Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

28. 6. 2018


Lutherov klam na tému "Ospravodlivenie"
Abbé Lorans

Otázka o ospravodlivení hriešnika znamenala pre Luthera jeden z najrozhodujúcejších bodov jeho učenia. Riešil si ňou svoj osobný problém, ktorý ho gniavil dlhé roky. Luther sa trápil vo svojej mladosti ako mních ťažkými pochybnosťami a škrupuľami. Napriek vnútornému zápasu so sebou, mnohému posteniu sa, askéze a iným úkonom sebaodriekania nedokázal v sebe umŕtviť telesnú žiadostivosť, t. zn. živelné pocity a impulzy zmyselnosti a pýchy. Katolícka hamatriológia (náuka o hriechu) učí, že takéto nedobrovoľné (ak ich človek vôľou odmieta) pokušenia a impulzy nie sú hriechom, ale iba pokušením k hriechu. Luther sa však cítil stále za tieto myšlienky a popudy na hriech pred Bohom vinný a napriek častému pristupovaniu k svätej spovedi sa nedokázal svojich škrupúľ a pochybností zbaviť.

Lutherov pohľad na človeka

Pre Luthera bola už nezriadená túžba po hriechu hriechom samým. Luther a celý starý protestantizmus (teda pôvodné hnutia z 15. a 16. storočia) vôbec mal veľmi temný pohľad na človeka a jeho schopnosť dôjsť k spáse: Prirodzenosť človeka je skrze dedičný hriech natoľko zmrzačená a „infikovaná“ diablom, že človek nie je schopný pre svoju spásu nič urobiť, aj po krste z neho vychádza len a len hriech. Ľudská vôľa je – aspoň ohľadom večného spasenia – neslobodná, riadi ju buď Boh alebo diabol. Luther píše: „Slobodná vôľa je ťažným zvieraťom, ktoré chytil Satan. Nemôže byť oslobodené dovtedy, dokiaľ Satana nevyženie prst Boží.“ Vôľa „stojí uprostred ako osol: keď si ju osedlá Boh, potom chce kráčať, kam chce Boh... Keď si ju osedlá satan, potom chce kráčať tam, kam satan. Nemôže sa sama rozhodnúť, ku ktorému z tých dvoch jazdcov pobeží alebo ktorého bude hľadať, ale, naopak, sami jazdci zápolia o to, kto ju bude vlastniť“. Tieto citáty pochádzajú z jedného z Lutherových najznámejších diel – O neslobodnej vôli [De servo arbitrio] (1525).

Luther svoj problém vyriešil tým, že povedal: „Hoci som hriešnikom a ním aj ostanem, predsa som pred Bohom ospravedlnený, lebo Boh mi viac hriech nezapočíta.“ Týmto je človek pre Luthera zároveň hriešnikom i spravodlivým [simul iustus et peccator]. Používal pri tom slovné obrazy „lúpežníka spútaného v okovách“ a „pokrytca hodného spásy“. U Luthera neexistuje pre človeka žiadne skutočné „nadobudnutie svätosti“, odpustenie hriechov pozostáva len z ich púheho „nezapočítania“ zo strany Boha. Hriech teda zostáva hriechom i po ospravodlivení jednotlivca, akurát už viac nie je dôvodom pre večné zatratenie hriešnika. Luther to dokonca vystupňoval do viet typu: „Ak hľadíš na naše vlastné skutky, sami osebe sú hriešnymi, ale dôveruj, že v Kristovi sa zapáčia Pánovi. Preto, či hrešíš alebo nie, opieraj sa vždy pevne o Krista.“

Luther odmietal aj náuku, podľa ktorej je nám Božia milosť darovaná ako akási „nová kvalita“, teda ako nová vlastnosť, ktorá posväcuje našu dušu a dáva jej možnosť a schopnosť konať nadprirodzene hodnotné činy a diela. Milosť, ktorá v konečnom dôsledku nie je ničím iným ako Kristom samotným, podľa Luthera nevyvyšuje a nezušľachťuje prirodzenosť človeka, ale zostáva preňho niečím vonkajším a cudzím. Rovnako niet „vzrastania v milosti“, lebo milosť je u všetkých ospravodlivených jednotlivcov rovnaká.
Ospravodlivenie sa podľa Lutherovej mienky deje bez akejkoľvek súčinnosti človeka [mere passive]. Človek len musí pevne veriť a  dôverovať, že Kristus jeho hriechy „prikryje“. Toto je tzv. fiduciálna viera, čiže viera, opierajúca sa o dôveru v niekoho, spoliehanie sa na niečo. Nie je však dielom človeka, ale, hoci je v nás, opiera sa o skutočnosti mimo nás a dáva nám milosť bez nášho pričinenia. Takto získanú milosť a ospravodlivenie z nej už potom nemožno stratiť.

Luther to pojal v liste, písanom Philippovi Melanchthonovi (1. augusta 1521) takto: „Buď hriešnik a smelo hreš, ale ešte silnejšie ver [pecca fortiter, sed fortius fide] a raduj sa v Kristovi…stačí, že sme spoznali Baránka .... žiaden hriech nás nemôže oddeliť od Baránka, ani keby sme smilnili a vraždili tisíckrát a tisíckrát za deň!“ Na iných miestach hovorí: „Či som zhrešil alebo konal dobro, je jedno a to isté.“ „Srdce znamenite posilní, keď si uvedomí, že Božia Prozreteľnosť, ktorá mu je daná, nemôže byť skrze žiaden hriech pozmenená.“

Ospravodlivenie Sola Fide - Princíp, nemajúci oporu v Biblii

Učenie o samoospravodlivujúcej viere Luther vyvodil z Listu sv. apoštola Pavla Rimanom. Verš 28 v tretej kapitole preložil nasledovne: „Tak teda tvrdíme, že je človek ospravodlivený bez skutkov podľa zákona, iba skrze vieru.“ To slovko „iba“ tu Luther pridal pre zvýraznenie myšlienky, v Pavlovom texte totiž toto slovko nenájdeme. V skutočnosti bojuje Sv. Pavol na každom mieste svojich listov proti téze o spravodlivosti skrze skutky zákona, čiže proti medzi Židmi rozšírenému názoru, že človek môže byť pred Bohom ospravodlivený dodržiavaním Mojžišovho zákona. Keďže k tomuto postoju inklinovali aj niektorí kresťania konvertujúci zo židovstva, potreboval Sv. Pavol zdôrazniť, že človek nie je ospravodlivený skrze (Mojžišov) zákon, ale skrze Krista.

S Kristom však vstupuje človek do kontaktu najprv skrze vieru, to znamená cez prijatie Ježiša Krista ako spasiteľa a vykupiteľa a tiež prijatie jeho učenia. Toto všetko sa deje vierou, vierou „v Neho“. Nikde sa však v Biblii nespomína, že je človek touto púhou vierou a z nej vyplývajúcim prijatím Krista za svojho spasiteľa zachránený bez toho, aby musel konať tomu zodpovedajúce skutky. Len viera, umocnená láskou, z ktorej pramenia naše dobré skutky je práve tým, čo človeka skutočne robí spravodlivým. Viera bez lásky a bez láske zodpovedajúcich skutkov je mŕtvou vierou, ako píše aj svätý Jakub.

