Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

21. 2. 2020

Dvaja pápeži a idolatria
Edward Feser

Ako zlý môže byť zlý pápež? Dosť zlý. Tu sú dva príklady z histórie. Marcellinus bol pápež c. 296 - 304. Keď cisár Dioklecián počas svojej vlády rozpútal prenasledovanie kresťanov, vyžadoval odovzdať posvätné texty a obetovať kadidlo rímskym bohom. Marcellinus a niektorí z jeho duchovných zrejme vyhoveli, hoci o Marcellinovi sa hovorí, že po niekoľkých dňoch ľutoval a v dôsledku toho podstúpil umučenie. Niektorí tvrdia, že keď vyhovel prenasledovateľom, dopustil sa formálnej apostázy, ktorá vyústila do straty pápežského úradu, hoci jeho údajné pokánie a mučeníctvo nakoniec viedli k jeho uctievaniu a uznaniu za svätého.

Historici sa sporia o tom, čo presne sa stalo. Svätý Augustín poprel, že Marcellinus bol skutočne vinný uvedeným hriechom. Na druhej strane iné starodávne pramene tvrdia, že bol, a neskôr pápež Damasus som vynechal Marcellina, keď vzdávall hold svojim predchodcom. Nie je tiež jasné, či Marcellinus skutočne vytrpel mučeníctvo, alebo stratil úrad.

To, že Marcellinus mohol byť vinný týmito hriechmi, však ortodoxní katolícki teológovia nikdy nepopierali, pretože sa to nevylučujú s podmienkami, za ktorých pápež učí neomylne. V  štvrtej knihe, kapitole VIII,  O Rímskom pápežovi, sv. Robert Bellarmine skutočne usudzuje, že je „isté“, že Marcellinus „obetoval modlám“. Tiež si myslí, že Marcellinus ipso facto nestratil pápežský úrad, pretože konal zo strachu.

Ján XII, ktorý bol pápežom v rokoch 955 - 964, bol jedným z najhorších mužov, ktorý kedy sedel na Petrovom tróne. Hovorí sa, že bral obety prinesené na oltár pre svoju osobnú potrebu, že znásilňoval pútničky putujúce do Ríma, že premenil Lateránsky palác na bordel a zomrel v posteli s manželkou iného muža - podľa jednej správy v dôsledku mŕtvice, podľa inej rukami paroháča, ktorý ho chytil pri čine. O Jánovi sa tiež hovorilo, že sa pri hazardných hrách dovolával pohanských bohov.

Ján priviedol pápežský úrad do všeobecného opovrhnutia a jeho doba poznačené trpkým straníckym konfliktom. Bol zosadený synodou v Ríme, čiastočne z dôvodu „svätokrádeže“, a bol nahradený pápežom Levom VIII. - hoci legitimita tejto série udalostí bola vzhľadom na pápežskú zvrchovanosť široko spochybňovaná, ale v každom prípade dokázal Ján silou čeliť tejto hrozbe a zvráti stav vecí, znovu sa uviesť na trón a exkomunikovať pápeža Leva. Tí, ktorí Jána obvinili boli potrestaní bičovaním alebo mrzačením tela. Po Jánovej smrti bol Lev znova uvedený ako pápež - ale až potom, čo bol po zvolený a vzápätí zosadený Benedikt V. (pri Benediktovom odvolaní - s ktorým zjavne súhlasil - bol tento zbavený pápežského rúcha a jeho palicu mu Lev zlomil na hlave, zatiaľ čo Benedikt ležal pred ním na zemi.)


Tieto príklady ilustrujú niekoľko dôležitých bodov.
Po prvé, pápeži môžu byť, v súlade s doktrínou  o pápežskej neomylnosti, vinní z aj hriechov, ako je modlárstvo.
Po druhé, keď sa ich hriechy dotýkajú teologických záležitostí, ako to bolo v týchto príkladoch (a ako to bolo veľmi odlišným spôsobom v prípade pápeža Vigilia), katolíci sa niekedy pochopiteľne opovážia spochybniť ich legitimitu. Je to teologicky problematické a podľa môjho názoru nie je možné tvrdiť, že Marcellinus, Vigilius, alebo Ján XII stratili pápežský úrad. Avšak kanonický chaos, ktorý dočasne postihoval Cirkev v dobe týchto pápežov, bol ich vinou a oni nesú plnú zodpovednosť. Určite je možné obviňovať klérus, ktorý sa pokúsil zosadiť Jána XII., aj cisára Otta I., ktorý zohral významnú úlohu pri daných udalostiach. Faktom však zostáva, že práve Jánovo mimoriadne škandálne správanie viedlo k tejto prehnanej reakcii. Darebákom tohoto príbehu je očividne sám pápež.

Ďalšou lekciou je, že tieto incidenty sú pozoruhodné práve pre ich vzácny a prchavý charakter. Teologické a / alebo kanonické zmätky, ktoré zlí pápeži ako Vigilius, Honorius, Štefan VI, Ján XII ai. spôsobili v Cirkvi mohli byť intenzívne, ale vždy boli dočasné a Cirkev sa nakoniec aj tak vráti do normálu, aby na chaos rýchlo zabudli všetci, okrem historikov a protikatolíckych propagandistov, ktorí sa snažia nájsť dôkazy o tom, že Cirkev podľahla bludu. Cirkev môže byť na veľmi krátke obdobie skutočne veľmi chorá, ale vždy sa zlepší. Naivní a servilní pápežskí apologéti odmietajú vidieť prvý fakt a protikatolícki propagandisti odmietajú vidieť ten druhý.