Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

14. 5. 2018

Liberálna demokracia a trvalá kríza pluralizmu

E. M. Milco

Jeden z hlavných problémov liberálnej demokracie, s jej dôrazom na pluralizmus a slobodné praktizovanie náboženstva je, ako zosúladiť záujmy skupín s radikálne odlišnými stanoviskami. Ako má spoločnosť udržať verejný poriadok bez toho, aby uprednostňovala jeden konkrétny náhľad na pravidlá správania a diskurzu, alebo aby nevylúčila z verejnej diskusie všetky metafyzické nároky a nenanútila jej len čisto negatívny sekularizmus? 

V USA bol problém konfliktu medzi konkurujúcimi náboženskými systémami a kultúrnymi putami zmiernený dvoma faktormi. Jednak mala vláda i obyvateľstvo - vrátane imigrantov - prevažne kresťanský charakter  a tiež americká kultúra má sklon krátko po príchode imigrantov infikovať, rozrušiť kultúrne väzby a identitu a  všetko rozvariť v kotli ekonomického pragmatizmu. V Európe mali domáce národy oveľa silnejšiu národnú a kultúrnu identitu a imigranti boli tiež oveľa menej rôznorodí a preto proces naturalizácie nebol taký automatický. Prisťahovalci mali sklon udržať si ako alternatívu k asimilácii vlastnú subkultúru, pretože kultúrne náklady na asimiláciu sú vyššie a je jednoduchšie udržať životaschopnú komunitu expatriotov.

V Európe nabral problém demokratického pluralizmu v posledných rokoch veľkú naliehavosť, pretože prísny sekularizmus francúzskej piatej republiky vstúpil do stále brutálnejšieho sporu s islamom. A hoci v Amerike je tento problém liberálnej demokracie menej zrejmý, nie je menej reálny. Život v stále liberálnejšej a demokratickej spoločnosti je stále viac poznačený krízou, ktorá vzišla z kultúrnych zmien a absorbovania nových národov. S týmto problémom je americká náboženská pravica stále viac konfrontovaná, pretože je to súčasťou podmienok, ktoré sme museli prijať po prehre v kultúrnej vojne.

Rimania kedysi dávno riešili problém kultúrnej asimilácie podrobených národov tým, že integrovali ich lokálne náboženstvá (z časti) do rímskeho panteónu. Rímske pohanstvo,a rovnako pred ním perzské, ponúklo istý druh univerzalizmu - všetky lokálne božstvá boli vítané, miestne kultúrne zvyklosti boli  podporované a dôležité občianske rituály dobyvateľov boli včlenené do lokálnych náboženstiev. Tam, kde tento mechanizmu škrípal, pomohol mu meč a krv, ktorá namazala jeho súkolie.

Moderní liberálni demokrati ale neradi používajú meč pri riešení problémov s kultúrnou asimiláciou. Tým netvrdím, že k riešeniu ideologických sporov sa nepoužíva vojenská moc (spomeňme na vládu teroru vo Francúzsku), ale občianske ideály liberálnej demokracie broja proti takémuto riešeniu. Ak pozrieme na filozofiu druhej polovice 20. storočia tak veľmi zreteľne vidíme mohutné úsilie o diskurzívne a nie ozbrojené riešenie problému pluralizmu. Prečo?

Väčšiu časť z prvých dvoch storočí existencie modernej liberálnej demokracie boli tieto demokratické režimy kultúrne homogénne. Etnické rozdiely boli v zásade len medzi európskymi národnostnými skupinami a neeuróopanov bola len zanedbateľná a politickej moci zbavená menšina. Bez ohľadu na ich náboženské rozdiely, zdieľali Európania (a národy ktoré kolonizáciou formovali podľa európskej tradície) spoločný kresťanský mravný názor a hlboko zakorenené latinské kultúrne dedičstvo, ktoré tvorili základ pre politické vyjednávanie. Politické spory v rámci liberálnych demokracií sa týkali, až na výnimky, vcelku neveľkých sociálnych a ekonomických úprav a nie zásadnej a hĺbkovej premeny politického systému.

Tento spoločný základ bol pre stabilitu a prežitie liberálnych režimov kľúčový. V Amerike sa nás politické a kultúrne pozadie snaží presvedčiť, že stabilita nášho spôsobu spravovania štátu je predovšetkým výsledkom skvelo napísanej ústavy. Ale i keby sme pripustili, že stabilita Spojených štátov je zaručená ústavou, je treba si uvedomiť, že ústava je svojou povahu len nástroj politickej činnosti ľudí. Ak funguje, funguje preto, že boli v spoločnosti zaistené podmienky na to, aby fungovala. A ak budú zo spoločnosti odstránené kultúrne podmienky pre stabilitu ústavnej vlády, potom ústava nebude môcť zaručiť vôbec nič.  

Predstavu vlády založenej na ústave načrtol v 18. storočí David Hume, ktorý sa pokúšal vyriešiť problém politickej nestability, ktorá plynula z neprestajne sa sváriacich politických frakcií a kríz spôsobených spormi  o následníctvo. Humova predstava procedurálnej neutrality vytvorila základ moderných liberálnych režimov: Štát má byť organizovaný nie podľa nejakej koncepcie dobra, alebo viery v transcendentný poriadok, ale na základe sprostredkujúcich štruktúr s neutrálnou hodnotovou konotáciou, ktoré poskytnú súperiacim skupinám a konfliktným ideológiám priestor na vyriešenie sporov a na zmenu vládnej moci.
Zásada, že ústavná vláda musí byť vytvorená tak, aby urovnávala spory a kultúrnu nestabilitu, je základný princíp americkej republiky a je veľmi obratne obhajovaná v Listoch federalistov.

