Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

16. 5. 2018

Liberalizmus - 1.
Don Felix Sarda Y Salvany


Odkiaľ liberalizmus pochádza?


Prírodoveda nám hovorí, že vo vzduchu krúžia nespočetné baktérie a zárodky chorôb, ktoré potrebujú nájsť vhodné ložisko, kde by sa usadili a odkiaľ by sa šírili, a že tieto mikróby neustále dýchame. Ak je organizmus vyčerpaný a oslabený, nebezpečné mikróby sa v ňom usadia a s ohromujúcou rýchlosťou sa množia a šíria a nakoniec podkopú a zničia naše zdravie. Jediná ochrana pred týmto zákerným nepriateľom, ktorému sa nedá vyhnúť, je zdravé a silné telo, ktoré má dostatok prirodzených síl odraziť nájazd týchto útočníkov.

Rovnako to platí aj v duchovnej sfére, kde sme takisto vystavení infekčným útokom. V povetrí duchovného života sa hmýria miliardy smrteľných zárodkov, ktoré sú vždy pripravené vrhnúť sa na unavenú a oslabenú dušu, šíriť malomocenstvo skrze každú duševnú mohutnosť a zničiť duchovný život. Proti tejto hrozbe a nebezpečenstvu, ktorému nie je možné sa v dnešných podmienkach vyhnúť, musí byť zdravá duša pripravená.  Nákaze sa vyhne, len ak sila, ktorou vzdoruje je úmerná nákaze a tá sila je úmerná nášmu duchovnému zdraviu. Byť pripravený znamená byť ozbrojený, ale to nestačí. Potrebujeme mať vnútornú silu odraziť nákazu. V duši nesmie byť nič, v čom by sa  nepriateľ mohol usadiť, pretože je natoľko zákerný a efektívny, že aj skrze najmenší kontakt dokáže vpraviť do duše smrteľnú infekciu.

Tento duchovný mor vstupuje do duše nielen skrze nezriadené vášne, ale nájde si cestu aj cez intelekt, často pod maskou starostlivou vytvorenou k oklamaniu nič netušiacich a neopatrných. Trójania vpustili nepriateľa za hradby, hoci si mysleli že naopak, významne posilňujú svoju bezpečnosť a ich fatálna skúsenosť sa dnes odovzdáva v porekadle - "Bojte sa Grékov, keď prinášajú dary." Intelektuálna strnulosť, neskúsenosť, nevedomosť, nevšímavosť a  poddajnosť, ba i cnosti ako veľkodušnosť, dobroprajnosť a milosrdenstvo s a stávajú bránami pre nepriateľa, ktorého potom z prekvapením pozorujeme, ako obsadil hrad! 

Aby sme mohli spoznať nebezpečenstvo, musíme odhaliť možné formy, v ktorých prichádza. To je ale ťažké, uniformy nepriateľa majú mnoho strihov, farieb a ozdôb, že ak sa spoľahneme len na vonkajšiu podobnosť, budeme častejšie oklamaní ako istí jeho identitou. Skôr ako uvedieme pravidlá ako rozoznať priateľa od nepriateľa v boji, ktorý sa vedie v zákutiach našej duše, pripomeňme si pozície oboch táborov, a najlepšie to urobíme ak preskúmame pôvod a zdroj nebezpečenstva, ktorému čelíme. Môžu sa nás pýtať: "Kde je tento nepriateľ vykreslený ako nedotknuteľný a len ťažko prístupný obyčajným smrteľníkom? alebo "Je to nebezpečenstvo tak naliehavé, je tak blízke a tak strašné ako hovoríte? Kde sa vôbec vzalo? Ukážte mi ho. Ak vieme, odkiaľ prichádza nepriateľ, lepšie odhadneme jeho silu."

Hovoríme k tým, čo žijú uprostred špecifických podmienok nášho západného životného štýlu, a spirituálna a mravná situácia tejto krajiny formuje aj spirituálnu a mravnú atmosféru v ktorej sa nachádzame, teda vzťah nás samých k okoliu a okolia k nám samotným a tu nachádzame odpoveď na našu otázku. 

