Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

8. 1. 2022

Hilaire Belloc o vojne medzi svetom a Cirkvou
Carl Sundell

Blahoslavení, ktorí sú prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je kráľovstvo nebeské. Matúš 5:10

Oplatí sa pozrieť na trochu dlhé a vcelku zabudnuté Survivals and New Arrivals (1929) Hilaire Belloca znova a zo súčasnej perspektívy. Táto kniha, s podtitulom Starí a noví nepriatelia Katolíckej cirkvi, robí z Belloca jedného z najbrilantnejších obhajcov kresťanskej ortodoxie, viac než rovnocenného G.K. Chestertonovi a C.S. Lewisovi. Belloc v knihe tvrdí, že počas dvadsiatich storočí každé náboženstvo a každá filozofia, ktoré sa snažili poraziť katolicizmus zlyhali a pri tomto pokuse boli samotné viac-menej zničené. Ako stručne hovorí:

Aby sme pochopili situáciu dnešnej Katolíckej cirkvi, musíme rozoznať, ktoré z mocností, ktoré jej oponujú, dnes slabnú, ktoré sú v plnej sile [survivals], ktoré sa dnes javia ako noví, mocnejúci nepriatelia, hoci ešte nie pri plnej svojej sile [new arrivals].

Slabnúci nepriatelia

Medzi tie útoky na Cirkev, ktoré sú čoraz slabšie, Belloc ráta aj útok pomocou Biblie; teda argumentáciu, že ak sa cirkevné doktríny v Biblii nenachádzajú, tak sú všetky vymyslené (v Severnej Amerike tento útok vedú „tzv. fundamentalisti“). Tento nepriateľ od reformácie pomaly stráca svoj význam vďaka postupnému uvedomovaniu si (aj medzi protestantmi), že Cirkev priniesla Bibliu, a nie Biblia Cirkev. Práve Katolícka cirkev bola tou, ktorá zhromaždila a kanonizovala knihy Nového zákona (na koncile v Hippe a Kartágu na konci 4. storočia), viac ako tisíc rokov predtým, ako Martin Luther vystúpil proti „vymysleným“ cirkevným náukám tvrdením, že on svoju náuku zakladá len na evanjeliách a apoštolských listoch. Belloc veril, že Bibliolatria umiera a čoskoro sa pominie. V dobe, keď John Henry Newman, zanietený študent ranokresťanskej histórie, opustil anglikánsku cirkev aby vstúpil do Cirkvi rímskej, bol tento oponent v Európe už na smrteľnej posteli.

Ďalší útok, ktorý Belloc videl slabnúť, bol útok materialistický. Od 18. do konca 19. storočia prevládal materializmus, predstava, že existuje iba hmota a energia. Pokušenie myslieť si to nepochybne podporil aj vedecký pokrok, ktorý sa spoliehal na meranie a testovanie a experimenty v rámci hmotného sveta a z toho odvodzoval jeho zákony. Úspech techniky a vedy viedol k presvedčeniu, že len na materiálnych príčinách a následkoch skutočne záleží. Čoskoro však materialista prišiel do rozpakoch kvôli otázkam, na ktoré nevedel odpovedať. Napríklad: "Aké je materiálne zloženie pravdy?" „Ak existuje v mysli a myseľ pri objavovaní pravdy závisí na mozgu, nemali by sme byť schopní nájsť v mozgu nejakú tú pravdu, izolovať ju, dotknúť sa jej nejakou sondou, vypreparovať ju a preskúmať ju pod mikroskopom? Takáto otázka sa zdá absurdná, ale aké ďalšie otázky si máme klásť o pravde, ak je pravda len časťou materiálneho sveta? Belloc dospel k záveru, že hoci rozkvet materializmu bol veľkolepý a plný absolútneho presvedčenia, aj materializmus je v dohľadnej budúcnosti odsúdený na zánik.

