Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

23. 4. 2017

Gnostický Luther

prevzaté z http://www.unamsanctamcatholicam.com

Pre väčšinu poreformačnej historiografie je typické, že v opisoch teologickej kontroverzie, vyvolanej Martinom Lutherom, vystupuje tento ako oddaný nasledovník teológie sv. Augustína z Hippa, veľkého bojovníka proti manichejcom. To neprekvapuje, ak uvážime, že reformátori si brali Augustína za svedka proti katolíckej náuke, že heretici ako Kalvín a Cornelius Jansen postavili zdeformovaný augustinianizmus do centra svojich doktrinálnych systémov a že Augustínova odvážna obrana milosti proti pelagiánom, je pre reformátorov do istej mieru použiteľná pri obhajobe sola fide a dvojitej predestinácie a tiež, že Luther bol augustiniánsky mních. Súčasná veda však odkrýva celkom iný obraz Martina Luthera. Ukazuje ho, nie ako toho, čo si berie Augustína za zbraň proti Rímu, ale naopak ako toho, čo Augustínom pohŕda a v skutočnosti obhajuje dualistickú manichejskú teológiu.

Na Božie svetlo tieto skutočnosti začali vychádzať na začiatku 20.storočia, keď sa našli tisíce Lutherom vlastnoručne napísaných poznámok, na okrajoch stránok kníh sv.Augustína, Petra Lombardského a iných. Tieto glosy pochádzajú z dvoch období. 1506-1516, a 1535-1545, a tak predstavujú  formujúce sa i zrelé Lutherovo myslenie. Do polovice minulého storočia neboli tieto glosy systematicky preskúmané a skompilované, až kým sa sa pod vedením nemeckého kňaza Theobalda Beera, jedného z najlepších znalcov Martina Luthera, nezačal proces namáhavého systematizovania, ktorý vyvrcholil publikáciou Beerovej 584 stranovej knihy Der fröhliche Wechsel und Streit. Výsledok Beerovho skúmania ukazuje, že Luther nebol milovníkom sv. Augustína, ale že bol jeho mimoriadnym nepriateľom. V skutočnosti je toto nepriateľstvo nesené v gnostickom duchu a vrhá svetlo na veľa z Lutherovej následnej kritiky aristotelizmu a scholasticizmu. Ratzinger o Beerovej práci napísal: "Vplyv neoplatonizmu, pseudohermetickej literatúry a gnózy, ktorého pôsobenie ste u Luthera ukázali, vrhá úplne nové svetlo na jeho polemiku s gréckou filozofiou a scholasticizmom. Preskúmali ste novým a význačným spôsobom, až do hlbín ústrednej myšlienky, odlišnosti jeho kristológie a doktríny o Trojici." [1]

Ako sa mohli tieto dôležité elementy Lutherovho myslenia stratiť? Theobald Beer pripomína, že to, čo poznáme ako "luteránstvo" je v skutočnosti myslenie jeho nasledovníka, Philippa Melanchtona, ktorý bol Lutherovým vykladačom a advokátom, ale ktorý sa napriek tomu v niektorých dôležitých bodoch od Luthera odchýlil. Melnachton si napríklad Cirkevných otcov a najmä Augustína do istej miery ctil a uznával užitočnosť filozofie pri štúdiu teológie a klonil sa k istej zmierlivosti, ktorá Luthera rozčuľovala. Melanchton toto vniesol do luteránstva a použil to v umiernenom luteránstve neskoršieho 16.storočia, proti niektorým extrémnym Lutherovým názorom. 

Často sa hovorí, že žiadny moderný luterán by nedal ruku do ohňa za niektoré veci, ktoré Luther narozprával a Melanchton sám, po Lutherovej smrti povedal, že Luther bol paralyzovaný "manichejským delíriom" [2]. Preto Luther, ktorého dnes poznáme, je Luther, ktorého nám nakreslil a vymaľoval Melanchton.

Čo je to "manichejské delírium", ktoré Melanchthon Lutherovi prisudzuje? Príkladom je Lutherova teológia očistenia, kde vidí podstatné prevrátenie Božieho poriadku. Na kríži, "diablovi treba priznať hodinu božskosti a ja musím Bohu pripísať diabolskosť."[3] Samozrejme, Luther naozaj premieta svoj boj s Bohom na Krista a necháva Syna vo vskutku dualistickom vzťahu k Bohu Otcovi. Lutherova hlboko zakorenená nenávisť k Bohu je prenesená na Krista, ktorý nielen preberá trest za hriech (ako učí katolícka teológia), ale aj samotnú vinu za hriech.  Luther napísal, že Kristus neprijal všeobecný ľudský stav, ale podrobil sa diablovi takým spôsobom, že s diablom súhlasí, a tiež prijal aj dispozíciu k hriechu.

Luther vo svojich glosách neberie Krista ako osobu, ale ako kompozitum, zloženinu. To je dôležité, pretože tvrdí, že v Kristovi koexistuje božskosť a diabolskosť. Kristus je kompozitum božstva a človečenstva. Tu sa Luther vzpiera tradičnému konceptu jednej osobnej hypostázy, proti ktorej argumentoval po celý život.  Toto je významný rozdiel medzi Lutherom a Melanchtonom. Po jeho smrti Melanchton vyhlásil: "Tvrdenia, ktoré treba odmietnuť sú: Kristus je zložený z dvoch prirodzeností a Kristus je plodom stvorenia."  Tá prvá je zjavne pokusom odvrátiť luteránske hnutie od Lutherovho heretického kompozita a tak si luteránstvo podrží tradičnú formulu o hypostáze. Tu Luther Augustínovi obzvlášť protirečí, ako zakrátko ukážeme podrobnejšie.

Beer zdôrazňuje, že Luther s upína oveľa viac na to, aká je Kristova úloha, než na to, kto Kristus je. Čo Kristus robí je dôležitejšie než kým je. Pre Luthera má Kristus dve funkcie. "Prvá" hovorí Beer, "je úloha ochrániť nás pred Božím hnevom a druhá je dať nám príklad. To je dvojité ospravedlnenie" [4] 
Ľudská Kristova prirodzenosť, pretože prijal hriešnu dispozíciu padlého človeka, sa v skutočnosti stáva hriechom. Tu vstupuje do Lutherovho myslenia gnosticko manichejský dualizmus. Nie je možné zmierenie medzi hriešnym telom a božskou prirodzenosťou. Preto je Kristus kompozitom ale nie hypostázou.

To tiež ide na koreň vzťahu medzi vierou a skutkami. Skutky náležia vonkajšiemu človeku, k "telu" a nemajú žiaden dopad ani význam pre "vnútorného človeka", dušu oživenú vierou. Pamätajte, že dokonca i v stave milosti je telo stále hriešne. Kristus len hriešnika zakryje pred trestom. Preto jestvuje stála dichotómia medzi vierou a skutkami. Tomuto na sneme v Augsburgu katolícka strana oponovala slávnym výrokom sv. Pavla "viera činná skrze lásku"  (Gal. 5:6), ktorý zjavne učí o jednote viery a skutkov a záslužnosti skutkov vykonaných vo viere. Luther nikdy nepriniesol uspokojové vysvetlenie týchto argumentov a v skutočnosti sa uchýlil ku gnostickým spisom Herma Trismegista, aby ich vyvrátil. V Augsburgu na uvedený citát odpovedal: 

"Vzťah medzi Bohom a človekom je ako priamka, ktorá sa dotýka gule. Guľa sa jej dotýka len v jednom bode a to je presne bod v ktorom stojí Kristus. Sme stále na tej istej ceste ale guľa sa nás dotýka len v jednom bode." [5] 

Toto je z Herma Trismegista, ktorý píše, " Boh je nekonečná guľa, ktorej stred je všade..... Boh je guľa s toľkými obvodmi, koľko je bodov." [6] V jednej glose k evanjeliu sv.Jána, Luther komentuje Kristove: "Skôr ako bol Abrahám, Ja som" a hovorí, "Toto sa deje pre všetky pojmy akcidentálne, ale nie substanciálne. Kristus nehovorí "Skôr ako bol Abrahám, Ja som Kristus", hovorí jednoducho "Ja som". Inými slovami, uvádza rozdiel medzi substanciou a akcidentom osoby Kristovej, považujúc božstvo za podstatu kompozita a človečenstvo za akcident. Na inom mieste Luther hovorí: "To čo biela predstavuje vo vzťahu ku človeku, to je Kristus vo vzťahu k Božiemu Synovi." [7] Osobe Kristovej nie je Kristovo človečenstvo nutné, je len akcidentálne, a preto môže prijať fundamentálnu dispozíciu k hriechu bez toho, aby to zasiahlo jeho božstvo. To je celkom blízko ku gnostickému dualizmu.

To znamená, že v Lutherovom odmietnutí katolicizmu je niečo oveľa hlbšie, ako odpustky a iné drobné nezhody. Luther protirečí samotnému jadru tradičnej kristológie, ktorú dnes akceptuje väčšina protestantov i pravoslávnych. Môžeme si len predstavovať, ako by reagoval Tridentský koncil, keby mal k dispozícií tieto texty. Práve pre toto odpudivé "manichejské delírium" sa Melanchton s takou námahou usiloval prerobiť luteránstvo tak, aby trochu viac rezonovalo s tradičnou kristológiou. 

A tu nachádzame Lutherovo pohŕdanie sv. Augustínom, pretože práve Augustín, viac než ktorýkoľvek iný cirkevný otec, správne pochopil a sformuloval náuku o Kristovi v rámci Trojice. V De Trinitate Augustín píše: "...neviditeľný Otec, zjednotený spolu so svojím neviditeľným Synom, poslal toho istého Syna a urobil ho viditeľným "  [8]. V roku 1509, Luther sarkasticky na okraj stránky poznamenal: "Hľa, aký čudný záver!" Luther nemohol akceptovať inter-trinitárnu misiu, pretože Kristovou fundamentálnou úlohou bolo zaštítiť nás pred božím hnevom. Kristus má dve prirodzenosti, ale tie sú v nepretržitej opozícií.

Táto opozícia sa týka aj Cirkvi. Pretože ľudská prirodzenosť sa neúčastní na božskej prirodzenosti, tak ani Cirkev na nej nemá podiel. Luther hovorí, "Cirkev je externý útvar a neparticipuje na božskej prirodzenosti." Melanchthon protirečí, "Kristova osoba bola poslaná k Cirkvi, aby priniesol Evanjelium zo srdca Večného Otca." U Melanchtona nachádzame skutočný prienik božstva do človečenstva, ktorý Luther vo svojom manichejskom postoji nemohol prijať. [9] Luther zašiel tak ďaleko, že poprel že by Kristovs ľudská prirodzenosť mala podiel na vykúpení:"Kristus pracuje na našej spáse, ale bez spolupráce s ľudskou prirodzenosťou." [10] Ľudská prirodzenosť je tak nenapraviteľne poškodená, tak vzdialená od božstva, že ani v osobe Kristovej nenachádza žiadne dobré uplatnenie. Kristus svoje človečenstvo využíva len na to, aby sa "stal" naším vlastným hriechom.

Lutherov gnosticizmus je hlboký; Beer uvádza viacero iných pasáží, kde Luther pri komentári k Písmu cituje neopytagorejské doktríny Herma Trismegista a užíva gnostické metafory ako Leviathana či Titánov. Rozdiel medzi vierou a skutkami je pre neho tak obrovský, že v človeku sú v podstate dve osoby. V glose k listu Galaťanom v roku 1531 píše: "Jeden je Abrahám, ktorý verí, jeden je Abrahám, ktorý koná skutky, jeden je Kristus, ktorý vykupuje, jeden je Kristus, ktorý koná skutky.... rozdiel medzi tými dvoma je ako medzi nebom a zemou." [11] Tento dualizmus je totálny.

Z tohto dôvodu Luther Augustínom, ktorý výrečne bojoval so svojim manichejskými súčasníkmi, pohŕda. Napríklad vo Vyznaniach Augustín kritizuje koncept dvoch božstiev bojujúcich proti sebe. Luther si na okraj poznamenal: "Omyl. Toto je pôvod všetkých Agustínových bludov." Takže Luther útočí na Augustína, lebo Augustín útočil na manchejcov. Preto Melanchton na oplátku obvinil Luthera z manichejského delíria, pretože práve koncept dvoch bohov, dvoch Kristov, sa u Luthera objavuje.

Iný príklad: Augustín útočí na gnostika Porfýria v De Trinitate VII, 6, 11. Luther podrží Profýriov argument proti Augustínovi a na okraj si zapíše: "[Pojem] 'osoba' v Bohu je medzi mnohými rozšírený a označuje podstatu božstva." To ja absolútne proti Augustínovi, ktorý bráni pravoverný výklad, že osoba neoznačuje podstatu Boha, ale dištinkcie vnútri Boha. Ak by osoba označovala Božiu podstatu, nemohol by byť v Troch osobách, pretože Boh má len jednu podstatu. Je poburujúce, že Luthera niektorí považujú za druhého Augutína. On Augustínom opovrhuje a považuje jeho knihy za plné bludov. Luther straní manichejcom.

