Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

23. 9. 2018


VYSTÚPIL NA NEBESIA, SEDÍ PO PRAVICI OTCA, BOHA VŠEMOHÚCEHO

Mathias Gaudron

Ježiš Kristus sa po svojom zmŕtvychvstaní, tak povediac, „nevrátil do života“, ktorý viedol v spoločenstve so svojimi apoštolmi pred svojím umučením a smrťou. Zjavoval sa im iba v určitých hodinách, aby ich presvedčil o svojom vzkriesení, upevnil ich vieru v Neho, ako v Božieho Syna a aby im „hovoril o Božom kráľovstve“ (Sk 1; 3). Môžeme predpokladať, že Ježiš v tomto čase svojim apoštolom odovzdal ešte mnoho poučení a rád, týkajúcich sa fungovania Cirkvi a udeľovania sviatostí.

POPIERANIE ZMŔTVYCHVSTANIA

Pozrime sa najprv, ako udalosti po Veľkej noci vysvetľujú spochybňovatelia Kristovho vzkriesenia. Každý, kto popiera Ježišovo zmŕtvychvstanie, by mal byť schopný prísť s vysvetlením, ako je možné, že Kresťanstvo dokázalo napriek jednoznačným udalostiam Veľkého piatku tak expandovať. Najznámejšie „popieračské teórie“ sú: hypotéza podvodu, hypotéza videnia a hypotéza zdanlivej smrti. Väčší počet teórií je pritom najväčším protiargumentom ich relevantnosti, lebo ukazuje, že odporcovia sa nedokážu zhodnúť na jedinom plauzibilnom vysvetlení, ktoré by poprelo reálnosť Kristovho vzkriesenia.
a) Hypotéza podvodu je už podľa evanjeliových správ najstarším pokusom popretia Ježišovho zmŕtvychvstania. Podľa rozprávania sv. Matúša poprosila židovská veľrada Piláta, aby dal Ježišov hrob zapečatiť a postaviť pred hrob niekoľkočlennú vojenskú stráž. Títo rímski vojaci sa tak stali prvými svedkami zázračných udalostí pri hrobe: „Keď odišli, prišli do mesta niektorí zo stráže a oznámili veľkňazom všetko, čo sa stalo. Tí sa zišli so staršími, poradili sa a dali vojakom veľa peňazí so slovami: "Tak vravte: "V noci prišli jeho učeníci a kým sme my spali, oni ho ukradli." A keby sa to dopočul vladár, my ho uchlácholíme a postaráme sa, aby sa vám nič nestalo." Oni vzali peniaze a urobili tak, ako ich poučili. A toto sa hovorí medzi Židmi až do dnešného dňa“ (Mt 28; 11-15).

Téza ukradnutia Kristových telesných ostatkov niektorými učeníkmi by bola hodnovernejšou, keby nebolo pokynu postavenia rímskej stráže pred hrob. Veľkňazi sa skrze svoju ustráchanú snahu učiniť definitívny koniec Ježišovmu pôsobeniu sami postarali o dôležitý argument v prospech reálnosti vzkriesenia. Skutočnosť, že stráže spali, je veľmi málo pravdepodobná. Za takéto zlyhanie bol v Ríme trest smrti a to je aj dôvod, prečo veľkňazi vojakom sľúbili, že sa o nich postarajú v prípade, že sa to dostane Pilátovi do uší. Svätý Augustín si o takýchto „spiacich svedkoch“ právom robí posmešky: „Pri hrobe sa udiali také veľké zázraky, že ešte aj vojaci, ktorí prišli, aby strážili hrob sa museli stať ich svedkami. Ak by chceli vypovedať pravdivo, museli by ich spomenúť. Ale tá istá chamtivosť, ktorá opantala učeníkov a ľudí z Kristovho sprievodu, podplatila aj vojakov a strážcov hrobu. „Dáme vám peniaze“, vraveli veľkňazi. „Len povedzte, že pokiaľ ste spali, prišli jeho učeníci a ukradli ho.“...Čo si to povedala, ty nešťastná prefíkanosť? .... Uvádzaš spiacich svedkov! Veru, ty sama si zaspala a vyšla si navnivoč, že takéto niečo spomínaš.

