Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

14. 4. 2017

O užitočnosti a potrebe zákazu škodlivých kníh

Sv. Alfonz z Liguori

Pápež Pavol IV. zaviedol Index zakázaných kníh, aby ochránil veriacich pred zhubnými názormi, a ten zotrval ako ochrana verejných mravov od roku 1559 až po reorganizáciu Svätého ofícia, uskutočnenú Pavlom VI,  roku Pána 1966. Index sa dostal pod paľbu kritiky už v časoch sv. Alfonza a ten preto do prvej knihy svojej Morálnej teológie vložil pojednanie na jeho obranu. Sv. Alfonz bol menovaný Učiteľom Cirkvi v roku Pána 1871 blahoslaveným Piom IX. Alfonzova morálna príručka, ktorá je podľa Benedikta XIV "veľmi osožná pre spásu duší", nebola doposiaľ do slovenčiny preložená. My prinášame prvú časť spomínaného pojednania o zákaze škodlivých kníh. Originál možno nájsť tu


Dôvod tohoto pojednania

Nedávno sa ku mne dostali dva rukou písané listy, v ktorých bola užitočná a absolútne nenahraditeľná prax Cirkvi, zakazovať knihy, zločinne napádaná. Autori neuvážene tvrdili, že každý môže, bez ohľadu na cirkevný zákon, čítať čokoľvek, pokiaľ kniha zjavne neobsahuje nebezpečný, alebo podvratný materiál. Autori sa opierajú o dva falošné argumenty. Prvý je, že prax zakazovať knihy bola zavedená len nedávno, a nie je založená na prastarom zvyku. Druhý znie, že pri zavedení tejto praxe sa Cirkev nedržala kanonického práva, a preto tento zákon nie je nijako záväzný.

Priznávam, že ma veľmi udivilo, s akou drzosťou sú tieto novátorské názory šírené autormi týchto listov, pretože je dostatočne zdokladované, že zvyk zakazovať čítanie bludných kníh bol mocne presadzovaný v Cirkvi od prvých storočí a bez prestávky zachovávaný až podnes. A Katolícka cirkev pri tom vždy postupovala mimoriadne opatrne a podľa zákonnej procedúry.

Mám v úmysle túto otázku dôkladne preskúmať, pretože skúsenosť ukazuje, ako takéto názory podkopávajú autoritu Cirkvi a odvádzajú duše veriacich od rešpektu a úcty, ktoré náležia cirkevným rozhodnutiam. V dôsledku toho potom úbohý veriaci ľahko upadnú do iných bludov proti viere a mravom, ktoré vedú k nesmiernej strate duší.

Preto považujem za vhodné zverejniť toto pojednanie, v ktorom najskôr ukážem nutnosť zakazovania všetkých kníh, ktoré môžu viesť čitateľov do bludu. Potom dokážem, že cirkevný zákon zakazujúci knihy bol zavedený už v jej počiatkoch a je potvrdený dlhým a nepretržitým užívaním. Potom ukážem, ako rozvážne a zákonne Cirkev vždy postupovala a stále postupuje pri tomto zakazovaní. A nakoniec vyvrátim frivolné námietky kacírov, ktoré si katolíci od nich neopatrne požičali a nehanebne ich verejne rozširujú a tým pôsobia medzi veriacimi obrovské škody.

Časť I.
Užitočnosť a nutnosť zákazu škodlivých kníh je dokázaná


Musíme sa vyhýbať spoločnosti kacírov
1. Pán nám výslovne prikazuje usilovne a horlivo sa vyhýbať kacírom v Starom [1] aj v Novom Zákone.[2] Najmä u sv. Jána čítame (2 Jn. 10): “Ak niekto prichádza k vám a neprináša toto učenie, neprijímajte ho do domu, ani ho nepozdravujte.” A sv. Pavol múdro radí (2 Tim. 2:16-17),"Svetáckym prázdnym rečiam sa vyhýbaj; lebo ešte viac budú postupovať v bezbožnosti a ich reč sa bude šíriť ako rakovina.”

