Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

17. 10. 2018

ODTIAĽ PRÍDE SÚDIŤ ŽIVÝCH I MŔTVYCH

Mathias Gaudron

Na Vianoce pred zhruba dvetisíc rokmi prišiel Kristus medzi ľudí prvýkrát. Jeho misiou bolo zachrániť svet, ale nie všetci ľudia ho berú ako svojho spasiteľa a nie všetci ľudia sú ochotní ho nasledovať, resp. riadiť sa jeho učením. Preto už v tomto živote prebieha akýsi súd v podobe „preosievania“ ľudí. Jedni Ježiša s vierou prijímajú a uniknú tým večnému zatrateniu, kým iní ho odmietajú a odsudzujú tým samých seba k záhube, lebo odmietajú ponuku spásy, ktorá prichádza od samotného Boha. Svätý Augustín napísal: „Pokiaľ ide o Lekára, ten prišiel, aby liečil chorého. Zabíja samého seba ten, kto nechce dodržať, čo mu lekár predpisuje. Vykupiteľ prišiel na svet.... Nechceš sa Ním nechať uzdraviť? Sám seba budeš (za to) súdiť.

Na konci vekov príde Kristus druhýkrát, aby držal nad ľudstvom tzv. „Posledný súd“. Jeho príchod bude opäť viditeľný, lebo sa zjaví v nádhere svojho majestátu. Posledný súd ukončí dejiny tohto sveta. „Až príde Syn človeka vo svojej sláve a s ním všetci anjeli, zasadne na trón svojej slávy. Vtedy sa pred ním zhromaždia všetky národy a on oddelí jedných od druhých, ako pastier oddeľuje ovce od capov. Ovce si postaví sprava a capov zľava.“ (Mt 25; 31-33)

PREČO KONEČNÝ SÚD ?

Posledný súd, inak nazývaný aj „Konečný súd“ už nezmení nič na posmrtnom osude zomrelých. Každý človek dostane hneď po svojej smrti taký trest alebo odmenu, aký si svojim životom zaslúžil. Ak zomrie v stave ťažkého hriechu, príde do pekla. Ak zomrie v stave (posväcujúcej) milosti, bude zachránený. Ak počas svojho života prijímal sviatosti, súc mu to na osoh, navyše dokázal skúšky a útrapy života prijímať s čo najpokornejším srdcom, snáď je už pripravený, aby vošiel hneď do neba. Inak musí ešte určitý čas zniesť a vytrpieť v očistci časné tresty za osobné chyby a zlyhania, lebo pred tvár Božiu nemôže predstúpiť nič nečisté. Hovoríme tu o tzv. osobnom súde. Myšlienka na dodatočný konečný súd, ku ktorému dôjde na konci vekov, je primeraná, lebo skutky človeka majú dôsledky – ako v dobrom, tak i v zlom - presahujúce jeho pozemský život. Takto zmenilo napríklad účinkovanie apoštolov, či misionárov celé krajiny a kontinenty a tieto zmeny vytrvali stáročia. Nebyť sv. Bonifáca, vyzerali by dejiny Nemcov úplne inak a bez sv. Petra Canisia by boli nemecké krajiny možno kompletne protestantskými územiami. Ale aj založenie nového náboženstva Mohamedom, či Lutherovo rozdelenie Cirkvi malo a má svoje skazonosné následky citeľné dodnes. Knihy a spisy svätcov nám pomáhajú žiť aj dnes, nabádajú srdcia, osvecujú mysle, opačne to však platí rovnako – sú aj zlé knihy, ktorých jed účinkuje vyše sto rokov. Výchova a osobný príklad rodičov majú vplyv na život ich detí, ktoré ich vedome, či nevedome kopírujú. V konečnom dôsledku platí pre každého človeka, že svojimi slovami a skutkami vplýva na ostatných. Nie sme izolovane žijúce indivíduá, ale ako ľudia sa ovplyvňujeme vzájomne. To všetko bude vyjavené pri poslednom súde, všetky zákutia našich vzťahov. Často nesprávny alebo jednostranný úsudok jednotlivca o inom človeku bude uvedený na pravú mieru. Vyžaduje si to totiž spravodlivosť. Predovšetkým sa ale odhalí múdrosť a spravodlivosť Božej prozreteľnosti. V tomto živote Božej prozreteľnosti často nerozumieme, potom ale spoznáme, prečo Boh dopustil aj veľa vecí, ktoré sa nám zdajú zlé a tiež to, čo dobrého z nich paradoxne napokon vzišlo. Uvidíme aj to, ako sa Boh pokúšal priviesť každého človeka k spáse svojou dobrotou a zhovievavosťou a že to bola napokon skutočne iba ľudská vina a zloba, čo spôsobilo nešťastie zatratených.

