Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

18. 1. 2020

Dialóg
Romano Amerio

Dialóg v pokoncilnej Cirkvi. Dialóg v Eccelsiam suam

Slovo dialóg predstavuje tú najväčšiu zmenu v mentalite Cirkvi po koncile. Dôležitosť tejto zmeny sa dá prirovnať k dôležitosti zmeny, ktorá sa udiala za posledné storočie v chápaní slova sloboda. Slovo dialóg v predkoncilnej Cirkvi prakticky nejestvovalo a nikdy nebolo použité v doktrinálnych dokumentoch. Ani raz sa nevyskytlo v encyklikách, v kázňach ani pastoračnej praxi. V dokumentoch II. vat. koncilu sa objavuje 28 krát, z toho 12 krát v dokumente o ekumenizme Unitatis redintegratio. Avšak vďaka jeho bleskovému rozšíreniu a enormnému nárastu jeho významu sa toto slovo, úplná novinka v Katolíckej cirkvi, stalo kľúčovým slovom určujúcim pokoncilné myslenie a zástavou novej mentality (1). Ľudia nehovoria len o ekumenickom dialógu, o dialógu medzi Cirkvou a svetom, vnútro cirkevnom dialógu, ale s neskutočnou nelogickosťou sa dialogická štruktúra vtláča do teológie, pedagogiky, katechézy, do Trojice, dejín spásy, do škôl, rodín, kňazstva, sviatostí, vykúpenia a všetkého, čo stáročia v Cirkvi existovalo bez najmenšieho náznaku dialógu v definícií, pojme, či jazykovom opise.

Prechod z tetického (určujúceho a deklaratívneho) spôsobu vyjadrovania, ktorý je pre náboženstvo vhodný, k hypotetickému  a problematickému štýlu je viditeľný dokonca i v názvoch kníh, ktoré kedysi vyučovali a dnes sa pýtajú. Knihy zvané "Základy" , "Manuály" alebo "Pojednania" o teológii, filozofii alebo inej vede, sa dnes volajú "Problémy vo filozofii", "Problémy v teológii" a manuálmi sa pohŕda a opovrhuje práve pre ich pozitívnu a apodiktickú povahu. To sa stalo vo všetkých oblastiach. Už nie sú príručky pre zdravotné sestry, ale Problematika starostlivosti o chorých. Všetko sa presunulo z istoty do neistoty, z pozitivity k problematike. Je to úpadok v intencionálnom uchopení  reálnych objektov poznávacími mohutnosťami (nosco - poznám). Objekt sa dnes pred intelekt len neštruktúrovane predhodí (grécky prohallo -  problém). V auguste 1964, venoval Pavol VI tretinu svojej prvej encykliky Ecclesiam Suam, dialógu. Povinnosť Cirkvi evanjelizovať svet prirovnal k povinnosti viesť so svetom dialóg. Ale človek sa neubráni postrehu, že toto prirovnanie nemá oporu ani v Písme a  ani v slovníku. Slovo dialóg sa v Písme nikde nevyskytuje a jeho latinský ekvivalent,  colloquium, sa objavuje iba v zmysle stretnutia dôležitých postáv a ich rozhovoru, ale nikdy nie v modernom zmysle stretnutia nejakých skupín. V troch prípadoch v Novom zákone znamená colloquium slovný spor, dišputu. Evanjelizácia je hlásanie, nie dišputa, ani rozhovor. Evanjelizácia, ktorú dostali apoštoli príkazom, je vyučovanie. Samotné slovo angelos, anjel, posol nesie ideu, že niečo bolo dané, aby bolo oznamované, nie aby bolo predmetom diskusie. Je pravda, že Peter a Pavol sa v synagógach hádali so židmi, ale to nebol dialóg v modernom zmysle, ako spoločné hľadanie niečoho, pričom sa vychádza z pozície zjavnej nevedomosti. Ich spory v synagógach boli pokusmi vyvrátiť omyl. Možnosť dialógu sa stráca, keď jeden z diskutujúcich nie je otvorený zmene presvedčenia, či už pre vlastnú tvrdošijnosť, alebo neschopnosť. A to možno vidieť v prípade sv. Pavla, ktorý v jednom prípade dialóg odmietol (2). Ako Kristus so svojou autoritou: Erat docens eos sicut potestatem habens (3), tak aj apoštoli kázali autoritatívne, nepokúšali sa validovať svoje tvrdenia v dialógu. Kristov pozitívny spôsob vyučovania kontrastuje s dialógom zákonníkov a farizejov. Je to preto, že Kristovo posolstvo nie je ľudský výmysel, otvorený námietkam, je to zjavená pravda, ktorú treba prijať. Prirovnaním evanjelizácie k dialógu Ecclesiam suam popiera, že samotná evanjelizácia, to jest kázanie pravdy, znamená odsúdenie bludu, pričom odsúdenie identifikuje s nátlakom. Tak sa vracia téma úvodnej reči, otvárajúcej koncil.(4)
"Naše poslanie," hovorí encyklika, "je oznamovať pravdy, ktoré sa nedajú poprieť a ktoré sú nutné ku spáse. To sa nestane vonkajším nátlakom, ale legitímnymi prostriedkami ľudského vzdelávania." To je legitímny, tradičný prístup, ktorý potvrdil aj fakt, že Wisser't Hooft, tajomník Svetovej rady cirkví sa hneď ponáhľal vyhlásiť, že pápežova predstava dialógu, ako komunikácie pravdy bez recipročnej odpovede, nie je v zhode s ideami ekumenizmu (5).
Filozofia dialógu

