Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

29. 12. 2015

Novodobá demokracia ako 
nástroj na zničenie kresťanstva (III.)

Branislav Michalka

Ak podľa vzoru svätého Augustína ponímame dejiny sveta ako boj dvoch mocností a dvoch typov ľudských spoločností: štátu Božieho a štátu svetského a predpokladáme, že štát Boží mal a má svojich profétov, svoje dejinné znaky a symboly, ktorými vopred uvádzal, ohlasoval a predznamenával svoje budúce deje, tak by nás nemalo zarážať, že aj druhá strana tohto konfliktu má svoje  znamenia, prorokov a uvádzačov, ktorí prednímajú budúce deje, ktorí zasievajú drobné semienka zla, z ktorých neskôr vyklíčia kvety gigantických rozmerov. Obrovská tapiséria dejín sa pred nami rozprestiera ako mapa Božieho plánu, kolosálneho teatra mundi, v ktorom je nám dovolené a odporúčané, hľadať a odkrývať súvislosti. Predovšetkým súvislosti rázu metafyzického. Niet dôvodu vyňať práve demokraciu z tohto skúmania metafyzických súvislostí, skôr naopak: jej deštruktívny charakter vzhľadom ku kresťanstvu nás k tomu priam ponúka. Pravda, naše skúmania a závery z nich odvodené, budú sa, po tristoročnej praxi tejto uťahanej demokratickej hrdinky, javiť v trochu odlišnom svetle ako blúznenia Tocquevillove, Actonove, Sangnierove a Lamennaisove, ktorí videli v nástupe demokracie ohlasovanie sa toho "pravého" kresťanského zriadenia vecí spoločenských.

Udivuje nás zaiste onen sekulárno-mesianistický charakter  aténskej demokracie, taký netypický pre svet staroveku. Kde sa vzala, v obkľúčení otrokárskym pragmatizmom a zotrvačnosťou pohanského rutinného zla, tá anomália, tie lži o rovnosti a slobode, ktoré s nesmiernou infernálnou drzosťou zachovávajú brutalitu otrokárskeho štátu a pritom kvetnatým jazykom blúznia o "novom" a "nikdy nevídanom" spôsobe spoločenského obcovania? Máme veriť, že to bol začiatok "pokroku", veriť tomu ohrkotanému verklíku pokrokárskej mytológie, ktorý už dvesto rokov súka niť evolučných zlátanín, vidiac svet očami infantilného majiteľa ďalekohľadu, obzerajúceho si ďaleké krajiny obrátenou sústavou šošoviek, takže všetko prítomné a blízke mu pripadá veľké a očarujúce a všetko vzdialené sa mu zdá byť malým a úbohým? Máme veriť, že napredujeme od horšieho k lepšiemu? Že aténska demokracia bola vrcholným javom otrokárskeho sveta, ktorý v marxistickom duchu musel zákonite zaniknúť, ale ešte pred zánikom nám ráčil zanechať túto demokratickú perlu v pudilári, aby sme sa mali za dvetisíc rokov čím inšpirovať vo vylepšovaní sveta? 

To by sme museli jedným šmahom odhodiť dvetisíc rokov kresťanskej práce. V skutočnosti výsledkom jej snaženia sú tie základy techniky a vedy, ktoré činia  život moderného európskeho človeka (ako aj mnohých jeho parazitov) takým pohodlným, až k úplnému zhlúpnutiu. A na základe akého bláznovstva by sme mali toto všetko odhodiť a prehliadať? Či nie je evidentné, že bez vedy, ktorá sa rozvíjala od stredoveku a naberala silu v dobe absolutistických monarchií, upevňovala sa a bujnela až do 20. storočia v nedemokratických pomeroch, by bola akákoľvek reinkarnácia demokracie len smiešnou kópiou otrokárskeho humbuku spred dvetisíc rokov? Pretože práve táto veda, splodená nedemokratickým kresťanstvom a autoritatívnymi systémami, umožňuje súčasným demokratickým pokrytcom poskytovať masám chlieb, hry a záhaľku, ktoré sugerujú davu pocit slobody a rovnosti. A to masám veľmi obmedzeným čo do počtu, pretože ak by sme si dali dolu z nosa ružové okuliare, prirovnajúc v mysli aténsku polis k tej časti sveta, v ktorej dnes žijeme na "vyššej" úrovni a antickú neslobodnú masu v polis prirovnali k tým masám zo súčasného mimoeurópskeho zvyšku sveta, či by nám nevyšlo, že tá "polis" sa len rozrástla do celoplanetárnych rozmerov a že oná sladká "demokracia" menšiny je možná len vďaka tomu, že zvyšok sveta sa hemží miliónmi lacných "pracovných síl", predávajúcich za pár centov svoju prácu, rodinu, ženy a keď je treba aj vnútornosti? Nehovoriac o tom ako by asi tá demokracia fungovala, keby neboli tie predchádzajúce stáročia nedemokratických výbojov a kumulácie vybojovaného bohatstva, z ktorého napája demokracia hrkot svojej zotrvačnosti? Des, ktorý čítame v tvári demokracie keď pomyslí na to, že sa raz objaví dno vybrakovanej pokladnice, keď prehajdáka všetky predkami nahonobené statky a bude treba účtovať, nám dávaj tušiť, že si je dobre vedomá celej tej šalby, trasúc sa pred hodinou pravdy a teda dobre vie o závislosti svojej pretvárky na predchádzajúcich nedemokratických dejinách.

Boh nás uchovaj od všetkých tých pokrokárskych naivít a detinskostí, od viery, že demokracia je výsledkom samovoľnej kvalitatívnej spoločenskej evolúcie. Nie. Už to len bude podľa všetkého tak, že tá naša krehká kvetinka aténskej demokracie, uprostred antického pareniska, nebola žiadnym plodom samovoľného pokroku. Nie, to sa len vopred ohlasoval ten, čo dnes zhusta vládne v štátoch, prvý z trockistov a z permanentných revolucionárov ten najpermanentnejší a najrevolučnejší. Kedysi prvý z anjelov. Vypúšťal pokusné balóniky, lebo vedel, že sa blíži skutočné vyvrcholenie dejín - príchod Syna Božieho. A tak zasadil semienko, aby čakalo v zemi na vlahu ľudskej hlúposti. Keď sa tá dostavila, počalo prospievať. Zanechal v aténskej demokracii jednu zo stôp, znak, znamenie, symbol, komické kuriózum pre filozofov a literátov, opovrhované Platonom, Aristotelom, sv. Tomášom, Parmenidom i Herakleitom, Aristofanom i Dantem, sv. Augustínom ako aj Xenofanom, takmer všetkým čo kedy udržalo brko v ruke a pobralo trochu rozumu. Počas tisícročí bola demokracia u každého, kto vedel trochu čítať a nemal otupené elementárne zmysly, predmetom pohŕdania, posmechu a neveriackeho krútenia hlavou, súc radená v politických teóriách k degeneratívnym trendom vedľa tyranie a oligarchie. Je možné, aby sa niečo tak neživotné a nereálne prebralo po dvetisíc rokoch pobytu v sarkofágu z antických kulís, akoby umelo hodené na zem, bez koreňov, bez kontinuity a to všetko bez zásahu transcendentnej mocnosti?

Aby sme si však dobre rozumeli: pre nás zaiste demokracia nevystupuje na javisku dejín v roli jediného diablovho kopyta, na ktoré sa dajú natiahnuť všetky problémy sveta. To by sme upadli do trestuhodnej monománie a zároveň trápne podcenili súpera.Naopak, je to len jedna z jeho stávok do lotérie. Že si s chuťou osedlá cisára aj žobráka, diktátora či roľníka, o tom netreba pochybovať. Od toho má tyraniu namiesto monarchie, oligarchiu namiesto aristokracie a nakoniec aj tú demokraciu, s ktorou mu dnes tak dobre ide karta. Kresťan nepozná ideálnu politiku a ideálny systém, či optimálnu, ak chcete. Na podobné chúťky po dokonalosti má kresťan Kráľovstvo nebeské. Avšak máme tu teraz demokraciu a tak sa musíme zaoberať demokraciou. Až jej nebude, čo je možno realita nie taká vzdialená, ako by si niekto myslel, tak sa popozeráme po iných nástrojoch večného nespokojenca.

Demokracia a počiatky kresťanstva

V čase príchodu Syna Božieho na svet, čo je a malo by byť pre každého kresťana samozrejmým vyvrcholením dejín, ako ním samozrejme nie je nejaký evolučný pokrok, nezostalo vo svete po akejkoľvek demokracii, ani tej tzv. "otrokárskej", ako ju nazývali radi súdruhovia, ani stopy. V tom čase bola demokracia už len položkou v zoznamoch politických teórií, kdekoľvek na svete neznámou a v Rímskej ríši vyučovanou na hodinách filozofie. Imperátor budoval, vládol, dobýjal a držal všetkých svojich spolupohanov v Európe pekne pod krkom. 

Hľa, vec nadovšetko zvláštna: idea, teória, systém, ktorý je dnes  neustále podsúvaný kresťanom ako optimálna aplikácia kresťanského náhľadu na spoločenské usporiadanie, nebol Svätou Trojicou uznaný za vhodný, aby sa v ňom realizovalo vyvrcholenie plánu spásy. Zvláštne, veď ak by sme mali veriť, že tento systém je najpriaznivejší pre šírenie kresťanstva, ako nás dnes a denne uisťujú, tak by predsa bolo najistejšie, aby sa Vtelenie uskutočnilo práve v tomto požehnanom usporiadaní vecí obecných! To by potom bola raketová evanjelizácia! Avšak Všemohúci Boh si vybral Rímske impérium. Zvláštne. Že by nepoznal a nevedel oceniť slasti demokracie?

Táto nápadná nezrovnalosť v hodnote, ktorú prisudzujú demokracii súčasní kresťania, prijímajúci v podstate evolučné teórie koreniace v hegelianizme a operujúce neustálym skvalitňovaním svetového a teda aj spoločenského ducha, v porovnaní s nezáujmom kresťanov o akúkoľvek demokraciu v ich počiatkoch, ako aj počas nasledujúcich 1700 rokov, je do očí bijúca. Táto zarážajúca nezrovnalosť zaiste nikomu tak nevŕtala v hlave, ako práve kresťanským demokratom 19. storočia, ktorí sa s bolestnou urputnosťou snažili tento elementárny fakt prekričať rôznymi falzifikáciami typu: apoštoli boli rybári a sv. Jozef tesár, kresťanstvo hlása askézu a obraňuje chudobu, nuž, sme demokrati. Akoby existencia a obhajoba chudoby apriori obsahovala v sebe prvok demokracie a nie skôr zmierenie sa s prirodzenou hierarchiou a nerovnosťou. Ak boli inteligentnejší a bolo im jasné, že kresťanské dejiny vykazujú naprostú absenciu demokratického princípu, pokúšali sa, ako napr. Tocqueville, argumentovať nástupom demokracie ako Božím plánom, ktorému sa treba podriadiť s orientálnym fatalizmom muslimského felaha, nerozlišujúceho medzi Božou vôľou a Božím dopustením. Opäť sa jednalo len o modifikáciu hegeliánskych panteistických domýšľavostí, aplikovaných na tzv. spoločenský vývoj a pokrok, kde starú, neživotnú, vyčerpanú a teda zlú spoločnosť, nahradzuje nová a lepšia. Každopádne, v tom či onom prípade, či už Cirkev považovali za rybársku demokratickú komúnu, alebo spoločnosti prisúdili schopnosť neustáleho seba-skvalitňovania, čím vlastne zapriahli Cirkev do vleku spoločenského vývoja, pretože zlepšovanie ľudského údelu sa akosi odohrávalo mimo Cirkev, otročiacu autoritatívnosti, všetci títo veštci pokroku boli zajedno v tom, že v demokracii Cirkev rozkvitne do nebývalej krásy. 

