Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

19. 12. 2014

Slobodomurári (6. časť)
                                                                                                                    
Slobodomurárstvo a Druhý vatikánsky koncil  

Sloboda    Rovnosť     Bratstvo - Stredobodom je človek

Lexikón pre teológiu a cirkev uzatvára heslo o slobodomurárstve nasledovnou zľahčujúcou vetou: „Svetonázorové boje budúcnosti nebudú vedené ani tak medzi Katolíckou Cirkvou a slobodomurárstvom, ako skôr medzi Kresťanstvom a marxistickým voľnomyšlienkarstvom, medzi Cirkvou a Komunizmom.“ Toto ďalekosiahle podcenenie vplyvu slobodomurárstva na Cirkev ukazuje účinnosť princípu zachovávania tajomstiev, s ktorým pracujú slobodomurárske lóže a združenia. Slobodomurári sa predsa už od svojho založenia pred vyše dvesto rokmi snažili a snažia o rozširovanie svojich myšlienok naprieč celou spoločnosťou. Katolícka Cirkev bola - predovšetkým svojim odsúdením slobodomurárstva a skrze jeho sankcionovanie cirkevným trestom exkomunikácie - poslednou veľkou baštou proti slobodomurárskemu myšlienkovému konštruktu „svetového bratstva“. Prenikanie základných slobodomurárskych princípov - slobody, rovnosti a bratstva do Cirkvi je ľahké vybadať pri rozbore koncilových textov a tiež bežným vnímaním pokoncilového spôsobu ohlasovania viery a praxe vysluhovania sviatostí. Každý z týchto troch princípov sa v pokoncilovej Cirkvi prejavuje dvojako - v akejsi umiernenej („soft“) podobe a popri nej i v extrémnej („hard“) forme. Oba prístupy sa pritom odvolávajú na koncilové dokumenty.

Princíp slobody 

Zatiaľ čo v slobodomurárstve existuje možnosť výkladu samotného pojmu slobody rozličnými smermi, Druhý vatikánsky koncil ho recipoval vo forme „náboženskej slobody“. No tento pojem je nanajvýš dvojznačný, keďže Cirkev pozná skutočnú náboženskú slobodu, ktorú aj vždy hlásala. Táto náboženská sloboda spočíva v tom, že nik nesmie byť v otázkach viery a náboženstva podrobený tlaku, teda - nik nesmie mať „prikázané veriť“ nasilu. Nesprávne chápaná náboženská sloboda vo význame, v akom bola formulovaná na poslednom koncile, spočíva na náboženskej ľahostajnosti štátu voči rôznym svetonázorom a náboženským systémom, ktoré v danej spoločnosti existujú. Toto je na koncile zdôvodnené akýmsi „prirodzeným právom na vieru“, hoci aj v bludy. Z katolíckeho pohľadu je toto jedným z najzásadnejších a najďalekosiahlejších ideologických omylov Druhého vatikánskeho koncilu.
 

Takto nesprávne vnímaná „náboženská sloboda“ spočíva na náuke o „práve“ verejného šírenia bludov a bola ako následok absolútne nadsadenej „slobody človeka“ zakotvená v koncilovom dokumente Dignitatis humanae. Je to však chápanie, ktoré naráža na svoje hranice i v postmoderných nekatolíckych štátoch, v akých žijeme dnes. Viaceré západoeurópske štáty napríklad otvorene podnikajú kroky voči Salafistom (jeden z radikálnych smerov Islamu, od arabského výrazu „Salaf“ pre predka, predchodcu), ktorí sa dopúšťajú protištátnej činnosti, resp. ohrozovaním bezpečnosti občanov destabilizujú spoločnosť. Na takéto konanie však tieto štáty nemajú podľa Dignitatis humanae právo, pokiaľ sa Salafisti (alebo predstavitelia iných náboženských skupín) odvolajú na [od koncilu] platnú náuku o „práve“ na verejné šírenie bludov [alias nesprávne poňatú „náboženskú slobodu].
 

Extrémna pozícia
 

Extrémna požiadavka „slobody“ je akýmsi vnútrocirkevným volaním po „oslobodení sa“ od akéhokoľvek druhu cirkevného (morálneho) „nátlaku“. Dnešný „osvietený“ človek nazerá na Cirkvou hlásanú „rigidnú“ sexuálnu morálku (odmietanie kondómov, umelej antikoncepcie...), predpisy o „nútenom“ celibáte, zákaz kňazského svätenia žien, odmietanie homosexuálneho správania, či odopieranie sviatostí pre cudzoložníkov totiž práve takto. Tieto tézy a volania nie sú síce v koncilových textoch nikde explicitne spomenuté, napriek tomu sa „progresivistickí“ zástancovia neustálych zmien a reforiem v Cirkvi odvolávajú na „ducha koncilu“. Myslia pritom na „Princíp slobody človeka“, základy ktorého bezpochyby položil Druhý vatikánsky koncil. Túto „slobodu človeka“ pritom vykladajú čo najextenzívnejšie, ako slobodu od „akéhokoľvek nátlaku“. Logicky to vedie k rozkolu medzi stúpencami posledného koncilu. A tak vidíme pred sebou dva tábory, ktoré sa - hoci stojac vzájomne proti sebe, odvolávajú na koncil a jeho dokumenty.
 

Napríklad prefekt Kongregácie pre náuku viery, kardinál Müller zastupuje „umiernený tábor“ a je aktívnym a rozhodným odporcom extrémistickej pozície, ktorú zastupuje napríklad Hans Küng.

Právo na šírenie bludov ?
 

„Tento vatikánsky snem prehlasuje, že ľudská osoba má právo na náboženskú slobodu. Táto sloboda náleží v tom, že všetci ľudia musia byt prostí nátlaku ako zo strany jednotlivcov, tak zo strany spoločenských skupín a akejkoľvek ľudskej moci, takže nikto ani nesmie byť prinútený jednať v oblasti náboženstva proti svojmu svedomiu, ani mu nesmie byť bránené jednať podľa svojho svedomia súkromne i verejne, alebo samému alebo spolu s inými, v náležitých medziach.“ (Dignitatis Humanae 2) Blud tohto úryvku tkvie v slove „verejne“.
 

Idey slobodomurárstva boli jasne vyjadrené v koncilovom dokumente „Dignitatis Humanae“, falošne označované za „náboženskú slobodu“. Ďalší koncilový dokument „Gaudium et spes“ je vyjadrením nového chápania Cirkvi: Všetko upriamiť na človeka! A koncilový dokument „Nostra aetate“ je chválospevom na falošné vyznania, náuky a náboženstvá.
 

Človek ako jednotlivec

Omša, sviatosti, zjavenie sa (omylne) zameriavajú na človeka ako na posledný cieľ. „Veriaci i neveriaci jednomyseľne súdia, že všetko na svete má byť zamerané k človeku ako svojmu stredu a vyvrcholeniu.“ (Gaudium et spes 12) „Ide totiž o záchranu ľudskej osoby a obnovu ľudskej spoločnosti. Ťažiskom nášho výkladu bude teda človek, a to človek vo svojej jednote a úplnosti, s telom i dušou, srdcom i svedomím, mysľou i vôľou. Preto posvätný snem hlása vznešené povolanie človeka, uznáva v ňom akýsi božský zárodok a ponúka všetkým ľuďom úprimnú spoluprácu cirkvi k ustanoveniu všeobecného bratstva, ktoré by bolo s týmto povolaním v zhode.“ (Gaudium et spes 3)
 

Človek v kolektíve 

Cieľom pokoncilovej Cirkvi je vybudovanie „novej ľudskej rodiny“, bez potreby obrátenia sa ku Kristovi. „Čím viac sa totiž svet zjednocuje, tým je viac zrejmé, že úlohy, ktoré sú na človeka kladené, prekračujú hranice jednotlivých skupín a postupne sa rozširujú na celý svet. Ale to sa neuskutoční, ak nebudú jednotliví ľudia a ich skupiny v sebe pestovať a v spoločnosti šíriť mravné a spoločenské čnosti. S potrebnou pomocou Božej milosti povstanú noví ľudia a tvorcovia nového ľudstva.“ (Gaudium et spes 30) „Medzitým vzrastá presvedčenie, že ľudstvo nielen môže a musí stále viac upevňovať svoju nadvládu nad stvorenou prírodou, ale že jeho úlohou je tiež ustanoviť politický, spoločenský a hospodársky poriadok, ktorý by človeku stále lepšie slúžil a pomáhal jednotlivcom i skupinám uplatňovať a rozvíjať vlastnú dôstojnosť.“ (Gaudium et spes 9)
 

Centrálnym cirkevným postojom je dnes rovnocennosť všetkých náboženstiev - „A tak tieto oddelené cirkvi a spoločenstvá, hoci majú podľa nás nedostatky, predsa v tajomstve spásy nie sú bez zmyslu a významu, lebo Duch Kristov sa ich nezdráha používať ako nástroje spásy, ktorých účinnosť sa odvodzuje z plnosti milosti a pravdy, zverenej katolíckej Cirkvi.“ (Unitatis redintegratio 3)

Preložil a spracoval Ladislav Hajdu

12. 12. 2014

František: Rozvedení a opäť “sobášení”  musia byť  “integrovaní”  do Cirkvi 

Christopher A. Ferrara

Pápež František vykonáva svoje kvázimagistérium, vo forme interview pre ľavičiacke a antikatolícke plátky, už takmer dva roky. Najznámejšie z nich (“Neexistuje katolícky Boh….” atď.) urobil s militantným ateistom Eugeniom Scalfarim pre dennik La Repubblica.
Toto interview bolo zverejnené medzi pápežovými príhovormi aj na vatikánskych webstránkach, potom bolo odstránené, potom opäť zverejnené v rozličných jazykových verziách a potom opäť odstránené. Na výsmech všetkým neokatolíckym apologétom, ktorí sa usilovali ospravedlniť poburujúce výroky, ktoré podľa Scalfariho František povedal, nechal pápež toto interview, spolu s ostatnými rozhovormi s rôznymi novinármi, vydať knižne a to oficiálnym vatikánskym vydavateľstvom.

František, v rozhovoroch pre sekulárne noviny, ktorých vydavatelia rímskym katolicizmom pohŕdajú, neprestáva odpaľovať nové bomby. Jeho posledný rozhovor v La Nacion rozptyľuje akúkoľvek pochybnosť o jeho úmysle “regularizovať” rozvedených a znova “zosobášených”, tak ako to robil, keď bol arcibiskupom Buenos Aires.

Najskôr povedal, že sa nesmieme “báť kráčať po tejto ceste, po ceste synody” a vzápätí nariekal nad vylúčením tých, ktorý sám náš Pán nazval cudzoložníkmi, jasne tak deklarujúc svoju túžbu po radikálnej zmene praxe (zároveň ale brániac nerozlučiteľnosť manželstva):

Musíme ísť vpred….. V prípade rozvedených, ktorí sa opäť zosobášili pred nami stojí otázka, čo s nimi máme robiť? Ktoré dvere im otvoriť? Toto bol pastoračný problém: dovolíme im pristupovať k sv.prijímaniu? Prijímanie samotné nie je riešenie. Riešením je integrácia. Neboli exkomunikovaní, to je pravda. Ale nesmú byť krstnými rodičmi žiadnemu krstenému dieťaťu, nesmú čítať pri omši, nemôžu rozdávať prijímanie, nemôžu učiť v nedeľných školách, je asi sedem vecí ktoré nemôžu, mám tu zoznam. Ale no tak! Ak to začnem rozoberať, tak to vyzerá, že fakticky exkomunikovaní sú. Preto im pootvorme dvere trochu viac!
Prečo nesmú byť krstnými otcami a matkami? “Nie, nie, nie, aké svedectvo dajú svojim krstňatám?” Svedectvo muža a ženy hovoriace “milý môj, urobil som chybu, zmýlil som sa, ale verím že ma náš Pán miluje a chcem Boha nasledovať, nebol som hriechom porazený, chcem ísť ďalej.” Je niečo kresťanskejšie ako toto?
A ak si niekto vyberie za krstného otca niekoho z politických darebákov a skorumpovancov, čo žijú medzi nami, hoci sú aj náležite cirkevne sobášení, súhlasili by sme? Aké svedectvo vydajú svojim krstňatám? Svedectvo skorumpovanosti? Veci potrebujú zmenu, naše normy potrebujú zmenu.

