Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

14. 1. 2020

Nabuchodonozorov sen

James Larson

V príbehu vlastného obrátenia, ktorý som nazval Krása, som vynechal dôležitú udalosť, ktorá viedla k samotnej konverzii. Dnes sa mi zdá mimoriadne náležité, pripomenúť túto skúsenosť vo svetle Františkovho pontifikátu a krízy v Cirkvi, pre ktorú je tento pontifikát stále viditeľnejším a očividnejším trestom.

V čase, medzi tým, ako som sa začal modliť k Bohu, aby sa mi ukázal a udalosťami, ktoré nakoniec viedli k mojej konverzii, som aj s manželkou začal chodiť na stretnutia katolíckej charizmatickej skupiny. Nebudem na tomto mieste rozoberať, v akej miere je toto hnutie od Boha alebo diabla, ani do akej miery je to psychologický a emocionálny sebaklam. Nech stačí, že dnes som zásadne proti nemu, ale zároveň mi nie sú pohnútky a dobrý zámer jeho zakladateľov a vyznavačov úplne nesympatické. A musím dodať že viem, že Boh dokáže to dobré vypreparovať aj z poverčivosti, omylu, či dokonca zla.

Bolo a asi stále je, podstatným znakom charizmatického hnutia, konať semináre ""Života v Duchu," ktoré kulminovali vo vkladaní rúk a modlitbe za "Dar Ducha" pre jednotlivých uchádzačov. Tento obrad sa konal v oddelenej miestnosti s vybratými predstavenými a kandidátom. Pred vkladaním rúk sme dostali pokyn súkromne sa modliť za jeden z charizmatických "Darov Ducha," ako ich vymenoval Pavol v 1 Kor 12. Ja som sa vtedy za žiaden nemodlil. Modli som sa, aby som "sám sebe úplne zhorel." Nepochybujem, že táto modlitba bola nadprirodzeným spôsobom vyslyšaná. Keď som z tej miestnosti vyšiel, zažil som niečo, čo nebolo prirodzeným stave, čo sa mysle alebo pocitov týka. Viem, že to znie rozporne: bola to kombinácia akútneho sebauvedomenia si a totálneho pochopenia svojej ničotnosti - bolo to osobné zničenie, akému sa žiadne, z mnohých a hlbokých osobných spustošení, ktoré som zažil, nevyrovná. Preto hovorím, že to nebolo "prirodzené."

Keď som z tej miestnosti vyšiel, čakal som spolu s ostatnými kandidátmi na začiatok omše. Pamätám si, ako som tam sedel a uvažoval "Čo budem teraz robiť?" Odpoveď, ktorú som dostal, prišla v tom, čo považujem za nadprirodzenú milosť, ktorá pretiekla mojou mysľou: "Som nič a nemám kam ísť. Som preto Tvoj a budem konať čo Ty chceš." Dodávam, že táto myšlienka nebola sprevádzaná nijakým pocitom útechy, alebo pocitu prítomnosti Boha. Len sa objavila.

Účinok tohoto zážitku, ktorý ma zaplavil, pretrval istý čas, ale po pár dňoch, či možno týždňoch som bol v tom, čo by som pomenoval "normál," ak je život plný egoizmu, možno nazvať normálnym. Po rokoch som si ale uvedomil, aký mimoriadny základ vo mne tento zážitok zanechal pre moju osobnú vieru. Dnes, nech už prichádza akékoľvek pohoršenie, nech som pripravený o akúkoľvek útechu, nech na Cirkev a svet dopadá akýkoľvek trest, tak nezažívam pokušenie proti Viere ani zmätok v súvislosti so súčasnou cirkevnou krízou. Jediný zmätok, ktorý zažívam súvisí s mojimi vlastnými zlyhaniami pri snahe žiť to, čo poznám. Je to, ako by bola bezpečnostná páska natiahnutá okolo mojej mysle, a nie okolo môjho tela.

Kráľov sen

Tento zážitok mi v mysli i srdci hlboko rezonoval v súvislosti so snom babylonského kráľa Nabuchodonozora, jeho výklade a vyplnení, ako to podáva Dan 4. A po rokoch je táto správa o Nabuchodonozorovom páde a vzkriesení pre mňa stále viac obrazom zostupu Cirkvi do chaosu, jej veľkého trestu a následného znovuzrodenia a triumfu. Preto venujem trochu času tomuto snu.

Nabuchodonozor videl vo svojom sne veľký strom, ktorý siahal až do neba a vyzeral že prerástol celú zem: "

Jeho lístie bolo prekrásne a jeho ovocie hojné - bol na ňom pokrm pre všetkých -, pod ním hľadala chládok poľná zverina a na jeho vetvách bývali nebeské vtáky; z neho sa sýtilo každé telo."
Kým kráľ hľadel na ten výjav, videl aj ako "strážca a svätec zostúpil z neba" a volali

"Vytnite strom, okliesnite mu vetvy, straste mu lístie, rozhádžte mu ovocie! Nech beží spod neho zverina a vtáctvo z jeho konárov! Ale prút z jeho koreňov nechajte v zemi, v železných a kovových putách v zeleni poľa; nech ho kropí nebeská rosa a nech má so zvieratami čiastku na zelinách zeme. Jeho ľudské srdce nech mu premenia, nech mu dajú zvieracie srdce a nech nad ním prejde sedem časov!

Danielove varovanie

Tento sen nikto z kráľovských mudrcov nevedel vysvetliť. Nakoniec zavolali Daniela a ten po hodine rozmýšľania kráľa varoval, že jeho sen je " tým, čo ho nenávidia, a jeho výklad jeho nepriateľom!" a vysvetlil ho takto:

Strom, ktorý si videl, ten veľký a mocný, ktorého výška siahala do neba a bolo ho vidieť po celej zemi, ktorého lístie bolo prekrásne a ovocie hojné a na ktorom bol pokrm pre všetkých, pod ktorým sa zdržovala poľná zver a na konároch ktorého bývali nebeské vtáky,to si ty, kráľ, ktorý si sa stal veľkým a mocným; tvoja veľkosť narástla a dosiahla nebo a tvoja vláda končiny zeme.

