Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

23. 4. 2017

Gnostický Luther

prevzaté z http://www.unamsanctamcatholicam.com

Pre väčšinu poreformačnej historiografie je typické, že v opisoch teologickej kontroverzie, vyvolanej Martinom Lutherom, vystupuje tento ako oddaný nasledovník teológie sv. Augustína z Hippa, veľkého bojovníka proti manichejcom. To neprekvapuje, ak uvážime, že reformátori si brali Augustína za svedka proti katolíckej náuke, že heretici ako Kalvín a Cornelius Jansen postavili zdeformovaný augustinianizmus do centra svojich doktrinálnych systémov a že Augustínova odvážna obrana milosti proti pelagiánom, je pre reformátorov do istej mieru použiteľná pri obhajobe sola fide a dvojitej predestinácie a tiež, že Luther bol augustiniánsky mních. Súčasná veda však odkrýva celkom iný obraz Martina Luthera. Ukazuje ho, nie ako toho, čo si berie Augustína za zbraň proti Rímu, ale naopak ako toho, čo Augustínom pohŕda a v skutočnosti obhajuje dualistickú manichejskú teológiu.

Na Božie svetlo tieto skutočnosti začali vychádzať na začiatku 20.storočia, keď sa našli tisíce Lutherom vlastnoručne napísaných poznámok, na okrajoch stránok kníh sv.Augustína, Petra Lombardského a iných. Tieto glosy pochádzajú z dvoch období. 1506-1516, a 1535-1545, a tak predstavujú  formujúce sa i zrelé Lutherovo myslenie. Do polovice minulého storočia neboli tieto glosy systematicky preskúmané a skompilované, až kým sa sa pod vedením nemeckého kňaza Theobalda Beera, jedného z najlepších znalcov Martina Luthera, nezačal proces namáhavého systematizovania, ktorý vyvrcholil publikáciou Beerovej 584 stranovej knihy Der fröhliche Wechsel und Streit. Výsledok Beerovho skúmania ukazuje, že Luther nebol milovníkom sv. Augustína, ale že bol jeho mimoriadnym nepriateľom. V skutočnosti je toto nepriateľstvo nesené v gnostickom duchu a vrhá svetlo na veľa z Lutherovej následnej kritiky aristotelizmu a scholasticizmu. Ratzinger o Beerovej práci napísal: "Vplyv neoplatonizmu, pseudohermetickej literatúry a gnózy, ktorého pôsobenie ste u Luthera ukázali, vrhá úplne nové svetlo na jeho polemiku s gréckou filozofiou a scholasticizmom. Preskúmali ste novým a význačným spôsobom, až do hlbín ústrednej myšlienky, odlišnosti jeho kristológie a doktríny o Trojici." [1]

Ako sa mohli tieto dôležité elementy Lutherovho myslenia stratiť? Theobald Beer pripomína, že to, čo poznáme ako "luteránstvo" je v skutočnosti myslenie jeho nasledovníka, Philippa Melanchtona, ktorý bol Lutherovým vykladačom a advokátom, ale ktorý sa napriek tomu v niektorých dôležitých bodoch od Luthera odchýlil. Melnachton si napríklad Cirkevných otcov a najmä Augustína do istej miery ctil a uznával užitočnosť filozofie pri štúdiu teológie a klonil sa k istej zmierlivosti, ktorá Luthera rozčuľovala. Melanchton toto vniesol do luteránstva a použil to v umiernenom luteránstve neskoršieho 16.storočia, proti niektorým extrémnym Lutherovým názorom. 

Často sa hovorí, že žiadny moderný luterán by nedal ruku do ohňa za niektoré veci, ktoré Luther narozprával a Melanchton sám, po Lutherovej smrti povedal, že Luther bol paralyzovaný "manichejským delíriom" [2]. Preto Luther, ktorého dnes poznáme, je Luther, ktorého nám nakreslil a vymaľoval Melanchton.