Za prvé a predovšetkým, toto je hanebné zavádzanie,  je to ohováranie všetkých jeho predchodcov, že pred tým ako František vstúpil na scénu, aby s podporou kardinála Kaspera a skorumpovanej nemeckej hierarchie dal veci do poriadku, neurobili pre rozvedených a znova “zosobášených” vôbec nič. Toľko sme sa toho napočúvali o hľadaní inšpirácie pre vieru na “perifériách” Cirkvi. Spomeňte si, ako boli periférni africkí preláti na synode umlčiavaní, až kým ich nárek nad Kasperovým očierňovaním afrického konzervativizmu (nazýval ho tabu) nedonútil Františka, aby do skupiny progresívnych strojcov synody dosadil aj afrického kardinála Napiera. 
  
Za druhé, je neuveriteľné, že v tomto rozhovore samotný Kristov námestník používa v prospech integrácie verejných cudzoložníkov do cirkevného života logiku, ba i rétoriku malého dieťaťa: “Pozrite na tých skorumpovancov! Môžu byť krstnými rodičmi len preto, lebo sú cirkevne zosobášení. Ale rozvedení a opäť zosobášení nemôžu. No tak! Dovoľme im byť krstnými rodičmi! Je niečo kresťanskejšie? ” Je snáď treba Kristovmu námestníkovi vysvetľovať, že zlo sa iným zlom nezmení v dobro? Naozaj si neuvedomuje, že riešenie nesprávneho prístupu k inštitúcii krstného rodiča nie je, pripustením širokej kategórie verejných hriešnikov ktorí chcú byť krstnými rodičmi,  tento nesprávny prístup schváliť a tak redukovať úlohu krstného rodiča na hocikomu dostupnú pro forma zdvorilosť?

Naozaj je pápež tak naivný, že si myslí, že verejní cudzoložníci budú v úlohe krstných rodičov vysielať svedectvo o tom, že sú hriešnici ktorí spravili chybu a nie správu, že Cirkev ospravedlňuje ich hriech? Prečo radšej netrvá na integrite inštitúcie krstného rodiča a nezačne dôrazne vymáhať plnenie tradičnej požiadavky, aby krstný rodič bol veriaci katolík a žil taký život, aby mohol byť svojím krstňatám vzorom? Tu sa natíska priamo istota, že František pokračuje v reálnom programe kupčenia s duchom doby, ktorý maskuje za “znamenia čias


Iná otázka: Je možné, aby si František  naozaj neuvedomoval katastrofické implikácie svojich príležitostne spomínaných návrhov na zmeny cirkevnej disciplíny? Len malý príklad účinkov Františkovho zhubného pôsobenia: Predstavte si, že pár žijúci v cudzoložnom “druhom manželstve”,  ktorý sa stal krstnými rodičmi navštívi svoje krstňa, povedzme na Štedrý večer. Ak tam budú nocovať, majú sa k nim rodičia krstňaťa správať ako ku slobodným a ubytovať ich v oddelených izbách, alebo ako k legitímnemu manželskému páru, ignorujúc tak učenie o nerozlučiteľnosti manželstva, ktoré František tak zanietene bráni? A čo si o tom bude myslieť krstňa, dosť staré aby pochopilo, že jeho krstní rodičia sú v skutočnosti zosobášení s inými, ešte žijúcimi ľuďmi. A čo ak krstňa týchto ľudí aj pozná, ak sú náhodou žijú v jeho komunite?

Možno si ale František dôsledky svojich radikálnych nápadov naozaj neuvedomuje. V  tom istom rozhovore pre La Nacion povedal :”Boh ma obdaril zdravou dávkou nevedomosti.” To nepopieram. Máme pápeža, ktorý o sebe takéto veci hovorí vo všetkej vážnosti pričom si musí byť vedomý toho, že noviny to roznesú po celom svete, ako tie najdôležitejšie správy dňa.

Ak teda verejní cudzoložníci – tak ich nazval sám Kristus – môžu byť krstnými rodičmi, prečo ich  nezbaviť všetkých obmedzení, ktoré František považuje za neznesiteľné, vrátane dvetisíc ročného zákazu sv. prijímania? Neokatolícka mašinéria už funguje a uisťuje nás, že “pápež v skutočnosti povedal” že sv. prijímanie pre rozvedených a znova zosobášených nie je riešením.
Čítajte pozorne. František povedal, že prijímanie SAMOTNÉ nie je riešením. Zreteľne ho však považuje za časť riešenia, mimochodom riešenia problému, ktorý vôbec neexistuje.

Keď sa La Nacion pápeža priamo spýtali, či schvaľuje šialený návrh kardinála Kaspera povoliť verejným cudzoložníkom spoveď a prijímanie bez povinnosti ukončiť ich cudzoložstvo, tak František pre La Nacion jasne povedal, že ho podporuje. Osvojil si dokonca infantilný Kasperov argument, že ak niekto môže duchovne prijímať kým žije v stave cudzoložstva, malo by mu byť dovolené prijímať aj Prevelebnú Sviatosť:

Kasperova hypotéza nie je jeho vlastná. Pozrite, čo sa vlastne stalo? Niektorí teológovia sa takýchto záverov obávali a to nás brzdilo. Kasper naliehal, aby sme hľadali hypotézy, teda urobil prvý krok. Niektorí spanikárili. A zašli až tak ďaleko, že povedali: Prijímanie nikdy. Ak, tak len duchovné prijímanie. Ale povedzte, nepotrebujeme aj k duchovnému prijímaniu Božiu milosť?

A je to opäť František, ktorý v tom istom interview o nastávajúcej Synode 2015 hovorí, že pápež je jej najvyššia záruka (guarantor), pápež je tam, aby sa postaral o jej priebeh. S takouto zárukou, ktorá v sekulárnych novinách verejne prezentuje takéto škandálne názory, akú máme nádej, že synoda katastrofálne nezmení nemennú cirkevnú disciplínu spojenú s nerozlučiteľnosťou sviatostného manželstva, ktorú tak rozhodne bránil Františkom nedávno svätorečený Ján Pavol II. pred 33 rokmi? Povedal by som že malú až žiadnu, ak nepočítam s mimoriadnou intervenciou Ducha Svätého, ktorá je samozrejme vždy možná. O tomto hlboko znepokojujúcom rozhovore, ktorý predstavuje významný príspevok k už aj tak monumentálnej hanebnosti tohoto pontifikátu, sa dá ešte povedať veľmi veľa. Ale to si nechám na inokedy.

Stačí poznamenať, že hovoriac o povstávajúcej opozícii z radov “konzervatívcov” František povedal: “Teraz je odpor evidentný. A pre mňa je to dobré znamenie, odpor sa otvorene a verejne ukázal, nie je to len neviditeľné šomranie. Je to zdravé dostať veci na verejnosť,veľmi zdravé”.

A to robíme od tej chvíle, čo sa ukázalo skutočné smerovanie tohoto radikálneho pontifikátu.

Preložil Jozef Duháček

11. 12. 2014

Chudoba

Léon Bloy

Chudobných vždy budete mať medzi sebou.
Od priepasti tejto reči nikdy nemohol ani jeden človek povedať, čo je to Chudoba.
Svätí, ktorí sa s ňou z lásky zasnúbili a splodili s ňou mnoho detí, tvrdia, že je nekonečne hodná milovania. Tí, čo nechcú takú spoločnicu, niekedy pod jej bozkom zomierajú hrôzou alebo zúfalstvom a dav prechodí "de utero ad sepulcrum" bez toho, aby vedel, čo si má myslieť o tej príšere.
Keď sa opýtame Boha, odpovie nám, že práve On je chudobný: Ego sum pauper. Keď sa Ho napýtame, ukazuje nám svoju velebnosť.
Stvorenie je ako by kvetom nekonečnej Chudoby; a dokonalým dielom Toho, ktorého menujeme Všemohúcim, bolo dať sa uprostred úplnej Hanebnosti ukrižovať ako lotor.
Anjeli mlčia a trasúci sa Démoni vytrhávajú si jazyk, aby nehovorili. Len hlupáci posledného storočia podujali sa vysvetliť tajomstvo. Kým ich prehltne priepasť, Chudoba sa spokojne prechádza so svojou maskou a svojím sitom.
Ako sa hodia na ňu slová Evanjelia sv. Jána! "Bola pravým svetlom, ktoré osvecuje človeka, prichádzajúceho na tento svet. Bola na svete, svet bol učinený skrze ňu a svet ju nepoznal. Do svojho prišla a svoji ju neprijali."
Svoji!  Hej veru, či jej nepatrí ľudstvo? Veď nieto tak nahého zvieraťa, ako je nahý človek a všade by sa malo užívať porekadlo, že boháči sú zlí chudáci.
Keď sa odstráni zmätok tohto klesajúceho sveta, keď hviezdy budú vyhľadávať svoj chlieb a keď najposlednejšie blato samé pripustí k tomu, aby vyžarovalo Nádheru; keď budeme vedieť, že nič nebolo na svojom mieste  a že rozumná bytosť žila len v hádankách a zdaniach, potom by bolo možné, že by muky bedára ukázali mizériu milionárovej duše, ktorá by sa na tajomnom registri položiek všeobecnej Solidarity duchovne rovnala handrám.
Mandarín hovorí: "Vyondiem sa na chudobných."
"Veľmi dobre, milý chlapče", povie Chudoba pod svojim závojom, "poď ku mne. U mňa je teplo a mám výborné lôžko ..." A sama ho zavedie spať do kostnice.
Ach, vskutku by sa zhnusilo aj byť nesmrteľným, keby ešte pred tým , čo sme navykli volať smrťou, nebolo prekvapení a keby žranie psov tejto vojvodkyne, nimi znovu vydávané, raz nemalo byť jedinou nádejou ich večne vyhladnutých vnútorností.

"Ja som tvoj otec Abrahám, ó, Lazar, môj drahý nebožtík, moje dieťatko, ktoré kolíšem vo svojom Lone a chystám na šťastné Vzkriesenie. Ty vidíš veľký neporiadok, ktorý je medzi nami a nemilosrdným boháčom. To je priepasť nedorozumení, ilúzií, nepremožiteľných nevedomostí, ktorú nemožno preklenúť. Nikto nevie svoje vlastné meno, nikto nepozná svoju vlastnú vlastnú tvár. Všetky tváre a všetky srdcia zatiahnuté sú hmlou nepreniknuteľného tkaniva kombinácií Pokánia, ako čelo otcovraha. Nevieme, pre koho trpíme a nevieme pre čo sa tešíme. Nemilosrdník, ktorému si závidel omrvinky a ktorý teraz žobre o jednu kvapku Vody z konca tvojho prsta, mohol zbadať svoju biedu iba pri svetle plameňov svojho mučenia; bolo však treba, aby som ťa vzal z rúk Anjelských, aby sa ti vo večnom zrkadle ohnivej tváre odkrylo tvoje bohatstvo. Pravda, neprestajné rozkoše, s ktorými ten zatratenec rátal, neprestanú, ako ani tvoja bieda nebude mať konca. Lenže, keď sa uviedol Poriadok, ty si zmenil miesto. Lebo medzi vami dvoma bola tak skrytá blízkosť, tak dokonale neznáma, že len Duch Svätý, navštevovateľ kostí mŕtvych, mohol ju v nekonečnej konfrontácii tak ukázať!"

Boháči sa boja chudoby, lebo čierne šípia smierne zaobchádzanie, vnuknuté jej prítomnosťou. Boja sa jej ako zachmúrenej tváre veriteľa, nepoznajúceho pardonu. Zdá sa im, a celkom správne, že hrozná bieda, ktorú skrývajú vo svojom vnútri, zrazu by mohla roztrhať svoje zlaté putá a svoje prikrývky nespokojnosti a plačúca utiecť v ústrety Tej, ktorá bola vyvolenou spoločnicou Syna Božieho!