Treba uznať, že Luther nepostuluje autonómnu zlú podstatu (zlého boha), ako to robili manichejci, ale Boh je pre neho v základe zlý. Sv. Pavol hovorí, že v Kristovi telesne prebýva plnosť Božstva   (Kol. 2:9), na čo Luther reaguje, "Je dobré, že máme takého človeka, lebo Boh je v sebe krutý a zlý." [12] Toto je reflexia Lutherovej osobnej kúsenosti s Bohom, ktorá s potom vliala do jeho teológie.i
Kniha Theobalda Beera, ktorá kompiluje Lutherove glosy, odhaľuje Luthera, ktorý od roku 1509 do 1540 vyzrel do mimoriadne heterodoxnej kristologickej teórie, za ktorú sa jeho súčasníci hanbili a pokúšali sa ju bagatelizovať. Jeho vytesnenie Kristovho človečenstva na úplný okraj, jeho gnostický dualizmus, ktorý postuluje v rozdielnosti medzi materiálnou a nemateriálnou zložkou človeka, jeho spoliehanie sa na kacírske spisy Herma Trismegista a jeho vášnivý odpor k sv. Augustínovi ukazujú Luthera búrlivejšieho a zvrátenejšieho, ako sme si pred tým predstavovali. Vo svojom spochybňovaní samotných prirodzeností Ježiša Krista a štruktúru Svätej Trojice je Luther oveľa viac problematický, než sa pred tým zdalo, pretože jeho útok proti viere je vedený na ďaleko zásadnejšej úrovni, ako sú odpustky a očistec.

Ak je to teda tak, ako to ovplyvňuje luteránsko katolícke vzťahy? Sú Lutherove čudné nápady niečo, s čím by mali katolíci viesť dialóg? Samozrejme, Luther to nie je luteránstvo a väčšina dnešných luteránov sa rozpakuje vyznávať všetky Lutherove názory.  Ale aj ak sa moderné luteránstvo dištancuje od Lutherovho "manichejského delíria", stále platí, že spôsob akým sa ich hnutie začalo predurčil jeho smer. Katolícki učenci a všetci katolíci angažovaní v evanjelických podujatiach, alebo v "dialógu" s luteránmi by urobili dobre, keby si doplnili informácie o tejto, doposiaľ málo známej stránke Martina Luthera.


[1]30 Days, No. 2, 1992, "Luther: Manichaean Delierium"  Antonio Socci a Tommaso Ricci, str. 55
[2] ibid.
[3] ibid.
[4] ibid., 56
[5] ibid.
[6] Pojednania Herma Trismegista, II, XVIII
[7] Socci a Ricci, 56. "Sicut albus est respectu hominis, ita Christus respectu filii dei."
[8] Sv. Augustín, De Trinitate, II, 5, 9
[9] Socci a Beer, 57
[10] ibid.
[11] ibid.
[12] ibid., 59

15. 4. 2017

Ako má žiť katolík?  1 časť.
Karol Korper

Katolícka mravouka nás učí, ako máme žiť. Dáva nám smernice, zásady a predpisuje nám povinnosti. Kto koná, hovorí alebo čo aj myslí proti týmto zásadám, hreší. Hriech je škvrna na duši, preto sa má oľutovať a vo spovedi odstrániť. Katolík musí vždy ísť cestou Bohom a zdravou prirodzenosťou predpísanou. Pozná zásady katolícko-kresťanského života a z nich vyplývajúce povinnosti.

Zásady

1. Základom mravného poriadku je Boh

Nie sme na svete, aby sme život akosi prežili a smrťou sa navždy stratili. Máme na život vyšší názor. Máme Bohom stvorenú dušu, ktorá neumrie. Ona je tu spojená s telom a je na ceste k Bohu. Spôsob tejto cesty rozhoduje o tom, či k Bohu skutočne aj príde, alebo či bude z jeho blízkosti naveky vylúčená.
Náš cieľ je teda Boh, jeho sláva.
Chceme byť blažení a spokojní. Ale úplnej blaženosti a spokojnosti tu na zemi niet. Jediná úplná blaženosť je: mať Boha, byť u Boha, vidieť Boha. Teda aj cieľ našej túžby po blaženosti je Boh.
K nášmu cieľu dôjdeme, keď konáme podľa vôle Božej. Boh nám dal predovšetkým prirodzenosť a chce, aby sme konali v zmysle tejto prirodzenosti. A tak je naša ľudská prirodzenosť bezprostredným a najbližším základom našej ľudskej povinnosti. Podľa tohoto základu je dobré všetko, čo zodpovedá tejto prirodzenosti, a zlé je všetko, čo je proti tejto prirodzenosti. Ale posledný zmysel mravnosti je v Bohu. On chce, aby sme zachovali ním ustanovený mravný poriadok.

Mravný poriadok viaže každého človeka a preto má aj svoje sankcie.  Dáva do výhľadu odmenu, dobré svedomie a život večný - ale hrozí aj trestami: hryzením svedomia, očistcom a najmä peklom, večným zatratením. A to je zrejmé, veď Boh je spravodlivý, odmeňuje a tresce podľa zásluh.  Kto ho miluje, ten nemyslí predovšetkým na odmenu a trest, ale koná jeho vôľu z lásky a zo šľachetnosti ducha a už aj týmto nesebeckým zmýšľaním si zasluhuje odmenu.  Ale na druhej strane, musí sa splniť aj vôľa toho, kto celý život Boha odmieta a schválne koná proti jeho vôli v zákonoch a prirodzenosti prejavenej. Nechce Boha - a tak ho ani nebude mať, -  a to je večné zatratenie, to je peklo. Sme slobodní a preto nám Boh nevnucuje ani seba, ani svoju vôľu.

Tí, čo nemajú vieru, hľadajú pre seba tiež akúsi morálku, lebo veď bez mravných smerníc nemožno žiť. Len zviera nepotrebuje pravidlá, lebo má pud. Človek musí mať nejaké názory na svoje skutky. Morálka nevercov, takzvaná sekulárna morálka, neberie na náboženstvo žiaden ohľad.  V tých lepších prípadoch je to vlastne naša kresťanská morálka, lenže je z nej vynechaný posledný cieľ, Boh a nespomínajú sa sankcie. Sú to akési náhodne pozbierané predpisy zdvorilosti, ktoré si každý môže zostaviť podľa svojej chuti, každý deň ich meniť a pritom podľa nich konať, alebo aj nie, bez bázne a bez zodpovednosti. Je isté, že poriadok tohoto sveta nehodno založiť na takejto morálke. Trocha vedeckejšie znie, keď mnohí chcú nahradiť kresťanskú morálku a jej zásady povinnosťami k štátu, rase, spoločnosti, národu atď. Takéto veci iste dokážu oduševniť davy a môžu ich prinútiť aj na najväčšie obete -  ale vnútorne neuspokojujú ani jednotlivca, ani spoločnosť samú. Táto sociálna, rasová alebo štátna morálka neuspokojuje človeka, lebo každý vie, že tieto jednotky, už či celá spoločnosť, či rasa, či národ, majú tiež svoje poslanie Bohom ustanovené a preto slúžiť cieľom národným a spoločenským je v konečnom dôsledku tiež služba Bohu, ktorý stvoril spoločnosť ako takú a určil jej zákony a povinnosti. A tak nemožno zabrániť človeku, aby vedľa svojej povinnosti k štátu a národu nemyslel aj na najvyšší mravný cieľ, na Boha, ktorý s istotou určuje postoj človeka k spoločenským útvarom.

Ale neuspokojuje sociálna a rasová morálka ani spoločnosť samu, lebo ju rozdeľuje na vrstvy proti sebe stojace a sebecké, a stane sa žriedlom nespravodlivosti a vraždiacich vojen. Čo je dobré podľa zákonov Božích, podľa predpisov kresťanskej morálky, to osoží aj štátu, rase, národu a spoločnosti a čo je proti tejto morálke, to je úzkoprsé, jednostranné a neisté, i keď prináša dočasné hmotné alebo mocenské výhody tej-ktorej spoločnosti, alebo rase, a nakoniec sa predsa vypomstí a škodí celému ľudstvu.  A koniec koncov, každá takáto sociálna morálka je iba diktátom jednotlivcov a jej uplatnenie podlieha mocenskému teroru.

A potom, teória je len teória. Iná vec je veda a iná povinnosť. Ani najkrajšie vedomosti o národe a spoločnosti nám nepomôžu, ak nebudeme konať svoje povinnosti -  a ony sa najlepšie a najspoľahlivejšie konajú podľa mravného poriadku Bohom určeného a Cirkvou zachovávaného.

Preto sa katolík pevne pridržiava svojej katolíckej mravouky a jej zásad.

2. Zodpovední sme za svoje ľudské činy

Ľudský čin pochádza z nášho rozumu a z našej vôle, preto má vzťah k mravnému poriadku a je teda mravným činom, dobrým alebo zlým. Plnú zodpovednosť máme za svoje ľudské činy, pri ktorých sme nehatene použili svoj rozum a svoju vôľu, teda také činy, na ktoré sme mali obrátenú celú svoju pozornosť a plne sme s nimi súhlasili. Taká pozornosť a taký súhlas je potrebný pre smrteľný hriech. Ale nemusia byť bezprostredné, na plnú zodpovednosť stačí aj nepriama pozornosť a nepriamy súhlas. Nieť zodpovednosti, ak ide o neodstrániteľnú nevedomosť vo veciach mravných. Ale ak sa niekto schválne nechce dať poučiť, aby nemal zodpovednosť, má hriech. Niet zodpovednosti, alebo je aspoň zmenšená, ak ide o násilie, strach, vášeň, chorobu, neurastenické a hysterické záchvaty, dedičné zaťaženie atď., skrátka pri činoch, kde chýba užívanie zdravého rozumu alebo jasnej vôle.
Každý náš ľudský čin je alebo dobrý, alebo zlý, podľa toho, čo má za predmet, za cieľ, alebo za akých okolností sa koná. Predmet, cieľ a okolnosti sú prameňom mravnosti našich skutkov.
Podľa predmetu: modliť sa je čin dobrý, kradnúť je čin zlý.
Podľa cieľa: modliť sa za Božiu pomoc pri krádeži je čin zlý, kradnúť pre kostol je tiež zlý čin. Indiferentné veci s stávajú mravne dobrými, keď majú dobrý cieľ, ale na druhej strane, nijaký dobrý cieľ neurobí zlý čin dobrým, teda cieľ neposväcuje prostriedok.
Podľa okolností: robiť zle pred deťmi je väčší hriech, ako keby bol spáchaný v tajnosti, lebo kazí a pohoršuje iných.

3. Treba sa modliť za milosť Božiu

Bez pomoci Božej by sme neobstáli v mravnom ohľade, preto musíme sa stále modliť podľa príkladu a príkazu Spasiteľa, aby nám Boh vždy poskytoval svoju milosť. Modlitba je riadnym prostriedkom na dosiahnutie Božej pomoci, preto ju netreba zanedbávať

4. Musíme zachovávať zákony

Boh spravuje tento svet svojimi večnými zákonmi. Keď sa rozumný tvor, človek, riadi podľa týchto večných zákonov, zachováva prirodzený zákon. Prirodzený zákon je známy každému človeku, i nevercovi od chvíle, čo začne užívať rozum, preto tento zákon je povinný zachovávať každý človek. Okrem toho, Boh sám aj svojím  ZJAVENÍM kodifikoval prirodzený zákon vo svojom Desatore, veď napr. bohoslužba, úcta k rodičom, starostlivosť o život vlastný aj cudzí, to sú vlastne predpisy prirodzeného zákona. Prirodzený zákon sa nedá zmeniť, iba v jeho aplikácií môžu nastať zmeny, nakoľko vyššie záujmy, vyššie životné prirodzené zákony vždy požadujú prednosť. Napr. možno zabiť človeka, ktorý útočí na môj vlastný život, možno vziať cudzí majetok, ak je ohrozená aj minimálna existencia mnohých iných, možno, ba treba brániť vlasť proti nespravodlivému útočníkovi.
Okrem zákona prirodzeného nám Boh dal aj Božské zjavené zákony. Také sú zákony, ktoré hlása Spasiteľ v evanjeliu, užívanie sviatostí a členstvo v Cirkvi svätej.
Ľudské zákony viažu človeka, keď ich vyniesol legitímny zákonodarca, napr. pápež pre celú Cirkev, štátne zákonodarné snemy pre svoje územie, - keď slúžia všeobecnému dobru, keď sú z mravného hľadiska spravodlivé a bezchybné - a napokon, keď sú náležite promulgované, vyhlásené. Ak týmto požiadavkám vyhovujú, treba ich považovať za nepriamu Božiu vôľu.
Či jednotlivé zákony a predpisy viažu aj vo svedomí, to závisí od prirodzenosti zákona. Napr. sú zákony, ktoré sú čisto trestné, sem patria trestné poplatky za rôzne priestupky, potom sú zákony, ktoré určujú iba právoplatnosť v niektorých veciach, napr. predpísaná forma testamentu atď. Vo svedomí nikto nie je povinný zachovávať predpísanú formu, iba riskuje platnosť alebo neplatnosť. Vo všeobecnosti ale treba zachovávať všetky legitímne ľudské zákony, nakoľko sú vradené do svetového poriadku, Bohom stvoreného a chceného.  Dišpenzy, výsady, fyzická alebo morálna nemožnosť, alebo keby zachovaním zákona vznikli také škody, ktoré ani zákonodarca sám nemienil zaviniť, to všetko oslobodzuje človeka od zachovávania zákona.
Keď sa pominie cieľ zákona, zaniká aj zákon sám. Zákonodarca môže zákon odvolať alebo zrušiť, ba aj dlhotrvajúca tolerancia inej praxe môže abrogovať starý zákon a nahradiť ho novým.