Preto spravil Ján všetko preto, aby sa vyhol Ebionovi. Preto odmietol vstúpiť do kúpeľov, keď zistil, že vo vnútri je Cerinthus.[3] Polykarp sa rovnako zachoval k Marcionovi. [4] Eusébius z Vercelli dal radšej prednosť smrti hladom, ako by prijal chlieb od ariánov.[5] Sv. Cyprián, hovoril o niektorých exkomunikovaných a takto varoval svojich veriacich : “Nepočúvajte tieto zavádzajúce reči, aby ste si nezamenili tiene za svetlo..... jed za liek a smrť za zdravie..... Držte sa ďaleko od nákazy týchto ľudí a vyhýbajte sa rozhovoru s nimi tak, ako sa vyhýbate rakovine, či moru.”[6]

Okrem toho Cirkev vždy usilovala aby sa veriaci vyhýbali akémukoľvek  stýkaniu ss heretikmi a vyobcovanými. To dosvedčujú sv. Efrém,[7]  Alexander Alexandrinus, [8] sv. Athanasius,[9] a sv. Lev [10]  spolu s  koncilmi, pápežmi a cirkevnými otcami.

Nebezpečným knihám sa treba vyhýbať
2. Ak Cirkev tak nástojčivo prikazuje, aby sa veriaci vyhýbali spoločnosti všetkých, ktorí hovoria bludy, o čo viac sa musia kresťania strániť škodlivých kníh, ktoré kazia čitateľov oveľa viac ako reči? Ak hovorené slovo, ktoré okamžite utícha sa dokáže ako rakovina dostať do človeka a spôsobiť mu smrteľnú ranu, o čo horšia je nebezpečná kniha, ktorá zostáva ako trvalý zdroj rozvratu? Bezbožná kniha si nájde cestu do každého domu i keby samotný autor vstúpiť nesmel.

Ak je nemožné zachovať náboženstvo a verejný poriadok, pokiaľ je dovolené skazeným ľuďom šíriť bludné doktríny a rozširovať nebezpečné názory protirečiace morálke -  ako hovorí zákon kongruity [11]— o koľko horšie je nebezpečenstvo, ak je neužitočným lotrom dovolené písmom rozširovať tieto isté názory v oveľa väčšom rozsahu, pomocou falošných argumentov ich robiť presvedčivejšími a nebezpečnejšími ako keby boli len vyslovené? Čokoľvek čítame na náš rozum pôsobí mocnejšie a ľahšie vkĺzne do nášho srdca. Čítanie posvätných textov v nás vie vzbudiť cnosť, zvrátené knihy nás ženú k neresti a to oveľa silnejšie, pretože ľudia prirodzene inklinujú viac k neresti ako k cnosti. Sv. Bazil mal pravdu, keď nazval knihy pokrmom duše. Jedlo je príjemné kým ho jeme a prechádza do ľudskej krvi, rovnako aj kniha teší, keď ju čítame - veď kto číta proti svojej vôli ?  a tak je oveľa rýchlejšie strávená.

Okrem toho, čitateľ je ako žiak autora, ktorého číta, a ponúka mu poddajné a benevolentné srdce a tak sa vystavuje nebezpečenstvu podvodu. Lebo je veľmi nemať k autorovi nejakú náklonnosť, a potom sa ľahko stane, že bezbožnosť a blud skrytý v texte je intenzívne absorbovaný a potom tvrdošijne uchovávaný.

Ako bezbožní autori maskujú svoje názory
3. Pomysli na to, s ako starostlivosťou bezbožní autori okrášľujú svoje bludy, aby zviedli i prostého muža i vzdelanca. Nikdy nehovoria otvorene, určite nie na začiatku. Namiesto toho halia svoje názory do prijateľných argumentov, pôsobivej erudície a príťažlivého štýlu a tak poza naše stráže pašujú smrteľný jed.

