Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

23. 12. 2019


Zaobchádzanie s najsvätejšou Eucharistiou


Aký je najväčší problém Novej omše? Tento koncilný liturgický experiment, ktorého devastačné účinky na Cirkev, na katolícku zbožnosť a samozrejme aj na katolícku vieru miliónov duší môžeme bez ťažkostí pozorovať všade vôkol seba, bol, je a bude oprávnene kritizovaný z mnohých aspektov a nie je ľahké povedať, čo na je Novej omši najhoršie. Liturgia a jej zmena mala na veriacich oveľa širšie a oveľa zásadnejšie účinky, ako teologické dvojzmysly koncilných deklarácií, ktoré laici a ani väčšina kléru aj tak nečítali a nepoznajú. Jeden z najzásadnejších problémov takzvanej "riadnej formy", ktorý ale súvisí so všetkými ostatnými, je to, ako sa zaobchádza s Kristovým Telom.

Každý, kto kedy prišiel do kontaktu s potravinami vyrobenými z múky, vie, že drobenie je neoddeliteľnou súčasťou konzumácie týchto produktov a manipulácie s nimi, či je to chlieb, oplátky, sušienky, čipsy, koláče, alebo iné pečivo. Fragmentácii hotového produktu sa skrátka nedá vyhnúť.

Katolíci verili a veria (dnes sa zdá, že už iba niektorí), že celé Telo a Krv, Duša a Božstvo Nášho Pána Ježiša Krista sa po premenení nachádza v konsekrovaných hostiách, v každej, čo ako malej čiastočke, či odrobinke. 

Kvôli tomu bola latinská cirkev vždy mimoriadne opatrná pri rozdávaní sv. prijímania. To znamená, že sa usilovala na najmenšiu možnú mieru znížiť riziko, že by sa nejaký fragment Tela Kristovho, hoci i ten najmenší, stratil, alebo bol znesvätený. Tela Kristovho sa dotýkal iba vysvätený a náležite vyškolený celebrant a to spôsobom, že všetky potenciálne oddeliteľné čiastočky boli pod viacnásobnou kontrolou zachytené na oltári oltárne (tri oltárne plachty, korporál, paténa, spojené palce a ukazováky celebranta) a gestá a postoje počas udeľovania sv. prijímania veriacim boli takisto uspôsobené tak, aby ani jeden fragment nepozorovane neunikol (obrus na oltárnej mreži alebo kľakátku, paténa). Podobne aj východná cirkev, hoci mierne odlišným postupom, dospela k rovnakému výsledku. Konsekrovaná hostia sa udeľuje tak, že akákoľvek nekontrolovaná strata čiastočky, alebo vyliatie Najsvätejšej Krvi je prakticky nemožná.

Liturgické inovácie, ktoré po koncile prišli, však postupne vštepili do katolíkov názor, že na fragmentoch Tela Kristovho až tak nezáleží. Povolilo sa prijímanie na ruku, kde sa stratil dohľad nie len nad čiastočkami, ale nad celými premenenými hostiami. Ba sú prípady, keď si z patény položenej na oltári berú hostie ľudia sami. Povolilo sa rozdávanie sv. prijímania akolytmi a mimoriadnymi rozdávateľmi. Na základe falošnej zámienky, že k sv. prijímaniu chce pristúpiť viac ľudí je mimoriadne, keď mimoriadni rozdávatelia nerozdávajú. Kňazi ad hoc ustanovujú za rozdávateľa miništranta, či kohokoľvek z davu a neraz ani sami nerozdávajú.Vynecháva sa purifikácia a ablúcia u týchto rozdávateľov. Prijíma sa postojačky a prijímanie na kolenách sa niekde dokonca zakazuje (tu). S prstami, na ktorých spočívajú čiastočky najsvätejšieho Tela Kristovho, si kňazi veselo potriasajú rukami s asistenciou, pri dávaní znaku pokoja. Používajú sa nádoby z podivných materiálov a tvarov, sú zaznamenané prípady z pápežských omší, na ktorých sa diali takéto hrubé previnenia proti sv. Eucharistii (napr. Filipíny 2015, ľudia si podávajú hostiu z ruky do ruky (tu) . Rio 2013, Svetový deň mládeže(tu), kde mimoriadni rozdávatelia, ako inak, rozdávajú Telo Pánovo z jednorazových plastových pohárov). Pre tých, ktorí tvrdia, že sa to týka len Západu, pár postrehov z farnosti tohoto autora. Kňaz po premenení skladá ruky na prsiach tak, že palce a ukazováky sa otierajú o ornát. Sv. prijímanie rozdávajú nedospelí miništranti, podivný zvyk dávať malým deťom krížik miesto prijímania sa koná prstami, na ktorých môžu spočívať čiastočky Kristovho Tela. 

