Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

27. 11. 2015

O slobode svedomia

Tommaso Maria Cardinal Zigliara, OP


I. Pojem náboženskej slobody. Tí, čo vyznávajú liberalizmus, dnes všade hlásajú nutnosť slobody svedomia. Nemálo katolíkov liberálneho smeru, ako to sami nazývajú a ktorí sami seba označujú za liberálnych katolíkov, zdieľa názor liberálnych racionalistov. Čo je ale sloboda svedomia? Podľa jej zástancov, sa tak vo všeobecnosti nazýva možnosť vo sfére Boha a náboženstva myslieť a robiť to, čo konkrétnemu človeku viac vyhovuje, viac ho teší. Preto sa pýtame, či človek naozaj právo na takú slobodu má. Zdôrazňujeme v tejto otázke slovo PRÁVO.

II. Prvá predbežná poznámka
. Ako prvé uvádzame, že vieru nemožno žiadnemu neveriacemu násilne nanútiť proti jeho vôli, pretože viera je úkon vôle, ako hovorí sv. Tomáš v IIaIIæ, q. 10, a. 8. Preto toledský koncil rozkázal: “Čo sa Židov týka, tento svätý snem nariaďuje, aby nebol nikto násilím nútený veriť, lebo Boh sa zmiluje nad kým chce a trestá koho chce. (porov. Francisco Victoria, Relect. V. de Indis, §. XV) ” (Preto Katolíckú cirkev naozaj neprávom ohovárajú tí, čo hovoria, že číní násilie na svedomí iných, aby ich získala pre vieru. Násilie tu zaiste bolo, ale trpela ním a stále trpí Cirkev. Ona ho nevyvolala, ako dejiny mučeníkov a prenasledovaní zreteľne dosvedčujú)

III. Druhá predbežná poznámka. Pre náš cieľ - teda aby sa mohla realizovať skutočná sloboda - je nutné, aby sa nezanedbala nijaká povinnosť, pretože sloboda nie je pre konanie zla, ale pre konanie dobra. (Ž. 50, XIV). Preto, kým ju človek zneužíva na konanie zla, nie je možné volať ju slobodou, ale skôr prostopášnosťou. A tak pýtať sa, či je sloboda svedomia legitímna je to isté, ako sa pýtať, či sloboda myslieť si a konať vo veciach týkajúcich sa náboženstva a Boha podľa ľubovôle je zanedbávaním naších povinností voči samotnému Bohu. To je presný zmysel otázky a z tohoto zorného uhla sa musí riešiť. Riešenie tejto otázky nie je jednoduché.

IV. Tretia predbežná poznámka. Takto postavená otázka skúma vec
- absolútne – teda uvažuje slobodu svedomia samú o sebe
- relatívne – teda uvažuje slobodu svedomie s ohľadom na spoločnosť.
Naši oponenti bránia predovšetkým tú druhý bod. Uveďme teda prvý záver.

V. Sloboda svedomia, sama o sebe, je nanajvýš bezbožná. Človek je v skutočnosti vedený najprísnejšou povinnosťou svojej prirodzenosti, aby zmýšľal o Bohu a veciach týkajúcich sa náboženstva, správne, teoreticky i prakticky. (33, II). Úmyselne sa vzoprieť tejto najprísnejšej povinnosti nie je sloboda, to je svojvôľa. Ak v našom dôkaze analyzujeme dobrovoľné prestúpenie povinnosti voči Bohu, tak vyššie spomínaná svojvôľa je bezbožnosťou. A pretože skrze slobodu svedomia je človeku dané právo myslieť si o Bohu čokoľvek sa mu zľúbi, tak práve sloboda svedomia je naozajstnou bezbožnosťou. Hoci, tento prvý záver naši protivníci tvrdo odmietajú, to čo bolo povedané ako dôkaz pozstačuje. Prejdime k druhému záveru.