Tento novo ohlásený dialóg je založený na "nepretržitej problémovosti predmetu kresťanstva," ako uvádza Osservatore Romano (6), to znamená nemožnosti sa dopracovať k niečomu, čo už nie je sporné. Popiera tak starý princíp, ktorý uznáva logika, metafyzika i morálka, teda anagke stenai (7). Dialóg sa dostáva do problémov hneď, keď naráža na univerzálne poslanie Cirkvi evanjelizovať. Je nemožné, aby dialóg viedol každý. Možnosť viesť dialóg predpokladá poznanie predmetu a nezávisí, ako sa tvrdí, na slobode jednotlivca alebo dôstojnosti ľudskej duše. Právo argumentovať závisí na poznaní a nie na všeobecnom zameraní človeka k pravde. Sokrates povedal, že v otázkach gymnastiky sa treba pýtať odborníka na gymnastiku, v otázke chovania koní, odborníka na kone, pri liečení rán lekára a pri spravovaní štátu treba konzultovať politikov. Odbornosť je výsledkom úsilia a štúdia, metodickej a systematickej reflexie a nie náhodných okolností. Súčasný dialóg však predpokladá, že každý dokáže viesť dialóg s každým, na hocijakú tému, len preto, že sú to rozumné stvorenia. Preto je požadované, aby sa život dnešnej spoločnosti i Cirkvi upravil tak, aby sa na ňom mohol podieľať každý. Nie tak, ako to vidí katolícky systém, teda že každý podľa svojich schopností hrá príslušnú rolu- Dialóg žiada, aby každý mal právo vyjadrovať svoj názor a rozhodovať. Takže právo diskutovať je paradoxne udeľované každému, zatiaľ čo poznanie, ktoré je tým skutočným oprávnením viesť diskusiu, je čoraz slabšie a zriedkavejšie prítomné, dokonca i medzi cirkevnými predstavenými. Ďalší blud sa týka bremena dôkazu. Predpokladá sa, že dialóg dokáže zodpovedať všetky námietky oponenta. Domnienka, že by sa človek vedel obetovať pre druhého tak, aby komplete uspokojil jeho intelektuálne potreby v každom náboženskom ohľade, to je znak mravného zlyhania. Je neprimerané, aby sa niekto, kto tvrdí pravdu vystavoval nekonečnej a neobmedzenej diskusii. Každý predmet ma milión aspektov a človek pozná len niekoľko, prípadne len jeden. A tu sa predpokladá, že v dialógu dokáže reflektovať každú námietku a nebude zastihnutý nepripravený, ako by dokázal predvídať každú možnú myšlienku oponenta.

Dialóg sa stretáva aj s inou ťažkosťou na strane pýtajúceho sa, ktorá spočíva na paradoxe, ktorý zachytil už sv. Augustín. Intelekt konkrétneho človeka môže byť schopný sformulovať námietku, ale nemusí byť schopný pochopiť odpoveď na túto námietku. Skutočnosť, že individuálny intelekt môže byť oveľa schopnejší pri námietke, ako pri chápaní argumentu, je častý zdroj omylu. Ecce unde plerumque convalescit error, cum homines idonei sunt his rebus interrogandis quihus intelligendis non sunt idonei. (8)

