirkevnej legislatívy.

V kresťanskom staroveku Eustathiáni (Sozomen, Cirkevná história II.33) popierali povinnosť pôstu pre dokonalejších kresťanov; boli odsúdení (380) synodou v Gangre (kan. xiv), ktorá zároveň potvrdila starobylosť tradície cirkevných pôstov (Hefele-Leclercq, Hist. des Conciles., 1908, 1, s. 1041). , Na rozdiel od nepodložených tvrdení týchto sektárov moralisti jednomyseľne tvrdia, že prirodzený zákon zakladá nevyhnutnosť pôstu, pretože každé rozumné stvorenie je povinné rozumným spôsobom pracovať na podrobení vlastnej žiadostivosti. Preto majú rozumné bytosti logicky povinnosť prijať prostriedky primerané dosiahnutiu tohto cieľa (pozri MORTIFIKÁCIA). Spomedzi prostriedkov, ktoré tento účel prirodzene dosahuje, si pôst nárokuje prvé miesto. Úlohou pozitívneho zákona je určovať dní, v ktorých sa musí táto povinnosť zachovať, ako aj spôsobu, akým sa má táto povinnosť plniť v deň autoritou ustanovený.

O pôvode, ako aj historickom vývoji tejto povinnosti v Cirkvi, je možné sa poučiť z článkov o ABSTINENCII a ČIERNOM PôSTE. Zákon pôstu, tak, ako ho cirkev chápe, je z počiatku nepísaný, a preto sa musí chápať a uplatňovať s náležitým ohľadom na zvyky rôznych časov a miest. Pozrite si príslušné historicko-archeologické články v rôznych moderných slovníkoch a encyklopédiách kresťanskej archeológie, napr. Martigny, Kraus, Smith a Cheetham, Cabrol a Leclercq. Podrobnosti nájdete v časti ADVENT; VEĽKÝ PôST; VIGÍLIA; KÁNTROVÉ DNI.

V Spojených štátoch amerických všetky dni veľkého pôstu; adventné piatky (všeobecne); kántrové dni; vigílie Vianoc a Turíc, ako aj tie (14. augusta) Nanebovzatia Panny Márie; (31.10.) Všetkých svätých, sú teraz pôstné dni. Vo Veľkej Británii, Írsku, Austrálii a Kanade sú pôstne práve označené dni, spolu s adventnými stredami a (28. júna) vigíliou svätých Petra a Pavla. Pôst v podstate spočíva v prijatí len jedného plného jedla za dvadsaťštyri hodín a asi okolo poludnia. Znamená to tiež povinnosť zdržať sa mäsa, pokiaľ by legitímny orgán neudelil povolenie na konzumáciu mäsa. Množstvo jedla povolené v tomto jedinom jedle nebolo nikdy predmetom pozitívnych právnych predpisov. A tak aj ten, kto požije výdatné alebo bohaté jedlo, aby pôst vydržal, spĺňa povinnosť postenia. Akýkoľvek prebytok proti miernosti, počas tohoto jedla neohrozuje povinosť postenia.

Podľa všeobecného zvyku je vhodný čas na toto jedlo okolo poludnia. Z dobrých dôvodov je možné túto hodinu legitímne očakávať. Nespácha sa však vážny hriech, ak sa toto jedlo bez dostatočného dôvodu príjme pred poludním, pretože tým nie je porušená podstata pôstu, ktorá spočíva v jedení jedného jedla denne. Podobne môže byť hodina obedňajšieho jedla z dobrých dôvodov obozretne zmenená. V mnohých našich väčších mestách táto prax teraz prevláda. Podľa D'Annibale (Summa Theologiae Moralis, 4. vydanie, III, 134) a Noldina (Summa Theologiae Moralis, n. 674), dobré dôvody ospravedlňujú požiť obedné jedno ráno, ranajšie na večeru a večeru na obed, pretože pôst zostáva stále neporušený. Výraznejšie prerušenie toho hlavného jedla by sa ale nemalo dovoliť, lebo takáto prestávka v skutočnosti vytvára dve jedlá namiesto jedného. Zdravý rozum, berúc do úvahy individuálny úmysel a trvanie prerušenia, musí nakoniec určiť, či je dané prerušenie takéto, alebo nie. Spravidla sa prerušenie do pol hodiny nepovažuje za významené. Jednotlivec však po začatí obedňajšieho jedla a následnom dlhšom bona fide prerušení trvajúcom jednu alebo viac hodín je plne oprávnený pokračovať a dokončiť jedlo po skončení prerušenia. Nakoniec, pokiaľ osobitné dôvody nenaznačujú opak, nie je dovolené požívať toto jedlo neprimerane dlho. Spravidla sa v tejto veci považuje za neprimerané trvanie dlhšie ako dve hodiny.

Okrem spomínaného kompletného jedla Cirkev teraz povoľuje prijať trochu jedla, zvyčajne večer. Pri tomto bode sa musí brať náležitý ohľad na to, čo je zvykom, pokiaľ ide o množstvo a kvalitu jedla, pri tomto druhom chode. Po prvé, u nás je povolených približne osem uncí jedla, aj keď toto množstvo jedla by mohlo stačiť pre úplné nasýtenie niektorých osôb. Okrem toho sa musí venovať pozornosť temperamentu každého človeka, jeho povinnostiam, dĺžke pôstu atď. Preto je v chladných oblastiach povolené oveľa viac jedla ako v teplom podnebí, viac je povolené tým, ktorí fyzicky pracujú počas dňa, ako tým, ktorí sú v pokľude, viac slabým a hladujúcim, ako silným a dobre živeným. Vo všeobecnosti sa môže prijať všetko, čo sa považuje za potrebné na to, aby sa ľuďom umožnilo venovať náležitú pozornosť svojim povinnostiam. Okrem toho, pri tomto druhom jedle je potrebné zohľadniť zvyklosti danej krajiny, čo sa týka kvality povolených potravín. Na niektorých miestach sú zakázané vajcia, mlieko, maslo, syr a ryby, zatiaľ čo chlieb, koláč, ovocie, byliny a zelenina sú povolené. Na iných miestach je povolené mlieko, vajcia, syr, maslo a ryby, buď na základe zvyku, alebo na základe indultu. To je prípad Spojených štátov. Na to, aby sme v tomto bode mohli bezpečne usudzovať, musíme si dôkladne prečítať pôstne predpisy každej diecézy. Okrem toho je dnes ešte ráno povolené trocha čaju, kávy, čokolády alebo podobných nápojov spolu s kúskom chleba alebo sušienkou. Prísne vzaté, všetko, čo sa dá klasifikovať ako tekutina, sa môže ako nápoj alebo liek príjmať v pôste kedykoľvek, počas dňa či v noci. Preto sa voda, limonáda, sóda, voda, zázvorové pivo, víno, pivo a podobné nápoje môžu užívať v deň pôstu mimo jedla, hoci také nápoje sa môžu do istej miery ukázať ako výživné. Káva, čaj, zriedená čokoláda, výrobky z cukru, bobule borievky a citrón sa môžu užívať nalačno, mimo jedla, ako liek od tých, ktorí ich považujú za prospešné pre zdravie. Med, mlieko, polievka, vývar, olej alebo čokoľvek iné, čo majú povahu jedla, nie sú povolené v žiadnej z už uvedených dvoch kategórií. Nie je možné matematicky rozhodnúť, koľko jedla je potrebné na závažné porušenie tohto zákona. Moralisti aj kanonisti sa zhodujú v názore, že viac ako štyri unce by vážne odporovali povinnosti pôstu, či už sa toľko potravy spotrebovalo naraz alebo v rôznych intervaloch počas dňa, pretože Alexander VII (18. marca 1666) odsúdil tvrdenie tých, ktorí učili, že takto prijaté jedlo sa nemá považovať za rovnaké alebo prekračujúce povolené množstvo (Denzinger, Enchiridion Symbolorum et Definitionum, desiate vydanie, Freiburg im Br., 1908, č. 1129).

Aj keď Benedikt XIV (Konštitúcie, Non Ambiginius, 31. mája 1741; v superna, 22. augusta 1741) udelil povolenie jesť mäso v dňoch pôstu, výslovne zakázal používanie rýb a mäsa v rovnakom jedle počas všetkých pôstnych dní v rok, ako aj v nedele počas pôstu. (List arcibiskupovi z Compostely z 10. júna 1745 v Bucceroni Enchiridion Morale č. 147). Tentonariadenie zaväzuje všetkých, ktorí sú oslobodení od pôstu, buď preto, že sú nútení pracovať, alebo preto, že nemajú ešte dvadsaťjeden rokov. Tento zákaz sa okrem toho vzťahuje na osoby, ktoré majú povolené mäso v dňoch pôstu, buď dišpenzom alebo Indultom. Hriech sa spácha ak sa zakázaná vec uskutoční.

Cirkevný zákon pôstu predstavuje vážnu povinnosť pre všetkých pokrstených jednotlivcov, ktorí sú schopní splniť túto povinnosť za predpokladu, že ukončili dvadsiaty prvý rok a nie sú inak ospravedlnení. Táto doktrína je iba praktickým uplatnením všeobecne akceptovaného princípu moralistov a kanonistov, podľa ktorého sa charakter záväzku v ľudskej legislatíve považuje za ťažký alebo ľahký podľa toho, či matéria, ktorá je súčasťou zákona, má alebo nemá blízky a vnútorný vzťah k dosiahnutiu stanoveného cieľa. Keďže pôst, ktorý sa považuje za úkon cnosti striedmosti (temperantia), má taký vzťah k podpore duchovného prospechu človeka (pozri Pôstnu prefáciu v Rímskom misáli), predstavuje určite všeobecne záväznú povinnosť. K tomuto apriornémo dôvodu možno pridať to, čo sa hovoria dejiny Cirkvi, pokiaľ ide o závažné tresty spojené s porušením tohto zákona. Šesťdesiatydeviaty z apoštolských ustanovení nariaďuje degradáciu biskupov, kňazov, diakonov, lektorov alebo spevákov, ktorí sa počas Pôstu nedokážu postiť, a exkomunikáciu laikov, ktorí v tomto zlyhávajú. Päťdesiatyšiesty kánon Trullskej synody (692) uvádza podobné nariadenia. Nakoniec Alexander VII (24. september 1665) odsúdil tézu formulovanú takto: Ktokoľvek porušuje cirkevný zákon pôstu, ktorým je viazaný, nehreší smrteľne, pokiaľ tak nebude konať z pohŕdania alebo neposlušnosti (Denzinger, op. Cit., č. 1123). Aj keď je táto povinnosť všeobecne závažná, nie každé porušenie zákona je smrteľne hriešne. Keď prestúpenie zákona nespôsobuje ťažkú nespravodlivosť, sú spáchané hriechy všedné. Neschopnosť dodržať zákon pôstu a nezlučiteľnosť pôstu s povinnosťami svojho vlastného života postačuje už zo svojej podstaty, aby zanikla povinnosť, pretože, ak sa bremeno pozitívnych zákonov ukáže ako mimoriadne zaťažujúce alebo nezrozumiteľné, je povinnosť okamžite zrušená. Z tohto dôvodu sú choré, chorí, zotavujúcí sa, chúlostivé ženy, osoby staršie ako šesťdesiat rokov, rodiny, ktorých členovia nemôžu mať spomínané hlavné jedlo súčasne, alebo ktorí nemajú nič iné ako chlieb, zeleninu alebo podobné výrobky, ktorým pôst spôsobuje stratu spánku alebo silné bolesti hlavy, manželky, ktorých pôst spôsobuje zanedbávanie manžela, deti, ktorých pôstenie spôsobuje hnev rodičov; jedným slovom, všetci tí, ktorí nedokážu splniť povinnosť pôstu bez toho, aby podstúpili viac ako obyčajné ťažkosti, sa ospravedlňujú kvôli svojej neschopnosti splniť túto povinnosť. Podobne nezvyčajná únava alebo telesná slabosť, ktorá sa vyskytla pri plnení najakej povinnosti a ktorá bola spôsobená pôstom, ruší povinnosť postenia. Nie však každý druh práce, ale iba taký, aký je veľmi namáhavý a zdĺhavý ospravedlňuje od povinnosti postiť sa. Tieto dve podmienky sa neobmedzujú iba na manuálnu prácu, ale môžu sa rovnako splniť aj pokiaľ ide o intelektuálnu prácu. Z tohto môžu aj účtovníci, stenografi, prevádzkovatelia telegrafov, právnici a mnohí ďalší, ktorých povolanie je prevažne duševné, nárok na oslobodenie od tejto povinnosti, rovnako ako nádenní robotníci alebo živnostníci. Ak takéto dôvody, ktoré ustanovujú výnimku zo svojej podstaty, neexistujú, zákonne ustanovení predstavení môžu dišpenzovať od povinnosti postenia sa. Podľa toho môže zvrchovaný pontifik vždy a všade udeliť platné výnimky z tejto povinnosti. Jeho dišpenz bude platný, ak je dostatošný dôvod pre jeho udelenie. Vo výnimočných prípadoch a z dobrých dôvodov môžu biskupi udeliť výnimky vo svojích diecézach. Pokiaľ nie sú splnomocnení indultom, nemôžu oslobodiť od povinnosti všetky svoje subjekty súčasne. Je potrebné poznamenať, že biskupi zvyčajne vydávajú tesne pred Pôstom obežníky alebo pastierske listy, ktorí sú veriacim čítané alebo inak zverejňované a v ktorých na základe poverenia Apoštolskej stolice zverejňujú aktuálny stav pôstnej povinnosti, oslobodenia, výnimky atď. Kňazi poverení starostlivosťou o duše môžu jednotlivca z dobrého dôvodu tiež dišpenzovať. Predstavitelia náboženských spoločenstiev môžu dišpenzovať jednotlivých členov svojich príslušných spoločenstiev za predpokladu, že existujú dostatočné dôvody. Spovedníci nie sú kvalifikovaní na udelenie týchto výnimiek, pokiaľ na to neboli výslovne delegovaní. Môžu sa však rozhodnúť, či existuje dostatočný dôvod na zrušenie povinnosti.

Tí, ktorí majú povolenie od Svätej stolice jesť mäso v zakázané dni, môžu využiť túto výniomku pri svojom hlavnom jedle, a to nielen v dňoch abstinencie od mäsa, ale aj v dňoch pôstu. Keď vek, slabosť alebo práca oslobodila kresťanov z pôstu, môžu jesť mäso tak často, ako je to opodstatnené pri konzumácii jedla, za predpokladu, že použitie mäsa povoľuje všeobecný indult ich biskupa (Sacred Penitentiaria, 16. januára). , 1834). Nakoniec Svätá Stolica opakovane vyhlásila, že použitie sadla, ktoré povolil Indult, zahŕňa maslo alebo tuk akéhokoľvek zvieraťa.

