Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

23. 12. 2012

Rozjímanie o bolesti narodeného Ježiša Krista, Nášho Pána.

sv. Alfonz de Liguori

Ježiš Kristus zjavil ctih. Agáte z Kríža, že ho za jeho pobytu v živote Panny Márie zo všetkých múk najviac bolela ztvrdlivosť ľudských sŕdc, keď budú i po vykúpení pohŕdať milosťami, ktoré prišiel vyliať na zem. A tento svoj bôľ už prv vyjadril ústami Dávida uvedenými slovami, ktoré sv. Otcovia jednomyseľne vykladajú v tomto zmysle: "Aký bude úžitok z mojej krvi, keď i zostúpim v porušenie?" Keď totiž zostúpim - vysvetľuje sv. Izidor posledné slová - aby som prijal ľudskú prirodzenosť, porušenú neprávosťami a hriechmi. Otče môj, tak sa zdá Slovo Božie rozprávať, už sa idem priodieť ľudským telom a potom hodlám všetku svoju krv vycediť za ľudí. Lenže "aký bude úžitok z mojej krvi?" Ľudia väčšinou nebudú dbať o moju krv a budú ma i ďalej urážať, ako by som vôbec nič nebol urobil z lásky k nim. Tieto muky boli  ten trpký kalich, za ktorého odvrátenie prosil Pán Ježiš svojho Otca: "Otče môj ... nech ma minie tento kalich." (Mat. 26, 39.) Ktorý kalich? Toto zhrdnutie jeho láskou, ktoré predpovedal. Preto zaúpel na kríži: "Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil (Mat. 27, 46.) Svätej Kataríne Sienskej zjavil Pán, že to bola tá opustenosť, nad ktorou nariekal, keď musel vidieť, ako jeho Otec dopustil, aby jeho umučením a láskou pohrdlo toľko ľudí, za ktorých umieral.

A hľa, tie isté muky trápili Božské nemluvňa v živote Panny Márie, keďže už vtedy videl tak ohromné bolesti, potupy, krv a tak ukrutnú a nečestnú smrť, - a tak nepatrný úžitok. Sväté nemluvniatko už vtedy videlo vyplnenie apoštolových slov, že veľký, ba väčší diel ľudí bude šliapať po jeho krvi a pohŕdať jeho milosťou, ktorú im vydobyla táto krv: "O koľko horší trest zasluhuje ten, kto pošliapal Božieho Syna a za nečistú považoval krv zmluvy, ktorou bol posvätený a potupil ducha milosti?" (Žid. 10, 29.) Ak sme však i my patrili k týmto nevďačníkom, nezúfajme! Keď  sa Pán Ježiš narodil, priniesol pokoj ľuďom dobrej vôle, ako dal ohlásiť anjelmi prespevujúcimi: "A na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle." - Zmeňme teda svoju vôľu, ľutujme za svoje hriechy v pevnom úmysle, že budeme milovať toho dobrého Boha a tak nájdeme pokoj, totiž, Božie priateľstvo.

***

Uvažuj, že večné Slovo je ten nekonečne blažený Boh, ktorý je blažený sám sebou, tak, že jeho blaženosť nemôže byť ani väčšia; ani spasením všetkých ľudí mu jej nemôže pribudnúť, alebo ubudnúť. A predsa toľko urobil a toľko trpel, aby nás, biedne červy, spasil, že, keby jeho blaženosť - hovorí sv. Tomáš - bola závisela od spasenia človeka, nebol by mohol viacej urobiť, ani viacej trpieť. "Ako by bez neho nemohol byť blažený."

A naozaj, keby blaženosť Ježiša Krista bola bývala závislá od nášho vykúpenia, či by sa bol mohol viacej pokoriť, ako sa pokoril, keď sa znížil až k dieťaťu a naše krehkosti a biedy ľudského života a takú ukrutnú a potupnú smrť vzal na seba? Jedine Boh nás mohol tak preveľmi milovať, nás úbohých hriešnikov, ktorí sme boli nehodní jeho lásky.

Istý nábožný spisovateľ hovorí: " Keby nám Ježiš Kristus bol dovolil prosiť ho o najväčšie prejavy lásky, či by sa ho niekto osmelil žiadať, aby sa stal rovným dieťaťu, aby sa priodel všetkými našimi biedami; ba aby sa dokonca urobil zo všetkých najchudobnejším, najopovrženejším a najsužovanejším; aby konečne umrel pod rukami katov v hrozných mukách na potupnom dreve, prebodnutý a od všetkých opustený, aj od svojho samého Otca, ktorý opustil Syna, aby nás nemusel opustiť v našom nešťastí?

A hľa, to na čo by sme si neboli trúfli nikdy ani pomyslieť, tým sa Syn Boží zaoberal v myšlienkach a to urobil. Už od malička sa za nás podvolil mukám, opovrhnutiam a smrti. "Miloval nás a vydal seba samého za nás." Miloval nás a daroval sa nám z lásky k nám, aby sme ho na zadosťučinenie za svoje hriechy obetovali Otcovi a aby sme pre jeho zásluhy obdržali od Božej dobrotivosti všetky milosti, ktoré si žiadame. On je zaiste omnoho príjemnejšou obetou Bohu, ako keby všetci ľudia a anjeli, koľko ich len je, položili svoj život v obeť. Neprestávajme teda obetovať Bohu zásluhy Ježiša Krista, aby sme skrze neho žiadali a úfali všetko dobré.

Prevzaté z knihy: sv. Alfonz de Liguori - Vianočná novéna a rozjímania na každý deň v advente a cez dobu vianočnú ..., nakl. LEV, Ružomberok 1935

16. 12. 2012

Robert Bezák Superstár

Branislav Michalka

Po veľadôstojnom pánovi Jánovi Sucháňovi, agentovi ŠTB a rozhlasovej hviezde, šíriacej tolerantné "duchovno" na vlnách éteru; po miláčikovi denníka SME, františkánovi Jánovi Krstiteľovi Balázsovi, ktorý už momentálne nie je františkánom ani krstiteľom, lež poradcom a podľa najnovšieho aj amantom bývalej abonentky Soroszovej nadácie, klaunovej manželky a dokonca premiérky, ktorú v Nemecku (v tej krajine ducha) nazvali "slovenskou tigricou", Ivety Radičovej; po Antonovi Srholcovi, ktorý sa zapísal nezmazateľne do dejín teológie keď prirovnal zastreleného advokáta rozporuplnej povesti Ernesta Valka k archanjelovi na zemi a ktorý spriadal duchaplné vývody o pive a klobáskach pri Poslednej večeri a ktorého nemenovaný biskup (nebol to ten zlý Sokol) označil za psychicky narušeného; po všetkej tejto mediálnej poézii, sa nám v čase adventu na mediálnom nebíčku zjavila nová hviezda, ktorá nás má doviesť, cez hory a púšte xenofóbie, do krajiny tolerancie a liberalizmu, a sice Robert Bezák, emeritný arcibiskup v.v.

Spamätajúc sa z prvotného zmätku, vyvolaného nezáujmom prostej slovenskej verejnosti o jeho osobu a ignoráciou protestných karnevalov na jeho podporu, zo strany slovenských bačov, spoznal kto sú jeho skutoční priatelia, kto to s ním myslí dobre a že nehodno hádzať perly vlastného ducha sviniam. Média oplývajúce hojnosťou osvietených, liberálnych a kozmopolitných filantropov, nádob to nezištnosti, mu už predtým vždy ochotne podali pomocnú ruku, ktorá večito zviera mocným stiskom čarovný pudilár. Tento pudilár, alebo buxa, tiež šrajtofla, otvára ako Ali Baba čarovne brány verejnej mienky a spúšťa kolieska v manufaktúrach na výrobu "osobností". Osobností, pravda, tolerantných, otvorených, nezaťažených predsudkami a anachronizmami. Osobností 21. storočia. A tak sa Robert Bezák, počas tretieho adventného víkendu, rozhodol opustiť svoju nedobrovoľnú ermitáž, skĺzol, ako po dobre namastenej šmýkačke, dolu a vhupol natrčenými nohami priamo do blikotavého, roztancovaného, sodomitského a trošku nasmradnutého sveta médii.

Štart hodný hollywoodskeho Hobita (aj keď Robert Bezák bude v tej kampani skôr za Gandalfa) mu vyrobili naraz média hneď troch krajín. Nepochybne úplne náhodou. Inak by sme museli uveriť konšpiračným teóriam a stali by sme sa extrémistami. A to predsa nikto z nás nechce. Slovenské, české a  rakúske televízne stanice i noviny,  v snahe konečne už zachrániť úbohé slovenské ovce z pazúrov cirkevného tmárstva a inkvizície, sa rozhodli obetovať a poskytnúť úplne nezáväzne a nezištne priestor úbohému martýrovi, totkaj z toho slovenského pralesa, čo je za Viedňou. A beda tomu pogromistovi a križiakovi, ktorý by si myslel, že tieto média sú motivované dajakou protikresťanskou zášťou! Nič nemôže byť predsa vzdialenejšie týmto apoštolom liberalizmu a voľnej myšlienky. Mená ako Markíza, SME, ORF, ČT 2, TA 3, etc. etc. sú preslávené svojou kresťanskosťou a podporou Cirkvi, takže kam inam sa mal bývalý otec arcibiskup obrátiť? Mal úpieť naveky pod oceľovou čižmou vatikánskej byrokracie?

Začiatok nebol zlý. Víkend bol napchatý Robertom Bezákom ako kríženec klobásy a mikulášskej pančuchy a pretekal ním cez okraje ako bandaska plná šumivých vitamínov. Denník SME uverejnil okamžite rozhovor, televízia Markíza ďalší rozhovor, potom česká ČT 2 ďalší rozhovor, zvyšok mediálnych papagájov sa išiel uškriekať, no hotová Brjusilovová ofenzíva. Všetci liberáli pretekali súcitom a kládli ohľaduplné, ale zásadné otázky. Ako inak veď tu ide o pokrok a slobodu človeka. Čo všetko sme sa dozvedeli? Zaiste samé nové veci. Jediným šťastím liberálnych a lóžových bratstiev je, že ľudia žijú približne len 70 rokov. Ak by to trvalo dlhšie, alebo, ak by niekto z 18. storočia vstal z hrobu a vypočul si Bezákove bláboly, s gargantuovským zívnutím, by odcupital radšej späť do svojej hrobky. Už vyše 200 rokov tie isté urputné výpotky, to by unavilo aj mŕtvolu. Nuž čujme: Cirkev vládne eštébáckymi a totalitnými metódami (preklad pre mŕtvolu z 18. storočia - stredoveké a tyranské metódy) a Robert Bezák ju chcel len trošku vylepšiť. Nedali mu tí cirkevní eštébáci ukončiť túto osvietenú obrodu. Cvičil, tancoval, koncertoval, usmieval sa až mu išlo sánky roztrhnúť, mládež miloval tak, že sa už takmer celá obrátila na Vieru, len to jeho nešťastné odvolanie tomu zabránilo. No čo vám budeme rozprávať, zapnite si tie prijímače a nasávače, tam to všetko je. Cirkev ho sklamala, je plná intríg. Zaujímavé, že kým bol arcibiskupom, tak nebola plná intríg. Hlavne jeho chovanie k Sokolovi a Vrablecovi bolo oprostené od akýchkoľvek intríg. Krištáľovo čisté, ako hrany Koh-i-noru. Ach, ale život je príliš krátky, aby sme sa tu zaoberali týmito kôpkami. Človeka to unaví, ako by doťahoval po Chaplinovi matice na páse.