Tento problém je vnútorne spojený so všetkými ostatnými problémami Novus ordo a cez všetky prerastá. Ak je posvätná liturgia "vrchol, ku ktorému je zameraná celá aktivita Cirkvi (Sacrosanctum concilium, 10)", tak rozdávanie Tela Kristovho neposvätenými laikmi je stoka, z ktorej ontologicky plynie každý jeden liturgický zločin. Lebo ak sa s Bohom, prítomným Najsvätejšej sviatosti, zaobchádza ako s omrvinkou" a "prachom", tak realita sa stratí a zostáva len vonkajší prejav, prázdny a hlúpy symbolizmus. A z omrvinky sa tento postoj nebadane preniesol na celú hostiu. Niet preto divu, že na Západe už len tretina katolíkov verí, že v konsekrovanej hostii je naozaj Boh (tu). Súkromný prieskum tohoto autora medzi bežnými slovenskými katolíkmi v jeho okolí tiež nedáva dôvod na optimizmus. 

Teda k oprávnene kritizovanému nedostatku obetného charakteru tzv. "riadnej formy", ktorý zmazal v chápaní katolíckeho ľudu pojem omše ako obety, sa pripája pohŕdanie Božím Telom, ktoré zmazalo v chápaní katolíckeho ľudu pojem premenenia, ako zmeny podstaty chleba a vína na Telo a Krv Ježiša Krista.  Nová omša tak vymazala v chápaní väčšiny katolíckeho ľudu správne porozumenie sprítomnenej kalvárskej obety a úskočne podsunula predstavu, že ide o sprítomnenie poslednej večere, čo je externe podčiarknuté tým, že sa sedí okolo stola a nekľačí pred oltárom, že z obetníka je predseda a že z obety je slávnostná večera usporiadaná na pamiatku istej udalosti. Správnu katolícku vieru si dokázali udržať len tí, ktorí mali možnosť účastniť sa tradičnej latinskej omše, čo do roku 2007 nebolo možné nie len v každej diecéze, ale ani v každom štáte, alebo tí, ktorí navzdory formácii "riadnou formou" dostali od Boha milosť spoznať pravú katolícku omšu aspoň teoreticky, skrze staré knihy, katechizmy, alebo vďaka dobrodincovi, ktorý im otvoril oči. 

Je ťažké povedať, či reforma reformy, ktorú liturgickí girondisti za vlády Benedikta XVI navrhovali, sa proti vôli liturgických jakobínov, ktorí sú dnes opäť na koni, vôbec uskutoční. A je ešte ťažšie povedať, či reforma reformy dokáže prerobiť Novus ordo na poriadnu katolícku omšu. Tento autor tomu neverí. Čo ale tento autor vie s istotou je, že 50 rokov liturgickej reformy zahubilo pravú vieru a pravé poznanie obety sv. omše u miliónov veriacich a navŕšilo tak obrovskú horu svätokrádeží a rúhaní a pohŕdaní pravým Bohom, že rozsah, prísnosť a tvrdosť Božieho trestu, ktorý na naše hlavy za to dopadne, sú neopísateľné. 

22. 12. 2019

Františkova hermeneutika diskontinuity

Peter Kwasniewski


Vianočný príhovor pápeža Františka, z 21. decembra - v tradičnom kalendári to je sviatok neveriaceho Tomáša apoštola - je dokonalou antitézou slávneho kázania o "hermeneutike kontinuity", ktoré 22.decembra 2005 predniesol Benedikt XVI. V tejto reči sa Ratzinger (sami posúďte s akým úspechom), pokúsil prepojiť pokoncilný experiment s 3000 ročnými dejinami Cirkvi ako Božieho Izraela. František však hovorí, "Nie, nič také sa nestane. V skutočnosti potrebujeme znásobiť úsilie o modernizáciu a opustiť zatuchnutú, rigidnú, starú minulosť. Ak chceme zachovať kresťanstvo, musíme všetko zmeniť."