Zoberme najskôr všeobecné fakty. Je nás tu viac ako 260 miliónov (USA, cenzus z roku 1990, pozn. prekladateľa). 60 miliónov sa označuje za katolíkov, 80 miliónov za protestantov a zvyšok, 120 miliónov sa nehlási k žiadnemu náboženstvu len k vlastnému presvedčeniu, ktoré je výsledkom ničoho iného než individuálnych rozmarov a rozhodnutí.

Mimo rozličných zoskupení kresťanov je tu stále väčšia časť populácie, ktorá sa o kresťanstvo nezaujíma, prípadne ho odmieta. Nie je v tom veľký rozdiel, v skutočnosti nie je ani veľký rozdiel ak sú k náboženstvu len ľahostajní, alebo otvorene nepriateľskí. Musíme sa tu teda vysporiadať s populáciou, ktorá je v každom ohľade neveriaca. Dnes je to viac ako 45 percent národa. Vo ostrom náboženskom protiklade k tejto mase neveriacich a protestantov sú katolíci. (dnes je nekatolíkov viac ako 76 percent, ale percento je vyššie a hrozivejšie, ak zarátame väčšiu časť dnešných katolíkov -  rok 1993 - ktorí svoju vieru alebo nežijú, alebo nepoznajú, najmä čo sa mravnosti týka, alebo neberú v úvahu katolícku doktrínu, čo robí podiel nevercov až 90 percent, teda predpokladám tak 25 miliónov praktizujúcich katolíkov)
Heréza a náboženská ľahostajnosť je s katolicizmom nezlučiteľná. "Kto nie je so mnou, je proti mne" (Mat. 12:30) povedal sám Pán a odmietnutie katolíckej pravdy je radikálnym a spoločným prvkom i herézy i nevery. Rozdiel je len v stupni. Jedno odmieta menej ako druhé. Protestantizmus, so svojou širokou škálou vyznaní je šikmá plocha naklonená k priepasti výslovnej neviery. Protestantizmus vždy bol praktickou nevierou, jeho konečným cieľom je otvorená neviera a 120 miliónov neveriacich v tejto krajine je toho svedkom.

Žijeme v náboženskej anarchii. 235 miliónov spoluobčanov (čísla z roku 1990) sa dá považovať za protikatolíkov. Títo produkujú atmosféru plnú mikróbov jedovatých, ba až smrteľných pre katolícky život, pokiaľ sa usídlia v katolíckej duši. Už len gravitačnej sile, ktorou táto masa prevažuje nad menšinou, sa môžu vzoprieť iba tí najmocnejší. Pod týmto nebezpečným vplyvom sa do neopatrných duší vkráda smrteľná zotrvačnosť a tú možno poraziť len tým najživším zachovávaním katolíckej viery. Prežiť bez úplného vyčerpania uprostred neveriaceho a kacírskeho národa si žiada odolnú náboženskú konštitúciu. Tomuto nebezpečenstvu sme vystavení denne, stretáme ho v tisíckach rôznych podôb v každom aspekte života ako silné protikatolícke zmýšľanie a zvyky. Mimo túto duchovnú zotrvačnosť, ktorá je viac pasívna než aktívna, produkuje naše nekatolícke okolie ešte väčšiu hrozbu.

Je prirodzené, že protestantizmus i ateizmus si hľadá verejný výraz. 200 miliónov nekatolíkov prirodzene hľadá ako verejne vyjadriť svoje presvedčenie. Majú svoje organizácie a literatúru, kde možno nájsť ich verejne vyjadrené názory. Ich názory na náboženstvo, morálku, politiku, usporiadanie spoločnosti sú nám neprestajne predkladané. Opakujú ich dennodenne z tribún, novín, televízie. Naša literatúra je presýtená protikatolíckym dogmatizmom. Z každej strany na nás kričí odporný, nekatolícky duch. Nemôžeme mu uniknúť. Obklopuje nás. Veje nám do tváre, vstupuje do nás skrze oko i ucho. Od narodenia po smrť nás zotročuje.Tu utišuje a lichotí, tam nenávidí a preklína, tu hrozí, tam prosí. Najnebezpečnejšie ale je, keď prichádza vo forme "oslobodenia". V tejto maske je mimoriadne zvodný. A práve z tohoto uhla pohľadu ho budeme skúmať. Pretože protestantizmus a ateizmus podnikli ten najničivejší nájazd na vieru práve v podobe liberalizmu.  Práve z týchto nekatolíckych a protikatolíckych podmienok, ktoré okolo nás panujú povstal netvor našich čias, liberalizmus.

