Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

28. 6. 2018


Lutherov klam na tému "Ospravodlivenie"
Abbé Lorans

Otázka o ospravodlivení hriešnika znamenala pre Luthera jeden z najrozhodujúcejších bodov jeho učenia. Riešil si ňou svoj osobný problém, ktorý ho gniavil dlhé roky. Luther sa trápil vo svojej mladosti ako mních ťažkými pochybnosťami a škrupuľami. Napriek vnútornému zápasu so sebou, mnohému posteniu sa, askéze a iným úkonom sebaodriekania nedokázal v sebe umŕtviť telesnú žiadostivosť, t. zn. živelné pocity a impulzy zmyselnosti a pýchy. Katolícka hamatriológia (náuka o hriechu) učí, že takéto nedobrovoľné (ak ich človek vôľou odmieta) pokušenia a impulzy nie sú hriechom, ale iba pokušením k hriechu. Luther sa však cítil stále za tieto myšlienky a popudy na hriech pred Bohom vinný a napriek častému pristupovaniu k svätej spovedi sa nedokázal svojich škrupúľ a pochybností zbaviť.

Lutherov pohľad na človeka

Pre Luthera bola už nezriadená túžba po hriechu hriechom samým. Luther a celý starý protestantizmus (teda pôvodné hnutia z 15. a 16. storočia) vôbec mal veľmi temný pohľad na človeka a jeho schopnosť dôjsť k spáse: Prirodzenosť človeka je skrze dedičný hriech natoľko zmrzačená a „infikovaná“ diablom, že človek nie je schopný pre svoju spásu nič urobiť, aj po krste z neho vychádza len a len hriech. Ľudská vôľa je – aspoň ohľadom večného spasenia – neslobodná, riadi ju buď Boh alebo diabol. Luther píše: „Slobodná vôľa je ťažným zvieraťom, ktoré chytil Satan. Nemôže byť oslobodené dovtedy, dokiaľ Satana nevyženie prst Boží.“ Vôľa „stojí uprostred ako osol: keď si ju osedlá Boh, potom chce kráčať, kam chce Boh... Keď si ju osedlá satan, potom chce kráčať tam, kam satan. Nemôže sa sama rozhodnúť, ku ktorému z tých dvoch jazdcov pobeží alebo ktorého bude hľadať, ale, naopak, sami jazdci zápolia o to, kto ju bude vlastniť“. Tieto citáty pochádzajú z jedného z Lutherových najznámejších diel – O neslobodnej vôli [De servo arbitrio] (1525).

Luther svoj problém vyriešil tým, že povedal: „Hoci som hriešnikom a ním aj ostanem, predsa som pred Bohom ospravedlnený, lebo Boh mi viac hriech nezapočíta.“ Týmto je človek pre Luthera zároveň hriešnikom i spravodlivým [simul iustus et peccator]. Používal pri tom slovné obrazy „lúpežníka spútaného v okovách“ a „pokrytca hodného spásy“. U Luthera neexistuje pre človeka žiadne skutočné „nadobudnutie svätosti“, odpustenie hriechov pozostáva len z ich púheho „nezapočítania“ zo strany Boha. Hriech teda zostáva hriechom i po ospravodlivení jednotlivca, akurát už viac nie je dôvodom pre večné zatratenie hriešnika. Luther to dokonca vystupňoval do viet typu: „Ak hľadíš na naše vlastné skutky, sami osebe sú hriešnymi, ale dôveruj, že v Kristovi sa zapáčia Pánovi. Preto, či hrešíš alebo nie, opieraj sa vždy pevne o Krista.“

