Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

+

15. 2. 2022

Omša, ktorá nebola nikdy zakázaná: Kľúčové dátumy v rehabilitácii starého misála

Paix Liturgique


1978: Ján Pavol II. prijíma arcibp. Lefebvra

Zvolenie Jána Pavla II. v roku 1978 znamenalo obrat v snahe získať na sklonku koncilnej reformy opäť kontrolu nad situáciou, hoci to bola snaha mimoriadne nesmelá a bázlivá. 18. novembra 1978, mesiac po svojom zvolení, prijal Ján Pavol II. z iniciatívy kardinála Siriho arcibiskupa Lefebvra. Na stretnutí bol aj kardinál Šeper, ktorý ochotu JPII nebrániť slúženiu starej omše zahamoval tvrdením, že zo starej omše sa stane vlajka protikoncilnej reakcie.

1981: Kardinál Ratzinger preberá riešenie liturgickej otázky

Následná zmena smerovania bola do značnej miery spôsobená skutočnosťou, že Ján Pavol II. povolal v roku 1981 do Ríma mníchovského arcibiskupa kardinála Ratzingera a zveril mu v časoch veľkého doktrinálneho zmätku dôveru a úrad par excellence: prefekta Kongregácie pre Náuku viery. V roku 1985 kardinál publikoval svoj prvý rozhovor o viere, v ktorom predstavil svoje úvahy v teologickej a disciplinárnej oblasti. Zhrnul to slovom „obnova“, ktoré, ako jasne vysvetlil, treba chápať v rámci koncilného pôdorysu a nie v retrográdnom zmysle. Alebo aspoň nie vyslovene retrográdne.

Na druhej strane, v liturgických otázkach kardinál jednoznačne na istý návrat do minulosti myslel. Treba poznamenať, že Joseph Ratzinger, bývalý peritus kolínskeho arcibiskupa kardinála Fringsa, jedna z hlavných postáv koncilovej väčšiny, zatrúbil na svoj prvý liturgický poplach na prednáške, ktorú mal v Münsteri v roku 1966, ešte ako profesor a potom na ďalšej prednáške na Katholikentag v Bambergu, (zhromaždenie nemeckých katolíkov organizované každé dva roky), v tom istom roku. Zaútočil na „nový ritualizmus“ liturgických odborníkov, ktorí nahrádzali staré zvyky novo vymyslenými podozrivými „formami“ a „štruktúrami“, ako je dnes obligatórne postavenie versus populum. Prvýkrát v živote bol bývalý expert reformnej väčšiny Druhého vatikánskeho koncilu nazvaný „konzervatívcom“ (od kardinála Döpfnera). Koncom roku 1966 bol vymenovaný za profesora na Katolíckej škole Univerzity v Tübingene, kde bol svedkom nemeckého mája '68, teda marxistického ovládnutia univerzity (Ernst Bloch dominoval učiteľskému zboru), počas ktorého katolícka škola do značnej miery integrovala Bultmannova demytologizujúcu teológiu.

V roku 1969 prijal miesto profesora dogmatickej teológie a dogmatických dejín v Regensburgu a zároveň bol vymenovaný za člena Medzinárodnej teologickej komisie. V Regensburgu sa zoznámil s liturgickým historikom Klausom Gamberom, ktorý zostal verný tradičnej omši. Tam, na brehu Dunaja, zažil, po prvej etape reformy a revolúcie r. 1968 nový otras: zavŕšenie liturgického prevratu. Hoci s mnohými aspektmi reformy súhlasil, jej radikálnosť považoval za neprijateľnú a jeho negatívny úsudok posilnili aj dlhé rozhovory s kolegom Gamberom. „Stará budova bola zničená, aby sa mohla postaviť nová,“ napísal neskôr.

V tom čase sa vykryštalizovalo zložité myslenie Josepha Ratzingera o liturgických záležitostiach. Bol to centrista, ktorý bol v zásade prokoncilný, ale zároveň vnímal hlas tradicionalistov, ktorý predstavovali jeho univerzitní priatelia: profesor Klaus Gamber; neskôr profesor Robert Spaemann a profesor Heinz-Lothar Barth. Bolo to tiež v Regensburgu v roku 1977, kedy bol Pavlom VI., ktorý sa čoraz viac obával „satanovho dymu v Cirkvi“, vymenovaný na jeden z najdôležitejších biskupských stolcov v Nemecku -v diecéze Mníchov a Freising. Z tejto funkcie ho odvolal Ján Pavol II. a 25. novembra 1981 ho ustanovil prefektom Kongregácie pre náuku viery.

1982: Pochybnosti o zrušení starého misála

V tej dobe už bolo zrejmé každému, že námietky a odpor proti reforme v doktríne aj v liturgii, ktoré vychádzali z veľkej časti Cirkvi, ktorej najviditeľnejším hovorcom bol bývalý arcibiskup Dakaru Lefebvre, sú len ťažko vyvrátiteľné. Ján XXIII. a Pavol VI. predsedali ako „osvietené kniežatá“ poslednému obdobiu tridentského modelu rímskej cirkvi. A pretože tridentský model bol odmietnutý, tak tridentský disciplinárny korzet už nikoho nezväzoval, dokonca ani obhajcov Tridentu, tradicionalistov.

Stojí za zmienku, že sám Annibale Bugnini, architekt novej omše, keď už bol v exile ako nuncius v Teheráne, zaslal v roku 1976 list kardinálovi Villotovi, štátnemu sekretárovi Pavla VI., v ktorom navrhoval, aby sa pri zachovaní princípu povinnej svätej omše Pavla VI. mohla tradičná omša sv. Pia V. sláviť za určitých podmienok na určených miestach, aby tak uľahčili veriacim, ktorí mali ťažkosti s Novus Ordo Missæ.

Presne to navrhol aj Joseph Ratzinger, keď prišiel do Ríma. 16. novembra 1982 zorganizoval v Palazzo del Sant’Officio stretnutie medzi dikastériami, na ktorom sa diskutovalo o liturgickej a lefebvristickej otázke. Účastníkmi stretnutia 16. novembra 1982 boli: kardinál Sebastiano Baggio, prefekt Kongregácie pre biskupov; kardinál William W. Baum, arcibiskup z Washingtonu; kardinál Agostino Casaroli, štátny sekretár; kardinál Silvio Oddi, prefekt Kongregácie pre klérus; kardinál Joseph Ratzinger, prefekt Kongregácie pre náuku viery a arcibiskup Giuseppe Casoria, pro-prefekt Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí. Všetci účastníci tohto stretnutia potvrdili, že keďže „existuje pochybnosť o plnej jursdikčnej platnosti zrušenia starého misála“, tak by  „ Sväta stolica mala povoliť v celej Cirkvi omše slávené v latinčine podľa starého rímskeho misála.“ To bolo v roku 1982, 25 rokov pred Summorum Pontificum!

1984: Quattuor abhinc annos

Toto povolenie bolo však udelené až v roku 1984. 19. apríla 1984 sa uskutočnilo nové stretnutie medzi kardinálmi Casarolim, Ratzingerom a Casoriom.

V liste kardinála Casaroliho, štátneho sekretára, z 18. marca 1984, adresovanom kardinálovi Casoriovi, prefektovi Kongregácie pre Boží kult, stála požiadavka, aby pripravil dekrét, ktorý by reflektoval toto povolenie. Odvolával sa na precedens povolenia, ktoré v roku 1971 udelil Pavol VI. Anglicku a Walesu (tzv. Indult Agathy Christie) a spresnil, že „absolútny zákaz [predchádzajúceho misála] nemožno ospravedlniť ani z teologického, ani z liturgického hľadiska. Výsledkom bola encyklika Quattuor abhinc annos  Kongregácie pre Boží kult z 3. októbra 1984, ktorá udelila diecéznym biskupom možnosť udeliť indult - povolenie, vďaka  ktorému by veriaci, ktorí o to požiadali, mohli mať úžitok z omše slávenej podľa Rímskeho misála z roku 1962.

1986: stretnutie deviatich kardinálov

Kardinál Stickler prezradil, že v roku 1986 kardinál Ratzinger zvolal ďalšie stretnutie deviatich kardinálov, aby sa ich ešte raz opýtal, či si myslia, že tridentská omša bola zrušená legálne alebo nie: osem z deviatich si myslelo, že nebola a všetci jednomyseľne súhlasili s tým, že nie je možné zakázať  kňazom slúžiť podľa starého misála. To bolo v roku 1986, 21 rokov pred Summorum Pontificum!

1988: Ecclesia Dei Adflicta

O štyri roky neskôr, 30. júna 1988 arcibiskup Lefebvre bez apoštolského mandátu konsekroval štyroch biskupov pre SSPX, Galarretu, Tissiera de Mallerais, Williamsona a Fellaya.  2. júla 1988 vyšiel nový dokument: motu proprio Ecclesia Dei adflicta. Stanovil, že kňazi tradičného obradu môžu vytvárať inštitúty venované tradičnej liturgii. Bola vytvorená pápežská komisia Ecclesia Dei, od ktorej mali tieto inštitúty závisieť a ktorá bola zodpovedná aj za reguláciu právomocí udelených biskupmi na používanie tridentského misála v ich diecézach.

Prelátov, ktorí po roku 1988 začali povoľovať príležitostné slávenia podľa tridentského misála, bolo pomerne veľa. Časť z nich sa čoskoro zmenila v protektorov tohto spôsobu celebrácie. Ak teda hovoríme len o kuriálnych kardináloch, možno spomenúť kardinálov Oddiho, Palazziniho, Sticklera, potom samotného Ratzingera, Medinu, Castrillona a neskôr Burkeho, Rodého, Ranjitha, Cañizaresa, Cordesa a Saraha. Je pozoruhodné, že traja z nich, Medina, Cañizares a Sarah, boli prefektmi Kongregácie pre Boží kult.