5. Musíme konať podľa svojho správneho svedomia

Svedomie je praktický úsudok nášho rozumu, ktorý nám pred činom naznačuje, či máme voľačo vykonať, alebo nie. Svedomie musí byť správne, lebo len správne svedomie môže správne súdiť, či je niečo dobré alebo zlé. Nesprávne svedomie majú tí, ktorí mylne pokladajú dobré za zlé a naopak :
- Tí čo majú voľné, laxné svedomie pokladajú za dovolené aj to, čo je zakázané
- Tí čo majú prísne úzkostlivé svedomie, vidia aj vo všedných hriechoch hriechy smrteľné
- Škrupulanti, ktorí majú vo svedomí stále ťažkosti a nepokoje
- Tí ktorí medzi dvoma povinnosťami, ktoré sa navzájom vylučujú, si nevedia rady, sú zmätení a myslia si, že v každom prípade musia spáchať hriech (perplexné svedomie)
Zvláštna špecialita je farizejské svedomie, ktoré býva v maličkostiach úzkostlivé, ale nerobí si nič z ťažkého prestúpenia mravných zákonov.
V každom prípade, hlavnou regulou je, že treba konať podľa svojho svedomia a nikdy proti nemu. Ale keď zbadáme, že je mylné, treba ho napraviť a informovať, treba sa spravovať radami a predpismi skúsených ľudí, najmä dobrého spovedníka. Naše svedomie musí byť aj isté. Istotou nám musí naznačiť, čo máme robiť a čo nie. V prípade nejasnosti a pochybnosti treba robiť to, čo je pravdepodobnejšie. Inak pochybný zákon neviaže, ale naša statočnosť požaduje, aby vtedy, keď sa nepokladáme byť viazaní zákonom, bola pravdepodobnosť našej neviazanosti aspoň toľká, ako pravdepodobnosť, že nás zákon viaže.

6. Naše skutky musia byť záslužné

V stave milosti posväcujúcej, teda vtedy, keď sme sa ťažkým hriechom nevylúčili z Božieho spoločenstva, sú naše dobré skutky záslužné a vedú nás istotne bližšie k nášmu večnému cieľu.
Duševným životom nadobúdame cnosti. Cnosť je stála náklonnosť k dobrému. Prirodzené cnosti nadobúdame stálym opakovaním dobrých skutkov, nadprirodzené cnosti do nás vlieva Boh spolu s milosťou posväcujúcou, aby naše skutky boli záslužné pre večnosť. Božské cnosti sa vzťahujú na Boha a sú to viera, nádej a láska. Mravné cnosti sa vzťahujú na náš život. Hlavné sú štyri základné cnosti, múdrosť, spravodlivosť, miernosť a statočnosť(sila). K nim sa pridružujú ako nadprirodzené cnosti, dary Ducha svätého.

7. Nesmieme páchať hriechy

Hriech je ľudský čin protiviaci sa vôli Božej, ktorá sa navonok javí ako Božský alebo ľudský zákon, vnútri ako svedomie.
Hriech proti prikázaniu, ktoré nás prísne a vo vážnej veci zaväzuje, spáchaný s plným vedomím rozumu a plným súhlasom vôle, je hriech smrteľný. Volá sa tak, pretože ním duša stráca svoj nadprirodzený život milosti a je vydaná večnej smrti, peklu. Je to najväčšia trúfalosť človeka proti Bohu, hrubá neposlušnosť,  duševná samovražda, ba aj bohovražda, lebo veď smrteľný hriech je príčinou Spasiteľovej smrti.
Inak máme všedné hriechy, ktoré sú následkami našej nedbalosti, alebo ľudskej slabosti, robia nám ťažkosti v dosiahnutí večného cieľa, ale nás od neho neodvracajú. Nemáme smrteľný hriech, keď sa previníme vo veci menšieho významu, alebo keď sa vo vážnej veci previníme v malej miere, napr. krádež maličkosti. Krivá prísaha, heréza, bohorúhanie a smilstvo takú menšiu mieru nepripúšťajú. Tvoria vždy smrteľný hriech.
Nemáme smrteľný hriech, ak sa previníme vo vážnej veci a s úplným súhlasom rozumu, ale nie s úplným súhlasom vôle. V týchto prípadoch ide o všedné hriechy. Ale pozor: kto ľahko pácha hriechy bez toho aby sa ich stránil, bez bázne a hanby, ten s nimi iste súhlasí.
Sú rozličné druhy hriechov, podľa osôb a okolností. Je veľký rozdiel medzi jednoduchou lžou a takou lžou, ktorá spôsobuje nášmu blížnemu mravnú alebo materiálnu skazu. Počet hriechov závisí od toho, koľko ráz zasahuje naša vôľa a dáva súhlas na nový čin. Keď je medzi hriechmi časový odstup, vtedy je zrejmejší ich počet.
Páchame aj vnútorné hriechy, obrazotvornosťou, pamäťou a žiadosťami. Ale hlas pokušenia ešte nie je súhlas! Proti cnostiam sú postavené hriešne náklonnosti človeka, takých je sedem hlavných hriechov: pýcha, lakomstvo, smilstvo, závisť, obžerstvo, hnev a lenivosť.
Príležitosti k hriechu sa musíme vyhýbať práve tak, ako hriechu samotnému, lebo v mnohých prípadoch bez príležitosti niet hriechu, kto teda príležitosť vyhľadáva, alebo v nej zotrváva, s hriechom súhlasí.

Pokračovanie nabudúce

Z knihy Prameň z Boha, SSV 1947

14. 4. 2017

O užitočnosti a potrebe zákazu škodlivých kníh

Sv. Alfonz z Liguori

Pápež Pavol IV. zaviedol Index zakázaných kníh, aby ochránil veriacich pred zhubnými názormi, a ten zotrval ako ochrana verejných mravov od roku 1559 až po reorganizáciu Svätého ofícia, uskutočnenú Pavlom VI,  roku Pána 1966. Index sa dostal pod paľbu kritiky už v časoch sv. Alfonza a ten preto do prvej knihy svojej Morálnej teológie vložil pojednanie na jeho obranu. Sv. Alfonz bol menovaný Učiteľom Cirkvi v roku Pána 1871 blahoslaveným Piom IX. Alfonzova morálna príručka, ktorá je podľa Benedikta XIV "veľmi osožná pre spásu duší", nebola doposiaľ do slovenčiny preložená. My prinášame prvú časť spomínaného pojednania o zákaze škodlivých kníh. Originál možno nájsť tu


Dôvod tohoto pojednania

Nedávno sa ku mne dostali dva rukou písané listy, v ktorých bola užitočná a absolútne nenahraditeľná prax Cirkvi, zakazovať knihy, zločinne napádaná. Autori neuvážene tvrdili, že každý môže, bez ohľadu na cirkevný zákon, čítať čokoľvek, pokiaľ kniha zjavne neobsahuje nebezpečný, alebo podvratný materiál. Autori sa opierajú o dva falošné argumenty. Prvý je, že prax zakazovať knihy bola zavedená len nedávno, a nie je založená na prastarom zvyku. Druhý znie, že pri zavedení tejto praxe sa Cirkev nedržala kanonického práva, a preto tento zákon nie je nijako záväzný.

Priznávam, že ma veľmi udivilo, s akou drzosťou sú tieto novátorské názory šírené autormi týchto listov, pretože je dostatočne zdokladované, že zvyk zakazovať čítanie bludných kníh bol mocne presadzovaný v Cirkvi od prvých storočí a bez prestávky zachovávaný až podnes. A Katolícka cirkev pri tom vždy postupovala mimoriadne opatrne a podľa zákonnej procedúry.

Mám v úmysle túto otázku dôkladne preskúmať, pretože skúsenosť ukazuje, ako takéto názory podkopávajú autoritu Cirkvi a odvádzajú duše veriacich od rešpektu a úcty, ktoré náležia cirkevným rozhodnutiam. V dôsledku toho potom úbohý veriaci ľahko upadnú do iných bludov proti viere a mravom, ktoré vedú k nesmiernej strate duší.

Preto považujem za vhodné zverejniť toto pojednanie, v ktorom najskôr ukážem nutnosť zakazovania všetkých kníh, ktoré môžu viesť čitateľov do bludu. Potom dokážem, že cirkevný zákon zakazujúci knihy bol zavedený už v jej počiatkoch a je potvrdený dlhým a nepretržitým užívaním. Potom ukážem, ako rozvážne a zákonne Cirkev vždy postupovala a stále postupuje pri tomto zakazovaní. A nakoniec vyvrátim frivolné námietky kacírov, ktoré si katolíci od nich neopatrne požičali a nehanebne ich verejne rozširujú a tým pôsobia medzi veriacimi obrovské škody.

Časť I.
Užitočnosť a nutnosť zákazu škodlivých kníh je dokázaná


Musíme sa vyhýbať spoločnosti kacírov
1. Pán nám výslovne prikazuje usilovne a horlivo sa vyhýbať kacírom v Starom [1] aj v Novom Zákone.[2] Najmä u sv. Jána čítame (2 Jn. 10): “Ak niekto prichádza k vám a neprináša toto učenie, neprijímajte ho do domu, ani ho nepozdravujte.” A sv. Pavol múdro radí (2 Tim. 2:16-17),"Svetáckym prázdnym rečiam sa vyhýbaj; lebo ešte viac budú postupovať v bezbožnosti a ich reč sa bude šíriť ako rakovina.”

Preto spravil Ján všetko preto, aby sa vyhol Ebionovi. Preto odmietol vstúpiť do kúpeľov, keď zistil, že vo vnútri je Cerinthus.[3] Polykarp sa rovnako zachoval k Marcionovi. [4] Eusébius z Vercelli dal radšej prednosť smrti hladom, ako by prijal chlieb od ariánov.[5] Sv. Cyprián, hovoril o niektorých exkomunikovaných a takto varoval svojich veriacich : “Nepočúvajte tieto zavádzajúce reči, aby ste si nezamenili tiene za svetlo..... jed za liek a smrť za zdravie..... Držte sa ďaleko od nákazy týchto ľudí a vyhýbajte sa rozhovoru s nimi tak, ako sa vyhýbate rakovine, či moru.”[6]

Okrem toho Cirkev vždy usilovala aby sa veriaci vyhýbali akémukoľvek  stýkaniu ss heretikmi a vyobcovanými. To dosvedčujú sv. Efrém,[7]  Alexander Alexandrinus, [8] sv. Athanasius,[9] a sv. Lev [10]  spolu s  koncilmi, pápežmi a cirkevnými otcami.

Nebezpečným knihám sa treba vyhýbať
2. Ak Cirkev tak nástojčivo prikazuje, aby sa veriaci vyhýbali spoločnosti všetkých, ktorí hovoria bludy, o čo viac sa musia kresťania strániť škodlivých kníh, ktoré kazia čitateľov oveľa viac ako reči? Ak hovorené slovo, ktoré okamžite utícha sa dokáže ako rakovina dostať do človeka a spôsobiť mu smrteľnú ranu, o čo horšia je nebezpečná kniha, ktorá zostáva ako trvalý zdroj rozvratu? Bezbožná kniha si nájde cestu do každého domu i keby samotný autor vstúpiť nesmel.

Ak je nemožné zachovať náboženstvo a verejný poriadok, pokiaľ je dovolené skazeným ľuďom šíriť bludné doktríny a rozširovať nebezpečné názory protirečiace morálke -  ako hovorí zákon kongruity [11]— o koľko horšie je nebezpečenstvo, ak je neužitočným lotrom dovolené písmom rozširovať tieto isté názory v oveľa väčšom rozsahu, pomocou falošných argumentov ich robiť presvedčivejšími a nebezpečnejšími ako keby boli len vyslovené? Čokoľvek čítame na náš rozum pôsobí mocnejšie a ľahšie vkĺzne do nášho srdca. Čítanie posvätných textov v nás vie vzbudiť cnosť, zvrátené knihy nás ženú k neresti a to oveľa silnejšie, pretože ľudia prirodzene inklinujú viac k neresti ako k cnosti. Sv. Bazil mal pravdu, keď nazval knihy pokrmom duše. Jedlo je príjemné kým ho jeme a prechádza do ľudskej krvi, rovnako aj kniha teší, keď ju čítame - veď kto číta proti svojej vôli ?  a tak je oveľa rýchlejšie strávená.

