Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

23. 12. 2019


Zaobchádzanie s najsvätejšou Eucharistiou


Aký je najväčší problém Novej omše? Tento koncilný liturgický experiment, ktorého devastačné účinky na Cirkev, na katolícku zbožnosť a samozrejme aj na katolícku vieru miliónov duší môžeme bez ťažkostí pozorovať všade vôkol seba, bol, je a bude oprávnene kritizovaný z mnohých aspektov a nie je ľahké povedať, čo na je Novej omši najhoršie. Liturgia a jej zmena mala na veriacich oveľa širšie a oveľa zásadnejšie účinky, ako teologické dvojzmysly koncilných deklarácií, ktoré laici a ani väčšina kléru aj tak nečítali a nepoznajú. Jeden z najzásadnejších problémov takzvanej "riadnej formy", ktorý ale súvisí so všetkými ostatnými, je to, ako sa zaobchádza s Kristovým Telom.

Každý, kto kedy prišiel do kontaktu s potravinami vyrobenými z múky, vie, že drobenie je neoddeliteľnou súčasťou konzumácie týchto produktov a manipulácie s nimi, či je to chlieb, oplátky, sušienky, čipsy, koláče, alebo iné pečivo. Fragmentácii hotového produktu sa skrátka nedá vyhnúť.

Katolíci verili a veria (dnes sa zdá, že už iba niektorí), že celé Telo a Krv, Duša a Božstvo Nášho Pána Ježiša Krista sa po premenení nachádza v konsekrovaných hostiách, v každej, čo ako malej čiastočke, či odrobinke. 

Kvôli tomu bola latinská cirkev vždy mimoriadne opatrná pri rozdávaní sv. prijímania. To znamená, že sa usilovala na najmenšiu možnú mieru znížiť riziko, že by sa nejaký fragment Tela Kristovho, hoci i ten najmenší, stratil, alebo bol znesvätený. Tela Kristovho sa dotýkal iba vysvätený a náležite vyškolený celebrant a to spôsobom, že všetky potenciálne oddeliteľné čiastočky boli pod viacnásobnou kontrolou zachytené na oltári oltárne (tri oltárne plachty, korporál, paténa, spojené palce a ukazováky celebranta) a gestá a postoje počas udeľovania sv. prijímania veriacim boli takisto uspôsobené tak, aby ani jeden fragment nepozorovane neunikol (obrus na oltárnej mreži alebo kľakátku, paténa). Podobne aj východná cirkev, hoci mierne odlišným postupom, dospela k rovnakému výsledku. Konsekrovaná hostia sa udeľuje tak, že akákoľvek nekontrolovaná strata čiastočky, alebo vyliatie Najsvätejšej Krvi je prakticky nemožná.

Liturgické inovácie, ktoré po koncile prišli, však postupne vštepili do katolíkov názor, že na fragmentoch Tela Kristovho až tak nezáleží. Povolilo sa prijímanie na ruku, kde sa stratil dohľad nie len nad čiastočkami, ale nad celými premenenými hostiami. Ba sú prípady, keď si z patény položenej na oltári berú hostie ľudia sami. Povolilo sa rozdávanie sv. prijímania akolytmi a mimoriadnymi rozdávateľmi. Na základe falošnej zámienky, že k sv. prijímaniu chce pristúpiť viac ľudí je mimoriadne, keď mimoriadni rozdávatelia nerozdávajú. Kňazi ad hoc ustanovujú za rozdávateľa miništranta, či kohokoľvek z davu a neraz ani sami nerozdávajú.Vynecháva sa purifikácia a ablúcia u týchto rozdávateľov. Prijíma sa postojačky a prijímanie na kolenách sa niekde dokonca zakazuje (tu). S prstami, na ktorých spočívajú čiastočky najsvätejšieho Tela Kristovho, si kňazi veselo potriasajú rukami s asistenciou, pri dávaní znaku pokoja. Používajú sa nádoby z podivných materiálov a tvarov, sú zaznamenané prípady z pápežských omší, na ktorých sa diali takéto hrubé previnenia proti sv. Eucharistii (napr. Filipíny 2015, ľudia si podávajú hostiu z ruky do ruky (tu) . Rio 2013, Svetový deň mládeže(tu), kde mimoriadni rozdávatelia, ako inak, rozdávajú Telo Pánovo z jednorazových plastových pohárov). Pre tých, ktorí tvrdia, že sa to týka len Západu, pár postrehov z farnosti tohoto autora. Kňaz po premenení skladá ruky na prsiach tak, že palce a ukazováky sa otierajú o ornát. Sv. prijímanie rozdávajú nedospelí miništranti, podivný zvyk dávať malým deťom krížik miesto prijímania sa koná prstami, na ktorých môžu spočívať čiastočky Kristovho Tela. 

Tento problém je vnútorne spojený so všetkými ostatnými problémami Novus ordo a cez všetky prerastá. Ak je posvätná liturgia "vrchol, ku ktorému je zameraná celá aktivita Cirkvi (Sacrosanctum concilium, 10)", tak rozdávanie Tela Kristovho neposvätenými laikmi je stoka, z ktorej ontologicky plynie každý jeden liturgický zločin. Lebo ak sa s Bohom, prítomným Najsvätejšej sviatosti, zaobchádza ako s omrvinkou" a "prachom", tak realita sa stratí a zostáva len vonkajší prejav, prázdny a hlúpy symbolizmus. A z omrvinky sa tento postoj nebadane preniesol na celú hostiu. Niet preto divu, že na Západe už len tretina katolíkov verí, že v konsekrovanej hostii je naozaj Boh (tu). Súkromný prieskum tohoto autora medzi bežnými slovenskými katolíkmi v jeho okolí tiež nedáva dôvod na optimizmus. 

Teda k oprávnene kritizovanému nedostatku obetného charakteru tzv. "riadnej formy", ktorý zmazal v chápaní katolíckeho ľudu pojem omše ako obety, sa pripája pohŕdanie Božím Telom, ktoré zmazalo v chápaní katolíckeho ľudu pojem premenenia, ako zmeny podstaty chleba a vína na Telo a Krv Ježiša Krista.  Nová omša tak vymazala v chápaní väčšiny katolíckeho ľudu správne porozumenie sprítomnenej kalvárskej obety a úskočne podsunula predstavu, že ide o sprítomnenie poslednej večere, čo je externe podčiarknuté tým, že sa sedí okolo stola a nekľačí pred oltárom, že z obetníka je predseda a že z obety je slávnostná večera usporiadaná na pamiatku istej udalosti. Správnu katolícku vieru si dokázali udržať len tí, ktorí mali možnosť účastniť sa tradičnej latinskej omše, čo do roku 2007 nebolo možné nie len v každej diecéze, ale ani v každom štáte, alebo tí, ktorí navzdory formácii "riadnou formou" dostali od Boha milosť spoznať pravú katolícku omšu aspoň teoreticky, skrze staré knihy, katechizmy, alebo vďaka dobrodincovi, ktorý im otvoril oči. 

