Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

14. 6. 2018

Liberalizmus 2.
Don Felix Sarda Y Salvany

Stupne liberalizmu

Nakoľko je liberalizmus systém doktrín, možno ho volať škola. Nakoľko je to organizácia špecialistov určená na šírenie a propagáciu svojich doktrín, možno ho volať sekta. Nakoľko je to skupina ľudí, hľadajúcich politické presadenie svojich doktrín, možno ho volať strana. Ale nech ho už skúmame z ktoréhokoľvek uhla - jestvuje v rozličných stupňoch a odtieňoch - je to stále liberalizmus, pretože všetky jeho varianty sú spojené druhovou a logickou jednotou.

Jednota liberalizmu nie je pozitívna, ale negatívna. Nemá vlastnú jednotu sám zo seba, ale vďaka svojmu odporu k pravde, ktorá je podstatne len jedna, sa stáva liberalizmus jednotný. Rozličné stupne popierania pravdy konštituujú rozličné stupne liberalizmu a tak predstavujú mnohosť v negatívnej jednote popierania. Odmietanie pravdy je jeho jednotou a siaha skrze celú ríšu negativity a stupeň popierania pravdy závisí na stupni odmietanej pravdy. Keby ľudia boli absolútne logickí a sledovali závery, ktoré z ich premís plynú, dôsledne až do konca, stali by sa anjelmi alebo diablami, len na základe konsekvencií, plynúcich z dobrých alebo zlých prvých princípov, ktoré si osvojili. Ale ľudia vždy logickí nie sú a neraz neberú všetky dôsledky svojich premís. Tak vidíme dobro len spola dobré a zlo tiež nevyzerá úplne zle. Preto nachádzame len niekoľko dôsledných liberálov. Len pár z nich ide až do konca. Títo sú pravými liberálmi, teda vernými žiakmi, partizánmi a vyznávačmi liberalizmu, nastúpení pod jeho zástavou, či ako škola, sekta alebo strana.

Sú liberáli, ktorí zastávajú svoje princípy, ale neprijímajú dôsledky, najmä tie najodpornejšie a najextrémnejšie. Napríklad, sú ľudia, ktorí veria, že Katolícka cirkev je najväčší nepriateľ moderného pokroku a veľká prekážka víťazstva liberálnych princípov. Prečo ju teda neprenasledovať a neskúsiť ju vyhladiť z povrchu zeme, ako to skúsil Nero a Domitián? Tak ďaleko nezájdu, hoci to je logický dôsledok ich predpokladov.

Alebo prečo, ak už nechcú rozpútať hrozné krviprelievanie a vraždenie, nezatvoria naše katolícke školy, šíriteľky našej viery? Pripustiť existenciu týchto škôl znamená povoliť aktívne a rýchle šírenie katolíckej viery. Ak je katolicizmus zlo, ako tvrdia, nebolo by logické zasiahnuť ho v jeho jadre, vo výchove? Oni ale tak ďaleko nejdú. A pritom je zrušenie katolíckych farských škol ten najistejší spôsob ako podviazať vieru. (pozn. prekladateľa: Prvá verzia knihy vyšla v druhej polovici 19. storočia. Dnes už farské školy nejestvujú, resp.sa prakticky nelíšia od štátnych). Prečo teda nejaké ohľady, pri vykoreňovaní toho najväčšieho zla - podľa ich náhľadu - ktoré sužuje našu dobu a veľkej prekážky nástupu ľudských "slobôd"? Je to preto, že liberáli sú nekonzistentní a nechcú ísť do logických dôsledkov. Sú ale aj takí, ktorí logické vyústenie svojich postojov prijímajú, ale háklivo sa vzpierajú uznať princípy, z ktorých toto všetko pramení. Veria napríklad, v absolútnu sekularizáciu vzdelávania, ale odmietajú ateizmus, ktorý sekulárne vzdelávanie požaduje a ktorému takáto výchova dáva vzrast. Oslavujú výsledok, ale odmietajú príčinu.