„Bratia moji, čo osoží, keď niekto hovorí, že má vieru, ale nemá skutky? Môže ho taká viera spasiť? Ak je brat alebo sestra bez šiat a chýba im každodenná obživa a niekto z vás by im povedal: "Choďte v pokoji! Zohrejte sa a najedzte sa!", ale nedali by ste im, čo potrebujú pre telo, čo to osoží?! Tak aj viera: ak nemá skutky, je sama v sebe mŕtva.“ (Jak 2; 14-17) Zlodej, vrah a cudzoložník môžu mať vieru, ale ak svoje hriešne skutky neoľutujú a nebudú sa z nich kajať, bez pochyby budú zatratení. Píše tak aj sv. Pavol: „Neviete, že nespravodliví nebudú dedičmi Božieho kráľovstva? Nemýľte sa: ani smilníci, ani modloslužobníci, ani cudzoložníci, ani chlipníci, ani súložníci mužov, ani zlodeji, ani chamtivci, ani opilci, ani bohorúhači, ani lupiči nebudú dedičmi Božieho kráľovstva.“ (1 Kor 6; 9-10) V tom istom liste sv. Pavol dodáva: „A keby som mal dar proroctva a poznal všetky tajomstvá a všetku vedu a keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal, ale lásky by som nemal, ničím by som nebol.“ (1 Kor 13; 2) Rovnako hovorí Ježiš v slávnej kázni na Hore: „Nie každý, kto mi hovorí: "Pane, Pane," {ktorý teda v Krista verí!} vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto koná vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 7; 21)

U malého dieťaťa, ktoré prijíma krst, nastáva ospravodlivenie iba čisto pasívne. Naproti tomu dospelý katechumén, pripravujúci sa na udelenie krstu, musí s Milosťou spolupracovať. Božia Milosť človeka povzbudzuje, nabáda ho  k tomu, aby myslel na svoju spásu, vedel ľutovať svoje poklesky a previnenia, aby sa vedel lepšie a sústredenejšie modliť, konať dobré skutky atď., ale človek sám ešte musí na túto Milosť vnútorne „prikývnuť“ a riadiť sa ňou, nasledovať ju. Aj v systéme katolíckej náuky je teda Milosť to prvé a rozhodujúce. Žiaden katolík nesmie očakávať, že sa k svojej spáse dopracuje len skutkami, vykonanými vlastnou silou, ako to učili Pelagiáni, ktorých bludy boli Cirkvou odsúdené už v dobách antiky. Katolícka náuka ale zdôrazňuje dôležitosť spolupôsobenia človeka s Milosťou, čo Luther vzhľadom na svoje učenie o úplnej skazenosti človeka a jeho vôle nemohol priznať.

Dôsledky

Mnohí Lutherovi stúpenci si pre seba z učenia, podľa ktorého iba sama viera zabezpečí človeku spásu, vyvodili vlastné konklúzie. Luther sám si viac ráz sťažoval na to, ako sa medzi protestantmi rozmáha „skazenosť mravov“. Vo svojom výklade piatej knihy Mojžišovej hovorí, že „jeho Evanjelici sú teraz sedemkrát horší“ ako boli predtým, „za čias pápežstva“. Vytýkal Nemcom nevďak voči nemu ako ich „najväčšiemu dobrodincovi“ a voči Evanjeliu. Sasko, hlavné dejisko reformácie, nazval najskazenejšou (nemeckou) krajinou. V roku 1538 poznamenal, že by svoje dielo ani nebol býval započal, keby vedel predvídať následky. Vo Wittenbergu panujúca morálna bezuzdnosť ho poburovala tak veľmi, že v lete 1545 píše svojej žene Katharine (už to, že ako bývalý mních žil so ženou, nie je nič iné ako znak imorality; porušil svoj kňazský a rehoľný sľub a neskôr, keď zrušil kláštory a povydával mníšky, ktoré nemali príbuzných, čo by sa o ne mohli starať, vzal si jednu za ženu) slová, v ktorých si zúfa nad tým, čo okolo seba vidí a ako navnivoč vyšli výsledky jeho snaživého pôsobenia: „Len preč z tejto Sodomy! Chcem sa radšej potulovať a jesť žobrácky chlieb, než sa v moje úbohé, posledné dni staroby trýzniť s neporiadkom vo Wittenbergu a znepokojovať sa stratou mojej drahej práce.“


24. 6. 2018

Židovský pôvod islamu

Anne Barbeau Gardiner

Edouard-Marie Gallez vo svojej prelomovej knihe Le messie et son prophete: Aux origines de l’Islam odkrýva oponu a necháva nás nahliadnuť na historické korene islamu.Ukazuje, že islam vychádza z mohutného hnutia mesiánskych židov zvaných "ebioniti" alebo "nazaréni" (niekde aj nazarejci, nazarénci, nazirejci). Títo nerabínski židia prijímajú Ježiša za spasiteľa, ale nie za vtelené Božie Slovo, Logos. Gallez ukazuje, ako zvitky a fragmenty z Kumránskych jaskýň pre Mŕtvom mori a z okolia Masady objasňujú ideológiu tohoto židovského hnutia, ktoré bolo ochotné a pripravené nasledovať mesiáša do svätej vojny a verilo, že práve tak spasí svet. Na rozdiel od rabínskych židov, ktorí hľadia predovšetkým do minulosti, títo sa tešia na pozemský raj, ktorý príde len a iba po masovom vyvražďovaní nepriateľov. Tak ako neskôr moslimovia, aj títo verili, že Ježiš na kríži nezomrel, ale že bol živý vzatý do neba a je pripravený, keď nastanú správne okolnosti (Palestína nebude v rukách neveriacich a chrám bude obnovený), vrátiť sa na Horu olivovú a viesť ich k dobytiu celého sveta. Nazaréni, rovnako ako moslimovia, zakazovali víno a bravčové mäso.

Prvý zväzok tohoto autoritatívneho diela na zhruba tisíc stranách pojednáva o essénoch, kumránskych textoch a židovskom mesiánskom hnutí, od jeho nástupu v druhom storočí pred Kristom po vyvrcholenie v islame siedmeho storočia. Druhý zväzok sa venuje najmä zrodeniu islamu, snahe vymazať nazarénske dedičstvo a stopám, ktoré po ňom zostali v Koráne, ktorý sa začal formovať ako kompilácia nazarénskych lekcionárov (nazarénskemu “qery’n,” zodpovedá arabské qur’an  - Korán). Tieto spisy  boli najskôr exportované najskôr k arabským Kurajšovcom, aby ich nakazili mesiánskou ideológiou a využili ich pre dobytie Palestíny.

Historický Mohamed


Posledná kapitola druhého zväzku sa volá Portrét historického Mohameda a je založená na prameňoch zo siedmeho storočia. Začnem touto mimoriadnou kapitolou a potom sa vrátim k výskumu, ktorý viedol k tomuto portrétu. Gallez tvrdí, že Mohamedova prvá žena Chadžídža (Hadija), bohatá vdova staršia než on, bola sesternicou nazarénskeho kňaza menom Waraqa ibn Nawfal a je pravdepodobné, že aj sama bola nazrénka. Waraqa bol Mohamedovým vzdialeným bratancom a hral dôležitú úlohy v ich manželstve. (To ma vedie k otázke, či Mohamed tiež nebol čiastočný žid, ale Gallez takú otázku nekladie). Waraqa indoktrinoval arabský kmeň Kurajšovcov, ktorí boli pred tým kresťania, aby sa pripojili k nazarénskemu hnutiu, ktoré usilovalo o získanie Jeruzalema vojenskou mocou, čím by sa otvorila cesta k rýchlemu návratu mesiáša. Keď perzský Chosroes viedol v roku 614 výpravu do Palestíny, pripojili sa k nemu tisíce rabínskych židov (jedna židovská encyklopédia, ktorú Gallez cituje udáva počet 24000) a tak im perzský generál, po ľahkom víťazstve, zveril vládu nad Jeruzalemom. Mohamed, ktorého meno v nazarénskom jazyku znamená "ten čo chce potešiť Boha", pravdepodobne práve v tejto expedícií viedol oddiel Kurajšovcov do Jeruzalema, ale rabínski židia, ktorí boli ustanovení za pánov mesta, aj Mohameda s Kurajšovskými bojovníkmi aj nazaréncov vyhnali. Napriek tomu, Mohamed videl, že Jeruzalem sa dá dobyť.

Byzantský cisár začal okolo roku 620 s rekonkvistou a tak peržania v roku 622 z Jeruzalema odišli. Gallez si myslí, že Mohamedovo vyhnanstvo - hidžru do oázy Jathrib (Medina), má na svedomí práve kresťanská rekonkvista Palestíny. V Sebeovej kronike (660) stojí, že v Jathribe Mohamed, ako nazarénsky vyznavač tóry, zakázal víno a nechal židovskú ženu a jej milenca ukameňovať na smrť za cudzoložstvo. V Jathribe si získal okolité arabské kmene kázaním, že Boh sľúbil Palestínu Abrahámovmu potomstvu a pretože oni sú potomkovia Abraháma, zdedia toto prisľúbenie, ak sľúbia, že obnovia úctu k Bohu Abraháma a len k nemu.Týmto kázaním ich chcel prinútiť, aby opustili kresťanské náboženstvo. Oproti tomu, čo dnes hovoria mohamedáni, konverzia arabov začala o tri storočia skôr a Maxim Vyznavač napísal okolo roku 632, že medzi arabmi "sa blud polyteizmu už vytratil." 

