Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

31. 10. 2010

Erik Maria von Kuehnelt-Leddihn

André F. Lichtschlag

Pred sto rokmi sa narodil intelektuál a mysliteľ, ktorého veľkosť bude pravdepodobne docenená až v budúcnosti.

Erik Maria Anton Friedrich von Kuehnelt-Leddihn sa narodil 31. júla 1910 v štajerskej dedinke Tobelbad. 26. mája uplynulo zároveň desať rokov od smrti tohto výnimočného muža, ktorý skonal ako devätdesiatrocný v tirolskej obci Lans.Nachádzame sa teda vo veľkom roku výročí "rytiera", ako ho láskavo nazývali jeho priatelia. A (skoro) nikto si to nevsimol. Ani jedna z jeho mnohých, inak rýchlo rozpredaných kníh nevyšla v novom vydaní, neobjavil sa žiaden oslavný clánok, už vôbec nie nejaký životopis a temer žiadny nekrológ. (Niet divu, ľavoliberálny mainstream nebude ospevovať jedného z najúhlavnejsích kritikov. To nie je žiadny Che Guevara, Trockij alebo nejaký pokoncilový konibrk - pozn. prekl.).

Autor týchto riadkov obdržal od, v januári zosnulého, baróna Caspara von Schrenck-Notzinga, vydavateľa legendárneho magazínu "Criticón" povolenie, zverejniť vo forme knihy Kuehnelt-Leddihnove články, ktoré vyšli v jeho magazíne. Táto kniha by vyšla k jeho nedožitým stým narodeninám. No dcéra tohto veľkého Rakúšana nám ako jeho právna nástupníčka odmietla dať k tomuto projektu svoj súhlas, nakolko nové vydania majstrových kníh plánuje aj jeho rodina. Bolo by žiaduce, keby k tomu v dohľadnej dobe skutočne aj došloAkokolvek je tento stav vecí smutný, je aj typický. Ved už za svojho života bol Erik Maria von Kuehnelt-Leddihn "osamelou cezmínou", "solitérom", ako ho nazval Ernst Jünger.
Pri príležitosti stých narodenín tohto, snáď najfundovanejšieho kritika "Veľkej" francúzskej revolúcie a všetkých jej ľavých detí (Demokracia, Socializmus, Nacionalizmus) mu najprv primerane poskytneme priestor pre jeho vlastné slová v podobe jeho dvoch pamätných pojendnaní. Neskôr sa slova ujme Roland Baader, aby povedal niečo o Kuehnelt-Leddihnovom živote a napokon nepriamo odkážeme na jeden možný knižný projekt, spojený s osobnosťou tohto velikána pravicového myslenia. V prvom zozname vymenuje Kuehnelt-Leddihn podrobne v 41 bodoch, čo predstavuje ľavicovosť a napokon v krátkosti, čo pravicovosť. Potom povie za seba to podstatné: jeho 25 téz o monarchii.

Ukážky z diela Erika von Kuehnelt-Leddihna:

Čo je ľavičiarstvo?

1. Materializmus - ekonomickej, biologickej, sociologickej povahy.
2. Mesianistická rola nejakej skupiny - národa, rasy alebo triedy.
3. Centralizmus. Potlačenie miestnej správy, lokálnych odlišností atd.
4. Totalitarizmus. Všetky oblasti života predchnuté jedinou doktrínou.
5. Násilie a hrôza namiesto autority ako endogénnej sily.
6. Ideologický štát jednej strany.
7. Úplné riadenie výchovy a vzdelávania štátom.
8. "Socializmus": Protipól personalizmu.
9. Sociálny štát ako zaopatrovateľ od kolísky po hrob.
10.Militarizmus, nie však bellicizmus.
11.Strnulá štátna ideológia s vytvoreným obrazom "nepriatela".
12.Antimonarchistický vodcovský princíp. Führer, Duce, Vožd ako stelesnenie ľudu. Nie je
to otec, ale brat - "Veľký brat" !
13.Antiliberalizmus. Nenávisť k slobode.
14. Antitradicionalizmus. Boj proti "Reakcii".
15. Expanzívne snahy ako sebapotvrdenie.
16. Exkluzivizmus: žiadni iní bohovia nie sú strpení.
17. Likvidácia medzitelies, tzv. "corps intermediaires".
18. Kontrola nad masmédiami, ich ideologické zjednotenie.
19. Odstránenie alebo relativizácia súkromného vlastníctva. Ak nejaké súkromné vlastníctvo
nominálne existuje, spadá bezvýhradne pod štátnu kontrolu.
20. Prenasledovanie, zotročenie alebo kontrola náboženských spoločenstiev.
21. "Právo je to, čo osoží ľudu, strane!" – partajnosť.
22. Nenávisť voči menšinám.
23. Zbožšťovanie väčšiny a priemeru.
24. Glorifikácia revolúcie, pokroku a pod.
25. Plebeizmus: Vyhlásenie vojny predošlým elitám.
26. Hon na "zradcov". Hnev proti emigrantom.
27. Populizmus a uniformizmus: ľudová demokracia, ľudové súdy atd...
28. Odvolávanie sa na tzv. "demokratický princíp".
29. Ideologické korene vo Francúzskej revolúcii.
30. Dynamický monolitizmus: štát, spoločnosť a ľud splynú v jedno.
31. Koordinácia skrz heslá, básne, piesne, symboly, príslovia, klišé.
32. Nasadenie sekulárnych rituálov ako náhrada náboženstva.
33. Konformizmus ako existenčný princíp. Rovnostárstvo.
34. Podpora masových hystérií.35. Modus technologizovaného panstva.
36. Sloboda - od pása nadol.
37. "Všetko pre štát, všetko cez štát, nič proti štátu."
38. Politizácia celkového života: deti, turisti, športovci, oddych ako objekty.
39. Nacionalizmus alebo internacionalizmus proti patriotizmu.
40. Boj proti výnimočným ľuďom, proti "privilégiám".
41. Totálna mobilizácia závisti v záujme "Strany a štátu".

Čo je pravičiarstvo?

Absencia horeuvedených princípov alebo ich opak; nezabúdajme však na to, že extrémy sa nikdy nestýkajú. Stojíme preto pred veľmi obľúbeným a preto dokonalo idiotickým klišé. Akoby extrémne velké a malé, studené a horúce alebo život v Liechtenštajnsku alebo Rumunsku boli vzájomne nejako podobné. Majme zároveň pred očami aj to, že politické strany sú málokedy jednoznačné pravicové alebo ľavicové. Sú "mixta composita" a majú sklon často sa len vychylovať do jedného z týchto dvoch smerov.

25 téz o monarchii

1. Zjednotenie politického a spoločenského elementu - monarcha, hoci je primárne len spoločenskou hlavou krajiny, disponuje mocou zasiahnuť do života štátu. Keď sa Theodore Roosevelt pýtal cisára Františka Jozefa I., čo povazuje za svoju najdôlezitejsiu úlohu v tomto "pokrokovom 20. storočí", odpovedal mu cisár: "Ochranovať moje národy pred ich vládami."

2. Monarcha nie je straník. Nie je volený nikým - ani zlým susedom, ktorého by sme preto mohli sprdnúť. Monarcha je jednoducho náhodou tu, skrz biologický proces, rovnako ako napríklad aj naši vlastní rodičia.

3. Od útleho detstva je monarcha vedený k svojmu povolaniu výchovou i vzdelávaním. Je odborníkom: jeho remeslom je koordinácia. Prvotným právom národa je, ako povedal Peter Wolf, byť dobre spravovaným.Je teda sebaspravovanie lepšie ako dobré spravovanie ? V žiadnom prípade, pretože v praxi demokracie nieto žiadneho sebaspravovania, ale iba panstvo väčšiny.

4. Kedže si monarcha korunu nezaslúži, trpí v oveľa menšej miere sklonom k velikášstvu, na rozdiel od úspešného kariéristu. Kresťanská viera mu často dáva pocítiť jeho ničotu (ceremónia "umývania nôh", pohrebný obrad Habsburgov, ale napr. aj ceremónia intronizácie pápeža v Chráme Svätého Petra).

5. Ako další faktor (popri spoločenskom a politickom) figuruje faktor náboženský. Korunovácia je svätenina. Monarchia pozýva k perfekcionizmu, dokonalosti - duchovnej, ako aj duševnej. Počet svätých kráľov, cisárov a ich manželiek je veľký.

6. Daná je pravdepodobnosť nadpriemerného duchovného nadania na dedično-biologickej báze. V dynastiách, ktoré pozostávajú z agregátu vybraných rodín, sú zachované a dalej odovzdávané špecifické talenty. Často sa však stretávame aj s genialitou, ktorá časom prerastie do blízkosti šialenstva... V minulosti problém, dnes to vie odhadnúť medicína... Monarcha šialenec je preto dnes predčasne vylúčený z aktívneho vládnutia a spravovania krajiny.

7. Monarchia má nadnárodný charakter. Casto sú "cudzincami" nielen matky, manželky, švagrovia a zaťovia s nevestami, ale spravidla sú i dynastie ako celok cudzieho pôvodu. V roku 1909 boli iba suverénni panovníci v Srbsku a Čiernej Hore (dve krajiny!) miestneho, čiže domáceho pôvodu. Dynastie sú často aj rasovo zmiešané a niektoré odvodzujú svoj pôvod okrem iného aj od Mohameda alebo Džingischána. Toto, ako aj ich nadnárodný charakter im poskytuje dvojitú psychologickú výhodu: šanca, lepšie chápať iné národy (a ich vládnuce dynastie) a zároveň objektívny odstup k vlastnému národu (vlastným národom).

8. Monarchia je elastickejšia, nez iné formy vlády: ľahko sa dá kombinovat s rôznymi formami vlády a rôznymi sociálnymi formami. V klasickej miešanej forme vlády sú prepojené elitárske a demokratické prvky s monarchistickou hlavou na čele krajiny. Ale človek si môže predstaviť aj socialistické kráľovstvo a dokonca aj komunistické cisárstvo - čo sme videli v ríši Inkov. Skutočne, ako vyzdvihuje Treitschke, monarchia je Proteom medzi formami státu.

9. Monarchia je patriarchálnou, v rámci okolností aj patriarchálno-matriarchálnou alebo dokonca aj čisto matriarchálnou inštitúciou. Oslovuje najhlbšie pocity našej rodinne založenej prirodzenosti. Panovnícky pár je zároveň manželským párom a rodičovským párom. Pre toto vsetko monarchia prináleží patriotizmu, demokracia vsak nacionalizmu. Demokracia hlása bezotcovské bratstvo, ktoré nachádza svoj kulminačný bod logicky vo Veľkom bratovi.

10. Monarchia je organická forma vlády, v ktorej sa harmonicky spája rozum so svetom pocitov. V tejto syntéze vzniká legitimita, ktorá nemôže byť púhym právnickým pojmom. Monarchia nie je "vymyslenou", umelou, aritmetickou formou vlády, ale v najužšom zmysle slova "prirodzenou", šitou na prirodzenosť človeka. V kontraste k počatiu a pôrodu stoja oplagátované steny a noci za počítačmi po každej volebnej bitke.

11. Aj princíp "rex sub lege" pretvára monarchiu na "arché", a nie na "krátos". Dokonca aj v úpadkovej forme absolutistickej monarchie nemal "autokrat", akým bol Louis XIV. ani zlomok tej moci, ktorou disponujú naše parlamenty. Aj pod jeho vládou existovali tzv. "corps intermédiaires".

12. Svetonázorovo-ideologická jednota, bez ktorej sa nemôže (podla Harolda Laskiho) zaobísť parlamentarizmus, je v monarchii oveľa menej dôležitá - preto je aj duchovná sloboda v monarchii potenciálne oveľa väčšia. Rakúsko bolo v roku 1910 kultúrne o dosť plodnejšou krajinou ako v roku 1930 a oveľa viac ako v roku 1980.

13. Možnosť úplatnosti monarchu je výnimočne obmedzená a plutokracia (vďaka prítomnosti iných hodnôt) veľmi nepravdepodobná.

14. Nepravdepodobná je zo strany monarchu aj akási baživosť za popularitou a zaliečanie sa ľudu. Väčšia je naopak možnosť, povedať ľudu nepríjemnú pravdu, kedže problematika jeho volenia alebo znovuzvolenia sa ho netýka.

15. Predovšetkým je však úlohou monarchu ochraňovat tie nepopulárne menšiny, ktoré sú v demokratickom rámci beznádejne stratené.

16. Skutočný liberalizmus (Liberalita) má oveľa väčšiu šancu na rozkvet v rámci monarchie ako v rámci demokracie, kedže demokracia má totalitárne korene. Sloboda a nerovnost sú rovnako príbuzné ako rovnost a útlak.

17. Kresťanský monarcha má zodpovednost pred Bohom. To je nepomerne väčšia zodpovednosť ako zodpovednosť voči národom alebo ich zástupcom. Demokracia je ale nezodpovednosť: kto hodí akýsi nepodpísaný papier do akejsi urny, ten nemôze byť tu na zemi vedený k žiadnej zodpovednosti.