Niektorí chcú zaviesť liberalizmus iba do vzdelávania, iní aj do občianskeho poriadku a iní aj do politického života. Len tí najodvážnejší ho chcú aplikovať na všetko a pre všetkých. Zmiernenia a úpravy ich liberálneho kréda závisia na ich konkrétnych záujmoch a na tom, ako sa obávajú jeho dôslednej aplikácie. Všeobecne sa verí, že ľudia myslia svojimi hlavami, ale ich inteligencia má dosť často viac dočinenia s ich srdcami, či dokonca žalúdkami. Liberalizmus je často meraný dávkou toho, po čom spotrebiteľ túži, tak ako opilec meria svoj život dávkami alkoholu. Takýto, v porovnaní s jeho pokročilým susedom (ktorý sa javí ako brutálny demagóg), nie je vôbec liberálom. Jeho menej pokročilý sused, je zasa v jeho očiach reakcionár, zamrznutý v stagnujúcej minulosti. Je to len otázka stupňa pádu na liberálnej škále,od  malého omylu po smrteľnú priepasť ateizmu. Od pokrsteného, či dokonca liberála v sutane, ktorý sa chváli svojou otvorenou mysľou a toleranciou bludov, až po fanatického ateistu, ktorý verejne chŕli urážky na Boha, je to len otázka stupňa. Jeden stojí na vyššom stupienku ako druhý, ale všetci si nárokujú rovnaké pomenovanie - liberál. Neraz i na seba pozerajú s averziou ale odvolávajú sa na rovnaké meno, keď sa navzájom opisujú. Ich spoločným kritériom je "liberálnosť" a "nezávislosť myslenia". Stupeň aplikácie sa meria  individuálnou dispozíciou a viacmenej závisí na množstve prvkov v ich ustrojení a bezprostrednom okolí. U tohoto je to sebastrednosť, u iného je to temperament, u tretieho vzdelanie a výchova -  tie sú prekážkou rýchlemu postupu na ceste k absolútnemu liberalizmu. Ľudské ohľady môžu zmierniť iného a poslúžia ako brzda. Rodina, škola či pracovné vzťahy zasa môžu spomaliť ďalšieho. Tisíc vecí môže pribrzdiť prirýchly pád a to nehovorím o diabolskej vychytralosti, ktorá radí pomalý postup, ktorý by nevystrašil plachých. Tento posledný spôsob často používajú tí najpokročilejší liberáli, ktorí svoje plány skrývajú pod pláštikom otvorenej demagógie. Liberalizmus niekedy sa niekedy preplíži vďaka bezstarostnému životnému štýlu, nekonfliktnej povahe či jednoduchému charakteru, ktoré otvárajú dvere emocionálnym náklonnostiam a oslabujú podozrenie. Pod týmto pláštikom je jeho nátlaku veľmi ťažké odolať. Nejaví sa ako zodpovedný a vzbudzuje našu náklonnosť skôr, ako sa prebudí odpor. Odpustíme mu skôr ako ho obviníme. Ale o to väčšie je nebezpečenstvo, ktoré s ním prichádza.

Také sú rôzne štýly liberalizmu, jeho masky sú rozmanité a má mnoho stupňov. A hoci zjav je pestrý, za všetkými je to isté zlo. Liberalizmus je len jeden a liberáli sú ako zlé víno. Líšia sa farbou a chuťou.

Katolícky liberalizmus a liberálny katolicizmus

Mier je počas vojny nemiestny. V bitke nemôže byť nepriateľ zároveň priateľom. Tam, kde je tlak dvoch protichodných síl najväčší, tam nie je veľa miesta pre zmierenie. A predsa nachádzame túto absurditu a rozpor v ohavnom a odpornom pokuse zjednotiť liberalizmus a katolicizmus. Táto príšernosť sa volá liberálny katolík, alebo katolícky liberál. Zdá sa čudné, že dobromyseľní katolíci vzdávajú tomuto nezmyslu hold a živia márnu nádej na mier s večným nepriateľom. Táto smrteľná chyba má svoj pôvod v nezmyselnej a prehnanej túžbe zmieriť a zosúladiť dve absolútne nekompatibilné a vo svojej podstate mimoriadne nepriateľské doktríny.

Liberalizmus je dogmatický predpoklad absolútnej nezávislosti rozumu jedinca a spoločnosti. Katolicizmus je dogma o absolútnej podriadenosti indivídua aj spoločenského systému zjavenému Božiemu zákonu. Jedno úplne protirečí druhému. So tú protiklady, ktoré sú v priamom spore. Ako je možné ich zmieriť? Ich vzájomná opozícia nutne predstavuje spor a nemožno ich zladiť o nič menej, ako nemožno zladiť kruh a štvorec.