Čo je to liberalizmus?

Protestantizmus prirodzene plodí toleranciu k bludom. Zavrhujúc princíp autority v náboženstve, nemá ani definíciu, ani žiadne kritérium pre vieru. Princíp, že každý jednotlivec, alebo každá sekta, smie interpretovať poklad Zjavenia podľa svojho súkromného úsudku, dáva vzniknúť nekonečným rozdielom a protikladom. Svojou vlastnou nemohúcnosťou a vďaka chýbajúcemu hlasu autority v otázkach viery, musí uznať za platný a pravoverný akýkoľvek názor, ktorý vytryskol zo súkromného úsudku. Tak sa, pod tlakom vlastných premís, dostal protestantizmus nevyhnutne k záveru, že ani jedno vierovyznanie nie je lepšie ako druhé. A tak sa teda usiluje svoju vlastnú rozpornosť skryť pod falošným hávom slobody svedomia. Viera, podľa protestantizmu, nepramení v legitímne a božsky ustanovenej autorite, ale vychádza priamo z ničím nehateného špekulovania, či okamžitého rozmaru týkajúceho sa predmetu Zjavenia. Jedinec, alebo sekta, vykladá Zjavenie podľa svojej ľubovôle, prijíma a zavrhuje to, čo sa mu práve páči alebo nepáči. Ľudovo sa to nazýva sloboda svedomia. S odvolaním sa na tento princíp ateizmus úplne rovnakým spôsobom, odmieta celé Zjavenie a protestantizmus, ktorý túto premisu priniesol, je bezmocný proti jej dôsledkom. Je predsa jasné, že ak pod záštitou slobody svedomia jestvuje právo odmietnuť nejakú časť Zjavenia, ktorá sa práve niekomu nepozdáva, pod rovnakou zámienkou je možné zavrhnúť aj Zjavenie celé. Ak sú všetky vierovyznania rovnako dobré, rovnako dobré musí byť aj vierovyznanie žiadne. Bezbožnosť ovládla bojové pole s pomocou smrtonosného racionalizmu a prebila sa do samotnej citadely protestantizmu, neschopného ubrániť sa svojmu vlastnému dieťaťu. Ako výsledok, medzi ľuďmi tejto krajiny pozorujeme (okrem dobre formovaných katolíkov), že autoritatívne a pozitívne náboženstvo absolútne prepadlo a náboženská viera a neviera sa stala len záležitosťou názoru, takže v nej budú medzi ľuďmi vždy jestvovať podstatné rozdiely a každý je slobodný vytvoriť si vlastné vyznanie, prípadne nemať žiadne.
Taká je hnacia sila herézy, neprestajne okupujúcej náš sluch, zaplavujúcej našu literatúru a tlač. Proti tomuto musíme byť neprestajne ostražití najmä preto, lebo na nás útočí pod zákernou maskou falošnej lásky, v mene falošnej slobody a pod zámienkou náboženskej tolerancie.
Tento princíp sa rozvetvuje na mnoho strán a zasahuje korene rodinného, občianskeho a politického života, ktorého životná sila závisí na výžive, ktorú mu poskytuje udržujúca sila náboženstva. Pretože náboženstvo je puto, ktoré nás zjednocuje s Bohom, Zdrojom a Cieľom všetkého dobra. Neviera, či virtuálna ako v protestantizme, alebo explicitná ako v ateizme trhá zväzok medzi Bohom a ľuďmi a usiluje sa vybudovať ľudskú spoločnosť len na základe absolútnej ľudskej nezávislosti. Liberálna propaganda spočíva na týchto princípoch:

1. Absolútna zvrchovanosť jednotlivca a jeho úplná nezávislosť na Bohu a Božej autorite.
2. Absolútna zvrchovanosť spoločnosti a jej úplná nezávislosť na všetkom, čo nepovstalo z nej samej.
3. Absolútna občianska zvrchovanosť implikovaná právom ľudu nezávislo si tvoriť vlastné zákony, v rámci čoho je výslovne odmietané akéhokoľvek iného kritérium, ako vôľa ľudu vyjadrená všeľudovým hlasovaním resp. parlamentnou väčšinou.
4. Absolútna sloboda myslenia v politike, morálke či náboženstve. Neobmedzená sloboda tlače.

