Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

10. 4. 2017

Sv. Tomáš: My katolíci sa klaniame obrazom 

Francisco J. Romero Carrasquillo 

Protestanti katolíkov vždy obviňovali z "klaňania sa obrazom - z idolatrie". Štandardná odpoveď katolíckych apologétov odmieta toto obvinenie a poukazuje na to, že obrazy si len "ctíme". Táto odpoveď je nie len hrubo nedostatočná, ale koliduje s jazykom našej Tradície, ako ju podávajú spisy veľkých svätcov. Protestanti si ľahko môžu nájsť u sv. Tomáša stať o adorácií obrazov. Ak sa s tým protestanti vytasia pred netrénovaným katolíckym apologétom, tak ten zvyčajne nedokáže povedať nič rozumné.

Aby sme tento rébus rozlúskli, urobme to najlepšie: Poďme k Tomášovi.

Podľa sv. Tomáša, prvý a najdôležitejší vonkajší úkon náboženstva (religio), teda cnosti nábožnosti (ST IIa-IIae, q. 81-100) je klaňanie sa (adoratio). Terminológia tu môže byť zavádzajúca. Adoráciu by sme mohli považovať za synonymum "bohopocty", teda takej formy uctievania, ktorá je vyhradená len Bohu. Lenže Akvinský na tomto mieste pokračuje v prevzatej tradícii a drží sa, v jeho dobe už ustáleného, komplexného a prepracovaného teologického slovníka, v ktorom je úcte, vzdávanej iba Bohu, vyhradený zvláštny latinský výraz, látria (z gréckeho, λατρεία, latréia). Adoráciou Akvinský myslí konkrétny spôsob fyzického postoja tela, ako ukláňanie, pokľaknutie, prostrácia a pod. pred niečím svätým, alebo niečím hodným úcty a uctievania. Teda adoratio primárne značí fyzický úkon, súbor telesných postojov a pohybov. V kontexte bohopocty sú tieto úkony adorácie samozrejme konané ako vonkajšie znaky vnútorného uctievania (látrie), ale samé o sebe sú len telesnými úkonmi. Tak možno vysvetliť Tomášovu vetu, ktorá hovorí že katolíci môžu a majú "adorovať" obrazy.

Ale problém je hlbší. Tomáš ako by hovoril, že máme látriu vzávať aj obrazom. Že klaňanie, ktoré patrí len Bohu, treba vzdávať obrazom. Prečo?

Jeden z najdôležitejších praktických postrehov, ktoré sv. Tomáš v kristológii urobil je, že Kristovo človečenstvo, hoci samo o sebe bolo stvorené, si zasluhuje "poklonu látrie" z moci svojej hypostatickej jednoty s Druhou Osobou Najsvätejšej Trojice: "poklona látrie sa nevzdáva Kristovmu človečenstvu len pre ono samé, ale pre Božstvo, s ktorým je spojené"[i]  To kontrastuje s ‘dúliou’, čo je druh úcty, ktorá sa vzdáva svätým a ich ostatkom a hyperdúliou, ktorá sa vzdáva len Matke Božej.

Možno Vás prekvapí, že Kristovo človečenstvo nie je jediným stvorením, ktoré si zasluhuje látriu. Sú i iné veci, ktoré sú formálne pridružené ku Kristovmu človečenstvu a tak si zasluhujú látriu (ale nenesú so sebou hriech idolatrie). Sú to: pravý Kríž - skutočný historický nástroj Kristovho umučenia - a tiež každý obraz či ikona Krista. Ikonou a obrazom, podľa Druhého nícejského koncilu (AD 787) mienime akékoľvek výtvarné znázornenie Krista alebo Kristovho Kríža, či fresku, či mozaiku z "farieb, kamienkov, alebo iného vhodného materiálu umiestnenú svätých Božích cirkvách, na posvätných nádobách, rúchach, na stenách či doskách, v domoch, alebo na uliciach ". Tento koncil sa zaoberal ikonoklazmom, obrazoboreckou herézou, ktorá sa vďaka nenávisti, ktorú čerstvo zrodený islam prechovával k náboženskej ikonografii, vkradla do Cirkvi.[iv]