Okrem toho, čitateľ je ako žiak autora, ktorého číta, a ponúka mu poddajné a benevolentné srdce a tak sa vystavuje nebezpečenstvu podvodu. Lebo je veľmi nemať k autorovi nejakú náklonnosť, a potom sa ľahko stane, že bezbožnosť a blud skrytý v texte je intenzívne absorbovaný a potom tvrdošijne uchovávaný.

Ako bezbožní autori maskujú svoje názory
3. Pomysli na to, s ako starostlivosťou bezbožní autori okrášľujú svoje bludy, aby zviedli i prostého muža i vzdelanca. Nikdy nehovoria otvorene, určite nie na začiatku. Namiesto toho halia svoje názory do prijateľných argumentov, pôsobivej erudície a príťažlivého štýlu a tak poza naše stráže pašujú smrteľný jed.

Na jednej strane čestne deklarujú svoju svätosť a horlivosť, osvedčujú svoju starostlivosť o verejné dobro a ponúkajú rozumné pravidlá pre dosiahnutie dokonalosti, na druhej strane sa zakrádajú ako had v tráve. Robia nesčíselné odkazy na Písmo a Otcov, ale všetky alebo deformujú, alebo falošne vykladajú. Tak sa bludári naučili podvádzať zástupy, vediac, že ich zapáchajúce výmysly by len tak ľahko neprijali samotné. A tak ich s nebeskou výrečnosťou riedia príjemnými vôňami, takže niektorí, ktorým je inak bezbožnosť odporná, sú zvedení k tomu, aby pohŕdali Božím zjavením.  O nich Spasiteľ povedal: “Chráňte sa falošných prorokov: prichádzajú k vám v ovčom rúchu, ale vnútri sú draví vlci.”(Mt. 7:15). Čo značí “ovčie rúcho” ak nie predstieranú nábožnosť, do ktorej sa šikovne halia títo podvodní autori? Čo znamenajú "draví vlci" ak nie kacírov, ktorí trhajú na kusy Kristove stádo? “Daj pozor,” hovorí Origenés, “aby ťa lesk diela nezviedol, aby ťa neoklamala nádhera štýlu.”[12] Sv. Gregor hovorí rovnako: “Heretik vo svojich slovách mieša pravdu so zvrátenosťou, aby predkladaním dobrého získal dobrú vôľu poslucháčov a predkladaním zlého ich skazil skrytými bludmi.”[13]

4. Na tomto mieste je mimoriadne vhodné spomenúť slová učeného kacíra, Abraháma Le Moine, ktorý, keď hovoril o množstve ateizmom nakazených kníh, ktoré vychádzajú v angličtine povedal:

Takéto knihy, keď sa dostanú do rúk ľudu, spôsobia nekonečnú škodu a o to viac, že pôsobia na prvý pohľad ako skvele zostavené, s chvályhodným cieľom a presvedčivými argumentami. Každá víťazí nad nedôverčivosťou. Ale títo anglickí autori, pod zámienkou hlásania pravdy Evanjelia, zamieňajú jej samotné základy so ľstivými "rozlíšeniami" a podvracajú jej princípy a nevynechávajú nič, čo by ich náuku neurobilo hlboko podozrivou. Šíria chorobu, ktorá je o to smrteľnejšia, o čo je rafinovanejšia a bezstarostnejšie akceptovaná. Miešajú ironické posmešky a s erudovanými výrokmi, aby svojou špinou lepšie zatemnili pravdu. A pretože novinky spôsobujú potešenie, a pretože nábožnými radami sa v tejto krajine opovrhuje, zatiaľ čo sklon k skazenosti je obrovský, nečudo, že tieto knihy pervertujú ducha a srdce tých, čo bezstarostne ich čítajú. Úsilie agnostikov prináša rýchle výsledky. Čitatelia sú lapení do pasce, nastupujú u nich zábrany proti viere a nakoniec sa stávajú ateistami, ani o tom nevedia. Tak sa neobmedzená sloboda myslenia nutne a nevyhnutne stáva pre ľudské srdce povolením pre čokoľvek. To podporuje žiadostivosť a upevňuje vládu nerestí. Preto je naozaj pravda, ako sa hovorí, že táto slávna obec (Londýn), nebola nikdy skazenejšia, ako dnes. A takmer každá európska krajina a kráľovstvo je takto biedne zamorené. A bezpochyby by na tom boli horšie, ak by u nich bola povolená sloboda názoru, slova a kníhtlače, ktorá existuje tu.

Toľko Le Moine. Sťažnosti tohoto bludára stačia na to, aby ukázali že pre zachovanie náboženstva a pokoj v štáte je nevyhnutné zakázať zhubné knihy.

A čo má autor tejto knihy povedať teraz, keď pliaga ateizmu nakazila toľko katolíkov? Čomu to treba pripísať, ak nie čítaniu kníh, ktoré šíria tieto bludné názory? Aj iní Angličania s k tomuto bludárovi pripájajú v náreku nad morom, ktorý sa šíri ich národom. Ale nerobia nič, aby potlačili rozbujnenú slobodu tlače a prístupu ku knihám. V časoch, keď Anglicko nasledovalo Katolícku cirkev takýto nárek nad agnostikmi, ateistami, deistami a voľnomyšlienkármi nebolo počuť, pretože nebolo dovolené  ich knihy vydávať a ani čítať,

Bezbožné knihy ľudí kazia.
5. Teraz to musíme dokázať príkladmi. Blahoslavený  Dionýsius Alexandrinus, v Baroniovi,[14] svedčí, že škodlivé knihy chiliastického biskupa Nepota ovládli polovicu Východu. V Mezopotámií sa obrátil na vieru Bardesanes Syrus a dlhé roky bol známy svojou zbožnosťou a usilovným bojom proti kacírom, slovom i písmom a všetci katolíci ho obdivovali. Ale čítal nejaké valentiniánske knihy a nie len, že prijal ich bludy, ale rozvinul ich do oveľa podivnejších a ohavnejších a tak zviedol nesmierny počet duší.[15] — Sv.  Hieroným hovorí, že Španielsko ani Portugalsko by neboli nakazené, ak by tam nebolo dovolené vydávať knihy prisciliánov.[16] — Sv. Turibius, v listoch Idaciovi, Ceponiovi a blahoslavenému Levovi  odsudzuje skazu Španielska a Narbonskej Galie a ako jediný zdroj tejto katastrofy uvádza zlé knihy. [17] — Eutychés, pred tým nepremožiteľný obranca viery, sa po prečítaní knihy istého manichejca stal nepopierateľným otcom nespočetných heretikov.[18] Neskôr bol zatvorený do kláštora a donútený mlčať, ale bez ohľadu na mlčanie svojho pôvodcu, jeho spisy kolovali po Východe ďalej a nivočili ho. . — Julián z Halikarnassu, v Kárií, sa tiež odvrátil od viery, keď čítal Valentinove knihy.[19] Avitus, španielsky kňaz, sa čítaním Origenových kníh, hoci čítal aj ich vyvrátenie, a bol Hieronýmom dôrazne varovaný, aby sa stránil bludu, utopil v tejto smrteľnej nákaze.[20]

Žalostný je prípad Heinricha Bullingera, katolíckeho učenca, kedysi nie len veľmi zbožného, ale aj horlivého za dokonalosťou. Krátko pred tým, ako mal vstúpiť do kartuziánskeho kláštora prečítal knihu od Melanchtona, a hoci ho vnútorný hlas varoval, nejaký démon ho nabádal si to prečítať a on podľahol. A tak sa zo svätej služby Bohu prešiel tento biedny kňaz do služieb Satana. [21]

John Wycliffe si v Anglicku nezískal veľa prívržencov, kým len kázal, hoci z úst nevypustil prakticky nič, len falošné obvinenia. Ale keď sa jeho zákerné knihy dostali na verejnosť, spôsobili spustošenie a stratu celých Čiech, ktoré v živote nenavštívil a  tento otrávený pohár podal ešte ďalej. Keď sa od študenta z Oxfordu dostali tieto knihy k Husovi, rozšíril ich bludné náuky všade.[22]

Kvôli stručnosti neuvádzame ďalšie podobné príbehy, hoci ich možno nájsť v dejinách úplne všade.
Pre vzdelaných ľudí je dostatočne zrejmé a jasné, že prakticky každá nová heréza je len skopírovaná z  knihy nejakého staršieho kacíra.

Že Otcovia Cirkvi chránil veriacich pred bludnými knihami
6. Preto koncily, pápeži, sväté kniežatá perom i slovom, zákazom i trestom vždy usilovali odstrániť knihy, ktoré nejakým spôsobom poškvrňovali vieru a mravy. — Preto Otcovia vo svojich spisoch usilovne odvracali veriacich od čítania takýchto kníh. Origenés tvrdil, že tí, ktorí bez príčiny čítajú neslušné a bezbožné knihy, sú vinní tým istým hriechom, ako tí, ktorí jedia mäso obetované falošným bohom.[23] Sv. Izidor píše, že čítať bezbožné diela je to isté, ako páliť kadidlo diablovi. Dodáva, že kresťanovi nie je dovolené čítať lži básnikov, pretože môžu vydráždiť myseľ ku chlípnosti a žiadostivosti. Sv. Hieroným hovorí: “ Nikto nenastúpi do deravej lode, aby sa naučil vyhýbať stroskotaniu. Vydal by si svoju nevinnú dušu knihe plnej bludov, aby si sa naučil katolícku pravdu?” Tertuliánus ešte tvrdšie hovorí: “Nič nie je vybudované tým, čo ho ničí. Nikoho nemôže osvietiť to, čo ho vrhá do tmy.”[24]

I heretici konajú rovnako
Dokonca aj ten rúhač Luther napísal knihu, v ktorej žiada zničenie kníh s falošnými náukami.[25] I Kalvín brojil proti zlým knihám.[26] Je známe, že sám v Ženeve dal bludné knihy Michaela Serveta spáliť aj s ich bezbožným autorom.

I pohania
Dokonca i pohania, hnaní rozumom a skúsenosťou, prišli k rovnakému záveru, ohľadom ničenia zlých kníh. Platón, napríklad, si myslel, že je nutné každú knihu preskúmať múdrymi ľuďmi a až potom ju nechať čítať ostatným. [27]

Pohania zvykli páliť zlé knihy
7. Je fakt, že zvyk odstraňovať zlé knihy vládol v každom civilizovanom národe na svete. Medzi Židmi: Keď Joachim dostal skrze Barucha knihu ktorú poslal Jeremiáš, vrhol ju do ohňa, lebo sa bál že vyvolá medzi Židmi pohoršenie.[28] Kráľ Herodes chcel tiež spáliť všetky knihy hebrejského pôvodu, lebo ich považoval za nebezpečné pre mier v kráľovstve.[29] — Medzi Sýrčanmi: Antiochus Epifanés verejnou vyhláškou rozkázal spáliť židovské knihy.[30] — Medzi Aténčanmi: Protágorás bol vládnou vyhláškou zakázaný a jeho knihy verejne spálené, pretože v nich spochybňoval existenciu bohov. Aj Cicero[31] a Lactantius. — [32] Medzi Grékmi: Epikurove knihy boli tiež pálené.[33] Medzi Rimanmi: Istý roľník, pri orbe objavil na svojom poli starý hrob s niektorými spismi Numu Pompília, v ktorých hovorí nepekne (ale pravdivo) o rímskom náboženstve. Senát rozkázal tieto spisy spáliť.[34] Marcus Aemilius, zachytil dodávku kníh namierenú do Ríma a nariadil ich spáliť, lebo obsahovali novátorské obrady a modlitby. V Baroniovi stojí[35] Arnobiovo tvrdenie, že Rimania sa pokúšali zakázať Ciceronovu knihu De Natura Deorum, kde Cicero hovorí proti ich náboženstvu.[36] Mnohé zo zachovaných rímskych zákonov nariaďujú spáliť knihy so zlou povesťou.[37] Lívius svedčí, že jednou z povinnosťí Pontifika Maxima bolo cenzurovať, zakazovať a páliť knihy.[38] Cisár Augustus spálil viac ako dve tisíc kníh, ktorých autori boli alebo neznámi, alebo mali zlú povesť.[39] Augustus zabránil šíreniu Ovídiovho De Arte Amandi  a autora poslal do vyhnanstva.

Že treba odstrániť obscénne knihy a traktáty o láske
8. Tu musíme nástojčivo žiadať, aby biskupi a kňazi vynaložili všetko úsilie, aby spomedzi svojich ovečiek odstránili všetky knihy, ktoré sú obscénne a pojednávajú o nezákonnej láske. Knihy ktoré Origenés múdro nazýva babylonskými čašami, plnými jedu a sv. Augustín "žabami, ktoré vyliezajú z papúľ šeliem" — Dokonca i pohania odsudzovali tento druh nemravnej literatúry. Platón žiadal, aby sa nemravné knihy držali mimo obec. Medzi Lakedaimoncami a v celom spartskom kráľovstve bolo zakázané čítať i vlastniť Archilochove knihy, lebo ich považovali za obscénne.[40] Beyerlinck uvádza chýr, že Vergílius, pre nemorálnu milostnú aféru kráľovnej Dido, mal nariadené svoju Aneidu spáliť.