2007:

Do vyhlásenia motu proprio Summorum Pontificum 7. júla 2007 uplynulo devätnásť rokov. Pod rastúcim tlakom  žiadostí a naliehania z celého sveta, ktorému už nebolo možné odporovať a ktoré bolo teraz poztitívne prijímané aj  na najvyšších miestach, najvyšší  zákonodarca postupne dospel k rozhodnutiu interpretovať predpisy Missale Romanum z roku 1969, ktorými bol starý misál "zrušený" ako nezáväzné.


7. 2. 2022

Krst v Duchu.

Každý blud sa zakladá na pravde, ktorá bola zneužitá.(Bossuet)

Keď prišiel deň Turíc, boli všetci vedno na tom istom mieste. Tu sa náhle strhol hukot z neba, ako keď sa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom boli. I zjavili sa im akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili, a na každom z nich spočinul jeden. Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi; ako im Duch dával hovoriť. V Jeruzaleme boli Židia, nábožní Ľudia zo všetkých národov, čo sú pod nebom. Keď sa teda strhol tento hukot, mnoho sa ich zbehlo a boli zmätení, lebo každý ich počul hovoriť svojím jazykom. I stŕpli a udivení vraveli: "Nie sú títo všetci, čo tu hovoria, Galilejčania? A ako to, že ich každý z nás počuje vo svojom vlastnom jazyku, v ktorom sme sa narodili? My, Parti, Médi, Elamčania, obyvatelia Mezopotámie, Judey a Kapadócie, Pontu a Ázie, Frýgie a Pamfýlie, Egypta a líbyjských krajov okolo Cyrény, prisťahovaní Rimania, Židia aj prozelyti, Kréťania i Arabi: počujeme ich vo svojich jazykoch hovoriť o veľkých Božích skutkoch."

Všetci žasli a v rozpakoch si vraveli: "Čo to má znamenať?" Ale iní s úsmeškom hovorili: "Sú plní mladého vína." Tu vystúpil Peter s Jedenástimi a zvýšeným hlasom im povedal: "Mužovia judejskí a všetci, čo bývate v Jeruzaleme, aby vám toto bolo známe, počúvajte moje slová. Títo nie sú opití, ako si myslíte! Veď je len deväť hodín ráno. Ale toto je to, čo povedal prorok Joel: "V posledných dňoch, hovorí Boh, vylejem zo svojho Ducha na každé telo: vaši synovia a vaše dcéry budú prorokovať, vaši mladíci budú mať videnia a vaši starci budú snívať sny. Aj na svojich služobníkov a na svoje služobníčky vylejem v tých dňoch zo svojho Ducha a budú prorokovať. Budem robiť divy hore na nebi a znamenia dolu na zemi, krv, oheň a oblaky dymu, slnko sa premení na tmu a mesiac na krv, skôr, ako príde Pánov deň, veľký a slávny. A vtedy: Každý, kto bude vzývať Pánovo meno, bude spasený." (Sk. 2:1-22)


Je zrejmé, že turíčna (protestanti hovoria letničná) skúsenosť apoštolov im dala nadprirodzenú statočnosť – fortitudo - čeliť nebezpečenstvám a hrozbám, vnútorný pokoj uprostred zmätkov a radosť uprostred bolesti a prenasledovania. Robili zázraky, liečili chorých; prorokovali; učili s mocou; hovorili jazykmi. (porov. Sk. 3: 1–10; 4:30; 5: 12–16). Tieto schopnosti prvých kresťanov, nazývané aj charizmy - dary, existovali v apoštolskej cirkvi v hojnom počte Zhruba päťdesiatich rokov po smrti posledného z apoštolov – Jána – sa však „všeobecne“ vytratili.

Pred viac ako 150 rokmi francúzsky spisovateľ Leon Bloy predpovedal, že nastane obdobie Ducha Svätého: podľa neho v Starom zákone bola éra Boha Otca; Nový zákon patril Synovi; Zjavením Panny Márie v La Salette vraj začala éra Ducha Svätého. O podobnom rozdelení dejín sníval už v stredoveku Joachim z Fiore okolo r. 1130. Založil kláštor Sv. Jána vo Fiore, ktorého bol opátom. Jeho bizarnú trinitárnu teológiu IV. Lateránsky koncil odsúdil.

Toto obdobie sa má vyznačovať silným duchovným prebudením, ktoré sa má prejavovať spoločnými modlitbami a prejavmi vyliatia Ducha Svätého a jeho chariziem. Prívlastky letničné a charizmatické spolu splývajú. Ten prvý sľubuje plnosť Ducha Svätého, ako sa udialo na prvých Turícach; ten druhý sa naopak vzťahuje k charizmám, mimoriadnym darom, ktoré sprevádzajú účinkovanie Ducha Svätého. Celok predstavuje hnutie, ktoré nie je možné zaradiť do Cirkvi, pretože sa zakladá na osobnom zážitku, na "inšpirácií Duchom Svätým - teda javoch, ktoré nie je možné kontrolovať a riadiť - ​​nie je možné zaradiť jeho obsah do rámca tradičnej náuky a zostáva len zbierkou prehlásení, ktoré nie sú v zhode s Novým zákonom a opierajú sa o provizórne experimentálne a vágne formulácie. To pripúšťajú aj jeho hlavní predstavitelia, ako čítame v dokumente "Teologická a pastoračná smernica o katolíckej Charizmatické obnove", ktorý má pre nich veľký význam. Vyšiel v Mechelene v Belgicku 21. - 26. mája 1974.

Dnes jestvujú katolícki letničiari, ktorí pevne trvajú na tom, že v katolíckej cirkvi naozaj došlo k novému vyliatiu Ducha Svätého so všetkými jeho charizmatickými darmi.

Letničné, alebo pentecostálne kresťanstvo, možno vystopovať spätne až do prvej polovice 19. storočia Ako druh protestantského kresťanstva ho prvý krát pozorujeme u Edwarda Irvinga (1792 - 1834), farára presbyteriánskej cirkvi v Londýne. Učil, že ak by sa ľudia len poriadne modlili, mohli by byť naplnení darmi Ducha. Krátko nato niektorí jeho farníci začali rozprávať zvláštnymi jazykmi a prorokovať. Jeho učeníkov čoskoro nasledovali kvakeri, shakeri a mormóni a ďalší sektári, ktorí tiež hlásali, že vonkajšie znamenia sú podstatnou a neoddeliteľnou súčasťou kresťanskej viery a skúsenosti. John Wesley, zakladateľ metodizmu sa nikdy príliš nezaoberal doktrinálnou pravovernosťou. Skúsenosť s obrátením a vedomie Ducha boli u neho vždy dôležitejšie. Istá skupina Wesleyho nasledovníkov, ktorá zdôrazňovala „krst Duchom Svätým“ sa neskôr zjednotila s Irvingovými žiakmi a vtedy sa zrodil moderný pentecostalizmus. Zdá sa, že ich dôraz na „krst Duchom“ pochádza z Wesleyho učenia o úplnom posvätení. Wesley zastával presvedčenie, že veriaci má možnosť dosiahnuť okamžité a úplné posvätenie kedykoľvek v tomto živote.

Podľa prvých letničiarov by kresťania, ktorí už mali skúsenosť obrátenia, ktorá je nevyhnutná pre spásu, mali hľadať „druhé požehnanie“. To je ďalšia, hlbšia skúsenosť, ktorá dovŕši „celé posvätenie“ veriaceho a umožňuje mu viesť život v morálnej dokonalosti, ktorý nebude rušený nijakým vnútorným „koreňom hriechu“ Táto konkrétna skúsenosť - „krst v Duchu Svätom“ mala byť pre príjemcu intenzívnym emocionálnym zážitkom. Najdôležitejšia udalosť v dejinách pentecostalizmu sa stala na Silvestra roku 1900. Kazateľ Charles Fox Parham dal svojim študentom úlohu skúmať tému krstu v Duchu Svätom. Výsledkom bola odpoveď, že dar jazykov je jednoznačný a nutný dôsledok krstu Duchom. Požiadali ho, aby vložil ruky na jedného z nich, takže tá osoba bola „naplnená Duchom Svätým“ a začala hovoriť niekoľkými jazykmi a okrem toho hovorila zvláštnym jazykom, ktorému nerozumeli ani skúsení jazykovedci. Netrvalo dlho a väčšina jeho študentov bola podobne obdarovaná a vyšli zvestovať nové evanjelium všetkým, ktorí ich budú počúvať.

V roku 1914 sa rôzne letničné skupiny zlúčili do tzv. Božieho zhromaždenia a neodvolateľne trvali na "krste Duchom skrze vkladanie rúk". Hnutie rástlo, ale súčasne rástol chaos. Z vylúčených vznikali charizmatické skupiny episkopálnej, luteránskej a presbyteriánskej orientácie.