A že kráľ videl zostúpiť z neba strážcu a svätca, ktorý hovoril: "Vytnite strom a zničte ho, ale kmeň z jeho koreňa nechajte v zemi v železných a kovových putách v poľnej zeleni, nech ho skrápa nebeská rosa a nech má podiel s poľnou zverinou, kým nad ním význam toho je, kráľu - a je to rozhodnutie Najvyššieho, ktoré vychádza proti môjmu kráľovskému pánovi:

Vyženú ťa spomedzi ľudí a s poľnou zverinou sa budeš zdržovať, trávu ti dajú jesť ako dobytku a nechajú ťa skrápať nebeskou rosou, sedem časov uplynie nad tebou, kým sa dozvieš, že Najvyšší je vládcom nad ľudským kráľovstvom a dá ho tomu, komu chce.

A že rozkázali ponechať kmeň z koreňov stromu, tvoje kráľovstvo ostane tebe, len čo sa dozvieš, že nebesá sú mocné.

Preto, kráľu, nech sa ti zapáči moja rada, odčiň svoje hriechy spravodlivosťou a svoje viny milosrdenstvom k bedárom; azda sa predĺži tvoja bezpečnosť.


Analogická línia: Ničomnosť bez Boha

Kráľ Danielove varovanie nevypočul. Po dvanástich mesiacoch kráčal palácom v Babylone a uvažoval o svojom kráľovstve, "vystavanom.... mocou svojho bohatstva a na ozdobu svojej slávy" a z neba prišiel Boží výrok "Kráľovstvo odíde od teba a vyženú ťa spomedzi ľudí, a poľnou zverinou sa budeš zdržovať, trávu ti dajú jesť ako dobytku a sedem časov uplynie nad tebou, kým uznáš, že Najvyšší je vládcom nad ľudským kráľovstvom a dá ho tomu, komu chce."

Krátko po zážitku, ktorý som opísal vyššie, som to spomenul známemu, ktorý mal bol príčinou toho, že som sa vôbec začal modliť a povedal som mu, že tá udalosť s Nabuchodonozorovým snom ma veľmi zaujala.

Nevedel som, že je umelec a on sa ku mne vrátil s kresbou Nabuchodonozora, ako nahý sedí v tráve, s vlasmi ako orlie perie, rosou na tele a nechtami dlhými, ako pazúry. Ale jeho oči boli úchvatné. Boli to oči človeka, ktorý stratil ľudské srdce a dostal srdce šelmy. Obrázok nezobrazoval zlé zviera, len človeka, ktorý sa stal zvieraťom, lebo stratil ľudské srdce a rozum. Bol to obraz duchovného šialenstva.

Analogickú podobnosť možno vidieť medzi mnohými dušami v dejinách a stavom Nabuchodonozorovho šialenstva. Samozrejme, len čiastočnú podobnosť. Napríklad ja, som osobne zakúsil nie stratu rozumu a moje osobné spustnutie sa nestalo proti mojej vôli, ale v súlade s mojimi túžbami. Napriek tomu, je to tento pocit "ničoty" človeka bez Boha, ktorý tvorí túto analógiu.

Kmeň milosti: Nezaslúženej a účinnej

Sv. Peter, ktorý chvastavo zvolal, že Krista nikdy neopustí, ho tri krát zaprel s vehementným "Nepoznám toho človeka!" Skaza a opovrhovanie sebou samým, ktoré musel cítiť po tom, ako zaprel Boha, ho mohli ľahko priviesť k totálnej skaze. Ako Judáša. Ale sv. Teophylus o Petrovom páde povedal: "A hoci si bol dočasne otrasený, stále si držal v úschove semeno viery. A hoci duch v pokušení stratil listy, koreň zostal pevný." Petrov strom stratil všetko, čo ho prirodzene udržiava nažive, ale peň zostal, v súlade s Božou prozreteľnosťou, uchránený pred skazou.

Na príbehu o Nabuchodonozorovom šialenstve je najtajomnejšia pasáž:"kmeň z jeho koreňa nechajte v zemi v železných a kovových putách "

Tieto "železné a kovové putá" predstavujú Božiu intervenciu, ktorú volajú bohoslovci "účinná milosť." Pomocou nej sa dosiahne zachovanie jadra duchovnej integrity, ktoré je mimo ľudských síl, pričom to ale nenarušuje slobodnú vôľu. Je to naozaj nezaslúžené a účinné. To čo z tohoto pňa potom vyrastie je slávne, premenené a výrazne presahuje to, čím to bolo pred tým.