18. Monarchovia sú "verejným vlastníctvom": patria svojim poddaným. To je obojstranný vzťah. Sú aj beztriedni - nie sú šľachtou, nie sú občanmi, nie sú robotníkmi a nie sú roľníkmi. "Sociologicky" patria k akejsi zvláštnej medzinárodnej skupine. Majú tým jasný odstup k všetkým triedam a stavom.

19. Monarchovia sú povolaní k tomu, aby boli štátnikmi, nie iba púhymi politikmi. Musia myslieť ďaleko vpred než len po najbližšie volby. Na srdci im musí ležat aj osud ešte nenarodených generácií. Monarchovia, ktorí zlyhali, bývajú sťatí; demokratickí politici, ktorí zlyhali, odchádzajú do súkromia a predávajú svoje memoáre.

20. Monarchistický systém kontinentálnej prirodzenosti vytvára lepšiu atmosféru vzájomnej dôvery medzi krajinami, naopak, večná "hojdačková hra" demokracií vnáša do medzinárodných vzťahov iba neistotu.

21. Velkí štátnici Európy boli vo väčšine monarchovia, alebo muži menovaní monarchami, alebo patrili k aristo-oligarchom, alebo boli produktami revolúcií a tažkých krízových dôb, ktoré umožnili dostať sa na vrchol najbrutálnejším, najbezškrupulóznejším a najmazanejším ľudom, akými boli Napoleon, Hitler, Lenin, Stalin, Mao, či Pol Pot. Títo však nevyhnutne priniesli more krvi, no nezanechali po sebe väčšinou žiaden trvácny poriadok.

22. Monarchia predovšetkým zaručuje kontinuitu. Vie sa, kto po kom bude nasledovať. Garantuje sa vovedenie syna, synovca, dcéry do vlády a úradovania.

23. Permanencia zaručuje zároveň väčšiu dávku skúsenosti. Väčšina demokratických ústav, ktoré sa obávajú osobnej moci, zakazuje druhé alebo tretie funkčné obdobie nositeľov moci. Ak politický kariérista (ako napríklad bývalý predavač košiel a kravát á la Truman) konečne začne zbierať tie správne a dôležité skúsenosti, vyprší mu funkčné obdobie (alebo druhé funkčné obdobie) a do vlády sa dostane opäť akýsi další amatér. Takto sa nemôže viesť väčší obchod, nieto ešte štát, veľmoc. (Nechoďte mi sem s expertmi, veď ktorý laik dokáže koordinovať a posudzovať vzájomne si odporujúce expertízne závery a stanoviská?)

24. Monarchia je skrze svoj patriarchálny charakter v harmonickej zhode s kresťanstvom alebo aspoň s nejakou pôvodne kresťanskou kultúrou: obraz otca je určený obrazom Boha - Otca, obrazom pápeža - Svätého Otca, obrazom cirkevných otcov, obrazom "Otca vlasti", obrazom biologického otca a starého otca. K tomu podotkol Abel Bonnard: "Kráľ bol Otcom svojho ľudu, lebo každý kráľ bol otcom v rámci svojej rodiny." Tento psychologický (viac ako teologický) aspekt platí pre všetky kresťanské vierovyznania, aj pre také, ktoré svoju politickú alebo cirkevnú hierarchiu odstránili alebo v nej splynuli. Ale autorita pochádza vždy zhora. A skutočne dobre sa môže vládnuť iba s pomocou autority, vnútornej sily, nie skrze strach, ktorý predstavuje silu vonkajšiu. Ako povedal už Joseph de Maistre, milióny ľudí môžu byť spravované iba náboženstvom alebo otroctvom. Teda skrze vnútorne prijímanú autoritu, alebo skrze násilie, vyvolávajúce triašku a strach. Demokracia je však veľmi obtiažne zjednotiteľná s autoritou a preto nie je ľahko zjednotiteľná ani s právnym štátom.

25. Najvyššia kresťanská hodnota monarchie spočíva ale v jej apeli na Lásku. Citové spoločenstvo s vladárom je v čarovaní s číslami, ktorým "oplýva" demokracia, nemyslitelné. Jej voľby končia predsa zakaždým víťazstvami a prehrami, výbuchmi radosti a sklamaniami, triumfom a hnevom. Tušili to asi už aj svätý Augustín a Franz von Baader, keď písali o nenahraditelnej harmónii medzi láskou a službou. Iba v láske nespôsobuje služba žiadnu bolesť a žiadnu tarchu. Otravní politici demokracie sú však odhadzovaní hlasovacím lístkom do povetria ako nejakí vzpurní poslíčkovia, pretože to nie sú "rodičia", ktorých nám pririekol údeľ, ale iba akýsi nádenníci.

Predsa len knižný projekt

André F. Lichtschlag

Oba tieto texty pochádzajú z knihy "Die rechtgestellten Weichen" [(Doprava) nastavené výhybky] z roku 1989, ktorá bola okamžite rozpredaná. A teraz prichádzame k naznačenému projektu. Vydavatelstvo tohto časopisu (Eigentümlich frei-pozn. prekl.) získalo práva na nové vydanie celej tejto knihy od vydavateľstva Karolinger. Ba dokonca ešte viac: Martin Möller, iniciátor internetového portálu "Monarchieliga" nám, za čo mu patrí naša vďaka, celú knihu oskenoval. Martin Möller mal tú česť, osobne navštíviť von Kuehnelta ešte počas jeho života. Rovnako ako Roland Baader, ktorý pre nás napísal nový predslov k tejto pripravovanej edícii knihy.Kniha vyjde nanovo, hoci nie presne k dňu jubilea, ako náhle sa podarí finančne zabezpečiť jej vydanie (kto by pritom rád pomohol, nech sa láskavo obráti na naše vydavateľstvo). Žiaľ, predajný úspech očakávať nemožno - veď inak by túto knihu opäť vydalo vydavateľstvo Karolinger samo. Menej ako kedykoľvek predtým je cezmína v súlade s "duchom doby" a solitér "vyzdvihovaný masami".

Skôr nez sa záverom začítame do niekoľkých odsekov doposial neuverejneného predslovu Rolanda Baadera k plánovanému novému vydaniu knihy "Die rechtgestellten Weichen", citujme vydavateľa vydavateľstva Karolinger. V rozhovore s magazínom "Eigentümlich frei" sa o von Kuehnelt-Leddihnovi Peter Weiß vyjadril takto: "Je to muž telesnej stavby Dávilu, ciže rovnako veľmi vysoký a stíhly. Bol výnimočne vzdelaným aristokratom, človekom s úžasnou pamäťou. Je to až neuveriteľné, čo všetko vedel. A neboli to iba faktografické znalosti. Kuehnelt-Leddihn bol predovšetkým človekom "starej školy". Vedel pomenovat najzaujímavejšie spojitosti. Poznal mnoho významných ľudí a bol velmi scestovaný. Všade navštevoval zaujímavých ľudí. Pritom bol velmi skromný. Určite nebol mužom, ktorý mal veľa peňazí. Kuehnelt-Leddihn bol brilantným spoločníkom, ktorý rád a mnoho rozprával, pritom skoro vždy vtipne, pútavo a do hĺbky podstaty. A bol veľmi dôsledný, poučný a jeho prítomnosť spôsobovala potešenie - k tomu všetkému gentleman starej školy. Ako šlachtic nebol snobský. Mal skrátka štýl! Po jeho smrti mi došiel od neho ešte posledný list, ktorý mi písal pred svojou operáciou, ktorú, ako sme sa vopred obávali, neprežil. Pre tento prípad požiadal svoju manželku, aby tieto jeho listy odoslala. V tomto svojom poslednom liste mi kládol na srdce svoj posledný román "San Schimon". Okrem toho ma pozdravoval a poprosil ma, aby som sa zaňho modlil.“

Zivot a dielo Erik Maria Ritter von Kuehnelt-Leddihna

Roland Baader (úryvky)

Po svojej maturite študoval Kuehnelt-Leddihn právne vedy vo Viedni, ekonomické vedy na Univerzite v Budapešti (tam získal titul doktora) a napokon ešte teológiu vo Viedni. Od svojich 16. rokov bol činný ako novinár a vo svojich 20. rokoch bol jedným maďarským denníkom vyslaný ako zvláštny spravodaj do Ruska.Od bývalého nemeckého spolkového prezidenta Theodora Heussa pochádza metafora, podľa ktorej k nám kultúra Západu zostúpila z troch vrchov - z Akropoly, z Capitola a z Golgoty. Ak bol medzi európskymi mysliteľmi niekto, koho duch prebýval na týchto troch vrchoch, tak to bol práve Erik von Kuehnelt-Leddihn, všestranne vzdelaný učenec encyklopedickej plnosti poznania. Bol doma v dvanástich jazykoch - medzi inými v japončine, hebrejčine a v arabčine. Okrem toho bol spôsobilý v mnohých dalších rečiach čítať a študoval klasickú antickú literatúru v tom-ktorom origináli.

V roku 1933 mu vysiel román "Jesuiten, Spießer, Bolschewiken" (Jezuiti, malomeštiaci, bolševici), ktorý nasledovalo v priebehu jeho života dalších 30 kníh a brožúr, niektoré z nich publikované pod pseudonymom a preložené do viacerých jazykov. V roku 1937 sa oženil s grófkou Christiane Goess-ovou a v tom istom roku sa odsťahoval do Spojených štátov, aby tam vyučoval na Georgetown University vo Washingtone D.C. Počas španielskej občianskej vojny cestoval ako novinár po tých oblastiach Iberského polostrova, ktoré ovládali národné sily. Potom sa vrátil do Ameriky, kde predsedal fakulte histórie na St. Peter's College v Jersey City. Dalšími učiteľskými zastávkami boli Fordham University a Chestnut Hill College vo Philadelphii.V roku 1947 sa Kuehnelt-Leddihn vrátil so svojou manželkou a dcérou Isabel spät do Rakúska k svojmu synovi Erikovi a usadil sa v tirolskom Lans. Pôsobil ako spisovatel na voľnej nohe a externý novinár. Každoročne, skoro 50 rokov, podnikal prednáškové cesty krížom-krážom po USA. Popritom písal články a príspevky do vyše 50 známych magazínov v Európe a zámorí, napríklad do Williamom F. Buckleym Juniorom vydávaného magazínu "National Review", tlačového orgánu americkej "Starej pravice" a v Nemecku do magazínu "Criticón", pre "Theologisches" a pre týždenník "Rheinischer Merkur".

Erik von Kuehnelt-Leddihn raz nazval sám seba "svetobežníkom v semipermanencii". Precestoval – za účelom štúdia alebo neskôr prednások - väčšinu krajín sveta, niekedy aj autostopom, opakovane aj krízové oblasti ako Vietnam a Severné Írsko. Na vlastné oci videl a zažil hrôzy španielskej občianskej vojny. Svoje dojmy zachytil ako fotograf-amatér aj na celuloid alebo aj pri maľovaní svojich obrazov.Niečo z Kuehnelt-Leddihna pripomína anglického historika Lorda Actona: Aj on bol obsiahlo vzdelaný učenec-samouk, pohybujúci sa doma vo viacerých rečiach a stojaci na pevnej pôde katolíckej viery. Friedrich A. von Hayek vo svojich prednáškach opakovane poukazoval na neocenitelný význam takýchto učencov pre dejiny ducha a pre skutocný progres vzdelania. Sú to skutočne iba tieto, od štátnych a politických inštitúcií finančne a ideologicky úplne nezávislé hlavy, ktoré sa odvážia postaviť čelom k "duchu doby" a nepodliehajú tlaku "čí chlieb jem, toho pieseň spievam" alebo sa neskláňajú pred aspektom vlastnej kariéry.[.]

Demokraciu ako formu štátu v očiach Kuehnelt-Leddihna "morálne zruinovala štátom nariadená vražda Sokrata" a jej "romantické znovuzrodenie v lese gilotín" počas Francúzskej revolúcie jej rozhodne u neho na sympatiach nepridalo. Svojou rovnostárskou aritmetikou, priečiacou sa všetkej prirodzenosti - a hlavne prirodzenosti ľudskej - sa musí demokracia zákonite prikloniť k socializmu, od politickej rovnosti zmutovať k rovnosti materiálno-finančnej. Socializmus je už raz "fausse idée claire"; a aj pre idey platí, ak ich zovšeobecníme, Greshamov zákon: jednoduchí zlí (ľudia) vyšachujú komplikovaných dobrých. A silnieť bude aj účinok a vplyv najnižšieho ľudského inštinktu: závisti.