Letničiari veria, že pôvodná letničná skúsenosť, ktorá sa spomína v Skutkoch apoštolov, bola normálnou skúsenosťou všetkých veriacich v prvotnej apoštolskej cirkvi a že všetci veriaci, dokonca aj teraz, majú nárok na podobnú skúsenosť „krstu v Duchu Svätom a mali by sa o ňu usilovať. Ďalej veria, že tak ako na Letnice, sa toto vyliatie Ducha Svätého prejavuje vonkajším znakom glossolálie, teda hovorením cudzími jazykmi. Väčšina tradičných letničiarov neuznáva žiadny „krst v Duchu“ za pravý, pokiaľ nebol skutočne sprevádzaný glossoláliou. Toto si našlo cestu aj do náboženského myslenia katolíckych pentecostalistov. Pentecostalizmus rástol v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch 20. storočia na celom svete bezprecedentným tempom, dnes sa to trochu spomalilo, ale niektoré štatistiky uvádzajú viac ako 300 miliónov veriacich, čísla sú však nepresné. Tu je potrebné rozlišovať medzi jednotlivými prúdmi:

1. Letničiari, pentecostálni kresťania - hnutie rozdelené na množstvo protestantských náboženských telies. Asi tretina je Wesleyánskeho typu a je napojená na hnutie Holiness. Asi polovica odmietla Wesleyov koncept posvätenia a tvrdí, že človek je posvätený v momente obrátenia. Regrútujú sa z baptistov a presbyteriánov. Najdôležitejšia skupina medzni nimi je „Božie zhromaždenie“ so 70 miliónmi prívržencov. Zvyšok tvoria letničiari rozličného typu, unitári, trinitári a iní.

2. Neo – letničiari vo veľkých protestantských cirkvách. Začali sa formovať v 60. rokoch 20 storočia, keď mnohí po skúsenosti s krstom v Duchu odmietli opustiť svoje pôvodné náboženské telesá, ale zotrvali v nich a šírili letničiarske idey (odhaduje sa, že niekoľko tisíc pastierov episkopálnych, luteránskych a iných etablovaných cirkví podporuje medzi svojimi veriacimi letničnú spiritualitu);

3. takzvaní katolícki letničiari, častejšie známi ako hnutie charizmatickej obnovy, ktorí sa môžu pochváliť viac než 160 miliónom členov.

Katolícke letničné hnutie vzniklo, keď sa štyria katolícki laickí členovia Duquesne University zúčastnili na letničnom modlitebnom stretnutí, ktoré viedli episkopálni a presbyteriáni, na predmestí Pittsburghu, vo februári 1967. Štyria katolícki účastníci požiadali, aby boli na nich vložili ruky. Potom bola na univerzite Notre Dame, v Indiane, ustanovená modlitebná skupina. V januári 1971 sa na konferencii o charizmatickej obnove zúčastnilo 4 000 registrovaných účastníkov, z ktorých štvrtinu tvorili kňazi a rehoľné sestry. Biskup Arthur J. O'Neil z Rockfordu v štáte Illinois vytvoril extrateritoriálnu farnosť pre členov „komunity Ducha Svätého“, ktorí uzavreli „Dohodu o zmluve“, ktorá obsahuje tieto záväzky:

„Zaväzujeme sa na základe Božieho pozvania, spolu žiť svoje životy, v Kristu, našom Pánovi a Spasiteľovi, v moci Ducha Svätého.

Súhlasíme s tým, že sa staneme základným kresťanským spoločenstvom, aby sme v tomto spoločenstve (koinonii) našli podstatné jadro života v Duchu, v bohoslužbách a sviatostiach (Eucharistia), duchovnom a morálnom vedení (kerygma a didaché), službe a apoštolskej aktivite (diakonia).

Očakávame, že Pán ustanoví vnútornú štruktúru, alebo usporiadanie tohto spoločenstva, so všetkými služobnými charizmami Ducha Svätého, najmä so základnými charizmami apoštolov, kňazov, prorokov, učiteľov a evanjelistov.

Súhlasíme s tým, že budeme poslúchať vedenie Ducha Svätého, ktorý sa prejavuje v týchto úradoch a cez tieto služby, v úplnej zhode a pod duchovným vedením biskupského zboru v Rockforde. Za týmto účelom sa ako členovia zmluvy zaväzujeme modliť sa a úprimne hľadať krst v Duchu Svätom.

V tejto zmluve uznávame jedinečný vzťah jeden k druhému, jednotlivec ku komunite a komunita zmluvy ku všetkým veriacim diecézy Rockford.

Toto všetko robíme preto, aby sme prevzali zodpovednosť za tých, ktorých nám Pán dal: byť novou rodinou, členmi toho istého tela, bratmi a sestrami pracujúcimi na rovnakom poslaní, ktoré nám zveruje ako svojmu Vyvolenému ľudu.

Vieme, že musíme podporovať život komunity pomocou našich duchovných, materiálnych a finančných zdrojov.

Súhlasíme s tým, že naplánované komunitné zhromaždenia, liturgické, modlitebné a spoločenské, patria medzi naše záväzky a budeme chýbať iba zo závažných dôvodov.


Od počiatku sprevádzajú hnutie tri znaky: protestantský pôvod, požiadavka hmatateľného zážitku Božej prítomnosti, skrze jeho dary a teologická prázdnota.

Dňa 14. novembra 1969 vydala Komisia pre vierouku Národnej konferencie katolíckych biskupov USA vyhlásenie, ktoré formuluje politiku voči katolíckym letničiarom, ktorá sa praktizovala niekoľko desaťročí. Bolo to opatrné, ale všeobecne pozitívne vyhlásenie, ktoré síce poukázalo na niektoré nedobré javy súvisiace s pentecostalizmom, ale potom zaujalo vyčkávaciu pozíciu – nechajme ich žiť a uvidíme čo bude.“

Hybnou silou katolíckej charizmatickej obnovy bol dlhé roky belgický progresívny kardinál Leo Joseph Suenens. Francúzska revue Monde e Vie ho označila za novodobého Luthera, ocenila jeho patronát na bruselským kongresom B'naid B'rith, kde dostal Templetonovu cenu, ktorá sa udeľuje teológom a mysliteľom, ktorí sa môžu pochváliť s čo možnou najväčšou škodou spáchanou na katolíckej cirkvi. Suenens bol profesorom na katolíckej univerzite v Louvain, ale vzhľadom k herézam, ktoré vyučoval, mu bola odňatá licencia. Neskôr sa stal duchovným vodcom kniežat na belgickom kráľovskom dvore a keď sa Balduin I. stal kráľom, vybavil mu na audiencii u Jána XXIII. kardinálsky klobúk. Suenens sa stal hlavným predstaviteľom liberalizmu a modernizmu a ich vedúcim propagátorom a zástancom na II. vatikánskom koncile. Je hlavným inšpirátorom povolenia "prijímania na ruku". Postavil napríklad kostol, kde sa vôbec nepočíta s možnosťou kľačať. Na II. vatikánskom koncile vystúpil s prejavom Charizmatická dimenzia cirkvi. 19. januára 1973 v National Catholic Reporter vyhlásil: "Všetko to, čo kresťanovi otvára nový priestor, experimentálny priestor, je impulz k jednote."

Podľa neho je charizmatická obnova „ nová príchuť evanjelia v jeho skutočnosti a jednoduchosti. Je dôležité, aby sme tejto spontánnosti nechali dvere otvorené. .... Moja teologická nádej spočíva v skúsenosti“. Lenže predmetom božskej cnosti nádeje je Boh, ktorý odpúšťa, nie Boh, ktorého zažívame! Je to Boh, v ktorého veríme. Predmetom božskej cnosti nádeje je zásadná vernosť Bohu, ktorý odpúšťa. Ale ani toto odpustenie nie je citový zážitok.

Súdiť jednotlivcov by mali len tí, ktorí nesú bremeno a povinnosť vládnuť svojim bratom, preto to tu nebudeme robiť. Avšak tieto nové „charizmatické“ prúdy v Cirkvi - nech už sú akékoľvek - ovplyvňujú tak, či onak všetkých katolíkov, pretože ak sú letničné prejavy mimo viditeľného spoločenstva Petrovho nástupcu autentické, spochybňujú samotnú dôveryhodnosť katolíckej cirkvi, ako jedinej pravej cirkvi Ježiša Krista. A ak je „charizmatická obnova“ katolíckych letničiarov v jadre falošným a duchovne nebezpečným vývojom v pokoncilovej Cirkvi, potom môže byť Cirkvi a jednotlivcom spôsobená značná škoda.

Existujú ľudia, ktorí tvrdia, že by sme mali nechať letničné hnutie pokračovať a skúmať čo prinesie. To však nie je v zhode s najlepšou tradíciou kresťanskej obozretnosti. Pentecostalizmus je v podstatnom aspekte rovnaký, ako gnosticizmus, montanizmus a iluminizmus - tu nevynášame morálny súd nad ľuďmi, ale obozretný súd nad ideológiou.

Táto ideológia predstavuje spiritualitu nezlučiteľnú s katolíckou náukou a tradičnou katolíckou duchovnosťou. Základná odchýlka od historického kresťanstva, ktorá je vlastná rôznym heretickým hnutiam minulosti - gnostikom a montanistom ranej cirkvi, osvietencom za reformácie a teraz „letničiarom“; je, že prítomnosť Boha, predtým záležitosť viery, je dnes záležitosťou každodenného zážitku. Teraz je zostup Ducha na človeka hmatateľný:

a. V osobne pociťovanej skúsenosti s prítomnosťou Ducha, ktorá vzniká v tom, ktorý Ho prijíma. Vlastnosti príchodu Ducha sú opisované rôzne, obsahujú však jednu alebo viac z nasledujúcich vnútorných skúseností: hlboko precítený pokoj duše, radosť srdca, zmiznutie starostí a úzkosti, silné presvedčenie o viere, oddanosť modlitbe, stíšenie emócií, pocit duchovného blaha, horlivá zbožnosť a všeobecne pocit intimity s božstvom, ktorý, ako sa hovorí, nebol nikdy predtým zažívaný.

b. Spolu s vnútornými javmi, ktoré samé súvisia s nadprirodzenom, prichádzajú aj vonkajšie prejavy, ktoré môžu dosvedčiť ostatní. Takými je hovorenie zvláštnymi jazykmi, dar proroctva, moc uzdravovať a zdá sa, že aj celá škála chariziem vymenovaných v Skutkoch apoštolov a v listoch svätého Pavla.

c. Spojenie oboch súborov fenoménov, vnútornej skúsenosti a vonkajších prejavov, je vnuknutie, ktoré dáva Duch, aby skrze prostredníka dal svoje dary ostatným. Kanálom tejto komunikácie je človek naplnený Duchom; stáva sa poslom Ducha pre ostatných a jeho horlivosť konať v tejto misijnej úlohe je súčasťou zmeny, ktorú v ňom uskutočňuje božské navštívenie.