Na jednej strane čestne deklarujú svoju svätosť a horlivosť, osvedčujú svoju starostlivosť o verejné dobro a ponúkajú rozumné pravidlá pre dosiahnutie dokonalosti, na druhej strane sa zakrádajú ako had v tráve. Robia nesčíselné odkazy na Písmo a Otcov, ale všetky alebo deformujú, alebo falošne vykladajú. Tak sa bludári naučili podvádzať zástupy, vediac, že ich zapáchajúce výmysly by len tak ľahko neprijali samotné. A tak ich s nebeskou výrečnosťou riedia príjemnými vôňami, takže niektorí, ktorým je inak bezbožnosť odporná, sú zvedení k tomu, aby pohŕdali Božím zjavením.  O nich Spasiteľ povedal: “Chráňte sa falošných prorokov: prichádzajú k vám v ovčom rúchu, ale vnútri sú draví vlci.”(Mt. 7:15). Čo značí “ovčie rúcho” ak nie predstieranú nábožnosť, do ktorej sa šikovne halia títo podvodní autori? Čo znamenajú "draví vlci" ak nie kacírov, ktorí trhajú na kusy Kristove stádo? “Daj pozor,” hovorí Origenés, “aby ťa lesk diela nezviedol, aby ťa neoklamala nádhera štýlu.”[12] Sv. Gregor hovorí rovnako: “Heretik vo svojich slovách mieša pravdu so zvrátenosťou, aby predkladaním dobrého získal dobrú vôľu poslucháčov a predkladaním zlého ich skazil skrytými bludmi.”[13]

4. Na tomto mieste je mimoriadne vhodné spomenúť slová učeného kacíra, Abraháma Le Moine, ktorý, keď hovoril o množstve ateizmom nakazených kníh, ktoré vychádzajú v angličtine povedal:

Takéto knihy, keď sa dostanú do rúk ľudu, spôsobia nekonečnú škodu a o to viac, že pôsobia na prvý pohľad ako skvele zostavené, s chvályhodným cieľom a presvedčivými argumentami. Každá víťazí nad nedôverčivosťou. Ale títo anglickí autori, pod zámienkou hlásania pravdy Evanjelia, zamieňajú jej samotné základy so ľstivými "rozlíšeniami" a podvracajú jej princípy a nevynechávajú nič, čo by ich náuku neurobilo hlboko podozrivou. Šíria chorobu, ktorá je o to smrteľnejšia, o čo je rafinovanejšia a bezstarostnejšie akceptovaná. Miešajú ironické posmešky a s erudovanými výrokmi, aby svojou špinou lepšie zatemnili pravdu. A pretože novinky spôsobujú potešenie, a pretože nábožnými radami sa v tejto krajine opovrhuje, zatiaľ čo sklon k skazenosti je obrovský, nečudo, že tieto knihy pervertujú ducha a srdce tých, čo bezstarostne ich čítajú. Úsilie agnostikov prináša rýchle výsledky. Čitatelia sú lapení do pasce, nastupujú u nich zábrany proti viere a nakoniec sa stávajú ateistami, ani o tom nevedia. Tak sa neobmedzená sloboda myslenia nutne a nevyhnutne stáva pre ľudské srdce povolením pre čokoľvek. To podporuje žiadostivosť a upevňuje vládu nerestí. Preto je naozaj pravda, ako sa hovorí, že táto slávna obec (Londýn), nebola nikdy skazenejšia, ako dnes. A takmer každá európska krajina a kráľovstvo je takto biedne zamorené. A bezpochyby by na tom boli horšie, ak by u nich bola povolená sloboda názoru, slova a kníhtlače, ktorá existuje tu.

Toľko Le Moine. Sťažnosti tohoto bludára stačia na to, aby ukázali že pre zachovanie náboženstva a pokoj v štáte je nevyhnutné zakázať zhubné knihy.

A čo má autor tejto knihy povedať teraz, keď pliaga ateizmu nakazila toľko katolíkov? Čomu to treba pripísať, ak nie čítaniu kníh, ktoré šíria tieto bludné názory? Aj iní Angličania s k tomuto bludárovi pripájajú v náreku nad morom, ktorý sa šíri ich národom. Ale nerobia nič, aby potlačili rozbujnenú slobodu tlače a prístupu ku knihám. V časoch, keď Anglicko nasledovalo Katolícku cirkev takýto nárek nad agnostikmi, ateistami, deistami a voľnomyšlienkármi nebolo počuť, pretože nebolo dovolené  ich knihy vydávať a ani čítať,

