Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

24. 6. 2018

Židovský pôvod islamu

Anne Barbeau Gardiner

Edouard-Marie Gallez vo svojej prelomovej knihe Le messie et son prophete: Aux origines de l’Islam odkrýva oponu a necháva nás nahliadnuť na historické korene islamu.Ukazuje, že islam vychádza z mohutného hnutia mesiánskych židov zvaných "ebioniti" alebo "nazaréni" (niekde aj nazarejci, nazarénci, nazirejci). Títo nerabínski židia prijímajú Ježiša za spasiteľa, ale nie za vtelené Božie Slovo, Logos. Gallez ukazuje, ako zvitky a fragmenty z Kumránskych jaskýň pre Mŕtvom mori a z okolia Masady objasňujú ideológiu tohoto židovského hnutia, ktoré bolo ochotné a pripravené nasledovať mesiáša do svätej vojny a verilo, že práve tak spasí svet. Na rozdiel od rabínskych židov, ktorí hľadia predovšetkým do minulosti, títo sa tešia na pozemský raj, ktorý príde len a iba po masovom vyvražďovaní nepriateľov. Tak ako neskôr moslimovia, aj títo verili, že Ježiš na kríži nezomrel, ale že bol živý vzatý do neba a je pripravený, keď nastanú správne okolnosti (Palestína nebude v rukách neveriacich a chrám bude obnovený), vrátiť sa na Horu olivovú a viesť ich k dobytiu celého sveta. Nazaréni, rovnako ako moslimovia, zakazovali víno a bravčové mäso.

Prvý zväzok tohoto autoritatívneho diela na zhruba tisíc stranách pojednáva o essénoch, kumránskych textoch a židovskom mesiánskom hnutí, od jeho nástupu v druhom storočí pred Kristom po vyvrcholenie v islame siedmeho storočia. Druhý zväzok sa venuje najmä zrodeniu islamu, snahe vymazať nazarénske dedičstvo a stopám, ktoré po ňom zostali v Koráne, ktorý sa začal formovať ako kompilácia nazarénskych lekcionárov (nazarénskemu “qery’n,” zodpovedá arabské qur’an  - Korán). Tieto spisy  boli najskôr exportované najskôr k arabským Kurajšovcom, aby ich nakazili mesiánskou ideológiou a využili ich pre dobytie Palestíny.

Historický Mohamed


Posledná kapitola druhého zväzku sa volá Portrét historického Mohameda a je založená na prameňoch zo siedmeho storočia. Začnem touto mimoriadnou kapitolou a potom sa vrátim k výskumu, ktorý viedol k tomuto portrétu. Gallez tvrdí, že Mohamedova prvá žena Chadžídža (Hadija), bohatá vdova staršia než on, bola sesternicou nazarénskeho kňaza menom Waraqa ibn Nawfal a je pravdepodobné, že aj sama bola nazrénka. Waraqa bol Mohamedovým vzdialeným bratancom a hral dôležitú úlohy v ich manželstve. (To ma vedie k otázke, či Mohamed tiež nebol čiastočný žid, ale Gallez takú otázku nekladie). Waraqa indoktrinoval arabský kmeň Kurajšovcov, ktorí boli pred tým kresťania, aby sa pripojili k nazarénskemu hnutiu, ktoré usilovalo o získanie Jeruzalema vojenskou mocou, čím by sa otvorila cesta k rýchlemu návratu mesiáša. Keď perzský Chosroes viedol v roku 614 výpravu do Palestíny, pripojili sa k nemu tisíce rabínskych židov (jedna židovská encyklopédia, ktorú Gallez cituje udáva počet 24000) a tak im perzský generál, po ľahkom víťazstve, zveril vládu nad Jeruzalemom. Mohamed, ktorého meno v nazarénskom jazyku znamená "ten čo chce potešiť Boha", pravdepodobne práve v tejto expedícií viedol oddiel Kurajšovcov do Jeruzalema, ale rabínski židia, ktorí boli ustanovení za pánov mesta, aj Mohameda s Kurajšovskými bojovníkmi aj nazaréncov vyhnali. Napriek tomu, Mohamed videl, že Jeruzalem sa dá dobyť.

