Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

1. 1. 2022

Tretia pornokracia
Timothy Flanders 

Pornokracia. Tento výraz vznikol na označenie obdobia, ktoré kardinál Baronius nazval „dobou temna“ (saeculum obscurum): pápežstva desiateho storočia. Protestanti sa pokúsili použiť tento výraz, aby zdiskreditovali Cirkev ako úplne skazenú, ale neuvedomili si, že Duch Svätý použil rovnaké obvinenie už proti Cirkvi Starej zmluvy, Izraelu:

Nuž ty si smilnil s mnohými priateľmi a máš sa vrátiť ku mne? - hovorí Pán.Pozdvihni oči na hole a pozri, kde ťa poškvrnili! Vysedával si im na cestách ako Arab na pustatine. Tak si znesvätil zem smilstvami a svojimi zločinmi.(Jer. 3:1-2)


Výraz πορνεία (porneia) znamená smilstvo a prostitúciu, ale v duchovnej manželskej zmluve medzi Bohom a Izraelom znamenal aj modlárstvo. Tak sa nevera Izraela jedinému pravému Bohu označuje ako smilstvo, ako hovorí Duch Svätý na inom mieste:

Žalujte si matku, žalujte, lebo nie je mojou manželkou a ja nie som jej manželom. Nech si odstráni z tváre znaky smilstva a spomedzi pŕs znaky cudzoložstva!  Ináč ju vyzlečiem do naha a predstavím ju sťa v deň jej narodenia, urobím ju takou ako púšť, takou, aká je suchá zem, ju spravím a usmrtím ju smädom.Potrescem ju za dni bálov, keď im prinášala kadidlo, zdobila sa prsteňmi a skvostmi, za svojimi milencami šla, a na mňa zabudla - hovorí Pán.
 (Oz. 2:4-5, 15). 

Nový zákon tiež používa πορνεία na označenie sexuálneho hriechu a aj modlárstva (Mt. 19: 9,  Zjv. 2: 21, Zjv.14: 8, Zjv:17: 2, 4). Ale definícia modlárstva je rozšírená aj na chamtivosť, ktorá je tiež modloslužobníctvom (Kol. 3:5). [1] A na inom mieste blahoslavený apoštol ich spomína spolu: že ani jeden smilník ani nečistý ani chamtivec, čo je modloslužobník, nemá dedičstvo v Kristovom a Božom kráľovstve (Ef. 5 5).[2] Ak je toto porneia, čo je ponokracia? Dnes prežívame tretiu pornokraciu.

Prvá pornokracia (882-964)

Keďže porneia znamená smilstvo a modloslužobníctvo, potom ponokracia označuje vládu skorumpovanú, skazenú tým najhorším spôsobom. Znamená to sexuálnu korupciu, finančnú korupciu a predovšetkým duchovnú korupciu postihujúcu pápežstvo a Vatikán.V Cirkvi bola korupcia, vždy, už od Judáša a rovnako bola korupcia vždy predtým v Izraeli. V desiatom storočí však pápežstvo dosiahlo dovtedy nevídanú  úroveň skazenosti. Sexuálna a finančná korupcia pápežstva mocnými rodinami súperiacimi o moc bola rovnako strašná ako je súčasná vatikánska mafia, ale k tomu sa vrátime nižšie. V desiatom storočí bola pápežská vláda mimoriadne skazená násilím, vraždami, cudzoložstvom, modlárstvom, chamtivosťou a temnotou. Najvačší úpadok prišiel s pápežom Jánom XII. (955-964). Roberto de Mattei opisuje jeho pontifikát:

Historické pramene jednomyseľne dosvedčujú, že mladý pápež bol ako pontifex úplne nemravný a neprerušil svoj život v bezstarostnej zhýralosti a bezuzdných radovánkach ani po zvolení na pápežský trón [v osemnástich].

Pápež Ján XII. bol pápežom, ktorého sv. Robert Bellarmine opísal ako „prakticky najhoršieho zo všetkých pontifikov.“[3] Cisár Otto bol požiadaný, aby zasiahol a De Mattei pokračuje:

Oto cisár zvolal do Svätého Petra synodu, na ktorej sa zúčastnili biskupi a arcibiskupi z jeho dŕžav, klerici a rímska kúria, predstavitelia mesta a zástupcovia ľudu. Ján XII. však Večné mesto opustil. Keď sa cisár opýtal na dôvody jeho neprítomnosti, Rimania odpovedali, že ich možno nájsť v pápežovej nemravnosti, ktorú doložili dlhým zoznamom zločinov: simónia, svätokrádež, rúhanie, cudzoložstvo, incest, zdržiavanie sa sviatostí, používanie zbraní a obcovanie s diablom.