Pre hlásateľov katolíckeho liberalizmu to vyzerá  jednoduché. "Je obdivuhodné," hovoria "ak je individuálny rozum podriadený Božiemu zákonu, ak si tak praje, ale musíme rozlišovať medzi rozumom verejným a súkromným, najmä v časoch, ako sú naše.Moderný štát neuznáva ani Boha ani Cirkev. V spore rozličných náboženských presvedčení musí zostať verejný rozum neutrálny a nestranný. Preto je nutná nezávislosť verejného rozumu. Štát ako štát, nemôže mať náboženstvo. Nech sa jednotlivý občan, ak si to želá, podrobí zjaveniu Ježiša Krista, ale štátnik a muž vo verejnom živote sa musí správať tak, ako by Zjavenie neexistovalo. " To všetko predstavuje občiansky, či spoločenský ateizmus. To znamená spoločnosť nezávislú na Bohu, jej Stvoriteľovi. Zatiaľ čo jednotlivci smú, podľa svojej chuti, uznať svoju závislosť na Božom zákone, spoločnosť nesmie - v tejto dištinkcii sa nachádza sofizmus zaťažený neznesiteľným rozporom.

Je jasné , že ak má indivíduum povinnosť podrobiť sa Božiemu zákonu, verejný a spoločenský systém logicky nemôže uniknúť tejto povinnosti bez toho, aby si doprial extravagantný dualizmus, ktorým núti ľudí aby sa podriadili zároveň dvom protichodným zákonom. Súkromne by ľudia mali byť kresťanmi, ale verejne ateistami.

Tu sa otvára cesta k odpornej tyranii, pretože ak verejné svedomie je nezávislé na kresťanskom zákone a ignoruje ho, nejestvuje žiaden verejný záväzok, aby svetská moc chránila Cirkev pri výkone jej práv. Svetská moc sa ochotne stane prostriedkom prenasledovania a vládcovia nepriateľskí k Cirkvi, odmietajúci Boží zákon, budú, krytí autoritou zákona, vydávať nariadenia proti kresťanstvu. Toto nie je fantastická predstava, lebo Francúzsko a Taliansko už dnes [1886]  na základe zvrchovanosti a nezávislosti verejného a spoločenského rozumu, vydávajú kruté zákony, ktoré podrobujú Cirkev v týchto krajinách znepokojujúcemu legislatívnemu útlaku.

A sám svätý otec, ktorému ateistická vláda násilne odobrala jeho územie, je väzeň za múrmi Vatikánu. [Ide o zrušenie pápežských štátov, ktorým pápeži ako svetskí panovníci vládli od roku 800 do 1878, kedy vzniklo moderné Taliansko. pozn.prekl.]

Dôsledky tohoto fatálneho rozlíšenia ale nekončia pri vláde a zákonodárnej moci, ktoré sa usilujú podrobiť Cirkev spoločenskej a občianskej perzekúcii.V novej dobe to ide stále ďalej a svoj zhubný vplyv to rozširuje aj na vzdelávanie, a výchovu mládeže si štát uzurpuje výlučne do svojej právomoci. Formuje svedomie mladých, nie podľa Božieho zákona, ktorý uznáva Božiu vôľu, ale podľa zámerného a plánovaného odmietania tohoto zákona. Sekulárne vzdelávanie ovládlo budúcnosť a pestuje ateizmus v srdciach budúcich generácií. Katolícky liberál, alebo liberálny katolík, ktorý pripustil toto fatálne rozdelenie medzi privátnym a verejným a tak otvoril bránu nepriateľom viery, pózuje ako intelektuál so zhovievavými a slobodnými názormi, v skutočnosti však svoj rozum ohlupuje tým, že sa hrubo previňuje proti princípu sporu. Je aj zradca aj hlupák. Snažil sa vyhovieť nepriateľom viery a zradil tak svoju vieru. V predstave, že bráni práva rozumu, vydal rozum tým najpotupnejším spôsobom duchu odmietania, duchu nepravdy. Nemá dosť odvahy, aby zvládol výsmech svojho úskočného nepriateľa. Neznesie, aby ho volali netolerantným, neliberálnym, úzkoprsým, ultramontánnym, reakcionárom. Pod paľbou týchto prívlastkov sa zrúti a vzdá sa svojej viery a rozumu a vymení ich za trochu liberálnej kaše.