Ďalší medzi útokmi je argument z bohatstva a moci. Po stáročia sa seriózne tvrdilo, že vzostup protestantizmu priniesol vzostup prosperity na Západe a že národy, ktoré sú najmenej schopné dosiahnuť a udržať prosperitu, sú práve katolícke národy. Porovnávanie dejín Španielska a Anglicka od 16. storočia podnes je údajne len jeden z mnohých príkladov. Navyše bohatstvo a moc Katolíckej cirkvi, dokonca aj v prevažne katolíckych národoch, počas vzostupu kapitalizmu a demokracie, neustále upadalo; osud pápežských štátov v Taliansku v 19. storočí to zjavne dokazoval. Už dávno sa verilo, že rast protestantského industrializmu bude trvalý a bude dôkazom nadradenosti tohto náboženstva. Ale pravda je, že nič nie je večné. Ak to budeme posudzovať podľa ľudského šťastia, nie je dôvod domnievať sa, že medzi protestantskými industrializovanými národmi je viac ľudského šťastia ako medzi agrárno-katolíckymi. Ako sa dá posúdiť šťastie miliónov trpiaceho ľudstva, žien a detí, ktoré sa lopotili v špinavých a temných továrňach protestantského Anglicka a Severnej Ameriky? Bola to Katolícka cirkev, ktorá odsúdila túto neľudskosť bohatých voči chudobným. A keď medzinárodný komunizmus na čele s Moskvou sľuboval, že pošle kapitalizmus na smetisko dejín, boli to rímski pápeži a poľský ľud, ktorí sa postavili proti tomuto bezbožnému ekonomickému systému, ktorý sa usiloval pripraviť ľudí o ich vlastný majetok a slobodu.

Potom je tu „historický“ útok proti Cirkvi; tento názor, prítomný už od čias Martina Luthera, dokázal rozbiť kresťanstvo na stovky siekt a tento útok vedú ho mnohé protestantské „denominácie“, teda že hlavné doktríny Katolíckej cirkvi sa nikdy v ranej cirkvi nevyučovali, ale neskôr boli vymyslené v Ríme. Medzi tie náuky patrí Eucharistia, primát apoštola Petra a jeho nástupcov, Trojica a ďalšie. Vezmime si napríklad objav, že údajná Konštantínova donácia (dokument často označovaný ako dôkaz legitimity pápežstva) je plná faktických chýb. To používajú protikatolícki historici na diskreditáciu autority pápežstva, hoci táto autorita bola uznávaná už storočia pred Konštantínom. Čo sa týka Eucharistie a omše, Belloc hovorí výrečne:

Povedzte napríklad nejakému človeku, že Hostia nebola pozdvihovaná skôr ako v jedenástom storočí; že o celibáte kléru sa počas desiateho storočia viedli zúrivé spory a v praxi nebol univerzálny: Povedzte mu, že vymenovanie za biskupa a opáta bolo v laických rukách pradávno pred vypuknutím sporu o investitúru, že pokľaknutia a svetlá a zvony sa začali používať vtedy a vtedy – v každom prípade by bol obyčajný človek, ktorý je tak zvyknutý na pozdvihovanie, celibát, atď, atď., že si nevie predstaviť iné podmienky, v šoku. Povedal by si: „Toto, o čom som veril, že je skutočnou matériou môjho náboženstva, o tom som si tiež myslel, že je jeho pevnou súčasťou od najstarších čias. Teraz, keď sa ukázalo, že to tak nebolo, považujem celé moje náboženstvo za nedôveryhodné.