Najúspešnejší je Bezák tam kde je najdrzejší. Vie a bol zaiste dostatočne poučený svojimi mimocirkevnými kamarátmi, že hlavnou cnosťou chyteného partizána je: zatĺkať, zatĺkať a keď ti všetko dokážu, tak ďalej zatĺkať. Efekt tohto typu chovania je vždy rovnaký: ešte aj ten vyšetrovateľ začne dumať, že na tom predsa musí niečo byť keď tak stále zatĺka; musí za tým byť nejaká pravda. A ona nie je. Je tam len hora drzosti a odvahy živenej vedomím, že mocný tohto sveta sú na jeho strane. Bezák sa tvári ako úplne neviniatko a mílius, napriek tomu, že z Vatikánu sa už doplazili dostatočne vierohodné informácie o tom za čo a prečo bol odídený. Stačí si prečítať tento rozhovor s polským kňazom Dariuszom Okom z Pápežskej univerzity, o homomafii v Cirkvi ( http://www.stjoseph.cz/homomafie-v-cirkvi-a-bezak/ ), kde zmieňuje odvolanie Roberta Bezáka, ako podporovateľa homomafie v Cirkvi, evidentne bez nejakého úmyslu zasiahnuť do diania na Slovensku. Rozhovor nebol poskytnutý pre slovenské média a otec Oko zmieňuje Bezáka len ako jedného z mnohých; nijako sa pri ňom nezastavuje. Známe sú aj fakty dobre informovaného vatikanistu Sandra Magistera, uverejnené v časopise L` Espresso, v ktorých sa výslovne hovorí prečo bol Robert Bezák odvolaný. Ale Bezák, stále vrtí svojim monotónnym kolovrátkom: nič mi nepovedali, nič som neurobil, všetci sú zlí, ja som dobrý. Jeho spis má vyše 1300 strán, ale tie pojednávajú pravdepodobne iba o tom "nič", ktoré vykonal. Celá Cirkev sa mýli, pápež aj Vatikán, všetci ho zradili, biskupi aj veriaci a len on sa týči nad rozvalinami tolerancie a humanity ako memento pre temné a nepoučiteľné Slovensko. Trošku nasladlé a lepkavé.

Názvy dokumentov, v ktorých táto nová mediálna hviezda vystupuje ukazujú na rutinných strojcov všetkých tých nekonečných revolúcií, ružových, oranžových, zamatových,nežných, karafiátových, arabských jarí, pražských jarí a všetkých tých ročných období, v ktorých sa roztápa a zamŕza blato európskej degenerácie. Tie isté cukrové frázy, gýčovitosť lacného humanizmu a sentimentu. "Biskup s ľudskou tvárou", tak znie názov dokumentu na ČT 2. Aké neošúchané! Máme tu cirkevného súdruha Dubčeka! Hlavne je potrebné neustále sa strápene a tolerantne usmievať, ako japonský turista pod Eiffelovkou, aby humanizmus priam prevísal z "ľudskej tváre"; tak, že ho môžu česať a oberať ako bavlnu.

Ale "ľudská tvár" sa trápi a má starosti. Tak sa nechal počuť v médiach. Nie o seba, veď on je martýrom liberalizmu a tomu prináleží už z povahy jeho martýrskej funkcie trpieť za slobodu, rovnosť a bratstvo, lež má starosti o Cirkev. Tá je presiaknutá metódami pripomínajúcimi metódy komunistické, ktoré si Robert Bezák pamätá, ako sám prizvukuje, z minulosti. Vtedy musel tajne počúvať Pink Floyd a Black Sabath ...

A tak nám tu opäť vstáva z mŕtvych legenda o dvoch totalitách - červenej a čiernej, pred ktorými nás musí ochrániť láskyplné liberálno-mediálne duchovné komando. Legenda hojne šírená hneď po prevrate ľuďmi ako Fedor Gál, Peter Zajac, Ľubomír Feldek a inými kamarátmi Františka Mikloška z VPN (teraz opätovne spirituálne zjednotených adoráciou Bezáka), ktorí, ako sa sami vyjadrili, s hrôzou v roku 1990 pozorovali ako hrozí, že jedna totalita bude nahradená druhou - farárskou (a ľudáckou, samozrejme). A dali sa do boja. Uspeli a dojímavý výsledok ich snaženia ocenia asi všetci: od kultivovaných hltačov pornografie až po zodpovedné mamičky, ktoré nechcú privádzať zhluk buniek, zvaný zaostalcami dieťa, do chudoby s jedným autom a plájstejšn.

Teraz je tu však bývalý biskup! A ten hovorí to isté: Cirkevná hierarchia je plná totalitných metód, autoritárstva či dokonca ešte horšie, ako povedal o Sokolovi, feudalizmu a pánštiny! No a keď to povie bývalý biskup, tak to má inú ranu ako keď to povie zo svojej pražskej vilky Fedor Gál. Preto média, domáce i zahraničné, tancujú zásnubné rituálne tance okolo Roberta Bezáka. Zamrznutú proticirkevnú kapustnicu bolo treba opäť trochu vytiahnuť z balkóna a prihriať.

Predpokladám, že Robert Bezák bude ešte chvíľu zavadzať vo výhľade a potom, keď splní svoju úlohu a bude odložený do lóžového naftalínu, dostane nejakú trafiku za dobré služby ( niektorí pretendenti liečebných ústavov pre poruchy duševné, už dokonca čosi klábosili o kandidatúre na prezidenta!). V jeho zrode vidím jeho zánik, aby sme parafrázovali T. S. Eliota. Jeho hviezda bude pomaly uhasínať. Nie je nutné sa s ním hádať o tom či je Cirkev autoritatívna a protidemokratická: vždy takou bola, a chvála Bohu, že takou bola a modlime sa, aby takou zostala. Ak to budú neomarxistickí neokonzervatívci chcieť, nech ju kľudne volajú aj totalitnou. Veď oni, koniec koncov, o totalite niečo vedia: obcovali s ňou viac než dôverne a splodili kŕdeľ krásnych dúhových ľavobočkov, ľavicovo orientovaných.

A plodnosť, ale iná, sa stane aj kameňom ich úrazu. Celá táto mediálna gymnastika okolo cirkevných liberálov v Európe je totiž úplne zbytočná. Tých cca 100 ľudí, ktorí sú ochotní kvôli Bezákovi vyjsť do ulíc, tých pár tisíc pomätencov z hnutia Wir sind kirche, tých niekoľko desaťtisíc nadšencov cirkevného liberalizmu v Európe, netvoria dohromady ani počet obyvateľov jedného brazílskeho mesta. Propagovať cirkevný liberalizmus v Európe s nasadením všetkých pák a financií je toľko ako ísť s bubnom na zajace. Tie zvyšky veriacich, ktorí vás vôbec zaregistrujú, už dnes tvoria len zlomok Cirkvi. Takmer všetci kardináli vymenovaní pred pár mesiacmi boli mimoeurópski a nejavia zatiaľ žiadne známky vyššieho liberálneho osvietenia. Čas nemeckých a holandských profesorov, oblažujúcich úbohé ovečky heideggerovsko-rahnerovskými verbálnymi tlačenkami, sa nám pomaly ale neodvratne končí. Brazilec síce bude možno v štýle woodoo a macumba zapalovať pod svätým Petrom cigaru a nalievať mu kubánsky rum, s pravovernosťou bude na nože, ale na sošku Panny Márie si nedá siahnuť a s celou liberálnou záhradkou, osiatou pravou a nefalšovanou hegeliánskou kvetovravou, vás pošle rovno - do Európy. Aj s bývalým otcom arcibiskupom.


 
Cirkev je pravda

Antoine Blanc de Saint-Bonnet

Cirkev je pravda. Čím je svet bez pravdy? Trvá už šesť tisíc rokov a stále hľadá pravdu: a tomu sa hovorí filozofia? Cirkev, hovorím, je pravda, a pravda je poznanie človeka, jeho postavenia v lone bytia, jeho pomeru k Tomu, ktorý tvorí bytie, poznanie Spoločnosti a jej účelu, ako aj najvyššie vysvetlenie života. Prečo je človek stvorený, aký má účel? Viera je osou veškerej sústavy. Ostatné otázky, ako myšlienka, mravnosť, právo a politika sa o ňu opierajú. Cirkev je pravda ...

Veľkí duchovia vidia jednotu. Stvorenie je jedno, je jednotou, ktorú treba obsiahnuť. A namiesto toho dobro, tento svet, Boh, spravodlivosť úplne miznú z myslí. Je možné podať dôkaz o živúcej inteligencii, o podivuhodnej obraznosti a nenapodobiteľnom talente. Ale napriek tomu je človek len "zuniacim zvoncom", ak nemá jednotu. Odkiaľ by pochádzala praktickosť ľudí? Je to celok, čo existuje a čo je potrebné obsiahnuť. Cirkev je pravda ...

A pretože ju stratili, ich duch, domnievajúci sa, že má svetlo, upadol do akejsi detinskosti. Zabúdajú na večné idei pre trochu sena alebo prachu, ktorý leží pri ich nohách. Veda zničila myšlienku. Duch človeka sa nebude môcť ubrániť analýze, ktorá ho rozkladá. A už aj mizne veda, tento prach myšlienky, v panteizme, v ktorom sa už stratili, aj veda, aj múdrosť Východu. Jedine katolicizmus zachránil rozum pred stroskotaním. Prehovára k ľuďom: kde by zostala pravda za šesťtisíc rokov, čo svet stojí? A nikto sa nezmôže na odpoveď. Cirkev je pravda ...

