Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

2. 8. 2017

Už niet oltára

Paul Claudel
Le Figaro 23.1. 1955


Už pätnásť rokov pred zavedením Novus Ordo boli v západnej Európe podnikané pokusy o implementáciu niektorých prvkov, ktoré sú pre zdegenerovanú formu katolíckej omše vlastné. Paul Claudel trefne vystihol o čo sa vlastne jedná a kam takéto snahy, ak zostanú nehatené, povedú. 

Chcem z celého srdca protestovať proti zvyku, ktorý sa vo Francúzsku rozmáha, slúžiť omšu smerom k ľudu. Najzákladnejší princíp náboženstva je, že Bohu patrí prvé miesto a dobro človeka je len dôsledkom uznania a praktickej aplikácie tohoto podstatného princípu.

Omša je pocta par excellence, ktorú vzdávame Bohu Obetou, ktorú v našom mene prináša Bohu kňaz, na oltári Jeho Syna. My, vedení kňazom a v jednote s ním, prichádzame k Bohu a ponúkame mu hostias et preces (obety a modlitby).  Nie je to Boh, ktorý sa pre naše pohodlie ukazuje nám, aby z nás urobil nezaujatých svedkov tajomstva, ktoré sa práve uskutočňuje.

Táto zmodernizovaná liturgia oberá kresťanský ľud o jeho dôstojnosť a jeho práva. Už to nie je sú oni, ktorí spolu s kňazom slúžia omšu, ktorí ho starostlivo pozorujú a ku ktorým sa kňaz podchvíľou obráti aby ich uistil o svojej prítomnosti, participácií a kooperácií na diele, ktoré započal v ich mene. Zostalo len zvedavé publikum, ktoré hľadí na to, ako si kňaz robí svoju prácu. Nečudo, že ho bezbožníci prirovnávajú ku kúzleníkovi, ktorý predvádza svoje triky pred úctivo obdivujúcim davom.

Je pravda, že v tradičnej liturgii je tá najdojímavejšia časť Svätej obety skrytá pred pohľadom veriacich. Nie je ale skrytá ich srdciam ani ich viere. Demonštruje to aj skutočnosť, že subdiakon počas slávnostnej omše, stojac pod stupňami oltára, si počas offertória ľavou rukou zakrýva tvár. A my sa tiež máme modliť ponorení do seba, nie so s duchom naplneným zvedavosťou, ale uzobraním.

Vo všetkých východných obradoch je zázrak transubstanciácie pred pohľadom veriaceho ľudu ukrytý za ikonostasom. Až po premenení sa celebrant objaví na prahu s Telom a Krvou Kristovou v rukách.

Stopy tohoto zvyku vo Francúzsku pretrvávali veľmi dlho, a staré misály neprekladali modlitby rímskeho kánonu. Dom Guéranger energicky protestoval proti tým, ktorí sa opovažovali odstrániť tento obyčaj.

Dnešný, opovrhnutiahodný zvyk obrátil prastarý obrad naruby a spôsobil medzi veriacimi veľký nepokoj. Oltára už niet. Kde je, ten posvätný kameň, ktorý Apokalypsa prirovnáva k Telu samotného Krista? Zostal len holý podstavec zakrytý obrusom, ktorý nám smutno pripomína kalvínsky ponk.

Samozrejme, keď sa pohodlie veriacich stalo rozhodujúcim princípom, tak sa ukázalo ako nutné odstrániť zo spomínaného stola všetko "príslušenstvo", ktoré ho zapĺňalo. Nie len sviece a vázy s kvetmi, ale aj svätostánok! I samotný kríž! Kňaz slúži omšu do vzduchu! Keď volá ľudí aby pozdvihli srdcia, tak k čomu? Nezostalo tam nič, čo by naše mysle zacieľovalo na Božstvo.

Ak by zostali sviece a krucifix, tak by bol ľud ešte viac "vylúčený" ako pri starej liturgii, pretože by nielen obrad, ale aj kňaz zostal pred ich pohľadom kompletne skrytý.

S touto situáciou sa možno zmieriť len s najväčším žiaľom a zdá sa, že od bežného ľudu sa už nebude žiadať ani to najmenšie duchovné úsilie. Zdá sa, že bude treba strčiť im tie najvznešenejšie mystéria rovno pod nos, zredukovať omšu na primitívnu formu poslednej večere a tak zmeniť celý obrad. Aký význam má Dominus vobiscum a Orate fratres keď kňaz je od ľudí oddelený stolom a nežiada od nich nič? Aký význam majú vzácne rúcha tých, z ktorých sme urobili len veľvyslancov Boha?

A čo kostoly, je ešte nejaký dôvod, aby sme ich zachovali tak ako sú?