Žiadny študent cirkevnej disciplíny si nemôže nevšimnúť, že povinnosť pôstu sa dnes v jej celistvosti len zriedka dodržiava. Cirkev, uvedomujúc si podmienky dnešného veku, upravuje požiadavky tejto povinnosti aby slúžila najlepším záujmom svojich detí. Súčasne však, žiadna zhovievavosť v tejto veci nemôže poprieť prirodzený a božský pozitívny zákon ukladajúci mŕtvovanie a pokánie človeku ako trest za hriech a jeho následky. (Rada Trenta, Sess. VI. Kán. Xx)


Odkazy na príslušné články v Katolíckej encyklopédií
mortifikácia abstinencia čierny pôst advent pôst vigília kántry

21. 2. 2020

Dvaja pápeži a idolatria
Edward Feser

Ako zlý môže byť zlý pápež? Dosť zlý. Tu sú dva príklady z histórie. Marcellinus bol pápež c. 296 - 304. Keď cisár Dioklecián počas svojej vlády rozpútal prenasledovanie kresťanov, vyžadoval odovzdať posvätné texty a obetovať kadidlo rímskym bohom. Marcellinus a niektorí z jeho duchovných zrejme vyhoveli, hoci o Marcellinovi sa hovorí, že po niekoľkých dňoch ľutoval a v dôsledku toho podstúpil umučenie. Niektorí tvrdia, že keď vyhovel prenasledovateľom, dopustil sa formálnej apostázy, ktorá vyústila do straty pápežského úradu, hoci jeho údajné pokánie a mučeníctvo nakoniec viedli k jeho uctievaniu a uznaniu za svätého.

Historici sa sporia o tom, čo presne sa stalo. Svätý Augustín poprel, že Marcellinus bol skutočne vinný uvedeným hriechom. Na druhej strane iné starodávne pramene tvrdia, že bol, a neskôr pápež Damasus som vynechal Marcellina, keď vzdávall hold svojim predchodcom. Nie je tiež jasné, či Marcellinus skutočne vytrpel mučeníctvo, alebo stratil úrad.

To, že Marcellinus mohol byť vinný týmito hriechmi, však ortodoxní katolícki teológovia nikdy nepopierali, pretože sa to nevylučujú s podmienkami, za ktorých pápež učí neomylne. V  štvrtej knihe, kapitole VIII,  O Rímskom pápežovi, sv. Robert Bellarmine skutočne usudzuje, že je „isté“, že Marcellinus „obetoval modlám“. Tiež si myslí, že Marcellinus ipso facto nestratil pápežský úrad, pretože konal zo strachu.

Ján XII, ktorý bol pápežom v rokoch 955 - 964, bol jedným z najhorších mužov, ktorý kedy sedel na Petrovom tróne. Hovorí sa, že bral obety prinesené na oltár pre svoju osobnú potrebu, že znásilňoval pútničky putujúce do Ríma, že premenil Lateránsky palác na bordel a zomrel v posteli s manželkou iného muža - podľa jednej správy v dôsledku mŕtvice, podľa inej rukami paroháča, ktorý ho chytil pri čine. O Jánovi sa tiež hovorilo, že sa pri hazardných hrách dovolával pohanských bohov.

Ján priviedol pápežský úrad do všeobecného opovrhnutia a jeho doba poznačené trpkým straníckym konfliktom. Bol zosadený synodou v Ríme, čiastočne z dôvodu „svätokrádeže“, a bol nahradený pápežom Levom VIII. - hoci legitimita tejto série udalostí bola vzhľadom na pápežskú zvrchovanosť široko spochybňovaná, ale v každom prípade dokázal Ján silou čeliť tejto hrozbe a zvráti stav vecí, znovu sa uviesť na trón a exkomunikovať pápeža Leva. Tí, ktorí Jána obvinili boli potrestaní bičovaním alebo mrzačením tela. Po Jánovej smrti bol Lev znova uvedený ako pápež - ale až potom, čo bol po zvolený a vzápätí zosadený Benedikt V. (pri Benediktovom odvolaní - s ktorým zjavne súhlasil - bol tento zbavený pápežského rúcha a jeho palicu mu Lev zlomil na hlave, zatiaľ čo Benedikt ležal pred ním na zemi.)


Tieto príklady ilustrujú niekoľko dôležitých bodov.
Po prvé, pápeži môžu byť, v súlade s doktrínou  o pápežskej neomylnosti, vinní z aj hriechov, ako je modlárstvo.
Po druhé, keď sa ich hriechy dotýkajú teologických záležitostí, ako to bolo v týchto príkladoch (a ako to bolo veľmi odlišným spôsobom v prípade pápeža Vigilia), katolíci sa niekedy pochopiteľne opovážia spochybniť ich legitimitu. Je to teologicky problematické a podľa môjho názoru nie je možné tvrdiť, že Marcellinus, Vigilius, alebo Ján XII stratili pápežský úrad. Avšak kanonický chaos, ktorý dočasne postihoval Cirkev v dobe týchto pápežov, bol ich vinou a oni nesú plnú zodpovednosť. Určite je možné obviňovať klérus, ktorý sa pokúsil zosadiť Jána XII., aj cisára Otta I., ktorý zohral významnú úlohu pri daných udalostiach. Faktom však zostáva, že práve Jánovo mimoriadne škandálne správanie viedlo k tejto prehnanej reakcii. Darebákom tohoto príbehu je očividne sám pápež.

Ďalšou lekciou je, že tieto incidenty sú pozoruhodné práve pre ich vzácny a prchavý charakter. Teologické a / alebo kanonické zmätky, ktoré zlí pápeži ako Vigilius, Honorius, Štefan VI, Ján XII ai. spôsobili v Cirkvi mohli byť intenzívne, ale vždy boli dočasné a Cirkev sa nakoniec aj tak vráti do normálu, aby na chaos rýchlo zabudli všetci, okrem historikov a protikatolíckych propagandistov, ktorí sa snažia nájsť dôkazy o tom, že Cirkev podľahla bludu. Cirkev môže byť na veľmi krátke obdobie skutočne veľmi chorá, ale vždy sa zlepší. Naivní a servilní pápežskí apologéti odmietajú vidieť prvý fakt a protikatolícki propagandisti odmietajú vidieť ten druhý.


10. 2. 2020

Šialení vedci
Edward Feser
Anglický filozof C.D. Broad raz poznamenal, že „nezmysly napísané filozofmi o vedeckých otázkach, prekonali len nezmysly napísaným vedcami o filozofii.“ Možno si myslíte, že lepšia ilustrácia Broadovho výroku, ako nie zrovna šťastné výpravy Richarda Dawkinsa do kráľovstva filozofie náboženstva, nejestvuje. Ak áno, tak by ste si mali pozrieť poslednú knihu od Stephena Hawkinga a Leonarda Mlodinowa.

Samozrejme, podstatná časť knihy Veľký plán sa venuje pomerne prehľadnej expozícii ústredných teórií modernej fyziky. Keby Hawking a Mlodinow ostali pri fyzike, dalo by sa proti tomu povedať len málo. (Aj keď: naozaj potrebujeme ďalší populárnovedecký popis relativity, kvantovej mechaniky a teórie strún?)  Oni však majú väčšie ambície: novú filozofiu vedy, slúžiacu novej teórii vzniku vesmíru, takú, ktorá nadobro ukončí ambície prirodzenej teológie. "Filozofia je mŕtva," ubezpečujú nás Hawking a Mlodinow, pretože veda teraz dokáže to, o čo sa pokúšali filozofovia a robí to lepšie. Nanešťastie, ich pokus prechytračiť filozofiu dokazuje iba to, že Cicerov slávny vtip o filozofoch, bol možno adresovaný nesprávnym smerom; Veľký plán presvedčivo dokazuje, že na svete nie je nič absurdné na toľko, aby to niektorí vedci neobhajovali.

V prípade Hawkinga a Mlodinowa ide o fundamentálnu neschopnosť pochopiť tie filozofické idey, ktoré tak rozšafne odmietajú. Tak ako vidiecky ateista, ktorého teologické znalosti pochádzajú z nedeľnej rozhlasovej relácie nejakého protestanského kazateľa, naši autori predpokladajú, že keď filozof tvrdí, že Boh je príčinou sveta, tak má na mysli to, že vesmír mal začiatok, že Boh spôsobil tento začiatok a na vyvrátenie tejto tézy stačí položiť otázku „Čo spôsobilo Boha?“ Ale od Aristotela cez Akvinského, Leibniza až dodnes väčšina verzií argumentu Prvej príčiny nepredpokladala, že vesmír mal začiatok v čase a žiadna z nich nie je tak triviálne vyvrátiteľná. Tieto argumenty naopak tvrdia, že aj keby bol vesmír nekonečne starý, stále je to vec, ktorá v princípe nemusela vôbec existovať. To, že existuje, si preto vyžaduje vysvetlenie a toto vysvetlenie nemôže spočívať v inej veci, ktorá by tiež principiálne nemusela existovať, pretože to by len znovu nastolilo ten istý problém. Preto sa vysvetlenie dá nájsť iba v niečom, čo existovať skrátka musí, čo nielen nemá príčinu, ale ani ju nemôže mať, práve preto, že (na rozdiel od vesmíru) nemôže byť ani teoretická možnosť, že by to neexistovalo. Stručne povedané, akákoľvek kontingentná (nenutná) realita, ako napríklad vesmír, musí závisieť na nutnom bytí a toto nutné bytie je to, čo zástancovia argumentácie Prvou príčinou označujú slovom "Boh."

Samozrejme, je to oveľa zložitejšie - tak ako vedecká teória, tak sa ani zložitý filozofický argument nedá primerane obhájiť v rámci recenzuie knihy určenej pre laické publikum - ale Hawking a Mlodinow sa ani nedostanú na takúto zjednodušenú úroveň. A zatiaľ čo ateista môže namietať proti argumentu Prvej príčiny rôznymi spôsobmi, otázka „Čo je príčinou Boha?“ ide skrátka mimo. Je to ako sa pýtať: „Prečo pravouhlý trojuholník musí mať pravý uhol?“ Trojuholník bez pravého uhla by  jednoducho nebol pravouhlým trojuholníkom a „Boh“, ktorý by mohol mať príčinu, by jednoducho nebol takým Bohom, o ktorom hovorí argument Prvej príčiny.

Ešte horšie ako ich sofomorické zaobchádzanie s prirodzenou teológiou je to, čo Hawking a Mlodinow miesto nej navrhujú. V rámci prehľadu kvantovej mechaniky intenzívne aplikujú Feynmanovu „sumáciu cez všetky dráhy“, podľa ktorej je možné interpretovať časticu v slávnom experimente s dvojitou štrbinou, tak, že zo svojho zdroja k cieľu na tienidle postupuje všetkými možnými cestami. To nie je nijako pozoruhodné, hoci Feynmanov prístup, rovnako ako kvantová mechanika všeobecne, vyvoláva isté filozofické otázky a odpovede na ne (na rozdiel od dojmu, ktorý vyvoláva Hawking a Mlodinow) zostávajú sporné. Ešte pochybnejší je prechod k záveru, že náš vesmír je súčasťou „multiverza“, teda sústavy paralelných vesmírov. Ale ani táto metafyzická extravagancia nie je nič porovnaní s vyvrcholením, ktoré vybudovali po objasnení účinkov, aké má pozorovanie na kvantový systém: tvrdenie, že „históriu [vesmíru] vytvárame naším pozorovaním, a nie história vytvára nás“ a že keďže sme súčasťou vesmíru, vyplýva z toho, že  „vesmír ...  sám seba stvoril z ničoho. “

Ich argument pre toto pozoruhodné tvrdenie je, povedzme, pomerne nejasný. Hlavným problémom je však to, že je to jednoducho nekoherentné, je to metafyzická nemožnosť. Filozofi a vedci už po tisícročia považujú za nevyhnutnú pravdu zásadu, že nič nemôže byť príčinou samého seba. Dôvod je v tom, že samotná myšlienka niečoho, čo samo seba spôsobuje, je rozporuplná: Keby nejaká vec mala spôsobiť sama seba, musela by existovať skôr, ako vznikla, v takom prípade by ale už existovala a nebolo by treba ju spôsobovať. („skôr“ nemusí znamenať „skôr v čase“; rovnaká nesúdržnosť nastane, aj keď považujeme príčinu a jej účinok za simultánne a interpretujeme pojem „skôr“ v zmysle  „fundamentálnejší“.) Hawking a Mlodinow dokonca neuznávajú a ani sa nesnažia vyvrátiť, túto tradičnú námietku, ktorá poukazuje na konktradikcu v myšlienke autokauzality - napriek tomu, že trvajú na tom „konzistencia“ je nutné kritérium akejkoľvek zmysluplnej teórie. Toto je triezve vedecké riešenie prirodzenej teológie?

A ešte sa to zhorší. Naši autori navrhujú za novú filozofiu vedy niečo, čo nazývajú „ modelovo závislý realizmus“. Podľa názvu by ste možno čakali, že ich pozícia je nejakou verziou realizmu - názoru, že entity opísané vedeckými teóriami skutočne a objektívne existujú - a niekedy Hawking a Mlodinow znejú, ako by si to skutočne mysleli. Žiaľ, hovoria aj veci, ktoré tomu odporujú. Napríklad v niektorých kontextoch hovoria, že „kde„ fyzikálne teórie alebo modely presne predpovedajú rovnaké udalosti, nemožno tvrdiť, že jeden je reálnejší ako ten druhý; ale môžeme slobodne použiť ktorýkoľvek model, ktorý je pre nás najvhodnejší “- čo znie ako to, čo filozofia vedy nazýva inštrumentalizmus a nie realizmus. V iných súvislostiach zas hovoria, že „mentálne koncepty sú jediná skutočnosť, ktorú poznáme. .....dobre skonštruovaný model vytvára vlastnú realitu, “zdá sa, že to implikuje idealizmus, názor, že všetka realita je závislá od mysle. A v iných súvislostiach vyvolávajú dojem, že to, o čom je realizmus závislý od modelu, je myšlienka, že „musíme využívať rôzne teórie v rôznych situáciách“, a nemalo by sa očakávať, že všetky správne vedecké modely sa dajú redukovať na fyziku. Tento názor možno skutočne interpretovať realistickým spôsobom, ale v takom prípade je taký starý ako Aristoteles a vôbec to nie je novinka. Problém je v tom, že Hawking a Mlodinow nám jednoducho neposkytujú jasný alebo konzistentný popis toho, aký by mal byť ma modeli závislý realizmus. A ich celkové argumenty sú poznačené  touto nejednoznačnosťou: Niektoré z ich tvrdení si vyžadujú interpretáciu relevantnej fyziky realisticky, iné si ju vyžadujú interpretáciu inštrumentálnu a niektoré dokonca môžu požadovať aj idealistickú. Toto je učebnicový príklad toho, čo logici nazývajú chybou ekvivokácie.