V konečnom dôsledku ľudstvo vo svojich najlepších mysliteľoch, vo svojich najstatočnejších srdciach a najvznešenejších národoch, nám ukázalo svojou vierou, že sa dá veriť a svojim napredovaním, že sa dá postupovať! V prítomnosti nebies, tejto prekvapujúcej harmónie, aký by mal zmysel tento svet, ktorý nás naplňuje obdivom, ak by bol cieľ vzdialený a tu na zemi neznámy? Byť katolíkom, na to sú potrebné dve veci: Cnosť a Poznanie. Poznanie mravné sa nedá oddeliť od akéhokoľvek poznania iného. Cirkev je pravda ...

Nie je možné poznať veci z pohľadu odporujúceho Bohu. Dobro nám vraví, v ktorom bode je svetlo. Ale, ako by človek, ktorý neuvažuje, že Nekonečno mu dáva v každom okamihu bytie, mohol pomyslieť, že od Nekonečna prijíma pravdu? Ľudstvo ako dieťa nevie kto ho drží. A pritom zo všetkých strán sa k nemu vzťahujú ruky: je tu rodina, výchova, príklady, láska; tam zase Autorita, ochrana, spravodlivosť, mier a nakoniec pravda. Cirkev je pravda ...

To znamená, že Cirkev rozširujúc pravdu medzi ľuďmi a nastoľujúc svedomie, slobodu a rozum, všetky tri prvotným pádom človeka kruto oslabené a znovu získavajúc ľuďom Milosť a Lásku, tieto nadprirodzené bohatstvá, ktoré prichádzajú prirodzenosť nie zničiť, ale doplniť, že Cirkev založila pravú Civilizáciu, založenú na skutočnom rozvoji ľudskej prirodzenosti. Cirkev je matafyzickou príčinou trvania a trvanlivosti Civilizácie medzi nami. A ako kresťanské národy postupne vzišli z Cirkvi, tak budú chátrať v tej miere, ako sa budú od nej vzďaľovať. Takto môže postupne zahynúť celé kresťanstvo. Cirkev bude žiť až do konca. V agónii naše údy ochromejú jeden po druhom, kým srdce ešte bije. Ale všetko by odumrelo, akonáhle by prestalo biť aj srdce. A človek by zmizol zo zeme zároveň s pravdou ...

A vy, či sa nebojíte Boha? Včera ste sa usilovali o to, aby zákony boli ateistické a dnes chcete aby Cirkev podľahla. Ak zraňujete Cirkev, Boh bude biť svet. Zahrnie ľudstvo do svojich trestov. Ak prenasledujete Cirkev, obávajte sa o svoju Civilizáciu! Strachujte sa sami o seba. o svoje vlastné pokolenie, ak vyháňame Tú, ktorá nás vychovala. Ak Európa chce vlastnými rukami zahrdúsiť Tú, ktorá ju zrodila, jej nehanebnosť prekoná nehanebnosť Židov a tento národ, nateraz vzbúrený, bude pozdvihnutý k Bohu. Bojme sa, aby sme za to nezaplatili svojou dušou, aby sme nerozpútali na seba hlas posledného súdu a neurýchlili hodinu sveta, ktorá trvá len pre svätcov!

Či ľudia necítia, že ak budú chcieť obetovať Cirkev, Boh ich už nebude počuť? Ľudia ukrižovali jeho Syna, napriek tomu, že svojou láskou k nim a svojim srdcom bez pýchy dokázal, že je Bohom. Avšak mohli povedať, že ho napriek výstrahám Prorokov nepoznali. Ale či budú môcť povedať o Cirkvi, ktorá ich zahrnula svojim dobrodením, že ju nepoznali? K čomu ju môžu prirovnať tu na zemi? Ukrižované Slovo odpúšťa ľuďom, "lebo nevedia čo činia", ale či nepočujete hlas volajúci za Cirkev, že im neodpustí, pretože vedeli čo činia?

Svet, "ktorý chce vládnuť a veseliť sa", má nenávisť pýchy k Tej, ktorá ho žiada, aby sa podrobil a trpel. Preto je Cirkev postrachom pre svet, ktorý triumfuje. Ale svet bude zničený, ak bude chcieť zasadiť poslednú ranu Cirkvi. Svet zahynie, keď jeho osudná nenávisť nebude už môcť zniesť Cirkev, pretože Cirkev nebude už môcť zachrániť svet. Deň, v ktorom vládcovia a národy, múdri aj nemúdri, v ktorom celý tento svet, ktorého útoky boli až doteraz čiastočné, sa pozdvihnú, aby dokonali vo svojej nenávisti smrť, tento deň bude posledným. Človek nemôže byť bez Cirkvi: Cirkev je pravda.

Preložil G.F.

Prevzaté zo zborníku Archy 3/1946



23. 11. 2012

Bod zlomu 

Christopher A. Gawley

Ako veterán americkej kultúrnej vojny som už zažil viacero volieb, ktoré ma sklamali. Voľby v roku 2012, v ktorých bol vyzývateľom úradujúceho prezidenta mormonský neokonzervatívec ma však napĺňajú vážnou obavou. Opätovné zvolenie Obamu a mnohé ďalšie porážky hnutia pro-life a pro-marriage ma zasiahli ako rana päsťou. Nie že by som čakal, že sa americký národ cez noc stane cnostným, ale aj tak ma to šokovalo. Tri veci významne odlišujú tieto voľby od tých, ktoré sme mohli počas nášho strmhlavého kultúrneho a religiózneho pádu zažiť:

1.vojna o dušu nášho národa je stratená
2.verní kresťania sa stali terčom verejného pohŕdania a výsmechu zo strany elít, hollywoodskych exponentov a médií
3.v americkej katolíckej cirkvi vypukla de facto otvorená schizma

Keď raz naši pravnuci opíšu naše dejiny, rok 2012 označia za začiatok konca kresťanskej spoločnosti v Amerike. Bude chápaný ako zrodenie novej totality. Spomínam si na jednu z prvých scén pôvodných Hviezdnych vojen, kde guvernér Tarkin vyhlásil: “posledné zvyšky starej republiky boli rozmetané.”
Sú aj iné dôležité dátumy. 1865, v ktorom sa pod maskou ústavného dodatku o občianskej vojne zrodila centralizovaná moc federálnej vlády, 1932, v ktorom sa programom New Deal zrodil americký socializmus a zomrel americký zlatý štandard, 1973, keď Najvyšší súd povolil neobmedzené vraždenie amerických detí priamo v materniciach. Tieto udalosti boli viac menej predurčené zakladajúcimi dokumentmi Únie, pričom tie boli samozrejme pankhartami Osvietenstva.

Kým tradiční katolíci nie sú fanúšikmi amerického politického systému, apologéti posledného koncilu ho oslavujú ako Bohom ustanovený. Musíme pripustiť, že to čo ho vo všeobecnosti robí lepším v porovnaní s takmer každou jeho dnešnou alternatívou je jeho spirituálna i praktická nemohúcnosť. Inak povedané, zatiaľ či americký ústavný model nepredpokladá Pravdu, tých čo sa Pravde zasvätili necháva na pokoji.

Tie dni sa dnes končia.

S mohutnou a úplnou porážkou pro-life a pro-marriage hnutia boli porazené tie najzákladnejšie prvky umožňujúce vybudovať civilizovanú spoločnosť: život, rodina a manželstvo. Tieto prehry nebude možné v budúcich voľbách napraviť z dvoch dôvodov:

1. To, čo  guvernér Romney povedal o závislosti 47% Američanov na štáte a teda aj ich kolektívnemu  odporu k myšlienke menšieho štátu a  väčšej osobnej zodpovednosti bolo politicky nákazlivé, ale nepresné. Platónova kritika demokracie bola naozaj prorocká: väčší a väčší počet ľudu sa živí zo štedrého vládneho válova a svoj stále sa zvyšujúci počet využíva, aby svoj pohodlný životný štýl na úkor iných ešte viac vylepšil. Hodnota a sebaúcta tohoto davu sa úmerne jeho závislosti vytráca. Dosiahli sme bod zlomu a ktorákoľvek strana pri moci bude demagogickým spôsobom pokračovať v upevňovaní tejto dekadentnej symbiózy.

2. Republikánska strana je stranou bielych a demografia hovorí, že väčšinovo biela strana ťažko opäť získa väčšinový status. A je tiež na nešťastie pravda, že ani hispánski katolíci, ani čierni baptisti nevolia politikov, ktorí obhajujú život a manželstvo, ale rasový aspekt preváži všetky iné ohľady.

Čo ma uvádza do úžasu je, že len pred pár rokmi bola sodomia trestná a dnes si sodomitské “vzťahy” nárokujú rovnosť so vzťahom muža a ženy, otca a matky, spojených posvätným manželstvom. Je to len štyridsať rokov, čo pokútnych vykonávateľov potratov zatvárali ako zločincov. Dnes sú títo vrahovia oslavovaní ako hrdinovia občianskych práv a bojovníci za slobodu. To, za čo pred tridsiatimi rokmi zatvorili  Larryho Flinta, je teraz voľne dostupné v káblových televíziách v miliónoch domácností a materiál tisíckrát zhýralejší je na vyžiadanie v každom hoteli v tejto krajine. Konflikt medzi silami dobra a zla trvá už roky,  rok 2012 ale odlišuje minulosti to, že sily zla - prinajmenšom v sekulárnom a politickom zmysle – zvíťazili. Táto krajina už nikdy nepostaví potrat mimo zákon a homosexuálne zväzky povýši na úroveň manželstva v celej americkej spoločnosti. Trestné stíhanie za obscénnosť sa stáva minulosťou. Väčšina detí sa narodí ilegitímne. Menej a menej heterosexuálov sa bude unúvať s manželstvom a bude žiť len v konkubináte. Tých pár detí, ktoré zostanú na adopciu sa podelí medzi homosexuálov a bezdetné heterosexuálne manželské páry. Bože, odpusť nám!

Prehra v kultúrnej vojne znamená, že víťazi, vo vskutku totalitárnom duchu, prestanú tolerovať odbojníkov. Táto ideologická čistka bude samozrejme všestranná, ale rozhodovať bude postoj k homosexualite. Ekonomická perzekúcia pre tých, čo o homosexualite hovoria pravdu, bude podporená modernými prevýchovnými tábormi (tj. povinnými školeniami o diverzite pre zamestnancov a školákov). Dni, v ktorých sú ešte články ako tento tolerované, sa blížia ku koncu. Nastáva prenasledovanie rodičov. Domáca škola, posledný zvyšok odporu proti sekulárnemu vzdelávaciemu monopolu, sa stane terčom útoku. Práva rodičov, samotné puto medzi matkou, otcom a dieťaťom sa behom generácie zásadne redefinuje. Štát sa stane spolurodičom a ochrancom dieťaťa pred jeho vlastnými rodičmi. Rozširovanie náboženských názorov, ktoré odporujú víťaznej ideológii, bude postavené mimo zákon.