Dnes samozrejme všetci milovníci krásy majú už možnosť posúdiť mieru rozkvetu modernej Cirkvi v záhradke demokracie a tak sa podobné očakávania pomaly a nezadržateľne odkladajú do archívu kuriozít, aby ich nahradilo otvorené priznanie vieroučného pluralizmu, synkretického ekumenizmu, novej pastorácie, inak povedané: deštrukcie Cirkvi, zdôvodňované často akousi, záhadne sa vynorivšou, "krízou" v Cirkvi a vo svete, ktorá predsa nemala podľa očakávaní milovníkov otvorenosti vôbec nastať. Spev o nových Turíciach sa pomaly, ale isto vytratil a nikto si neláme hlavu s tým, že by položil zodpovedným prelátom otázku: kam sa podeli vaše ohlasované "nové" Turíce zo 60.-tych rokov? Avšak zanechajme verbálny masochizmus moderného utrápeného katolíka a venujme sa radšej minulosti. Späť k Impériu.

Nech by sme sa snažili demokraticky prešraubovať dejiny kresťanstva akýmkoľvek rafinovaným spôsobom, vždy sa dostaneme k onomu bodu, ktorý sa nedá odmontovať, aj keby sme na tom strhali  všetky ideové račne sveta. Tým bodom je skutok Konštantína Veľkého, ktorým otvoril Cirkvi a kresťanstvu cestu k ovládnutiu Rímskeho impéria. Áno, vďaka jednému mužovi, ktorý sa naprosto nedemokraticky rozhodol, že povýši kresťanstvo na štátne náboženstvo, sa otočil údel kresťanov o 180 stupňov. Z týraných a utláčaných sa stali preferovaní a vládnuci. Neexistuje žiadna evolučná ani materialistická logika, ani dialektika, ktorá by bola schopná vysvätliť prirodzene tento obrat. Marxistické reči o tom, že hmota a societa sa tak dialekticky pozvŕtali, až sa kresťanstvo pre masy stalo najadekvátneším vyjadrením socio-ekonomických vzťahov, môžu uspokojiť jedine hysterického profesorského moľa, ktorý musel v detstve nedobrovoľne miništrovať, či mendíkovať a teraz si lieči svoje detské mindráky popieraním zjavného, snáď v strachu pred možnosťou, že ak by sa zase dostali tí tmári k moci, musel by nastúpiť, ovenčený šedinami a prenášať misál z jedného rohu oltára na druhý. Realita bola však taká, že kresťania tvorili v Rímskom impériu sotva 1/3 obyvateľstva. Ergo, o žiadnej vývojovej nutnosti nemôže byť ani reči, veď ide predsa o vôľu más, či nie? A kedže masy boli zhusta pohanské a na vidieku zubami-nechtami pohanské, ako o tom svedčí slovo "pagano" (pohan), označujúce roľníka a človeka z vidieka, ich dialektické potreby boli pravdepodobne diametrálne odlišné od predstáv dialektických a iných materialistov. 

Boh a nie masy, si vyvolil za svoj nástroj cisára a jeho matku, sv. Helenu, Boh a nie masy zariadil vec tak, že nie všobecným ľudovým hlasovaním bolo prijaté kresťanstvo za štátne náboženstvo, ale úplne nedemoraticky a proti všetkej prirodzenej pohanskej nálade väčšiny. Bez ohľadu na voľu väčšiny a jej chúťky. Môže niečo viac odporovať predstave, že Cirkev a demokracia sú si pre seba dejinami súdené? Aké bláznovstvo by nás mohlo viesť k takej úvahe, keď vidíme a boli sme vždy Cirkvou učení, že nie skrze masy ale skrze Bohom vyvolených mužov a ženy, uskutočňoval Boh svoje plány? Či snáď sa hlasovalo o sv. Jozefovi, alebo nebodaj o Panne Márii? Alebo nechal Pán Ježiš hlasovať všobecným hlasovaním o tom kto bude apoštolom? A apoštoli sa prečo nepýtali vo všobecnom hlasovaní kto ich má viesť, ale si sami vybrali zo svojho stredu? Neboli tam iní kresťania či dokonca utláčané ženy? Čo je to za demokraciu keď sa dvanásti medzi sebou poradia a rozhodnú o celej Cirkvi? 

Mohli by sme sa motať dejinami kresťanstva ešte veľmi dlho a narážali by sme stále na jedno a to isté vo vzťahu k tzv. demokracii: o naprosto odmietavý postoj Cirkvi voči podobným politickým teóriam. Ešte raz treba zopakovať, lebo pamäť niektorých je krátka: milovať chudobných, pozdvihovať ich, pomáhať im, bez ohľadu na stavovskú nerovnosť, umožňovať cirkevnú kariéru aj pastierovi kôz až po najvyšší post, neznamená byť demokratický. Znamená to byť len kresťanom. Zmätok, ktorý zamieňa lásku k blížnemu s politickou teóriou demokracie je jedným z koreňov súčasného cirkevného a spoločenského marazmu. 

Vidíme teda Cirkev počas jej dejín ako baštu hierarchie a autority. Vidíme dokonca sv. Ambrózia odmietajúceho vpustiť do chrámu samého cisára Teodózia, bez ohľadu na jeho moc a postavenie, vidíme boje o investitúru. Či by niekto rozumný predpokladal, že takáto inštitúcia, neberúca ohľad na chúťky a poklesky mocných, je predurčená Prozreteľnosťou na to, aby brala ohľady na chúťky a poklesky náladového davu, snažila sa mu "priblížiť" a vyjsť jeho chúťkam v ústrety? Cirkev ako garant všeobecného hlasovania o hocičom? O potratoch, o legalizovanej sodomii, perverzii akéhokoľvek druhu? Hlasovania o dobrovoľnej sociálnej sebevražde, o rozvrate, o vláde tupého nažratého bachora a neukojiteľných pohlavných orgánov nad Duchom? Kto by sa to odvážil v Cirkvi povedať ešte pred 150 rokmi? A dnes sme nabádaní cirkevnými predstaviteľmi aby sme podporovali toto právo na demokraciu, na všeobecné hlasovanie más o čomkoľvek. Právo náladového davu, ženúceho sa za človekom, ktorý mu sľúbi tie najväčšie svetské rozkoše a blaho. Vec nevídaná to v dejinách kresťanstva.

Počas takmer dvoch kresťanských tisícročí spinkala demokracia sladkým spánkom. Nič ju nevyrušovalo z prachu foliantov a šaľabachtrov, stredovekí mnísi pomaličky iluminovali písmená v útržkoch a vytrhnutých citátov z Aristotelovej Politiky a Platónovho Štátu. Predstava politickej "rovnosti" všetkých a "práva" všetkých na presadzovanie svojich názorov a chútiek bola taká vzdialená kresťanskému mysleniu, že ani len myšlienku na nejaký pluralizmus, či všobecné právo más rozhodovať o štýle života spoločnosti, nenachádzame nikde. Sektárske komunity a hnutia, ako aj radikálne mníšske hnutia, ktoré niektorí vo svojej naivite vydávajú za akési proto-demokratické útvary stredoveku, boli natoľko autoritatívne a fanaticky netolerantné, bez milosti postihujúce akýchkoľvek oponentov, že ich môže považovať za anticipantov súčasného demokratizmu len jedinec v pokročilom štádiu mozgovej ochabnutosti. 

Hľaďme na reprezentantov kresťanstva a nachádzame počas dvetisíc rokov to isté: naprostá neochota podriadiť sa mienke davu, či mocného, či slabého. Vidíme svätcov, osamotených v boji proti bludom prijatým masami, svätcov odhodlaných neustúpiť ani o milimeter všeobecnému ľudovému názoru. Svätcov obhajujúcich samovládnu moc pápežov, cisárov a kráľov, svätcov desiacich sa predstavy Cirkvi vydanej napospas chúťkam davu. Kde sú tí zastáncovia demokracie medzi tými, ktorých príklad máme nasledovať? Niet ich. Od počiatku kresťanstva nenájdeme jediného svätca a sväticu nabádajúcu k podpore nejakej demokracie. Sv. Pavol? Sv. Ján Chrizostomos? Sv. Lev Veľký? Sv. Augustín či snáď sv. Tomáš Akvinský? Sv. Terézia z Ávilly či sv. Katarína Sienska? Sv. Ignác z Loyoly? Sv. Bernard? Dosť! Bol by to zbytočný, smiešny a trápny výpočet, preplietať sa tisíckami mužov a žien a na konci zistiť, že medzi týmito duchovnými aristokratmi  kresťanstva sa nenachádza nikto, kto by zapadal do schémy obhajcu demokracie. Odmyslime si teraz samozrejme niektoré postavy konca 19. a 20. storočia, vezúce sa na súvekom rozklade a snáď vo svojej nevinnosti nepostrehnuvšie smerovanie a príčiny súčasného stavu. Berme ich skôr ako obete moderného poblúdenia, než ako typických predstaviteľov Cirkvi. Ibaže by sme so zaslepenou ochotou pubertálneho výrastka chceli veriť, že posledných 50 rokov "mladosti" prinieslo viac ako 2000 rokov "staroby" a že všetci starí boli hlúpi a všetko čo sa narodilo za posledných 100 rokov je vyvrcholením duchovných dejín ľudstva. Beda, aj tu je naporúdzi osvedčené: po ovocí poznáte ich. Hľa, ovocie už dozrieva a čoskoro padne pánom demokratom na hlavu. Nám zostáva len zaželať dobrú chuť a zostať kresťanmi. 

Pokračovanie




17. 12. 2015

Výzva pápežovi Františkovi

Vaša svätosť,
Celestín V (r. 1294), ktorý si uvedomil vlastnú neschopnosť zastávať úrad, do ktorého bol nečakane zvolený ešte ako pustovník Peter Morrone a videl škodu, ktorú jeho zlá vláda spôsobila, rezignoval na svoj úrad po piatich mesiacoch. V roku 1313 bol Klementom V svätorečený. Bonifác VIII odstránil pochybnosti o platnosti takéhoto mimoriadneho pápežského úkonu a potvrdil ad perpetuam rei memoriam, že "Rímsky pápež môže z vlastnej vôle odstúpiť.”

Narastajúci počet katolíkov, vrátane kardinálov a biskupov si začína uvedomovať, že Váš pontifikát, tiež výsledok neočakávanej voľby, tiež spôsobuje Cirkvi veľkú škodu. Preto je nemožné popierať, že Vám chýbajú schopnosti, alebo dobrá vôľa robiť to, čo Váš predchodca o pápežovej povinnosti správne poznamenal: “neprestajne zaväzovať seba a Cirkev v poslušnosti Božiemu slovu, čeliac každému pokusu ho zmeniť, alebo zoslabiť a každej forme oportunizmu.”

Naopak, Vy ste mnohokrát ukázali alarmujúce nepriateľstvo k tradičnému učeniu Cirkvi, disciplíne a zvykom a k veriacim, ktorí sa ich pokúšajú brániť, zatiaľ čo ste sa venovali sociálnym a politickým otázkam ležiacim mimo kompetencií Rímskeho pápeža. Preto sa nepriatelia Cirkvi z Vášho pontifikátu neprestávajú tešiť a vyzdvihujú Vás nad všetkých Vašich predchodcov. Táto otrasná situácia nemá v dejinách Cirkvi obdobu.

Minulý rok, v reči o rezignácií pápeža Benedikta, Vaša svätosť vyhlásila, že ak sa bude cítiť neschopná vykonávať úrad pápeža " Urobíte to isté." Na prvé výročie Benediktovej rezignácie ste žiadali veriacich, aby sa “pripojili k modlitbe za Jeho svätosť Benedikta XVI, muža veľkej odvahy a pokory.”

S nie malou úzkosťou, súc pod dohľadom Toho, ktorý nás všetkých bude na konci sveta súdiť, my, Vaši poddaní, úctivo žiadame Vašu svätosť, aby pred dobro Cirkvi a spásu duší zmenila kurz. Ak to nedokážete, nebolo by pre Vašu svätosť lepšie, vzdať sa Petrovho úradu ako predsedať tomu, čo hrozí stať sa katastrofálnym oslabením celistvosti Cirkvi?

V tomto ohľade si osvojujeme slová svätej Kataríny Sienskej, učiteľky Cirkvi, z jej slávneho listu Gregorovi XI, ktorým naliehala, aby správne previedol Cirkev jednou z jej najväčších kríz: “Pretože On Vám zveril moc a Vy ste ju dostali, mali by ste svoju silu a moc používať. A ak ju nechcete použiť, bolo by pre Vás lepšie vzdať sa toho, čo ste dostali.…”

Mária, Pomocnica kresťanov, oroduj za nás!