Kmeň Izraela


Najdôležitejší medzi týmito kmeňmi (či koreňmi) v dejnách spásy je koreň Jesseho, otca kráľa Dávida. Pozemská línia júdskych kráľov (Jesseho rod) skončila so Sedekijášom v roku 587 B.C. keď Nabuchodonozor dobyl Jeruzalem a spálil chrám, archa zmluvy sa stratila a Júdsko sa stalo babylonskou provinciou. Ale kmeň Jesseho, Dávidova línia prežila a povstala v kraľovaní Ježiša Krista: Z pňa Jesseho vypučí ratolesť a z jeho koreňov výhonok vykvitne. [Iz. 11:1]





Je celkom užitočné skúmať rozsah, v ako sa viera židovského ľudu, v predvečer Vtelenia scvrkla na "kmeň". Všetko svedčilo o tom, že Boh nesplnil svoje sľuby dané Izraelu. Boh sľúbil večnou zmluvou, že Izrael porazí svojich nepriateľov a Dávidov trón vytrvá naveky. Nič z toho vtedy nebolo predstaviteľné. Boha nebolo nikde vidieť, Židia trpeli pod rímskym jarmom a Dávidov trón neexistoval. Samotné centrum Božej prítomnosti v jeho ľude, archa, zmizla. Podľa všetkých externých faktov sa viera židov scvrkla na blúznenie podobné Nabuchodonozorovmu snu, na absurditu, či dokonca bláznovstvo a presne takto Rimania hľadeli na tento národ. To treba pripomenúť zdanlivo zázračný "koreň", ktorý prežil nie len v Márii a Jozefovi, ale aj iných novozákonných veriacich, Nikodémovi, či Jozefovi z Arimathei. V svojej biede volali k Bohu, modlili sa a "zachovali svoje duše v trpezlivosti." Nemožno tu nevidieť ako účinná Božia milosť uchovala vieru aj v týchto mimoriadne temných časoch.

Kmeň Cirkvi

Existuje dych berúca podobnosť medzi úbohým stavom židovského národa vtedy a úbohým stavom Katolíckej cirkvi dnes, obzvlášť, hoci nie výlučne, za vlády pápeža Františka. Zdá sa, že takmer všetko katolícke ide byť postavené na hlavu. František neprestajne hanobí tradičný katolicizmus a katolíkov. Nehanebne pretláča falošný ekumenizmus. Popiera poslanie Katolíckej cirkvi konvertovať národy, iné náboženstvá a ateistov na katolícku vieru. Prezentuje falošné milosrdenstvo ku škode katolíckej pravdy a integrity sviatostí.  Šíri ekologický panteizmus (Laudato Si), napodobňuje Theilardovskú teológiu a všetkými spôsobmi strašne poškodzuje katolícku identitu. Pri povrchnom pohľade možno povedať, že Boh nesplnil svoje sľuby, ktoré dal svojej Cirkvi.

Satanský podvod -  od sporu k spoločenstvu

Všetky tieto prvky ničenia katolicizmu asi najlepšie zjednocuje Františkova návšteva švédskeho Lundu, 31.10.2016 pri slávnostnom otvorení osláv Luthera a 500 ročnice protestantskej revolúcie, ktoré kulminovali 31.10.2017 pri výročí  zverejnenia Lutherových téz na dverách Wittenbergského kostola.

Spolu s prezidentom Lutheran World Federation  biskupom Dr. Munib A. Younanom a generálnym tajomníkom Rev. Dr. Martin Jungeom, viedol pápež ekumenickú bohoslužbu v katedrále v Lunde -spoločná katolícko-luteránska modlitba bola zverejnená v januári 2016 Pontifikálnou radou pre kresťanskú jednotu (PCPCU) a  Lutheran World Federation (LWF). Táto modlitba pochádza priamo z dokumentu (2013) Od sporu k spoločenstvu (ovocie 50 ročného dialógu PCPCU a LWF) . Táto modlitba chváli Luthera a "veľa nápomocných teologických a duchovných podnetov, ktoré sme získali vďaka reformácií," a zaväzuje katolíkov a lutheránov najvyššiemu princípu, ktorým sa majú riadiť ich budúce vzťahy: "začať z výhľadom na jednotu a nie na rozdelenie."

Tento dokument je ten najdiabolskejší podvod, aký kedy vyšiel z vatikánskych úradov. Tento podvod sa rozprestiera na asi 50 stranách a potreboval by na dokonalé objasnenie celú knihu. Základ a principiálne prvky tohoto podvodu sa však dajú vyložiť na pár stranách, o čo sa teraz pokúsim.

Falošný prvý princíp

Najskôr sa musíme zbaviť falošnej zásady, opakovane zmieňovanej v tomto dokumente a označenej aj za prvý princíp spoločnej modlitby a to, že všetky budúce vzťahy medzi katolíkmi a luteránmi "musia vždy začať z perspektívy jednoty a nie perspektívy rozdelenia...". Toto je, aspoň tak to tvrdí tento dokument, hlavná zásada, že "to, čo nás spája je väčšie ako to, čo nás rozdeľuje". To je však lož. Uvažujme teraz o troch bodoch, o ktorých tento dokument, v snahe presadiť falošný pojem jednoty, hanebne mlčí.


1) Luteránska cirkev nie je apoštolská a teda nie je súčasťou Mystického Tela Kristovho.

2) Luteránska cirkev nemá platnú ordináciu a preto nevysluhuje platne Eucharistiu, ani spoveď, sviatosť kňazstva, posledného pomazania, či birmovania.

Už na základe týchto dvoch bodov sa dá ľahko ukázať nezmyselnosť princípu, že "musíme začať od toho, čo nás spája a nie od toho, čo nás rozdeľuje." Protestantská revolúcia takmer okamžite odtrhla polovicu Európy od plnosti Pravdy, ktorú garantuje Kristus v celosti Apoštolskej tradície a všetkých vzbúrencov zbavila sviatostného života v Kristovi. Tu hovoríme o miliónoch duší, ktoré stratili posväcujúcu milosť. A tento "rozdeľujúci" aspekt "reformácie" sa zmnohonásobil to nemerateľného stupňa. Privrieť nad tým oko a nahradiť to "tým čo nás spája," to si žiada nie len nesmierne hlbokú úskočnosť ale aj mimoriadne obrovský hriech proti základnému princípu lásky a milosrdenstva k dušiam, ktoré trpia týmto podvodom a depriváciou.