Je ťažké povedať, či reforma reformy, ktorú liturgickí girondisti za vlády Benedikta XVI navrhovali, sa proti vôli liturgických jakobínov, ktorí sú dnes opäť na koni, vôbec uskutoční. A je ešte ťažšie povedať, či reforma reformy dokáže prerobiť Novus ordo na poriadnu katolícku omšu. Tento autor tomu neverí. Čo ale tento autor vie s istotou je, že 50 rokov liturgickej reformy zahubilo pravú vieru a pravé poznanie obety sv. omše u miliónov veriacich a navŕšilo tak obrovskú horu svätokrádeží a rúhaní a pohŕdaní pravým Bohom, že rozsah, prísnosť a tvrdosť Božieho trestu, ktorý na naše hlavy za to dopadne, sú neopísateľné. 

22. 12. 2019

Františkova hermeneutika diskontinuity

Peter Kwasniewski


Vianočný príhovor pápeža Františka, z 21. decembra - v tradičnom kalendári to je sviatok neveriaceho Tomáša apoštola - je dokonalou antitézou slávneho kázania o "hermeneutike kontinuity", ktoré 22.decembra 2005 predniesol Benedikt XVI. V tejto reči sa Ratzinger (sami posúďte s akým úspechom), pokúsil prepojiť pokoncilný experiment s 3000 ročnými dejinami Cirkvi ako Božieho Izraela. František však hovorí, "Nie, nič také sa nestane. V skutočnosti potrebujeme znásobiť úsilie o modernizáciu a opustiť zatuchnutú, rigidnú, starú minulosť. Ak chceme zachovať kresťanstvo, musíme všetko zmeniť."

Po žalostnej citácií, jezuitmi s obľubou z kontextu vytrhávanej vety od kardinála Newmana - "žiť znamená meniť sa  a byť dokonalý znamená meniť sa často." - František pokračuje:

Dejiny Božieho ľudu – dejiny Cirkvi – boli vždy poznačené novými začiatkami, sťahovaním a zmenami. Toto putovanie, samozrejme, nebolo len geografické, ale predovšetkým symbolické. je to volanie k odhaleniu hnutia srdca, ktoré sa paradoxne musí vydať na cestu, aby mohlo zostať doma, ktoré sa musí zmeniť, aby zostalo verné...... Toto všetko má dnes mimoriadny význam, pretože teraz neprežívame epochu zmien, ale epochálnu zmenu. Žijeme v čase, kedy zmena nie je postupná, ale je celková. Nesie so sebou rozhodnutia, ktoré rapídne transformujú náš spôsob života, vzťahu k iným, komunikácie a myslenia, ako sa rozlične generácie navzájom stýkajú a ako chápeme a zažívame vieru a vedu. K zmene často pristupujeme, ako by to znamenalo len obliecť si nové šaty a zvyšok zostáva rovnaký. Myslím teraz na enigmatický výraz z jedného slávneho talianskeho románu: "A chceme aby všetko zostalo také, aké je, tak všetko musíme zmeniť." ( Leopard od Giuseppe Tomasi di Lampedusa).

Trvá na tom, že nehovorí o príležitostnej alebo nepodstatnej zmene:

Ak na to pozeráme v tomto svetle, tak zmena a musí udiať vo veľmi rozličných podobách: od niečoho okrajového, príležitostného, alebo čisto vonkajšieho, musí prejsť k niečomu viac ľudskému, viac kresťanskému. Zmena sa musí udiať, ale musí začať s človekom v jej centre: antropologickým obrátením.

Vo svetle všetkého toho transhumanizmu a LGBTQ okolo nás, je kázanie o "antropologickom obrátení" celkom strašidelné. Čo iné by to mohlo znamenať, ak nie zmenu toho, ako chápeme človeka ako takého a ako mu kážeme a slúžime? V týchto slovách vidíme, že František verne nasleduje agendu revolučnej frakcie II. vatikánskeho koncilu, ktorá považovala modernú dobu za jedinečné obdobie dejín, odrezané od minulosti, ktoré pre moderného človeka žiada novú liturgiu, novú katechézu a novú teológiu -  skrátka novú cirkev.

Pápež pokračuje:

Odvolávať sa na spomienky a pamäť neznamená zakotviť sa v uchovávaní niečoho, ale naopak, je to uchopenie života a vitality nepretržite prebiehajúceho procesu. Pamäť nie je statická, ale dynamická. Zo svojej podstaty pamäť predpokladá pohyb. Ani tradícia nie je statická. Je tiež dynamická a ako hovorieval istý veľký človek [Gustav Mahler]:  tradícia je zárukou budúcnosti a nie schránkou na popol.

Všimnite si, ako je Mahlerov výrok zmenený. V skutočnosti povedal niečo hlbšie a krajšie: "Tradícia nie je uctievanie popola, je to udržiavanie ohňa." To znamená, že Mahler videl tradíciu ako mocný oheň, ktorý treba udržiavať, kým František ju vidí a kulisu pre budúce novoty.

Keď skonštatoval, že moderní ľudia už nie sú kresťania, zvolal:

Pre veľké mestá potrebujeme nové "mapy", iné paradigmy, ktoré nám pomôžu pohnúť s našimi spôsobmi uvažovania a našimi postojmi. Bratia a sestry, kresťanstvo už nejestvuje.

Ano, Vaša Svätosť: veľa veriacich katolíkov súhlasí, že potrebujeme zmenu paradigmy, potrebujeme zanechať stratégiu, ktorá za päť dekád od koncilu strašne zlyhala a nedokázala udržať katolícky svet katolíckym. Možno by sme mali skúsiť - viem, že je to opovážlivý plán - obnoviť Tradíciu!  Experimenty dokázali, že mladých priťahuje. Tiež si uvedomujeme, že kresťanstvo padlo, ale tí čo zostali katolíkmi by mali pracovať na jeho obnove a nie nihilisticky súhlasiť s jeho kapituláciou, ako niečím, čo sa nedá zmeniť. Kresťanstvo predsa nie je nič iné, ako Viera žitá naplno, Viera naplno vtelená do kultúry.

Je to teda humanita, ktorá je kľúčom k interpretácií reformy. Humanita nás volá, a vyzýva. Skrátka, humanita nás povoláva ísť vpred a nebáť sa zmeny. Takto hovoril Montini medzi rokmi 1960 až 1970. Zobral humanitu všeobecne ako základný bod. Namiesto toho, aby za základný bod postavil Bohočloveka Ježiša Krista a Jeho zjavenie. 