Mohamedov úspech dokladá kronika Jakuba z Edessy (pred rokom 692) a aj Doctrina Jacobi (pred rokom 640). V tej druhej čítame, že do Jathribu prišli v roku 625 alebo 627 nejakí rabínski žida a našli arabov posadnutých nazarénskou náukou a ich náčelníka Mohameda, ako "hlása príchod mesiáša" s takou charizmou, že sa pod jeho velením všetci zjednotili. Theofanova chronografia (zomrel 817) uvádza, že v roku 622 sa nejakí rabínski židia, ktorí boli byzantíncom známi, pripojili k Mohamedovi. Videli v ňom jedného zo "svojich prorokov", ktorý ako Malachiáš (3:23) prorokoval, bude predchádzať mesiáša. Židovský apokalyptický spis z 8.storočia Tajomstvá rabína ben Jochaja má kapitolu, ktorá ide až do roku 650 a kde rabínski židia stále veria, že mesiáš príde, keď kalif Omar opäť postaví chrám. (Pridali by sa rabínski židia k "prorokovi", ktorý by nebol aspoň čiastočne žid? Gallez ani túto otázku nekladie)

Mohamed a jeho arabskí vojaci čoskoro začali podnikať nájazdy do Palestíny, aby ju "oslobodili" a obnovili "Boží dom". On a jeho nasledovníci si dali meno "muhadžírovia" alebo "emigranti", a verili, že žijú v novom Exode. Iní ich volali "hagarovci" alebo "saracéni", ale oni sami si meno muhadžír podržali najmenej tri generácie. Toto meno je použité i v oficiálnych dokumentoch z toho obdobia, aj v takzvanej Medinskej ústave, zmluve ktorá zahrnula židov (nazarénskych) do "ummy", teda  jedného vojenského bratstva zloženého z rôznych národov. Gallez vysvetľuje, že slovo muhadžír (sg. muhajir, pl. muhajirun) znamená "ten, ktorý opustil domov, aby bojoval za Boha".  Až v roku 775 sa začal používať namiesto neho termín moslim (muslim sg., muslimun pl.) a pojem hidžra bol nahradený slovom islam. V roku 629 Mohamed podnikol útok na Jeruzalem, ale byzantínci ho pri Mute, juhovýchodne od Jordánu porazili. O pár rokov, pravdepodobne v roku 634 zomrel. V tom istom roku, keď jeruzalemský patriarcha Sofroniáš zaznamenal, že arabi sa chvastajú, že "dobyjú celý svet."

Jeruzalem nakoniec v roku 637 dobyl jeho nástupca Omar. Gallez poznamenáva, že nikto nevie, ako by Mohamed reagoval, keby sa toho dožil a videl by, že mesiáš neprichádza. To že spasiteľ neprišiel všetko zmenilo. Najskôr arabi dovolili nazarénom, aby si na mieste, kde stála veľsvätyňa chrámu, vybudovali modlitebňu, ale potom ich odtiaľ vyhnali a vybudovali si tam svju vlastnú svätyňu. Je zaujímavé, že Skalný dóm, ktorý začal kalif Al-Malik stavať v roku 691, sa pôvodne volal Abrahámov dóm, lebo sa verilo, že stojí na vrchu Moria, na ktorom Abrahám takmer obetoval Izáka. Meno budovy potom zmenili, lebo sa hovorí, že je v ňom skrytá skala, z ktorej Mohamed vystúpil na svoju nočnú cestu do neba.

Nejestvujúci esséni

V prvej časti svojej knihy Gallez podrezal  "strom" essénov, aby sme konečne mohli pozrieť na "les" rozsiahleho mesiánskeho hnutia. Pokúsim sa zjednodušiť jeho fundovanú argumentáciu. O essénoch sa tvrdí, že žili v Kumráne do roku 68 a potom sa vytratili, ale skôr je pravda, že napriek tisícom kníh a článkov, čo o nich doposiaľ napísali, esséni nikdy nejestvovali.  Na prvých sto stranách Gallez dokladá, že v žiadnom s kumránskych textov a ani v talmudskej tradícií o nich nie je ani slovo. Keď v 50tych rokoch začali lúštiť kumránske zvitky, stalo sa "dogmou", že patria essénom, ktorí mali žiť v kláštore neďaleko od Mŕtveho mora a venovali sa usilovnému kopírovaniu dokumentov. O essénoch v prvom storočí hovorí Plínius Starší, Filón Alexandijský a Jozef Flávius. Nikto ich ale nestretol. Plínius vo svojej Historii naturalis, ktorá je plná fantastických vecí, o nich hovorí ako o zvláštnej skupine židov, ktorá žije tisíce rokov bez žien a peňazí. A ak nejaký essén zomrie, nahradí ho iný žid, unavený svetom. Gallez si myslí, že tu sa Plínius pletie, pretože v Artemidinom chráme v Efeze boli kňazi, ktorí žili podobne a tiež sa volali esséni. Filón používa trochu iné slovo - esseéni a hovorí o nich, ako o cnostných, ale nie nutne v celibáte žiujúcich a udáva že sú ich štyri tisíce. Na inom mieste hovorí, že ich je štyridsať tisíc. Potom je tu dlhá pasáž o essénoch z Jozefa Flávia, ale Gallez vierohodne ukazuje, že je to neskoršia vsuvka a je to interpolácia textu rímskeho pohanského autora z 3.storočia, ktorý uvádza aj hlúposti, ako že títo židia uctievali slnko a verili v preexistenciu duší. Všetky neskoršie zmienky o essénoch stoja na týchto troch prameňoch. Vrchol to dosiahlo v 19. storočí, keď Renan tvrdil, že kresťanstvo je len pokračovaním essénskej sekty.

Hoci archeologický prieskum kumránskych ruín nie je hotový, ukazuje sa, že tam mohlo žiť len málo ľudí. Jeden autor hovorí že najviac pätnásť, iný, že najviac päťdesiat. Budovy nejavia žiadne monastické črty. Zdá sa skôr, že sa tam vyrábali vonné masti a balzam, možno na pochovávanie. Zbožný židia tiež nikdy nežili blízko cintorínov a tu je jeden len 50 metrov od komplexu. Napriek tomu hypotéza o essénoch stále žije.

Vzostup nazarénov. 
Korupcia a úpadok, ktorým trpelo židovské kňazstvo v 2. storočí pred Kristom dali vzniknúť protichrámovému hnutiu, ktoré viedlo k farizejom a nakoniec k nazarénom. Gallez oceňuje Jacqueline Genotovú za interpretáciu veľkého počtu kumránskych zvitkov, ktoré sa vzťahovali na učeníkov "majstra spravodlivosti" Joše ben Joezera, kňaza zo Zerady, ktorého nechal veľkňaz Alkimos, na sviatok Yom Kippur v roku 159 pred Kristom, zavraždiť. 

Po brutálnej vražde boli jeho žiaci naplnení eschatologickým nadšením a čakali, ako Boh skrze svojho mesiáša postaví nový chrám a ustanoví nové kňazstvo.V skutočnosti čakali dvoch mesiášov.  Prvý mal byť kňaz z kmeňa Lévi, druhý bojovný kráľ z kmeňa Júdovho, ktorý celú zem očistí krvou bezbožníkov a dobyje svet. V prvom storočí sa do tejto apokalyptickej siete židovského mesianizmu začalo vplietať iné dôležité vlákno. Nasledovníci Jakuba spravodlivého - ktorý nebol apoštol, ale bol prvým jeruzalemským biskupom a Kristovým bratancom - ho začali uctievať a dokonca tvrdili, že zničenie chrámu je trestom za to, že zelóti Jakuba v roku 62 ukameňovali. Po Jakubovej smrti časť jeho žiakov reinterpretovala kresťanstvo radikálne židovským spôsobom, ktorý viedol k nazarénskej ideológií.

Gallez ukazuje, že pre pochopenie vývoja mesiánskeho hnutia medzi prvým a siedmym storočím je kľúčový dokument Testamenty dvanástich patriarchov. Testamenty boli dobre známe už pred objavom kumránskych jaskýň, a bol to obľúbený zdrojom eschatologických inšpirácií, v dejinách opakovane upravovaný a  využívaný. Odborníci našli údajne kresťanský výklad týchto textov, ale Gallez pozorne analyzuje jednotlivé pasáže a ukazuje že nie sú kresťanské, ale nazarénske. Napríklad tam stojí, že Všemohúci vstúpil do dospelého muža, a nie že sa Slovo stalo telom. A presne toto verili nazaréni, teda že pri krste v Jordáne do Ježiša vstúpil Boží duch a použil ho ako nástroj pre spasenie sveta.

