Dúhový kardinál
Viedenský kardinál Christof Schönborn, ktorý obohatil diapazón slúženia sv. omše o také lahôdky ako sú: balóniková omša, disco omša, rocková omša s reflektormi a ohňostrojom, dovolil inštalovať v dóme sv. Štefana ohavné skulptúry ateisticko-bolševického sochára Alfreda Hrdlicku, viď:http://www.traditioninaction.org/RevolutionPhotos/A316rcSrRestituta.html
(kto chce vidieť ďalšie dielo tohto "umelca" má možnosť tu, ale pozor je to len pre otrlých)
http://www.artknowledgenews.com/2009-12-07-22-19-03-alfred-hrdlicka-dead-at-81a-controversial-austrian-artist-and-designer.html,
či umožnil odprezentovať v arcibiskupských priestoroch výstavu obrazov, ktorá prezentuje Poslednú večeru ako homosexuálnu hostinu, sa posunul zase o kúsok ďalej v snahe urobiť z "domu Otca" Nášho Pána Ježiša Krista "peleš lotrovskú". Výslovne totiž schválil, aby do viedenskej farskej rady bol zvolený mladý "katolík", ktorý žije v homosexuálnom registrovanom partnerstve. Trosky rakúskej cirkvi síce vyjadrili pohoršenie (otázne je čo si pod týmto pojmom rakúski veriaci predstavujú), ale to s Jeho eminenciou v žiadnom prípade nezamávalo. Trvá na svojom rozhodnutí, pretože ako sám povedal: "tento kresťan (???) na neho zapôsobil výborným dojmom." Pozval si ho totiž na malý dinner a tam sa mu mladý sodomita odprezentoval. Čo mu tam hovoril, prípadne predviedol, zo svojho hlbokého duchovného života o tom sa môžeme len dohadovať.
Avšak sv. Alfonz de Liguori, ktorý bol oficiálne Cirkvou menovaný za Učiteľa Cirkvi jasne hovorí, že dokonaný homosexuálny akt je neskonalou urážkou Boha a zasluhuje najprísnejší trest. Podľa kardinála Schönborna je zrejme najprísnejším trestom pre túto donebavolajúcu ohavnosť členstvo vo farskej rade najväčšieho mesta strednej Európy.
Nemusíme ani pripomínať, že kardinál Schönborn má množstvo dobrých kamarátov medzi vysokým klérom strednej Európy (Slovensko nevynímajúc) a je dobre zapísaný aj v Ríme, takže sa môžeme tešiť na to, ako budú postupne "súložníci mužov" (ako ich nazýva sv. Pavol) dosadzovaní do cirkevných štruktúr. O rockových omšiach je aj zbytočné hovoriť, z tých sa môžeme tešiť už dnes.
Toľko o "potešení" zúfalých katolíkov vidiacich "ohavnosť spustenia na mieste svätom." Aké "potešenia" zas čakajú prelátov a kňazov, ktorí zviedli im zverené ovce na cestu zatratenia sa píše v Dialógu sv. Kataríny Sienskej a v prvej časti Božskej komédie Dante Alighieriho. Prajeme našim pastierom ničím nerušené čítanie.
http://vaticaninsider.lastampa.it/en/homepage/world-news/detail/articolo/vienna-wien-austria-14073/
BM
Ako polovať na Sokola
Slovenské súdnictvo sa úspešne integruje do neomarxistických európskych štruktúr. S pravou osvieteneckou bravúrou pochopilo, že v súdnom procese nie je dôležitá pravda a spravodlivosť, ale ideologický aspekt sporu. Naposledy to pocítil bývalý trnavský arcibiskup Sokol, ktorý bol taký neosvietený, a natoľko nepochopil volanie doby, že si dovolil žalovať časopis .týždeň a obviniť ho zo zavádzania a lži. Všetci osvietení však vedia, že časopis .týždeň je avantgardou liberalizmu, tolerancie, multikulturalizmu, ekumenizmu a trockistického neo-marx-konzervativizmu, ergo je neodsúditeľný, pretože jeho spoločenská funkcia rozleptávača kresťanských radov je z hľadiska cechu murárskeho a predplatiteľov lóží, neodoceniteľná. Kamarila ideového gulášu, držaného pohromade zásmažkou liberalizmu a sionizmu (s nepostrádateľnou sweet sweet music, utlmujúcou to pilulkou pre degenerované pop-generácie, samozrejme) nám vytiahla pred časom do boja proti zlému nacionalistovi Sokolovi, obhájcovi Tisa (nad slnko jasný to príznak zlosynstva). V domnení, že antické heslo: "papier znesie všetko" stále platí (a ono platí, ako dobre vieme a ako sme sa presvedčili na súde), rozhodli sa celo.týždňoví strážcovia demokracie na plný úväzok, zatočiť so Sokolom raz a navždy. Vyfabulovali príbeh o finančnej sprenevere a tureckom bašovaní arcibiskupa Sokola v jeho diecéze. Nehynúce tváre slovenskej tolerancie sa predbiehali v obviňovaní, nevynímajúc ani Františka Mikloška, neúnavného to šíriteľa infantilného humoru na pôde všetkých parlamentov, počnúc federálnym, cez slovenský až po maďarský a večného ospravedlňovača za hriechy slovenského národa i Cirkvi .