Vnútorné príčiny liberálneho katolicizmu

Nie je ťažké nájsť príčiny podivnosti zvanej liberálny katolicizmus. Príčinou je mylný koncept podstaty úkonu viery. Liberálny katolík nepovažuje za formálny motív úkonu viery autoritu neomylného Boha zjavujúceho nadprirodzenú pravdu, ale svoj vlastný rozum, ktorý ráči prijať ako pravdu len to, čo sa mu zdá byť racionálne, na základe svojho súkromného názoru a úsudku. Podrobí Božiu autoritu svojmu rozumu, nie svoj rozum Božej autorite. Prijíma zjavenie, nie na základe neomylného Zjavujúceho, ale pretože on je "neomylný" adresát zjavenia. Pravidlom viery je jeho súkromný úsudok. Verí v nezávislosť rozumu. Prijíma Magistérium Cirkvi, ale nie ako jediného oprávneného vykladača Božej pravdy. Necháva si v zálohe svoj súkromný úsudok, ktorým rozhoduje, čo je pravda. Skutočný zmysel zjavenej náuky mu nie je vždy istý a ľudský rozum preto musí do toho vstúpiť a napríklad vymedziť hranice cirkevnej neomylnosti ľudskou vedou.V takto určených hraniciach sú pre neho výroky Cirkvi neomylné, ale tieto hranice neurčuje Cirkev sama. Robí to veda.Cirkev je samozrejme neomylná, ale my určíme kedy a kde a čo bude hovoriť neomylne. To je hlúposť, ktorú liberálny katolík vytvoril tým, že postavil ako formálny motív viery ľudský rozum.

Liberálny katolík sa volá katolíkom, lebo pevne verí, že katolicizmus je pravé zjavenie Božieho Syna. Volá sa liberálnym, lebo verí, že nikto mu nemôže uložiť vieru, ktorá by nebola podľa jeho úsudku dostatočne rozumná. Čo mu nie je racionálne, to odmieta. Má slobodu odmietnuť alebo prijať intelektuálne to, čo chce. Čo sa mu javí dobré, to berie, ale nie je viazaný k ničomu. Tak nevedomky padol, ako ľahká korisť, do pasce nastraženej diablom, pre pyšné duše. Nadradil naturalistickú zásadu slobodného skúmania nadprirodzenej viere. V dôsledku toho nie je kresťan, je pohan. Nemá nadprirodzenú vieru, ale len obyčajné ľudské presvedčenie. V zásade, že rozum jednotlivca je slobodný veriť alebo neveriť, sú liberálni katolíci zvedení  k presvedčeniu, že neviera je skôr cnosť ako hriech. Z nevery plynúca neistota poznania, dobrovoľná slepota srdca a následná slabosť vôle, im úplne uniká. Na skeptický postoj hľadia ako na legitímnu podmienku intelektuálnej slobody, skeptik je pre nich pánom seba samého, svojej viery alebo popierania.
Desia sa akéhokoľvek nápravno výchovného elementu v otázkach viery. Trest za blud a omyl otriasa ich jemnocitom a pohŕdajú každou katolíckou legislatívou v tejto oblasti, ktorú radi nazývajú intoleranciou.
Syllabus Pia IX je pre nich nočná mora a najhorší, panovačný krutý a tyranský dokument, ktorého cieľom je uraziť city protestantov a moderného sveta. Nesmie byť chápaný ako neomylná deklarácia, a ak, tak vo veľmi upravenom zmysle.Ultramontanizmus je pre nich násilnícky a extrémistický a svojou neliberálnosťou zaháňa tých správne naladených na perifériu.

Túto nevoľnosť z otvorenej deklarácie katolíckej náuky veľmi tesne nasleduje znechutenie, ktoré u nich vyvoláva akýkoľvek pokus vyvracať či odporovať presvedčeniu iných, bez ohľadu na to, ako strašne protirečia zjavenej pravde, lebo liberálni katolíci považujú za rovnako posvätné tie najpravdivejšie aj najbludnejšie presvedčenia, lebo sú rovnako založené na zásade intelektuálnej slobody. To všetko vyúsťuje do dogmy všeobecnej tolerancie. Rozdiely vo viere sú, ako súcitne argumentujú, dané len rozdielmi v povahe, vzdelaní, pôvode atď. Síce ich úplne neschvaľujeme, ale musíme sa s nimi zmieriť.