Bezbožné knihy ľudí kazia.
5. Teraz to musíme dokázať príkladmi. Blahoslavený  Dionýsius Alexandrinus, v Baroniovi,[14] svedčí, že škodlivé knihy chiliastického biskupa Nepota ovládli polovicu Východu. V Mezopotámií sa obrátil na vieru Bardesanes Syrus a dlhé roky bol známy svojou zbožnosťou a usilovným bojom proti kacírom, slovom i písmom a všetci katolíci ho obdivovali. Ale čítal nejaké valentiniánske knihy a nie len, že prijal ich bludy, ale rozvinul ich do oveľa podivnejších a ohavnejších a tak zviedol nesmierny počet duší.[15] — Sv.  Hieroným hovorí, že Španielsko ani Portugalsko by neboli nakazené, ak by tam nebolo dovolené vydávať knihy prisciliánov.[16] — Sv. Turibius, v listoch Idaciovi, Ceponiovi a blahoslavenému Levovi  odsudzuje skazu Španielska a Narbonskej Galie a ako jediný zdroj tejto katastrofy uvádza zlé knihy. [17] — Eutychés, pred tým nepremožiteľný obranca viery, sa po prečítaní knihy istého manichejca stal nepopierateľným otcom nespočetných heretikov.[18] Neskôr bol zatvorený do kláštora a donútený mlčať, ale bez ohľadu na mlčanie svojho pôvodcu, jeho spisy kolovali po Východe ďalej a nivočili ho. . — Julián z Halikarnassu, v Kárií, sa tiež odvrátil od viery, keď čítal Valentinove knihy.[19] Avitus, španielsky kňaz, sa čítaním Origenových kníh, hoci čítal aj ich vyvrátenie, a bol Hieronýmom dôrazne varovaný, aby sa stránil bludu, utopil v tejto smrteľnej nákaze.[20]

Žalostný je prípad Heinricha Bullingera, katolíckeho učenca, kedysi nie len veľmi zbožného, ale aj horlivého za dokonalosťou. Krátko pred tým, ako mal vstúpiť do kartuziánskeho kláštora prečítal knihu od Melanchtona, a hoci ho vnútorný hlas varoval, nejaký démon ho nabádal si to prečítať a on podľahol. A tak sa zo svätej služby Bohu prešiel tento biedny kňaz do služieb Satana. [21]

John Wycliffe si v Anglicku nezískal veľa prívržencov, kým len kázal, hoci z úst nevypustil prakticky nič, len falošné obvinenia. Ale keď sa jeho zákerné knihy dostali na verejnosť, spôsobili spustošenie a stratu celých Čiech, ktoré v živote nenavštívil a  tento otrávený pohár podal ešte ďalej. Keď sa od študenta z Oxfordu dostali tieto knihy k Husovi, rozšíril ich bludné náuky všade.[22]

Kvôli stručnosti neuvádzame ďalšie podobné príbehy, hoci ich možno nájsť v dejinách úplne všade.
Pre vzdelaných ľudí je dostatočne zrejmé a jasné, že prakticky každá nová heréza je len skopírovaná z  knihy nejakého staršieho kacíra.

Že Otcovia Cirkvi chránil veriacich pred bludnými knihami
6. Preto koncily, pápeži, sväté kniežatá perom i slovom, zákazom i trestom vždy usilovali odstrániť knihy, ktoré nejakým spôsobom poškvrňovali vieru a mravy. — Preto Otcovia vo svojich spisoch usilovne odvracali veriacich od čítania takýchto kníh. Origenés tvrdil, že tí, ktorí bez príčiny čítajú neslušné a bezbožné knihy, sú vinní tým istým hriechom, ako tí, ktorí jedia mäso obetované falošným bohom.[23] Sv. Izidor píše, že čítať bezbožné diela je to isté, ako páliť kadidlo diablovi. Dodáva, že kresťanovi nie je dovolené čítať lži básnikov, pretože môžu vydráždiť myseľ ku chlípnosti a žiadostivosti. Sv. Hieroným hovorí: “ Nikto nenastúpi do deravej lode, aby sa naučil vyhýbať stroskotaniu. Vydal by si svoju nevinnú dušu knihe plnej bludov, aby si sa naučil katolícku pravdu?” Tertuliánus ešte tvrdšie hovorí: “Nič nie je vybudované tým, čo ho ničí. Nikoho nemôže osvietiť to, čo ho vrhá do tmy.”[24]

I heretici konajú rovnako
Dokonca aj ten rúhač Luther napísal knihu, v ktorej žiada zničenie kníh s falošnými náukami.[25] I Kalvín brojil proti zlým knihám.[26] Je známe, že sám v Ženeve dal bludné knihy Michaela Serveta spáliť aj s ich bezbožným autorom.