„Krst Duchom“ dáva človeku skúsenosť s hlbším a dôvernejším vzťahom k Duchu Svätému, ktorý sa bežne prijíma vložením rúk a to mimo pravidelného modlitebného stretnutia. Jednotlivec však môže požiadať modlitebnú skupinu o vloženie rúk, ako prípravu na „krst Duchom“. „Krst Duchom“ dáva človeku nový zmysel pre blízkosť Boha; nový pôžitok z modlitby a čítania Písma; novú schopnosť napĺňať požiadavky kresťanského života. V mnohých prípadoch sa táto nová moc prejaví aj akýmsi charizmatickým darom, najčastejšie schopnosťou modliť sa v jazykoch.

Letničné stretnutia zvyčajne majú takýto program. Účastníci sa spočiatku modlia svojim spôsobom v tichosti. Potom člen zhromaždenia prednesie modlitbu vďaky a chvály. Iný prečíta biblický text a potom spontánne improvizuje modlitbu na základe prečítaného úryvku. Zaznie hymnus alebo pieseň a každý sa môže zapojiť do spevu. Môže nasledovať niekoľko svedectiev, to znamená, že členovia porozprávajú, aké pozoruhodné veci sa im stali, vďaka čomu si uvedomili Božie odpustenie, milosrdenstvo a prítomnosť. Niekto potom môže náhle začať ticho spievať v jazyku, ktorý sa nedá rozpoznať. Jeho susedia sa môžu začať modliť za „tlmočenie“, alebo iný člen “interpretuje“ tento jazyk. Niekto môže „prorokovať“. Hudobných nástroje sú zväčša gitary a bubny, hudba býva pop rocková. Na konci stretnutia môže byť „bozk pokoja“, vrúcne a láskavé objatia i skutočné bozky.

Sám som sa raz zo zvedavosti zúčastnil na stretnutí istej známej bratislavskej katolíckej charizmatickej skupiny. Je to snáď už dvanásť rokov. Nad stretnutím mal „duchovný dohľad“ katolícky kňaz, dnes biskup a moderoval ho istý kresťanský aktivista a neskôr politik. Prebiehalo to veľmi podobne. Hneď v úvode nám bolo vysvetlené, že ak sa nás zmocní triaška, pocítime nával tepla, alebo niečo veľmi nezvyčajné a budeme mať potrebu rozprávať niečo, čomu nebudeme rozumieť, prípadne tak bude rozprávať niekto v našej blízkosti, tak to bude Duch Svätý, ktorý do nás vstupuje. Hymnus bol nahradený „chválami“, čo bola zbierka rockových piesní s náboženským textom. Pozoroval som ako sa niektorí mladíci a devy dvíhali zo sedadiel, dvíhali ruky k nebu, bokmi pohupovali v rockovom rytme, hlavy zaklonené, oči zatvorené a snáď niektorí aj hovorili jazykmi, ale hudba bola príliš hlasno, tak som nič nepočul. Svedectvo potom vydal nejaký zahraničný hosť, či bol katolík, si už nespomínam Porozprával nám, ako kedysi veľa pil a bil svoju ženu a robil všeličo zlé, ale ako sa potom obrátil. Mal talent, jeho reč bola plná emócií a gradovala, moderátor a prekladateľ v jednej osobe sa tiež snažil. Chýbalo len „Amen a Alelluja!“ za každou vetou. Po svedectve sa, myslím, ešte niečo modlilo a tým to skončilo. Nebol som svedkom žiadnych zázrakov, ani ničoho mimoriadneho, ale zasa nebýva každý deň nedeľa. Čo mi však utkvelo v pamäti je silný pocit, že toto divadlo nemôže byť nijako katolícke. Že všetko, čo som kedy počul, videl a čítal o katolíckej zbožnosti a duchovnosti sa s týmto v ničom nezhoduje, že toto je dobré možno do nejakého amerického filmu.

Čo si myslieť o tomto všetkom? O krste Duchom, hovorení jazykmi skrze Ducha, uzdravovaní Duchom, vnuknutiami Ducha a inými neobvyklými javmi, ktoré sa prejavujú prostredníctvom vkladania rúk ľuďmi naplnenými Duchom na katolíckych letničných stretnutiach?

Krst v Duchu nie je pre charizmatikov sviatosť, ale iniciácia, a to v rozpore s náukou Cirkvi. Pri jednom stretnutí charizmatikov v Zürichu bola stanovená táto definícia : "Krstom v Duchu sa rozumie zážitok, ktorým sa Duch Svätý zmocní osoby, umocní a pretvorí jej život a vytvorí v nej odlišné vnímanie reality kresťanských mystérií.

Podľa charizmatikov teda krst v Duchu odlišuje od katolíckych sviatostí krstu a birmovania tým, že neudeľuje milosť posväcujúcu, ale charizmatickú moc ... prekvapujúcu silu - vonkajší znak moci, ktorá sa prejavuje v charizmách.

Keď počúvame charizmatikov, máme dojem, že ich život je lemovaný samými zázrakmi. Cirkev považuje zázračné uzdravenie za autentické, ak:

- sa týka takých chorôb, ktoré by nemohli byť prirodzenou cestou uzdravené v tak krátkom čase, ako napr. ťažká rakovina
- je zdokumentované lekármi, špecialistami a teológmi, ako sa deje napr. v Lurdoch
- konečný súd o zázraku vynáša kompetentná autorita.

V charizmatickom hnutí nič také nie je žiadúce.

Cirkev skúma možné zdroje uzdravenie, ktorými môžu byť:

- Boh
- psychologické procesy
- démoni

Boh môže dopustiť, že démon vykoná prirodzenými silami niečo, čo sa navonok javí ako zázrak. Môže totiž pôsobiť na telo i na predmety, môže vyvolať zjavenie alebo zmiznutie, môže spôsobiť atmosférickú nepohodu a oklamať tak fanatické publikum. Inokedy sa jedná o sugescie a triky podvodníkov či šarlatánov. Úplne iné boli zázraky Krista a svätcov, pretože Boh koná divy, aby potvrdil svoje božstvo, aby posilnil zjavené pravdy, alebo prejavil svoju dobrotu voči duši, ktorú si sám vyvolil. Aj keď robí divy, aby potrestal, robí tak vždy preto, aby upozornil na zlé následky hriechu. Pravými zázrakmi sa potvrdzuje svätosť určitej osoby, jej dielo ako ovocie jej svätosti a to vždy v spojení s láskou.

Možnosť duchovného klamstva pri snahe o dosiahnutie zmyslovo postihnuteľnej milosti je očividne veľmi reálna. Najlepší duchovní spisovatelia a teológovia katolíckej tradície, ako sú veľkí lekári Cirkvi, svätý Ján z Kríža a svätá Terézia z Avily, neustále varovali veriacich pred duchovným zvádzaním, duchovným podvodom a sebaklamom ohľadom mimoriadnych darov. Je veľmi prirodzené, že v dobe akútneho duchovného zmätku, pochybností a úzkosti duše hľadajúcej duchovné uspokojenie a bezpečie vyhľadávajú empirické overenie kresťanskej dogmy vo svojom vlastnom živote prostredníctvom „letničných skúseností“; ale nebezpečenstiev je veľa. Je kuriózne, že letničná literatúra pripúšťa chyby, nedorozumenia, omyly a poruchy sprevádzajúce duchovné úlety ich nadšencov, antihieratickú a antiinštitucionálnu zaujatosť proti cirkvi, ktorá preniká do postojov ich prívržencov. Väčšina týchto nezdravých tendencií (fundamentalistická interpretácia Písma, para-klerikalizmus a rozporuplný morálny rigorizmus) existujú pri charizmatickej obnove v rôznej miere.

Účinky riadneho kresťanského krstu malých detí sa ignorujú alebo opomínajú v prospech „krstu Ducha Svätého“, čo je teologicky veľmi mätúce. Katolíci vedia (je to otázka viery), že človek, ktorý prijal sviatosť krstu, žije život milosti, ktorý Boh zvyčajne nesprevádza mimoriadnymi úkazmi. Sviatosti krstu aj birmovania sú v u charizmatikov reálne odsunuté na vedľajšiu koľaj, práve zdôrazňovaním „krstu Duchom Svätým“, ktorý sa od nich veľmi odlišuje.