Nemiestne preháňanie? Prosím vás! Pred štyridsiatimi piatimi rokmi bola antikoncepcia v niektorých štátoch nelegálna a v niektorých vyhradená len pre manželské páry. Dnes sú katolícke inštitúcie nútené platiť antikoncepciu svojim zamestnancom, pretože podľa nášho prezidenta je to veľké spoločenské dobro.

Prvou obrannou líniou proti takýmto útokom by mala byť Cirkev. Ale tu je problém: piata kolóna v Cirkvi súhlasí s mnohými týmito zmenami. Chápu socialistické šialenstvo, ktoré ovládlo národné hospodárstvo, ako logické vyústenie Pánovho sociálneho učenia. Akceptáciu homosexuality vidia ako plod kresťanskej lásky. Vyhýbajú sa kriminalizácii potratov na základe náboženského pluralizmu.
Zbabelí moderní biskupi nechávajú svoje stádo napospas vlkom.

Čo dnes potrebujeme viac, ako kedykoľvek predtým, je nekompromisný hlas Cirkvi. Potrebujeme biskupov, ktorí hlásajú celé Evanjelium a nezapodievajú sa ohlupujúcim dialógom s tými, čo tvrdošijne zotrvávajú v blude. Potrebujeme biskupov, ktorí budú všade hlásať, že mimo svätú rímsku a katolícku cirkev niet nádeje ani spásy. Potrebujeme biskupov, ktorí exkomunikujú verejných činiteľov, ktorí zaviedli “zákonné” vraždenie nevinných detí.

Ak hľadáte jasný dôkaz totálneho zlyhania “otvorenosti svetu”  ohlasovanej posledným koncilom, tak
je to kompletný kolaps katolicizmu v Spojených štátoch. Ako môže nejaký katolík oslavovať päťdesiate výročie spúšťača vlastnej smrti? To je ako keby obyvatelia Drážďan oslavovali bombardovanie ako verejnoprospešné práce.

Deň odplaty pre Cirkev, ktorá svoje stádo sýti nemastnou liturgiou a vyžmýkaným evanjeliom sentimentálnych žvástov sa blíži. Už sme stratili dve generácie. Výsledky sú jasné – väčšina katolíkov volila prezidenta, ktorý núti katolícke organizácie platiť za antikoncepciu. Prešli sme kus cesty. Dve tisícročia katolíckej autority boli zničené počas dvoch generácií. Neuveriteľné.
 
De facto schizma, medzi našimi zbabelými biskupmi a mnohými kňazmi povedie k situácií podobnej, francúzskej revolúcií, keď boli dva druhy kňazov. Štátom schválení a nezákonní. Odpadlíci a katolíci. Už to môžeme pozorovať. Kanadskí kňazi sú súdení pre akékoľvek parafrázovanie biblickej výstrahy pred homosexualitou. Dejiny sa opakujú. Pred osemdesiatimi rokmi sa presne toto dialo v Mexiku,  pred šesťdesiatimi vo Východnej Európe a dnes sa to deje v Západnej Európe.

I naše “kresťanské” rodiny sú rozdelené v otázkach náboženstva a morálky, Rozhodnutie mať viac detí je chápané ako nezodpovedné dokonca i starými rodičmi. Domácu školu považujú za bizarný nápad susedia, priatelia i príbuzní. Zbožnosť sa chápe ako svätuškárstvo, konzervatívne spoločenské názory sú problematické a samozrejme považované za bigótne.

Pre to všetko ale máme precedens. Ak máme byť prenasledovaní kvôli Pánovi, tak budeme. Tak ako naši predchodcovia v podobných obdobiach, vychováme kresťanských bojovníkov, ktorí zvíťazia v bitkách, ktoré my považujeme za nemožné vyhrať. Zhromaždime sa okolo tých kňazov a tých rehoľníkov, ktorí hovoria Pravdu a vydržíme.

Prínosom každého veľkého prenasledovania je odstránenie šedých oblastí. Priatelia a nepriatelia Boží sa vtedy ľahko rozlíšia. Rozlíšime, ich a nebudeme v tom boji osamelí. Modlime sa teda a sľúbme si, že sa nevzdáme boja za nenarodených, za deti, za starých, za mrzákov. Každý deň  budeme robiť všetko  čo len vládzeme, aby sme vybudovali kresťanské zväzky, ktoré nám pomôžu týmto celým prejsť. Spolu spätí vierou a modlitbou, budeme ostatných katolíkov chápať ako širokú rodinu. Vybudujeme celé komunity ekonomicky sebestačných tradičných katolíkov.  Znova objavíme svoje spojenie s pluhom a pôdou. 
Je toho veľa, ale s vierou a nádejou to ustojíme.

Preložil Jozef Duháček

18. 11. 2012


Malý počet spasených

Sv. Leonard z Porto Mauricio

(Žijeme v zlej dobe. Útoky na pravdy našej svätej a katolíckej viery prichádzajú zo všetkých strán a čoraz častejšie zvnútra, od prominentných členov hierarchie. Tu počujeme od jedného kardinála, že Peklo bude nakoniec prázdne, tam iný dôležitý arcibiskup spochybňuje Nepoškvrené panenstvo a Pravú prítomnosť, inde zasa počujeme kardinála, ktorý hovorí, že Adam a Eva sú len bájky, tam zasa Rímsky biskup vo svojej knihe tvrdí, že vinu za Kristovu smrť nesmieme pripisovať Židom, iný kardinál zas hovorí, že ani Židom ani kacírom netreba konvertovať na katolícku vieru, tam sa zas biskupská konferencia kedysi dôležitého kresťanského národa chystá na spoločnú ekumenickú oslavu výročia reformačnej vzbury toho arcilotra Luthera, inde biskupské konferencie rušia katolícke sviatky, ale zavádzajú dni židovstva, na opačnom konci sveta sa usporadúvajú cirkevné dni slobodomurárstva, v Afrike zasa počúvame istú biskupskú konferenciu, ako požaduje odstrániť z ústavy štátu zmienku o tom, že je kresťanský.  V Cirkvi to vyzerá ako v časoch proroka Jeremiáša. ktorý povedal: “ Hrôza a ošklivosť šíri sa v krajine. Proroci prorokujú klamstvo a kňazi vládnu na vlastnú päsť; môj ľud však má toto rád. Ale čo spravíte, keď tomu bude koniec?“ Milučké historky o nekonečnom a všetko odpúšťajúcom milosrdenstve nášho Stvoriteľa a nádherná istota všeobecnej spásy – však nerobím nič zlé, tak čo? – sa stávajú základnou dogmatickou výbavou mnohých, osvietene zmýšľajúcich katolíkov.  Táto situácia nie je úplne nová a  Cirkev ju v minulosti zažila a zvládla, Cirkev našťastie netvorí len hierarchia a laici, Cirkev je Kristovo mystické Telo a nie je možné aby podľahla, hoci to tak môže vyzerať.  So všeobecným presvedčením, že spasení budú všetci, resp. veľká väčšina úspešne bojoval napríklad sv. Leonard de Porte Mauricio.  Plamenný františkánsky kazateľ a veľký misionár 18. storočia svojou presvedčivou a predovšetkým pravdivou, na Písme a Tradícií pevne postavenou náukou zachránil množstvo duší.  Sv. Leonard bol františkánsky brat, z kláštora Sv. Bonaventúru.. Kázaval denne na námestiach, lebo kostoly boli primalé pre početné davy poslucháčov. Jeho svätosť a výrečnosť boli také mimoriadne, že keď konal dvojtýždňovú misiu v Ríme, počúvať ho chodil pápež aj s celým kolégiom kardinálov. Jeho témy boli najmä Nepoškvrnené počatie, adorácia Najsvätejšej Sviatosti, úcta k Najsvätejšiemu srdcu Ježišovmu a bohoslužba krížovej cesty. Jeho najslávnejšia kázeň sa volá „Malý počet spasených“ a bola, tak ako iné jeho diela podrobená kanonickému skúmaniu počas jeho svätorečenia. Pripomínam, že v tej dobe bol proces svätorečenia mimoriadne dôkladným a podrobným vyšetrovacím procesom, v ktorom sa veľmi starostlivo pátralo po akejkoľvek, čo i tej najbezvýznamnejšej drobnosti, ktorá by mohla svätorečenie zastaviť. Dnešné beatifikačné a kanonizačné rýchlovky (viď napríklad akciu s Escrívom, alebo Jánom Pavlom II) sa s tým nedajú ani zdaľeka porovnať. Tento vynikajúci preslov bol hlavným nástrojom sv. Leonarda, ktorým obrátil veľa hriešnikov a  presvedčivosť položených argumentov mu pomohla získať cirkevnú aprobáciu.  JD.)