Je zaujímavé, že v inom texte sa Akvinský opäť odvoláva na sv. Jána Damascénskeho a jeho citáciu sv. Bazila. "Damascénsky cituje Bazila: "Úcta prinášaná obrazu sa vzťahuje k jeho modelu" tj. vzoru. Ale ten vzor, konkrétne Kristus, je uctievaný poklonou látrie a preto je tak uctievaný aj Jeho obraz ."[v]  Potom nasleduje pozoruhodný text, v ktorom Akvinský použije aristotelskú semiotiku ako základnú premisu pre uchopenie problému svojím vlastným spôsobom:

Ako hovorí Filozof v knihe De Memoria et Reminiscentia, od mysle k obrazu je dvojaký pohyb: jeden je naozaj smerom k obrazu samotnému, ako k určitej veci; druhý k obrazu, nakoľko je to obraz niečoho iného. Medzi týmto pohybmi je takýto rozdiel: prvý, ktorý sa vzťahuje k obrazu samému ako k určitej veci, sa líši od pohybu k zobrazenej veci. Druhý, ktorý je pohybom k obrazu, akožto zobrazeniu inej veci je ten istý, ako pohyb mysle k tej zobrazenej veci. Preto musíme povedať, že žiadna úcta nie je preukazovaná Kristovmu obrazu, nakoľko je to obraz, napríklad vyrezanému alebo maľovanému na dreve, pretože úcta sa vzdáva len rozumnej bytosti. Z toho plynie, že úcta sa vzdáva obrazu len akožto zobrazeniu Krista. A preto sa Kristovmu obrazu musí vzdávať tá istá úcta, ako Kristovi samotnému. Pretože je Kristus uctievaný poklonou látrie aj Jeho obraz musí byť uctievaný poklonou látrie.[vi]

Inak povedané, o obraze možno uvažovať dvojako. Ako o veci o sebe a ako o znaku. Keď uvažujeme ako o veci o sebe, vtedy ho neberieme nutne tak ako objekt, ktorý obraz zobrazuje. Ale pokiaľ o ňom uvažujeme ako o znaku, berieme ho ako objekt, ktorý zobrazuje. Ak napríklad pozriem na fotku svojej manželky, je úplne rozumné povedať: "Milujem ťa". Nikto si nebude myslieť, že milujem obrázok samotný, neživý predmet. Všetok môj cit je namierený k osobe mojej manželky, ako by v tom tá fotka nijako nefigurovala.

Aby som parafrázoval Bazila a Damascénskeho, môj vzťah k obrazu je smeruje k jeho vzoru.
Preto nezáleží, či ukážem na obraz a poviem "Milujem ju", alebo ukážem priamo na manželku a poviem "Milujem ju". Tá istá láska je vyjadrená oboma spôsobmi. Akvinský podobne hovorí, že v prípade náboženskej úcty nezáleží na tom, či sa látria vzdáva Kristovi priamo, alebo prostredníctvom obrazu či ikony. Je to tá istá látria. Bohopocta nie je smerovaná na obraz ako vec, ale na Krista skrze ten obraz, ktorý je len znakom, ktorý vedie myseľ ku Kristovi.

Keď takto vyložil doktrínu o uctievaní obrazov, stojí Tomáš pred problémom vysvetliť, prečo bolo v židovskom Starom zákone uctievanie obrazov zakázané, ale s Kristom tento zákaz prestal platiť. Nemôže len konštatovať, že zákaz sa vzťahuje iba na klaňanie sa obrazom, ale kresťania ich len uctievajú, lebo mnohí jeho súčasníci by sa ohradili. Namiesto toho postuluje náuku o tom, že Kristove obrazy si tiež zasluhujú poklonu látrie. Jeho odpoveď prichádza s dvojakým hnutím mysle k obrazu a tvrdí, že kým v Starom zákone adorácia obrazov znamenala uctievanie pohanských bohov, od Kristovho príchodu, uctievanie obrazov je uctievaním Boha, ktorý sa stal človekom.

Pretože, ako bolo povedané vyššie, pohyb k obrazu je to isté ako pohyb k veci, uctievanie obrazov je zakázané tak ako je zakázané uctievanie veci, ktorú obraz predstavuje. Preto na tomto mieste rozumieme zákaz uctievania tých obrazov, ktoré pohania vytvorili k úcte svojim vlastným bohom. Ale nebolo možne vytvoriť telesný obraz Boha, pretože Boh je netelesný. Ako hovorí Damascénsky: "Je najvyššou nerozumnosťou a bezbožnosťou maľovať to, čo je Božské." Ale pretože v Novom zákone sa Boh stal človekom, možno Ho uctievať v obraze Jeho telesnosti.[vii]

Inak povedané, podľa Akvinského je veľký rozdiel medzi kresťanmi a Židmi, ohľadom uctievania obrazov, spôsobený tým, že v judaizme nemožno Boha, ako netelesnú bytosť, zobraziť ale kresťania veria, že Boh prijal ľudské telo a teda je možné ho nie len výtvarne zobraziť, ale  skrze obrazy aj uctievať.

