Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

22. 12. 2019

Františkova hermeneutika diskontinuity

Peter Kwasniewski


Vianočný príhovor pápeža Františka, z 21. decembra - v tradičnom kalendári to je sviatok neveriaceho Tomáša apoštola - je dokonalou antitézou slávneho kázania o "hermeneutike kontinuity", ktoré 22.decembra 2005 predniesol Benedikt XVI. V tejto reči sa Ratzinger (sami posúďte s akým úspechom), pokúsil prepojiť pokoncilný experiment s 3000 ročnými dejinami Cirkvi ako Božieho Izraela. František však hovorí, "Nie, nič také sa nestane. V skutočnosti potrebujeme znásobiť úsilie o modernizáciu a opustiť zatuchnutú, rigidnú, starú minulosť. Ak chceme zachovať kresťanstvo, musíme všetko zmeniť."

Po žalostnej citácií, jezuitmi s obľubou z kontextu vytrhávanej vety od kardinála Newmana - "žiť znamená meniť sa  a byť dokonalý znamená meniť sa často." - František pokračuje:

Dejiny Božieho ľudu – dejiny Cirkvi – boli vždy poznačené novými začiatkami, sťahovaním a zmenami. Toto putovanie, samozrejme, nebolo len geografické, ale predovšetkým symbolické. je to volanie k odhaleniu hnutia srdca, ktoré sa paradoxne musí vydať na cestu, aby mohlo zostať doma, ktoré sa musí zmeniť, aby zostalo verné...... Toto všetko má dnes mimoriadny význam, pretože teraz neprežívame epochu zmien, ale epochálnu zmenu. Žijeme v čase, kedy zmena nie je postupná, ale je celková. Nesie so sebou rozhodnutia, ktoré rapídne transformujú náš spôsob života, vzťahu k iným, komunikácie a myslenia, ako sa rozlične generácie navzájom stýkajú a ako chápeme a zažívame vieru a vedu. K zmene často pristupujeme, ako by to znamenalo len obliecť si nové šaty a zvyšok zostáva rovnaký. Myslím teraz na enigmatický výraz z jedného slávneho talianskeho románu: "A chceme aby všetko zostalo také, aké je, tak všetko musíme zmeniť." ( Leopard od Giuseppe Tomasi di Lampedusa).

Trvá na tom, že nehovorí o príležitostnej alebo nepodstatnej zmene:

Ak na to pozeráme v tomto svetle, tak zmena a musí udiať vo veľmi rozličných podobách: od niečoho okrajového, príležitostného, alebo čisto vonkajšieho, musí prejsť k niečomu viac ľudskému, viac kresťanskému. Zmena sa musí udiať, ale musí začať s človekom v jej centre: antropologickým obrátením.

Vo svetle všetkého toho transhumanizmu a LGBTQ okolo nás, je kázanie o "antropologickom obrátení" celkom strašidelné. Čo iné by to mohlo znamenať, ak nie zmenu toho, ako chápeme človeka ako takého a ako mu kážeme a slúžime? V týchto slovách vidíme, že František verne nasleduje agendu revolučnej frakcie II. vatikánskeho koncilu, ktorá považovala modernú dobu za jedinečné obdobie dejín, odrezané od minulosti, ktoré pre moderného človeka žiada novú liturgiu, novú katechézu a novú teológiu -  skrátka novú cirkev.

Pápež pokračuje:

Odvolávať sa na spomienky a pamäť neznamená zakotviť sa v uchovávaní niečoho, ale naopak, je to uchopenie života a vitality nepretržite prebiehajúceho procesu. Pamäť nie je statická, ale dynamická. Zo svojej podstaty pamäť predpokladá pohyb. Ani tradícia nie je statická. Je tiež dynamická a ako hovorieval istý veľký človek [Gustav Mahler]:  tradícia je zárukou budúcnosti a nie schránkou na popol.

Všimnite si, ako je Mahlerov výrok zmenený. V skutočnosti povedal niečo hlbšie a krajšie: "Tradícia nie je uctievanie popola, je to udržiavanie ohňa." To znamená, že Mahler videl tradíciu ako mocný oheň, ktorý treba udržiavať, kým František ju vidí a kulisu pre budúce novoty.

Keď skonštatoval, že moderní ľudia už nie sú kresťania, zvolal:

Pre veľké mestá potrebujeme nové "mapy", iné paradigmy, ktoré nám pomôžu pohnúť s našimi spôsobmi uvažovania a našimi postojmi. Bratia a sestry, kresťanstvo už nejestvuje.