Ale prvý dar Ducha (pri svätom krste) je skutočný, hoci nie je hmatateľne zakúsený ani sprevádzaný charizmatickými prejavmi. A túto skúsenosť nemožno brať ako kritérium skutočného života v Duchu. Ani dar jazykov, ktorý požadujú letničiari, nemôže mať teologickú váhu. Svätý Peter a ostatní apoštoli hovorili zrozumiteľnými jazykmi, ktoré vďaka Božej moci počúvali mnohí prítomní cudzinco. Ich dar jazykov nebolo nezrozumiteľné bľabotanie, ktoré zaznieva na letničných stretnutiach. Svätý Pavol hovorí, že jazyky, ktorými hovoria tí, ktorí sa ich nikdy neučili, boli Bohom dané ako znamenia neveriacich. Ako by nezrozumiteľné bľabotanie mohlo byť znamením Božieho diela, nebolo nikdy uspokojivo vysvetlené. Svätý Pavol nám tiež hovorí, že „rozprávanie cudzím jazykom“ je menej ako „dar proroctva“ a že v zhromaždení radšej povie päť zrozumiteľných slov, aby poučil ostatných, ako 10 000 slov „jazykom“. Na katolíckych charizmatických zhromaždeniach sa nasledujúce učenie svätého Pavla ignoruje:

Ak niekto hovorí jazykmi, nech hovoria dvaja alebo nanajvýš traja, jeden po druhom a jeden nech vysvetľuje. Ale ak by nemal kto vysvetľovať, nech mlčí na zhromaždení; nech hovorí sebe a Bohu ....... ženy nech na zhromaždeniach mlčia. Nedovoľuje sa im hovoriť, ale nech sú podriadené, ako hovorí aj zákon. Ak sa chcú niečo naučiť, nech sa doma opýtajú svojich mužov, lebo sa nesluší, aby žena hovorila na zhromaždení. (1 Kor 14:27-35)

Pre mnohých je hlavnou motiváciou pre hovorenie v jazykoch pasáž zo Skutkov 2: 1–21. Tvrdí sa, že táto udalosť je paralela s rozsiahlou kresťanskou skúsenosťou dnes. Najlepší znalci Písma však tvrdia, že počiatočná letničná skúsenosť sa obmedzovala na apoštolov (a Matku Božiu) a nie na 120 kresťanov, o ktorých sa hovorí v Skutkoch 1: 15.17

Dar jazykov je pre charizmatikov dôkazom vyliatia Ducha Svätého, zatiaľ čo my katolíci nemáme istotu, či sme ho vo krste alebo birmovaní dostali. Tieto letničné jazyky nie sú skutočné ľudské jazyky, ale mumlanie nezrozumiteľných slov. Charzimatici hovoria, že sa modlia "nepojmovým spôsobom".Táto definícia pochádza z "Charizmatickej obnovy" (Lumen Vitae, Brussel 1974): Možnosť modliť sa nekonceptuálnym (nepojmovým) spôsobom má údajne význam pre duchovný život. Dovoľuje vyjadriť niečo, čo nemôže byť vyjadrené pojmami. Takáto modlitba sa údajne má k normálnej modlitbe, ako abstraktný obraz k riadnej maľbe. Takáto modlitba vyžaduje intelekt, aký je vlastný deťom. Modlenie v reči, ktorá je nezrozumiteľná a nerozlúštiteľná však cirkevná tradícia nepozná. Učitelia duchovného života pripomínajú, že Ježiš nikdy o takej modlitbe neučil. Vari Duch Svätý nie je schopný použiť normálnu ľudskú reč? Podľa Jána z Kríža je najlepším dôkazom nadprirodzeného pôvodu nejakého fenoménu, rast pokory, preferovanie neľahkého a trpkého, pred ľahkým a pohodlným a odmietanie túžby po citovom uspokojení a to aj na duchovnom poli. Zdôrazňuje nutnosť, aby duša všetky takéto fenomény so zatvorenými očami odmietala, nech prichádzajú odkiaľkoľvek. Pokiaľ si takto nepočína, ponúka démonom príležitosť, aby ju oklamali, takže spolu s božskými darmi môže prijímať i diabolské klamy, ktorých bude pribúdať zatiaľ čo tých prvých bude ubúdať, až všetko ovládne diabol miesto Boha. Svätý Ján z Kríža tu hovorí o tých, ktorí reálne prijali mimoriadnej Božie dary. Čo povedať o charizmatikoch, ktorí prijímajú bez rozlišovania fenomény sporného pôvodu a propagujú ich so samozrejmosťou, akoby s určitosťou pochádzali od Boha.

Letničná udalosť bola predovšetkým zjavením Ducha medzi členmi apoštolskej hierarchie a až potom sa medzi členmi hierarchie mohli oprávnene objavovať jazyky!

Pokiaľ ide o moderné prebudenie daru „proroctva“ (a proroctvo sa tu chápe v biblickom zmysle, nie ako predpoveď budúcnosti, ale skôr ako odvážne ohlasovanie Krista pred ľuďmi), so znepokojením pozorujeme, že na katolíckych charizmatických stretnutiach (na ktorých sa často zúčastňuj protestanti) tie doktríny, ktoré sú výlučne katolícke, napr. pápežstvo, viditeľná jednota Cirkvi, úcta k Panne Márií, úcta a príhovor svätých, skutočná prítomnosť Krista v Eucharistii atď. viditeľne absentujú. V skutočnosti sa takéto doktríny nikdy nespomínajú kvôli „ekumenickej spolupatričnosti“, v ktorej má prednosť koncept neviditeľnej kresťanskej cirkvi, zloženej zo skutočných veriacich žijúcich rozptýlene vo všetkých cirkvách po celom svete. Jeden z dôležitých zakladateľov a autorov katolíckeho letničného hnutia je Kevin Ranaghan. V roku 1968, keď Pavol VI vydal „Humanae Vitae“, bol pán Ranaghan jedným zo 600 signatárov notoricky známej deklarácie, ktorá odmieta náuku tejto encykliky! Bol pán Ranaghan vedený Duchom Svätým, keď to robil?

Katolícki charizmatici veria, že je možné získať skúsenosť s prítomnosťou Ducha Svätého pomocou „okamžitej mystiky“ – akoby stlačením vypínača. Ale životy svätých nás učia, že v skutočnosti bývajú dané mimoriadne milosti, ako napríklad zmyslové vnímanie Ducha Svätého, len po prísnej asketickej príprave

Pentecostalizmus nie je iba hnutie; ide o ideológiu. A tak vytvára viac problémov objektívne, ako rieši subjektívne. Niektorým ľuďom poskytuje zmiernenie symptómov ich ťažkostí, vyvoláva však nové a závažnejšie problémy týkajúce sa katolíckej viery a jej autentického prejavu. Jedným z týchto problémov je domnienka charizmatikov, že boli duchovne obnovení a regenerovaní, hoci to tak vôbec nemusí byť. Charizmatici nie sú schopní skutočne porovnávať svoje skúsenosti so skúsenosťami Božích svätých - tých svätých, ktorých životy a skutky sotva poznajú. Často nechápu, že Satan je schopný produkovať „znamenia a zázraky“, aby zavádzal aj vyvolených (Mt 24:24) a vytvára ilúziu duchovného dobra na dosiahnutie svojich zlých cieľov. Duchovní autori, ako napríklad svätý Ignác z Loyoly, nás učia, že tento klamný duch môže vytvárať pseudocnosti - „lásku“, „trpezlivosť“, „radosť“, „nádej“ a „pokoj“ atď. - pretože je Veľký podvodník. Svedectvo historického katolicizmu je, že tieto takzvané cnosti nie sú založené na viere a poslušnosti apoštolskej náuke a autorite, ale maskujú duchovnú pýchu a duchovnú chamtivosť. Evanjelium objasňuje, že Satan a jeho padlí anjeli majú moc prekrúcať pravdu, miasť, karikovať, napodobňovať Božie skutky a javiť sa ako „anjel svetla“. (2. Kor. 4: 3)

Tento jav je vo väčšine prípadov niečo viac ako „masová hystéria“. Takzvané „hovorenie v jazykoch“ sa ničím nepodobá na turíčne hovorenie jazykmi, ktoré dostali apoštoli, takže každý z ich poslucháčov ich počul vo svojom vlastnom jazyku. Tí, ktorí študovali moderné dary jazykov, to právom opísali ako nezmyselné bľabotanie. Celé hnutie má svoj prototyp v „holy rollers“, „shakeroch“, „quakeroch“ a ďalších podobných hlúpostiach, ktoré milujú málo vzdelaní Američania. Je to možno ilúzia a možno dokonca diabolská intervencia. Pentekostalizmus v katolíckej cirkvi predstavuje nával protestantských predstáv, ktoré v skutočnosti vyviedli niektorých katolíkov mimo cirkvi, alebo ich doviedli k náboženskému indiferentizmu.

Otec Anselm Walker, niekdajší letničiar, ostro kritizoval činnosť katolíckych charizmatikov, ktorí používajú vkladanie rúk na „Krst Duchom Svätým“:

„Ako mladík som sa zúčastnil stoviek letničných stretnutí, môžem zaručiť, že toto gesto je niečo nové, vymyslené a s nepochopením používané našimi katolíckymi letničiarmi. ... Pretože letničiari v svojej katolíckej verzii tvrdia, že takto udeľujú Ducha Svätého, je zrejmé, že ide o inováciu a pretože tvrdia, že robia to, čo robí krst a birmovanie, je to paródia na sviatosť bez ohľadu na to, ako dobre je mienená, alebo aké účinky podľa nich adepti dostávajú .... “

Ak sa pozorne pozrieme na texty „charizmatickej obnovy“, zistíme, že toto hnutie sa veľmi podobá mnohým sektárskym hnutiam minulosti, lebo sa, tak ako všetky heretické hnutia minulosti, primárne alebo dokonca výlučne opiera len o jeden bizarný doktrinálny dôraz, alebo náboženskú prax. Rozdiel je len v tom, že dôraz sa teraz kladie na bod, ktorý v minulosti nikto zo sektárov nepovažovali dôležitý: hovorenie v jazykoch .... v Novom zákone, má hovorenie v jazykoch okrajový význam a slúžilo ako znamenie zostúpenia Ducha Svätého v deň Turíc (Skutky 2) a pri ďalších dvoch príležitostiach (Skutky 10 a 19). Po prvom, alebo možno druhom storočí o ňom už niet záznam v žiadnom katolíckom ani pravoslávnom prameni a nezaznamenávajú to ani veľkí otcovia egyptskej púšte, ktorí boli natoľko naplnení Božím Duchom, že konali množstvo ohromujúcich zázrakov - dokonca aj vzkriesenie mŕtvych.