Vaši poddaní v Kristovi,

Výzvu možno podporiť tu



Libellus

Váš predchodca Benedikt XVI, prvý raz sediac na Petrovom stolci, katolíckym veriacim pripomenul, že “pápež nie je absolútny samovládca, ktorého nápady a želania sú zákonmi,” ale “pápežov úrad garantuje poslušnosť Kristovi a Jeho slovu.” Preto, hovorí Benedikt, "pápež musí neprestajne zaväzovať seba a Cirkev v poslušnosti Božiemu slovu, čeliac každému pokusu ho zmeniť, alebo oslabiť a každej forme oportunizmu.”

Doterajší priebeh Vášho pontifikátu nás núti verejne vyhlásiť, že nerešpektujete povahu Petrovho úradu, a zneužívate ho spôsobom, aký sme doposiaľ nemali možnosť vidieť. Preto týmto predostierame Vašej svätosti tie najväčšie obavy, ktoré vznikli na všetkých úrovniach Cirkvi a sú hlavným dôvodom tejto žiadosti.

1.
Namiesto nemenného učenia Cirkvi o Božom slove vo svojich kázňach, tlačových konferenciách, spontánnych prejavoch, rozhovoroch s novinármi, rozličných príhovoroch a idiosynkratických čítaniach z Písma, neprestajne hlásate vaše vlastné predstavy

Tieto predstavy, počínajúc znepokojujúcimi, končiac tými otvorene heterodoxnými, sú veľmi dobre vykreslené vo Vašom osobnom manifeste - Evangelii Gaudium. Tento dokument obsahuje množstvo výrokov tak omračujúcich, že sa ich žiaden Rímsky pápež doposiaľ neodvážil vysloviť. Medzi nimi je aj Váš "sen...... že zmeníte všetko, aby cirkevné zvyky, obrady, spôsob akým koná, časy, kalendár, jazyk aj štruktúra, boli vhodne zamerané na dnešnú evanjelizáciu a nie zachovanie samotnej Cirkvi." Je neuveriteľné, keď Rímsky pápež postuluje nejestvujúci rozpor medzi zachovaním Svätej katolíckej cirkvi a jej misiou vo svete.

2.
Namiesto toho, aby ste zaväzovali seba a Cirkev poslušnosti Božiemu slovu, opakovane ste znevažovali a bagatelizovali apoštolské a cirkevné tradície a veriacich, ktorí ich bránia a zachovávajú. Aj tu Evangelii Gaudium sumarizuje Váš postoj: "Dúfam viac, než sa bojím poblúdenia, že nás pohne strach z mlčania v rámci cirkevných štruktúr, ktoré nám dávajú falošný pocit istoty a pravidiel, ktoré z nás robia prísnych sudcov. Tieto návyky v nás budujú pocit bezpečia, zatiaľ čo na našom prahu hladujú ľudia a Ježiš nás vytrvalo napomína : Vy im dajte jesť (Mk 6:37).”

Katolícka duša sa chveje pri pohľade na Rímskeho pápeža bagatelizujúceho Cirkevnú ústavu, náuku a zvyky ako obyčajné "štruktúry", "pravidlá" a "návyky", ktoré okrádajú ľudí o duchovnú potravu a nechávajú ich hladovať pred bránou Cirkvi. Odvážili ste sa toto povedať o tej istej Cirkvi, ktorá pre spásu duší a neprekonateľné dielo telesného milosrdenstva, vybudovala a pretransformovala celé civilizácie, ktorá živila toľko svätých, rehoľných rádov, kňazských a rehoľných povolaní a charitatívnych inštitútov.

A zároveň ste tak často zosmiešňovali veriacich, ktorí bránili cirkevné tradície, že jeden pozorovateľ zostavil “Malú knihu urážok”, v ktorej zaznamenal množstvo príkladov týchto nevídaných verbálnych útokov pápeža na jeho poddaných. Medzi nadávkami, ktoré ste s bezstarostným kľudom vychŕlili na poslušných katolíkov sú napríklad: “fundamentalisti,” “farizeji,” “pelagiáni,” “triumfalisti,” “gnostici,” “nostalgici,” “povrchní kresťania,” “tlupa vyvolených,” “nafúkanci,” “moralistickí hnidopichovia,” “uniformisti,” “pyšní, spupní,” “intelektuálni aristokrati,” “kresťanskí netopieri, ktorí majú radšej tmu, ako svetlo v prítomnosti Pána,” apod.

O otvorených nepriateľoch našej Viery, alebo sexuálnych deviantoch, ktorí sa infiltrovali do katolíckej hierarchie, ste nepovedali krivého slova. Urobili ste pravý opak, výrokom “Kto som aby som súdil?” ste vyjadrili rešpekt k "homosexuálnym osobám medzi klérom" a najmä ste z verejne známeho homosexuálneho klerika, ktorý prejavuje revolučnú náklonnosť voči Vašej osobe, urobili hlavu svojho domu. Udelili ste verejné a široko medializované audiencie sexuálnym deviantom, vrátane transsexuálov a homosexuálov, pričom tieto stretnutia ste si dohodli osobne cez telefón. Rehabilitovali ste, ba dokonca odmenili prestížnymi postami teológov oslobodenia, umlčaných a suspendovaných Vašimi bezprostredným predchodcami, propagátorov homosexuality, a prelátov, ktorí kryli sexuálne zločiny homosexuálnych kňazov.

Evangelii Gaudium dobre sumarizuje neskrývané pohŕdanie, s ktorým — bez akejkoľvek obdoby v dejinách pápežstva—hľadíte na obrancov doktrinálnej a liturgickej správnosti. Vysmievate sa “ ostentatívnemu zaoberaniu sa liturgiou, doktrínou a prestížou Cirkvi” a tvrdo obviňujete tradične zmýšľajúcich katolíkov, že im nezáleží na tom “aby malo Evanjelium skutočný dopad na Boží ľud a konkrétne potreby doby,” kruto a nespravodlivo ich karikujete ako ľudí, ktorí chcú redukovať Cirkev “na muzeálny exponát a na niečo, čo patrí len hŕstke vyvolených.”

Okamih, ktorý do hĺbky odhalil Vaše pohŕdavé zmýšľanie v tejto veci, bol, keď ste ponížili miništranta, čo bolo vysielané do celého sveta a je zaznamenané na internete. Chlapec stál pri vstupe do vatikánskej grotty v zbožnej póze so zloženými rukami. Vy ste odtiahli jeho dlane od seba a ponížili ho slovami: "Máš zviazané ruky? Aha, vyzerajú ako zlepené!" Ku cti toho chlapca slúži, že si ruky okamžite zložil späť a zachoval sa tak ako sa patrí, vzhľadom na dôstojnosť miesta a príležitosti dobrú duchovnú formáciu. Človek sa ale pýta, aký dopad môže mať na duchovný život citlivého mladého chlapca poníženie, verejne prístupné celému svetu?

V pravdepodobne najťažšej z urážok, ktoré ste dopriali veriacim, odsudzuje Evangelii Gaudium tradičných katolíkov za to, čo nazývate "do seba zahľadeným prométeovským neopelagianizmom." O ich vnútornej dispozícií ste povedali, že "sa cítia lepší ako ostatní, pretože dodržujú isté pravidlá a zostávajú nekompromisne verní nejakému špecifickému štýlu katolicizmu z minulosti " — akoby sa naše náboženstvo staralo o "štýly", ktoré vychádzajú z módy podobne ako oblečenie.  Zašli ste dokonca tak ďaleko, že ste hanili “ údajnú nezávadnosť náuky a disciplíny” ako “narcistické a autoritatívne elitárstvo, kde namiesto evanjelizovania jeden analyzuje a klasifikuje iných…”

Svätý otče, v záujme pravdy a spravodlivosti musíme povedať, že sa zdá, že sám ste strávili veľa času analyzovaním, klasifikovaním a súdením iných, čo spôsobuje narastajúce obavy a zahanbenie u Vašich poddaných, ktorí nikdy nevideli u Rímskeho pápeža podobné správanie. A nezdá sa, že by toto správanie ustávalo. Nedávno ste na, konferencii o kňazskej formácii, poznamenali — a vyvolalo to veľkú veselosť medzi publikom : “bojím sa rigidných kňazov.… Stránim sa ich. Hryzú!” Na čo je dobrá takáto výsmešná rétorika, okrem ponižovania a marginalizovania tých kňazov, ktorí ešte majú odvahu bez kompromisov brániť nepopulárne body cirkevnej náuky vo svetovej vojne proti Bohu a Jeho zákonu? Niet divu, že média oslavujú Váš pontifikát!

Svätý otče, okrem slovného útoku ste zavelili aj k otvorenej perzekúcií rehoľných rádov, ktoré usilovali o obnovu ortodoxie, triezvej zbožnosti, vnútorného života a liturgickej tradície uprostred toho, čo Váš predchodca opísal ako “pohromy” a “trápenie”,  ktoré v mene II.Vatikánskeho koncilu musí Cirkev trpieť, vrátane  “zatvorených seminárov, zatvorených kláštorov, banalizovanej liturgie…” Na Váš osobný príkaz, bol zničený prekvitajúci rád Františkánov Nepoškvrnenej na základe toho, čo apoštolský komisár (ktorý neskôr zomrel na porážku) nazval “tradicionalistickým posunom.” Pridružené Sestry Nepoškvrnenej boli tiež postavené pod dozor apoštolského komisára, na základe “deviácie”, ktorá spočíva v údajne "predkoncilnej"formácií, čo znamená tradičnú liturgiu a tradičný rehoľný život, akoby to bolo niečo nákazlivé a muselo byť odstránené z Cirkvi, ako choroba. Toto sú kroky diktátora, hnaného ideológiou a nie otcovského strážcu posvätného dedičstva Cirkvi.

Po roky trvajúcom vyšetrovaní a disciplinárnom procese, ktorý pápež Benedikt začal s vedením Konferencie ženských rehoľníčok, ste ich náhle očistili a zbavili všetkých trestov napriek tomu, že  podporujú potraty, euthanáziu a homosexuálne manželstvá, napriek ich verejnej propagácií toho, čo kardinál Müller, prefekt Kongregácie pre náuku viery opísal ako “fundamentálne bludy ohľadom Božej všemohúcnosti, vtelenia Ježiša Krista, existencie dedičného hriechu, nutnosti vykúpenia a povahy Kristovho vykupiteľského úkonu vo Veľkonočnom tajomstve.”

3.
Zatiaľ čo programovo haníte tradičnú cirkevnú náuku a morálku a tých ktorí ich bránia, predsedali ste a riadili "Synodu o rodine" ktorá podnikla pokus rozriediť a oslabiť neomylné učenie Cirkvi o manželstve, prokreácií a sexualite, aby ho prispôsobila vzpurnému duchu tejto doby, ktorý si osvojila celá naša post-kresťanská civilizácia.

Progresívni preláti, ktorí vládnu kruhu Vašich poradcov, vrátane neslávne známeho kardinála Kaspera - jeho názory presadzujete od začiatku Vášho pontifikátu -  teraz v mene "milosrdenstva" hlásajú rozchod medzi doktrínou a na nej založenou pastoračnou praxou, ako by Cirkev mohla nemorálne správanie teoreticky zakazovať a prakticky povoľovať. Ako istý prominentný kardinál
povedal, "toto je druh herézy, nebezpečná schizofrenická choroba". A toto sa stalo témou Vášho pontifikátu, pretože sa neprestajne dovolávate "milosrdenstva" a staviate ho do rozporu s morálnymi zákonmi Cirkvi, ktoré tupíte ako “malicherné pravidlá,” “zátarasy,” “zatvorené dvere,” a “kazuistiku.”