Ani také niečo ako "kresťanská demokracia" nemôže existovat, lebo ani rovnosť, ani vláda väčšiny nie sú kresťanskými postulátmi. Mimo to je demokracia druhom pozemského náboženstva antikresťanského charakteru. Kedže ani jedna jej poučka (demokracie ako takej) nedisponuje vedeckým odôvodnením, musí sa logicky mimovoľne zmenit v náboženstvo, v slepú pozemskú sekulárnu vieru. Aj "sociálna romantika demokracie", orientujúca sa na rovnosť, má len zdanie byť kresťanským snažením o pokrok. "Sociálna spravodlivost', píše Kuehnelt-Leddihn, "nám neukazuje, ak ju chladne analyzujeme a demaskujeme, lákavú tvár kresťanskej lásky k blížnemu, ale Medúzinu tvár totalitného štátu. Panuje v ňom závisť, lenivosť, krátkozraká pohodlnosť, nezodpovednosť, ekonomická nevedomosť a abdikácia človeka ako osoby." V našej epoche hrozí "človek ako zoštátnený cicavec".O to viac zostáva pravé nábozenstvo - Krestanstvo, existenčnou otázkou. Nezabúdajme, že tri posledné veľké revolúcie boli zároveň revolúciami antikresťanskými. Iba nábozenstvo dáva človeku dôstojné odpovede na otázky "Odkial?, Kam?, Ako? a Preco?", nie veľkí vodcovia, zvodcovia a štváči más a rovnako nie bezbožníci, trpiaci mániou sebastrednosti.[.]

Mnohí konzervatívci a väčšina liberálov a libertariánov sa tažko vysporiadavajú s takouto vyhranenou postavou. Pravda je ale taká, že ako konzervatívci, tak aj liberáli sa od neho môžu veľa naučiť. Myšlienky tohto pôvodom, duchom, orientáciou, charakterom a činmi aristokrata patria vo svojej hĺbke a plnosti k najcennejším pokladom v truhlici duchovných dejín Západu.

Preklad: Ladislav Hajdu

27. 10. 2010


Slávnostná pontifikálna tridentská omša v Komárne

V sobotu 6.novembra 2010 o 17.00 bude v kostole sv.Ondreja v Komárne odslúžená slávnostná pontifikálna (biskupská) tridentská sv.omša z príležitosti 150.výročia posviacky chrámu.Hlavným celebrantom bude pomocný biskup z Vácu Dr.Lajos Varga.

Charles Dickens na škripci multikulturalizmu

Branislav Michalka

V nekonečnom prílive duchovných močoviek, ktorými sme denne glazovaní, sa z času na čas vynoria zvyšky zaplavenej atlantídy minulosti. K tým bezpochyby patria aj filmové adaptácie diel klasikov, pamätajúcich časy, ktoré by sa dali zjednodušene nazvať „iné“. S pribúdajúcou technickou zručnosťou filmových kostymérov a architektov sa ilúzia minulosti, v týchto subtílnych ódach na staré časy, približuje k hraniciam dokonalosti. Najmä seriály britskej BBC adaptujúce diela Jane Austenovej, Elisabeth Gaskellovej alebo Charlesa Dickensa a voľne dostupné v stánkoch s papierovými fekáliami, dokážu na niekoľko hodín zaplašiť pocit hnusu z modernej doby. Zjav o to neočakávanejší, že počet konzumentov tohto milosrdného duchovného sedatíva určite nepôjde do tisícov. Buďme teda za to Bohu vďační.

To čo je však jednému predmetom blaženého obdivu, to môže iného privádzať do stavu bezmedznej zúrivosti. A tak práve tá dokonalá ilúzia starých časov zrejme niekomu nedala spať. Niekomu zo strážcov Veľkého brata to docvaklo. Veď taký súdruh, čo pozerá s úľubou tieto seriály sa nakoniec môže pýtať: a prečo už Európa nie je taká ako na tých pohyblivých obrázkoch, ktoré sa mi tak páčia? Taký súdruh vidí od začiatku až do konca seriálu samých bielych kresťanov, jeho myseľ je infiltrovaná perverznými predstavami slušne oblečených dám s bledými líčkami a džentlmenov, ktorí sa stále ukláňajú, majú len jednu ženu, potrpia si na česť a vôbec majú spústu podvratných názorov. Po registrovaných partneroch nikde ani stopy. Taký súdruh vyjdúc na ulicu by mohol začať porovnávať a krásna Nová doba by z toho porovnávania nemusela vyjsť ako víťaz. No a nakoniec by mohlo súdruha napadnúť, že treba vrátiť tú starú dobu bielych kresťanov späť. Hrôza pomyslieť.

Ešte, že tu je bdelé oko tolerancie a korektnosti. Takú klasiku zakázať by bolo samozrejme trapné, to si nedovolil ani súdruh v Sovietskom zväze. Navyše by to malo opačný účinok, ako dobre vieme, každý by sa pachtil za zakázaným ovocím a nakoniec by sme tu mali EU plnú milovníkov klasiky, čo je predstava zaiste značne surrealistická. Nie, tu treba vziať rozum do hrsti a presvedčiť súdruha, že už tá klasika vlastne bola multikultúrna. Tak vlastne občan pochopí, že to čo sa mu javilo ako nejaká novota tu bolo vždy a je to vlastne prirodzené. Chyba je teda v ňom a v jeho predsudkoch, nie v modernej dobe.

A tak vznikla v roku 2009 adaptácia románu Charlesa Dickensa Little Dorrit ( v preklade zaužívanom ako Malá Dorritka) v produkcii BBC. A o rok neskôr už trčala z dvd ponuky v stánkoch s hnojom. Práve BBC má za sebou množstvo geniálnych adaptácii ako Pýcha a predsudok, Rozum a cit, Cranford alebo aj adaptáciu Dickensovho Pochmúrneho domu. Všetky vykazujú vernosť literárnej predlohe a úžasnú dôslednosť pri zobrazovaní dobových reálií. Nuž, prečo by si jeden nekúpil aj Malú Dorritku?

Dvd mechanika vrčí a chrčí, manželka (ctiteľka anglickej klasiky) ostrý zrak, by mohla vo vhodnej chvíli zaslziť (tiež sa často slze neubránim, čo býva klasickým príznakom všetkých ultrapravicovo-konzervatívnych beštií, jednou rukou si púšťajúcich operu, najlepšie Wagnera a druhou mučiacich ušľachtilého komunistu), skrátka atmosféra plná očakávania. Všetko ide hladko, ako deux ex machina na špagáte, Matthew MacFayden je štramák ako vždy, Claire Foy je ušľachtilý pôvab sám, plus dobro, pokora a súcit ako vyšitý. Lepšia polovica našej domácnosti už začína poťahovať keď vtom prebehne cez obrazovku mladá afro-angličanka (dovolil som si odvodiť tento neologizmus od vzoru afro-američan), v našej stredovekej domácnosti zvaná černoška. Má žlté šaty, ktoré jej nepristanú. Jedná sa o adoptovanú dcéru jedného z hrdinov románu, Mieglesa.
Dumám: že by Charles až takto...? Pred 160 rokmi? A celá rodina tú afro-angličanku prehliada, neustále im musí niečo nosiť, no čo vám budem hovoriť, urobili si z nej hotovú slúžku (aj keď inak nejaké to služobníctvo už mali), podceňujú ju a jednajú s ňou ako s nesvojprávnou. No hrôza, hotová plantáž vo Virgínii.

A už aj listujem v Dickensovi. Nie, že by som nedôveroval BBC, ale v človeku stále niečo hlodá. Po černoške ani stopa. Postava predstavovaná afro-angličankou sa zove Harriet Beadleová a je to sirota z ústavu, ktorý založil Thomas Coram. Režisérovi nahrala zrejme jej prezývka Tattycoram, ktorá pri prvom počutí zaváňa maorskou antropofágiou tichomorskej proveniencie. Realita je prozaickejšia: Coram je priezvisko onoho filantropa a Tatty je skomolenina z Hattie, čiže Harriet. S tým by sme sa však v nastupujúcej novej dobe ďaleko nedostali. Suchopárny dickensovský kritický realizmus musí byť nahradený utopickým multi-kulti surrealizmom. Ach, a aké obzory sa nám tu odrazu otvárajú s afro-angličankou v tejto úlohe!
Z konfliktu sociálneho sa stáva konflikt rasový. Prehliadanie, podceňovanie, využívanie už nemá sociálny podtón ale kultúrny a rasový. Koho to ponižujú, komu ubližujú: úbohej afro-angličanke. Všetko odrazu dostáva nový rozmer. Divák vidí, že multi-kulti tu bolo vždy, niet sa teda čo rozčuľovať, keď horia autá na predmestí. A prečo horia? No veď sa pozrite: zlí belosi šikanovali tie nešťastné stvorenia už v Dickensovi!!! A vy by ste im vyčítali nejaké to horiace autíčko? No, a hneď je tá BBC klasika stráviteľnejšia.

Nesmie sa samozrejme zhurta. Hlavné postavy ešte musia byť v tradičnom duchu. Avšak rok sa s rokom stretne ...
A tak, krôčik po krôčiku takouto milou, sympatickou a nenásilnou formou, ktorá jednotvárnu, poblednutú klasiku mení na krásnu dúhovú, sa predierame k svetlým zajtrajškom. Ale nezostalo len pri afro-angličanke. Je tu aj ďalšia vedľajšia postava, vynálezca Daniel Doyce (hrá ho Zubin Varla), ktorý nám v seráli BBC nabral mierne indo-pakistánske črty, aby tej dúhy nebolo konca kraja. Nuž, a divák konečne má možnosť vidieť kto bol za tým technickým pokrokom, ktorým sa toľko pyšnili všelijakí poblednutí extrémisti. Možno sa raz dožijeme sľubného filmu o Jamesovi Wattovi s dôvtipným afro-angličanom v hlavnej úlohe. A padne maska európskej spupnosti. S rachotom. Ale, pravda, oslobodzujúcim.
No a čo ešte potom keď pán vynálezca vymrští kúsavý bonmot na adresu vládnucich britských vrstiev. Hneď to dostáva iný, priam ghándíovský rozmer. Ono je to vôbec mazané od pána režiséra a nielen od neho, robí sa to aj inde. Zachováte dialógy, ale výrazy postáv a ich vizuálna interpretácia úplne posunú význam charakterov. Z lumpa sa stane hrdina a naopak. Veď vieme ako to chodí napr. v takej modernej adaptácii Kupca benátskeho od Shakespeara, že?

Tvorcovia zaiste vykročili pozitívnym smerom. Pravda nie je dôležitá, dôležitá je tolerancia a blaho svetovej republiky. A Charles nech si to preberie ako chce, času má na to dosť, či už je hore alebo dole. Pre nás nech je táto skúsenosť poučením v očakávaní. Videli sme už všeličo, aj obal cd nahrávky Wagnerovho Parsifala s afro-amero(oder deutscherom) ako Parsifalom. A keď nám bude z filmovej stráne mávať afro-jánošík valaškou, nad celulolidovou mapou bude dumať afro-napoleon, afro-colombus vysočí z lode na pobreží Hispaňoly a afro-dartagnan prišpendlí Rochefourta ku kobercu v barokovom paláci, tak pochopíme, že nikto to s nami nemyslí tak dobre ako naši noví tolerantní páni. Veď už súdruh Marx vedel, že sloboda, to je pochopená nevyhnutnosť.

25. 10. 2010

Katolické vědomí dějin

Hilaire Belloc

Pravím: katolické „vědomí“ dějin – pravím „vědomí“, to jest vnitřní znalost s totožností: nazírání na věc, která jest totožná se znajícím – neříkám „katolický názor na dějiny“. Vykládání o „názorech“ je moderní a proto částí úpadku: je nepravé a proto pomíjející: nepodrobím se mu. Raději vzdám čest pravdě a řeknu, že tu není ničeho podobného katolickému „názoru“ na evropské dějiny. Je tu protestantský názor, židovský názor, mohamedánský názor, japonský názor a tak dále. Neboť všichni tito se dívají na Evropu z vnějška. Není katolického „názoru“ na evropské dějiny o nic více než názoru člověka na sebe sama.

Sofistika ovšem předstírá, že je tu i „názor“ člověka na sebe. V ničem se nepravá filosofie neosvědčuje více nepravou. Neboť způsob, jakým člověk chápe sebe sama (činí-li tak upřímně a po očisťující zkoušce své mysli) je ve stejné řadě s chápáním jeho Stvořitele a proto se skutečností: dívá se z vnitřku.

Dovolte abych sledoval toto přirovnání. Člověk má vědomí, které jest hlasem Božím. Tím ví netoliko, že vnější svět je skutečný, ale že i jeho vlastní osobnost je skutečná.
Když člověk, třebas polichocen hlasem druhého, přece sám řekne: „Jsem špatný chlap,“ je v souhlasu se skutečností. Když si člověk, třebas pomlouván světem, řekne sám sobě: „Můj úmysl byl správný,“ je v souhlasu se skutečností. Zná sebe sama, neboť sám jest sebou samým. Člověk nezná o sobě nekonečný počet věcí. Konečný však počet jich, který zná, je všecek na nákresu; je všecek částí toho, co skutečně tu je. Co o sobě nezná, shodovalo by se, kdyby to znal, s tím, co o sobě zná. Jsou „názory“ člověka na vše jiné, jen na dvě věci ne: na sebe a na Boha, který ho stvořil. Tito dva, když ho pozorují, vidí ho, jaký je: všechny ostatní mysli mají rozličné náhledy na něho; a toto jsou vskutku „názory“, každý z nich nepravý, poněvadž všechny se liší. Ale náhled člověka na sebe sama není „názorem“ : je chápáním.