Čo je to "manichejské delírium", ktoré Melanchthon Lutherovi prisudzuje? Príkladom je Lutherova teológia očistenia, kde vidí podstatné prevrátenie Božieho poriadku. Na kríži, "diablovi treba priznať hodinu božskosti a ja musím Bohu pripísať diabolskosť."[3] Samozrejme, Luther naozaj premieta svoj boj s Bohom na Krista a necháva Syna vo vskutku dualistickom vzťahu k Bohu Otcovi. Lutherova hlboko zakorenená nenávisť k Bohu je prenesená na Krista, ktorý nielen preberá trest za hriech (ako učí katolícka teológia), ale aj samotnú vinu za hriech.  Luther napísal, že Kristus neprijal všeobecný ľudský stav, ale podrobil sa diablovi takým spôsobom, že s diablom súhlasí, a tiež prijal aj dispozíciu k hriechu.

Luther vo svojich glosách neberie Krista ako osobu, ale ako kompozitum, zloženinu. To je dôležité, pretože tvrdí, že v Kristovi koexistuje božskosť a diabolskosť. Kristus je kompozitum božstva a človečenstva. Tu sa Luther vzpiera tradičnému konceptu jednej osobnej hypostázy, proti ktorej argumentoval po celý život.  Toto je významný rozdiel medzi Lutherom a Melanchtonom. Po jeho smrti Melanchton vyhlásil: "Tvrdenia, ktoré treba odmietnuť sú: Kristus je zložený z dvoch prirodzeností a Kristus je plodom stvorenia."  Tá prvá je zjavne pokusom odvrátiť luteránske hnutie od Lutherovho heretického kompozita a tak si luteránstvo podrží tradičnú formulu o hypostáze. Tu Luther Augustínovi obzvlášť protirečí, ako zakrátko ukážeme podrobnejšie.

Beer zdôrazňuje, že Luther s upína oveľa viac na to, aká je Kristova úloha, než na to, kto Kristus je. Čo Kristus robí je dôležitejšie než kým je. Pre Luthera má Kristus dve funkcie. "Prvá" hovorí Beer, "je úloha ochrániť nás pred Božím hnevom a druhá je dať nám príklad. To je dvojité ospravedlnenie" [4] 
Ľudská Kristova prirodzenosť, pretože prijal hriešnu dispozíciu padlého človeka, sa v skutočnosti stáva hriechom. Tu vstupuje do Lutherovho myslenia gnosticko manichejský dualizmus. Nie je možné zmierenie medzi hriešnym telom a božskou prirodzenosťou. Preto je Kristus kompozitom ale nie hypostázou.

To tiež ide na koreň vzťahu medzi vierou a skutkami. Skutky náležia vonkajšiemu človeku, k "telu" a nemajú žiaden dopad ani význam pre "vnútorného človeka", dušu oživenú vierou. Pamätajte, že dokonca i v stave milosti je telo stále hriešne. Kristus len hriešnika zakryje pred trestom. Preto jestvuje stála dichotómia medzi vierou a skutkami. Tomuto na sneme v Augsburgu katolícka strana oponovala slávnym výrokom sv. Pavla "viera činná skrze lásku"  (Gal. 5:6), ktorý zjavne učí o jednote viery a skutkov a záslužnosti skutkov vykonaných vo viere. Luther nikdy nepriniesol uspokojové vysvetlenie týchto argumentov a v skutočnosti sa uchýlil ku gnostickým spisom Herma Trismegista, aby ich vyvrátil. V Augsburgu na uvedený citát odpovedal: 

"Vzťah medzi Bohom a človekom je ako priamka, ktorá sa dotýka gule. Guľa sa jej dotýka len v jednom bode a to je presne bod v ktorom stojí Kristus. Sme stále na tej istej ceste ale guľa sa nás dotýka len v jednom bode." [5] 