Luther odmietal aj náuku, podľa ktorej je nám Božia milosť darovaná ako akási „nová kvalita“, teda ako nová vlastnosť, ktorá posväcuje našu dušu a dáva jej možnosť a schopnosť konať nadprirodzene hodnotné činy a diela. Milosť, ktorá v konečnom dôsledku nie je ničím iným ako Kristom samotným, podľa Luthera nevyvyšuje a nezušľachťuje prirodzenosť človeka, ale zostáva preňho niečím vonkajším a cudzím. Rovnako niet „vzrastania v milosti“, lebo milosť je u všetkých ospravodlivených jednotlivcov rovnaká.
Ospravodlivenie sa podľa Lutherovej mienky deje bez akejkoľvek súčinnosti človeka [mere passive]. Človek len musí pevne veriť a  dôverovať, že Kristus jeho hriechy „prikryje“. Toto je tzv. fiduciálna viera, čiže viera, opierajúca sa o dôveru v niekoho, spoliehanie sa na niečo. Nie je však dielom človeka, ale, hoci je v nás, opiera sa o skutočnosti mimo nás a dáva nám milosť bez nášho pričinenia. Takto získanú milosť a ospravodlivenie z nej už potom nemožno stratiť.

Luther to pojal v liste, písanom Philippovi Melanchthonovi (1. augusta 1521) takto: „Buď hriešnik a smelo hreš, ale ešte silnejšie ver [pecca fortiter, sed fortius fide] a raduj sa v Kristovi…stačí, že sme spoznali Baránka .... žiaden hriech nás nemôže oddeliť od Baránka, ani keby sme smilnili a vraždili tisíckrát a tisíckrát za deň!“ Na iných miestach hovorí: „Či som zhrešil alebo konal dobro, je jedno a to isté.“ „Srdce znamenite posilní, keď si uvedomí, že Božia Prozreteľnosť, ktorá mu je daná, nemôže byť skrze žiaden hriech pozmenená.“

Ospravodlivenie Sola Fide - Princíp, nemajúci oporu v Biblii

Učenie o samoospravodlivujúcej viere Luther vyvodil z Listu sv. apoštola Pavla Rimanom. Verš 28 v tretej kapitole preložil nasledovne: „Tak teda tvrdíme, že je človek ospravodlivený bez skutkov podľa zákona, iba skrze vieru.“ To slovko „iba“ tu Luther pridal pre zvýraznenie myšlienky, v Pavlovom texte totiž toto slovko nenájdeme. V skutočnosti bojuje Sv. Pavol na každom mieste svojich listov proti téze o spravodlivosti skrze skutky zákona, čiže proti medzi Židmi rozšírenému názoru, že človek môže byť pred Bohom ospravodlivený dodržiavaním Mojžišovho zákona. Keďže k tomuto postoju inklinovali aj niektorí kresťania konvertujúci zo židovstva, potreboval Sv. Pavol zdôrazniť, že človek nie je ospravodlivený skrze (Mojžišov) zákon, ale skrze Krista.

S Kristom však vstupuje človek do kontaktu najprv skrze vieru, to znamená cez prijatie Ježiša Krista ako spasiteľa a vykupiteľa a tiež prijatie jeho učenia. Toto všetko sa deje vierou, vierou „v Neho“. Nikde sa však v Biblii nespomína, že je človek touto púhou vierou a z nej vyplývajúcim prijatím Krista za svojho spasiteľa zachránený bez toho, aby musel konať tomu zodpovedajúce skutky. Len viera, umocnená láskou, z ktorej pramenia naše dobré skutky je práve tým, čo človeka skutočne robí spravodlivým. Viera bez lásky a bez láske zodpovedajúcich skutkov je mŕtvou vierou, ako píše aj svätý Jakub.