Progresivisti, ktorých ste osobne vymenovali do vedenia Synody a prípravnej komisie a 45 iných progresivistov, ktorých ste doplnili medzi tých, čo na Synode hlasovali, vrátane kardinála Kaspera, spojili útok na nerozlučiteľnosť manželstva s obhajobou pripustenia "prípad od prípadu" rozvedených a opäť "zosobášených" k Svätému prijímaniu. To by znamenalo koniec dvetisícročnej sviatostnej disciplíny Katolíckej cirkvi, ktorá je založená na slovách Nášho Pána: "Kto prepustí svoju manželku a zoberie si druhú, cudzoloží.." (Lk. 16:18).  Túto disciplínu potvrdil Benedikt XVI i Ján Pavol II, keď čelili útoku tých, ktorí opustili katolícku náuku a medzi ktorými kardinál Kasper zaujíma popredné miesto. Je očividné, že aj Vy si želáte opustiť túto disciplínu, ako ste už urobili, keď ste boli acibiskupom v Buenos Aires a aj ako pápež, keď osobne telefonovali istej argentínčanke civilne zosobášenej s rozvedeným mužom, a povedali jej, že môže chodiť na Sväté prijímanie, hoci jej to “rigidný” miestny farár nedovolil.

Na prvom zasadaní  Synody, v roku 2014, ste osobne schválili a nariadili zverejniť, bez toho aby ju otcovia synody videli, “predbežnú správu” ktorú nikdy neschválili, a ktorá bola v skutočnosti vyfabrikovaná a napísaná vopred, a ktorá ani vzdialene nepredstavovala konsenzus otcov synody. Tento hanebný dokument, volajúci "prípad od prípadu" po odmietnutí cirkevnej disciplíny, oceňoval rozvedených a "znovu sobášených" a cenil si "homosexuálnu orientáciu.” Istý odvážny prelát ho nazval čiernou škvrnou na Apoštolskom stolci. A hoci vačšina Synody dokument oprávnene odmietla, Vy ste ich odsúdili ako “takzvaných … tradicionalistov”  čo sa “chcú uzavrieť do písaného zákona .... a nedovolia, aby ich prekvapil Boh, ktorý je Boh prekapení …” A potom ste nariadili, aby ten istý dokument dostali biskupi z celého sveta, spolu s troma paragrafmi z finálnej správy, ktoré nezískali požadovaný počet hlasov, ale ktoré ste rozkázali aj tak priložiť,  “ignorujúc zasadací poriadok Synody,” ktorá bola “zmanipulovaná,” aby dosiahla vopred predpísaný výsledok, ale z Božej milosti sa to nepodarilo.

V druhom kole Synody, v roku 2015, ste žiadali, aby boli všetky rozpravy založené na Instrumentum Laboris, tak heterodoxnom, že medzinárodná koalícia kléru a laikov upozorňovala, že "ohrozuje celú štruktúru katolíckej náuky o manželstve rodine a ľudskej sexualite..” Keď bol tento dokument väčšinou Synody odmietnutý a na poslednú chvíľu nahradený kompromisným dokumentom - ktorý však tiež vytvára priestor pre zavrhnutie sviatostnej disciplíny - odsúdili ste “zatvorené srdcia, ktoré sa často skrývajú za cirkevnú doktrínu, alebo dobré úmysly, aby tak zasadli na Mojžišovu stolicu a súdili...ťažké prípady.” To znamená, že ste odsúdili tých otcov Synody, ktorí bránili nemennú sakramentálnu disciplínu Katolíckej cirkvi.

V evidentnej snahe vyhovieť rozvedeným a civilne "opäť zosobášeným", ktorých z nevysvetlenej príčiny označujete ako “chudobných,” ste tesne pred Synodou v roku 2015, v tajnosti a bez konzultácie s príslušným vatikánskym dikastériom, náhle a drasticky zrýchlili proces anulácie manželstva. Známy kanonický právnik v reakcii na šíriaci sa poplach nad touto neprozreteľnou "reformou" to opísal ako “otvorenie cesty k tomu, čo vyzerá ako katolícka verzia rozvodu.” Vy sám ste uznali,  že Vám “neuniklo, ako veľmi môže skrátený proces ohroziť princíp nerozlučiteľnosti manželstva …”

4.
Podľa Vašich zarážajúcich poznámok, okamžite oslavovaných médiami, že Cirkev je “posadnutá” “potratmi, homosexuálnymi manželstvami a antikoncepciou,” ste pripustlili, že “ste o tých veciach veľa nehovorili a že ste za to boli napomenutí.” A pri tom tieto smrteľné zlá ohrozujú samotné prežitie našej civilizácie uprostred toho, čo Ján Pavol II nazval "kultúra smrti" a "tichá apostáza." A hoci sa celkom hlasito vyjadrujete k mnohým politickým problémom, nepovedali ste ani slovo, keď katolícke Írsko na základe referenda legalizovalo "homosexuálne manželstvo", ani keď Najvyšší súd v USA zaviedol túto ohavnosť vo všetkých 50 štátoch.

Kým sa západný svet rúti do priepasti neprávosti a moslimskí fanatci masakrujú kresťanov na Blízkom východe, v Afrike i v samotnom srdci Európy, Vy sa venujete  "klimatickým zmenám." Vaša rozsiahla encyklika Laudato si', jediná, ktorú ste napísali, postuluje existenciu "ekologickej krízy" a nekriticky prijíma ideologicky motivované a pritom silno spochybňované tvrdenia "vedy o klimatických zmenách", ktoré nemá pápež absolútne žiadne kompetencie posudzovať a už vôbec nie predkladať ich veriacim, ako nediskutovateľné fakty.

Táto encyklika narieka nad "globálnym oteplením", prílišným používaním klimatizácie, stratou magrovníkov, nebezpečenstvám, ktoré hrozia planktónu a červom, vymieraním rôznych druhov zvierat a rastlín - a všetko to zavrhuje ako urážku Boha - skôr, ako vôbec spomenie potrat (a o eminentne neprirodzenej antikoncepcii už absolútne nehovorí). Pri potrate táto encyklika hovorí len o zlyhaní "pri ochrane ľudského embrya", pričom v skutočnosti je potrat brutálnou masovou vraždou nevinných ľudských bytostí, roztrhaných na kusy v maternici, alebo zavraždených chirurgickými nožnicami vo chvíli, keď prichádzajú na svet.

Neprekvapuje, že kniežatá tohto sveta túto encykliku všeobecne ospevovali, ako súčasť “Františkovej revolúcie” , ktorú média a progresívna "katolícka" tlač oslavuje v priebehu celého Vášho pontifikátu.

5.
Sústavne odmietate doktrinálne rozdiely medzi protestantntmi a katolíkmi ako nevýznamné a opätovne ste vyhlasovali, úplne nepravdivo, že “všetci pokrstení sú údmi toho istého Kristovho tela, jeho Cirkvi.” Aj tu ignorujete učenie Jána Pavla II, Benedikta XVI, a každého pápeža pred nimi, vrátane Pia XI, ktorý o protestantoch učí celkom inak: “Pretože Kristovo mystické telo, je rovnako ako Jeho fyzické telo, jedno, kompaktné a náležite spojené, je bláznovstvom a neprístojnosťou tvrdiť, že jeho mystické telo je tvorené údmi, ktoré sú nezjednotené a roztratené široko ďaleko. Kto nie je zjednotený s telom, nie je jeho údom a nie je v spoločenstve s Kristom, jeho hlavou.”

Zdá sa, že v tomto ohľade sa nestaráte o stále sa zvyšujúcu vitalitu a stále sa prehlbujúce herézy tých istých protestantských siekt, ktoré s Vatikánom vedú nekonečný a nezmyselný "ekumenický dialóg". Po päťdesiatich rokoch dialógu tieto sekty schvaľujú rozvody, antikoncepciu, potraty, homosexualitu a homosexuálne "manželstvá", ordinujú ženy a praktizujúcich homosexuálov na "kňazov" a "biskupov" a skalopevne odmietajú fundamentálne dogmy jediného pravého náboženstva, ktoré pre spásu sveta zjavil nám Kristus.

A čo pravda, ktorá nás oslobodí? (Jn 8:32) Čo svedectvá toľkých svätcov a mučeníkov, ktorí obetovali majetok i životy, aby bránili a odovzdávali Katolícku vieru, a postavili sa tak proti bludom a spoločenskému rozkladu, ktoré zasiala protestanstká vzbura a ktorých finálne dôsledky teraz pozorujeme na vlastné oči?


6.
V posledných dňoch sa Vaše verejné prejavy zdajú stále bezstarostnejšie a zmätenejšie, a vyvolávajú stála väčšie pohoršenie a obavy:

15. novembra počas Vašej nedeľnej účasti na lutheránskej bohoslužbe , ste povedali, že katolícke a lutheránske učenie o Kristovi je "rovnaké" a líši sa len "katolíckym" a "lutheránskym" jazykom. Definovanú dogmu a ontologickú realitu transsubstanciácie ste opísali ako "vysvetlenia a intrepretácie" - akoby "život" bol "väčší", ako skutočná prítomnosť Vteleného Boha v Svätej eucharistii, ktorú protestanti odmietajú.

Pri tej istej príležitosti ste povedali, že je na teológoch, aby rozhodli, či protestanti môžu prijímať Sväté prijímanie, hoci Cirkev už neomylne rozhodla a ustanovila, že bez konverzie a vyznávania katolíckej viery, to nie je možné. Rozhodovať v tejto veci je mimo Vašu právomoc, ale je práve Vašou právomocou zastávať v tomto bode učenie Cirkvi. Povedali ste, že luteránka vydatá za katolíka môže prijímať Sväté prijímanie, keď "sa porozpráva s Pánom", ale, že sa "neodvažujete povedať viac." Ale už ste aj tak povedali priveľa, keď ste verejne odkázali vec tak nesmiernej závažnosti do rozhodujúcej právomoci omylného súkromného svedomia jednotlivca: ten kto je a pije nehodne, a nerozoznáva Telo Pánovo, je a pije sebe na odsúdenie (1 Kor. 11:29).”

21. novembra ste na celosvetovej konferencii katolíckych vychovávateľov a učiteľov povedali: “Nikdy nerobte prozelytizmus v školách. Kresťanské vzdelávanie je výchova mládeže k celej skutočnosti s ľudskými hodnotami a jednou z nich je transcendencia.”  Práve naopak. Katolícke zdelávanie je predovšetkým vštepovanie božských hodnôt: Evanjelia a toho čo Evanjelium od katolíkov žiada. Inak  celý svet, nie len ľudské hodnoty a vágna "transcendencia" nemá vlastný predmet svojej existencie, ktorým je Boh, ktorý sám seba zjavil v osobe Ježiša Krista, Vteleného Slova.

Počas Vašej cesty do Afriky 25-30. novembra ste povedali, že svet je "kvôli zmene klímy" na “pokraji samovraždy”. Ako počas celého pontifikátu, ani tu ste nepomenovali skutočnú hrozbu samovraždy našej civilizácie, ktorú pomenoval Váš veľký predchodca, ctihodný Pius XII: “takmer celý ľudský rod je dnes rozdelený do dvoch opozičných táborov. Za Krista a proti Kristovi. Ľudský rod dnes čelí tej najväčšej kríze, ktorá skončí, alebo spásou v Kristovi, alebo jeho katastrofálnou deštrukciou.” Neprestajným upriamovaním pozornosti celej Cirkvi na "ekologickú krízu" spôsobujete, že veriaci prestávajú vidieť Kristologickú krízu, ktorá ohrozuje večné blaho obrovského počtu duší.

Počas konferencie na palube lietadla pri návrate do Ríma ste opäť odsúdili “fundamentalistických” katolíkov, vysmievali ste sa z neotrasiteľného náboženského presvedčenia ortodoxných členov svojho stáda, ktoré zakladajú na zjavenom Božom slove a neomylnom učení Magistéria:
 
Fundamentalizmus je choroba ktorá sa nachádza v každom náboženstve.…. U nás katolíkov sú niektorí, - nie niektorí, mnohí - ktorí veria, že vlastnia absolútnu pravdu (che si credonono con la verita assoluta), potom špinia a osočujú iných na základe nevedomosti a konajú tak zlo…. náboženský fundamentalizmus nie je náboženský, lebo nemá Boha, je to modlárstvo, ako modlárstvo peňazí.