VI. Slobodu svedomia, uvažovanú spoločensky, ak aj je možné za istých okolností tolerovať, nemožno schvaľovať a už vôbec nie chrániť, či kázať. To, že je možné ju za istých okolností trpieť je ľahko prijateľné. Mnohé iné zlá sú tolerované a netrestané (tolerovať neznamená schvaľovať ani dovoľovať, ale znamená to netrestať). Ba niekedy sa stáva, že musia byť tolerované, aby sa predišlo ešte väčšiemu zlu. Ale táto tolerancia nesmie byť schvaľovaním, ochranou ani hlásaním slobody svedomia. Téza je dokázaná. Sloboda svedomia, uvažovaná spoločensky, je obsiahnutá práve v politickom ateizme a je pre spoločnosť najviac škodlivá a protirečí sama sebe. Preto slobodu svedomia, uvažovanú spoločensky, nemožno žiadnym spôsobom schvaľovať. Predchádzajúci bod je dokázaný.

Nachádza sa v politickom ateizme. Ako bolo povedané v predchádzajúcom bode, sloboda svedomia je právo dané jednotlivcom svojvoľne zmýšlať o Bohu, a vo veciach týkajúcich sa Boha a viery si vyberať také povinnosti, ktoré pramenia zo svojvoľných úvah a rozhodnutí individuálneho svedomia, ktoré je takto pozdvihnuté na základné kritérium náboženskej viery. Ale tu, ako aj v mnohom inom, človek sa mýli nie len z nevedomosti, ale aj zo zlého úmyslu. Vo veciach náležiacich náboženstvu, a v tých dokonca viac než v iných, pretože náboženstvo so sebou nesie prísne povinnosti, voči ktorým zločinné vášne kladú odpor, tieto omyly, teoretické aj praktické predstavujú bezbožnosť. Ale pretože, ako bolo povedané, základné kritérium slobody svedomia je individuálny rozum, právo na slobodu svedomia je právom na omyl a bezbožnosť. Toto právo ale žiadna spoločnosť nemôže schvaľovať, pokiaľ už pred tým v nej nevládne náboženský skepticizmus, alebo politický ateizmus.

Je najviac škodlivá pre spoločnosť. Pokiaľ sa nejaký čin udial len vo svedomí, náleží jednotlivcovi a spadá výhradne pod Boží súd. Pokiaľ je však skutok zjavný, vzťahuje sa nejako ku členom spoločnosti a následne spôsobuje členom spoločnosti nejaké zlo, spadá do súdnej moci existujúcej spoločenskej autority.

Ľudia trpia pohoršením a neprávosťami spôsobenými nepoctivosťou iných, tým viac trpia pohoršením a neprávosťou verejnej a netrestanej nepoctivosti, a ešte oveľa viac trpia dovoleným a schvaľovaným šírením bludov a bezbožností, ktoré prekážajú dosiahnutiu mravnej a intelektuálnej dokonalosti. Preto nebránenie, ba dokonca schvaľovanie takýchto bludov a škandálov, je horšie než iné telesné újmy, je nielen bezbožné voči Bohu, ale je to aj prevrátenie samotného spoločenského poriadku.

Protirečí sama sebe. Právo na slobodu svedomia alebo je, alebo nie je. Ak nie je, prečo sa jej tak hlasito dožadujú? Ak je, prečo je potom obmedzená? V obmedzovaní slobody svedomia si jej obhajcovia otvorene protirečia, pretože oni ju nie len obhajujú, oni ju vnucujú i v oblasti občianskeho práva, ohľadom kráľa a podobne. Ale ani zákony, ani spoločnosť nie sú viac než BOH. Ak sa odstráni Boh, všetko ostatné sa zrúti a morálka sa stane alebo absurditou, alebo zákonom silnejšieho (29, II). Preto, ak je sloboda svedomia právom s ohľadom na náboženské povinnosti k Bohu a politická autorita je škrupulózna v obrane neporušiteľnosti tohto práva, nie je politická autorita sama o sebe schopná zabrániť bez zjavnej kontradikcie a zjavného násilia tomu, aby toto právo bolo uplatnené v celej svojej šírke s ohľadom na práva kráľa, na občianske práva a samotnú spoločnosť ako takú. A ak sa hovorí, že sloboda svedomia musí byť obmedzená, aby neutrpeli povinnosti voči spoločnosti, pripájam, že nie sloboda ale svojvôľa svedomia musí byť obmedzená, aby neboli obmedzené povinnosti k Bohu, ktoré sú dôležitejšie než spoločenské povinnosti, a bez ktorých by povinnosti voči spoločnosti neexistovali.