Okrem toho, meno Ježiš v nazarénskej interpolácií úplne chýba, pričom kresťania učia, že práve toto meno nám odhaľuje Ježišovo Božstvo. Podobne ako v Koráne, Ježiš je deväťkrát vzývaný ako spasiteľ, ale jeho skutočné meno tam nestojí. Používajú slovo Isa, čo je forma mena Ezau. Gallez poukazuje, že Talmud tiež volá kresťanov "synovia Ezaua." Je zaujímavé aj to, že nazaréni boli anti-trinitári: "Nie je iný boh okrem Boha; nemá žiadnych spoločníkov." Aj pôvodná moslimská šahahada (krédo) znela  "Nie je iný boh okrem Boh. Nemá žiadneho spoločníka." Až o 50 rokov neskôr doplnili "Mohamed je jeho prorok (rasul Allah)." Prvá zmienka o Mohamedovi ako prorokovi pochádza z perzskej mince vyrazenej v roku 685.

A hoci kresťanské interpolácie nazarénskych textov hovoria o ukrižovanom mesiášovi, nikde sa nehovorí, že na kríži zomrel. To sa zhoduje s nazarénskou vierou (a neskôr aj moslimskou vierou), že mesiáš svoju krv na Kalvárií nevylial. A preto slávili eucharistiu s vodou a nie vínom. V ich doktríne sa človek nespasí tým, že koná pokánie za svoje hriechy, ale veľkým vyhladením nepriateľov. Rovnako, ako neskôr moslimovia, neverili v dedičný hriech, ani v osobný hriech. Pre nich človek hrešil len ak sa protivil Božím plánom (ktoré údajne vedeli rozpoznať). A takisto neverili, že človeka posväcuje Boh, ale že ak človek verí, zahaľuje sa plášťom spravodlivosti. Nazaréni uznávali iba evanjelium židov, čo bola radikálne prepracovaná verzia evanjelia podľa sv. Matúša. Toto židovské evanjelium už nejestvuje, ale mnohé citáty z neho nachádzame v traktátoch cirkevných otcov proti heretikom. Nazaréni tiež zachovávali všetky židovské obrady, preto ich Hieronym volá "položidia".

Cirkevní otcovia, od Ireneja po Hieronyma, hovoria o ebionitoch alebo nazarénoch ako o kacíroch a vždy na nich ukazujú, keď chcú varovať pred židovčením. Vedeli, že nazaréni popierajú Kristovo Božstvo, ale prijímajú zrodenie z Panny, že vykonávajú obriezku a že menia texty z biblie podľa výkladov rabínskych židov, aby zamaskovali fakt, že Ježiš bol spasiteľ sveta a že sa modlia tvárou k Jeruzalemu.Toto všetko po nich budú robiť moslimovia, hoci nakoniec zmenia quiblu (smer modlitby) a budú sa modliť tvárou k Mekke.
Origenés uvádza, že nazaréni odmietajú víno nie z asketických dôvodov, ale preto, že si to šetria na deň, keď príde spasiteľ a nastolí ich pozemské kráľovstvo. Tiež je pozoruhodné, že telesné rozkoše, ktoré nazaréni očakávali od príchodu ich pozemského kráľovstva, ako ich opisuje Hieronym, sú takmer rovnaké, ako tie ktoré čakajú moslimov v ich raji.

V poslednej časti prvého zväzku Gallez skúma všetky židovské povstania v Rímskej ríši od prvého po siedme storočie a nachádza eschatologický zápal v počiatku každého jedného z nich. Tí, ktorí odmietli Ježiša ako mesiáša, hovorí, sa ho pokúšali nahradiť niekým iným. To je očividné v povstaní v roku 135, keď si rabín Akiba zahral proroka, ktorý prehlásil Šimona Bar Kochbu za mesiáša. Podľa Galleza nie je prekvapivé, že dejiny týchto židonazarénov (sám ich tak obvykle volá) unikli pozornosti Západu, pretože kým na blízkom východe vládli byzantínci, ich prítomnosť bola nepodstatná. Ich prítomnosť zmenila dejiny a svet až neskôr, keď sa objavili v podobe islamu.

Vymazanie nazarénskeho dedičstva

V súre 5:82 stojí, že najbližšie pravým veriacim nie sú ani židia, ani kresťania ale tí, čo hovoria "my sme nazaréni (naşārá)." V iných súrach sa ale slovo naşārá zmenilo, aby znamenalo kresťania, ktorí sú ale nepriateľmi pravých veriacich. Gallez si všíma tento sklz a takisto sklz u iných pojmov, ktorých význam sa medzi prvou a neskoršími verziami Koránu zmenil. Omar začal zhromažďovať a ničiť všetky zbierky arabských lekcionárov (qur’ans), ktoré nazaréni v minulosti rozšírili medzi Kurajšovcami, aby ich indoktrinovali. Po Omarovi pokračoval v tejto politike systematickej deštrukcie Uthman . Gallez si myslí, že je nepravdepodobné, že by sa nejaký ešte našiel. Tvorili však prvú vrstvu Koránu a Gallez ukazuje, že v jednotlivých súrach (hebrejské slovo pre zvitok) ešte stále možno zazrieť ich stopy.

Jediný istý fakt známy o Mohamedovi je, že skúsil v roku 629 dobyť Jeruzalem, a že neuspel. A presne tento fakt bol z jeho príbehu vymazaný. Tvrdí sa, že mladosť strávil v Mekke, ale ako švédska historička Patricia Crone zistila, pred arabským záborom o Meke nie je nikde, v žiadnom starovekom zdroji, žiadna zmienka. To ticho sa jej zdá byť dôležité. Meka bola priveľmi chudobná a bez prostriedkov, aby tam bola stanica karaván a pred nástupom islamu to nebolo žiadne náboženské centrum. Toto mesto od základu vybudovali kalifovia. Mohamed vyrástol viac ako tisíc kilometrov od Mekky a nie je žiadny dôkaz, že by tam niekedy bol. Mekka sa nespomína ani v Medinskej ústave. V skutočnosti bola oblasť, kde Kurjašovci obchodovali blízko Gazy a Bosry. Kalifovia ale potrebovali zmazať židovsko nazarénsku minulosť a vytvoriť minulosť arabskú, tak vymysleli mesto s údajne pradávnym abrahámovským pôvodom.

Mekka nie je jediný vynález prvých kalifov. Odborníci hovoria, že islam sa formoval zhruba dvesto rokov. Dejepisci majú dostupné zdroje z obdobia 150 až 300 rokov po tejto fáze.Existuje však dokument, ktorý Gallez považuje za "spoľahlivý", z roku 644. Ide o diskusiu medzi jakobitským patriarchom Jánom I. a Said ibn ‘Amirom, arabským emírom z Homsu. Túto debatu zaznamenal patriarcha v liste, hneď po jej skončení. Emír spochybňoval Kristovo Božstvo odkazovaním na Tóru a volal si na pomoc "židovského" učenca (pravdepodobne nazaréna, hovorí Gallez). Potom nabádal kresťanov, aby prijali zákon muhadžírov (emigrantov). Je málo pravdepodobné, že ak by emír mohol, nebol by sa odvolával na Korán a na Mohameda, ktorého bol naviac sám spoločníkom.

Až do začiatku 9. storočia nejestvuje žiaden kompletný Korán. Najstaršie zlomky, ktoré sa našli v San’a, pochádzajú z prvej polovice 8. storočia. Jemenské úrady ich držia pod zámkom, ale dostupné fotografie ukazujú, že pod viditeľným textom je zle vymazaná vrstva staršieho textu. Okrem samotnej neexistencie záznamov tu je ešte moslimská tradícia, ktorá hovorí o systematickom ničení rukopisov, ktoré kalifovia nariadili. Gallez spomína list cisára Leva III. kalifovi Omarovi II., z roku 719, kde sa hovorí ako Al-Hajjaj ničil v Mezopotámii staré spisy a nechal vyrobiť nové.

