Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

21. 5. 2018


.... ktorý sa počal z Ducha Svätého, narodil sa z Márie Panny .....

Matthias Gaudron


            V treťom článku Vyznania viery (Kréda) vyznávame Vtelenie Boha. Večný Syn Boží sa stal v Bohom predurčenom čase človekom počatím a narodením sa Panne Márii. Ježiš Kristus je teda opravdivý Boh a zároveň skutočný človek.

Ježiš ako skutočný človek
 
             To, že Ježiš je skutočným človekom, dnes prakticky nie je nikým popierané, práveže je skôr všadeprítomný diktus vidieť v ňom iba „normálneho človeka“. V dejinách Cirkvi boli ale časy, v ktorých to bolo inak. Takzvané gnostické systémy a filozofické školy hľadeli na matériu často ako na dielo „boha zla“. Minimálne sa materiálny svet bral ako niečo menejcenné a Boha nehodné. Najmä v prvých časoch Kresťanstva žili bludári, tzv. „dokéti“ (z gréckeho slova „dokein“ – veriť, mieniť, zdať sa), ktorí tvrdili, že Ježiš mal vraj iba zdanlivé telo. Proti týmto názorom sa ozval už apoštol Ján, keď vo svojom Prvom liste píše: „Každý duch, ktorý vyznáva, že Ježiš Kristus prišiel v tele, je z Boha. (1Jn 4; 2)
              Ján to zdôrazňuje aj v prológu svojho Evanjelia: „A Slovo sa telom stalo...“ (Jn 1; 14), čím je podčiarknutá práve tá materiálna stránka Božieho Vtelenia. Cirkevní Otcovia oponovali dokétom tým, že celé dielo Spásy by v tomto prípade bolo iba púhym zdaním, preludom. Boh by sa nebol stal človekom skutočne, ale iba zdanlivo, metaforicky. Kristus by iba zdanlivo jedával a pil s apoštolmi a pri postení sa na púšti by ho bol iba zdanlivo trápil hlad. Predovšetkým by ale aj na kríži trpel iba „akože“ a obraznou by bola aj jeho smrť za nás. To veľkolepé, šokujúce a nepochopiteľné na celom Vtelení – pred čím aj svätci všetkých čias a epoch iba dokážu stáť v nemom úžase – že Všemohúci Boh sa stane slabým človekom a že sa ešte k tomu všetkému nechá vlastnými stvoreniami trýzniť a zabiť, by bolo len bláhovým preludom, vôbec by sa nebolo bývalo udialo. „...ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka.“, píše však apoštol Pavol v Liste Filipanom (2,7).
            K pravému Vteleniu ale nepatrí len prijatie ľudského tela, ale aj ľudskej duše. V štvrtom storočí prišiel biskup Apollinaris z Laodicei s tvrdením, že Kristus nemal ľudskú dušu, ale namiesto nej sídlil v jeho tele Božský Logos. To by sa ale potom  Boh stal skôr „zvieraťom v ľudskej podobe“, ako poznamenal Sv. Augustín, pretože k ľudskej prirodzenosti náležia oboje – telo i duša. Kristus by totiž v takom prípade nebol schopný vlastných rýdzo ľudských prejavov. Sväté Písmo nám ale hovorí, že Ježiš napr. žasol nad vierou stotníka z Kafarnaumu, dokázali ho nahnevať peňazomenci a trhovníci v jeruzalemskom chráme, tiež zarytí farizeji a zákonníci svojou zablokovanosťou mysle, smútil a plakal nad stratou svojho priateľa Lazára, keď ten (na pár dní) umrel... Emócie, akými sú úžas, hnev a smútok predpokladajú ale prítomnosť duše. Ježiš by sa ani nebol býval vedel modliť, to dokáže len duchovne založený človek, Boh sa nemá dôvod modliť, ku komu by sa aj?
         Navyše Kristus vyslovene spomína svoju dušu, keď v Getsemanskej záhrade povie: „Moja duša je smutná až na smrť.“ Pri svojej smrti sa modlí: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“. Pri Kristovej smrti sa jeho duša oddelila od tela a zostúpila do Predpeklia, ako to vyznávame v Kréde „...zostúpil k zosnulým...“.
                  Kristus má teda úplnú ľudskú prirodzenosť, pozostávajúcu z tela aj duše. Nieto v ňom ale žiadnej ľudskej osoby, pretože Ježiš je výlučne božskou osobou. Ježiš je jedna osoba, ktorá má ale dve prirodzenosti – božskú (tú má spoločnú s Otcom a Duchom Svätým) a ľudskú (tú má v rámci Najsvätejšej Trojice iba on). Môžeme tiež povedať, že Kristus nemá „ľudské ja“. Kristovo „ja“ je „Ja“ Božskej osoby. Je to teda druhá Božská osoba, ktorá svojou ľudskou dušou poznáva, žasne, hnevá sa, smúti, modlí sa a trpí. Preto sa k nám v Kristovi prihovára opravdivý Boh a naozaj Boh je tým, kto za nás podstúpil potupnú a bolestnú smrť na kríži. On, ktorý vo svojej božskej prirodzenosti nemohol zažiť utrpenie, sa stal človekom, ktorý bolesť vníma. Prišiel na svet, aby nás učil, dal nám príklad správnych zásad do života a aby sa za nás obetoval. 
 Panna Mária
 