Nuže tak je to s námi, kteří přináležíme Víře a velkým dějům Evropy. Katolík, když čte tyto dějiny, netápe po nich z vnějšku, nýbrž rozumí jim z vnitřku. Nemůže jim porozumět docela, poněvadž je konečným tvorem; je však také tím, čemu má rozuměti. Víra jest Evropa a Evropa jest Víra.

Katolík přináší dějinám (říkám-li „dějiny“ na těchto stránkách, myslím tím dějiny křesťanstva) poznání sebe. Jako člověk ve zpovědnici žaluje na sebe to, o čem ví, že je to pravdivé, a co ostatní lidé nemohou posuzovati, tak katolík hovoře o jednotné evropské civilizaci, haní-li ji, haní ji pro příčiny a skutky, které jsou jeho vlastní. Sám osobně mohl tyto věci učinit. Není relativně správný ve své haně, je absolutně správný. Jako může člověk svědčiti o nesprávných, nepříslušných nebo věci neznalých pojímáních evropských dějin; neboť on ví, proč a jak dějiny postupovali. Jiní, nekatolíci, dívají se na dějiny Evropy z vnější strany jako cizinci. Těmto jest jednati s něčím, co se jim samo jeví jen částečným a nesouvislým; onen vidí to vše ze středu, v podstatě a pohromadě.

Říkám opět, novými výrazy: Církev jest Evropa a Evropa jest Církev.

Katolické vědomí dějin není vědomím, které začíná s vývojem Církve kolem Středozemního moře. Jde daleko více zpět. Katolík rozumí půdě, na které vyrostla rostlina Víry. Římskému vojenskému úsilí rozumí způsobem, jakým je nemůže chápat nikdo jiný; proč se toto úsilí srazilo s ohromnou asijskou a kupeckou říší Karthaginy; co jsme si vzli ze svétla Athén; jakou potravu jsme nalezli mezi irskými a britskými, galskými kmeny, jejich mdlé, ale strašné upamatování nesmrtelnosti; jakého příbuzenstva se dožadujeme s obřady nepravých, ale hlubokých náboženství i jak dávný Israel (ti malí silní lidé, dokud nebyli svedeni, když byli ještě národní v horách judejských) byl, aspoň ve starém údělu, ústředním a ( jak my katolíci říkáme) posvátným: věnovaným zvláštnímu Poslání.

Pro katolíka celý přehled se řadí ve svůj zvláštní řád. Obraz je normální. Nic mu není překrouceno. Postup našich velkých dějin je snadný, přirozený a úplný. Je také konečný.
Ale dnešní katolík, zvláště je-li vázán na užívání anglického jazyka, trpí žalostným a (več jest doufati) přechodným nedostatkem. Žádná moderní kniha v anglickém jazyku neposkytne mu přehledu minulosti; jest nucen studovati násilně nepřátelské znalce severoněmecké (nebo anglické, napodobující severoněmecké), jejíchž znalost se nerovná znalosti pravého vyrovnaného Evropana.
Stále naráží na věty jež jsou na první pohled beze smyslu, buď pro omezení, nebo pro odpory, které v sobě zahrnují. Nemá-li však náhodou volného času pro další studium, nemůže ukázati přesně na znamení nesmyslnosti. V knihách, které čte, jsou-li aspoň v anglické řeči, postrádá věci, o nichž mu pochopení pro Evropu říká, že by tam měly být; nemůže však vyplniti jejich místo, ježto člověk, který psal tyto knihy, sám takových věcí neznal nebo aspoň jich nemohl pochopiti.

***

Obraťme se k obecnému přehledu celých evropských dějin. Můžeme tu sepsati seznam významných řádek, na nichž katolík může oceniti to, co ostatní uvádí do rozpaků, a může určiti a znáti věci, o nichž ostatní mohou míti jen domněnky.
Katolická Víra rozšířila se po římském světě, ne poněvadž Židé byli široko daleko rozptýleni, ale poněvadž duch starověku a zvláště římský duch přijal ji ve své zralosti.
Hmotný úpadek říše nemá ani vztahu ke vzrůstu katolické Církve, ani s ním není souběžný; jest protivníkem tohoto vzrůstu. Bylo vám řečeno: „Křesťanství (slovo, mimochodem řečeno, zcela nehistorické) vplížilo se do Říma, když tento upadal, a uspíšilo úpadek“. To je špatný dějepis. Lépe je přijmout a podržet následující větu: „Víra jest to, kterou Řím přijal ve své zralosti; a Víra nebyla příčinou jeho úpadku, nýbrž spíše zachranitelkou všeho, co se zachrániti mohlo“.
Nikterak nás neposílil příliv barbarské krve; vážným ohrožováním civilisace ve starověku bylo něco málo (a zvláště otrockého) vcezování barbarské krve; že civilisace takto napadána nebyla ve starověku trvale zničena, máme co děkovat jen šťastnému zachránění katolickou Vírou.
V nejbližším období – v temném počátku středověku – vidí katolík dále, jak Evropa byla zachráněna proti obecnému náporu mohamedána, Huna a Skandinávce: všímá si, že zuřivost útoku byla taková, že nic, kromě něčeho Božím působením zřízeného, by jí nebylo odolalo. Mohamedán došel až na vzdálenost třídenního pochodu k Toursu, Mongol byl viděn se zdí Touronu na Saoně – ve vnitřku Francie. Skandinavský divoch vnikal do ústí všech galských řek a téměř zaplavil celý britský ostrov. Nic nezbývalo z Evropy kromě vnitřního okrsku.

A přece to Evropa přečkala. V novém rozkvětu – ve středověku - který následoval po temném čase, poznává katolík ne domněnky, ale důkazy a skutečné události; vidí jak parlamenty povstávají ne z nějakého domnělého „teutonského“ kořene – smyšlenky to akademií – nýbrž z opravdových a hotových velkých řeholných řádů, ve Španělsku, v Britanii, v Galii – nikdy mimo staré hranice křesťanstva. Vidí, jak gotické stavitelství vyrostlo do výše, spontánní a domorodé, nejdřív v území pařížském a potom se šířilo dále v kruhu k skotským horám a k Rýnu. Vidí nové university, práci to znovu probuzeného ducha Evropy; vidí podivuhodnou novou civilisaci středověku, povstávající jako přetvoření staré římské společnosti, přetvoření celé z vnitřku a způsobené Vírou.
Soužení, náboženské násilnosti, šílenství patnáctého století jsou mu nemoci jednoho těla – Evropy – v nouzi o lék. Lék byl příliš dlouho odkládán. Přichází roztržení evropského těla reformací. Mělo by být mrtvo; poněvadž však Církev nepodléhá smrtelným zákonům, není mrtvo.

***

Všeobecné dějiny Evropy a Anglie rozvíjejí se přirozeně před katolickým čtenářem; není sváděn k následování teorií, sobě odporujících a často předkládaných pro spásu novoty, která zmátla a zbortila moderní rekonstrukce minulosti. Především se nedopouští zásadního historického omylu ve „čtení historie dozadu“. Nemyslí o minulosti jako o tápání dopředu k dnešní naší dokonalosti. Má ve své vlastní povaze povahu jejího životního běhu: cítí pád a povstání – rytmus života, který i jemu náleží.

Evropané jsou z jeho krve. Může rozmlouvati s prvním stoletím nebo s patnáctým; hrobky mu nejsou směšné, ani věštby; a je-li přemožitelem, je také dědicem bohů.

Z knihy „Evropa a Víra“ přeložil Bohdan Chudoba, publikováno v Arších, L.P. 1930

20. 10. 2010


Volím, volíš, volíme

Jozef Duháček

Rok 2009-2010 je na Slovensku mimoriadne plodný na rôzne voľby, referendá a iné všeľudové demokratické veselice, sľubujúce zmeny, zlepšenia, lahodiace uchu voliča, tým čo chce počuť. Videli sme nové strany so žiarivým úspechom a rýchlym prepadom, videli sme zomierať staré a nevládne politické kreatúry, no bolo na čom sa baviť a o čom rozprávať. Keďže demokracia je dnes adorovaná ako najlepšia forma vlády (niektori súdnejší používajú termín "najmenej zlá" ) nezaškodí v krátkosti uviesť, ako sa veci s vládou a vládnou mocu v štáte majú. Treba mať na pamäti, že my ako katolíci, budeme súdení i za naše činy a rozhodnutia aj v tejto oblasti. nášho života . Nemienim tu uvádzať zoznam slabých miest demokratického zriadenia, chcem sa pozrieť na vec hladiska úplne elementárneho, teda odkiaľ pramení vládna moc a ako sa nesprávne chápanie zdroja vládnej moci prejavuje. Situácia je veľmi jednoduchá. Zvrchovaným vládcom nad všetkým stvoreným je Boh. Zvrchované panstvo Božie má dvojaký rozmer (1)


- najvyššiu vládnu moc - summam jurisdictionem
- najvyššie vlastnícke pravo - summum dominium proprietatis

Prihliadnime teraz k prvému bodu, k najvyššej vládnej moci. Vládnu moc prejavuje panovník tým, že svojím poddaným udeľuje príkazy a zákazy a ich splnenie resp. nedodržanie odmeňuje a trestá. Bohu patrí neobmedzená vládna moc už z toho dôvodu, že ako Stvoriteľ sveta je zvrchovaným Pánom stvorenstva a "Kráľom nad všetkými kráľmi, Panovníkom nad všetkými panovníkmi"(2). Celý vesmír je jediným kráľovstvom a jeho neobmedzeným samovládcom je Boh a všetko stvorené živé i neživé poslúcha jeho príkazy(3). Boh je výhradným zdrojom všetkej moci a vlády ľudskej (4).
Z toho plynie, že všetci panovníci, mocnári, králi a vládcovia panujú v len v mene Božom, ich moc a vláda nemá pôvod v nich samotných ani v ich poddaných, ale len v jedinom zvrchovanom Bohu, Pánovi všehomíra. Moc svetských panovníkov je len účasťou na všemohúcej moci Božej a ich panovanie je len odleskom a obrazom zvrchovaného panstva, ktoré výlučným právom náleží len Bohu, ako sveta Stvoriteľovi, Zachovávateľovi a Riaditeľovi. Túto pravdu vyjadrovali kresťanskí králi, nazývajúc sa panovníkmi "z milosti Božej". Moc, ktorú mocnári vykonávajú teda nie je ich vlastná, ale je to moc im len dočasne zverená. Voči iným mocnárom môžu byť suverénmi, avšak pred Bohom sú len správcami, miestodržiteľmi či námestníkmi a svojim poddaným rozkazujú a vládnu len mocou Božou a v len mene Božom. Božie panovanie je vecne totožné s Božou podstatou a teda je vždy spojené so svätosťou, múdrosťou, milosrdenstvom a spravodlivosťou a tieto vlastnosti musia zdobiť aj panovanie svetských vladárov. Pre poddaných z toho plynie samým Bohom uložená povinnosť, podriadiť sa svetskej vrchnosti nie len in foro externo, ale aj in foro interno teda, vo svedomí, a to vo všetkom čo sa neprieči Božej vôli.
Pretože všetka moc má svoj počiatok v Bohu, preto vo vlastnom zmysle možno iba Boha menovať samovládcom či autokratom. V tomto zmysle hovorí sv. Pavol, že Boh je jediný Vládca, Kráľ nad kráľmi a Pán nad pánmi(1). A pretože toto meno (Vládca) patrí iba a len Bohu, ľudskí panovníci, ktorí si ho pripisujú, si vždy istým spôsobom osobujú moc, ktorá im nepatrí ani nikdy patriť nemôže, veď sú len námestníkmi a miestodržiteľmi Toho, ktorý je pôvodcom a zdrojom všetkej moci a vlády.
Panovník, ktorý žiada aby poddaní jeho vôľu rešpektovali, bez ohľadu na to či sa zhoduje s múdrou, dobrotivou, milosrdnou a spravodlivou Božou vôľou, vzbudzuje u svojich poddaných oprávnený odpor. Každá vláda a každá moc prechádza z Boha a iba z Boha na panovníkov jednotlivých krajín, nech už majú zriadenie monarchické, republikánske alebo zmiešané (5).
Bez Boha nemajú vladári autoritu. Pretože len v Božej autorite je obsiahnutý dôvod, pre ktorý sú poddaní povinní in foro interno poslúchať vládnu moc, tak táto mravná povinnosť mizne, akonáhle vládca začne konať, akoby nebol na Bohu závislý, akoby nebol Bohu zodpovedný za svoju vládu a vydáva príkazy, zákony a nariadenia odporujúce prirodzenému či pozitívnemu zákonu Božiemu.
Bez moci a vlády nie je možné vybudovať žiadnu ríšu a ani žiadne spoločenské zriadenie. Ak však táto moc nemá pôvod a počiatok v Bohu, tak ho musí mať len v ľuďoch a to sa môže stať dvojakým spôsobom. Alebo má svoj pôvod vo vládcovi samotnom, alebo má svoj pôvod v ľude, z ktorého potom prechádza na vládcu, ako jej vykonávateľa V oboch prípadoch sa mení táto moc v obyčajnú svojvôľu, ba neraz i v tyraniu. Tyranom je alebo panovník, alebo ľud a ten býva tyranom ešte horším, než akýkoľvek autokratický panovník. Ľud rád a rýchlo zabúda na to, čo píše sv.Pavol "každý nech sa podriadi vyššej moci, lebo niet moci ak nie je od Boha.... preto ,kto sa protiví svetskej moci protiví sa Bohu." (6) Ľud potom pokladá sám seba za zdroj všetkej moci a svoje poddanské povinnosti plní, len ak mu z toho plynie nejaký hmotný prospech. Ak sa mu však jeho povinnosti znepáčia, snaží sa ich zbaviť, zvyčajne revolúciou, čo je úplne pochopiteľné, pretože ak sa človek nebojí postaviť proti Bohu, nebojí sa postaviť ani proti štátnej moci a jej reprezentantom a vykonávateľom. Odvrat od Boha má teda za následok revolučný rozvrat celej spoločnosti, čo história nad slnko jasnejšie dokazuje.