Keby sa obťažovali zoznámiť s filozofii vedy, vedeli by, že ich názory nie sú vôbec novinkou tam, kde sú obhájiteľné, a že sú úplne zmätené tam, kde sú originálne. Ale zatiaľ čo filozofovia vedy zvyčajne považujú za predpoklad serióznej práce zvládnutie tej vedy, ktorú komentujú, Hawking a Mlodinow sa opakovane a sebavedome vyjadrujú o filozofii bez toho, aby si robili domáce úlohy. (V ich chápaní popri histórii filozofie, sú problém slobodnej vôle a problém mysle a tela rovnako trápne a amatérske ako to, čo hovoria o filozofii náboženstva a filozofie vedy.) Ignorujú tiež svojich kritikov - niektoré  problémy, ktoré som tu zmienil, sa dajú nájsť aj v slávnej Hawkingovej knihe „Stručná história času“, a poukázal na ne pred 20 rokmi filozof William Lane Craig.

Zamotané v pavučine omylov sú dokonca aj inak užitočné výklady relativity, kvantovej mechaniky a teórie strún a pre neodborníka sú veľmi zavádzajúce. To, čo sa javí ako šialená veda, je v skutočnosti len zlá filozofia. Nabudúce, chlapi, držte sa fyziky a nechajte metafyziku na odborníkov

3. 2. 2020

Kríza
Romano Amerio

(Prvá kapitola knihy Iota unum)

1. Metodické a jazykové definície

Presné použitie slov umožňuje dobre argumentovať. Vo svojej podstate je argument pohyb od jednej myšlienky k druhej, ktorý sa uskutočňuje riadeným spôsobom pomocou logických spojení; nejde o pohyb náhodnými metódami, alebo imaginárnymi krokmi. Počiatočná definícia pojmov je preto základom jasnosti, koherencie a legitimity v argumentácii.

Na titulnej stránke tejto knihy som radšej použil slovo zmena ako kríza (Iota unum: Studio sulle variazioni della Chiesa Cattolica nel secolo XX), a to z dvoch dôvodov. Prvý je, že kríza, lingvisticky, odkazuje na udalosť v určitom čase a nejde dobre do kopy s ideou trvania. Lekári dávajú do protikladu kritický, rozhodujúci deň a priebeh choroby, čo je proces, ktorý sa odohráva v čase. Fenomén, s ktorým sa táto kniha zaoberá, je diachronický a trvá niekoľko desaťročí. Po druhé, kríza je okamih rozhodnutia, ktorý nastáva medzi dvoma podstatnými stavmi, to znamená, medzi jedným stavom bytia a druhým, ktorý má odlišnú esenciu. Príkladom takýchto kríz je biologický prechod zo života do smrti, alebo teologický prechod z nevinnosti do hriechu. Na druhej strane, iba akcidentálna zmena danej veci, nepredstavuje krízu.

Ak chceme hovoriť presne, slovo kríza by sme použili iba vtedy, keď by sa odvíjala mimoriadna historická udalosť, ktorá by vyvolávala zásadnú zmenu povahy ľudského života. Zmena môže byť skutočne krízou, naše skúmanie však nepredpokladá, že zmeny, ktoré študujeme, sú nevyhnutne také. Prijmeme však všeobecný úzus a slovo kríza použijeme aj na javy, ktoré sa približujú ku kríze, hoci nespĺňajú definíciu, ktorú sme uviedli.

Aby sme sa vyhli možným obvineniam z prílišnej selektívnosti v súvislosti s veľkým množstvom dostupných dôkazov a dokumentácie, prijali sme nasledujúce kritérium. Aby sme mohli demonštrovať zmeny v Cirkvi, nezaložíme svoju argumentáciu na náhodne vybratých častiach takmer nevyčerpateľného materiálu, ale vychádzame z dokumentov, ktoré ilustrujú mienku Cirkvi relatívne autoritatívne. Dôkazy, ktoré poskytneme, pozostávajú z koncilných textov, aktov Svätej stolice, pápežských alokúcií, vyhlásení kardinálov a biskupov, vyhlásení biskupských konferencií a článkov v Osservatore Romano. Naša kniha pozostáva z oficiálnych a polooficiálnych vyhlásení názorov hierarchickej cirkvi. Je pravda, že citujeme aj knihy, slová a skutky mimo týchto kruhov, ale iba ako dôkaz vývoja a rozšírenia názorov, ktoré už boli ukázané v prvej kategórii dôkazov, alebo v nich sú implicitne a nevyhnutne obsiahnuté. Naše skúmanie je vo svojej podstate len čiastkové (ktoré skúmanie nie je?), ale nášho pohľad čiastkový nie je.

2. Popieranie krízy.

Niektorí autori popierajú existenciu súčasného zmätku v Cirkvi (1), alebo inak popierajú jeho špecifický charakter tým, že ho pripisujú dualite a antagonizmu, ktorý existuje medzi Cirkvou a svetom, medzi Božím kráľovstvom a kráľovstvom človeka; antagonizmom spojeným s prirodzenosťou sveta a Cirkvi. Toto popieranie sa nám javí ako neprimerané, pretože podstatná opozícia tu nie je medzi evanjeliom a svetom, ktorý Kristus prichádza spasiť, to znamená, svetom chápaným ako úplnosť stvorenia, ale skôr medzi evanjeliom a svetom, za ktorý sa Kristus nemodlí (2), to znamená,  svetom, ktorý je ako taký in maligno positus (3), nakazený hriechom a orientovaný na hriech. Táto podstatná opozícia sa môže zmenšiť alebo zväčšiť v závislosti od rozsahu, v akom svet ako celok konverguje alebo nekonverguje so svetom zla, ale nikdy nesmieme zabudnúť rozlišovať a nesmieme považovať za podstatný taký protiklad, ktorý je v skutočnosti iba akcidentálny a variabilný svojím rozsahom a intenzitou.

1. Prieskum v časopise Esprit, august-september 1964.
2. Jn, 17:19.
3. „V moci zlého.“ 1 Jn 5:19.


3. Omyl sekundárneho kresťanstva.

Skutočnosť, že opozícia medzi Cirkvou a svetom je premenlivá, vyvracia názor tých, ktorí popierajú, že Cirkev prenikla svetom v niektorých obdobiach lepšie ako v iných a v týchto obdobiach bola úspešnejšia pri praktickej realizácii kresťanstva. Stredoveké kresťanstvo bolo v porovnaní s novovekom práve takým obdobím. Tí, ktorí popierajú, že existujú také osobitne vydarené obdobia, argumentujú najmä nepretržitým výskytom vojen, otroctva, útlaku chudobných, hladu a nevedomosti, ktoré, ako tvrdia, sú nezlučiteľné s náboženstvom a tak dokazujú jeho neúčinnosť. Zdá sa, že minulé i dnešné zlyhania ľudskej rasy dokazujú, že nie je kresťanstvom ani vykúpená a ani vykúpiteľná. Takýto pohľad je pravdepodobne výsledkom toho, čo budeme nazývať sekundárne kresťanstvo: náboženstvo posudzované podľa jeho sekundárnych a druhotných účinkov na civilizáciu. Týmto sa dostáva prvoradého významu a cenia sa viac, ako transcendentné a špecificky náboženské účinky kresťanstva. Pojmy náboženstva a pokroku, ktoré sa tu používajú, budeme rozoberať neskôr.

4. Kríza, ako neschopnosť prispôsobiť sa

Ešte rozšírenejší je názor, že kríza v Cirkvi je spôsobená neschopnosťou prispôsobiť sa pokrokovej modernej civilizácii a že kríza by sa mala prekonať otvorením, alebo, podľa Jána XXIII., aggiornamentom ducha náboženstva, jeho zosúladením s duchom doby.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Cirkev prenikla do sveta zo svojej podstaty ako kvas (4), a historicky je vystopovateľné, že ovplyvňovala všetky aspekty svetového života: nepredpisovala vari aj také veci ako kalendár a jedlo? Tento vplyv tak vzrástol a Cirkev bola natoľko obviňovaná zo zasahovania do svetských záležitostí, že sa začalo požadovať očistenie, odstránenie jej vplyvu. Faktom je, že prispôsobenie sa Cirkvi okolnostiam vo svete je zákonom jej existencie, ktorý ustanovil Boh, ktorý sa sám stal človekom a je to tiež zákon dejín, ktorý sa prejavuje kontinuálne sa zvyšujúcim alebo klesajúcim vplyvom Cirkvi na svetské záležitosti.

Toto prispôsobenie, ktoré sa týka samotnej podstaty Cirkvi, však nespočíva v tom, že sa Cirkev prispôsobuje svetu: Nolite complari huic saeculo (5), ale skôr prispôsobeniu vlastného protirečenia svetu rôznym historickým okolnostiam; zmena nevyhnutnej opozície bez toho, aby sme ju odložili. Keď bolo kresťanstvo konfrontované s pohanstvom, ukázalo dokonalosť svojej opozície, prekonalo polyteizmus, modlárstvo, otroctvo zmyslov a túžbu po sláve a moci tým, že pozdvihlo celý pozemský život k Božskému cieľu, ktorý si pohania staroveku nedokázali ani predstaviť. A hoci kresťania otvorene deklarovali svoj antagonizmus voči svetu, žili vo svete, ako bytosti majúce pozemský cieľ. V liste Diognetovi vystupujú ako, vo všetkých bežných životných činnostiach, neodlíšiteľní od pohanov (6).

4. Lk, 13:21.
5. Nepripodobňujte sa tomuto svetu. “Rim 12: 2.
6. Rouet de Journel, Enchiridion Patristicum, 97.

5. Prispôsobenie cirkevného protirečeniu svetu.

Analogicky, keď Cirkev čelila barbarom, neprijala barbarstvo, ale obliekala sa do civilizácie; v trinástom storočí, keď čelila násiliu a chamtivosti, prevzala ducha pokory a chudoby vo veľkom františkánskom hnutí; neprijala znovuzrodený aristotelizmus, ale dôrazne odmietla doktríny o smrteľnosti duše, večnosti sveta, stvoriteľskej moci stvorenia a bránila Prozreteľnosť, čím sa postavila proti všetkým podstatným bludom pohanov. Vzhľadom na skutočnosť, že ide o hlavné princípy aristotelizmu, možno scholasticizmus nazvať dearistotelizáciou aristotelizmu. Tommaso Campanella to alegoricky opisuje, ako strihanie vlasov a nechtov uväznenej krásavice (7). Neskôr sa Cirkev neprispôsobila luteránskemu subjektivizmu, nesubjektivizovala Písmo a náboženstvo, ale reformovala sa, to znamená, že znovu formulovala princíp svojej autority. Nakoniec v devätnástom storočí, v búrke racionalizmu a scientizmu, sa neprispôsobila odplavením alebo zúžením pokladu viery, ale odsúdením princípu nezávislosti rozumu. Keď sa subjektivistický impulz v modernizme opäť vrátil, Cirkev ho stále neakceptovala, ale zablokovala a opätovne odmietla.

Preto je možno dospieť k všeobecnému pravidlu, že kým sa katolícky antagonizmus voči svetu nemení, mení sa jeho forma. Mení sa, keď si stav sveta vyžaduje zmenu formy opozície, aby sa v daných historických okolnostiach udržali a deklarovali konkrétne vieroučné body. Cirkev tak vyvyšuje chudobu, keď svet (a samotná Cirkev) uctieva bohatstvo, umŕtvovanie tela, keď svet nasleduje lákadlá troch žiadostivostí (8), vyvyšuje rozum, keď sa svet utieka k nelogickosti a sentimentalizmu, vieru, keď je svet nadutý pýchou na svoje poznanie.

Súčasná Cirkev naopak usiluje nájsť „body zblíženia medzi cirkevným myslením a mentalitou našej doby“(9).

7. Deuteronómium 21:12.
8. Porovnaj 1 Jn, 2:16
9. O.R., 25. júla 1974.

6. Ďalšie popieranie krízy.

Existujú ľudia, aj keď ich nie je príliš veľa, ktorí popierajú existenciu súčasného zmätku v Cirkvi, a dokonca sú aj takí, ktorí považujú tento articulus temporum (10) za čas obnovy a jari. Popieranie krízy nachádza podporu v niektorých prejavoch Pavla VI. Ale tie sú vyvážené a dokonca prevážené mnohými, v skutočnosti početnejšími, tvrdeniami o opaku. Prejav pápeža Pavla z 22. februára 1970 je pozoruhodným svedectvom jeho uvažovania (11).  Najskôr uzná, že náboženstvo je v úpadku, ale napriek tomu tvrdí, že by bolo „chybou neísť ďalej, za ľudskú a sociologickú stránku problému“, pretože stretnutie s Bohom môže vyplynúť z procesov, ktoré unikajú čisto vedeckej kalkulácií.“ Zdá sa, že to, čo Boh môže robiť tým, čo teológovia nazývajú absolútnou mocou, sa tu zamieňa s tým, čo môže urobiť svojou obyčajnou mocou - v existujúcom poriadku prirodzenosti a spásy, ktorý ustanovil svojím slobodným rozhodnutím (12). Táto zámena obchádza problém krízy. Ideou Božieho zásahu vykonaného mimo prirodzeného rádu, ktorý v skutočnosti ustanovil, náboženská kríza odsúdená z historického hľadiska neprestáva byť odsúdeniahodná. Je naozaj pravda, že „stretnutie s Bohom môže nastať napriek nepriateľskému postoju k náboženstvu“, ale je to nihil ad rem (13). Ak sa človek obracia k úvahám o tom, čo Boh môže urobiť svojou absolútnou mocou, vstúpil do ríše zázrakov. Potom možno ignorovať rozpory a tvrdiť, ako to robí pápež v inom príhovore, že „čím viac moderný človek odporuje nadprirodzenému, tým viac je k nemu naklonený.“ Vlastne prečo nie, ak sa vezme do úvahy absolútna moc Božia?

