Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

11. 4. 2021

Koncil a zatmenie Boha II.

Don Pietro Leone

II Skepticizmus

Pokiaľ ide o predmet skepsy, vieme identifikovať dve formy skepticizmu [16]: skepticizmus o Pravde ako takej a skepticizmus o Bohu. Ďalej zvažujeme:


a) skepsa voči Pravde ako takej;
b) skepsa voči Bohu;
c) Osobitný charakter koncilného skepticizmu.


II.a) Skepsa voči Pravde ako takej

Videli sme, že sa koncil postavil proti katolíckej náuke, že Cirkev vlastní Pravdu, a učil, že Cirkev že je v procese hľadania Pravdy, vyjadrovania Pravdy, a smeruje k plnosti Pravdy. Takýto postoj k Pravde, ako vysvetlíme ďalej, má za následok koniec evanjelizácie.

Ale ak je niekto v procese približovania sa k pravde a v procese jej formulovania, potom ju ešte nevlastní a ešte ju neformuloval; ale ak ju človek ešte nevlastní a ešte ju nemá sformulovanú, tak skrátka nemá. Ale keďže Pravda, o ktorej hovoríme, nie je nič iné ako Viera a jej formulácia nie je nič iné ako dogma, tieto koncilné texty znamenajú, že Cirkev nevlastní ani vieru, ani dogmy.



b) Skepsa voči Bohu

Ďalej, keďže Pravda je v konečnom dôsledku sám Boh, ako výslovne uvádza aj náš Najsvätejší Pán [17], preto texty tiež znamenajú, že Cirkev nevlastní, nepozná a nemôže ani pochopiť Boha, teda predmet svojej viery.

Ale toto je ateizmus. Existujú dve formy ateizmu, pozitívna a negatívna. Prvý popiera existenciu Boha; druhý (inak známy ako „agnosticizmus“) tvrdí, že Boha nemôžeme poznať ani dokázať jeho existenciu. Negatívny ateizmus alebo agnosticizmus, ktorý označila a odsúdila ako modernistickú doktrínu encyklika Pascendi [18], je potom obsiahnutý v textoch samotného koncilu, čo znamená, že nemôžeme poznať Boha, aspoň nie na tomto svete.


Navyše, predpokladať, že Cirkev a katolíci nevlastnia alebo nepoznajú Pravdu či Boha, znamená to, že nie sú schopní milovať Boha, pretože láska vyžaduje znalosť svojho predmetu. To ale je očividne nepravda, pretože Boha je možné milovať, skutočne aj s dokonalou láskou, pretože dokonalá láska je svätosť, ktorú mnohí ľudia skutočne dosiahli.


c) Osobitný charakter koncilného skepticizmu

Aký je typ pravdy, ku ktorému sa koncilný skepticizmus ? Nie nadprirodzená Pravda, ako sme už povedali, ale domnelý typ prirodzenej Pravdy, ktorú na tomto svete nemožno poznať ani ju vyjadriť. Takáto koncepcia je nepochybne zafarbená modernou filozofiou. Descartes, „otec modernej filozofie“, vychádzajúc z princípu „univerzálnej pochybnosti“, tvrdil, že človek si môže byť istý iba svojimi vlastnými myšlienkami a existenciou a že vonkajší svet skutočne nemusí vôbec existovať; Kant neskôr postuloval existenciu „veci o sebe“ do sveta mimo skúsenosť a tvrdil, že realita ako taká je nepoznateľná. Takéto teórie, ktoré agnosticizmus obsahujú [19], charakterizujú modernú filozofiu už viac než tri storočia, a prepožičali jej názov „imanentizmus“ a formovať svetonázor koncilných expertov.


Aby sme ukázali, ako radikálny je skepticizmus koncilu, môžeme ho zrhnúť takto:


1. Cirkev Pravdu nevlastní;
2. ak by ju aj vlastnila, nevedela by ju vyjadriť;
3. Ak by ju dokázala vyjadriť, nevedela by ju komunikovať [20].


Pripomíname učenie Gorgiasa z Leontín (487 - 375 pred Kr.):

1. nič neexistuje;
2. ak by niečo existovalo, nedalo by sa to poznať;
3. ak by sa to dalo poznať, nedalo by sa to komunikovať.


Ak takéto teórie zarážajú u aj sofistu a rétora, tak zarážajú ešte viac ak zaznievajú z úst biskupov celého sveta, ktorí majú v úmysle vykonávať svoju božsky ustanovenú službu, aby človeka učili zvrchovanú Pravdu o Bohu.



III Porovnanie katolíckej a koncilnej doktríny


Táto časť obsahuje:

1. Desať bodov, kde si katolícka a koncilná náuka odporujú;
2. Schematické predstavenie hlavných bodov rozporu;
3. Šesť falošných zásad koncilnej náuky.