V tom istom čase inštinkt Zdola ich upozorňuje na nákazu. Tí vyvrheľovia dobre vedia, že Chudoba je tvárou samého Krista, zapľutou Tvárou, ktorá obracia na útek Knieža tohto sveta a že pred Ňou nemožno jesť srdce biednych pri hudbe flaut alebo hobojov. Cítia, že jej blízkosť je nebezpečná, že lampy dymia, keď sa blíži a fakle sa podobajú pohrebným sviecam a že každá rozkoš umiera. To je nákaza božských Smútkov ...
Aby sme použili známe porekadlo, ktorého hĺbka privádza do zmätku: "Chudobní donášajú nešťastie", v tom istom zmysle, ako vyhlásil Kráľ chudobných, že "prišiel doniesť meč". Hrozné a priamo strašné protivenstvo získa si človek rozkoše, ktorého šiat dotkol sa chudobný a ktorému sa pozrel zoči-voči.
Práve preto je na svete toľko múrov od časov biblickej Veže, ktorá sa mala dotýkať neba - tak slávnej Veže, že Boh "zostúpil z neba", aby si ju pozrel zblízka a ktorú isteže stavali na to, aby naveky odháňali anjelov nahých a bez domova, už vtedy sa túlajúcich po zemi.

Z knihy Léona Bloya: Chudobná žena, vydala Obroda, Ružomberok 1943

Preložil Jozef Gonsorčík


10. 12. 2014

Slobodomurári (5. časť)

Slobodomurárstvo a Cirkev

a) Odsúdenia

Slobodomurárstvo odmieta Katolícku Cirkev ako pravú Kristovu Cirkev, popiera a odmieta absolútny charakter Kresťanstva a skrze svoju prevažne racionalistickú a antropocentristickú povahu v sebe skrýva nebezpečenstvo úplnej náboženskej letargie a ľahostajnosti. Tá môže prerásť až v nenávistné odmietanie Boha a nevraživosť voči Cirkvi, čoho svedectvom sú dejiny slobodomurárstva románskej proveniencie, ktoré nadobudlo výrazne protikatolícky charakter. Katolícka cirkev preto slobodomurárstvo odsúdila a svojim členom vstup do jeho štruktúr pod sankciou exkomunikácie zakázala. Prvýkrát sa s týmto postojom Cirkvi stretávame v bule Klementa XII. „In eminenti“ z 28. apríla 1738 a v bule Benedikta XIV. „Providas“ zo 17. mája 1751. Autorom tretieho nariadenia (z 13. augusta 1814) bol kardinál Consalvi počas pontifikátu Pia VII. Postoj Cirkvi potvrdili aj Lev XII. v „Quo graviora mala“ z 13. marca 1825 a Gregor XVI. v „Mirari vos“ z 15. augusta 1832. Pius IX. odsúdil slobodomurárstvo v celkovo ôsmich alokúciách (alokúcia = prejav pápeža k určitej cirkevnej alebo politickej téme) a pastierskych listoch, spomeňme najmä „Syllabus“ z. 8. decembra 1864 a alokúciu „Multiplex inter“ z 25. septembra 1865. Lev XIII. odsúdil slobodomurárstvo v encyklike „Humanum genus“ z 20. apríla 1884 a v listoch z 8. decembra 1892, 20. júna 1894 a 2. septembra 1896. Codex Iuris Canonici (Kódex kánonického práva) z roku 1917 (Kánon 2335) hovorí: „Prívrženci sekty slobodomurárov a združení podobného druhu, ktoré pracujú proti Cirkvi a zákonnej štátnej moci, vzťahujú na seba ipso facto exkomunikáciu, vyhradenú Apoštolskému stolcu.“ Toto ustanovenie platilo do vydania nového Codex Iuris Canonici v roku 1983.

b) Zrušenie odsúdenia po Druhom vatikánskom koncile

Z iniciatívy viedenského kardinála Franza Königa začal intenzívny dlhoročný dialóg medzi predstaviteľmi slobodomurárstva a Katolíckou cirkvou. Jeho závery sú zhrnuté v spoločnom „Lichtenauskom vyhlásení“ z 5. júla 1970, podpísanom na zámku Lichtenau v Hornom Rakúsku. Partnerom v dialógu boli najmä slobodomurárske združenia z nemecky hovoriacich krajín, ich hovorcom a šéfom za rokovacím stolom bol vtedajší Veľmajster Veľkej lóže Rakúska, linecký neurológ Dr. Kurt Baresch. Vyhlásenie z Lichtenau podpísalo šesť zástupcov humanitných Veľkých lóží Nemecka, Rakúska a Švajčiarska a traja predstavitelia Katolíckej cirkvi. V dokumente sa uvádza, že „Slobodomurárstvo nie je žiadnym náboženstvom a ani žiadne náboženstvo nehlása a neučí, keďže nemá žiadnu spoločnú ucelenú predstavu Boha.“ Veľké náboženstvá spája „narastajúce, celosvetové ohrozenie ich existencie skrze popieranie ľudskej dôstojnosti a ľudských práv a skrze pseudonáboženské ideológie“. „Všeobecne sa zastáva stanovisko, že pápežské buly, zaoberajúce sa slobodomurárstvom majú už len historický význam a nezodpovedajú súčasným časom. Odsúdenie slobodomurárstva ustanoveniami cirkevného práva nie je už viac z dôvodov, uvedených v tomto vyhlásení Cirkvou ospravedlniteľné, navyše, keď tá (Cirkev) podľa Zákona Božieho učí, že svojho brata treba milovať“. Kurt Baresch spísal o rozhovoroch s kardinálom Königom správu, ktorá vyšla vo Viedni v roku 1983 pod titulom „Katolícka cirkev a slobodomurárstvo“. Na základe tohto zmierenia pokoncilovej Cirkvi so slobodomurárstvom bola v rámci publikovania nového CIC (Kódexu kánonického práva) klauzula o exkomunikácii členov slobodomurárskych združení z CIC vypustená. Nový CIC bol vyhlásený pápežom Jánom Pavlom II. Apoštolskou konštitúciou „Sacrae Disciplinae Leges“ z 25. januára 1983 a účinnosť nadobudol 27. novembra 1983.   

c) Intervencia kardinála Josepha Ratzingera

Hoci na rozdiel od Kódexu kánonického práva z roku 1917 neboli v tom novom, z roku 1983, slobodomurári priamo spomínaní, vyhlásil prefekt Kongregácie pre náuku viery - kardinál Ratzinger (neskorší pápež Benedikt XVI.) deň pred nadobudnutím účinnosti nového CIC (teda 26. novembra 1983), neberúc pritom na zreteľ „zmierlivé myšlienky“ v texte vyhlásenia z Lichtenau, že katolík, ktorý sa stane slobodomurárom, sa nachádza v stave ťažkého hriechu a je vylúčený z účasti na Najsvätejšej Eucharistii, keďže zásadná nezlučiteľnosť Katolíckej cirkvi a slobodomurárstva platí naďalej, aj podľa nového Kódexu kánonického práva, hoci v ňom tento fakt nie je explicitne uvedený.

Vybral a spísal Ladislav Hajdu

4. 12. 2014

Slobodomurári (4. časť)

Slobodomurárske rituály

Tajomné zvyky a rituály slobodomurárov vychádzajú zo symboliky murárskeho remesla. Tieto zvyky a s nimi spojená symbolika boli odovzdávané len bratom, niektoré len bratom, majúcim vyšší stupeň zasvätenia. Išlo o vonkajší znak vnútorného tajomstva, ktoré mohlo byť prežívané len na úrovni duševného zážitku.

Lóže sú projektované v tvare štvorca alebo pretiahnutého obdĺžnika, majúc po jednom okne na východnej, južnej a západnej strane. Na východnej strane sály sa nachádza trón Ctihodného majstra (symbolizuje stĺp Múdrosti), na západnej strane je vchod do sály a po jeho bokoch sú tróny dvoch Dozorcov (ako stĺpy Sily a Krásy). Po stranách sedia bratia. V strede podlahy je mnohými symbolmi zdobený koberec ako „pracovná tabuľa“ pre novoprijatých bratov. Predstavuje „to najsvätejšie, z ktorého majú bratia čerpať potravu pre svojho ducha a svoje srdce“. Tento koberec je z východnej, južnej a západnej strany obklopený troma svietnikmi, na každom z nich horia sviece ako symboly „troch malých svetiel slobodomurárstva“ - tie predstavujú slnko, mesiac a Majstra trónu. Na stole pred trónom Majstra (nazývanom aj „oltárom“) sú položené „tri Veľké svetlá slobodomurárstva“ - Biblia (Svetlo nad nami - božstvo), uhlomer (Svetlo v nás - svedomie) a kružidlo (Svetlo okolo nás - ľudstvo). Bratia majú na sebe koženú zásteru (symbol práce), v niektorých lóžach majú zároveň na hlave klobúk. Prijímacie rituály do jednotlivých stupňov (pričom je nutné podotknúť, že v lóžach všetkých odnoží slobodomurárstva platí striktná povinnosť mlčanlivosti o symboloch, či obradoch) symbolizujú cestu hľadajúceho človeka na trojitej ceste sebapoznania, sebaovládania a sebazušľachťovania za cieľom, ktorým je Krása, Sila a Múdrosť. Naplnenie tohto cieľa je možné iba „kráľovským umením slobodného murárstva“.

Preto pri prijímaní za učňa prijímaný zloží zo seba všetok kov, všetky šperky (znamenie vzdania sa pozemských statkov a navrátenie do prirodzeného stavu), odhalí si ľavú hruď (znamenie otvorenosti a úprimnosti), vykáše si pravú nohavicu, vyzuje pravú topánku a navlečie si pripravenú ponožku (znamenie pokory) a s očami, previazanými páskou je prijímajúcimi prevedený dookola po koberci, pričom mu na odhalenú ľavú hruď priložia hrot otvoreného kružidla. Pri prijímaní za tovaryša prijímaný hľadí do zrkadla, potom je začlenený do „reťaze bratov“. Pri prijímaní za majstra je prijímaný vložený do otvorenej truhly, z ktorej je vyzdvihnutý veľmajstrom za prednášania legendy o Hiramovi (Hiram Abif bol podľa legendy architektom Šalamúnovho chrámu v Jeruzaleme. Bol zavraždený tromi tovaryšmi [ich mená boli Jubelu, Jubelo a Jubela], ktorí sa chceli dozvedieť tajomstvo, ktoré Hiram Abif prechovával a ktoré nesmel nikomu prezradiť.).

Prijímaný učeň obdrží od prijímajúceho majstra tajomné znamenie - Guttural (symbolizuje hrdlo) a s ním heslo „Jakin“ („Pán ťa pozdvihne“); prijímaný tovaryš dostáva Pectoral (symbolizuje hruď) a heslo „Boas“ („Pán ťa posilní“) a prijímaný majster Stomachal (symbolizuje žalúdok) a heslo „Mac Benac“ („Žije v synovi“). Tajomné znamenia pripomínajú tresty, ktoré hrozia prijímanému za porušenie jeho prísahy. Pri prijímaní za majstra sa príležitostne odovzdáva aj „veľké znamenie“ pre časy núdze (prekrížené ruky sú na úrovni čela natiahnuté dlaňami vpred, pritom sa volá: “Ku mne, vy deti vdovy z Naftali!“), ktoré malo význam najmä v čase vojny. Všetky lóže fungujú na báze troch základných stupňov „jánskeho rádu“. Cez to existujú u jednotlivých Veľkých lóží ešte sústavy ďalších vyšších stupňov (zodpovedajúcich „vyššiemu zasväteniu“).

Medzi najrozšírenejšie ríty na svete patrí Starý a prijatý škótsky rítus (Ancient and Accepted Scottish Rite). V obľube sú hlavne jeho vyššie stupne. Škótsky rítus prijíma bratov od prvého do tridsiateho tretieho stupňa podľa ich pokrokov a podľa toho, ako pracujú na svojom vzdelávaní. Každý stupeň si žiada, aby sa doňho brat sám zasvätil a prenikol do jeho skrytého významu prostredníctvom toho, čo mu je v priebehu iniciácie zjavené a povedané. „Mocnosti“, ktoré v tomto ríte pracujú sa zameriavajú hlavne na individualitu a osobnosť konkrétneho človeka-slobodomurára.