V tomto neľahkom dejinnom procese vždy jestvuje pokušenie vrátiť sa do minulosti (hoci aj novými formuláciami), pretože to znamená viac istoty, je to známejšie a určite menej konfliktné. To pokušenie je súčasťou procesu a rizika spojeného s rozbiehaním významných zmien. A tu je treba byť opatrný, pred pokušením k rigidnosti. Rigidnosť sa rodí v strachu zo zmeny a končí stavaním plotov a prekážok na poli spoločného dobra, mení ho na mínové pole nepochopenia a nenávisti.
Pripomíname, že za každou formou rigidnosti je nejaká nerovnováha. Rigidnosť a nevyváženosť sa navzájom posilňujú v nekonečnom kruhu. A dnes sa pokušenie k rigidnosti stalo veľmi skutočným.

A tu máme starý dobrý Bergogliov text, na ktorom sú jeho otlačky mimoriadne viditeľné. Každý študent cirkevných dejín vie, že každé reformné hnutie v Cirkvi, sa vždy pozeralo do minulosti a z nej čerpalo inšpiráciu a vzor. Obnova a zmladenie pochádza z objavenia ukrytých pokladov. Ale nie pre tohoto pápeža. Pozerať na naše dedičstvo a našich svätých, to je pre neho znak strachu a nenávisti. Práve čítam zaujímavý rukopis od istého britského filozofa a tento odstavec v ňom ma zarazil:

Je dôležité, že vskutku rovnaká dišputa ohľadom pôvodu Slova sa vyskytuje aj v moslimskej aj v kresťanskej histórii.  Na jednej strane, či je Korán stvorený, alebo či existuje externe, ako nestvorený výraz toho, čo od nás Boh požaduje. Na druhej strane, či je Syn naozaj rovnakej podstaty s Bohom , alebo je len prvým (možno) so všetkých stvorení. V oboch sférach bolo tvrdenie, že Slovo je "stvorené" favorizované tými, čo vládli, pretože to v skrytosti pripúšťa, že Slovo, ktoré bolo kedysi dané, môže zastarať a, že ich vlastné svojvoľné rozkazy budú platiť.

Zamyslite sa nad tým na chvíľu. Aj kresťanskí aj moslimskí panovníci chceli, aby božie Slovo (nech už ho chápu akokoľvek) bolo niečo stvorené, aby ho mohli vylepšiť, obísť, prípadne zrušiť a nahradiť vlastnými rozkazmi.Veriaci však vyznávali božstvo Slova a jeho nemennosť a to, že platí aj pre každého panovníka.

Nie som práve milovník medzi náboženského dialógu, ale tento historický postreh mocne ukazuje na pápeža Františka. Nijako nedementované poznámky Scalfarimu, semi-ariánske kľučkovanie v homíliach, odhodlanie spochybňovať náuku Nového zákona o cudzoložstve, treste smrti (a iných), to všetko naznačuje, že chápe Slovo ako stvorené, nad ktorým má, teoreticky, pápež autoritu. Dnešný vianočný príhovor to pozdvihuje na novú úroveň: Zmena je prakticky neobmedzená, pretože v kresťanstve nie je nič nemenné (rigidné), aby to nešlo zmeniť.

Treba ešte viac dôkazov, že Cirkvi vládne niekto, kto je katolíkom len veľmi okrajovo?  Ak vôbec?

29. 11. 2019

Antikrist a vláda pápeža Františka
James Larson

“Keď sa toto začne diať, vzpriamte sa, zodvihnite hlavy, lebo sa blíži vaše vykúpenie.” Lk 21:28

Tieto slová nášho Pána zazneli, keď vypočítal mnohé zlá, ktoré v budúcnosti, môžu dopadnúť na jeho verných nasledovníkov - na konci čias a aj v tých situáciach, ktoré predznamenávajú a predobrazujú konečné zúčtovanie, medzi Kristom a Antikristom, medzi Božím štátom a štátom tohoto sveta. Ježiš vhodne začína varovaním pred mnohými falošnými spasiteľmi, ktorí sa objavia pred jeho druhým príchodom:"Dajte si pozor, aby vás nezviedli. Prídu totiž mnohí a budú v mojom mene hovoriť: Ja som to! a: Ten čas je už blízko! , no nechoďte za nimi!" Potom vymenuje mnoho iných ziel, ktoré nás, prirodzene môžu uviesť do beznádeje a k strate viery: vojny medzi národmi, mor a hlad, hrôzy z neba a iné veľké znamenia. Prenasledovanie, súdy a väzenie, predvedenie pred vladárov, zrada rodičov, súrodencov, príbuzných a priateľov, trest smrti a najmä nenávisť celého sveta kvôli Ježišovmu menu. Matúš podáva podobný zoznam v 24. kapitole.

Nezáleží, či tieto Pánove slová vztiahneme na samotných apoštolov, na obdobie zničenia Jeruzalema v roku 70, alebo na čas tesne pred Posledným súdom. Každá aplikácia je legitímna, lebo podstatné pravdy v nich obsiahnuté, platia pre každú generáciu kresťanov. Svet Krista a jeho učeníkov nevyhnutne nenávidí a vedie proti nim neustálu a stále intenzívnejšiu vojnu, až kým posledný boj medzi Kristom a Antikristom všetko neukončí.

Ale nie je ťažké prijať tento zoznam nevyhnutných ziel, ktoré ohrozujú kresťanský život. Ak poznáme Evanjelium, vieme, že toto všetko je nevyhnutné. Oveľa ťažšie je nezúfať, zdvihnúť hlavu vo chvíľach, keď prechádzame týmito skúškami a utrpením. Každá manifestácia Antikristovho ducha v dejinách prináša unikátne pokušenie, typické pre danú historickú epochu. My si ľahko postavíme veci do správnej perspektívy a pýtame sa: "Ako to, že Judáš bol slepý a nevidel o čo ide?" Ale môže byť takmer nemožné správnu perspektívu nájsť v momente, keď stojíme pred novou a nepoznanou formou zla. Môže nás to zaplaviť pocitom, že vidíme niečo nové, neriešiteľnú dilemu, že naša viera je len prelud, že Cirkev zlyhala a Kristove prísľuby sa nesplnili. A práve toto je to skutočné dielo Antikrista v dejinách a preto sú Pánove slová a varovanie tak nesmierne dôležité.

Zvody tohoto ducha Antikrista, ktoré nás teraz lákajú, sú v kresťanských dejinách tie najjedovatejšie a najzákernejšie a preto nás nekonečne pokúšajú prepadnúť zúfalstvu, ale aj nekonečnej trpkosti, strate kresťanskej lásky, schizme a sedevakantizmu. Tento text má cieľ prispieť k posilneniu našej viery, k tomu, aby sme pozdvihli s nádejou hlavy i uprostred dnešnej krízy a tešili sa s prísľubov, ktoré nám dal Kristus a Panna Mária.

Vypitvané pápežstvo

Vo svojom článku Vojna proti duši, ktorý som písal pred koncom Benediktovho pontifikátu som uviedol (s maličkými úpravami):

Pravdepodobne najzáhadnejší úryvok Novej zmluvy je v druhom liste sv. Pavla Solúnčanom, kde sa spomína príchod Antikrista. Stojí tam:

“A teraz viete, čo ho zadŕža, aby sa zjavil až v pravom čase. Lebo tajomstvo neprávosti už pôsobí; ale len dotiaľ, kým nebude odstránený ten, čo ho teraz zadŕža. ” (2 Sol 2:6-7).