Byzantský cisár začal okolo roku 620 s rekonkvistou a tak peržania v roku 622 z Jeruzalema odišli. Gallez si myslí, že Mohamedovo vyhnanstvo - hidžru do oázy Jathrib (Medina), má na svedomí práve kresťanská rekonkvista Palestíny. V Sebeovej kronike (660) stojí, že v Jathribe Mohamed, ako nazarénsky vyznavač tóry, zakázal víno a nechal židovskú ženu a jej milenca ukameňovať na smrť za cudzoložstvo. V Jathribe si získal okolité arabské kmene kázaním, že Boh sľúbil Palestínu Abrahámovmu potomstvu a pretože oni sú potomkovia Abraháma, zdedia toto prisľúbenie, ak sľúbia, že obnovia úctu k Bohu Abraháma a len k nemu.Týmto kázaním ich chcel prinútiť, aby opustili kresťanské náboženstvo. Oproti tomu, čo dnes hovoria mohamedáni, konverzia arabov začala o tri storočia skôr a Maxim Vyznavač napísal okolo roku 632, že medzi arabmi "sa blud polyteizmu už vytratil." 

Mohamedov úspech dokladá kronika Jakuba z Edessy (pred rokom 692) a aj Doctrina Jacobi (pred rokom 640). V tej druhej čítame, že do Jathribu prišli v roku 625 alebo 627 nejakí rabínski žida a našli arabov posadnutých nazarénskou náukou a ich náčelníka Mohameda, ako "hlása príchod mesiáša" s takou charizmou, že sa pod jeho velením všetci zjednotili. Theofanova chronografia (zomrel 817) uvádza, že v roku 622 sa nejakí rabínski židia, ktorí boli byzantíncom známi, pripojili k Mohamedovi. Videli v ňom jedného zo "svojich prorokov", ktorý ako Malachiáš (3:23) prorokoval, bude predchádzať mesiáša. Židovský apokalyptický spis z 8.storočia Tajomstvá rabína ben Jochaja má kapitolu, ktorá ide až do roku 650 a kde rabínski židia stále veria, že mesiáš príde, keď kalif Omar opäť postaví chrám. (Pridali by sa rabínski židia k "prorokovi", ktorý by nebol aspoň čiastočne žid? Gallez ani túto otázku nekladie)

Mohamed a jeho arabskí vojaci čoskoro začali podnikať nájazdy do Palestíny, aby ju "oslobodili" a obnovili "Boží dom". On a jeho nasledovníci si dali meno "muhadžírovia" alebo "emigranti", a verili, že žijú v novom Exode. Iní ich volali "hagarovci" alebo "saracéni", ale oni sami si meno muhadžír podržali najmenej tri generácie. Toto meno je použité i v oficiálnych dokumentoch z toho obdobia, aj v takzvanej Medinskej ústave, zmluve ktorá zahrnula židov (nazarénskych) do "ummy", teda  jedného vojenského bratstva zloženého z rôznych národov. Gallez vysvetľuje, že slovo muhadžír (sg. muhajir, pl. muhajirun) znamená "ten, ktorý opustil domov, aby bojoval za Boha".  Až v roku 775 sa začal používať namiesto neho termín moslim (muslim sg., muslimun pl.) a pojem hidžra bol nahradený slovom islam. V roku 629 Mohamed podnikol útok na Jeruzalem, ale byzantínci ho pri Mute, juhovýchodne od Jordánu porazili. O pár rokov, pravdepodobne v roku 634 zomrel. V tom istom roku, keď jeruzalemský patriarcha Sofroniáš zaznamenal, že arabi sa chvastajú, že "dobyjú celý svet."

Jeruzalem nakoniec v roku 637 dobyl jeho nástupca Omar. Gallez poznamenáva, že nikto nevie, ako by Mohamed reagoval, keby sa toho dožil a videl by, že mesiáš neprichádza. To že spasiteľ neprišiel všetko zmenilo. Najskôr arabi dovolili nazarénom, aby si na mieste, kde stála veľsvätyňa chrámu, vybudovali modlitebňu, ale potom ich odtiaľ vyhnali a vybudovali si tam svju vlastnú svätyňu. Je zaujímavé, že Skalný dóm, ktorý začal kalif Al-Malik stavať v roku 691, sa pôvodne volal Abrahámov dóm, lebo sa verilo, že stojí na vrchu Moria, na ktorom Abrahám takmer obetoval Izáka. Meno budovy potom zmenili, lebo sa hovorí, že je v ňom skrytá skala, z ktorej Mohamed vystúpil na svoju nočnú cestu do neba.