Úvod

Vďaka Bohu,  počet Spasiteľových učeníkov je dosť veľký, aby zloba zákonníkov a farizejov nemohla nad nimi zvíťaziť. A hoci sa usilujú ohovárať nevinných, zvádzať davy a klamnou sofistikou znevažujú učenie a charakter nášho Pána, nachádzajúc škvrny aj na slnci, mnohí Ho i tak považujú za pravého Mesiáša a bez ohľadu na hrozby a príkoria sa verejne hlásia k Jeho dielu. 
Idú ale všetci tí, čo Krista nasledovali tu na zemi, za ním aj do večnej slávy? Tu sa skláňam pred hlbokým tajomstvom a bez slova ctím všetko prenikajúce rozhodnutia Božej prozreteľnosti a v tak dôležitej veci nerobím unáhlené výroky.
Vec, o ktorej sa dnes chystám pojednať je nesmierne dôležitá, triasla i stĺpmi Cirkvi, najväčších svätcov plnila hrôzou a púšť zaľudnila pustovníkmi. Cieľom tejto kázne je vypátrať, či počet spasených kresťanov je väčší. alebo menší ako počet kresťanov, ktorí sú zatratení.  Dúfam, že to vo vás prebudí spasiteľný strach z Božieho súdu. Bratia, pretože vás milujem, chcel by som vás uistiť v tom, že každý z vás má istú večnú blaženosť. Že každý z vás sa s určitosťou dostane do raja, že väčšina kresťanov je spasených a vy tiež budete.  Ale ako by som vám mohol dať túto sladkú istotu, keď sa otvorene búrite proti Božím prikázaniam rovnako ako Jeho najhorší nepriatelia? V Bohu pozorujem úprimnú snahu vás spasiť, ale vo vás nachádzam rozhodný príklon k zatrateniu.  Takže ak dnes budem hovoriť úprimne, čo vám poviem? Nepoteším vás, ale ak by som vám to nepovedal, zarmútil by som Boha.
Vec rozdelím na dvoje. Najskôr vás naplním strachom, keď nechám teológov a cirkevných otcov aby vyložili dôvody, pre ktoré je viac dospelých kresťanov zatratených ako spasených a v tichom rozjímaní nad týmto tajomstvom si svoju vlastnú mienku nechám pre seba. V druhom kroku sa pokúsim obrániť Božiu dobrotu i a ukážem, že tí čo sú zatratení, zatratení sú svojou vlastnou zlobou, pretože zatratenie chceli.
Takže tu máme dve dôležité pravdy. Ak vás tá prvá desí, neobviňujte ma, ako by som ja chcel spraviť cestu do neba užšou, ja som v tejto veci nestranný.  Radšej uznajte, že teológovia a cirkevní otcovia túto pravdu do vašich sŕdc vtlačili silou rozumových dôkazov. Ak vás tá druhá pravda zbavila ilúzií,  ďakujte za to Bohu, lebo jediné čo od vás chce je, aby ste Mu dali celé svoje srdcia .  Nakoniec, ak chcete aby som vám povedal to čo si o tom myslím ja sám, tak to pre vás urobím.

Učenie cirkevných otcov

Nie márnou snahou, ale spásnym napomínaním, je  kázať z pulpitu isté pravdy, ktoré  skvelo pomáhajú proti ľahostajnosti liberálov, ktorí vždy rozprávajú o Božom milosrdenstve a o tom ako sa tí, čo žijú v najrôznejších hriechoch a pochodujú po ceste do pekla, môžu ľahko a bez ťažkostí obrátiť. Aby som ich vyviedol z omylu a prebudil zo spánku, preskúmajme teraz túto veľkú otázku. Je viac kresťanov spasených alebo zatratených?
Zbožné duše, môžete odísť, lebo táto kázeň nie je pre vás.  Táto kázeň chce rozbiť pýchu libertínov, ktorí zo svojich sŕdc vyhnali svätý strach pred Bohom a spojili sa s pekelnými mocnosťami, ktoré podľa Eusebia vedú duše do záhuby tým, že ich upokojujú. Vyložme teraz mienku cirkevných otcov, bok po boku gréckych aj latinských a tiež aj mienku najvzdelanejších teológov a najerudovanejších historikov a do centra položme Bibliu, aby na ňu každý ľahko videl. Teraz počúvajte nie, čo ja hovorím, lebo ako som už spomenul nechcem teraz hovoriť v tejto veci sám, ale  čo si o tom mysleli títo veľkí učenci, tieto majáky Božej Cirkvi, ktorí svietia iným aby nezablúdili na ceste do neba. Takto, vedení trojakým svetlom – viery, autority a rozumu dokážeme túto ťažkú vec s istotou rozriešiť. Pričom teraz nehovoríme o ľudskej rase ako celku, ani o všetkých katolíkoch bez rozdielu, ale sústreďujeme sa na dospelých katolíkov, ktorí majú slobodnú vôľu a sú tak schopní výrazne sa podieľať na svojej spáse.
Najskôr sa pozrime na teológov, ktorí sa preslávili podrobným a dôkladným skúmaním vecí a ktorí sa vo svojom učení dôsledne vyhýbali akýmkoľvek výstrednostiam a preháňaniu. Dvaja erudovaní kardináli, Caetanus a Bellarmin učia, že väčšina dospelých katolíkov skončí v pekle a keby som mal priestor uviesť všetky dôvody, ktoré menujú, aj vy by ste boli o tom okamžite presvedčení. Budem tu citovať iba Suareza, ktorý po tom, ako preštudoval všetkých teológov a vykonal starostlivé skúmanie tejto otázky napísal: “Najrozšírenejšou mienkou je, že medzi kresťanmi je viac zatratených než predurčených duší.”
K tomu pridajme gréckych a latinských otcov a zistíme, že takmer všetci hovoria to isté. Rovnaký názor má sv. Teodor, sv. Bazil, sv. Efrém, sv. Ján Chryzostom. Podľa Baronia sa medzi Grékmi všeobecne verí, že táto pravda bola priamo  zjavená sv. Simeonovi Stylitovi a po tomto zjavení sa Simeon, v snahe zabezpečiť si spásu,  usadil na vrchole stĺpa a štyridsať rokov bičovaný vetrom, dažďom a slnkom sa stal modelom kajúcnika a svätca pre každého. Teraz latinskí otcovia.  Sv. Gregor  hovorí jasne: “ Veľa prijalo vieru, ale len pár dosiahne nebeské kráľovstvo.” Sv. Anzelm hovorí tiež jasne : “Len málo je spasených.” Sv. Augustín ešte jasnejšie: “ V porovnaní s tými, ktorí sú zatratení, je spasených len málo.” Najstrašnejší je sv. Hieronym, ktorý na konci svojho života, v prítomnosti svojich žiakov povedal: ”Medzi sto tisícmi nájdete sotva jedného, hodného ospravedlnenia. ”

Slová Písma Svätého

Prečo ale hľadať medzi teológmi, keď samotné Písmo v tejto veci jednoznačne hovorí?  V Starom i Novom Zákone je množstvo obrazov, symbolov i pasáží, ktoré bez akejkoľvek pochybnosti zachytávajú túto pravdu: len veľmi málo je spasených. V časoch Noema boli všetci zmetení  potopu, len osem ľudí  bolo zachránených.  Sv. Peter hovorí, že Noemova Archa je predobrazom Cirkvi a sv. Augustín pridáva: ” A týchto osem spasených ľudí znamená, že len veľmi málo kresťanov bude spasených,” pretože je len málo tých čo sa zrieknu sveta a “ tí čo sa zrieknu sveta len slovami nepatria do mystéria predstavovaného touto Archou.”  Biblia tiež hovorí, že z dvoch miliónov Židov, čo opustili Egypt len dvaja prišli do Palestíny a že len štyria unikli ohňu čo strávil Sodomu a ostatné mestá. Všetko toto znamená, že počet zatratených, ktorí budú vrhnutí do ohňa ako slama, je oveľa väčší ako počet tých, ktorých nebeský Otec zhromaždí v sýpke ako vzácnu pšenicu.. Ak  by som mal ukázať všetky miesta Sv. Písma ktoré potvrdzujú túto pravdu, asi by som tak rýchlo neskončil.  Uspokojme sa teda s tým, čo nám povedala Vtelená Múdrosť. Čo odpovedal náš Pán podľa evanjelia, keď sa ho zvedavý muž  spýtal : “Pane, bude len málo spasených?“ Mlčal snáď? Či odpovedal polovičato? Skryl svoje myšlienky v obave z davu? Nie. Na otázku jedného odpovedal celému davu: „Usilujte sa prejsť úzkou bránou, lebo hovorím vám, je mnoho tých, čo budú chcieť vojsť, ale nebudú môcť.“ Kto to povedal? Syn Boží, Večná Pravda, ktorý pri inej príležitosti ešte jasnejšie riekol: „Veľa je povolaných, ale málo vyvolených.“ Nepovedal, že všetci sú povolaní a zo všetkých je len niekoľko vyvolených, ale že povolaných je veľa. Ako sv. Gregor vysvetľuje, to znamená, že zo všetkých ľudí je veľa povolaných k Pravej Viere, ale z nich je len niekoľko spasených. Bratia, toto sú slová Ježiša Krista. Sú jasné? Sú pravdivé. A teraz mi povedzte, môžete mať vieru a pritom sa v srdci netriasť od strachu?