Disproporcia medzi schopnosťou pýtať sa a chápať odpoveď je dôsledok všeobecnej disproporcie medzi možnosťou a uskutočnením. Neochota uznať túto disproporciu vedie k nelogickému záveru aj v politike. Podľa prirodzenosti má každý schopnosť vládnuť a preto každý môže vládnuť. A vedie aj k nelogickosti, ktorá je v dialógu implicitne prítomná: každý je skrze prirodzenosť schopnosť poznať pravdu a preto každý pravdu aj poznáva. Antonio Rosmini v prvej knihe svojej Theodicey nabáda, aby jedinec neveril svojim intelektuálnym schopnostiam riešiť otázky ohľadom pôsobenia božskej Prozreteľnosti. Nikto si nemôže byť istý, že jeho intelekt je na úrovni všetkých problémov, s ktorými sa môže stretnúť. Descartes neistotu ohľadom kapacity intelektu vo svojej metóde ignoroval a predstavoval si, že sila rozumu je u každého rovnako veľká a rovnako použiteľná.

Náležitosť dialógu
V Písme vychádza evanjelizácia z vyučovania a nie z dialógu. Posledný Kristov príkaz daný učeníkom bol matheteuein a didaskein, čo doslovne znamená urobte si žiakov zo všetkých ľudí, teda úloha apoštolov spočíva v uvedení národov do stavu poslucháčov a žiakov, s matheteuein ako predpokladom didaskein - vyučovania. (9)

Dialógu, okrem spomenutého biblického základu, chýba aj gnozeologický podklad, pretože povaha dialógu je nezlučiteľná s argumentom založeným na viere. Predpokladá sa tu, že kredibilita náboženstva záleží na predchádzajúcom vyriešení každej jednotlivej námietky proti nemu. To nikdy nebolo a ani nemôže byť podmienkou prijatia viery. Správne poradie je opačné. Ak sa raz nejaké náboženstvo príjme ako pravdivé, jeho kredibilita zostáva, i keď by nejaká námietka nebola zodpovedaná. Ako učí Rosmini (10), tvrdenie, že "Katolícke náboženstvo je pravdivé" znamená, že je možných veľmi veľa rôznych námietok proti nemu. Ale nie je treba najskôr zodpovedať 15 tisíc námietok v Teologickej sume, aby človek mohol rozumne súhlasiť s Katolíckou vierou. Jej pravda sa nebuduje synteticky, ako zmes čiastkových právd a prijatie tejto pravdy nevyžaduje intelektuálne uspokojenie. V skutočnosti až prijatie tejto celkovej pravdy vedie človeka k súhlasu s pravdami čiastkovými.

Nakoniec treba povedať, že dnešná idea dialógu zatemňuje metódu užitočnej nevedomosti, ktorá je vhodná pre intelektuálne slabšie mysle, ktoré nedokážu absorbovať procedúru dokazovania a vyvracania námietok a pevne sa držia svojho presvedčenia bez toho, aby venovali pozornosť opačným názorom a odhaľovaniu omylov v týchto názoroch. V obave pred ideami, o ktorých s istotou vedia, že nie sú pravdivé, udržiavajú sa úmyselne v nevedomosti (o týchto názoroch) a tak zachovávajú pravdy, ktoré už prijali a odmietajú falošné názory a pravdy zmiešané s nepravdami, bez toho aby sa ich pokúšali rozlíšiť. Táto metóda je v katolicizme legitímna a ja založená na princípe už vysvetlenom vyššie a v skutočnosti sa v tomto stave nachádza drvivá väčšina veriacich (11). Je preto nepravda to, čo hovorí Osservatore Romano, že "kto odmieta dialóg je fanatik, netolerantný človek, ktorý vždy skončí ako zradca seba a potom ako zradca spoločnosti, do ktorej patrí. Kto ale dialóg vedie, opúšťa izoláciu a odsúdenie. " (12) Naopak, viesť dialóg za každých okolností je znakom unáhlenosti a fanatizmu, ktorý nahrádza objektívnu silu pravdy subjektívnymi schopnosťami diskutujúcich strán.

Cieľ dialógu. Pavol VI. Sekretariát pre neveriacich.
Rozdiel medzi starým a novým druhom dialógu je jasne viditeľný na cieľoch, ktoré im boli pridelené. Nový druh, ako sa hovorí, nie je zameraný na to, aby vyvrátil omyl, alebo obrátil svojho partnera.(13) Nová módna mentalita odporuje čomukoľvek polemickému, považuje to za nezlučiteľné s láskou, aj keď v skutočnosti je to akt lásky. Idea polemiky je neoddeliteľná od opozície medzi pravdou a klamstvom. Polemika je zameraná práve na zvrhnutie akejkoľvek predstieranej rovnosti medzi nimi. Polemika je teda mysleniu prirodzená, pretože odstraňuje chyby vo vlastnom myslení, aj keď presvedčiť súpera nedokáže.