Ireneus z Lyonu, Tertullián, Hippolytus, Sv. Cyril Jeruzalemský, Sv. Ján Chryzostom, Sv. Hieroným, Sv. Augustín z Hippa sa zhodujú na tom, že “ten, čo ho teraz zadŕža” je Rímska ríša a cisári, ktorí jej vládnu. Rímska ríša predstavovala moc zákona (napriek tyraniám, nespravodlivosti a mravnej zvrhlosti, ktorá bránila "synovi zatratenia" aby vystúpil k moci.

Pohanská Rímska ríša sa v roku 476 zrútila. Ale moc, ktorá bránila "synovi zatratenia" nezanikla. Princíp kontinuity Rímskej ríše v dejinách, bol s mimoriadnou jasnosťou vyložený Piom IX v encyklike Cum Catholica Ecclesia:

A preto zo zvláštneho nariadenia Božskej Prozreteľnosti, sa po rozpade ríše na separátne kráľovstvá, dostal rímsky biskup, ktorého Kristus urobil hlavou a centrom Cirkvi, k politickej a svetskej moci. Určite sa to stalo podľa plánu najmúdrejšieho Boha, že uprostred toľkých a tak rôznych svetských kniežat sa Najvyšší veľkňaz tešil politickej slobode, ktorú tak nutne potreboval, aby mohol vykonávať svoju duchovnú moc, jurisdikciu a autoritu nad celým svetom.”  

Inými slovami, vláda zákona a spoločenského poriadku prešla z fyzického sveta do sveta duchovného - vláda kresťanskej lásky a pravdy. Toto vybudovalo kresťanskú civilizáciu. A pretože toto bol dar Boha, ktorý prišiel skrze Cirkev, ktorá stojí na skale pápežstva, teda na Rímskom veľkňazovi, on je ten, ktorý "zadŕža" nástup Antikrista. Možno nás teraz zvádza vysvetliť "kým nebude odstránený" fyzicky. Ale ja si myslím, že je to nesprávna interpretácia. Celkom veľký počet pápežov bol z Ríma fyzicky odstránený (väznený) rôznym predchodcami Antikrista a napriek tomu zostali mravnými mocnosťami, ktoré bránili Antikristovi v nástupe. Ani to "odstránenie" neznamená, že Petrov stolec nikdy nebude neobsadený. Svet zažil niekoľko dlhých období interregna a tie nezastavili pôsobenie pápežstva, ako účinnej prekážky Antikristovho postupu.

Toto nám skrátka hovorí, že tu sa jedná o možnosť, že interná intelektuálna a mravná sila pápežstva bude natoľko potlačená, či dokonca zničená, že vytvorí dostatočne veľké duchovné vákuum, ktoré využije Antikrist, ako bránu k nástupu k moci. A práve toto vákuum som detailne odhaľoval vo všetkých článkoch o filozofii a teológii Jozefa Ratzingera. Nechcem ich tu všetky pripomínať (www.christianorder.com) Ale je jeden výrok z ranného diela Jozefa Ratzingera, ktorý je dokonalým dôkazom rozsahu, v akom sa kedysi absolútne istá, intelektuálna a mravná sila pápežstva a Cirkvi, scvrkla na malý, bojazlivý a nejasný hlások:

Toto znamená, že viera sa jednoducho musí prispôsobiť intelektuálnemu pluralizmu, ktorý nemožno zvrátiť a v rámci tejto intelektuálnej klímy, sa musí prezentovať ako zrozumiteľná ponuka zmyslu, i keby nebolo možné, v prevládajúcom filozofickom systéme, nájsť nijaký základ tejto viery. To v dôsledku znamená, že zmysel, ktorý človek potrebuje, sa stáva prístupný len rozhodnutím samotného človeka osvojiť si nejakú zmysluplnú štruktúru. Nemusí byť dokázaná, stačí, ak sa javí zmysluplná." (Viera a budúcnosť, pp. 74-75)”

Dokážete si predstaviť pápeža, medzi Petrom a II.vatikánskym koncilom, ktorý by vedome povedal niečo, čo takto nechutne zapácha totálnou duchovnou kastráciou? Ak si toto myslel aj Benedikt XVI, tak tento výrok je otvoreným svedectvom, že pápežstvo je na pokraji filozofického, teologického a mravného krachu a teda bolo "odstránené."


Benedikt & František: Pápežská kontinuita a akcelerácia

Tento krach sa dramaticky zdôraznil za vlády Františka. Nie preto, že jeho filozofická a teologická orientácia a jeho nápady sú o toľko radikálnejšie ako Benediktove, ale preto, že na rozdiel od Benedikta, je František bezohľadná hlásna trúba, predvádzajúca herézy a diabolské omyly na javisku sveta. A, v rozpore s fantazírovaním niektorých tradicionalistov, Benedikt toto schvaľuje. Na slávnosti 28.6.2016, kde František vzdával pocty Benediktovi pri 65 výročí jeho kňazskej vysviacky, Benedikt povedal: "Vďaka, svätý Otče, za vašu dobrotu, ktorá na mňa pôsobí každý deň, od chvíle vášho zvolenia. Dúfame, že vytrváte na tejto ceste božského milosrdenstva, ukážete nám Ježišovu cestu, cestu k Ježišovi, k Bohu."

Ako som už podčiarkol v iných článkoch, Františkova "cesta milosrdenstva" pozostáva hlavne z mlčania o Kristovej Pravde, čo znamená akceptovanie zla. Benediktove úprimné prijatie tejto agendy je pozitívny dôkaz, že "hermeneutika kontinuity" sa nakoniec zmenila v smilnenie so zlami tohoto sveta.

Pán povedal o "kvase" farizejov: "Lebo čo ste povedali v tme, budú počuť na svetle. Čo ste v komôrkach pošepli do ucha, budú rozhlasovať zo striech." Dôsledky toho, čo bolo povedané v tme Ratzingerovej filozofie a teológie sa dnes rozhlasuje zo striech, skrze slová a skutky pápeža Františka, z titulkov a správ, podávaných všetkými médiami. Je to duchovný zápach, ktorý preniká všetko a od oslavujúceho sveta získava pochvalu :"On je jeden z nás" - "On bol odstránený z cesty."


Bezprecedentné odkrývanie apokalyptického posolstva.