3) Treba tiež podotknúť, že dokument Od sporu k spoločenstvu, sa veľmi konkrétne a pomerne rozsiahlo zaoberá doktrínami o Ospravedlnení, Eucharistii (vrátane skutočnej prítomnosti a obety), kňazstvom, Písmom a tradíciou (vždy s malým "t"). Pri maskovaní a falšovaní radikálneho rozdelenia medzi katolíckou a lutheránskou teológiou v každom z týchto bodov, musia autori čeliť tvrdým a konkrétnym definíciám a anathemám Tridentského koncilu. Najmä v prípade Eucharistie a náuky o ospravedlnení, kde Tridentský koncil otvorene a jasne zatracuje Lutherovo učenie. Preto tento dokument považuje za nutné, hneď na začiatku diskusie o hore vymenovaných doktrínach zaviesť nasledujúci princíp, ako základ svojich pokrivených záverov:

Dedičstvo Tridentského koncilu, ktorý zásadne definoval vzťahy katolíkov a lutheránov na niekoľko storočí, je treba dnes vidieť skrze optiku Druhého Vatikánskeho koncilu. Tento koncil umožnil Katolíckej cirkvi vstúpiť do ekumenického hnutia a opustiť vyhrotenú polemickú atmosféru poreformačnej doby. [paragraf 90]

Inak povedané, tento dokument redukuje doktrinálne definície a odsudky Tridentského koncilu na historicky podmienenú polemiku, ktorá nemá pre moderných katolíkov záväznú povahu. Máme tu empatické odmietnutie záväzných dogmatických vyhlásení Tridentského koncilu. A tým sa dokument Od sporu k spoločenstvu a jeho páchatelia stavajú do otvoreného sporu s  Prvým Vatikánskym koncilom:

Lebo náuka viery, ktorú Boh zjavil, nebola navrhnutá ako nejaký filozofický vynález predložený ľudskej vynaliezavosti k zdokonaleniu. Bola odovzdaná Kristovej neveste ako božský poklad, ktorý má byť verne opatrovaný a neomylne deklarovaný. Preto tiež musí byť význam posvätných dogiem, ktoré svätá Matka Cirkev raz deklarovala, neprestajne zachovávaný a nesmie sa od tohoto významu odchýliť, pod zámienkou či výhovorkou jeho hlbšieho pochopenia. (can. iii).

Lutheránska vzbura

Pôvod Lutherovej revolty treba hľadať v jeho osobnom zúfalstve nad vlastnou neschopnosťou spolupracovať s Božou milosťou, nie len pri zachovávaní mravného zákona, ale aj pravidiel a smerníc jeho augustiniánskej rehole. Jeho teologický systém je teda zakorenený v princípe ospravedlnenia, známom ako "Len samotnou vierou."

Do vlastného prekladu Biblie Luther vložil slovo "samotnou" do Rim 3:28, takže tam čítame:

So halten wir nun dafür, daß der Mensch gerecht werde ohne des Gesetzes Werke, allein durch den Glauben.

Také slovo tam ale nie je.  (slovenský lutheránsky preklad ho tiež neuvádza - pozn.prekl)
Ani slová "bez skutkov podľa zákona" nemožno interpretovať ako "samotnou vierou." V Novom zákone je naozaj človek oslobodený skrze vieru od vykonávania ritualistických predpisov, ako ich poznáme zo Starého zákona. Ale to neznamená, že je oslobodený od desiatich prikázaní, morálneho zákona, Novej zmluvy, alebo schopnosti a povinnosti používať slobodnú vôľu a spolupracovať s Božou milosťou pri žití podľa jeho zákonov a jeho pravdy. Luther toto všetko odmietol a list sv. Jakuba, v ktorom stojí, že "viera bez skutkov je mŕtva" Luther označil za slamenú epištolu. Luther vo svojich spisoch tvrdí:

"Je dôležitejšie chrániť sa pred dobrými skutkami, ako pred hriechom."

"Toto je kresťanská sloboda .... že nepotrebujeme žiadne dobré skutky aby sme dosiahli zbožnosť a spásu."

"Ten najlepší dobrý skutok je podľa milosrdného Božieho súdu ľahký a podľa prísneho Božieho ťažký hriech."

"Kto hovorí, že evanjelium žiada pre spásu dobré skutky je, a hovorím to otvorene a narovinu, klamár."

"Ak by sa vás Mojžiš pokúšal zastrašovať hlúpymi desiatimi prikázaniami, povedzte mu rovno - choď si naháňať židov."

“Prirodzenosť človeka je natoľko skazená, že sa nemôže znovuzrodiť a hriech zostáva aj v duši spravodlivého naveky. Božia všemohúca milosť človeka neočisťuje od hriechu. Všemohúci sa o hriechy ľudí nestará. Zakrýva ich Kristovými zásluhami a nepripočítava ich hriešnikovi, ktorá prejavil vieru v utrpenie Vykupiteľa.”

Toto všetko nutne vyústilo do popretia slobodnej vôle a jej schopnosti spolupracovať s Božou milosťou. Luther napísal knihu (proti Erazmovi) zvanú Otroctvo vôle, ktorá je celá o tejto téme. Jeho názor na slobodnú vôľu možno najpresnejšie vyjadruje táto stať:

Ľudská vôľa je ako zviera, medzi dvoma pohoničmi. Ak poháňa Boh, ide vôľa kam Boh chce: ako stojí v Žalme: Hlúpy som bol a nechápavý a pred tebou som bol ako dobytča. Ale ja som stále pri tebe.’ (Ž. 73: 22-3). Ak poháňa Satan, ide vôľa kam Satan chce. Nedokáže si vybrať, kto ju bude poháňať ani o čo usiluje. Ale pohoniči medzi sebou bojujú, kto bude viesť. (II, viii)

Luther veril, že Božia moc je nekonečná, takže boj medzi Bohom a Satanom je len metafora, ktorou Luther maskoval svoje presvedčenie, že Boh je zdrojom dobra i zla. Inak povedané, popretím slobodnej vôle, Luther logicky preniesol vinu za hriech na Boha. Judášov hriech teda spáchal samotný Boh.