Odvodenie všetkej moci a práva z ľudu, bez ohľadu na Boha, prvého a posledného zdroja každej moci, vlády a práva znamená na miesto Bohovlády postaviť ľudovládu. Ak je však ľud naozaj posledným zdrojom všetkej moci a vlády a teda je absolútne suverénny, potom môže svoju moc a vládu vykonávať podľa svojej ľubovôle. Nech už ľud poveril vykonávaním vlády kohokoľvek, sám je stále jej vlastníkom a môže ju preto ľubovoľne odňať a zveriť niekomu inému. Keď však ľud, národ či štát, začne odvodzovať poslednú normu svojho života zo svojej vôle, potom sa tým dobrovoľne vzdáva snahy a túžby po dobrách nadzmyslových a ideálnych a pokladá zmyslové dobrá a pôžitky za posledný a jediný cieľ svojho života. Preto demokratická idea z ľudu pochádzajúcej moci, majúca svoj pôvod v odvrate od Boha, je vo svojej podstate tou najhoršou revolúciou a je príčinou nových a nových revolučných zmien, permanentnej revolúcie boriacej všetko. Dejiny demokracie sú dejinami boja proti Cirkvi a proti Bohu. Preto, kým sa ľudstvo opätovne nepresvedčí, kto je jeho najvyšším Pánom a Kráľom, na ktorom závisí všetok jeho život, život rodiny, jednotlivca i štátu vo svojej najvnútornejšej podstate, nebude v srdciach jednotlivcov, rodín, národov či štátov, bohatých, chudobných, zamestnávateľov ani zamestnancov pokoj ani mier. Pius XI v encyklike Ubi arcano Dei consilio o tom povedal:
Pokoj a mier v lone jednotlivých štátov ale i v živote celej spoločnosti vôbec, je len vtedy možný, keď panovníci a ich poddaní vo svojom konaní riadia sa presvedčením, že všetka moc tu na svete je len výronom, obrazom a prejavom onej moci, ktorá Bohu ako Stvoriteľovi, Zachovávateľovi a Riaditeľovi celého sveta patrí, podľa slov sv.Jána, ktorý vo svojom Zjavení hovorí "A všetko tvorstvo, ktoré je na nebi i na zemi, pod zemou i na mori, a všetko čo je v nich počul som volať: Tomu čo sedí na tróne a Baránkovi chvála, česť a sláva na veky vekov " (7).

(1) J.Pospíšil - De Deo uno secundum naturam
(2) 1 Tim. 6, 15.
(3) Mat.8:26; Ž103:4; 148:8; Bar.3:33
(4) Rim.13:1; Ef.3,15
(5) Stockl, Lehrbuch der Philosophie 2.ab 5.auf. Mainz 1881
(6) Rim.13:12; 1Pt.2:13
(7) Zjv.5:13

18. 10. 2010


Pochod homosexuálov v Belehrade: "Proti sodomistom s bičujúcim Kristom!"

Karol Brtáň

10. 10. 2010 sa v srbskom Belehrade konal po deviatich rokoch opäť „Pochod hrdosti“ („Parada ponosa“) sodomistov, pedofilov, sexuálnych násilníkov a iných zvrhlíkov a psychicky narušených deviantov. Šéf Euro-socialistickej a boľševickej misie v Srbsku, Vincent Degert, na belehradskom zhromaždení predstavil srbskej verejnosti zhruba tisícku importovaných sodomistov (prevažne tzv. sex-turistov nakazených AIDS) zo západných, liberalizmom skazených európskych krajín ako napr. Holandsko. Voči prítomnosti tohto cudzieho a umelého elementu homosexuálov v organickej srbskej spoločnosti sa v sobotu a v nedeľu postavilo vedno 20 000 obyčajných Srbov pripravených brániť svoju „porodicu“ (rodinu).

Z nich sa vyše šesťtisíc aktívne a nebojácne zapojilo do obrany hodnôt priamo v belehradských uliciach, čím srbský ľud prakticky počtom prečíslil moc policajného štátu zradcovskej, prozápadnej a liberálnej vlády Borisa Tadiča. Ten na umlčanie hlasu srbského ľudu, výhradne od ktorého by mala plynúť moc srbskej vlády, vyslal do ulíc 5600 policajných žoldnierov. Kontrarevolúcia srbských národných historických hodnôt bola na sklonku a magický dátum 10. 10. 2010 mohol vstúpiť do srbských dejín ako „Deň národnej obrody“.

Povstavší srbský národ, bití žoldniermi z vlastnej krvi, v nedeľný sviatok Pána bránil v belehradských uliciach Boha a život ním na Zemi stvorený.
Srbskí národní kontrarevolucionári zapálili sídlo Demokratickej strany a americko-židovskej televízie B92, ktoré oboje sa snažia po juhoslovanskej občianskej vojne srbský národ nakaziť chorobami západného liberalizmu všemožnými prostriedkami.

V tento pohnutý deň som sa na ulici dal do reči s 21 ročnou Srbkou vo Viedni študujúcou filozofiu, Ljubicou Bojičič, ktorá pred mojimi očami udrela po hlavách dreveným pravoslávnym krížom dvoch jazykmi sa nechutne oblizujúcich mužov. Celý incident zostal bez povšimnutia srbskej polície, ktorá spolu s armádou bránila pred demonštrantami hlavne sídlo americko-židovskej televízie B92, ktorá sa pochodu zastávala, a preto sa stala terčom útokov srbských kontrarevolucionárov.
Spýtal som jej, či je jej čin, ktorého som bol svedkom, podľa nej v súlade s kresťanskou morálkou, keďže patrila k asi tristočlennej skupine vybavenej krížmi a pravoslávnymi ikonami. Odpovedala mi:

„Áno aj nie. Dnešný falošný kresťanský humanizmus navráva kresťanom, že sú bezmocné teliatka, ktoré sa majú iba nečinne prizerať tomu, ako ich celý zvrhlý a židovským liberalizmom skazený svet fackuje a vysmieva sa z ich hodnôt. Z kresťanských hodnôt, ktoré sú univerzálnymi hodnotami života. Falošní kresťanskí humanisti, ktorí sa nechali zmiasť rôznymi New Age sektami odvolávajúc sa na Krista zdôrazňujú, aby sme my, kresťania, nastavili násilníkom či sodomistom znásilňujúcim Boží poriadok i druhé líce. Aby sme sa prizerali, ako Diabol víťazí nad ľudskou slabosťou. Aby sme sa utiekali k Bohu iba v tichých modlitbách a šeptom ho prosili o pomoc. Aby sme sa báli hlasno zastať Krista. Aby sme zaliezli pod zem ako ustráchané šváby či nietzeovské kresťanské chrobáky.
Títo falošní kresťanskí humanisti pritom zrádzajú Krista, nášho Pastiera, ak odhovárajú jeho ovečky od činov. Určite predsa ako kresťania nemohli len tak zabudnúť, že kresťanstvo je živá viera, založená na skutkoch Kristovej lásky, kedy v tichej modlitbe k Bohu máme iba žiadať, aby nás Otec naplnil silou v podobe Ducha Svätého – silou konať a vzoprieť sa Diablovi a jeho prisluhovačom v súlade s vôľou Božou.

V mene kríža...

Môj skutok aktívnej obrany kresťanských hodnôt, na ktorý ste sa ma pýtali, nie je v súlade s týmto pokryteckým kresťanským humanizmom. Ale naopak, je v súlade s učením historického a dodnes živého Krista, ktorý nielenže volá po láske a mieri, ale sám sa aktívne zasadzuje pri obrane Lásky a Pravdy – presne v tom duchu, ako keď s osmihlavým bičom v ruke vyháňal Kristus vo svojom spravodlivom hneve Božieho Syna kupeckých farizejov zo stánku svojho Boha-Otca,“ srbská deva otvorila staruškú Bibliu a prečítala z nej:

„Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci, lebo zatvárate nebeské kráľovstvo pred ľuďmi. Sami doň nevchádzate, lebo zatvárate nebeské kráľovstvo pred ľuďmi. Sami doň nevchádzate, a tým, čo vchádzajú, vojsť nedovolíte,“ zavrela Sväté Písmo a pokračovala:
Ježiš čistí svojím bičom Boží chrám – obraz Krista-revolucionára, ktorý sa kresťanskí pseudohumanisti snažia zatajiť...
„A tak som dnes tu. Proti sodomistom s bičujúcim Kristom-revolucionárom. Dnes totiž hlavne mladí veriaci zabúdajú na to, že Kristus bol v prvom rade revolucionár, bohatier čistého srdca a muž činu a nie nejaký zženštilý a precitlivelý rojko ako sa ho dnes snažia prezentovať pokryteckí židovsko-kresťanskí pseudohumanisti. Kristus bol revolucionár, ktorý mal z Božej vôle prinavrátiť človeku v Novej zmluve s Bohom Pravdu a Lásku ako jedinú cestu do Božieho kráľovstva, ktorú židovskí farizeji v Starej zmluve predali a dodnes prostredníctvom masmédií ako je zradcovská televízia B92 predávajú za úplatu zlatom od Diabla, keď sa falošne a nepravdivo tvária, že homosexualita je úplne normálna a prirodzená vec.“

Po Ljubiciných slovách som ako Slovák zostal zahanbený. Bol som totiž aj na Dúhovom Pride 2010 v Bratislave. Vtedy som sedel ako kresťan katolík v kaviarni na Hviezdoslavovom námestí, pevne v rukách zvierajúc ruženec a ticho v modlitbách prosiac Pána Boha i Sedembolestnú Pannu Máriu, aby uchránili Slovensko pred sodomistami ako pokušiteľmi Diabla. Podľa Ljubiciných slov som vtedy svojou nečinnosťou zradil Krista. Miesto, aby som prosil Boha o silu k činu, zachoval som sa spolu s väčšinou slovenských kresťanov ako teliatko v predstavách kresťanských pseudohumanistov.


Po tomto zahanbujúcom stretnutí s odvážnymi srbskými veriacimi som sa pred tvárou Boha zaprisahal, že ak sodomisti zavítajú do Bratislavy aj o rok, nezostanem len pri tichej modlitbe, ale požiadam Ducha Svätého, aby ma viedol k činom aktívnej obrany pilierov kresťanského sveta – k obrane tradičnej rodiny.

Tak mi Boh pomáhaj!

prebraté z http://www.beo.sk/

17. 10. 2010


Prevelebná obeta svätej omše I.

Franz Hattler SJ

K obeti sv. omše sú potrebné tri veci: niekto, ktorý obetuje; niečo, čo sa obetuje a konečne skutočné obetovanie. Keď v Starom zákone obetovali baránkov, touto živou obetou bol živý a bezchybný baránok; ten, kto ho obetoval, bol od Boha na ten cieľ ustanovený kňaz a obetovanie sa prevádzalo tak, že baránok bol zarezaním a vykrvácaním života pozbavený. Toto troje musíš mať pred očami aj počas premenenia, aby si mu celkom a dobre porozumel.