Toto je z Herma Trismegista, ktorý píše, " Boh je nekonečná guľa, ktorej stred je všade..... Boh je guľa s toľkými obvodmi, koľko je bodov." [6] V jednej glose k evanjeliu sv.Jána, Luther komentuje Kristove: "Skôr ako bol Abrahám, Ja som" a hovorí, "Toto sa deje pre všetky pojmy akcidentálne, ale nie substanciálne. Kristus nehovorí "Skôr ako bol Abrahám, Ja som Kristus", hovorí jednoducho "Ja som". Inými slovami, uvádza rozdiel medzi substanciou a akcidentom osoby Kristovej, považujúc božstvo za podstatu kompozita a človečenstvo za akcident. Na inom mieste Luther hovorí: "To čo biela predstavuje vo vzťahu ku človeku, to je Kristus vo vzťahu k Božiemu Synovi." [7] Osobe Kristovej nie je Kristovo človečenstvo nutné, je len akcidentálne, a preto môže prijať fundamentálnu dispozíciu k hriechu bez toho, aby to zasiahlo jeho božstvo. To je celkom blízko ku gnostickému dualizmu.

To znamená, že v Lutherovom odmietnutí katolicizmu je niečo oveľa hlbšie, ako odpustky a iné drobné nezhody. Luther protirečí samotnému jadru tradičnej kristológie, ktorú dnes akceptuje väčšina protestantov i pravoslávnych. Môžeme si len predstavovať, ako by reagoval Tridentský koncil, keby mal k dispozícií tieto texty. Práve pre toto odpudivé "manichejské delírium" sa Melanchton s takou námahou usiloval prerobiť luteránstvo tak, aby trochu viac rezonovalo s tradičnou kristológiou. 

A tu nachádzame Lutherovo pohŕdanie sv. Augustínom, pretože práve Augustín, viac než ktorýkoľvek iný cirkevný otec, správne pochopil a sformuloval náuku o Kristovi v rámci Trojice. V De Trinitate Augustín píše: "...neviditeľný Otec, zjednotený spolu so svojím neviditeľným Synom, poslal toho istého Syna a urobil ho viditeľným "  [8]. V roku 1509, Luther sarkasticky na okraj stránky poznamenal: "Hľa, aký čudný záver!" Luther nemohol akceptovať inter-trinitárnu misiu, pretože Kristovou fundamentálnou úlohou bolo zaštítiť nás pred božím hnevom. Kristus má dve prirodzenosti, ale tie sú v nepretržitej opozícií.

Táto opozícia sa týka aj Cirkvi. Pretože ľudská prirodzenosť sa neúčastní na božskej prirodzenosti, tak ani Cirkev na nej nemá podiel. Luther hovorí, "Cirkev je externý útvar a neparticipuje na božskej prirodzenosti." Melanchthon protirečí, "Kristova osoba bola poslaná k Cirkvi, aby priniesol Evanjelium zo srdca Večného Otca." U Melanchtona nachádzame skutočný prienik božstva do človečenstva, ktorý Luther vo svojom manichejskom postoji nemohol prijať. [9] Luther zašiel tak ďaleko, že poprel že by Kristovs ľudská prirodzenosť mala podiel na vykúpení:"Kristus pracuje na našej spáse, ale bez spolupráce s ľudskou prirodzenosťou." [10] Ľudská prirodzenosť je tak nenapraviteľne poškodená, tak vzdialená od božstva, že ani v osobe Kristovej nenachádza žiadne dobré uplatnenie. Kristus svoje človečenstvo využíva len na to, aby sa "stal" naším vlastným hriechom.

Lutherov gnosticizmus je hlboký; Beer uvádza viacero iných pasáží, kde Luther pri komentári k Písmu cituje neopytagorejské doktríny Herma Trismegista a užíva gnostické metafory ako Leviathana či Titánov. Rozdiel medzi vierou a skutkami je pre neho tak obrovský, že v človeku sú v podstate dve osoby. V glose k listu Galaťanom v roku 1531 píše: "Jeden je Abrahám, ktorý verí, jeden je Abrahám, ktorý koná skutky, jeden je Kristus, ktorý vykupuje, jeden je Kristus, ktorý koná skutky.... rozdiel medzi tými dvoma je ako medzi nebom a zemou." [11] Tento dualizmus je totálny.