Dodal by som ešte, že som podrobne študoval Lutherove dielo a hore uvedené výroky sú len malým zlomkom toho, čo by sa tu dalo uviesť. Každý, ktorý podstúpi čo i len trochu dôkladnejšie štúdium Luthera sa nutne stretne so záplavou podobných výrokov.

Korektívne kánony Tridentského koncilu

Vráťme sa k bodu, v ktorom som začal svoj rozbor: dokument Od sporu k spoločenstvu popiera kánony Tridentského koncilu. Dekrét o Ospravedlnení obsahuje nasledujúce kánony, ktoré sú všetky namierené proti Martinovi Lutherovi a lutheránstvu. Ocitujem to niekoľko, aby som zdôraznil absurdnosť predstavy, že medzi katolíkmi a lutheránmi je možná jednota v náuke o Ospravedlnení. Každý pokus označiť tieto kánony za historicky podmienenú polemiku je Satanovo dielo, ktoré má za cieľ zničiť všetku katolícku náuku:

Kánon 4: Keby niekto povedal, že Bohom pohnutá a vzbudená slobodná vôľa človeka nijako nespolupracuje tým, že súhlasí s Bohom, ktorý povzbudzuje a volá, takže sa ona ľudská slobodná vôľa nedisponuje a nepripravuje, ani že nemôže - aj keby chcela - odporovať, ale ako niečo neživého, nekoná vôbec nič a chová sa úplne pasívne, Anathema sit.

Kánon 5: Keby niekto povedal, že sa slobodná vôľa človeka po Adamovom hriechu stratila a vyhasla, alebo že je iba označením alebo priamo označením bezobsažným, alebo dokonca výplodom vneseným satanom do cirkvi, Anathema sit.

Kánon 6: Keby niekto povedal, že nie je v moci človeka, aby urobil svoje cesty zlými, ale že ako zlé, tak i dobré skutky spôsobuje Boh, a to tak, že ich nielen dopúšťa, ale aj v pravom zmysle a sám od seba pôsobí až do tej miery, že Judášova zrada nie je menej Božím dielom ako povolanie Pavla, Anathema sit.

Kánon 7: Keby niekto povedal, že všetky skutky urobené pred ospravedlnením, či už boli vykonané z akéhokoľvek dôvodu, sú v skutočnosti hriechy alebo že zasluhujú Božiu nenávisť, alebo že čím viac človek sa usiluje disponovať sa k milosti, tým viac hreší, Anathema sit.

Kánon 8: Keby niekto povedal, že strach pred peklom, pre ktorý sa v bolesti nad hriechmi utiekame k Božiemu milosrdenstvu, alebo pre ktorý sa hrešenia zdržiavame, je hriechom, alebo že robí hriešnikov ešte horšími, Anathema sit.

Kánon 9: Keby niekto povedal, že hriešnika ospravedlňuje samotná viera, a chápal to tak, že sa nevyžaduje nič iné, čím by spolupracoval na dosiahnutie milosti ospravedlnenia, a že nie je vôbec potrebné pripraviť sa a disponovať činnosťou vlastnej vôle, Anathema sit.

Kánon 10: Keby niekto povedal, že ľudia sú ospravedlnení bez Kristovej spravodlivosti, skrze ktorú nám zaslúžil ospravedlnenie, alebo že skrze samu túto spravodlivosť sú formálne spravodliví, Anathema sit.

Kánon 11: Keby niekto povedal, že ľudia sú ospravedlnení buď jednoduchým pripísaním Kristovej spravodlivosti, alebo jednoduchým odpustením hriechov, bez milosti a lásky, ktoré sa rozlievajú skrze Ducha Svätého v ich srdciach a prenikajú ich, alebo že tiež milosť, ktorou sme ospravedlnení, je iba priazňou Božou, Anathema sit.

Kánon 12: Keby niekto povedal, že ospravedlňujúca viera nie je nič iné ako dôvera v božské milosrdenstvo, ktoré kvôli Kristovi odpúšťa hriechy, alebo že ona samotná dôvera je to, čím sme ospravedlnení, Anathema sit.

Kánon 13: Keby niekto povedal, že na dosiahnutie odpustenia hriechov je pre každého človeka nevyhnutné, aby pevne a bez akéhokoľvek váhania spôsobeného vlastnou slabosťou a neschopnosťou veril, že sú mu odpustené hriechy, Anathema sit.

Kánon 14: Keby niekto povedal, že človek je od hriechov oslobodený a ospravedlnený tým, že s istotou verí vo svoje oslobodenia a ospravedlnenie, alebo že nikto nie je naozaj ospravedlnený, ak neverí, že je ospravedlnený, a že iba touto vierou dosahuje oslobodenie od hriechov a ospravedlnenie, Anathema sit.

Kánon 15: Keby niekto povedal, že znovuzrodený a ospravedlnený človek je z viery zaviazaný veriť, že je s istotou v počte predurčených, Anathema sit.

Kánon 16: Keby niekto s úplnou a neomylnou istotou povedal, že dosiahne onoho veľkého daru vytrvalosti až do konca, bez toho aby sa to dozvedel z osobitného zjavenia, Anathema sit.

Kánon 17: Keby niekto povedal, že milosť ospravedlnenia sa týka iba tých, ktorí sú predurčení k životu, a že všetci ostatní povolaní sú síce povolaní, ale milosť nedostávajú, pretože sú božskou mocou predurčení k zlému, Anathema sit.

Kánon 18: Keby niekto povedal, že zachovávať Božie prikázania je nemožné aj pre človeka ospravedlnený a stojaceho v milosti, Anathema sit.