Tu sa vyplatí urobiť pár postrehov o recepcii tejto doktríny v neskoršej katolíckej teológií. Túto analýzu zvyku uctievať obrazy nezdieľa s Akvinským len Damascénsky, ale uvádzajú aj ostatné prominentné zdroje 13.storočia. Albert, Bonaventúra a Suma Fratris Alexandri, ale nie je štandardom v modernej katolíckej teológii. Neskorší bohoslovci ako Bellarmine, Bossuet a Petavius učili, že obrazom nenáleží poklona látrie, ale poklona dúlie. [viii]  Tento novší názor sa stal východiskom pre súčasnú katolícku teológiu, katechetiku a apologetiku. Napriek tomu sa Akvinský a Damascénsky úplne nekonzistentne používajú, ako referencie pri riešení tejto otázky. Napríklad KKC (z roku 1992) učí, že "úcta vzdávaná posvätným obrazom je "nábožná úcta" a nie adorácia, ktorá sa vzdáva len Bohu".”[ix]  Na počudovanie katechizmus vzápätí cituje pre podporu tohoto tvrdenia  Akvinského:

Náboženský kult sa nepreukazuje obrazom, nakoľko sa berú do úvahy v sebe samých ako nejaké veci, ale nakoľko sú obrazmi, ktoré vedú k vtelenému Bohu. No úkon [úcty], ktorý smeruje k obrazu ako obrazu, sa nezastavuje pri ňom, ale smeruje k tomu, koho je obrazom.“ [x]

Hoci katechizmus cituje len toľko, sv.Tomáš pokračuje: “Preto sa ani látria ani cnosť nábožnosti nelíšia skutočnosťou, že nábožné uctievanie sa vzdáva obrazom Krista.”[xi]  Tento text jasne poukazuje na také uctievanie obrazov, ktoré sa nezhoduje s tým čo hovorí katechizmus, pretože základná myšlienka Tomášovho textu je, že Kristovi a Jeho obrazom sa vzdáva tá istá látria.

Niektorí tomisti používajú pojem "relatívna látria", aby opísali poklonu, ktorú treba vzdávať Kristovým obrazom. Táto terminológia nás ale nesmie viesť k názoru, že látria vzdávaná obrazu je iná, ako látria vzdávaná Kristovi. Obrazu je naozaj vzdávaná látria vo vzťahu ku Kristovi, ktorý je jeden terminus vzťahu látrie. Ale ako hovorí Tomáš, je to jeden pohyb mysle, ktorý sa vzťahuje ku Kristovmu obrazu i ku Kristovi samotnému a jedna a rovnaká látria sa prináša obom.

Z toho si treba zobrať záver, že my sa klaniame obrazom (kľakáme pred nimi, ukláňame sa, a pod.).
Ale "adorácia" v tomto zmysle označuje len vonkajší náboženský úkon. Vnútorný náboženský úkon, ktorý je touto adoráciou navonok vyjadrovaný, závisí na tom, čí je to obraz. Ak je to Kristov obraz, tak potom látriu vzdávame aj obrazu, presnejšie, Kristovi na tom obraze. Nevzdávame látriu obrazu pretože je to obraz, ale pretože je to obraz Krista, Bohočloveka. Ak je na obraze svätec, vzdávame obrazu dúliu. lepšie povedané, vzdávame ju svätcovi na obraze. Hyperdúliu, ak sa jedná o Božiu Matku. Nie je na tom nič zlé. Je to ten istý myšlienkový pohyb smerovaný k obrazu i osobe na obraze. Kristus si predsa zasluhuje rovnakú látriu, alebo klaňanie, či osobne, či zobrazený. Robiť inak by predstavovalo zneužitie obrazov.