10. „Obdobie.“
11. Pápežské príhovory budú vždy citované s dátumom, keď sa objavili v Osservatore Romano.
12. Summa Theologica, I, q.25, a.5 adprimum.13 „Nerelevantné pre túto záležitosť.“

7. Pápež si uvedomuje stratu smeru.

Pri mnohých príležitostiach, keď sa jeho duch búril proti loquimini nobis placentia (14), Pavol VI dramaticky načrtol úpadok náboženstva. Vo svojom prejave na Lombardskom kolégiu v Ríme 7. decembra 1968 povedal: „Cirkev sa nachádza v nekľudnom období sebakritiky, lepšie povedané sabazničenia. Je to akútny a komplikovaný záchvat, ktorý nikto po koncile neočakával. Je to takmer ako keby Cirkev útočila sama na seba.“  Nemusím pripomínať slávnu reč z 30. júna 1972, v ktorej pápež povedal, že cíti, že „z nejakého miesta satanov dym vstúpil do Božieho chrámu.“  “Aj v Cirkvi vládne tento stav neistoty (15). Verilo sa, že po skončení koncilu nastane v histórii Cirkvi jasný deň, ale namiesto toho prišiel deň oblakov, búrok a temnoty.“ V neskoršej pasáži, ktorá sa tiež stala slávnou, pápež ako dôvod všeobecného rozpadu označil účinkovanie diabla, to znamená zlej sily, ktorá je zatratenou osobou; a tak celú svoju historickú analýzu zaradil do hraníc ortodoxnej etiológie, ktorá vidí v princeps huius mundi (16) („svet“ tu v skutočnosti znamená odpor k Bohu), nielen metaforu iba pre ľudský hriech, alebo pre kantovskú radikal Böse (17), ale osobu, ktorá skutočne protirečí ľudskej vôli, alebo spolupracuje s ľudskou vôľou. Vo svojom prejave z 18. júla 1975 pápež pokračoval v diagnostike a etiológii, aby zvážil správny liek na chorobu Cirkvi a ukázal, ako dobre pochopil, že vnútorný rozklad poškodzuje Cirkev viac, ako akýkoľvek útok zvonka. S prudkými a dojemnými emóciami zvolal „Dosť vnútorného nesúhlasu v cirkvi! Dosť dezintegračného výkladu pluralizmu! Dostatok katolíkov útočiacich na seba za cenu vlastnej nevyhnutnej jednoty! Dosť neposlušnosti vydávanej  za slobodu! “

Zmätok uznávajú aj jeho nástupcovia. Ján Pavol II. Na konferencii o misiách medzi katolíckymi obyvateľmi opísal stav Cirkvi takto: „Musíme realisticky a s pocitmi hlbokej bolesti pripustiť, že kresťania sa dnes vo veľkej miere cítia stratení, zmätení, zmätení a dokonca sklamaní; idey, ktoré sú proti pravde, ktorá bola zjavená a stále rovnako hlásaná, sú hojne rozšírené; v oblasti dogmy a morálky sa šíria herézy v plnom a zmysle slova, čo vyvoláva pochybnosti, zmätky a vzbury; s liturgiou sa manipulovalo; kresťania sú ponorení do intelektuálneho a morálneho relativizmu, a teda do tolerancie, sú lákaní ateizmom, agnosticizmom, nejasným morálnym osvietením a sociologickým kresťanstvom bez definovaných dogiem, alebo objektívnej morálky. “ (18)

15. „Povedzte nám, čo nás baví.“ Izaiáš, 30:10. 7. decembra 1968.
16. „knieža tohto sveta“.
17. „Základné zlo“.
18. O.R., 7. februára 1981.

8. Pseudo pozitivita krízy. Falošná filozofia náboženstva.

Niektorí ľudia idú ďalej, ako je popieranie krízy a pokúšajú sa ju prezentovať ako niečo pozitívne. Svoje argumenty zakladajú na biologických analógiách a hovoria o fermentoch a krízach rastu. Sú to „circiterizmy“ (19) a metafory, ktoré nemajú miesto v logickej argumentácií ani v historickej analýze. Pokiaľ ide o kvas, ktorý sa stal bežnou súčasťou diskusie v pokoncilnej literatúre a ktorý používajú tí, ktorí chcú skrášliť ohavnosť - je možné skutočne kresliť biologické analógie, ale je potrebné rozlišovať kvasenie života od hniloby, ktorá sprevádza smrť. Človek by si napríklad nemal zamieňať saccaromycetes aceti a saccaromycetes vini. Nie každá fermentačná látka vytvára plus alebo zlepšenie. Rozpad mŕtvoly je silným rozmnožením života, ale predpokladá rozpad vyššej bytosti.

Tvrdiť, že sme konfrontovaní s krízou rastu, znamená zabúdať na patologickú povahu rastových horúčok, ktoré sa v skutočnosti nevyskytujú pri normálnom raste organizmov, či už v živočíšnej alebo rastlinnej ríši. Ďalej, keďže akýkoľvek rast, ktorý sa môže vyskytnúť, sa prejaví až v budúcnosti, tí, ktorí tieto biologické analógie používajú, argumentujú v kruhu, pretože v súčasnosti nie sú schopní preukázať, že to bude rast  a nie skôr porušenie, skutočný výsledok krízy.

Osservatore Romano z 23. júla 1972, prináša inú poetickú analógiu a uvádza, že súčasné stony Cirkvi neznamenajú smrť, ale rodenie, pretože na svete sa má objaviť nová bytosť, vlastne nová Cirkev. Môže sa však zrodiť nová Cirkev? Tu, sa pod peknou poetickou metaforou, skrýva idea niečoho, čo podľa katolíckeho presvedčenia nikdy nemôže nastať; a to predstava, že zmena, ktorú Cirkev prežíva v čase, môže predstavovať podstatnú zmenu, podstatnú mutáciu, zmenu na niečo celkom odlišné. Podľa katolíckej doktríny sú všetky zmeny Cirkvi len zmeny akcidentálne a vyžiadané historickými okolnosťami, pričom podstata náboženstva zostáva rovnaká, bez inovácií. Jediná novota známa ortodoxnej ekléziológii je eschatologická novosť nového neba a novej Zeme, v ktorej bude celé stvorenie definitívne a naveky preusporiadané a oslobodené, nie od svojej konečnosti, ale od nedokonalostí hriechu.

V minulosti sa hlásali aj také spôsoby tohoto preusporiadania, v ktorých nejaká dejinná udalosť mala nastoliť vládu Ducha Svätého; ale také verzie sú heretické odchýlky. Cirkev sa prispôsobuje, ale zásadne sa nemení. V Cirkvi sa nevyskytujú podstatné inovácie. Nové nebo a nová zem, nový Jeruzalem, nová pieseň, nové meno samotného Boha nepatria do tohto časného sveta, ale do sveta, ktorý je hore. Pokus prinútiť kresťanstvo, aby prekročilo samé seba, a vytvorilo une forme inconnue de religion, une religion que personne ne pouvait imaginer et décrirejusqu’ici, ako smelo napísal Teilhard de Chardin (20), je paralogizmus v logike a blud v náboženstve. Je to paralogizmus, pretože ak sa má kresťanské náboženstvo stať niečím úplne odlišným od seba samého, neexistuje žiaden subjekt, na ktorý sa vzťahuje tento argumentu, a preto medzi súčasnou a budúcou Cirkvou neexistuje kontinuita. Je to náboženský blud, pretože kráľovstvo, ktoré nepochádza z tohto sveta, prežíva časné zmeny iba akcidentálne, neovplyvňujú jeho podstatu. Z tejto podstaty iota unum non praeteribit. Nepominie sa ani čiarka. Teilhard mohol predpovedať, že kresťanstvo prekročí samé seba len ak zabudol, že prekročiť seba, že prekročiť svoje hranice, znamená zomrieť (ultima linea mors) (21) a že kresťanstvo by preto tak podľa jeho názoru muselo zomrieť, aby mohlo žiť.


19. „Circiterizmus“. Zdá sa mi, že toto je správny termín pre vyjadrenie typickej črty súčasného sveta vnútri aj mimo Cirkvi. Pochádza z latinskej príslovky (= viacmenej). Giordano Bruno toto slovo vo svojich dialógoch veľmi často používal. Požičiavame si ho od neho ako dokonale vhodné pre svoj predmet.
20. „Neznáma forma náboženstva, náboženstvo, ktoré si nikto nevie ani predstaviť ani opísať.“ Pozri vydanie jeho úplných diel, zv. VII, str. 405. Výrazy ako surhumaniser le Christ, metachristianisme, Dieu transchretien a pod. demonštrujú schopnosť tvoriť novotvary ale aj slabosť myslenia slávneho jezuitu.
21. „Smrť je posledná hranica.“ Horatius.

9. Ďalšie uznanie krízy.

Bytie každej entity je identické s jej vnútornou jednotou, či už je to  entita fyzická alebo sociálna a morálna. Ak je fyzický organizmus rozobraný a rozdelený, existujúci jednotlivec zahynie a zmení sa na niečo iné. Ak sa spoločenstvo intelektov rozdelí, jednotlivé názory a vôle sa líšia, spojenie častí in unum (22) zanikne a komunita zahynie. Aj v Cirkvi, ktorá je určite spoločnosťou, vnútorný nesúlad poškodzuje jednotu a následne aj samotné bytie Cirkvi. Poškodenie jednoty Cirkvi pápež Pavol otvorene uznáva v príhovore z 30. augusta 1973, kde narieka nad „rozdelením, rozpadom, ktorý, nanešťastie vstúpil do rôznych kruhov Cirkvi“ a ktorý vyhlasuje, že „obnovenie duchovnej a praktickej jednoty v rámci Cirkvi je dnes jedným z jej najzávažnejších a najnaliehavejších problémov.“ Vo svojom prejave z 23. novembra 1973 sa pápež zaoberá etiológiou obrovského zmätku a priznáva svoju vlastnú chybu a pripúšťa, že„ otvorenie svetu sa stalo ozajstnou inváziou svetského myslenia do Cirkvi.“ Táto invázia zbavuje Cirkev jej moci postaviť sa proti svetu a okráda ju o jej špecifický charakter. Jednoznačné použitie množného čísla prvej osoby v tejto reči je zarážajúce. „My,“ hovorí, „možno sme boli príliš slabí a málo obozretní.“ Je to „my“ alebo „My“?

22. „Do jedného.“

10. Pozitívna interpretácia krízy. Falošná filozofia náboženstva.

Falošný optimizmus, s ktorým niektorí ľudia oceňujú úpadok viery, spoločenskú apostázu, opustenie bohopocty a porušovanie morálky, sa rodí z falošnej filozofie náboženstva. Hovorí sa, že kríza je dobrá vec, pretože zaväzuje Cirkev, aby sama seba prehodnotila a hľadala riešenie (23). V týchto tvrdeniach je implicitne obsiahnuté pelagiánske popieranie zla. Ak aj je pravda, že zlo je príležitosťou pre dobro, zostáva napriek tomu zlom a nespôsobuje, ako také, žiadne dobro. Liečba bezpochyby súvisí s chorobou a je ňou podmienená, ale v chorobe ani nie je inherentne prítomné dobro, ani dobro nespôsobuje.

Katolícka filozofia nikdy neupadla do tohto zmätku a sv. Tomáš učí, že eventus sequens non facit actum malum, qui erat bonus, ne bonum, qui erat malum (24). Iba mentálny habit „circiterizmu“, typický pre naše časy, umožňuje považovať krízu za pozitívnu tak, že pozornosť zameriava na pozitívne dôsledky, ktoré z nej údajne vyplývajú. Tieto dôsledky, ako to svätý Tomáš celkom jasne vyjadruje, nie sú účinkami zla (iba chyby sa týkajú zla), ale sú to jednoducho udalosti súvisiace so zlom a vyvolané inými príčinami. Kauzálna reťaz, ktorá má v súvislosti s krízou dobré účinky, neprechádza cez samotnú krízu. Tá zostáva jednoducho krízou. Skutočná línia kauzality produkujúca dobro je na kríze nezávislá.

Je zrejmé, že táto otázka zahŕňa celú metafyziku zla a nechceme tu vstupovať do tejto témy, ale vzhľadom na falošný optimizmus je dôležité zdôrazniť, že šťastná udalosť týkajúca sa zla nie je účinkom zla, ale je to rozmnoženie dobra, ktoré zlo samo osebe nedokáže vyprodukovať. Tak ako prenasledovanie samo osebe neprodukuje mučeníctvo, ani utrpenie samo osebe nevytvára múdrosť (Aeschylus), ani skúška sama o sebe nerozmnožuje zásluhy, ani kacírstvo samo osebe neobjasňuje pravdu. Spojenie dobra a krízy, keď to dobro vychádza z iných príčin, je chybným pochopením fungovania Prozreteľnosti. V prozreteľnostnom poriadku vecí si dobro a zlo zachovávajú svoje prirodzené povahy (bytie a nebytie, účinnosť a neúčinnosť), a dostávajú svoje miesto v systéme, ktorý je sám o sebe dobrý. Dobrý je systém, nie zlá, ktoré sú jeho súčasťou; aj keď ich niekto môže skrze katachrézu nazvať dobrými zlami, ako to robí Niccolo Tommaseo. Taký pohľad na Prozreteľnosťou určený poriadok vecí dovolí človeku vidieť, ako al mondo di su, quel di giii torni (26), a tiež človek vidí, ako môže Prozreteľnosť začleniť aj zblúdenie stvorenia zo správnej cesty a dokonca aj jeho zatratenie  do finálneho usporiadania vecí, ktoré ustanovuje posledný cieľ všehomíra; slávu Boha a jeho vyvolených.

23. Porovnaj LCI., Č. 285,1 apríl 1967, s. 7.
24. Summa Theologica, I, II, q.20, a.5. „Nasledujúca udalosť nerobí dobrý skutok zlým, ani zlý skutok dobrým.“
25. Tvrdenie, že zlo je dobré, pretože poskytuje príležitosť pre dobro, je chybou, ktorú urobil S. Maggiolini v  O.R. z 12. januára 1983, kde zachádza až tak ďaleko, že hovorí: „Všetko je milosť, dokonca aj hriech.“ Milosť sa týka hriechu, ale nemá sa stotožňovať s hriechom.
26. „Nižší svet sa obracia k vyššiemu.“ Dante's Paradiso IX, 108.


11. Ďalšia falošná filozofia náboženstva.