Ano, Vaša Svätosť: veľa veriacich katolíkov súhlasí, že potrebujeme zmenu paradigmy, potrebujeme zanechať stratégiu, ktorá za päť dekád od koncilu strašne zlyhala a nedokázala udržať katolícky svet katolíckym. Možno by sme mali skúsiť - viem, že je to opovážlivý plán - obnoviť Tradíciu!  Experimenty dokázali, že mladých priťahuje. Tiež si uvedomujeme, že kresťanstvo padlo, ale tí čo zostali katolíkmi by mali pracovať na jeho obnove a nie nihilisticky súhlasiť s jeho kapituláciou, ako niečím, čo sa nedá zmeniť. Kresťanstvo predsa nie je nič iné, ako Viera žitá naplno, Viera naplno vtelená do kultúry.

Je to teda humanita, ktorá je kľúčom k interpretácií reformy. Humanita nás volá, a vyzýva. Skrátka, humanita nás povoláva ísť vpred a nebáť sa zmeny. Takto hovoril Montini medzi rokmi 1960 až 1970. Zobral humanitu všeobecne ako základný bod. Namiesto toho, aby za základný bod postavil Bohočloveka Ježiša Krista a Jeho zjavenie. 

V tomto neľahkom dejinnom procese vždy jestvuje pokušenie vrátiť sa do minulosti (hoci aj novými formuláciami), pretože to znamená viac istoty, je to známejšie a určite menej konfliktné. To pokušenie je súčasťou procesu a rizika spojeného s rozbiehaním významných zmien. A tu je treba byť opatrný, pred pokušením k rigidnosti. Rigidnosť sa rodí v strachu zo zmeny a končí stavaním plotov a prekážok na poli spoločného dobra, mení ho na mínové pole nepochopenia a nenávisti.
Pripomíname, že za každou formou rigidnosti je nejaká nerovnováha. Rigidnosť a nevyváženosť sa navzájom posilňujú v nekonečnom kruhu. A dnes sa pokušenie k rigidnosti stalo veľmi skutočným.

A tu máme starý dobrý Bergogliov text, na ktorom sú jeho otlačky mimoriadne viditeľné. Každý študent cirkevných dejín vie, že každé reformné hnutie v Cirkvi, sa vždy pozeralo do minulosti a z nej čerpalo inšpiráciu a vzor. Obnova a zmladenie pochádza z objavenia ukrytých pokladov. Ale nie pre tohoto pápeža. Pozerať na naše dedičstvo a našich svätých, to je pre neho znak strachu a nenávisti. Práve čítam zaujímavý rukopis od istého britského filozofa a tento odstavec v ňom ma zarazil:

Je dôležité, že vskutku rovnaká dišputa ohľadom pôvodu Slova sa vyskytuje aj v moslimskej aj v kresťanskej histórii.  Na jednej strane, či je Korán stvorený, alebo či existuje externe, ako nestvorený výraz toho, čo od nás Boh požaduje. Na druhej strane, či je Syn naozaj rovnakej podstaty s Bohom , alebo je len prvým (možno) so všetkých stvorení. V oboch sférach bolo tvrdenie, že Slovo je "stvorené" favorizované tými, čo vládli, pretože to v skrytosti pripúšťa, že Slovo, ktoré bolo kedysi dané, môže zastarať a, že ich vlastné svojvoľné rozkazy budú platiť.

Zamyslite sa nad tým na chvíľu. Aj kresťanskí aj moslimskí panovníci chceli, aby božie Slovo (nech už ho chápu akokoľvek) bolo niečo stvorené, aby ho mohli vylepšiť, obísť, prípadne zrušiť a nahradiť vlastnými rozkazmi.Veriaci však vyznávali božstvo Slova a jeho nemennosť a to, že platí aj pre každého panovníka.

Nie som práve milovník medzi náboženského dialógu, ale tento historický postreh mocne ukazuje na pápeža Františka. Nijako nedementované poznámky Scalfarimu, semi-ariánske kľučkovanie v homíliach, odhodlanie spochybňovať náuku Nového zákona o cudzoložstve, treste smrti (a iných), to všetko naznačuje, že chápe Slovo ako stvorené, nad ktorým má, teoreticky, pápež autoritu. Dnešný vianočný príhovor to pozdvihuje na novú úroveň: Zmena je prakticky neobmedzená, pretože v kresťanstve nie je nič nemenné (rigidné), aby to nešlo zmeniť.

Treba ešte viac dôkazov, že Cirkvi vládne niekto, kto je katolíkom len veľmi okrajovo?  Ak vôbec?