Nejestvujúci esséni

V prvej časti svojej knihy Gallez podrezal  "strom" essénov, aby sme konečne mohli pozrieť na "les" rozsiahleho mesiánskeho hnutia. Pokúsim sa zjednodušiť jeho fundovanú argumentáciu. O essénoch sa tvrdí, že žili v Kumráne do roku 68 a potom sa vytratili, ale skôr je pravda, že napriek tisícom kníh a článkov, čo o nich doposiaľ napísali, esséni nikdy nejestvovali.  Na prvých sto stranách Gallez dokladá, že v žiadnom s kumránskych textov a ani v talmudskej tradícií o nich nie je ani slovo. Keď v 50tych rokoch začali lúštiť kumránske zvitky, stalo sa "dogmou", že patria essénom, ktorí mali žiť v kláštore neďaleko od Mŕtveho mora a venovali sa usilovnému kopírovaniu dokumentov. O essénoch v prvom storočí hovorí Plínius Starší, Filón Alexandijský a Jozef Flávius. Nikto ich ale nestretol. Plínius vo svojej Historii naturalis, ktorá je plná fantastických vecí, o nich hovorí ako o zvláštnej skupine židov, ktorá žije tisíce rokov bez žien a peňazí. A ak nejaký essén zomrie, nahradí ho iný žid, unavený svetom. Gallez si myslí, že tu sa Plínius pletie, pretože v Artemidinom chráme v Efeze boli kňazi, ktorí žili podobne a tiež sa volali esséni. Filón používa trochu iné slovo - esseéni a hovorí o nich, ako o cnostných, ale nie nutne v celibáte žiujúcich a udáva že sú ich štyri tisíce. Na inom mieste hovorí, že ich je štyridsať tisíc. Potom je tu dlhá pasáž o essénoch z Jozefa Flávia, ale Gallez vierohodne ukazuje, že je to neskoršia vsuvka a je to interpolácia textu rímskeho pohanského autora z 3.storočia, ktorý uvádza aj hlúposti, ako že títo židia uctievali slnko a verili v preexistenciu duší. Všetky neskoršie zmienky o essénoch stoja na týchto troch prameňoch. Vrchol to dosiahlo v 19. storočí, keď Renan tvrdil, že kresťanstvo je len pokračovaním essénskej sekty.

Hoci archeologický prieskum kumránskych ruín nie je hotový, ukazuje sa, že tam mohlo žiť len málo ľudí. Jeden autor hovorí že najviac pätnásť, iný, že najviac päťdesiat. Budovy nejavia žiadne monastické črty. Zdá sa skôr, že sa tam vyrábali vonné masti a balzam, možno na pochovávanie. Zbožný židia tiež nikdy nežili blízko cintorínov a tu je jeden len 50 metrov od komplexu. Napriek tomu hypotéza o essénoch stále žije.

Vzostup nazarénov. 
Korupcia a úpadok, ktorým trpelo židovské kňazstvo v 2. storočí pred Kristom dali vzniknúť protichrámovému hnutiu, ktoré viedlo k farizejom a nakoniec k nazarénom. Gallez oceňuje Jacqueline Genotovú za interpretáciu veľkého počtu kumránskych zvitkov, ktoré sa vzťahovali na učeníkov "majstra spravodlivosti" Joše ben Joezera, kňaza zo Zerady, ktorého nechal veľkňaz Alkimos, na sviatok Yom Kippur v roku 159 pred Kristom, zavraždiť. 

Po brutálnej vražde boli jeho žiaci naplnení eschatologickým nadšením a čakali, ako Boh skrze svojho mesiáša postaví nový chrám a ustanoví nové kňazstvo.V skutočnosti čakali dvoch mesiášov.  Prvý mal byť kňaz z kmeňa Lévi, druhý bojovný kráľ z kmeňa Júdovho, ktorý celú zem očistí krvou bezbožníkov a dobyje svet. V prvom storočí sa do tejto apokalyptickej siete židovského mesianizmu začalo vplietať iné dôležité vlákno. Nasledovníci Jakuba spravodlivého - ktorý nebol apoštol, ale bol prvým jeruzalemským biskupom a Kristovým bratancom - ho začali uctievať a dokonca tvrdili, že zničenie chrámu je trestom za to, že zelóti Jakuba v roku 62 ukameňovali. Po Jakubovej smrti časť jeho žiakov reinterpretovala kresťanstvo radikálne židovským spôsobom, ktorý viedol k nazarénskej ideológií.