O vzniku "románovej" literatúry.
Veľa kníh druhu zvaný “romány” (romanzi -  v dobe sv. Alfonza sa tak nazývalo to, čo dnes voláme "romantická literatúra", teda love story a i pornografia.  Nejedná sa o romány v dnešnom slova zmysle. pozn.prekl.) dnes bežne koluje verejnosťou a dostávajú sa do rúk jednoduchým adolescentom. Vynálezcom tohoto "románového" žánru je  podľa Nicephora Heliodorus, Phoenix, biskup z Trikaly v Thessálii.[41] Tento biskup vraj písal vo svojej mladosti knihy, ktoré ľahko viedli dospievajúcich k nemravnosti. Provinčná synoda odhalila toto nebezpečenstvo a prikázala Heliodorovi tieto knihy spáliť, alebo sa vzdať episkopátu. Dal prednosť svojim knihám a opustil úrad.

Romány sú nebezpečné a treba ich zakázať.
9. Románová literatúra nie je všeobecne zakázaná cirkevným zákonom. Index zakazuje len "knihy, ktoré pojednávajú, rozprávajú, alebo učia lascívne a obscénne veci, ako svoj hlavný predmet".[42] Ale ako učený autor Continuator Tournely poznamenáva, takým knihám sa treba vyhýbať per se, pretože spôsobujú čitateľom veľkú škodu a sú nebezpečnejšie, keď je ich zámer skrytý.[43] — Alexander Tassoni o takejto literatúre hovorí:

Čítaním o milostných príhodách a plánoch, čítaním obscénnych kníh, najmä v samote a voľnom čase, ktorý táto literatúra žiada, vznikajú pod zámienkou potešenia a radosti obscénne fantázie a predstavy a túžby po nezákonných veciach a opúšťa sa obozretnosť.[44]

Tieto nečistoty sa nevalia na človeka priamo a otvorene, ale zatienia tajomne jeho srdce rozpálením profánnych žiadostí, odcudzia ho od Boha a ženú ho naliehavo smerom k zlému. Tak ako príležitosť ľahko naženie muža do hriešnej žiadostivosti a nástojčivo ho v nej udržiava.

Tiež treba poznamenať, že niekedy sú vinní otcovia rodín, ktorých povinnosťou je tieto neslušné knihy udržať mimo dosah ich detí. Ak tak nerobia, musia si uvedomiť, že hrešia. A nech sa potom nesťažujú, že ich deti zanedbávajú štúdium, pretože sú posadnuté čítaním románov a odmietajú čítať knihy, ktoré by ich vzdelávali.Tak zostanú nevzdelaní a prepadnú nerestiam. — Ján Gerson, písal proti istému románu zvanému Na ružu, a spomínal na Augustov zákaz Ovídiovej knihy s výkrikom: “Ó Bože!…Ó mravy našich čias! Pohanský sudca odsúdil iného pohana, ktorého náuka zvádzala ľudí k nemravnosti. A medzi kresťanmi a ich pričinením sa takáto kniha, a iné oveľa horšie, nie len že predávajú, ale aj chvália a obhajujú!”

10. Rovnakého druhu je kniha zvaná Verný pastier (dnes, z dobrého dôvodu explicitne zakázaná); Peter Bayle hovorí, že sa našiel jeden hlupák, ktorý sa podujal brániť túto malú, ale škodlivú knihu pomäteným argumentom, že nespôsobí škodu, pokiaľ dievčatá budú odmietať milencov, ktorí za nimi prídu. Bayle— hoci inak bezbožný a bez náboženstva — oprávnene karhá tohoto idiotského apologéta:

"Táto odpoveď je úskočná, pretože si žiada splniť podmienku, ktorú kniha sama robí veľmi ťažkou. Žiadaš dve veci: čítať knihu a odmietať milencov. Ak žiadaš oboje, si nespravodlivý, pretože samotný príbeh oslabuje našu silu odolať. Napĺňa nás sexuálnou vášňou, roznecuje žiadostivosť, zatemňuje rozum a násilne nás ženie vyhľadávať prítomnosť milencov.... Ale ak aj pripustím, že im dokážeme odolať: nebudeme kvôli týmto príbehom, my nešťastníci, predhodení napospas nečistým vášňam?"

Bayle ďalej trvá na kompletnom zákaze takýchto kníh.

Že sa treba vyhýbať pohanským básnikom.
11. Cicero napísal: “Vidíš, koľko zla spôsobili básnici? …zmäkčili naše srdcia…, zničili každé vlákienko cnosti.”[45] Preto Quintilianus zakázal aby jeho chlapcom čítali Horácia a básnikov podobného razenia.[46] Sv. Hieroným povedal: “Piesne básnikov sú pokrmom démonov.”[47] I Luther, sám človek najbiednejších mravov napísal: “Knihy Juvenala, Martiala, Catulla, a Vergíliovu Priapeiu treba odstrániť z každého mesta a školy, pretože v nich stoja tak chlípne a obscénne veci, že je nemožné, aby ich bez veľkej škody čítali mladí ľudia.[48] — Ešte nebezpečnejšia je hriešna Boccacciova kniha (ktorá je napriek zákazu stále v obehu). Podľa mňa uškodí mladým viac, než Luther a Kalvín.

Ospravedlňovať to výukou jazyka je len výhovorka.
Niektorí namietajú, že z týchto kníh sa študenti môžu naučiť nie len literárny štýl, ale veľa vecí, ktoré prospievajú mravnosti. Gerson na to dobre odpovedá: "Pýtam sa teda, sú tie pasáže, proti ktorým možno namietať odstránené? Oheň je nebezpečnejší. Prehltnutý háčik rybu stále zraňuje a nôž potretý medom nereže horšie."  Gretserus rozvážne dodáva: "Pre tento účel (štúdium) nájdeš všetko, čo treba ale čistejšie a lepšie a úprimnejšie v dielach katolíckych spisovateľov. Načo je teda potrebné obracať sa k týmto špinavým stokám? Kto by sa radšej nenapil priezračnej vody namiesto vody znečistenej jedom, i keby vedel ako ten jed odfiltrovať? Veď ten čo pije čistú vodu nie je vystavený ani riziku smrti, ani sa nemusí namáhať s jej čistením" [49] — Augustin písal proti tým, ktorí chceli čítať Terentia, aby sa naučili slovník: “Nenaučíte sa tieto slová ľahšie skrze ich nečistotu. Naopak, nečistotu, ktorú sa skrze ne naučíte, ľahšie spáchate. Nehaním tie slová ......, ale blud, ktorý sa v nich skrýva. ”[50]

Hriešne knihy treba odstrániť a úplne zničiť.
12. Vráťme sa k téme a urobme z uvedených argumentov záver: Prirodzenosť sama žiada, aby knihy urážajúce náboženstvo, alebo dobré mravy, boli všetkými možnými spôsobmi zničené. To učia všetci teológovia a dodávajú, že ani pápež sám nemôže povoliť niekomu čítať knihu, ktorá škodí jeho viere. Juenin,[51]Continuator Tournely,[52] Graveson,[53] Busenbaum (see Lib. II, n. 19, ad 6), Habert.[54] Najučenejší Silvius podľa Continuator Tournely dodáva, že nikto nemôže čítať knihy bludárov aby sa nevystavil nebezpečenstvu smrteľného hriechu, ak neštudoval minimálne tri, alebo štyri roky teológiu.

Ak teda i pohania, ako sme videli vyššie, považovali za nutné pre ochranu ich falošného náboženstva zničiť podvratné knihy, o čo viac musí Cirkev usilovať uchrániť pravé náboženstvo pred poškodením? "Je životne dôležité" hovorí Theodosius, "aby o knihách, ktoré privolávajú Boží hnev, alebo zvádzajú duše ľudí k neresti a klamu, nikto ani nepočul." Marcianus povedal: "Príležitosť k bludu sa odstráni, keď niet ani učiteľa, ani poslucháča." A "kiež každá stopa bezbožnosti skončí v plameňoch. "[55] Karol V. múdro povedal: “Keď dokážeme vyhodiť aj ten najdrahší pokrm, ak máme podozrenie, že je v ňom primiešaný jed, ktorý škodí ľudskému telu, o čo viac by sme sa mali vyhýbať takým spisovateľom, ktorí sú nakazení odporným jedom pre duše a aby sa skrze nich nestala nikomu inému škoda, nemali by sme ich spomienku vyhladiť z pamäte ľudstva?”[56]



[1] Deuter. XIII, 6 et seqq.
[2] Rom. XVI, 17; Tit. III, 10.
[3] Baronius, Annal., ad ann. 74, n. 8 et 9.
[4] Euseb., Histor. Eccles., lib. 4, cap. 14.
[5] Baronius, Annal., ad ann. 365, n. 96.
[6] Epist. 40, ad plebem, etc., n. 4 et 5.
[7] De Virtute, cap. 8.
[8] Epist. Ad Alexand. Constantinop., 13.
[9] Vita S. Anton., n. 68
[10] Serm. 16, de Ieiun., cap. 5.
[11] Edit.–zákon kongruity: “Dobrý a zodpovedný vladár musí zaistiť, aby kraj v ktorom vládne zostal v pokoji a mieri. To nie je ťažké, ak dokáže nájsť a odstrániť z krajiny zločincov, konkrétne svätokrádežníkov, lupičov, únoscov a zlodejov.”
[12] Origen., in libr. Iesu Nave, homil. 7, n. 7.
[13] Moral., lib. 5, cap. 11, n. 28
[14] Sv. Dionysius Alexandrinus, v Baroniovývh Annales Ecclesiastici, 264 A.D., n. 5, hovorí, že falošná náuka (Nepotova kniha) bola zverejnená: “nie len aby vznika schizma, ale aby celé cirkvi odpadali od viery.”
[15] Ephraim Chambers, Dizionar. Univers., v. Bardesanisti.
[16] Sv. Jerome, in Isaiam, lib. 17, cap. 64, v. 4 et 5, hovorí, že veľa mladých dievčat v Španielsku a Portugalsku bolo podvedených čítaním apokryfov
[17] Zaccaria to spomína v Storia polemica delle proibizioni de’ libri, lib. 2, diss. 1, cap. 4, n. 5;  ale list Sv. Turibia z Asturie je určený len Idaciovi a Ceponiovi, a nachádza sa medzi listami sv. Leva. A nespomína Narbonskú Galiu ale Galíciu, ako sa zdá podľa 14. Levovho listu
[18] Pozri Anastasius Sinaita
[19] Viae dux advers. Acephalos, cap. 14.
[20] Baronius, ad ann. 414, n. 10 et 11.
[21] Ladvocat, Dizionar. Portat, v. Bullinger.
[22] Cochleus, Historia Hussitarum, lib. 1, pag. 7 et seqq.;  tiež Bon. Blanciotti, Nota c ad doctrinam 6 Wicleffitarum, apud Thomam Waldensem, tom. 1, fol. 19.
[23] In Numer., homil. 20, num. 3.
[24] De Praescript., capit. 12.
[25] See Sleidanus.
[26] Braschius, De Libert. Eccl., tom. 3, capit. 26, num. 5.
[27] Plato, de Republ., dialog. 2, v. f.
[28] See Bodinus.
[29] Eusebius
[30] Joseph Hebraeus
[31] De Natur. Deor., lib. 1, cap. 23.
[32] Lib. De Ira Dei, cap. 9.
[33] Erasmus
[34] Valerius Maximus and Pliny
[35] Annal, ad ann. 302, n. 19.
[36] Advers. Gent., lib. 3, cap. 7; cfr. Migne, Patrol. Lat., tom. 5.
[37] L. Caeterae 4, ff. Familiae erciscundae, § Tantumdem; Paul. Jul. Sententiar. Receptar., lib. 5, tit. 23, § 12; L. Damnato 6 et 1. Quicumque 8, § ult., C. De haeret. et Manich.
[38] Lib. 6, cap. 1; cfr. IX, 46, et lib. 39, 16 (edit. Taurin.).
[39] Suetonius, In Octav. August., cap. 31. Origen, in Jerem., homil. 21, n. 7 et seq. Plato, de Repub., dialog. 2 et 10.; a Nicephorus
[40] Valerius Maximus
[41] Eccles. Hist., lib. 12, cap. 34.
[42] Reg. VII; cfr. et Constit. Officiorum, cap. 14, n. 9.
[43] De Decal., cap. 1, art. 1, punct. 3, § 2, concl. 2.
[44] Pensieri diversi, lib. 7, cap. 11, v. Che similmente.
[45] Tuscul. Disputat., lib. 2, cap. 11.
[46] De Institut. Orator., lib. 1, cap. 8, n. 6.
[47] Epist. 21, ad Damas., n. 13.
[48] Serm. Convivial., tit. de Authoribus; Gersonius, tract. Contra Romanti. De Rosa, v. Si dicatis.
[49] De Iure et more prohib. etc. libros haeret. etc., lib. 1, cap. 29.
[50] Confess., lib. 1, cap. 16, n. 26
[51] Instit. Theol., part. 7, diss. 4, qu. 1, cap. 6, art. 3, § 2, qu. 2.
[52] Decal., cap. 1, art. 1, punct. 3, § 2, concl. 2.
[53] Histor. eccl., saec. XVI, colloq. 6, i. f.
[54] Tr. De Fide, etc., cap. 4, qu. 9.
[55] Act. Concil. Halcedon., part. 3, cap. 12 et cap. 19. Cfr. 1. Quicumque 8, C. de Haeret. et Manich.
[56] Edict. Wormat. 1521, apud Petram, inconstit. Gelasii Valde, sect. un., n.