OKOLNOSTI POSLEDNÉHO SÚDU

Druhý príchod Krista sa neudeje tak tajomne a v skrytosti ako jeho vianočné narodenie v betlehemskej jaskyni, ale „... ako blesk vzíde na východe a vidno ho až po západ; taký bude aj príchod Syna človeka.“ (Mt 24; 27) Žiadnemu človeku nezostane Ježišov druhý príchod skrytý, naopak, všetci ľudia budú zhromaždení na miesto konania súdu. Niektorí teológovia sa s odvolaním na odkaz v knihe proroka Joela „zhromaždím všetky národy, zavediem ich do Jozafatského údolia a budem sa tam s nimi pravotiť pre môj ľud a moje dedičstvo“ (Joel 4; 2) domnievajú, že miestom Posledného súdu bude práve údolie Jozafat. Toto miesto identifikujú ako údolie Cedron medzi Chrámovou horou a Olivovou horou v Jeruzaleme. Väčšina biblistov však zastáva názor, že nie je možné jasne označiť konkrétne miesto, na ktorom Posledný súd prebehne. Vie sa len, že slovo „Jozafat“ v preklade značí „Pán súdi“.

Sudcom je Boh, ale vykonávateľom súdu bude Ježiš Kristus – Bohočlovek, lebo „Otec nikoho ani nesúdi, ale všetok súd odovzdal Synovi, aby si všetci ctili Syna tak, ako si ctia Otca.“ (Ján 5; 22, 23) Posledný súd teda bude apoteóza Kristovho človečenstva. Ježiš svet vykúpil ako človek, ako človek ho bude i súdiť. Okrem toho tým uvidia svojho sudcu všetci ľudia, aj zatratení, ktorí ako svoj trest zas nikdy neuvidia nádheru Ježišovho Božstva. Apoštoli a iní veľkí svätci Cirkvi budú spoluúčastní vykonávania súdu Kristom, ako to sám Ježiš predpovedal: „Veru, hovorím vám: Pri obnovení sveta, keď Syn človeka zasadne na trón svojej slávy, aj vy, čo ste išli za mnou, zasadnete na dvanásť trónov a budete súdiť dvanásť kmeňov Izraela.“ (Mt 19; 28) Aj Sv. Pavol píše: „Vari neviete, že svätí budú súdiť svet?!“ (1 Kor 6; 2) Podľa Sv. Tomáša Aquinského sa to udeje tak, že svätí odhalia ostatným ľuďom Božiu spravodlivosť a ukážu im, aká odmena patrí jednotlivcovi za jeho skutky. (Summa Theologica Supplementum Q. 89, C 1)