Dobrý výsledok, ktorý má prísť po kríze Cirkvi, je preto a posteriori a nemení negatívny charakter samotnej krízy; a už vôbec ju nerobí žiaducou, ako sa niektorí ľudia odvažujú tvrdiť. Tento falošný optimizmus uráža tým, že zlu pripisuje plodnosť, ktorú má iba dobro. Svätý Augustín dal tejto doktríne veľmi výstižnú formuláciu vo svojom De Continentia (27): Tanta quippe est omnipotentia eius ut etiam de malis possit facere bona sive parcendo, sive sanando, sive ad utilita-tem coaptando atque vertendo, sive etiam vindicando: omnia namque ista bona sunt (28). Nie je to tak, že zlo v nejakej neskoršej fáze svojho bytia vytvára dobro; to dokáže len iná a pozitívna entita (napokon Boh). To, že zlo, hoci nariadené Prozreteľnosťou, sa nemôže stať dobrým, sa zjavuje veľmi jasne v poslednom prípade uvedenom sv. Augustínom; to je trestajúca spravodlivosť. Je dobré, že sú hriechy potrestané zatratením, ale hriechy nie sú dobré. Podľa katolíckej teológie sa blažení radujú zo spravodlivého trestu, ktorý Prozreteľnosť uvalila na  hriešnikov, ale neradujú sa z ich hriechov, ktoré zostávajú zlé. Existencia cností podmienených existenciou nerestí predstavuje reťaz príčinných súvislostí, v ktorej určité dobrá závisia od určitých ziel. Pokánie je teda podmienené existenciou hriechu, milosrdenstvo existenciou nešťastia a odpustenie existenciou viny. To však neznamená, že hriech, nešťastie a vina sú dobré, ako je cnosť, ktorá je nimi podmienená.

27. Patrologia Latina (P.L.) 40,358.
28. „Jeho všemohúcnosť je taká veľká, že dokáže urobiť dobro aj zo zla, či už prejavením milosrdenstva alebo uzdravením, alebo prispôsobením a obrátením na nejaký užitočný cieľ alebo dokonca trestom: a to všetko je dobro.“

25. 1. 2020

Transubstanciácia a hylemorfizmus
Ed Fesser

Kľúčovou témou revolúcie prvých moderných filozofov proti scholastike bol prechod od aristotelskej hylemorfickej koncepcie prirodzenosti hmotnej substancie k nejakej variante mechanistickej filozofie. Nedávno som dostal veľmi zaujímavú otázku: 

Nedá sa transsubstanciácia formulovať aj pojmami mechanistickej explikácie fyzikálnej substancie*, než len hylemorfizmom? 

Moja odpoveď bola, že i keď to bez poriadneho dokazovania nemôžem odmietnuť, tak tento prístup určite prináša vážne filozofické a teologické problémy.

Tu je dôvod. 

Hylemorfizmus vo svojej najjednoduchšej verzii sa zhruba zhoduje so zdravým rozumom v názore na to, ktoré z vecí každodennej skúsenosti sú odlišné substancie, ktoré sú rozdielnymi časťami tej istej substancie a ktoré sú skôr agregované súbory, než skutočné substancie. Napríklad sa zhodujú, že kameň, strom a pes sú všetko navzájom odlišné substancie; že nos konkrétneho psa a jeho pravá predná noha sú skôr rozličné časti tej istej substancie, než samostatné substancie; a že hromada kameňov je skôr agregátom, než samostatnou substanciou. Pojem „substancia“ v technickom a  aristotelskom zmysle samozrejme nie je súčasťou zdravého rozumu, ale aj nepoučený zdravý rozum by určite predpokladal, že kameň, strom a pes sú všetky odlišné veci alebo predmety, že nos a noha psa sú skôr časťou väčšej veci alebo predmetu, než separátnymi vecami či predmetmi a že hromada kameňov je skôr súborom vecí alebo predmetov, než jediným objektom. Prinajmenšom v tomto rozsahu sa zdravý rozum viac-menej zhoduje s tým, čo ja volám jednoduchá verzia hylemorfizmu. 

Mechanistický obraz sveta, ktorý nahradil hylemorfný model, má radikálny sklon revidovať chápanie fyzických objektov zdravým rozumom jedným z dvoch všeobecných spôsobov, podľa toho, ako bol mechanizmus načrtnutý. Alebo redukuje bežné fyzikálne objekty na súbory zložené z nespočetne veľa komponentov, alebo ich považuje za modifikácie, či módy väčšieho celku, ktorého sú časťami.

Descartes a Spinoza v zásade prijali  druhú možnosť. Aj keď o Descartesovi sa často tvrdí, že popri pluralite mysliacich substancií postuloval pluralitu hmotných substancií (res extensa), ak dôkladne preskúmame jeho pozíciu, tak sa zdá, že postuluje existenciu iba jedinej extenzívnej substancie a bežné objekty dostupné našej skúsenosti sú len jej modifikácie. Spinoza sa už takýmto názorom otvorene preslávil a tvrdil, že Deus sive Natura je jediná substancia, a bežné fyzikálne objekty dostupné našej skúsenosti sú všetko jej módy. Z tohto pohľadu kameň, strom a pes nie sú skutočne odlišné substancie, ale iba odlišné aspekty jednej a tej istej substancie - niečo ako spôsob, akým zdravý rozum vníma farbu, hmotnosť a tvar kameňa - teda prejavy, či parametre jedného a toho istého objektu, kameňa.

Atomistické a časticové verzie mechanistickej filozofie išli iným smerom. U nich sú substanciami atómy, častice či korpuskuly a bežné fyzikálne objekty sú agregátmi, súbormi týchto domnelých substancií. Tak ako hromada skál nie je skutočnou substanciou, ale iba súborom substancií  (alebo ako by povedal hylemorfista, že hromada skál je akcidentálnou a nie podstatnou formou), teda aj kameň, strom, alebo pes je z tohto pohľadu iba súborom častíc. V skutočnosti sú tieto častice skutočnými substanciami a kameň, strom alebo pes sú hromada, relatívne povrchne usporiadaných metafyzicky základnejších jednotiek.

Prejdime k transsubstanciácií. Idea je, že v Eucharistii akcidenty chleba a vína síce zostávajú, podstata chleba a vína sa ale zázračne mení na podstatu Kristovu. Predpokladajme teda, že by sme mali prijať Descartesovu verziu mechanistickej filozofie, v ktorej je len jedna veľká fyzická substancia, ktorá je základom všetkého, čo nám odhaľuje obyčajný zmyslový vnem. To by znamenalo, že substancia, ktorá je základom akcidentov chleba a vína, ktoré sa majú konsekrovať, je tá istá substancia, ktorá je základom kameňov, stromov, psov, mačiek, ľudských tiel, jabĺk, pomarančov, slnka, mesiaca, vody, olova, zlata a všetkých ostatných vecí, ktoré vidíme, počujeme, ochutnávame, dotýkame sa ich, alebo cítime čuchom..

Ale v takom prípade, keď dôjde k transubstanciácií, tak  potom sa nemení iba substancia, ktorá je základom akcidentov chleba a vína, ale zároveň aj substancia, ktorá je základom všetkých týchto ostatných vecí. Inými slovami, po transubstanciácií, sa skutočné Kristovo telo a krv, stanú základom toho, čo vnímame ako kamene, stromy, psy, mačky, ľudské telá, slnko, mesiac, vodu atď.! Všetko vo fyzickom svete by bolo transubstanciáciou zmenené. Zostane nám istý druh panteizmu. Absolútne každá hmotná vec na tomto svete potom vyžaduje zaobchádzanie s rovnako úctou ako Eucharistia, pretože každá fyzická vec by bola Eucharistia!

Ďalším bizarným dôsledkom je to, že k transsubstanciácií by mohlo dôjsť iba raz. Iba pri prvom raze by bola jediná existujúca fyzická substancia nahradená Kristovou substanciou. Keby sa kňaz niekedy pokúsil opäť konsekrovať chlieb a víno, neuspel by, pretože už nejestvuje žiadna fyzikálna substancia, ktorú treba premeniť. Všetko už je Kristovo telo a krv.

Predpokladajme, že sme išli cestou atomizmu, alebo korpuskularizmu. Potom, podobne ako kamene, stromy a psy, by chlieb a víno neboli skutočnými substanciami, ale iba náhodnými konglomerátmi nespočetného množstva skutočných substancií. Boli by ako hromada skál, ale namiesto nich by sa nahromadili základné častice (atómy alebo korpuskuly - telieska, podľa vami preferovanej verzie mechanistickej filozofie). Ale v takom prípade, čo presne je substancia, ktorá sa premieňa, keď dôjde k tansubstanciácií? Nemôže to byť substancia ani chleba, ani vína. Pretože z tohto pohľadu to nie sú skutočné substancie.

Mohli by sme povedať, že je to každá častica, ktorá tvorí premieňaný celok (veď katolícka teológia pripúšťa, aby sa pri omši premieňalo viac hostií naraz)? S týmto je však niekoľko problémov. Prvý je, že je ťažké dať zásadnú odpoveď na otázku, aké sú hranice medzi tými časťami, ktoré tvoria agregát, a tými, ktoré už nie sú jeho súčasťou - teda medzi tými časticami, ktoré sú transubstanciáciou zasiahnuté a tými ktoré nie sú. Dôvod je ten, že hranice agregátu sú ďaleko nepresnejšie definované, ako hranice substancie. Je kameň vzdialený dva milimetre od hromady kameňov jej časťou alebo nie? A je čiastočka, ktorá odpadla z hostie, ešte časťou tohto (údajného) agregátu, alebo nie?

Ak uvažujeme o hostii v rámci modelu aristotelskej substancie, potom môžeme povedať, že odpadnutá čiastka je súčasťou hostie, rovnako ako telesný orgán, ktorý bol nejako oddelený, je časťou tela. Ale opäť, ak namiesto toho premýšľame v rámci modelu hromady skál, alebo nejakého iného agregátu, odpoveď nie je tak jasná.

Druhý problém je, že v katolíckej teológii sa pri konsekrovaní Eucharistie nemôžu použiť žiadne iné veci. Musí to byť iba chlieb a víno. Pri uvažovanej interpretácii, podľa ktorej chlieb a víno nie sú skutočnými substanciami, sa konskerujú skutočné substancie - častice (buď atómy alebo telieska). A atómy alebo korpuskuly, ktoré tvoria chlieb a víno, sú podstatne rovnaké ako tie, ktoré tvoria všetko ostatné (rovnako ako kamene, ktoré tvoria hromadu, môžu byť podstatne rovnakého typu ako tie, ktoré sa používajú na stavbu múra). V takom prípade je však ťažké pochopiť, čo je také špeciálne na chlebe a víne. Prečo nemožno konsekrovať žiadnu inú fyzickú vec, ak je každá fyzická vec vo svojej podstate rovnaká a líši sa len usporiadaním?

Tretím problémom je kanonické právo, ktoré hovorí, že katolík by mal dostať prijímanie nanajvýš raz (alebo za určitých osobitných okolností, dvakrát) denne. Pri uvažovanej interpretácii by však človek vlastne jedol milióny konsekrovaných hostií, pretože každá z miliónov častí, ktoré vytvárajú to, čo zdravý rozum považuje za jedinú hostiu, by bola transubstanciáciou nezávisle premenená.

Možno by sa tieto problémy dali vyriešiť, aj keď pochybujem. Táto otázka napriek tomu ilustruje neočakávané dôsledky, ktoré môžu mať tieto filozofické predpoklady pre teológiu. A ilustruje potrebu opatrnosti, ktorú by mal každý katolík mať, pred prijatím takýchto filozofických novôt. Scholastici vedeli, čo robia.


* substancia / nezávisle (od ostatného) existujúce súcno, súcno osebe – pôvodne Aristotelov pojem prvého súcna

22. 1. 2020

Trójsky kôň populačnej kontroly vo Vatikáne 

Hilary White

Predvčerom sa v anglicky hovoriacej časti mediálnej sféry objavili správy, ktorých nosným posolstvom bola otázka: Prečo niekto niekto žiada, aby Emme Bonino nebolo dovolené verejne prehovoriť v talianskej Katolíckej cirkvi? Katolícki novinári zúrili, že Bonino bola 26. júla pozvaná predniesť reč v kostole San Defendente v Ronco di Cossato počas "Svetového dňa utečencov."
V porazeneckej rutine ich protestov bol aj spodný tón. Hoci protestovali skôr vedení tvrdošijným zmyslom pre povinnosť ako skutočným hnevom, v pozadí toho všetkého bol naozajstný šok.

Toto je žena, ktorá v sedemdesiatych rokoch vstúpila do parlamentu, aby sa vyhla stíhaniu za, podľa jej vlastných chvastúnskych rečí, viac ako 10 000 spáchaných ilegálnych potratov. Jej prezývka "Bicicletta" pochádza z nástroja, ktorý si pre tento účel vyrobila z pumpy na bicykel a pohára na zaváranie. Bonino založia Centrum pre informácie o sterilizácii a potraty CISA, ktoré dosiahlo legislatívne schválenie potratov v roku 1978. Po tomto úspechu nastúpila Bonino hviezdnu dráhu v parlamente, ako členka Radikálnej strany a neskôr ako chránenkyna George Sorosa ako Európska komisárka a talianska ministerka zahraničia, kde utrácala jednak Sorosove a jednak peniaze talianskych daňových poplatníkov propagovaním masovej migrácie, eurofederalizmu a zrušenia národných hraníc.

Pre vás je možno ťažko pochopiť situáciu v Cirkvi v Taliansku, ale stará matka potratárov z kruto antikatolíckej Radikálnej strany, Emma Bonino je stelesnením toho, čo talianska hierarchia, až na hŕstku výnimiek, považuje za ideálneho politika. Jej agresívny boj za potraty je vnímaný ako drobný prehrešok, (a už vlastne mŕtvu vec, keď teraz Taliansko "upravilo" potratové zákony), niečo čo možno zamiesť pod koberec a zdvorilo sa o tom nehovorí, ale je mocne oslavovaná za jej tlak na vládu, aby povolila tisíckam migrantov pristáť na talianskom pobreží.

Kým v USA je neobmedzená imigrácia tou najmódnejšou témou medzi cirkevnou ľavicou, tak v Taliansku, keďže tu niet žiadna cirkevná "pravica", je to najmódnejšia téma v celej Cirkvi. A Emma Bonino je v tejto krajine tvárou Sorosovho plánu "otvorených hraníc", plánu, ktorý má zaplaviť Európu a predovšetkým európsku kultúru s (hlavne moslimskými) migrantmi z Afriky a Blízkeho východu.

Sviatostný život - teda katolícke náboženstvo - už zaujíma len málokoho a laici pomaly spirituálne zomierajú, živení len biednym duchovným proviantom. V mnohých dedinách sú počas leta omše kompletne zrušené (Novus ordo samozrejme s gitarkami. Tradičné omše tu nie sú.) Čo je horšie, nie sú žiadne pravidelné termíny na spovede a táto sviatosť na mnohých miestach už nadobro vyhynula. Taliansko už nie je bezpečná krajina, ako bolo pred piatimi rokmi. Ctené dedinské ženy sa boja ísť pešo päť minút z kostola domov, po skončení štvrtkovej nočnej ružencovej pobožnosti. Farskí kňazi im radšej dajú kázanie proti rasizmu, ale nezmenia čas pobožnosti aby im pomohli.