Spása v rozličných životných stavoch

Ach, teraz vidím, že ak hovorím takto všeobecne, stráca sa pointa. Tak aplikujme teda túto pravdu na rozličné životné okolnosti a uvidíte, že alebo musíte opustiť logiku, skúsenosti a zdravý rozum, alebo priznáte, že väčšina katolíkov je zatratených. 
Je snáď nejaký stav viac naklonený nevinnosti, v ktorej sa spása zdá ľahšie dosiahnuteľná a o ktorom majú ľudia vyššiu mienku ako sú kňazi, Boží dôstojníci? Na prvý pohľad by snáď každý povedal, že väčšina z nich je nie len dobrá, ale dokonalá a mňa aj tak zachváti hrôza, keď si spomeniem na slová sv. Hieronýma, že hoci svet je plný kňazov, sotva jeden zo stovky žije podľa svojho stavu, keď počúvam tohoto Božieho služobníka, zjavením poučeného, že také ohromné množstvo kňazov padá do pekla každý deň že sa mu zdá nemožné, aby na zemi ešte nejakí zostali, keď počúvam sv. Chryzostoma, so slzami volajúceho: “Neverím, že je veľa spasených kňazov. Verím v opak, že zatratených je väčšina.” Pozdvihnite zrak a hľaďte na prelátov Svätej Cirkvi, pastierov zodpovedných za duše. Je medzi nimi viac zatratených, alebo spasených?
Počujte jeden príbeh od Tomáša z Cantimpre a sami si spravte záver. V Paríži sa konala synoda a veľa prelátov a pastierov zodpovedných za duše sa zúčastnilo. Kráľ a kniežatá prišli tiež, aby dodali zhromaždeniu svojou prítomnosťou lesk, bol pozvaný slávny kazateľ. Keď si pripravoval kázeň, zjavil sa mu ohavný démon a povedal: “Odlož knihy nabok. Ak chceš kázať tak, aby z toho kniežatá a preláti mali osoh, stačí, ak im namiesto nás povieš  - My, vládcovia temnoty ďakujeme vám, kniežatá, preláti a dušpastieri, že ste svojou nedbanlivosťou obrovský počet veriacich duší priviedli do zatratenia.  Za túto láskavosť pre vás schovávame odmenu, ktorú vám odovzdáme, keď prídete za nami do Pekla. ” 
Beda tým, čo vládnete ostatným. Ak vašou vinou toľkí skončia v Pekle, čo sa stane s vami? Ak len málo z tých, čo v Cirkvi zaujímajú prvé miesta dosiahne spásu, čo sa stane s vami?  Zoberte si všetky stavy, obe pohlavia: manželov, manželky, vdovy, mladé ženy, mladíkov, vojakov, kupcov, remeselníkov, bohatých, chudobných, šľachtu i plebs. Čo povedať o týchto ľuďoch, čo tak mizerne žijú?  Sv. Vincent Ferrer zaznamenal takýto príbeh: Istý arcidiakon z Lyonu sa vzdal svojich povinností a utiahol sa na pusté miesto, kde konal pokánie a zomrel v ten istý deň a hodinu ako sv. Bernard. Po smrti sa zjavil svojmu biskupovi a povedal mu: “Monsignor, v tú hodinu ako som zomrel, zomrel aj iných tridsaťtri tisíc ľudí. Z toho počtu sme Bernard a ja išli do neba, traja do očistca a ostatní skončili v Pekle.”
Naše kroniky uvádzajú ešte strašnejší  prípad. Jeden z našich bratov, známy vďaka učenosti a svätosti, kázal v Nemecku. Tak mocne opísal ohavnosť hriechu nečistoty, že istá žena od ľútosti pred všetkými zomrela. Potom opäť ožila a povedala: “Keď som predstúpila pred Boží tribunál, šesťdesiat tisíc iných tam prišlo so mnou zo všetkých končín sveta a z nich len traja sa zachránili v Očistci, zvyšok bol zatratený. ” Ó nepreskúmateľná hĺbka Božích súdov.  Z tridsiatich troch tisícov len päť spasených. A zo šesťdesiatich tisícov len traja išli do neba! Vy, hriešnici čo ma počúvate, kam chcete byť pripočítaní? Čo poviete? Čo myslíte?
Vidím, že takmer všetci kloníte hlavy a ste naplnení strachom a úžasom. Odložte svoju malátnosť, prestaňte si lichotiť a skúste z toho strachu získať nejaký úžitok.  Nevedú snáď do neba dve cesty – nevinnosť a pokánie? Ak vám teraz ukážem, že len hŕstka sa vydala po jeden z týchto ciest, ako rozumní  ľudia uznáte, že len hŕstka je spasená. Ak chcete dôkaz: v akom veku, zamestnaní či stave platí, že počet zlých nie je stotisíc krát väčší ako počet dobrých? Dnes možno povedať presne to, čo Salvianus povedal o svojej dobe: “ Je ľahšie nájsť nespočetné množstvo hriešnikov utápajúcich sa vo všetkých druhoch neprávosti, než pár nevinných mužov.” Koľko služobníkov je celkom čestných a verných v plnení  svojich povinností? Koľko kupcov je poctivých a spravodlivých vo svojom obchode? Koľko remeselníkov poctivých a pravdovravných? Koľko predavačov nezaujatých a úprimných? Koľko mužov zákona neopustilo spravodlivosť? Koľko vojakov nešliape po nevinných? Koľko pánov nezadržiava nespravodlivo mzdu svojim sluhom, alebo neusiluje sa ovládnuť slabších od seba? Všade je dobrých málo, ale zlých veľký počet.
Kto nevie, že dnes je toľko libertínstva medzi dospelými mužmi, slobody medzi mladým dievčatami, márnivosti medzi ženami, samopašnosti medzi nobilitou, úplatnosti v strednej triede, rozpustilosti medzi ľudom, drzosti medzi chudobnými, že možno povedať to, čo Dávid o svojej dobe:”Všetci zblúdili....nie je ani jeden, čo by konal dobro, ani jeden.”
Vyjdi na ulicu, na námestie, do paláca či domu, do mesta i na vidiek, na súd či dokonca do Božieho chrámu. Kde nájdeš cnosť? “Beda!” volá Salvianus “okrem veľmi malého počtu, ktorý unikol zlu, čo iné je zhromaždenie kresťanov ako žumpa nerestí?” Všade nachádzame sebectvo, ctžiadostivosť, obžerstvo a chtíč. Vari nie je väčšina ľudí poškvrnená nečistotou a mýli sa sv. Ján keď hovorí “Celý svet leží v zlom.” Nie som sám, kto vám to hovorí. Aj rozum vás núti veriť, že z tých čo takto zle žijú len pár bude zachránených.
Možno poviete: “Či pokánie nedokáže nahradiť stratenú nevinnosť?” Súhlasím, máte pravdu. Ale tiež viem, že konať pokánie je veľmi ťažké ak sme úplne stratili zvyk a že je tak strašne zneužívané hriešnikmi, že už to samé stačí aby vás presvedčilo, že len niektorí sú touto cestou zachránení.
Och, aká strmá, úzka, tŕnistá, strašná na pohľad a ťažko schodná je táto cesta. Kam sa len pozrieme vidíme stopy krvi a vecí, ktoré vracajú smutné spomienky. Veľa nádejných kajúcnikov sa zrúti len pri pohľade na túto cestu, mnohí ustúpia hneď na začiatku, iní padnú únavou uprostred a mnohí sa biedne vzdávajú na konci. Ako málo je tých, ktorí ju až do smrti zachovávali. Sv. Ambróz hovorí, že je ľahšie nájsť nevinného človeka ako niekoho, kto vykonal dostatočné pokánie.
Ak uvažujete o sviatosti pokánia, je tak veľa falošných spovedí, tak veľa učených výhovoriek, tak veľa falošných ľútostí, tak veľa neúprimných sľubov, neúčinných predsavzatí, neplatných rozhrešení.  Považujete za platnú spoveď niekoho, kto sa spovedal z hriechu nečistoty no stále si zachováva príležitosť opäť ho spáchať? Alebo niekoho, kto sa spovedá z nespravodlivostí a nemá úmysel ich napraviť? Alebo niekoho, kto stále padá do rovnakých neprávosti, hneď ako sa vrátil zo spovede? Aké strašné zneužitia tejto ohromnej sviatosti! Jeden sa spovedá, aby sa vyhol exkomunikácii, iný aby získal povesť kajúcnika. Jeden sa zbaví hriechov aby utíšil výčitky svedomia, iný ich z hanblivosti utají. Jeden sa zo zlého úmyslu spovedá nedokonale, iný zatajuje hriechy zo zvyku. Jeden nemyslí na skutočný cieľ tejto sviatosti, iný nemá nutnú ľútosť a iný pevné predsavzatie. Biedni spovedníci, ako sa to usilujete priviesť viac kajúcnikov k ozajstným predsavzatiam a ľútosti, bez ktorých je spoveď svätokrádežná, absolúcia je zatratením a pokánie len ilúziou?
Kde sú teraz tí, čo tvrdia, že počet spasených kresťanov je väčší ako počet zatratených a svoj názor odôvodňujú takto: väčšina katolíkov zomiera na posteli vybavení sviatosťami Cirkvi, takže väčšina z nich je spasených ? Aké skvelé odôvodnenie! Opak musíte tvrdiť. Väčšina dospelých katolíkov sa spovedá zle aj pred smrťou, takže väčšina je zatratených.  Hovorím to so stále väčšou istotou, lebo zomierajúca osoba,  ktorá sa spovedala zle aj keď bola zdravá,  na smrteľnej posteli, s ťažkým srdcom, nestálou a zmätenou mysľou bude mať veľké ťažkosti vyspovedať sa dobre. Navyše jej v tom bránia stále živé prekážky a okolnosti, získané návyky a predovšetkým diabli, ktorí robia všetko preto, aby ju vrhli do pekla. K tomu pridajte všetkých falošných kajúcnikov, potom tých čo zomreli náhle, či pre lekárovu ignoranciu alebo chybu príbuzných, otrávených, zasypaných pri zemetrasení, alebo porazených, spadnutých, zabitých vo vojne či bitke, zabitých bleskom, prepadnutých, utopených, zhorených, nenúti vás to uznať, že väčšina dospelých kresťanov je zatratených? Toto je uvažovania sv. Chryzostoma. Tento svätec hovorí, že väčšina kresťanov kráča počas celého života po ceste do Pekla. Prečo ste potom prekvapení, že väčšina kresťanov je zatratených? Aby ste prišli ku dverám, je treba kráčať cestou, ktorá k nim vedie. Akú odpoveď máte na takýto argument?
Odpoviete mi, že milosrdenstvo Božie je veľké. Áno, ale ako hovorí  prorok, pre tých čo sa ho boja.  Ale veľká je aj jeho spravodlivosť pre tých čo sa ho neboja a On zatratí všetkých zatvrdlivých hriešnikov. Pre koho je potom raj, pýtate sa, ak nie pre kresťanov? Samozrejme, že je pre kresťanov, ale pre tých, čo nezneucťujú svoj charakter a žijú ako kresťania. Naviac, ak k počtu dospelých kresťanov, ktorí zomreli v milosti Božej pridáte bezpočet detí, čo zomreli medzi krstom a dosiahnutím rozumu, nebudete sa čudovať, že sv. Ján povedal: “Videl som veľké zástup, ktorý nik nemohol spočítať.”
A toto zvádza tých, čo predstierajú že počet spasených kresťanov je väčší ako počet zatratených. Ak k tomu počtu pridáte ešte tých, ktorí si v dospelosti zachovali nevinnosť, alebo tých ktorí poškvrnu zmyli v slzách pravým pokáním, je zrejmé že to bude veľké množstvo, ako hovoril sv. Ján: “Videl som veľký počet,” a slová nášho Pána “Mnohí prídu od východu aj od západu a budú s Abrahámom, Izákom a Jakubom hodovať v nebeskom kráľovstve” a ako uvádzajú iné miesta citované pre podporu tohto tvrdenia. Ale ak hovoríte o dospelých kresťanoch, skúsenosť, rozum, autorita, rozvaha a Písmo sa zhodujú v tom, že väčšina bude zatratených. Nemyslite si, že preto bude Raj prázdny, naopak, je to veľmi ľudnaté kráľovstvo. A ak je zatratených “ako piesku v mori” spasených je “ako hviezd na nebi”, čo znamená že obe skupiny sú nesmierne početné, hoci vo vzájomne veľmi rozdielnom pomere.
Sv. Ján Chryzostom raz kázal v konštantínopolskej katedrále a  porovnávajúc tieto množstvá sa zachvel hrôzou a zvolal: “Koľko si myslíte, že z tohoto početného národa bude spasených?” Nečakajúc odpoveď dodal “Medzi toľkými tisícmi by ste nenašli ani stovku spasených a aj o nej pochybujem.” Strašné! Tento veľký svätec veril, že z tak veľkého národa sa sotva stovka zachráni a aj o tom pochyboval. Čo sa stane s vami, ktorí ma počúvate? Veľký Bože, neviem na to ani pomyslieť aby som sa pri tom nezachvel.  Bratia, otázka spásy je veľmi ťažká vec.  A podľa väčšiny teológov, keď si cieľ žiada veľké úsilie, dosiahnu ho len niekoľkí.
Preto sv. Tomáš, anjelský učiteľ, pri zvažovaní dôvodov pre a proti vo svojej nesmiernej erudícií vec uzatvoril tak, že väčšina dospelých katolíkov bude zatratená. Hovorí: “Pretože večná blaženosť presahuje prirodzený stav a to najmä od chvíle čo bol zbavený pôvodnej milosti, len malý počet bude spasený”
Odhoďte teda klapky sebalásky zo svojich očí , zahoďte falošné predstavy o Božej spravodlivosti a prijmite zrejmú pravdu. “ Spravodlivý Otče, svet ťa nepozná, ale ja ťa poznám” povedal náš Pán. Nepovedal „ Všemohúci Otče, Milosrdný a dobrý Otče“. Povedal „ Spravodlivý Otče“  aby sme pochopili, že zo všetkých Božích vlastností  si ľudia najmenej uvedomujú Jeho spravodlivosť a to preto, lebo nechcú veriť tomu čoho sa obávajú.  Zložte si klapky z očí a so slzami volajte: “Beda! Väčšina katolíkov, väčšina tých čo to žijú, možno aj z tých čo sú tu zhromaždení pôjde do zatratenia.” Je ešte niečo, čo treba viac oplakávať?
Keď Xerxes stál na vrchu a hľadel na svoju nastúpenú stotisícovú armádu, pomyslel na to,  že o sto rokov nikto z nich už nebude na svete, neudržal slzy. Nemáme väčší dôvod nariekať nad toľkými katolíkmi čo skončia v Pekle?
Nespôsobili snáď tieto úvahy to, že z očí sa nám rinú potoky sĺz, či aspoň v srdci nevyvolali súcit, ktorý pocítil ctihodný Marcellis od Sv. Dominika? Keď raz rozjímal o večnom utrpení, zjavil sa mu Pán a ukázal mu koľko duší končí v Pekle a ukázal mu širokú cestu, po ktorej sa dvadsaťdva tisíc spustlíkov rútilo do priepasti, vrážajúc jeden do druhého. Boží služobník bol týmto pohľadom ohúrený a zvolal: “Aké množstvo! Aké množstvo! A stále prichádzajú noví. Ó Ježišu, ó Ježišu! Aké šialenstvo!” Dovoľte mi spolu s Jeremiášom povedať : “Kiežby moja hlava bola studňou a moje oči prameňmi sĺz: oplakával by som vo dne v noci zabitých dcéry môjho ľudu”
Úbohé duše. Prečo sa len tak náhlite v ústrety peklu?  Pre Božie milosrdenstvo, zastavte sa a počúvajte ma chvíľu.  Chápete, čo to je byť večne spasený a večne zatratený?  Ak to chápete a napriek tomu nechcete zmeniť svoj život, dobre sa vyspovedať, odvrhnúť svet a vykonať všetko, aby vás započítali medzi malý počet spasených, tak vám hovorím, že nemáte vieru.  Ak tomu nerozumiete, tak vás možno skôr ospravedlniť, pretože zjavne nie ste pri zmysloch. Byť spasený alebo zatratený po všetky veky a nevykonať všetko aby ste dosiahli to prvé a vyhli sa tomu druhému, to je niečo nepredstaviteľné.