VII. Dôsledky. Preto sú v Syllabe Pia IX oprávnene zavrhnuté nasledujúce tézy, ktoré deklarujú slobodu svedomia a náboženskú ľahostajnosť:

«Každý človek má slobodu vybrať si a vyznávať náboženstvo, ktoré, vedený svetlom svojho rozumu, považuje za pravé » (Prop. XV).

«Ľudia môžu nájsť cestu ku spáse vyznávaním akéhokoľvek náboženstva a tak dosiahnuť večné spasenie. » (Prop. XVI).

VIII. Poznámka. Riešenie ťažkostí. To, čo súčasní liberáli učia o slobode svedomia v spoločenskom systéme vôbec nie je nové. Už Rousseau to píše v Spoločenskej zmluve, kniha IV. 8. Vypočujme si teda vlastné slová tohoto sofistu, aby sme sa tak oboznámili s argumentami tých čo prišli po ňom: «Poddaní nie sú povinní odôvodňovať štátnej moci svoje názory, pokiaľ sa netýkajú komunity. Je ale v záujme Štátu, aby každý občan vyznával náboženstvo, ktoré mu do srdca vtlačí lásku k povinnostiam. Ale dogmy tohoto náboženstva sa netýkajú ani Štátu, ani jeho občanov, okrem prípadov, keď hovoria o morálke a povinnostiach, ktoré viažu občana vo vzťahu k iným občanom.»

Že to Rousseau písal z nenávisti ku Katolíckej cirkvi je zrejmé. Hneď vidno rozpory a absurditu, ktorú nachádzame v slovách jeho vlastných a slovách jeho napododobňovateľov. Je nepochybné, že ak je náboženstvo zatvorené výhradne do svedomia človeka, je ukryté pred civilnou i cirkevnou mocou a len Boh sám ho bude súdiť. Ale ak sa náboženstvo stáva zákonom pre mravnosť, už týmto samotným skutkom sa dotýka celej komunity. V tomto zmysle Rousseau predpokladá prítomnosť Štátu, aby každý občan mohol vyznávať náboženstvo, ktoré do neho vtlačí lásku k povinnostiam. Lenže iba pravé náboženstvo dokáže vtlačiť občanom lásku k povinnostiam. Preto v rozpore s tým, čo Rousseau ideologicky uzatvára, sa musí povedať, že pre Štát je nie len dobré, aby pravdivé náboženstvo vyznávali všetci občania aspoň navonok a šíritelia bezbožnosti a falošných náuk boli odstránení, ale že je to hlavná a najdôležitejšia povinnosť.

Rousseau sám, obhajca slobody, či svojvôle svedomia, sám ničí to, čo bráni, keď trvá na existencii všemohúceho Štátu - na Štátolatrii:

«Preto je treba pripustiť čisto občianske vyznanie viery a suverénovi patrí právo určiť články tohoto vyznania, nie ako náboženské dogmy, ale ako sentimenty socialibility, bez ktorých nemožno byť dobrým občanom a verným poddaným. Suverén nemá právo násilne vynucovať vieru v ním ustanovené krédo, ale má možnosť poslať do vyhnanstva každého, kto neverí, nie ako bezbožníka, ale ako toho, ktorý je nesocializovateľný a neschopný milovať zákony a spravodlivosť a položiť svoj život, ak treba, pre splnenie svojich povinností.A ak niekto verejne prijal tieto dogmy a zároveň žije, ako by v ne neveril, nech je potrestaný smrťou, lebo spáchal naväčší zločin – klamal pred zákonom: qu’il soit puni de mort: il a commis le plus grand des crimes, il a menti devant la loi.»

