Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

19. 7. 2021

Akvinský o zlých prelátoch
Edward Fesser

Aký postoj by mal zaujať katolík voči krutým a svojvoľným prelátom - napríklad tým, ktorí donekonečna vyvolávajú rozdelenie a potom nehanebne obviňujú z rozdelenia tých, ktorí si túto skutočnosť všimnú a kritizujú ju? V knihe Quodlibet VIII uvádza Akvinský niekoľko relevantných poznámok k otázke, či si treba ctiť „zlých prelátov“. :

U preláta môžeme rozlíšiť dve veci: samotnú osobu a jej úrad, ktorý z neho robí akúsi verejnú osobu. Ak je prelát zlý, tak by sa úcta človeku, akým je, preukazovať. Česť je úcta prejavovaná ľuďom ako osvedčenie ich cností. Ak by sme si teda ctili takého preláta pre osobu, ktorou je, vydali by sme o ňom krivé svedectvo, čo je zakázané v Exodus 20: Nebudete vydávať krivé svedectvo proti svojmu blížnemu. Ale ako verejná osoba prelát nesie obraz a zastáva pozíciu v Cirkvi ... ktorá nepatrí jemu, ale  niekomu inému - Kristovi. Jeho hodnota ako taká nie je určená osobou, ktorou je, ale pozíciou, ktorú zastáva. Je ako jedna z tých značiek, ktorá na pravítku, či mierke, čo označujú nejakú vyššiu mieru - sama o sebe je bezcenná. Ako hovorí kniha Prísloví 26:  (Človeku, ktorý by) priväzoval kameň do praku, (podobá sa ten), kto preukazuje česť bláznovi. ... Zlého preláta preto neslobodno ctiť kvôli tomu, kým je, ale kvôli tomu, aké postavenie zastáva. Prípad sa podobá úcte k posvätným obrazom, ktorá je určená veciam na nich zobrazených, ako hovorí Damascénsky. Preto Zachariáš prirovnáva zlého preláta k modle: Beda pastierovi a modle, ktorí opúšťajú stádo ...

Zlý prelát nie je hodný byť prelátom a pocty dostáva len preto, že je prelátom. Ale Ten, ktorého obraz zlý prelát predstavuje, je hodný toho, aby bol jeho zástupcovi vzdávali úctu, rovnako ako je svätá Panna hodná toho, aby bola úcta vzdávaná aj jej namaľovanému obrazu, hoci samotný obraz ako taký nie je tej úcty hodný. (s. 70 - 71)

To sú dva kľúčové body. Prvý je, že keď je človek zlým prelátom, nemali by sme predstierať opak iba kvôli jeho úradu. To by podľa Akvinského bolo porušením ôsmeho prikázania - klamstvom. Prirovnáva to aj k modlárstvu. Obraz Krista alebo svätca nemá sám o sebe žiadnu hodnotu, ale ukazuje na niečo, čo je mimo tento obraz. Keď sa zameriame len na samotný obraz, urobíme z neho modlu. Podobne si zlý prelát zaslúži česť iba kvôli funkcii, ktorú zastáva. Keď predstierame, že jeho osobné chyby nie sú skutočné, namáhame sa pripisovať dobré motívy zjavne nespravodlivým činom, alebo skrytú múdrosť zjavne hlúpym výrokom, sme ako niekto, kto sa sústreďuje na obraz a predstiera, že aj to množstvo nedostatkov a chýb, ktoré ako obyčajný kus hmoty obsahuje, musí byť nejako skutočne božské.

Druhý kľúčový bod je, že takémuto prelátovi musí byť napriek tomu vzdávaná úcta, ktorá náleží jeho úradu Kristovho vikára. Je urážka Krista, keď sa jeho zástupcovi táto pocta odmieta - akoby to nebol sám Kristus, ktorý dopustil, aby bol taký  zlý a nehodný človek jeho zástupcom, alebo akoby Kristus nevedel, čo robí, keď to dovolil.

Podľa Akvinského - a podľa katolíckeho učenia všeobecne - môžu a majú takí preláti byťverejne kritizovaní ich podriadenými, keď robia niečo, čo ohrozuje vieru. Ale vzhľadom na povahu ich úradu sa aj to musí diať „nie s drzosťou a tvrdosťou, ale s jemnosťou a úctou“. A ak je dotyčným prelátom pápež, potom jediné, čo človek môže urobiť je táto úctivá kritika, pretože pápež nemá nadriadeného na zemi, ktorý by ho mohol kárať alebo trestať. Samotný Kristus môže a vyrieši problém v čase a spôsobom, ktorý sám najlepšie posúdi.

To ale znamená trápenie. A trápenie, ako to dokazuje život svätých a ako nás Písmo učí od začiatku do konca, je údelom spravodlivého človeka - kajúcne trpiaceho, trpiaceho solidárne s ostatnými, trpiaceho v jednote s Kristom. Toto utrpenie môže plynúť z našich vlastných hriechov, z účinkov prvotného hriechu na svet okolo nás, alebo z prenasledovania. A niekedy to môže prísť aj zvnútra samotnej Cirkvi. Kristus sľubuje iba to, že nebude zničená a že nebude vo svojich rozhodujúcich a záväzných vieroučných a morálnych deklaráciách nútiť veriacich k omylu. Avšak, hocikedy môže byť a niekedy aj na samom svojom vrchole, postihnutá zlom každého druhu. Toto Kristus dopustil i preto, že to ilustruje pravdu jeho vlastného prisľúbenia. Ani zlí pápeži nemôžu zničiť Cirkev.

Ale cirkevná história nie je marvelovským filmom, kde sa všetko podarí do dvoch hodín, alebo aspoň do ďalšieho filmu v sérii. Ako ukazuje synoda s odsúdením mŕtvoly, veľká západná schizma a ďalšie udalosti z dejín, riešenie problémov spôsobených hlúposťou pápežov, korupciou a zlým spravovaním vecí môže niekedy trvať desaťročia. My, moderní katolíci, sme mäkkí a netrpezliví a mali by sme pohliadnuť na vytrvalosť našich predkov.

Dnešné udalosti dávajú príležitosť pripomenúť slová kardinála Ratzingera, ktoré vyriekol v súvislosti so smrťou Michaela Daviesa, známeho tradičného katolíckeho spisovateľa a oddaného obrancu tridentskej omše. Kardinál napísal:

Správa o smrti Michaela Daviesa sa ma hlboko dotkla. Mal som to šťastie, že som sa s ním niekoľkokrát stretol a našiel som muža s hlbokou vierou, pripraveného prijať utrpenie. Od skončenia koncilu venoval všetku svoju energiu do služby viery a zanechal nám dôležité publikácie, najmä o posvätnej liturgii. Napriek tomu, že si vo svojom čase od Cirkvi veľa a mnohými spôsobmi vytrpel, vždy zostal mužom Cirkvi. Vedel, že Pán založil svoju Cirkev na skale svätého Petra a že viera môže nájsť svoju plnosť a zrelosť iba v jednote s nástupcom svätého Petra. Môžeme si teda byť istí, že Pán mu otvoril nebeské brány dokorán. Odporúčame jeho dušu do Pánovho milosrdenstva.

Koniec citátu. 
Všimnite si, že kardinál Ratzinger uznal, že Davies od Cirkvi veľa trpel - a napriek tomu jej zostal verný a teda aj nástupcovi svätého Petra. Toto je príklad, ktorý by sme sa mali snažiť napodobniť. Musíme trpieť pre Cirkev, aj keď - vlastne, najmä keď - trpíme kvôli nej.