Toto ale biskupov očividne nezaujíma. V Perugii kardinál Gualtiero Bassetti, ktorého František nedávno vymenoval za hlavu talianskej biskupskej konferencie a spravil kardinálom (v 75), organizoval pred pár mesiacmi výstup na vrch, kde "oslavoval" enormný prílev afrických mohamedánov do nášho kraja. To sa stalo krátko po tom, ako v rozhovore naliehal na vládu, aby povolila zákonné zväzky párov rovnakého pohlavia a varoval katolíckych účastníkov Dňa rodiny aby neboli "proti" nikomu: "Príklad nám dáva pápež František. Jeho slová sú vždy absolútne jasné, Svätý otec nie je nikdy proti nikomu."

Rastúca vlna násilných zločinov - pred pár mesiacmi v susednom malom meste zavraždil gang afrických lotrov potulujúci sa vo dne v noci na železničnej stanici prednostu, ktorý sa snažil prekaziť obťažovanie pasažierov a dostal rozbitou fľašou do hrudníka - nie je pre biskupov a klérus dôležitá.

V januári tohoto roku prišiel do toho istého mesta pomocný biskup z Perugie slúžiť omšu na Svetový deň migrantov a povedal. že africkí migranti sú "iskerkou nádeje" pre tvárou "ničivej demografickej zimy."
Pravdou je, že z Františkovho pontifikátu nabrala marxisticka frakcia talianskeho episkopátu odvahu.

V marci 2017 arcibiskup Vincenzo Paglia – áno, ten čo objednal homoerotické fresky pre katedrálu v Terni, pričom jedným z vyobrazených naháčov je on sám – predniesol krátku eulógiu za zakladateľa Radikálnej strany Marca Pannellu. Františkov kandidát na šéfa Pontifikálnej akadémie pre život a Inštitútu JPII pre štúdium manželstva a rodiny sa zúčastnil zasadania tejto strany ako veľmi zvláštny hosť a označil Pannelu za "človeka veľkej spirituality", a jeho smrť za "veľkú stratu" nie len pre stranu, ale pre "našu krajinu" a "náš svet, ktorý viac než inokedy potrebuje ľudí, ktorí vedia hovoriť ako on. "

Pannella, povedal Paglia “obetoval svoj život za najmenších” za “obranu dôstojnosti všetkých, najmä naviac marginalizovaných.” Paglia hovoril o svojom vrelom a úzkom priateľstves Pannellom, a nazval jeho smrť "veľkou stratou" nie len pre stranu ale "pre našu krajinu".

Pannellov život, povedal, je “ inšpiráciou pre krajší život nie len pre Taliansko ale pre celý svet, ktorý potrebuje viac ako inokedy ľudí, čo vedia hovoriť ako on.... Dúfam, že Marcov duch nám pomôže žiť rovnakým spôsobom.

V októbri minulého roka katolícki spisovatelia v Taliansku vyjadrili zdesenie z biskupov, ktorí hrdo oznámili svoju podporu radikálom a ich „Pochodu za amnestiu, spravodlivosť, slobodu“, ktorý požaduje prepustenie zločincov z väzníc. Vzhľadom na odhodlanie strany vyhnať Cirkev z verejného života, spoluprácu talianskych biskupov s radikálmi možno oprávnene opísať spoluprácu kaprov s rybármi pri propagácii Vianoc. Externému pozorovateľovi sa to javí ako najpokročilejší prípad Štokholmského syndrómu: Cirkev, ktorá spáchaním rituálnej samovraždy demonštruje svoju dobrú vôľu extrémne protikatolíckej ľavici. Asi jediná rozumná otázka, ktorú nám zostáva, je, prečo Emma Bonino nerobí kazateľské turné po všetkých hlavných talianskych bazilikách a katedrálach.

Ale celé vec vyvoláva ďalšie otázky. Keď začneme chápať pokročilý stav morálneho úpadku, ktorý táto protikatolícka ideológia spôsobila medzi biskupmi a duchovnými, máme sklon zabúdať, že to tak nebolo vždy. Táto správa vyvolala v mojej mysli otázku, ako presne sa to stalo. Ako a prečo a kým bolo Taliansko a ostatné katolícke národy Európy tak dôkladne odkatolicizované? Prečo sú napríklad „najviac katolícke“ národy Európy tiež krajiny s najnižšou mierou plodnosti v západnom svete? Prečo Taliansko nemalo v posledných 30 rokoch mieru plodnosti nad 1,4 dieťaťa na ženu? Štatistická agentúra krajiny, Istat, tvrdí, že v roku 2015 bola celková plodnosť 1,35, čo je demografická špirála smrti. Talianski politici teraz otvorene hovoria o Taliansku ako o „umierajúcom národe“.

V súčasnosti je blížiaca sa „demografická zima“ západných a pozápadnených ázijských národov akceptovanou realitou, ale prečo je to obzvlášť akútne - a obzvlášť rozvinuté - v bývalých katolíckych krajinách? Ak dáme dokopy čo vieme s týmito otázkami, logika nás vedie k nutnej, hoci hlboko znepokojujúcej hypotéze: „Spolupracuje katolícka hierarchia s agendou globálnej kontroly populácie, aby vyvolala decimáciu, ba až vyhynutie katolíckeho obyvateľstva Európy? A ak áno, ako dlho? Kto to rozhodol, kedy a čo za to dostal? “

Kto chce, môže si urobiť prieskum; Nebudem tu všetko opakovať, ale všetko to bolo odtajnené a je k dispozícii online. Stačí spomenúť, že v roku 1974 bol v OSN predložený dokument, ktorý autorizoval vtedajší minister zahraničných vecí Henry Kissinger, ktorý požadoval aby sa zdroje OSN - najmä všetky jej organizácie poskytujúce pomoc ako UNICEF - zamerali na zníženie miery plodnosti v určitých „cieľových“ štátoch [1]. Pomoc ľuďom v týchto krajinách sa mala spájať s požiadavkou, aby akceptovali antikoncepciu a sterilizáciu - a neskôr potrat - alebo si pomohli sami.

Katolícka depopulácia však už úspešne prebiehala, keď Kissingerov výbor vypracoval Memorandum o národnej bezpečnosti 200. Súhlasila nejaká vplyvná frakcia katolíckej hierarchie v 60. rokoch s účasťou na podobnej tajnej európskej katolíckej genocíde? Existuje dohoda na medzinárodnej úrovni - ako údajná dohoda medzi torontským kardinálom Geraldom Emmettom Carterom [2] a Pierrom Trudeauom - s cieľom potlačiť učenie Cirkvi o manželstve a rodinnom živote, výmenou za ústupky nejakého druhu? V tom čase bola v Ríme ochota pre takéto dohody. A mohlo sa to zdať ako celkom dobré: progresívni - a dokonca aj bežní katolíci, ktorí milovali uznanie bezbožného sveta - boli nahnevaní a hlboko v rozpakoch Humanae Vitae; určite mali chuť sa encykliky zbaviť. A po debakle vo Washingtone bolo jasné, že pápež Pavol VI. nemal bezprostredný úmysel ju brániť. Rozhodne sme videli, že desaťročia prítomnosti Svätej stolice v OSN výrazne zvýšili prestíž a vplyv Vatikánu v medzinárodných diplomatických kruhoch, čo nám pripomenul zásah pápeža Františka na Kube.

Je možné, že nejaká figúra, ako napríklad Agostino Casaroli [3] - ktorého mnohí v tejto krajine považovali za slobodomurára - uzavrela dohodu s rodiacim sa hnutím na kontrolu populácie v OSN, aby účinne potlačila Humanae Vitae v katolíckych cirkvách Európy?

Svätá stolica založila svoju misiu v OSN - a získala štatút „stáleho pozorovateľa“ v roku 1964. O desať rokov neskôr sa OSN formálne zapojila do globálneho projektu kontroly populácie, ale v tej dobe už pokles populácie v Európe prebiehal.

Medzinárodní propagátori antikoncepcie v tom čase pôsobili v Taliansku už niekoľko rokov. Správa agentúry pre potraty/antikoncepciu Pathfinders International sa vychvaľuje, že ich agenti rozdávali hormonálnu antikoncepciu chudobným ženám v Ríme už v roku 1958. Materiál „ bezplatne poskytol výrobca vo Veľkej Británii“. Agentka pridruženej skupiny pre plánované pre rodičovstvo, Maria Luisa DeMarchi, „pokračovala v týchto návštevách počas nasledujúcich dvoch desaťročí a uskutočňovala týždenné návštevy viac ako 550 klientov ročne - celkovo viac ako 7 000 návštev.“ Propaganda bola účinná: priatelia mi hovoria, že ak máš jedno dieťa v kočíku budú sa babky usmievať; dve alebo viac detí a odpoveďou je prednáška o preľudnení.

Výsledky, štatistiky, sa dajú ľahko nájsť; nedávna správa uvádza, že Taliansko má teraz najnižšiu mieru plodnosti v Európe, ktorá sa od šesťdesiatych rokov minulého storočia znížila o polovicu. Počet pôrodov klesol na najnižšie číslo od založenia moderného štátu v roku 1861. Talianska ministerka zdravotníctva Beatrice Lorenzinová, ktorá si myslí, že problém možno vyriešiť mesačným bonusom na dieťa vo výške 160 EUR, varovala, že Taliansko ako národ čelí neistej budúcnosť bez detí. „Za päť rokov sme stratili viac ako 66 000 narodených (ročne) - to je ekvivalent mesta veľkosti Sieny. Ak to spojíme s rastúcim počtom starých a chronicky chorých ľudí, máme obraz umierajúcej krajiny. “

Tento pochmúrny obraz samozrejme dáva takým, ako Emma Bonino a jej priateľ u Svätej Marty zámienku, ktorú potrebujú, aby priviedli toľko afrických moslimských migrantov, koľko si mohol George Soros praje. Talianski poslanci vľavo otvorene tvrdia, že toto sú ľudia, ktorí musia „nahradiť“ pôvodnú taliansku populáciu, ktorá vymiera.

Miera pôrodnosti v Taliansku je výrazne pod európskym priemerom 1,58, ale aj tá výrazne zaostáva za úrovňou 2.1 potrebnou na udržanie stabilnej populácie. CIA World Factbook, projekt ministerstva zahraničných vecí USA, hovorí, že Španielsko (67,8%), Taliansko (80%), Poľsko (87,2%), Portugalsko (81%) a Írska republika (84,7%) sú medzi „najkatolíckejšími“ národmi Európy. Každý z nich má tiež to, čo demografi nazývajú „najnižšia-nízka“ miera plodnosti, teda pod úrovňou udržania záchrany. V posledných rokoch došlo k postupnému zvyšovaniu pôrodnosti, všeobecne sa to však chápe ako dôsledok prílevu plodných prisťahovalcov.

Keď sa bližšie pozrieme na jednu krajinu, maličkú Maltu, vidíme, že situácia sa zhoršovala desaťročia, až sa posledná ľavicová vláda rozhúpala a začala meniť legislatívnu scénu. Stredný vek (medián) maltskej populácie je 41,5 roka, muži: 40,4 roka; ženy: 42,7 rokov, ďaleko za vekom vhodným na rodenie detí. To sa neprihodilo v priebehu niekoľko rokov. Treba desaťročia nízkej pôrodnosti, aby sa posunul stredný vek tak vysoko, a to aj pre tak malú populáciu. Celková miera plodnosti Malty bola v roku 2016 1,55 detí narodených na ženu, čo by sa nebolo stalo, keby maltská hierarchia a klérus učili to, čo Cirkev učí o manželstve a rodine.

Dá sa povedať, že Malta je najviac katolícky národ na svete. Podľa rôznych odhadov je to okolo 90 - 98%. Zámerné opustenie učenia Cirkvi je jediným možným vysvetlením ich súčasnej demografickej situácie. Pred pätnástimi rokmi sa každý týždeň zúčastňovalo omše približne 80% obyvateľov Malty. Pred niekoľkými rokmi, keď som tam bola, to bolo už len 50%. Omše navštevujú iba starší ľudia a muži vo všeobecnosti menej. Zavedenie rozvodu, antikoncepcie a teraz „homosexuálneho manželstva“ v tomto katolíckom národe sa nemohlo uskutočniť bez aspoň tichej spolupráce Cirkvi. Bolo mi povedané, že keď vláda v roku 2011 legalizovala rozvod - prvý diel z legislatívneho domina, neozvali sa ani laici, ani duchovní; naopak, veľa z nich zmenu presadzovalo z kazateľníc. Nedávno sme videli, že sa maltskí biskupi stali tvárami reklamy pre bergogliansku revolúciu; nariaďujú svojim kňazom, aby dávalisväté prijímanie ľuďom, o ktorých vedia, že sú v nekajúcne žijú v cudzoložných zväzkoch.

Z pochopiteľných dôvodov sa tiež oplatí pozrieť na Argentínu, o ktorej sú poznámky CIA obzvlášť hrozivé: „Jedna tretina populácie žije v Buenos Aires,“ sú „nominálne rímskokatolíci, 92% (menej ako 20% praktizuje) "; Uvádza sa miera pôrodnosti „2,28 narodených detí / ženu (2016)“, Čo je len nepatrne nad úrovňou nahradenia populácie 2,1 detí na ženu. Správa OSN z roku 2014 o implementácií, ktorú vypracoval UNFPA, úrad Organizácie Spojených národov, ktorý dohliada nad hnutím na kontrolu celosvetovej populácie, poznamenáva, že v rokoch 1990 až 2001 sa používanie antikoncepcie zvýšilo z nuly na 65%. Správa tiež poznamenáva, že vláda má „veľké obavy“ v súvislosti s plodnosťou adolescentov, “a medzi mladými ľuďmi vykonáva„ priamu podporu plánovaného rodičovstva “.

Severoamerickí konzervatívni katolíci, ktorí pracujú so svojimi miestnymi vlastnými kategóriami, majú často problém situáciu pochopiť. Smejú sa divokým „konšpiračným teóriám“ tradicionalistov, keď hovoria infiltrácií slobodomurárov a komunistov ... Čo ešte? Únosy UFO? Ale na starom kontinente sa tieto skutočnosti považujú za súčasť politickej scenérie; Taliani vedia, že slobodomurári a komunisti nie sú rozprávky; kladivá a kosáky na sprievode „Gay Pride“ každý rok v Ríme sú neprehliadnuteľné. My, Anglos, netušíme, ako je tu bežné, že talianski kňazi a dokonca biskupi otvorene pracujú ako komunistickí agitátori alebo sympatizanti. Každá dedina, mesto v krajine má svoju „Via Gramsci“.