Je dôležité pripustiť si, že dnešná situácia je v dejinách pápežstva bezprecedentná. Cirkev zaiste už zažila hlboko nemravných pápežov. Mala aj pápežov, ktorí sa osobne mýlili v niektorých doktrinálnych bodoch, alebo pápežov, ktorí urobili strašné legislatívne a súdne rozhodnutia. Ale nikdy nemala pápeža, ktorý by si myslel, že Božské zjavenie je evolučný fenomén (čo si myslel Benedikt a zjavne si myslí aj František), ktorý by veril, že falošné milosrdenstvo porazí katolícku doktrínu (ako František explicitne povedal) a ktorý by hlasito a víťazoslávne vyhlasoval, že to tak je. Čelíme situácií, ktorú, ako sa zdá, nepredvídal vo svojich knihách o Antikristovi nikto z Cirkevných otcov -  teda, že sám pápež bude natoľko vnútorne, filozoficky a teologicky skazený, že sa stane sám sebe príčinou vlastného "odstránenia" ako intelektuálnej a duchovnej mocnosti, ktorá bráni nástupu Antikrista.

Rád by som tu vyjasnil, že nič z tohoto textu nepredpovedá bezprostredný nástup Antikrista. V kresťanskej tradícií sa Kristov príchod vždy považoval za veľmi blízky, ale vždy sa považovalo za bláznovstvo tvrdiť, že už nastáva. Panna z Fatimy prorokovala, že najskôr zvíťazí jej Nepoškvrnené srdce. Ale pravda je aj to, čo sv. Ján povedal o  "mnohých antikristoch," ktorí budú predchádzať poslednému "synovi zatratenia", že duch Antikrista bude stále viac otravovať a znečisťovať to, čo sa dá voľne nazvať kolektívnym a historickým vedomím ľudstva, ktoré prežívalo v dejinách a že dnešná nákaza napomohla obrovskému kroku smerom k finálnemu uskutočneniu apokalyptického posolstva.

Kardinál Manning

Nedávno som čítal sériu prednášok kardinála Henry Edwarda Manninga s názvom Dnešná kríza svätého stolca: Varovanie pred Antikristom. Hoci sa nezdá, že by kardinál Manning čo len náznakom predvídal dnešnú krízu pápežstva (ani si nemyslel, že by taká kríza bola možná), dobre chápal to, že ten kto "zadŕža" je pápež:

Teraz sme sa dostali takmer až k odpovedi na to, čo som povedal na začiatku, teda že moc, ktorá odďaľuje naplnenie zjavenia syna zatratenia nie je len človek, je to systém a nie je to len systém, je to aj človek. Skrátka, je to kresťanstvo a jeho hlava. A preto sa v osobe Kristovho námestníka a v dvojakej autorite, ktorou je z Božej prozreteľnosti obdarený, vidíme priameho oponenta pôvodcovi neporiadku. Syn zatratenia, ktorý nepozná zákon, ani ľudský ani Božský a nasleduje len svoju vôľu, nemá na zemi úhlavnejšieho nepriateľa, ako je Námestník Ježiša Krista......”

Kardinál Manning ponúka pozoruhodnú analýzu a metaforu procesu odhaľovania sa ducha Antikrista v dejinách:

Chcel by som tu ukázať, že antagonizmus medzi dvoma osobami (Antikristom a Kristom, s ktorým je pápež ako jeho námestník), je antagonizmus medzi dvoma spoločnosťami a že ako je Náš Božský Pán hlava a zástupca každej pravdy a spravodlivosti sveta od jeho počiatku, tak je Antikrist, nech už je ktokoľvek a čokoľvek, hlava a zástupca každého klamstva a zla, ktoré sa nazbieralo za 1800 rokov v bludoch, schizmách, intelektuálnej nevere spoločenských neporiadkoch a politických revolúciách antikatolíckeho hnutia na zemi."

Taká je hlbina, na ktorej spočíva kresťanská spoločnosť vo svete. Z času na čas sa nadprirodzenou silou povzniesla a urobila kresťanský systém v Európe plný energie a života. A potom sa ten systém opäť ponoril do nečinnosti. A každý, kto má aspoň trochu rozlišovania, si nemôže nevšimnúť, že je dnes hlbší, mocnejší a oveľa viac rozšírený, ako kedykoľvek predtým (bol rok 1861. Že sa raz objaví vodca protikresťanských mocností a na čas ovládne tento svet, to je z proroctva isté. Ale to sa nestane, kým "ten čo zadŕža" (pápež), nebude odstránený...."

"Tak sa to má so svetom a k tomuto koncu rýchlo postupujeme. Hovorí sa, že Etna má mimo dvoch veľkých výduchov, stošesťdesiat malých kráterov, spojených jedného obrovského, ktoré sú skrz naskrz, ako plást, poprepájané kanálmi a výduchmi, ktorými v minulosti často tryskala láva. Nenachádzam lepšiu ilustráciu stavu, v akom sa dnes nachádza kresťanstvo. Božia Cirkev spočíva na prirodzenej spoločnosti, na základoch starej Rímskej ríše, na civilizáciách pohanských národov, ktoré boli načas posvätené, skonsolidované, uchránené a požehnané. Ale v pozadí Cirkvi postupne pôsobí tajomstvo neprávosti, ktoré pôsobilo už za čias apoštolov a momentálne nadobúda sílu získava nasledovníkov. Veď čo bola Francúzska revolúcia, ktorá zničila kresťanského ducha, než láva pod horou? A čo boli povstania v 1830 a 1848, než presne ten istý princíp - Antikrist pracujúci v pozadí kresťanskej spoločnosti, raziaci si cestu hore? V roku 1848 otvorila revolúcia svoju tlamu naraz v Berlíne, Viedni, Turíne, Florencii, Neapole i samotnom Ríme. V Londýne sa pokúšala uspieť a presadiť, ale ešte nebol jej čas. Čo to všetko je, ak nie duch zatratenia, týčiaci sa proti Bohu a človeku? Princíp schizmy, herézy, ateizmu, ktorý sa vlieva do más a rozlieva z nich všade, kde si môže urobiť cestu, raziac si krátery pre svoj tok všade, kde sa kresťanská spoločnosť stala nevládnou? A toto sa dial stáročia a bude sa diať až kým "ten, ktorý zadŕža" nebude odstránený."

Kardinál Manning bol v roku 1861 presvedčený, že kresťanská spoločnosť, Cirkev a pápežstvo zažívajú útok Antikrista väčší, ako ktokoľvek pred nimi. Veľkosť a silu pripisuje slabosti Cirkvi, slabosti, ktorej dôvod on vidí najmä v tom, že pápež prišiel o svetskú vládu, čo korelovalo s vtedajším útokom zvonka. Kardinál Manning podľa všetkého nepredpokladal, v akej obrovskej miere bude Cirkev v budúcnosti spirituálne cudzoložiť so svojimi nepriateľmi a tak sa stane zdrojom vlastnej slabosti. Stačí len porovnať pontifikát Pia IX a Františka a hneď uvidíme rozdiely. Ale myslím si, že ak by žil dnes, veľmi pravdepodobne by chápal prozreteľnostný význam toho, čo sa s Františkovým pontifikátom deje.