Základom pre zbožštenie Koránu je Mohamedov nočný výlet do neba. Hovorí sa, že Mohamed cestoval na lietajúcom koni 1200 km z Mekky do Jeruzalema. Tam vystúpil na plošinu chrámovej hory a odtiaľ až do neba. Boh mu zjavil Korán, ale keď sa vrátil na zem, nič si nepamätal. Preto prišiel anjel Gabriel, obnovil mu pamäť a v jaskyni mu diktoval verš za veršom. V tú istú noc letel Mohamed 1200 kilometrov naspäť do Mekky. Z lietajúceho koňa videl ako sa k mestu blíži karavána. V meste oznámil jej príchod, čím potvrdil pravosť svojej cesty a svojho "proroctva."

Gallez  upozorňuje na "železnú logiku" tejto historky, ktorej bludný kruh nemá východ. Takto Korán potvrdzuje sám seba. Všetky detaily nočnej cesty sú nastavené tak, aby urobili knihu doslovne božskou. Na základe tejto cesty sa stal oficiálne "nestvoreným Božím slovom." Mutaziliti (islamská sekta) spočiatku učili, že Korán je stvorený, ale rýchlo ich umlčali.

Nie je isté, kedy kalifovia rozkázali veriť, že Mohamed vystúpil do neba, ale muselo to byť až po dokončení Skalného dómu (690), pretože ani jeden z nápisov na budove o tom nehovorí. A to je prinajmenšom zvláštne, lebo práve z toho miesta sa Mohamed vzniesol k nebu. V polovici 8.storočia zaznamenal sv. Ján Damascénsky, ktorý pred svojím obrátením často pobýval na kalifovom dvore a bol o islame dobre informovaný, že Mohamed dostal Korán zjavený vo sne. No na konci toho istého storočia už Mohamed pre Korán išiel priamo k Bohu, do neba. Tak sa stal Korán, "nestvoreným Božím slovom." Je zaujímavé, že židia (aj nazaréni) hovoria niečo podobné o Tóre, teda že jednu jej kópiu drží v rukách samotný Boh, takže je aj pozemská aj nebeská. Na sviatok Šavu'ot, niektorí židia čítajú text, ako Mojžiš vystúpil do neba a prijal Tóru z Božích rúk.

K titulu "Allahovho posla" dostal Mohamed titul "Pečať prorokov". Niektorí moslimskí komentátori uvádzajú, že manichejci dali rovnaký titul Mánimu (216-274). Tiež spomínajú, že aj Mániho aj Mohameda volali Parakletus, ktorý je predpovedaný v evanjeliu sv. Jána a že aj on dostal zjavenie od anjela v jaskyni. Moslimský ramadán sa podobá na 30 dňový manichejský pôst, ktorý sa tiež držal od úsvitu do súmraku.

Hoci väčšinu nazarénskeho dedičstva kalifovia zničili, zachovali v Koráne nazarénsky odpor k trinitárnemu kresťanstvu. V piatej súre Boh volá Isu (Ježiša) za svedka proti kresťanskej viere vo sv. Trojicu. V tej istej súre Ježiš a jeho matka Mária pokladaní za dve "božstvá", ktoré kresťania uctievajú s Bohom v Trojici. Kresťania sú preto "spolčovači", ktorí spolčujú s Bohom viacero iných bohov. A to si zasluhuje trest, a podľa súry 72 majú praví veriaci skonfiškovať kostoly tých prekliatych "spolčovačov."

Pre kresťana nie je ľahké brániť sa proti tomuto hrubému nepochopeniu Trojice, keď Korán je "nestvorené Božie slovo." Gallez podotýka, že možný zdroj tohto omylu bolo nazarénske evanjelium, kde sa Duch Svätý volal "naša matka." Origenés a Hieronym zaznamenali, že v heretických evanjeliách nazýva Ježiš Ducha Svätého svojou matkou a že pri krste v Jordáne hovoril Svätý Duch "toto je môj prvorodený syn, ktorý vládne naveky."

Gallezova kniha je pokladnica vedomostí o skrytých židovských koreňoch islamu. Dúfajme, že bude čoskoro dostupná aj v iných jazykových verziách.

Edouard-Marie Gallez, Le Messie et son prophete: aux origins de l’Islam. Paris: Studia Arabica, dirigee par Marie-Therese Urvoy. Tome I: De Qumran a Muhammad. 4th edition, 2012. Tome II: Du Muhammad des Califes au Muhammad de l’histoire. 2010. 

z www.culturewars.com

14. 6. 2018

Liberalizmus 2.
Don Felix Sarda Y Salvany

Stupne liberalizmu

Nakoľko je liberalizmus systém doktrín, možno ho volať škola. Nakoľko je to organizácia špecialistov určená na šírenie a propagáciu svojich doktrín, možno ho volať sekta. Nakoľko je to skupina ľudí, hľadajúcich politické presadenie svojich doktrín, možno ho volať strana. Ale nech ho už skúmame z ktoréhokoľvek uhla - jestvuje v rozličných stupňoch a odtieňoch - je to stále liberalizmus, pretože všetky jeho varianty sú spojené druhovou a logickou jednotou.

Jednota liberalizmu nie je pozitívna, ale negatívna. Nemá vlastnú jednotu sám zo seba, ale vďaka svojmu odporu k pravde, ktorá je podstatne len jedna, sa stáva liberalizmus jednotný. Rozličné stupne popierania pravdy konštituujú rozličné stupne liberalizmu a tak predstavujú mnohosť v negatívnej jednote popierania. Odmietanie pravdy je jeho jednotou a siaha skrze celú ríšu negativity a stupeň popierania pravdy závisí na stupni odmietanej pravdy. Keby ľudia boli absolútne logickí a sledovali závery, ktoré z ich premís plynú, dôsledne až do konca, stali by sa anjelmi alebo diablami, len na základe konsekvencií, plynúcich z dobrých alebo zlých prvých princípov, ktoré si osvojili. Ale ľudia vždy logickí nie sú a neraz neberú všetky dôsledky svojich premís. Tak vidíme dobro len spola dobré a zlo tiež nevyzerá úplne zle. Preto nachádzame len niekoľko dôsledných liberálov. Len pár z nich ide až do konca. Títo sú pravými liberálmi, teda vernými žiakmi, partizánmi a vyznávačmi liberalizmu, nastúpení pod jeho zástavou, či ako škola, sekta alebo strana.

Sú liberáli, ktorí zastávajú svoje princípy, ale neprijímajú dôsledky, najmä tie najodpornejšie a najextrémnejšie. Napríklad, sú ľudia, ktorí veria, že Katolícka cirkev je najväčší nepriateľ moderného pokroku a veľká prekážka víťazstva liberálnych princípov. Prečo ju teda neprenasledovať a neskúsiť ju vyhladiť z povrchu zeme, ako to skúsil Nero a Domitián? Tak ďaleko nezájdu, hoci to je logický dôsledok ich predpokladov.

Alebo prečo, ak už nechcú rozpútať hrozné krviprelievanie a vraždenie, nezatvoria naše katolícke školy, šíriteľky našej viery? Pripustiť existenciu týchto škôl znamená povoliť aktívne a rýchle šírenie katolíckej viery. Ak je katolicizmus zlo, ako tvrdia, nebolo by logické zasiahnuť ho v jeho jadre, vo výchove? Oni ale tak ďaleko nejdú. A pritom je zrušenie katolíckych farských škol ten najistejší spôsob ako podviazať vieru. (pozn. prekladateľa: Prvá verzia knihy vyšla v druhej polovici 19. storočia. Dnes už farské školy nejestvujú, resp.sa prakticky nelíšia od štátnych). Prečo teda nejaké ohľady, pri vykoreňovaní toho najväčšieho zla - podľa ich náhľadu - ktoré sužuje našu dobu a veľkej prekážky nástupu ľudských "slobôd"? Je to preto, že liberáli sú nekonzistentní a nechcú ísť do logických dôsledkov. Sú ale aj takí, ktorí logické vyústenie svojich postojov prijímajú, ale háklivo sa vzpierajú uznať princípy, z ktorých toto všetko pramení. Veria napríklad, v absolútnu sekularizáciu vzdelávania, ale odmietajú ateizmus, ktorý sekulárne vzdelávanie požaduje a ktorému takáto výchova dáva vzrast. Oslavujú výsledok, ale odmietajú príčinu.