Predmetom súdu je všetko dobro a zlo, čo človek vykonal: „Veď sa všetci musíme ukázať pred Kristovou súdnou stolicou, aby každý dostal odplatu za to, čo konal, kým bol v tele, či už dobré a či zlé.“ (2 Kor 5; 10) Pán „osvetlí, čo je skryté v tme, a vyjaví úmysly sŕdc.“ (1 Kor 4; 5) Hriechy zatratených budú na ich hanbu zjavené všetkým a rovnako všetci ľudia uvidia aj dobré činy spasených. Skrytými nezostanú však ani hriechy spasených ľudí, ale to nebude slúžiť na ich zahanbenie, ale k oslave Boha, ktorý ich napriek všetkých ich chybám, hriechom a zlyhaniam predsa len doviedol do dobrého cieľa. Viditeľným bude aj pokánie spasených, ktoré vykonali za svoje hriechy. Splnia sa Ježišove slová: „Lebo nič nie je skryté, čo by sa neodhalilo a nič utajené, čo by sa neprezvedelo.“ (Mt 10; 26) Je pravdepodobné, že hriechy, zlyhania a zásluhy jednotlivých ľudí nebudú odhaľované v nekonečnom rade jedného človeka po druhom, ale akýmsi vnútorným osvietením všetci spoznajú dobré činy i pochybenia svojich blížnych.
Tak hovorí už svätý Bazil Veľký: „Je pravdepodobné, že skrze nevysloviteľnú silu je každý skutok nášho života v púhom okamihu času akoby vrytý na tabuľu.“ (In Joan. 1, 18) Toto je aj názor sv. Tomáša Aquinského. Knihy, ktoré spomína Apokalypsa (Zjavenie apoštola Jána) - „Videl som mŕtvych, veľkých i malých; stáli pred trónom a otvorili sa knihy. Otvorila sa aj iná kniha, kniha života. A mŕtvi boli súdení z toho; čo bolo zapísané v knihách podľa ich skutkov.“ (Zjv 20; 12) – sú samozrejme len symbolom Božej vševedúcnosti.

ZNAMENIA DRUHÉHO KRISTOVHO PRÍCHODU

Čas druhého príchodu Krista je nám, ľuďom, skrytý a nik nedokáže koniec sveta určiť alebo vypočítať: „Ale o tom dni a o tej hodine nevie nik, ani nebeskí anjeli, ani Syn, iba sám Otec.“ (Mt 24; 36) „Vám neprislúcha poznať časy alebo chvíle, ktoré Otec určil svojou mocou.“ (Sk 1; 7) Predsa však Ježiš i apoštoli ohlásili alebo aspoň naznačili niektoré udalosti, ktoré nastanú pred koncom sveta a ktoré preto možno považovať za predobrazy a znamenia druhého Ježišovho príchodu. Známe sú Kristove slová: „Toto evanjelium o kráľovstve sa bude hlásať po celom svete na svedectvo všetkým národom. A potom príde koniec.“ (Mt 24; 14) Táto podmienka nebola po mnohé stáročia splnená, lebo celé kontinenty o Ježišovi dlho nič nepočuli. Dnes ale už vyzerá byť splnenou, Evanjelium hlása Cirkev po celom svete. Dôležitou predzvesťou príchodu konca časov má byť obrátenie Židov, o ktorom píše sv. Pavol: „Nechcem, bratia, aby ste nepoznali toto tajomstvo a boli múdri sami pre seba, že na časť Izraela zaľahla slepota dovtedy, kým nevojde plný počet pohanov, a tak bude spasený celý Izrael, ako je napísané: "Zo Siona príde vysloboditeľ a odvráti od Jakuba bezbožnosť: A to bude tvoja zmluva s nimi, keď odstránim ich hriechy." Vzhľadom na evanjelium sú nepriateľmi kvôli vám, ale vzhľadom na vyvolenie sú milovaní kvôli otcom. Lebo Božie dary a povolanie sú neodvolateľné. Ako ste vy voľakedy neverili Bohu, a teraz ste dosiahli milosrdenstvo pre ich neveru, tak aj oni teraz neveria pre milosrdenstvo, ktoré sa vám dostalo, aby teraz aj oni dosiahli milosrdenstvo.“ (Rim 11; 25-31)

