Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

9. 4. 2017

Život nie je fér 
Sam Guzman

Jedno z najzhubnejších klamstiev moderného sveta je predstava, že život má byť ľahký a pohodlný. Moderní ľudia dokonca veria, že táto ľahkosť a pohodlie je základným ľudským právom.

Mnohí z nás si túto zákernú myšlienku osvojili a ani si to neuvedomujú. Keď sa objavia nejaké problémy alebo prekážky, keď je život ťažký a nepohodlný, tak nás táto nespravodlivosť privádza až k zúrivosti. Ako by to bol nejaký kozmický zločin, ktorý ničí tú životnú ľahkosť, na ktorú máme, podľa nášho názoru, nárok. Sťažujeme sa a pýtame sa Boha, prečo nás tak nanajvýš nemilo vytrhol z toho krásneho sna.

V skutočnosti život nie je vždy fér. Veci nejdú vždy ľahko, ba dokonca by ani nemali ísť. To neznamená, že niekto, a už vôbec nie Boh, by mal byť z toho obviňovaný. Niekedy sú skrátka veci také, aké sú. A zmieriť sa s tým je prvý krok ku skutočnej slobode.

Staršia a statočnejšia generácia našich mužov často opakovala príslovie: "Život je ťažký a potom zomrieš." Na prvý pohľad znie toto porekadlo brutálne a pesimisticky, ako by bol život jedným dlhým a strašným utrpením, ktoré korunuje temnota ničoty. Ale ak sa na to pozrieme z iného uhla, toto porekadlo vyjadruje hlbšiu pravdu: Len ak akceptuješ život taký ak je, môžeš ho naozaj žiť s radosťou.

Ľudia, ktorí žili pred príchodom mechanizovanej modernity, boli realisti. Neočakávali život v klimatizovanom komforte, vedeli, že život bude ťažký, až bolestný. Že zaobstarať si živobytie bude bezpochyby vyžadovať námahu, pot tváre a nemalú obetu. Že celé tá cesta bude trápením. Ale preto neupadali do depresie, naopak, toto poznanie ich oslobodilo, aby sa vedeli naplno tešiť z tej trochy voľna a jednoduchých potešení, ktoré mohli mať. Ak očakávate, že život bude ťažký, viac sa tešíte z toho, keď ide niečo ľahko.

Moderná, sekulárna spoločnosť mnohými spôsobmi usiluje dosiahnuť svoj hlavný cieľ - odstránenie utrpenia. Pretože vo svete bez Boha a bez zmyslu nemôže byť utrpenie ničím iným, len najväčším zlom. My, ktorí sme vyrástli v tomto sekulárnom svete, sme boli vychovaní vo viere, že máme právo na bezbolestný život s maximom možných rozkoší. A ak nedokážeme utrpeniu nadobro uniknúť, či už pre chorobu alebo inú príčinu, môžeme si dokonca zobrať život, a tak sa tomu vyhnúť.  

Paradoxom ale je, že práve samotné očakávanie bezbolestného života nám spôsobuje to najväčšie utrpenie. Bolesť je nevyhnutná súčasť života. Príde vždy, v tej či nej forme, v takej či onakej intenzite. Slovami prastarého hymnu Salve Regina, žijeme v "slzavom údolí". Skúšky sú skrátka súčasťou tohto padlého a narušeného sveta. Čím silnejšie sa vo svojom vnúti bránime tento nemenný fakt prijať, tým viac nepokoja, hnevu a trpkosti nám spôsobí to utrpenie, ktoré nás postretne.

Radosť, ktorú v živote zažívame, je priamo úmerná tomu, ako zmýšľame. "Blažený ten, čo nečaká nič, lebo sa bude tešiť zo všetkého", povedal Chesterton. Ak čakáme pohodu, komfort a nepretržité pôžitky, potom budú pre nás ťažkosti surovou a odpornou ranou. Ale ak čakáme, že život prináša i bolesť a dokonca utrpenie, neprekvapí nás, keď prídu. Namiesto toho ich trpezlivo prekonáme, prosiac Boha o milosť vytrvať. Tiež dostávame aj dar radosti a potešenia, ktoré zažívame s pokorným údivom, ktorý prichádza s nečakaným a nezaslúženým prekvapením, na ktoré z plného srdca odpovedáme, benedicamus Domino - nech je poženaný Pán.