Dobrota Božia

Možno stále neveríte týmto hrozným pravdám, ktoré som vám práve vysvetlil.  Ale skrze mňa k vám prehovorili najváženejší teológovia a najjasnejší Cirkevní otcovia . Dokážete vzdorovať ich argumentom a mnohým výrokom Písma o tejto veci? Ak váhate, či sa dokonca kloníte k inému názoru, nebojíte sa? Asi vám na vašej spáse nezáleží. Rozumný človek je v tejto dôležitej veci citlivejší na čo i ten najmenší náznak ohrozenia jeho večnej spásy než na zaručene prichádzajúce katastrofy v iných veciach priamo nesúvisiacich s jeho dušou. Jeden z našich bratov, blahoslavený Giles, zvykol hovoriť, že i keby len jediný človek mal skončiť v Pekle, urobí všetko čo môže aby sa uistil, že to nebude on sám.
Takže čo my, ktorí vieme že väčšina ľudí a nie len z katolíkov, bude zatratená, máme robiť? Čo musíme robiť? Pevne sa rozhodnúť, že chceme patriť medzi hŕstku spasených. Poviete : “ Ak ma chce Kristus zatratiť, tak načo ma vôbec stvoril?” Mlč, nečistý jazyk! Boh nikoho nestvoril pre zatratenie, ale každý zatratený je zatratený lebo to sám chcel.  Preto teraz budem brániť Božiu dobrotu a očistím ju od každej žaloby. To bude cieľ druhej časti tejto kázne.
Skôr ako pôjdem ďalej, zhromaždime na jednej strane všetky knihy a bludy Luthera, Kalvína a ostatných, bok po boku s bludmi pelagiánov a semipelagiánov a spáľme ich. Jedni ničia milosť, iné slobodu, iné sú plné omylov,  tak ich vrhnime do plameňov.  Na všetkých zatratených platí Ozeášovo: “Tvoje zatratenie prichádza od teba”, takže chápte, že ktokoľvek zatratený,  je zatratený skrze vlastnú zlobu a pretože to sám chcel.
Sú dve nepopierateľné pravdy. Boh chce spasiť každého a všetci potrebujú Božiu milosť.  Ak dokážem, že Boh chce spasiť každého a za týmto účelom  dá každému toľko milosti a ostatných nevyhnutných prostriedkov, koľko je na to treba, budete musieť uznať,  že každý zatratený musí len svojej vlastnej zlobe ďakovať za svoje nešťastie.  “Tvoje zatratenie prichádza od teba, tvoja spása odo Mňa.”

Boh túži spasiť každého

Na stovke miest v Písme Boh hovorí, že si želá spasiť všetkých: “Ako žijem, hovorí Pán Boh, neželám si smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil.”  Ak si niekto veľmi niečo želá, hovorí sa metaforicky, že zomiera túžbou. Boh si našu spásu želal a želá tak veľmi, že zomrel túžbou naozaj, že pretrpel smrť, aby sme mohli žiť.  Táto túžba spasiť všetkých preto nie je len nejaký afekt, nejaká vonkajšia či len na povrchu prejavená náklonnosť. Je to skutočná, účinná a dobročinná vôľa, pretože On nám dáva všetko, čo potrebujeme ku spáse.  Nedáva nám to preto, aby sme spásu nemohli dosiahnuť, dáva nám to nato, aby sme spásu naozaj získali. Ak niektorí spásu nedosiahnu, Boh je tým urazený.  I tým, čo budú zatratení prikazuje používať všetky prostriedky vedúce ku spáse. Nabáda ich, povzbudzuje, zaväzuje ich k tomu a ak to nečinia, hrešia. Pretože mohli tak urobiť a dosiahnuť spásu.  Oveľa viac, pretože Boh vidí , že my nie sme  ani schopní prostriedky spásy, ktoré nám dal bez jeho pomoci používať, pomáha nám aj v tom a ak sú občas neúčinné, je to len naša vina. Pretože jeho pomoc niekto zneužíva a je tak zatratený, iný ju správne použije a bude spasený.  Ba môže byť spasený s ďaleko menšou pomocou, než dostal nejaký zatratenec. Áno, môže sa stať, že prepadneme Peklu zlým zaobchádzaním s ďaleko väčšou milosťou, zatiaľ čo iný, ktorý spolupracuje, hoci len so zlomkom milosti akú sme dostali my, bude spasený. 
Sv. Augustín vyhlasuje: “ Ak sa teda niekto odvráti od spravodlivosti, vedený svojou slobodnou vôľou, vedený vlastnou žiadostivosťou, je podvedený sebou samým.” Pre tých, čo teológii nerozumejú, hovorím: Boh je taký dobrý, že keď vidí hriešnika rútiaceho sa do skazy, beží za ním, volá ho a sprevádza ho až k pekelnej bráne. Niet nič čo by nespravil aby ho obrátil.  Zosiela na neho dobré vnuknutia, sväté myšlienky a ak z nich hriešnik neprofituje, hnevá sa a napomína ho. Zahubí ho?  Nie. Odpustí mu.  Ale hriešnik sa neobracia. Boh na neho zošle smrteľnú chorobu. Zdá sa, že je úplne po ňom. Nie bratia, Boh ho uzdraví. Hriešnik však zostáva tvrdošijný vo svojej zlobe a Boh vo svojom milosrdenstve hľadá iný spôsob. Ponúkne mu inú cestu a keď prejde rok, dá mu zasa inú možnosť na záchranu. Ale hriešnik stále túži vrhnúť sa do záhuby a čo urobí Boh? Opustí ho? Nie. Zoberie ho za ruku a zatiaľ čo on je jednou nohou v Pekle, stále ho napomína, stále na neho nalieha, aby prestal zneužívať Jeho milosť. A teraz sa vás pýtam, ak je tento človek nakoniec zatratený, nie je zatratený napriek Božej vôli a len preto, že to sám chce?  Skúste sa ma teda ešte raz spýtať: ” Keď ma Boh chcel zatratiť, prečo ma potom stvoril?” 
Nevďačný hriešnik, pochop už, že ak skončíš v Pekle, nie je to Boh, ktorého treba viniť, si to len a len ty sám.  Presvedči sa o tom, zostúp do priepasti a ja ti privediem jednu z tých biednych duší horiacich v Pekle, nech ti vysvetlí túto pravdu. Tu je jedna z nich :

- Kto si?
- Som biedny modlár narodený v neznámej krajine. Nikdy som nepočul o Pekle ani o utrpení ktoré podstupujem.
- Úbožiak, choď preč, teba nehľadám. Tu je druhý.
- Kto si?
- Som schizmatik s hlbín Tartaru. Žil som v barbarskom štáte a skoro nič nevedel o Bohu.
- Ani teba nehľadám, vráť sa. Tu ide ďalší.
- Kto si?
- Som kacír zo severu. Narodil som sa neďaleko pólu a nikdy nevidel svetlo slnka ani svetlo viery.
- Ani teba nehľadám, vráť sa do pekla ”