Niektorí chcú zaviesť liberalizmus iba do vzdelávania, iní aj do občianskeho poriadku a iní aj do politického života. Len tí najodvážnejší ho chcú aplikovať na všetko a pre všetkých. Zmiernenia a úpravy ich liberálneho kréda závisia na ich konkrétnych záujmoch a na tom, ako sa obávajú jeho dôslednej aplikácie. Všeobecne sa verí, že ľudia myslia svojimi hlavami, ale ich inteligencia má dosť často viac dočinenia s ich srdcami, či dokonca žalúdkami. Liberalizmus je často meraný dávkou toho, po čom spotrebiteľ túži, tak ako opilec meria svoj život dávkami alkoholu. Takýto, v porovnaní s jeho pokročilým susedom (ktorý sa javí ako brutálny demagóg), nie je vôbec liberálom. Jeho menej pokročilý sused, je zasa v jeho očiach reakcionár, zamrznutý v stagnujúcej minulosti. Je to len otázka stupňa pádu na liberálnej škále,od  malého omylu po smrteľnú priepasť ateizmu. Od pokrsteného, či dokonca liberála v sutane, ktorý sa chváli svojou otvorenou mysľou a toleranciou bludov, až po fanatického ateistu, ktorý verejne chŕli urážky na Boha, je to len otázka stupňa. Jeden stojí na vyššom stupienku ako druhý, ale všetci si nárokujú rovnaké pomenovanie - liberál. Neraz i na seba pozerajú s averziou ale odvolávajú sa na rovnaké meno, keď sa navzájom opisujú. Ich spoločným kritériom je "liberálnosť" a "nezávislosť myslenia". Stupeň aplikácie sa meria  individuálnou dispozíciou a viacmenej závisí na množstve prvkov v ich ustrojení a bezprostrednom okolí. U tohoto je to sebastrednosť, u iného je to temperament, u tretieho vzdelanie a výchova -  tie sú prekážkou rýchlemu postupu na ceste k absolútnemu liberalizmu. Ľudské ohľady môžu zmierniť iného a poslúžia ako brzda. Rodina, škola či pracovné vzťahy zasa môžu spomaliť ďalšieho. Tisíc vecí môže pribrzdiť prirýchly pád a to nehovorím o diabolskej vychytralosti, ktorá radí pomalý postup, ktorý by nevystrašil plachých. Tento posledný spôsob často používajú tí najpokročilejší liberáli, ktorí svoje plány skrývajú pod pláštikom otvorenej demagógie. Liberalizmus niekedy sa niekedy preplíži vďaka bezstarostnému životnému štýlu, nekonfliktnej povahe či jednoduchému charakteru, ktoré otvárajú dvere emocionálnym náklonnostiam a oslabujú podozrenie. Pod týmto pláštikom je jeho nátlaku veľmi ťažké odolať. Nejaví sa ako zodpovedný a vzbudzuje našu náklonnosť skôr, ako sa prebudí odpor. Odpustíme mu skôr ako ho obviníme. Ale o to väčšie je nebezpečenstvo, ktoré s ním prichádza.

Také sú rôzne štýly liberalizmu, jeho masky sú rozmanité a má mnoho stupňov. A hoci zjav je pestrý, za všetkými je to isté zlo. Liberalizmus je len jeden a liberáli sú ako zlé víno. Líšia sa farbou a chuťou.

Katolícky liberalizmus a liberálny katolicizmus

Mier je počas vojny nemiestny. V bitke nemôže byť nepriateľ zároveň priateľom. Tam, kde je tlak dvoch protichodných síl najväčší, tam nie je veľa miesta pre zmierenie. A predsa nachádzame túto absurditu a rozpor v ohavnom a odpornom pokuse zjednotiť liberalizmus a katolicizmus. Táto príšernosť sa volá liberálny katolík, alebo katolícky liberál. Zdá sa čudné, že dobromyseľní katolíci vzdávajú tomuto nezmyslu hold a živia márnu nádej na mier s večným nepriateľom. Táto smrteľná chyba má svoj pôvod v nezmyselnej a prehnanej túžbe zmieriť a zosúladiť dve absolútne nekompatibilné a vo svojej podstate mimoriadne nepriateľské doktríny.

Liberalizmus je dogmatický predpoklad absolútnej nezávislosti rozumu jedinca a spoločnosti. Katolicizmus je dogma o absolútnej podriadenosti indivídua aj spoločenského systému zjavenému Božiemu zákonu. Jedno úplne protirečí druhému. So tú protiklady, ktoré sú v priamom spore. Ako je možné ich zmieriť? Ich vzájomná opozícia nutne predstavuje spor a nemožno ich zladiť o nič menej, ako nemožno zladiť kruh a štvorec.

Pre hlásateľov katolíckeho liberalizmu to vyzerá  jednoduché. "Je obdivuhodné," hovoria "ak je individuálny rozum podriadený Božiemu zákonu, ak si tak praje, ale musíme rozlišovať medzi rozumom verejným a súkromným, najmä v časoch, ako sú naše.Moderný štát neuznáva ani Boha ani Cirkev. V spore rozličných náboženských presvedčení musí zostať verejný rozum neutrálny a nestranný. Preto je nutná nezávislosť verejného rozumu. Štát ako štát, nemôže mať náboženstvo. Nech sa jednotlivý občan, ak si to želá, podrobí zjaveniu Ježiša Krista, ale štátnik a muž vo verejnom živote sa musí správať tak, ako by Zjavenie neexistovalo. " To všetko predstavuje občiansky, či spoločenský ateizmus. To znamená spoločnosť nezávislú na Bohu, jej Stvoriteľovi. Zatiaľ čo jednotlivci smú, podľa svojej chuti, uznať svoju závislosť na Božom zákone, spoločnosť nesmie - v tejto dištinkcii sa nachádza sofizmus zaťažený neznesiteľným rozporom.

Je jasné , že ak má indivíduum povinnosť podrobiť sa Božiemu zákonu, verejný a spoločenský systém logicky nemôže uniknúť tejto povinnosti bez toho, aby si doprial extravagantný dualizmus, ktorým núti ľudí aby sa podriadili zároveň dvom protichodným zákonom. Súkromne by ľudia mali byť kresťanmi, ale verejne ateistami.

Tu sa otvára cesta k odpornej tyranii, pretože ak verejné svedomie je nezávislé na kresťanskom zákone a ignoruje ho, nejestvuje žiaden verejný záväzok, aby svetská moc chránila Cirkev pri výkone jej práv. Svetská moc sa ochotne stane prostriedkom prenasledovania a vládcovia nepriateľskí k Cirkvi, odmietajúci Boží zákon, budú, krytí autoritou zákona, vydávať nariadenia proti kresťanstvu. Toto nie je fantastická predstava, lebo Francúzsko a Taliansko už dnes [1886]  na základe zvrchovanosti a nezávislosti verejného a spoločenského rozumu, vydávajú kruté zákony, ktoré podrobujú Cirkev v týchto krajinách znepokojujúcemu legislatívnemu útlaku.

A sám svätý otec, ktorému ateistická vláda násilne odobrala jeho územie, je väzeň za múrmi Vatikánu. [Ide o zrušenie pápežských štátov, ktorým pápeži ako svetskí panovníci vládli od roku 800 do 1878, kedy vzniklo moderné Taliansko. pozn.prekl.]

Dôsledky tohoto fatálneho rozlíšenia ale nekončia pri vláde a zákonodárnej moci, ktoré sa usilujú podrobiť Cirkev spoločenskej a občianskej perzekúcii.V novej dobe to ide stále ďalej a svoj zhubný vplyv to rozširuje aj na vzdelávanie, a výchovu mládeže si štát uzurpuje výlučne do svojej právomoci. Formuje svedomie mladých, nie podľa Božieho zákona, ktorý uznáva Božiu vôľu, ale podľa zámerného a plánovaného odmietania tohoto zákona. Sekulárne vzdelávanie ovládlo budúcnosť a pestuje ateizmus v srdciach budúcich generácií. Katolícky liberál, alebo liberálny katolík, ktorý pripustil toto fatálne rozdelenie medzi privátnym a verejným a tak otvoril bránu nepriateľom viery, pózuje ako intelektuál so zhovievavými a slobodnými názormi, v skutočnosti však svoj rozum ohlupuje tým, že sa hrubo previňuje proti princípu sporu. Je aj zradca aj hlupák. Snažil sa vyhovieť nepriateľom viery a zradil tak svoju vieru. V predstave, že bráni práva rozumu, vydal rozum tým najpotupnejším spôsobom duchu odmietania, duchu nepravdy. Nemá dosť odvahy, aby zvládol výsmech svojho úskočného nepriateľa. Neznesie, aby ho volali netolerantným, neliberálnym, úzkoprsým, ultramontánnym, reakcionárom. Pod paľbou týchto prívlastkov sa zrúti a vzdá sa svojej viery a rozumu a vymení ich za trochu liberálnej kaše.