Tento typ útoku na Katolícku cirkev bol istý čas celkom účinný, hlavne u nevzdelaných katolíkov, ktorí neboli dosť sofistikovaní, aby pochopili, že učenie Cirkvi nebolo žiadnym spôsobom zmenené či porušené inými spôsobmi, akými sa tieto doktríny praktizovali alebo uplatňovali. Nepodstatné zmeny v slávení omše nezmenili vieru bežnú medzi ranými kresťanmi, že Eucharistiu treba skutočne uctievať ako Telo a Krv nášho Pána. Spôsob rozhodovania o tom, kto by mal byť biskupom, nezmenil ani nepoškodil presvedčenie, že niekto by mal byť biskupom. Tento druh ofenzívy, podobne ako fundamentalistický útok, bol odsúdený na zánik, čiastočne aj preto, že sa na obzore ukazoval nový, mocnejší nepriateľ.

Tento novší nepriateľ sa v Bellocovej knihe nazýva „vedecká negácia“ alebo filozofia, ktorú dnes poznáme ako scientizmus. Podstatou tohto útoku na katolicizmus je, že veda osvedčila svoju metódu získavania pravdivého poznania a akékoľvek domnelé poznatky o našej ľudskej prirodzenosti, ktoré nie je možné overiť touto vedeckou metódou, možno pokojne nazvať poéziou alebo fikciou. Tento spôsob myslenia prevládal dve storočia, počas ktorých naozaj vedci pomocou vedeckej metódy a skúmania nimi pozorovaných údajov objavili mnohé pravdy. Celý svet ospevoval tieto úspechy, tak niet divu, že vedci, naplnení neobyčajnou pýchou, si začali myslieť, že ich metóda je jedinou možnou metódou získavania pravdy. Je to len malý krok od predpokladu, že extravagantné náboženské postuláty, ako je napríklad viera v zázraky, treba jednoducho zavrhnúť ako nevedecké a teda nepravdivé. A keďže toľko náboženských výrokov sa, podobne ako zázraky, týka reality iného sveta, prečo by sa náboženstvo vo všeobecnosti nemalo odmietnuť ako poézia alebo fikcia? Touto metódou sú všetky náboženstvá a všetka metafyzika úspešne zredukované na intelektuálny prach, alebo ako Belloc hovorí, sú vedecky vyvrátené. Ale triumf vedeckej negácie bol klamný, ako aj mnohí z jej zástancov začali tušiť. Generácia vedcov, ktorá nasledovala Darwina, bola naplnená touto herézou, ktorá prežíva až dodnes; ale v tomto uvažovaní je do očí bijúca chyba, ktorá z neho na nás uprene hľadí. Veda nie je statická. Objavy v jednom veku vedy sú v rozpore s objavmi v ďalšom veku. Navyše, vďaka niektorým vedcom sa vynález jadrových bômb stal zárukou, ak nie existencie neba hore, tak existencie pekla tu dole. Pokračujúce vedecké objavy, od teórie veľkého tresku až po zdanlivo plánovaný pôvod života na Zemi, robia čoraz nepravdepodobnejšiu predstavu, že všetko možno vysvetliť vedeckými pozorovaniami a meraniami. Belloc sa toho už nedožil, ale hypotéza multivesmírov, ktorú predložili na vysvetlenie pôvodu vesmíru bez Boha stvoriteľa, je natoľko vzdialená vedeckým dôkazom, že záver, ktorý treba vyvodiť, sa zdá byť jasný každému mysliacemu človeku: niektorí vedci sú ochotní opustiť aj samotnú vedu a prijať bláznivé fantázie, len ak im to len pomôže zbaviť sa Boha a náboženstva.

Tieto útoky považuje Belloc za stále slabnúce, sotva živoriace a prechádza k hlavným silám súčasnej opozície voči Katolíckej cirkvi.

Hlavná opozícia

Dominantnou črtou hlavného odporu voči náboženstvu v jeho dobe, bola podľa Belloca, absolútna dôvera, že sa podarí úspešne zaútočiť na pravdu a krásu katolíckej viery. Tento útok prichádza v troch formách: nacionalizmus, antiklerikalizmus a moderné myslenie. Títo traja nepriatelia katolíckej viery sú očistení od doktrín, ktoré sú explicitne a v priamom rozpore s náukou Cirkvi. Namiesto toho, útočia priamo proti samotnej Cirkvi; sú to tri spôsoby hlbokej nenávisti postavené na pohyblivých pieskoch, ktoré pohlcujú akúkoľvek možnosť pravdy alebo krásy.