Po žalostnej citácií, jezuitmi s obľubou z kontextu vytrhávanej vety od kardinála Newmana - "žiť znamená meniť sa  a byť dokonalý znamená meniť sa často." - František pokračuje:

Dejiny Božieho ľudu – dejiny Cirkvi – boli vždy poznačené novými začiatkami, sťahovaním a zmenami. Toto putovanie, samozrejme, nebolo len geografické, ale predovšetkým symbolické. je to volanie k odhaleniu hnutia srdca, ktoré sa paradoxne musí vydať na cestu, aby mohlo zostať doma, ktoré sa musí zmeniť, aby zostalo verné...... Toto všetko má dnes mimoriadny význam, pretože teraz neprežívame epochu zmien, ale epochálnu zmenu. Žijeme v čase, kedy zmena nie je postupná, ale je celková. Nesie so sebou rozhodnutia, ktoré rapídne transformujú náš spôsob života, vzťahu k iným, komunikácie a myslenia, ako sa rozlične generácie navzájom stýkajú a ako chápeme a zažívame vieru a vedu. K zmene často pristupujeme, ako by to znamenalo len obliecť si nové šaty a zvyšok zostáva rovnaký. Myslím teraz na enigmatický výraz z jedného slávneho talianskeho románu: "A chceme aby všetko zostalo také, aké je, tak všetko musíme zmeniť." ( Leopard od Giuseppe Tomasi di Lampedusa).

Trvá na tom, že nehovorí o príležitostnej alebo nepodstatnej zmene:

Ak na to pozeráme v tomto svetle, tak zmena a musí udiať vo veľmi rozličných podobách: od niečoho okrajového, príležitostného, alebo čisto vonkajšieho, musí prejsť k niečomu viac ľudskému, viac kresťanskému. Zmena sa musí udiať, ale musí začať s človekom v jej centre: antropologickým obrátením.

Vo svetle všetkého toho transhumanizmu a LGBTQ okolo nás, je kázanie o "antropologickom obrátení" celkom strašidelné. Čo iné by to mohlo znamenať, ak nie zmenu toho, ako chápeme človeka ako takého a ako mu kážeme a slúžime? V týchto slovách vidíme, že František verne nasleduje agendu revolučnej frakcie II. vatikánskeho koncilu, ktorá považovala modernú dobu za jedinečné obdobie dejín, odrezané od minulosti, ktoré pre moderného človeka žiada novú liturgiu, novú katechézu a novú teológiu -  skrátka novú cirkev.

Pápež pokračuje:

Odvolávať sa na spomienky a pamäť neznamená zakotviť sa v uchovávaní niečoho, ale naopak, je to uchopenie života a vitality nepretržite prebiehajúceho procesu. Pamäť nie je statická, ale dynamická. Zo svojej podstaty pamäť predpokladá pohyb. Ani tradícia nie je statická. Je tiež dynamická a ako hovorieval istý veľký človek [Gustav Mahler]:  tradícia je zárukou budúcnosti a nie schránkou na popol.

Všimnite si, ako je Mahlerov výrok zmenený. V skutočnosti povedal niečo hlbšie a krajšie: "Tradícia nie je uctievanie popola, je to udržiavanie ohňa." To znamená, že Mahler videl tradíciu ako mocný oheň, ktorý treba udržiavať, kým František ju vidí a kulisu pre budúce novoty.

Keď skonštatoval, že moderní ľudia už nie sú kresťania, zvolal:

Pre veľké mestá potrebujeme nové "mapy", iné paradigmy, ktoré nám pomôžu pohnúť s našimi spôsobmi uvažovania a našimi postojmi. Bratia a sestry, kresťanstvo už nejestvuje.