Antikristova láva sa rozmnožila geometrickým radom, pretože duch Antikrista prenikol myslením a konaním samotného pápeža. To sa dá samozrejme povedať o väčšine kléru, rehoľníkov a laikov v Cirkvi. Ale niet väčšieho trestu, ktorý môže na Cirkev dopadnúť, ako keď Boh dopustí aby sa pápežom stal muž, ktorý síce nekompromituje nezmazateľné známky Cirkvi, ale je to človek hlboko nasiaknutý teologickými a filozofickými bludmi, napáchnutý aroganciou svojej vlastnej agendy, radujúci sa "neporiadku", pohŕdajúci tými, ktorí pevne zachovávajú absolútne pravdy a vyhlásené dogmy, zamilovaný do falošného milosrdenstva, zanedbávajúci primát konceptu Božej vlády, predstierajúci falošnú pokoru a tešiaci sa s úlohy novátora.


“Pravda bude zvrhnutá”

Sväté Písmo jasne učí a jednomyseľná náuka Cirkvi a ranných Otcov Cirkvi potvrdzuje, že Antikrist na vrchole moci ovládne a zničí Cirkev (Daniel 7:25) natoľko, že sa prestane slúžiť obeta sv. omše. Daniel 8: 12, hovorí:

“Hriešnym spôsobom postavil vojsko proti ustavičnej obete a zvrhol pravdu na zem; urobil to a darilo sa mu.”

Kardinál Manning k tomu hovorí:

“Svatí otcovia, ktorí písali o Antikristovi a o Danielových proroctvách, sa, nakoľko mi je známe, bez jedinej výnimky, východní i západní, grécki i latinskí, všetci jednomyseľne zhodujú, že pred koncom sveta, za vlády Antikrista, sa prestane obetovať Najsvätejšia obeta.”

Určite to môžeme uzavrieť tak, že vtedy bude pápež "odstránený" aj vo fyzickom zmysle. Ale zo slov sv. Pavla je rovnako jasné, že tu je aj úplne iný druh "odstránenia" pápeža, ktoré nastane pred víťazstvom Antikrista nad Cirkvou a ktoré mu umožní získať moc (2 Sol 2:1-11):

Čo sa týka príchodu nášho Pána Ježiša Krista a nášho zhromaždenia okolo neho, prosíme vás, bratia, nedajte sa hneď vyviesť z rovnováhy a naplašiť ani duchom ani slovom ani listom, údajne naším, akoby už Pánov deň nastával. Nech vás nezvedie nik nijakým spôsobom. Lebo nenastane, kým nepríde najprv odpad a nezjaví sa človek neprávosti, syn zatratenia, ktorý sa protiví a povyšuje nad všetko, čo sa nazýva Bohom alebo čo sa uctieva, takže sa posadí v Božom chráme a bude sa vydávať za Boha. Nepamätáte sa, že som vám to hovoril, ešte keď som bol u vás?
A teraz viete, čo ho zadŕža, aby sa zjavil až v pravom čase. Lebo tajomstvo neprávosti už pôsobí; ale len dotiaľ, kým nebude odstránený ten, čo ho teraz zadŕža. POTOM sa zjaví ten zločinec, ktorého Pán Ježiš zabije dychom svojich úst a zničí jasom svojho príchodu; toho, ktorý príde pôsobením satana so všetkou mocou, znameniami a klamnými zázrakmi, a s každým zvodom do neprávosti pre tých, čo idú do záhuby, lebo neprijali lásku k pravde, aby mohli byť spasení.A preto Boh na nich posiela silu bludu, aby verili lži, a boli odsúdení všetci, čo neuverili pravde, ale obľúbili si neprávosť."

Zámerne som zdôraznil slovo "POTOM". Opisuje sa tu postupnosť udalostí, v ktorých musím jasne vidieť, že najskôr musí prísť odstránenie, toho "čo teraz zadŕža" a potom Antikrist vystúpi k vláde nad svetom. Pre našu tému je mimoriadne dôležité, že  je tu konkrétne vymedzenie toho, čo znamená účinkovanie "tajomstva neprávosti." Že povedie k oslabeniu a zrade moci pápežstva, ktorá nástupu Antikrista bráni:

“POTOM sa zjaví ten zločinec, ktorého Pán Ježiš zabije dychom svojich úst a zničí jasom svojho príchodu; toho, ktorý príde pôsobením satana so všetkou mocou, znameniami a klamnými zázrakmi, a s každým zvodom do neprávosti pre tých, čo idú do záhuby, lebo neprijali lásku k pravde, aby mohli byť spasení. A preto Boh na nich posiela silu bludu, aby verili lži, a boli odsúdení všetci, čo neuverili pravde, ale obľúbili si neprávosť."

"Láska k pravde" je ten fundamentálny postoj ľudskej duše, ktorý bráni nástupu Antikrista. Ježiš Kristus je Slovo, Pravda, zrodená z Otca pred všetkými vekmi a preto je absolútne zmysluplné, že cesta Antikrista je vydláždená zradou, alebo mlčaním, ohľadne Pravdy. A práve mlčanie pápeža Františka, to je to vnútorné "zvrhnutie pravdy na zem" v mene falošného milosrdenstva a inklúzie - ktoré napomáha nástupu "synovi zatratenia."

Trest za našu neveru a smilstvo

To neznamená, že Františkov pontifikát priamo vedie k vláde Antikrista. Panna Mária sľúbila, že pred tým ako príde finálny trest, na istý čas jej Nepoškvrnené srdce zvíťazí. Ale pravda je aj to, že jestvuje v ľudských dejinách kolektívne vedomie, uložené v pamäti a akumulovanom poznaní ľudstva, ktoré je už stáročia intoxikované odporným smradom reduktívneho vedeckého myslenia, chamtivosťou a technickým pokrokom a v ľudskom srdci vďaka nemu vyrástol obrovský nádor, ktorý dusí akúkoľvek možnosť vrátiť sa k plnej Kristovej Pravde a celostnom žití Blahoslavenstiev. Táto "láva" neprávosti opäť vytryskne na povrch, krátko po víťazstve Panny Márie a nastolí poslednú a najväčšiu blasfémiu a zradí ten najväčší Boží dar od Kristovho vtelenia, víťazstvo jej Nepoškvrneného srdca.

A potom už nebude inej záchrany, len priamy a osobný zásah Ježiša Krista a Jeho víťazstvo. O súčasnom útlaku a slabosti Cirkvi kardinál Manning napísal:

“Ako náhrada za všetko čo musí pretrpieť, je pre Cirkev Božiu určené vzkriesenie, nanebovstúpenie, vláda a kraľovanie a sláva. Tak, ako Ježiš, aj ona musí trpieť, aby bola korunovaná. A bude s ním korunovaná na veky. Nech sa nikto nepohoršuje, že proroctvo hovorí o utrpení. Radi hľadíme na budúce víťazstvá a slávu Cirkvi na zemi - že evanjelium bude hlásané všetkým národom, že svet sa obráti, že nepriatelia budú podrobení a ešte všeličo iné - ale ťažko znášame, keď sa dozvieme, že Cirkev ešte čaká obdobie strašnej skúšky. Sme ako starí židia, ktorí čakali dobyvateľa a kráľa a raj na zemi. Keď ich Vykupiteľ prišiel v pokore a trpiaci, nespoznali Ho."

Musíme pochopiť, že židovská zrada - ktorú máme teraz to nešťastie napodobňovať - bola viac, ako len očakávanie víťazného a svetského Boha a jeho kráľovstva. Bolo to viac, vyrastalo to z pokrytectva a zrady, vďaka ktorým bol Boh a jeho dary (vrátane viery), chápaný ako "poklad" ktorý treba vlastniť a nie vášnivo a bojovne milovať a žiť. Veľa z moderného "triumfalizmu" a farizejstva, predovšetkým v storočiach pred II.Vatikánom, sa živilo na neviere v Kristovo učenie (predovšetkým Blahoslavenstvá), vrátane náuky veľkých pápežov, nad ktorých neprítomnosťou teraz nariekame. Boh nám dal týchto ľudí (dary) a "naša žiadostivosť skonzumovala ich a ich učenie" a potom smilnila so svetom. A Boh teraz odstránil morálnu silu pápežstva, aby potrestal našu neveru a smilstvo. Toto sa postupne pretaví do situácie, v ktorej bude Cirkev zjavne úplne zničená a porazená a práve vtedy nastane Kristovo víťazstvo. Opäť kardinál Manning:

“Odkiaľ teda príde záchrana? Je na zemi moc, ktorá by zasiahla? Je tu kráľ, knieža či mocnár, ktorý má moc nasadiť svoju vôľu a svoj meč na ochranu Cirkvi? Ani jeden. A to je predpovedané a tak to bude. Ani po tom nesmieme túžiť, lebo Boh chce inak. Ale je tu jedna mocnosť, ktorá zničí všetkých nepriateľov. Je tu jedna Osoba, ktorá rozbije a rozdrví na prach všetkých nepriateľov Cirkvi, lebo on zabije všetkých svojich nepriateľov "dychom svojich úst" a zničí ich "jasom svojho príchodu". Zdá sa, ako by Syn Boží žiarlil na každého, kto siaha na jeho autoritu. Sám si vyhradil konečnú bitku pre seba. Sám zdvihne rukavicu, ktorá mu bola hodená do tváre. A proroctvo, jasne a otvorene hovorí, že posledná porážka zla patrí Jemu. Nepatrí žiadnemu z ľudí, len Božiemu Synovi, aby všetky národy sveta poznali, že On a len On je Kráľ, že On a len On, je Boh.”

Je nutné povedať, že táto "žiarlivosť" nie je rovnaká, ako naša žiarlivosť. Ak by jeho Nevesta bola verná, nebola by taká žiarlivosť ani trest nutné, namiesto nich by bolo požehnanie a triumf. Je tiež treba povedať (hoci sa to môže zdať na prvý pohľad teologicky nesprávne), že Božia vôľa nemala na výber. V súdny deň, svet, ktorý vo svojej žiadostivosti a falošnosti premrhá aj víťazstvo Panny Márie, uvidí víťazstvo Ježia Krista samotného, a tí, ktorí prišli pre Krista o všetko, budú vlastniť samotného Krista.

Nezúfajte

Skláňajme hlavy v zúfalstve a strachu len natoľko, aby sme všetku svoju nádej, vkladanú do Kristových darov, vložili radšej priamo do Krista. Jeho víťazstvo je isté a to čo teraz zažívame svedčí o jeho blízkosti. Len málo záleží, či sa tá blízkosť naplní za nášho života, veď to nemalo žiaden dopad ani na život sv. Petra, či Pavla. Vo všetkom musím pozdvihnúť srdcia a mysle v radosti, že Boh je Všetko vo Všetkom a dosiahne svoje konečné víťazstvo.
Radujme sa z nastávajúceho víťazstva Nášho Pána a táto radosť je najvyšším svedectvom našej viery a život v kresťanskej láske je jej nadprirodzeným výrazom. To je posledná skúška toho, či nám patrí Ježišovo srdce - či mužne vztýčime hlavy, alebo si ich zakryjeme a hľadáme útočisko v jaskyniach zúfalstva a straty viery. To je skúška, v ktorej Judáš zlyhal a v ktorej my, ako dúfame, uspejeme.

23. 8. 2019

Zjednoťte klany! 
Michael J. Matt


Pred pár rokmi chcela skupina argentínskych feministiek osláviť medzinárodný deň žien. Jedna z nich sa obliekla, aby vyzerala ako Matka Božia a pred katedrálou Sv. Panny v meste San Miguel de Tucuman na nej zinscenovali fingovaný potrat (s falošnou krvou). Fotky tejto blasfémie sú priveľmi ohavné, aby sme ich mohli zverejniť.

Napriek tomu neduživá pokoncilná cirkev, kedysi katolíckej krajiny, nedokázala urobiť nič, aby to zastavila. Jeden kňaz, Leandro Bonnin, zverejnil na internete otvorený list, kde uviedol, že "toto rúhanie prekročilo všetky medze. Toto rúhanie má všetky neomylné znaky diabolského pôvodu. Zlobu, perverzitu a predovšetkým obrovskú nenávisť k Márii." A naozaj, toto bolo doslovne diablovo dielo.

Pred pár dňami povedal kardinál Burke, v rozhovore s Patrickom Coffinom, že pracovný dokument Amazonskej synody, ktorá má začať v októbri, predstavuje "apostázu." Coffin sa pýtal, či je tento dokument definitívny. Burke povedal: "Nemôže byť. Ten dokument je apostáza. Toto sa nemôže stať učením Cirkvi."

Ak uvážime, že Amazonská synoda je pápežov hýčkaný projekt, čo si máme myslieť o tom, že ju dvaja kardináli nazvali apostázou a arcibiskup Vigano ju nazval marxistickým sprisahaním, ktoré má zničiť Cirkev? Amazonská synoda bude, doslovne, diablovo dielo.

Päťdesiat rokov po koncile prestáva byť Katolícka cirkev katolíckou. Potrebujete viac dôkazov? Pred mesiacom americká biskupská konferencia zverejnila štatistiku, podľa ktorej len tretina katolíkov v USA verí v skutočnú prítomnosť Krista v Eucharistii. Tak si to spočítajme. Kňazstvo je považované za "zamestnanie pre homosexuálov" a nie bez dôvodu. Omša je úplne sprotestantizovaná, milióny katolíkov stratili vieru a ďalšie milióny opustili Cirkev. Pre tých čo majú oči aby videli a uši aby počuli, táto nová orientácia Katolíckej cirkvi, ktorú nabrala po koncile, je doslovne, diablovo dielo. Je množstvo iných príkladov Satanovho postupu, ale toto stačí, aby ste pochopili. Sledujeme autodeštrukciu ľudského prvku Katolíckej cirkvi v modernom svete, ktorá je riadená zo samotných útrob pekla.