„Bratia moji, čo osoží, keď niekto hovorí, že má vieru, ale nemá skutky? Môže ho taká viera spasiť? Ak je brat alebo sestra bez šiat a chýba im každodenná obživa a niekto z vás by im povedal: "Choďte v pokoji! Zohrejte sa a najedzte sa!", ale nedali by ste im, čo potrebujú pre telo, čo to osoží?! Tak aj viera: ak nemá skutky, je sama v sebe mŕtva.“ (Jak 2; 14-17) Zlodej, vrah a cudzoložník môžu mať vieru, ale ak svoje hriešne skutky neoľutujú a nebudú sa z nich kajať, bez pochyby budú zatratení. Píše tak aj sv. Pavol: „Neviete, že nespravodliví nebudú dedičmi Božieho kráľovstva? Nemýľte sa: ani smilníci, ani modloslužobníci, ani cudzoložníci, ani chlipníci, ani súložníci mužov, ani zlodeji, ani chamtivci, ani opilci, ani bohorúhači, ani lupiči nebudú dedičmi Božieho kráľovstva.“ (1 Kor 6; 9-10) V tom istom liste sv. Pavol dodáva: „A keby som mal dar proroctva a poznal všetky tajomstvá a všetku vedu a keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal, ale lásky by som nemal, ničím by som nebol.“ (1 Kor 13; 2) Rovnako hovorí Ježiš v slávnej kázni na Hore: „Nie každý, kto mi hovorí: "Pane, Pane," {ktorý teda v Krista verí!} vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto koná vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 7; 21)

U malého dieťaťa, ktoré prijíma krst, nastáva ospravodlivenie iba čisto pasívne. Naproti tomu dospelý katechumén, pripravujúci sa na udelenie krstu, musí s Milosťou spolupracovať. Božia Milosť človeka povzbudzuje, nabáda ho  k tomu, aby myslel na svoju spásu, vedel ľutovať svoje poklesky a previnenia, aby sa vedel lepšie a sústredenejšie modliť, konať dobré skutky atď., ale človek sám ešte musí na túto Milosť vnútorne „prikývnuť“ a riadiť sa ňou, nasledovať ju. Aj v systéme katolíckej náuky je teda Milosť to prvé a rozhodujúce. Žiaden katolík nesmie očakávať, že sa k svojej spáse dopracuje len skutkami, vykonanými vlastnou silou, ako to učili Pelagiáni, ktorých bludy boli Cirkvou odsúdené už v dobách antiky. Katolícka náuka ale zdôrazňuje dôležitosť spolupôsobenia človeka s Milosťou, čo Luther vzhľadom na svoje učenie o úplnej skazenosti človeka a jeho vôle nemohol priznať.

Dôsledky

Mnohí Lutherovi stúpenci si pre seba z učenia, podľa ktorého iba sama viera zabezpečí človeku spásu, vyvodili vlastné konklúzie. Luther sám si viac ráz sťažoval na to, ako sa medzi protestantmi rozmáha „skazenosť mravov“. Vo svojom výklade piatej knihy Mojžišovej hovorí, že „jeho Evanjelici sú teraz sedemkrát horší“ ako boli predtým, „za čias pápežstva“. Vytýkal Nemcom nevďak voči nemu ako ich „najväčšiemu dobrodincovi“ a voči Evanjeliu. Sasko, hlavné dejisko reformácie, nazval najskazenejšou (nemeckou) krajinou. V roku 1538 poznamenal, že by svoje dielo ani nebol býval započal, keby vedel predvídať následky. Vo Wittenbergu panujúca morálna bezuzdnosť ho poburovala tak veľmi, že v lete 1545 píše svojej žene Katharine (už to, že ako bývalý mních žil so ženou, nie je nič iné ako znak imorality; porušil svoj kňazský a rehoľný sľub a neskôr, keď zrušil kláštory a povydával mníšky, ktoré nemali príbuzných, čo by sa o ne mohli starať, vzal si jednu za ženu) slová, v ktorých si zúfa nad tým, čo okolo seba vidí a ako navnivoč vyšli výsledky jeho snaživého pôsobenia: „Len preč z tejto Sodomy! Chcem sa radšej potulovať a jesť žobrácky chlieb, než sa v moje úbohé, posledné dni staroby trýzniť s neporiadkom vo Wittenbergu a znepokojovať sa stratou mojej drahej práce.“