Toto sú najzákladnejšie a najradikálnejšie princípy liberalizmu. Vo vyzdvihnutí absolútnej zvrchovanosti jednotlivca a jeho nezávislosti na Bohu nachádzame pôvod všetkého ostatného, čo liberalizmus prináša. Ak to máme pomenovať jedným slovom, tak je to racionalizmus, čiže doktrína o absolútnej zvrchovanosti ľudského rozumu a ustanovení ľudského rozumu za mieru všetkej pravdy. Potom tu máme individuálny, spoločenský a politický racionalizmus, ktorého prejavmi sú, absolútna sloboda náboženstva, zvrchovanosť štátu, sekulárne vzdelávanie, odmietanie každého vzťahu verejného života a náboženstva, manželstvo, sankcionované a legitimizované výhradne štátom, atď. Jedným slovom, ktoré je syntézou toho všetkého, máme tu všeobecnú sekularizáciu, ktorá upiera náboženstvu možnosť akejkoľvek aktívnej intervencie do verejného života. Teda čistokrvný ateizmus.

Vymenovali sme zdroje liberalizmu, čo sa týka jeho ideí. Ak pohliadneme na protestantské a bezbožné prostredie, v ktorom žijeme, tak to vytvára intelektuálnu atmosféru, ktorú neprestajne nasávame do našich duší. Východiská liberalizmu nezostávajú len na teoreticko - špekulatívnej úrovni, ale reálne infikujú náboženské myslenie. Ľudia nie sú iba čisto kontemplatívne bytosti. Doktríny a vierovyznania, ktoré si osvojujú, sa potom musia logicky prejavovať aj v ich skutkoch. Dnešná teoretická úvaha sa stáva zajtrajším uskutočneným činom, lebo ľudia už z povahy svojej prirodzenosti zvyčajne konajú tak, ako zmýšľajú. Preto dnes je ľahké pozorovať racionalizmus vo všetkých aspektoch našej reality. Jeho hmatateľné stopy a prejavy nachádzame v tlači, v legislatíve i v spoločenskom živote. Sekulárna tlač je ním napáchnutá a jednohlasne deklaruje absolútne oddelenie verejného života a náboženstva. Stal sa rozlišovacím znakom žurnalizmu a každý editor, ktorý ho dennodenne nerozhlasuje vo svojich titulkoch, rýchlo pocíti ostrý nôž verejného odsúdenia. Sekularizácia je neprehliadnuteľná v zákonoch o manželstve a rozvode, v samotných základoch našej spoločnosti, v sekulárnom vzdelávaní, kardinálnom princípe nášho verejného školstva, šíri sa do sŕdc budúcich občanov a rodičov, je povinnou súčasťou školskej legislatívy, klinom ktorým vnikol do spoločnosti socializmus, pozorujeme ju v reči a bežnom spoločenskom styku. Nepretržite a opakovane sa zjavuje v tajných spoločnostiach, organizovaných ako deštruktívne kontranáboženstvá, ktoré vôbec neskrývajú úmysel zničiť katolicizmus, je postrachom našich inštitúcií a krajinu vydáva do rúk sprisahancov, ktorých plány a metódy, skryté mimo zorné pole verejnosti, postupne budujú tyraniu temnoty. Tisíckami spôsobov nachádza racionalizmus vyjadrenie a priestor pre realizáciu vo verejnom a občianskom živote a hoci sa jeho prejavy môžu zdať príliš rôznorodé, vždy je pozoruhodne jednotný a systematický v opozícií voči katolicizmu. Či je dirigovaný zhora, alebo spontánny, vždy postupuje rovnakým smerom. Bez ohľadu na typ, druh, či školu, ku ktorej sa ten ktorý liberalizmus priznáva, či v spoločnosti, či v rodine, či v politike, vždy nesie rovnaký charakteristický znak – odpor k Cirkvi a vždy stigmatizuje horlivých obrancov Viery ako reakcionárov, klerikálov, ultramontanistov a pod. Kdekoľvek ho nájdeme, nech má akúkoľvek rovnošatu, liberalizmus je vo svojom praktickom uskutočnení otvorenou a systematickou vojnou s Cirkvou. Či ide o intrigánsky a pokútny druh, či je to legislatívou naordinovaná odroda, či sa sám nazýva Slobodou, či Vládou, či Štátom, či Humanitou, či Rozumom, alebo inak, jeho fundamentálna vlastnosť je nekompromisná nenávisť k Cirkvi.
Liberalizmus je svet sám o sebe. Má svoje dogmy a maximy, má svoju módu, literatúru, svoju diplomaciu, svoje zákony, sprisahania a nástrahy. Je to svet Lucifera, ktorý sa vplížil do našich čias pod menom slobody, v radikálnej opozícii, večnom a nikdy nekončiacom boji proti spoločnosti zloženej z Božích detí, proti Cirkvi Ježiša Krista.