Ústavné postupy sú navrhnuté tak, aby pôsobili ako neutrálny rámec na urovnanie politických rozdielov a umožňovali trvalé dohody a odovzdanie moci. Logicky, každý ústavný rámec prestane fungovať, keď jeho nastavenie a základné princípy skupina, pre ktorú bol daný, odmieta. To sa môže stať všelijakými spôsobmi, ale ja chcem poukázať predovšetkým na dva.

Ak daný demokratický režim prežije dostatočne dlho, nevyhnutne sa vytvorí okolo neho pomocná politická kultúra, ktorá vtelí princípy tohoto režimu do svojich kľúčových inštitúcií. Ak nastane z nejakého dôvodu silná migrácia národov, von či dovnútra, spoločný základ zdieľaný všetkými frakciami sa nutne zmenší, aby tak umožnil akomodáciu kultúrnych kompromisov, potrebných pre spoločný podiel všetkých na republikánskej vláde.

Kým sa konsenzus zjednocujúci jednotlivé frakcie zmenšuje, jeden prvok sa nutne posilňuje, aby zaistil stabilitu liberálneho ústavného nastavenia a to menovite oddanosť liberálnym demokratickým procedúram. Tieto prestávajú postupne byť len praktickým mechanizmom pre urovnávanie politických rozdielov, ale transformujú sa do abstraktných morálnych princípov: ústavný odpor proti zavedenej cirkvi sa stáva princípom, ktorý zaisťuje sekulárnosť verejného priestoru, ústavná požiadavka o prístupe konkurenčných frakcií k výkonu politických funkcií sa mení v doktrínu univerzálnej tolerancie, atď. To neznamená, že by tieto idey boli zrazu spontánne vymyslené, ale že skrze pestovanie formy občianskej zbožnosti a budovania silnej tradície liberálnej vlády sa stávajú pre občanov záväznejšie a sú širšie prijímané. Čo je podstatné, filozoficky nezaistené procedurálne mechanizmy sa transformujú do hodnotovo založených morálnych nárokov. Čo začalo ako neutrálny priestor sa stalo vlastníctvom konkrétnej ideologickej frakcie.

S vývojom ideológie liberalizmu sa jeho proponenti prestávajú vidieť ako vyznávači ideológie, ale neprestajne tvrdia, že bránia neutrálne jadro, samotné základy demokratického kompromisu. Onedlho je každá iná frakcia  označená ako anti-liberálna, pretože ich záujmy a presvedčenia sa líšia od ich liberálnej neutrality, ktorú chcú mať zaistenú pri ústavnom vyjednávacom stole. A čím viac narastá dominancia liberálnej ideológie, tým ľahšie sa neutrálne procesy konštitučnej vlády stávajú korisťou liberálnej frakcie, a interpretácia ústavných klauzúl je upravená tak, aby umožnila vylúčiť disentérov z verejnej sféry. Najbizarnejší výsledok tejto situácie je, že ústavný režim skolabuje (pretože už neplní svoju stabilizačnú funkciu), ale nikto ho za skolabovaný nepovažuje, pretože tí, čo ho zničili, považujú sami seba za jeho dokonalých obrancov a všetky jeho tradičné prvky zachovávajú nedotknuté.

Neliberálom sa v dnešných liberálnych demokraciách vodí podľa vyššie načrtnutého scenára. Môžu sa pokúšať odraziť nápor liberálnej ideológie a znova si nárokovať procedurálnu neutralitu, ktorú im sľubuje ústava, ale je to stratený boj, a to z dvoch dôvodov. Preto, že spojenie liberálnych procedurálnych postupov a liberálnej ideológie je veľmi jednoduché a v stabilnej demokratickej spoločnosti ľudia prejdú od jedného k druhému bez obzvlášť veľkej duševnej námahy. A tiež preto, že liberáli odmietajú spolupracovať v ústavnom rámci s tými, ktorí nezdieľajú ich presvedčenia. Tí, ktorí im neskočia na ich liberálnu ideológiu, nemajú nárok na podiel na vláde a ak aj nie sú násilne vylúčení, kompromis a politické dohody je takmer nemožné dosiahnuť.

Víťazstvo liberalizmu nás učí jednu dôležitú vec, ktorú mnohí, ktorí stoja mimo liberálny ideologický konsenzus veľmi dlho odmietali prijať. Prežitie liberálneho demokratického režimu a jeho rozkvet nemôže závisieť  primárne len na integrite ústavných procedúr a neutrálnych mediačných štruktúr. Úmysel vytvoriť vládu s procedurálnymi ustanoveniami, ktorá odolá kultúrnemu zmätku a zmene režimu je obdivuhodný a v dnešnom svete s gigantickými štátmi a obrovskou populáciou je aj veľmi užitočný. Ale Humeov proceduralizmus, ktorý robí z neutrality najdôležitejší princíp vlády, je nielen neschopný stabilitu vlády udržať, on je voči stabilite vlády otvorene nepriateľský. Liberálne demokracie, republiky amerického typu, stoja a padajú s integritou a stabilitou kultúry, ktorá dominuje v populácií, s oddanosťou  populácie spoločnému chápaniu dobra a zameraní na transcendentného Boha.