Kánon 19: Keby niekto povedal, že v Evanjeliu nie je prikázané nič okrem viery, a na ostatných veciach že nezáleží, že nie sú ani prikázané, ani zakázané, ale slobodné, alebo že sa Desatoro nevzťahuje na kresťanov, Anathema sit.

Kánon 20: Keby niekto povedal, že ospravedlnený a akokoľvek dokonalý človek nie je viazaný zachovávať Božie a cirkevné prikázania, ale iba veriť, ako by Evanjelium nebolo ničím iným než absolútnym prísľubom večného života bez podmienky zachovania prikázaní, Anathema sit.

Kánon 21: Keby niekto povedal, že Kristus Ježiš bol od Boha daný ľuďom ako vykupiteľ, ktorému majú veriť, a nie aj ako zákonodarca, ktorého majú počúvať, Anathema sit.

Kánon 22: Keby niekto povedal, že ospravedlnený môže bez osobitnej pomoci Božej vytrvať v prijatej spravodlivosti, alebo že s touto pomocou vytrvať nemôže, Anathema sit.

Kánon 23: Keby niekto povedal, že raz ospravedlnený človek nemôže naďalej hrešiť ani stratiť milosť, a teda ten, ktorý upadá a hreší, nebol nikdy naozaj ospravedlnený, alebo naopak, že sa môže v priebehu celého života vyhnúť všetkým hriechom, aj ľahkým, a to bez zvláštneho Božieho privilégiá, ako to cirkev verí o blahoslavenej Panne, Anathema sit.

Kánon 24: Keby niekto povedal, že prijatá spravodlivosť sa pred Bohom nezachováva ani nerozhojňuje dobrými skutkami, ale že samotné skutky sú len plody a znamenia prijatého ospravedlnenia, nie však príčinou jeho hojnosti, Anathema sit.

Kánon 25: Keby niekto povedal, že spravodlivý prinajmenšom ľahko hreší v každom dobrom skutku, alebo - čo je ešte menej ospravedlniteľné - že tak hreší smrteľne, a preto si zasluhuje večný trest, a že nie je zavrhnutý len preto, že mu Boh ony skutky k zavrhnutiu nepripisuje, Anathema sit.

Kánon 26: Keby niekto povedal, že spravodliví nemajú pre svoje dobré skutky, ktoré boli urobené v Bohu, dúfať a očakávať od Boha večnú odmenu skrze jeho milosrdenstvo a zásluhu Ježiša Krista, keď v dobrom živote a zachovávaní božských prikázaní vytrvajú až do konca, Anathema sit.

Kánon 27: Keby niekto povedal, že okrem nevery nie je žiadneho smrteľného hriechu, alebo že sa žiadnym iným, akokoľvek ťažkým hriechom než neverou nestráca raz prijatá milosť, Anathema sit.

Kánon 28: Keby niekto povedal, že sa hriechom stráca milosť rovnako ako viera, alebo že viera, ktorá zostáva, hoci už nie je živá, nie je pravá viera, alebo že ten, ktorý má vieru bez lásky, nie je kresťan, Anathema sit.

Kánon 29: Keby niekto povedal, že ten, kto po krste upadol do hriechu, nemôže Božou milosťou opäť vstať, alebo že môže znovu získať stratenú spravodlivosť, ale len obyčajnou vierou bez sviatosti pokánia, ako to svätá rímska a všeobecná cirkev, poučená Kristom Pánom a jeho apoštolmi, až do súčasnosti vyznávala, zachovávala a učila, Anathema sit.

Kánon 30: Keby niekto povedal, že sa po prijatí ospravedlnenia každému kajúcemu hriešnikovi odpúšťa vina a odstraňuje sa postihnuteľnosť večným trestom takým spôsobom, že nezostáva nič, čo by bolo postihnuteľné časným trestom, ktorý je potrebné odpykať buď v prítomnom živote, alebo neskôr v očistci , predtým než sa bude môcť otvoriť vstup do kráľovstva nebeského, Anathema sit.

Kánon 31: Keby niekto povedal, že ospravedlnený hreší, keď koná dobre s výhľadom na večnú odmenu, Anathema sit.

Kánon 32: keby niekto povedal, že dobré skutky ospravedlneného človeka sú Božími darmi v tom zmysle, že nie sú aj dobrými zásluhami samotného ospravedlneného, alebo že sám ospravedlnený dobrými skutkami, ktoré koná skrze Božiu milosť a zásluhu Ježiša Krista, ktorého je živým údom, vo skutočnosti nezasluhuje hojnosť milosti, život večný, a - ak zomrie v milosti - dosiahnutie večného života a hojnosť milosti, Anathema sit.

Kánon 33: Keby niekto povedal, že touto katolíckou náukou o ospravedlnení, vyloženou posvätným koncilom v tomto dekréte, sa nejakým spôsobom umenšuje Božia sláva alebo zásluhy Ježiša Krista, nášho Pána a nie že je tým skôr zjavená pravda našej viery a aj sláva Boha a Krista Ježiša, Anathema sit.


Inak povedané, konanie slobodnej vôle je nevyhnutné, aby spolupráci s milosťou viedlo k ospravedlneniu. Je nevyhnutné k spolupráci s ospravedlňujúcou milosťou. Je nutné k zachovaniu viery a dobrým skutkom. V oboch prípadoch je nutné pre spásu. Je nevyhnutné  pre konanie takých dobrých skutkov, ktoré zasluhujú vzrast slávy vo večnom živote.