Gallez ukazuje, že pre pochopenie vývoja mesiánskeho hnutia medzi prvým a siedmym storočím je kľúčový dokument Testamenty dvanástich patriarchov. Testamenty boli dobre známe už pred objavom kumránskych jaskýň, a bol to obľúbený zdrojom eschatologických inšpirácií, v dejinách opakovane upravovaný a  využívaný. Odborníci našli údajne kresťanský výklad týchto textov, ale Gallez pozorne analyzuje jednotlivé pasáže a ukazuje že nie sú kresťanské, ale nazarénske. Napríklad tam stojí, že Všemohúci vstúpil do dospelého muža, a nie že sa Slovo stalo telom. A presne toto verili nazaréni, teda že pri krste v Jordáne do Ježiša vstúpil Boží duch a použil ho ako nástroj pre spasenie sveta.

Okrem toho, meno Ježiš v nazarénskej interpolácií úplne chýba, pričom kresťania učia, že práve toto meno nám odhaľuje Ježišovo Božstvo. Podobne ako v Koráne, Ježiš je deväťkrát vzývaný ako spasiteľ, ale jeho skutočné meno tam nestojí. Používajú slovo Isa, čo je forma mena Ezau. Gallez poukazuje, že Talmud tiež volá kresťanov "synovia Ezaua." Je zaujímavé aj to, že nazaréni boli anti-trinitári: "Nie je iný boh okrem Boha; nemá žiadnych spoločníkov." Aj pôvodná moslimská šahahada (krédo) znela  "Nie je iný boh okrem Boh. Nemá žiadneho spoločníka." Až o 50 rokov neskôr doplnili "Mohamed je jeho prorok (rasul Allah)." Prvá zmienka o Mohamedovi ako prorokovi pochádza z perzskej mince vyrazenej v roku 685.

A hoci kresťanské interpolácie nazarénskych textov hovoria o ukrižovanom mesiášovi, nikde sa nehovorí, že na kríži zomrel. To sa zhoduje s nazarénskou vierou (a neskôr aj moslimskou vierou), že mesiáš svoju krv na Kalvárií nevylial. A preto slávili eucharistiu s vodou a nie vínom. V ich doktríne sa človek nespasí tým, že koná pokánie za svoje hriechy, ale veľkým vyhladením nepriateľov. Rovnako, ako neskôr moslimovia, neverili v dedičný hriech, ani v osobný hriech. Pre nich človek hrešil len ak sa protivil Božím plánom (ktoré údajne vedeli rozpoznať). A takisto neverili, že človeka posväcuje Boh, ale že ak človek verí, zahaľuje sa plášťom spravodlivosti. Nazaréni uznávali iba evanjelium židov, čo bola radikálne prepracovaná verzia evanjelia podľa sv. Matúša. Toto židovské evanjelium už nejestvuje, ale mnohé citáty z neho nachádzame v traktátoch cirkevných otcov proti heretikom. Nazaréni tiež zachovávali všetky židovské obrady, preto ich Hieronym volá "položidia".

Cirkevní otcovia, od Ireneja po Hieronyma, hovoria o ebionitoch alebo nazarénoch ako o kacíroch a vždy na nich ukazujú, keď chcú varovať pred židovčením. Vedeli, že nazaréni popierajú Kristovo Božstvo, ale prijímajú zrodenie z Panny, že vykonávajú obriezku a že menia texty z biblie podľa výkladov rabínskych židov, aby zamaskovali fakt, že Ježiš bol spasiteľ sveta a že sa modlia tvárou k Jeruzalemu.Toto všetko po nich budú robiť moslimovia, hoci nakoniec zmenia quiblu (smer modlitby) a budú sa modliť tvárou k Mekke.
Origenés uvádza, že nazaréni odmietajú víno nie z asketických dôvodov, ale preto, že si to šetria na deň, keď príde spasiteľ a nastolí ich pozemské kráľovstvo. Tiež je pozoruhodné, že telesné rozkoše, ktoré nazaréni očakávali od príchodu ich pozemského kráľovstva, ako ich opisuje Hieronym, sú takmer rovnaké, ako tie ktoré čakajú moslimov v ich raji.