#1 Nacionalizmus

Podľa Belloca sa nacionalizmus na Západe veľmi podobá náboženstvu; dokonca natoľko, že intenzitou uctievania národa a ochote venovať všetko veci národa, bez ohľadu na ľudské náklady, konkuruje pravému náboženstvu. Nacionalizmus vidí svoju vec tak, ako kresťanskí mučeníci vnímali krásu a pravdu svojho náboženstva, ako niečo, za čo sa určite oplatí zomrieť. Belloc nespochybňuje potrebu vlastenectva; je to tmel, ktorý udržuje národ dobre organizovaný, šťastný a produktívny. Belloc spochybňuje tendenciu vnímať národ ako samoúčelný cieľ, ktorým ale nie je. Boh je cieľ, pretože všetci sme nasmerovaní k Bohu, či už si to uvedomujeme, alebo nie. Nie všetci sme však smerovaní k štátu, ako k cieľu. Ak má byť štát naším cieľom, tak sme v skutočnosti odsúdení na záhubu. Ľudské vlády prevezmú právomoci bohov, ktorí môžu odmeňovať a trestať, keď pôjdeme proti nim. Osvoja si právo ostrakizovať a trestať tých, ktorí uctievajú falošných bohov. Niektorí takíto uctievači falošných bohov budú katolíkci, ktorí (podľa názoru uctievačov národa) sú až príliš katolícki. Táto skutočnosť v Anglicku bola dobre ilustrovaná už dávno. Kráľ Henrich VIII. sa vzbúril proti Katolíckej cirkvi, vzdoroval pápežovi, ba postavil sa nad pápeža, čo znamenalo prenasledovanie tých katolíkov, ktorí sa odvážili postaviť sa proti jeho vôli. Alžbeta I. pokračovala v prenasledovaní a ešte viac oslabila Cirkev. Odvtedy je Katolícka cirkev na druhom mieste za národnou anglikánskou cirkvou podporovanou z daní. Ak by Belloc písal len o päť rokov neskôr, mohol by citovať Hitlera a Mussoliniho, aby dokázal svoj názor, že nacionalizmus vedie s Cirkvou smrteľný zápas a že bude požadovať uctievať bohov národa a nie Ježiša Krista.

#2 Antiklerikalizmus

Antiklerikalizmus je zjednodušene definovaný ako nenávisť alebo nedôvera voči všetkým katolíckym náukám a kléru. Prečo je v protestantských kultúrach toľko antiklerikalizmu? Musí to byť preto, lebo Katolícka cirkev je univerzálna a uznáva samú seba ako pravé a univerzálne Božie slovo. To ide proti zmyslu protestantizmu, pretože protestantizmus bol od svojho počiatku náboženstvom samostatných národov, ktoré presadzovali nároky svojich národných siekt proti nároku univerzálnej Cirkvi, ktorá by zjednotila všetky národy v jedinej univerzálnej Pravde, ktorú hlásal Ježiš. Vernosť ku Kristovej pravde musí byť v protestantskej mysli rozdelená, alebo deliteľná, a to vysvetľuje, prečo sú protestantské sekty, ktoré sa navzájom dosť líšia, zároveň úplne odlišné od Cirkvi, ktorú vnímajú ako spoločného nepriateľa. Keď hovoríme o Cirkvi, Belloc píše:

Chce zabrať v ľudskom myslení viac, než len miesto, ktoré zaujíma vlastenectvo; chce ovplyvňovať celú spoločnosť, nie len jej časť, a ovplyvňovať ju ešte dôkladnejšie ako spoločný jazyk... Nepripúšťa tézu, že zákonodarstvo a vládne opatrenia, ktoré sú v Jej očiach nemorálne, sa Jej netýkajú; že v kresťanstve, ktoré Ona vybudovala, musí mlčaním a súhlasom tolerovať to, čo je odsúdeniahodné.