Všetci, klerici aj laici svorne vyhlásili, že, premenil Svätý palác na skutočné bordello‘ [nevestinec]; „oslepil Benedikta, svojho duchovného otca, ktorý krátko nato zomrel; zabil Jána, kardinála subdiakona, tým že mu dal odrezať genitálie; zakladal požiare; nosil meč prilbu a štít: o tom všetkom svedčili. Všetci, klerici i laici, volali, že pripíja na zdravie diablovi; hovorili, že pri hre v kocky si privoláva pomoc Jupitera a Venuše a iných démonov; že sa nemodlil matutínum a kánonické hodiny a odmietal robiť znamenie kríža.‘[4]

Sedevakantisti by chceli aby sme verili, že kázne a oficiálne doktrinálne vyhlásenia Jána XII. boli nejakým zázrakom stopercentne ortodoxné a to isté sa dá povedať o iných pornokratických pápežoch.
Ale čo by sme sa dočítali od Jána XII., keby mal účet na Twitteri? Čo keby dával rozhovory v lietadle? Ak aj Ján XII. nebol dosť bystrý na to, aby si vymyslel nejakú novú herézu, sotva by sa naňho dalo spoľahnúť, že pri svojich verejných prejavoch bude kázať čistú a pravovernú náuku. Povedal by som, že ten pápež bol aj vo svojich oficiálnych magisteriálnych aktoch a verejných kázňach (ktoré sa chvalabohu stratili) prinajmenšom nejednoznačný. A dôkazy o úrovni jeho osobnej zbožnosti nenechávajú veľa nádeje a dôvery v jeho doktrinálnu pravovernosť. 

Preto duchovenstvo a rímsky ľud žiadali, aby bol zosadený, a naozaj tak urobili, keď na jeho miesto zvolili Leva VIII. Odsudzuje cirkev rímsky ľud ako schizmatikov? Nie. Po zvolení Leva s ním Ján XII. nejaký čas ešte bojoval, ale rozsudok medzi nimi vyniesol sám Boh: Pápeža Jána zavraždil manžel jeho milenky.[5]

Druhá pornokracia (1471-1563)

Toto obdobie bolo horšie ako prvé. Toto bolo renesančné pápežstvo. Došlo nielen k sexuálnej skazenosti a finančnej korupcii, ale títo pápeži mali armády a nerozpakovali sa bojovať proti iným kresťanským národným štátom na talianskom polostrove. Napríklad Július II. bol prezývaný „pápež-bojovník“, ktorý si dal menol po Júliovi Caesarovi. Erasmus odsúdil skazenosť druhej pornokracie svojím sardonickým spisom Chvála bláznovstva:

Hoci apoštol hovorí nášmu Spasiteľovi v evanjeliu, v mene všetkých ostatných učeníkov, "my sme opustili všetko a nasledovali sme ťa",  oni [naši pápeži] označujú za dedičstvo [tohto chudobného apoštola], polia, mestá, poklady a veľké panstvá; na jeho obranu, zapálení svätou horlivosťou, bojujú ohňom a mečom, a ku veľkej škode aj prelievaním kresťanskej krvi, mysliac si, že sú apoštolskými správcami Kristovej manželky, cirkvi, keď vraždia všetkých, ktorých označujú za nepriateľov; Cirkev  však naozaj  nemá krvavejších a tyranskejších nepriateľov, ako sú takí bezbožní pápeži, ktorí dávajú dišpenzy za nekázanie Krista; vyprázdňujú hlavný účinok a zmysel nášho vykúpenia  peňažnými úplatkami a kšeftom; znásilňujú evanjelium násilnými výkladmi a podkopávaním tradícií; a napokon svojimi žiadostivosťami a zlobou zarmucujú Ducha Svätého a spôsobujú, že rany svojho Spasiteľa znovu krvácajú.[6]