V poslednej časti prvého zväzku Gallez skúma všetky židovské povstania v Rímskej ríši od prvého po siedme storočie a nachádza eschatologický zápal v počiatku každého jedného z nich. Tí, ktorí odmietli Ježiša ako mesiáša, hovorí, sa ho pokúšali nahradiť niekým iným. To je očividné v povstaní v roku 135, keď si rabín Akiba zahral proroka, ktorý prehlásil Šimona Bar Kochbu za mesiáša. Podľa Galleza nie je prekvapivé, že dejiny týchto židonazarénov (sám ich tak obvykle volá) unikli pozornosti Západu, pretože kým na blízkom východe vládli byzantínci, ich prítomnosť bola nepodstatná. Ich prítomnosť zmenila dejiny a svet až neskôr, keď sa objavili v podobe islamu.

Vymazanie nazarénskeho dedičstva

V súre 5:82 stojí, že najbližšie pravým veriacim nie sú ani židia, ani kresťania ale tí, čo hovoria "my sme nazaréni (naşārá)." V iných súrach sa ale slovo naşārá zmenilo, aby znamenalo kresťania, ktorí sú ale nepriateľmi pravých veriacich. Gallez si všíma tento sklz a takisto sklz u iných pojmov, ktorých význam sa medzi prvou a neskoršími verziami Koránu zmenil. Omar začal zhromažďovať a ničiť všetky zbierky arabských lekcionárov (qur’ans), ktoré nazaréni v minulosti rozšírili medzi Kurajšovcami, aby ich indoktrinovali. Po Omarovi pokračoval v tejto politike systematickej deštrukcie Uthman . Gallez si myslí, že je nepravdepodobné, že by sa nejaký ešte našiel. Tvorili však prvú vrstvu Koránu a Gallez ukazuje, že v jednotlivých súrach (hebrejské slovo pre zvitok) ešte stále možno zazrieť ich stopy.

Jediný istý fakt známy o Mohamedovi je, že skúsil v roku 629 dobyť Jeruzalem, a že neuspel. A presne tento fakt bol z jeho príbehu vymazaný. Tvrdí sa, že mladosť strávil v Mekke, ale ako švédska historička Patricia Crone zistila, pred arabským záborom o Meke nie je nikde, v žiadnom starovekom zdroji, žiadna zmienka. To ticho sa jej zdá byť dôležité. Meka bola priveľmi chudobná a bez prostriedkov, aby tam bola stanica karaván a pred nástupom islamu to nebolo žiadne náboženské centrum. Toto mesto od základu vybudovali kalifovia. Mohamed vyrástol viac ako tisíc kilometrov od Mekky a nie je žiadny dôkaz, že by tam niekedy bol. Mekka sa nespomína ani v Medinskej ústave. V skutočnosti bola oblasť, kde Kurjašovci obchodovali blízko Gazy a Bosry. Kalifovia ale potrebovali zmazať židovsko nazarénsku minulosť a vytvoriť minulosť arabskú, tak vymysleli mesto s údajne pradávnym abrahámovským pôvodom.

Mekka nie je jediný vynález prvých kalifov. Odborníci hovoria, že islam sa formoval zhruba dvesto rokov. Dejepisci majú dostupné zdroje z obdobia 150 až 300 rokov po tejto fáze.Existuje však dokument, ktorý Gallez považuje za "spoľahlivý", z roku 644. Ide o diskusiu medzi jakobitským patriarchom Jánom I. a Said ibn ‘Amirom, arabským emírom z Homsu. Túto debatu zaznamenal patriarcha v liste, hneď po jej skončení. Emír spochybňoval Kristovo Božstvo odkazovaním na Tóru a volal si na pomoc "židovského" učenca (pravdepodobne nazaréna, hovorí Gallez). Potom nabádal kresťanov, aby prijali zákon muhadžírov (emigrantov). Je málo pravdepodobné, že ak by emír mohol, nebol by sa odvolával na Korán a na Mohameda, ktorého bol naviac sám spoločníkom.

Až do začiatku 9. storočia nejestvuje žiaden kompletný Korán. Najstaršie zlomky, ktoré sa našli v San’a, pochádzajú z prvej polovice 8. storočia. Jemenské úrady ich držia pod zámkom, ale dostupné fotografie ukazujú, že pod viditeľným textom je zle vymazaná vrstva staršieho textu. Okrem samotnej neexistencie záznamov tu je ešte moslimská tradícia, ktorá hovorí o systematickom ničení rukopisov, ktoré kalifovia nariadili. Gallez spomína list cisára Leva III. kalifovi Omarovi II., z roku 719, kde sa hovorí ako Al-Hajjaj ničil v Mezopotámii staré spisy a nechal vyrobiť nové.