Liberálne zmýšľanie však trvá na právach obidvoch strán a na tom, že Cirkev nesmie prerušiť jeho poslanie slúžiť svetu, telu a diablovi. Preto doktrína o odluke Cirkvi od štátu. Štát nechá Cirkev na pokoji, ale iba vtedy, ak Cirkev nechá na pokoji štát. Vernosť Kristovi musí ustúpiť Caesarovi. Slobodomurári, už od Thomasa Jeffersona, boli organizovaní ako armáda a organizovane sa postavili proti každému záujmu Katolíckej cirkvi. Nepriateľstvo slobodomurárov voči Cirkvi je celosvetové. Je slabšie v spoločnostiach, kde je Cirkev už slabá, ale nesmierne tam, kde je silná. Podľa Belloca antiklerikálne zmýšľanie vie, že v konečnom dôsledku s Katolíckou cirkvou vedie súboj na život a na smrť  a jeho nepriateľské útoky sa dovtedy neskončia. Belloc obšírne hovorí o úpadku antiklerikálneho hnutia vo svojej dobe (1929), ale vzostup Hitlera a pokrok medzinárodného ateistického komunizmu dodali novú energiu a nádej tým, ktorí by radi zničili Cirkev. Od Bellocovej smrti (1953) sa akýkoľvek optimizmus, ktorý Belloc mal, zdá byť rozptýlený udalosťami, ktoré znížili význam náboženstva v našej dobe a veľkou krízou dôvery v morálnu autoritu s mnohé tradičné doktríny Cirkvi, ktorú priniesla liberálna rakovina.

#3 Moderné myslenie

Belloc považuje uctievanie moderného myslenia za ten najničivejší útoku na Cirkev; to znamená uctievanie len toho najnovšieho tvrdenia o akejkoľvek téme, bez ohľadu na zdroj s pravdivosť. Uctievanie novšieho ako lepšieho. Najnovšie verdikty o náboženstve, samozrejme, vo všeobecnosti vyslovujú tí, ktorí žiadne náboženstvo nemajú a preto majú malé alebo žiadne právo hovoriť. Nepriznávajú nadprirodzenu žiadnu dôveryhodnosť a takmer každá náboženská tradícia je vystavená osočovaniu, pričom najbežnejšou nadávkou je „stredoveký“. Ako hovorí Belloc:

... (moderné myslenie) pozerá na tú najohavnejšiu z panorám dneška, na priemyselné mesto a porovnáva ho veľmi tendenčne so stredovekým mestom ... označuje spoločnosť za bohatú, aj keď veľká časť jej obyvateľov napoly hladuje; verí, že každá nová hypotéza v prírodnej vede je dokázaná skutočnosťou, hoci pomohla zničiť pol tucta ďalších takýchto hypotéz, vytvorených a zastávaných v posledných päťdesiatich rokoch.

Moderné myslenie na jednej strane pripúšťa, že môžu existovať absolútna, ale na druhej strane hovorí, že ich nemôžeme poznať. Žiada aby sme verili vede, a potom nám hovorí, že aj samotný rozum je podozrivý. Odkedy Einstein objavil relativitu, všetky veci sa začali považovať za relatívne. Medzi týmito relativitami kraľuje morálny relativizmus. Dobro sa teraz môže zdať zlom a zlo dobrom. Nie je prekvapujúce, že Einstein považoval morálne dogmy židovsko-kresťanského dedičstva za také odporné.

