Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

15. 5. 2020

Kríza viery podľa Ziolkovského

15.5.2020 uverejnil internetový denník Postoj článok Antona Ziolkovského, v ktorom sa autor snaží v skratke pomenovať príčiny a prejavy krízy viery slovenského katolicizmu, ktoré odhalila vypätá situácia okolo epidémie čínskej chrípky. Článok bol, aspoň pokiaľ možno súdiť z diskusných príspevkov pozitívne recipovaný a prispievatelia Ziolkovskému uznanlivo prikyvovali na skvelú analýzu. A naozaj, článok mal všetko, čo správna analýza krízy viery, ktorú už nedokážu popierať ani tí najpevnejší vyznávači novej jari Cirkvi, musí mať. V úvode poukázal na rozdelenie, konflikty a nesvornosť, potom kritizoval nesprávne pojatie úlohy Cirkvi, ktoré dnes prevláda, následne odmietol riešenie a odpoveď, ktoré zaváňa tradicionalizmom, ktorý Ziolkovský nemá rád a uzavrel to všeobecnou a nič nehovoriacou výzvou, byť učeníkom Ježišovým. Toto učeníctvo je v poslednej dobe akosi v móde a má šancu nahradiť v slovníku moderných katolíckych intelektuálov rozlišovanie a pastoračnú citlivosť. Kvitujem Ziolkovského pokus o reflexiu situácie a oproti starším autorovým článkom vidieť aspoň veľmi neistý a tápavý kontakt s realitou, hoci bremeno naivnej percepcie cirkevného vývoja posledných 60 rokov nedokázal zhodiť. Pozrime sa na pár postrehov ktoré priniesol.

Dlhý čas som si myslel, že skúsenosti kresťanov s dvoma totalitami pomohli vytvoriť akúsi kolektívnu komunitnú imunitu, vďaka ktorej budeme v stave vyhnúť sa krajnostiam. Kultúrny a duchovný pohyb v Cirkvi i v spoločnosti v posledných rokoch však vyostril viaceré vnútorné konflikty, o ktorých sme sa dlho domnievali, že sú okrajovou záležitosťou. Nielen spoločnosť je polarizovaná, ale toto rozdelenie badať aj medzi kresťanmi. Koniec koncov, nie je dôvod sa domnievať, že by to medzi veriacimi malo byť iné, lebo sme občanmi tej istej spoločnosti. Dá sa povedať, že sa derú do popredia také tváre viery, o ktorých sme dúfali, že sú prekonané.


Hneď v úvode to na nás naplno vybalil. Vnútorný konflikt trhá Cirkev na kusy už dvesto rokov, ale v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia sa tento konflikt presunul z teoreticky akademickej roviny a stal sa kruto hmatateľný. Subtílne teologické dištinkcie, ktorým len málokto rozumel sa zmaterializovali v otvorenú apostázu. Tie prekonané tváre viery, ktoré sa tu spomínajú sú tváre, ktoré katolícka viera mala stáročia, až kým pár pokrokovo zmýšľajúcich novátorov neprišlo s novou, lepšou tvárou a nedostali licenciu nám túto grimasu vnútiť. Cirkev je rozorvaná na kusy a už sa to nikto ani nepokúša maskovať, prípadne pokladať za okrajové.

Religiozita naberá psychoterapeutický rozmer...... Mnohí ľudia, keď hovoria o význame cirkví, tak zdôrazňujú, že kresťanov treba oceniť, lebo spravujú kvalitné školy, sociálne ustanovizne či nemocnice.... Takéto vnímanie kresťanstva naberá na sile. Nielen zvonku. Osvojujú si ho, žiaľ, aj mnohí kresťania....Primárnou úlohou Cirkvi je viesť ľudí k Bohu a sprevádzať ich, aby získali večný život.

Kedy sa religiozita zmenila zo služby Bohu, Pánovi a Stvoriteľovi na službu človeku? Možno že vtedy, keď sa sacerdos, obetník, ktorý má slúžiť Bohu tak, že mu prináša Obetu, najvyššiu Obetu, otočil od Boha k človeku. Možno že vtedy, keď religiozita prestala byť subjektom kázania, hlásania a vyučovania a stala sa subjektom dialógu.