Liberalizmus je hriech
Liberalizmus, doktrinálny alebo praktický, je hriech. V doktrinálnej oblasti je to heréza a teda smrteľný hriech proti viere. V praktickej sfére je to hriech proti Božím prikázaniam a proti Cirkvi, ktorý v konečnom dôsledku prestupuje všetky prikázania. Presnejšie povedané, v doktrinálnej oblasti liberalizmus útočí na samé základy viery, je to radikálna a univerzálna heréza, pretože je to súhrn všetkých heréz. V praktickej oblasti je to radikálne a všeobecne porušenie Božieho zákona, pretože liberalizmus schvaľuje a autorizuje každé možné možné prestúpenie tohoto zákona. Liberalizmus v doktrinálnej sfére predstavuje výslovné a tvrdošijné popretie všetkých kresťanských dogiem. Odmieta dogmu ako takú a nahrádza ju osobným názorom, či už je to názor doktrínu postulujúci, alebo doktrínu negujúci a konsekventne popiera všetky iné doktríny. Ak by sme mali detailne spísať všetky dogmy a doktríny, ktoré liberalizmus popiera, dostali by sme zoznam všetkých kresťanských dogiem, od Vtelenia po Neomylnosť. Napriek tomu, sám liberalizmus je výsostne dogmatický, hoci to odmieta uznať. A práve jeho fundamentálna dogma, dogma o absolútnej nezávislosti rozumu – či jedinca, či spoločnosti – popiera a odmieta všetky kresťanské dogmy. Katolícka dogma je autoritatívna deklarácia zjavenej pravdy, alebo pravdy, ktorá zo Zjavenia bezprostredne vychádza, pričom túto pravdu neomylne deklaruje Bohom konštituovaný exponent – pápež. To si z logiky veci vyžaduje od jednotlivca i od spoločnosti poslušné prijatie deklarovanej dogmy. Liberalizmus túto poslušnosť odmieta uznať a odmieta akúkoľvek autoritu. Nárokuje si suverenitu individuálneho a spoločenského rozumu a na trón povyšuje filozofický racionalizmus. Neuznáva žiadnu dogmu okrem dogmy vlastného sebaurčenia. Preto je to heréza, fundamentálna a radikálna vzbura ľudského rozumu proti Bohu. Liberalizmus samozrejme odmieta absolútnu jurisdikciu Boha Ježiša Krista nad jednotlivcami i spoločnosťou a konsekventne odmieta jurisdikciu, ktorú Boh zveril viditeľnej hlave Cirkvi nad každým veriacim, bez ohľadu na jeho hodnosť a pôvod. Naviac, popiera nutnosť Zjavenia a povinnosť každého človeka pod hrozbou večného zatratenia sa Zjaveniu podriadiť. Popiera formálny motív viery, ktorým je autorita zjavujúceho Boha a pripúšťa zo zjavenej náuky len toľko, koľko dokáže svojimi biednym schopnosťami pochopiť, alebo koľko si sám vyberie. Popiera neomylný učiteľský úrad Cirkvi a pápeža a v dôsledku toho všetky doktríny, ktoré sú touto autoritou vyučované. Sám seba ustanovuje za mieru a pravidlo viery a tak robí celé Zjavenie zbytočným. Popiera všetko, čo sám nehlása. Neguje všetko, čo sám netvrdí. Neschopný potvrdiť akúkoľvek pravdu ležiacu mimo jeho dosah, popiera možnosť existencie akejkoľvek pravdy, ktorú nevie pochopiť. Zjavenie pravdy presahujúce ľudský rozum preto ihneď vylučuje. Božstvo Ježiša Krista leží mimo jeho horizont. Cirkev je mimo jeho pochop. Podrobenie sa ľudského rozumu Slovu Kristovmu, alebo jeho božsky ustanovenému zástupcovi (Katolíckej Cirkvi a najmä pápežovi) je pre liberalizmus neprijateľné. Liberalizmus je radikálne a všeobecné odmietnutie Božej pravdy a kresťanskej dogmy, teda je to najzákladnejší druh herézy, najväčšia vzbura proti Božej autorite a jeho Cirkvi, podobný Luciferovi a jeho maxime „Non serviam!