Ak je základné chápanie viery naturalistické, potom vývoj a aplikácia tohto chápania, či na jednotlivca, či na spoločnosť, neobsahuje nič iné, ako tento naturalizmus. Preto nemá liberálnokatolícke uznávanie Cirkvi žiaden nadprirodzený základ. Nepristupuje k Cirkvi ako nadprirodzenej spoločnosti, ktorej prvým a najvyšším cieľom je sláva Božia a spása duší. So sympatiami hľadí na jej spoločenskú a ľudskú stránku. Na jej obrovskú civilizujúcu a poľudšťujúcu moc, ktorou pozdvihla národy z barbarstva, ako strážkyňa starovekého umenia a vzdelania, ako hlásateľka poznania. Tým si získala jeho sympatie, uznanie a aplauz. Cirkev je pre neho na prvom mieste nie z božieho práva, ale z moci uznania, ktoré jej udelil jeho veľký intelekt. Na základe tohoto falošného chápania sa dnes píšu, s podivnou nekonzistenciou, mnohé apológie Cirkvi, ktoré ju neraz vychvaľujú ako nositeľku a strážkyňu civilizácie v minulosti, zatiaľ čo jej regresívne sklony v súčasnosti sú odmietané (ako by inštitúcia, ktorá Božím ustanovením má trvalú moc pokračovať, mohla oslabiť či dokonca zlyhať vo zverenej úlohe znovuzrodiť ľudstvo). Liberálni katolíci, zaslepení pozlátkom pokroku a fatamorgánou falošnej blaženosti v pustatine tohoto života, hlásajú tieň a odvrhujú podstatu. Skutočný pokrok, ktorý možno dosiahnuť len skrze priblíženie sa Bohu, nemožno dosiahnuť inak, len skrze ustanovizeň, ktorú určil Boh, aby nás k nemu doviedla. To je len Cirkev Ježiša Krista, lebo Ona ním založená je ako On sám, cesta, pravda a život.

Zabúdajúc na božský a nadprirodzený charakter Cirkvi (a ak nie je božská a nadprirodzená, nie je nič), liberálni katolíci o nej píšu a rozprávajú ako o ľudskej organizácií a zaslepení svojim bludným chápaním, akceptujú naturalistickú definíciu viery. Tak Cirkev vypitvajú a robia z nej len obal toho, čo skutočne je.

Ani samotná zbožnosť neuniká pôsobeniu tohoto jedovatého naturalistického princípu. Mení sa v pietizmus - teda paródiu na skutočnú zbožnosť, čo možno bolestivo pozorovať v náboženskej praxi mnohých ľudí, ktorí hľadajú len sentimentálne emócie, ktorých zdrojom dokážu byť len oni sami. Preto sú zbožní sami sebou, uctievajú svoje pocity a obetujú kadidlo modlám vytvoreným na svoj vlastný obraz. Toto je len spirituálny senzualizmus, nič viac. Preto dnes u toľkých duší pozorujeme degeneráciu kresťanského asketicizmu (ktorý slúži na očistenie srdca skrze obmedzenie žiadostivostí) a falšovanie kresťanského mysticizmu, ktorý nie je ani pocit ani vnútorná útecha, ani iný epikruejský odvar ľudského sentimentu, ale zjednotenie s Bohom skrze nadprirodzenú lásku k Bohu a absolútne podrobenie sa Jeho svätej vôli. A preto je katolíckosť toľkých ľudí dnes liberálnou katolíckosťou, alebo lepšie povedané, falošnou katolicitou. Naozaj to nie je nič katolícke, ale len obyčajný naturalizmus, je to pohanstvo zahalené katolíckou formou a katolíckym jazykom.