Všetko toto Luther odmietol. Celá jeho teória o ospravedlnení robí človeka absolútne skazeným a tak sa rúha Bohu, ktorý človeka stvoril na svoj obraz. Treba povedať, že odchýlením sa od týchto dogmaticky záväzných tridentských dekrétov a vyhlasovaním jednoty tam, kde nie je sa autori dokumentu Od sporu k spoločenstvu stávajú predmetom anathemy vyhlásenej 33 kánonom.


Úskoční lutheráni

Je nadovšetko jasné, že podvod skrytý v  "jednote", ktorá údajne jestvuje medzi katolíkmi a lutheránmi v náuke o ospravedlnení je tiež prítomný aj na lutheránskej strane. Lutheránstvo všetkých druhov je "konfesionálna viera", ktorá má "konfesionálne dokumenty", ktoré treba prijať, aby bol človek považovaný za lutherána. Najdôležitejší je Formula svornosti, z roku 1580, podpísaný 8188 teológmi, kazateľmi a učiteľmi. Táto Formula bola vyhlásená, aby očistila a vyjasnila rôzne lutheránske dogmatické formulácie, ako napríklad augsburgské vyznanie Philipa Melanchtona, ktoré spôsobili veľa problémov a sporov. Druhý článok tejto Formuly sa venuje slobodnej vôli a obsahuje v paragrafe 6-7 toto:

Aby sa tento spor mohol podľa slova Božieho kresťansky vysvetliť a z Božej milosti odstrániť, naše učenie, viera a vyznanie je, ako nasleduje: Rozum, srdce a vôľa znovunezrodeného človeka vôbec nič nemôže rozumieť duchovným a Božím veciam zo svojich vlastných prirodzených síl. Nemôže im ani veriť, ani ich prijať, o nich myslieť, chcieť, započať, vykonávať, robiť, účinkovať alebo spoluúčinkovať, ale je úplne porušený a odumretý pre dobro. Takže po páde, pred znovuzrodením nezostalo a ani v ľudskej prirodzenosti ani iskričky duchovných síl, ktorými by sa človek sám od seba mohol pripraviť na Božiu milosť alebo ponúkanú milosť prijať, — ani nie je jej schopný sám o sebe a sám od seba, ani sa jej nemôže prispôsobiť a sa do nej vpraviť, alebo z vlastných síl nejako prispieť k svojmu obráteniu sa ani úplne, ani napolo, ani len z najmenšej a najnepatrnejšej čiastky, ani pri tom konať, účinkovať, spoluúčinkovať „sám od seba ako taký", ale je „otrokom hriechu" (Ján 8,34) a zajatec diabla, ktorý ho zotročuje (Efez. 2,2; 2. Tim. 2,26). Preto prirodzená slobodná vôľa jeho porušených vlastností a prirodzenosti je schopná a účinná iba v tom, čo sa Bohu neľúbi a čo je proti Nemu (https://www.ecavprievidza.sk/dokumenty/formula.pdf)

Ako som už povedal, o bludoch prítomných v dokumente "Od sporu k spoločenstvu" možno napísať celú knihu. Tu ale stačí povedať, že Luther, falšujúc tú najzákladnejšiu náuku o ospravedlnení, bol donútený sfalšovať aj všetko ostatné. Doktrína o ospravedlnení potrebuje správne chápanie toho, Kto je Boh, kto je človek a aký má byť ich vzťah. Keď sa tieto základné pojmy pokrivia, všetky pravdy našej Viery sa prevrátia a rozpadnú.

Dlhý pápežský rodokmeň

Treba pochopiť, že dokument "Od sporu k spoločenstvu" nie je v podstate produktom Františkovho pontifikátu. Je to ovocie 50 rokov trvajúcej ekumenickej prostitúcie a bol vydaný len 4 mesiace po Benediktovej rezignácií. Kardinál Koch, predseda pápežskej rady pre jednotu kresťanov a človek zodpovedný za promulgáciu tohoto dokumentu bol do úradu menovaný Benediktom XVI 1.6.2010. 
Doktrinálne je tento dokument takmer celý produktom Spoločného vyhlásenia o náuke o ospravedlnení z roku 1999, ktoré vydali za vlády Jána Pavla II. Tento projekt trval dlho a bol požehnávaný niekoľkými pápežmi.

Oprávnene nás veľmi znepokojili pastoračné zámery pápeža Františka, ktoré podkopávajú sviatosť manželstva a šíria eucharistickú svätokrádež. Ale to čo sa stalo v Lunde je oveľa hlbší útok proti katolíckej Viere. A hoci sa tým nepromulgovala žiadna nová náuka a neomylné magistérium zostalo neporušené, táto udalosť s požehnaním a za predsedníctva pápeža útočí na najhlbšie korene našej Viery. Škodlivé účinky na celú Cirkev sa nedajú preceniť.

"Spoločenstvo" s úpadkom a bludom?


Pátos nadchádzajúcej "spomienky" je umocnený miestom, kde sa bude konať. V lutheránskej katedrále v Lunde, ktorú v roku 1530 znesvätili a ukradli katolíkom. Švédsko je jedna z najbezbožnejších krajín na svete. Podľa Gallupovho prieskumu z roku 2009 len 17 percent Švédov považuje náboženstvo za dôležité v každodennom živote. Lutheránska cirkev je považovaná za národnú a do roku 2000 bola štátnou cirkvou. Počet registrovaných členov je vysoký, lebo až do roku 1996 bol každý novorodenec registrovaný ako lutherán, pokiaľ rodičia aktívne nezrušili svoje členstvo. Len 2 percentá registrovaných však chodia na nedeľné bohoslužby. Teologicky je švédska lutheránska cirkev extrémne liberálna. Od roku 1960 majú kňažky, primas je žena a v roku 2009 schválili sobáše párov rovnakého pohlavia. Druhá "biskupka" Eva Brunne (Štokholm) je vydatá za knažku a je to prvá otvorene lesbická "biskupka" vo veľkej kresťanskej denominácií. Má so svojou družkou syna, myslím 10 ročného. Jej biskupské motto je "Neukazuj protekcionárstvo". V roku 2015 si získala svetovú známosť tým, že navrhla, aby z Námorníckeho kostola v štokholmskom prístave odstránili všetky kresťanské symboly, vrátane kríža, lebo urážajú moslimov a nahradili ich ukazovateľmi smeru k Mekke.