Vnútorné príčiny liberálneho katolicizmu

Nie je ťažké nájsť príčiny podivnosti zvanej liberálny katolicizmus. Príčinou je mylný koncept podstaty úkonu viery. Liberálny katolík nepovažuje za formálny motív úkonu viery autoritu neomylného Boha zjavujúceho nadprirodzenú pravdu, ale svoj vlastný rozum, ktorý ráči prijať ako pravdu len to, čo sa mu zdá byť racionálne, na základe svojho súkromného názoru a úsudku. Podrobí Božiu autoritu svojmu rozumu, nie svoj rozum Božej autorite. Prijíma zjavenie, nie na základe neomylného Zjavujúceho, ale pretože on je "neomylný" adresát zjavenia. Pravidlom viery je jeho súkromný úsudok. Verí v nezávislosť rozumu. Prijíma Magistérium Cirkvi, ale nie ako jediného oprávneného vykladača Božej pravdy. Necháva si v zálohe svoj súkromný úsudok, ktorým rozhoduje, čo je pravda. Skutočný zmysel zjavenej náuky mu nie je vždy istý a ľudský rozum preto musí do toho vstúpiť a napríklad vymedziť hranice cirkevnej neomylnosti ľudskou vedou.V takto určených hraniciach sú pre neho výroky Cirkvi neomylné, ale tieto hranice neurčuje Cirkev sama. Robí to veda.Cirkev je samozrejme neomylná, ale my určíme kedy a kde a čo bude hovoriť neomylne. To je hlúposť, ktorú liberálny katolík vytvoril tým, že postavil ako formálny motív viery ľudský rozum.

Liberálny katolík sa volá katolíkom, lebo pevne verí, že katolicizmus je pravé zjavenie Božieho Syna. Volá sa liberálnym, lebo verí, že nikto mu nemôže uložiť vieru, ktorá by nebola podľa jeho úsudku dostatočne rozumná. Čo mu nie je racionálne, to odmieta. Má slobodu odmietnuť alebo prijať intelektuálne to, čo chce. Čo sa mu javí dobré, to berie, ale nie je viazaný k ničomu. Tak nevedomky padol, ako ľahká korisť, do pasce nastraženej diablom, pre pyšné duše. Nadradil naturalistickú zásadu slobodného skúmania nadprirodzenej viere. V dôsledku toho nie je kresťan, je pohan. Nemá nadprirodzenú vieru, ale len obyčajné ľudské presvedčenie. V zásade, že rozum jednotlivca je slobodný veriť alebo neveriť, sú liberálni katolíci zvedení  k presvedčeniu, že neviera je skôr cnosť ako hriech. Z nevery plynúca neistota poznania, dobrovoľná slepota srdca a následná slabosť vôle, im úplne uniká. Na skeptický postoj hľadia ako na legitímnu podmienku intelektuálnej slobody, skeptik je pre nich pánom seba samého, svojej viery alebo popierania.
Desia sa akéhokoľvek nápravno výchovného elementu v otázkach viery. Trest za blud a omyl otriasa ich jemnocitom a pohŕdajú každou katolíckou legislatívou v tejto oblasti, ktorú radi nazývajú intoleranciou.
Syllabus Pia IX je pre nich nočná mora a najhorší, panovačný krutý a tyranský dokument, ktorého cieľom je uraziť city protestantov a moderného sveta. Nesmie byť chápaný ako neomylná deklarácia, a ak, tak vo veľmi upravenom zmysle.Ultramontanizmus je pre nich násilnícky a extrémistický a svojou neliberálnosťou zaháňa tých správne naladených na perifériu.

Túto nevoľnosť z otvorenej deklarácie katolíckej náuky veľmi tesne nasleduje znechutenie, ktoré u nich vyvoláva akýkoľvek pokus vyvracať či odporovať presvedčeniu iných, bez ohľadu na to, ako strašne protirečia zjavenej pravde, lebo liberálni katolíci považujú za rovnako posvätné tie najpravdivejšie aj najbludnejšie presvedčenia, lebo sú rovnako založené na zásade intelektuálnej slobody. To všetko vyúsťuje do dogmy všeobecnej tolerancie. Rozdiely vo viere sú, ako súcitne argumentujú, dané len rozdielmi v povahe, vzdelaní, pôvode atď. Síce ich úplne neschvaľujeme, ale musíme sa s nimi zmieriť.

Ak je základné chápanie viery naturalistické, potom vývoj a aplikácia tohto chápania, či na jednotlivca, či na spoločnosť, neobsahuje nič iné, ako tento naturalizmus. Preto nemá liberálnokatolícke uznávanie Cirkvi žiaden nadprirodzený základ. Nepristupuje k Cirkvi ako nadprirodzenej spoločnosti, ktorej prvým a najvyšším cieľom je sláva Božia a spása duší. So sympatiami hľadí na jej spoločenskú a ľudskú stránku. Na jej obrovskú civilizujúcu a poľudšťujúcu moc, ktorou pozdvihla národy z barbarstva, ako strážkyňa starovekého umenia a vzdelania, ako hlásateľka poznania. Tým si získala jeho sympatie, uznanie a aplauz. Cirkev je pre neho na prvom mieste nie z božieho práva, ale z moci uznania, ktoré jej udelil jeho veľký intelekt. Na základe tohoto falošného chápania sa dnes píšu, s podivnou nekonzistenciou, mnohé apológie Cirkvi, ktoré ju neraz vychvaľujú ako nositeľku a strážkyňu civilizácie v minulosti, zatiaľ čo jej regresívne sklony v súčasnosti sú odmietané (ako by inštitúcia, ktorá Božím ustanovením má trvalú moc pokračovať, mohla oslabiť či dokonca zlyhať vo zverenej úlohe znovuzrodiť ľudstvo). Liberálni katolíci, zaslepení pozlátkom pokroku a fatamorgánou falošnej blaženosti v pustatine tohoto života, hlásajú tieň a odvrhujú podstatu. Skutočný pokrok, ktorý možno dosiahnuť len skrze priblíženie sa Bohu, nemožno dosiahnuť inak, len skrze ustanovizeň, ktorú určil Boh, aby nás k nemu doviedla. To je len Cirkev Ježiša Krista, lebo Ona ním založená je ako On sám, cesta, pravda a život.

Zabúdajúc na božský a nadprirodzený charakter Cirkvi (a ak nie je božská a nadprirodzená, nie je nič), liberálni katolíci o nej píšu a rozprávajú ako o ľudskej organizácií a zaslepení svojim bludným chápaním, akceptujú naturalistickú definíciu viery. Tak Cirkev vypitvajú a robia z nej len obal toho, čo skutočne je.

Ani samotná zbožnosť neuniká pôsobeniu tohoto jedovatého naturalistického princípu. Mení sa v pietizmus - teda paródiu na skutočnú zbožnosť, čo možno bolestivo pozorovať v náboženskej praxi mnohých ľudí, ktorí hľadajú len sentimentálne emócie, ktorých zdrojom dokážu byť len oni sami. Preto sú zbožní sami sebou, uctievajú svoje pocity a obetujú kadidlo modlám vytvoreným na svoj vlastný obraz. Toto je len spirituálny senzualizmus, nič viac. Preto dnes u toľkých duší pozorujeme degeneráciu kresťanského asketicizmu (ktorý slúži na očistenie srdca skrze obmedzenie žiadostivostí) a falšovanie kresťanského mysticizmu, ktorý nie je ani pocit ani vnútorná útecha, ani iný epikruejský odvar ľudského sentimentu, ale zjednotenie s Bohom skrze nadprirodzenú lásku k Bohu a absolútne podrobenie sa Jeho svätej vôli. A preto je katolíckosť toľkých ľudí dnes liberálnou katolíckosťou, alebo lepšie povedané, falošnou katolicitou. Naozaj to nie je nič katolícke, ale len obyčajný naturalizmus, je to pohanstvo zahalené katolíckou formou a katolíckym jazykom.