Ako sme naznačili v súvislosti s prvým obdobím, Erazmus naznačuje, že počul, že títo pápeži „znásilňovali evanjelium“ „násilnými výkladmi“, ktoré „podkopávajú tradície“. Asi by sa dalo očakávať, títo pápeži boli skazení nielen vo svojej morálke, ale aj pokiaľ ide o učenie viery. Aké kázne  týchto pápežov sa doniesli Erazmovi? Aké verejné príhovory?
Boli aj títo, tak strašne skorumpovaní pápeži, ako tvrdia sedesvakantisti, zázračne ortodoxní, bez akejkoľvek dvojzmyselnosti a nejasnosti v náuke? Bolo by proti rozumu niečo také tvrdiť. Len preto, že nemáme písomné záznamy oficiálnych aktov (ako sú kázne), ktoré by obsahovali nejaké porušenia katolíckej viery, stále máme indície od dobových svedkov, ako Erazmus, že títo pápeži vo svojich aktoch, ako pápeži, nie vždy podávali čistú náuku, čo viedlo k škandálom nielen v morálke, ale aj vo viere. Okrem toho, éra pápeža ako univerzálneho učiteľského úradu (chrliaceho niekoľko encyklík ročne) nenastane skôr ako po I. vatikánskom koncile.

Najhorším pápežom tohto obdobia bol asi Alexander VI. (1492-1503). Splodil deväť detí, sedem ako kardinál s dvoma rôznymi ženami, a keď bol pápežom, vo svojich šesťdesiatich rokoch presvedčil devätnásťročnú Giuliu Farnese, aby sa stala jeho konkubínou.[7] Anniovi z Viterba dal vyrobiť dômyselný falzifikát „aby podporil vatikánsku kampaň na legitimizáciu a posilnenie pápežských nárokov na iné časti Talianska“, na základe čoho mohli pápežské armády napádať talianske štáty.[8] Tieto falzifikáty prinášajú aj rasistickú ideológiu „Chamovej kliatby“, ktorá sa po stáročia používala na ospravedlnenie rozšírenia starého mohamedánskeho transsaharského obchodu s otrokmi na „kresťanský“ transatlantický obchod s otrokmi.[9]

Bol to Rím druhej pornokracie, ktorý videl Martin Luther ešte ako mních a  ktorý bol snáď tiež aspoň čiastočne  stimulom k tomu, aby si vyrobil vlastnú herézu a tak vyventiloval svoj hnev na pápeža a hierarchiu. Aj nás možno pohoršuje korupcia v našej dobe a sme v pokušení utiecť k novým bludom, ako je sedesvakantizmus, alebo starým omylom ako napríklad grécke schizmy. Pozrite sa ale, čo sa stalo, keď Luther opustil Cirkev: vytvorilo to oveľa horší problém ako ten, čo už existoval.


Tretia pornokracia (1965? – súčasnosť)

Táto tretia pornokracia sa zdá byť horšia ako prvé dve. Je to také zlé, že samotná Panna Mária zostúpila z neba, aby nás na to upozornila. Fatimské deti najskôr dostali od anjela posolstvo o eucharistickej vynáhrade a potom nasledovali výzvy Panny Márie k pokániu a obetám hriešnikov sa varovanue pred omylmi Ruska a Božím trestajúcim hnevom.

Nie je jasné, kedy presne chyby Ruska napadli cirkev. Určite sa zdá, že už za pontifikátu Pia XI. (1922-1939) boli vážne problémy s byrokraciou (prinajmenšom). Súdime to na základe prístupu kúrie ku cristeros, Padre Piovi a Action française a z nezasvätenia Ruska, ktoré mohlo odvrátiť Druhú svetovú vojnu. Niektorí z toho obviňujú kardinála Rampollu (štátny sekretár Leva XIII.), ktorého vinia z členstva v lóži a ktorého kandidatúru na pápeža v roku 1903 vetoval rakúsky cisár.[10]

V každom prípade, v 50. a 60. rokoch sa korupcia vo Vatikáne začína prejavovať a rozšírená doktrinálna nejednoznačnosť a heréza sa stala prvkom, ktorý robí túto pornokraciu horšou ako prvé dve. V roku 1975 Pavol VI. poveril dôveryhodného kardinála Gagnona, aby vykonal vyšetrovanie. 