Pápež, ktorý hľadá "spoločenstvo" s takouto úchylnosťou a bludom je duchovne šialený.


Nevera ako smilstvo a prostitúcia


Dá sa vidieť paralela, medzi súčasným stavom Katolíckej cirkvi a stavom židovského národa, tesne pred zničením a odvedením do babylonského zajatia. Židia dostávali od Boha mimoriadne dary, vrátane prísľubu víťazstva nad nepriateľmi. Tieto dary boli podmienené tým, že svoju vieru vložia len a výlučne do Neho. Odpoveď Izraela aj Júdu bola odmietavá a hľadali pomoc skrze diplomaciu a aliancie s pohanskými susedmi, Egyptom, Assýrskom a Chaldejskom. To viedlo k ohavnému hriechu: modloslužbe, obetovaniu detí modlám, smilstvu s pohankami  a tak ďalej. Všetka diplomacia a "dialóg" bola len nevera a prostitúcia pred Božou tvárou. Slová proroka sú strašné:

Veď dvoch ziel sa dopustil môj ľud: mňa opustili, prameň živých vôd, aby si vykopali popraskané cisterny, ktoré vodu udržať nemôžu. (Jer. 2:13)

Keď muž prepustí ženu a ona odíde od neho a oddá sa inému mužovi, či sa ešte vráti k nej? Či nie je takáto žena celkom sprznená? Nuž ty si smilnil s mnohými priateľmi a máš sa vrátiť ku mne? (Jer. 3:1).

Sústavným obrazom tejto nevery je vždy prostitúcia a smilstvo:

Veď od pradávna si zlámal svoje jarmo, roztrhal si svoje putá a povedal si: "Nebudem otročiť!" A na každom vyvýšenom kopci a pod každým zeleným stromom si sa rozvaľoval v smilstve. (Jer. 2:20)

Toto smilstvo vždy prináša stratu dobrých pastierov a rozohnanie stáda

Veď pastieri konali nerozumne a nehľadali Pána; preto neprospievali, ich stáda sú rozprášené všetky. (Jer. 10:21)

Odvrátenie od Boha smerom k svetu, najmä k národom, ktorých náboženstvo je tradične nepriateľské k Bohu a jeho ľudu, hľadanie mieru so svetom, milosrdenstva od sveta, vždy končí duchovnou nahotou Božieho ľudu a  prináša opačný výsledok: stratu Božieho mieru, milosrdenstva a uzdravenia:

"Nevkroč do domu hluku a nechoď nariekať, ani im nevyslov sústrasť, pretože som odňal od toho ľudu svoj pokoj, milosť a zľutovanie - hovorí Pán. (Jer. 16:5).


Preto, neviestka, čuj slovo Pánovo!
Toto hovorí Pán, Jahve: Pretože si rozsýpala svoj kov a vo svojej bujnosti si odhaľovala svoju hanbu svojim milencom a pre všetky tvoje ohavné modly a krv tvojich synov, ktorých si im dala,
preto určite zhromaždím všetkých tvojich milencov, s ktorými si sa zapodievala, a všetkých, ktorých si milovala, i so všetkými, čo si nenávidela; zhromaždím ich proti tebe dookola a odhalím im tvoju nahotu, takže uvidia všetku tvoju hanbu.
I budem ťa súdiť, ako sa súdia cudzoložnice a tie, čo prelievajú krv, a urobím z teba krv hnevu a žiarlivosti.
Vydám ťa do ich ruky, zrúcajú tvoj pahorok a zváľajú tvoje výšiny, zvlečú z teba šaty, zoberú ti ozdobné predmety a nechajú ťa holú a nahú.
Privedú proti tebe zástup, ukameňujú ťa a zotnú svojimi mečmi.
Domy ti vypália ohňom a zavedú proti tebe súd pred očami mnohých žien. Postarám sa, že nebudeš neviestkou, ani dary viac dávať nebudeš.
Tak utíšim na tebe svoj hnev; potom odstúpi od teba moja žiarlivosť, upokojím sa a nebudem sa viac hnevať
Preto, že si nepamätala na dni svojej mladosti a všetkým týmto si ma popudzovala, preto - uvidíš -, aj ja ti zvrátim na hlavu tvoje cestičky, hovorí Pán, Jahve. Či si nepáchala zločiny pri všetkých svojich ohavnostiach? (Ez 16:35-43).


Víťazný kvet nahého koreňa


Všade v Cirkvi to vidíme. Katolíci, ale najme ich "pastieri", smilnia s tými, ktorí ich nenávidia. S lutheránmi a iným protestantmi, židmi, moslimami, východnými pravoslávnymi, ateistami, Ruskom, Čínou, všetci združení ako milenci a spolupútnici do Theilardovského evolučného bodu Omega

Nahota Katolíckej cirkvi sa nedá poprieť - duchovná, morálna, i fyzická - teraz je otvorene vystavená tým, ktorí ju milovali aj tým, čo ju nenávideli.V tomto čase odhalenia, v Nabuchodonozorovom šialenstve, je koreň Cirkvi spútaný pásom z kovu a železa. Kvet, ktorý z tohoto koreňa vyrastie, je víťazstvo Nepoškvrneného srdca Panny Márie. Naša spása závisí na tom, či sa staneme duchovnými deťmi, ktoré nasledujú Ježiša a hľadajú útočisko u Márie.