Tieň a polotieň

Ak pozrieme na dejiny v širšom rozsahu, od počiatku kresťanstva až podnes, tak rozličné herézy, ktoré v čase povstávali, sa zdajú byť zreteľne a jasne odlíšené od prostredia ortodoxnej viery. Zdá sa, že by sme vedeli nakresliť jasnú hranicu okolo ich tábora a tak presne odlíšiť jedno vojsko od druhého, pravdu od bludu, svetlo od tmy. Ale to je omyl, to je ilúzia, ktorú ma na svedomí časový odstup. Tie rozdiely sa zdajú zreteľné, určité a jasné pretože z piedestálu dneška dokážeme tieto masové hnutia odlíšiť v širokej panoráme minulosti. Ale podrobné skúmanie, ktoré nás situuje do intelektuálneho kontaktu s danými epochami nám dá nahliadnuť, že nikdy v dejinách nejestvovali ostré geometricky narysované hranice medzi pravdou a bludom (nie preto, že by pravda v dejinách nebola jasne a rozlíšene Cirkvou formulovaná), pretože v ich prijímaní a verejnom vyznávaní minulými generáciami vždy vládla väčšia či menšia nepresnosť a voľnosť, ktorou ich uchopovali.  Blud v spoločnosti je ako škvrna na vzácnom obruse. Je ľahké ju spozorovať, ale nie je ľahké presne určiť jej hranice. Tieto hranice sú nejasné ako súmrak, ktorý spája odchádzajúci deň a prichádzajúcu noc, alebo ako  úsvit, ktorým blednú tiene a rodí sa svetlo. Tak aj hranice medzi pravdou a omylom v  záležitostiach dnešných ľudí, sa strácajú v tienistom šere. Blud je temná noc. Jeho okraje sa vinú v obrovskom polotieni, ktorý, niekedy považovaný za samotný tieň je ešte zhasínajúce svetlo, či svetlo zastreté prvými tieňmi noci.

A tak je aj každý blud, ktorý kresťanská spoločnosť jasne pomenovala, obkľúčený oparom toho istého omylu, ale zriedeného, menej výrazného a zmiereného. Ariáni mali semiariánov, pelagiáni semipelagiánov, lutheráni jansenistov. Jansenizmus nebol nič iné, len umiernené lutheránstvo. A dnes máme liberalizmus, ktorý má semiliberalizmus, teda liberálny katolicizmus. Syllabus to nazýva moderný liberalizmus, teda liberalizmus, ktorý nemá odvahy prijať svoje základné zásady a hrôzy vlastných logických dôsledkov. Je to liberalizmus tých, ktorí chcú stále vyzerať ako katolíci, alebo veria, že sú katolíci. Liberalizmus je odporný súmrak pravdy, začína zatemnením ich rozumu, je to heréza, ktorá ich ešte kompletne neovládla. Musíme tiež povedať, že sú aj takí, ktorí sa z temnoty bludu vynárajú do úsvitu pravdy. Tí ešte neprenikli úplne do krajiny pravdy a na ich úprimnosti a poctivosti záleží, či niekedy vstúpia do mesta svetla. Ak úprimne túžia poznať pravdu v jej plnosti a s čestným cieľom ju hľadajú, Božia milosť ich nesklame. Ale sú v nebezpečnej situácii. Diabol je najaktívnejší a najvynaliezavejší práve na hranici medzi svetlom a temnotou, usilovne nastavuje pasce tým, ktorí by do nich mohli upadnúť, nevynechá nič, čo by mu mohlo priviesť do otroctva veľké množstvo ľudí, ktorí by jeho pekelné úklady rozhodne odmietli, ak by ich dokázali rozoznať.

Jeho metóda na osoby nakazené liberalizmom je postaviť ich jednou nohou na územie pravdy a druhou do krajiny bludu. Tak sa stávajú obeťou diablových úkladov a vlastnej hlúposti. Tak tí, ktorí ešte majú svedomie aspoň trochu citlivé, uniknú spásnym výčitkám. Tak sa zbabelci a kolísaví, ktorí tvoria veľkú časť liberálov, vyhnú odhaleniu a nemusia sa verejne prehlásiť za liberálov, ale urobia si priateľov v oboch táboroch (podľa toho, kde sa im to ako hodí). Tak si ľudia vedia dať predpísať utišujúci prostriedok na svoje chyby, svoje slabosti a prehmaty. Práve táto temnota, ktorá povstáva z nejasne vymedzených hraníc medzi pravdou a bludom v liberálovom rozume, ho robí ľahkou korisťou Satanovou. Jeho oslavovaná sila je zdrojom jeho slabosti. Pretože nemá solídne poznanie princípov pravdy a bludu, je tak ľahko oklamaný vierou vo svoju intelektuálnu prevahu. Je v mentálnom opare, v hmle, ktorá pred ním ukrýva priepasť jeho pýchy a márnivosti, do ktorej ho Satan úskočne vedie.

Dva druhy liberalizmu

Filozofia a teológia hovoria o dvoch druhoch ateizmu. O doktrinálnom, či špekulatívnom a o praktickom.
Prvý spočíva v otvorenom a priamom popieraní Božej existencie. Druhý sa realizuje životom a konaním. Nepopiera otvorene Božiu existenciu, ale človek žije a koná, ako Boh by nejestvoval. Prví sú teoretickí, alebo doktrinálni ateisti, druhí sú ateisti praktickí a je ich oveľa viac.

Tak je to aj s liberalizmom a liberálmi. Sú teoretickí a praktickí. Prví sú ideológovia tejto sekty - filozofi, profesori, novinári, polemici. Učia liberalizmus v knihách, prednáškach, článkoch, argumentom alebo autoritatívne, podľa racionalistického kritéria v priamej alebo skrytej opozícií k zásadám nadprirodzeného zjavenia Ježiša Krista.

Praktických liberálov je drvivá väčšina. Ako ovce slepo nasledujú svojich vodcov. Nevedia nič o princípoch a systémoch, ktoré prijímajú a nevnímajú zvrátenosť svojich učiteľov. Inak by ich zavrhli. Oklamaní falošným nárekom alebo mantrou, poslušne pochodujú za svojimi falošnými vodcami. Sú však  ramenom, ktoré koná, teoretici sú hlavou, ktorá prikazuje. Bez praktických liberálov by sa liberalizmus nikdy nevymanil z oblasti čistej špekulácie. Praktickí liberáli dali liberalizmu život a silu. Sú materia prima liberalizmu, ktorá prijíma formu, akokoľvek bláznivú či absurdnú, ktorú im predložia ich lídri.

Mnohí katolícki liberáli chodievajú na omše, spovede, robia si novény a pritom, keď prídu do styku so svetom, žijú ako praktickí liberáli. Ich heslo je "žiť s dobou". Cirkev chápu ako zastaralú, ako starú dámu, ktorú spútala banda reakcionárov, ultramontanistov. (koniec 19.st. pozn.prekl.) Veria ale, že sa Cirkev zmení, že prijme ducha pokroku, s ktorým kráčajú. Bárku sv.Petra stále zviera stredoveká škrupina, ale oni veria, že majú liek. Slamka stredovekej filozofie a teológie sa zlomí, ak sa zavedie moderný duch do cirkevných škôl (mali pravdu, ako sa ukázalo po koncile. pozn.prekl).

Potom sa nová teológia rozvinie viac podľa požiadavky doby, viac v harmónii s moderným duchom, ktorý tak mocne volá po "intelektuálnom oslobodení" (čo sa po koncile aj stalo. pozn.prekl). Veria však, že to všetko je dobré. Je tým ich zodpovednosť pred Bohom menšia? Istotne nie. Hrešia priamo na svetle viery. Sú ešte menej ospravedlniteľní ako liberáli, ktorí nikdy svetlo Cirkvi nevideli. Skrátka, katolícki liberáli hrešia s otvorenými očami.

Nesmieme zabudnúť, že medzi liberálmi sú aj takí, ktorí sa úspešne vyhýbajú každému priamemu vyjadreniu  a prezentácií liberálnych teórií, ale napriek tomu nepriamo a vytrvalo, denne pracujú slovom a písmom podľa liberálnej metódy, odporúčajú liberálne knihy a ľudí, všetko merajú liberálnymi meradlami a pri každej príležitosti prezentujú intenzívnu nenávisť ku všetkému, čo by mohlo zdiskreditovať či oslabiť ich milovaný liberalizmus. Takto postupujú opatrní autori, ktorých je potom ťažko obviniť z flagrantej obhajoby hocičoho, otvorene liberálneho,  ktorí ale, vo všetkom čo hovoria a robia, vytrvalo propagujú tento zákerný blud. Tí sú zo všetkých liberálnych hadov najjedovatejší.

(pokračovanie)