Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

25. 1. 2020

Transubstanciácia a hylemorfizmus
Ed Fesser

Kľúčovou témou revolúcie prvých moderných filozofov proti scholastike bol prechod od aristotelskej hylemorfickej koncepcie prirodzenosti hmotnej substancie k nejakej variante mechanistickej filozofie. Nedávno som dostal veľmi zaujímavú otázku: 

Nedá sa transsubstanciácia formulovať aj pojmami mechanistickej explikácie fyzikálnej substancie*, než len hylemorfizmom? 

Moja odpoveď bola, že i keď to bez poriadneho dokazovania nemôžem odmietnuť, tak tento prístup určite prináša vážne filozofické a teologické problémy.

Tu je dôvod. 

Hylemorfizmus vo svojej najjednoduchšej verzii sa zhruba zhoduje so zdravým rozumom v názore na to, ktoré z vecí každodennej skúsenosti sú odlišné substancie, ktoré sú rozdielnymi časťami tej istej substancie a ktoré sú skôr agregované súbory, než skutočné substancie. Napríklad sa zhodujú, že kameň, strom a pes sú všetko navzájom odlišné substancie; že nos konkrétneho psa a jeho pravá predná noha sú skôr rozličné časti tej istej substancie, než samostatné substancie; a že hromada kameňov je skôr agregátom, než samostatnou substanciou. Pojem „substancia“ v technickom a  aristotelskom zmysle samozrejme nie je súčasťou zdravého rozumu, ale aj nepoučený zdravý rozum by určite predpokladal, že kameň, strom a pes sú všetky odlišné veci alebo predmety, že nos a noha psa sú skôr časťou väčšej veci alebo predmetu, než separátnymi vecami či predmetmi a že hromada kameňov je skôr súborom vecí alebo predmetov, než jediným objektom. Prinajmenšom v tomto rozsahu sa zdravý rozum viac-menej zhoduje s tým, čo ja volám jednoduchá verzia hylemorfizmu. 

Mechanistický obraz sveta, ktorý nahradil hylemorfný model, má radikálny sklon revidovať chápanie fyzických objektov zdravým rozumom jedným z dvoch všeobecných spôsobov, podľa toho, ako bol mechanizmus načrtnutý. Alebo redukuje bežné fyzikálne objekty na súbory zložené z nespočetne veľa komponentov, alebo ich považuje za modifikácie, či módy väčšieho celku, ktorého sú časťami.

Descartes a Spinoza v zásade prijali  druhú možnosť. Aj keď o Descartesovi sa často tvrdí, že popri pluralite mysliacich substancií postuloval pluralitu hmotných substancií (res extensa), ak dôkladne preskúmame jeho pozíciu, tak sa zdá, že postuluje existenciu iba jedinej extenzívnej substancie a bežné objekty dostupné našej skúsenosti sú len jej modifikácie. Spinoza sa už takýmto názorom otvorene preslávil a tvrdil, že Deus sive Natura je jediná substancia, a bežné fyzikálne objekty dostupné našej skúsenosti sú všetko jej módy. Z tohto pohľadu kameň, strom a pes nie sú skutočne odlišné substancie, ale iba odlišné aspekty jednej a tej istej substancie - niečo ako spôsob, akým zdravý rozum vníma farbu, hmotnosť a tvar kameňa - teda prejavy, či parametre jedného a toho istého objektu, kameňa.

Atomistické a časticové verzie mechanistickej filozofie išli iným smerom. U nich sú substanciami atómy, častice či korpuskuly a bežné fyzikálne objekty sú agregátmi, súbormi týchto domnelých substancií. Tak ako hromada skál nie je skutočnou substanciou, ale iba súborom substancií  (alebo ako by povedal hylemorfista, že hromada skál je akcidentálnou a nie podstatnou formou), teda aj kameň, strom, alebo pes je z tohto pohľadu iba súborom častíc. V skutočnosti sú tieto častice skutočnými substanciami a kameň, strom alebo pes sú hromada, relatívne povrchne usporiadaných metafyzicky základnejších jednotiek.

Prejdime k transsubstanciácií. Idea je, že v Eucharistii akcidenty chleba a vína síce zostávajú, podstata chleba a vína sa ale zázračne mení na podstatu Kristovu. Predpokladajme teda, že by sme mali prijať Descartesovu verziu mechanistickej filozofie, v ktorej je len jedna veľká fyzická substancia, ktorá je základom všetkého, čo nám odhaľuje obyčajný zmyslový vnem. To by znamenalo, že substancia, ktorá je základom akcidentov chleba a vína, ktoré sa majú konsekrovať, je tá istá substancia, ktorá je základom kameňov, stromov, psov, mačiek, ľudských tiel, jabĺk, pomarančov, slnka, mesiaca, vody, olova, zlata a všetkých ostatných vecí, ktoré vidíme, počujeme, ochutnávame, dotýkame sa ich, alebo cítime čuchom..