Pred mnohými rokmi, keď som sa o tieto otázky prvýkrát začala zaujímať, čítala som o hnutí bohatých západných krajín, ktoré chceli „obmedziť“ pôrodnosť chudobných „rozvojových krajín“. V tom čase som proti antikoncepcii ako takej nenamietala, ale okamžite ma napadlo, že od bohatých je mimoriadne nemorálne, že žiadajú, aby chudobní ľudia nemali deti, a tak si mohli boháči svoju extravagantnú spotrebu udržať donekonečna. Toto bol jednoznačne prípad genocídy v celosvetovom meradle. Faktom však je, že miera pôrodnosti v Európe sa začala značne znižovať predtým, ako asistenčné agentúry OSN začali pracovať na obmedzení pôrodov v rozvojovom svete.

Masové antikoncepčné a sterilizačné programy vrátane vládnej propagandy sú genocída. A to robí OSN v každom „rozvíjajúcom sa“ štáte na svete od začiatku 70. rokov 20. storočia. Vzhľadom na to, čo dnes vieme o tom, ako veci fungujú vo Vatikáne od 50. rokov 20. storočia, nevidím dôvod nemať podozrenie, že vyhladenie katolíckej Európy, ktoré je na sekularistickom, slobodomurárskom programe od začiatku 19. storočia, nebolo v Cirkvi vyvolané trójskymi koňmi v Ríme.


[1] Krajiny uvedené v memorande z roku 1974 na osobitné zaobchádzanie boli India, Bangladéš, Pakistan, Indonézia, Thajsko, Filipíny, Turecko, Nigéria, Egypt, Etiópia, Mexiko, Kolumbia a Brazília. Odvtedy sa ukázalo, že zdravotnícke organizácie financované OSN vstupujú do juhoamerických a afrických krajín a sterilizujú ženy bez ich vedomia alebo súhlasu, môžeme predpokladať, že mandát sa rozšíril.

[2] Carter bol jedným z najrozšírenejších odporcov Cirkvi Humanae Vitae a autorom kľúčových odsekov Winnipegského vyhlásenia, ktoré odmietlo toto morálne učenie. Verejne označil encykliku za „tragédiu“ a vydal disciplinárne pokyny pre všetkých kňazov, ale prikázal im, aby ju ignorovali: „Z dôvodu pochybností v praktickom poriadku nemôže žiadny kňaz odmietnuť rozhrešenie pre osoby, ktoré používajú pilulky, pokiaľ ich motív nie je jednoznačne hriešny. . "

[3] Štátny tajomník 1979 - 1990, Casaroli bol celoživotným vatikánskym diplomatom. Podľa Jána XXIII. Bol autorom vatikánskeho „ostpolitik“ prístupu zmiereniu s komunizmom. Bol zaradený do známeho „Pecorelliho zoznamu“ podozrivých vatikánskych slobodomurárov, rovnako, ako aj jeho bezprostredný predchodca v úrade Jean Villot.

18. 1. 2020

Dialóg
Romano Amerio

Dialóg v pokoncilnej Cirkvi. Dialóg v Eccelsiam suam

Slovo dialóg predstavuje tú najväčšiu zmenu v mentalite Cirkvi po koncile. Dôležitosť tejto zmeny sa dá prirovnať k dôležitosti zmeny, ktorá sa udiala za posledné storočie v chápaní slova sloboda. Slovo dialóg v predkoncilnej Cirkvi prakticky nejestvovalo a nikdy nebolo použité v doktrinálnych dokumentoch. Ani raz sa nevyskytlo v encyklikách, v kázňach ani pastoračnej praxi. V dokumentoch II. vat. koncilu sa objavuje 28 krát, z toho 12 krát v dokumente o ekumenizme Unitatis redintegratio. Avšak vďaka jeho bleskovému rozšíreniu a enormnému nárastu jeho významu sa toto slovo, úplná novinka v Katolíckej cirkvi, stalo kľúčovým slovom určujúcim pokoncilné myslenie a zástavou novej mentality (1). Ľudia nehovoria len o ekumenickom dialógu, o dialógu medzi Cirkvou a svetom, vnútro cirkevnom dialógu, ale s neskutočnou nelogickosťou sa dialogická štruktúra vtláča do teológie, pedagogiky, katechézy, do Trojice, dejín spásy, do škôl, rodín, kňazstva, sviatostí, vykúpenia a všetkého, čo stáročia v Cirkvi existovalo bez najmenšieho náznaku dialógu v definícií, pojme, či jazykovom opise.

Prechod z tetického (určujúceho a deklaratívneho) spôsobu vyjadrovania, ktorý je pre náboženstvo vhodný, k hypotetickému  a problematickému štýlu je viditeľný dokonca i v názvoch kníh, ktoré kedysi vyučovali a dnes sa pýtajú. Knihy zvané "Základy" , "Manuály" alebo "Pojednania" o teológii, filozofii alebo inej vede, sa dnes volajú "Problémy vo filozofii", "Problémy v teológii" a manuálmi sa pohŕda a opovrhuje práve pre ich pozitívnu a apodiktickú povahu. To sa stalo vo všetkých oblastiach. Už nie sú príručky pre zdravotné sestry, ale Problematika starostlivosti o chorých. Všetko sa presunulo z istoty do neistoty, z pozitivity k problematike. Je to úpadok v intencionálnom uchopení  reálnych objektov poznávacími mohutnosťami (nosco - poznám). Objekt sa dnes pred intelekt len neštruktúrovane predhodí (grécky prohallo -  problém). V auguste 1964, venoval Pavol VI tretinu svojej prvej encykliky Ecclesiam Suam, dialógu. Povinnosť Cirkvi evanjelizovať svet prirovnal k povinnosti viesť so svetom dialóg. Ale človek sa neubráni postrehu, že toto prirovnanie nemá oporu ani v Písme a  ani v slovníku. Slovo dialóg sa v Písme nikde nevyskytuje a jeho latinský ekvivalent,  colloquium, sa objavuje iba v zmysle stretnutia dôležitých postáv a ich rozhovoru, ale nikdy nie v modernom zmysle stretnutia nejakých skupín. V troch prípadoch v Novom zákone znamená colloquium slovný spor, dišputu. Evanjelizácia je hlásanie, nie dišputa, ani rozhovor. Evanjelizácia, ktorú dostali apoštoli príkazom, je vyučovanie. Samotné slovo angelos, anjel, posol nesie ideu, že niečo bolo dané, aby bolo oznamované, nie aby bolo predmetom diskusie. Je pravda, že Peter a Pavol sa v synagógach hádali so židmi, ale to nebol dialóg v modernom zmysle, ako spoločné hľadanie niečoho, pričom sa vychádza z pozície zjavnej nevedomosti. Ich spory v synagógach boli pokusmi vyvrátiť omyl. Možnosť dialógu sa stráca, keď jeden z diskutujúcich nie je otvorený zmene presvedčenia, či už pre vlastnú tvrdošijnosť, alebo neschopnosť. A to možno vidieť v prípade sv. Pavla, ktorý v jednom prípade dialóg odmietol (2). Ako Kristus so svojou autoritou: Erat docens eos sicut potestatem habens (3), tak aj apoštoli kázali autoritatívne, nepokúšali sa validovať svoje tvrdenia v dialógu. Kristov pozitívny spôsob vyučovania kontrastuje s dialógom zákonníkov a farizejov. Je to preto, že Kristovo posolstvo nie je ľudský výmysel, otvorený námietkam, je to zjavená pravda, ktorú treba prijať. Prirovnaním evanjelizácie k dialógu Ecclesiam suam popiera, že samotná evanjelizácia, to jest kázanie pravdy, znamená odsúdenie bludu, pričom odsúdenie identifikuje s nátlakom. Tak sa vracia téma úvodnej reči, otvárajúcej koncil.(4)
"Naše poslanie," hovorí encyklika, "je oznamovať pravdy, ktoré sa nedajú poprieť a ktoré sú nutné ku spáse. To sa nestane vonkajším nátlakom, ale legitímnymi prostriedkami ľudského vzdelávania." To je legitímny, tradičný prístup, ktorý potvrdil aj fakt, že Wisser't Hooft, tajomník Svetovej rady cirkví sa hneď ponáhľal vyhlásiť, že pápežova predstava dialógu, ako komunikácie pravdy bez recipročnej odpovede, nie je v zhode s ideami ekumenizmu (5).
Filozofia dialógu

Tento novo ohlásený dialóg je založený na "nepretržitej problémovosti predmetu kresťanstva," ako uvádza Osservatore Romano (6), to znamená nemožnosti sa dopracovať k niečomu, čo už nie je sporné. Popiera tak starý princíp, ktorý uznáva logika, metafyzika i morálka, teda anagke stenai (7). Dialóg sa dostáva do problémov hneď, keď naráža na univerzálne poslanie Cirkvi evanjelizovať. Je nemožné, aby dialóg viedol každý. Možnosť viesť dialóg predpokladá poznanie predmetu a nezávisí, ako sa tvrdí, na slobode jednotlivca alebo dôstojnosti ľudskej duše. Právo argumentovať závisí na poznaní a nie na všeobecnom zameraní človeka k pravde. Sokrates povedal, že v otázkach gymnastiky sa treba pýtať odborníka na gymnastiku, v otázke chovania koní, odborníka na kone, pri liečení rán lekára a pri spravovaní štátu treba konzultovať politikov. Odbornosť je výsledkom úsilia a štúdia, metodickej a systematickej reflexie a nie náhodných okolností. Súčasný dialóg však predpokladá, že každý dokáže viesť dialóg s každým, na hocijakú tému, len preto, že sú to rozumné stvorenia. Preto je požadované, aby sa život dnešnej spoločnosti i Cirkvi upravil tak, aby sa na ňom mohol podieľať každý. Nie tak, ako to vidí katolícky systém, teda že každý podľa svojich schopností hrá príslušnú rolu- Dialóg žiada, aby každý mal právo vyjadrovať svoj názor a rozhodovať. Takže právo diskutovať je paradoxne udeľované každému, zatiaľ čo poznanie, ktoré je tým skutočným oprávnením viesť diskusiu, je čoraz slabšie a zriedkavejšie prítomné, dokonca i medzi cirkevnými predstavenými. Ďalší blud sa týka bremena dôkazu. Predpokladá sa, že dialóg dokáže zodpovedať všetky námietky oponenta. Domnienka, že by sa človek vedel obetovať pre druhého tak, aby komplete uspokojil jeho intelektuálne potreby v každom náboženskom ohľade, to je znak mravného zlyhania. Je neprimerané, aby sa niekto, kto tvrdí pravdu vystavoval nekonečnej a neobmedzenej diskusii. Každý predmet ma milión aspektov a človek pozná len niekoľko, prípadne len jeden. A tu sa predpokladá, že v dialógu dokáže reflektovať každú námietku a nebude zastihnutý nepripravený, ako by dokázal predvídať každú možnú myšlienku oponenta.

Dialóg sa stretáva aj s inou ťažkosťou na strane pýtajúceho sa, ktorá spočíva na paradoxe, ktorý zachytil už sv. Augustín. Intelekt konkrétneho človeka môže byť schopný sformulovať námietku, ale nemusí byť schopný pochopiť odpoveď na túto námietku. Skutočnosť, že individuálny intelekt môže byť oveľa schopnejší pri námietke, ako pri chápaní argumentu, je častý zdroj omylu. Ecce unde plerumque convalescit error, cum homines idonei sunt his rebus interrogandis quihus intelligendis non sunt idonei. (8)

Disproporcia medzi schopnosťou pýtať sa a chápať odpoveď je dôsledok všeobecnej disproporcie medzi možnosťou a uskutočnením. Neochota uznať túto disproporciu vedie k nelogickému záveru aj v politike. Podľa prirodzenosti má každý schopnosť vládnuť a preto každý môže vládnuť. A vedie aj k nelogickosti, ktorá je v dialógu implicitne prítomná: každý je skrze prirodzenosť schopnosť poznať pravdu a preto každý pravdu aj poznáva. Antonio Rosmini v prvej knihe svojej Theodicey nabáda, aby jedinec neveril svojim intelektuálnym schopnostiam riešiť otázky ohľadom pôsobenia božskej Prozreteľnosti. Nikto si nemôže byť istý, že jeho intelekt je na úrovni všetkých problémov, s ktorými sa môže stretnúť. Descartes neistotu ohľadom kapacity intelektu vo svojej metóde ignoroval a predstavoval si, že sila rozumu je u každého rovnako veľká a rovnako použiteľná.

Náležitosť dialógu
V Písme vychádza evanjelizácia z vyučovania a nie z dialógu. Posledný Kristov príkaz daný učeníkom bol matheteuein a didaskein, čo doslovne znamená urobte si žiakov zo všetkých ľudí, teda úloha apoštolov spočíva v uvedení národov do stavu poslucháčov a žiakov, s matheteuein ako predpokladom didaskein - vyučovania. (9)

Dialógu, okrem spomenutého biblického základu, chýba aj gnozeologický podklad, pretože povaha dialógu je nezlučiteľná s argumentom založeným na viere. Predpokladá sa tu, že kredibilita náboženstva záleží na predchádzajúcom vyriešení každej jednotlivej námietky proti nemu. To nikdy nebolo a ani nemôže byť podmienkou prijatia viery. Správne poradie je opačné. Ak sa raz nejaké náboženstvo príjme ako pravdivé, jeho kredibilita zostáva, i keď by nejaká námietka nebola zodpovedaná. Ako učí Rosmini (10), tvrdenie, že "Katolícke náboženstvo je pravdivé" znamená, že je možných veľmi veľa rôznych námietok proti nemu. Ale nie je treba najskôr zodpovedať 15 tisíc námietok v Teologickej sume, aby človek mohol rozumne súhlasiť s Katolíckou vierou. Jej pravda sa nebuduje synteticky, ako zmes čiastkových právd a prijatie tejto pravdy nevyžaduje intelektuálne uspokojenie. V skutočnosti až prijatie tejto celkovej pravdy vedie človeka k súhlasu s pravdami čiastkovými.