Z katolíckeho hľadiska nemôže byť cieľ dialógu heuristický, pretože katolicizimus už náboženskú pravdu má a nehľadá ju. Nemôže byť ani eristický, teda zameraný na získanie argumentu pre seba samého, pretože jeho motívom a cieľom je láska. Cieľom skutočného dialógu je demonštrovať pravdu, presvedčiť inú osobu a nakoniec ju obrátiť. Toto jasne učil Pavol VI. vo svojom prejave z 27. júna 1968: „Nestačí sa priblížiť k ostatným, hovoriť s nimi, ubezpečiť ich o našej dôvere a hľadať ich dobro. Je tiež potrebné podniknúť kroky k ich konverzii. Človek musí kázať, aby sa vrátili. Človek sa musí snažiť začleniť ich do Božieho plánu, ktorý je jeden a jedinečný. “Toto je veľmi dôležitá pápežská výpoveď, pretože tu pápež výslovne hovoril o ekumenickom dialógu; Význam tohoto prejavu bol potvrdený skutočnosťou, že ju Osservatore Romano dokonca vytlačil v iným písmom.

Napriek tomu v roku 1975 vedúci sekretariátu pre neveriacich zverejnil nasledovné, diametrálne protikladné tvrdenie: „Sekretariát určite nebol vytvorený s úmyslom prozelytizovať neveriacich, aj keď je toto slovo chápané v pozitívnom zmysle; ani s apologetickým zámerom, ale skôr s cieľom podporovať dialóg medzi veriacimi a neveriacimi. “(14) Keď som autorovi namietal, že jeho text je v rozpore s tvrdením pápeža Pavla, odpovedal (15), že sekretariát nerobí nič bez súhlasu vyššej moci a že konkrétny článok videl štátny sekretariát pred uverejnením. V liste je ešte zreteľnejší rozdiel medzi pápežom a sekretariátom pre neveriacich. Pokiaľ ide o moju konkrétnu námietku, list odpovedal, že hoci Cirkev mala za úlohu obrátiť svet „to neznamená, že každý krok a každá organizácia v Cirkvi je osobitne zameraná na obrátenie svojho diskusného partnera“.

Táto odpoveď nie je jasná. Cirkev má jediný všeobjímajúci cieľ, ktorým je ľudské spasenie a všetko, čo robí, je iba konkrétnym vyjadrením tohto cieľa: keď učí, nekrstí; keď krstí, neučí; keď konsekruje Eucharistiu neodpúšťa hriechy, keď odpúšťa hriechy, nekonsekruje a tak ďalej. Všetky tieto konkrétne úkony sú však konkrétnymi špecifikáciami a uspôsobením všeobecného cieľa a všetky sú zamerané na to, aby sa človek obrátil k Bohu, to znamená na konverziu. Je to najvyšší cieľ, ktorý riadi všetky podriadené ciele Cirkvi a bez tohto by sa nedosiahol žiadny z menších cieľov. (16) Vyhlásenie Pavla VI., ktoré sme citovali, jednoznačne potvrdzuje, že dialóg je zameraný na obrátenie.

Či je dialóg vždy obohatenie

Konverzia a apologetika boli z pokoncilného dialógu fakticky vylúčené. Napriek tomu sa dialóg považuje za „vždy pozitívnu výmenu“; ale toto tvrdenie je ťažké prijať. 

Po prvé, rovnako ako dialóg, ktorý konvertuje, existuje aj dialóg, ktorý pervertuje, čím sa jedna strana oddeľuje od pravdy a vedie k omylu. Alebo sa bude predstierať, že pravda je vždy účinná a že omyl neexistuje?
Po druhé, je tu situácia, v ktorej dialóg namiesto pomoci stavia pred účastníkov nesplniteľnú úlohu. Svätý Tomáš počíta s prípadom, v ktorom nie je možné dokázať pravdu osobe, s ktorou človek diskutuje, pretože neexistuje žiadna spoločne prijímaná zásada, na ktorej by sa argument zakladal. Potom je možné len dokázať, že argumenty súpera nie sú presvedčivé a že jeho námietky sa dajú uspokojiť. Za týchto okolností nie je pravda, že dialóg má pozitívny výsledok pre obe strany a predstavuje vzájomné obohatenie. Taký dialóg je neproduktívny. Ak sa potom tvrdí, že jeho užitočnosť spočíva v poznaní psychológie a ideológie partnera, odpoveďou je, že takéto veci sú doménou psychológie a nie sú cieľom náboženského dialógu; patria k histórii, biografii alebo sociológii. Takéto znalosti môžu byť skutočne užitočné pri úprave dialógu spôsobom, ktorý je pre účastníkov vhodnejší, ale to nie je to isté ako vzájomné obohacovanie.