1. Kňaz

Keď chudobnému, ktorý ťa prosí o almužnu, dáš niečo peňazí, chleba alebo nejaký odev, vtedy ty niečo odoberáš zo svojho a dávaš inému, čiže prinášaš k vôli chudobnému nejakú obetu. Či to dávaš osobne, alebo mu to posielaš skrze svoje dieťa alebo sluhu, to na veci nič nemení; tú almužnu dávaš za každým ty sám. To je dobrý skutok, ktorým dokazuješ, že máš sútrpné, milosrdné srdce. Ale tá láska tvojho srdca prejaví sa o veľa krajšie, keď toho chudobného v jeho chudobnej chate navštíviš a osobne mu odovzdáš almužnu. – Či by si sa vedel takto uponížiť, neviem, ale to viem, že Pán a Boh sa natoľko uponižuje, že ti osobne udeľuje bohatú almužnu. Kedy a ako? V každodennej sv. omši.

Čo ťa kat. katechizmus učí o sv. omši? To, že sv. omša je skutočná obeta, preto sa aj volá obetou sv. omše. A obetovanie sa deje pri premenení a ten, čo za teba túto obetu prináša, je tvoj Boh a Pán, je sám Bohočlovek, Ježiš Kristus. Čo On tu obetuje, to dáva zo svojho. On k vôli tebe prináša obetu a činí to dobrovoľne, lebo nikto Ho nemôže k tomu donútiť.
A najvážnejšie pritom je, že osobne prichádza, aby ti túto obetu, túto almužnu priniesol. Nech je to, čo ti prináša, čokoľvek, to zaiste dokazuje, že má k tebe súcitné a milosrdné Srdce. Premenenie je zjavením Jeho Srdca. To, že túto obetu skrze kňazove ruky udeľuje, nič nemení na veci. Veď kňaz to nedáva zo svojho; čo obetuje, to je Kristove vlastníctvo. Teda vždy sám Kristus k vôli tebe obetu prináša.

Teraz si predstav, žeby nejaký panovník bol ochotný raz za teba sv. omšu počúvať, alebo by dal za teba sv. omšu odslúžiť. Predstav si, že by biskup alebo pápež chcel zvlášť za teba sv. omšu obetovať. Veľmi by si sa tešil tomu a všade by si sa chválil, hovoriac: „Len si predstavte, panovník dal za mňa sv. omšu odslúžiť , pápež obetoval za mňa sv. omšu.“ – Nuž vidíš, Ten, kto za teba každodenne obetuje obetu sv. omše, je oveľa väčší, ako panovník a pápež. To je tvoj Boh, tvoj Spasiteľ. Ako na kríži tak aj na oltári On sa za teba obetuje. On dobrovoľne zomrel za teba na kríži, lebo keby to nebol chcel učiniť, nikto by ho k tomu neprinútil. Keď sa pri sv. premenení na slová kat. kňaza chlieb a víno premieňa na presväté telo a predrahú krv Ježiša Krista, neuskutočňuje to kňaz, ale sám Kristus Pán, ktorý na slová svojho sluhu berie na seba podobu chleba a vína a obetuje sa z úcty svojmu Otcovi nebeskému a na spasenie ľudského pokolenia.

2. Obeta

Teraz zasa obráť svoju pozornosť na premenenie vo sv. omši. Tu Spasiteľ obetu prináša za teba. A čo je to čo obetuje? To je Jeho na kríži usmrtené telo. Jeho na kríži vycedená krv a Jeho na kríži nadobudnuté zásluhy. Je to teda tá istá obeta, čo predtým na kríži za teba obetoval. Ty síce telesným okom nevidíš túto obetu, ale vidíš podobu chleba a vína. V oddelení týchto spôsobov ti je akoby obrazne znázornené oddelenie Jeho krvi od Jeho tela na kríži.
Obetu Spasiteľa teda už poznáš. Teraz ju oceňme a skúmajme v nej lásku Jeho Srdca. Tvoj Spasiteľ obetuje a dáva do zálohy za teba pri premenení seba samého, svoje telo a krv. Keby bol stvoril nejaký zázračný svet, ktorý by aj Jemu bol najväčšou radosťou a keby bol tento svet obetoval za teba, bol by dal niečo zo svojho, ale predsa nie zo seba. Bola by to len drobnosť v porovnaní s tým, čo v premenení za teba dáva zo seba, totižto svoj najopravdivejší majetok, svoje telo a svoju krv. On mal kedysi niečo veľmi vzácneho, totižto svoj život; ale tento na kríži za teba obetoval. Tento život, pravda, teraz už nemôže znovu obetovať, „lebo vieme, že Kristus po svojom zmŕtvychvstaní už viacej neumiera“ (Rim.6). Ale čo ešte môže zo seba obetovať, to obetuje pri premenení. On nemá nič väčšieho, nič lepšieho, nič svätejšieho, čo by mohol ešte obetovať, ako svoje najsvätejšie telo a krv a svoje nekonečné zásluhy – a toto dáva za teba. – Hovorím: za teba!

Keď kňaz pri obetovaní dvíha paténu s chlebom, prosí Boha, aby prijal tú nepoškvrnenú obetu za seba, kňaza, za všetkých pri omši prítomných, a konečne za všetkých veriacich kresťanov, živých i mŕtvych, aby jemu a týmto všetkým bola na spasenie. O to isté prosí aj pri obetovaní vína. Z toho vidíme, že obeta sv. omše obetúva sa za celý svet, za všetkých veriacich kresťanov, teda aj za teba, práve tak, ako sa Spasiteľ na kríži obetoval za všetkých ľudí, teda aj za teba. Toto činí pri každej omši, a keďže v každú hodinu dňa slúžia sa po svete sv. omše, z toho nasleduje, že Spasiteľ sa každú hodinu za teba obetuje, teda aj teraz, v tejto chvíli, keď to čítaš.
Možno, že v tejto chvíli nikto nemyslí na teba, ale Bohočlovek áno. Nielenže myslí na teba, ale má aj zľutovanie s tebou, miluje ťa a preto v tejto chvíli, niekde na oltári obetuje za teba to najlepšie, to jediné, čo vo svojom terajšom oslávenom, nesmrteľnom živote ešte obetovať môže: svoje telo a krv a svoje zásluhy.

Či si už dakedy v živote premýšľal o tomto? Urob to aspoň teraz. Pamätaj, že tvoj Spasiteľ práve teraz, obetujúc sa, myslí na teba. A kedykoľvek počuješ zvoniť pri premenení, pomysli si: „ Teraz prichádza môj Boh a Spasiteľ, teraz ide, aby sa za mňa založil, teraz sa za mňa obetuje.“ Takto zmýšľaj a potom Mu povedz slová lásky a vďaky a ukáž, že aj ty máš srdce pre Toho, ktorý svoje Srdce každú hodinu k tebe obracia, aby sa za teba obetoval.

3. Obetovanie

Zaiste si už videl, ako pri slávnej sv. omši, kde leviti obsluhujú, miništrant kladie timián do kadidla. Timián sa v ohni roztopí, zhorí, z čoho potom sa vznáša ľubovonný dym hore k oltáru. Teda zrnká timiánu opúšťajú svoj prirodzený stav a prechádzajú do iného stavu, premieňajú sa v dym. Tak to bolo v Starom zákone pri všetkých obetách. Zvieratá zarezali, víno vyliali a tak zničili. Práve v tom je podstata obety, že viditeľný dar musí sa nejakým spôsobom zničiť, musí prejsť do iného, nižšieho stavu, ako bol predtým.

Keď teda pri sv. premenení obetuje sa pravá obeta a touto obetou je telo a krv Pánova, tak aj s touto obetou musí sa stať taká premena. A v čom pozostáva táto premena, tento vlastný prechod do stavu obetného? Pri odpovedi na túto otázku prichádzame na to najdôležitejšie zjavenie lásky Srdca Ježišovho pri premenení. Pozoruj teda, aby si tomu dobre porozumel:
V presvätej a slávnostnej chvíli premenenia podľa katolíckej náuky premení sa chlieb na telo a víno na krv Kristovu a pod oboma spôsobmi je celý Kristus prítomný. Týmto rozdielnym zobrazením obetného tela a obetnej krvi Kristovej predstavuje sa nám vlastná obeta na kríži, ktorá sa stala vyliatím krvi z umučeného tela. Ale Kristus na oltári je prítomný nie už vo svojom bolestiam prístupnom a smrteľnom človečenstve, ako bol na kríži. Jeho človečenstvo je tu prítomné v Jeho terajšom oslávenom stave. V tomto oslávenom stave Spasiteľ nemôže viac trpieť, ani zomierať. Jeho oslávené telo má pravda aj tú vlastnosť, že sa môže ľahko a bez prekážky všade pohybovať, ako sa po svojom zmŕtvychvstaní zjavil apoštolom cez zamknuté dvere. Okrem toho skvie sa podivným svetlom a jasnosťou. Takéto je oslávené a presväté telo Pánovo v nebi.


Teraz však obráť pozornosť na toto oslávené telo, keď ono je v stave obetnom na oltári. Tu nič nevidíš z tej jasnosti Jeho osláveného človečenstva. Spasiteľ ju tu zakrýva. Tu nič nevidíš z voľnej pohyblivosti jeho presvätého tela. Práve naopak: dá sa dvíhať, nosiť a uložiť ako kňaz chce. Ba ešte viac! Teológovia vravia: Kristus Pán v tomto obetnom stave nemôže bez zázraku telesnými očami vidieť, nemôže telesnými ušami počuť, nemôže ústami hovoriť, nemôže rukami niečo chytiť, nohami chodiť. Ako keď raz ako dieťa v jasličkách ležal a bol do plienok zavinutý, nemohol bez zázraku vstať a chodiť. Alebo keď bol na kríži klincami pribitý, nemohol z kríža zostúpiť. Podobne je Jeho oslávené telo vo sv. premenení spôsobmi chleba a vína takrečeno priviazané tak, že dokiaľ je pod spôsobmi prítomné, nemôže bez zázraku z oltára ani odísť, ani zmiznúť.
Pravda Spasiteľ je živý na oltári a Jeho sväté človečenstvo oplýva neopísateľnou blaženosťou. Ale pod sviatostným závojom nevidíme Ho ako živú bytnosť, lež v stave pokrmu. Nevídať na ňom známky života. Tak býva teda oslávené človečenstvo Pána pri premenení naozaj preložené do iného, nižšieho stavu ako je v nebi. Aby sa stal obetným baránkom Božím za nás, Pán ukrýva na oltári svoje božstvo a človečenstvo pod chudobnú, poníženú a chatrnú podobu chleba a vína. A tak je uponíženie Kristovo na oltári v istom ohľade ešte väčšie, ako na kríži. Lebo tam bolo skryté len jeho božstvo, avšak jeho sväté človečenstvo bolo viditeľné. Tu však skryté je tak jeho božstvo ako človečenstvo. Toto je skutočný stav obetovaného.

A kto prenáša oslávené človečenstvo Pánovo do takého stavu? Bezprostredne kňaz, ktorý to slovami premenenia uskutočňuje. Ale on túto moc a právo nemá sám od seba. To mu dal sám Bohočlovek. Je to sám Kristus, ktorý sa dobrovoľne dáva preniesť do tohto stavu.
A On prichádza do tohto stavu pri každej omši, teda každodenne, v každú hodinu, vo dne i v noci a ostáva v tomto stave od premenenia po prijímanie a ostáva aj vo svätostánku zavretý vo dne v noci v tom istom stave. Láska Ho tam drží uväzneného a zviazaného.

Preložil Pavel Herrmann, Trnava 1931

10. 10. 2010


Solženicyn o frankistickom Španielsku

(pasáž z článku Emila Vontorčíka Vojna o Španielsko, ktorý vyšiel v časopise Kultúra 21/2009. Dnes, keď sú pravicové autoritatívne režimy uvádzané ako tie, od ktorých sme boli oslobodení statočnou sovietskou armádou, je zaujímavé čítať toto svedectvo občana internacionálno-socialisticko-ateistického raja. Obzvlášť pre tých, ktorí smerujú do podobného raja, tentoraz smerom na západ.)

Keď v roku 1976 Solženicyn navštívil Španielsko (frankistický režim zanikol oficiálne až v roku 1977. Král Juan Carlos, aby sa dostal k moci, pôvodne prisahal, že tento režim zachová, neskôr prísahu porušil - pozn. BSM), po svojom vyhnaní zo Sovietskeho zväzu, zažil veľké prekvapenie. 20. marca 1976 vtedy veľmi populárny redaktor Íňizo urobil s ním rozhovor pre španielsku televíziu. Solženicyn, pred dvoma rokmi násilne vykázaný zo Sovietskeho zväzu, bol prekvapený životom v Španielsku, o ktorom počul doma aj inde vo svete len to najhoršie. V tomto duchu sa vyjadril aj pre španielsku televíziu (podľa knihy Pio Moa):
„Vaši „pokrokári“ nazývajú režim, ktorý v Španielsku vládne, diktatúrou. Už desať dní cestujem po Španielsku a nemôžem sa vynačudovať. Viete vy vôbec, čo je to diktatúra? Uvediem iba niekoľko príkladov, aké som videl na vlastné oči.
Vo vlastnej krajine môžu Španieli bývať v ktoromkoľvek meste a sťahovať sa kamkoľvek. V tomto ohľade majú úplnú voľnosť. Nám sovietskym ľuďom v našej krajine to nie je dovolené. Sme evidovaní v mieste svojho pobytu. Bez písomného povolenia nemôžeme vycestovať z toho alebo onoho miesta. Úrady rozhodujú o tom, či nám to dovolia alebo nie.