Tieň a polotieň

Ak pozrieme na dejiny v širšom rozsahu, od počiatku kresťanstva až podnes, tak rozličné herézy, ktoré v čase povstávali, sa zdajú byť zreteľne a jasne odlíšené od prostredia ortodoxnej viery. Zdá sa, že by sme vedeli nakresliť jasnú hranicu okolo ich tábora a tak presne odlíšiť jedno vojsko od druhého, pravdu od bludu, svetlo od tmy. Ale to je omyl, to je ilúzia, ktorú ma na svedomí časový odstup. Tie rozdiely sa zdajú zreteľné, určité a jasné pretože z piedestálu dneška dokážeme tieto masové hnutia odlíšiť v širokej panoráme minulosti. Ale podrobné skúmanie, ktoré nás situuje do intelektuálneho kontaktu s danými epochami nám dá nahliadnuť, že nikdy v dejinách nejestvovali ostré geometricky narysované hranice medzi pravdou a bludom (nie preto, že by pravda v dejinách nebola jasne a rozlíšene Cirkvou formulovaná), pretože v ich prijímaní a verejnom vyznávaní minulými generáciami vždy vládla väčšia či menšia nepresnosť a voľnosť, ktorou ich uchopovali.  Blud v spoločnosti je ako škvrna na vzácnom obruse. Je ľahké ju spozorovať, ale nie je ľahké presne určiť jej hranice. Tieto hranice sú nejasné ako súmrak, ktorý spája odchádzajúci deň a prichádzajúcu noc, alebo ako  úsvit, ktorým blednú tiene a rodí sa svetlo. Tak aj hranice medzi pravdou a omylom v  záležitostiach dnešných ľudí, sa strácajú v tienistom šere. Blud je temná noc. Jeho okraje sa vinú v obrovskom polotieni, ktorý, niekedy považovaný za samotný tieň je ešte zhasínajúce svetlo, či svetlo zastreté prvými tieňmi noci.

A tak je aj každý blud, ktorý kresťanská spoločnosť jasne pomenovala, obkľúčený oparom toho istého omylu, ale zriedeného, menej výrazného a zmiereného. Ariáni mali semiariánov, pelagiáni semipelagiánov, lutheráni jansenistov. Jansenizmus nebol nič iné, len umiernené lutheránstvo. A dnes máme liberalizmus, ktorý má semiliberalizmus, teda liberálny katolicizmus. Syllabus to nazýva moderný liberalizmus, teda liberalizmus, ktorý nemá odvahy prijať svoje základné zásady a hrôzy vlastných logických dôsledkov. Je to liberalizmus tých, ktorí chcú stále vyzerať ako katolíci, alebo veria, že sú katolíci. Liberalizmus je odporný súmrak pravdy, začína zatemnením ich rozumu, je to heréza, ktorá ich ešte kompletne neovládla. Musíme tiež povedať, že sú aj takí, ktorí sa z temnoty bludu vynárajú do úsvitu pravdy. Tí ešte neprenikli úplne do krajiny pravdy a na ich úprimnosti a poctivosti záleží, či niekedy vstúpia do mesta svetla. Ak úprimne túžia poznať pravdu v jej plnosti a s čestným cieľom ju hľadajú, Božia milosť ich nesklame. Ale sú v nebezpečnej situácii. Diabol je najaktívnejší a najvynaliezavejší práve na hranici medzi svetlom a temnotou, usilovne nastavuje pasce tým, ktorí by do nich mohli upadnúť, nevynechá nič, čo by mu mohlo priviesť do otroctva veľké množstvo ľudí, ktorí by jeho pekelné úklady rozhodne odmietli, ak by ich dokázali rozoznať.

Jeho metóda na osoby nakazené liberalizmom je postaviť ich jednou nohou na územie pravdy a druhou do krajiny bludu. Tak sa stávajú obeťou diablových úkladov a vlastnej hlúposti. Tak tí, ktorí ešte majú svedomie aspoň trochu citlivé, uniknú spásnym výčitkám. Tak sa zbabelci a kolísaví, ktorí tvoria veľkú časť liberálov, vyhnú odhaleniu a nemusia sa verejne prehlásiť za liberálov, ale urobia si priateľov v oboch táboroch (podľa toho, kde sa im to ako hodí). Tak si ľudia vedia dať predpísať utišujúci prostriedok na svoje chyby, svoje slabosti a prehmaty. Práve táto temnota, ktorá povstáva z nejasne vymedzených hraníc medzi pravdou a bludom v liberálovom rozume, ho robí ľahkou korisťou Satanovou. Jeho oslavovaná sila je zdrojom jeho slabosti. Pretože nemá solídne poznanie princípov pravdy a bludu, je tak ľahko oklamaný vierou vo svoju intelektuálnu prevahu. Je v mentálnom opare, v hmle, ktorá pred ním ukrýva priepasť jeho pýchy a márnivosti, do ktorej ho Satan úskočne vedie.