I pohania
Dokonca i pohania, hnaní rozumom a skúsenosťou, prišli k rovnakému záveru, ohľadom ničenia zlých kníh. Platón, napríklad, si myslel, že je nutné každú knihu preskúmať múdrymi ľuďmi a až potom ju nechať čítať ostatným. [27]

Pohania zvykli páliť zlé knihy
7. Je fakt, že zvyk odstraňovať zlé knihy vládol v každom civilizovanom národe na svete. Medzi Židmi: Keď Joachim dostal skrze Barucha knihu ktorú poslal Jeremiáš, vrhol ju do ohňa, lebo sa bál že vyvolá medzi Židmi pohoršenie.[28] Kráľ Herodes chcel tiež spáliť všetky knihy hebrejského pôvodu, lebo ich považoval za nebezpečné pre mier v kráľovstve.[29] — Medzi Sýrčanmi: Antiochus Epifanés verejnou vyhláškou rozkázal spáliť židovské knihy.[30] — Medzi Aténčanmi: Protágorás bol vládnou vyhláškou zakázaný a jeho knihy verejne spálené, pretože v nich spochybňoval existenciu bohov. Aj Cicero[31] a Lactantius. — [32] Medzi Grékmi: Epikurove knihy boli tiež pálené.[33] Medzi Rimanmi: Istý roľník, pri orbe objavil na svojom poli starý hrob s niektorými spismi Numu Pompília, v ktorých hovorí nepekne (ale pravdivo) o rímskom náboženstve. Senát rozkázal tieto spisy spáliť.[34] Marcus Aemilius, zachytil dodávku kníh namierenú do Ríma a nariadil ich spáliť, lebo obsahovali novátorské obrady a modlitby. V Baroniovi stojí[35] Arnobiovo tvrdenie, že Rimania sa pokúšali zakázať Ciceronovu knihu De Natura Deorum, kde Cicero hovorí proti ich náboženstvu.[36] Mnohé zo zachovaných rímskych zákonov nariaďujú spáliť knihy so zlou povesťou.[37] Lívius svedčí, že jednou z povinnosťí Pontifika Maxima bolo cenzurovať, zakazovať a páliť knihy.[38] Cisár Augustus spálil viac ako dve tisíc kníh, ktorých autori boli alebo neznámi, alebo mali zlú povesť.[39] Augustus zabránil šíreniu Ovídiovho De Arte Amandi  a autora poslal do vyhnanstva.

Že treba odstrániť obscénne knihy a traktáty o láske
8. Tu musíme nástojčivo žiadať, aby biskupi a kňazi vynaložili všetko úsilie, aby spomedzi svojich ovečiek odstránili všetky knihy, ktoré sú obscénne a pojednávajú o nezákonnej láske. Knihy ktoré Origenés múdro nazýva babylonskými čašami, plnými jedu a sv. Augustín "žabami, ktoré vyliezajú z papúľ šeliem" — Dokonca i pohania odsudzovali tento druh nemravnej literatúry. Platón žiadal, aby sa nemravné knihy držali mimo obec. Medzi Lakedaimoncami a v celom spartskom kráľovstve bolo zakázané čítať i vlastniť Archilochove knihy, lebo ich považovali za obscénne.[40] Beyerlinck uvádza chýr, že Vergílius, pre nemorálnu milostnú aféru kráľovnej Dido, mal nariadené svoju Aneidu spáliť.

O vzniku "románovej" literatúry.
Veľa kníh druhu zvaný “romány” (romanzi -  v dobe sv. Alfonza sa tak nazývalo to, čo dnes voláme "romantická literatúra", teda love story a i pornografia.  Nejedná sa o romány v dnešnom slova zmysle. pozn.prekl.) dnes bežne koluje verejnosťou a dostávajú sa do rúk jednoduchým adolescentom. Vynálezcom tohoto "románového" žánru je  podľa Nicephora Heliodorus, Phoenix, biskup z Trikaly v Thessálii.[41] Tento biskup vraj písal vo svojej mladosti knihy, ktoré ľahko viedli dospievajúcich k nemravnosti. Provinčná synoda odhalila toto nebezpečenstvo a prikázala Heliodorovi tieto knihy spáliť, alebo sa vzdať episkopátu. Dal prednosť svojim knihám a opustil úrad.