Takto hovori Rousseau a tí, ktorí napodobňujú jeho sofistiku. Vychádzajú z princípu: Suverén sa nestará o náboženské názory svojich poddaných, pokiaľ je ich vonkajší život v súlade s povinnosťami voči spoločnosti. Dodáva sa však vzápätí: náboženský zákon určuje Suverén, musí zahŕňať pozitívne dogmy, ako je existencia Boha, budúci život, odmena za dobré a trest za zlé skutky; a negatívne dogmy ktoré Rousseau redukuje výhradne na netoleranciu. A nakoniec uzatvára, že nesmú byť tolerovaní, a majú byť vyhnaní alebo popravení tí, ktorí nevyznávajú túto občiansku vieru, hoci by inak plnili všetko, čo náleží ich povinnostiam voči iným.

Teda, zo Štátu je vylúčené, na základe slobody svedomia, náboženstvo, ako by sa Štátu princípy pravého náboženstva nijako netýkali. Na základe spoločenskosti je náboženstvo podriadené svojvôli Suveréna a svojvôli Suveréna vo veciach náboženstva sa musia občania slepo podrobiť, inak skončia vo vyhnanstve alebo na šibenici!

Alebo sa to dá zhrnúť ešte inak. Sloboda svedomia, ak je uznaná, odporuje ako pravému náboženstvu, tak aj skutočnému blahu štátu. Lebo niet mravnosti bez Boha a niet povinnosti bez náboženstva. Ak je ale vláda vo veciach náležiacich náboženstvu odobratá Božej Cirkvi, je nutné, aby prešla na štátnu moc. Tá však, nemajúc v náboženských veciach autoritu, nastolí nad svedomím svojich poddaných vlastnú tyraniu a tak bude skutočná sloboda duší nivočená a utláčaná princípmi falošnej slobody svedomia, ktorú hlása Rousseau a jeho nasledovníci. — Cf. Principes du Droit politique mis en opposition avec le Contrat social de J-J. Rousseau,par Honoré Torombert, etc., Lib. IV, par M. Lanjuinais, p. 335 (Paris, 1825).






11. 11. 2015

Demokracia  

Romano Amerio


Otázka demokratickej vlády bola od samého počiatku analyzovaná rozličnými prúdmi scholastickej teológie, vrátane školy Suarezovej, Bellarminovej a Mariannovej, ktorý vypracoval prvý filozofický náčrt suverenity ľudu. Nie je však mojím cieľom analyzovať tu tieto problémy podrobne. Treba poznamenať, že teórie týchto troch autorov sa zásadne rozchádzajú s moderným pohľadom na demokraciu. Tvrdia, že autorita zverená celému korpusu spoločnosti, je odvodená z Boha a podlieha Božiemu zákonu. Nepovažujú vôľu väčšiny za posledný zdroj autority, ako to robí moderný pohľad na demokraciu.

Ťažkosti, ktoré sprevádzajú demokraciu sa líšia druhom i dôležitosťou, majú však spoločný koreň: odmietajú fakt, že každá politická činnosť závisí predovšetkým na princípe spravodlivosti, ktorý je dôležitejší než verejná mienka, ba často je s verejnou mienkou v rozpore. Z toho vychádzajú pochybné premisy modernej demokracie:

1. Tvrdí sa, že ak sa na rozhodovaní o nejakej otázke podieľajú všetci, dosiahne sa tak rozumnejší a fundovanejší výsledok, lebo otázkou sa zaoberá väčší počet intelektov. Ale samotní politici vedia, že to tak nie je. Guicciardini (1) skrze Antonia da Venafroa hovorí: „Ak dáte dokopy šesť alebo osem múdrych mužov, tak sa zbláznia, pretože je najpravdepodobnejšie, že kôli neschopnosti na niečom sa zhodnúť akurát rozpútajú nekonečnú debatu.“ Teórie Gustave Le Bona o davovej psychológii tiež ukazujú, že priemerný jednotlivec dopadne horšie, ak funguje ako súčasť davu. (2)