Áno, Cirkev má ľudí viesť k Bohu a tradičný katechizmus hovorí, že to robí vyučovaním pravej viery, vedením podľa mravného zákona a udeľovaním sviatostí. Vo všetkých troch oblastiach sa však Cirkev dobrovoľne stiahla. Pravú vieru vyučuje len ako nepovinnú (veď aj iné náboženstvá vedú k Bohu), rozhodná obrana mravného zákona sa rozdrobila „rozlišovaním“ na trápne kľučkovanie a výhovorky (porovnajte postoj k rozvodom, konkubinátu, homosexualite, úrokom, atď.) a udeľovanie sviatostí, prevzácnych to zdrojov Božej milosti sa stalo povestným hádzaním periel sviniam. (sobáše, krsty, birmovky).

rastie počet tých, ktorí zhrození úpadkom chápania nadprirodzenej viery sa domnievajú, že jej oživenie možno zabezpečiť návratom starých liturgických foriem a väčším formalizmom. V tomto bezradnom kŕči sa zmietajú aj niektorí kňazi a seminaristi.

A je to tu. Ziolkovský inštinktívne cíti, že nadprirodzená viera potrebuje primerané vyjadrenie, primeranú formu. Že ide o veľkú a dôležitú vec. A ako ukazuje i zdravá úvaha, i skúsenosť, ľudia a spoločenstvá, ktoré zachovávajú staré liturgické formy majú lepšie chápanie nadprirodzenej viery. Lebo staré formy, tak ako ich poznáme sú vhodnejšie a primeranejšie nadprirodzenej viere - Situácia v cirkvi v Nemecku, Francúzsku a všeobecne na Západe to bez pochybností dosvedčuje. Prežívajú a rozkvitajú len tradicionalistické združenia, majú povolania, majú budúcnosť. Ziolkovský to nemôže nevidieť, i na Postoji sa o tom veľa krát písalo. A táto situácia prišla aj na Slovensko. Seminaristov je každým rokom menej. Veľa z nich je, k úprimnej zlosti slovenských biskupov, ktorí robia všetko proti tomu, priaznivo naklonených tradičnej liturgii a tradičnej viere. Novoty netiahnu. Je toto bezradnosť? Bezradnosť je skôr na strane novátorov, pretože zúfalo hľadajú spôsob, ako zladiť nadprirodzenú vieru s mizernými formami jej prežívania, ktoré boli zavedené v posledných desaťročiach. A to sa dá len tak, že tieto mizerné formy nahradia formami tradičnými, čo nechcú, alebo nahradia nadprirodzenú vieru niečím, čo bude vyhovovať dekadentným formám, čo Ziolkovský tiež ešte nechce.


Túžba ukázať svetu Cirkev ako Ježišovo dielo, ktoré má jednotlivca priviesť k spáse, je určite správna a potrebná. Najmä ak na to aj niektorí kňazi zabúdajú. Je však omylom myslieť si, že návrat k viere zabezpečia staré formy, ktoré sú síce krásne, ale tak veľmi vzdialené súčasnému spôsobu života.

Určite sa nájdu jednotlivci, pre ktorých takáto forma môže byť príťažlivá a cestou k Bohu. Jej potenciál stať sa mainstreamom je však malý a v dnešnom zmätku navyše s veľkým rizikom upadnutia do fundamentalizmu.


Tu je na mieste sa spýtať, či viera a život apoštolov tiež neboli síce krásne, ale tak veľmi vzdialené životu vtedajšieho sveta, že mali len veľmi malý potenciál stať sa mainstreamom. Nedriemal Ziolkovský na hodinách cirkevných dejín? Aký že bol potenciál kresťanov, keď nimi svet opovrhoval ako nepriateľmi ľudstva, hádzal ich levom a pribíjal na kríže? Nezabúda, že tu pôsobil, pôsobí a pôsobiť bude Niekto Väčší, kto sa nestará mainstreamový potenciál našej formy viery, ale o jej správnosť a čistotu. Vari sa ľudia nestávali kresťanmi práve preto, že nechceli byť mainstreamom? Nolite complari huic saeculo? A vari kresťanstvu neubližovalo najviac to, že bolo mainstreamom? Ziolkovský tu opakuje dnes veľmi rozšírený omyl, ktorý považuje sekundárne prejavy náboženstva (to ako je reflektované a aké má dopady na spoločnosť) za dôležitejšie, ako je jeho transcendentné pôsobenie. Strašenie fundamentalizmom je povinná jazda. Rovnako, ako kritika zanedbania robotníckej otázky, ktoré údajne nahnalo robotníkov do náručia komunistov. To je tiež v článku.