Ale v takom prípade, keď dôjde k transubstanciácií, tak  potom sa nemení iba substancia, ktorá je základom akcidentov chleba a vína, ale zároveň aj substancia, ktorá je základom všetkých týchto ostatných vecí. Inými slovami, po transubstanciácií, sa skutočné Kristovo telo a krv, stanú základom toho, čo vnímame ako kamene, stromy, psy, mačky, ľudské telá, slnko, mesiac, vodu atď.! Všetko vo fyzickom svete by bolo transubstanciáciou zmenené. Zostane nám istý druh panteizmu. Absolútne každá hmotná vec na tomto svete potom vyžaduje zaobchádzanie s rovnako úctou ako Eucharistia, pretože každá fyzická vec by bola Eucharistia!

Ďalším bizarným dôsledkom je to, že k transsubstanciácií by mohlo dôjsť iba raz. Iba pri prvom raze by bola jediná existujúca fyzická substancia nahradená Kristovou substanciou. Keby sa kňaz niekedy pokúsil opäť konsekrovať chlieb a víno, neuspel by, pretože už nejestvuje žiadna fyzikálna substancia, ktorú treba premeniť. Všetko už je Kristovo telo a krv.

Predpokladajme, že sme išli cestou atomizmu, alebo korpuskularizmu. Potom, podobne ako kamene, stromy a psy, by chlieb a víno neboli skutočnými substanciami, ale iba náhodnými konglomerátmi nespočetného množstva skutočných substancií. Boli by ako hromada skál, ale namiesto nich by sa nahromadili základné častice (atómy alebo korpuskuly - telieska, podľa vami preferovanej verzie mechanistickej filozofie). Ale v takom prípade, čo presne je substancia, ktorá sa premieňa, keď dôjde k tansubstanciácií? Nemôže to byť substancia ani chleba, ani vína. Pretože z tohto pohľadu to nie sú skutočné substancie.

Mohli by sme povedať, že je to každá častica, ktorá tvorí premieňaný celok (veď katolícka teológia pripúšťa, aby sa pri omši premieňalo viac hostií naraz)? S týmto je však niekoľko problémov. Prvý je, že je ťažké dať zásadnú odpoveď na otázku, aké sú hranice medzi tými časťami, ktoré tvoria agregát, a tými, ktoré už nie sú jeho súčasťou - teda medzi tými časticami, ktoré sú transubstanciáciou zasiahnuté a tými ktoré nie sú. Dôvod je ten, že hranice agregátu sú ďaleko nepresnejšie definované, ako hranice substancie. Je kameň vzdialený dva milimetre od hromady kameňov jej časťou alebo nie? A je čiastočka, ktorá odpadla z hostie, ešte časťou tohto (údajného) agregátu, alebo nie?

Ak uvažujeme o hostii v rámci modelu aristotelskej substancie, potom môžeme povedať, že odpadnutá čiastka je súčasťou hostie, rovnako ako telesný orgán, ktorý bol nejako oddelený, je časťou tela. Ale opäť, ak namiesto toho premýšľame v rámci modelu hromady skál, alebo nejakého iného agregátu, odpoveď nie je tak jasná.

Druhý problém je, že v katolíckej teológii sa pri konsekrovaní Eucharistie nemôžu použiť žiadne iné veci. Musí to byť iba chlieb a víno. Pri uvažovanej interpretácii, podľa ktorej chlieb a víno nie sú skutočnými substanciami, sa konskerujú skutočné substancie - častice (buď atómy alebo telieska). A atómy alebo korpuskuly, ktoré tvoria chlieb a víno, sú podstatne rovnaké ako tie, ktoré tvoria všetko ostatné (rovnako ako kamene, ktoré tvoria hromadu, môžu byť podstatne rovnakého typu ako tie, ktoré sa používajú na stavbu múra). V takom prípade je však ťažké pochopiť, čo je také špeciálne na chlebe a víne. Prečo nemožno konsekrovať žiadnu inú fyzickú vec, ak je každá fyzická vec vo svojej podstate rovnaká a líši sa len usporiadaním?

Tretím problémom je kanonické právo, ktoré hovorí, že katolík by mal dostať prijímanie nanajvýš raz (alebo za určitých osobitných okolností, dvakrát) denne. Pri uvažovanej interpretácii by však človek vlastne jedol milióny konsekrovaných hostií, pretože každá z miliónov častí, ktoré vytvárajú to, čo zdravý rozum považuje za jedinú hostiu, by bola transubstanciáciou nezávisle premenená.

Možno by sa tieto problémy dali vyriešiť, aj keď pochybujem. Táto otázka napriek tomu ilustruje neočakávané dôsledky, ktoré môžu mať tieto filozofické predpoklady pre teológiu. A ilustruje potrebu opatrnosti, ktorú by mal každý katolík mať, pred prijatím takýchto filozofických novôt. Scholastici vedeli, čo robia.


* substancia / nezávisle (od ostatného) existujúce súcno, súcno osebe – pôvodne Aristotelov pojem prvého súcna