Presvedčil som sa, že Španieli môžu neobmedzene vycestúvať zo svojej krajiny za hranice. Určite ste čítali v tlači, že pod tlakom svetovej verejnej mienky a Spojených štátov amerických bolo dovolené vycestovať zo Sovietskeho zväzu (po mnohých ťažkostiach) určitému počtu Židov. Ale ostatní Židia a ľudia iných národností nemôžu vycestovať za hranice. V našej krajine sedíme ako vo väzení.

Prechádzajúc sa po Madride a po vyše tucte iných španielskych miest, videl som, že v kioskoch sa predávajú hlavné zahraničné denníky. Bolo to pre mňa na neuverenie. Keby v Sovietskom zväze voľne predávali zahraničné denníky, videli by sme ihneď desiatky natiahnutých rúk snažiacich sa o ich zakúpenie. A v Španielsku sa jednoducho predávajú.

Zistil som tiež, že v Španielsku môže človek len tak jednoducho využívať xerografické (kopírovacie) zariadenie. Každý si môže skopírovať akýkoľvek dokument, stačí len hodiť do automatu päť pesiet za kópiu. V mojej krajine žiaden občan Sovietskeho zväzu nemôže nič podobné urobiť. Každý kto použije kopírovací stroj mimo služobné potreby a bez povolenia nadriadeného, bude obžalovaný z kontrarevolučnej činnosti.

Vo vašej krajine – čo je pravda, platia v tom určité ohraničenia, - ale predsa sa tolerujú štrajky. U nás za päťdesiat rokov trvania socializmu nebolo ani raz dovolené štrajkovať, účastníci štrajkov v prvých rokoch sovietskej moci boli postrieľaní guľometmi, hoci sa iba domáhali lepších pracovných podmienok.

Keby sme mali toľko slobody, čo máte vy, otvárali by sme od údivu ústa. Nedávno bola v Španielsku vyhlásená amnestia. Nazýva sa tu „ohraničenou amnestiou“. O polovicu sa skracuje trest politickým bojovníkom, ktorí bojovali so zbraňou v ruke (Solženicyn mal na mysli teroristov – pozn. Pio Moa). Môžem iba toľko povedať: keby sa nám aspoň raz za dvadsať rokov priznala taká ohraničená amnestia, ako je vaša! Nás hádžu do väzenia na to, aby sme tam zomreli. Iba nemnohým z nás sa podarilo dostať von, aby sme o tom vydali svedectvo.“

(...) Už o sedem dní po Solženicynovom vystúpení priniesol Cuadernos para el dialógo, chrakterizovaný ako pokrokovo kresťanský (!) časopis ľavicovej orientácie, mienku Juana Beneta, významného španielskeho spisovateľa a intelektuála, Francovho protivníka:
„A načo je to všetko? Preto, že napísal štyri romány (veľmi banálne, veľmi spiatočnícke, literárne dekadentné, štenacie, aké sa ukázali v posledných rokoch)? Preto, že mu udelili Nobelovu cenu? Pretože znášal na vlastnom tele – a dobre z toho vyšiel – zvrhlosť koncentračného tábora? Sväto verím, že dokiaľ budú existovať takíto ľudia ako Alexander Solženicyn koncentračné tábory budú existovať a musia existovať. Možno by ich bolo treba trochu lepšie strážiť, aby takí ľudia ako Alexander Solženicyn ich nemohli opustiť dovtedy, dokedy sa niečo nenaučia.“ (Hop, a odrazu je po dialógu, ktorý má pokrokovo kresťanský časopis v názve – pozn. BSM)

V tomto duchu hádam ani netreba pokračovať. Veď je to v štýle M. Nelkinovej a iných tribúnov ľudskej bezohľadnosti a násilia. Málo sa vtedy našlo takých, ktorí by vystúpili proti Benetovým názorom. Naopak pre opozíciu to bol signál na to, aby začala proti Solženicynovi, človeku, ktorý, je a zostane korunným svedkom totalitného barbarstva 20. storočia a symbolom osobného hrdinstva človeka v zápase s presilou násilia, bohapustú ohováračskú kampaň.

6. 10. 2010


Kresťanstvo čiže Európa

Novalis

(Novalis, vlastným menom Friedrich von Hardenberg (1772 - 1801), bol protestantom, súputníkom nemeckých romantikov, z ktorých mnohí zavŕšili svoje hľadanie Pravdy konverziou na svätú katolícku vieru (Adam Muller, Clemens Brentano, Friedrich Schlegel a i.). Novalisova púť bola pretrhnutá náhle vo veku 29 rokov avšak jeho posledné práce: spis Kresťanstvo čiže Európa a román Heinrich von Ofterdingen vzbudzujú nádej, že by jeho hľadanie dospelo k Cieľu, ak by mu bol dopriaty čas a že jeho úsilie bolo po zásluhe ocenené tam, kde vládne dokonalá Spravodlivosť. Pre súčasných katolíckych kresťanov nech je poučením, že heretikov neláka ani dnes na Cirkvi saleziánsky rap či moderné omše, ale skôr krása "temného" stredoveku a jeho dedičstva. Pozn. red.)


Boli to krásne, vynikajúce časy, keď Európa bola kresťanskou krajinou, keď jedno kresťanstvo obývalo tento ľudsky sformovaný svetadiel; jeden veľký spoločný záujem spájal i tie najodľahlejšie provincie tejto rozľahlej duchovnej ríše. Bez veľkých svetských majetkov jedna hlava Cirkvi viedla a zjednocovala veľké politické sily. - Početný cech, do ktorého mal prístup hocikto, mu bol bezprostredne podriadený, vykonával jeho pokyny a horlivo sa usiloval upevniť jeho blahodárnu moc. Každého člena tejto spoločnosti si všetci vážili a keď prostí ľudia uňho hľadali útechu alebo pomoc, ochranu alebo radu a radi sa mu za to odvďačili tým, že mu zaopatrovali jeho rozmanité potreby, on zase našiel ochranu, vážnosť a radu u mocnejších, a všetci si týchto vyvolených mužov, vybavených čarovnými silami, pestovali ako deti nebies, ich prítomnosť a náklonnosť prinášala najrozmanitejšie požehnanie. Ľudia k ich zvestovaniam lipli s detinskou dôverou. - Ako veselo mohol každý zavŕšiť svoje pozemské dielo, keď im títo svätí ľudia pripravovali zabezpečenú budúcnosť a odpúšťali každé pomýlenie, vymazali a vyčistili každú škvrnku života! Boli ako skúsení kormidelníci na šírom neznámom mori, pod ktorých ochranou opovrhujeme všetkými búrkami a dôverčivo rátame s bezpečným pristátím na pobreží sveta vlastnej otčiny.
I tie najdivšie, najpažravejšie sklony museli v bázni a poslušnosti ustúpiť pred ich slovami. Vychádzal z nich mier. – Kázali iba lásku k svätej, prekrásnej žene kresťanstva, ktorá bola obdarená božskými silami a ochotná vyslobodiť každého kresťana z najstrašnejších nebezpečenstiev. Rozprávali o dávno zosnulých nebeských mužoch, ktorí prítulnosťou a vierou v blaženú Matku a jej nebeské, roztomilé Dieťa čelili zvodom pozemského sveta, dosiahli božské pocty a teraz sa stali ochrancami a blahodarcami svojich žijúcich bratov, ochotnými pomocníkmi v núdzi, zástupcami ľudských neduhov a účinnými priateľmi ľudstva pri nebeskom tróne. S akou veselosťou sa vtedy vychádzalo z krásnych zhromaždení v tajuplných chrámoch, ktoré zdobili povzbudivé obrazy, napĺňali sladké vône a oživovala svätá, povznášajúca hudba. V nich sa v skvostných schránkach vďačne uchovávali posvätné relikvie niekdajších bohabojných ľudí. – A na nich sa prejavovala božská dobrotivosť a všemohúcnosť, mocná dobrotivosť týchto šťastných svätcov, ktorí činili nádherné zázraky a znamenia. Takto si milujúce duše opatrujú kučery alebo rukopisy svojich mŕtvych milencov a nimi udržujú sladkú žiaru až do smrti, ktorá ich opäť spojí. Ľudia s vrúcnou starostlivosťou zbierali všade, čo kedysi patrilo týmto milovaným dušiam a každý, kto dostal takúto utešenú relikviu alebo sa jej smel čo i len dotknúť, blahorečil. Tu a tam, ako sa zdalo, sa nebeská milosť prednostne zniesla na neobyčajný obraz alebo na istú mohylu. – Zo všetkých končín ta prúdili ľudia s krásnymi darmi a odnášali si domov za odmenu nebeské dary: pokoj duše a zdravie tela. Táto mocná mierotvorná spoločnosť sa horlivo usilovala urobiť všetkých účastníkmi tejto krásnej viery a vysielala svojich druhov do všetkých svetadielov, aby všade hlásali evanjelium života a aby z ríše nebeskej urobili jedinú ríšu na celom svete. Právom sa pápež , múdra hlava Cirkvi, priečil proti bezočivým výplodom ľudských vlôh, ktoré vznikali na úkor svätého zmyslu, i nezrelým nebezpečným objavom v oblasti vedenia. Takto zabránil odvážnym mysliteľom, aby verejne hlásali, že Zem je bezvýznamná obežnica, lebo dobre vedel, že ľudia s úctou voči svojmu bydlisku a svojej pozemskej otčine stratia aj úctu voči nebeskej vlasti a svojmu pokoleniu, a dajú prednosť obmedzenému vedeniu pred nekonečnou vierou a navyknú si pohŕdať všetkým veľkým a zázračným a pokladať to za pôsobenie mŕtvych zákonov. Na jeho dvore sa zhromaždili všetci múdri a ctihodní ľudia z Európy. Plynuli ta všetky poklady, zničený Jeruzalem sa pomstil, a Rím sám sa stal Jeruzalemom, svätou rezidenciou božskej vlády na zemi. Kniežatá predkladali svoje spory otcovi kresťanstva, ochotne mu skladali svoje koruny a svoju nádheru, ba pokladali si za česť zavŕšiť večer svojho života v božskom rozjímaní medzi osamelými múrmi kláštora ako členovia vysokého cechu. Aká dobročinná bola táto vláda, aká primeraná vnútornej povahe človeka bola táto inštitúcia, o tom svedčil mocný rozmach všetkých ostatných ľudských síl, harmonický rozvoj všetkých vlôh; nesmierna výška, akú jednotlivci dosiahli vo všetkých odboroch vied o živote a umení, a všade prekvitajúci obchodný ruch s duchovnými a pozemskými tovarmi v priľahlých oblastiach Európy až do najvzdialenejšej Indie.

To boli krásne podstatné črty pravých katolíckych alebo pravých kresťanských čias. Ľudstvo ešte nebolo dostatočne zrelé a dostatočne vzdelané pre túto nádhernú ríšu. Bola to prvá láska, ktorá pohasla pod tlakom obchodného života, spomienku na ňu zatisli zištné starosti a jej putá spretŕhala veľká časť Európanov, vyhlasujúc ich za klam a mam a posudzujúc ich podľa neskorších skúseností. Toto veľké vnútorné rozštiepenie, sprevádzané ničivými vojnami, bolo výrazným znakom škodlivosti kultúry pre zmysel pre neviditeľné, prinajmenšom dočasnej škodlivosti kultúry na istom stupni. Tento nesmrteľný zmysel nemožno zničiť, iba skaliť, ochromiť, zapudiť od iných zmyslov. – Dlhšia pospolitosť ľudí zmenšuje ich sklony, vieru v ich pokolenie, a privádza ich k tomu, že sa celým svojím konaním a úsilím venujú len prostriedkom blahobytu, ich potreby a spôsoby ich uspokojovania sú čoraz komplikovanejšie, chamtivý človek potrebuje veľa času, aby sa s nimi oboznámil a nadobudol v nich zručnosť, takže mu nezostáva čas na to , aby si v tichosti spytoval myseľ a aby pozorne sledoval vnútorný svet. – V prípadoch kolízie sa mu okamžitý záujem zdá dôležitejší a tak krásny kvet jeho mladosti, viera a láska, opŕchne a ustúpi rukolapnejším plodom, vedeniu a imaniu. Ľudia si v neskorú jeseň spomínajú na jar ako na dáky detinský sen a detinsky naivne sa nádejajú, že plné sýpky im vydržia navždy.