Sv. Augustín (Homílie k Jánovi, VI: 10): „Najprv Duch Svätý zostúpil na tých, ktorí uverili a hovorili jazykmi, ktoré sa nenaučili, ako im Duch dal hovoriť. Boli to znaky prispôsobené tej chvíli, pretože bolo vhodné, aby tento znak Ducha Svätého bol daný vo všetkých jazykoch, aby sa tak ukázalo, že Božie evanjelium sa má hlásať všetkými jazykmi po celej zemi. To sa stalo ako znamenie a pominulo. “

Očakáva sa aj dnes, že tí, na ktorých sú vložené ruky, budú hovoriť jazykmi? Alebo, keď sme vložili ruky na tieto deti, čakal niekto z vás, že budú hovoriť jazykmi? A keď vidíte, že nehovoria, je niekto z vás natoľko zvrátený v srdci, že hovorí: „Títo neprijali Ducha Svätého?“

Moderní letničiari, aby ospravedlnili svoje používanie jazykov, odkazujú predovšetkým na Prvý list svätého Pavla Korinťanom (kap. 12–14). Svätý Pavol však tento text napísal práve preto, lebo„ jazyky “sa stali zdrojom neporiadkov v korintskej cirkvi; a hoci im jazyky nezakazuje, rozhodne minimalizuje ich význam.

Môže triezvy kresťan zamieňať tieto nebezpečné psychické hry s darmi Ducha Svätého? Nie je tu nič kresťanské, nič duchovné. Toto je skôr oblasť psychických mechanizmov, ktoré je možné uviesť do činnosti pomocou jednoznačných psychologických alebo fyzických techník a zdá sa, že „hovorenie v jazykoch“ hrá v tejto sfére kľúčovú úlohu ako akýsi „spúšťač“. V každom prípade to určite nijako nepripomína duchovný dar opísaný v Novom zákone. Má to má oveľa bližšie k šamanskému „hovoreniu v jazykoch“, ako sa praktizuje v primitívnych náboženstvách, kde pozná šaman, či čarodejnícky lekár, metódu, ako sa dostať do tranzu a potom doručiť správu „bohovi“ alebo od „boha“ v jazyku, ktorý nepozná.

Druhý aspekt je dôraz kladený letničiarmi na skúsenosť, ktorá je „cítená, zažívaná“. Aj tu, hoci jednotlivci môžu takmer hmatateľne cítiť prítomnosť Ducha Svätého, sa hľadanie zmyslových skúseností vždy považovalo za nebezpečný cieľ, o ktorý nesmie kresťan usilovať.

Na záver možno pripomenúť, že arcibiskup Robert Dwyer z Portlandu v Oregone viac krát upozornil, že starodávna gnostická heréza ožila v duchovných požiadavkách katolíckych charizmatikov – ktorí sú s Cirkvou spojení len veľmi slabo a zdá sa, že odsudzujú duchovnosť a zbožné praktiky našich svätých. Ak má fenomén „jazykov“ v niektorých prípadoch patologický alebo démonický charakter, je vážne ohrozený duchovný blahobyt osôb zapojených do letničných aktivít.

Katolícke charizmatické hnutie si musí uvedomiť, že vzniklo historicky z protestantských, teda heretických siekt, ktoré tvrdia, že autorom a inšpirátorom tohto hnutia je Duch Svätý. Pre nich iná, hoci aj falošná, viera nepredstavuje prekážku pre tieto domnelé dary, nech už sa prejavujú v akejkoľvek denominácií. Ako môžu tieto emocionálne úkazy garantovať pôsobenie Ducha Svätého, keď „osoby obdarené Duchom“, na druhej strane popierajú účinkovanie sviatostí a riadnych zdrojov milosti? Pohŕdajú inštitucionálnou cirkvou, kultom Matky Božej a svätých, neuznávajú reálnu prítomnosť Ježiša v Najsvätejšej sviatosti, krst, birmovanie očistec. Už detský katechizmus nás učí, že skutočnými darmi Ducha Svätého sú dar múdrosti, rozumu, rady, poznania, sily, zbožnosti a bázne Božej. Nepatrí medzi ne poverčivé a senzácie chtivé vyhľadávanie „zázračných udalostí“, ktoré v skutočnosti vedú k odpadu od pravej viery.

3. 2. 2022

Non possumus

Na blogu Rorate Caeli sa objavil interesantný kúsok od francúzskeho novinára Yvesa Daoudala. 
Je to tvrdá obžaloba Novus Ordo. Žaluje ho z toho, čo sme už všetci veľa krát počuli, čítali, čo vidíme. Treba povedať, že to dobre zhrnul. Je to volanie do zbrane.

Daoudal upozorňuje na dramatickú zmenu obsahu modlitieb Novus Ordo. Chvastanie sa niekdajších liturgických „expertov“, ako systematicky a zámerne vymazali z misála texty, ktoré považovali za príliš negatívne a nie dostatočne antropocentrické, nie je výmyslom tradičných katolíkov, sami autori Novus ordo sa o tom zmieňujú vo vlastných spomienkach a autobiografiách. V pamätiach Louisa Bouyera, jedného z tvorcov novej omše, je príbeh o tom, ako druhú eucharistickú modlitbu (údajne prastarý Hippolytov kánon) editovali spolu domom Bernardom Bottom v reštaurácií v rímskom Trastavere len deň pred tým, ako mal byť schválený. Bouyer spomína, ako zachránili Sanctus pred vražedným vyčíňaním arcibiskupa Bugniniho, ktorého Pavol VI nechal vytvoriť Novus Ordo. A potom ho pre isté, nezverejnené podozrenia, odpratal do Iránu.

Daoudal výstižne poukazuje na fundamentálnu slabinu Novus Ordo - novú omšu je možné sláviť katolíckym spôsobom len vtedy, ak je kňaz katolík. To je v dnešnej dobe očividne problém, ktorý sa týka mnohých našich kňazov i biskupov. Pripomína, že Novus Ordo bol navrhnutý tak, aby „vyhovoval ašpiráciám človeka modernej doby“ a aby ho tak vrátil naspäť do stáda. Je to tak. Nespomína ale aj druhý cieľ Novus Ordo, ktorý mu stanovil Pavol VI - aby bol prijateľnejší pre protestantov, ktorých snáď tiež mal pritiahnuť, alebo aspoň priblížiť ku Katolíckej cirkvi. Stal sa však opak. Nová omša človeka modernej doby nepritiahla a mnoho katolíkov vyhnala ku protestantom.

Tu je Daoudalov text:

Traditionis custodes oživilo diskusiu, ktorá bola istý čas zmrazená. Podľa jedných musel pápež tvrdo zasiahnuť, pretože existujú tradicionalisti, ktorí odmietajú novú omšu, na druhej strane zneli protesty tradicionalistov, ktorí tvrdili, že novú omšu vôbec neodmietajú, ale len žiadajú, aby im bolo dovolené ponechať si aj starú, z dôvodu... akého vlastne? Kvôli osobnej preferencii? Kvôli lepšiemu vkusu? Z "nostalgie"?

Povedzme to otvorene a priamo. Nie, „nepreferujeme“ tradičnú omšu kvôli „vkusu“, estetike alebo „nostalgii“ (väčšina z nás nebola v čase liturgickej revolúcie ani na svete). Novú omšu nechceme preto, pretože nie je založená na Tradícií, pretože už nie je plným vyjadrením katolíckej liturgie.

1. Neoliturgia bola zostrojená zámerne tak, aby popierala Tradíciu. Bolo potrebné obnoviť "čistú liturgiu prvých storočí", ako sa odvážil povedať jeden z jej hlavných tvorcov, z času pred „skazenosťou“, ktorú spôsobil svätý Gregor Veľký. To stačí na odmietnutie legitimity tejto „reformy“. V Cirkvi sa nesmie nič robiť proti Tradícii, najmä ak je bezbožnosť natoľko bezočivá, že hovorí o skazenosti, ktorú vraj priniesol najväčši kodifikátor latinskej liturgie, jeden z najväčších pápežov a učiteľov a svätcov Cirkvi.

2. Okrem toho údajná snaha dosiahnuť pôvodnú čistotu je čistá lož. A reforma založená na klamstve nemôže byť legitímna. Tvorcovia neoliturgie, takí hrdí na svoju prácu, svoje dielo úspešne presadili. Neobnovili však to, čo existovalo pred „gregoriánskou skazenosťou“: vymysleli liturgiu, novú od začiatku až do konca, pričom použili tradične znejúce výrazy, tu a tam povytŕhané z pôvodných liturgických textov a zošili ich dokopy, ako Dr. Frankenstein svoje monštrum, aby zastreli a zakryli to, čo v omšovom obrade zdôrazňovalo obeť a Skutočnú prítomnosť.