Romány sú nebezpečné a treba ich zakázať.
9. Románová literatúra nie je všeobecne zakázaná cirkevným zákonom. Index zakazuje len "knihy, ktoré pojednávajú, rozprávajú, alebo učia lascívne a obscénne veci, ako svoj hlavný predmet".[42] Ale ako učený autor Continuator Tournely poznamenáva, takým knihám sa treba vyhýbať per se, pretože spôsobujú čitateľom veľkú škodu a sú nebezpečnejšie, keď je ich zámer skrytý.[43] — Alexander Tassoni o takejto literatúre hovorí:

Čítaním o milostných príhodách a plánoch, čítaním obscénnych kníh, najmä v samote a voľnom čase, ktorý táto literatúra žiada, vznikajú pod zámienkou potešenia a radosti obscénne fantázie a predstavy a túžby po nezákonných veciach a opúšťa sa obozretnosť.[44]

Tieto nečistoty sa nevalia na človeka priamo a otvorene, ale zatienia tajomne jeho srdce rozpálením profánnych žiadostí, odcudzia ho od Boha a ženú ho naliehavo smerom k zlému. Tak ako príležitosť ľahko naženie muža do hriešnej žiadostivosti a nástojčivo ho v nej udržiava.

Tiež treba poznamenať, že niekedy sú vinní otcovia rodín, ktorých povinnosťou je tieto neslušné knihy udržať mimo dosah ich detí. Ak tak nerobia, musia si uvedomiť, že hrešia. A nech sa potom nesťažujú, že ich deti zanedbávajú štúdium, pretože sú posadnuté čítaním románov a odmietajú čítať knihy, ktoré by ich vzdelávali.Tak zostanú nevzdelaní a prepadnú nerestiam. — Ján Gerson, písal proti istému románu zvanému Na ružu, a spomínal na Augustov zákaz Ovídiovej knihy s výkrikom: “Ó Bože!…Ó mravy našich čias! Pohanský sudca odsúdil iného pohana, ktorého náuka zvádzala ľudí k nemravnosti. A medzi kresťanmi a ich pričinením sa takáto kniha, a iné oveľa horšie, nie len že predávajú, ale aj chvália a obhajujú!”

10. Rovnakého druhu je kniha zvaná Verný pastier (dnes, z dobrého dôvodu explicitne zakázaná); Peter Bayle hovorí, že sa našiel jeden hlupák, ktorý sa podujal brániť túto malú, ale škodlivú knihu pomäteným argumentom, že nespôsobí škodu, pokiaľ dievčatá budú odmietať milencov, ktorí za nimi prídu. Bayle— hoci inak bezbožný a bez náboženstva — oprávnene karhá tohoto idiotského apologéta:

"Táto odpoveď je úskočná, pretože si žiada splniť podmienku, ktorú kniha sama robí veľmi ťažkou. Žiadaš dve veci: čítať knihu a odmietať milencov. Ak žiadaš oboje, si nespravodlivý, pretože samotný príbeh oslabuje našu silu odolať. Napĺňa nás sexuálnou vášňou, roznecuje žiadostivosť, zatemňuje rozum a násilne nás ženie vyhľadávať prítomnosť milencov.... Ale ak aj pripustím, že im dokážeme odolať: nebudeme kvôli týmto príbehom, my nešťastníci, predhodení napospas nečistým vášňam?"

Bayle ďalej trvá na kompletnom zákaze takýchto kníh.

Že sa treba vyhýbať pohanským básnikom.
11. Cicero napísal: “Vidíš, koľko zla spôsobili básnici? …zmäkčili naše srdcia…, zničili každé vlákienko cnosti.”[45] Preto Quintilianus zakázal aby jeho chlapcom čítali Horácia a básnikov podobného razenia.[46] Sv. Hieroným povedal: “Piesne básnikov sú pokrmom démonov.”[47] I Luther, sám človek najbiednejších mravov napísal: “Knihy Juvenala, Martiala, Catulla, a Vergíliovu Priapeiu treba odstrániť z každého mesta a školy, pretože v nich stoja tak chlípne a obscénne veci, že je nemožné, aby ich bez veľkej škody čítali mladí ľudia.[48] — Ešte nebezpečnejšia je hriešna Boccacciova kniha (ktorá je napriek zákazu stále v obehu). Podľa mňa uškodí mladým viac, než Luther a Kalvín.