Potom máme povinné verejné vzdelávanie pre všetkých; ale pri všetkom tomto nátlaku v škole nie je absolútne dovolené ani len spomenúť jednu absolútnu vec, ktorú by katolíci radi videli učiť svoje deti, prirodzenú túžbu uctievať spravodlivého a milosrdného Boha. (V Spojených štátoch tento fenomén nadobudol účinnosť, keď Najvyšší súd v roku 1962 vyhlásil modlitbu na verejných školách za protiústavnú, čo je nepochybne úvodná salva ateistickej vojny proti náboženstvu, ktorá viedla k úpadku náboženstva v Amerike.) Navyše, Belloc tvrdí, že verejné vzdelávanie obsahuje určitú dogmu, implicitnú v povinnej školskej dochádzke: verejné vzdelávanie musí byťprogresívne. Pokrok zmetie mŕtve trosky minulosti. A tie trosky, ktoré treba v prvom rade odstrániť, je úloha Katolíckej cirkvi pri vytváraní a udržiavaní západnej civilizácie. Preto v literatúre a verejnom diskurze chýba akýkoľvek významnejší odkaz na príspevok katolíkov a Cirkvi k dobru spoločnosti za celé tie veky.

Dá sa spoľahnúť, že populárna tlač a médiá budú slúžiť nepriateľom Cirkvi. Vedia to urobiť niekoľkými spôsobmi: ignorovaním náboženských záležitostí, o ktorých je potrebné diskutovať; vysielaním škandálov náboženských osobností; neustálym hlásaním progresívnych hodnôt, ktoré majú tendenciu zakrývať alebo dokonca odporovať tradičným hodnotám; tlač vyzdvihuje imbecilitu moderného myslenia prostredníctvom prílišného zjednodušovania a senzáciechtivosti; demagógiou slúžia politickým stranám, najmä nacionalizmu, a tak neustále vedú vojnu s Cirkvou; tým, že poskytujú fórum, na ktorom môžu odvážne hovoriť trubadúri sekularizmu a progresivizmu a zároveň obmedzujú katolíkov, aby verejne hovorili iba na katolíckych fórach, kde sú ich šance na konfrontáciu so sekulárnym myslním za rovnakých podmienok výrazne obmedzené.

Noví nepriatelia


Belloc potom hovorí o nováčikoch, ktorí čakajú na krídlach na povel k útoku na Cirkev. Keďže sú za horizontom, je ťažšie ich identifikovať, pomenovať a opísať ich charakter. Belloc sa doteraz zaoberal útokmi proti katolíckej teológii a Cirkvi, ale v novej vlne predpokladá útok na katolícke morálne učenie, nové pohanstvo, ktoré bude určite súperiť s pohanstvom starovekého Ríma, alebo ho dokonca prevýši. Belloc definuje nové pohanstvo ako náboženstvo, ktoré sa vzpiera náboženstvu samotnému. Zdá sa, že nový pohan nemá dobre vyvinuté svedomie, nemá ho založené ani na prirodzenom zákone, ani na Písme. Belloc sa pýta, či si nový pohan o sebe myslí, že má jeho existencia nejaký iný účel, ako len starosť o jedlo, drogy a genitálie. Tento nový pohan nevidí vo svojom bytí žiadny metafyzický účel. Neuvažuje ani o tom, či prežije svoju fyzickú smrť v akejkoľvek podobe, ani sa netrápi súdom. Je skrátka protikladom katolíka. Je padlý, ako padol Adam, ale stále považuje svoj bezbožný svet za rajskú záhradu. Namiesto Boha si postavil obraz Satana, pretože sám je stvorený na podobu Satana, je to rebel až do krajnosti. Vzdoruje všetkým tradíciám a predstavuje si, že je slobodný, konečne slobodný, aby mohol vládnuť vo svojom, vlastnoručne vyrobenom pekle.