Keď ste odsúdili “mnohých” členov svojho stáda, ako bezbožných modloslužobníkov, postavili ste na jednu mravnú úroveň kresťanov aj moslimských fanatikov, ktorí vraždia, mučia, znásiľňujú, zotročujú a vyháňajú kresťanov po celom svete:

"Nemôžete odstrániť náboženstvo len preto, že v nejakom historickom okamihu v ňom jestvuje skupina fundamentalistov........Pomyslite na všetky tie vojny medzi kresťanmi. Za vyplienenie Ríma nie sú zodpovední moslimovia."



Opäť zahanbujete Cirkev — a seba samého, neuváženými výrokmi dočista nehodnými Rímskeho pápeža. Historické fakty si žiadajú poopraviť Vás:

Za prvé, moslimovia vyplienili Rím v roku 846, vyrabovali starú baziliku Sv.Petra a vyprovokovali Leva IV aby vybudoval hradby “aby ochránil Petrov stolec pred islamským jihádom.”

Za druhé, ak hovoríte o vyplienení Ríma v roku 1527 armádou cisára Karola V, tak to nemalo nič dočinenia s náboženským "fundamentalizmom", ale bola to politická odveta Klementovi VII, slabému a  váhavému pápežovi, ktorý sa neprozreteľné spojil s francúzskym kráľom Františkom I, ktorý práve vtedy viedol s Karolom vojnu. Je fakt, že Karol mal vo svojej armáde nemeckých žoldnierov, väčšinu lutheránov, a práve oni sú principiálne zodpovední za vydrancovanie Svätého mesta a násilie na katolíckom obyvateľstve.

Za tretie, v tom istom období, moslimskí nájazdníci, ktorí boli naozaj násilnícki “fundamentalisti”,
rozširovali Ottomanskú ríšu a dobývali kresťanské krajiny jednu po druhej, až kým ich nezastavilo  slávne a zázračné víťazstvo kresťanskej flotily pri Lepante, v roku 1571, ktoré im zabránilo v dobývaní zvyšku Európy a pravdepodobne aj v druhom vyplienení Ríma.

Ešte väčší škandál ste vyvolali odpoveďou na otázku, či by Cirkev nemala "zmeniť postoj" k nemorálnosti antikoncepcie a povoliť používanie kondómov pri prevencii proti šíreniu HIV. Označili ste tento hriešny prístup za “jednu z metód,” vzbudili zdanie, akoby ju to legitimizovalo a naznačili ste že to predstavuje pe Cirkev morálnu dilemu a prirovnali to k Nášmu Pánovi, ktorý uzdravoval aj v sobotu :

Táto toázka sa mi zdá nedôležitá a tiež len čiastková. Áno, je to jedna z metód. A cirkevná morálna náuka sa tu nachádza pred dilemou. Piate, alebo šieste prikázanie? Brániť život (so kondómom), alebo sexuálny vzťah otvorený životu? Ale to nie je celý problém. Problém je väčší.

Táto otázka ma privádza k tomu, čo sa raz pýtali Ježiša: "Povedz učiteľ, je dovolené uzdravovať v sobotu?" Uzdravovať je povinnosť ..... ale hlad, rozvoj osobnosti, otrocká práca, nedostatok pitnej vody, to sú problémy. Nebavme sa o tom, či na nejakú drobnú ranu treba použiť túto, alebo inú náplasť. Veľkou ranou je sociálna nespravodlivosť, enviromentálna nespravodlivosť.....

Tu sa zdá, akoby ste uznávali, že jestvuje priestor zváženie tejto "metódy", hoci ju prirovnávate k pomerne triviálnej veci (náplasti) a hoci napomáha smilstvu a šíreniu kultúry úplnej sexuálnej skazenosti.
Podriadili ste tak mravný zákon záujmom sociálnej a enviromentálnej spravodlivosti! A Cirkev opäť raz utrpela škodu zmätkom a pohoršením, ktoré ste spôsobili zvykom neopatrne a bez prípravy odpovedať novinárom na závažne morálne a teologické otázky, o ktorých musí pápež hovoriť s maximálnou opatrnosťou a starostlivosťou, dovolávajúc sa Božej pomoci.

7.
na vatikánskej webstránke sa objavilo  interview ktoré ste poskytli týždenníku Credere, v ktorom priaznivo hovoríte (opäť) o falošnom pojme "milosrdenstva" kardinála Kaspera s kfr odhaľujete, že máte v pláne uskutočniť “revolúciu nežnosti”— čo je alúzia na titul knihy kardinála Kaspers, ktorá vás oslavuje: Revolúcia nežnosti a lásky pápeža Františka. Hovoríte, že táto "revolúcia nežnosti" sa uskutoční počas roku Milosrdenstva, v ktorom „tu budú mnohé gestá, a každý mesiac v piatok urobím nejaké iné.“ 

O svojich pohnútkach k “revolúcii nežnosti” ste povedali, že , podľa Vás, “sama Cirkev sa občas drží tvrdej línie, že je v pokušení držať tvrdú líniu, v pokušení zdôrazňovať morálne zákony, ktorými vylučuje mnoho ľudí.” Potvrdili ste tvrdenie novinára, že Cirkev musí "objaviť" "Boha, ktorý je dojatý a má súcit s človekom." Hovoríte: “Aby sme Ho objavili, musíme byť tolerantnejší, trpezlivejší, miernejší”—ako by Cirkvi pred Vašim zvolením chýbala trpezlivosť a súcit s hriešnikmi.

Sú tieto šokujúce výroky niečím iným, ako absolútne nevídaným pokusom Rímskeho pápeža ignorovať "morálne zákony" - teda nemenné učenie neomylného Magistéria - a to v mene falošného milosrdensta voči rozvedeným a znova "sobášeným" a iným, ktorých považujete za nejako vylúčených?

Čo si máme myslieť o pápežovi, ktorý tvrdí, že Cirkev, ktorú založil Kristus aby neomylne vyučovala vieru a mravy upadla do pokušenia držať v oblasti morálky "tvrdú líniu?" Čo okrem strachu má cítiť veriaci, keď počúva pápeža rozprávať veci, ktoré z Petrovho stolca za 2000 rokov nikto nepovedal?

Katolíci vedia, že skutočná revolúcia nežnosti sa uskutoční v každej duši, ktorá podstúpi krst, alebo ktorá vstúpi do spovedelnice s pevným odholaním polepšiťsa, skrúšeným srdcom, ktorá sa zbaví hriechu, dostane rozhrešenie od kňaza, ktorý koná in persona Christi a vynorí sa čistá ako sneh. To povedal Váš predchodca, o sviatosti pokánia. Cirkrev katolícka je nevyčerpateľným zdrojom Božieho milosrdenstva, ktore distribuuje skrze svoje sviatosti. Čo môže "revolúcia" ktorú navrhujete pridať k tomu, čo Kristus svojej Cirkvi zanechal? Môžete vari vyhlásiť amnestiu od smrteľného hriechu? Môžete odpustiť, čo nie je odpustiteľné bez ľútosti a pokánia? Môžete v milosrdenstve prekonať samotného Boha?

Neprestajne narastá dojem, že hoci ste Kristovým námestníkom nemáte vôbec záujem brániť vieru a morálku, ktoré sú dnes pod takým útokom ako nikdy pred tým, a že nemáte žiadny záujem zhromaždiť zablúdené ovce do ovčinca, ktorý Pán založil pre ich spásu. Naopak dávate najavo, že ste svoj pontifikát zasvätili skutočnému programu doktrinálnej a disciplinárnej ľahostajnosti, ktorého náplňou je pravidelné hanobenie pravoverných katolíkov a obviňovanie Cirkvi z nedostatku milosrdenstva. Zároveň sa angažujete v takých spoločenských a politických problémoch, v ktorých ako pápež nemáte žiadne kompetencie ani autoritu, ako napríklad "klimatické zmeny", enviromentalizmus a obnova diplomatických vzťahov medzi USA a Kubou.

Bičovaní jednou búrkou kontroverzií za druhou, ktoré vyvolávajú Vaše bezprecedentné výroky a činy, veriaci stále viac a viac cítia, že “loď Cirkvi stratila svoj kompas.”




* * *

Svätý otče, za dva a pol roka ste získali jednohlasnú pochvalu od celého sveta, ale cirkevné spoločenstvo ste uviedli do stavu zmätku a rozdelenia. Zosmiešňovali ste, karhali a zatracovali ortodoxiu a preukazovali nekonečnú toleranciu heterodoxii, sexuálnym deviantom, a usilovali sa rozvrátiť sviatostnú disciplínu bránenú pápežom, ktorého ste svätorečili práve Vy. Zdá sa, že za prítomnosti mediálneho pochlebovania a za zvukov burácajúcich davov nedbáte na Pánovo napomenutie: "Beda, ak vás budú všetci ľudia chváliť, lebo to isté robili ich otcovia falošným prorokom!"

Situácia  sa dostala do štádia, keď je vysoký vatikánsky hodnostár, v reakcii na obavy katolíkov na všetkých úrovniach, nútený upozorniť známeho katolíckeho novinára, že “Tento pontifikát predstavuje veľkú  hrozbu pre integritu katolíckej náuky vo oblasti viery a mravov.”

S týmto prelátom súhlasíme, a podľa svojho svedomia sme pred Bohom nútení verejne vyhlásiť, že Váš pontifikát je naozaj otvoreným a akútnym nebezpečenstvom pre Cirkev, nebezpečenstvom, ktoré rastie každým dňom. Devastujúce účinky Vášho pontifikátu sú viditeľné všade, lebo katolíci po celom svete čoraz odmietavejšie pristupujú k cirkevnej náuke o viere a mravoch a odvolávajú sa pri tom na Vaše slová a skutky - slávnostne vytrubované médiami do celého sveta - a nie na neomylné, 2000 rokov trvajúce, Magistérium Katolíckej cirkvi.

Dnes, keď zavrhujete "tvrdú líniu" v "otázkach mravnosti" a vyhlasujete "revolúciu nežnosti" čelíme hrozbe neslýchaných "skutkov milosrdenstva", ktoré by mohli podkopať morálnu budovu Cirkvi k veľkej škode duší, ktorých spása je v stávke. Medzi týmito gestami sa nachádza aj postsynodálna apoštolská exhortácia, ktorá by povolila na základe úsudku jednotlivých biskupov či biskupských konferencií, povoliť verejným cudzoložníkom prístup k Svätej Eucharistii. To by neznamenalo nič iné ako hromadnú svätokrádež, praktické zničenie jednoty Cirkvi, a faktické zrušenie doktríny o smrteľnom hriechu a požiadavke stavu milosti pre sviatostný život. Znamenalo by to koniec morálnej náuky Cirkvi a koniec jej nároku na neomylné Magistérium. Ukazuje sa to ako takmer apokalyptická udalosť v dejinách Cirkvi.

Neodvažujeme sa súdiť Vaše subjektívne pohnútky a zámery, pre ktoré ste povedali a urobili to, čo ste povedali a urobili a uškodili tak Cirkvi svojim turbulentným pontifikátom viac, ako Cirkev kedy zažila. Ale nesmieme mlčať keď pozorujeme objektívnu škodu, ktorú utrpela Cirkev, nikdy nekončiaci aplauz ktorý svet vzdáva “ľudovému pápežovi,” a budúcu škodu, ktorá sa zdá byť za neodvrátiteľná.

Ešte raz pripomíname slová Vášho predchodcu, že pápež musí svoju moc používať, aby “neprestajne zaväzoval seba a Cirkev v poslušnosti Božiemu slovu, čeliac každému pokusu ho zmeniť alebo zoslabiť a každej forme oportunizmu.” Ak pápež nedokáže, alebo nechce túto úlohu plniť, ba keď sa zdá, že je rozhodnutý konať opačne, neprospeje Cirkvi viac, ak opustí najvznešenejší úrad Kristovho námestníka?

Bude to lepšie, ako riskovať fatálnu kompromitáciu cirkevnej náuky a disciplíny, rozvrátenie 2000 rokov apoštolskej a cirkevnej tradície a ak máme citovať slávnu formuláciu svätého Pia V, zvolávať na seba  “hnev Všemohúceho Boha a svätých apoštolov Petra a Pavla.”


8.december, 2015
Sviatok nepoškvrneného počatia

http://remnantnewspaper.com/web/index.php/articles/item/2198-the-year-of-mercy-begins

15. 12. 2015

O slobode prejavu*

Tommaso Maria Cardinal Zigliara, OP

* slobodou prejavu sa myslí sloboda neobmedzene rozprávať, zverejnovať v tlači a médiach a vyučovať v školách akýkoľvek názor, sloboda prejavu, sloboda tlače, sloboda slova sú tu brané ako analogické pojmy.