III. 1. Desať bodov, kde si katolícka a koncilná náuka odporujú;

Koncil sa stavia proti týmto zásadám katolíckej náuky [21], ktoré sme prezentovali vyššie:


a) v tomto živote možno poznať pravdu / Boha;
b) Pravdu / Boha možno v tomto živote poznať pomocou Rozumu;
c) Pravdu / Boha možno v tomto živote spoznať pomocou viery;
d) Viera je nadprirodzená a jej predmetom je nadprirodzená pravda;
e) Pravda má logickú prioritu pred Dobrom;
f) Pravda / Boh môže byť v tomto živote vyjadrená v primeranom zmysle;
g) Pravda / Boh môže byť v tomto živote vyjadrená v primeranom zmysle pomocou dogmy;
h) Pravda je korešpondencia medzi objektívnou realitou a intelektom;
i) Viera je Pravda vo svojej plnosti;
j) Viera je nemenná.


Boli sme svedkami toho, že koncil poprel (a) [22], čo znamená odmietnutie bodov b) a c); videli sme, ako koncil obhajuje naturalizmus [23], ktorý predstavuje popretie bodu d); videli sme, že rovnako obhajuje subjektivizmus [24], ktorý znamená popretie bodu e). Popiera (f) [25], čo znamená popieranie (g), ako aj (h) [26]; rovnako popiera (i) [27] a (j) [28].



2. Schematické predstavenie hlavných bodov sporu


So zameraním na to, čo považujeme za šesť hlavných sporných vecí, pristúpime k porovnaniu katolíckeho učenia o pravde (i) s učením o pravde, ktoré predkladá koncil (ii):


a) Poznanie pravdy / Boha v tomto živote:
i) človek má také vedomosti;
ii) Človek hľadá tieto vedomosti.

b) Vyjadrenie pravdy / Boha v tomto živote:
i) človek je schopný takého vyjadrenia;
ii) Človek smeruje k takémuto vyjadreniu.


c) Usporiadanie reality [29]:
i) Pravda má logickú prioritu pred Dobrom;
ii) Dobro má prednosť pred Pravdou.


c) Ontologický poriadok viery:
i) Viera je nadprirodzená;
ii) Viera je prirodzená.


e) Predmet viery:

i) plnosť Pravdy;
ii) čiastočná pravda.

f) Stabilita pravdy:
i) Pravda je nemenná;
ii) Pravda je premenlivá.


3. Šesť falošných zásad koncilnej náuky

Tu vymenované náuky predstavujú šesť falošných zásad týkajúcich sa Pravdy, ktoré sú, ako uvidíme v priebehu tejto knihy, zdrojom najhlbších omylov koncilu. Princípy vyjadrené v písmenách a) a b), ktoré vyvolávajú pochybnosti o poznaní a vyjadrovaní pravdy, sme definovali ako „skepticizmus“: v prvom prípade o Pravde [30] a v druhom prípade o vyjadrení Pravda [31]; zásadu uvedenú v písmene c) sme definovali ako zásadu „subjektivizmu“ [32]; náuka vyjadrená v písmene d), ktorá sa týka ontologického poriadku viery ako „naturalizmu“ [33]; doktrína vyjadrená v písmene e) ako „princíp graduality“; a v písmene f) ako „princíp phybu (flux)“.

V závere tejto knihy v kapitole ponúkneme metafyzickú kritiku koncilnej doktríny. Už teraz však vieme priniesť niektoré základné prvky tejto kritiky. Skepsa koncilu o Pravde a o jej vyjadrení vrhá svetlo na jeho heterodoxiu. Tento skepticizmus je pochybnosť o samotnej katolíckej viere, o Poklade viery (zjavení) a o Dogme.

Princíp skepsy k Pravde plodí ďalšie štyri falošné princípy, ktoré sme už spomenuli: naturalizmus, subjektivizmus, princíp graduality a princíp pohybu. Pochybovať o Pravde znamená pochybovať o vlastnostiach Pravdy: teda o jej nadprirodzenej podstate; jej objektívnosti; jeho jednote; jeho nemennosti.