Ale v skutočnosti si tento slobodný pohan zúfa. Uctieva iracionálne a škaredé povyšuje nad krásne, o čom svedčí nová literatúra, architektúra, maľba a hudba. Najviac zo všetkého obhajuje rozpustenie morálky, čo je úplné etické zúfalstvo. Ak v nejakej inštitúcii možno vidieť, že nový pohan sa topí v zúfalstve, je to manželstvo. Belloc mal pravdu, keď si v roku 1929 všimol, čo odvtedy exponenciálne rastie. Ako hovorí: „...je zrejmé, že ľahkosť a frekvencia rozvodov sú mierkou toho, ako ďaleko tá ktorá kresťanská spoločnosť pokročila smerom k pohanstvu.“

Rýchly pokrok pohanstva možno badať najmä v spojení Európy s cudzími kultúrami, najmä z Afriky a Ázie, ale hlavne s vonkajšími vplyvmi, ktoré sú filozoficky ateistické. Belloc hovorí:

Nie je to dobrá vec; je to veľmi zlá vec, tento nový rešpekt voči nekresťanským a protikresťanským kultúram mimo Európy. Nakoľko to bude pokračovať, nevyhnutne to vyvolá, ako to už v mnohých prípadoch vyvolalo, pohŕdanie kresťanskou tradíciou a filozofiou, ako niečím, čo je zároveň staromódne i detinské. Nejeden prominentný európsky autor priznáva nie len dôvernú znalosť, ale aj úctu k budhistickej negácií Boha a osobnej nesmrteľnosti. Na opačnom konci zasa máte úctu k pohanskej bezohľadnosti a pohanskej doktríne práva dobyvateľa.

Ďalším veľkým nepriateľom katolicizmu je islam, ktorý Belloc považuje za starú hrozbu aj za nového nepriateľa. Prestal byť starou hrozbou, keď zaostal za rýchlym pokrokom Európy v priemyselnej výrobe a vývoji zbraní. Ale v poslednej dobe rýchla expanzia islamu do celého sveta vzkriesila jeho súperenie so Západom a islam stále berie katolicizmus ako svojho najväčšieho rivala. Nedávny rast islamu znamená, že by nám tu mali biť poplašné zvony, no Belloc nám pripomína, že samotný islam je výtvor proroka, ktorý čerpal inšpiráciu z Katolíckej cirkvi, a preto je islam v skutočnosti herézou, lebo do istej miery obdivuje Ježiša a Máriu. Či Cirkev a islam niekedy uzatvoria prímerie, zostáva otvorenou otázkou.

Nové sekty subjektívneho charakteru, založené nie na Tradícii alebo autorite, ale skôr na osobných duchovných skúsenostiach, sa pripojili k islamu v súťaži o dominantné svetové náboženstvo. Jednou takouto sektou, ktorá je v súčasnosti populárna, je hnutie Christian Science. Belloc nemyslí, že by tieto druhy siekt mohli mať v budúcnosti akúkoľvek nadvládu nad ľudskou rasou. Pre Belloca: „Vaše čisto subjektívne náboženstvo sa neodvoláva na dôkazy. Odvoláva sa len na intenzitu nadšenia a možno ešte na niečo viac. Chýbajúca podstata a pravdepodobný nedostatok vytrvalosti nám nedáva veľa dôvodov sa subjektivistov báť.“ (Avšak len o pár rokov prišlo Hitlerovo hnutie naplnené hrubo imaginárnym vzývaním temných okultných síl, založené na pohanskom černoknažníckom náboženstve, ktoré existovalo v Nemecku pred príchodom kresťanstva.)

Vyhliadky do budúcnosti

Belloc očakáva, že Kresťanstvo (v civilizačnom zmysle) bude pohanskými nájazdníkmi našej doby zredukované až na pokraj vyhynutia. Avšak rozličné motory odporu proti Cirkvi nemajú dobre zadefinovaný základ pre svoju existenciu. Nie je na nich nič pozitívne a všetko, čo je v nich negatívne, prináša príležitosť na nápravu. Katolícka cirkev si za dvetisíc rokov vybudovala ustálený a dobre definovaný filozofický a teologický základ svojej existencie a preto je v pozícii premeniť moderný svet z jeho sebeckého zúfalstva na niečo oveľa ušľachtilejšie a duchovnejšie. Nové pohanstvo sa rozhodlo vyhnúť sa veľkým otázkam existencie Boha, ľudskej duše, prečo sme boli stvorení, aký je náš osud atď. Je to, ako keby sa tieto záležitosti vyriešili bez toho, aby sa čo i len preskúmali. Ale Cirkev sa týmto záležitostiam nikdy nevyhýbala a ak by ju počúvali tí, ktorí na to nevidia dôvod, dokázala by zvíťaziť vo Veľkej diskusii.