Katolícky dialóg

Cieľom katolíckeho dialógu je presviedčanie a na vyššej úrovni, konverzia druhej strany.
Biskup Marafmi hovorí, že „metóda dialógu sa chápe ako hnutie smerujúce k plnosti pravdy a hľadanie hlbokej jednoty“, nie je však celkom jasné, čo tým mieni.(17) Existuje tendencia zamieňať dialóg o prirodzených záležitostiach s dialógom týkajúcim sa nadprirodzenej viery. Prvý z nich je vedený vo svetle rozumu, ktorý majú všetci ľudia spoločný. Ako sme povedali, všetci sú si v tomto svetle rovní a svojím dialógom (18) môžu vycítiť niečo dôležitejšie - Logos, ktorý ich naučí uvedomiť si, že sú bratmi, hlboko zjednotení spoločnou prirodzenosťou. Ale v dialógu o viere obe strany nemôžu naraz konvergovať k pravde, alebo sa postaviť na rovnakú úroveň. Neveriaci odmieta, alebo pochybuje spôsobom, ktorým veriaci nemôže.

Je možné namietať, že veriaci prijíma proces metodickej pochybnosti podobný Descartesovmu: veriaci zaujme pozíciu neveriaceho iba kvôli dialógu. Problém sa však vracia: ak je pochybnosť alebo odmietnutie viery skutočné, znamená to stratu viery a hriechu zo strany veriaceho. Ak je to hypotetický alebo predstieraný dialóg, tak je to len pretvárka a spočíva na nemorálnom základe. Je tu tiež otázka, či niekto, kto predstiera, že neverí tomu, čo v skutočnosti robí, nehreší proti viere a či dialóg založený na predstieraní nie je rovnako neproduktívny, ako je nesprávny. Tvrdí sa (19), že dialóg je plodný aj pre vieru veriacich, okrem toho, že je samozrejme skutkom lásky. Ide však o jasný rozpor. Tento článok prezentuje dilemu, že „ak pre človeka Pán Ježiš, nie je najvyššou a zovšeobecňujúcou pravdou ... človek si bude musieť osvojiť niečo iné a väčšie, ako to, čo dostal z milosti.“ A ak na druhej strane Kristus je tá najvyššia a totalizujúca pravda „nevedno, ako sa k nemu môže pridať ešte niečo viac.“ Potom však autor odloží svoju dilemu nabok a hovorí, že veriaci skutočne dialógom získa niečo, čo môže pridať k svojej viere „ pod podmienkou, že tieto nové veci nebudú vnímané, ako prídavky ku Kristovi. Sú to jednoducho nové rozmery, dimenzie, aspekty tajomstva Krista, ktoré veriaci už vlastní, ale objavuje vďaka podnetu tých, ktorí, hoci nie kresťania vedome, sú kresťanmi v skutočnosti. “To znamená, že doplnok k poznaniu nie je doplnok k poznaniu; že ateista je implicitný kresťan (20) a že ateista vlastní čriepky kresťanského tajomstva, ktoré explicitný kresťan nepozná a ateista mu ich predloží.

Na záver môžeme povedať, že tento nový druh dialógu nie je katolícky. Po prvé, pretože má čisto heuristickú funkciu, akoby Cirkev v dialógu ešte pravdu nemala a hľadala ju, alebo akoby mohla, po dobu trvania dialógu svoju pravdu stratiť. Po druhé, pretože neuznáva vyššiu autoritu zjavenej pravdy, akoby už neexistoval žiadny rozdiel medzi prirodzenosťou a Zjavením. Po tretie, pretože si predstavuje, že strany dialógu si stoja rovnako, aj keď iba v metodologickej rovine, ako keby nebolo hriechom proti viere vzdať sa výhody, ktorá pochádza z božskej pravdy, i keď len v rámci dialektického triku. Po štvrté, pretože predpokladá, že každé ľudské filozofické poznanie je otvorené nekonečnej diskusii, akoby neexistovali žiadne elementárne kontradiktórne pozície, ktoré postačujú na zastavenie dialógu a nechávajú priestor len na vzájomné vyvrátenie. Po piate, pretože sa predpokladá, že dialóg je vždy plodný a že „nikto nemusí nič obetovať“ (21), akoby dialóg nikdy nemohol uškodiť a viesť k vykoreneniu pravdy a k implantovaniu omylu, a akoby nikto nemal povinnosť odmietnuť omyly, ktoré predtým zastával.