            Boh mohol utvoriť ľudskú prirodzenosť Krista rovnakým spôsobom, ako utvoril Adama. Potom by však Ježiš nebol skutočným potomkom Adama, Abraháma a Dávida. Nebol by „údom“ nášho ľudského pokolenia, ktoré mal vykúpiť. Práve ním sa ale stal skrze narodenie z Márie. Mária počala svojho syna z Ducha Svätého bez pričinenia muža, teda v neporušenej panenskosti. Tak jej to oznámil archanjel Gabriel: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn (Lk 1, 35).“ Tak to predpovedal už starozákonný prorok Izaiáš: „Hľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel! [Boh s nami] (Iz 7, 14)“.  Bohočlovek, ktorý v nebi nemá matku, nemal mať na Zemi žiadneho ľudského otca! Boh s ohľadom na Kristove zásluhy uchránil Pannu Máriu už v okamihu jej počatia od dedičného hriechu, aby sa tak mohla stať dôstojnou matkou Jeho Syna. Tým je práve ona tou Bohom v rajskej záhrade prisľúbenou ženou, ktorá stojí spolu so svojim synom v trvalom nepriateľstve voči Satanovi (porovnaj Gen 3,15). Keďže Mária nebola poškvrnená ani dedičným hriechom, ani najmenším osobným previnením, diabol ju nemohol a nemôže žiadnym spôsobom  ohroziť. Katolícka Cirkev hlása, že Božia Matka bola nielenže bez poškvrny počatá a žila život bez spáchania akéhokoľvek hriechu, ale bola tiež od svojho narodenia obdarená jedinečnou plnosťou milostí, ktoré ju vyzdvihujú nad všetkých ľudí, ba dokonca aj nad všetkých anjelov v nebi. Preto ju archanjel Gabriel pokorne zdraví slovami: „Zdravas, milosti plná, Pán s tebou (Lk 1, 28)“.
                 Na rozdiel od zaužívanej mienky mnohých protestantov a modernistov katolíci veria, že Mária zostala aj po Ježišovom narodení pannou a iné deti už nemala. V Evanjeliách sa na viacerých miestach spomínajú „Ježišovi bratia“, v semitských jazykoch, kde konkrétne slovo nadobúda viacero významov v závislosti od kontextu znamenajú títo „bratia“ bližších príbuzných, najpravdepodobnejšie bratrancov. Podobne nazýva napríklad v knihe Genezis (13, 8) Abrahám Lota svojim bratom, hoci ide o jeho synovca (porovnaj Gen 12, 5). Aj gréčtina, v ktorej je napísaný Nový zákon, pozná termín „adelfos“ vo význame „bratranec“ alebo „blízky príbuzný“. Z konkrétne menovaných mužov  - Jakuba, Jozefa, Šimona a Júdu, uvádzaných v Matúšovom evanjeliu (13, 55) ako „bratia Ježiša“ sú navyše dvaja – Jakub a Jozef podľa toho istého evanjelia (Mt 27, 56) synmi inej Márie, ktorá bola podľa Jánovho evanjelia (19, 25) manželkou Kleopasa. Pravdepodobne ide o príbuznú Márie, Ježišovej matky, nie však priamo o matku Ježiša. Mária je svojou čistotou, resp. bezhriešnosťou, panenstvom a plnosťou milostí pre nás príkladom dokonalej odovzdanosti sa Bohu.