Noví pohania napríklad odmietajú kresťanskú vieru vo vzkriesenie s odôvodnením, že je v rozpore so zákonmi chémie. Je zrejmé, že nemajú žiadnu skutočnú predstavu o kresťanskej náuke, ktorá neučí nič také, ako vzkriesenie, ktoré vedie k obnoveniu telesných rozkoší súčasného života. Novopohanské vyvracanie akejkoľvek katolíckej doktríny je vedené hlúpou predstavou, že záležitosť netreba skúmať hlbšie, ako je prvý povrchný dojem. Belloc teda uzatvára: „Úspech alebo neúspech nášho boja proti novému pohanstvu bude v budúcnosti oveľa viac závisieť na tom, aby ľudia vedeli, čo je Katolícka cirkev, než od čohokoľvek iného.

Post scriptum


Na konci svojich úvah sa Belloc pýta, či je na mieste nádej, že kresťanstvo bude obnovené. Myslí si, že bezprostredne tomu nič nenasvedčuje. Klesajúca trajektória viery a morálky všade navôkol nevzbudzuje optimizmus. Napriek tomu, Belloc naznačuje, že katolícky vzdor zosvetšteniu nie je beznádejný. Na inom mieste Belloc hovorí, že Cirkev je večne porazená, zároveň však vždy prežíva svojich dobyvateľov, a že neveriaci budú mať ťažkosti vysvetliť, ako mohla Cirkev, ktorá nie je nadprirodzená, spravovaná “s tak „bláznivou imbecilitou“ prežiť dvetisíc rokov.

Je možné, že existuje nejaké dno, pod ktoré bezbožná morálka už nemôže klesnúť a keď sa priblíži k tomuto bodu, dozrie čas na skutočnú nádej a obnovu viery? Belloc naznačuje, že pád dno je nevyhnutný a keď sa to stane, zostane už len jeden smer ktorým ísť a to návrat k Cirkvi. Keby sa dožil našej doby, videl by, že novopohania, usilujúci o dosiahnutie tohoto morálneho dna, poslední z nových nepriateľov, teraz vo väčšine ohľadov tvoria hlavný zbor nepriateľského vojska. 

„Ďalej sa ukazuje,“ trvá na alternatívnych riešeniach Belloc, „že v tomto smere zatiaľ nemá Katolícka cirkev konkurenta... Naša civilizácia je produktom Katolíckej cirkvi, tak ako je vinič produktom konkrétneho podnebia. Vezmite vinič do inej klímy a zomrie... Ale ak by sa ma opýtali, aké znamenie treba hľadať, aby sme ukázali, že pokrok viery je na dosah, odpovedal by som slovom, na ktoré moderný svet zabudol. Prenasledovanie. Keď sa vráti prenasledovanie, nastane ráno."

Keby žil v našej dobe, Belloc, by si všimol rôzne spôsoby prenasledovania Katolíckej cirkvi a to nielen zo strany tých, ktorí sú mimo, ale najmä aj zo strany tých, ktorí sa nachádzajú na najvyšších miestach cirkevnej hierarchie, čo je fenomén, ktorý bol v Bellocových dňoch sotva postrehnuteľný. To, že niektorí budú znášať prenasledovanie a dokonca zomrú pre Krista, musí živiť našu vieru, že Kristus stále žije a že to, čo sľúbil, je čistá pravda.... „Budem s vami po všetky dni, až do skončenia sveta.“