Dialóg smerujúci k vyššej a univerzálnejšej pravde je pre Katolícku cirkev nenáležitý, pretože heuristický proces, ktorým sa Cirkev dostáva na cestu k pravde, sa jej netýka; pre Cirkev je náležitý skutok lásky, prostredníctvom ktorého sa ostatným odovzdáva pravda, ktorú z milosti Božej Cirkev vlastní a tým sa ostatní vedú k tejto pravde, ako poslednému cieľu. Tu nejde o nadradenosť veriaceho nad neveriacim, ale nadradenosť pravdy nad všetkými stranami dialógu. Skutok človeka, ktorý presvedčí iného o pravde, sa nesmie prirovnávať útlaku, alebo útoku na slobodu druhého. Logické rozpory „buď-alebo“ sú súčasťou štruktúry reality, nie druhom násilia.

Sociologický efekt pyrrhonizmu a z neho vyplývajúceho diskusionizmu sa dajú pozorovať v záplave konferencií, stretnutí, komisií a kongresov, ktoré sa začali s II. Vatikánom. Zapríčinilo to to tiež súčasnú tendenciu považovať všetko za problematické a prenášať všetky takéto problémy na komisie a výbory, takže zodpovednosť, ktorá bývala osobnou a individuálnou, sa rozptýlila v kolektívnych orgánoch. Diskusionizmus si vyvinul vlastnú technológiu; v Ríme v roku 1972 sa konala konferencia moderátorov dialógov, ktorá mala vyškoliť samotných moderátorov, ako keby bolo možné viesť dialóg všeobecne, a to bez akýchkoľvek konkrétnych vedomostí o tom, o čom sa diskutuje.





1. V Osservatore Romano z 15. marca 1971 kardinál Roy povedal, že dialóg je novou skúsenosťou pre Cirkev a pre svet. Na druhej strane 15. - 16. novembra 1966 Osservatore uviedol, že Cirkev vždy viedla dialóg (tu si ho pletie s kontroverziou a vyvracaním iných argumentov) a že ak boli časy, keď to nevykonávala, „ boli viac alebo menej úpadkové obdobia. “

2. Skutky, 19: 8-9.

3. Matúš 7:29. "Učil ako ten, kto má moc."

4. Pozri bod 38.

5. O.R., 13. septembra 1964.

6. O.K., 15. januára 1971.7. "Je potrebné niekde zastaviť."

8. De peccatorum mentis et remissione, lib. Ill, cap. 8. „Toto je vec, ktorá často vedie k omylu; keď sú ľudia schopní pýtať sa na veci, ale nie sú schopní porozumieť. “

9. Vo svojom komentári k Matúšov v Paríži 1927, s. 1444, Lagrange preložil prvé slovo enseigner a druhé apprendre.

10. Epistolario, zv. VIII, Casale 1891, s. 464, list z 8. júna 1843 grófke Theodore Bielinski.

11. Teóriu užitočnej nevedomosti rozvíja Manzoni v jeho Morale Cattolica, ed. cit., zv. II, str. 422-3 a zv. Ill, str. 131,12. O.R., 15. - 16. novembra 1965.

13. Pozri dialóg Istruzione per il, uverejnený 28. augusta 1968 Sekretariátom pre neveriacich.

14. O.R., 21. augusta 1975.

15. V úradnom liste z 9. septembra 1975.

16. Summa Theologica, I, II, q.l, a.4.

17. O.R., 18. decembra 1971. Kardinál Konig pri tlačovej prezentácii Inštrukcie k dialógu uviedol, že: „Dialóg stavia partnerov na rovnakú úroveň. Katolík sa nepovažuje za osobu, ktorá má všetku pravdu, ale za niekoho, kto má vieru a hľadá túto pravdu s ostatnými, či už veriacimi alebo neveriacimi. “I.C.I., č. 322, 15. októbra 1968, s. 20.

18. V bode 125.

19. V článku „Viera a dialóg“ v O.R., 26. - 27. decembra 1981.20. Pozri odsek 253.21. O.K., 19. novembra 1971.