Bratia, srdce mi puká, keď vidím týchto úbožiakov, ktorí nikdy ani nespoznali pravú vieru, medzi zatratencami. A napriek tomu bolo proti nim vyrieknuté: “ Tvoje zatratenie prichádza od teba.” Zatratení boli preto, lebo sami chceli byť. Dostali od Boha toľko pomoci  ku spáse! Nevieme aká pomoc to bola, ale oni to veľmi dobre vedia a teraz nariekajú “Ó Pane, Ty si spravodlivý ... a Tvoje výroky sú správne.”
Bratia, musíte predsa vedieť, že najstaršia viera je Boží zákon a že my všetci ho máme vpísaný do sŕdc, takže ho možno spoznať aj bez učiteľa a že stačí svetlo rozumu, aby sme poznali príkazy Zákona. I pohania sa skrývajú, keď spáchajú hriech, pretože vedia, že urobili zle. Zatratení sú, pretože nezachovávali prirodzený zákon písaný v ich srdciach. Ak by ho zachovávali, Boh by spravil zázrak a nezatratil ich.  Učinili sa ale nehodnými Božej pomoci, keď nežili v zhode s vlastným svedomím, ktoré ich bezpečne varovalo pred zlom ktorému sa mali vyhýbať a viedlo ich k dobru, ktoré mali konať.
Ich vlastné svedomie ich obžalovalo pred Božím Tribunálom a v Pekle im nepretržite opakuje: “Tvoje zatratenie pochádza od Teba.” Nemajú na to odpoveď a vedia, že si svoj osud zaslúžili. Ak niet ospravedlnenia pre týchto pohanov, vari je nejaké pre katolíkov, ktorí mali toľko sviatostí, počuli  toľko kázaní a toľko Božej pomoci ich sprevádzalo? Ako sa potom odvažujú pýtať: “ Keď ma Boh chcel zatratiť, prečo ma teda stvoril? ” Ako sa odvažujú hovoriť takýmto spôsobom, keď dostali od Boha toľko spásnej pomoci? Pokračujme ďalej.

- Vy, ktorí trpíte v hlbinách, odpovedzte! Sú medzi vami nejakí katolíci?
- Samozrejme sú!
- Koľko? Nech jeden príde ku mne!
- To nie je možné, sú príliš hlboko a bolo by treba postaviť Peklo na hlavu. Radšej zastav nejakého, ktorý práve do Pekla prichádza.”

Hovorím k vám, čo žijete v smrteľnom hriechu, v nenávisti, v nečistote, ktorí sa každým dňom blížite k Peklu. Zastavte sa a obráťte. Volá vás Ježiš, so svojimi ranami a hovorí vám: ” Syn môj, ak skončíš v záhube, si si sám na vine. Tvoje zatratenie pochádza od teba.” Pozri na všetky tie milosti, ktorými som ťa zasypal aby som ti poistil spásu. Mohol som ťa nechať narodiť sa niekde pralese medzi barbarmi, ako toľkých iných, ale ja som ťa nechal narodiť v katolíckej viere. Dal som ti dobrého otca a skvelú matku s najčistejšou náukou a návodom, ako ťa vychovať. Ak si napriek tomu zatratený, koho je to chyba? Tvoja, syn môj, tvoja vlastná. Mohol som ťa vrhnúť do pekelného ohňa hneď, ako si spáchal prvý smrteľný hriech, tak ako som vrhol mnohých iných, ale mal som s tebou trpezlivosť, čakal som dlhé roky a stále čakám na tvoje pokánie. Ak si napriek tomu všetkému zatratený, koho je to vina?  Tvoja, syn môj, tvoja vlastná. Videl si mnohých zomrieť a ísť do zatratenia. To bolo varovanie. Videl si koľko iných som vrátil na správnu cestu. To bol dobrý príklad. Pamätáš si, čo ti povedal onen skvelý spovedník? Ja som mu to dal povedať. Nenabádal ťa, aby si zmenil svoj život a vykonal dobrú spoveď? Ja som mu to vnukol. Spomínaš na tú kázeň, čo sa ťa tak veľmi dotkla? To som bol Ja. A to čo sa vtedy stalo medzi Mnou a tebou v skrytosti tvojho srdca, na to nikdy nemôžeš zabudnúť. Tie vnuknutia, to jasné poznanie, neprestajné výčitky svedomia, odvážiš sa to poprieť? Všetko to bola pomoc Mojej milosti, lebo som ťa chcel zachrániť. Mnohým som toľko nepomohol, ale tebe áno,  teba som veľmi miloval. Syn môj, syn môj, ku mnohým som hovoril tak láskavo, ako k tebe teraz a koľkí sa vrátili na správnu cestu. A ty, ty si sa mi otočil chrbtom. Počúvaj moje posledné slová. Zaplatil som za teba svojou Krvou a ak chceš byť napriek Krvi, ktorú som za teba vylial skončiť v Pekle, neviň Mňa, musíš viniť seba samého a vo večnosti nezabudni, že si zatratený napriek Mne, lebo si zatratený byť chcel: “Tvoje zatratenie pochádza z teba.”
Dobrý Ježišu, kamene pukajú, keď počujú tieto slová, tieto láskavé vety. Je tu snáď niekto, kto chce byť zatratený majúc toľko milosti a požehnania? Ak áno, nech ma počúva a nech mi oponuje, ak môže. Baronius uvádza, že Julián po svojej neslávnej apostáze pojal takú zúrivú nenávisť ku krstu, že dňom i nocou hľadal spôsob, ako ten svoj zmazať. Kúpal sa preto v kozej krvi, dúfajúc, že táto nečistá krv obetovaná Venuši odstráni posvätný znak, ktorý mu krst vtlačil do duše.  Možno sa ti to zdá odporné, ale ak by Juliánov zámer vyšiel, trpel by dnes v Pekle oveľa menej.  Hriešnici, rada ktorú vám chcem dať sa bude zdať čudná, ale hádam pochopíte a uvidíte, že je motivovaná súcitom s vami. Na kolenách vás prosím, pre Kristovu Krv a Máriino srdce, zmeňte svoje životy, vráťte sa na cestu do neba a urobte všetko preto, aby vás započítali medzi nemnoho spasených. Ak ale chcete kráčať ďalej na ceste do záhuby, nájdite spôsob ako zmazať krst. Beda vám, ak vás v Pekle prichytia s menom Ježiša Krista a krstným znakom vtlačeným v duši, budete oveľa viac trpieť. Choďte za kňazom, nech zmaže vaše meno v matrike a proste Anjela strážcu, aby vymazal vaše meno z knihy, kde sú zaznamenané všetky dary, ktoré ste dostali. Beda vám, ak ich pri súde spomenú!
Povedzte Bohu, aby vzal späť vieru, krst a sviatosti.
Desíte sa na to čo len pomyslieť? Tak na kolená a s plačom a skrúšeným srdcom proste Ježiša Krista: “Pane, vyznávam, že doposiaľ som nežil ako kresťan. Nie som hodný byť pripočítaný medzi Tvojich vyvolených. Uznávam, že zaslúžim byť zatratený. Ale Tvoje milosrdenstvo je veľké a plný dôvery v Tvoju milosť Ti hovorím, že chcem spasiť svoju dušu, aj  keby ma to malo stáť majetok, česť i samotný život, len nech som spasený.  Bol som doposiaľ neverný, ale ľutujem, pohŕdam a nenávidim svoju neveru a ponížene prosím o odpustenie. Odpusť mi a posilni ma dobrý Ježišu, aby som mohol byť spasený. Neprosím Ťa o bohatstvo, pocty ani prosperitu. Prosím Ťa len o to, aby si spasil moju dušu.”
A ty Ježišu, čo povieš? Ó dobrý pastier, zhliadni na stratenú ovcu, čo sa vrátila ku Tebe, prijmi kajúceho hriešnika, požehnaj jeho slzy a vzdychy, a tiež požehnaj tento ľud, ktorý je tak dobre disponovaný a netúži po ničom len po spáse. Bratia pri nohách Nášho Pána,  vyznajme, že chceme len spásu duše, nech to stojí  čokoľvek. Spoločne volajme so slzami v očiach: “Dobrý Ježišu, chcem spasiť svoju dušu.” Požehnané slzy, požehnaný plač!

Záver

Bratia, chcem všetkých vás poslať domov upokojených. Ak sa teda pýtate na môj náhľad na počet spasených, tu je: Či už je spasených málo, alebo veľa, hovorím, že kto spasený chce byť, spasený bude a kto nechce byť zatratený, nebude zatratený.  A ak je pravda, že je málo spasených, je to preto, že len málo ľudí žije správne. Nakoniec, porovnajte tieto dve hypotézy. Prvú, že je zatratená väčšina katolíkov a druhú, ktorá tvrdí opak, že väčšina katolíkov je spasená.
Nech si každý z vás predstaví  že Boh zoslal Anjela, aby potvrdil prvý názor, že nie len že väčšina katolíkov, ale aj väčšina z tohoto zhromaždenia, až na jedného jediného muža bude zahubená. Ak si zachovával Božie prikázania, nenávidel skazenosť sveta, prijal kríž Ježiša Krista v duchu kajúcnosti, práve ty si ten spasený.
Teraz si predstavte, že ten istý Anjel prichádza potvrdiť druhú mienku. Povie, že väčšina katolíkov a všetci z tohoto zhromaždenia, okrem jedného človeka budú spasení. Ak potom budeš pokračovať s úžerou, pomstami, zločinmi, nečistotou, potom práve ty si zatratený.
A aký  je vlastne úžitok z  poznania, či je spasených málo alebo veľa?  Sv. Peter hovorí: ” Usilujte sa dobrými skutkami potvrdiť svoje vyvolenie.” Sestra Tomáša Akvinského sa ho raz spýtala, čo má robiť aby bola spasená a on povedal “Ak chceš byť spasená, tak budeš.” Hovorím vám to isté a aj to dokážem. Nikto nie je zatratený, ak nespácha smrteľný hriech. To je dogma.  A nikto nespácha smrteľný hriech, ak nechce. To je nevyvrátiteľná teologická propozícia. Takže nikto, kto nechce, v Pekle neskončí. To je samozrejmý dôsledok. Utešilo vás to? Plačte nad minulými hriechmi, dobre sa vyspovedajte a už nehrešte a budete spasení. Je isté, že musíte spáchať smrteľný hriech, aby ste prišli do Pekla a aby ste spáchali smrteľný hriech, musíte to chcieť. Teda do Pekla idú len tí, čo chcú.  To nie je len hypotéza, to je nepopierateľná a upokojujúca pravda. Nech Boh dá, aby ste ju pochopili a nech Vás žehná.   
Amen.


Preložil Jozef Duháček