10. 4. 2017

Aký je osud potratených detí
Francisco Romero Carrasquillo


Quaeritur: Nedávno som sa zúčastnil diskusie o potratoch a dostal som otázku, čo učí Katolícka cirkev o večnom osude duší potratených detí. Prosím Vás o pomoc s odpoveďou. Vďaka!

Respondeo: Je to smutné, ale väčšina dnešných katolíkov svätorečí duše potratených detí predpokladom, že pretože nespáchali hriech, idú automaticky do Neba. Alebo úplne zabúdajú na dedičný hriech a nutnosť krstu, alebo tento problém riešia poukazom na Božie milosrdenstvo, ako názorný dôkaz toho, že sú naozaj v Nebi, bez ohľadu na to čo Boh o tejto veci zjavil. V skutočnosti je však príkry rozpor medzi týmto novými teologickými tendenciami (širené najmä nouvelle theologie) a tým, čo o tomto hovoria zdroje Zjavenia. 


Zdroje Zjavenia ukazujú, že pojem Limbo detí  (limbus puerorum)---je treba odlíšiť od pojmu  Limbo patriarchov (limbus patrum), kam zostúpil Kristus po svojej smrti. Limbo samotné nie je dogma (i.e., nie je de fide, ale len sententia certa, alebo dokonca doctrina catholica); je však odvodené z iných zjavených náuk, ktoré sú de fide definita, ako nemožnosž spásy pre toho, kto zomrie v dedičnom hriechu. 

Predovšetkým, je definovanou dogmou, že duše tých, ktorí zomrú v dedičnom hriechu, hoci aj nespáchali žiaden aktuálny hriech (to zahŕňa všetkých, ktorí zomreli bez krstu a pred dosiahnutím veku, v ktorom sa užíva rozum) nemôžu vstúpiť do Neba. Avšak nebudú trpieť ani telesné pekelné tresty. 

Gregor X. na II. lyonskom koncile vyhlásil:

“Duše tých, ktorí zomreli v smrteľnom hriechu, alebo len s dedičným hriechom, zostupujú do pekla ale budú trestané rozlične.” (Denzinger 464 [858]).
Túto náuku s charizmou neomylnosti vyhlásil a ratifikoval Eugen IV na florentskom koncile (pozri. Denzinger 693 [1306].) Táto dogma, že duše tých čo majú len dedičný hriech budú trestané inak, ako duše tých, ktorí spáchali smrteľný hriech je základom pre konštantnú náuku o Limbe. Celkom dôkladná teologická obrana Limba, s odkazom na mnohé zdroje a Magistérium a konsenzus uznávaných teológov tu.

Tým sa netvrdí, že Limbo je tretia forma existencie vo večnosti, prídavok k Nebu a Peklu, ako sa neraz omylom predpokladá. Hypotéza, že Limbo je separátny stav mimo Nebo a Peklo bola zavrhnutá. Na konci vekov zostanú len dve, Nebo a Peklo.(Čítal som dokonca argumentáciu, ktorá sa usilovala vyvrátiť existenciu Limba tým, že citovala toto zavrhnutie a predpokladala, že tým bolo zavrhnuté samotné Limbo. Zavrhnutie sa ale týkalo tvrdenia, že Limbo je popri Nebi a Pekle tretím stavom - pozri Pius VI, Auctorem Fidei; Denzinger 1526 [2626].) Nie, Limbo je v skutočnosti časťou Pekla. V Limbe nemajú duše Blažené nazeranie Boha a to je vlastnou esenciou Pekla, hoci sa 
k tomu v tomto prípade nepripája strašné fyzické utrpenie, ktoré si zvyčajne spájame s Peklom a ktoré je len akcidentálnym aspektom jeho esencie

Sv. Tomáš Akvinský rozlišuje v medzi pekelnými trestami, utrpenie zmyslov (poena sensus) od utrpenia zo straty-odlúčenia (poena damni), ktoré nie je skutočnou "bolesťou": duše so smrteľným hriechom trpia oboje, ale duše len s dedičným hriechom trpia len to druhé: nevidia Boha z tváre do tváre, ale zažívajú isté prirodzené šťastie, kde sú ich telesno duševné mohutnosti naplnené podľa ich prirodzených možností. Toto veriaci poznajú pod menom Limbo (z latinského limbus, hranica), a spopularizoval to v katolíckej obrazotvornosti Dante, ktorý obdivuhodne opisuje Limbo, ako prvý z kruhov Pekla. (pozri Summa theologiae Ia-IIae, q. 87, a. 4; IIIae Supp., q. 97, a. 5.)

To je tradičná náuka a ako vidíte, moderná precitlivenosť ju považuje za príliš tvrdú a medzi modernými teológmi a najmä predstaviteľmi nouvelle theologie, je silná potreba nahradiť ju "milosrdnejším" pohľadom. Niektorí súčasní teológovia špekulujú, že tak ako je "krst túžby", ktorým sa zachránia katechumeni, ktorí zomreli bez krstu a my sa nádejáme, že došli spásy, tak by mohol byť aj istý zástupný krst túžby pre tie deti, ktoré neboli pokrstené, ale ktoré Cirkev túži pokrstiť.

KKC, ktorý je marinovaný v nouvelle theologie túto myšlienku presadzuje (a neučí tradičnú náuku o Limbe) v parag.1261. V predchádzajúcich paragrafoch je pozoruhodne "mäkký" ohľadom nutnosti krstu ku spáse (ak to porovnáme s encyklikami, teológmi, učiteľmi a katechizmami minulého tisícročia) a v tom kontexte odporúča tých, ktorí zomreli s len s dedičným hriechom do Božieho milosrdenstva:

1261 Pokiaľ ide o deti, ktoré zomreli bez krstu, Cirkev ich môže iba zveriť Božiemu milosrdenstvu, ako to robí v pohrebnom obrade za ne. A vskutku, veľké milosrdenstvo Boha, „ktorý chce, aby boli všetci ľudia spasení“ (1Tim 2,4), a Ježišova nežnosť k deťom, ktorá mu vnukla slová: „Nechajte deti prichádzať ku mne! Nebráňte im…“(1257) (Mk 10,14), dovoľujú nám dúfať, že jestvuje cesta spásy pre deti, ktoré zomreli bez krstu. Tým naliehavejšia je teda výzva Cirkvi, aby sa nebránilo deťom prísť ku Kristovi(1250) prostredníctvom daru svätého krstu

Tieto hypotézy sú problematické. Sú motivované typicky moderným (a čiastočne mylným) chápaním Božej spravodlivosti a nezaslúžiteľnosti spásy. V prípade istých teológov dokonca aj implicitným popieraním reality dedičného hriechu. Moderné myslenie považuje za nepredstaviteľné, že by Boh "nevinné" dieťa nevpustil do Neba. Napokon - tvrdia - tieto deti nespravili nič zlé, prečo by im Boh upieral to, čo pre ne stvoril? Nebolo by to od Boha nefér, keby ich zatratil?

Ale v pozadí sa skrývajú dva veľmi bludné predpoklady:
a) dedičný hriech neberie týmto dušiam nevinnosť
b) Boh im dlží spásu, pretože spása je to, čo si duša prirodzene zasluhuje, automaticky, pokiaľ toto právo nestratí hriechom.

Tieto predpoklady sú samozrejme falošné a bludné. Väčšina teológov by ich otvorene nedeklarovala, ale ľudia ich naivne prijali. Hoci to uráža našu precitlivenosť, je to naopak. Katolícka náuka hovorí, že tieto duše nie sú nevinné, ale sú poškvrnené hriechom a tak nehodné nebeskej slávy. Naviac Boh nedlží Nebo vôbec nikomu. Spása je dar a nikto si ju nemôže zaslúžiť(de condigno). 
Okrem toho, niet tu žiadnej neférovosti. Boh je v skutočnosti mimoriadne milosrdný, Boh tieto duše netrestá za to čo nespáchali, ale milostivo im udeľuje večné a hojné prirodzené šťastie, ktoré si nijako nezaslúžili. Božia spravodlivosť, dedičný hriech, nezaslúžiteľnosť spásy: tieto doktríny sa nám nemusia pozdávať, ale tak ich Boh zjavil. Ak by sme ich prijali, nepotrebovali by sme "šokujúcu" náuku o Limbe, ktorú nám Tradícia odovzdávala celé veky, nahrádzať nejakom prázdnou "nádejou" odvodenou z našej nekatolíckej útlocitnosti.
Sv. Tomáš: My katolíci sa klaniame obrazom 

Francisco J. Romero Carrasquillo 

Protestanti katolíkov vždy obviňovali z "klaňania sa obrazom - z idolatrie". Štandardná odpoveď katolíckych apologétov odmieta toto obvinenie a poukazuje na to, že obrazy si len "ctíme". Táto odpoveď je nie len hrubo nedostatočná, ale koliduje s jazykom našej Tradície, ako ju podávajú spisy veľkých svätcov. Protestanti si ľahko môžu nájsť u sv. Tomáša stať o adorácií obrazov. Ak sa s tým protestanti vytasia pred netrénovaným katolíckym apologétom, tak ten zvyčajne nedokáže povedať nič rozumné.

Aby sme tento rébus rozlúskli, urobme to najlepšie: Poďme k Tomášovi.

Podľa sv. Tomáša, prvý a najdôležitejší vonkajší úkon náboženstva (religio), teda cnosti nábožnosti (ST IIa-IIae, q. 81-100) je klaňanie sa (adoratio). Terminológia tu môže byť zavádzajúca. Adoráciu by sme mohli považovať za synonymum "bohopocty", teda takej formy uctievania, ktorá je vyhradená len Bohu. Lenže Akvinský na tomto mieste pokračuje v prevzatej tradícii a drží sa, v jeho dobe už ustáleného, komplexného a prepracovaného teologického slovníka, v ktorom je úcte, vzdávanej iba Bohu, vyhradený zvláštny latinský výraz, látria (z gréckeho, λατρεία, latréia). Adoráciou Akvinský myslí konkrétny spôsob fyzického postoja tela, ako ukláňanie, pokľaknutie, prostrácia a pod. pred niečím svätým, alebo niečím hodným úcty a uctievania. Teda adoratio primárne značí fyzický úkon, súbor telesných postojov a pohybov. V kontexte bohopocty sú tieto úkony adorácie samozrejme konané ako vonkajšie znaky vnútorného uctievania (látrie), ale samé o sebe sú len telesnými úkonmi. Tak možno vysvetliť Tomášovu vetu, ktorá hovorí že katolíci môžu a majú "adorovať" obrazy.

Ale problém je hlbší. Tomáš ako by hovoril, že máme látriu vzávať aj obrazom. Že klaňanie, ktoré patrí len Bohu, treba vzdávať obrazom. Prečo?

Jeden z najdôležitejších praktických postrehov, ktoré sv. Tomáš v kristológii urobil je, že Kristovo človečenstvo, hoci samo o sebe bolo stvorené, si zasluhuje "poklonu látrie" z moci svojej hypostatickej jednoty s Druhou Osobou Najsvätejšej Trojice: "poklona látrie sa nevzdáva Kristovmu človečenstvu len pre ono samé, ale pre Božstvo, s ktorým je spojené"[i]  To kontrastuje s ‘dúliou’, čo je druh úcty, ktorá sa vzdáva svätým a ich ostatkom a hyperdúliou, ktorá sa vzdáva len Matke Božej.