I. Otázka. Podobne, ako pri slobode svedomia a kultu, hlása moderný liberalizmus slobodu prejavu, najmä čo sa týka prostriedkov, ktoré sa na to principiálne používajú, teda hlása slobodu tlače.
Preto sa pýtame, či je taká sloboda spravodlivá a má byť potvrdená štátnou mocou. Tu opätovne zdôrazňujem, že debata sa nevedie o tolerovaní tejto slobody ale o jej uzákonení. Zlo obecne možno niekedy tolerovať, avšak len dobro možno schaľovať.

II. Prvá predbežná poznámka. Už sme niekoľkokrát poznamenali, že človek sa zrodil pre život v spoločnosti a len v spoločnosti a skrze spoločnosť môže dosiahnuť dokonalosť. Dokonalosť človeka sa týka najmä jemu vlastných intelektuálnych zložiek, konkrétne POZNANIA a LÁSKY. Poznávať pravdu a milovať dobro. Preto brániť človeku v poznávaní pravdy a získavní cností je istým sposobom intelektuálnou vraždou.

III. Druhá predbežná poznámka. Existujú však náuky, ktoré nevzdelávajú ale kazia a pod pláštikom pravdy zaťahujú duše do bludu. Ak uvážime, že človek je svojou prirodzenosťou pudený k pravde a má právo ju hľadať a povinnosť vyhýbať sa omylom, má zároveň právo, aby ho iní pod zdaním pravdy nezvádzali k bludu. Preto je sloboda pravdy úctyhodná, ale sloboda bludu je smrťou pre dušu, ako povedal sv.Augustín a nepatrí jej názov sloboda, ale svojvôľa.

IV. Zmysel otázky. Preto sa zmysel otázky o slobode vyjadrovania koncentruje nie na slobodu hlásať a učiť pravdu, ale na slobodu šíriť a učiť čokoľvek, pravdu i omyl. Má byť taká sloboda potvrdená štátnou mocou? Na takto položenú otázku odpovedám nasledovným záverom:

V. Sloboda prejavu, písmom či slovom, je vo svojej podstate absudrdná a hanebná. Pretože je vnútorne absurdné a hanebné udeľovať rovnaké práva pravde i omylu, je absurdné a hanebné ak rovnaké práva omylu i pravde priznáva štátna moc. Je rovnako absurdné a hanebné, ak štátna moc dobrovoľne nebráni občanov pred skazou rozumu a srdca. Je tiež absurdné a hanebné, ak štátna moc dovoľuje to, čo je samé zo seba hodné odsúdenia a trestu. Ale sloboda prejavu je presne taká. Preto je vo svojej podstate absurdná a hanebná. Premisa minor je dokázaná.

Sloboda prejavu priznáva rovnaké práva pravde aj omylu. To je esencia jej prirodzenosti, presne tak, ako ju chápe liberalizmus. Vo svojom rozsahu postihuje všetko, či to patrí svetu, Bohu, náboženstvu, mravnosti, individuálnemu alebo spoločenskému životu. Nie je treba dokazovať, že ľudia môžu zblúdiť aj v tých najdôležitejších veciach, ktoré prirodzený rozum prikazuje brániť a zároveň zastávať. Právo hlásať čokoľvek, dáva bludu právo šíriť sa i keď to uškodí pravde. Ba väčšie, pretože pravda smie ku svojmu šíreniu použiť len čestné a vhodné prostriedky, zatiaľ čo pre blud sú všetky spôsoby šírenia prípustné. Nikto súdny nemôže nevidieť, ako absurná a hanebná táto vec je. Ak existuje právo na pravdu, potom je omyl, ako nedostatok pravdy zároveň je nenaplnením tohoto práva.

Sloboda prejavu korumpuje myseľ aj srdce. Aby som to dokázal predpokladám dve veci:

1. že ľudia, si vďaka svojej poškodenej prirodzenosti radi osvojujú teórie, ktoré lahodia ich vášňam
2. že väčšina ľudstva je per se neschopná sama sa oslobodiť od túžby po poznaní ani sa nedokáže vymaniť z falošnej argumentácie a chybných sofizmov.

Kto by toto popieral, popieral by to čo je zjavné a viditeľné všetkými.

1. zo slobody prejavu pochádza sloboda mýliť sa a ako bolo vyššie uvedené, skrze slobodu mýliť sa sú vášne uprednostňované pred intelektom. A ak sa mýli intelekt, je nemožné, aby sa nemýlil celý človek

2. na základe slobody prejavu sú ľudia denne vystavovaní nebezpečenstvu omylu vo veciach, ktoré im treba poznať a o ktorých majú uvažovať správne - ako Boh, ľudská duša, morálka a náboženstvo. Keď falošní učitelia útočia na tieto pravdy s nehanebnou drzosťou, tak vačšina z ľudstva sa ich sofistikám nedokáže ubrániť. Preto so sklonom ku zlému na jednej strane a neschopnosťou uvažovať vedecky na strane druhej sa nemôže stať, aby sloboda, lepšie povedané opovážlivosť, šírenia akéhokoľvek názoru neviedla celkovo a veľmi účinne, ku skaze myslí i duší občanov. Občania ale majú právo, aby ich vládna moc chránila pred tak veľkým nešťastím a ani štátna moc nemá slobodu neplniť si v tomto smere svoju povinnosť, inak pácha zločin. O koľko absurdnejšie potom a hanebnejšie je, keď štátna moc hlása túto mrzkosť vo svojich zákonoch, ktorú pomocou neprijateľného zneužitia slov volajú sloboda šírenia názoru?

Sloboda prejavu je štátnou mocou povoľovaná a trestaná zároveň. Na jednej strane sa sloboda podporuje, na strane druhej tí, ktorí zverejnia niečo, čo je, alebo čo sa zdá byť proti vôli vládnej moci sú trestaní. Ale sloboda prejavu, či písmom, či slovom musí byť, alebo zavedená v celom svojom rozsahu, alebo ju naopak treba ohraničiť, aby sa predišlo zlým dôsledkom. Ak musíme pripustiť jej plný rozsah, prečo sú potom niektorí trestaní za to čo hovoria? Ak ju treba ohraničiť, aby sa nezmenila v svojvôľu, potom:

1. ju treba preventívne obmedziť tak, aby nespôsobovala zlo, a tiež treba trestať keď sa zlo spácha. Ba je lepšie ju obmedzovať, lebo zlo je vo väčšine prípadov nenapraviteľné.

2. jej hranice sa musia definovať len podľa pravdy a integrity. Preto ak je zneužitie slobody prejavu proti štátnej moci trestané, potom o to viac musí byť zavrhnuté a potrestané, ak tá istá sloboda útočí na Boha, náboženstvo, morálku a skutočnú slobodu občanov, pretože štátna moc nie je väčšia než Boh, náboženstvo, morálka či pravda a ani nie je horšie haniť vládcov nad mestami a kráľovstvami, ako haniť Boha, náboženstvo a pravdu, bez ktorých niet autority ktorá vládne, ani spoločnosti, ktorej je vládnuté

VI. Poznámka. Riešenie ťažkostí.
Prvá námietka. V človeku je vrodená potreba podeliť sa s inými o objavy, ktoré urobil vlastným nadaním. Táto potreba však nie je uspokojená inak, ako slobodou prejavu (vyučovania). Preto sloboda prejavu korešponduje s prirodzenou ľudskou potrebou.

Odpovedám. Rozlišujem premisu major: v človeku je vrodená túžba podeliť sa o objavy, ktoré urobil vlastným nadaním v medziach pravdy - to pripúšťam, mimo medze pravdy - to odmietam.
Rozlišujem premisu minor: táto prirodzená potreba sa nedá uspokojiť inak, ako slobodou prejavu (vyučovania) správne pochopenou, teda slobodou, ktorá neprotirečí pravde - to pripúšťam; že sa prirodzená potreba nedá uspokojiť inak, ako slobodou prejavu (vyučovania) nesprávne pochopenou, teda slobodou, ktorá protirečí pravde - odmietam
Prirodzenosť nepripúšťa sklon ku zlu, ani sklon k omylu. Ak je sklon ku zlu poškodením prirodzenosti a musí byť pod kontrolou, potom to platí aj pre perverzný sklon k omylu. Sloboda omylu ale nie je skutočnou slobodou, je to zneužitie slobody a opovážlivosť a musí byť zavrhnutá a obmedzená.

Druhá námietka. Vďaka slobode prejavu, slovom i písmom, sú skúmané rôzne názory, ktoré potom pomáhajú vyjasneniu pravdy. Niečo také však nie je len zlé, ba naopak, je s tým spojené veľké dobro. Preto je treba slobodu prejavu podporovať.

Odpovedám. Oponent na prvom mieste uzatvára, že z dobrých aspektov slobody prejavu plynie celková dobrota tejto slobody. Tento záver sa ale nedá z uvedeného vyvodiť, ako sme potvrdili v bode IV. predchádzajúceho článku. Rozlišujem v premise minor: Niečo také však nie je len zlé, ba naopak, je s tým spojené veľké dobro iba v prípade, že skrze slobodu prejavu su iba skúmajú názory a nebránia bludy - to pripúšťam. Ak by sa však tak bránil blud, tak to odmietam. Už bolo povedané, že omyl nemá právo,  naopak omyl je bezprávím. Ak je sloboda prejavu priznaná omylu, potom to nie je právo, ale zjavná nespravodlivosť voči pravde, ktorá nie je týmto osvetľovaná, ale odmietaná.

Tretia námietka. Odmietnutím slobody prejavu sa Štát ustanovuje ako sudca nad tým čo možno a čo nemožno verejne hlásať. Ale Štát nie je sudcom a nesmie si získať monopol súdiť názory, iba ak za cenu najväčšej tyranie. Preto treba slobodu prejavu povoliť.

Odpovedám. Odmietam premisu major. Pripúšťam minor a odmietam záver, že slobodu treba uznať ako právo na pravdu i omyl zároveň, ako tvrdí oponent. — Pripúšťam, že sekulárny Štát ako taký nemá žiadnu právomoc rozhodovať, čo sa môže a čo nemôže verejne hlásať. Tvrdím ale, že netreba mať právomoc vyučovať, alebo inak povedané magistérium, aby sa dalo rozlíšiť evidentné zlo samo o sebe i vo vzťahu k spoločnosti. Je to podobné, ako keď niekto bráni nevinného pred nespravodlivým útočníkom. Vtedy nie je treba, aby ho niekto ustanovil za sudcu medzi tými dvoma, človek dokáže aj bez toho napadnutému pomôcť.

Čo sa týka prejavu a vyučovania, existujú isté neresti, teda zjavné bludy, ktoré Štát môže, ba musí rozpoznávať a trestať, bez toho aby si nárokoval magisteriálnu právomoc. V skutočnosti je magistérium nad Štátom, a to učiteľský úrad Katolíckej cirkvi a Najvyšší pontifex. Preto bludy, ktoré zavrhuje Cirkev musí zavrhovať aj Štát, ktorý sa musí podriadiť učiteľskému úradu Katolíckej cirkvi.

Štvrtá námietka. Sloboda prejavu nijako nepoškodzuje práva občanov, ktorí ľahko môžu odmietnuť bludné doktríny. A to, čo nepoškodzuje práva nikoho, musí byť povolené. Preto treba slobodu prejavu povoliť.

Odpovedám. Odmietam premisu major. Ako dôkaz uvádzam, že ak by aj každá osoba bola schopná odhaliť zákerné úskoky sofistov a tých čo sú v blude, ešte stále sa nedá povedať, že treba zaistiť každému právo na šírenie bludu, rovnako ako nikto negarantuje inému právo na nespravodlivý útok, hoci by aj bolo isté, že nevinná obeť má vždy dosť síl a prostriedkov sa brániť proti nespravodlivému agresorovi. Za druhé tvrdím, že nie je pravda, že každý dokáže prehliadnuť úskoky sofistov, najmä ak sofisti nahrávajú vášňam, ba naopak, vidíme v skutočnosti mnohých, a nie len nízkych ľudí, ale aj vzdelaných a skúsených, ktorý sú v osídlach falošných doktrín.