Úplne nezávisle od toho treba mať na zreteli, že apoštoli a učeníci museli na seba vziať za pravdu o Kristovom vzkriesení bremeno rozličných príkorí a prenasledovaní a mnohí z nich svoje svedectvo spečatili vlastnou krvou. Martýrium človek nepodstúpi za lož, iba za pravdu.

b) Hypotéza videnia hovorí, že učeníci vraj mali po Ježišovej smrti halucinácie a videli rozličné zjavenia, ktoré ich mali presvedčiť a primäť veriť v to, že Ježiš je už v nebi. V tom prípade by ale bolo bývalo zostalo v hrobe mŕtve Kristovo telo. Nepriatelia mladej náboženskej obce Ježišových stúpencov by s posmechom poukázali na hrob, ak by to mohli urobiť. Ale preto, že to urobiť nemohli, postavili domnienku ukradnutia telesných ostatkov. Evanjelium nám navyše ukazuje učeníkov ako triezvo uvažujúcich mužov, ktorí nemajú sklony nasledovať rôzne videnia a halucinácie. K viere vo vzkriesenie Pána prichádzali postupne a skôr pomaly, než rýchlo (za všetky príklady viď kritiku na adresu apoštola Tomáša).

c) Napokon je tu hypotéza zdanlivej smrti, ktorá tvrdí, že Ježiš na kríži nezomrel, ale bol pochovaný ako zdanlivo mŕtvy muž. Stúpenci týchto názorov sa dokonca nerozpakujú tvrdiť, že bodnutie kopijou vraj pôsobilo ako priaznivé „pustenie žilou“. Táto téza pracuje v konečnom dôsledku tiež s predpokladom podvodu, lebo ak by sa aj Ježiš bol býval v hrobe prebral a učeníci by ho z hrobu napriek prítomnosti stráží dostali nejakým krkolomným spôsobom preč, museli by uplynúť mesiace, aby ho zdravotne vypiplali a dostali opäť na nohy. Udalosti by sa teda v žiadnom prípade nemohli odohrať tak, ako ich opisujú Evanjeliá. Navyše, práve bodnutie kopijou slúžilo ako „rana z milosti“, na definitívne privodenie, respektíve urýchlenie smrti. Dnes máme vďaka pokroku v prírodných vedách možnosť presvedčiť sa o medicínskych dôkazoch Kristovej smrti, ktorú nám potvrdzuje moderný výskum a rozbory Turínskeho plátna, v ktorom bolo zavinuté Ježišovo telo a šatky z Ovieda (Sudarium Domini), ktorú mal Ježiš po smrti ovinutú okolo hlavy. Keďže na nich bola zistená prítomnosť posmrtných krvných stôp, možno považovať Ježiša v čase, keď bol zavinutý do pohrebnej plachty, za preukázateľne mŕtveho.

JEŽIŠOVO NANEBOVYSTÚPENIE

Ježiš vstal z mŕtvych síce s novým telom, ale jeho ľudská podstata ešte nedosiahla svoj konečný stav oslávenia. Svojim učeníkom a apoštolom sa po vzkriesení nezjavil ani v takej žiarivej sláve, v akej sa na krátky čas nechal vidieť pri svojom premenení na hore Tábor. Tento stav „ešte neoslávenia“ svojho konečného triumfu možno vybadať aj zo slov, ktoré povedal Márii Magdaléne, keď hovoril o tom, že „... som ešte nevystúpil k Otcovi...“ (Ján 20; 17).
Štyridsať dní po svojom zmŕtvychvstaní sa ale Ježiš definitívne vrátil k svojmu Otcovi na nebesia. Biblické opísanie Jeho vystupovania do neba a toho, ako sa stráca v oblakoch (spôsob, ako je to opísané vo Svätom písme nielen pri tejto udalosti, ale aj na iných miestach možno považovať za vyjadrenie symbolu Božej prítomnosti) možno síce vnímať ako „slovné obrazy“, ale samotný akt Vystúpenia do neba si treba v skutočnosti predstaviť ako striktne lokálny prechod – ľudská podstata Krista sa premiestňuje na konkrétnom mieste do výšav. Ak je pravda, že nebo ako také je treba chápať v prvom rade ako stav blaženého nazerania Boha „z tváre do tváre“, tak potom musí byť Ježiš vo svojom oslávenom tele, podobne ako Bohorodička v jej oslávenom tele (od momentu jej vzatia do neba), prítomný na určitom mieste, hoci o polohe tohto miesta, samozrejme, nevieme nič konkrétneho povedať. Treba ešte upozorniť na jeden rozdiel: U Ježiša hovoríme, že vystúpil do neba vlastnými silami, zatiaľ čo u Panny Márie hovoríme o dare jej vzatia do neba.