Ako príklad uvádzam všetky stupne zasvätenia Škótskeho rítu (nutné je poznamenať, že v inej literatúre sa čitateľ môže stretnúť s čiastočne inými názvami jednotlivých stupňov zasvätenia. Je to dané tým, že rôzni prekladatelia prekladajú niektoré výrazy odlišne a tiež tým, že pred vznikom rítu na rôznych miestach Západnej Európy fungovali mnohé stupne sprvoti pod inými názvami).

1)Učeň, 2)Tovaryš, 3)Majster - 4)Tajný majster, 5)Dokonalý majster, 6)Dôverný sekretár, 7)Dozorca a sudca, 8)Intendant stavieb - 9)Majster vyvolený deviatimi, 10)Slovutný vyvolený pätnástimi, 11)Vznešený vyvolený rytier - 12)Veľký majster architekt, 13)Rytier kráľovskej klenby, 14)Veľký vyvolený, dokonalý a vznešený murár - 15)Rytier východu a meča, 16)Knieža jeruzalemské, 17)Rytier východu a západu, 18)Rytier ruže a kríža, 19)Veľký kňaz - 20)Ctihodný majster všetkých regulárnych lóží, 21)Noachita alebo Pruský rytier, 22)Rytier kráľovskej sekery - 23)Predstavený svätostánku, 24)Knieža svätostánku, 25)Rytier medeného hada, 26)Trojičný Škót alebo Knieža milosrdenstva, 27)Veľký komandér Chrámu, 28)Rytier slnka, 29)Veľký Škót Svätého Ondreja, 30)Rytier Kadoš (pri tomto iniciačnom obrade je osobitne badať proticirkevné zameranie slobodomurárstva), 31)Veľký inšpektor inkvizítor komandér, 32)Vznešené knieža kráľovského tajomstva, 33)Zvrchovaný veľký generálny inšpektor. Pre každý stupeň existuje chrám so svojim vybavením a patričné rituály.

L.H.

30. 11. 2014

Kresťan v chudobe

Franz Spirago

(Odmietanie chudoby, "škandál chudoby", ako ho nazval Léon Bloy, pohoršenie ľudí nad tým, že Boh dopustil chudobu, spočíval už počas 19. storočia v tom, že chudoba, stav, ktorý si vybral náš Pán Ježiš Kristus keď nás prišiel spasiť, začala byť vnímaná ako niečo podstatne zlého, ba priam ako koreň všetkého zla, ktorého odstránením sa má nastoliť lepšia spoločnosť. Kresťanstvo je však oslavou chudoby. O to horší je dnešný stav, keď mnohí cirkevní pastieri považujú chudobu t.j. sociálny stav aj Presvätej Panny, apoštolov a dokonca samotného Nášho Pána Ježiša Krista; a bola to v porovnaní s dnešným materiálnym dobrom priemerného Európana chudoba skutočne nesúmeriteľná, za stav, ktorý je podľa nich príčinou toho, že mladý ľudia odmietajú inštitúciu kresťanskej rodiny; t.j. sviatostné manželstvo, plodenie detí a neužívanie antikoncepcie, ako aj za hlavnú príčinu mnohých rozpadnutých manželstiev. Avšak situácia v krajinách, ktoré priam prekypujú hojnosťou vyvracia túto domnienku. Ruka v ruke s materiálnym nadbytkom a pohodlnosťou kráča ešte horší rozklad rodiny a spoločnosti. V minulosti ľud, biedny materiálne, nestrádal morálne, aspoň čo sa rodiny týka. Záchrana rodiny je preto nie v sociálnom zabezpečení, nech je akokoľvek prirodzene dobré, ale v jedinej apoštolskej a katolíckej Viere. Až keď bude v masách obnovená viera v Spasiteľa, potom má zmysel usilovať o zveľadenie hmotných dobier. Lebo márne je každé ľudské snaženie, pri ktorom Boh nie je. Že to bolo kedysi katolíkom jasné, o tom svedčí aj táto stať z Ľudového katechizmu vydaného v roku 1907. Pozn. red.)

Boh rozlične podelil hrivny: jednému dal 5, druhému 2 a tretiemu len 1 hrivnu. (Mat. 25, 14 - 30) To urobil Boh z múdreho úmyslu. Lebo keby všetci mali rovnako, nebol by nikto odkázaný na iných a ľudia by druh s druhom ani neobcovali.  Kdeže by potom bola láska k blížnemu, kde príležitosť k zásluhám?

1. Chudoba naskrze nie je hanba pred Bohom; len chudoba na cnosti a dobré skutky je hanba, lebo táto vedie k večnému zatrateniu.

V očiach večnej Pravdy chudoba nie je ani najmenšia hanba (Lev XIII.) Sám Kristus stal sa chudobným, súc bohatým (2, Kor. 8, 9) Kráľ neba i zeme, ktorému predsa všetko patrí, žil v ustavičnom nedostatku; nemal ani len, kde by hlavu sklonil. (Luk. 9, 58) Aký chudobný prišiel Ježiš na tento svet; hľaď len na rodisko Spasiteľovo! - Niekto môže byť chudobným na zemské statky a predsa nadmieru bohatý pred Bohom. Naopak, niekto môže byť bohatý na zemské statky a napriek tomu nadmieru chudobný pred Bohom. (Luk. 12, 21) Len bohabojnosť je slávou bohatých i chudobných. (Sir. 10, 25) Pravým bohatstvom nie sú časné statky, ale cnosti. (sv. Bernard) Verte mi, bratia moji, nie ten je bohatý, kto má truhly plné zlata a striebra, ale ten v ktorom Boh prebýva a ktorý je plný Ducha Svätého. (sv. Augustín)

2. Chudobní ľahšie dôjdu spasenia, než bohatí.

Kristus sám hovorí: "Ľahšie je ťave prejsť cez uško ihelné, než bohatému vôjsť do kráľovstva nebeského." (Mat, 19, 24) Bohatí totiž ľahko spyšnejú, stanú sa skúpymi, surovými, nemilosrdnými, lenivými, pachtia za pôžitkom a zabudnú na Boha. Veď bohatstvo poskytuje im prostriedky k uspokojeniu každej neporiadnej náklonnosti. (To platí aj pre tých ľudí, ktorí v Európe požívajú v porovnaní so zvyškom sveta, nadmerné materiálne dobrá a domnievajú sa, že žijú v chudobe. Pozn. red.) Nie tak je u chudobných: týmto chýba veľká príležitosť k hriechu. Chudobný sa ponáša na loď, ktorá nie je veľmi obťažená zemskými statkami a preto tak ľahko neutonie. - Ako pocestný bez batožiny ľahšie ide, tak i chudobný ľahšie príde k svojmu najvyššiemu cieľu. Ako šermiar, ktorý si obliekol málo šiat, ľahšie zvíťazí, tak i chudobný ľahšie prekoná všetky pokušenia diabolské. Preto mnohí chudobní na druhom svete budú mať vyšší stupeň hodnosti, ako dajední boháči. Kristus sám hovorí: "Mnohí z prvých budú poslední a z posledných prví." (Mar. 10, 31) Chudobný Lazar prišiel po smrti do lona Abrahámovho, hýrivý boháč však do pekla. (Luk. 16) Ľudia zo starých handár zhotovujú snehobiely papier, na ktorom sa potom píše a maľuje; tak to robí aj Boh: z chudobných, ťažko skúšaných ľudí robí si nástroje, ktoré sú celé čisté a mnohými zásluhami ozdobené. (sv. Ján Zlatoústy)

3. Chudobu posiela Boh človeku k spaseniu jeho duše.

Dajedni ľudia totiž zneužili by bohatstvo k bezbožnému životu a tým pritiahli by si večné zatratenie. Boh to predvída a preto im odníma zemské statky. Chudoba a bohatstvo sú od Boha. (Sir.11, 14) Sv. Anton, arcibiskup florentínsky, videl raz nad jedným domom viac anjelov hore vystupovať a zostupovať; pretože sa dozvedel, že tam býva jedna veľmi chudobná vdova s tromi dcérami, posielal jej značnú almužnu. Druhý raz zbadal nad tým istým domom zlých duchov; skúmal a počul, že títo ľudia teraz vedú rozkošnícky život. Hneď prestal dávať almužnu. Podobne robí Boh. Čo robí učiteľ, keď vidí, že sa dieťa školské baví hračkou a je nepozorné? Či otec ponechá malému decku nôž v ruke?

4. Chudobných má Boh veľmi rád.

Najláskavejší Boh je obzvlášť naklonený chudobným a nešťastným na tomto svete: lebo Kristus vyhlásil chudobných za blahoslavených (Mat. 5, 3); pozýva láskavo k sebe všetkých, čo sú ustatí a obťažení, aby ich občerstvil (Mat. 11, 28); ujíma sa s celkom obzvláštnou dobrotivosťou odsotených a prenasledovaných. (Mat. 5, 10) Tieto pravdy musia chudobným dodávať smelosti a utlmovať spupnosť zámožných a vysokopostavených. (Lev XIII.) Chudobným dáva Kristus v prvom rade zvestovať evanjelium. (Mat. 11, 5) Čo chudobným robíme, považuje Kristus tak, akoby sme jemu samému robili; mysli na slová Kristove tak, akoby sme jemu samému robili; mysli na slová Kristove pri poslednom súde. (Mat. 25, 40) Obeť chudobných je Bohu príjemnejšia, než bohatých. Či Kristus halieru chudobnej vdovy nedal prednosti pred obeťami boháčov? (Mar. 12, 41) Volanie utláčaných sľubuje Boh obzvlášť vyslyšať. (Jak. 5, 4) Pri narodení Kristovom dal Boh milosť chudobným pastierom, no naskrze nie bohatým farizeom a zákonníkom. Naozaj u Boha niet nijakého ohľadu na osoby. (Rim. 2, 11) Chudobný je práve tak dieťa Božie, ako bohatý. (Prísl. 22, 2)

5. Chudobný, ktorý počestne žije, nikdy nebude opustený od Boha, ba taký už na zemi bude šťastný.

Lebo Boh, ktorý živí vtáctvo nebeské, tak nádherne šatí ľalie a trávu na poli, stará sa tým viac o ľudí, ktorí sú oveľa viac, než tie.(Mat. 6, 25-30) No Boh spravodlivému už vonkoncom nedá trpieť nedostatok. Lebo Kristus hovorí: "Hľadajte najprv kráľovstvo Božie a spravodlivosť jeho t.j. starajte sa najprv o spásu duše svojej a zachovávajte príkazy a všetko ostatné, t.j. všetko, čo k udržiavaniu telesného života je potrebné, bude vám pridané. (Mat. 6, 33) Kráľ Dávid hovorí, že bol mladý i zostarel sa, ale nikdy nevidel, že by spravodlivý bol opustený a jeho dietky chodili po žobraní. (Ž. 36, 25) Trebárs dopustením Božím často i spravodlivý (ako Job, Tobiáš, Jozef Egyptský) upadne do núdze a biedy, nuž zase príde i čas, kde ho Boh obsype časnými statkami. Áno cnosť už v tomto živote nikdy neostáva bez časného požehnania (Ž. 111, 2-5) - Chudobný navzdory chudobe svojej môže byť nadmieru šťastlivý. Veď šťastie života naskrze nezálaží v hojnosti časných statkov (Luk. 12, 15), ale vo vnútornej spokojnosti. Túto má každý spravodlivý, či je chudobný alebo bohatý. Sv. Pavol chváli sa niekedy, že ničoho nemá a predsa a predsa je tak spokojný akoby všetkým vládol. (2. Kor. 6, 10)

6. Chudobní nie sú oprávnení vynútiť almužnu, aká im patrí od bohatých; ba majú trpezlivo znášať svoj osud a hľadať pomoc viac u Boha.