3. Tento špinavý úskok je pokusom zneužiť starodávne výrazy na to, aby ľudia uverili, že sa tak obnovuje čistota pôvodnej liturgie - a kamuflovať tak skutočnosť, že bola vytvorená liturgia, ktorá mala zodpovedať očakávaniam človeka. „moderného sveta“. Predpokladalo sa, že takýmto spôsobom sa moderný človek vráti do cirkvi. Preto bola škrtnutá veľká časť liturgie. Všetko, čo súviselo s pôstom, pokáním, asketizmom, bolo potlačené alebo zastreté, rovnako ako všetko, čo hovorilo o náročnosti kresťanského života. Už nejde o odvrátenie sa od zvodných lákadiel pozemského sveta a hľadanie sveta nebeského. Dnešný kresťan už dospel, dnes si tvorí vlastnú spásu bez toho, aby potreboval milosť. Toto je veľký návrat semipelagianizmu. Dovoľte mi zopakovať záver štúdie Lauren Pristasovej (má imprimatur) o adventných kolektách v Starom misáli a v novom misáli. Nedá sa mi nepodotknúť, že žiadny herold modernity ešte nezostúpil z piedestálu petitio principi  (nariadil to Rím, takže je to dobré):

Slovesá pohybu v týchto dvoch súboroch modlitieb opisujú presne opačné hnutia: v kolektách misálu z roku 1962 nám Kristus prichádza v ústrety; v kolektách misálu zroku 1970 ideme v ústrety Kristovi, prichádzame k nemu, sme k nemu privedení atď.

Modlitby z roku 1970 neobsahujú žiadnu zmienku o hriechu alebo jeho nebezpečenstvách; temnote alebo nečistote ducha; o ľudskej slabosti alebo potrebe milosrdenstva, odpustenia, ochrany, oslobodenia, očistenia. Navyše, predstavu, že musíme prejsť vnútornou premenou, aby sme mohli vstúpiť do neba, vyvoláva iba slovo eruditio - poučenie, formácia - v kolekte druhej nedele. (...)

Tí, ktorí sa modlia kolekty z roku 1970, nehľadajú božskú pomoc, aby prestáli nebezpečenstvá alebo začali konať dobro. Naopak, naznačujú, že takúto pomoc nepotrebujú. Žiadajú si rovno vstúpiť do neba. Na druhej strane, tí, čo sa modlia kolekty 1962, si explicitne nenárokujú nebo, ale žiadajú – slovesá v imperatíve – okamžitú a osobnú každodennú pomoc na ceste. (...)

S týmito tromi rozdielmi prichádzame k veľmi delikátnemu záveru. Katolícka viera vyznáva, že každý dobrý skutok, ktorý nás približuje k spáse, závisí od Božej milosti. Táto doktrína je formálne vyhlásená a definovaná a nemožno jej formuláciu pozmeniť tak, aby sa zmenil jej význam. Každá nuansa adventných kolekt z roku 1962 vyjadruje jasne a jednoznačne túto katolícku náuku o milosti, vcelku jemným nedidaktickým spôsobom. A hoci adventné zbierky z roku 1970 nie sú výslovne v rozpore s katolíckym učením o milosti, nevyjadrujú ho a čo je ešte znepokojujúcejšie, zdá sa, že ho ani nepredpokladajú.

Hovoria nám, že novú liturgiu možno sláviť katolíckym spôsobom. Áno, o tom niet pochýb. Ale iba vtedy, keď kňaz, ktorý ju slávi, je naozaj katolík. Sama o sebe katolícka nie je. Je katolícka kvôli tomu, čo sa k nej pridáva zvonka. Vidím to viac a viac, čím viac poznám byzantskú liturgiu. Existuje reálna priepasť medzi obsahom byzantskej liturgie a obsahom novolatinskej liturgie, ktorá už nie je latinská, priepasť, ktorá medzi byzantskou a tradičnou latinskou liturgiou neexistuje. Zásadne antitradičný charakter neoliturgie možno zamaskovať použitím foriem prevzatých z tradičnej liturgie, ale to je len návnada. Je to rovnaká návnada, ako omša anglikánskej high church: vyzerá to ako sv. omša Pia V., až na to, že tam nie je ani kňaz a ani Skutočná prítomnosť...

Katolícka fasáda neoliturgie môže chvíľu pôsobiť katolícky. Ale postupne neopelagiánsky jed nových orácií, úcta k svetu, odstránenie povinnosti pokánia, potláčanie Kántrových dní, Septuagesimy, akejkoľvek zmienky o pôste, dôraz na komunitu na úkor dôrazu na Boha, vypustenie dôležitých slov a gest v omšovom ordináriu, potlačenie a dokonca zavrhnutie rímskeho kánonu, to všetko nutne vedie k náboženstvu, ktoré už nie je katolícke.

A to je skutočný dôvod. Dosť bolo vyhovárania. Dosť slušnosti. Toto je vojna. Môžeme ju prehrať, pretože majú moc. Ale z nadprirodzeného hľadiska sú to oni, ktorí už prehrali.


S tým nemôžeme, než súhlasiť, hoci slušnosť zostáva dôležitá. Práve preto, že toto je vojna a nie krčmová bitka. Musíme sa pripraviť v tejto vojne trpieť. Musíme nateraz zabudnúť aj na niektoré rozdiely a vytvoriť jednotný front. Dôležitý je Daoudalov názor, že „majú moc“. Majú a šikanujú vás. Prenasledujú vás. Utláčajú vás. Pointa však je v tom, že títo mocní neútočia na tradičnú omšu ako takú, idú po ľuďoch, ktorí ju chcú. Tradičná omša im je úplne ukradnutá, ale boja sa a nenávidia tých ľudí, a preto útočia na to, čo im dáva duchovnú obživu, radosť a pevný základ ich katolíckej identity. Identity, ktorú títo mocní odmietajú. Ale nemýľte sa milí čitatelia, ich skutočným cieľom ste vy. Nie preto, že chcete tradičnú omšu. Tá sa stala len palicou, ktorou vás bijú. Skutočný predmet a cieľ ich nenávisti je katolícka viera a tí ktorí sa jej tvrdošijne držia. Útoky naberajú na sile, pretože keď revolúcia stráca dych a objavia sa pochybovači, začína teror a vraždenie. To je zákon. Táto revolúcia je na konci svojich síl. Tí čo ju vyvolali a uskutočnili sú dnes alebo starí, alebo mŕtvi a ich nasledovníci už nezdieľajú ani ich nadšenie ani východiská. Časť z nich sú kariéristickí oportunisti a časť z nich (napríklad nemecký episkopát) rozpútala sebevražedné besnenie, ktoré ich všetkých zničí. 

Nesúhlasím s Daoudalom, že  by sme túto vojnu mohli prehrať. Samozrejme, že na nadprirodzenej úrovni, za predpokladu, že dokážeme zostať v stave milosti a udržať si správne pohnútky, vyhrávame a aj vyhráme, ale som tiež presvedčený, že z dlhodobého hľadiska snaha potlačiť veriacich katolíkov, ktorí túžia po tradičnej bohoslužbe neuspeje. Ani predtým neuspela. Vo vojne je možné prehrať veľa bitiek, nepriateľ môže preniknúť hlboko na naše územie, vojna však je beh na dlhú trať a ráta sa až to posledné víťazstvo.

Si vis pacem para bellum

1. 2. 2022

Uterák v ringu

Denis Crouan je francúzsky zakladateľ a prezident (približne od roku 1988) organizácie Pro liturgia, ktorá propaguje a bojuje za „takú omšu, akú skutočne zamýšľal Druhý vatikánsky koncil", teda s latinčinou, gregoránskym chorálom, ad orientem atď. Denis nedávno označil ďalší boj za slušné Novus ordo za „stratu času“ a hodil do ringu uterák. 

Po zvolení Benedikta XVI sa mnohí konzervatívni katolíci nezdravo upli na predstavu "reformy reformy." Benedikt XVI, ešte ako kardinál viac krát kritizoval spôsob, akým bola vykonaná liturgická reforma. Upozorňoval na falošné východiská a nesprávny liturgický arechologizmus, ktorými sa odôvodňovali niektoré zmeny (obrátenie celebranta versus populo, zmeny v rímskom kánone, svojvoľnú redakciu modlitieb), na príliš radikálne revízie a zásahy do textov, na množstvo liturgických škandálov a prechmatov, ktoré boli konané čiastočne úmyselne, čiastočne z nedbanlivosti. 

Benediktov postoj k Tridentskej omši a predstava, že by sa tieto dva obrady mohli nejako vzájomne obohatiť, prípadne syntetizovať do nejakého slušného a znesiteľného obradu, dali mnohým katolíkom, ktorí rešpektovali Novus Ordo, ale boli nešťastní z úpadku, ktorý nová omša priniesla, nádej. Táto nádej, tak ako všetky iné nádeje spojené s predstavou, že revolúciu možno nejako riadiť a dá sa udržať v nejakej rozumnej a prijateľnej miere, zomrela. Benedikt odišiel z javiska a girondistov nahradili jakobíni. Traditionis custodes rozmetalo všetky naivné predstavy o liturgickom mieri a hermeneutike kontinuity na prach. Traditionis custodes odmieta koncept dvoch liturgických rítov, riadneho a mimoriadneho a Tridentský obrad označuje za zrušený, zakázaný a podmienky, za ktorých je možné ho na diecéznej úrovni mať sú likvidačné. Niektorí biskupi Traditionis custodes nerešpektujú a tradičnú omšu neregulujú, ale tam, kde biskup tradičnú omšu nerád vidí, tam sa k nej veriaci nedostanú. Nový obrad tak stratil svojho konkurenta a stratil referenciu - teda Tradíciou formovaný obrad -  ku ktorému sa dalo obrátiť, keď konzervatívny katolík chcel upozorniť svojho farára na liturgické neporiadky, ktoré zavádzal alebo toleroval. 