***
Insurgenti sa právom nazývali protestanti, pretože slávnostne protestovali proti nárokom nepohodlnej a podľa nich nespravodlivej moci na svedomie. Dočasne jej odobrali právo na výskum, vymedzenie a voľbu náboženstva, ktorého sa potichu vzdala. Protestanti postulovali rad správnych princípov, zaviedli množstvo chvályhodných vecí a odstránili množstvo zhubných ustanovení; ale zabudli na nevyhnutný rezultát svojho procesu: rozlúčili nerozlúčiteľné, rozdelili nedeliteľnú Cirkev a rúhavo sa vytrhli zo všeobecného spolku kresťanov, prostredníctvom ktorého a v rámci ktorého bola jedine možná naozajstná, trvalá obroda. Stav náboženskej anarchie smie byť iba dočasný, lebo naďalej pôsobí a platí nevyhnutný dôvod, prečo sa istý počet ľudí venuje len tomuto vysokému poslaniu a prečo sa tento počet ľudí osamostatňuje od pozemskej moci, pokiaľ ide o záležitosti náboženstva. – Zriadenie konzistórií a zachovanie určitého druhu duchovenstva neuspokojovalo túto potrebu a netvorilo ani dostatočnú náhradu. Na nešťastie sa do tohto rozkolu zamiešali kniežatá a mnohí z nich využili tieto spory na to, aby si upevnili a rozšírili moc nad svojou krajinou a svoje príjmy. Boli radi, že sa zbavili vysokého vplyvu a nové konzistória si odteraz vzali pod svoju kniežaciu ochranu a správu. Čo najhorlivejšie sa usilovali zabrániť celkovému zjednoteniu protestantských cirkví a tak sa náboženstvo nenábožensky uzatvorilo do hraníc štátov, čím sa položil základ postupného podkopania náboženského kozmopolitického záujmu. Náboženstvo tak stratilo svoj veľký mierotvorný vplyv politický, svoju špecifickú rolu jednotiaceho, individualizujúceho princípu, kresťanstva. Náboženský mier uzavreli podľa celkom chybných a náboženstvu odporujúcich princípov a pokračovaním v takzvanom protestantizme vyhlásili niečo, čo bolo vonkoncom protirečivé – permanentnú revolučnú vládu.
Základom protestantizmu pritom zďaleka nie je iba čistý pojem, pretože Luther pristupoval ku kresťanstvu vôbec svojvoľne, zneuznal jeho ducha a zaviedol novú literu a nové náboženstvo, totiž svätú všeobecnú platnosť biblie a tým, žiaľ, do záležitosti náboženstva zamiešal ďalšiu nanajvýš cudziu pozemskú vedu – filológiu – ktorej vysiľujúci vplyv je odvtedy evidentný. Veľká časť protestantov ho (Luthera) dokonca aj z temného pocitu tohoto pochybenia povýšila do hodnosti akéhosi evanjelistu a kanonizovala jeho preklad.

***
Počiatočná nenávisť voči katolíckej viere sa postupne zmenila na nenávisť voči biblii, voči kresťanskej viere, ba naostatok voči náboženstvu vôbec. Ba čo viac - nenávisť voči náboženstvu sa veľmi prirodzene a konzekventne rozšírila na všetky predmety entuziasmu, na fantáziu pokladanú za niečo kacírske a i na cit, na mravnosť i lásku k umeniu, budúcnosť i minulosť, človeka horko-ťažko postavila na čelo radu prírodných bytostí a nekonečnú tvorivú hudbu univerza zdegradovala na monotónne klepotanie obrovského mlyna, poháňaného prúdom náhody, na ktorom pláva; je to mlyn bez staviteľa a mlynára, mlyn, ktorý je vlastne pravé perpetuum mobile, mlyn, ktorý pomelie sám seba.

***
Odkazujem vás na dejiny, hľadajte v ich poučnej súvislosti podobné časové body a naučte sa používať čarovnú paličku analógie.
Má revolúcia zostať francúzskou, tak ako reformácia bola luteránska? Či sa má protestantizmus opätovne a neprirodzene zafixovať ako revolučná vláda? Majú litery ustúpiť literám? Aj vy hľadáte zárodok skazy v starej inštitúcii, v starom duchu a namýšľate si, že dokážete vytvoriť lepšiu inštitúciu, lepšieho ducha? Ó! Kiežby vás naplnil duch duchov a vzdali by ste sa pochabého úsilia modelovať dejiny a ľudstvo a dávať mu váš smer. Či nie sú samostatné, svojprávne, takmer nekonečne lásky hodné a profetické? Študovať ich, skúmať ich, učiť sa od nich, držať s nimi zarovno krok, nasledovať ich vo viere v ich prísľuby a pokyny – na to nemyslí nikto.

Z knihy Nemeckí romantici, Tatran, Bratislava 1989, preklad Milan Žitný

4. 10. 2010

Prečo som monarchista

Peter Frišo

Na tomto mieste nechceme podať vyčerpávajúce teoretické zdôvodnenie (v podobe podania matematického dôkazu), prečo je monarchia najlepšou formou vlády. Napokon nemyslíme si, že by niekto zvládol vystihnúť teoretickú podstatu tejto skutočnosti lepšie ako anjelský doktor v diele De regno. Skôr tu teda chceme poukázať na isté metafyzické puto medzi človekom a politickým usporiadaním vyjadrujúce skutočnosť, že monarchia najlepšie zodpovedá potrebám ľudskej duše.

Nechceme sa teda venovať logike sofistov, počtárov a ekonómov. Ale skôr odpovedáme na existenciálne pnutia ako sa v sociálnej realite pretavujú do (zdanlivo) „nerozumnej“ podoby mýtu – onoho spojiva, ktoré drží múry rozumu vo svete poznačenom hriechom po hromade. Aby som to vysvetlil, pokúsim sa použiť paralelu. Bola temná doba, ktorú môžeme nazvať prvá polovica 20. storočia. V tejto temnej dobe však katolicizmus zažíval rozkvet aký už dnes nepoznáme. V kultúre dominoval spôsobom, aký si už ani nevieme predstaviť. Z tejto dominancie sa prepadol po druhej svetovej vojne do tragického stavu, keď dnes – snáď okrem Martina Mosebacha – niet už ničoho, čo by za to stálo. V tej prvej polovici 20. storočia sme však dominovali. Bol tu istý spisovateľ, ktorý sa volal Evelyn Waugh. Ten napísal dielo pomenované Brideshead revisited u nás známe ako Nečakaný návrat. Tento bravúrne napísaný majstrovský počin je presvetlený niekoľkými zábleskami zvrchovaných právd o človeku. Dovolím si na tomto mieste citovať jednu takú pasáž:

"Od tej doby, čo som spoznal Šebastiána, bol som často, takmer denne nejakým náhodným slovom v rozhovore upozornený, že je katolík, ale prijímal som to ako jeho slabôstku, rovnako tak ako medvedíka. Nikdy sme o náboženstve nedebatovali, až druhú nedeľu na Bridesheade, keď od nás odišiel otec Phipps a my sme sedeli v kolonáde s novinami v ruke, prekvapil ma keď povedal:

- Vieš, že je to veľmi ťažké byť katolíkom?

- Pozoruješ nejaký veľký rozdiel oproti protestantom ?

- Samozrejme. Stále a vo všetkom.

- No, musím povedať, že ja som to ešte nespozoroval. Musíš zápasiť s pokušením ? Nezdá sa mi, že by si bol omnoho cnostnejší ako ja.

- Ja som omnoho hriešnejší´, vyznával sa Šebastián rozhorčene.

- A?

- Kto sa to modlieval, Bože urob ma lepším, ale dnes ešte nie ?

- Neviem, hádal by som, že Ty.

-Ale áno, ja sa tak modlím deň čo deň. Ale to nie je ono.

Obracal stránky obrázkového denníku a prehodil:- Zase jeden teplý brat.

- Myslím, že sa Ti snažia dostať do hlavy množstvo nezmyslov.

- Sú to nezmysly ? Prial by som si, aby to boli nezmysly. Niekedy sa mi zdá, že to vypadá strašne rozumne.

- Ale drahý Šebastián, Ty predsa nemôžeš tomu všetkému vážne veriť ?

- Myslíš, že nemôžem ?

- Myslím takú vianočnú hviezdu, Troch kráľov, vola s oslíkom...

- Ó áno, tomu verím, je to veľmi ľúbezná predstava.“



Evelyn Waugh: Nečakaný návrat (Brideshead revisited), Praha 1948,s.97

Presne tak je aj s ideou monarchie. Je to veľmi ľúbezná predstava! Predstava kráľa, prvého muža v cnosti, toho, ktorý vedie svoj ľud po cestách časných k spoločnému dobru spočívajúcom predovšetkým v plnom dodržiavaní prirodzeného zákona. Tak ako námestník Kristov vedie Ecclesia Militans k poslednému cieľu všetkých vecí, tak kráľ vedie svoj ľud k najvyšším časným spoločenským dobrám. Veru ľúbezná predstava, ktorá v prostredí dekadentného sublimovania politických rozhodnutí z lotérií ľudového hlasovania nemá svoje miesto.

V literatúre – najhlbšej studnici poznania človeka – máme takých príkladov, príkladov kráľovského vedenia k dobru mnoho; spomeňme len Pustú zem T. S. Eliota, či Pána prsteňov od J. R. R. Tolkiena, kde dobrý kráľ Aragorn je požehnaním svojho ľudu (ultramontanizmu, ktorý sa skrýva za Návratom kráľa sa na tomto mieste venovať taktiež nebudem). Kto by nechcel slúžiť pod takýmto mužom ? (Kto by nechcel byť poddaným takých mužov ako boli bl. Karol Habsburg, či Sv. Ľudovít IX. ?) A nepamätáte si už ideál Sv. Jany z Arcu, ktorá nestrhla vládu na seba, ale legitimizovala Karola VII., inak nie práve ideálneho kráľa ?

A tu sa dostávame k základnému prvku na ktorom je idea monarchie postavená. A tým je lojalita, záväzok vernosti a poslušnosti založená na niečom ďaleko hlbšom ako je chladná kalkuláciu. Apriórna pripútanosť k mužovi z mäsa a kostí, ktorý smeruje svoj ľud k dobru ku ktorému má byť každé spoločenstvo zamerané. Lojalita je v určitom zmysle slepá a založená na predsudku. (Čo samozrejme je nutné vnímať v kontexte hierachických vrstiev usporiadania spoločnosti, kde jednotlivé dobrá (hodnoty) majú svoje hierarchické usporiadanie). Je to niečo veľké, čo nestráca na význame ani vtedy, keď panovník – ako to už býva – nedosahuje výšin ideálu, ktorý ma stelesňovať, t. j. nie je oným prvým mužom v cnosti, čo by malo byť jeho prvotnou úlohou.

A význam ideálov načrtnutých vyššie sa nestráca dokonca ani vtedy keď je panovník tyran – ako sa nestráca povinnosť vyjadrená v 4. prikázaní keď sú rodičia lotri a ako na význame nestráca podriadenosť a úcta k pápežovi, ktorý nie je hodný svojho úradu. Je to ako pri mravných požiadavkách, ktoré na človeka kladie katolícka viera, ktorých pravdivosť nie vždy sa ukazuje v realite poznačenej dedičným hriechom s takou jasnosťou a ostrosťou ako by sme snáď vo svojej márnivosti chceli, ale v konečnom účtovaní vždy spoznáme ich pravdivosť. (napr. zdôvodnenia prijateľnosti antikoncepcie sa v pokrivenej ľudskej logike snažia javiť ako prijateľné, v konečnom dôsledku však pri úprimnom pohľade nie je antikoncepcia ničím lež zločinom voči láske, jej krikľavým popretím ako ideálu, ktorý je plne naplniteľný v manželstve. Tieto lacné riešenia zamerané na veci (rozkoše) ľudské a nie veci božské nám pripomínajú omyl Sv. Petra keď povedal: „Pane, dobre je nám tu. Ak chceš, urobím tu tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.“ Aká však bola prísna Kristova reakcia?).

Rojalizmus v dnešných podmienkach sa môže zdať rovnakým šialenstvom ako zvoliť si namiesto cesty pôžitkov cestu na Golgotu. Rovnako tak bude budiť pohoršenie, odpor, pohŕdanie, výsmech a rozumárske klepanie si na čelo. Svojim fatálnym rozporom s modernosťou bude väčšinou tvrdo a razantne zamietnuté predovšetkým ako zločin proti ideám politickej rovnosti – jednej z idolatrií modernej spoločnosti, ktorá však ako to už pri moderných ideách býva nemá svoj reálny základ v skutočnosti. Napokon monarchizmus je založený na predsudkoch, tradíciách a vernosti dávnym ideálom. Svojimi symbolmi, spôsobom reprezentácie a poriadkom (ordo!), ktorý najlepšie zodpovedá potrebám ľudskej duše je však postojom, ktorý má cenu hájiť, hoci sa Vám za to nedostane žiadneho ocenenia, arci iba ak nenachádzate zaľúbenie v ostrých odmietavých reakciách väčšiny, ktorá slovami pápeža Pia VI. velebiaceho monarchistické usporiadanie „len máločo hodnotí v zhode s pravdou.“