Podľa o. Charlesa Murra, kardinál strávil tri roky vyšetrovaním každého jedného človeka vo Vatikáne.[11] Dokument, ktorý vytvoril, podrobne odkryl Pavlovi VI., že žijeme v tretej pornokracii. A to bolo v roku 1978. Dokument bol odovzdaný Jánovi Pavlovi II., ktorý najskôr nebral kardinála Gagnona vážne, ale po atentáte Gagnona zavolal späť a začal zasahovať proti korupcii vo Vatikáne.[12] Ale kvôli machináciám vatikánskej mafie korupcia pokračovala a zdá sa, že sa s pokračujúcimi škandálmi vo Vatikánskej banke, ktoré vyvrcholili prvým veľkým odhalením pornokracie v roku 2002, neprestajne rástla.

Benedikt XVI., ktorý vo svojej prvej pápežskej kázni hovoril o „strachu z vlkov“, a tiež sa zameral na pornokraciu, ale tá ho nakoniec dostala. Uskutočnilo sa ďalšie vyšetrovanie - podobné ako Gagnonovo, a v roku 2012 bola opäť (povráva sa) odhalená sexuálna a finančná korupcia v súvislosti so škandálom Vati-Leaks.

Vatikánska mafia (ktorá sa v 90. rokoch sformovala do St. Gallenskej mafie) má svojho muža na pápežskom stolci: Jorge Bergoglia. A ukázal, že je lojálny svojmu dvoru pornokratických marxistov, ktorí hanobia meno katolík.

Prečo pornokracia nedokáže skompromitovať Cirkev?

Na rozdiel od protestantov, ktorí videli skazenosť Cirkvi a vymýšľali herézy, aby sa vyrovnali so svojou emocionálnou traumou, Duch Svätý hovorí proti smilstvu Izraela tými najtvrdšími slovami, no Boh je Izraelu stále verný. To je dôvod, prečo môže zostať Cirkev nepoškvrnená, aj keď zlí ľudia kazia duše a dokonca vládnu Cirkvi. Je to preto, že Cirkvi v skutočnosti vládne sám Kristus a celá hierarchia sú len jeho námestníci a úradníci. Svätý Pavol tu hovorí k pápežovi a biskupom rovnako ako k otcom a manželom:

muži, milujte manželky, ako aj Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu,  aby ju posvätil  očistným kúpeľom vody a slovom,.. Toto je veľké tajomstvo; ale ja hovorím v Kristovi a cirkvi (Ef 5:25-27, 32).[13]

Je to toto tajomné spojenie Boha s Jeho ľudom, Krista s Jeho Cirkvou, ktoré ju robí čistou a nepoškvrnenou, nech sa deje čokoľvek. To je to, čo manželstvo sviatostne prejavuje – lásku manžela k milovanej, v manželstve túto lásku nič nikdy nezruší a nič nemôže zlomiť toto puto až do smrti. Bez ohľadu na to, čo manželka robí.


Tak aj  Cirkev, ako Kristova nevesta, nebude nikdy zničená ani poškvrnená ani pri tej najväčšej skazenosti, lebo Kristus je vždy verný svojej Cirkvi. A je to Jeho láska k Jeho Cirkvi, ktorá ju robí víťaznou. Kristova láska k Jeho Cirkvi ju robí nezničiteľnou. Táto láska sa prejavuje v tom, čo Duch Svätý hovorí v Ozeášovi o pornokratickom, cudzoložnom Izraeli:


Spustoším jej vinič a figy, o ktorých si vravela: "Toto mi je odmena, čo mi dali moji milenci." Urobím z nich les a bude ich žrať poľná zverina.
Potrescem ju za dni bálov, keď im prinášala kadidlo, zdobila sa prsteňmi a skvostmi, za svojimi milencami šla, a na mňa zabudla - hovorí Pán.
Preto ju ja vyvábim, zavediem ju na púšť a prehovorím k jej srdcu.
Potom jej tam dám jej vinice a údolie Achor za bránu nádeje; tam poslúchne ako za dní svojej mladosti, ako keď vystupovala z Egypta.
V ten deň - hovorí Pán - bude ma volať: "Môj manžel!" a nebude ma viac volať: "Môj Bál!"
Odstránim mená bálov z jej úst, nespomenú viac ich meno.
V ten deň zmluvu uzavriem s poľnou zverou, s nebies vtáčkami a so zemeplazmi; kušu, meč a vojnu zlomím v krajine; potom budú bývať v bezpečí.
Vtedy si ťa navždy zasnúbim, za pravdu a právo si ťa zasnúbim, za lásku a zľutovanie,
zasnúbim si ťa za vernosť, takže poznáš Pána.
V ten deň vyslyším - hovorí Pán - vyslyším nebesá a tie zasa vyslyšia zem;
zem potom vyslyší obilie, mušt a olej a tie vyslyšia Izraela.
A zasejem si ho v krajine, Neomilostenú omilostím, tomu, čo je Nie môj ľud, poviem: "Ty si môj ľud" a on mi povie: "Môj Boh."
 (Oz. 2: 14, 16, 19-20, 24).