Ospravedlňovať to výukou jazyka je len výhovorka.
Niektorí namietajú, že z týchto kníh sa študenti môžu naučiť nie len literárny štýl, ale veľa vecí, ktoré prospievajú mravnosti. Gerson na to dobre odpovedá: "Pýtam sa teda, sú tie pasáže, proti ktorým možno namietať odstránené? Oheň je nebezpečnejší. Prehltnutý háčik rybu stále zraňuje a nôž potretý medom nereže horšie."  Gretserus rozvážne dodáva: "Pre tento účel (štúdium) nájdeš všetko, čo treba ale čistejšie a lepšie a úprimnejšie v dielach katolíckych spisovateľov. Načo je teda potrebné obracať sa k týmto špinavým stokám? Kto by sa radšej nenapil priezračnej vody namiesto vody znečistenej jedom, i keby vedel ako ten jed odfiltrovať? Veď ten čo pije čistú vodu nie je vystavený ani riziku smrti, ani sa nemusí namáhať s jej čistením" [49] — Augustin písal proti tým, ktorí chceli čítať Terentia, aby sa naučili slovník: “Nenaučíte sa tieto slová ľahšie skrze ich nečistotu. Naopak, nečistotu, ktorú sa skrze ne naučíte, ľahšie spáchate. Nehaním tie slová ......, ale blud, ktorý sa v nich skrýva. ”[50]

Hriešne knihy treba odstrániť a úplne zničiť.
12. Vráťme sa k téme a urobme z uvedených argumentov záver: Prirodzenosť sama žiada, aby knihy urážajúce náboženstvo, alebo dobré mravy, boli všetkými možnými spôsobmi zničené. To učia všetci teológovia a dodávajú, že ani pápež sám nemôže povoliť niekomu čítať knihu, ktorá škodí jeho viere. Juenin,[51]Continuator Tournely,[52] Graveson,[53] Busenbaum (see Lib. II, n. 19, ad 6), Habert.[54] Najučenejší Silvius podľa Continuator Tournely dodáva, že nikto nemôže čítať knihy bludárov aby sa nevystavil nebezpečenstvu smrteľného hriechu, ak neštudoval minimálne tri, alebo štyri roky teológiu.

Ak teda i pohania, ako sme videli vyššie, považovali za nutné pre ochranu ich falošného náboženstva zničiť podvratné knihy, o čo viac musí Cirkev usilovať uchrániť pravé náboženstvo pred poškodením? "Je životne dôležité" hovorí Theodosius, "aby o knihách, ktoré privolávajú Boží hnev, alebo zvádzajú duše ľudí k neresti a klamu, nikto ani nepočul." Marcianus povedal: "Príležitosť k bludu sa odstráni, keď niet ani učiteľa, ani poslucháča." A "kiež každá stopa bezbožnosti skončí v plameňoch. "[55] Karol V. múdro povedal: “Keď dokážeme vyhodiť aj ten najdrahší pokrm, ak máme podozrenie, že je v ňom primiešaný jed, ktorý škodí ľudskému telu, o čo viac by sme sa mali vyhýbať takým spisovateľom, ktorí sú nakazení odporným jedom pre duše a aby sa skrze nich nestala nikomu inému škoda, nemali by sme ich spomienku vyhladiť z pamäte ľudstva?”[56]