“ Vo všeobecnom popretí zjavenej pravdy prirodzene pramení popieranie jednotlivých dogiem, či celých, alebo ich častí. Preto napríklad popiera platnosť viery pri krste, preto hlása rovnosť všetkých náboženstiev a kultov, popiera svätosť manželstva, popiera neomylnosť Rímskeho biskupa, odmieta prijať jeho príkazy a učenie a podrobiť sa im atď.
V praktickej rovine je liberalizmus stelesnením radikálnej nemravnosti. Mravnosť žiada štandard a návod pre správne konanie. Mravnosť potrebuje hierarchiu cieľov a poriadok, v rámci ktorého jestvuje subordinácia jednotlivých prostriedkov zameraných na dosiahnutie posledného cieľa. Potrebuje princíp, alebo základné pravidlo pre všetko konanie, ktorým si subjekt mravného činu, teda rozumné stvorenie, dokáže určiť smer, ktorého sa pre dosiahnutie posledného cieľa treba pevne držať.
V morálnej rovine môže byť týmto určujúcim princípom len večný intelekt nekonečného a nestvoreného Boha. Stvorený rozum, sa musí v morálnej oblasti riadiť svetlom Nestvoreného rozumu, Počiatku všetkých vecí. Teda princípom mravného chovania musí byť zákon, stanovený Nestvoreným Intelektom a preto sú absolútnou požiadavkou mravného konania poslušnosť a podriadenie sa morálnemu poriadku. Liberalizmus ale hlása absurdný princíp ničím neobmedzenej suverenity ľudského rozumu a popiera akýkoľvek intelekt mimo seba samého a deklaruje svoju nezávislosť v rovine poznania a teda aj v rovine konania, čiže mravnosti. Prináša morálku bez zákona, bez poriadku, slobodu konať, čo sa človeku páči, mravnosť ktorá nie je mravnosťou, pretože mravnosť implikuje nie len zameranie na cieľ, ale vyžaduje vymedzenia a vytýčenie, ktoré jej môže dať len zákon. Liberalizmus je v sfére konania univerzálnou licenciou na všetko, ktorá neuznáva žiadny princíp či zákon, okrem seba samého.
Môžeme teda povedať, že v rovine ideí je liberalizmus absolútnym bludom, v rovine skutkov absolútnym neporiadkom. V oboch prípadoch je to veľmi ťažký a smrteľný hriech, pretože hriech je vzbura proti Bohu, či myšlienkou, či skutkom a vyvýšenie človeka na miesto, ktoré patrí Stvoriteľovi.
Liberalizmus je smrteľný hriech. Katolícka teológia nás učí, že nie všetky hriechy sú rovnako ťažké a že jestvujú rozdiely aj medzi všednými hriechmi, aj medzi smrteľnými hriechmi aj medzi záslužnými skutkami. Závažnosť hriechu sa určuje predovšetkým predmetom, na ktorý hriech útočí. Rúhanie, napríklad, útočí priamo na Boha samého a je to hriech oveľa ťažší, ako hriech proti človeku. S výnimkou nenávisti voči Bohu, ktorá predstavuje ten najťažší zo všetkých hriechov a ktorý smrteľníci páchajú len zriedka, pokiaľ nie sú v pekle, najťažšie z hriechov sú tie proti viere. Dôvod je zrejmý. Viera je základom nadprirodzeného poriadku a hriech je hriechom vtedy, keď v nejakom bode smeruje proti tomuto nadprirodzenému poriadku. Najväčší hriech je ten, ktorý útočí proti základu, lebo ak sa zničia základy, zničí sa celá stavba. Odpílením konára strom nezahynie, odrezaním kmeňa či koreňov áno a viac nezakvitne, ani neprinesie ovocie. Hriech proti viere popisuje sv. Augustín týmito slovami: Hoc est peccatum quo tenentur cuncta peccata. To je hriech, ktorý obsahuje všetky ostatné hriechy.
Sv. Tomáš Akvinský, s jasnosťou jemu vlastnou, o tom hovorí: “Závažnosť hriechu je určená odstupom, ktorý medzi človeka a Boha vnáša. Hriech proti viere vzďaľuje človeka od Boha v najväčšej možnej miere, pretože ho pozbavuje pravého poznania Boha. Z toho plynie, že hriech proti viere je najťažší z hriechov.”
Ak je hriech proti viere len hriešnou priváciou poznania Boha, nemá rovnakú váhu ako priamy a formálny útok na dogmy explicitne obsiahnuté v Božom Zjavení.
V tom druhom prípade hriech proti viere, sám o sebe ťažký, priberá závažnosť herézy. Obsahuje všetku zlobu bezbožnosti a stáva sa otvoreným protestom proti učeniu viery, alebo sa stáva otvoreným prihlásením sa k učeniu, ktoré bolo zavrhnuté ako falošné a bludné.
Okrem toho smrteľný hriech proti viere býva sprevádzaný tvrdosťou srdca, tvrdošijnosťou a uprednostňovaním vlastného rozumu pred rozumom samotného Boha. Preto heretické učenia a činy nimi inšpirované, predstavujú, okrem už spomínanej formálnej nenávisti k Bohu, ktorej sú schopní len démoni a zatratenci v pekle, ten najťažší z hriechov. A tak liberalizmus, ktorý je herézou a jeho pôsobenie, ktoré je tiež heretické, sú podľa kresťanského zákona tými najťažšími hriechmi. Je to väčší hriech ako rúhanie, krádež, smilstvo, vražda alebo hociktoré iné prestúpenie Božieho zákona. Moderný naturalizmus to nie je schopný ani vidieť ani chápať. Ale zákony Cirkvi vo veciach viery a mravov sú nezmeniteľné. To čo prikazujú dnes, prikazovali aj včera a heréza zostáva herézou, bez ohľadu na podobu, akú práve má. Vzhľad klame a diabol sa často ukazuje ako anjel svetla. Nebezpečenstvo rastie spolu s príťažlivosťou vonkajšieho zjavu a heréza nebola nikdy tak zákerná, ako je dnešná forma liberalizmu. Jeho záber je široký, dotýka sa všetkého, skvelo sa maskuje a mení svoj výzor. Jeho najúčinnejší nástroj je volanie po “slobode zmýšľania”, ktorá je v jeho ponímaní tá najvyššia cnosť. Chváli sa “oslobodením intelektu od dogmatizmu”, čo v skutočnosti znamená, že sa chváli nevedomosťou a pýchou.
Stretnutie s takýmto nepriateľom si vyžaduje mimoriadnu statočnosť a nepretržitú bdelosť. Ak sa s ním stretneme, naše katolícke svedomie mu musí odporovať so všetkou silou, ktorú dokáže pozbierať. Heréza a jej prejavy sú hriechy. Liberalizmus je koreňom herézy, stromom zla, na ktorého konároch hniezdia harpyje bezbožnosti. Je to zlo všetkého zla.

(pokračovanie)