2. Predpokladá sa, že všetci ľudia sú schopní zúčastňovať sa na rozhodovaní o všetkých záležitostiach týkajúcich sa vlády. Právo hovoriť do politiky údajne pramení z toho, že všetci ľudia sú slobodné duchovné bytosti, hoci v skutočnosti pramení z poznania a skúseností, ktoré niektorí ľudia vlastnoručne a prakticky získali. Toto právo je odvodené z historického vývoja niektorých ľudí, nie z prirodzenosti, ktorú máme všetci spoločnú. Je logickou chybou hodnotiť platnosť nejakého názoru bez prihliadnutia ku schopnostiam a vedomostiam osoby, ktorá tento názor postuluje. Túto chybu odsúdil už Platón, keď povedal, že ak by chcel vedieť niečo o koňoch opýta sa chovateľov koní, ak by chcel vedieť niečo o gymnastike alebo medicíne, osloví príslušných odborníkov. Ak treba správnu odpoveď, treba sa pýtať odborníka v danej oblasti. Problém prevádzkovania demokracie je umocnený zložitosťou a technickou náročnosťou spravovania štátu v modernom svete, ktoré nutne vyžaduje rady špecialistov. Ak experti vypracujú riešenie a tie sú predložené na schválenie všetkým občanom, ako sa stáva v priamych demokraciách (3), tak sa problém predkladá na posúdenie nekompetentnému orgánu, ktorý nedokáže správne rozhodnúť a ktorý alebo urobí neinformované rozhodnutie, alebo sa opäť odvolá na názor odborníkov.

3. Tak ako predpoklad, že vôľa väčšiny je nutne spravodlivá a správna existuje aj iná univerzálna, avšak mylna domnienka, že vôľa väčšiny predstavuje vôľu celého politického útvaru.Toto je sofistická synekdocha toho druhu, ktorý Manzoni ukázal v La Rivoluzzione francese del 1789 keď kritizoval názor Abé Sieyesa (4), že zástupcovia Tretieho stavu predstavuju väčšinu národa a preto majú právo naozaj sa považovať sa za celý národ. To je ekvivalent tvrdenia, že pojem „niektori ľudia“ znamená „všetci ľudia“. Potom sa revolučné počiny Národného zhromaždenia označujú za počiny „národa“ a malé a opovrhnutiahodné kliky v tomto zhromaždení dokázali ospravedlniť svoje výčiny tým, že ich zakryli autoritou „národa“ ako celku. (5)
Je tiež zrejmé, že väčšina nemá vždy pravdu a že spravodlivosť nie je synonymom pre vôľu ľudu. V katolíckom chápaní nie sú občianské zákony separovanými absolútnymi princípmi, ale sú to veci, ktorých platnosť závisí na zhode s princípmi spravodlivosti. Zákony spravodlivosti viažu aj mimo medze dané občianskym zákonom a dokonca i v rozpore s ním. Ako Cicero povedal: Illud stultissimum, existimare omnia iusta esse quae sita sint in populorum institutis aut legibus. (6) Väčšina nie je skutočným zdrojom zákona, pretože morálna autorita zákona nespočíva v počte tých, ktorí tento zákon presadzujú, ale zdroji vyššom, čo katolícka náuka inštruovaná božským Zajvením vždy vyjadrovala formulou: Omnis potestas a Deo (7)
Dalo by sa namietať, že zákon jednomyselne podporovaný celou spoločnosťou by mal mať väčšiu mravnú autoritu, ako zákon, ktorý podporuje len väčšina. Sofistické zamieňanie časti a celku sa v takom prípade nevyskytuje. Boh však stále musí zostať ako zdroj všetkého spravodlivého a záväzného zákona. Že morálna autorita naozaj nepochádza z väčšiny dokazuje aj skutočnosť že sa ľudia častokrát odvolávajú proti rozhodnutiu väčšiny a odkazujú na „dynamickú väčšinu“ ktorá je v skutočnosti štatistickou menšinou. Tieto menšiny si nárokujú zhodu s historickým vývojom, zhodu z požiadavkami budúcnosti, alebo s vôľou ľudu, s duchom doby, so znameniami čias a iné podobné slogany.To sú všetko pseudokoncepty a metafory, ktoré sa používajú aby poskytli posledný zdroj morálnej autority, ktorý v čistej demokracii poskytuje početná vačšina. Do štruktúry zastupiteľských systémov sú votkané, verejnú mienku formujúce, menšiny. Od počiatkov existencie moderného štátu jeden názorový prúd učí, že zvolený zástupca ľudu musí za každú cenu presadzovať to, čo on sám považuje za dobré pre národ, bez ohľadu na to, či tomu národ rozumie alebo nie. Druhý prúd naopak tvrdí, že musí konať vždy podľa vôle ľudu. Ak by sme prijali prvý koncept a zároveň vyznávali demokratickú ideológiu, dostávame sa do paradoxného stavu, keď zvrchovaný ľud je poddaný zvrchovanému zástupcovi, ktorého si sám vybral, ale ktorý má právo meniť, riadiť a protirečiť vôli tohoto ľudu. Cicero kedysi povedal: magistratus populi utilitati magis quam voluntati consultat. (8) Pretože je uprostred meniaceho sa prúdu protichodných názorov nemožné nájsť spoločný filozofický základ pre politickú autoritu, sú moderné demokracie nútené zakladať samé seba v pragmatizme, čo otvára brány každej forme cynického a machiavelistického správania. Tu nachádzame pôvod opovrhnutiahodného druhu politiky, ktorá „učí ľudí systematicky konať proti zákonom spravodlivosti, ak tak možno získať nejakú výhodu a keď táto opakovaná nespravodlivosť zavedie spoločnosť do ťažkostí, potom učí, že čokoľvek, čo vyrieši tú zúfalú situáciu je legitímne. (9) “