Povinnosť dávať almužnu nie je povinnosťou spravodlivosti, okrem v najkrajnejšej potrebe, ale povinnosťou kresťanskej lásky; preto nemôže sa vynútiť cestou súdnou (Lev XIII.) Z tej príčiny sv. otcovia vždy len napomínali bohatých k dávaniu almužny. "Ty si pán a môžeš dať i nedať", vraví sv. Hieronym boháčovi. A sv. Ján Zlatoústy: "Udeľuj z majetku svojho. Pravda, ak nechceš, nenútim ťa, nepoužívam násilie, len zaklínam ťa." Avšak samozrejme chudobní môžu žiadať slušnú mzdu za svoju prácu. - Chudobní majú trpezlivo znášať svoj osud a hľadať pomoc viac u Boha. "Chudobní musia si vydobyť nebo trpezlivosťou, bohatí však skutkami milosrdenstva." (sv. Ľudovít IX.) No dvojnásobne nešťastný je chudobný, ktorý opúšťa Boha a prestupuje príkazy jeho; lebo v živote tomto nemá ničoho a po smrti čaká ho k tomu ešte večné zatratenie.


Franz Spirago: Viera kresťansko-katolícka. Ľudový katechizmus, Spolok sv. Vojtecha, Trnava 1907 


25. 11. 2014

Slobodomurári (3. časť)

Slobodomurárske náboženstvo

Odhliadnuc od francúzskych a frankofónnych lóží, slobodomurárstvo zásadne nemožno považovať za „nenáboženské“. Znie to možno prekvapivo, ale vzhľadom na pôvod slobodomurárstva v dominantne protestantských krajinách to ani neudivuje. Vzhľadom na nekonečné spory vo vnútri anglického protestantizmu 17. storočia, vyrástlo na odpore voči všetkému, čo súviselo s cirkvou a cirkevnou správou. Následkom toho, že jeho filozofické podhubie tvoril Deizmus, odmietalo slobodomurárstvo cirkvami hlásané zjavené náboženstvo (teda Kresťanstvo v katolíckom alebo protestantskom poňatí). Obsahovalo však myšlienku Boha, ohľadom pojmu ktorého sa hlásala od počiatku absolútna tolerancia výkladu - Boh bol vnímaný ako Večný prazáklad všetkých vecí; Večná prasila, ktorá usporiadala svet; nepochopiteľná, dôveru i obavy vzbudzujúca Moc. Naturalistický, materialistický ateizmus bol odmietaný. Murár jest skrze svoje povolanie držaný v povinnosti, poslúchať morálny zákon. Ak správne chápe Umeniu, nestane sa z neho ani tupohlav, ani popierač Boha, ani bezbožný zvrhlík. {Kapitola 1 Starých povinností, zahrnutých v Konštitučnej knihe z roku 1723}
      
Preto nie je neobvyklým, keď počas zhromaždenia lóže znie v sále modlitba. Dogmatickým úvahám a rozborom sa však nevenuje temer žiadna pozornosť. Rovnako sa nezvykne zaujímať postoj k „posledným veciam“, akými sú smrť, nebo, peklo, osobný súd. Za najvyšší cieľ, najvyššie dobro sa pokladá nasledovanie „Mravného zákona“. Ten si obzvlášť motivovaní a praktizujúci slobodomurári spájajú s pojmom Boha, pre väčšinu slobodomurárov je však „Mravný zákon“ autonómnou, na Bohu nezávislou normatívnou hodnotou. Formálne platí zásada, že súkromné vierovyznanie jednotlivých bratov nie je viazané len slobodomurárskym pohľadom na svet, v skutočnosti však možno predpokladať, že u konfesne zameraných členov sú vernosť svojmu vierovyznaniu a praktizovanie (kresťanskej) viery dlhodobo podkopávané - práve vďaka slobodomurárom vlastnej „tolerancii v dogmatických otázkach“. Všetky smery slobodomurárstva spája odmietavý postoj voči katolíckej Cirkvi, väčšina odnoží je voči nej namierená vyslovene nepriateľsky.
              
Nie je zriedkavosťou, že pri téme „slobodomurári“ zaznie udivená otázka: „Ako to? Slobodomurári veria v Boha?“ Vieru slobodomurárstva 18. a 19. storočia nie je možné pochopiť bez pojmu „Deizmus“. Svojím (filozofickým) pôvodom sú všetci slobodomurári deistami. To znamená, že veria v Boha ako v najvyššie bytie. Veria v „staviteľa“ sveta, ktorý síce svet vytvoril, potom sa ale úplne stiahol do úzadia, mimo všetko dianie, sťa nejaký hodinár, čo vytvorí dokonalý chronometer a potom ho len tak nechá ležať na stole. Deistický pohľad bytostne protirečí Kresťanstvu - náuke o starostlivom Otcovi, ktorý je na nebesiach. Ten dokonca neváhal poslať na náš svet svojho Syna. Z odmietnutia tohto, do chodu sveta zasahujúceho a otcovsky starostlivého Boha vyvstáva antropocentristické stanovisko osvietencov a slobodomurárov, podľa ktorého je stredobodom všetkého človek a ako taký má právo rozhodovať o všetkom, čo sa ho týka. Človek určuje a riadi všetko, aj keď to odporuje predpisom a príkazom Cirkvi. Aj formulovanie „Ľudských práv“ bolo pôvodne zamýšľané ako kontrapunkt k starozákonnému Dekalógu. Francúzska revolúcia venovala na popud Maximiliena de Robespierrea vo svojom „kalendári“ tomuto mazonistickému „bohu“ dokonca jeden sviatočný a oslavný deň, založiac tak kult „Najvyššej bytosti“.

Spracoval Ladislav Hajdu

20. 11. 2014

Mládež a demokracia

Jozef Tiso

(Bolo to skutočne pred 80 rokmi? A kde sme teraz? Pozn. red.)

Naša mládež prežila 20. rokov, počas ktorých sme mohli sledovať jeden fakt a síce len, že sa všetko uberalo jedným smerom: vyvrátiť slovenského ducha a slovenskú dušu zo slovenskej mládeže. Týmto smerom sa niesla školská výchova, naša mládež sa musela učiť všelijaké citáty, ale o našich národných velikánoch nevedela nič. Nebolo jej dopriate, aby čerpala z viery slovenského národa. Bola to tendencia.

Žili sme v tzv. demokratickom režime, v našej mládeži ničil autoritu rodičov, predstavených, tradície a vychovával mládež tak, aby si nebola vedomá toho, že má rešpektovať tisícročné tradície a z tradície aby čerpala svoju silu. Tento demokratický režim urobil všetko, aby ničil, kántril, hubil a demoralizoval našu mládež.

Preto so žiaľom musíme konštatovať, že naši 18 - a 20 - roční, i niečo starší ľudia sú akosi bez radosti, bez obetavosti, nemajú úcty ani k predstaveným, ani k spoločenským metódam a zvykom, nepoznajú súdržnosť. Nedivme sa preto, že z tejto vrstvy vychádzajú dnes živly, ktoré otravujú náš verejný život.

+ + +

Vráťte ideálom našu mládež. Ideály tieto sú: verím v  Boha a verím v duchovné hodnoty, verím v autoritu ako potrebný princíp spoločenskej organizácie slovenskej a verím v kresťanskú nerozlučne jednotnú rodinu slovenskú, z ktorej má vychádzať zdravá mládež. Sú to štyri hlavné ideály, na ktorých sa má budovať charakter novej nádejnej mládeže slovenskej. Ostaneme verní týmto ideálom. Z tohto prameňa čerpal slovenský národ svojho ducha, svoje posily v minulosti. Preto ideme v duchu tejto minulosti, keď do budúcnosti kladieme program, ktorý budeme uskutočňovať v zmysle hesla: Za Boha a pre národ, v záujme národa a úcte k Bohu.

+ + +

Verejný život slovenský mal s mládežou trpké skúsenosti. Veď mládež tú vychovávali bez ideálov, bez radosti z práce, bez odhodlaných plánov do budúcnosti. Zámerne ju učili životu povrchnému, životu ľahkému bez námahy, bez vypnutia síl, bez vyšších cieľov. Namiesto disciplíny vštepovali do nej bezuzdnosť na celej čiare, čím sa jej zmocnil hyperkriticizmus a negativizmus voči všetkému. Všeobecnú zmalátnenosť, nechuť k práci, k samému životu, boli známkou predčasne prezretej, zvädnutej mládeže, ktorá sa odcudzila nielen rodinnému krbu a národnej pospolitosti, ale aj vyššiemu človečenstvu. Bol to puk ružový, ktorý prv než by sa bol rozvinul, zhnil a odpadával zo zdravého pňa národného. Honosila sa prívlastkom nepolitickej mládeže a nezbadala, že bola predmetom najzákernejšej politiky cudzej nám nadvlády, ktorá práve demoralizáciou mládeže trúfala si vykopať hrob slovenskému národu.

+ + +

Nesmie sa viac opakovať, čo sa dialo v minulosti, keď vychovávali mládež v materialistickom zameraní k nízkemu životu, k životnej ľahostajnosti.

(Úryvky z viacerých prejavov)

19. 11. 2014

Slobodomurári (2. časť)

Historický vývoj

a) Anglosaské slobodomurárstvo

Vstupom nových členov, patriacich do šľachtických kruhov získalo anglické slobodomurárstvo nielen enormné zvýšenie počtu členstva, ale aj nárast svojho vplyvu. V roku 1772 pôsobilo na britských ostrovoch už 160 lóží. Počnúc rokom 1765 až podnes zaujímajú popredné miesta v štruktúrach anglického slobodomurárstva členovia panovníckej dynastie, respektíve kráľovskej rodiny. Vnútorné rozpory medzi lóžami boli urovnané v roku 1813 založením United Grand Lodge of England (Spojenej Veľkej lóže Anglicka) so sídlom v Londýne. Patria do nej všetky anglické lóže. Od 30-tych rokov osemnásteho storočia preniká slobodomurárstvo aj do Nového sveta. V Severnej Amerike zažíva neuveriteľný rozmach. Venuje sa najmä dobrovoľníctvu a charite, v roku 1931 sa v Spojených štátoch hlásilo k slobodomurárstvu 3 509 000 bratov, združených v 18 000 lóžach.

Celkovo sa dá povedať, že anglosaské slobodomurárstvo je vo všeobecnosti mierne konzervatívneho razenia, je zložené viac-menej z členov, patriacich do rôznych protestantských vyznaní a náboženských zoskupení. Od svojich členov zásadne vyžaduje vieru v najvyššiu bytosť, v akúsi duchovnú prasilu, usporadúvajúcu svet. Členovia týchto lóží sú z náboženského hľadiska  tolerantní, nezdráhali sa medzi seba prijímať ani vyznávačov iných (teda nekresťanských) náboženských systémov, zastúpených na územiach, patriacich do British Empire ako seberovných bratov. Za svoj hlavný cieľ si kladú pestovanie myšlienok všeľudského bratstva, rozvoj humanity a dobročinnosť.

c) Románske krajiny

Slobodomurárstvo v románskych krajinách je na rozdiel od toho anglosaského zamerané výrazne proticirkevne a protinábožensky. Je politicky mimoriadne aktívne, najmä pokiaľ ide o slobodomurárstvo vo Francúzsku. V 18. storočí bolo prístupné všetkým romantickým a ezoterickým prúdom (najmarkantnejšie sa to odrazilo pri formovaní systému vyšších stupňov „zasvätenia“). Čoraz otvorenejšie sa hlásilo k nastoleniu akejsi „svetovej demokracie“ a zničení Cirkvi a pápežstva (v tomto smere mal najväčší vplyv Grand Orient de France - Veľký Orient Francúzska).