Možno Vás prekvapí, že Kristovo človečenstvo nie je jediným stvorením, ktoré si zasluhuje látriu. Sú i iné veci, ktoré sú formálne pridružené ku Kristovmu človečenstvu a tak si zasluhujú látriu (ale nenesú so sebou hriech idolatrie). Sú to: pravý Kríž - skutočný historický nástroj Kristovho umučenia - a tiež každý obraz či ikona Krista. Ikonou a obrazom, podľa Druhého nícejského koncilu (AD 787) mienime akékoľvek výtvarné znázornenie Krista alebo Kristovho Kríža, či fresku, či mozaiku z "farieb, kamienkov, alebo iného vhodného materiálu umiestnenú svätých Božích cirkvách, na posvätných nádobách, rúchach, na stenách či doskách, v domoch, alebo na uliciach ". Tento koncil sa zaoberal ikonoklazmom, obrazoboreckou herézou, ktorá sa vďaka nenávisti, ktorú čerstvo zrodený islam prechovával k náboženskej ikonografii, vkradla do Cirkvi.[iv]

Je zaujímavé, že v inom texte sa Akvinský opäť odvoláva na sv. Jána Damascénskeho a jeho citáciu sv. Bazila. "Damascénsky cituje Bazila: "Úcta prinášaná obrazu sa vzťahuje k jeho modelu" tj. vzoru. Ale ten vzor, konkrétne Kristus, je uctievaný poklonou látrie a preto je tak uctievaný aj Jeho obraz ."[v]  Potom nasleduje pozoruhodný text, v ktorom Akvinský použije aristotelskú semiotiku ako základnú premisu pre uchopenie problému svojím vlastným spôsobom:

Ako hovorí Filozof v knihe De Memoria et Reminiscentia, od mysle k obrazu je dvojaký pohyb: jeden je naozaj smerom k obrazu samotnému, ako k určitej veci; druhý k obrazu, nakoľko je to obraz niečoho iného. Medzi týmto pohybmi je takýto rozdiel: prvý, ktorý sa vzťahuje k obrazu samému ako k určitej veci, sa líši od pohybu k zobrazenej veci. Druhý, ktorý je pohybom k obrazu, akožto zobrazeniu inej veci je ten istý, ako pohyb mysle k tej zobrazenej veci. Preto musíme povedať, že žiadna úcta nie je preukazovaná Kristovmu obrazu, nakoľko je to obraz, napríklad vyrezanému alebo maľovanému na dreve, pretože úcta sa vzdáva len rozumnej bytosti. Z toho plynie, že úcta sa vzdáva obrazu len akožto zobrazeniu Krista. A preto sa Kristovmu obrazu musí vzdávať tá istá úcta, ako Kristovi samotnému. Pretože je Kristus uctievaný poklonou látrie aj Jeho obraz musí byť uctievaný poklonou látrie.[vi]

Inak povedané, o obraze možno uvažovať dvojako. Ako o veci o sebe a ako o znaku. Keď uvažujeme ako o veci o sebe, vtedy ho neberieme nutne tak ako objekt, ktorý obraz zobrazuje. Ale pokiaľ o ňom uvažujeme ako o znaku, berieme ho ako objekt, ktorý zobrazuje. Ak napríklad pozriem na fotku svojej manželky, je úplne rozumné povedať: "Milujem ťa". Nikto si nebude myslieť, že milujem obrázok samotný, neživý predmet. Všetok môj cit je namierený k osobe mojej manželky, ako by v tom tá fotka nijako nefigurovala.

Aby som parafrázoval Bazila a Damascénskeho, môj vzťah k obrazu je smeruje k jeho vzoru.
Preto nezáleží, či ukážem na obraz a poviem "Milujem ju", alebo ukážem priamo na manželku a poviem "Milujem ju". Tá istá láska je vyjadrená oboma spôsobmi. Akvinský podobne hovorí, že v prípade náboženskej úcty nezáleží na tom, či sa látria vzdáva Kristovi priamo, alebo prostredníctvom obrazu či ikony. Je to tá istá látria. Bohopocta nie je smerovaná na obraz ako vec, ale na Krista skrze ten obraz, ktorý je len znakom, ktorý vedie myseľ ku Kristovi.

Keď takto vyložil doktrínu o uctievaní obrazov, stojí Tomáš pred problémom vysvetliť, prečo bolo v židovskom Starom zákone uctievanie obrazov zakázané, ale s Kristom tento zákaz prestal platiť. Nemôže len konštatovať, že zákaz sa vzťahuje iba na klaňanie sa obrazom, ale kresťania ich len uctievajú, lebo mnohí jeho súčasníci by sa ohradili. Namiesto toho postuluje náuku o tom, že Kristove obrazy si tiež zasluhujú poklonu látrie. Jeho odpoveď prichádza s dvojakým hnutím mysle k obrazu a tvrdí, že kým v Starom zákone adorácia obrazov znamenala uctievanie pohanských bohov, od Kristovho príchodu, uctievanie obrazov je uctievaním Boha, ktorý sa stal človekom.

Pretože, ako bolo povedané vyššie, pohyb k obrazu je to isté ako pohyb k veci, uctievanie obrazov je zakázané tak ako je zakázané uctievanie veci, ktorú obraz predstavuje. Preto na tomto mieste rozumieme zákaz uctievania tých obrazov, ktoré pohania vytvorili k úcte svojim vlastným bohom. Ale nebolo možne vytvoriť telesný obraz Boha, pretože Boh je netelesný. Ako hovorí Damascénsky: "Je najvyššou nerozumnosťou a bezbožnosťou maľovať to, čo je Božské." Ale pretože v Novom zákone sa Boh stal človekom, možno Ho uctievať v obraze Jeho telesnosti.[vii]

Inak povedané, podľa Akvinského je veľký rozdiel medzi kresťanmi a Židmi, ohľadom uctievania obrazov, spôsobený tým, že v judaizme nemožno Boha, ako netelesnú bytosť, zobraziť ale kresťania veria, že Boh prijal ľudské telo a teda je možné ho nie len výtvarne zobraziť, ale  skrze obrazy aj uctievať.

Tu sa vyplatí urobiť pár postrehov o recepcii tejto doktríny v neskoršej katolíckej teológií. Túto analýzu zvyku uctievať obrazy nezdieľa s Akvinským len Damascénsky, ale uvádzajú aj ostatné prominentné zdroje 13.storočia. Albert, Bonaventúra a Suma Fratris Alexandri, ale nie je štandardom v modernej katolíckej teológii. Neskorší bohoslovci ako Bellarmine, Bossuet a Petavius učili, že obrazom nenáleží poklona látrie, ale poklona dúlie. [viii]  Tento novší názor sa stal východiskom pre súčasnú katolícku teológiu, katechetiku a apologetiku. Napriek tomu sa Akvinský a Damascénsky úplne nekonzistentne používajú, ako referencie pri riešení tejto otázky. Napríklad KKC (z roku 1992) učí, že "úcta vzdávaná posvätným obrazom je "nábožná úcta" a nie adorácia, ktorá sa vzdáva len Bohu".”[ix]  Na počudovanie katechizmus vzápätí cituje pre podporu tohoto tvrdenia  Akvinského:

Náboženský kult sa nepreukazuje obrazom, nakoľko sa berú do úvahy v sebe samých ako nejaké veci, ale nakoľko sú obrazmi, ktoré vedú k vtelenému Bohu. No úkon [úcty], ktorý smeruje k obrazu ako obrazu, sa nezastavuje pri ňom, ale smeruje k tomu, koho je obrazom.“ [x]

Hoci katechizmus cituje len toľko, sv.Tomáš pokračuje: “Preto sa ani látria ani cnosť nábožnosti nelíšia skutočnosťou, že nábožné uctievanie sa vzdáva obrazom Krista.”[xi]  Tento text jasne poukazuje na také uctievanie obrazov, ktoré sa nezhoduje s tým čo hovorí katechizmus, pretože základná myšlienka Tomášovho textu je, že Kristovi a Jeho obrazom sa vzdáva tá istá látria.

Niektorí tomisti používajú pojem "relatívna látria", aby opísali poklonu, ktorú treba vzdávať Kristovým obrazom. Táto terminológia nás ale nesmie viesť k názoru, že látria vzdávaná obrazu je iná, ako látria vzdávaná Kristovi. Obrazu je naozaj vzdávaná látria vo vzťahu ku Kristovi, ktorý je jeden terminus vzťahu látrie. Ale ako hovorí Tomáš, je to jeden pohyb mysle, ktorý sa vzťahuje ku Kristovmu obrazu i ku Kristovi samotnému a jedna a rovnaká látria sa prináša obom.

Z toho si treba zobrať záver, že my sa klaniame obrazom (kľakáme pred nimi, ukláňame sa, a pod.).
Ale "adorácia" v tomto zmysle označuje len vonkajší náboženský úkon. Vnútorný náboženský úkon, ktorý je touto adoráciou navonok vyjadrovaný, závisí na tom, čí je to obraz. Ak je to Kristov obraz, tak potom látriu vzdávame aj obrazu, presnejšie, Kristovi na tom obraze. Nevzdávame látriu obrazu pretože je to obraz, ale pretože je to obraz Krista, Bohočloveka. Ak je na obraze svätec, vzdávame obrazu dúliu. lepšie povedané, vzdávame ju svätcovi na obraze. Hyperdúliu, ak sa jedná o Božiu Matku. Nie je na tom nič zlé. Je to ten istý myšlienkový pohyb smerovaný k obrazu i osobe na obraze. Kristus si predsa zasluhuje rovnakú látriu, alebo klaňanie, či osobne, či zobrazený. Robiť inak by predstavovalo zneužitie obrazov.

Buďme tradičnými katolíkmi. Nenechajme si vnucovať nekatolícke (protestantské) kultúrne precitlivenie a nestrácajme vedomie dôležitosti a hodnoty katolíckej ikonografie, posvätných sôch a náboženského umenia vo všeobecnosti. S pevnou dôverou sa klaňajme Kristovi na obrazoch i sochách. A ctime si aj obrazy našich svätých.  Preto tieto sviatostiny zdobia (a mali by zdobiť) naše kostoly. Sú tam ako mocné zdroje nábožnosti a nie ako obyčajné dekorácie. Cirkev do nich vkladá  ako v mocné sviatostiny, ako v "okná do neba" toľko dôvery, že ich obrane dokonca venovala celý ekumenický koncil. Východné cirkvi majú krásny zvyk oslavovať tento koncil ako "Víťazstvo ortodoxie", a každý rok na prvú Pôstnu nedeľu konajú procesie s ikonami okolo svojich kostolov. Je to veľkolepý pohľad. Napodobňujme ich v obrane viery skrze tieto nádherné trofeje Vtelenia.



[i] ST III.25.2 ad 1: “Adoratio latriae non exhibetur humanitati Christi ratione sui ipsius, sed ratione divinitatis cui unitur.”
[ii] Ibid. s.c.: “Adoratio latriae non exhibetur humanitati Christi ratione sui ipsius, sed ratione divinitatis cui unitur.”
[iii] Ibid., c.: “Sed quia, ut dicit Damascenus, si dividas subtilibus intelligentiis quod videtur ab eo quod intelligitur, inadorabilis est ut creatura, scilicet adoratione latriae. Et tunc sic intellectae ut separatae a Dei verbo, debetur sibi adoratio duliae, non cuiuscumque, puta quae communiter exhibetur aliis creaturis; sed quadam excellentiori, quam hyperduliam vocant.” 
[iv] Second Council of Nicaea (Denzinger 302 [600]; Mansi 12, 377D): “tam quae de coloribus et tessellis, quam quae ex alia materia congruenter in sanctis Dei ecclesiis, et sacris vasis et vestibus, et in parietibus ac tabulis, domibus et viis....”
[v] ST III.25.3 s.c.: “Damascenus inducit Basilium dicentem, imaginis honor ad prototypum pervenit, idest exemplar. Sed ipsum exemplar, scilicet Christus, est adorandus adoratione latriae. Ergo et eius imago.” 
[vi] ST III.25.3c: “Respondeo dicendum quod, sicut philosophus dicit, in libro de Mem. et Remin., duplex est motus animae in imaginem, unus quidem in imaginem ipsam secundum quod est res quaedam; alio modo, in imaginem inquantum est imago alterius. Et inter hos motus est haec differentia, quia primus motus, quo quis movetur in imaginem prout est res quaedam, est alius a motu qui est in rem, secundus autem motus, qui est in imaginem inquantum est imago, est unus et idem cum illo qui est in rem. Sic igitur dicendum est quod imagini Christi inquantum est res quaedam, puta lignum sculptum vel pictum, nulla reverentia exhibetur, quia reverentia debetur non nisi rationali naturae. Relinquitur ergo quod exhibeatur ei reverentia solum inquantum est imago. Et sic sequitur quod eadem reverentia exhibeatur imagini Christi et ipsi Christo. Cum igitur Christus adoretur adoratione latriae, consequens est quod eius imago sit adoratione latriae adoranda.” 
[vii] ST III.25.3 ad 1: “Et quia, sicut dictum est, idem est motus in imaginem et in rem, eo modo prohibetur adoratio quo prohibetur adoratio rei cuius est imago. Unde ibi intelligitur prohiberi adoratio imaginum quas gentiles faciebant in venerationem deorum suorum.... Ipsi autem Deo vero, cum sit incorporeus, nulla imago corporalis poterat poni, quia, ut Damascenus dicit, insipientiae summae est et impietatis figurare quod est divinum. Sed quia in novo testamento Deus factus est homo, potest in sua imagine corporali adorari.”
[viii] Cf. F. Cabrol, “The True Cross,” in The Catholic Encyclopedia, New York: Robert Appleton Company, 1908.    
[ix] Catechism of the Catholic Church, no. 2132: “Honor sanctis imaginibus tributus est reverens veneratio, non adoratio quae soli Deo convenit.”
[x] ST II-II.81.3 ad 3: “Imaginibus non exhibetur religionis cultus secundum quod in seipsis considerantur, quasi res quaedam: sed secundum quod sunt imagines ducentes in Deum incarnatum. Motus autem qui est in imaginem prout est imago, non sistit in ipsa, sed tendit in id cuius est imago.”
[xi] Ibid.: “Et ideo ex hoc quod imaginibus Christi exhibetur religionis cultus, non diversificatur ratio latriae, nec virtus religionis.”