Takto sa musíme pozerať na súčasnú cirkevnú skazenosť, túto tretiu pornokraciu, a vedieť, že Boh urobí to, čo vždy robil: vyvedie dobro aj zo zla. Ako hovorí egyptský Jozef, predstavujúc Krista a Jeho Cirkev pri Ukrižovaní a po ňom: Vy ste síce snovali proti mne zlo, ale Boh to obrátil na dobro, aby uskutočnil to, čo je dnes, aby zachránil život mnohým ľuďom. (Gn 50: 20). Približne každých 250 rokov Cirkev čelí ohromnej kríze a takmer istému zničeniu. Je to pokračovane Kristovho umučenia, smrti a zmŕtvychvstania.


[1] τὴν πλεονεξίαν ἥτις ἐστὶν εἰδωλολατρία.

[2] πᾶς πόρνος ἢ ἀκάθαρτος ἢ πλεονέκτης, ὅ ἐστιν εἰδωλολάτρης, οὐκ ἔχει κληρονομίαν ἐν τῇ βασιλείᾳ τοῦ Χριστοῦ καὶ θεοῦ.

[3] Citované podľa De Mattei v De Romano Pontifice, l. II, cap. XIX, in De controversiis christianae fidei, Apud Societatem Minimam, Venetii 1599, s. 689.

[4] De Mattei tu cituje De Iohanne papa et Ottone imperatore, Paolo Chiesa, Edizioni del Galluzzo, Firenze 2018), 15.

[5] Charles Coulombe, Vicars of Christ (Tumblar House: 2014), 132. Iné zdroje naznačujú, že išlo o posadnutie od diabla.

[6] Erasmus, In Chvála bláznovstva, prel. Anonym (Londýn: 1876). Pt. 3.

[7] Steve Weidenkopf, The Real Story of Catholic History: Answering Twenty Centuries of Anti-Catholic Myths (Catholic Answers Press, 2017), 213. Treba však poznamenať, že niektorí vedci spochybňujú bežný, negatívny pohľad na Alexandra VI. protišpanielska čierna legenda. Pozri Lorenzo Pigniotti, La Legenda Nera Di Papa Borgia (Fede & Cultura; 2° edizione, 2016); GJ Meyer, The Borgias the Hidden History (Bantam, 2014).

[8] David M. Whitford, The Curse of Ham in the Early Modern Era (AshGate, 2009), 44.

[9] Tamže. O mohamedánskom transsaharskom obchode s otrokmi pozri Tidiane N’Diaye, Le genocide voilé (Continents Noirs: 2008), ako aj Bill Warner, The Doctrine of Slavery: An Islamic Institution (Centrum pre štúdium politického islamu, 2010).

[10] Obvinenie uvádza ako „údajné“ archivár OTO Peter-Robert Koenig (Das OTO-Phaenomen, Nemecko 1994), ktorý cituje Georgesa Virebeaua: Prelats et Franc-Maçons, Paríž 1978. Na jednej strane by sa zdalo, že Rakúsky cisár mal veľký politický dôvod vetovať Rampollu, pretože Rampolla politicky uprednostňoval Francúzsko (nepriateľ Rakúska) za Leva XIII. Na druhej strane však veľa riskoval, aby vzniesol také vážne obvinenie kardinálovi. Napriek tomu je zaujímavé, že celý rad skorumpovaných duchovných pochádza z Rampollovej episkopápnej línie, vrátane samotného Františka. Randy Engel, The Rite of Sodomy (New Engel Publishing, 2012), roč. V, 1090-1093; Z Ríma, „‚Team Bergoglio‘ a odkaz kardinála Mariana Rampolla del Tindara“ (10. januára 2015).

[11] Potvrdili to aj osobné rozhovory autora s p. Murr. Charles Murr, Krstná matka: Madre Pascalina, Ženská Tour de Force (2017).

[12] Tamže.

[13] V. 32: τὸ μυστήριον τοῦτο μέγα ἐστίν.