Po, dlho sa tiahnúcom, procese (aj keď na slovenské pomery možno expresnom), v rámci ktorého si nešťastný František Mikloško poplakal, že také škaredé vypočúvanie, aké s ním predviedol Ján Čarnogurský ml., Sokolov obhajca, mu pripomína časy výsluchov na ŠtB (čo v preklade z newspeaku znamená: nevedel som vydokladovať svoje tvrdenia), sa nakoniec ukázalo, že tvrdenia v časopise .týždeň nie sú založené na dôkazoch ale na želaniach a dojmoch "élity" slovenskej spoločnosti, rozumej: časopisu .týždeň, jeho kamarátov, mimovládnych organizácii a širšieho okolia. Skrátka, bol to blábol.To ale nezastrašilo neohrozenú samosudkyňu, ktorá nakoniec žalobu zamietla, napriek tomu, že sa jasne ukázala neadekvátnosť obvinení. Pravda nie je dôležitá, dôležitá je v krásnom novom svete politická korektnosť a tá je jednoznačne na strane liberálnej kamarily z .týždňa a okolia. Ergo, .týždeň nič platiť nebude. Zacitujme zo zdroja:
"Samosudkyňa sa v zdôvodnení rozsudku odvolala na slobodu prejavu, zakotvenú v Dohode o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Európsky súd pre ľudské práva priznáva slobode prejavu kľúčovú úlohu pre fungovanie demokratickej spoločnosti. "Médiá majú v spoločnosti kľúčovú úlohu, lebo sú tzv. strážnym psom spoločnosti," uviedla sudkyňa."
Plne veríme tvrdeniu pani samosudkyne, len s tým dodatkom, že zabudla definovať akú spoločnosť má na mysli. Jedná sa totiž o sekulárno-liberálnu spoločnosť protikresťanského typu, ako sa nám vyprofilovala za posledných cca 200 rokov. Že média typu časopisu .týždeň sú jej strážnymi psami, o tom snáď nikto nepochybuje. Tak ako nikto nepochybuje, že títo psi sa neomylne rozštekajú keď vidia čo len záchvev autentickej katolíckej kresťanskosti v modernom svete. Že to s tou slobodou prejavu, "zakotvenou" v ktovieakých vodách a trasoviskách, nebude také horúce, to sa môžeme presvedčiť hneď, akonáhle sa začnú ozývať hlasy kritizujúce ideály prezentované v časopise .týždeň. Vtedy sa odrazu táto "kotva" slobody prejavu stáva nápadne labilnou a plávajúcou po vodách. Hlavne ak je predmetom kritiky isté nedotknuteľné etnikum.
Záverečná hláška Jána Čarnogurského ml. má síce oprávnenosť aj krásu rétorickej otázky: "Taký absurdný rozsudok o ochrane osobnosti som ešte v živote nepočul. Ak zákon nemá v tomto prípade chrániť arcibiskupa, tak koho má chrániť?", ale mal by už vedieť, že zákony v tolerantnej spoločnosti nie sú na to, aby chránili arcibiskupov a už vôbec nie takých, akým bol Ján Sokol. Ako vedeli už klasici marxizmu: súdnictvo je päsť robotníckej triedy. A dnes, keď tu máme liberálny neomarxizmus platí, že súdnictvo je päsťou svetovej "élity", ktorej cieľom je celosvetová multikultúrna a unifikovaná republika tolerancie a ekumeny. Každý kto jej bude stáť v ceste, bude rozdrvený. Na to by nemal zabúdať nikto. Nech je tento proces poučením pre mnohých.
Aj keď, nerobme si ilúzie: Slovensko je plné "konzervatívcov", ktorých najlepšími kamarátmi sú organizátori všelijakých pofidérnych festivalov, agnostickí popularizátori "vedy", liberálny pisálkovia z novín, členovia mimovládnych organizácii a najväčšími nepriateľmi biskupi , čo sa opovážili povedať niečo iné ako káže oficiálny murársky kódex vyjadrovania. Títo "konzervatívci" majú v povahe jeden archetyp, ktorý by sa dal zhrnúť do skratky: najprv lezú do stanu na námestí a potom sa čudujú (odhliadnuc od toho, že v zahraničí sa prezentujú ako paleo-konzervatívci a doma ako milovníci demokracie a tolerancie). Takisto sa budú čudovať, keď ich liberálny kamaráti zorganizujú pre kresťanov podobné festivaly, aké sa už organizovali v Mexiku, Španielsku a v celej východnej Európe. Ako trest za nárok kresťanov na Pravdu. Potom sa devíza zo súdu s Jánom Sokolom pretransformujeme do devízy celoplanetárnej: tolerancia je dôležitejšia ako Pravda.
http://www.topky.sk/cl/1000076/1305089/50-000-eur-nebude--spor-s--tyzden--Sokol-prehral
BM