SEDÍ PO PRAVICI OTCA

Ak sa povie, že Ježiš teraz sedí po pravici Otca, v tomto prípade to, pochopiteľne, nemožno chápať v zmysle nejakého konkrétneho miesta, ale ide o vyjadrenie účasti na Božej sláve a vláde, ktorá sa po vystúpení do neba dostala Ježišovi aj ako človeku-mesiášovi (ako druhá Božská osoba ju mal spolu s Otcom už od vekov). Keď bol Ježiš súdený Veľradou, veľkňazovi Kajfášovi povedal, že „... Sám si to povedal. Ale hovorím vám: Odteraz uvidíte Syna človeka sedieť po pravici Moci a prichádzať na nebeských oblakoch“ (Mt 26; 64). Týmto oznámil, že čas jeho pozemského poníženia čoskoro pominie a on zaujme účasť na Božej vláde nad svetom. Členovia židovskej veľrady sa čoskoro naozaj dozvedeli o jeho zmŕtvychvstaní a zázrakoch, ktoré sa stali na Turíce a aj o tých, ktoré vykonali jeho apoštoli. Tieto divy nemohli poprieť, naopak, skrze ne mohli vidieť, že Ježiš je teraz naozaj v nebi, „pri pravici Hospodina“ a spolu s Ním vládne nebu i svetu. Aj pre Ježišových apoštolov a učeníkov bol príchod Ducha Svätého ako jedno zo znamení a zázrakov potvrdením toho, že Ježiš teraz vládne po boku Otcovom. Zoslal im Ducha, ako im to sľúbil, keď bol ešte s nimi na zemi.

List Hebrejom hovorí tiež, že „keď vykonal očistenie od hriechov, zasadol po pravici velebnosti na výsostiach“ (Hebr 1; 3). Panstvo Kristovo nemôžeme vnímať zmyslovým videním ako iné prvky materiálnej reality súčasného sveta, lebo ešte na to pre nás nenastal čas. O to neochvejnejšia však musí byť naša viera v Neho. Ježiš tróni v nebi ako Bohočlovek, disponujúc plnou mocou vládcu a v pokoji čaká, pokiaľ mu nebudú všetci jeho nepriatelia položení k jeho nohám. Jeho dielo je zavŕšené a jeho víťazstvo už nemôže nič zastaviť. Je už len otázka času, kedy budú musieť všetci jeho kontrahenti priznať svoju porážku. Teraz je celý svet Ježišovi podriadený, čím sa vyplnili slová proroka Daniela, ktoré povedal o Synovi človeka: „Videl som v nočnom videní a hľa, v oblakoch neba prichádzal ktosi ako Syn človeka; prišiel až k Starcovi dní, priviedli ho pred neho. A jemu bola odovzdaná vláda a kráľovstvá, takže jemu slúžili všetky národy, kmene a jazyky; jeho vláda je vláda večná, ktorá nezaniká, a jeho kráľovstvo, ktoré nezahynie“ (Dan 7; 13, 14). K tomuto svedectvu proroka sa pripája apoštol Pavol, ktorý v liste Filipanom píše, „aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí a aby každý jazyk vyznával: "Ježiš Kristus je Pán!" na slávu Boha Otca“ (Flp 2; 10,11) a tiež list Hebrejom, v ktorom stojí, že „„všetko si mu položil pod nohy“. Keď mu teda všetko podriadil, nenechal nič, čo by mu nebolo podriadené“. Autor listu však dodáva aj to, že „teraz ešte nevidíme, že mu je všetko podrobené“ (Hebr 2; 8). Mocnosti odporujúce Kristovi majú totiž ešte do posledného súdu určitý priestor, aby rozsievali na tomto svete zlo a ich pôsobenie má aj značný účinok.