10. septembra 1877 pozbavil Grand Orient svoje regule starého slobodomurárskeho záväzku viery v „majstra staviteľa sveta“ a v nesmrteľnosť ľudskej duše, odstránil tiež zo svojich obradov a symbolov Bibliu a Krucifix. Ako reakciu na toto prerušili Veľké lóže Anglicka, Škótska, Írska a Kanady akékoľvek kontakty s Veľkým Orientom Francúzska. (Veľká lóža Nemecka sa s Grand Orientom rozišla už v roku 1871). Grand Orient pristupoval nenávistne k všetkému cirkevnému učeniu a snažil sa minimalizovať cirkevné vplyvy na spoločenské dianie. Badať to bolo najmä v otázkach manželstva a výchovy mládeže, v otázkach spoločenského poriadku (jeho ukotvenie nie na báze cirkevnej náuky o spoločenských dobrách) a v otázke združovania sa do spolkov. Grand Orient zaštiťoval predstaviteľov voľnomyšlienkárskeho hnutia, stál na čele boja za sekulárny štát, založený na princípoch ateizmu. Odmietal monarchiu, všetci jeho významní členovia patrili k popredným stúpencom republikanizmu. Svoj kultúrny ideál sekulárnej spoločnosti, v ktorej verejný náboženský kult nemá žiadne miesto predstavil Veľký Orient na medzinárodnom slobodomurárskom kongrese, konanom v Paríži v roku 1889.
Na Grand Oriente bolo duchovne závislým slobodomurárstvo krajín Itálie. Veľmajstri Giuseppe Mazzini a Giuseppe Garibaldi bojovali za odstránenie svetského panstva pápeža, ich nasledovníci - Ernesto Nathan a Adriano Lemmi presadili v novovytvorenom Talianskom kráľovstve sekularizáciu školského systému. Ten istý vplyv republikanizmu a voľnomyšlienkarstva badať aj pri lóžach, pôsobiacich v Španielsku a v Portugalsku (všetky proticirkevné pogromy prvej polovice dvadsiateho storočia, počnúc odstránením portugalského kráľa Manuela II. v roku 1910, ktoré sa prehnali Iberským polostrovom možno pripísať slobodomurárskej réžii, ono to nikdy tieto hnutia ani nepopierali.), ako aj v Belgicku, v Rumunsku, vo Švajčiarsku, v krajinách Južnej Ameriky, v Mexiku a v neskoršej Juhoslávii. Zvlášť pri nastoľovaní proticirkevných režimov a štátneho teroru v Španielsku, Portugalsku a Mexiku bola viditeľnou spolupráca slobodomurárskych kruhov s komunistami, čo bolo výsledkom ideologického premiešavania členstva týchto dvoch entík.

c) Nemecké štáty

Slobodomurárstvo v germánskych (nemeckých) krajinách zastáva z väčšej časti akési „nedogmatické kresťanstvo“, alebo niekde viac, niekde menej ortodoxný protestantizmus. V mnohom akcentuje nacionálny rozmer, no zväčša je apolitické a zvláštnu pozornosť venuje skôr pestovaniu slobodomurárskej filozofie. Nemecké slobodomurárstvo začalo svoje dejiny písať v Hamburgu, v roku 1737. Do jeho radov patrili veľmi známe osobnosti: Friedrich II. (Veľký) - pruský kráľ a brandenburský kurfürst (knieža); z filozofov napríklad Johann Gottfried von Herder a Johann Gottlieb Fichte; zo sveta hudby veľmi známy Wolfgang Amadeus Mozart; spomedzi literátov  Christoph Martin Wieland, Johann Wolfgang von Goethe, Johann Heinrich Voß (ten do nemčiny preložil Homérove eposy Iliada a Odysea), Gottfried August Bürger, Adelbert von Chamisso, Ferdinand Freiligrath, Matthias Claudius, či Johann Heinrich Daniel Zschokke, mnohí z nich pôsobili aj ako prekladatelia, novinári, pedagógovia alebo sa venovali prírodným vedám. Treba mať ale na zreteli fakt, že v 18. storočí v určitých intelektuálnych kruhoch (najmä) pruskej elity patrilo k „dobrému štýlu“ neodmysliteľne aj členstvo v nejakej tej lóži.
V tridsiatych rokoch 18. storočia bolo nemecké slobodomurárstvo rozdelené na dva tábory: Na jednej strane boli tri staropruské Veľké lóže (1Veľká národná materská lóža „U troch glóbusov“, 2Veľká krajinská lóža slobodomurárstva Nemecka a 3Veľká lóža Pruska „Priateľstvo“), ktoré združovali asi dve tretiny slobodomurárov Nemeckých krajín. Začiatkom 20. storočia stáli tieto organizácie na platforme (nemeckého) nacionalizmu a odmietali humanistické slobodomurárstvo, ako ho poznáme z anglosaského prostredia. Od členov sa požadovalo vyznávanie Kresťanstva. Naproti tomu stálo ostatných šesť Veľkých lóží, zahrňujúcich asi tretinu nemeckého slobodomurárstva. Tieto boli naklonené humanistickému svetonázoru, ktorý bol dominantný pre väčšinu svetového slobodomurárstva.

Od polovice devätnásteho storočia zaznamenávame v rámci európskeho slobodomurárstva pokusy akéhosi cezhraničného zbližovania medzi jednotlivými národnými štruktúrami. Toto zbližovanie je artikulované najmä konaním slobodomurárskych kongresov, kde dochádza k publikovaniu konkrétnych vyhlásení, propagovaných rozličnými publikáciami. Výsledkom týchto pohybov je ukotvenie slobodomurárskych národných a regionálnych štruktúr v novovznikajúcich supranacionálnych organizáciách s celosvetovou pôsobnosťou. Prvou takouto organizáciou bol Bureau international de relations maçonniques (Medzinárodný výbor mazonických [rozumej slobodomurárskych] vzťahov), ktorý vznikol v roku 1903 vo švajčiarskom Neuchâteli. Nasledovali Ligue Internationale de Francs-Maçons (Medzinárodná liga slobodomurárov) v roku 1905 a Association maçonnique internationale [A.M.I.] (Medzinárodná slobodomurárska asociácia) v roku 1921.
Medzi známe slobodomurárske štruktúry patria tiež: International Grand Lodge of Druidism (Medzinárodná Veľká lóža druidizmu) [s druidmi ako keltskými pohanskými kňazmi nemá spoločné nič, názov má symbolizovať múdrosť, vedu, umenie a spätosť s prírodou], ktorej symbolom je sedemcípa hviezda; ďalej sú to Rád Illuminátov [illumináti = osvietení, spolok vznikol v bavorskom Ingolstadte v roku 1776]; ברית יבנ - B´nai B´rith [ide o židovskú lóžu z roku 1843, založenú v New Yorku, názov značí „Synovia zmluvy“]; Independent Order of Odd Fellows - I.O.O.F. [Voľne preložiteľné ako „Nezávislý rád čudákov“, založený v 18. storočí v Anglicku, jeho heslom je „Priateľstvo, láska a pravda“] a nemožno opomenúť veľmi rozšírené Rotary Clubs [prvý z nich bol založený v roku 1905 v Chicagu, dnes ich v 166 štátoch sveta funguje asi 34 tisíc - p. p.] a Lions Clubs [ich počiatky siahajú do roku 1917, prvým bol klub založený v Oak Brook, štát Illinois. Dnes je vo svete 46 tisíc Lions klubov v 208 krajinách sveta. Ich mottom je „We serve“ („Slúžime“)] ako predstupne vyšších slobodomurárskych spolkov a lóží.


S použitím dostupnej literatúry spracoval a preložil Ladislav Hajdu


12. 11. 2014

Slobodomurári. (1. časť)
  
Problémom mnohých intelektuálov západného sveta je, že pri počutí slova „slobodomurári“ okamžite mávnu rukou a pokrčia plecom - „Dajte mi pokoj s konšpiračnými teóriami!“. A naozaj, v skutočnosti je na trhu k tejto téme oveľa viac neserióznej literatúry, než skutočne intelektuálne poctivého a objektívneho vysporiadania sa s týmto fenoménom. Poznáme extrémistov, ktorí sú majstrami v šírení konšpiračných teórií, tých, ktorí vidia za každou päťcípou hviezdou hneď Zlo a v každej pyramíde vidia prebývať nejakého veľmajstra tej-ktorej lóže. Práve vďaka nim je téma „slobodomurári“ degradovaná na akúsi neomalenú zmes predsudkov a jednoduchých vývodov nevzdelancov a priemerných hlupákov, maľujúcich všetko na čierno, vidiac svet len jednodimenzionálne - „Za všetko môžu slobodomurári!“. Práve korekciu takéhoto obrazu má za cieľ nasledujúci materiál, serióznym spôsobom tematizujúci otázku: Kto sú slobodomurári a akým spôsobom vplývajú na Cirkev? Prvá časť diela je aktualizovaným úryvkom z Lexikonu pre teológiu a Cirkev (rok vydania 1932), druhá časť pojednáva o vplyve slobodomurárstva na Cirkev. Nejde pri tom o to, oštempľovať tú či onú osobu ako aktívneho slobodomurára (podľa hesla „Bol Bugnini slobodomurár?“), ale dokázať pomocou využitia koncilových textov a reflektovania pokoncilovej vnútrocirkevnej praxe vplyv Lóže v Cirkvi.                  

Definícia

Slobodomurárstvo je kozmopolitným združením za účelom individuálneho mravného zušľachťovania človeka a za účelom vytvorenia všeobecného zväzu ľudstva na základe princípov humanity a absolútnej tolerancie, za pomoci tajomných rituálnych úkonov ako symbolických prostriedkov k faktickej realizácii týchto cieľov.

Pôvod

Od roku 1175 prebralo Anglicko z Francúzska gotický štýl. Jeho usporiadanie, štruktúru, nákresy a skice jednotlivých chrámov, či postupy pri budovaní klenby opatrovali kamenári a stavitelia ako tajomstvo. Kamenári boli slobodným povolaním, mohli sa kamkoľvek sťahovať a z týchto dôvodov sa spočiatku nezvykli organizovať vo forme miestnych cechov, ako tomu bolo u iných remeselníckych odvetví, ale v akomsi náboženskom „bratstve“, zahŕňajúcom teritórium celej krajiny, utiekajúc sa k Jánovi Krstiteľovi, ako svojmu patrónovi a ochrancovi. V murárskych chyžkách vznikla Fraternity of freemasons (Bratstvo slobodných murárov), v ktorej sa tamojším fellows  (bratom) dostávalo všestranného poučenia, zahrňujúceho otázky remeselné, stavebnotechnické, náboženské, morálne i sociálne, sprevádzaného zväčša tajomnými symbolickými rituálmi. Po roku 1356 začali vznikať aj samostatné cechy kamenárov, im boli prenechané otázky súvisiace so stavebnými postupmi a remeselnotechnická problematika. Nábožensko-morálnu a sociálnu výchovu „bratov“ prevzala výhradne Fraternity, táto prijímala do svojich radov od roku 1475 už aj osoby, nevykonávajúce remeselnícke povolanie.


Keď kráľ Eduard VI. zrušil v roku 1547 náboženské spolky, zanikla aj Fraternity. Pravda, katolícky duch ju opustil už pár rokov skôr. Zvyšky Fraternity sa nato reorganizovali do novej „Society of freemasons“ (Spoločnosť slobodných murárov). Jej pôsobenie bolo naďalej ako „vzdelávacie spoločenstvo“, no na rozdiel od Fraternity, u ktorej šlo o vzdelávanie vo viere a mravoch, napomáhajúce dosiahnutiu blaženosti a osobnej spásy, tu šlo primárne o družnosť, spoločenskosť, jemné spôsoby a vzdelávanie v umení, či vedách humanitných. Spočiatku do nej prenikli alchymistické a okultno-kabbalistické idey s prímesou kadejakých povier, ktoré boli ako „vzácne tajomstvá“ pestované a chránené starými zvyklosťami, rituálmi a symbolmi. Od začiatku 17. storočia sa Society stala najúrodnejšou pôdou pre šírenie myšlienok deizmu, ktorý vznikol ako jedna z foriem reakcií na náboženské hašterenie storočia šestnásteho. A tak sa od polovice 17. storočia aj na lokálnej úrovni čím ďalej, tým viac odlišovali humanizovanejšie lóže Society od cechových spolkov skutočných kamenárov a staviteľov. Society prijímala do svojich radov čoraz viac nekamenárov, pestujúc svoje zvyklosti a rituály pomocou symbolov - v zmysle budovania „všeľudského chrámu humanity“. Šlo o myšlienku vybudovania duchovného Šalamúnovho chrámu ako pendanta starozákonného Šalamúnovho chrámu z kameňa. Rástli snahy o šírenie ideí deizmu a o ich hlbšie zakorenenie v spoločenskom vedomí, tieto idey spočívali na prirodzenom mravnom zákone - akomsi nedogmatickom „náboženstve“, spájajúcom všetkých „slušných a poriadnych“ ľudí - mimo všetkých náboženských naťahovačiek a sporov. Toto viedlo 24. júna 1717 (na sviatok Svätého Jána Krstiteľa) k zlúčeniu štyroch londýnskych lóží v jednu špekulatívnu Veľkú lóžu ako „čisto duchovnú cirkev“ pod vedením Veľmajstra. Tento dátum považujeme za zrod moderného slobodomurárstva. Bratia tejto prvej Veľkej lóže boli svetonázorovo deistami, politicky Whigmi, stúpencami dynastie Hannover a nepriateľmi Tories - toryovcov (Tories podporovali dynastiu Stuartovcov).
 