Predstavte si moje prekvapenie. Nedávno som zverejnil video, kde som vyvrátil falošné obvinenie, podľa ktorého je Bratstvo Sv. Pia X útočiskom kňazov, ktorí majú pedofilné a homosexuálne sklony. Nemálo, takzvaných konzervatívnych katolíkov v komentátoroch naliehalo na zásadnom dištancovaní sa od SSPX, pretože vraj je v "schizme." V schizme s čím? S veľkou apostázou, ktorú pozorujeme?

Prežívame tú najničivejšiu revolúciu v dejinách Cirkvi a SSPX je problém? Ste sa zbláznili? Čo ešte je lepším príkladom diabolského zmätku, pred ktorým varovala sestra Lucia z Fatimy? Ak nejaký máte, sem s ním.

Úprimne hovorím, naša trpezlivosť s týmto už skončila. Kristovo tajomné telo je bičované a tŕním korunované pred našimi očami. Ľudský prvok Svätej cirkvi je v takom nebezpečenstve, ako nikdy pred tým a napriek tomu sa veriaci katolíci stále obávajú. či Lefebre nezašiel priďaleko, keď odporoval modernistickým nájazdníkom. Hovoria, že SSPX nie je v plnom spoločenstve s Vatikánom pápeža Františka. A? Pápež František nie je v plnom spoločenstve s drvivou väčšinou svojich predchodcov. Čo s tým urobíme?

Ak vám svedomie nedovolí podporovať SSPX, dobre, chápem to. Nie je to jednoduché. Ale pochopte aspoň, aké luciferiánske okolnosti boli prvou príčinou tohoto rozdelenia. Lefebrova voľba bola jednoduchá. Novoty alebo Tradícia. Zvolil Tradíciu a znášal za to všetky možné urážky. Vatikán, ktorému sa však vtedy vzoprel, sa odvtedy zmieta v doktrinálnom, liturgickom a mravnom chaose. Biela je stále biela, čierna je stále čierna a pastieri opustili stádo. Lefebre to teda pochopil, nemyslíte?

Neviem, ako Boh tento neporiadok napraví, ale ak súčasný stav nie stavom najvyššieho ohrozenia Cirkvi, potom stav ohrozenia, pre ktorý Kódex kanonického práva udeľuje pokyny a upravuje právomoci, nemá ako reálna možnosť, žiadny zmysel.

Kde nás to doviedlo? Do istého druhu limba, pričom na vrchole hierarchie je zmätok dosť veľký na to, aby nás oprávnil modliť sa, hľadať dobrého kňaza a nechať na Bohu, nech si to vyrieši sám.

Medzičasom ale musíme zostať spolu. Áno, medzi tradicionalistickým kňazskými rádmi a združeniami sú strategické rozdiely, ale robia čo môžu, aby zachránili duše a pomohli nám všetkým prežiť najtemnejšiu hodinu dejín. Vďaka Bohu za každého. Ak uvážime, že ľudský element Cirkvi po koncile Krista nadobro zradil, je viac ako pravdepodobné, že dejiny raz tých, čo považujú Lefebra za svojho druhu Athanáza, ospravedlnia.

Prekazil, aby modernistická revolúcia zničila Cirkev úplne a preto je jeho nepriateľov ešte aj dnes nesmierne veľa. Sú tu stále a snažia sa poslušnosťou litery zákona posmrtne Lefebra zatratiť preto, lebo až po do svojej smrti bránil katolícke dogmy, Tradíciu a ducha zákona, ktoré oni až príliš dychtia opustiť.

Ale Lefebre bol "neposlušný""! Cítite v tom výroku úskok? Ja tiež. Lefebrovi duchovní synovia sú dnes všetci tradicionalistickí kňazi, či už SSPX, ale aj iní, ktorí nasledujú jeho príklad a bránia starú omšu, tradičné učenie Cirkvi, práva Boha, kraľovanie Márie a Krista. Už niet miesta na politikárčenie, musíme sa spojiť.

Preto nateraz odložte všetko, čo si myslíte že viete o  "schizme" SSPX a predstavte si, že žijete v Japonsku. Cirkev je tam tak malá, že prakticky neexistuje, vedľa budhisticko šintoistickej väčšiny. Túžite po tradičnej omši a sviatostiach. Túžite vyznať hriechy katolíckemu kňazovi. Misie prestali, sám pápež označuje misionárstvo za prozelytizmus, ktorý je "holý nezmysel."

Kam pôjdete? Čo urobíte? Tých pár kňazov, čo v Japonsku zostalo má už veľmi vysoký vek a sú stovky, ak nie tisíce, kilometrov ďaleko. Nemáte na výber. Ste v tom sám. A potom stretnete človeka, kňaza, z SSPX, ktorý tak ako sv. František Xaverský, zasvätil svoj životu vysluhovaniu sviatostí a šíreniu starej viery v temnotách vašej pohanskej vlasti, kde sa vaša malá skupinka pevne drží starej viery našich otcov. Predstavte si, čo to znamená pre japonských bratov a sestry. Že Boh vo svojom milosrdenstve ich neopustil ani v krajine, kde Krista nikdy neprijalo viac ako bezvýznamná menšina obyvateľstva.

Pýtam sa vás, ktorým svedomie hovorí, že SSPX je v schizme: Čo by som mal od toho kňaza žiadať? Aby vydal svoje stádo vlkom? V Japonsku nie sú iní tradicionalistickí kňazi. Alebo ho prosiť, aby zostal ako dobrý pastier, vedomý si ohromnej naliehavosti situácie, dôverujúci tomu, že Boh v príhodnom čase vyrieši kanonickú situáciu SSPX, odvráti Revolúciu a obnoví zdravý rozum v ľudskej časti Kristovej Cirkvi?

Ak už nič iné, tak katolicizmus je mimoriadne rozumný. Nemáme všetky odpovede, ale máme a musíme používať Bohom darovaný rozum a katolícky zmysel, aby sme prečkali zlé časy a zostali spolu, kým Boh nezasiahne.

Nie sme farizeji. Vieme, že zmysel a cieľ cirkevných zákonov slúži spáse duší. Ich zmyslom nie je ponechať stádo opustené v temnote, lebo pastier zablúdil. Uvažujte, či dokážete odložiť svoje výhrady a urobiť všetko, čo je vo vašich silách, aby ste v tejto temnej hodine zjednotili frakcie - či SSPX, FSSP, ICK a iné, aby sme sa zjednotení mohli postaviť na obranu Tradície, Pravdy, a Svätého Kráľovstva Nášho Pána Ježiša Krista. Pre milosrdenstvo Božie, zjednoťte klany!

Nech Boh nám všetkým pomáha urobiť správnu vec, pre jeho väčšiu slávu a spásu duší, vrátane a predovšetkým našich vlastných.

https://remnantnewspaper.com/web/index.php/articles/item/4578-lefebvre-was-right-for-god-s-sake-unite-the-clans