Z tohto dôvodu Luther Augustínom, ktorý výrečne bojoval so svojim manichejskými súčasníkmi, pohŕda. Napríklad vo Vyznaniach Augustín kritizuje koncept dvoch božstiev bojujúcich proti sebe. Luther si na okraj poznamenal: "Omyl. Toto je pôvod všetkých Agustínových bludov." Takže Luther útočí na Augustína, lebo Augustín útočil na manchejcov. Preto Melanchton na oplátku obvinil Luthera z manichejského delíria, pretože práve koncept dvoch bohov, dvoch Kristov, sa u Luthera objavuje.

Iný príklad: Augustín útočí na gnostika Porfýria v De Trinitate VII, 6, 11. Luther podrží Profýriov argument proti Augustínovi a na okraj si zapíše: "[Pojem] 'osoba' v Bohu je medzi mnohými rozšírený a označuje podstatu božstva." To ja absolútne proti Augustínovi, ktorý bráni pravoverný výklad, že osoba neoznačuje podstatu Boha, ale dištinkcie vnútri Boha. Ak by osoba označovala Božiu podstatu, nemohol by byť v Troch osobách, pretože Boh má len jednu podstatu. Je poburujúce, že Luthera niektorí považujú za druhého Augutína. On Augustínom opovrhuje a považuje jeho knihy za plné bludov. Luther straní manichejcom.

Treba uznať, že Luther nepostuluje autonómnu zlú podstatu (zlého boha), ako to robili manichejci, ale Boh je pre neho v základe zlý. Sv. Pavol hovorí, že v Kristovi telesne prebýva plnosť Božstva   (Kol. 2:9), na čo Luther reaguje, "Je dobré, že máme takého človeka, lebo Boh je v sebe krutý a zlý." [12] Toto je reflexia Lutherovej osobnej kúsenosti s Bohom, ktorá s potom vliala do jeho teológie.i
Kniha Theobalda Beera, ktorá kompiluje Lutherove glosy, odhaľuje Luthera, ktorý od roku 1509 do 1540 vyzrel do mimoriadne heterodoxnej kristologickej teórie, za ktorú sa jeho súčasníci hanbili a pokúšali sa ju bagatelizovať. Jeho vytesnenie Kristovho človečenstva na úplný okraj, jeho gnostický dualizmus, ktorý postuluje v rozdielnosti medzi materiálnou a nemateriálnou zložkou človeka, jeho spoliehanie sa na kacírske spisy Herma Trismegista a jeho vášnivý odpor k sv. Augustínovi ukazujú Luthera búrlivejšieho a zvrátenejšieho, ako sme si pred tým predstavovali. Vo svojom spochybňovaní samotných prirodzeností Ježiša Krista a štruktúru Svätej Trojice je Luther oveľa viac problematický, než sa pred tým zdalo, pretože jeho útok proti viere je vedený na ďaleko zásadnejšej úrovni, ako sú odpustky a očistec.

Ak je to teda tak, ako to ovplyvňuje luteránsko katolícke vzťahy? Sú Lutherove čudné nápady niečo, s čím by mali katolíci viesť dialóg? Samozrejme, Luther to nie je luteránstvo a väčšina dnešných luteránov sa rozpakuje vyznávať všetky Lutherove názory.  Ale aj ak sa moderné luteránstvo dištancuje od Lutherovho "manichejského delíria", stále platí, že spôsob akým sa ich hnutie začalo predurčil jeho smer. Katolícki učenci a všetci katolíci angažovaní v evanjelických podujatiach, alebo v "dialógu" s luteránmi by urobili dobre, keby si doplnili informácie o tejto, doposiaľ málo známej stránke Martina Luthera.


[1]30 Days, No. 2, 1992, "Luther: Manichaean Delierium"  Antonio Socci a Tommaso Ricci, str. 55
[2] ibid.
[3] ibid.
[4] ibid., 56
[5] ibid.
[6] Pojednania Herma Trismegista, II, XVIII
[7] Socci a Ricci, 56. "Sicut albus est respectu hominis, ita Christus respectu filii dei."
[8] Sv. Augustín, De Trinitate, II, 5, 9
[9] Socci a Beer, 57
[10] ibid.
[11] ibid.
[12] ibid., 59