Preklad a finálna úprava: Ladislav Hajdu

29. 10. 2014

Čo na tom záleží?

Megaera Erinyes


Drahá slečna Erinyes

Zaujíma ma Váš názor. Myslíte si, že pápež František je naozaj pápež? Neviem si predstaviť, že by pravý pápež robil a hovoril veci, ktoré František hovorí a robí. Je možné, že by bolo posledné konkláve zmanipulované a tak bola Františkova voľba nelegitímna?

páter M.

_

Drahý Páter,

naozaj netuším. Nie som cirkevný právnik. Ani nemám žiadne vzdelanie v oblasti teológie a cirkevných dejín a ani žiadnu zvláštnu schopnosť rozlíšiť medzi rôznymi argumentmi, ktoré sa šíria po internete.

Ja len vidím, že vo Františkovi máme jeden veľký problém, problém porovnateľný s najväčšími problémami, ktoré dnes sužujú svet. V skutočnosti sa mi vidí, že on stelesňuje všetky tie externé problémy, je takpovediac ich produktom.

Nanešťastie, o tom čo sa posledné dva roky vo Vatikáne deje, neviem viac ako to, čo možno nájsť na internete. Viem čo som videla, viem čo som počula a to čo tu prebieha sa raz určite zapíše (ak to raz niekto v budúcnosti bude opisovať) ako jedno z najnebezpečnejších a najvysvetliteľnejších období cirkevných dejín. Zvyšok z toho čo viem su len chýry a opačné chýry. Tak, ako všetci ostatní.

Ako obyčajný pozorovateľ vidím, že sme s Cirkvou a svetom v situácií, ktorá v našej dlhej histórií zjavne nemá obdobou. Verím, že mi odpustíte trochu obšírnejšiu odpoveď, pretože Vaša zdanlivo jednoduchá otázka v sebe skrýva veľmi veľa.

Predpokladám, že je možné a že sa v v minulosti aj prihodilo, že z nelegitímnej voľby povstal pápež, ktorý bol pravým pápežom a svoje pápežské povinnosti vykonával rovnako dobre, ako ktorýkoľvek iný pápež. Nemyslím si, že povaha procesu voľby je natoľko rozhodujúca, hoci chápem, že v dnešnej situácii je to lákavá odpoveď. Máme tu s Bergogliom vážny problém a ten by nezákonná voľba, ak by sa potvrdila, vyriešila. Aká by to bola úľava, keby sme sa mohli striasť jeho čudných prejavov slovami: “To sú len ďalšie protipápežove táranice.” Veľmi lákavé.

Myslím si ale, že je tu ešte iná, všeobecnejšia odpoveď, ktorú by mohol prijať katolík, ktorý stále verí: Ak pápež nie je katolík a usiluje o dosiahnutie cieľov opačných voči tomu, čo chce Kristus, záleží na tom, či je po kanonickej stránke protipápež? Záleží na tom, či bol volebný postup tak či onak narušený?

Po Pánovom nanebovstúpení nám, kresťanom, pripadla povinnosť obrátiť na vieru celý svet. Nie je prekvapujúce, že to trvalo 2000 rokov, pretože vo chvíli, keď nám táto povinnosť pripadla sme veľkú časť zeme ešte nepoznali a jej objavovanie bolo podmienené vynájdením iných vecí, ako spoľahlivé loďstvo a navigačné prístroje.

Ak uvážime aj iné prekážky, ako je ľudská záľuba vo vedení vojen, či čierna smrť, zdá sa mi interval dvoch tisícročí celkom primeraný. Myslím si ale, že na konci 19. storočia, alebo tak nejako, sme túto úlohu splnili tak dobre, ako sa snáď od nás čakalo. Kristus je známy po celom svete, dokonca aj medzi ľuďmi, ktorí v dobe iPhonov žijú v okrúhlych stanoch zo sobej kože. Kresťanov možno nájsť v každej džungli, každom meste, na každej univerzite, v každom väzení, v každej bani, v každej púšti a krv mučeníkov rovnako zavlažuje každú pôdu a piesok na planéte. A hoci zostávajú milióny neobrátených, myslím si, že vo všeobecnej rovine už sme urobili, čo sme mali urobiť. Že väčšina z tých, čo o Kristovi počuli ho odmietla, to nedokážeme ovplyvniť o nič viac, ako to dokázali jeho priatelia kedysi dávno. Moji vlastní predkovia prijali vieru veľmi dávno, v časoch, keď ešte Rím mal cisára. Ale mám dobrého priateľa z krajiny, ktorá nevidela kresťanského misionára až do 15. storočia. A stretla som pred nejakým časom biskupa, ktorý povedal že prvý katolícky misionár navštívil jeho krajinu až v 50. rokoch minulého storočia. Ale dnes, naviac v dobe všeobjímajúceho internetu, už jestvuje skutočne len malá hŕstka ľudí (Severná Korea?), ktorá by absolútne neprišla do kontaktu s Kristom a Jeho pravdou.

Takže veľká úloha, ktorú nám zverila Druhá osoba Svätej Trojice, pre ktorú a v ktorej bolo všetko stvorené, sa zdá byť splnená. Každý už počul a tí, ktorí mali odpovedať, odpovedali. Uvedomila som si to po tej bolestnej noci minulého marca: jediná spoločná úloha, ktorú sme ako ľudské bytosti a katolíci mali je splnená, čo príde teraz?

A teraz, hľadajúc v minulosti precedens, čo je katolíkom vcelku prirodzené, zisťujem, že nenachádzam presnú paralelu. Máme pápeža ….. pápeža! ktorý je schopný rozprávať úplne nezmysly ako “Korupcia je väčšie zlo ako hriech” a ktorý zdá sa, nielen že verí, že to dáva nejaký zmysel, ale ktorý je, už len za to že to vyriekol, okamžite chválený a oslavovaný  miliónmi ľudí, vrátane katolíkov .

Mali sme snáď niekedy v dejinách takú obrovskú masu katolíckych veriacich, ktorá by mala tak biedne poznanie katolíckej náuky a zároveň pozitívne verila v toľko vecí, ktoré katolíckej náuke priamo protirečia? Vskutku sme obrátili svet na Vieru, ale, vďaka nevysvetliteľnej zhode sociálnych a historických činiteľov, okamžite po splnení tejto veľkej úlohy, svet Vieru opäť stratil.

Vieme si predstaviť inú dobu, v ktorej by milióny katolíkov verili, že možno byť “pro choice katolíkom”? Alebo, že si možno myslieť, že dobrý katolík môže akceptovať konkubinát, ako mravné dobro? Alebo dokonca, že ako mravné dobro možno akceptovať aj neprirodzenú zvrátenosť? A pritom, čo je snáď ešte dôležitejšie, nikto nikdy nie je ani napomenutý, ani definitívne usmernený ani biskupom, ani pápežom?

Márne hľadíme k Rímu, veď, ako sme začiatkom tohoto mesiaca pred upretými pohľadmi celého sveta videli, tieto názory zastávajú nie len veľké zástupy katolíckych laikov, ale vyznáva ich aj veľká väčšina mužov, ktorí sa ako nástupcovia apoštolov zúčastnili synody !

Aký existuje precedens pre Cirkev, ktorá v osobe svojich najvyšších služobníkov stratila zmysel svojej vlastnej existencie, stratila vlastnú Vieru? Čo povedal Boh o soli, ktorá stratil chuť?

Uznaní proroci Katolíckej cirkvi, vizionári, ktorých v ich malých kamenných chyžkách navštívila slávna Kráľovná Neba, nám všetci  odovzdali viac menej rovnaký odkaz: “onedlho príde, ba už je tu, doba obrovskej apostázy, nastane obrovský odpad ťažko vybojovanej Viery a v dôsledku toho svet upadne do strašnej temnoty. A musím myslieť na dejinnú skutočnosť nevyberavého vraždenia, dnes už snáď miliardy nenarodených ľudských bytostí, ktoré je zo strany tých, ktorí sa zasvätili službe Bohu, len zriedkakedy sprevádzané niečím iným, ako mlčaním.

Všetci tí svätí proroci o tomto čase rozprávali a ja si myslím, že už je tu, bude pokračovať a skončí v tom najstrašnejšom nadprirodzenom treste, aký kedy svet videl. Pri pohľade na potratové štatistiky to považujem za spravodlivé, také strašné zlo nezostane nepotrestané na veky.

Vráťme sa k Vašej otázke. Myslím si, že je to diskutabilné. Hľadáme v minulosti precedens, ktorým by sme rozlúštili hádanku tohoto zvláštneho, intelektuálne zjavne skazeného muža, Bergoglia. Ak nám ale precedens nepomáha ani v žiadnej z iných podivností modernej Cirkvi, prečo od neho čakáme odpoveď na tohoto pápeža? Zažili sme už situáciu, v ktorej by pápež podrobil, nemennú, dve tisícročia platnú doktrínu, spochybňovaniu a “diskusii” biskupskej synody? A že synoda toho pápeža na mieste neumlčala a neobžalovala ako kacíra? A že synoda ukončila zasadanie s tým, že otázka či prižmúriť oko nad verejným konkubinátom či dokonca bizarnou právnou fikciou homosexuálnych manželstva, zostane otvorená?!

Pýtam sa, ak pápež nie je katolík, záleží na tom, či je protipápežom? Dajú sa kanonicky definované kategórie založené na dlhotrvajúcich precedensoch aplikovať na tento problém? Ako by sa mohli dať?

Neviem kto Bergolio je. Viem ale, že nič z toho, čo hovorí, nedáva zmysel. Viem že ho nemožno nasledovať ani poslúchať, nie pre jeho bludy, ktoré sa každou hodinou zreteľnejšie odhaľujú, ale pre nezrozumiteľnosť, pre číru nezmyselnosť jeho verejných prejavov. Vojak nesmie poslúchnuť dva druhy rozkazu. Taký, ktorý odporuje zákonu a taký, ktorý sa nedá pochopiť



V takej situácii sa nižie šarže v armáde musia poobhliadnuť po zákonnom a mentálne kompetentnom velení. A ak ani to nepomôže, ako vidíme v mnohých prípadoch po celom katolíckom svete, potom musí konať podľa zákona a svojej povinnosti tak dobre, ako len vie, v rámci posledných vydaných zrozumiteľných, koherentných a explicitných rozkazov. Vojak vie vo všeobecnosti prečo sa vojna vedie, čo je jej cieľ a že povinnosť bojovať končí víťazstvom, alebo smrťou.

Ak pápež nie je katolík, záleží na tom, či je protipápežom? Nepredstieram že viem, čo sa deje v zjavne zmätenej a rozpornej mysli Jorge Bergoglia, či je jeho podivnosť a zmätenosť zámerným úskokom, znakom demencie, alebo je to len obrázok toho, čo sa deje v duši formovanej jezuitmi v 60. rokoch, ale súdiac len podľa toho čo hovori a robí viem, že v tejto vojne neusiluje o ciele, ktoré nám boli kedysi vytýčené. Dva a dva nebude päť, hoci to tvrdí samotný pápež. A žiadny vojak nemusí poslúchať rozkazy, ktoré protirečia cieľu vojny, ktorú vedie.