[1] Deuter. XIII, 6 et seqq.
[2] Rom. XVI, 17; Tit. III, 10.
[3] Baronius, Annal., ad ann. 74, n. 8 et 9.
[4] Euseb., Histor. Eccles., lib. 4, cap. 14.
[5] Baronius, Annal., ad ann. 365, n. 96.
[6] Epist. 40, ad plebem, etc., n. 4 et 5.
[7] De Virtute, cap. 8.
[8] Epist. Ad Alexand. Constantinop., 13.
[9] Vita S. Anton., n. 68
[10] Serm. 16, de Ieiun., cap. 5.
[11] Edit.–zákon kongruity: “Dobrý a zodpovedný vladár musí zaistiť, aby kraj v ktorom vládne zostal v pokoji a mieri. To nie je ťažké, ak dokáže nájsť a odstrániť z krajiny zločincov, konkrétne svätokrádežníkov, lupičov, únoscov a zlodejov.”
[12] Origen., in libr. Iesu Nave, homil. 7, n. 7.
[13] Moral., lib. 5, cap. 11, n. 28
[14] Sv. Dionysius Alexandrinus, v Baroniovývh Annales Ecclesiastici, 264 A.D., n. 5, hovorí, že falošná náuka (Nepotova kniha) bola zverejnená: “nie len aby vznika schizma, ale aby celé cirkvi odpadali od viery.”
[15] Ephraim Chambers, Dizionar. Univers., v. Bardesanisti.
[16] Sv. Jerome, in Isaiam, lib. 17, cap. 64, v. 4 et 5, hovorí, že veľa mladých dievčat v Španielsku a Portugalsku bolo podvedených čítaním apokryfov
[17] Zaccaria to spomína v Storia polemica delle proibizioni de’ libri, lib. 2, diss. 1, cap. 4, n. 5;  ale list Sv. Turibia z Asturie je určený len Idaciovi a Ceponiovi, a nachádza sa medzi listami sv. Leva. A nespomína Narbonskú Galiu ale Galíciu, ako sa zdá podľa 14. Levovho listu
[18] Pozri Anastasius Sinaita
[19] Viae dux advers. Acephalos, cap. 14.
[20] Baronius, ad ann. 414, n. 10 et 11.
[21] Ladvocat, Dizionar. Portat, v. Bullinger.
[22] Cochleus, Historia Hussitarum, lib. 1, pag. 7 et seqq.;  tiež Bon. Blanciotti, Nota c ad doctrinam 6 Wicleffitarum, apud Thomam Waldensem, tom. 1, fol. 19.
[23] In Numer., homil. 20, num. 3.
[24] De Praescript., capit. 12.
[25] See Sleidanus.
[26] Braschius, De Libert. Eccl., tom. 3, capit. 26, num. 5.
[27] Plato, de Republ., dialog. 2, v. f.
[28] See Bodinus.
[29] Eusebius
[30] Joseph Hebraeus
[31] De Natur. Deor., lib. 1, cap. 23.
[32] Lib. De Ira Dei, cap. 9.
[33] Erasmus
[34] Valerius Maximus and Pliny
[35] Annal, ad ann. 302, n. 19.
[36] Advers. Gent., lib. 3, cap. 7; cfr. Migne, Patrol. Lat., tom. 5.
[37] L. Caeterae 4, ff. Familiae erciscundae, § Tantumdem; Paul. Jul. Sententiar. Receptar., lib. 5, tit. 23, § 12; L. Damnato 6 et 1. Quicumque 8, § ult., C. De haeret. et Manich.
[38] Lib. 6, cap. 1; cfr. IX, 46, et lib. 39, 16 (edit. Taurin.).
[39] Suetonius, In Octav. August., cap. 31. Origen, in Jerem., homil. 21, n. 7 et seq. Plato, de Repub., dialog. 2 et 10.; a Nicephorus
[40] Valerius Maximus
[41] Eccles. Hist., lib. 12, cap. 34.
[42] Reg. VII; cfr. et Constit. Officiorum, cap. 14, n. 9.
[43] De Decal., cap. 1, art. 1, punct. 3, § 2, concl. 2.
[44] Pensieri diversi, lib. 7, cap. 11, v. Che similmente.
[45] Tuscul. Disputat., lib. 2, cap. 11.
[46] De Institut. Orator., lib. 1, cap. 8, n. 6.
[47] Epist. 21, ad Damas., n. 13.
[48] Serm. Convivial., tit. de Authoribus; Gersonius, tract. Contra Romanti. De Rosa, v. Si dicatis.
[49] De Iure et more prohib. etc. libros haeret. etc., lib. 1, cap. 29.
[50] Confess., lib. 1, cap. 16, n. 26
[51] Instit. Theol., part. 7, diss. 4, qu. 1, cap. 6, art. 3, § 2, qu. 2.
[52] Decal., cap. 1, art. 1, punct. 3, § 2, concl. 2.
[53] Histor. eccl., saec. XVI, colloq. 6, i. f.
[54] Tr. De Fide, etc., cap. 4, qu. 9.
[55] Act. Concil. Halcedon., part. 3, cap. 12 et cap. 19. Cfr. 1. Quicumque 8, C. de Haeret. et Manich.
[56] Edict. Wormat. 1521, apud Petram, inconstit. Gelasii Valde, sect. un., n.