4. Ešte tu je Rosiminiho námietka proti demokracii, pokiaľ je to demokracia založená na straníckom princípe. Pretože strany vyjadrujú rozdelenie panujúce v spoločnosti, nemôžu zaistiť potrebnú jednotu a integráciu politického útvaru. Niekedy strany dokonca zastávajú vzájomne protichodné chápanie toho, čo je zmyslom a cieľom občianskej spoločnosti a aké prostriedky je možné použiť pre dosiahnutie tohoto cieľa. V takomto prípade môže jedna strana ustúpiť druhej iba ak uzná, že jej vlastná vízia spoločnosti je menej presná ako vízia, ktorú má konkurenčná strana. Prípadne ak nemá dostatok odvahy bojovať. A naozaj poznáme prípady, ked ohrozenie národa spôsobilo, že strany pre dobro krajiny odložili vzájomnú nevraživosť (10)




1. F. Guicciardini, La Historia d'Italia, Turin, 1971
2. G.Le Bonn Dav, Štúdia uvažovania ľudu, 1895
3.Autor má na mysli isté pasáže Švajčiarskej ústavy
4. Emmanuel Joseph Sieyes (1748-1836). Odpadlý kňaz a revolučný teoretik
5. Pozri Opere, Nationale Efition, Vol. III, str. 307. Celú túto otázku pozri v Morale Cattolica, ibid, str 299. Táto sofistika, ktorú ukázal Manzoni pripomína Condorcetov paradox ktorý hovorí, že suma racionálnych rozhodnutí urobených jedincami je horšia ako rozhodnutie urobené kolektívne.
6. Cicero, De Legibus, I, XV, 42 "Je veľmi hlúpe si myslieť, že všetko, čo je zachovávané v zvykoch a zákonoch rôznych národov je spravodlivé"
7. Všetka moc pochádza z Boha
8.Cicero, De Republica. Turin 1944, str 140. Vládca musí viac myslieť na dobro poddaných ako na to, čo naozaj chcú.
9.Manzoni, Moralle Cattolica, National Edition Vol.II, prvá časť, kap. VII, str 129
10. Vo Švajčiarsku je volebný systém, ktorý produkuje vládnucu väčšinu dnes otvorený kritike, ktorá v 19. storočí, keď boli len dve strany, nebola na mieste. Hoci jestvuje viac strán, volič má len jeden hlas a nemá možnosť vyjadriť svoj názor na všetky strany preferenčnou voľbou. Pozri moje poznámky v L´anacronismo elletorale, v I giorni e le voci, Locarno 1980 pp.33ff .