Piata námietka. Cirkev samotná si žiada slobodu prejavu a nalieha, aby jej túto slobodu Štát zákonom potvrdil. Preto je sloboda prejavu, ktorá je dobrá pre náboženstvo, dobrá aj pre civilnú sféru.

Odpovedám. Rozlišujem premisu major: Cirkev žiada skutočnú slobodu prejavu, to pripúšťam, ale odmietam, že by žiadala falošnú slobodu prejavu, o ktorej hovoríme v tejto otázke. Cirkev sa nikdy nevzpierala slobode pravdy, ale právom sa vzpiera slobode, či lepšie povedané svojvôli, bludu. Ale je správne, keď pre seba žiada absolútnu slobodu prejavu, pretože ona je, nech už si oponenti myslia čo chcú, správkyňou pravdy.

Čo sa slobody prejavu, v zmysle akom ju chápu naši oponenti, týka, Cirkev ju žiada tak, ako žiada slobodu kultu. Teda že je mimoriadne nespravodlivé, ak je magistérium Katolíckej cirkvi, ktorá je nositeľkou pravdy vylúčené z tej slobody, ktorá sa skrze zákony udeľuje bludom.

Náš najsvätejší otec pápež Pius IX v tejto súvislosti napísal 19. júla 1875 biskupovi z Oreláns Felice Dupanloupovi list ohľadom slobody prejavu, ktorú katolíci vo Francúzsku žiadali a dostali od vlády v roku 1875:
"Hoci je na škodu večným zákonom spravodlivosti a zdravého rozumu, keď pravde a omylu majú byť dané rovnaké podmienky a rovnaké práva, a keď neprávosť doby priznáva právo (ktoré prísluší zo svojej povahy len pravde) aj bludu, a slovo sloboda, samo o sebe nenáležité zaručuje bludu právo hlásať, zverejňovať a vyučovať svoje výmysly, prikazujeme Vám Ctihodný brat, aby ste sa usilovali šikovne a náležite zmeniť tento jed, ktorý na Vás uvalil sekulárny, štát na liek, ktorým ho budete liečiť. A ak je naskutku zákonné, aby kdejaký pomätenec verejne pod ochranou zákona propagoval svoje fantázie, a využil to pre obranu takzvaných vedeckých dogiem, nejestvuje dôvod, pre ktorý by nebolo zákonné brániť takto aj pravdu. Ani nie je dôvod, pre ktorý by niekto, hoci by sa len hnal za bájkami a nenávidel pravdu - pokiaľ by nebol úplný blázon - mohol upierať pravde právo na tú istú zákonnú ochranu.

K nevývratnej sile toho argumentu pristupuje v nie malej miere aj pevnosť, či už z výčitiek, ktoré vznášate ohľadom prekážok - na úkor vedy- uvalených na toľko talentovaných duší, pri nasledovaní ich ideí, či zo skúsenosťou potvrdeného faktu, že jestvuje sklon - daný vrodenou inklináciou k pravde - k písaniu či vyším umeniam a tiež drzosť, s ktorou sa hlásajú zásady nanajvýš zhubné pre nie len náboženstvo, ale aj ľudskú spoločnosť. Tieto straty, ak ich máme oplakávať, pre opovážlivosť, s ktorou sa bludy všade kážu ľudu, sú bezpochyby smrteľné pri výchove mládeže a mladých mužov, čím sa kazí samotný koreň ľudskej spoločnosti, ktorá potom prináša len skazené ovocie, ktoré ju, už chorú, nakoniec privedie do skazy, ruín a záhuby»

4. 12. 2015

Či treba tolerovať kacírov

Sv. Tomáš Akvinský

Scriptum super Sent. IV.13.2.3

Námietka 1.Zdá sa, že kacírov treba tolerovať, pretože sa nesmie zasahovať proti ničomu, okrem toho čo odporuje priateľstvu. Rozdielnosť názorov ale neodporuje priateľskej zhode, ako Filozof naznačuje v 9. knihe Etiky. Preto sa proti kacírom nemá zasahovať.

Námietka 2. Okrem toho, nie je dovolené obmedzovať to, čo je nutné. Herézy sú ale pre Cirkev nutné. Lebo musia byť medzi vami aj rozkoly, aby sa ukázalo, kto z vás sa osvedčí (1 Kor 11:19). Preto sa proti herézam nesmie zakročiť.

Námietka 3. Okrem toho, Pán prikázal, aby sa kúkoľ nechal na poli až do žatvy (porov. Mt 13:30). Žatva ale nastane až na konci sveta. Preto sa zdá, že kacírom, ktorí sú kúkoľ, musí byť dovolené prekvitať až do konca sveta.

Námietka 4. Okrem toho, nikto rozumný nesúhlasí s tým, čo sa nedá uskutočniť. Ale ako hovorí istý komentár k Izaiášovi 7, kým trvá svet, trvať bude reč múdra, reč svetská a reč kacírska. Preto Cirkev nemôže súhlasiť s prenasledovaním kacírov.

Námietka 5. Okrem toho, nikto neverí ak sám nechce, ako hovorí Augustín. Ale kacíri blúdia vo svojej viere. Preto nesmú byť nútení sa jej vzdať.

Proti tomu 1. Proti tomu Apoštol prikazuje, aby sa odstránil starý kvas, aby nepokazil celé cesto. (porov. 1 Kor 5:6-7). Heretici ale kazia Cirkev zo všetkého najviac. Preto musia byť z Cirkvi odstránení.

Proti tomu 2. Okrem toho, pastieri musia brániť stádo pred vlkmi, ako vyplýva z Jána 10:12. A kacíri sú vlkmi, ak vyplýva zo Skutkov 20:29.

Proti tomu 3. Okrem toho, duchovný život je vzácnejší než život telesný. Vrahovia bývajú odstránení zo spoločnosti, pretože berú ľuďom telesné životy. A preto by kacíri, ktorí berú duchovné životy, mali byť odstránení o to urgentnejšie .

Odpoveď: Odpovedám, že heréza infikuje neresťami; preto sa hovorí, že bludári vedú k bezbožnosti a ich reč je ako rakovina (2 Tim 2:16-17). A preto ich Cirkev vylučuje zo spoločnosti veriacich, a obzvlášť takých, ktorí kazia iných, aby maličkí, ktorých možno ľahko skaziť boli od nich oddelení nie len myšlienkovo, ale aj telesne. A preto bývajú kacíri väznení a vylučovaní z Cirkvi. Pokiaľ nekazia iných, možno ich ukryť. Ale tí, ktorí sú vo viere pevní, s nimi môžu fyzicky stráviť nejaký čas a pokúsiť sa ich obrátiť, avšak nesmú s nimi zdieľať sviatosti, pretože sú exkomunikovaní (kacíri).
Podľa svetského súdu môžu byť podľa zákona popravení a zbavení svojich statkov, i keď nikoho neskazili, pretože sa rúhajú Bohu a vyznávajú falošnú vieru. A spravodlivo môžu byť potrestaní, viac než tí, ktorí sa previnili urážkou majestátu, alebo falšovaním peňazí.

Odpoveď na námietku 1: Filozof hovorí len on špekulatívnych názoroch. Ale konsenzus na jednote viery je základom účasti vzájomnej láske. A preto akýkoľvek rozkol vo viere vylučuje z priateľstva a príbuznosti.

Odpoveď na námietku 2: Heréza je nevyhnutná nie per se, ale ako vedľajší jav, vtedy, keď Boh robí dobro z niečoho zlého. Podľa Augustína, Cirkev využíva kacírov, aby dokázala svoju vieru, keď kacíri spochybňujú jej dogmy.

Odpoveď na námietku 3: Pán zakázal vytrhať kúkoľ preto, aby sa spolu s ním nevytrhala aj pšenica. A preto je tento prístup namieste len medzi tými, u ktorých nie je jasné, čí sú alebo nie sú heretici.

Odpoveď na námietku 4: Hoci Cirkev nemá moc zbaviť sa všetkých kacírov, dokáže sa zbaviť niektorých z nich, tak, ako sa človek nedokáže zbaviť všetkých všedných hriechov, ale dokáže odstrániť niektorý z nich.

Odpoveď na námietku 5: Cirkev ich nestíha preto, aby ich násilím priviedla k viere, ale aby svojimi bludmi nekazili iných a aby tak veľký hriech neostal nepotrestaný.

2. 12. 2015

O politickom ateizme

Tommaso Maria Cardinal Zigliara, OP

I. Pojem politického ateizmu. Už skôr sme v našom pojednaní rozlíšili medzi ateizmom teoretickým a praktickým, podľa toho, či je Božia existencia pozitívne popieraná, alebo či sa vedie život spôsobom, ako by Boh neexistoval. V druhom prípade skúmame politický ateizmus. Spoločnosť pozostáva z dvoch elementov: z vládnúceho, ktorý predstavuje moc a autoritu a ovládaného, alebo poddaného, ktorému vládca vládne pre dosiahnutie spoločného dobra (bonum communae). Môže v tomto ohľade vládnúci element, či už sa nazýva kráľ, knieža, vláda alebo inak, pri ustanovovaní zákonov, pri ich vykonávaní, alebo pri výkone súdnej moci, konať tak, ako by Boh neexistoval a nebrať ohľad na Božie zákony, či už sú prirodzené alebo pozitívne? To je otázka.

II. Princípy politického ateizmu. Na položenú otázku bude politický ateista odpovedať pozitívne. Nie je ťažké nájsť bludné princípy, z ktorých to logicky odvodil, pretože boli vymenované a odsúdené v mnohokrát vychválenom Syllabe, ktorý nám bol daný z autority svätého otca Pia IX. Podľa toho teda, či už je Božia existencia odmietaná, alebo, ako panteisti robia, zamieňaná s prírodou či svetom, alebo je Božia existencia uznaná, ale Jeho prozreteľnosť (Božie riadenie sveta) odmietnutá - Boh je v každom prípade zo sveta vylúčený a "akýkoľvek Boží zásah voči ľuďom a svetu je popieraný". (Prop. II)

Z toho plynie:

1. Ľudský rozum, bez akéhokoľvek ohľadu na Boha, je jediným arbitrom pravdy a omylu, dobra a zla. Je sám sebe zákonom a stačí svojim prirodzenými schopnosťami zaistiť dobro pre ľudí a národy. (Prop. III).

2. Všetky náboženské pravdy sú získané vrodenými schopnosťami ľudského rozumu. Preto je rozum najvyšším zákonom, ktorým človek môže a musí dôjsť k poznaniu všetkých právd v akejkoľvek sfére poznania. (Prop. IV).

3. Zákony mravnosti nepotrebujú žiadne Božie schválenie. A nie je vôbec nutné, aby ľudské zákony rešpektovali prirodzený zákon, alebo, aby ich prikazujúca moc pochádzala z Boha. (Prop. LVI).

4. Poznanie filozofické a mravné a tiež občianske zákony môžu, a majú byť vyňaté z Božej a cirkevnej autority (Prop. LVII).

5. Preto Štát, ako pôvodca a zdroj všetkých práv má ničím neobmedzenú právomoc (Prop. XXXIX).

6. Právo spočíva v materiálnej skutočnosti a všetky ľudské povinnosti sú len jalovými slovami, a všetky ľudské skutky sú samé zo seba oprávnené (Prop. LIX).

7. Prípadná nespravodlivosť nejakého skutku nespôsobuje nijakú újmu na posvätnosti zákona. (Prop.LXI).

8. Autorita nie je nič iné, ako suma materiálnej moci (Prop. LX).

Všetky tieto bludy sú navzájom prepojené, čo každý vidí: popretím Božej existencie človek prichádza k materializmu. Materiálna sila sa protiví individuálnemu právu a tyrania silnejšieho právam spoločnosti. To je politický ateizmus, v princípe i dôsledku. Voltaire nesúhlasil s Bayleom, ktorý sníval o ateistickej spoločnosti. Rousseau, v siedmej kapitole 4. knihy Spoločenskej zmluvy súhlasil  s Bayleom takmer úplne. Politici, ktorí argumentujú pre úplné odlúčenie Štátu od Cirkvi ich verne nasledujú. Proti nim všetkým uvádzame:

III. Politický ateizmus je absurdný. To je dokázané Politický ateizmus rozkladá spoločnosť ako takú, pretože sa protiví jednak poslednému cieľu a tiež podstatným prvkom spoločnosti. Preto je politický ateizmus absurdný.