Dve formy vlády

Juan Donoso Cortés


Existujú len dve možné formy vlády nad človekom. Jedna je vnútorná, druhá vonkajšia. Jedna je náboženská, druhá je politická. Ich prirodzenosť je taká, že keď náboženská kontrola rastie, politická nadvláda upadá a naopak, keď sa stráca vplyv náboženstva, rastie politická moc a tyrania. To je zákon dejín a zákon človečenstva. Ak civilizovaný človek upadne do neviery a amorálnosti, pripravuje tak cestu gigantickému, kolosálnemu, nesmiernemu a vševládnemu tyranovi.

Ukázal som, že socializmus je nekoherentná kombinácia tézy a antitézy, ktoré si navzájom protirečia a jedna druhú rušia. Katolicizmus je naopak, veľkou syntézou, ktorá do svojej jednoty zahŕňa všetko a všetko vťahuje do zvrchovanej harmónie. O katolíckych dogmách možno povedať, že hoci sú mnohé, sú jedno. Proti tejto očarujúcej syntéze možno postaviť len jej absolútnu negáciu. Katolícky svet je neporaziteľný a večný. Nič nemôže umenšiť jeho zvrchovanú cnostnosť.

Katolicita uchvacuje človeka.... a mystika, transcendujúca všetko, ho naučila, ako na krídlach kontemplácie stúpať po Jakubovom rebríku, zloženom z drahokamov, po ktorom Boh zostupuje na zem a človek vystupuje do neba až kým Boh a človek, horiaci plameňom nekonečnej lásky nesplynú v jedno.

Socialistická idea, odhliadnuc od zástupov barbarov, ktorí  ju nasledujú, a videná v jej učiteľoch a majstroch, ďaleko predčí liberálnu ideu, pretože sa priamo zameriava na všetky dôležité otázky a problémy a pretože vždy prináša rázne a rozhodné riešenia. Socializmus je silný, pretože je teológiou. Je deštruktívny, pretože je Satanovou teológiou. Socialistická ideológia, nakoľko je náboženskou ideológiou, zvíťazí nad liberalizmom, ktorý je  protináboženský a skeptický. Nakoľko je to ale satanská ideológia, podľahne katolíckemu systému, ktorý je aj teologický aj božský. Socialisti to inštinktívne cítia, čo dokladá tá obrovská nenávisť, ktorú zhromažďujú proti katolicizmu. K liberalizmu cítia len pohŕdanie.

Nejestvuje človek, či už si je, či nie je toho vedomý, ktorý by nebojoval v tomto krvavom boji. Ktorý by nemal podiel na zodpovednosti za víťazstvo, alebo prehru. Väzeň v okovách i kráľ na tróne, bohatý i chudobný, zdravý aj nemocný, múdry i hlupák, zajatec i slobodný, starec i dieťa, gentleman i barbar majú na tomto boji rovný podiel. Každé vyrieknuté slovo je vnuknuté alebo Bohom, alebo svetom a nutne deklaruje, či implicitne, či explicitne, ale vždy zrozumiteľne, slávu jedného, alebo víťazstvo druhého. V tejto vojne bojujeme násilne odvedení. Tu nemajú dobrovoľníci ani záložníci miesto. Nerozlišuje medzi pohlavím ani medzi vekom. Neberie v úvahu, že ten hovorí, že je synom chudobnej vdovy, alebo že tá je matkou ochrnutého, alebo táto že je manželkou mrzáka. V tejto vojne je vojakom každý človek, narodený zo ženy. A nehovorte mi, že nechcete bojovať. Lebo už vo chvíli keď to hovoríte, bojujete. Ani nehovorte, že neviete, na ktorú stranu sa pridať, pretože vo chvíli keď to poviete, už ste si vybrali stranu. Ani nehovorte, že chcete zostať neutrálni, lebo keď na to len pomyslíte, už nie ste. Ani nevravte, že chcete zostať mimo, lebo vás vysmejem, pretože už týmto slovom ste si zvolili stranu. Neunúvajte sa hľadaním skrýše a bezpečného miesta pred nebezpečenstvom vojny, lebo sa namáhate nadarmo. Táto vojna sa bojuje v celom vesmíre a po celú dobu jeho existencie. Len na večnosti, v krajine spravodlivých nájdete pokoj, lebo len tam sa nebojuje. Ale nečakajte, že brány večnosti sa pred vami otvoria, ak najskôr neukážete utŕžené rany. Tieto brány sa otvárajú len pre tých, ktorí slávne bojovali bitky nášho Pána a boli, tak ako Pán, ukrižovaní.

To čo sme povedali o dobách, možno povedať aj o ľuďoch. Ak im Boh dáva alebo upiera vieru, dáva alebo odníma im pravdu. Nedáva ani neodníma im inteligenciu. Neveriaci môže byť ohromujúci a veriaci len priemerný [sic*]. Ale ten prvý je veľkolepý asi ako priepasť, kým ten druhý je svätý ako tabernákulum. V prvom prebýva omyl, v druhom pravda.V priepasti je s omylom aj smrť, v svätostánku je s pravdou aj život. A z toho dôvodu niet nádeje pre spoločnosť, ktorá opustí striktné uctievanie pravdy a ponorí sa do modloslužby génia. V stopách sofizmov kráčajú revolúcie, v stopách sofistov kati.

V ten deň, nekonečne radostný i smutný, keď Syn Boží, ktorý sa stal človekom, bol pribitý na kríž, boli zrazu všetky veci usporiadané božským poriadkom, podľa ktorého stojí nad všetkým stvoreným kríž. Niektoré z týchto vecí zjavujú Božiu dobrotu, iné Jeho milosrdenstvo, iné Jeho spravodlivosť. Len kríž je symbolom Jeho lásky a prísľubom Jeho milosti. Skrze kríž vyznávači vyznávali, panny zostali nepoškvrnené, otcovia púšte viedli anjelské životy a mučeníci boli neoblomnými svedkami a vydávali svoje životy s mužnou a neotrasiteľnou stálosťou. Z obety kríža prúdi ta obdivuhodná energia, ktorou slabý zahanbil mocného, proskribovaný a neozbrojený vystúpil na Kapitol a pár chudobných rybárov dobylo svet. Skrze tento kríž všetci, ktorí dobýjajú, získajú víťazstvo. Všetci ktorí bojujú získajú silu. Tí ktorí hľadajú, dosiahnu milosrdenstvo. Bezbranní ochranu, smutní radosť a plačúci potešenie. Od chvíle, čo bol vztýčený kríž, nie je nikto, kto by nemohol žiť v nebi, už pred tým, ako sú jeho smrteľné pozostatky zverené zemi. Lebo ak tu žije v skúškach a súžení, žije v nádeji.
Bolesť vytvára istú rovnosť medzi tými, čo trpia. Teda vytvára rovnosť medzi všetkými, lebo všetci trpia. V potešení sme oddelení, bolesť nás spája bratským putom. Bolesť odstraňuje nadbytočné, dáva nám čo potrebujeme a vytvára v človeku najdokonalejšiu rovnováhu: pyšný netrpí bez toho, aby stratil svoju pýchu, ambiciózny bez toho, aby stratil niečo zo svojich ambícií, vášnivý bez toho, aby stratil niečo zo svojho hnevu a nečistý niečo zo svojej nečistoty. V hasení plameňov žiadostivosti nemá bolesť premožiteľa. Keď nám berie to, čo nás zraňuje, dáva nám to, čo nás zušľachťuje. Tí čo majú tvrdé srdce netrpia bez toho, aby pocítili náklonnosť k súcitu, pohŕdaví bez toho, aby cítili poníženosť, zmyselní bez toho, aby sa cítili čistejší. Násilníci skrotnú, slabí zmocnejú. Z plameňov bolesti nikto nevyjde horší, ako tam vstúpil. Množstvo ľudí prejde bolesťou a získajú vznešené cnosti, bez toho aby si to uvedomili. Jeden vstupuje bezbožný a vystupuje zbožný, jeden vstupuje ako lakomec a vystupuje ako almužník, iný, čo nikdy neplakal získa dar sĺz. Iný, tvrdého srdca, sa stane milosrdným. V bolesti je niečo posilňujúce, mužné a hlboké, zdroj všetkej hrdinskosti a veľkosti. Nikto nezažil jej tajomný dotyk bez toho, aby sa zlepšil. Dieťa získava v bolesti vitalitu mladíka, mladík dospelosť a vážnosť muža, muž statočnosť hrdinu a hrdina svätosť svätca.


9. 4. 2017

Život nie je fér 
Sam Guzman

Jedno z najzhubnejších klamstiev moderného sveta je predstava, že život má byť ľahký a pohodlný. Moderní ľudia dokonca veria, že táto ľahkosť a pohodlie je základným ľudským právom.

Mnohí z nás si túto zákernú myšlienku osvojili a ani si to neuvedomujú. Keď sa objavia nejaké problémy alebo prekážky, keď je život ťažký a nepohodlný, tak nás táto nespravodlivosť privádza až k zúrivosti. Ako by to bol nejaký kozmický zločin, ktorý ničí tú životnú ľahkosť, na ktorú máme, podľa nášho názoru, nárok. Sťažujeme sa a pýtame sa Boha, prečo nás tak nanajvýš nemilo vytrhol z toho krásneho sna.

V skutočnosti život nie je vždy fér. Veci nejdú vždy ľahko, ba dokonca by ani nemali ísť. To neznamená, že niekto, a už vôbec nie Boh, by mal byť z toho obviňovaný. Niekedy sú skrátka veci také, aké sú. A zmieriť sa s tým je prvý krok ku skutočnej slobode.

Staršia a statočnejšia generácia našich mužov často opakovala príslovie: "Život je ťažký a potom zomrieš." Na prvý pohľad znie toto porekadlo brutálne a pesimisticky, ako by bol život jedným dlhým a strašným utrpením, ktoré korunuje temnota ničoty. Ale ak sa na to pozrieme z iného uhla, toto porekadlo vyjadruje hlbšiu pravdu: Len ak akceptuješ život taký ak je, môžeš ho naozaj žiť s radosťou.

Ľudia, ktorí žili pred príchodom mechanizovanej modernity, boli realisti. Neočakávali život v klimatizovanom komforte, vedeli, že život bude ťažký, až bolestný. Že zaobstarať si živobytie bude bezpochyby vyžadovať námahu, pot tváre a nemalú obetu. Že celé tá cesta bude trápením. Ale preto neupadali do depresie, naopak, toto poznanie ich oslobodilo, aby sa vedeli naplno tešiť z tej trochy voľna a jednoduchých potešení, ktoré mohli mať. Ak očakávate, že život bude ťažký, viac sa tešíte z toho, keď ide niečo ľahko.

Moderná, sekulárna spoločnosť mnohými spôsobmi usiluje dosiahnuť svoj hlavný cieľ - odstránenie utrpenia. Pretože vo svete bez Boha a bez zmyslu nemôže byť utrpenie ničím iným, len najväčším zlom. My, ktorí sme vyrástli v tomto sekulárnom svete, sme boli vychovaní vo viere, že máme právo na bezbolestný život s maximom možných rozkoší. A ak nedokážeme utrpeniu nadobro uniknúť, či už pre chorobu alebo inú príčinu, môžeme si dokonca zobrať život, a tak sa tomu vyhnúť.  

Paradoxom ale je, že práve samotné očakávanie bezbolestného života nám spôsobuje to najväčšie utrpenie. Bolesť je nevyhnutná súčasť života. Príde vždy, v tej či nej forme, v takej či onakej intenzite. Slovami prastarého hymnu Salve Regina, žijeme v "slzavom údolí". Skúšky sú skrátka súčasťou tohto padlého a narušeného sveta. Čím silnejšie sa vo svojom vnúti bránime tento nemenný fakt prijať, tým viac nepokoja, hnevu a trpkosti nám spôsobí to utrpenie, ktoré nás postretne.

Radosť, ktorú v živote zažívame, je priamo úmerná tomu, ako zmýšľame. "Blažený ten, čo nečaká nič, lebo sa bude tešiť zo všetkého", povedal Chesterton. Ak čakáme pohodu, komfort a nepretržité pôžitky, potom budú pre nás ťažkosti surovou a odpornou ranou. Ale ak čakáme, že život prináša i bolesť a dokonca utrpenie, neprekvapí nás, keď prídu. Namiesto toho ich trpezlivo prekonáme, prosiac Boha o milosť vytrvať. Tiež dostávame aj dar radosti a potešenia, ktoré zažívame s pokorným údivom, ktorý prichádza s nečakaným a nezaslúženým prekvapením, na ktoré z plného srdca odpovedáme, benedicamus Domino - nech je poženaný Pán.