Dva druhy liberalizmu

Filozofia a teológia hovoria o dvoch druhoch ateizmu. O doktrinálnom, či špekulatívnom a o praktickom.
Prvý spočíva v otvorenom a priamom popieraní Božej existencie. Druhý sa realizuje životom a konaním. Nepopiera otvorene Božiu existenciu, ale človek žije a koná, ako Boh by nejestvoval. Prví sú teoretickí, alebo doktrinálni ateisti, druhí sú ateisti praktickí a je ich oveľa viac.

Tak je to aj s liberalizmom a liberálmi. Sú teoretickí a praktickí. Prví sú ideológovia tejto sekty - filozofi, profesori, novinári, polemici. Učia liberalizmus v knihách, prednáškach, článkoch, argumentom alebo autoritatívne, podľa racionalistického kritéria v priamej alebo skrytej opozícií k zásadám nadprirodzeného zjavenia Ježiša Krista.

Praktických liberálov je drvivá väčšina. Ako ovce slepo nasledujú svojich vodcov. Nevedia nič o princípoch a systémoch, ktoré prijímajú a nevnímajú zvrátenosť svojich učiteľov. Inak by ich zavrhli. Oklamaní falošným nárekom alebo mantrou, poslušne pochodujú za svojimi falošnými vodcami. Sú však  ramenom, ktoré koná, teoretici sú hlavou, ktorá prikazuje. Bez praktických liberálov by sa liberalizmus nikdy nevymanil z oblasti čistej špekulácie. Praktickí liberáli dali liberalizmu život a silu. Sú materia prima liberalizmu, ktorá prijíma formu, akokoľvek bláznivú či absurdnú, ktorú im predložia ich lídri.

Mnohí katolícki liberáli chodievajú na omše, spovede, robia si novény a pritom, keď prídu do styku so svetom, žijú ako praktickí liberáli. Ich heslo je "žiť s dobou". Cirkev chápu ako zastaralú, ako starú dámu, ktorú spútala banda reakcionárov, ultramontanistov. (koniec 19.st. pozn.prekl.) Veria ale, že sa Cirkev zmení, že prijme ducha pokroku, s ktorým kráčajú. Bárku sv.Petra stále zviera stredoveká škrupina, ale oni veria, že majú liek. Slamka stredovekej filozofie a teológie sa zlomí, ak sa zavedie moderný duch do cirkevných škôl (mali pravdu, ako sa ukázalo po koncile. pozn.prekl).

Potom sa nová teológia rozvinie viac podľa požiadavky doby, viac v harmónii s moderným duchom, ktorý tak mocne volá po "intelektuálnom oslobodení" (čo sa po koncile aj stalo. pozn.prekl). Veria však, že to všetko je dobré. Je tým ich zodpovednosť pred Bohom menšia? Istotne nie. Hrešia priamo na svetle viery. Sú ešte menej ospravedlniteľní ako liberáli, ktorí nikdy svetlo Cirkvi nevideli. Skrátka, katolícki liberáli hrešia s otvorenými očami.

Nesmieme zabudnúť, že medzi liberálmi sú aj takí, ktorí sa úspešne vyhýbajú každému priamemu vyjadreniu  a prezentácií liberálnych teórií, ale napriek tomu nepriamo a vytrvalo, denne pracujú slovom a písmom podľa liberálnej metódy, odporúčajú liberálne knihy a ľudí, všetko merajú liberálnymi meradlami a pri každej príležitosti prezentujú intenzívnu nenávisť ku všetkému, čo by mohlo zdiskreditovať či oslabiť ich milovaný liberalizmus. Takto postupujú opatrní autori, ktorých je potom ťažko obviniť z flagrantej obhajoby hocičoho, otvorene liberálneho,  ktorí ale, vo všetkom čo hovoria a robia, vytrvalo propagujú tento zákerný blud. Tí sú zo všetkých liberálnych hadov najjedovatejší.

(pokračovanie)