Protiví sa poslednému cieľu spoločnosti. Posledný cieľ spoločnosti je zdokonalenie občanov, ktoré každý a všetci nedokážu dosiahnuť zo seba samých, ale dosahujú ho skrze spoločnosť. Táto dokonalosť spočíva najmä v poznaní povinností, ktoré každému náležia a v poznaní cností, ktoré sú potrebné k plneniu týchto povinností.

Dokázali sme už skôr (32, IV), že základom všetkých ostatných povinností, sú povinnosti náboženské. Preto v spoločnosti a skrze spoločnosť majú občania principiálne získavať prostriedky, ktorými môžu plniť svoje náboženské povinnosti. Politický ateizmus ale, alebo odmieta veci, ktoré patria náboženstvu, alebo je indiferentný a nestará sa o ne, čo je zároveň jeho definíciou. Preto politický ateizmus odporuje najzákladnejšiemu cieľu ľudskej spoločnosti.

Sám Rousseau píše proti Bayleovi, a v skutočnosti aj proti sebe samému, že "nikdy nikde nebol založený Štát na inom základe, ako náboženskom." Ak je ale náboženstvo základom spoločnosti, potom vylúčenie náboženstva nutne spôsobí kolaps spoločnosti.

Protiví sa podstatným prvkom spoločnosti. Elementy spoločnosti, ako sme už povedali, sú vláda a poddaní. Vláda vládne a poddaní ju podľa zákonov poslúchajú. Podľa hypotézy politického ateizmu, štátna moc nespočíva na žiadnych mravných základoch, teda nemá žiaden dôvod svojej existencie. A to je ten problém. Štátna moc nie je len sumou materiálnych síl (51, V), ale je niečím esenciálne morálnym, nárokujúcim si právo vládnuť nad spoločnosťou. A preto nepochádza z individuálneho rozumu, ktorý sám zo seba nemá nijakú autoritu vládnuť nad inými, ani nepochádza z neosobného zdroja, ktorý je abstraktný a fantastický, ale pochádza bezprostredne z Boha, ako podiel a účasť na Božej moci (ibid. IV). Preto sa politická moc nedá poňať ateisticky, lebo týmto aktom by sama seba negovala. To isté sa stane, ak uvažujeme štátnu moc ohľadom práva vydávať zákony. Občianske zákony sú nemravné, pokiaľ nie sú vyjadrením, alebo upresnením prirodzeného zákona (25, VIII): prirodzený zákon ale nie je nič iné, ako účasť na večnom zákone, z ktorého berie autoritu každý iný zákon. Preto je politický ateizmu odmietnutím autority ako takej. Je to odmietnutie ľudského zákonodarstva, ktoré je bezmocné, lebo podľa tejto hypotézy nemá žiadnu moc mravne zaväzovať. Nakoniec je treba dodať, že štátna moc, pokiaľ sa v akejkoľvek miere vzdiali od Boha, nezávisí na ničom inom, než na sebe. To je ale Štát-teizmus, alebo, ako sa v ľudovom jazyku hovori, il Dio Stato, Božský Štát, čo vo svojej podstate nie je nič iné, ako individuálny rozum respektíve vôľa panovníka, ktorá nepodlieha morálke ani inému vyššiemu princípu, ale iba sile zbraní a silnejšiemu panovníkovi.

Je zjavné, že v politickom ateizme, nie je ľudská spoločnosť riadená mravnou autoritou, ale len vôľou vládnuť a individuálnym rozumom, presne tak, ako je to medzi divými zvieratami.

Rovnaký záver potvrdíme, ak uvažujeme poddaných. Poddaní sú ľudia, mravné bytosti, ktoré majú byť vo svojom živote spravované nie násilím, ale zákonom. Ak teda štátna moc vyznávajúca ateizmus nezávisí na žiadnych mravných princípoch a zákony, ktoré vydáva nezáležia na inom, ako na individuálnom rozume, občania, uvažujúci ad hominem spôsobom (L.41, XI), nemôžu túto moc chápať ako nadriadenú a jej zákony nepovažujú za mravne záväzné, ale svojím individuálnym rozumom sa vzpierajú individuálnemu rozumu vládcu. Preto ostáva len materiálna sila, ktorej má viac vládca. Násilie ale nie je žiadnym spoločenským putom. Preto, sa mu dá zlovoľne vyhnúť, ale nedá sa premôcť . Tak bezbožní a nerozumní panovníci dokážu silou zbaviť občanov dôstojnosti a zneužiť to proti Bohu. A tak sa stáva, že štátna moc bezbožne sa vzbúriac proti Bohu, podozrieva svojich poddaných zo vzbury proti sebe samej.

Nehovorím o bezbožnosti politického ateizmu, pretože tá je samozrejmá. Ak je bezbožné aby občan odmietal svoje povinnosti voči Bohu a náboženstvu, je viac bezbožné, ak tieto povinnosti odmieta ten, ktorý vládne. Nakoľko sú panovníci ľuďmi, sú povinní plniť si povinnosti, ktoré má človek voči Bohu. Nakoľko sú vládcami, sú povinní svojich poddaných viesť a udávať im príklad cnosti a zbožnosti. Sú vládcami pre dobro spoločnosti a preto nesmú ignorovať náboženstvo, ale s celou svojou mocou ho musia šíriť, aby ich poddaní neutrpeli od spoločnosti nejakú škodu. Poddaní majú právo skrze spoločnosť usilovať o mravnú dokonalosť v tom, čo dokonalosť najviac potrebuje - náboženstvo a večná spása nesmrteľnej duše.
O slobode náboženského kultu

Tommaso Maria Cardinal Zigliara, OP

I. Pojem sloboda náboženského kultu. Sloboda kultu (verejnej bohopocty) je úzko spojená so slobodou svedomia. Lebo ak má každý občan právo vybrať si náboženstvo, a náboženstvo implikuje aj vonkajší výkon kultu, potom má každý právo svoje náboženstvo vyznávať akýmkoľvek externým kultom. A pretože Štát nesmie proti slobode svedomia zasiahnuť, tak nesmie obmedzovať ani slobodu kultu. Naopak, musí ju svojimi zákonmi potvrdiť. Tak učí liberalizmus, učenie, ktoré Cirkev zavrhla. A pretože sloboda kultu je založená na slobode slobode svedomia, je možné ju zavrhnúť rovnakým postupom, akým sme postupovali proti slobode svedomia. Preto uvádzame prvý záver.

II. Sloboda kultu, uvažovaná sama o sebe, je absurdná. Toto tvrdenie je dokázané už vyššie spomenutým. Sloboda kultu je odvodená zo slobody svedomia. Pretože sloboda svedomia je absurdná, aj sloboda kultu je absurdná. Sloboda kultu priznaná človeku odníma Bohu právo určiť a vyžadovať od ľudí istý druh bohopocty, uvaľuje na Boha povinnosť akceptovať, či aspoň schváliť akýkoľvek kult, ktorý mu ľudský rozum vzdáva. Ak ale Boh má právo nariadiť nejakú formu bohopocty, ak je zrejmé, že nám predpísal istú formu kultu, ak sa nijako nepredpokladá, že akceptuje vyfabrikované bohopocty, tak sa ľudia nemôžu postaviť božím príkazom bez zjavnej bezbožnosti a neúcty a ich kult je vzburou a v skutočnosti Boha tupí a teda sloboda kultu je bezbožnou poverou.
Je však bezbožné Bohu upierať schopnosť určiť presnú podobu kultu a uvaľovať na neho povinnosť bezvýhradne schváliť akúkoľvek formu bohopocty. Preto je sloboda kultu absurdná.
K tomu uvádzame ešte druhý záver

III. Hoci štátna moc môže slobodu kultu niekedy tolerovať, nesmie ju žiadnym spôsobom zákonne potvrdiť. Po tom, čo sme v predchádzajúcej kapitole povedali o slobode svedomia, nie je treba nič dodávať. Táto téza je dokázaná s ohľadom na povoľujúci aj prikazujúci zákon. Dokázali sme, že politický ateizmus je celkovo neprijateľný. Preto, tak ako každý občan, aj spoločnosť samotná, ako morálna osoba, má povinnosti k náboženstvu a pravému náboženstvu, ktoré sú obsiahuté v jej prirodzenosti. Náboženstvo predpokladá vonkajšiu bohopoctu, kult. Preto štátna moc, ktorej náleží vláda nad spoločnosťou, má najprísnejšiu povinnosťou zachovávať, nariadovať a šíriť tento kult. Tvrdím, že štátna moc je z povahy svojej spoločenskosti povinná súhlasiť s kultom, ktorý je verejný, spoločenský a nakoniec vlastný spoločnosti nakoľko je spoločnosťou i nakoľko je morálnou osobou.

Falošný kult ale nie je náboženstvo, je to povera a teda omyl a bezbožnosť. Preto schvaľovanie slobody kultu je schvaľovaním bezbožnosti a bludu. Preto schvaľovať slobodu kultu je schvaľovať slobodu bezbožnosti, a odmietať všetku spoločenskú bohopoctu je negácia náboženstva v spoločnosti, nakoľko je spoločnosťou. Preto štátna moc, hoci niekedy môže tolerovať slobodu kultu, nesmie žiadnym spôsobom ju potvrdiť zákonom.

Tieto veci sa mi vidia tak zrejmé, že sa čudujem, prečo to popierajú nie len racionalisti – ktorí popierajú existenciu Boha, alebo ju pripúšťajú iba slovne, a odmietajú akékoľvek náboženstvo – ale aj tí liberáli, ktorí sami seba volajú katolíkmi. Veď katolík musí vedieť, že Boha treba ctiť pravým kultom a že falošný kult sa nesmie podporovať, že Boh k ľuďom prehovoril a nariadil a určil kult, ustanovil Katolícku cirkev ako jedinú učiteľku vo veciach týkajúcich sa viery a teda že je neprípustné schvaľovať iný kult, ako ten čo nariadila Cirkev a prikázal sám Boh.

IV. Poznámka. Problém je vyriešený. Namieta sa, že vďaka slobode kultu môže Cirkev slobodne vykonávať svoju bohopoctu. A naopak, keď sa sloboda odstráni, Cirkev stratí aj svoju právnu slobodu. Odpovedám, že tento druh argumentu je falošný a mieša veci, ktoré sa líšia a potrebujú byť rozlišované. O slobode kultu sa dá hovoriť dvojako = absolútne a relatívne.

Relatívne, proti tým, ktorí proklamujú slobodu kultu a zároveň (ako sme počuli u Rousseaua o slobode svedomia) Cirkev kvária a zakazujú jej vykonávať vlastnú bohopoctu argumentujeme takto: Sloboda kultu alebo je naozajstný spoločenský princíp, alebo nie je. Ak je, potom je upieranie slobody katolíkom nespravodlivé a nerozumné. Ak ale sloboda kultu nie je základným spoločenským princípom, potom sa hlása ako veľkolepá lož. Táto argumentácia je správna a vyvracia našich oponentov. Preto ani Cirkev tento argument neodmieta, ale podporuje, aby mohla brániť nárok na svoju slobodu.
To ale neznamená, že katolíci môžu brániť absolútnu slobodu kultu. Sloboda kultu, uvažovaná sama o sebe, je absurdná a bezbožná, ako bolo hore dokázané. Preto je absurdné a bezbožné brániť ju absolútne. Napriek tomu, že z takej slobody občas plynie nejaký prospech, ako napríklad sloboda pre katolíkov, katolíci ju nesmú brániť ani hlásať, pretože nie je dovolené hovoriť bludy na ochranu pravdy.

« Ale ak moja lož dá vyniknúť Božej pravde na jeho slávu, prečo som ešte súdený ako hriešnik? Nie je to potom tak, ako o nás potupne rozširujú a ako niektorí tvrdia, že hovoríme: "Robme zlo, aby vzišlo dobro"? Ich odsúdenie je spravodlivé. » (Rim 3, 7-8).