Podľa Pavlových slov teda Ježiša príjme taký vysoký počet Židov, že sa právom bude môcť dať povedať, že Krista nájde celý národ, hoci i potom budú existovať jednotlivci, vytrvajúci v odmietaní Ježiša ako mesiáša. Táto udalosť ešte očividne nenastala. V Liste Solúnčanom, ktorí omylom považovali Kristov druhý príchod za niečo, čo má bezprostredne nastať, pridáva Pavol ešte dve ďalšie podmienky: „Čo sa týka príchodu nášho Pána Ježiša Krista a nášho zhromaždenia okolo neho, prosíme vás, bratia, nedajte sa hneď vyviesť z rovnováhy a naplašiť ani duchom ani slovom ani listom, údajne naším, akoby už Pánov deň nastával. Nech vás nezvedie nik nijakým spôsobom. Lebo nenastane, kým nepríde najprv odpad a nezjaví sa človek neprávosti, syn zatratenia, ktorý sa protiví a povyšuje nad všetko, čo sa nazýva Bohom alebo čo sa uctieva, takže sa posadí v Božom chráme a bude sa vydávať za Boha.“ (2 Sol 2; 1-4)

Čo musí teda nastať, je obrovský odpad od viery, od Krista a jeho Cirkvi, epidémia apostázy, po ktorej bude nasledovať éra verejného pôsobenia Antikrista. Obdobia ťažkých kríz viery sa v histórii Cirkvi vyskytli už viac ráz a v rôznych veľkých prenasledovateľoch Kresťanov môžeme badať predchodcov Antikrista. Možno je dnešná ťažká kríza viery a Cirkvi, v ktorej žijeme posledné zhruba pol storočie tým Pavlom hlásaným veľkým odpadom od viery, ale vyzerá to tak, že Antikrist ako taký na scénu ešte neprišiel. Navyše, koniec sveta nemusí nastať hneď, ako začne Antikrist verejne pôsobiť. Po páde Antikrista môže dokonca nasledovať opäť epocha rozkvetu katolíckej viery, ako naznačuje text apokalypsy v kapitole 20, veršoch 1 až 6: „Potom som videl z neba zostupovať anjela, čo mal kľúč od priepasti a v ruke veľkú reťaz. Chytil draka, toho starého hada, ktorým je diabol a satan, a sputnal ho na tisíc rokov. Hodil ho do priepasti, zavrel ju a zapečatil nad ním, aby už nezvádzal národy, kým sa nedovŕši tisíc rokov; potom musí byť na krátky čas uvoľnený. Ďalej som videl tróny; sadli si na ne tí, čo dostali moc súdiť. Videl som aj duše tých, čo boli sťatí pre Ježišovo svedectvo a pre Božie slovo, aj tých, čo sa neklaňali šelme ani jej obrazu a neprijali jej znak na čelo a na ruky. Tí ožili a kraľovali s Kristom tisíc rokov. Ostatní mŕtvi neožili, kým sa nedovŕšilo tisíc rokov. To je prvé vzkriesenie. Blahoslavený a svätý, kto má podiel na prvom vzkriesení! Nad tými druhá smrť nemá moc, ale budú kňazmi Boha a Krista a budú s ním kraľovať tisíc rokov.

Znamenia druhého Kristovho príchodu sú teda zahalené v akomsi tajomne, kvôli čomu človek nikdy nemôže s istotou povedať, že koniec sveta stojí bezprostredne predo dvermi. Slová Svätého písma nám ale ukazujú, že kresťan musí rátať s prenasledovaním a súženiami, v ktorých musí obstáť a ktoré musí vydržať. Napokon platí tiež, že každý jeden človek príde pred Krista v hodine svojej smrti a jej čas tiež nevie nik s istotou predpovedať. „Preto bdejte, lebo neviete ani dňa ani hodiny.“ (Mt 25; 13)