Buďme tradičnými katolíkmi. Nenechajme si vnucovať nekatolícke (protestantské) kultúrne precitlivenie a nestrácajme vedomie dôležitosti a hodnoty katolíckej ikonografie, posvätných sôch a náboženského umenia vo všeobecnosti. S pevnou dôverou sa klaňajme Kristovi na obrazoch i sochách. A ctime si aj obrazy našich svätých.  Preto tieto sviatostiny zdobia (a mali by zdobiť) naše kostoly. Sú tam ako mocné zdroje nábožnosti a nie ako obyčajné dekorácie. Cirkev do nich vkladá  ako v mocné sviatostiny, ako v "okná do neba" toľko dôvery, že ich obrane dokonca venovala celý ekumenický koncil. Východné cirkvi majú krásny zvyk oslavovať tento koncil ako "Víťazstvo ortodoxie", a každý rok na prvú Pôstnu nedeľu konajú procesie s ikonami okolo svojich kostolov. Je to veľkolepý pohľad. Napodobňujme ich v obrane viery skrze tieto nádherné trofeje Vtelenia.



[i] ST III.25.2 ad 1: “Adoratio latriae non exhibetur humanitati Christi ratione sui ipsius, sed ratione divinitatis cui unitur.”
[ii] Ibid. s.c.: “Adoratio latriae non exhibetur humanitati Christi ratione sui ipsius, sed ratione divinitatis cui unitur.”
[iii] Ibid., c.: “Sed quia, ut dicit Damascenus, si dividas subtilibus intelligentiis quod videtur ab eo quod intelligitur, inadorabilis est ut creatura, scilicet adoratione latriae. Et tunc sic intellectae ut separatae a Dei verbo, debetur sibi adoratio duliae, non cuiuscumque, puta quae communiter exhibetur aliis creaturis; sed quadam excellentiori, quam hyperduliam vocant.” 
[iv] Second Council of Nicaea (Denzinger 302 [600]; Mansi 12, 377D): “tam quae de coloribus et tessellis, quam quae ex alia materia congruenter in sanctis Dei ecclesiis, et sacris vasis et vestibus, et in parietibus ac tabulis, domibus et viis....”
[v] ST III.25.3 s.c.: “Damascenus inducit Basilium dicentem, imaginis honor ad prototypum pervenit, idest exemplar. Sed ipsum exemplar, scilicet Christus, est adorandus adoratione latriae. Ergo et eius imago.” 
[vi] ST III.25.3c: “Respondeo dicendum quod, sicut philosophus dicit, in libro de Mem. et Remin., duplex est motus animae in imaginem, unus quidem in imaginem ipsam secundum quod est res quaedam; alio modo, in imaginem inquantum est imago alterius. Et inter hos motus est haec differentia, quia primus motus, quo quis movetur in imaginem prout est res quaedam, est alius a motu qui est in rem, secundus autem motus, qui est in imaginem inquantum est imago, est unus et idem cum illo qui est in rem. Sic igitur dicendum est quod imagini Christi inquantum est res quaedam, puta lignum sculptum vel pictum, nulla reverentia exhibetur, quia reverentia debetur non nisi rationali naturae. Relinquitur ergo quod exhibeatur ei reverentia solum inquantum est imago. Et sic sequitur quod eadem reverentia exhibeatur imagini Christi et ipsi Christo. Cum igitur Christus adoretur adoratione latriae, consequens est quod eius imago sit adoratione latriae adoranda.” 
[vii] ST III.25.3 ad 1: “Et quia, sicut dictum est, idem est motus in imaginem et in rem, eo modo prohibetur adoratio quo prohibetur adoratio rei cuius est imago. Unde ibi intelligitur prohiberi adoratio imaginum quas gentiles faciebant in venerationem deorum suorum.... Ipsi autem Deo vero, cum sit incorporeus, nulla imago corporalis poterat poni, quia, ut Damascenus dicit, insipientiae summae est et impietatis figurare quod est divinum. Sed quia in novo testamento Deus factus est homo, potest in sua imagine corporali adorari.”
[viii] Cf. F. Cabrol, “The True Cross,” in The Catholic Encyclopedia, New York: Robert Appleton Company, 1908.    
[ix] Catechism of the Catholic Church, no. 2132: “Honor sanctis imaginibus tributus est reverens veneratio, non adoratio quae soli Deo convenit.”
[x] ST II-II.81.3 ad 3: “Imaginibus non exhibetur religionis cultus secundum quod in seipsis considerantur, quasi res quaedam: sed secundum quod sunt imagines ducentes in Deum incarnatum. Motus autem qui est in imaginem prout est imago, non sistit in ipsa, sed tendit in id cuius est imago.”
[xi] Ibid.: “Et ideo ex hoc quod imaginibus Christi exhibetur religionis cultus, non diversificatur ratio latriae, nec virtus religionis.”