Ďalej uvedieme niektoré z príkladov, ktoré sme už stretli alebo sa stretneme nižšie, z týchto šiestich nesprávnych zásad:



1. Skepsa k Pravde
Príklady tejto skepsy vidíme v obskurantizme a zahmlievaní koncilu a nedostatku odvahy pri hlásaní katolíckej náuky, najmä tam, kde táto nejasnosť napomáha heréze;

2. Skepsa k vyjadrovaniu pravdy
Príklad tejto skepsy je v tom, ako sa koncil vyhýba dogmatickým definíciam.

3. Naturalizmus
Naturalizmus (a racionalizmus, ktorý ho sprevádza) je vidieť takmer vo všetkých nových koncilných náukách, napríklad v erózii všetkých nadprirodzených vlastností Cirkvi vrátane Jej nadradenosti nad štátom; pri mlčaní o týchto vlastnostiach s úmyslom nastoliť spoločnú reč s inými náboženstvami, v náuke o kňazstve, zasvätenom živote, manželstve a o svätej omši;

4. Subjektivizmus
Subjektivizmus je viditeľný v pastoračnom prístupe koncilu, ktorý dáva do popredia prax pred Pravdou [34], v ekumenizme [35], kde nadradenosť Pravdy ustupuje pred prioritou akéhosi domnelého „dobra“, ktorý má byť získané spoluprácou s nekatolíckymi kresťanmi a s príslušníkmi iných náboženstiev; vidno to z učenia o reforme rehoľného života, kde sa zasvätenie Bohu, ktoré predstavuje objektívnu pravdu takého života, nepovažuje za riadiaci princíp, ale je týmto princípom je skôr domnelé svetské „dobro“. Rovnako to vidno aj v manželstve, kde má „láska“ prednosť pred objektívnou finalitou manželstva, ktorú sám Boh vpísal do prirodzeného zákona a do ľudskej prirodzenosti.

5. Princíp graduality
Je viditeľný v koncepte domnelých „prvkov pravdy a posvätenia“ zdieľaných s nekatolíckymi kresťanmi a príslušníkmi iných náboženstievm ktorý je predstavovaný ako základ pre čiastočné, graduálne spoločenstvo s Cirkvou;

6. Princíp pohybu
Princíp pohybu sa prejavuje v zmenách navrhovaných pre zasvätený život a liturgiu; v domnelej postupujúcej, vyvíjajúcej sa svätosti Cirkvi; a ako sme už ukázali, v samotnom poňatí Pravdy, ontologickej aj logickej. Týmto spôsobom sa princíp pohybu stane odôvodnením celého programu koncinlnej obnovy jej samotným raison d’être.



V tejto knihe (Pietro Leone - Koncil a zatmenie Boha) budeme upozorňovať na prípady týchto falošných princípov, hneď ako vyjdú na povrch. Pre túto chvíľu iba poznamenáme, že dom postavený na piesku a nie na pevnej skale Pravdy je naozaj vratký. Ako dlho môže vydržať? Na aký účel môže slúžiť? „Proti pravde nemôžeme nič urobiť: ale len pre pravdu“ [36]. Ak robíme veci proti Pravde, vyrážame na nesprávnu cestu, zotročujeme sa: iba Pravda je správna cesta, iba Pravda nás oslobodí [37].



[16] ratione objecti
[17] „Ja som Cesta, Pravda a Život“ (Jn. 14. 6)
[18] s. 5-6
[19] ako vysvetľuje sv. Pius X. v Pascendi, s. 5-6
[20] Prinajmenšom na praktickej úrovni, pokiaľ zostane v platnosti politika ekumenizmu.
[21] zo zoznamu zásad na stranách 10 - 11 tejto knihy
[22] s.12
[23] s. 12
[24] s. 13
[25] s. 14
[26] s.14
[27] s. 15
[28] s. 16
[29] pozri našu kritiku ekumenizmu nižšie (s. 50)
[30] ontologický skepticizmus
[31] logická skepsa
[32] vo vzťahu k predmetu ho označujeme ako „subjektivizmus“: podľa priority, ktorú mu dáva; môžeme ho nazvať „antirealizmus“ vo vzťahu k objektu: pre antagonizmus, ktorý sa voči nemu prejavuje
[33] naturalizmus je ontologická teória. Je to pôda pre racionalizmus, epistemologickú teóriu. Racionalizmus je teória, že iba rozum stačí na dosiahnutie celej pravdy. To znamená popretie nadprirodzeného poriadku, pretože rozum je iba prirodzenou schopnosťou mysle, takže pravda, ktorú dosiahne, môže byť podobne iba prirodzená. Racionalista potom nevyhnutne popiera, že existuje niečo ako nadprirodzená Pravda alebo jej nadprirodzené poznanie, čo je Viera. Naturalizmus a racionalizmus nie sú striktne povedané metafyzické koncepty, pretože patria k teológii, ale používame ich v našej metafyzickej analýze týkajúcej sa Bytia samého o sebe.
[34] porov. historická skica vyššie
[35] a indiferentizmus
[36] II Kor 13. 8.
[37] „Pravda vás oslobodí“ Jn 8.32