Je hrubým omylom myslieť si, že pápež je najvyššia autorita. On svoju autoritu dostáva od Hlavy Cirkvi a ak sa odchyľuje od rozkazov, ktoré dostal, neslobodno ho poslúchať. Nedokážem povedať v čo naozaj verí, určite nie len z toho čo hovorí, ale ak sa mu nedá rozumieť, ak mu nemožno veriť a nemožno ho poslúchať v medziach Viery, ktorú sme prijali, tak si myslím že nezáleží na to, či bol František zvolený legitímne, alebo nie.

www.remnantnewspaper.com

26. 10. 2014

Fragmenty z doby moru III./2014

Atmosféra bratstva a slobody

Branislav Michalka

Keď 10. októbra kardinál Pietro Parolin, štátny sekretár Svätej stolice, pre Vatikánsky rozhlas, s pravým moderným nadšením pre pojmy etablované počas Revolúcie z roku 1789, oznamoval, že biskupská synoda o rodine "pokračuje veľmi dobre" a "nastolila atmosféru veľkého bratstva a slobody", (viď http://www.radiovaticana.cz/clanek.php4?id=20928 ) ešte netušil, že ani nie o osem dní neskôr, po zverejnení správy zo synody, prehovorí  juhoafrický kardinál Napier o tom, že:

"Biskupovia boli veľmi, veľmi rozhorčení. Týkalo sa to dvoch otázok. Prvá bola prezentácia homosexuality a homosexuálneho spolužitia, ako by to bolo niečo pozitívne. A druhá sa týkala rozbitých manželstiev a dôrazu na uľahčenie prístupu k sviatostiam v prípade rozvedených a znovu zosobášených. Rozhorčenie bolo o to väčšie, že tieto otázky neboli diskutované, nikto sa synodálnych otcov nepýtal, ale v médiach to bolo prezentované ako ich názor." (viď http://www.radiovaticana.cz/clanek.php4?id=20964)

To samozrejme akosi nekorešponduje s ostentatívne prezentovanou "atmosférou veľkého bratstva a slobody". Odhliadnuc od faktu, že to nekorešponduje ani so správami o synodálnej diskusii v aule, ktoré boli oficiálne vypúšťané do sveta. Ešte 9. októbra kardinál Lombardi, opäť v štýle, na ktorý si mnohí spomíname z obdobia pred štvrťstoročím nadšene referoval: "Myslím, že sme všetci prežili túto časť synody včera odpoludnia  a dnes dopoludnia ako strhujúce crescendo účasti a vášnivého zainteresovania celého zhromaždenia, vrátane intenzívnych, krásnych a prežitých vystúpení." Nezabudol dodať, že v aule sa hovorilo napr. tiež o homosexuáloch. (viď http://www.radiovaticana.cz/clanek.php4?id=20924 ). Je čudné prečo cítil potrebu zo všetkých tém spomenúť práve len túto, ktorá nemala byť na synode dominantnou.

Kardinál Napier tvrdil, že počas synodálnej diskusie sa témou homosexuality v liberálnom duchu zaoberali len jeden alebo dvaja diskutéri : "Tento dokument sa nepáčil veľkému množstvu synodálnych otcov. Nesúhlasili s tým, aby názor jedného či dvoch účastníkov boli predstavené takým spôsobom, že to vyzeralo ako názor synody."

Konečné počty hlasov, ktoré boli priaznivo naklonené pôvodným liberálnym formuláciam v záverečnej správe svedčia o tom, že miera vieroučnej deštrukcie, či minimálne konformizmu s "duchom doby" sú príliš veľké na to, aby sa dali zahrnúť pod počet dvoch, či dokonca jedného kardininála, ako tvrdil kardinál Napier. Určite neboli takí osamotení. Napierov výrok o obchádzaní účastníkov synody je však dokladom, že atmosféra synody svedčí skôr o dômyselnej mediálnej manipulácii, v typicky modernistickom duchu, než o tak hlasne proklamovanej atmosfére "bratstva a slobody". Tiež je dokladom o tom, že tak velebená demokratická väčšina bola zámerne obchádzaná so snahou o manipuláciu. No a samozrejme to odporuje aj prvoplánovému optimizmu kardinála Lombardiho.

Kardinál Napier pokračuje: "V dôsledku toho utrpel duch otvorenosti a úprimnosti. Všetci sa začali pýtať, čo sa deje. A keď nám bolo včera (štvrtok 16.10.) oznámené, že nebudú zverejnené správy z menších diskusných skupín, opakoval sa rovnaký dojem. Prvý dokument bol publikovaný bez našeho vedomia a správy z menších skupín, ktoré sme pripravili, nie? Medzi otcami zavládlo podozrenie a niektorí možno aj stratili dôveru." Je potrebné dodať, že práve správy z menších diskusných skupín, ktoré boli nakoniec na nátlak synodálnych otcov predsa len zverejnené, zaujali v drvivej väčšine veľmi kritický postoj k pôvodnej správe zo všeobecnej diskusie. (viď http://www.radiovaticana.cz/clanek.php4?id=20964)

Na otázku kardinála Napiera: "čo sa deje" sa dá odpovedať dvoma spôsobmi. Za prvé: nedeje sa nič nové. To len modernistický liberálny valec, ktorý valcuje Cirkev už dobrých päťdesiat rokov, dorazil konečne k svojej vytúženej méte, za ktorou sa končí nárok katolíckej pravovernosti a začína krajina humanitársko-všeobjímajúcej amorfnosti, kde rozdieli medzi katolíkmi a inými príslušníkmi druhu homo sapiens budú zredukované na minimum. V tomto kontexte sa teda nedeje nič nové. Ide len o logické vyústenie určitého dominantného trendu.

Druhá odpoveď na túto otázku kardinála Napiera sa týka skôr metódy ako cieľa. Počas synody sa evidentne udialo to, že ultra-liberálna klika, dobre organizovaná a tešiaca sa nezastretej podpore pápeža Františka, ako o tom svedčia, okrem iného, jeho priaznivé výroky na adresu kardinála Kaspera, ktorý sa mimochodom odprezentoval na synode aj rasistickými výrokmi na adresu afrických biskupov; (viď http://www.lifenews.sk/content/kardin%C3%A1l-burke-o-manipul%C3%A1cii-syn%C3%B3dy-rasistick%C3%BDch-v%C3%BDrokoch-kard-kaspersa) -  (zdá sa, že nie je rasizmus ako rasizmus, ten liberálny je asi v poriadku) - a na adresu jeho ideových súputníkov, sa pokúsila v duchu tých najlepších demokraticko-liberálnych tradícií zmanipulovať v zákulisí synodu a odprezentovať potom z týchto manipulácii vzišlý dokument ako väčšinový názor v Cirkvi. Pokus sa momentálne nepodaril, avšak klika nevešia hlavu, čas im evidentne hrá do kariet, majú moc v rukách a budú tlačiť valec ďalej až do nimi očakávaného víťazného konca. Pozoruhodné a typické je ako sa títo milovníci demokracie a plurality úzkostlivo boja toho, aby boli odprezentované iné ako nimi predkladané oficiálne názory a ako sa v rozpore so svojou proklamovanou láskou k pluralite a pestrosti v Cirkvi snažia zamaskovať priepastné rozdiely v chápaní základných morálnych dogiem vo vnútri Cirkvi. Oficiálne prezentovaná bezkonfliktnosť, živená silenými úsmevmi a následné trápne odhalenie zákulisných machinácií, svedčí skôr o atmosfére rozkolu než o atmosfére "bratstva a slobody". Avšak na druhej strane: pokiaľ boli tieto slová vzaté z tradície Revolúcie roku 1789, tak by toto manipulovanie a zastieranie nebolo nič až také neobvyklé. Revolucionári mali v praxi vždy dosť svojskú interpretáciu týchto pojmov.

Že je táto klika silná, dobre organizovaná, finančne zabezpečená a početná o tom nemusíme pochybovať. Snažiť sa všetko banalizovať poukazovaním na jedného vinníka, napr. špeciálneho tajomníka Bruno Forteho (viď http://www.lifenews.sk/content/rozhor%C4%8Denie-na-synode-n%C3%A1%C5%A1-z%C3%A1ver-bruno-forte-si-odseky-o-homosexualite-vymyslel-s%C3%A1m), to je buď prejavom kolosálnej naivity, alebo úmyslu zmazať stopy. Svedectvom toho, ako ďaleko siahajú prsty týchto ľudí svedčí priam rekordne rýchle vydanie prejavu kardinála Kaspera pred konzistóriom, s opovážlivým názvom Evanjelium rodiny, vo vydavateľstve Dobrá kniha na Slovensku (viď http://www.martinus.sk/?uItem=190519). Keď si pomyslíme aké pomalé a problematické je vydávanie diel klasikov katolíckej teológie, aký deficit je na Slovensku s vydávaním diel napr. sv. Tomáša Akvinského, či pápežských dokumentov spred roku 1962, tu človek nestihne žasnúť s akou rýchlosťou sa dokáže presadiť preklad a tlač kontroverzného prejavu liberálneho preláta, ktorého názory na manželstvo a predovšetkým na sodómiu sú ešte stále, napriek všetkej liberálnej snahe, na hony vzdialené názorom väčšiny slovenských katolíkov. Nepochybne, liberálna klika, motajúca sa mimochodom aj okolo bývalého trnavského arcibiskupa Bezáka, má dostatočne silné, ak nie dominantné, pozície v niektorých katolíckych vydavateľstvách a médiach. Pre katolíka z toho plynie poučenie: dobre zvážiť na aké "katolícke" média bude prispievať. Aby sa mu potom nestalo, s očarujúcou iróniou dejín, že si bude predplácať deštrukciu vlastnej rodiny a poblúdenie svojich detí, či uvrhnutie Cirkvi, ktorá má byť jeho skalou, do stavu desivého marazmu.

Pápež František v záverečnej reči na synode varoval, v očividnom znechutení nad konzervativizmom niektorých prelátov, že podliehajú: "Pokušeniu nepriateľskej zarputilosti, t.j. snahy uzavrieť sa do toho, čo je písané (litery) a nenechať sa prekvapovať Bohom, ktorý je prekvapenie (duch); do zákona, do istoty toho, čo poznáme a nie toho, čo sa máme ešte naučiť a čo máme dosiahnuť. Od Ježišových dôb je to pokušenie horlivcov, škrupulantov, puntičkárov alebo - dnes - takzvaných "tradicionalistov" a tiež intelektuálov." (viď http://www.radiovaticana.cz/clanek.php4?id=20966)

Odhliadnuc od poetického a teda ťažko vyložiteľného (alebo hocijako vyložiteľného) slohu, na ktorý sme si už tiež za tie desaťročia aggiornamenta zvykli, utápajúceho sa vo všeobecnostiach, náznakoch a zámlkách, vidíme tu jasne označeného nepriateľa. Je ním zástanca Tradície, ten čo trvá na nemennosti dogiem, ten čo je horlivý a napodiv nie vlažný (zrejme chce aj vo svojom nepochopení novej doby obracať na Vieru ako apoštoli), skrátka "puntičkár", ktorý nie je schopný akceptovať takú  "atmosféru slobody a bratstva", pri ktorej bude v duchu slepej poslušnosti zrádzať dvetisíc rokov kresťanského a cirkevného života.
Je dobré vedieť ako nás vnímajú naši pastieri. Zlepšuje to aj našu kvalitu vnímania našich pastierov.

Nepochybne Boh Všemohúci je Bohom prekvapenia, avšak zdá sa, že niektorí predstavitelia Kúrie majú pocit akoby Boh mal rezervované prekvapenia len pre "puntičkárov" milujúcich Tradíciu, ktorých nesúhlas s modernistickými liberálnymi trendami je interpretovaný ako "pokušenie nepriateľskej zarputilosti". Netreba však zabúdať, že Boh prekvapenia môže prekvapiť každého, nielen "puntičkára". To najväčšie prekvapenie sa totiž neodohrá v preplnenej aule, ani v davoch na festivaloch a námestiach ale pár okamžikov po telesnej smrti. Vtedy nastane osobný Súd s každým; s "puntičkárom" aj s tými čo sa chceli zapáčiť svetu a pokroku. A potom uvidia mnohí, že Boh je skutočne Bohom prekvapenia.