Ano, Vaša Svätosť: veľa veriacich katolíkov súhlasí, že potrebujeme zmenu paradigmy, potrebujeme zanechať stratégiu, ktorá za päť dekád od koncilu strašne zlyhala a nedokázala udržať katolícky svet katolíckym. Možno by sme mali skúsiť - viem, že je to opovážlivý plán - obnoviť Tradíciu!  Experimenty dokázali, že mladých priťahuje. Tiež si uvedomujeme, že kresťanstvo padlo, ale tí čo zostali katolíkmi by mali pracovať na jeho obnove a nie nihilisticky súhlasiť s jeho kapituláciou, ako niečím, čo sa nedá zmeniť. Kresťanstvo predsa nie je nič iné, ako Viera žitá naplno, Viera naplno vtelená do kultúry.

Je to teda humanita, ktorá je kľúčom k interpretácií reformy. Humanita nás volá, a vyzýva. Skrátka, humanita nás povoláva ísť vpred a nebáť sa zmeny. Takto hovoril Montini medzi rokmi 1960 až 1970. Zobral humanitu všeobecne ako základný bod. Namiesto toho, aby za základný bod postavil Bohočloveka Ježiša Krista a Jeho zjavenie. 

V tomto neľahkom dejinnom procese vždy jestvuje pokušenie vrátiť sa do minulosti (hoci aj novými formuláciami), pretože to znamená viac istoty, je to známejšie a určite menej konfliktné. To pokušenie je súčasťou procesu a rizika spojeného s rozbiehaním významných zmien. A tu je treba byť opatrný, pred pokušením k rigidnosti. Rigidnosť sa rodí v strachu zo zmeny a končí stavaním plotov a prekážok na poli spoločného dobra, mení ho na mínové pole nepochopenia a nenávisti.
Pripomíname, že za každou formou rigidnosti je nejaká nerovnováha. Rigidnosť a nevyváženosť sa navzájom posilňujú v nekonečnom kruhu. A dnes sa pokušenie k rigidnosti stalo veľmi skutočným.

A tu máme starý dobrý Bergogliov text, na ktorom sú jeho otlačky mimoriadne viditeľné. Každý študent cirkevných dejín vie, že každé reformné hnutie v Cirkvi, sa vždy pozeralo do minulosti a z nej čerpalo inšpiráciu a vzor. Obnova a zmladenie pochádza z objavenia ukrytých pokladov. Ale nie pre tohoto pápeža. Pozerať na naše dedičstvo a našich svätých, to je pre neho znak strachu a nenávisti. Práve čítam zaujímavý rukopis od istého britského filozofa a tento odstavec v ňom ma zarazil:

Je dôležité, že vskutku rovnaká dišputa ohľadom pôvodu Slova sa vyskytuje aj v moslimskej aj v kresťanskej histórii.  Na jednej strane, či je Korán stvorený, alebo či existuje externe, ako nestvorený výraz toho, čo od nás Boh požaduje. Na druhej strane, či je Syn naozaj rovnakej podstaty s Bohom , alebo je len prvým (možno) so všetkých stvorení. V oboch sférach bolo tvrdenie, že Slovo je "stvorené" favorizované tými, čo vládli, pretože to v skrytosti pripúšťa, že Slovo, ktoré bolo kedysi dané, môže zastarať a, že ich vlastné svojvoľné rozkazy budú platiť.

Zamyslite sa nad tým na chvíľu. Aj kresťanskí aj moslimskí panovníci chceli, aby božie Slovo (nech už ho chápu akokoľvek) bolo niečo stvorené, aby ho mohli vylepšiť, obísť, prípadne zrušiť a nahradiť vlastnými rozkazmi.Veriaci však vyznávali božstvo Slova a jeho nemennosť a to, že platí aj pre každého panovníka.

Nie som práve milovník medzi náboženského dialógu, ale tento historický postreh mocne ukazuje na pápeža Františka. Nijako nedementované poznámky Scalfarimu, semi-ariánske kľučkovanie v homíliach, odhodlanie spochybňovať náuku Nového zákona o cudzoložstve, treste smrti (a iných), to všetko naznačuje, že chápe Slovo ako stvorené, nad ktorým má, teoreticky, pápež autoritu. Dnešný vianočný príhovor to pozdvihuje na novú úroveň: Zmena je prakticky neobmedzená, pretože v kresťanstve nie je nič nemenné (rigidné), aby to nešlo zmeniť.

Treba ešte viac dôkazov, že Cirkvi vládne niekto, kto je katolíkom len veľmi okrajovo?  Ak vôbec?