Nakoniec treba povedať, že dnešná idea dialógu zatemňuje metódu užitočnej nevedomosti, ktorá je vhodná pre intelektuálne slabšie mysle, ktoré nedokážu absorbovať procedúru dokazovania a vyvracania námietok a pevne sa držia svojho presvedčenia bez toho, aby venovali pozornosť opačným názorom a odhaľovaniu omylov v týchto názoroch. V obave pred ideami, o ktorých s istotou vedia, že nie sú pravdivé, udržiavajú sa úmyselne v nevedomosti (o týchto názoroch) a tak zachovávajú pravdy, ktoré už prijali a odmietajú falošné názory a pravdy zmiešané s nepravdami, bez toho aby sa ich pokúšali rozlíšiť. Táto metóda je v katolicizme legitímna a ja založená na princípe už vysvetlenom vyššie a v skutočnosti sa v tomto stave nachádza drvivá väčšina veriacich (11). Je preto nepravda to, čo hovorí Osservatore Romano, že "kto odmieta dialóg je fanatik, netolerantný človek, ktorý vždy skončí ako zradca seba a potom ako zradca spoločnosti, do ktorej patrí. Kto ale dialóg vedie, opúšťa izoláciu a odsúdenie. " (12) Naopak, viesť dialóg za každých okolností je znakom unáhlenosti a fanatizmu, ktorý nahrádza objektívnu silu pravdy subjektívnymi schopnosťami diskutujúcich strán.

Cieľ dialógu. Pavol VI. Sekretariát pre neveriacich.
Rozdiel medzi starým a novým druhom dialógu je jasne viditeľný na cieľoch, ktoré im boli pridelené. Nový druh, ako sa hovorí, nie je zameraný na to, aby vyvrátil omyl, alebo obrátil svojho partnera.(13) Nová módna mentalita odporuje čomukoľvek polemickému, považuje to za nezlučiteľné s láskou, aj keď v skutočnosti je to akt lásky. Idea polemiky je neoddeliteľná od opozície medzi pravdou a klamstvom. Polemika je zameraná práve na zvrhnutie akejkoľvek predstieranej rovnosti medzi nimi. Polemika je teda mysleniu prirodzená, pretože odstraňuje chyby vo vlastnom myslení, aj keď presvedčiť súpera nedokáže.

Z katolíckeho hľadiska nemôže byť cieľ dialógu heuristický, pretože katolicizimus už náboženskú pravdu má a nehľadá ju. Nemôže byť ani eristický, teda zameraný na získanie argumentu pre seba samého, pretože jeho motívom a cieľom je láska. Cieľom skutočného dialógu je demonštrovať pravdu, presvedčiť inú osobu a nakoniec ju obrátiť. Toto jasne učil Pavol VI. vo svojom prejave z 27. júna 1968: „Nestačí sa priblížiť k ostatným, hovoriť s nimi, ubezpečiť ich o našej dôvere a hľadať ich dobro. Je tiež potrebné podniknúť kroky k ich konverzii. Človek musí kázať, aby sa vrátili. Človek sa musí snažiť začleniť ich do Božieho plánu, ktorý je jeden a jedinečný. “Toto je veľmi dôležitá pápežská výpoveď, pretože tu pápež výslovne hovoril o ekumenickom dialógu; Význam tohoto prejavu bol potvrdený skutočnosťou, že ju Osservatore Romano dokonca vytlačil v iným písmom.

Napriek tomu v roku 1975 vedúci sekretariátu pre neveriacich zverejnil nasledovné, diametrálne protikladné tvrdenie: „Sekretariát určite nebol vytvorený s úmyslom prozelytizovať neveriacich, aj keď je toto slovo chápané v pozitívnom zmysle; ani s apologetickým zámerom, ale skôr s cieľom podporovať dialóg medzi veriacimi a neveriacimi. “(14) Keď som autorovi namietal, že jeho text je v rozpore s tvrdením pápeža Pavla, odpovedal (15), že sekretariát nerobí nič bez súhlasu vyššej moci a že konkrétny článok videl štátny sekretariát pred uverejnením. V liste je ešte zreteľnejší rozdiel medzi pápežom a sekretariátom pre neveriacich. Pokiaľ ide o moju konkrétnu námietku, list odpovedal, že hoci Cirkev mala za úlohu obrátiť svet „to neznamená, že každý krok a každá organizácia v Cirkvi je osobitne zameraná na obrátenie svojho diskusného partnera“.

Táto odpoveď nie je jasná. Cirkev má jediný všeobjímajúci cieľ, ktorým je ľudské spasenie a všetko, čo robí, je iba konkrétnym vyjadrením tohto cieľa: keď učí, nekrstí; keď krstí, neučí; keď konsekruje Eucharistiu neodpúšťa hriechy, keď odpúšťa hriechy, nekonsekruje a tak ďalej. Všetky tieto konkrétne úkony sú však konkrétnymi špecifikáciami a uspôsobením všeobecného cieľa a všetky sú zamerané na to, aby sa človek obrátil k Bohu, to znamená na konverziu. Je to najvyšší cieľ, ktorý riadi všetky podriadené ciele Cirkvi a bez tohto by sa nedosiahol žiadny z menších cieľov. (16) Vyhlásenie Pavla VI., ktoré sme citovali, jednoznačne potvrdzuje, že dialóg je zameraný na obrátenie.

Či je dialóg vždy obohatenie

Konverzia a apologetika boli z pokoncilného dialógu fakticky vylúčené. Napriek tomu sa dialóg považuje za „vždy pozitívnu výmenu“; ale toto tvrdenie je ťažké prijať. 

Po prvé, rovnako ako dialóg, ktorý konvertuje, existuje aj dialóg, ktorý pervertuje, čím sa jedna strana oddeľuje od pravdy a vedie k omylu. Alebo sa bude predstierať, že pravda je vždy účinná a že omyl neexistuje?
Po druhé, je tu situácia, v ktorej dialóg namiesto pomoci stavia pred účastníkov nesplniteľnú úlohu. Svätý Tomáš počíta s prípadom, v ktorom nie je možné dokázať pravdu osobe, s ktorou človek diskutuje, pretože neexistuje žiadna spoločne prijímaná zásada, na ktorej by sa argument zakladal. Potom je možné len dokázať, že argumenty súpera nie sú presvedčivé a že jeho námietky sa dajú uspokojiť. Za týchto okolností nie je pravda, že dialóg má pozitívny výsledok pre obe strany a predstavuje vzájomné obohatenie. Taký dialóg je neproduktívny. Ak sa potom tvrdí, že jeho užitočnosť spočíva v poznaní psychológie a ideológie partnera, odpoveďou je, že takéto veci sú doménou psychológie a nie sú cieľom náboženského dialógu; patria k histórii, biografii alebo sociológii. Takéto znalosti môžu byť skutočne užitočné pri úprave dialógu spôsobom, ktorý je pre účastníkov vhodnejší, ale to nie je to isté ako vzájomné obohacovanie.

Katolícky dialóg

Cieľom katolíckeho dialógu je presviedčanie a na vyššej úrovni, konverzia druhej strany.
Biskup Marafmi hovorí, že „metóda dialógu sa chápe ako hnutie smerujúce k plnosti pravdy a hľadanie hlbokej jednoty“, nie je však celkom jasné, čo tým mieni.(17) Existuje tendencia zamieňať dialóg o prirodzených záležitostiach s dialógom týkajúcim sa nadprirodzenej viery. Prvý z nich je vedený vo svetle rozumu, ktorý majú všetci ľudia spoločný. Ako sme povedali, všetci sú si v tomto svetle rovní a svojím dialógom (18) môžu vycítiť niečo dôležitejšie - Logos, ktorý ich naučí uvedomiť si, že sú bratmi, hlboko zjednotení spoločnou prirodzenosťou. Ale v dialógu o viere obe strany nemôžu naraz konvergovať k pravde, alebo sa postaviť na rovnakú úroveň. Neveriaci odmieta, alebo pochybuje spôsobom, ktorým veriaci nemôže.

Je možné namietať, že veriaci prijíma proces metodickej pochybnosti podobný Descartesovmu: veriaci zaujme pozíciu neveriaceho iba kvôli dialógu. Problém sa však vracia: ak je pochybnosť alebo odmietnutie viery skutočné, znamená to stratu viery a hriechu zo strany veriaceho. Ak je to hypotetický alebo predstieraný dialóg, tak je to len pretvárka a spočíva na nemorálnom základe. Je tu tiež otázka, či niekto, kto predstiera, že neverí tomu, čo v skutočnosti robí, nehreší proti viere a či dialóg založený na predstieraní nie je rovnako neproduktívny, ako je nesprávny. Tvrdí sa (19), že dialóg je plodný aj pre vieru veriacich, okrem toho, že je samozrejme skutkom lásky. Ide však o jasný rozpor. Tento článok prezentuje dilemu, že „ak pre človeka Pán Ježiš, nie je najvyššou a zovšeobecňujúcou pravdou ... človek si bude musieť osvojiť niečo iné a väčšie, ako to, čo dostal z milosti.“ A ak na druhej strane Kristus je tá najvyššia a totalizujúca pravda „nevedno, ako sa k nemu môže pridať ešte niečo viac.“ Potom však autor odloží svoju dilemu nabok a hovorí, že veriaci skutočne dialógom získa niečo, čo môže pridať k svojej viere „ pod podmienkou, že tieto nové veci nebudú vnímané, ako prídavky ku Kristovi. Sú to jednoducho nové rozmery, dimenzie, aspekty tajomstva Krista, ktoré veriaci už vlastní, ale objavuje vďaka podnetu tých, ktorí, hoci nie kresťania vedome, sú kresťanmi v skutočnosti. “To znamená, že doplnok k poznaniu nie je doplnok k poznaniu; že ateista je implicitný kresťan (20) a že ateista vlastní čriepky kresťanského tajomstva, ktoré explicitný kresťan nepozná a ateista mu ich predloží.

Na záver môžeme povedať, že tento nový druh dialógu nie je katolícky. Po prvé, pretože má čisto heuristickú funkciu, akoby Cirkev v dialógu ešte pravdu nemala a hľadala ju, alebo akoby mohla, po dobu trvania dialógu svoju pravdu stratiť. Po druhé, pretože neuznáva vyššiu autoritu zjavenej pravdy, akoby už neexistoval žiadny rozdiel medzi prirodzenosťou a Zjavením. Po tretie, pretože si predstavuje, že strany dialógu si stoja rovnako, aj keď iba v metodologickej rovine, ako keby nebolo hriechom proti viere vzdať sa výhody, ktorá pochádza z božskej pravdy, i keď len v rámci dialektického triku. Po štvrté, pretože predpokladá, že každé ľudské filozofické poznanie je otvorené nekonečnej diskusii, akoby neexistovali žiadne elementárne kontradiktórne pozície, ktoré postačujú na zastavenie dialógu a nechávajú priestor len na vzájomné vyvrátenie. Po piate, pretože sa predpokladá, že dialóg je vždy plodný a že „nikto nemusí nič obetovať“ (21), akoby dialóg nikdy nemohol uškodiť a viesť k vykoreneniu pravdy a k implantovaniu omylu, a akoby nikto nemal povinnosť odmietnuť omyly, ktoré predtým zastával.

Dialóg smerujúci k vyššej a univerzálnejšej pravde je pre Katolícku cirkev nenáležitý, pretože heuristický proces, ktorým sa Cirkev dostáva na cestu k pravde, sa jej netýka; pre Cirkev je náležitý skutok lásky, prostredníctvom ktorého sa ostatným odovzdáva pravda, ktorú z milosti Božej Cirkev vlastní a tým sa ostatní vedú k tejto pravde, ako poslednému cieľu. Tu nejde o nadradenosť veriaceho nad neveriacim, ale nadradenosť pravdy nad všetkými stranami dialógu. Skutok človeka, ktorý presvedčí iného o pravde, sa nesmie prirovnávať útlaku, alebo útoku na slobodu druhého. Logické rozpory „buď-alebo“ sú súčasťou štruktúry reality, nie druhom násilia.

Sociologický efekt pyrrhonizmu a z neho vyplývajúceho diskusionizmu sa dajú pozorovať v záplave konferencií, stretnutí, komisií a kongresov, ktoré sa začali s II. Vatikánom. Zapríčinilo to to tiež súčasnú tendenciu považovať všetko za problematické a prenášať všetky takéto problémy na komisie a výbory, takže zodpovednosť, ktorá bývala osobnou a individuálnou, sa rozptýlila v kolektívnych orgánoch. Diskusionizmus si vyvinul vlastnú technológiu; v Ríme v roku 1972 sa konala konferencia moderátorov dialógov, ktorá mala vyškoliť samotných moderátorov, ako keby bolo možné viesť dialóg všeobecne, a to bez akýchkoľvek konkrétnych vedomostí o tom, o čom sa diskutuje.





1. V Osservatore Romano z 15. marca 1971 kardinál Roy povedal, že dialóg je novou skúsenosťou pre Cirkev a pre svet. Na druhej strane 15. - 16. novembra 1966 Osservatore uviedol, že Cirkev vždy viedla dialóg (tu si ho pletie s kontroverziou a vyvracaním iných argumentov) a že ak boli časy, keď to nevykonávala, „ boli viac alebo menej úpadkové obdobia. “

2. Skutky, 19: 8-9.

3. Matúš 7:29. "Učil ako ten, kto má moc."

4. Pozri bod 38.

5. O.R., 13. septembra 1964.

6. O.K., 15. januára 1971.7. "Je potrebné niekde zastaviť."

8. De peccatorum mentis et remissione, lib. Ill, cap. 8. „Toto je vec, ktorá často vedie k omylu; keď sú ľudia schopní pýtať sa na veci, ale nie sú schopní porozumieť. “

9. Vo svojom komentári k Matúšov v Paríži 1927, s. 1444, Lagrange preložil prvé slovo enseigner a druhé apprendre.

10. Epistolario, zv. VIII, Casale 1891, s. 464, list z 8. júna 1843 grófke Theodore Bielinski.

11. Teóriu užitočnej nevedomosti rozvíja Manzoni v jeho Morale Cattolica, ed. cit., zv. II, str. 422-3 a zv. Ill, str. 131,12. O.R., 15. - 16. novembra 1965.

13. Pozri dialóg Istruzione per il, uverejnený 28. augusta 1968 Sekretariátom pre neveriacich.

14. O.R., 21. augusta 1975.

15. V úradnom liste z 9. septembra 1975.

16. Summa Theologica, I, II, q.l, a.4.

17. O.R., 18. decembra 1971. Kardinál Konig pri tlačovej prezentácii Inštrukcie k dialógu uviedol, že: „Dialóg stavia partnerov na rovnakú úroveň. Katolík sa nepovažuje za osobu, ktorá má všetku pravdu, ale za niekoho, kto má vieru a hľadá túto pravdu s ostatnými, či už veriacimi alebo neveriacimi. “I.C.I., č. 322, 15. októbra 1968, s. 20.

18. V bode 125.

19. V článku „Viera a dialóg“ v O.R., 26. - 27. decembra 1981.20. Pozri odsek 253.21. O.K., 19. novembra 1971.