Základom pre zbožštenie Koránu je Mohamedov nočný výlet do neba. Hovorí sa, že Mohamed cestoval na lietajúcom koni 1200 km z Mekky do Jeruzalema. Tam vystúpil na plošinu chrámovej hory a odtiaľ až do neba. Boh mu zjavil Korán, ale keď sa vrátil na zem, nič si nepamätal. Preto prišiel anjel Gabriel, obnovil mu pamäť a v jaskyni mu diktoval verš za veršom. V tú istú noc letel Mohamed 1200 kilometrov naspäť do Mekky. Z lietajúceho koňa videl ako sa k mestu blíži karavána. V meste oznámil jej príchod, čím potvrdil pravosť svojej cesty a svojho "proroctva."

Gallez  upozorňuje na "železnú logiku" tejto historky, ktorej bludný kruh nemá východ. Takto Korán potvrdzuje sám seba. Všetky detaily nočnej cesty sú nastavené tak, aby urobili knihu doslovne božskou. Na základe tejto cesty sa stal oficiálne "nestvoreným Božím slovom." Mutaziliti (islamská sekta) spočiatku učili, že Korán je stvorený, ale rýchlo ich umlčali.

Nie je isté, kedy kalifovia rozkázali veriť, že Mohamed vystúpil do neba, ale muselo to byť až po dokončení Skalného dómu (690), pretože ani jeden z nápisov na budove o tom nehovorí. A to je prinajmenšom zvláštne, lebo práve z toho miesta sa Mohamed vzniesol k nebu. V polovici 8.storočia zaznamenal sv. Ján Damascénsky, ktorý pred svojím obrátením často pobýval na kalifovom dvore a bol o islame dobre informovaný, že Mohamed dostal Korán zjavený vo sne. No na konci toho istého storočia už Mohamed pre Korán išiel priamo k Bohu, do neba. Tak sa stal Korán, "nestvoreným Božím slovom." Je zaujímavé, že židia (aj nazaréni) hovoria niečo podobné o Tóre, teda že jednu jej kópiu drží v rukách samotný Boh, takže je aj pozemská aj nebeská. Na sviatok Šavu'ot, niektorí židia čítajú text, ako Mojžiš vystúpil do neba a prijal Tóru z Božích rúk.

K titulu "Allahovho posla" dostal Mohamed titul "Pečať prorokov". Niektorí moslimskí komentátori uvádzajú, že manichejci dali rovnaký titul Mánimu (216-274). Tiež spomínajú, že aj Mániho aj Mohameda volali Parakletus, ktorý je predpovedaný v evanjeliu sv. Jána a že aj on dostal zjavenie od anjela v jaskyni. Moslimský ramadán sa podobá na 30 dňový manichejský pôst, ktorý sa tiež držal od úsvitu do súmraku.

Hoci väčšinu nazarénskeho dedičstva kalifovia zničili, zachovali v Koráne nazarénsky odpor k trinitárnemu kresťanstvu. V piatej súre Boh volá Isu (Ježiša) za svedka proti kresťanskej viere vo sv. Trojicu. V tej istej súre Ježiš a jeho matka Mária pokladaní za dve "božstvá", ktoré kresťania uctievajú s Bohom v Trojici. Kresťania sú preto "spolčovači", ktorí spolčujú s Bohom viacero iných bohov. A to si zasluhuje trest, a podľa súry 72 majú praví veriaci skonfiškovať kostoly tých prekliatych "spolčovačov."

Pre kresťana nie je ľahké brániť sa proti tomuto hrubému nepochopeniu Trojice, keď Korán je "nestvorené Božie slovo." Gallez podotýka, že možný zdroj tohto omylu bolo nazarénske evanjelium, kde sa Duch Svätý volal "naša matka." Origenés a Hieronym zaznamenali, že v heretických evanjeliách nazýva Ježiš Ducha Svätého svojou matkou a že pri krste v Jordáne hovoril Svätý Duch "toto je môj prvorodený syn, ktorý vládne naveky."

Gallezova kniha je pokladnica vedomostí o skrytých židovských koreňoch islamu. Dúfajme, že bude čoskoro dostupná aj v iných jazykových verziách.

Edouard-Marie Gallez, Le Messie et son prophete: aux origins de l’Islam. Paris: Studia Arabica, dirigee par Marie-Therese Urvoy. Tome I: De Qumran a Muhammad. 4th edition, 2012. Tome II: Du Muhammad des Califes au Muhammad de l’histoire. 2010. 

z www.culturewars.com