Konzervatívni katolíci, teda tí, ktorí chcú prijať aj koncilnú reformu aj Tradíciu si budú musieť vybrať, lebo medzera medzi týmito dvoma je už taká veľká, že stáť jednou nohou na brehu Tradície a druhou v člnku revolúcie sa už nedá.

Prinášame text, ktorý je rozlúčkovou rečou organizácie Pro liturgia. 

Žiadať od súčasných duchovných, aby rešpektovali liturgiu Cirkvi, je strata času: tvrdohlavo, často s hlbokým nedostatkom kultúry, obsadili miesta, z ktorých majú vyučovať a viesť. Zdá sa, že na všetkých úrovniach Cirkvi, od pápeža až po jednoduchého farára, chcú bohoslužbu systematicky sabotovať  spôsobom, ktorý zostáva úplne nepochopiteľný. 

Musíme sa oddeliť od duchovenstva, ktoré sa už roky a s nevysvetliteľnou vytrvalosťou snaží o liturgické slávenia, ktoré priťahujú len naivných, nemysliacich konformistov, ktorí svoju potrebu zdieľania  a sentimentality stavajú nad akúkoľvek snahu o vyjadrenie právd viery a uchovanie zmyslu liturgie, a to až do takej miery, že na ne zabudneme, či dokonca ich poprieme a pripravíme o ne tých, ktorí ich potrebujú. 

Musíme zanechať duchovných a tých, ktorí chodia na bohoslužby,  ktorých postoje zdieľajú a povzbudzujú biskupi, ktorí sa uchyľujú k neobjektívnemu čítaniu a výkladu textov Magistéria (o čom svedčia ich spôsoby interpretácie a aplikácie Druhého vatikánskeho koncilu a Motu proprio pápeža Františka „Traditionis custodes“ ). 

Tí, ktorí chcú pokračovať vo výrobe náramkov priateľstva, vypĺňaní omaľovánok a spievaní šialeností na omšiach, ktoré oscilujú medzi gýčom a trápnou popularitou, nech si v tom s úplnou slobodou pokračujú: budúcim generáciám už nič neodovzdajú. Kto sa chce pridŕžať ťažkých ornátov alebo čipkovaných alb, charakteristických znakov falošne „tradičných“ slávení, nech tak urobí, ak sa mu to páči: v dnešnej dobe je predsa treba každý spôsob slávenia liturgie považovať za prijateľný. 

Nech naši biskupi, ktorí chcú byť ohlasovateľmi povrchnej pastoračnej služby, ktorá nikdy nič nepriniesla, v tom pokračujú, ak im to dáva pocit, že je to v súlade s ich poslaním: zásoba extravagantností, ktorých sú schopní a ktoré už nikoho neprekvapujú, ešte nie úplne vyčerpaná. To, že pápež Bergoglio sa viac zaujíma o Luthera a Pachamamu ako o doktrínu a morálku Cirkvi, je jeho voľba: voľba, ktorú niekto môže považovať za poľutovaniahodnú a za viac než nebezpečnú. 

(Pozn. prekladateľa: nemôžem si pomôcť, ale pýtam sa, či toto vyhlásenie propagátora pokoncilovej liturgie nepovedie k volaniu po novom motu proprio, ktoré nariadi, zakázať aj túto liturgiu. Prináša predsa rozdelenie lebo kritizuje najmilosrdnejšieho pápeža, čo sa v dnešnej dobe veľmi nevypláca. ) 

V každom prípade toto všetko, spôsob, akým sa prezentuje Cirkev a jej liturgia, už  jednoduchých veriacich nezaujíma. Tí chcú uniknúť zradnému duchovenstvu, ktoré sa zaoberá manžmentom prázdnych farností, kde to ovládli „angažovaní laici“ a odmietajú, „oživené“ liturgie, ktoré sú v lepšom prípade vlažnými polievkami zbavenými ducha obety a v horšom prípade jedom pre vnútorný pokoj a psychickú rovnováhu. Je pravda, že stále existujú prístavy pokoja, ako sú niektoré kláštory, ktoré odolali náporu modernizmu a prijali a uplatňovali Druhý vatikánsky koncil s vierou a rozumom. No kláštor, hoci môže byť občasným miestom občerstvenia, nie je farským chrámom, ktorý by laici mali bežne navštevovať a kde by mali mať istotu, že môžu žiť a živiť svoju vieru v tichu a rozjímaní. V snahe uniknúť z tejto katastrofálne cirkevnej situácie, šialenej, toxickej a poškodzujúcej vnútorný pokoj a katolícku vieru, sme sa rozhodli ukončiť „dobrodružstvo“ Pro Liturgia. 

Súčasná situácia nemá východisko a je udržiavaná sčasti nestabilným duchovenstvom a sčasti laikmi, ktorí sa zmierili s tým, že sú natoľko dezorientovaní, že už sa ani nepýtajú, čo majú robiť počas svätej omše. Táto situácia si od nás žiada takéto rozhodnutie. Heslom našich biskupov je, že omše by nemali byť zverené ani „tradicionalistom“, ani veriacim, ktorí rešpektujú rozhodnutia Druhého vatikánskeho koncilu o liturgii, ale iba tým, ktorí bohoslužbu zneužívajú, poškodzujú a mrzačia. Pokúšať sa o rozhovor s týmito pastiermi v mitrách a ich nepreniknuteľným spôsobom myslenia, je teda strata času (a niekedy dokonca aj viery).

Pozn. prekladateľa:Bolestná škola vlastnej skúsenosti nebýva najľahšou, ale je rozhodne najúčinnejšou metódou, ako sa niečo naučiť. Pán Crouan sa tu teraz na vlastnej koži presvedčil o tom, čo ostrakizovaní veteráni boja proti pokoncilnému úpadku hovoria už pol storočia. Nová omša sa nedá zachrániť tlakom na jej úctivé a tradične poňaté slúženie. Nezachráni ju ani ad orientem, ani latina, ani chorál, ani celebrant, ktorý má správnu liturgickú formáciu a usiluje sa ju slúžiť "dôstojne". Nová omša je dom postavený na piesku, nemá základy v úctyhodnej prastarej liturgickej tradícií. Bola zostrojená v šesťdesiatych rokoch 20. storočia, aby vyhovovala zámerom revolučne naladenej menšiny prelátov a ich peritov, ktorí za Pia XI a Pia XII boli trestaní cenzúrami a zákazom vyučovania, ale za Jána XXIII sa nejakým podivuhodným spôsobom dočkali rehabilitácie a stali sa z nich hviezdy teologickej a liturgickej scény. Keby pán Crouan, ktorý usiloval o "omšu, akú koncil chcel", bol odhliadol od svojich predstáv a pozrel sa na to, ako sa nová omša stala vehiklom liturgického marazmu, všimol by si, že kňazi, ktorí túto omšu v sedemdesiatych rokoch prijali a šírili mali poväčšine poriadnu liturgickú formáciu a vedeli a i slúžili dôstojne. Ale po nejakých rokoch, či desaťročiach bolo toto všetko preč. Zobrala im to nová omša. Dom na piesku sa začal zosúvať, začal sa prepadať a zobral všetkých, čo boli v ňom, so sebou. Bolo to preto, že nová omša bola od počiatku zostrojená tak, aby túto liturgickú dekadenciu priniesla a vyvolala. Nemožno ju "opraviť", nemožno ju zreformovať. 

Hermeneutika kontinuity, ktorá žiada, aby sa liturgické dekréty koncilu a pokoncilnej reformy interpretovali vo svete Tradície, sama seba diskredituje. Nechcene označuje koncil a jeho reformu za modernistickú revolúciu. Veď ak by modernistickou revolúciou nebol, načo by bolo treba interpretovať koncil vo svetle Tradície? 

Zjavený zákon často potrebuje interpretáciu, prirodzený zákon niekedy tiež potrebuje vysvetliť a objasniť a táto interpretácia je úlohou Magistéria, ktorého vrcholným výkonom, popri ex cathedra definovaných dogmách, je ekumenický koncil. Pokiaľ ale interpretácia (koncil) potrebuje ďalšiu interpretáciu, naviac takú, ktorá ide proti prvoplánovému zmyslu tej prvej interpretácie (vo svetle Tradície), aký má zmysel?

Pán Crouan sa dožil nepríjemného precitnutia, ktoré z trpkých slov a neskrývaného sklamania jeho listu možno dobre pozorovať. Tohoto sklamania sa dožijú všetci, ktorí by chceli revolučný kvas udržať pod pokrývkou. Dnes má pán Crouan dve možnosti, ako toto nepríjemné precitnutie zahojiť. Alebo vstúpi do revolučných gárd Novus ordo obdivovateľov a prijme revolučnú liturgiu v celej šírke a hĺbke jej skazenosti. Alebo pozbiera odvahu a zvyšky zdravého rozumu a prijme perlu, poklad liturgickej Tradície, ktorý od roku 1988 hľadal skrze organizáciu Pro liturgia. Ako povedal Pán v jednom podobenstve - královstvo nebeské sa podobá kupcovi, ktorý objaví vzácnu perlu. Ide, predá všetko čo má aby ju mohol kúpiť. Myslím, že pán Crouan nakoniec zvolí túto možnosť.