Pohľad na Cirkev, ktorá má utešovať a neráta sa s ňou ako ohlasovateľkou spásy, je desivý. Väčšine spoločnosti je to vlastne jedno, ale samotnú Cirkev takáto tvár viery deformuje. Odpoveďou na túto krízu nemôže byť návrat do minulosti, hľadanie nepriateľa vo vnútri i navonok a v niektorých prípadoch vnímanie Druhého vatikánskeho koncilu ako koreňa odpadu od viery. Na sekularizáciu a stratu viery; na stratu túžby po Bohu a riziko premeny Cirkvi na charitatívno vzdelávaciu organizáciu sa nedá odpovedať návratom starých foriem a uzavretosťou. Kto tomu uverí, ocitne sa v slepej uličke.

Karthago esse delendam. Povinná matra obrany koncilu musí byť. Ak ten koncil priniesol to oživenie, záchranu a obnovu, ako stále počúvame, tak kde sú? Ukážte ich a nebudete ho musieť stále brániť. To je stále dokola. Ziolkovský, Gazda, Lettrich a celá eskadra redaktorov Postoja, nás opakovane, s vytrvalosťou marxistických politrukov  uisťujú, že návrat späť je nemožný, že to nepomôže, že to nič nevyrieši. A čo pomôže, čo náš problém vyrieši?

Kristus pred nanebovstúpením kázal učeníkom ísť medzi národy, ohlasovať evanjelium a krstiť ich. Toto je naša úloha. Nesplníme ju, ak z nás budú psychoterapeuti, učitelia, opatrovatelia, ale nie Ježišovi učeníci.

Nesplníme ju, ak namiesto toho, aby sme vyšli do ulíc, snažili sa porozumieť dnešným ľuďom a ohlasovali evanjelium, sa uzavrieme do vlastného malého dokonalého sveta.


Toto je Ziolkovského riešenie. Vyjsť do ulíc a snažiť sa porozumieť dnešným ľuďom a neuzatvárať sa do dokonalého sveta. A čo potom? Pripusťme že im porozumieme. Čo potom? Nie sme tu na to, aby sme im ukázali dokonalý svet? Nehovoril Ziolkovský na začiatku, že Cirkev má viesť ľudí k Bohu, teda k dokonalosti? Nemala by Cirkev práve túto dokonalosť (buďte dokonalí) čo najviac vystavovať na obdiv, vo všetkých aspektoch svojho života? Vo viere, v liturgii, v mravouke. Ako povedie k Dokonalému, keď sama nebude dokonalým svetom? František kdesi hovoril o tom, že pastier ma smrdieť od oviec. Naopak, pastier ma voňať po nebeských pastvinách a len potom za ním ovce s radosťou pôjdu. Keď bude smrdieť ovčím hnojom, kde potom bude rozdiel medzi pastierom a ovcami? Ako spoznajú, že ich má viesť? Zato ale bude mať veľký mainstreamový potenciál.


Stále je to tá istá pesnička. Rozdelenie, konflikty, úpadok a skaza Cirkvi sú každým dňom väčšie a viditeľnejšie. Ale každé jedno riešenie, ktoré táto „inteligencia“ Katolíckej cirkvi navrhuje musí spĺňať dve podmienky.


1.Nesmie obsahovať návrat pred koncil a obnovu ničoho, čo by mohlo hoci len vzdialene pripomínať Tradíciu.

2. Nesmie dnešnú krízu nijakým spôsobom spájať s novotami, ktoré priniesol koncil a už vôbec nie považovať koncil za zdroj, alebo katalyzátor súčasných problémov.


A všetky tieto riešenia nefungujú.